Page 6

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY vymedzuje, že suverenita ako právna kategória je súčasťou právneho rámca štátu, a preto v žiadnom prípade nemôže ísť o nadpozitívny jav. Zvrchovanosť štátu sa tak prejavuje predovšetkým jeho viazanosťou právnym poriadkom. „Suverenita nie je neobmedzenosť, ale skôr schopnosť výhradného sebaurčenia a taktiež sebaobmedzenia štátnej moci... a síce cestou právneho poriadku, na ktorého právnom základe činnosť štátu nadobúda povahu právne hodnotiteľnú.“22) Pri nazeraní na suverenitu kriticky hodnotí omyly vtedajšieho chápania suverenity, ktoré mali spočívať v kladení suverenity orgánu na úroveň štátnej suverenity a vo vypĺňaní negatívneho pojmu zvrchovanosti pozitívnym obsahom štátnej moci.23) Za zmienku stoja ešte dva pohľady Jellineka na suverenitu, ktorými sa rozchádza s väčšinou autorov. Na jednej strane nepovažuje suverenitu za podstatný znak štátu, či štátnej moci. Na základe tejto tézy rozlišuje dve skupiny štátov: štáty suverénne a štáty nesuverénne, ktoré sa od seba odlišujú v spôsobilosti k vlastnej organizácii a autonómii. Ďalší odklon od súčasného väčšinového nazerania na suverenitu možno nájsť pri hodnotení vonkajšej suverenity štátu, kde tvrdí, že štáty sú aj v medzinárodných vzťahoch viazané len vlastnou vôľou, čím spochybňuje platnosť medzinárodného práva: „Ale všetky pokusy, aby sa platnosť práva medzinárodného odvodzovala z nejakého prameňa právneho, ktorý by stál nad štátom sa nezdarili, a nezdaria sa koľkokrát sa budú opakovať.“ 24) Tento názor sa však na začiatku dvadsiateho storočia považoval vo všeobecnosti za vývojovo prekonaný. Nielen Jellinek, ale aj ostatní štátovedci zaujali v podstate obdobné názory na suverenitu. Pozornosť pritom venovali najmä otázkam obmedzenosti suverenity. Záver, že suverenita štátu nie je neobmedzená, je všeobecne uznávaným záverom. Ale ako je to so suverenitou ľudu, ktorá je hlavným zdrojom suverenity štátu? Tejto otázke sa venovalo viacero autorov. Komplexnejšie sa o to pokúsil Neubauer vo svojom diele Státověda a theorie politiky, a zo súčasných autorov profesor Klokočka. Neubauer vychádza pritom z premisy, že vôľa ľudu je v demokratickej ideológii zásadne neobmedzená, s čím súhlasí aj Klokočka. Ľud totiž predstavuje suveréna a jeho vôľa je najvyšším politickým zákonom. Napriek tomu však nachádzajú praktické obmedzenia, vychádzajúce z princípov demokracie.25) Ako prvé obmedzenie uvádza Neubauer samotnú ideu suverenitu ľudu. Ľud môže chcieť všetko, okrem obmedzenia, či popretia svojej vlastnej vôle. Obdobne to vymedzuje aj Sieyése podľa ktorého sa ľud nemá vzdať svojej konštitutívnej moci v prospech nejakého orgánu. V praxi sa toto obmedzenie má prejaviť tak, že ľud nesmie voliť program, podľa ktorého moc nepochádza z ľudu, nesmie neodvolateľne delegovať moc na iný subjekt, a tiež sa má prejaviť zákazom strán, ktoré chcú vyradiť vôľu ľudu a podobne. Neubauer ďalej pokračuje: „Ústava sama, ani iná právna norma, však nemôže zabrániť tomu, aby strana, ktorá tak silno vo voľbách zvíťazí, že má v parlamente väčšinu spôsobilú k zmene ústavy, neuskutočnila zmenu štátu z demokratického na oligarchický.“ 26) S týmto však nesúhlasil 22) 23) 24) 25)

Tamže, s. 509. Tamže, s. 501. Tamže, s. 507. Pri spracovaní tejto problematiky sa nebudeme venovať osobitne každému obmedzeniu suverenity ľudu, ale len prvým dvom, ktoré majú podľa nášho názoru najväčší dopad na charakter suverenity na území ČSR v sledovanom období. Bližšiu charakterisitku všetkých obmedzení možno nájsť in: Neubauer, Z.: Státověda a theorie politiky, Jan Laichter, 1947, s. 426 a nasl. 26) Tamže, s. 427.

190

Profile for EUROKODEX

Akademické akcenty 2011  

ukazka zo zbornika

Akademické akcenty 2011  

ukazka zo zbornika

Profile for eurokodex
Advertisement