Page 1

kom z tohto tečúceho prúdu. Nemôžem bežať smädná a potom sa dychtivo napájať jeho lahodnou vodou, nesmiem si predstavovať, že by mala sladšiu chuť, než akú môžu mať zemské pramene. A opakujúc si tieto slová, obrátila som sa k vankúšu a stále si ich opakujúc, spokojne som zaspala.

VŠETKO JE „IRIE“! Po tomto nervy drásajúcom zážitku nastali rozkošné časy pokoja a lenivosti – nebolo čo robiť a to znamenite vyhovovalo môjmu sklonu k nečinnosti. Všetky problémy pominuli a cítila som sa naozaj skvele. Na tom mala zásluhu najmä atmosféra, panujúca v Rainbow Hills. Všedné dni sú tu orientované na maximálne pohodlie, zábavu a pôžitok, ktoré vedú človeka k tomu, aby sa problémom vyhýbal. Akonáhle sa podriadite tejto hierarchii nálad, pociťujete každú skľúčenosť, rozladenosť, alebo hnev ako „neprimeraný jav“ a čo najskôr sa pokúšate eliminovať všetky negatívne vplyvy. Môžem s čistým svedomím prehlásiť, že nikde nie je radosť zo života a pôžitok taký úprimný ako tu! Niet tu žiadneho zdroja stresu, ktorý si vytvára vynachádzavý človek civilizovaného sveta, aby si mal čím kaziť dobrú náladu. „Everything´s IRIE!“ (čítaj:“Evryting ajrí“ – Všetko v pohode!) – počúvala som odvšadiaľ. Slovo „irie“ nenájdete v nijakom slovníku, napriek tomu na Jamajke znamená veľa. Byť „irie“ je módny trend. Byť „Irie“ je životný štýl. Byť „irie“ znamená byť všetkými obľúbený. Mimochodom, milovníci reggae hudby majú vždy naladené IRIE FM RADIO, kde sa non-stop hrá samé reggae. Dá sa tu byť vôbec smutný? Pri počúvaní nákazlivého reggae, ktoré tak veľmi pristane k času i k jamajskému duchu mladosti, ucítite taký prílev energie a radosti, že aj ten najväčší zármutok vás rýchlo opustí – pretože reggae preniká do krvi South Coast

·······························································································································································

45

········

VŠETKO JE „IRIE“!


········

VŠETKO JE „IRIE“!

a oslobodzuje dušu. Len hluchý človek nemôže ucítiť ten príval radosti! Stavím sa, že 2. svetová vojna nemusela vôbec vypuknúť, keby bol Adolf počúval reggae a húlil pritom gandžu... Kiežby sa dala táto skvelá hudba, presýtená lúčmi tropického slnka, naporcovať do škatuliek a byť bez predpisu, zadarmo rozdávaná v lekárňach namiesto Welbutrinu! Dokážem si predstaviť tie šóry ľudí, čakajúcich pred farmáciami v ponurých, jesenných mesiacoch, kedy nám nedostatok slnka uberá silu a spôsobuje depresívne stavy. Nehanbím sa povedať, že reggae sa mi stalo drogou. Stala som sa závislou od šťastia a optimizmu a denne si ho dávkujem v obrovským množstvách. Takže som IRIE!J Spoločenské vzťahy sa v rastafariánskej osade upravujú samočinne – prirodzenou, nenásilnou cestou. Ľudia nažívajú v mieri, vyhýbajú sa intrigám, idú príkladom svojim deťom. Ako zvyknú sami o sebe hovoriť, pre nich je raj na Zemi – nečakajú preto na svoj súdny deň, ani sa teda netrápia, či sa po smrti dostanú do Neba a či ich duša bude spasená. Och, akí šťastní sú ľudia, čo sú už od detstva navyknutí považovať dobro za svoju celoživotnú prioritu! Viete, vlk sa narodí ako vlk, opica sa narodí ako opica, no človek sa narodí ako živočích, do ktorého boh nevložil ľudskú 46

···············································································································································································

2. diel


dušu a človekom sa stane až pod vplyvom dobrých sociálnych vzťahov. A svornosť každopádne povznáša a človeka zjemňuje. Našťastie, múry opatrnosti a obojstrannej nedôvery sa medzi mnou a exotickými rastafariánmi rýchlo zrútili a ja som medzi nich zapadla ako zapadne jedna dažďová kvapka medzi ostatné. Neafektované správanie týchto detí prírody, od narodenia dýchajúcich ovzdušie večného leta, pôsobilo na mňa priam magickým dojmom. Chvíľami som si medzi nimi pripadala ako Tarzan; tiež som sa čudovala, že sa títo divosi môžu na mňa vôbec dívať! Až som sa začervenala od hanby, keď som svoj malý úzky nos porovnávala s nádhernými širokými nozdrami rastamanov, ktoré im zaberali skoro polovicu tváre. To boli ušľachtilé nosy! Alebo tie moje nemožné ústa a zuby... Ako smiešne vyzerali popri veľkých sánkach a mocných tesákoch týchto mojich šťastnejších bratov! Skrátka, už sa Jamajčanom vôbec nečudujem, že belochov považujú len za podradnú rasu, ktorá nemá ani len dostatok pigmentu na to, aby jej koža nadobudla nádherný čokoládový odtieň. V duchu som ďakovala Bohu, že aspoň nemám svetlé vlasy a modré oči; to už by som pri nich vyzerala načisto ako chorá! Pravda, žiadne rasistické prejavy som u týchto Jamajčanov nebadala. V tvárach sa im plasticky odzrkadľovali všetky emócie, pokojná výrečnosť ich pohľadov a posunkov vyvažovala dokonalosť ich hovoreného jazyka. Sypali na mňa otázky zo všetkých strán a snažili sa mi vysvetliť bohvie čo, keďže moji podarení rodičia pri mojej výchove akosi pozabudli na výučbu patois dialektu... A keby sa ten náš slávny Štúr neusiloval toľko o uzákonenie Slovenského jazyka, ale dbal by radšej o angličtinu a jej príbuzné dialekty, tiež by som sa teraz nemusela dorozumievať posunkami jak nejaký Kromaňonec v jaskyni... „Neboj sa, patois sa naučíš v priebehu jedného dňa!“ snažil sa ma utešiť Tete. Mhmmm, pánabeka... jedného dňa vraví?!? No neviem neviem! Kedysi som sa sama naučila španielčinu, jazyk ľahký sťa South Coast

·······························································································································································

47

········

VŠETKO JE „IRIE“!


········

VŠETKO JE „IRIE“!

malá násobilka. A to mi trvalo asi mesiac. Ale naučiť sa patois?!? Za JEDINÝ deň??? Ten jazyk, od ktorého je ťažšia hádam už len pandžábština, jazyk kmeňa kunayala a maďarčina?!? Na to musí byť človek geniálny a takých je už veru na tomto svete málo! Geniálny bol len Da Vinci, Russell Crowe v Gladiátorovi a Bob Marley. Ja však k tejto smotánke určite nepatrím.

48

···············································································································································································

2. diel


Počas celodenných horúčav som si pri nich v prítmí starého, dreveného baraku, ktorý slúžil ako nahrávacie štúdio a kde vznikali všetky reggae pesničky Teteho kapely „Step by step“, zvykla písať denník. Schádzali sa tu asi tak ako sa podobné indivíduá na Slovensku schádzajú v krčme. Zostávali tu dlhé hodiny, rozprávali sa, fajčili, spievali, hrali domino. Jedni sedeli na starom gauči, ďalší na sklápacích stoličkách, či len tak na dlážke. Každý z nich vypadal ako Kristus z El Grecovho obrazu... Takto sa tu váľali celé dni – stavím sa, že aj preto, aby nemuseli veľa jesť. Síce nevidím na ničnerobení nič obdivuhodné, ale tá schopnosť prežiť a prežívať v takýchto existenčných podmienkach z nich robí skutočných umelcov života! Pretože nie je umením žiť pokiaľ máte peniaze – umenie je to až vtedy, ak ich nemáte! Tu som si spomenula na slová Ziggy Marleyho, ktorý mi počas nášho stretnutia v Kingstone povedal: „Vieš, náš život ovládajú existenčné problémy, ale láska a pozitívna viera nám umožňujú poskladať svet rozbitý na črepiny opäť do pevného celku.“ Presne tak! Rastafariánom tá otrocká posadnutosť peniazmi chýba. A to sa mi na nich páči! Aj keď v prípade samotného Ziggyho je to komické. Človek, ktorého ročný zárobok je vyšší než štátny rozpočet, si ten luxus „opovrhovať peniazmi“ môže dovoliť... Mračná omamného dymu pohlcovali zvyšky svetla, vkrádajúceho sa zvonka cez škáry na domci. Pamätám si, že keď ma sem Tete prvýkrát doviedol (ešte predtým, než som mala ten nepríjemný zážitok s gandža-čajom), cítila som sa ako v jame levovej... Bála som sa ich! Cesta k srdcu rastamanov je namôjveru väčším bludiskom, než niekoľkomiliónové mesto, ktoré vidíte po prvý raz. Ktorýsi z nich mi podal jointa (cigaretku). V tom bielom papieriku, čo sa mi chvel medzi palcom a ukazovákom, mohol byť namiesto sušenej marihuany pokojne zabalený kokaín – nespoznala by som rozdiel. Oni o tom, pravdaže, veľmi dobre vedeli a vzhľadom na ich neblahú povesť dalo sa predpokladať, že sa South Coast

·······························································································································································

49

········

VŠETKO JE „IRIE“!


········

VŠETKO JE „IRIE“!

moju nevedomosť pokúsia zneužiť. Váhala som, či cigaretu prijať, alebo vrátiť. Prijať znamenalo preukázať im úctu, odmietnutím by som si ich popudila proti sebe. Preto som sa prinútila zabudnúť, že existuje slovo NIE... Napokon, vraví sa, že kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť – preto som už o pár sekúnd bafkala vedno s mojimi spoločníkmi a pritom som dúfala, verila a modlila sa, aby sa za ich priateľským prijatím neskrývali bočné úmysly. Ale dá sa spoľahnúť na nestále vášne, ktoré hýbu srdcom divochov? Ťažko slovami definovať moje duševné rozpoloženie. Počiatočnú hanblivosť vystriedal pocit radosti. Najmä preto, lebo nepoznám žiadneho bieleho človeka, ktorý by sa niekedy bol ocitol v takejto situácii... Zavretý v starej stodole s desiatkou, či tuctom divých mužov... Sprvu som naozaj nevedela, ako sa ku nim správať; duša každého rastamana je ako rozkvitnutá lúka, plná drobných kvetiniek, krehkých ako hmla. Vyskúšajte, aké je to prechádzať sa po takej lúke! Ani anjel by sa nedokázal pohybovať medzi týmito citlivými bytosťami bez toho, aby niektorú z nich nezranil. Musela som byť preto nanajvýš taktná a opatrná. Hoci Tete mi všetkých svojich kumpánov rad radom predstavil, spočiatku som si ich plietla ako hviezdy na nebi. Väčšina z nich používa prezývky. Pri ich vymýšľaní sa chytajú tej vlastnosti, ktorá dotyčného človeka najviac vystihuje. Tak ako môj kingstonský priateľ David používal prezývku Lionheart, čo v preklade znamená Levie Srdce, tu bol mojím priateľom Slnečný Lúč, Smejko, Sloní Muž, Milovník Peňazí a mnohí iní. Rastafari mi v mnohom pripomína „Deti kvetov“ – fajčí sa tráva, propaguje sa láska a súdržnosť, opierajúc sa o názor, že všetci sme bratia a sestry. Éra hippies, ktorí odmietali spoločenské konvencie, vojnu a pritom experimentovala s drogami, má za sebou 30 rokov a jej pôvodní stúpenci sa medzitým obliekli do konzervatívnych oblekov a kostýmov, prispôsobili sa novej kariére a zabudli, ako sladko voňajú kvety voľnomyšlienkárstva. No prišla generácia, čo sa na niť mierumilovným hipisákom pripojila takmer bez uzlíka – rastafari! 50

···············································································································································································

2. diel


Netrvalo dlho a trefná prezývka sa ušla i mne. „Miss Banana!“ (slečna banánová) – pokrikovali po mne, volali a oslovovali ma všetci v osade. Padali do mdlôb, keď videli, že jedno 55-kilové dievča dokáže v priebehu dňa skosiť až dva tucty banánov!J „Ty hádam ani nie si človek, ale opica!“ uťahoval si zo mňa Tete. Usporiadať súťaž v jedení banánov bol môj nápad. Rastamani do nahrávacieho štúdia podonášali obrovské trsy banánov, čo uťali kdesi v neďalekej džungli, pozvolávali sme všetkých rastamanov, i deti, čo nemali nič na práci, Tete na zdrap papiera pozapisoval mená všetkých súťažiacich a milo ma prekvapili, že na tento môj ďalší bláznivý výmysel skočilo až 31 súťaženia-chtivých! A tak sme sa pustili s chuťou do jedenia! Po necelých dvoch hodinách zábavy a výdatného smiechu, so žalúdkami vypchatými banánmi a bruchami takými, za aké by sa nehanbili ani ženy v piatom mesiaci tehotenstva, Tete do mikrofónu oznámil výsledky: „Ladies, Babies and Gentlemen! Dovoľte mi oboznámiť vás s výsledkami dnešnej netradičnej súťaže v jedení banánov! Dohromady sa zjedlo až 187 banánov!!!“ zvolal prekvapene a z davu sa ozvalo ťahavé „WOOOOOOOW!“ „Nuž, keď mám pravdu povedať, toľko banánov v celej osade nepojeme ani za celý mesiac!!!“ zarehotal sa Tete. „A teraz výsledky! Na treťom mieste sa umiestnil Bongo Adley s počtom 9 kompletne zjedených banánov. Na predposlednom, teda druhom mieste skončil Easy Rock, ktorý zjedol neuveriteľných 12 banánov a na prvom mieste by sa bol umiestnil Trinity s počtom 15 banánov, no jeho žalúdok tento nápor nezvládol a ako viete, veľkú časť z nich vyvrátil. A keďže nikomu z nás ani len nenapadlo ísť analyzovať obsah jeho zvratkov a zrátať, koľko banánov teda vyvrátil a koľko v ňom ostalo, Trinityho sme museli diskvaSouth Coast

·······························································································································································

51

········

VŠETKO JE „IRIE“!


········

VŠETKO JE „IRIE“!

lifikovať. Suverénnym víťazom tejto súťaže sa teda stala naša Miss Banana! Viete mi povedať, koľko banánov zjedla v priebehu súťažnej polhodiny???“ vykríkol na smejúci sa dav. „TWENTY FIIIIVE!!!“ zhučal dav takmer jednohlasne. „Yeah man, 25 banánov!!!“ pokračoval Tete vo svojej one-man-show. „Anita teda zaslúžene s obrovským náskokom získava titul „Miss Monkeyyyyyyyyyyyyyyy!!!!“ zatiahol spevavým hlasom, na čo dav začal s nadšením tlieskať, náramne sa smiať a hulákať dokola „Monkey! Monkey! Monkeyyyy!!!!“ A takto som si teda vybojovala hrdý titul, o akom všetky naše Miss-ky môžu len snívať (hoci aspoň vizuálne predpoklady na to mnohé z nich majú!)! Dámy a páni, práve máte tú česť spoznať prvú oficiálnu Miss Opica...!!!J Doposiaľ som nestrela príjemnejších ľudí než boli títo tu. Diagnóza „ľudskosť“ sa totiž vyskytuje u každého z nich. Som navyknutá na samé hlúpe reči, klam a malichernosť, zlobu a nenávisť... Avšak na nich niet nič falošného, ani zlého. Stoja svorne pri sebe, ale nie zase príliš tesne jeden pri druhom, lebo aj mocné stĺpy chrámov stoja každý zvlášť. Do svojho denníka som si poznačila citát z plagátu, ktorý visel pri vstupných dverách do nahrávacieho štúdia: Ak by mal Boh chladničku, tvoja fotka by bola na nej. Ak by mal Boh peňaženku, tvoju fotku by nosil v nej. Každú jar ti posiela kvety, každé ráno ti posiela slnko. Kedykoľvek chceš s ním hovoriť, počúva ťa. Mohol by žiť hocikde na svete, Ale ON si vybral tvoje srdce! Nesľubuje ti dni bez bolesti, smiech bez žiaľu, slnko bez dažďa, Ale zaručuje ti silu pre každý deň, útechu pre tvoj smútok A svetlo na cestu životom... 52

···············································································································································································

2. diel


Čoraz častejšie a intenzívnejšie mi však v hlave vŕtala otázka, či by boli takými pohodovými ľuďmi, aj keby neboli pod nepretržitým vplyvom marihuany... Keby raz z toho bezváhového vznášania sa v oblakoch prudko dopadli na tvrdú zem, dokázali by sa ešte usmievať? Brať všetko na ľahkú váhu? Ktovie... Obávam sa, že gandža im zaslepuje oči. Že ich charakter je v skutočnosti celkom inakší a vôbec nemá nič spoločné so stavom opojenia. Neopájajú sa náhodou drogami len preto, aby utlmili svoju od prírody búrlivú, agresívnu povahu? Počas každodenných nákupov čerstvého ananásu som v našom dedinskom obchode spoznala Yvone – útlu štyridsiatničku, s chrupom takým otrasným, aký som jakživ nevidela. Zlatá žena a vynikajúca kamarátka, ale tie jej zuby... Hore dva, dolu možno o jeden viac a aj to všetky také, akoby nimi skúšala orať záhradu. „Môj bývalý muž ma bil. Jamajčania strašne radi mlátia svoje ženy! Milujú, keď si môžu udrieť!“ povedala mi. „Ale rastamani nie! S gandžou, i bez nej, vždy sú veľmi jemnocitní a mierumilovní.“ Nuž, ak rastamani teda svoje partnerky nebijú, potom pravdepodobne ženy mlátia ich – lebo 99 percent mužov s dredmi má zuby vytlčené práve tak ako má Yvone. „Nie, nie...Kdeže!“ zasmiala sa tejto úvahe moja zhovorčivá priateľka. „Zuby majú pokazené od večného chrúmania cukrovej trstiny a od toho, že sa mlátia medzi sebou. Aj môj syn je rasta a tiež má deravý úsmev. Raz mu ktosi šmaril skalu do tváre.“ Mimochodom, táto naša Yvone má okrem spomínaného syna ešte ďalších dvoch plus jednu dcéru. Na tom by nebolo nič zvláštne, poznám x-ľudí, ktorí majú rovnakú „kombináciu“ detí. Nepoznám však nikoho, teda aspoň nie na Slovensku, kto by si deti dobrovoľne vymenil s inou mamičkou... V tejto osade, ako mi bolo povedané, však nejde o nič netradičné! South Coast

·······························································································································································

53

········

VŠETKO JE „IRIE“!


········

VŠETKO JE „IRIE“!

„Mala som troch synov a keď som štvrtýkrát otehotnela, túžila som mať konečne dcéru. No keď sa mi narodil zasa syn, jednoducho som si ho vymenila s pani Guthrieovou – ona mala tri dcéry a chcela syna, ja som mala štyroch synov a chcela som dcéru. Ona mi dala ročnú dcéru a ja jej môjho polročného syna hneď ako som stratila mlieko a prestala ho dojčiť. “ poznamenala Yvone pokojným, vecným tónom. Zaskočila ma. „A to je vari legálne? Takáto výmena???“ neskrývam počudovanie. „Yeah man! Everything´s Irie! Decká majú pôvodné mená aj priezviská, ba aj v rodnom liste majú uvedených skutočných rodičov – ale v skutočnosti vyrastajú v cudzej rodine a živí, šatí a vychováva ich cudzia matka. Keď podrastú, vždy sa im to vysvetlí, ale my sme tu ako jedna veľká rodina, takže tieto decká, čo tu všade vidíš, žijú vlastne tak, akoby patrili každému.“ Neprotirečím jej. Naozaj som si všimla, že od batoliat, cez malých školákov, až po adolescentov, všetky tieto deťúrence kedykoľvek vbehnú do cudzieho domu, dostanú jesť, i napiť, všade sú vítané – a na druhej strane, tak ako na ne môžu nakričať vlastní rodičia, keď neposlúchajú, alebo robia neplechu, rovnako ich môže uzemniť i ktorákoľvek cudzia matka, či cudzí otec. Deti to rešpektujú a tým, že tu každý pozná každého, stalo sa už zvykom, že každý starší vychováva každého mladšieho. Yvone sa zamyslela. „Svoju nevlastnú dcéru milujem,“ povedala hrdo, „ale rovnako často vídavam i môjho syna a tiež mi nie je ľahostajný. U pani Guthrieovej mu je však oveľa lepšie, je tam chceným dieťaťom – u nás by ten pocit nemal, veľmi sme túžili po dievčatku a city sa nedajú večne utajovať. Štyria synovia dokážu viac zlostiť než traja!“ poučila ma, vidiac, že v týchto materinských záležitostiach ešte nemám jasno. „A odkedy nám do rodiny pribudla malá Rasheeda, moji synovia konečne dostávajú rozum – s lás54

···············································································································································································

2. diel


kou sa o ňu starajú a tak trochu aj zjemneli. V našej osade poznám minimálne štyri páry žien, čo si deti takto povymieňali!“ Na um mi zišla tá zábavná televízna relácia „Zámena manželiek“, kde si ženy na týždeň navzájom vymenia domácnosti, deti aj manželov. Tu funguje „Výmena detí“ – a nie je to iba na týždeň, ale navždy. Nikto neprotestuje, všetci sú nadmieru spokojní! Každý otec sa môže pochváliť, že má synov, aj dcéry. Na Slovensku by to mohlo tiež takto fungovať – koľko rodín by bolo zrazu oveľa šťastnejších!?! Môj bratranec mal synčeka a do páru chceli dievčatko. A čo sa stalo?!? Narodili sa im dvojičky – chlapci! Má troch synov, no jeho sestra, moja sesternica, presne opačne – chcela syna a má dve dievky. Čo tak urobiť menšiu výmenu?!?J A zrazu by bolo všetko IRIE!J

South Coast

·······························································································································································

55

········

VŠETKO JE „IRIE“!


········

VŠETKO JE „IRIE“!

Raz som sa uprostred noci zobudila na zvláštny pocit, že vedľa mňa dýcha čosi živé... A naozaj – v posteli som nebola sama! Všade tma ako v rohu, nevidela som si ďalej od nosa, tak som iba ako slepá Esmeralda lapala rukami vôkol seba. Prekvapenie prekvapení – pod mojou prikrývkou ležalo do klbka schúlené detské telíčko! Aj v tej tme som rozpoznala, že je to malá Barbara. Hoci bola ešte veľmi maličká, často bývala celé dni odkázaná sama na seba, prípadne ju rodičia ponechali v opatere iba o rok staršieho bračeka Boba. Ale ani Barbie, ani Bobo neboli nijakou výnimkou – je normálne, že tunajší drobizg vyrastá pod šírim nebom. A tak máte možnosť vidieť motkať sa pomedzi domce meter vysoké (nízke?) „samostatne organizované jednotky“... Neraz bosé, s palcom v uslintaných ústočkách a tučnými pamperskami vykúkajúcimi spod krátkych nohavíc. Blúdia z dvora do dvora, akoby hľadajúc niekoho, kto si ich pritúli. Bažila po láske, po pozornosti, po obyčajných nežnostiach, ktoré sú pre iné deti úplnou samozrejmosťou – ibaže rodičia na ne nemajú čas. Preto len čo sa v osade zjavila tá čudno-smiešna biela bytosť, čo ku všetkým deťom láskyplne vystierala ruky – drobizg spozornel! Stačilo prejaviť trochu náklonnosti a už sa odo mňa nevedeli odlepiť. Ak som práve nepomáhala Yasmine v kuchyni, nosila som ich na chrbte, vymýšľala pre ne všakovaké hry, alebo rozprávky, na ktorých sa šli popučiť od smiechu. Pomaly som sa už nemohla pohnúť bez toho, aby mi v pätách neboli maličkí černoškovia, závidiaci tým černoškom, ktorých som niesla na rukách, alebo mi viseli na krku. No prosím! Ako v materskej škôlke... Tieto decká už od seba neodrežem ani loveckým nožom! Len Barbara ma ignorovala, čo ma spočiatku dosť trápilo. Radšej sa kdesi kamsi zašila a hrala sa celkom sama – darmo som ju volala, aby sa pripojila k ostatným deťom... Tvárila sa utrápene, či skôr urazene a v tom malom srdiečku dusila veľký hnev. 56

···············································································································································································

2. diel


South Coast

·······························································································································································

57

········

VŠETKO JE „IRIE“!


········

VŠETKO JE „IRIE“!

58

···············································································································································································

2. diel

Halo, this is Jamaica  

ukazka z knihy

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you