Page 1

DRUHÁ HLAVA – ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY Siedmy oddiel

Subjekt práva na informácie o životnom prostredí sa môže dozvedať o ich obsahu dvomi spôsobmi – buď na základe podanej žiadosti (v takom prípade sa informácia sprístupňuje), alebo na základe jej zverejnenia subjektom, ktorý ich má v dispozícii (v takom prípade ide o šírenie informácie). Pravidlá uplatňovania práva na informácie o životnom prostredí upravuje zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov a zákon č. 205/2004 Z. z. o zhromažďovaní, uchovávaní a šírení informácií o životnom prostredí a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Špeciálnejšie ustanovenia týkajúce sa práva na informácie o životnom prostredí zakotvujú aj ďalšie zákony – napr. zákon č. 17/1992 Zb., zákon č. 137/2010 Z. z. o ochrane ovzdušia, zákon č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov. K porušeniu práva na informácie o životnom prostredí môže dôjsť v situácii, keď k jeho výkonu dochádza spôsobom, ktorý Čl. 2 ods. 2 ústavy nedovoľuje (pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 58/01-69 zo dňa 31. 10. 2001).

(1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. (2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. (3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. (4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Súvisiace ustanovenia ústavy Čl. 1, Čl. 2, Čl. 12, Čl. 141, Čl. 142, Čl. 143, Čl. 144, Čl. 149, Čl. 151

330


PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU Čl. 46

Súvisiace právne predpisy ákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov ákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov ákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých predpisov v znení neskorších predpisov ákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

Medzinárodné zmluvy a dohody edzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Vyhláška ministerstva zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. ohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Vyhláška ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. harta základných práv Európskej únie, Ú. v. EÚ, 30. 3. 2010 s. 389 – 403

Súdne rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a európskych súdnych orgánov Ústavný súd Slovenskej republiky Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 43/95 z 10. septembra 1996 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 38/99 z 23. júna 1999 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. novembra 2000 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 50/01 z 2. októbra 2001 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/03 z 11. februára 2004

Európsky súd pre ľudské práva Golder proti Spojenému kráľovstvu z 21. februára 1975 Airey proti Írsku z 9. októbra 1979 Stubbis a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 22. októbra 1996 Lauko proti Slovenskej republike z 2. septembra 1998 Osman proti Spojenému kráľovstvu z 28. októbra 1998 Kreuz proti Poľsku z 19. júna 2001 A. proti Spojenému kráľovstvu zo 17. decembra 2002

Literatúra DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie, Šamorín, HEURÉKA, 2009 REPÍK, B.: Ľudské práva v súdnom konaní – komentár. Bratislava, MANZ, 1999 SVÁK, J.: Právo na súdnu ochranu. Právny obzor, č. 2/1993 SVÁK, J.: Denegatio iustitiae (Odmietnutie spravodlivosti). Justičná revue, č. 6/1993 SVÁK, J. – Cibulka, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Osobitná časť. 4. vydanie, Bratislava, Paneurópska vysoká škola, EUROKÓDEX, 2009 SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. Bratislava, Paneurópska vysoká škola, EUROKÓDEX, 2011

Komentár Práva každého, komu vzniknú, môžu byť iluzórne a nereálne bez ich ochrany zabezpečenej štátom buď na nezávislom a nestrannom súde, alebo na inom orgáne Slovenskej 331


DRUHÁ HLAVA – ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY Siedmy oddiel

republiky. Právo na súdnu a inú právnu ochranu nie je absolútne, ale možno sa ho domáhať len v spojení s Článkom 46 ods. 4 a Článkom 51 Ústavy Slovenskej republiky iba v medziach zákonov, ktoré upravujú podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane. Základná ústavná úprava v Článku 46 Ústavy Slovenskej republiky rozlišuje medzi: — všeobecným právom na prístup k súdu ako podmienky, ale aj súčasti práva na spravodlivý súdny proces (ods. 1) — formálne osobitne vymedzeným právom na prístup k súdu v prípade preskúmavania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (ods. 2) — právom na prístup k ochrane práva na inom orgáne Slovenskej republiky (ods. 1) — právom na náhradu škody, ktorá by mohla vzniknúť nielen v prípade rozhodnutí porušujúcich právo na súdnu a inú právnu ochranu, ale aj inými rozhodnutiami súdov, štátnych orgánov, orgánov verejnej správy (napríklad samosprávnych či už územných, alebo profesijných) alebo nesprávnym úradným postupom (ods. 3). Právo na prístup k súdu znamená pre štát, aby: vytvoril adekvátnu súdnu sústavu tvorenú nezávislými a nestrannými súdmi — súdom priznal právomoc, ktorá zabezpečí, že súdna ochrana práva bude reálna a efektívna — nevytváral zákonné alebo iné prekážky v prístupe na súd. —

Obsahové princípy práva na prístup k súdu sú potom ešte doplnené o poskytnutie právnej pomoci v Článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Vytvorenie adekvátnej sústavy nezávislých a nestranných súdov je conditio sine qua non zabezpečenia práva na súdnu ochranu. Celý tento systém súdnej ochrany musí byť vytvorený tak, aby sudca, ktorý v ňom vykonáva súdnictvo, bol nestranný. Nestranný sudca môže svoje rozhodnutie vydať na základe svojho vlastného názoru slobodne vytvoreného pri posudzovaní faktov z pohľadu práva bez toho, aby mal akýkoľvek záväzok voči účastníkom konania alebo orgánom verejnej moci a bez toho, aby jeho rozhodnutia podliehali preskúmaniu iným orgánom, ktorý by nebol rovnako nezávislým. Vzhľadom na to, že ochranu práva poskytuje v Slovenskej republike ex constitutione všeobecné súdnictvo a Ústavný súd Slovenskej republiky, tak podmienka nestrannosti sa vzťahuje tak na sudcov všeobecných súdov, ako aj sudcov ústavného súdu. V prípade pochybností o nestrannosti sudcu musí byť k dispozícii právo namietať sudcu pre jeho zaujatosť. Námietka zaujatosti sudcu v konaní pred ústavným súdom môže mať závažnejšie právne účinky ako námietka zaujatosti sudcu v konaní v rámci všeobecného súdnictva. Námietku zaujatosti sudcu môže účastník konania uplatniť voči viacerým sudcom či dokonca voči všetkým sudcom súdu, čo môže mať za následok zmenu miestnej príslušnosti všeobecného súdu. V konaní pred ústavným súdom tento postup však nie je možný. Priznanie adekvátnej právomoci pre súdy znamená, že zákonodarca má vytvoriť také procesné a decízne oprávnenia, aby súdy mohli posúdiť predmetnú vec v celom rozsahu a na základe toho vydať rozhodnutie, ktoré je právnym titulom na jeho vynútené vykonanie aj proti vôli povinného. Štát je povinný vytvoriť taký systém prostriedkov a orgánov, aby rozhodnutia súdov boli vymožiteľné, pretože aj systém núteného výkonu súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na prístup k súdu. Právo na prístup k súdu zakazuje štátu vytvárať zákonné alebo iné prekážky v prístupe na súd. Predovšetkým štát nemôže odnímať právomoc ochraňovať právo napríklad neodôvodneným vylúčením vecí z právomoci súdu najmä trestnoprávneho charakteru, 332


PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU Čl. 46

odnímaním právnych účinkov súdnym rozhodnutiam alebo prenesením rozhodovania vecí zo súdov na iné orgány bez vytvorenia záruk vyžadovaných od inej právnej ochrany v zmysle Článku 46 Ústavy Slovenskej republiky. Štát nemôže vytvárať ani procesnoprávne prekážky sťažujúce prístup na súd, akými sú napríklad neprimerane krátke premlčacie lehoty, prílišné formality či vysoké súdne poplatky. Ustanovenie týchto formalít však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdnej ochrane a takým spôsobom alebo v takej miere, že sa pri tom zasiahne do samej podstaty zaručeného práva na súdnu ochranu. Uvedené platí aj pre vytváranie skupín (kategórií) osôb, voči ktorým nie je možné uplatňovať nároky na súde či naopak znemožňovať prístup na súd určitým skupinám ľudí. V prvom prípade ide o rôzne druhy imunít, pričom štát má užšiu voľnú úvahu v prípade medzinárodnoprávne uznávaných imunít, k akým patrí napríklad diplomatická imunita. V prípade poslaneckých či sudcovských imunít je voľná úvaha štátu širšia a ich rozsah a obsah je primeraný potrebe ochrany týchto subjektov z hľadiska zabezpečenia nezávislého výkonu ich funkcií. Formálne osobitne sa upravuje v Článku 46 ods. 2 právo na prístup k súdu v prípade preskúmavania zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy. Oproti právu na prístup k súdu sa líši výslovným ústavným zákazom vylúčenia z tohto preskúmavania rozhodnutí, ktoré sa týkajú základných práv a slobôd. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy sa označuje ako správne súdnictvo. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je zverené do príslušnosti súdov, ktoré napriek tomu, že to nie je uvedené, musia byť ex defitione nezávislé a nestranné. Neznamená to však vylúčenie využívania opravných prostriedkov v rámci správneho konania, ale to, že: —

právoplatné rozhodnutie vydané orgánom verejnej správy môže byť z pohľadu dodržania zákonnosti ešte preskúmané súdom, pričom zákon môže ustanoviť výnimky z tohto pravidla

—

právoplatné rozhodnutie orgánu verejnej správy môže byť preskúmané súdom vo všetkých prípadoch, kde sa namieta porušenie základných práv a slobôd.

Ústavný text síce uvádza, že ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, avšak to samo osebe nevylučuje aj preskúmavanie ústavnosti týchto rozhodnutí osobitne v prípadoch, keď je namietané porušenie základných práv a slobôd. Príslušnými na preskúmanie týchto rozhodnutí sú všeobecné súdy a ústavný súd. Vzhľadom na Článok 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky môžu byť predmetom preskúmavania porušenia základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, okrem rozhodnutí aj opatrenia a iné zásahy ako napríklad nečinnosť orgánu verejnej správy. Príslušnosť v týchto prípadoch môže byť zákonom zverená všeobecným súdom, čo však nevylučuje aj rozhodovanie ústavného súdu o ústavných sťažnostiach, ktoré namietajú porušenia svojich základných práv všeobecným súdom pri preskúmavaní rozhodnutí, opatrení a iných zásahov orgánov verejnej správy. Právo na prístup k inej právnej ochrane vykonávanej napríklad orgánom štátnej správy umožňuje každému reálny prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca jeho povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavno-procesných princípov upravených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Uplatnenie tohto práva je však podmienené splnením príslušných zákonných podmienok v zmysle Článku 46 ods. 1 a 51 Ústavy Slovenskej republiky. K porušeniu tohto základného práva dochádza iba vtedy a v takom 333


DRUHÁ HLAVA – ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY Siedmy oddiel

rozsahu, v akom sa ho osoba domáhala na orgáne príslušnom na poskytnutie inej právnej ochrany. Ak sa však na tomto orgáne ochrany práva nedomáhala, tak nevykonanie právnej pomoci nemožno považovať za porušenie Článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. V Článku 46 ods. 3 sa zabezpečuje právo na náhradu škody, ale nie aj ušlého zisku či nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla buď nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, alebo orgánu verejnej správy. Rovnaké právo sa priznáva aj vtedy, ak ku škode došlo nesprávnym úradným postupom. V tomto prípade Článok 46 Ústavy Slovenskej republiky neobmedzuje porušenie práva na určitý štátny orgán, ale rozsah vymedzuje vecne, pričom označenie „úradný“ znamená, že v zásade pôjde o postup, ktorý vznikol v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Tento postup môže spočívať buď v činnosti, alebo aj v nečinnosti príslušného povinného subjektu.

(1) Každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. (2) Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. (3) Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. (4) Kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Súvisiace ustanovenia ústavy Čl. 1, Čl. 2, Čl. 6, Čl. 12, Čl. 141, Čl. 142, Čl. 143, Čl. 144

Súvisiace právne predpisy ákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov ákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov ákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov ákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov

Medzinárodné zmluvy a dohody edzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. ohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Vyhláška ministra zahraničných vecí č. 209/1992 Zb. harta základných práv Európskej únie, Ú.v. EÚ C 83, 30. 3. 2010, s. 389 – 403

334


PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU Čl. 47

Súdne rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a európskych súdnych orgánov Ústavný súd Slovenskej republiky Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 38/96 zo 17. júla 1996 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/96 z 29. februára 1998 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 34/99 z 28. apríla 1999 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 14/98 z 22. júna 1999 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 248/07 z 3. júla 2008 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 143/08 z 2. apríla 2008

Európsky súd pre ľudské práva Swabowicz proti Švédsku z 30. júna 1959 Engel a ostatní proti Holandsku z 8. júna 1976 Luedicke, Belkacem a Koc proti Spolkovej republike Nemecko z 28. novembra 1978 Kamasinski proti Rakúsku z 19. decembra 1989 Borgers proti Belgicku z 30. októbra 1991 Funke proti Francúzsku z 25. februára 1993 I. B. proti Švajčiarsku z 3. mája 2001

Literatúra DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie, Šamorín, HEURÉKA, 2009 MAZÁK, J.: Základy občianskeho procesného práva. Bratislava, IURA EDITION, 2002 MUSIL, J.: Zákaz donucovaní k sebeobviňování (Nemo tenetur se ipsum acusare). In: Teoretické a praktické problémy dokazovania – pocta prof. JUDr. Vladimírovi Mathernovi, DrSc. k 80. narodeninám. Bratislava, Bratislavská vysoká škola práva, 2008, s. 173 – 187 REPÍK, B.: Ľudské práva v súdnom konaní – komentár. Bratislava, MANZ, 1999 SVÁK, J. – CIBULKA, Ľ.: Ústavné právo Slovenskej republiky. Osobitná časť. 4. vydanie, Bratislava, Paneurópska vysoká škola, EUROKÓDEX, 2009 SVÁK, J.: Ochrana ľudských práv v troch zväzkoch. Bratislava, Paneurópska vysoká škola, EUROKÓDEX, 2011

Komentár Ústavná úprava v Článkoch 47 a 48 vymedzuje základné princípy spravodlivého súdneho procesu, ktoré sa však vo veľkej časti vzťahujú aj na konanie pred inými štátnymi orgánmi a orgánmi verejnej správy. V Článku 47 ústavy je vymedzený: — zákaz inkriminácie vlastnej osoby (ods. 1) — princíp práva na právnu pomoc a tlmočníka (ods. 2 a 4) — princíp rovnosti účastníkov konania (ods. 3). Zákaz inkriminácie vlastnej osoby je výslovne v Ústave Slovenskej republiky zakotvený v obmedzenej podobe práva na odopretie výpovede (právo mlčať). Právo na odopretie výpovede nie je absolútnym právom, pretože je jednak podmienené tým, že výpoveď by spôsobila nebezpečenstvo trestného stíhania vypovedajúcej osobe alebo jemu blízkej osobe a jednak tým, že sa napríklad nemusí vzťahovať na výpoveď ako celok, ale 335


DRUHÁ HLAVA – ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY Siedmy oddiel

len k tým jej častiam, ktoré by vypovedajúca osoba pokladala pre seba a svojich blízkych za nebezpečné z pohľadu trestného stíhania. Ešte relatívnejšie je právo nepodieľať sa na vlastnom obvinení, ktoré vyplýva najmä z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, a k nim sa prikláňa aj Ústavný súd Slovenskej republiky a týka sa predovšetkým konania trestnoprávneho charakteru. Ide o získavanie iných dôkazov, ako je výpoveď, a to proti vôli osoby, napríklad tým, že predkladanie vecných dôkazov (písomností a pod.) je vynucované pokutami alebo inými prostriedkami. Nezaraďujú sa však medzi ne napríklad krvné, vlasové, hlasové alebo telesné vzorky. Právo na právnu pomoc je prepojené s právom na prístup k súdu. Právo na prístup k súdu neznamená len existenciu súdu a zákonnú možnosť obrátiť sa na tento súd. Toto právo sa môže stať len iluzórnym vtedy, ak oprávnená osoba nemôže vzhľadom na svoje vzdelanie napísať kvalifikované podanie. Rovnako je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces založeného na rovnosti účastníkov konania, ktorá by mohla byť narušená v prípade, že jeden účastník má kvalifikované zastúpenie a druhý nie. Obsahovým vymedzením práva na právnu pomoc je pritom predovšetkým profesionálna právna pomoc poskytovaná osobami, ktoré sú podľa zákona oprávnené poskytovať právnu pomoc ako súčasť svojho povolania. Právo na právnu pomoc neznamená aj právo na jej bezplatnosť, ale ústava túto možnosť nevylučuje, ale prenecháva ju na voľnú úvahu zákonodarcu. Európsky súd pre ľudské práva však v záujme toho, aby právo na prístup k súdu bolo aj reálne a efektívne, voľnú úvahu zákonodarcu v tomto smere obmedzuje v prípadoch, keď najmä z dôvodu sociálneho pôvodu nemôže príslušná osoba využiť profesionálne právne služby. Podmienky a rozsah uplatňovania bezodplatnej právnej pomoci sú však ponechané na relatívne širokú voľnú úvahu štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto smere zásah do práva na právnu pomoc vidí v reštriktívnej podobe ako zákaz pre orgán verejnej moci, aby bolo účastníkovi konania znemožnené zvoliť si právneho zástupcu, splnomocniť ho na zastupovanie v konaní, radiť sa s ním v priebehu uvedeného konania, prípadne ak by splnomocnenému právnemu zástupcovi bolo znemožnené realizovať úkony právnej pomoci v rozsahu procesných práv a povinností podľa osobitného predpisu upravujúceho procesné postavenie účastníka a jeho právneho zástupcu v danom konaní. Na druhej strane Ústava Slovenskej republiky v porovnaní s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd poskytuje širší rozsah práva na právnu pomoc, pretože ju neviaže len na súdne konanie, ale ju rozširuje aj na konanie pred inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od samého začiatku. Aj v týchto prípadoch však právu na právnu pomoc korešponduje len povinnosť štátu v tom, aby nebránil jeho výkonu. Právo na právnu pomoc nevylučuje, aby sa právo v niektorých konaniach zmenilo na povinnosť právneho zastúpenia z dôvodu vecnej (právnej) zložitosti týchto konaní. Hlavným cieľom je tu, aby sa prostredníctvom profesionálne kvalifikovaného zastúpenia mohla ochrana práv v príslušnom konaní poskytnúť efektívne. S právom na právnu pomoc a rovnosťou pred súdom súvisí aj právo na tlmočníka. Podobne ako právo na právnu pomoc pred súdom, sa aj právo na tlmočníka vzťahuje aj na konania pred inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Ústavnou podmienkou uplatnenia práva na tlmočníka je len vyhlásenie účastníka, že neovláda jazyk, v ktorom sa príslušné konanie vedie. Aj keď ústava nekladie dôkaznú povinnosť 336


PRÁVO NA SÚDNU A INÚ PRÁVNU OCHRANU Čl. 48

preukázať neznalosť jazyka, v ktorom sa konanie vedie, tak sa vzhľadom na uplatňovanie práva na vzdelanie predpokladá, že toto oprávnenie sa vzťahuje predovšetkým na cudzincov a v primeranom rozsahu aj na občana Slovenskej republiky inej ako slovenskej národnosti. Ústava Slovenskej republiky nezaručuje tlmočníka do materinského jazyka, ale dôležité je, aby išlo o tlmočenie do jazyka, ktorému táto osoba rozumie, čo aj vyplýva z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva. Princíp rovnosti pred súdom vychádza zo zákazu diskriminácie obsiahnutého v Článku 12 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý vyjadruje aj princíp rovnosti pred zákonom. Rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch procesných strán pri aplikácii hmotných a procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi konania. Rovnosť strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach sa v súdnom konaní rozhoduje. Princíp rovnosti pred súdom je zaručený okrem ústavy a konštantnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky aj rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva v podobe požiadavky „rovnosti zbraní“ v súdnom konaní. Jej obsahom je právo, aby každá strana súdneho konania mala primeranú možnosť obhajovať svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane. Princíp rovnosti pred súdom rozširuje Ústava Slovenskej republiky aj na konania pred inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Táto rovnosť je ústavne zabezpečená od začiatku konania po ich právoplatné skončenie.

(1) Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon. (2) Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Súvisiace ustanovenia ústavy Čl. 1, Čl. 2, Čl. 12, Čl. 141, Čl. 142, Čl. 143, Čl. 144

Súvisiace právne predpisy ákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov ákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov

337

Komentar k Ustave Slovenskej republiky  

ukazka z publikacie

Advertisement