Page 1

TIBOR RUFF

ÚVOD DO NOVEJ ZMLUVY II. dočasné skriptá

OD SKUTKOV PO ZJAVENIE

Akadémia Svätého Pavla Budapešť  2001 Úvod


Tieto skriptá sú skrátenou verziou prednášok na Akadémii Svätého Pavla a pokračujú v látke, odprednášanej v predchádzajúcom polroku, od Skutkov apoštolov po knihu Zjavenia, a to v chronologickom poradí tu patriacich častí Novej Zmluvy. Cieľom skrípt je okrem iného objasnenie historického pozadie listov, predstavenie ţivota zborov, ich svojráznosti, poskytnutie informácií o pozadí pre ich lepšie porozumenie, predstavenie vzťahu Pavla a Timoteusa k sluţbe atď. Mapy, súvisiace so Skutkami apoštolov, pochádzajú z vydania Yohanan Aharoni - Michael Avi - Yonah: Biblický atlas je povinná literatúra ku skriptám. Kde to bolo moţné, tam sme biblické mená zadali podľa gréckeho, alebo latinského originálu, čo však nepatrí k poţiadavke učebnej látky a nevylučuje zvyčajnú formu, poznanú z Károliho prekladu, ktorá taktieţ kvôli jednoduchosti figuruje na viacerých miestach aj v týchto skriptách. Kaţdému prajeme poţehnané štúdium, prípravu na skúšku, štúdium Slova a hojné zjavenie Svätého Ducha.


Skutky apoštolov Pôvodný grécky názov Skutkov apoštolov je praxeis, ktorého význam je: činy, skutky. Neskorší názov nepochádza bezpodmienečne od Lukáša, aj keď sa nedá vylúčiť ani to. V pôvodnom názve slovo „apoštolov“ nefiguruje, preto zvykli hovoriť, ţe v skutočnosti kniha nehovorí o skutkoch apoštolov, ale o skutkoch Svätého Ducha. Skutky apoštolov boli ukončené v dobe, keď apoštolovia ešte ţili, vtedy bolo moţné písať ešte mnoho o všetkých dvanástich apoštoloch , ktorí neskôr išli na rôzne misijné cesty. O týchto však Nová Zmluva nereferuje. Skutky apoštolov nie sú dodnes ukončené, odohrávajú sa ešte aj dnes. Knihy v Novej Zmluve končia vo všeobecnosti slovíčkom amen, avšak Skutky apoštolov sú ukončené na konci jedného príbehu, bez akejkoľvek ukončujúcej formuly, bez konca. Dôvodom tohto na prirodzenej úrovni môţe byť, ţe v nich chceli pokračovať v tomto sa podobajú Skutky apoštolov našim skriptám z prvého polroka. (Aj z toho vidieť, ţe vyhotovenie takýchto spisov je biblické.) Lukáš je jednoznačným autorom tejto knihy, ktorá zodpovedá jeho typickému štýlu. Začína sa tak isto, ako ním písané Evanjelium; oslovuje mladíka menom Teofil, význam jeho mena je: Boţí miláčik, Boţí priateľ. Teofil bol ţivou osobou, ale jeho meno je aj všeobecným odkazom, kniha hovorí kaţdému človeku, ktorý miluje Boha. V prvom verši Lukáš poukazuje na svoje evanjelium! Prvú knihu som napísal, Teofile, o všetkom, čo započal Jeţiš činiť a učiť. (Sk 1:1) V Novej Zmluve je Lukáš autor, píšuci na najvyššej úrovni, vyjadruje sa vyslovene kultúrnym, inteligentným, elitným spôsobom. Pouţíva aj také výrazy, ktoré sa cez stáročia nepouţívali. Prekladatelia tvrdia, ţe pôvodný text Lukášovho evanjelia a Skutkov apoštolov mimoriadne presne tlmočí rozličné štýly, jeho charakteristikou je skrytý humor, ľuďom dáva precítiť reč napríklad to, keď hovorí človek s niţším vzdelaním, vtedy tlmočí v jeho vetách aj jazykové chyby, a keď zas rozpráva rečník s vyšším vzdelaním, vtedy pouţíva rétorický jazyk. Ostatné evanjeliá sa snaţia o prerozprávanie udalostí skôr faktickým a jednoduchým kaţdodenným jazykom. Lukáš v Skutkoch apoštolov účinkuje skryte, seba nespomína menom. Avšak presne moţno vedieť, ktoré sú tie časti, kde bol aj osobne prítomný; čo poznáme podľa toho, keď hovorí v prvej osobe mnoţného čísla (my). Kde zas hovorí v tretej osobe mnoţného čísla (oni), tam prítomný nie je. Prišli k Mýzii a pokúšali sa ísť do Bitýnie, ale im nedal Duch Jeţišov. A obíduc Mýziu, sišli dolu do Troady. A tam sa ukázalo Pavlovi cez noc videnie: Akýsi muţ, Macedonec, stál, prosil ho a hovoril: Prejdi do Macedonie a pomôţ nám! A jako videl videnie, hneď sme hľadali moţnosť odísť do Macedonie vyrozumievajúc, ţe nás ta povolal Pán, aby sme im zvestovali evanjelium.(Sk 16:7-10) Takţe v Troade nastala zmena na prvú osobu mnoţného čísla, z toho moţno vedieť, ţe sa tam stretol Lukáš s Pavlovým tímom a odtiaľ sa potom uţ aj Lukáš udalostí zúčastňuje. A odtiaľ do Filíp, ktoré sú prvým mestom osadným tej časti Macedonie. A boli sme v tomto meste niekoľko dní. (Sk 16:12) Zostáva prvá osoba mnoţného čísla, takţe vo Filipách je ešte Pavlov tím spolu s Lukášom. A prišli a prosili ich a vyvedúc ţiadali, ţeby vyšli z mesta. A keď vyšli z väzenia, vošli k Lýdii a vidiac bratov potešili ich a vyšli. A precestujúc Amfipolis a Apolloniu prišli do Tesaloniky, kde bola synagóga Ţidov.(Sk 16:39 – 17:1) Odtiaľto uţ Lukáš s nimi nie je, pretoţe znovu prešiel na tretiu osobu mnoţného čísla. Potom dlhý čas zostáva forma tretej osoby mnoţného čísla. Keď potom prestal nepokoj, povolal si Pavel k sebe učeníkov, napomenul ich a odoberúc sa vyšiel odtiaľ, aby išiel do Macedonie. A keď prešiel tie kraje a ponapomínal ich mnohými slovy, prišiel do Grécka. A keď tam pobudol tri mesiace, a ţe sa Ţidia boli na neho nachystali, keď sa mal plaviť do Sýrie, bol tej mienky, ţe sa vráti cez Macedoniu.(Sk 20:1-3) Ale potom znovu: Tí odišli napred a dočkali nás v Troade.(Sk 20:5) Z tohto vidíme, ţe Lukáš sa k ním v tomto čase znovu pridal. Pri predošlej príleţitosti sa vo Filipách od Pavlovho tímu oddelil a teraz sa v Macedónii znovu pridáva, keďţe Filipy sú v Macedónii. Mnohí učitelia Biblie sú toho názoru, ţe Lukáš tento medzičas trávil ako Pavlom poverený pastor v macedónskych zboroch. Potom Lukáš podľa knihy aţ do konca zostáva pri Pavlovi. „Mottom“, programom knihy Skutkov apoštolov je: Ale prijmete moc Svätého Ducha, ktorý prijde na vás, a budete mi svedkami i v Jeruzaleme i po celom Judsku i v Samárii a tak aţ do poslednej končiny zeme. (Sk 1:8)


Ak sa pozrieme na štruktúru Skutkov apoštolov tak zistíme, ţe nasledujú rytmus Jeţišovej, vyššie uvedenej predpovede: 1.-2. kapitola:

prichádza Svätý Duch, apoštolovia prijímajú silu.

3.-7. kapitola:

do zavraţdenia Štefana: sluţba, dejúca sa v Jeruzaleme.

8. kapitola:

po smrti Štefana, sluţba v Judei a v Samárii,

od 9. kapitoly:

(Pavlovo obrátenie sa),začína sa práca aţ do poslednej končiny zeme.

10. kapitola:

Peter ide do Korneliovho domu. Tu príde rad na prvú sluţbu, ktorá sa nedeje pre Ţidov a ani pre prozelitov, ale vyslovene pre pohanov.

11. kapitola:

sluţba sa rozšíri do Antiochie, ktorá je jedným z troch miest Rímskej ríše s najväčšou autoritou (Rím, Alexandria, Antiochia). Týmto sa vo veľkom začne obracanie pohanov.

Barnabáš vezme k sebe Pavla a spolu začnú učiť v Antiochii spomínané spoločenstvo pohanských kresťanov. Neskôr sa Pavol stane tým, ktorý dostane podrobné zjavenie o tom, ako je treba chápať ich obrátenie sa na základe starozmluvných Písiem. Okrem Pavla má ešte aj Peter videnie o obrátení pohanov, nie však z Písiem, ale zo zjavenia. On poslúchne a vezme na vedomie vôľu Svätého Ducha. V období v ktorom boli písané Skutky apoštolov sa diali aj iné udalosti, napr. tradícia obsahuje záznamy, ţe Tomáš slúţil v Arménii a v Indii, kým Matúš zas v Egypte (v Alexandrii). Avšak Svätý Duch sleduje len hlavný smer a nereferuje o kaţdej udalosti, zaoberá sa len s uskutočnením toho programu, ktorý Jeţiš dopredu povedal v Skutkoch 1:8. Je na zamyslenie, prečo Písmo obsahuje práve tieto udalosti a prečo nie nejaké iné, odohrávajúce sa taktieţ v tom čase. Vysvetlenie toho je, ţe kniha sleduje hlavnú činnosť Svätého Ducha, hlavný tok a pohyb pomazania. Keď Svätý Duch uvedie do chodu jednu prácu, vtedy vyzdvihne ľudí zo zvyklej, kaţdodennej úrovne ţivota, a či uţ na úrovni jednotlivca alebo celého spoločenstva, vhodí ich do prúdu, ktorý je na vyššej úrovni, je dynamickejší a poprednejší.1 Skutky apoštolov, napríklad vybavia dohromady jedným - dvomi veršami, ţe zbory v Judei sa budovali a rástli. Nerozvádza ako, ale nasleduje ten sluţobný dar, ktorý razí vpred vo vyznačenom smere úderu. To neznamená, ţe ostatní by boli bývali v neposlušnosti alebo ţe sa tam zastavila Boţia práca, prípadne, ţe vypadli z pomazania, ale to, ţe Boh pouţíval raz jedného, raz druhého. V jeruzalemskom prebudení sa dostal do stredobodu udalostí napríklad najprv Peter, neskôr však Pavol. Skutky apoštolov nasledujú avantgardu kresťanského ţivota, čiţe tie osoby, ktoré sú na vrcholovom bode prebudenia a prielomu, skrze ktorých sa odohráva dynamický prielom Svätého Ducha. Medzitým všetkým sa Skutky apoštolov zaoberajú len povrchne s tými, ktorí nie sú v hlavnom smere prúdu, tých spomína len v krátkosti. „Hlavní účinkujúci“ sú najprv Peter, Ján a Jakob, potom na krátky čas Štefan a Filip. Ďalej Pavol a Barnabáš, avšak po prvej misijnej ceste Barnabáš spolu s Markom vypadli zo stredobodu a dostali sa tam Timoteus a Sílas. Je viditeľné, ţe do tejto línie sa niekto dostáva na základe Boţieho výberu, ale môţe sa stať, ţe odtiaľ vypadne. Príchod Svätého Ducha V prvej kapitole Skutkov apoštolov ešte pokračujú udalosti uzatvárajúce evanjelium: Ktorým sa aj zjavoval ţivý po svojom utrpení mnohými dôkazmi ukazujúc sa im štyridsať dní a hovoriac s nimi o kráľovstve Boţom.(Sk 1:3) Jeţiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavil v Jeruzaleme, potom v Galilei, potom znovu v Jeruzaleme. Po svojom zmŕtvychvstaní sa najprv zjavil niekoľkým ţenám a odkázal svojim učeníkom, aby išli do Galilei. Z prvého listu Korinťanom 15 sa môţeme dozvedieť aj to, ţe bol aj taký prípad, keď sa zjavil naraz päťsto ľuďom. Ţeny síce odkaz odovzdali, ale učeníci mu neuverili a nešli do Galilee, preto ich Jeţiš navštívil v Jeruzaleme. V prvý deň nasledujúceho týţdňa sa znovu zjavil učeníkom a stretol sa aj s Tomášom. Potom odišli do Galilee, kde sa im znovu Jeţiš zjavil, a nato sa opäť vrátili do Jeruzalema. Jeţiš po svojom zmŕtvychvstaní učeníkov systematicky vyučoval, prebral s nimi starozmluvné proroctvá, počnúc od Mojţiša, ktoré sa vzťahovali na Mesiášovu smrť, utrpenie, pochovanie a vzkriesenie. Na konci vyučovania im na Olivovej hore prikázal, aby neodchádzali z Jeruzalema, kým na nich nezostúpi Svätý Duch. Vtedy mu poloţili otázku: Pane, či v tomto čase obnovíš Izraelovi kráľovstvo? Z tejto otázky vysvitá, ţe učeníci 1

Podobne sa to stalo aj v rokoch 1990-1992, keď vypukla tzv. „nová vlna“, ktorá sa potom od r. 1996.-1998 prehnala po Zemi a priniesla nenávratnú zmenu tvárnosti celého kresťanstva, a to iba za necelých 8 rokov. Vtedy sa niekoľko ľudí dostalo do svetla reflektora, ktorí túto prácu vykonávali, napríklad dobre známou vedúcou osobou bol Rodney H. Brown. Neustále prichádzajú novšie a novšie vlny Svätého Ducha, ktoré sú vţdy originálne a vţdy otrasú cirkev, čo potvrdzujú celé cirkevné dejiny. Impulz dáva vţdy Svätý Duch, aj Petra nanútil do novej sluţby, veď v jeho teológii nemalo spasenie pohanov pôvodne miesto.


nepočítali s tým, ţe sa Jeţiš vyzdvihne do neba a zmizne. Nemysleli si, ţe môţe prísť také časové obdobie, kedy oni budú musieť konať bez Jeţiša. Počítali s tým, ţe Jeţiš bezprostredne po svojom zmŕtvychvstaní vytvorí fyzickým spôsobom Boţie kráľovstvo, v hospodárskej i politickej sfére. Najprv očakávali, ţe Jeţiš toto všetko uskutoční bez smrti a utrpenia, preto keď slávnostne vošiel do Jeruzalema, pozdravovali Ho ako kráľa oni a aj celý ľud. Jeţišovou smrťou zasiahla učeníkov obrovská trauma, čo vysvitlo aj z odpovede dvoch emauských učeníkov: A povedal im: Aké sú to veci, o ktorých idúci rozjímate medzi sebou a ste smutní? A jeden z nich, ktorému bolo meno Kleofáš, odpovedal a riekol mu: Či ty jediný pohostíniš v Jeruzaleme, ktorý si nezvedel, čo sa v ňom stalo po tieto dni? A on im povedal: A čoţe? A oni mu povedali: Čo sa stalo s Jeţišom Nazarejským, ktorý bol muţ prorok, mocný v skutku i v slove pred Bohom a pred všetkým ľudom, a jako ho vydali najvyšší kňazi a naše knieţatá, aby bol odsúdený na smrť, a ukriţovali ho. A my sme sa nadejali, ţe on je ten, ktorý ide vykúpiť Izraela. No, tomu všetkému je toto uţ tretí deň, ako sa to stalo. (L 24:17-21) Čiţe s Jeţišovou smrťou vôbec nepočítali, nakoľko to nevedeli pochopiť. Očakávali, ţe bude jeden bod, kde Jeţiš s tou mocou, ktorou uzdravoval nemocných a vyháňal démonov, vojde do Jeruzalema, kde nadprirodzenou silou odstaví na bok Rimanov a im slúţiacich Ţidov (veľkňazov a farizejský Sanhedrin) a ustanoví Boţie kráľovstvo. Potom jedným svojím slovom nadprirodzene zničí rímske vojsko. Miesto toho sa udalosti o päť dní po slávnostnom vchode udiali hromovou rýchlosťou: ich Majstra zatkli, zbičovali a ukriţovali. Jeţiš začal emauským učeníkom hovoriť: Či to azda nemusel trpieť Kristus a tak vojsť do svojej slávy?(L 24:26) Učeníci nakoniec porozumeli, ţe Mesiáš mohol iba takto oprávnene vstúpiť do tej moci, ktorou bolo potrebné zaloţiť Mesiášske kráľovstvo. Dostali zjavenie o tom, ţe Jeţiš sa najprv musel stať zmierujúcou obeťou, ţe On je Kráľ Spravodlivosti. Po tomto všetkom si mysleli, nakoľko Jeţiš vstal z mŕtvych2, a keďţe Mu bola daná všetka moc, konečne teraz pod vedením Jeţiša vznikne Tisícročné kráľovstvo. Toto bolo v úplnom súlade s videním, hovoriacim o sedemdesiatich týţdňoch a aj Jeţišovo vzkriesenie ich v tom utvrdilo. Teda, mysleli si, ţe začne konflikt s Rimanmi, v ktorom zvíťazia. Z otázky učeníkov vysvitá, ţe ani po 40 - dňovom stretávaní sa s Jeţišom si neuvedomili, ţe sa to tak nestane, pretoţe túto otázku poloţili Jeţišovi v posledný deň. Jeţiš im však nedal jasnú odpoveď: A on im povedal: To nie je vašou vecou zvedieť časy alebo jednotlivé doby, ktoré si Otec uloţil vo svojej vlastnej moci.(Sk 1:7) Tu účinkujú slová kairos a chronos, ktoré znamenajú vyznačené časy, respektíve časové úseky. Aj anjeli, ktorí sa im potom zjavili, povedali dohromady iba toľko: Tento Jeţiš, ktorý bol od vás vzatý hore do neba, príde tak, ako ste ho videli ísť do neba. (Sk 1:11) To, ţe kedy však nepovedali. Jeţišovi učeníci síce jeho vytrhnutiu porozumeli, pretoţe poznali príbeh Eliáša, ale ešte nemali videnie o tom, ţe Mesiáš má prísť dva krát. Mysleli si, ţe jeden príchod má viac fáz. Prvou fázou je uzdravenie chorých, vyhnanie démonov. Za druhú fázu povaţovali to, ţe Jeţiš dal svoj ţivot za hriešnych a za tretiu, ţe Jeţiš vstane z mŕtvych a s učeníkmi obsadí Jeruzalem, a potom zaujme celú ríšu. Nemali zjavenie o tom, ţe tento príchod bude rozdelený na dve časti. Nato uţ museli prísť vo Svätom Duchu. V Petrovej kázni uţ vidíme klíček toho, ţe neskôr tomu porozumeli. Ktorého však musí prijať nebo aţ do časov napravenia všetkého aţ pokiaľ sa všetci (vtedy ešte myslel iba na Ţidov ) neznovuzrodia. Sk 3:21. V tejto otvorenej situácii vyšli do vrchnej dvorany a o desať dní prišiel Svätý Duch. Za ten čas učeníci zvolili namiesto Judáša Mateja. Ako základ pre svoje rozhodnutie vzali dva verše zo starozmluvných ţalmov, ktoré doslova, bez akýchkoľvek ťaţkostí vzťahovali na Judáša. Ich príbytok nech je pustý a nech nie je nikoho, kto by býval v ich stánoch. (Ţ 69:26) Jeho dní nech je málo, jeho úrad nech vezme iný. (Ţ 109:8) Jeruzalemský zbor sa odel dynamizmom, potom ako ho na letnice navštívil Svätý Duch. Na sviatok letníc prichádzali vo veľkom počte ľudia zo ţidovských diaspór. Z východu prichádzali aţ z Indie, zo západu aţ z Rímu, z juhu aţ z Egypta, a na záver zo severu aţ z Malej Ázie. Prítomní boli aj prozeliti, ktorí sa napriek svojmu pohanskému pôvodu 2

Keď Jeţiš zomrel, veľa starozmluvných svätých bolo vzkriesených v tele, ktorí boli v Starej zmluve vzorovými príkladmi spoločenstva s Bohom, pravdepodobne vystúpili s Jeţišom do neba. Aj v intertestamentálnej dobe boli svätí, list písaný Ţidom poukazuje na jednu skupinu, ktorých počas panovania Antiochosa Epiphanesa popravili pre ich vieru vo vzkriesenie. O tomto referuje kniha Makabejcov. Takýmto svätým bol aj Simeon, Anna, Ján Krstiteľ. V jednom článku Grüll Tibor (Hetek, III. Roč. č. 14, O čom hovoria kamene) poukazuje na to, ţe v tomto čase Pilát vydal nariadenie o tom, aby vykrádania hrobov trestali extra sankciami. Grüll Tibor koncipuje predpoklad, ţe toto bolo potrebné preto, lebo po vzkriesení sa hroby týchto svätých hromadne vyprázdnili, toto povaţovali Rímania za vykrádanie hrobov. Nezjavili sa mátohy, ale vzkriesení svätí v oslávenom tele. (Je moţné, ţe 24 starších v nebi pozostáva z takýchto ľudí.) O týchto udalostiach aj učeníci získali vedomie.


obrátili na ţidovskú vieru. Peter v tejto atmosfére hovoril svoju letničnú kázeň, následkom ktorej sa obrátilo tritisíc muţov, ktorí sa v ten deň dali pokrstiť. Medzi obrátenými neboli iba jeruzalemskí Ţidia, ale aj Ţidia z diaspóry, a tak sa po letniciach vrátilo do diaspór mnoho takých, ktorí verili v Jeţiša Krista ako Mesiáša, a ktorí boli pokrstení a naplnení Svätým Duchom. Napríklad rímsky zbor zaloţili Ţidia, ktorí išli do Jeruzalema a vrátili sa odtiaľ ako ţidovskí kresťania. Letnice sú zároveň začiatkom šírenia kresťanstva v celej ríši. Jeruzalemský zbor Po tejto udalosti sa Slovo od tretej kapitoly po siedmu kapitolu koncentruje na jeruzalemský zbor. A zotrvávali v učení apoštolov a v spoločnom bratskom obcovaní a pri lámaní chleba a na modlitbách. A prišla bázeň na kaţdú dušu, a dialo sa mnoho zázrakov a divov skrze apoštolov. A všetci veriaci boli spolu a mali všetko spoločné. Aj statky a majetky predávali a delili ich všetkým, ako komu bolo treba. A kaţdodenne zotrvávajúc jednomyseľne v chráme a lámuc chlieb po domoch brali pokrm v plesaní a v prostote srdca, chválili Boha a mali milosť u všetkého ľudu. A Pán pridával cirkvi zachránených kaţdý deň. (Sk 2:42-47) Tu je popísaný kaţdodenný ţivot zboru. Apoštoli ich vyučovali, kaţdý deň mali v Chráme zhromaţdenia a praktizovali aj spoločné obcovanie, t.j. nebolo medzi nimi rozčlenenie. Uskutočňovali večeru Pánovu a aktívne sa zúčastňovali aj v sluţbe modlitby. Toto prinieslo Boţiu bázeň v zbore a aj v kruhoch tých, ktorí sa dostali do styku so zborom. Slovo hovorí o vyslovenom strachu, o jednom druhu pozitívneho strachu. Svätý Duch fungoval cez apoštolov nadprirodzeným spôsobom, svojimi charizmatickými darmi. Veriaci trávili veľa času spolu a všetko mali spoločné. Toto majetkové spoločenstvo3 však bolo svojráznosťou jeruzalemského zboru, čoho dôvodom bolo z časti aj ich poznanie toho, ţe za krátky čas bude mesto i národ zničené, takţe nemá význam majetky ďalej zhromaţďovať. Z listov však vysvitá, ţe ani jeden zbor spomedzi pohanských kresťanov neţil v majetkovom spoločenstve, oni sa museli zariadiť do ďalekej budúcnosti, nakoľko podľa ich nádeje museli zevanjelizovať celú krajinu. Aj Pavol ich učil, aby sa čo najviac rozhojňovali. V jeruzalemskom zbore podporovali chudobných, ktorí boli medzi nimi. Po domoch lámali chlieb, čiţe mali aj domáce skupiny, stretnutia. U všetkého ľudu našli priazeň, totiţto v tomto období zbor ešte nebol prenasledovaný, spoločnosť od nich ešte nebola oddelená. Kaţdý deň sa ľudia obracali a v zbore sa mnoţili spasený. Podľa prvého verša tretej kapitoly Peter a Ján išli spolu hore do Chrámu na modlitebnú hodinu, deviatu. Na deviatu = 15,00 hod. Toto mohla byť spoločná zborová modlitebná príleţitosť, ale aj modlitebné zhromaţdenie v Chráme zídených Izraelitov. Peter a Ján uzdravili chromého, čo bolo zjavným zázrakom, následkom čoho sa k ním všetok ľud zbehol na Šalamúnovo nádvorie. Vtedy Peter znovu kázal Slovo a ďalší dav sa obrátil. Týmto počet muţov v zbore narástol o päťtisíc, čo znamená, ţe spolu so ţenami a deťmi ich uţ mohlo byť 15-20 tisíc. A keď to hovorili ľudu, prišli na nich kňazi a veliteľ stráţe Chrámu i sadúceovia namrzení preto, ţe učia ľud a zvestujú v Jeţišovi vzkriesenie z mŕtvych.(Sk 4:1-2) V tom istom čase sa objavil stráţca Chrámu, kňazi a sadúceovia, ktorí nemali hlavné výhrady len voči Jeţišovi, ale aj voči vzkrieseniu. Stráţcovia Chrámu stáli pod vedením kňazov, ktorí v tom čase boli sadúceovia. V takomto význame chrámoví stráţcovia boli ozbrojenou silou sadúcejskej strany. Po zatknutí Petra, sa zhromaţdil celý Sanhedrin v Sieni vyrezávaného kameňa, v bašte steny Chrámového nádvoria, vo vzdialenosti 100-200 m od Šalamúnovho nádvoria. A keď videli Petrovu smelosť i Jánovu a spozorovali, ţe sú ľudia neučení a prostí, divili sa...(Sk 4:13) Divili sa nad smelou rečou Petra, lebo neučení ľudia sa zväčša Sanhedrinu báli. Výraz Ľudia neučení a prostí neznamená to, ţe nevedeli čítať, veď v tomto čase v Judei prakticky kaţdý muţ vedel čítať, ale to, ţe neboli vyučení na vysokej úrovni, neboli teológovia. Moc Sanhedrinu bola principiálne a navonok zaloţená na Boţom slove. Keby ti bola niektorá vec priťaţká v súde medzi krvou a krvou, medzi pravotou a pravotou, medzi ranou a ranou, o čo by bol spor v tvojich bránach, vtedy sa zoberieš a pôjdeš hore na miesto, ktoré si vyvolí Hospodin, tvoj Bôh. A prijdeš ku kňazom, Levitom, a k sudcovi, ktorý bude v tých dňoch, a budeš sa pýtať, a oznámia ti slovo súdu. A učiníš podľa výroku, ktorý ti oznámia z toho miesta, ktoré vyvolí Hospodin, a budeš pozorovať, aby si učinil všetko tak, ako ťa naučia.(5M 17:8-10) Peter však preto neprišiel do pomykova, lebo mal jasné videnie o tom, čo je Boţia vôľa a vedel, ţe Boha treba viac 3

Výraz svoje majetky neznamená majetky potrebné k ich ţivotu, ale zásoby, nahromadený, uskladnený, pasívny majetok. Biblia nazýva tieto zásoby majetku pokladom. Takým sú aj dva haliere vdovy (L 21:1-4), vhodila všetok majetok znamená to, ţe dala všetku svoju zásobu. V Maďarsku je toto ťaţko pochopiteľné, lebo ľudia vo väčšine prípadov nemajú majetok takéhoto druhu. Dá sa predstaviť, ţe v posledných rokoch pred príchodom Pána, budú také zbory, kde sa takéto niečo vyvinie, lebo uţ nebude mať význam na úrovni jedinca, ani zboru, zakladať existenciu do ďalekej budúcnosti.


poslúchať, ako ľudskú moc, a to ešte aj vtedy, keď je jej moc formálne zaloţená na Boţom slove. Preto podľa Zákona mali byť potrestaní smrťou, ale kvôli ľudu sa to neopováţili vykonať. Keď sa vrátili, všetko vyrozprávali ostatným. A oni, keď to počuli, jednomyseľne pozdvihli hlas k Bohu.(Sk 4:24) Výraz jednomyseľne je sa opakuje viackrát, Biblia ho pravidelne spomína v súvislosti s jeruzalemským zborom. A toho mnoţstva uverivších bolo jedno srdce a jedna duša, a ani jeden z nich nehovoril o ničom z toho, čo mal, ţe je to jeho vlastné, ale mali všetko spoločné.(Sk 4:32) Jednota duše sa rovnako vzťahovala na ich myslenie, názory, ich vôľu a ich citový ţivot. Neboli odchylné koncepcie, mali úplne rovnaký názor, čo hralo veľkú rolu v tom, ţe Svätý Duch mohol účinkovať v rannej cirkvi takouto silou. Apoštoli aj naďalej hlásali Slovo a zostávalo majetkové spoločenstvo: A apoštolovia vydávali s velikou mocou svedoctvo o zmŕtvychvstaní Pána Jeţiša, a veliká milosť bola na nich na všetkých. Lebo ani nebolo nikoho medzi nimi núdzneho; lebo všetci, ktorí boli majiteľmi polí alebo domov, predávali ich a nosili peniaze za to, čo ktorí predali, a kládli k nohám apoštolov, a rozdávalo sa kaţdému podľa toho, jako to ktorý potreboval. A Jozef, ktorému dali apoštolovia prímeno Barnabáš, čo je v preklade: Syn potešenia, Levita, rodom z Cypru, majúc pole predal ho a doniesol peniaze a poloţil k nohám apoštolov.(Sk 4:33-37) Barnabáš upútal pozornosť tým, ţe predajúc svoje pole, jeho cenu poloţil k nohám apoštolov, z čoho vysvitá, ţe takýmto činom sa dalo získať dobré svedectvo. Mnohých, ktorí konali podobne si apoštolovia poznamenali. Pravdepodobne aj Ananiáš a Zafira rozpoznali, ţe takto si môţu získať priazeň. A Peter povedal: Ananiášu, prečo naplnil satan tvoje srdce, aby si oluhal Svätého Ducha a uňal kradmo z peňazí za to pole? Či azda nebolo tvoje, keď bolo nepredané? A keď bolo predané, tieţ bolo v tvojej moci. Prečo si si uloţil tú vec vo svojom srdci? Neluhal si ľuďom, ale Bohu.(Sk 5:3-4) Z toho vysvitá, ţe Ananiáš a Zafira nezomreli preto, lebo nepredali všetok svoj majetok, veď Peter povedal: Či azda nebolo tvoje, keď bolo nepredané? A keď bolo predané, tieţ bolo v tvojej moci. Toto majetkové spoločenstvo a dávanie sa dialo na základe slobodného rozhodnutia a nie na základe nejakého komunistického nariadenia. Dávanie nebolo podmienkou členstva v zbore. Všetci dávali podľa pohnútky srdca a kaţdý človek mal právo nedať nič. Hriech Ananiáša a Zafiry bol to, ţe klamali, a tvárili sa, ako keby dali všetky peniaze získané z ceny poľa. Povedz mi, či ste za toľko predali to pole? A ona odpovedala: Áno, za toľko.(Sk 5:8) Klamali Boţiemu muţovi, v ktorom bol Svätý Duch. Za klamstvom bolo to, ţe chceli byť pred apoštolmi v oveľa lepšom svetle, ako v skutočnosti boli. Moţno počítali s tým, ţe toto im v sluţbe prinesie postup podobný Barnabášovmu, ţe sa stanú známymi, atď. Podobne mágovi Šimonovi chceli peniazmi pre seba získať dar Svätého Ducha, Jeho pomazanie a pozíciu v cirkvi, za čo zaplatili ţivotom. Hľa nohy tých, ktorí pochovali tvojho muţa, sú pri dveriach a vynesú i teba.(Sk 5:9) Peter nepokarhal tých dvoch mládencov, ktorí vyniesli pochovať Ananiáša, potom ako sa za tri hodiny vrátili po Zafiru, i keď podľa Zákona sa musel ten, kto sa dotkol mŕtveho, 7 dní zdrţiavať mimo zhromaţdenie a očistiť sa. Ak to neurobil a vrátil sa do zhromaţdenia, musel byť usmrtený. V zmysle Zákona to bol taký istý smrteľný hriech, ako je uctievanie modiel alebo manţelská nevera. Avšak toto bol rituálny Zákon a nie morálny. Z toho, ţe oni sa po 3 hodinách znovu objavili v zbore vidíme, ţe dodrţiavanie nariadení, okrem určitej časti desiatich Boţích prikázaní, nebolo podstatnou otázkou. Bolo zverené na svedomie jednotlivca, kto zaujal aký postoj k tejto veci, nerobili z toho problém, pretoţe ich sluţba nebola o tom, ale o hlásaní Evanjelia. Toto samozrejme neznamená to, ţeby boli nemravní. Od Petrovho tieňa boli chorí uzdravení, pomazanie dosiahlo takú mieru, ktorá fungovala na Jeţišovi. O Jeho sluţbe je zaznamenané, ţe kaţdý, bez výnimky, bol uzdravený. Tieto boli dokonca ešte väčšie od Jeţišových zázrakov, pretoţe k týmto uzdraveniam nebol potrebný uţ ani fyzický dotyk. Takţe i na ulice vynášali nemocných a kládli na posteliach a na nosidlách, aby, keď tade pôjde Peter, aspoň jeho tieň zatienil niektorého z nich. A schádzalo sa i mnoţstvo z okolitých miest do Jeruzalema, ktorí niesli nemocných a takých, ktorých trápili nečistí duchovia a boli všetci uzdravení.(Sk 5:15-16) Z dôvodu Boţej bázne sa neopováţili dostať do ich blízkosti agenti, nezainteresovaný a ešte neboli ani diskriminovaní, ľudia ich velebili. Ľud, jednoduchí ľudia k nim mali pozitívny vzťah, neboli spoločnosťou odmietaní. A čím ďalej, tým viacej veriacich sa pridávalo Pánovi, mnoţstvá muţov a ţien (Sk 5:14) A schádzalo sa mnoţstvo z okolitých miest do Jeruzalema.(Sk 5:16) Uţ pred touto udalosťou, po Petrových kázaniach mohol mať zbor 15-20 tisíc členov, teraz môţeme kľudne hovoriť o 30-40 tisícovom zbore. Vtedy sa najvyšší kňazi znovu naplnili závisťou:


Tu povstal najvyšší kňaz a všetci, ktorí boli s ním, sekta to sadúceov, a boli naplnení závisťou.(Sk 5:17). Potom Petra a apoštolov vrhli do väzenia, avšak skrze anjela boli vyslobodení a znovu hlásali Slovo od skorého rána v Chráme. Vidiac to Sanhedrin, bez pouţitia násilia ich znovu dal predviesť. Vtedy povstal Gamaliel, vnuk Hilléla, ktorý bol v tom čase vedúcim farizejskej konfesie a mal najväčšiu autoritu. (Zo smeru hillélitov a šammájitov, smer hillélitov bol miernejší, šammájiti boli zas radikálnejší, z ktorých pochádza aj odvetvie zelótov.) Gamáliel mal povesť umierneného, liberálneho muţa, napríklad aj svoju dcéru vydal za saducejského veľkňaza, čo by iný farizej určite nebol spravil. On bol Pavlovým učiteľom a z určitého pohľadu aj Gamaliel moţno zohral úlohu v pozitívnom postoji Pavla voči pohanom, ako aj v jeho neskorších názoroch ohľadom Zákonu. Gamaliel nariadil, aby vyviedli apoštolov, čiţe nariadil uzavreté zasadanie. Predsedom Sanhedrinu bol saducejský najvyšší kňaz, druhý jeho druhý vodca pochádzal z farizejov. Gamaliel mohol byť takýmto farizejským predsedom, nakoľko mal právo nariadiť uzavreté sedenie. A povedal (Gamaliel) im: Muţovia Izraeliti, majte sa na pozore pri týchto ľuďoch, čo máte robiť!(Sk 5:35) Na základe tohto Gamaliel zrejme rozpoznal, ţe Peter sa rozhodol správne, keď odvolávajúc sa na Boha neprijal rozhodnutie Sanhedrinu.4 Petrova odpoveď sa nezakladala na prestúpení Zákona, ale na správnom výklade Zákona. Vtedy vysvitlo, ţe v podstatných teologických otázkach (vzkriesenie mŕtvych, duchovné bytosti, existencia Svätého Ducha), sú apoštolovia s farizejmi na rovnakej platforme. Je moţné, ţe Gamaliel si premyslel aj politický aspekt veci, ţe by sa im zišla podpora tohto 40-50 tisícového zboru, ktorý takouto silou reprezentuje vieru vo vzkriesenie. A naviac, apoštolov uţ aj druhýkrát zatkli saduceji, čo mohlo zníţiť popularitu saducejov. Teda, Sanhedrin vydal aj úradne povolenie pre zhromaţdenia v Chráme ţidovsko-kresťanskému zboru s obmedzením, aby nekázali o Jeţišovi, nakoľko to uţ uráţalo aj záujmy farizejov. Rozhodnutie (kompromisnú dohodu) apoštolovia neprijali. Dali ich zbiť, čo podľa Zákona bol mierny trest, pouţívali ho na potrestanie bláznovstva. Po tomto pokyne saduceji nemohli určitý čas konať proti cirkvi, nakoľko rozhodnutie vyniesol Sanhedrin. V ţivote jeruzalemského zboru sa odvtedy začala nová perióda, ktorá netrvala dlho. Oslobodili sa spod tlaku Sanhedrinu, sluţba sa stala ešte dynamickejšou, potom sa vytvoril rozpor medzi helenistickými a hebrajistickými veriacimi. (Podrobné oboznámenie o týchto smeroch viď v skriptách prvého polroka.) A v tých dňoch, keď sa mnoţili učeníci, povstalo reptanie hellenistov proti Hebrejom, ţe pri kaţdodennej obsluhe venuje sa ich vdovám menej pozornosti. (Sk 6:1) A tak, obzrite sa, bratia, po siedmich dobropovestných muţoch zpomedzi seba, plných Svätého Ducha a múdrosti, ktorých ustanovíme k tejto práci. (Sk 6:3) Jeruzalemský zbor bol schopný prijať a udrţať hellenistov a hebrajistov, osoby patriace k týmto dvom smerom. Ľudia patriaci k obidvom smerom sa vedeli modliť v Chráme kaţdý deň jedným srdcom a jednou dušou, čo mohlo byť moţné preto, lebo jeruzalemský zbor sa nezaoberal otázkou dodrţiavania Zákona, ale sa zaoberal hlásaním evanjelia, rastom a pomazaním Svätého Ducha. Z vyššie uvedenej udalosti vysvitá, ţe v tomto období sa skrýval alebo vznikal jeden druh napätia, ktorého dôvodom bolo, ţe hebrejskí ţidia sa snaţili v sluţbe helenistických ţidov vytlačiť. Na návrh učeníkov si vybrali sedem muţov, ktorých postavili do diakonskej sluţby. Diakoni boli vedúci sluţby „okolo stolov“, v čom sa aj sami zúčastnili. Podmienkou tohto bolo (a aj dnes je) to, aby boli plný Svätého Ducha a múdrosti a mali dobré svedectvo od kaţdého. Pozornosť si zaslúţi to, ţe zo siedmich osôb boli šiesti helenistickí ţidia (totiţ ich mená sú grécke), jeden zasa prozelita, čiţe nemal ani len ţidovský pôvod. Apoštoli týmto rozhodnutím legalizovali sluţbu ţidov s helenistickým pozadím v cirkvi. Slovo o ďalšom vývoji nehovorí, no je zrejmé, ţe po tomto rozhodnutí nastal pokoj. Slovo spomína ďalej aj obrátenie sa takých kňazov, ktorí slúţili v Chráme pri obetovaní zvierat, atď. Toto sa dotýka aj sadúcejskej konfesie (vyznania) a nie je vylúčené, ţe sa obrátil aj najvyšší kňaz alebo ten, ktorý čakal na najvyššie kňazstvo. A slovo Boţie rástlo, a počet učeníkov sa mnoţil v Jeruzaleme veľmi. I veľký zástup kňazov bol poslušný viere.(Sk 6:7)

4

V ţidovskom myslení je jeden princíp, podľa ktorého, ak v určitej ţivotnej situácii sa dostane vyšší príkaz do rozporu s niţším príkazom, vtedy niţší príkaz moţno prestúpiť v záujme dodrţania vyššieho príkazu. Napríklad, ak ôsmy deň obriezky padne na sobotu, vtedy rabín musí obriezku vykonať, lebo tento je vyšší príkaz ako príkaz soboty.


Štefan a Filip Po tomto sa Svätý Duch koncentruje na sluţbu dvoch diakonov, Štefana a Filipa. Tieto dve osoby neboli apoštolovia, ani len starší (presbyteri), a na to všetko mali ešte aj helenistické pozadie. Je moţné, ţe Svätý Duch pouţíval týchto dvoch ľudí preto, lebo boli otvorenejší, mäkší, lepšie vedeli spoluúčinkovať so Svätým Duchom, ako kresťania s hebrajistickým, ortodoxným pozadím. A postavili falošných svedkov, ktorí hovorili: Tento človek neprestáva hovoriť rúhavé slová proti tomuto svätému miestu a proti zákonu.(Sk 6:13) Štefan vo svojej kázni cieľavedome prešiel celým Starým zákonom, čo bolo jedným druhom rečníctva. Pavol tieţ takto kázal v synagógach. Štefan vo svojom slove ukázal, ţe vţdy bolo príznačné to, ţe koho si Boh vyvolil (ako príklad spomenie príbeh Jozefa a jeho bratov, potom Mojţiša), toho ľud najprv odmietol, ale nakoniec ho Boh predsa urobil osloboditeľom a sudcom v Izraeli. Na záver vyhlásil, ţe ľudí naplnených Svätým Duchom vţdy prenasledovali tí, ktorí neboli Svätým Duchom naplnení. Štefan verejne hlásal v súvislosti s Chrámom to, čo Jeţiš: keď sa neobrátia, vtedy Boh odvrhne Chrám. Ani proti Zákonu nehovoril rúhavé reči, ale jednoducho iba hlásal odkaz viery. Štefana vzali do Sanhedrinu, kde z jeho reči vysvitlo, ţe je veľmi znalý Boţieho slova. V jeho reči sú prvky, ktoré sú charakteristické iba pre helenistických ţidov. Napríklad, ţe Mojţiš išiel na púšť ako štyridsaťročný a po uplynutí ďalších štyridsať rokov začal svoju sluţbu. Toto nie je v Starej zmluve, bolo to videnie helenistických ţidov, ktoré pochádzalo z gréckeho myslenia. 5 Na Štefanovi bolo prorocké pomazanie, nehlásal evanjelium. Mal tvrdý odkaz, ktorý nevypôsobil obrátenie, ale protivenstvo, skrze čo sa ľudia vzdialili od pravdy. Takýmto spôsobom Štefan hlásal odsúdenie, za čo zaplatil ţivotom. To, ţe bol prorokom potvrdzuje aj fyzické videnie Jeţiša Krista: A povedal: Hľa, vidím nebesia otvorené a Syna človeka stáť po pravici Boţej!(Sk 7:56) A Saul súhlasil s jeho zabitím.(Sk 7:61) Saul, mladík, nadaný učeník Gamaliela, dal tak isto návrh na zabitie Štefana. Je isté, ţe Saul bol v Sanhedrine pri vynesení rozhodnutia, ale otázne je to, či bol členom Sanhedrinu. Totiţ najnadanejších učeníkov pustili do Sanhedrinu, aby sa učili, a potom neskôr sa z nich mohli stať členovia Sanhedrinu. V Sanhedrine pred rozhodnutím najprv vţdy títo mladí povedali svoj názor a potom starší, z čoho mohli učeníci porozumieť, čo bolo v ich názore nesprávne. A toho dňa povstalo veľké prenasledovanie na cirkev, ktorá bola v Jeruzaleme a všetci sa rozpŕchli po krajoch Judska a Samárie, krome apoštolov.(Sk 8:1) A Saul len hubil cirkev vnikajúc do domov a vláčil muţov i ţeny a dával ich do ţalára. A tak tí, ktorí sa rozpŕchli, prešli kaţdý svojou staranou a zvestovali slovo.(Sk 8:3-4) Zabitím Štefana sa začalo prenasledovanie, čím sa zároveň začalo šíriť evanjelium aj v celej Judei a Samárii. Takţe rozohnanie sa spojilo aj s hlásaním Slova: A Filip zišiel do mesta Samárie a kázal im Krista.(Sk 8:5) Helenistické pozadie Filipa mohlo hrať úlohu v tom, ţe nemal predsudok v súvislosti so samaritánmi. V dôsledku jeho sluţby vypuklo v tej oblasti veľké prebudenie. Samaritáni boli etnicky zmiešaným národom, v prevládajúcej väčšine boli semitmi. Jedna časť z nich pochádzala z perzského, babylonského a asýrskeho územia. Zákon dodrţiavali stáročia na určitej úrovni svojráznym spôsobom. Júdejci ich povaţovali za nečistých a démonizovaných, v čom bola pravda, veď v Samárii boli o mágovi Šimonovi presvedčení, ţe je Boţí muţ. Verili v Mesiáša a viac - menej v tomto čase očakávali jeho zjavenie, neboli úplne nepripravení. Apoštolovia vychádzali z toho, ţe samaritáni sa môţu obrátiť, znovuzrodiť, prijať Svätého Ducha, preto Peter a Ján zišli k nim slúţiť. Mág Šimon sa taktieţ obrátil a dal sa pokrstiť, ale pri braní Svätého Ducha sa dostal pod súd, pretoţe peniaze chcel spojiť s napredovaním v sluţbe. Cesta Petra a Filipa do Samárie Po tomto sa obrátil bohabojný pohanský etiópsky komorník (bohabojný6 ako kategória), ktorý sa dal úplne skrze vieru 5

6

Podľa gréckeho myslenia, veľkí ľudia vstupujú do svojho najkreatívnejšieho, najdynamickejšieho obdobia svojej činnosti vţdy v období štyridsiatich rokov. Dnes je toto videnie hellenistov skrze Novú zmluvu zjavením, pravdou. V Skutkoch apoštolov a v ţidovských spisoch ranných období, bohabojný neznamená iba morálnu kategóriu, ale aj všeobecné označenie v ranom období. Vzťahovalo sa to na tých pohanských ľudí, ktorí verili v Izraelského Boha, ako jediného pravého Boha, ale nedali sa obrezať, nevošli medzi nich a nedodrţiavali Zákon, zároveň pravidelne chodili do synagógy počúvať hlásanie Slova. V synagóge z tohto cieľa bolo oddelené miesto pre nich, aby sa nestýkali s ostatnými. Bola to široká vrstva, takýto bol aj ten rímsky stotník, ktorý materiálne podporoval synagógu v Kafarnaume. V Skutkoch apoštolov majú dvojakú úlohu. Niekedy sa javia tak, ako prví, ktorí sa obrátia k Jeţišovi Kristovi a oni sú časťou tých poslucháčov v synagóge, ktorí ihneď reagujú na evanjelium. Po druhé však čítame aj


pokrstiť a Filip ho nezaviazal plnením Zákona. Slovo síce nepíše, ţe nebol prozelitom, ale z chápania výrazu bohabojný to môţeme predpokladať. Filip riekol: Ak veríš z celého srdca, slobodno. A odpovedal a riekol: Verím, ţe Jeţiš Kristus je syn Boţí.(Sk 8:37) Začiatok sluţby aţ do posledných končín Zeme 9. kapitola Skutkov apoštolov referuje o obrátení sa Saula, ktorý neskôr pracuje pod menom Pavol. Tri roky po svojom obrátení sa (Gal 1:18) vyjde hore do Jeruzalema po prvýkrát a pomocou Barnabáša sa pridá k jeruzalemskému zboru, z čoho vyplýva, ţe odvtedy je uţ znovu zbor v Jeruzaleme. A bol s nimi vchádzajúc a vychádzajúc, v Jeruzaleme a hovoril smele v mene Pána Jeţiša a vravel a hádal sa s helenistami, a oni sa pokúšali zabiť ho.(Sk 9:28-29) Čo sa týka rodinného pozadie Pavla, bol hebrejským ţidom, dobre vyškoleným farizejským znalcom Písma. Toto je dôleţité vyzdvihnúť; Pavla totiţto do dnešného dňa obviňujú tým, ţe do ţidovstva priniesol helenistické poblúdenie a rozdelenie. Veľká časť ţidov aj dnes chápe Pavlove učenie tak, ţe on je najväčším zradcom ţidovskej viery. Dnes sa ţidovstvo začína spriateľovať s Jeţišom, ako učiteľom. Knihy písané rôznymi ţidmi vyučujú, ţe nie Jeţiš odtrhol kresťanstvo od ţidovskej viery a vniesol ho do bludu (herézie), ale Pavol. Tento blud vidia v tom, ţe Pavol prevzal radikálne helenistické protizákonné správanie sa. V slovníku Encyclopédia Judaica sa píše, ţe Pavol zaloţil antinomistický smer (protizákonný, kresťanský smer). Z horeuvedeného verša však vysvitá, ţe Pavol mal s nekresťanskými helenistickými ţidmi také výmeny názorov, pre ktoré ho oni chceli najviac zabiť. Určite nehlásal protizákonné posolstvá, v tom prípade by ho predsa helenistickí ţidia boli vítali s horúcim srdcom. A tak zbory po celom Judsku a po Galilei a Samárii mali pokoj vzdelávajúc sa a chodiac v bázni Pánovej a rozhojňovali sa útechou Svätého Ducha.(Sk 9:31) Aj toto potvrdzuje, ţe práve pre pôsobenie prenasledovaní sa evanjelium dostalo do Jeruzalema, Judei, Samárie. A tak prebiehali a upevňovali sa prvé tri kroky napísané v programe Skutkoch apoštolov 1:8. A stalo sa, keď chodil Peter po nich po všetkých, ţe zišiel i k svätým, ktorí boli bývali v Lidde.(Sk 9:32) Vtedy Peter vstúpil do cestovnej sluţby. Podstatou jeho apoštolskej sluţby bolo zakladanie ţivotaschopných zborov, ktoré neskôr odovzdal pastorom miestnych zborov. Perióda zakladania jeruzalemského zboru sa tu skončila. Peter začal navštevovať judské zbory a hlavnou autoritou jeruzalemského zboru sa stal Jakob, Jeţišov polovičný brat, autor listu pomenovaného podľa neho. Peter pochodil všetky judské zbory, a keď bol v Joppe, Kornélius ho dôsledkom anjelského videnia povolal k sebe. Peter dostal tri videnia a trikrát hovoril proti Boţej vôli, neskôr k nemu hovoril Svätý Duch skrze slovo poznania, aby išiel ku Kornéliovi. Týmto sa začala pohanská misia aj na apoštolskej úrovni. (Filip nebol apoštolom). Svätý Duch vloţil váţne nadprirodzené sily do toho, aby Petrovo srdce, dušu dostal do takého stavu, aby vošiel do domu pohana (ktorý nebol ţidom, ani prozelitom) a kázal evanjelium. Počas hlásania Slova zostúpil Svätý Duch, ale tento krst Svätým Duchom neinicioval Peter. On ešte nemal videnie o tom, ţe pohania sa môţu obrátiť, môţu byť spasení a môţu vziať Svätého Ducha tak isto, ako oni. Peter a jeho spoločníci z toho boli prekvapení a z krstu Svätým Duchom vyvodili to, ţe ich treba pokrstiť aj vo vode a obráteným im poskytnúť úplné znovuzrodenie. Po tomto sa začne dávať dôraz na Pavlove misijné cesty, ďalej o jeruzalemskom zbore môţeme čítať iba toľko, ţe Pavol na konci misijných ciest vyšiel do Jeruzalema a tam bol spolu so súrodencami, čiţe aj vtedy existoval jeruzalemský zbor. História jeruzalemského zboru pokračuje u Pavla, hlavné body v ţivote jeruzalemského zboru sú nasledovné: 1. Po Pavlovej prvej misijnej ceste apoštolovia, starší a jeruzalemský zbor jednotne rozhodnú o tom, ţe pohania sa nemusia obrezať a dodrţať Zákon. V rozhodnutí hrá hlavnú úlohu Jakob. Takţe v tomto čase, napriek prenasledovaniu, má zbor zhromaţdenia vo veľkom počte. 2. Pavol sa po tretej misijnej ceste, keď vyjde do Jeruzalema a zatknú ho, dostane do kontaktu s jeruzalemským zborom. Vtedy taktieţ pod Jakobovým vedením preţíval jednu novšiu periódu ţivota zboru, charakteristickú tým, ţe ich sprevádzala horlivosť v dodrţiavaní Zákona. (Toto netreba chápať ako upadnutie späť, ale ako jeden úsek sluţby zboru ţidom) Pavol sa taktieţ podriadil rozhodnutiu zboru, podľa ktorého aj on musí vyjsť, musí priniesť obeť, aby dokázal: nie je proti Zákonu a ani jeho narušovateľ.

to, ţe ţidia vzrušili bohabojné ţeny a predstaviteľov mesta, a podporili prenasledovanie proti Pavlovcom. Aj Kornélia vtedajší ţidia radili do kategórie bohabojných, i keď nedodrţiaval Zákon, dával almuţnu, postil sa, modlil sa k pravému Bohu. Teda môţeme povedať, ţe títo otvorení, Boha hľadajúci, ale neznovuzrodení ľudia, sa vţdy naklonili podľa toho, aký vplyv ich zasiahol: niektorí z nich sa stali horlivými veriacimi, avšak druhí, fanatickými prenasledovateľmi cirkvi.


3. Podľa záznamov tradície a histórie, do ţidovskej vojny, odohrávajúcej sa medzi rokmi 66 - 70 ktorú začali Rimania proti mestu - zbor zostal v Jeruzaleme, avšak keď sa Titus dopočul, ţe jeho otca, Vespasianusa zvolili za cisára, išiel domov do Ríma, z tohto dôvodu útok na krátky čas zastavil. V tejto krátkej prestávke zbor zanechal Jeruzalem, nakoľko videl, ţe sa naplní to, čo Jeţiš hovoril. (A keď uvidíte Jeruzalem, ţe je obkľúčený vojskami, vtedy vedzte, ţe sa priblíţilo jeho spustošenie.L 21:20) Opustiac mesto išli do Pelly, jedného z miest Desaťmestia. Po tomto sa uţ o zbore nedozvedáme, nemá o ňom záznamy ani tradícia, ani história. Obrátenie Saula Evanjelizácia medzi národmi sa začala veľkým prenasledovaním po zavraţdení Štefana, v dôsledku čoho sa jeruzalemský zbor roztrúsil do krajov Judeje a Samárie, kde sa taktieţ začala sluţba. Potom obrátenie pohanov v Skutkoch apoštolov pokračuje so Saulovým obrátením. On bude tou osobou, skrze ktorú sa dostane do rozletu pohanská misia. Z 9. kapitoly Skutkov apoštolov a z prvej a druhej časti Listu Galatským moţno poskladať, čo sa dialo s Pavlom: prvý raz po svojom uzdravení začal evanjelizovať v Damašku, v dôsledku čoho sa dostal do ohrozenia ţivota. A keď uţ bolo pominulo hodne dní, uradili sa medzi sebou Ţidia zabiť ho. Ale Saul zvedel o ich úklade. A striehli aj brány vo dne i v noci, aby ho zabili. Ale učeníci ho pojali v noci a spustili cez múr spustiac ho po povraze v pletenci.(Sk 9:23-25) V Damašku vladár kráľa Aretu stráţil mesto Damaščanov, čo ma chcel lapiť; ale ma spustili oblokom v koši cez múr, a ušiel som jeho rukám.(2K 11:32-33) Ani som neodišiel hore do Jeruzalema k tým, ktorí boli predo mnou apoštolmi, ale som odišiel do Arábie a zase som sa navrátil do Damašku.(G 1:17) Pavol sa narodil v ţidovskej diaspóre, v Tarze, v rodine hebrajistického zamerania, ktorá bola silne zákonícka, ortodoxná, farizejská a antihelenistická. Bol občanom Tarzu, nie neznámeho mesta7, čiţe mesta známeho po celom stredomorí. Keď Pavla zaistili, plukovníkovi povedal, ţe on sa vrodil do rímskeho občianskeho práva. Na základe Biblie z tohto moţno vedieť, ţe aj Tarzus bolo koloniálnym mestom. (Človek ţidovského pôvodu sa mohol narodiť na rímskom území ako rímsky občan iba vtedy, ak jeho rodné mesto bolo koloniálnym mestom.) Pavol svoje detstvo pravdepodobne preţil tu, potom ho poslali študovať do Jeruzalema. To znamená, ţe jeho rodina bola zámoţná, vedeli financovať, aby mohol chodiť do školy Gamaliela. Gamaliel, vnuk rabína Hilléla, bol najváţenejší učiteľ farizejskej konfesie. Do dnešného dňa je jedným z najväčších autorít Talmudu. Podľa Encyclopédie Judaica v škole Gamaliela študovalo dvetisíc študentov, tisíc rabinické vedy a tisíc klasické grécke vedy, filozofiu, rétoriku, atď. Z neskorších Pavlových listov vysvitá, ţe on pravdepodobne absolvoval oba kurzy. (Napríklad v liste Títovi cituje v hexametri gréckych básnikov.) Jeho listy nasledujú rabinické spôsoby argumentácií, zároveň z jeho rečí vysvitá, ţe je vyzbrojený v rétorike a vo filozofii. Podľa Dereka Princa, Pavlove tu získané vzdelanie, podľa dnešného meradla, zodpovedá piatim diplomom. Byť učeníkom Gamaliela znamenalo byť znalcom Písma, vyučením na najvyššej úrovni. Pavol voči judaizujúcim kresťanom z času na čas ironicky naznačil svoju nadradenosť, čo napríklad moţno čítať v 7. kapitole listu Rimanom. Aj Mojţiš bol vyučený, nedalo sa ho drţať v šachu s egyptskou vedou, všetko to poznal, bol tomu vyučený. Čarodejníci ho touto nadradenosťou nemohli zastrašiť. U Pavla to bolo tak isto, nikdy sa nikomu nepodarilo zastrašiť ho v oblasti rabinizmu. Boh týmto Pavla zabezpečil z dvoch strán: po prvé, čo sa týka judaizmu, nakoľko Boh videl, ţe v konfliktoch bude potrebné nie len pomazanie, ale aj určitý druh pripravenosti. Totiţ to, Pavol sa musel vedieť obraňovať voči rôznym protiargumentom, ktorými argumentovali judaizujúci kresťania. Toto Boh vypracoval ešte pred jeho obrátením, aby nebol nikdy neistý. Po druhé, bol zabezpečený aj v oblasti gréckej klasickej pohanskej vedy. 7

Keď Rimania podmanili nejakú provinciu, vybrali si jedno - dve centrálne mestá na strategicky dôleţitých miestach, s veľkým vplyvom, veľkých rozmerov, s charakterom hlavného mesta a ich obyvateľom dali občianske právo s podmienkou, ţe budú verní Rímu. Tieto kolónie sú iným menom koloniálne mestá. Toto občianske právo znamenalo to, ţe obyvatelia mesta sú občanmi mesta Rím, čo bola mimoriadne veľká pocta. Kaţdý rímsky občan mal právo na to, aby v jeho osobnej spornej veci rozhodol cisár. (Toto je pribliţne také, akoby kaţdý budapeštiansky občan mal právo na to, aby v jeho spornej veci rozhodol prezident republiky.) Rímskeho občana na celom území chránila ríša. (Mohlo to znamenať takú ochranu, ako je dnes americký pas. Ani v jednom štáte si netrúfajú dotknúť sa človeka s americkým pasom.) Rímske občianstvo občanom kolónií zabezpečovalo na celom území ríše také moţnosti, ţe tým bol prakticky vyriešený ich ţivot, ich existencia. Preto oni voči svojej provincii chránili rímske záujmy. Takto nemuseli Rimania neustále vojskom dohliadať na pokoj z minúty na minútu, ale obyvatelia kolónií v jednotlivých provinciách sa postarali o to, aby v provincii nebola vzbura. Miestni vo Filipách preto povedali Pavlovi, ţe ho musia zatknúť, lebo hlása takú vedu, ktorú oni nesmú prijať, nakoľko sú rímsky. Občania Filíp boli vyľakaní z toho, ţe pre vzburu by mohli stratiť svoje privilégiá. Aj Tarza bolo takýmto mestom, a tak sa Pavol vrodil do rímskeho občianskeho práva.


Pavol, nakoľko doporučoval zavraţdenie Štefana, bol pravdepodobne členom Sanhedrinu. Je otázne, či patril medzi sedemdesiatich, ktorí vynášali rozhodnutie, alebo bol iba členom toho študentského kruhu, z ktorého sa tí členovia mohli zúčastniť zasadnutia, ktorých vybrali rabíni za náhradníkov. Pavol na viacerých miestach poukazuje na to, ţe ho v Jeruzaleme kaţdý poznal aj z kruhov elity, na čo sa odvolával aj vo svojich obhajobách. Bol výnimočne nadaný, v mladistvom veku sa z neho vynoril známy farizej, čo bolo príčinou toho, ţe jeho kresťanské svedectvo zaváţi takou veľkou váhou, ţe miestna náboţenská elita prišla k záveru, ţe ho treba zabiť. Totiţ obávali sa, ţe svojou znalosťou a autoritou (preto bolo aj jeho svedectvo tak účinné), ovplyvní polovicu Sanhedrinu v tom smere, aby sa obrátili, prípadne svojimi kázňami prinesie medzi nich rozdelenie a ľudia opustia farizejskú konfesiu. Pavol sa obrátil pred Damaškom, vošiel do mesta, potom odišiel do Arábie. Mnohí hovoria, ţe Pavol počas tých troch rokov ţil utiahnuto, preţíval ich na modlitbách, pôste, študovaním Písma a pripravoval sa na sluţbu. Vyvodzujú to aj z toho, ţe to bolo územie púšte, bez veľkomiest, spravidla tam išli tí, ktorí sa utiahli hľadať Pána. V tomto prípravnom období mohol dostať tie videnia, o ktorých píše neskôr. Aj u Mojţiša sa v tej istej oblasti udialo prepranie jeho myslenia, vyčistenie od egyptských vied. Po troch rokoch sa odtiaľ vrátil do Damašku, odtiaľ zas do Jeruzalema, kde ho vítali s pochybnosťami. Pomocou Barnabáša sa vedel zabudovať do zboru, potom ho apoštolovia poslali domov do Tarzu, kde ţil ďalej. Potom som prišiel do krajov Sýrie a Cilície. A bol som osobne neznámy zborom v Judsku, ktoré sú v Kristovi, iba toľko, čo slýchali, ţe vraj ten, ktorý nás kedysi prenasledoval, zvestuje teraz vieru, ktorú predtým hubil. A oslavovali za mňa Boha.(G 1:21-24) Kornélius a jeho dom. Po týchto udalostiach opisuje 10. kapitola obrátenie Kornéliovho domu, kde sa taktieţ obrátili „bohabojní“ pohania. Tento rímsky stotník nedodrţiaval Zákon, ale veril v Boha Izraela ako jediného pravého Boha. Tomu zodpovedajúco sa bál Boha a snaţil sa hľadať spasenie, lebo mu bolo jasné, ţe napriek svojim prosbám a dávaniam almuţien ešte spasenie nedosiahol. Po videní odišiel Peter z Joppy do Cezarei, obe boli prístavné mestá. Cezarea bola helenistickým mestom, plným sôch a modiel, preto Ţidia toto miesto nemali radi. Neustále sa tam odohrávali vnútorné boje medzi ţidovskými a pohanskými obyvateľmi kvôli uctievaniu modiel atď. Vtedy uţasli (boli ohromení) všetci veriaci z obriezky, ktorí prišli s Petrom, ţe i na pohanov (ethnos) je vyliaty dar Svätého Ducha.(Sk 10:45) Toto bol prvý prípad, ţe pod váţnou apoštolskou autoritou prijali pohania Svätého Ducha. Z verša vyplýva, ţe ani pre Petra, ani pre tých, ktorí išli s ním to nebola evidentná udalosť. Bol to pre nich ťaţko stráviteľný a zaráţajúci záţitok, z čoho moţno dedukovať, ţe oni si predtým vôbec nemysleli, ţe pohania môţu prijať Svätého Ducha. V jeruzalemskom zbore bola dovtedy základná vízia to, ţe pohanom netreba slúţiť. 8 Zdá sa, ţe toto reprezentovali aj ľudia v autorite. Peter sa však neodvolával na Slovo, ale na svoju charizmatickú skúsenosť. Ani on by nebol vedel vysvetliť na základe Písma, ţe na čo oni čakali 1 500 rokov, dodrţujúc Zákon, to pohania dostali za 15 minút bez dodrţiavania Zákona. A keď prišiel Peter hore do Jeruzalema, súdili sa s ním tí, ktorí boli z obriezky, a vraveli: Vošiel si k neobrezaným muţom a jedol si s nimi.(Sk 11:2-3) Toto všetko aj medzi ţidovskými kresťanmi bolo teologicky nespracovateľné. Peter povedal, ţe sa to stalo pod vedením a skrze zásah Svätého Ducha (videnie, zjavenie), čo učeníci potom prijali. A keď to počuli, umĺkli a oslavovali Boha a hovorili: Tedy aj pohanom dal Boh pokánie na ţivot.(Sk 11:18) Aj keď uţ boli za viacročným prebudením, veľkým pomazaním a prejavmi veľkých síl, predsa aţ vtedy vysvitlo: pochádzajúci z národov sa môţu obrátiť a môţu dostať večný ţivot. A tak tí, ktorí sa rozpŕchli pre súţenie, ktoré bolo povstalo za času Štefana, prešli aţ do Fenície a na Cyprus a do 8

Takţe doteraz nevedeli, ţe aj pohania sa môţu obrátiť. Poznajúc rané chápanie Ţidov, nie je to vôbec prekvapivé. Talmud a rané ţidovské spisy si ani nekladú otázku, ţe či je spasenie pre pohanov (ţijúc rabínskym výrazom: mať podiel z budúceho sveta) dosiahnuteľné. Vyjmúc prípadne jeden-dva prípady ktoré vynikajú, ako napríklad kráľovná zo Sáby. Podľa Talmudu bol hriech vyučovať pohanov, preto zakázali aj Pavlovi, aby vyučoval. Veľmi nepriateľský vzťah bol medzi dvomi skupinami národa, preto hovorí apoštol Pavol: „Lebo On je náš pokoj, ktorý učinil oboje jedno a zboril aj priehradný múr zničiac vo svojom tele nepriateľstvo, zákon prikázaní, záleţajúci v rôznych nariadeniach, aby tých dvoje, Ţidov a pohanov, stvoril v sebe v jedného nového človeka činiac pokoj.“ (Ef 2:14-15) Podľa ţidov bola existencia pohanov v skutočnosti o tom, aby boli zničení, zotročení a utlačení. Preto nemá cenu im odovzdať Slovo, lebo aj to by pouţívali na to, aby ţidovský národ zničili. Podľa viacerých rabínskych videní, keď príde Mesiáš, tak si násilím podriadi pohanské národy. Ani len nepredpokladali, ţe pohania sa dobrovoľne odovzdajú Mesiášovi. Ostatne, vzťah k pohanom aj neskôr zapríčinil napätie.


Antiochie nehovoriac nikomu slova jedine Ţidom. A boli z nich niektorí Cyprania a Cyréňania, ktorí prijdúc do Antiochie hovorili aj hellenistom zvestujúc Pána Jeţiša. A ruka Pánova bola s nimi, a uveril veľký počet duší a obrátil sa k Pánovi.(Sk11:19-21) Takţe zbor v Antiochii je prvým pohanským zborom. Nemá apoštolské zaloţenie, a tak ani nenosí nikoho meno, vznikol skrze sluţbu kresťanov, ktorí vydávali svedectvá. Barnabášova sluţba sa začína po Petrovej referencii. „A dopočula sa o tom cirkev v Jeruzaleme, a vyslali Barnabáša, aby prešiel aţ do Antiochie, ktorý, keď prišiel a uvidel tú milosť Boţiu, zaradoval sa a napomínal všetkých, aby v predsavzatí srdca zotrvali verní Pánovi, pretoţe bol dobrý muţ a plný Svätého Ducha a viery. A veliký zástup bol pridaný Pánovi.“ (Sk 11:22-24) Zdá sa, ţe ani on nevedel teologicky chápať udalosti, videl iba to, ţe prinášajú dobré ovocie, čomu sa aj on tešil, nakoľko „bol dobrý muţ a plný Svätého Ducha.“ Antiochia bola jedným z troch miest ríše s najväčšou autoritou (Rím, Alexandria, Antiochia), hlavným mestom v predošlej selekuidskej ríši, podobne ako bola Alexandria v ríši ptolemaiov. Ešte pred vzostupom Rímskej ríše boli tieto dve mestá v danej oblasti najurčujúcejšie. V Antiochii sa stretával Západ a Východ. Toto mesto bolo kľúčom ku kultúre hellenistickej, gréckej – t.j. jafetitskej – a to v oblasti náboţenstva, kultúry, hospodárstva a politiky, no takisto bolo kľúčom aj semitskej, srdcocentrickej, duchovnejšej kultúry. Antiochia bola mnohonárodnostným obchodným strediskom, koncentrovali sa tu aj námorné cesty, a Svätý Duch si vyvolil toto centrum, aby tu uskutočnil prvý pohansko-kresťanský zbor. Barnabáš vyšiel z Antiochie do Tarzu, vzal k sebe Saula a dvaja začali vyučovať zbor v Antiochii. Viac rokov tu vyučovali a nikomu nepovedali, aby sa dal obrezať, aby dodrţiaval Zákon. Dôraz zostal na zachovaní viery v Jeţiša Krista. Pavol a Barnabáš sa ľahko vynašli v tomto kraji, veď v podstate to bol ich domov, ich svet, pretoţe odtiaľ pochádzali. V tých dňoch prišli proroci z Jeruzalema do Antiochie. A jeden z nich, ktorému bolo meno Agabus, vstal a predzvestoval znakmi skrze Ducha, ţe bude veľký hlad po celej zemi, ktorý aj potom bol za cisára Klaudia. A z učeníkov, jeden kaţdý z nich, si zaumienili, ţe podľa toho, jako je ktorý zámoţný, pošlú cieľom sluţby podporu bratom, ktorí bývajú v Judsku, čo aj urobili pošlúc to na starších po Barnabášovi a po Sulovi.(Sk 11:27-30) Vtedy Pavol navštívil Jeruzalem druhýkrát po svojom obrátení. Tam vypukli prenasledovania, v ţivote jeruzalemského zboru zosilnelo prenasledovanie. Herodes dal zabiť Jakoba, ktorý bol jedným z troch stĺpov (Peter, Ján, Jakob). Petra dal zatknúť, ktorý sa takto dostal do doteraz najťaţšej situácie. Avšak jeden anjel ho z väzenia vyslobodil, ale potom sa musel skrývať. Herodes zakrátko skrze Boţí súd zomrel, o čom referuje aj Josephus Flavius vo svojom diele Ţidovská vojna a o tomto nadprirodzenom jave hovorí ešte podrobnejšie ako Skutky apoštolov. Peter po svojom vyslobodení vo svojom odkaze prvýkrát spomenul Jakoba, Jeţišovho polovičného brata zo zboru. Toto je prvé miesto, kedy Peter poukazuje na Jakobovo prvenstvo v pastoračnej sluţbe jeruzalemského zboru. Oznámte to, Jakobovi i bratom. A potom vyjdúc odišiel na iné miesto.(Sk 12:17) A Barnabáš a Saul, keď vykonali sluţbu, vrátili sa z Jeruzalema a pojali so sebou i Jána, ktorý mal prímenie Marek. A boli v Antiochii, v tamojšom sbore, niektorí proroci a učitelia, Barnabáš a Šimon, zvaný Niger, a Lucius Cyrenenský a Manahen, ktorý bol vychovaný s tetrarchom Heródesom a Saul.(Sk 12:25-13:1) Manahen patril k elite, lebo Herodesova výchova sa odohrávala v Ríme. Mohol pochádzať zo šľachty. Pavlova prvá misijná cesta A keď slúţili Pánovi a postili sa, povedal Svätý Duch: Noţe mi oddeľte Barnabáša a Saula ku dielu, ku ktorému som ich povolal. Vtedy, keď sa boli postili, pomodlili sa a poloţili na nich ruky a prepustili ich.(Sk 13:2-3) Kladením rúk, modlitbou a pôstom ich vyslali do sluţby, na ktorú dostali povolanie, čiţe na sluţbu pohanom. Seleucia: časť prístavu Antiochie. Cyprus: rodná zem Barnabáša. Paf: hlavné mesto Cypru.Tu sa diala konfrontácia s Barjezusom, lebo sa im naskytla moţnosť, aby hlásali Slovo pred miestodrţiteľom. Vedeli vniknúť medzi elitu, dôvodom čoho, okrem pomazania Svätého Ducha, bolo aj to, ţe apoštol Pavol bol vysoko vyškolený rímsky občan. (Hladiac na jeho ľudské práva, prakticky bol rovný miestodrţiteľovi.) Prekliatie Barjezusa je prvým napísaným Pavlovým zázrakom. Zázrak takéhoto súdiaceho charakteru robili iba apoštoli, aj z nich iba Pavol a Peter. Toto nie je sluţbou kaţdého veriaceho, o tom rozhoduje charizmatická autorita, a nie pozícia o Pavlovi vtedy ešte nikto nevedel, ţe on bude hlavný apoštol. Mimochodom Pavla od tohto zázraku menuje Písmo miesto Saul, Pavol (Ale Saul, ktorý sa volá i Pavel...Sk 13:9). Doteraz bol Barnabáš vedúci a Pavol podriadený. Avšak vtedy sa to obrátilo a Pavol prevzal vedenie sluţby, čo


Barnabáš prijal, nakoľko bol bohabojný, vierou a Svätým Duchom naplnený muţ. Keď sa prejavilo väčšie pomazanie na Pavlovi, Barnabáš sa tomu vedel podriadiť. Perga: Oddelil sa od nich Marek a vrátil sa do Jeruzalema. Podľa referátu Biblie, Markova matka mala v Jeruzaleme veľký dom, kde apoštoli mávali zhromaţdenia. Z tohto moţno odvodiť viac úsudkov. Jedným je, ţe Marek pravdepodobne nemal otca, lebo Slovo hovorí vţdy o dome Markovej matky. Ak by bol mal otca, tak dom by bol pomenovaný podľa hlavy rodiny. Mohli byť bohatí, lebo ich dom bol taký veľký, ţe tam mohlo byť hromadné zhromaţdenie. Ján Marek mal latinské meno, z čoho moţno usúdiť, ţe rodina disponovala rímskym občianskym právom. Podľa biblických učiteľov, Marek po konflikte s Barjezusom zanechal tak rýchlo Pavlovcov, pretoţe materinská výchova ho neurobila dosť schopným znášať konflikty. Moţno sa uplatnil aj duch Jezábel, lebo vo všeobecnosti ľudia, ktorí sú pod týmto duchom, nevedia spracovať chlapské konflikty, ale ich preţívajú tak, ako keby sa boli vzdialili od lásky, od kresťanských hodnôt. Pavol neskôr nebol ochotný vziať ho so sebou, videl to totiţ tak, ţe Marek spravil chybu, keď ich zanechal. Marek by bol potrebný, on bol ten diakon, ktorý zabezpečoval ubytovanie, sluţbu zabezpečil potravou, atď. Pisidská Antiochia: Aj toto mesto je pomenované podľa seleucijského panovníka, ale nesmieme si ju mýliť so sýrskou Antiochiou. Stanice prvej misijnej cesty: Ikónia - Lystra - Derba - Lystra - Ikónia - Antiochia (ázijská) - Perga Seleucia - Antiochia (sýrska). Toto územie patrí ku Galácii. Meno dostalo podľa toho, ţe tu ţili Galaťania, ktorí boli Kelti, ţijúci na francúzskom území. 9 Ostatne Pavol ich raz nazval hlupákmi: „nerozumní Galaťania“. Hlásanie Slova sa spravidla začalo v synagóge a podľa toho, ako sa k nim zachoval predstavený synagógy, pokračovali vo vnútri alebo mimo synagógy. Obracanie bohabojných pohanov sa dialo v ich okolí, nakoľko pravidelne prichádzali do synagóg, prebudenia začínali často medzi nimi. Ak sa títo bohabojní pohania skôr dostali pod vplyv evanjelia a znovuzrodili sa, vtedy boli ovplyvniteľní v dobrom smere, ale keď sa k nim pred časom dostal postoj náboţenských, ale proti evanjeliu stojacich ţidovských vedúcich, ktorých si oni veľmi ctili, vtedy boli naladiteľní proti apoštolom. Boli zo srdca náboţní ľudia, ktorí skutočne túţili po kontakte s Bohom. Ale Ţidia vzbúrili náboţné popredné ţeny i predných mesta a vzbudili prenasledovanie na Pavla a na Barnabáša a vyhnali ich zo svojho kraja.(Sk 13:50) Vedci diskutujú o tom, či toto územie je skutočne Galáciou, pretoţe z hľadiska rímskej administratívy patrí k Lykaonii, etnicky však ku Galácii, ľud, ktorý tam býval sa nazýval galatským, bol to národ gálov. Nakoniec sa Pavol a Barnabáš navrátili do Antiochie, kde medzitým, kým boli vzdialení, prišla z Judska taká skupina (ţidovského pôvodu, Svätým Duchom naplnená), ktorá vyučovala, ţe obrátení pohania sa musia dať obrezať a musia zachovávať Zákon. Kým sa Pavlovci vrátili, títo ţidovský kresťania si získali určitú autoritu, pretoţe prišli z Judei a boli ţidovského pôvodu. Začalo sa hnutie pre dodrţanie Zákona, kvôli čomu sa Pavlovci dostali do konfliktu. 10 Ale vraj povstali niektorí zo sekty farizeov, ktorí uverili, a hovoria, ţe sa musia obrezať, a ţe sa im má prikázať, aby zachovávali Zákon Mojţišov.(Sk 15:5) Tu je reč o veriacich ľuďoch v Jeţiša Krista, naplnených Svätým Duchom, ktorí sa znovuzrodili a prišli z farizejského pozadia, prípadne ešte udrţiavali aj svoje farizejské väzby. Nakoľko väčšinou rabínska tradícia vyučovala to, ţe Zákon má všeobecnú (univerzálnu) platnosť, čo platí pre kaţdý národ a preto to aj začali vyučovať. Stará zmluva, Desatoro, Zákon však bol daný v jednej zmluve Izraelu, ktorá zmluva bola uzavretá iba s nimi. Otázka je, či Boh poţaduje Zákon 9

10

Na týchto územiach ţili národy: skýti, cheteji, ţidia, gréci. Bolo to územie na nízkej úrovni. Skýti boli známi v Rímskej ríši tým, ţe nebol od nich barbarskejší ľud. Ani Kelti neboli slobodní od okultizmu. Ani len taká pohanská kultúra nebola medzi nimi ako je grécka alebo latinská. Keď sa napríklad cez Pavlovcov stal zázrak s jedným ochrnutým a uzdravil sa, ledva ich mohli odhovoriť od toho, aby im priniesli obeť. Neporozumeli to, o čom Pavlovci hovorili. Zanedlho nato ich chceli zabiť. Toto je najvyšším charakterom barbarstva, ţe v svojom jednaní nemajú dôslednosť a stálosť. Ak nerozmýšľame na základe náboţenských šablón, ale vezmeme za základ len Slovo, vtedy to skutočne nie je ľahká otázka. V tom čase ešte nebola napísaná Nová zmluva, bola iba Stará zmluva a Svätý Duch. Ak toto vezmeme do pozornosti, tak by dnes deväťdesiat percent kresťanov prišlo k tomu istému výsledku [ako farizeji]. Vychádzajúc zo Starej zmluvy, ich postojom bolo omnoho prirodzenejšie, logickejšie a jednoduchšie videnie ako to, aby sa neobrezali a nedodrţali Zákon, veď celá Stará zmluva propaguje dodrţanie Zákona. Avšak pozerajúc iba na Slovo, peknými výkladmi Slova je ľahké presvedčiť ľudí „s ťaţkými hlavami.“ Aj Dávida bolo moţné napadnúť preto, ţe si truhlu zmluvy postavil do vlastného domu a neprebiehali okolo neho mojţišovské obete, ktoré Zákon čierno na bielom predpisoval. Dávidov postoj bolo omnoho ťaţšie odôvodniť (vlastne sa ani nedalo) na základe Slova, napriek tomu, ţe sa to dialo podľa vedenia Svätého Ducha. Psychický výklad Slova je omnoho jednoduchší ako Pavlove listy. Jeho vzdelanie malo významnú úlohu v tom, ţe vedel svoje argumenty podoprieť. V jeho duchu bolo jedno presvedčenie o pravde, ktoré vedel vyniesť do svojej mysle.


od pohanov, ktorí sú mimo tejto zmluvy, a či nie? Ak Zákon berieme ako všeobecný zákon, vtedy mali pravdu Ţidia, ktorí prišli z farizejského pozadia. Avšak, keď Zákon bol daný iba Izraelovi, vtedy je zrejmé, ţe pravdu nemali. K tomu však, aby niekto videl Starú zmluvu v zmluvách, potrebuje mať omnoho hlbšie poznanie Slova. Na prvý pohľad to všetci povaţujú za všeobecné. Podľa farizejského učenia Tóra, Zákon boli od večnosti a tak sú platné od stvorenia sveta vţdy, pre kaţdého človeka. Z tohto odvodili aj úsudok, ţe Abrahám uţ poznal celý Zákon a dodrţiaval ho. (Musíme však poznamenať, ţe toto tvrdenie obsahuje váţne protiklady: Abrahám si napríklad vzal za ţenu svoju polovičnú sestru, čo Zákon zakazuje). Časť farizejov, ktorí boli takéhoto presvedčenia, nevedeli prijať to, ţe Abrahám sa stal spravodlivým z viery. Avšak z Talmudu sa dá potvrdiť aj to, ţe vo vnútri oficiálneho judaizmu bolo aj taký smer, ktorý prijal to, ţe pohania potrebujú dodrţať iba zákony Noacha. Avšak tento smer je v Talmude menšinový (no nie je povaţovaný za nesprávny). Je moţné, ţe Pavol uţ u Gamaliela prijal tento názor. A po mnohom dohadovaní sa povstal Peter a povedal im: Muţovia, bratia, vy viete, ţe si Bôh od dávnych dňov vyvolil medzi nami, aby skrze moje ústa počuli pohania slovo evanjelia a uverili. A Bôh, ktorí zná srdce, im dal svedectvo dajúc im Svätého Ducha jako i nám a neurobil nijakého rozdielu medzi nami a medzi nimi očistiac vierou ich srdcia. (Sk 15:7-9) Peter sa neodvolával ani na jedno Slovo, nepriblíţil sa k otázke zo strany fundamentalistickej, ale z charizmatickej. V jeho očiach získanie Svätého Ducha bolo vrcholovým bodom. Kto sa naplnil Svätým Duchom, ten získal od Boha všetko. Mal videnie o tom, ţe Svätý Duch je najväčším Boţím darom. A keď to dostali bez dodrţania Zákona, vtedy je dodrţanie Zákona nerozumné, veď cieľom toho bolo presne to, aby pripravil ţidovský ľud pre prijatie Svätého Ducha. Peter vyslovil základ učenia o získaní spravodlivosti z viery. Toto nebolo suverénne Pavlove zjavenie, časovo to najprv skoncipoval Peter. A umĺklo všetko mnoţstvo a počúvali Barnabáša a Pavla, ktorí vyprávali, jaké mnohé divy a zázraky činil Bôh skrze nich medzi pohanmi. A keď umĺkli, odpovedal Jakob a povedal: Muţovia bratia, počujte ma!(Sk 15:12-13) Ani Pavol a Barnabáš sa nepriblíţili k veci na základe Slova, ale na základe svedectva Svätého Ducha. Po nich potom hovoril Jakob, Jeţišov brat, vedúci jeruzalemského zboru. On je prvý, ktorý predstúpil výkladom Slova, ale nie nejakým schematickým výkladom, ale hovoril zo zjavenia. A s tým sa srovnávajú slová prorokov, ako je napísané: Potom sa navrátim a zase vystavím padlý stán Dávidov i jeho zboreniny znova vybudujem a postavím ho rovno, aby pozostalí z ľudí vyhľadali Pána i všetky národy, nad ktorými bolo vzývané moje meno, hovorí Pán ktorý činí všetko.(Sk 15:15-17) Preto ja súdim neznepokojovať tých, ktorí sa z pohanov obracajú k Bohu, ale napísať im, aby sa zdŕţali od poškvŕn modiel a od smilstva, od zaduseného a od krvi.(Sk 15:19-20) Hovoril zo zjavenia: Ani v Dávidovom stane nedodrţali Zákon, bohosluţba vtedy odznievala v určitom nadzákonnom stave. Obracanie pohanov sa deje podobne, nadzákonným spôsobom, skrze vieru. Zákazom jedenia krvi pokladal zmluvu, uzavretú s Noachom, za platnú pre pohanov. V rabinickej literatúre účinkuje táto koncepcia na niektorých miestach, ale vţdy len ako názor menšiny. Z toho vidieť, ţe zmluvy nerušia jedna druhú, ale novšia zmluva prevezme predošlú zmluvu a rozvinie ju. Lebo za dobré sa videlo Svätému Duchu i nám...(Sk 15:28) Nevyniesli demokratické rozhodnutie, zbor sa bez hlasovania dostal do jednoty, slovo štyroch darov sluţobnosti podloţilo toto rozhodnutie. Svätý Duch na základe ich svedectiev, potom podoprením Slova dosvedčil správnosť rozhodnutia, a toto prinieslo jednotu. Takto funguje vedenie cirkvi, toto je prvým biblickým príkladom, keď je konflikt riešený v Svätom Duchu. Z ďalšej časti Novej zmluvy vysvitá, ţe nie všetci z tých, ktorí zastupovali obriezku, prijali toto rozhodnutie. Vytvorilo sa také, ak sa páči tak „autonómne hnutie“, ktorého členovia boli znovuzrodení kresťania, pochádzajúci zo Ţidov a vyznávali, ţe veriaci, ktorí sa obrátili z pohanského pozadia, musia dodrţať Zákon a byť obrezaní. Od tohto okamihu sa o týchto osobách takmer v kaţdom liste píše, ţe vchádzajú do zborov a zastupujú túto platformu. Aj list Galatským bol napísaný po tomto konvente taktieţ z tohto dôvodu. Pretoţe sme počuli, ţe niektorí z nás vyjdúc znepokojili vás rečami a rozvracajú vaše duše hovoriac, ţe sa musíte obrezať a zachovávať zákon, ktorým sme toho nenaručili.(Sk 15:24) Problém týchto samozvaných sluţobníkov bol ten, ţe neboli vyslaní apoštolmi. Barnabáša poslali apoštolovia, aby slúţil v Antiochii, Pavla si vzal k sebe Barnabáš, ale títo ľudia nemali poslanie, išli sami od seba. Takţe prvá misijná cesta sa skončila a druhá sa ešte nezačala. Presný čas zrodu listu Galatským nevieme, avšak logicky a pravdepodobne aj v časovom poriadku sa dá najlepšie zaradiť práve sem.


List Galaťanom Tento list neobsahuje také časové označenie alebo pozdrav, z čoho by sa dalo jednoznačne vedieť, kedy bol písaný. Historici zostavili aj viaceré teórie, kedy bol list písaný. Podľa jedného názoru po prvej misijnej ceste, ale vznikol ešte pred prvým jeruzalemským konventom. Podľa druhého názoru po prvej ceste a po konvente, podľa tretej teórie bol napísaný ešte neskoršie. Prvé dve teórie volajú juho - galatskou teóriou. Zakladá sa na tom, ţe tie zbory, kde Pavol chodil počas prvej misijnej cesty, podľa rozdelenia rímskej provincie administratívne nepatrili ku Galácii, ale k Pisídii, Lykaonii, Cillícii a Frýgii, etnicky sú však Galatskými. Podľa juho - galatského názoru list hovorí k týmto zborom, nezávisle od toho, ţe nie sú v galatskej provincii. Aj v rámci tohto existujú dve teórie, podľa jednej bol list písaný pred konventom, podľa druhej po konvente. Pravdepodobnejšie sa zdá, ţe Pavol písal list uţ po jeruzalemskom rozhodnutí, nakoľko zbor nebol ešte predtým ujednotený, a preto by pravdepodobne nebol písal o tejto otázke list s takým tvrdým ladením. Celý list je o tom rozhodnutí, ktoré vyniesli apoštolovia. Pavol zároveň vyhlási, ţe toto on vedel uţ skôr zo zjavenia, a preto ani nenasleduje nejaké ľudské tvrdenie. 1. - 2. kapitola: Pavlovo osobné svedectvo o tom ako dostal zjavenie, ţe pohania nepotrebujú ísť pod Zákon. V protiklade so svojím zvykom píše jeden krátky pozdrav a nevzdá vďaku za veriacich. Potom Pavol vysloví jednu kliatbu, ktorú dvakrát aj utvrdil. Aj preto si môţeme myslieť, ţe list sa zrodil po konvente, lebo Pavol tu vystupuje s najväčšou autoritou. Ale aj keby sme vám my alebo anjel z neba zvestoval iné ako to, čo sme vám zvestovali, nech je prekliaty.(G 1:8) Lebo či teraz nahováram ľudí a či Boha? Alebo či hľadám ľúbiť sa ľuďom? Lebo ak by mi išlo o to, aby som sa ľúbil ľuďom, nebol by som sluhom Kristovým.(G 6:10) Toto často spomínané slovo Pavol hovorí v súvislosti s kliatbou. Vedel, ţe toto jeho jednanie ho urobí mimoriadne nepopulárnym. Kliatbu nevyriekol na judaistických rabínov ani na farizejov, ale na takých ľudí, ktorí prišli do zboru tak, ţe verili v Jeţiša, v princípe sa znovuzrodili vodou a Duchom. Hovorí o zdanlivých kresťanov. Medzitým všetkým aj na viaceré ţivotopisné údaje zaţiari svetlo: Potom po štrnástich rokoch som zase odišiel hore do Jeruzalema s Barnabášom pojmúc so sebou aj Títa.(G 2:1) V biblických bádateľoch sa vynára otázka, o ktorom vyjdení hore tu hovorí. Je moţné, ţe to, keď z Antiochie ešte pred prvou misijnou cestou niesli hore dary s Barnabášom. A moţno to, ktoré je popísané v 15. kapitole Skutkov apoštolov. Nech je to hociktoré, isté je, ţe medzi dvomi vyjdeniami uplynulo 14 rokov. Takţe Pavol pri druhom vyjdení bol uţ 17 rokov obrátený a 14 rokov slúţil. A išiel som tam podľa zjavenia a predloţil som im evanjelium, ktoré káţem medzi pohanmi, ale súkromne tým slovutným, či azda nebeţím nadarmo alebo či som nadarmo nebeţal.(G 2:2) Tu je reč o tom, ţe Pavol vtedy v uzavretom kruhu oboznámil apoštolov s evanjeliom, ktoré hlásalo spasenie z viery a z milosti. Preto v uzavretom kruhu, lebo keby oboznamoval pred veľkou verejnosťou, bolo by to zmarilo Pavlovu sluţbu. Pavol mal uţ vtedy videnie o tom, ţe apoštolovia tomu budú rozumieť, ale počítal s tým, ţe časť jeruzalemského ţidovsko-kresťanského zboru by to tak neprijala a jeho sluţbu by mohli zmariť. „či azda nebeţím nadarmo alebo či som nadarmo nebeţal“: čiţe aj spätne by mohla byť zmarená jeho sluţba. Ale pre vlúdivších sa falošých bratov, ktorí postranne vošli vyšpehovať vašu slobodu, ktorú máme v Kristu Jeţišovi, aby si nás podmanili.(G 2:4) Títo ľudia sú tí, o ktorých Lukáš v Skutkoch apoštolov píše takto: Ale vraj povstali niektorí zo sekty farizejov, ktorí uverili a hovoria, ţe sa musia obrezovať a ţe sa im má prikázať, aby zachovávali zákon Mojţišov.(Sk 15:5) Toto je pre nás preto poučné, lebo Lukáš, ktorý bol pod menším pomazaním ich nazýva „veriacimi“ (ktorí uverili), Pavol zase „falošnými bratmi.“ Čím väčšie pomazanie je na niekom, tým viac vidí do toho, aké motívy stoja za skutkami človeka. A od tých, ktorí sú v autorite, (nezaujíma ma akýkoľvek boli predtým; Boh predsa nehľadí na osobu) pretoţe mne tí z autority nič neoznámili (G 2:6) [preklad z maď.] Peter bol zjavne z iného pozadia ako Pavol. Peter bol galilejský, nevzdelaný, pijanský rybár, kým Pavol bol mladík, nadaný člen Sanhedrinu, zvlášť vyzdvihnutý mladý titan farizejského vzdelávania. Pavol však vyhlásil, ţe toto ho nezaujíma, on ich autoritu uznáva. Lebo ten, ktorý pôsobil Petrom čo do apoštolstva medzi obriezkou, pôsobil aj mnou čo do pohanov.(G 2:8) Prejavom sily bolo to, čím Pavol potvrdzoval, ţe jemu je zverené hlásanie evanjelia medzi pohanmi.


...podali mne i Barnabášovi pravice spoločenstva.(G 2:9) Toto kladenie rúk je takou formou, ktorá vyjadruje rovnoprávnosť. Peter uznal, ţe Pavol má také isté povolanie, ako on. Platnosť tohoto zase potvrdili inou formou skladania rúk. Totiţto v otázkach autority vţdy väčšia poţehná menšiu, ale tu sa to neudialo. Len vraj aby sme pamätali na chudobných, čo som sa tieţ práve usiloval robiť.(G 2:10) Toto usmernenie dostal Pavol, čo sa aj snaţil vykonať. Kade len chodil, v kaţdom pohanskom zbore robil zbierky, ktoré vyniesol do Jeruzalema a odovzdal apoštolom. Pre porozumenie sa poznamenáva, ţe boli určití evioniti, ktorí všetok svoj majetok rozdali a potom ţili z viery. Význam evionimu je chudobní. Toto neznamená jednoducho chudobného, ale v tejto dobe to bola jedna orientácia. Ale keď prišiel Peter do Antiochie, priamo do tváre som sa postavil proti nemu, pretoţe bol hoden odsúdenia.(G 2:11) Z tohto sa dá vyvodiť, ţe niekedy po prvej misijnej ceste a po apoštolskom konvente aj Peter vyšiel z Judei do Antiochie, kde mal tam hosťovskú sluţbu. Počas nej, kým tam neboli ostatní jeruzalemskí ţidovskí-kresťania, dovtedy jedol spolu s pohanmi, ale keď prišli, vtedy sa od nich pri stravovaní oddelil. Pavol ho verejne a pred všetkými napomenul. ...takţe aj Barnabáš bol spolu zavedený ich pokrytectvom.(G 2:13) Pavol v tomto konflikte zostal úplne sám. Tu sa prejaví to, ţe Pavol mal s Petrom dar na rovnakej úrovni, pretoţe Petra, ktorý toto napomenutie aj prijal, pred všetkými pokarhal. Prvoradý vedúci môţe byť pokarhaný, avšak môţe to urobiť iba dar, ktorý je s ním na jednej úrovni. Biblia dvoch ľudí nazýva najvyšším (čiţe hyper) apoštolom, Petra a Pavla, prípadne ešte Jána a jeho brata Jakoba. Pavol je najvyšším apoštolom pohanov aţ do dnešných dní, lebo stojíme na tom zjavení, ktoré dostal on. Najvyšším apoštolom všetkých ţidovských-kresťanov je Pavol. Keď Boh chce jedného vedúceho disciplinovať, alebo kázniť, vtedy pošle jemu rovnocenný dar alebo dar s väčšou autoritou a ten ho pokarhá. Peter by mohol mať slobodu na to, aby nejedol s pohanmi. Ţidovskí-kresťania mali slobodu aj na dodrţiavanie Zákona. Ale na pretvarovanie sa nie. 3. - 4. kapitola: Dáva vyučovanie Slova opierajúc sa o Starú zmluvu, o omilostení z viery. Pavlova argumentácia sa nezačína vyučovaním Slova, ale osobným svedectvom. Toto isté sme videli aj na jeruzalemskom konvente. Z tohto vidíme, ţe neboli fundamentalisti, ale charizmatici. Nevytvorili vyučovací systém, ktorého by sa pridrţiavali, ale najprv zaţili Boţí dotyk a Svätý Duch ich voviedol do záţitkov a skúseností, čo potom vykladali na základe Slova. Totiţ v Novej zmluve dáva vţdy Svätý Duch podnet a potom inšpiruje aj jeho podoprenie na základe Slova. Základom Pavlovej argumentácie je - ako aj na iných miestach -, ţe Abrahám bol omilostený z viery, čo sa udialo 430 rokov pred daním Zákona. Zákon sa stavia na omilostenie z viery a nie naopak. Tak i my: Keď sme boli nedospelí, boli sme podrobení pod ţivly sveta, v sluţbu.(G 4:3) Tento výraz (ţivly sveta) účinkuje ešte i v liste Kološanov, mimochodom Kolosea je na hranici Galácie. Pavol vykladá vchádzanie pod Zákon ako podriadenie sa pod ţivly sveta. Za týmto Pavol berie ešte jeden starozmluvný príklad, obraz Sáry a Hagar. V celej Biblii sa nachádza jedine tu slovo alle goreó, ktorého význam je: hovoriť o inom. Ktoré to veci sú alegóriou, obrazom.(G 4:24) Toto je alegorický výklad Slova, kde ako príklad uvádza Sáru rodiacu k slobode a Hagar rodiacu v rabstvo. Ale čo hovorí Písmo? Vyţeň dievku i jej syna, lebo syn dievky nebude dediť so synom slobodnej(G 4:30) V skutočnosti sa toto vzťahuje na tých ţidovských-kresťanov, ktorí boli znovuzrodení, odvolávali sa na Jeţiša Krista, ale chceli kresťanov voviesť pod Zákon. Toto však nie je príčina na antisemitizmus, ako to niektorí tvrdia, lebo sa to nevzťahuje na Ţidov, pretoţe farizejskí rabíni nešli učiť do kresťanských zborov. 5. - 6. kapitola: Na základe vyššie uvedených veršov vyvodzuje praktické dôsledky. Tak tedy stojte v slobode, ktorou nás Kristus oslobodil, a nepriahajte sa zase do jarma rabstva.(G 5:1) Toto je vlastne fundamentom všetkého. Je to etická, morálno - filozofická základná téza: dobrý skutok môţe byť iba slobodný skutok. Totiţ, kto nekoná dobro zo slobody, ale pod nátlakom, ten nespravil v skutočnosti dobro, pretoţe jeho dobrý skutok nevytryskol z jeho srdca. Preto je zásadne nerozumné konať dobro pod nátlakom. Základom kaţdého morálneho skutku je sloboda.11 Sloboda nie je zaloţená na morálke, ale morálka je zaloţená na slobode. Sloboda vie zrodiť morálku, ale morálka nevie zrodiť slobodu. 11

Základom pravostrannej politickej filozofie aj dnes je, ţe zákonnou silou chce nanútiť ľudí konať dobro. Podstatou liberálnej koncepcie je zase to, ţe ľudí treba nechať, aby si mohli vybrať medzi dobrom a zlom, lebo v takomto prípade je moţné to, ţe keď si slobodne zvolia dobro, vtedy vykonajú skutočný mravný čin.


Lebo vy ste na to povolaní, bratia, aby ste boli slobodní, len nedávať tej slobody za príčinu telu, ale skrze lásku slúţte navzájom jedni druhým.(G 5:13) Mravné konanie je dobré, ale musí byť budované na slobode. Vlastne podstatou toho, ţe nie sme spasení zo Zákona je, ţe Boh najprv stvorí slobodu, potom osloví človeka, aby v tejto slobode činil dobro, a nie kvôli Boţiemu núteniu. Zákon drţal ľudí v detskom veku, čo znamená, ţe dieťa koná dobro kvôli vonkajšiemu nátlaku, lebo sa bojí trestu. To je dobré dovtedy, kým je niekto dieťa. Dospelý koná dobro z vnútorného, slobodného chcenia. Kresťanstvo je dospelosť, prechod z vonkajšieho káznenia na sebakáznenie. Potom Pavol v 6. kapitole hovorí výlučne o poriadku vo vnútri cirkvi, o dávaní, potom sa lúči s tým, aby viackrát nespravili takúto hlúposť. Z tohoto sa dá usúdiť, ţe vysoké percento Galaťanov prijalo toto falošné učenie, kvôli čomu Pavol preţil veľké napätie. Moje deti, ktoré zase rodím v bolestiach, dokiaľ nebude Kristus vypodobený vo vás! No chcel by som teraz byť prítomný u vás a zmeniť svoj hlas, lebo som v rozpakoch o vás.(G 4:19-20) Pavlova druhá misijná cesta A po niekoľkých dňoch povedal Pavel Barnabášovi: Noţe sa vráťme a ponavštevujme svojich bratov po všetkých mestách, v ktorých sme zvestovali slovo Pánovo, a vidzme, jako sa majú.(Sk 15:36) Pavol a Barnabáš si vzali za cieľ najprv tie zbory, v ktorých slúţili na prvej misijnej ceste, čiţe juho-galatské zbory. Barnabáš navrhol, aby vzali k sebe aj Marka, ale Pavol pokladal za hodné to, aby toho, kto sa od nich od Pamfílie odtrhol a nešiel s nimi do práce, nebrali so sebou. A z toho povstalo také roznietenie, ţe sa rozišli:(Sk 15:39) V gréčtine roznietenie (paroxsyzmos) znamená prudký záchvat, napätie, rozštiepenosť. Takţe duchovný konflikt s Barjezusom mal zaujímavý dôsledok. Nešlo o to, ţe by si Barnabáš myslel, ţe to čo urobil Pavol nebolo dobré, avšak o Markovi sa dá predpokladať, ţe vtedy sa rozhodol, ţe to napätie nie je schopný uniesť, a tak radšej zo sluţby odstúpi. Dá sa polemizovať o tom, či mal pravdu Pavol alebo Barnabáš. Vlastne je tu reč o dvoch rozdielnych videniach v sluţbe. Ak preskúmame ovocie, vtedy bolo jednoznačne Pavlovo videnie správne. Totiţ počnúc od tohto, Barnabáš ďalej neúčinkuje v Skutkov apoštolov a aj Nová zmluva ho spomína iba na jednom-dvoch miestach. Aj naďalej zostal v Pánovi, v pomazaní Svätého Ducha, ale z hlavného úderového smeru Svätého Ducha vypadol. Skutky apoštolov sa totiţ nezaoberajú všedným ţivotom zborov, ale vţdy sledujú hlavný smer. Rozhodnutie, aké urobil Barnabáš, má právo urobiť kaţdý. Otázkou je, či sa to oplatí? Byť v avantgardnej skupine sluţby, je často spojené s mimoriadne veľkými duchovnými bremenami, konfliktmi, konfrontáciami, utrpeniami. Môţe nastať aj taký konflikt, aký tu preţil Barnabáš, kedy sa musel rozhodnúť medzi Pavlom a Markom. Nie je to hriech, keď niekto v takomto prípade povie, ţe nemôţe ďalej, nemôţe uniesť napätie, ktoré obnáša Boţia práca. Otázkou je, čo dovolí Pánovi, do akej úrovne dovolí vtiahnuť seba do sluţby. Je taký človek, ktorého nikdy nezaujíma, či niekedy dostane materiálne ohodnotenie za túto prácu a ani po rokoch nezahorkne. Avšak kto nechce ísť na takúto úroveň, toho sa nesmie nútiť. Srdcovou záleţitosťou kaţdého kresťana je, aby určil hranice miery svojej sluţby v slobode a v radosti. Kaţdý si musí vziať k srdcu, ţe keď sa chce dostať pod veľké poţehnanie, vtedy je v kaţdom prípade dobré, keď nasleduje Pavlovo rozhodnutie, vtedy má šancu dostať sa do Skutkov apoštolov. Kto sa však rozhodne tak, ţe by chcel ţiť občiansky rodinný ţivot a nechcel by, aby ho zbor „vyuţíval,“ má právo aj pre takéto rozhodnutie. Podľa toho sa človek stáva nositeľom záťaţe odlišným spôsobom. Pavol mal dobré videnie o tom, ţe sa nedá orať s volom a somárom v jednom záprahu. Zákon to zakazoval, lebo ťaţná sila vola je omnoho väčšia ako somára a somár by sa tým zničil. Pavol videl, ţe Marek spravil hraničnú čiaru bliţšie ako on. Ak by boli spolu odišli slúţiť, neskôr by mali s Markom viac problémov, ako s celým mestom, ktoré chceli evanjelizovať. Deväťdesiat percent kresťanov sa v takýchto prípadoch pohne v smere Barnabáša a je málo takých, ktorí porozumejú motivácii Pavla. Preto, nie je jedno, koho vyzdvihnú do sluţby, lebo osoba s menšou únosnosťou záťaţe sa môţe celkom zrútiť. Boţích muţov zasiahne často súd kvôli rozhodnutiam takéhoto charakteru, keď prípadne jedným rozhodným krokom od seba ľudí oddelia. Mimochodom Marek pri Pavlovi slúţil aj ako tlmočník latinčiny. Po tejto scénke sa asi po 15 rokoch píše 2. list Timoteovi, kde Pavol hovorí nasledovné: Marka pojmi a doveď so sebou, lebo mi je veľmi uţitočný k sluţbe.(2Tim 4:11) Toto všetko ukazuje, ţe Marek sa zmenil. Potom, ako sa od Pavla oddelili Barnabáš a Marek, Pavol vzal k sebe Silasa hlásateľa Slova, proroka ktorý prišiel z Jeruzalema – predtým z Antiochie – a dvaja sa vydali na cestu. Barnabáš a Marek išli slúţiť na Cyprus, ktorý je zároveň aj rodným domovom Barnabáša, nakoľko je Ţidom, pochádzajúcim z cyperskej diaspóry. Pavol medzitým odišiel a obišiel sýrske, cilícke a galatské zbory. Chodil po Sýrii a Cilícii a upevňoval zbory. A prišiel aj dolu do Derby a do Lystry.(Sk 15:40)


Kde ako vieme, na predošlej misijnej ceste evanjelizovali a tu sa stretol s Timoteom, ktorého Pavol vtedy pribral k sebe. Timoteus sa dostal do tej pozície, odkiaľ vystúpil Marek, čiţe bol pomocníkom. Toto zrejme neznamenalo iba sluţbu pomocníka, ale zároveň malo za cieľ aj výchovu učeníka, preto Pavol s veľkou starostlivosťou vyberal, kto bude na to vhodný a Timotea uznal za takého. O osobe Timotea potrebujeme povedať niekoľko slov, aby sme ho mohli lepšie pochopiť. Je synom gréckeho otca a veriacej Ţidovky, čiţe v kresťanskom poňatí veriacej Ţidovky. Preto sa Timoteus počítal za Ţida, lebo podľa rabínskeho Zákona sa za Ţida uznával ten, ktorého matka je Ţidovka. 12 V tomto období bol uţ tento názor v platnosti, takýmto spôsobom bol Timoteus nositeľom dvoch kultúr. Jeho ţidovská osoba bola prijateľná pre Ţidov a jeho grécka osoba bola zas úplne prijateľná pre Grékov. Druhá dôleţitá vec, ţe dobré svedectvo vydali o ňom bratia v Lystre a Ikónii, Timoteus bol uţ známy v obidvoch galatských mestách, v miestnych zboroch uţ mal dobré meno, dobré svedectvo, - to bolo druhou príčinou alebo základom jeho vyvolenia. Mimoriadne dôleţité je, aké svedectvo majú zbory o človeku, a toto je potrebné mať v pozornosti pri ustanovení do sluţby, lebo mienka kresťanov, zvlášť keď je natoľko všeobecná, vtedy pravdepodobne odzrkadľuje pravdu. Okrem toho z druhých listov vieme (napr. z listov písaných Timoteovi), ţe od detstva poznal Sväté písmo, čo v gréckej kultúre bolo nezvyklé. Viedla ho k tomu zrejme jeho matka, lebo Pavol v druhom liste Timoteovi spomína to, ţe jeho matka aj stará matka boli ţeny disponujúce v rovnakej miere čistou vierou bez pretvárky a uţ od detstva takýmto spôsobom vychovávali Timotea pre poznanie Slova (2Tim 1:5). Neskôr sa ukázali ešte aj ďalšie Timoteove dobré vlastnosti. Nakoľko väčšina z nás uţ vyrástla, vyrastá v prebudení, príklad pre náš vstup do sluţby nie je tak mojţišovský alebo pavlovský, ale skôr sa podobá Timoteovmu. Po druhé, väčšina z nás nemá taký suverénny sluţobný dar, ktorý by spôsobil taký výbuch. Väčšina kresťanov, ktorí by chceli dobre slúţiť Pánovi, potrebuje nasledovať príklad Timotea, Títa a im podobných, lebo títo ľudia nápodobne vrástli do sluţby, napríklad Slovo neskôr na jednom mieste nazýva Timotea apoštolom. To znamená, ţe Timoteus sa po určitom čase ako Pavlov učeník podieľal aj na tomto sluţobnom dare. Ale jeho ţivotná dráha bola celkom iná ako Pavlova a oplatí sa nasledovať, všímať si jeho stopu. Zo všetkých kresťanov, ktorí slúţili okolo Pavla - rozumejúc medzi nimi Títa aj ostatných - je Timoteus jednoznačne tým, s ktorým bol Pavol maximálne spokojný. Z tohto dôvodu sa oplatí dôkladne všímať osobnosť Timotea, k tomuto mnoţstvo informácií dávajú listy písané práve jemu. Napríklad Pavol ho vyzval, aby hlásal to, čo počul od neho. Timoteus nehlásal vlastné zjavenia, vlastné učenia, ale to, čo počul od Pavla. Charakterizoval ho tento mimoriadne pokorný a mimoriadne pozitívny postoj. Inde o ňom Pavol píše, ţe niet nikoho podobného jemu, lebo kaţdý hľadá svoj prospech a nie prospech Krista Jeţiša. Z toho vyplýva, ţe aj medzi sluţobnosťami okolo Pavla boli takí, ktorí mali motivácie aj keď nechceli materiálny prospech, ale moţno niečo také, „nech sa rozvinie moja sluţba,“ „moje povolanie,“ atď. Aj Lukáš začína takto: „moje Evanjelium.“ Takýmto spôsobom hľadali to, aby sa ich meno stalo slávne. Pavol hovorí, ţe jediný človek v jeho okolí - čiţe rozumejúc v tom Títa, Lukáša a ostatných - ktorý bol úplne slobodný od nečistej motivácie bol Timoteus. To je veľmi veľká vec. Absolútne ho nezaujímalo, či sa stane boháčom na ľudskej úrovni. Neslúţil preto, absolútne ho nezaujímalo to, aby mal on veľké meno, nehľadal svoj prospech, ale prospech Jeţiša Krista. V týchto veciach Pavol stavia Timotea jednoznačne za príklad. Ešte jednu dôleţitú vec treba spomenúť, ktorú Pavol píše na konci svojho ţivota v 2. liste Timoteovi: Ale, ty si nasledoval moje učenie, môj spôsob ţivota, úmysel, moju vieru, zhovievavosť, lásku, trpezlivosť, moje prenasledovania, utrpenia, aké ma stihli v Antiochii, v Ikonii, v Lystre, ktoré prenasledovania som niesol, a zo všetkých ma vytrhol Pán.(2Tim 3:10-11) Timoteus nasledoval Pavla vo všetkom. Nasledoval Pavlovu vieru, jeho učenia, učil to, čo učil Pavol, svoj spôsob ţivota formoval tak, aby sa to podobalo spôsobu ţivota Pavla a mal účasť aj v Pavlových prenasledovaniach. Pavol na konci svojho ţivota uznáva, ţe vo všetkom ho nasledoval. Pavol to hovorí aj v 1. liste Korinťanom: Buďte mojimi nasledovníkmi, jako som i ja Kristov.(1K 11:1) Teda je jeden novozmluvný vzor, na základe ktorého má byť kaţdý kresťan nasledovníkom Jeţiša Krista, a týmto vzorom je Pavol. Takýmto spôsobom je treba aj Pavla nasledovať a dáva ešte jeden vzor, ako treba zas nasledovať Pavla, a tým je Timoteus. Takţe v Novej zmluve je trojnásobný vzor o nasledovaní Jeţiša Krista. A tento trojnásobný vzor má byť príkladom pre kaţdého kresťana: Jeţiš Kristus, Pavol, Timoteus. Vlastne Timoteus nás naučí, ako máme nasledovať Pavla, Pavol nás naučí ako máme nasledovať Jeţiša Krista. Počas toho sa udiala ešte jedna vec, a to ţe Pavol obrezal Timotea kvôli Ţidom, ktorí boli na tých miestach. Bolo to 12

Čiţe nie po otcovej vetve sa dedí, čoho vysvetlenie je to, ţe za čias Nehemiáša neúčinkuje to, ţe by boli poslali preč neţidovských manţelov a od nich pochádzajúce deti Ţidoviek. Z tohoto rabíni vyvodili to, ţe deti pochádzajúce od neţidoviek sa nepovaţovali za Ţidov, naproti tomu deti pochádzajúce od neţidovského muţa, ale ţidovskej ţeny, sa povaţovali za Ţidov.


potrebné preto, lebo Ţidia by neboli prijali Timoteovu sluţbu, hlásanie Slova bez jeho obriezky. Zdá sa, ţe Pavlovým cieľom od prvého momentu bolo to, aby Timotea spravil takým slúţiacim bratom, ktorý sa vie v obidvoch kultúrach pohybovať v úplnej slobode a hlásať Slovo, preto ho obrezal kvôli Ţidom. Na to sa mnohí pýtajú, prečo sa to stalo, avšak Písmo jasne hovorí, ţe kvôli Ţidom, ktorí boli na tých miestach. Vydali sa na cestu, prešli Galáciou, potom Písmo hovorí: A jako chodili po tých mestách, vydávali im zachovávať ustanovenia, usúdené od apoštolov a od starších, ktorí boli v Jeruzaleme.(Sk 16:4) Toto je dôleţitý verš. Po prvé z neho vyplýva to, ţe v týchto zboroch hlásali konečný výsledok a rozhodnutie jeruzalemskej porady, opísanej v (Sk 15). Pavol im toto rozhodnutie vyučoval, vysvetľoval a vykladal. Je to dôleţité preto, lebo v teológii tradicionálnych konfesií je jedna koncepcia, ţe Pavol bol v konflikte s Petrom a Jakobom, ţe neboli v jednote v otázke vzťahu k Zákonu, preto on začal novú, samostatnú cestu, avšak toto je nesprávne pochopenie Písma. Je úplne jasné, ţe Pavol hlásal a vyučoval to, čo odznelo v Jeruzaleme (podľa Sk 15) Starší dokonali, rozhodli. Pavlove ďalšie učenia, List písaný Rimanom a ostatné listy, ktoré sa týmto zaoberajú, nie sú Pavlove vlastné výmysly, Pavol jednoducho rozvádza a vysvetľuje, podrobne vyučuje to, čo odznelo na konvente. Z (Sk 15). vysvitá, ţe napríklad čo je Pavlovým suverénnym zjavením o spasení skrze vieru, to je Písmom opodstatnené videnie reprezentované Petrom a Jakobom. Takţe to videnie, ktoré Peter iba niekoľkými slovami a nie na základe Písma opodstatnene skoncipoval, to Pavol podloţil na najvyššej úrovni rabínskej vedy, ako človek disponujúci takýmto vyučením. Toto všetko slúţilo cieľu, aby boli neutralizované bludné učenia kresťanov hlásajúcich obriezku. Týmto zborom taktieţ podrobne rozvádzal a vyjadril skrze apoštolov jednotne rozhodnuté a v krátkosti, zahustene skoncipované videnie, a na toto mal on v skutočnosti špeciálny dar, pomazanie, ako aj špeciálne vzdelanie kvôli Gamalielovi. Vďaka tomu to Pavol vedel urobiť na takej vysokej úrovni, ţe sa to prakticky nedalo vyvrátiť. Dalo sa s ním nesúhlasiť, ale vyvrátiť nie. Nedalo sa povedať, ţe je to zlé porozumenie a nesprávny výklad nejakého hlúpeho človeka. O Pavlovi kaţdý vedel, ţe je najvyššie vzdelaný rabín a ţe hlúposť stála od neho veľmi ďaleko. Všeobecne bolo skôr problémom to, ţe jeho listom neporozumeli. Potom pokračovali vo svojej ceste nasledovne. A keď prešli Frýgiu a Galatskú krajinu, pretoţe im Svätý Duch zabránil hovoriť slovo v Ázii.( Sk 16:6) Ázia tu neznamená Čínu, ale západnú krajinu Malej Ázie. Svätý Duch im tam zakázal hovoriť slovo, preto sa pokúsili ísť do Bitýnie, ale aj do Bitýnie im bolo zakázané ísť, preto konečne prešli do Mýzie, potom do Troje (Troady). Prečo im Svätý Duch zakázal slúţiť v Ázii, to nevieme, ale je isté, ţe im to nezakázal všeobecne a naveky, lebo neskôr sa Pavol do Efezu vrátil a slúţil v Ázii. Svätý Duch toto z určitých dôvodov nepokladal za vedenie k cieľu. Je potrebné pridať, ţe stred vtedajšieho sveta sa začínal tu, lebo celá kultúrna sila Rímskej ríše pochádzala z gréckej kultúry a grécka kultúra bola Macedónia, Grécko teda Achaja a Ázia, toto pobreţné územie, ktoré Gréci zabrali v trójskej vojne ešte niekedy v 8. storočí pred naším letopočtom. Uţ skoro tisíc rokov to bolo grécke územie, grécka kultúra. Toto uţ bolo kultúrnym centrom ríše s Macedóniou a Achajou, a samozrejme Itália. Táto časť, Východ, v očiach Rimanov a Grékov bola ešte barbarským svetom. Tu sa začal prielom zo strany Pavla do srdca celej ríše. Nakoniec došli do Tróje, teda do horného cípu Mýzie, kde videl Pavol sen, v ktorom sa mu zjavil jeden macedónsky muţ, ktorý ho prosil, aby prešiel do Macedónie a pomohol im. Rozprava sa zmenila z tretej osoby mnoţného čísla na prvú osobu. Po sne hneď sme hľadali moţnosť odísť do Macedónie vyrozumejúc, ţe nás tam povolal Pán. Hneď sme hľadali, čiţe tu sa k nim prvýkrát pridal Lukáš a prešli do Macedónie. Macedónia bola inde, ako je dnešná Macedónia, bola umiestnená v severnej časti Grécka. Tu patriace dôleţitejšie mestá, ktoré účinkujú v Písme sú: Filipy, prístavné mesto Filipy: Neapolis, Tesalonika a Berea. Tieto sa potom stanú macedónskymi zbormi. Najprv idú do Filíp, ktoré sú prvým veľkým mestom tej časti Macedónie. Koloniálne mesto grécky kolonia bolo mesto disponujúce vyzdvihnutou dôleţitosťou, malo charakter hlavného mesta a keď doň Rimania vošli, aby si ho podmanili, vtedy tunajším občanom dali rímske občianske právo.13 Tieto mestá boli kúpené tým, ţe ich občania pôvodom nie rímski, teda grécko-macedónski, dostali rímske občianske právo, preto oni sami zamedzili provinciu v tom, aby sa vzbúrila, to nebol ich záujem. Rimania tie národy, ktoré si podmanili, potlačili ich vlastným ľudom a toto sa im mimoriadne vyplatilo, a takýmto spôsobom sa aj Macedónci vo Filipách postarali o to, aby v Macedónii nebola vzbura.

13

Rímske občianske právo neznamená to, ţe kto ho vlastní, je občan Rímskej ríše, ale ţe je občanom mesta patriaceho Rímu. Byť občanom rímskeho mesta bolo obrovskou výsadou. Keď občan rímskeho mesta chcel, mal na to nadanie a vytýčil si to za cieľ, mohol sa stať členom senátu, ba aj cisárom. V princípe kaţdý rímsky občan mal právo na to, aby ktorúkoľvek svoju spornú vec vyniesol aţ pred cisára, čiţe, aby cisár bol osobne sudcom v jeho veci, keď na niţšom stupni súdnictva nebol s rozhodnutím spokojný. Toto vyuţil napríklad aj Pavol a takto sa dostal pred cisára. Okrem toho, právo rímskeho občianstva zabezpečovalo na celom území ríše, mimoriadne veľkú ochranu.


Sem prišiel Pavol, kde sa aj začala jeho sluţba. Niekoľko dní ich nasledovala jedna deva a vykrikovala, pretoţe mala v sebe vešteckého ducha gréckeho boha Pytóna. Pavol z nej vyhnal démona, nato ho zbili a uväznili spolu so Sílasom. Oni však o polnoci v temnici chválili Pána, nastalo zemetrasenie, stráţca temnice si skoro vzal ţivot, ale potom sa radšej s celým svojím domom obrátil a dali sa pokrstiť. Vysvitlo, ţe sú to rímski občania, ktorých zbili bez odsúdenia, prečo sa celé vedenie mesta preľaklo a osobne prišli, poţiadali Pavla a vyprevadili ich z mesta. Predtým, keď hystéria išla proti nim, ešte pred ich uväznením, dav proti nim hovoril, ţe: Títo ľudia súc Ţidia búria naše mesto a zvestujú obyčaje, ktoré sa nám nesluší prijať ani podľa nich konať, Rimanom. Páni veštiacej dievčiny vo svojej argumentácii manipulovali obyvateľov mesta a vedenie mesta tým, ţe sú Rimania a keď teraz tieto obyčaje príjmu, vtedy od nich odnímu právo rímskeho občana. Mesto sa aţ natoľko preľaklo, ţe potom sa uţ na nič nepozerali, ale ich zbili a uväznili. O Pýtii je dôleţité vedieť, ţe bola kňaţkou delfskej veštiarne. Svoje meno dostala preto, lebo medzi Grékmi sa nazýva boh veštenia Pytón, ktorý je hadí boh, presnejšie bol velikánom (gigantom), ktorého premohol Apolón a urobil ho svojím sluhom. Veštiareň bola svätostánkom Apolóna, ale verili tomu, ţe niekde pod ním je premoţený Pytón. Zo zeme vychádzali vulkanické alebo tomu podobné plyny, v týchto plynoch sedela Pýtia v svätostánku, okrem toho ţula surové bobkové listy. Ich spoločným účinkovaním sa dostala do stavu tranzu a zúrila, vydávala zo seba nesúvislé vety. Okolo nej bola takzvaná kvadratúra (kríţová chodba), kde boli kňazi Pýtie, oni prekladali, dávali zmysel jej slovám vysloveným v zúrivosti a dávali ďalej vysvetlenia tým delikventom, ktorí tam prichádzali pýtať veštbu.14 Toto je veľmi dôleţité, lebo satanská sila fungujúca v delfskej veštiarni, do dnešného dňa ovplyvňuje európsku kultúru. Veštby Pýtie, respektíve jej kňazmi zostavené veštby, sa väčšinou naplnili. Tu fungovala veštba s veľmi veľkou silou, ako sme to mohli vidieť aj u Pavla, ţe deva hovorí úplnú pravdu o Pavlovcoch zo zjavenia. Tu nebola reč o hraní sa, ani o veštbe cigánskej ţeny z dlane, Pýtia vedela dávať skutočné zjavenia, lenţe tie pochádzali zo satanského prameňa. Sila týchto veštieb do dnešného dňa ovplyvňuje európsku kultúru. Filozofia, keď chceme byť veľmi radikálni, môţe taktieţ ďakovať svojej existencii práve tomuto. Toto neznamená, ţe filozofia je vo všetkom zlá, ale je nesporné, ţe v inšpirácii, v zrode tohto všetkého bol veľmi silný démonský vplyv. Všetci grécki velitelia vojen, skôr, neţ išli bojovať, zašli do Delf a podľa veštby, ktorú dostali, zvíťazili nad Perţanmi, na základe čoho sa rozšíril Grécky štát. Grécka kultúra je omnoho silnejšia, ako všetky ostatné a do dnešného dňa grécke myslenie a intelektuálna grécka kultúra opanúva celú euro - americkú civilizáciu. Nakoľko euro - americká civilizácia opanúva celú Zem takýmto spôsobom, grécka kultúra sa v histórii doteraz dokázala ako najsilnejšia kultúra. V súčasnej kultúre kresťanský vplyv, čiţe biblický vplyv je potlačený skrze grécko-rímsku kultúru. Európska civilizácia má v skutočnosti dva korene, grécko-rímsky a biblický, ale toto nie je rovnakým spôsobom prítomné v európskej civilizácii. Biblická kultúra je stále prehodnocovaná, či zodpovedá gréckemu, intelektuálnemu, svetskému spôsobu myslenia. Mnohí religiózni historici a historici kultúry sú tej mienky a aj Gréci boli tej mienky, ţe fungovanie delfskej veštiarne zabezpečilo grécku jednotu, a odtiaľto vyšli tie videnia, tie zjavenia, na základe ktorých sa Grécko vedelo aţ tak vyzdvihnúť. Po filozofovi menom Herakleitos sa zachoval taký fragment, v ktorom hovorí, ţe Pán, ktorému patrí veštiace miesto v Delfách, nevysloví nič, neskryje nič, ale len signalizuje. Tu nazýva kyriosom toho, kto dáva zjavenie v Delfách, prirodzene on myslel na Apolóna, ale ešte stále, do dnešného dňa v maďarských prekladoch je slovo Pán s veľkým 14

V gréckej kultúre je viac takýchto udalostí, napr. Historka kráľa Oidipa, ktorý išiel do Delfoi pýtať si veštbu a Pytia mu veštila, ţe zavraţdí svojho otca a vezme si za ţenu svoju matku. Odvtedy ţivot Oidipa hovorí o tom, ţe utekal pred naplnením tohto, všetko preto zanechal, presťahoval sa na iné miesto a všetko sa snaţil zariadiť tak, aby sa to nestalo. Napriek tomu, ţe by o tom bol vedel, zavraţdil svojho otca a oţenil sa s matkou, a to ţe to bol jeho otec a matka o nich vysvitlo aţ neskôr. Bol to duch vešteckej sebarealizácie, príbeh kráľa Oidipa sa do dnešného dňa vyučuje na gymnáziu. Druhým veľkým príkladom je Sokrates, jeho pokladajú za tvorcu európskej filozofie, respektíve filozofie vôbec. Sokrates bol majstrom Platóna, Platón ešte pridal k tomu, čo počul od Sokrata, a celá európska filozofia nie je ničím iným ako zbierka poznámok napísaných k Platónovi. Platón uţ hovoril všetko, čo filozofi odvtedy povedali a vlastne filozofia hovorí o tom, ţe rozvádzajú Platónove nápady. Sokrates sa stal filozofom nasledovným spôsobom: niekto odišiel do Delf (nie Sokrates) s otázkou, ţe by chcel byť múdry, kto má byť jeho majstrom. Odpoveď Pytie bola, ţe Sokrates, lebo on je najmúdrejší na Zemi. Nato dotyčný odišiel k Sokratovi a porozprával mu to. Sokrates sa veľmi prekvapil, lebo on si myslel, ţe nie je vôbec múdry človek, ba mal ţivotný pocit, ţe on ničomu nerozumie a nič nevie. Dovtedy sa vôbec nezaoberal filozofiou, ale kvôli tejto veštbe začal rozmýšľať nad tým, prečo o ňom povedala Pytia, ţe on je najmúdrejší človek na Zemi, aţ došiel k záveru, ţe preto, lebo on vie, ţe nič nevie a všetci ostatní ľudia si myslia, ţe niečo vie. Sokrates celú svoju filozofiu postavil na tento základný nápad, ktorý fungoval tak, ţe sa posadil rozprávať sa s ľuďmi a dovtedy sa ich vypytoval, kým pre nich nebolo jasné, ţe oni nič nevedia. Do dnešného dňa je toto východiskovým bodom filozofie, do dnešného dňa sa takýmto nejakým spôsobom chovajú filozofi, takto sa postavia k veciam, aby ľuďom ich svetonázor, ktorý majú, nevedome poloţili pod mikroskop a preukázali, ţe je plný všelijakých neopodstatnených predsudkov a vlastne väčšina svetonázorov je zaloţená na predpokladoch a nie na pravde. Takţe táto veta Pytie do dnešného dňa vo veľmi veľkej miere ovplyvňuje európsku a americkú kultúru.


písmenom. Bol vyhotovený v prvej polovici storočia a ešte aj v prekladoch vyhotovených pred desiatimi10-15 rokmi, všade na tomto mieste slovo Pán píšu veľkým písmenom. Prekladatelia, ktorí sa zaoberali gréckou filozofiou, po maďarsky prakticky stotoţnili biblického Boha, Pána, s pánom veštkyne v Delfách, s Apolónom. Kresťania v treťom a štvrtom storočí uţ veštby Pýtie čítali ako proroctvá. Vtedy ţijúci otcovia cirkvi sa uţ na tieto veštby odvolávali, čo spôsobilo veľký chaos. Koreňom tohto chaosu bolo to, ţe Pytia veľakrát skutočne hovorila pravdu. Toto je veľkým ponaučením a je to veľmi dôleţité ak k pochopeniu korintského zboru, ku ktorému boli Delfy veľmi blízko. Tie anomálie, ktoré sa zrodili v súvislosti napríklad s hovorením v jazykoch a výkladom jazykov, úzko súviseli s blízkym delfským kultom, Pýtia totiţto diabolským spôsobom napodobňovala hovorenie jazykmi, hovorila nesúvislé vety a kňazi to interpretovali, vykladali. Zdá sa, ţe korintský zbor si to vzal za vzor pre praktizovanie hovorenia jazykmi a pre výklad jazykov, čo viedlo k tomu, ţe vypukli podobné šialenstvá, avšak nie skrze naplnenie sa Svätým Duchom, ale tieto prejavy boli démonické. Pavol preto karhá a snaţí sa situáciu kontrolovať. Z hľadiska Filíp je veľmi dôleţité, ţe keď Pavol prišiel do tohto duchovného centra, ihneď konfrontoval s touto duchovnou silou. Totiţ Písmo hovorí, ţe v tej deve bol duch Pytóna, to znamená, ţe táto deva bola zasvätená Pytii. Nie je isté, ţe bola deva, skôr bola otrokyňa. Nebola nejaká malá veštkyňa, ale taká delfská veštkyňa, ktorá v danom okamihu nemala sluţbu v Delfách. Čo vykrikovala o Pavlovcoch, to všetko bola pravda. Ak sa na dejiny pozrieme ďalej, kresťanskí kazatelia sa uţ v 3-4 storočí odvolávajú na delfské veštby. Do dnešného dňa sú pomiešané s dejinami filozofie, s dejinami religiozít, ale často aj s cirkevnými dejinami tradičných cirkví. Tento duch spôsobuje pomiešanie medzi pravdou a klamstvom, a tak dáva satanskú silu, umiestňuje ľudí pod satanské očarovanie a to tak, ţe medzitým povie aj pravdu alebo hovorí pravdu zmiešanú s trochou lţi. V tom je jej sila, lebo keby iba klamala, vtedy by nemala silu. Je ľahké sa vysporiadať s tými veštbami, ktoré sa dajú ľahko odhaliť, ţe sa nenaplnili tak, ako boli povedané, ale v biblickom zmysle je to ešte iba veľmi počiatočná úroveň. Tvrdá forma veštby je tá, ktorá funguje. Nie je problém s tým, ţe hovorí pravdu, ale to, ţe ľuďom dá takú informáciu, akú im Boh tam a v takej forme zjaviť nechcel. 15 V prípade Pavla sa udialo to isté. Vec by to bola bývala dobrá, keby o ňom získali ľudia svedectvo, ţe on je Boţím muţom, následkom jeho sluţby. Nato do obrazu vošla jedna dáma a začala vykrikovať. Pavol to viac dní počúval, viac dní znášal a po viacerých dňoch ako to vo svojom duchu znášal, nahneval sa v duchu, obrátil sa a vyhnal démona. Problematický nebol obsah vety, ale ten duch, ktorý vyšiel a to je veľmi dôleţité preto, lebo tento duch pôsobí v Európe, tento duch pôsobí náboţenstve. Funguje vtedy, keď vyslovujú pravdivé veci z takého ducha, ţe človek začne mať taký pocit, ţe keď sa na to bude aj ďalej pozerať, alebo to počúvať, tak ho prejde chuť od kresťanstva. 16 Človek dostane pocit úteku a Satan toto robí vedome. Keď evanjelium začne fungovať, vtedy Satan ihneď začne ľudí od evanjelia odcudzovať. Takţe hneď ako vošiel Pavol do danej oblasti, ihneď sa zrazí s tým vládcom, ktorý opanúva celú danú oblasť. Toto bolo Pavlove osobné pomazanie, keď sa niekde objavil, v priebehu niekoľkých dní mal konfrontáciu s najvyšším vládcom tej oblasti. Nekonal to on, ale vţdy Pán, pomazanie, ktoré bolo na ňom. Samozrejme nebolo to vţdy moc príjemné, ale išlo to takmer bez výnimky vţdy s bitím, kameňovaním, uväznením a podobne. Je na zamyslenie, aké veľké pomazanie je potrebné k tomu, ţe niekto vojde do jedného mesta hlásať evanjelium a v priebehu 3-4 dní ho zbijú, uväznia a všetko to, len preto, ţe vyhnal iba jedného démona a rozprával sa s niekoľkými ľuďmi, čiţe jeho sluţba ešte nedosiahla masové pôsobenie, no uţ vtedy mal konfrontáciu so satanskou silou, ktorá bola nad celou Achajou a Macedóniou. Zrejme démon v tej deve stráţil celú hranicu a keď prišiel Pavol, duch zaraz pocítil, ţe tu vystupuje pre neho ţivotné 15

16

Démoni neustále revali aj okolo Jeţiša, ţe Ty si Boţí Syn. Bola to pravda, ibaţe Boh sa vtedy o to nechcel podeliť, preto im Jeţiš prikázal, aby o Ňom mlčali, lebo nechcel, aby sa ľudia takto dostali k viere v Neho. Démoni sa pokúšali zmariť Boţiu prácu tým, ţe zjavili o Ňom tie veci, ktoré Boh nechcel dať vtedy najavo. Na to všetko takéto zjavenie vţdy sprevádza taká démonická sila, od ktorej sa väčšina ľudí cíti zle, a keď je niekomu zle z toho, ţe mu rozprávajú o Jeţišovi, vtedy sa neobráti, lebo tú obsahovo pravdivú vetu nesprevádza Svätý Duch, ale satanská sila. Tento problém je aj s náboţenskými programami, odznie v nich veľa takých viet, ktoré sú obsahovo pravdivé no je v nich aj veľmi veľa takých, ktoré pravdivé nie sú a predsa sa človek z nich cíti hrozne zle, lebo neodznejú z toho ducha, z ktorého chce Boh. Tá veta nevychádza zo Svätého Ducha, ale démoni sa pokúsia dopredu ľudí ochrnúť a odcudziť od Jeţiša Krista tak, ţe predčasne vyjavia veci. Nedá sa zostať zdravým kresťanom tak, ţe človek pozoruje iba obsah slov, viet. Kto posudzuje reč iba na základe toho, aký je jej obsah, ten nebude vedieť zostať zdravým kresťanom; medzitým, ako človek pozoruje obsah vety, musí zároveň pozorovať aj to, aký pocit spôsobuje tá veta v jeho duchu. Pokoj, radosť, lásku, vieru, radosť do ţivota, silu alebo nepokoj, depresiu, letargiu, skleslosť, smútok, rozdelenie, nelásku, hnev, netrpezlivosť, podráţdenosť, atď. V určitých prípadoch je toto dôleţitejšie, ako čo hovorí ten dotyčný. Ak sa niekto toto takýmto spôsobom nenaučí a vo svojom vnútri neokúsi hovorené reči, vtedy nebude môcť zotrvať ako zdravý kresťan. Prijme také vety, ktoré sú síce správne, ale nepochádzajú od Svätého Ducha, a preto aj keď sú pravdivé, predsa vtedy a tam mu budú brániť v tom, aby v Pánovi postúpil dopredu a rástol. V ţivote človeka majú pravdy čas, kedy sa má ktorá pravda dostať do stredobodu. To, ţe ako v nás tieto pravdy buduje Boh, má svoj Bohom určený čas, veď predsa On je náš Otec, On rozhodne, kedy nás čo naučí, preto nech nás jedna nepriateľská sila, Satan, neučí pravde, pretoţe to je našou rodinnou záleţitosťou.


nebezpečenstvo, ihneď započal akciu, aby Pavla v tejto veci zahatal, to bola akcia veštiacej devy vo Filíp. Pavol viac dní vo svojom duchu pozoroval a potom, keď sa presvedčil o tom, ţe to slovo je zlé a ţe rodí zlé ovocie aj v ňom, ako aj v jeho okolí, vtedy sa otočil a démona vyhnal, čím napadol knieţatstvo, ktoré vládlo v tej oblasti. Ten na to ihneď odpovedal a celé mesto doviedol k zúreniu, celé mesto sa zrazu dostalo do iracionálneho stavu a odloţiac na bok všetku oprávnenosť, voči Pavlovi sa vytvorila nepochopiteľná davová hystéria a davová nenávisť, ktorá viedla k tomu, ţe sa nepozerali ani len na to, či sú Rimania a či nie, ale hneď sa na nich vrhli, zbili ich bez súdneho procesu a potom ich uväznili. Rimania boli ľudia, ktorí si veľmi ctili právo, boli najpyšnejší na to, ţe oni vţdy v sporných záleţitostiach zachovávajú právne pravidlá, vţdy vypočujú druhú stranu, vţdy je moţnosť povedať obrannú reč a vţdy postavia svedkov; aţ potom vynesú rozhodnutie súdu. Kaţdý národ, ktorý takto nekonal, povaţovali za barbarov. Títo ľudia sa prechodne zbláznili. Ale boj Pánov pokračoval ďalej, Pavlovci v noci chválili Pána, načo nastalo zemetrasenie. Dôvodom tohto bolo, ţe Svätý Duch, ktorý bol nad Pavlom a zlý anjel nad gréckou kultúrou sa ihneď dostali do konfliktu, čo viedlo k zemetraseniu. Zo strany Svätého Ducha sa stal aj jeden zázrak, lebo okovy všetkých sa uvoľnili, čo nemoţno pripísať zemetraseniu, veď zemetrasenie neotvára okovy, ktoré sú na ľuďoch. Pre kaţdého bolo jednoznačné, ţe nastal duchovný zásah, ktorého účinkom sa obrátil stráţca väznice. Potom, keď ich poprosili o odpustenie a vyviedli ich z mesta, odišli z Filíp a ďalej pokračovala sluţba po Macedónii. Jeţiš v Kázni na hore hovoril o tom, ţe keď ti zoberú tvoj vrchný odev, daj im aj spodný, keď sa chcú súdiť s tebou o niečo, vtedy im daj aj to, o čo sa nechcú súdiť, atď. Zdá sa, ţe Pavol tu nenasledoval túto radu, lebo v určitom zmysle vošiel do sporu, ba dokonca on tento spor inicioval vtedy, keď sa odvolal na svoje práva. Môţe sa zdať, akoby Pavol chcel uplatniť svoju vôľu právnou cestou. Pravda však je, ţe on tým neuplatnil svoju pravdu, ale zabezpečil ochranu pre evanjelium. Pavol skôr ako odišiel z mesta, chcel dať najavo, ţe s kresťanmi nemoţno urobiť hocičo. Pavol to robil vedome, aby sa potom ako odíde, neopováţili tam zostalé mladé kresťanské zbory ťahať za prsty, i keď sa zdalo, ţe obrana bola zameraná na jeho osobu. U Boţích muţov sa veľakrát vyskytne, ţe ich osobná vec a vec evanjelia sú zlúčené. Aj toto dáva poučenie o tom, ţe Kázeň na hore netreba uchopiť v mechanickej, principiálnej, zákoníckej forme, ale je potrebné porozumieť, čo je jej skutočný odkaz. odporúčania Kázne na hore sa vzťahujú na súkromné záleţitosti. Vo veci ochrany evanjelia je moţné vojsť do konfliktu a ochraňovať, čiţe vyuţiť tie právne spôsoby, ktoré zabezpečia v tom meste moţnosť pokojného rastu evanjelia. Takţe prešli cez Apolóniu a Amfipolis do Tesaloniky a aj tu začali súţiť. ...prišli do Tesaloniky, kde bola synagóga Ţidov. A Pavel podľa svojej obyčaje vošiel k nim. A po tri soboty hovoril s nimi z písem, otváral ich a predkladal, ţe Kristus musel trpieť a vstať z mŕtvych, a ţe toto je Kristus, Jeţiš, ktorého vám ja zvestujem. A niektorí z nich uverili a boli losom Boţím pridelení Pavlovi a Sílasovi a bohabojných Grékov veliké mnoţstvo i poredných ţien nemalý počet.(Sk 17:1-4) Pripomeňme si, ţe výraz bohabojný znamená jednu kategóriu, nie je iba označenie. Potom sa dialo nasledovné: Ale neveriaci Ţidia zapálení súc závisťou pribrali si niekoľko po trhu sa potulujúcich zlých muţov, sohnali zástup a pobúrili mesto... A bratia hneď cez noc vyslali Pavla a Sílasa do Berey.(Sk 17:5-10) To znamená, ţe Pavol sa zdrţal v Tesalonike dohromady asi štyri týţdne, lebo tri soboty s nimi súperili o Písmo a znovu boli proti nim nepokoje na mestskej úrovni. V tomto prípade vzali k sebe neveriaci Ţidia niektorých zlých muţov, potulujúcich sa po trhu, čiţe spodinu: ...sohnali zástup a pobúrili mesto urobiac útok na dom Jázonov hľadali ich vyviesť pred ľud. A keď ich nenašli, vliekli Jázona a niektorých bratov k náčelníkom mesta a kričali: Títo, ktorí búria celý svet, prišli aj sem. (...) A pobúrili zástup i náčelníkov mesta, ktorí to počuli. Ale keď dostali od Jázona a od ostatných záruku, prepustili ich.(Sk 17:5-6, 8-9) Z hore uvedeného je dobre vidieť, ako prebieha manipulačné bojové ťaţenie. Vidíme, ţe ubehli asi tri, štyri týţdne a po štyroch týţdňoch Pavol musel z Tesaloniky odísť. Čiţe Pavol bol v Tesalonike veľmi krátku dobu, ale počas týchto štyroch týţdňov vznikol zbor, uţ tam boli veriaci. Nedá sa povedať, ţe zaloţil zbor, lebo zaloţenie zboru znamená to, ţe všetky základné učenia sú povedané a kresťania sú stabilizovaní, sú medzi nimi predstavení atď., ale vlastne bolo tým pádom zahájené zaloţenie zboru. Za štyri týţdne sa obrátili Ţidia, veľké mnoţstvo aj z bohabojných Grékov, plus nemálo z popredných ţien; za štyri týţdne vypuklo také prebudenie, ktoré pohlo Ţidov k závisti, pretoţe oni takýto úspech dosiahnuť nevedeli. Jeţiš povedal, ţe obchádzajú more i suchú zem, aby učinili jedného novoverca (Mt 23:15), čiţe v tom čase sa Ţidia snaţili verbovať (získavať) prozelitov spomedzi pohanov a neboli v tom tak úspešní, ako Pavol, kvôli čomu vypukla aj táto náboţenská závisť. Druhá dôleţitá vec v (Sk 17:10) je, ţe poslali Pavla spolu so Sílasom do Berey, z čoho moţno vyvodiť, ţe Timoteus zostal v Tesalonike (1Tes 3:2) čoho príčinou zrejme bolo to, ţe zbor nebolo moţné nechať po takom krátkom čase bez sluţobníka. Nie je isté, ţe to bol dlhý čas, no nejaký čas určite. A oni dvaja išli do Berey, kde sa taktieţ začalo hlásanie Slova.


A tí boli šľachetnejší ako tí v Tesalonike a prijali slovo s celou ochotou a skúmali písma kaţdý deň, či je tomu tak.(Sk 17:11) Takţe tu sa nezrodil ihneď odpor. A tak uverili mnohí z nich (toto sa teraz vzťahuje na Ţidov), i gréckych ţien popredných i muţov uveril nemalý počet. (Sk 17:12) Ţidia sa tu zaujímavým spôsobom obrátili ako prví, odchylne od Tesalončanov. Písmo nazýva šľachetnosťou, ţe keď počuli nový odkaz, tak ho neodmietli, ale vypočuli a ihneď sa dali do študovania Písiem, či je to naozaj tak. Lenţe z Tesaloniky prišli tamojší Ţidia a aj tam pobúrili zástupy ľudí. Z Tesalonického importu sa aj tu zrodila vzbura, v Berey by nenastala sama od seba, ale spôsobili ju Tesaloničania. Ale bratia potom hneď vyslali Pavla, aby išiel k moru, ale Sílas i Timoteus zostali tam.(Sk 17:14) Odtiaľto uţ Pavol išiel ďalej celkom sám a dá sa usúdiť, a to najme z odvolávaní nachádzajúcich sa v listoch písaných Tesaloničanom, ţe Timoteus slúţil v Tesalonike, Sílas v Berey a Pavol odišiel celkom sám do Atén, odkiaľ poslal rozkaz skrze svojich sprevádzateľov Sílasovi a Timoteovi, aby čo najskôr prišli k nemu a títo sprevádzatelia sa potom vrátili späť. Takţe terajšia je situácia nasledovná: Timoteus je v Tesalonike, Sílas v Berey a Pavol sám zišiel do Atén, svojich sprevádzateľov poslal späť s odkazom, aby sa snaţili čo najskôr k nemu pripojiť. Vtedy Pavol začne slúţiť v Aténach, ktoré Nová zmluva volá Achajou. To označuje Grékov. Atény mali dávnejšie najúctyhodnejšie postavenie z miest v tomto okruhu, no v tomto čase mal uţ toto postavenie Korint, avšak Atény si aj naďalej udrţiavali obrovský nimbus (spisovateľskú povesť), pretoţe kultúra Rímskej ríše pochádzala z Atén. V Aténach ţili veľkí, slávni spisovatelia drám, najvyšší, najslávnejší filozofi, ţil tam Sokrates, Platón, Aristoteles, Sofokles, zakladateľ veselohernej literatúry, Aristofanes, Perikles a mnoho ďalších. Títo ľudia vytvorili kultúru, ktorú potom Rimania vo veľkej miere prevzali; kaţdý pisateľ veselohry písal veselohru podľa tohto vzoru, kaţdý filozof týmto vzorom filozofoval, medzitým však Atény práve v tej dobe, nakoľko Grécko uţ nebolo nezávislým štátom, stratili svoju šumivosť, stratili svoj skutočný ţivot a stali sa púhym centrom náboţenského turizmu, filozofického a kultúrneho turizmu. Mesto bolo plné filozofov aj počas Pavlovho príchodu, boli tam všelijakí umelci, poéti, pisatelia drám, vtedy ešte existovala aj Platónova škola, zaloţená Aristotelom. Lebo všetci Aténčania i tam bývajúci cudzinci na nič iného nestihnú ako alebo vravieť niečo alebo počúvať niečo nového.(Sk 17:21) Čiţe mesto sa nezaoberalo ničím iným, neţ tým, aká je novota, ale to, aké nové učenie prišlo odtiaľ i odinakadiaľ, niekto prišiel z Perzie a vyučuje tamto, poďme, počúvajme, dajme ďalej alebo odsúďme, atď. O tomto bol ţivot mesta. V tom čase boli dve najmódnejšie filozofie epikureizmus a stoicizmus a okrem toho bolo mesto plné modiel. Pavla najprv veľmi rozhorčilo to, ţe mesto je plné modiel, boli to modly, ktoré dnes ľudia obdivujú v rôznych múzeách, ako veľké diela klasického gréckeho umenia. Nietzsche veľmi dobre poznal grécku kultúru a raz skoncipoval, ţe ľuďom sa vytvorí úplne falošný obraz o gréckom duchu, keď si predstavia, ţe tieto pekné biele mramorové sochy stoja tam v stĺpovej hale. Nietzsche hovorí, ţe k tomu, aby sme zbúrali tento falošný obraz stačí, keď ľuďom pripomenieme, ţe všetky boli farebne vymaľované, mali namaľované oči, ústa, mali pomaľované ruţové šaty, a vtedy zrazu vysvitne, ţe tam nebola klasická kultúra, pekný biely mramor, ale z koreňa odrezané uctievanie modiel. Toľko stačí k tomu, aby človek prišiel na to, ţe grécka kultúra nebola tou, ako si ju mnohí dnes predstavujú. Teda Pavol toto všetko videl a bol z toho veľmi zhrozený. Potom: Hovoril tedy v synagóge so Ţidmi i s bohabojnými inokmeňci i na trţisku kaţdý deň s tými, ktorí sa ta práve nahodili.(Sk 17:17) Uţ od Sokrata sa stretávali filozofi na trhu a na trhu na agore (centrálne situované verejné priestranstvo, námestie) zapletali svoje diskusie, pretoţe tam to bolo zvykom. Pavol nešiel ku kofám a k rybárskym ţenám a neotravoval ich evanjeliom, na trhu, na agore totiţto odznievali filozofické rozhovory a diskusie. Pavol začal svoju sluţbu na dvoch miestach, aj tu sa nachádzala synagóga (v kaţdom väčšom meste bola synagóga), čiţe ţidovská diaspóra existovala veľmi silne a aj fungovala kde boli Ţidia a bohabojní ľudia, okrem toho kaţdý deň chodil medzi filozofov na agoru a vstupoval do filozofických diskusií. Súperenie znamená diskusiu, čiţe dnešným maďarským výrazom diskutoval, argumentoval popri evanjeliu. A niektorí z epikurejských a zo stoických filozofov sa s ním spriahli. Epikurejci hlásali, ţe ľudské telo i duša sú poskladané z malých materiálnych čiastočiek, z atómov. Dnešným slovom, boli úplní materialisti a vyučovali, ţe človek sa po smrti rozpadne na atómy a premení sa, čiţe človek zanikne. Preto za cieľ ľudského ţivota pokladali naplnenie ţiadostí, oni pouţili po prvýkrát výraz hedonizmus (učenie starogréckej školy, povaţujúce za cieľ a najvyššie blaho ţivota slasť a rozkoš.) Slovo hedoné znamená ţiadosť a hedonizmus ţivot zodpovedajúci ţiadostiam. Hlásali, ţe toto sa nemá robiť krajným spôsobom, takţe nepodporovali alkoholizmus, obţerstvo a podobne, ale nie z morálneho dôvodu, jednoducho hovorili, ţe to neskôr udrie späť a spôsobí nešťastie, preto nie je cieľom naplniť ţiadosti krajným spôsobom, avšak vyučovali, ţe to zásadne prináleţí k šťastnému ţivotu, aby v miernej forme človek urobil to, na čo má chuť. Ich názory dobre vystihuje, ţe Horacius (latinský básnik), jeden čas bol epikurej a neskôr, keď ním uţ nebol, spätne písal o tom tak, ţe aj jeho zahnal Epikuros medzi svoje svine. Toto


dobre ilustruje hedonizmus, rozdiel voči dneskajšku je snáď len to, ţe dnes pod hedonizmom rozumejú krajné postoje. Stoici zastupovali opačný smer, i keď aj oni zastávali to, ţe ľudia aj všetko ostatné sa zrodilo zo ţivlov sveta a keď Pavol neskôr hovorí o učení o prvkoch [ţivloch] sveta, vtedy poukazuje aj na stoické učenie. Toto však nebola tá istá atómová teória ako teória epikurejcov, ale vlastne bola jej veľmi podobná. Aj stoici vyučovali to, ţe človek sa po svojej smrti rozpadne na prvky sveta, a tak ani oni neverili tomu, ţe by bol večný ţivot alebo nesmrteľnosť duše, a taktieţ hľadali to, ako sa dá tu na Zemi šťastne ţiť. Ale na túto otázku oni dali úplne opačnú odpoveď ako epikurejci, lebo stoici vyučovali, ţe príčinou kaţdého utrpenia je to, ţe túţby ľudí sa nenaplnia. Takţe človek trpí vtedy, keď je hladný, ale nemôţe jesť alebo má iné prianie, ktoré nemôţe naplniť, poprípade v tejto snahe utrpí škodu. Nehovorili, ţe je potrebné naplniť ţiadosti, ale to, ţe ţiadosti treba zrušiť. Ľudia musia v sebe zrušiť túţby, človek musí v sebe prekonať svoje ţiadosti, úplne sa ich zriecť a pozdvihnúc sa nad ne, musí sa dostať do stavu, kde nemá vášne, nemá ţiadosti a preto ani nemôţe trpieť, lebo nepreţije to, ţe sa jeho ţiadosti naplnia. Tento stav nazývali apatheia - pathos: náruţivosť, apatheia, zaopatrené zbavovacou príponou (-a) znamená stav bez náruţivosti - odtiaľ pochádza dnešný výraz apatia. Filozofia stoikov neskôr prenikla aj do kresťanstva a mala veľmi veľkú úlohu v tom, ţe kresťanstvo vytvorilo protitelesné a asketické postoje. Uţ z druhého storočia poznáme taký kresťanský spis, kde pastori odporúčajú veriacim okrem Biblie aj inú literatúru medzi ktorou sa nachádzajú aj stoickí filozofi, ako napríklad Seneca, o ktorom sa vie, ţe sa stal samovrahom.17 Takţe Pavol dokončil svoju reč a keď títo, hlavne epikurejskí, stoickí, platonickí a iní podobní filozofi, počuli o zmŕtvychvstaní, reagovali nasledovne: ...jedni sa posmievali, a druhí povedali: Vypočujeme ťa o tom aj po druhé. Takto vyšiel Pavel zpomedzi nich. No niektorí muţovia sa pripojili k nemu a uverili, medzi ktorými bol aj Dionýzius Areopagský aj ţena, menom Damaris, a iní s nimi.(Sk 17:32-34) Dionýzius bol areopagským, čiţe bol členom zákonodarného telesa, čo znamená ţe patril k aténskej kultúrnej elite a nielenţe takejto činnosti rozumel, ale bol aj zvolený do zákonodárneho telesa, zasadajúceho v Aeropagu. V Aténach pravdepodobne nevznikol veľmi veľký a účinný zbor, pretoţe neskôr sa s ním Nová zmluva nezaoberá, hovorí však o achajských zboroch, čo znamená, ţe zbor nebol iba v Korinte, ale pravdepodobne bol zriadený aj v Aténach, avšak Pavol Atény viac krát nenavštívil a neskôr o aténskom zbore nepočuť. Určite to má dôvod a moţno je ním to, ţe v atmosfére itelektuálneho snobstva, ktorá charakterizuje celé mesto je veľmi ťaţké zriadiť ţivé, dynamické a dobre fungujúce priebojné kresťanstvo Neskôr je zriadený korintský zbor a ten sa stane v Acháji centrálnym zborom, ktorý dostáva listy. Je moţné, ţe aténsky zbor bol neskôr pripojený a fungoval ako satelitný zbor korintského zboru, no nie ako samostatný veľký zbor. Odtiaľto odišiel Pavol do Korintu (vtedy ešte neprišli Timoteus a Sílas), preto tu teraz odbočíme k tomuto mestu. Korint bol prístavným mestom, z dvoch strán mal prístavy a v tom čase obchod, lodná doprava neprebiehala po otvorenom mori, ale v prvom rade mala pobreţný charakter, ten bol naozaj bezpečný. Zvykom ľudí prichádzajúcich z východu bolo to, ţe v Korinte zakotvili, na druhej strane ich čakala druhá loď, na ňu preloţili náklad a odtiaľ išli ďalej, takto to bolo bezpečnejšie a kratšie. Práve preto sa Korint stal jedným absolútnym centrom námorného obchodu, a tak sa stal v Achaji najväčším a najvplyvnejším mestom. Druhá dôleţitá vec je, ţe keď Rimania obsadili Achaju, vtedy mesto Korint zbúrali na prach, potom ho neskôr nanovo vystavili a nasťahovali doň úplne nové obyvateľstvo. Tento nový Korint nemal také hlboké grécke ďalekosiahle tradicionálne „tisícročné korene“, ako má povedzme Maďarsko, ale bolo to úplne nové, čerstvo zriadené mesto a jeho obyvateľstvo bolo zloţené iba niekoľko generácií starých prisťahovalcov z iných území. Korint bol mimoriadne rôznonárodnostným mestom, totiţto z námorného obchodu vyplývalo, ţe všetci lodiari tu mali rozličné základne, ľudí, obchodníkov, atď. Veľakrát tu zimovali úplne cudzí sýrski, ţidovskí, egyptskí a iní lodiari, kde prezimovali a potom išli ďalej. Veľké prístavné mestá majú aj dnes takýto charakter. Pre takéto mestá, ako napr. New York je charakteristické, ţe ľudia sú trochu menej zakorenení, preto tu panuje povoľnejšia, pre nové veci a voči druhým národom otvorenejšia nálada, nie je tam pôda pre nacionalizmus, ľudia majú skôr liberalistické zmýšľanie. Toto samozrejme nie je pre morálku pozitívom, ale určitou povoľnosťou, avšak z hľadiska atmosféry slobody je to pozitívom. Ďalším veľkým charakteristickým rysom mesta je, ţe bolo neďaleko Delf, o čom sme uţ hovorili, okrem toho malo ešte jednu dôleţitú charakteristiku, a to ţe v samotnom meste mala bohyňa lásky Afrodité jedno najväčšie kultové stredisko na celom území Rímskej ríše. To znamenalo, ţe v tejto svätyni slúţilo tisíc vysvätených prostitútskych kňaţiek, ktoré svoju činnosť vykonávali za materiálnu protisluţbu. Neboli iba prostitútkami, ale boli vysvätené, zasvätené a vyškolené 17

Seneca bol učiteľom cisára Nera a nedá sa povedať, ţe filozofia tohto stoika priniesla dobré ovocie, lebo ani Nero nebol nejakou fantastickou osobonsťou, okrem toho, ţe on sám sa stal samovrahom. Aj to je potrebné pridať k tomu, ţe Seneca sa stal samovrahom preto, lebo Nero mu odkázal, ţe keď nevykoná samovraţdu, vtedy ho on zavraţdí, a tak si Seneca vybral dobrovoľnú smrť. Nezávisle od toho, toto nie je dobré ovocie.


prostitútske kňaţky, vyčlenené pre tento cieľ, ktoré prešli dlhým školením, cez zasväcujúce ceremónie a podobné rituály, skrze čo sa z nich stali, tak povediac „profesionálne“ prostitútky. Nemali inú robotu, vykonávali len toto na poctu Afrodity a tak jej slúţili. Kňaţky boli preto, lebo prešli cez také školenie, zasvätenie, skrze ktoré praktizovali svoju prostitúciu, cieľom duchovnej sluţby bohyni Afrodite. Kňaţná iných bohov, napríklad Apolóna alebo Pytóna veštila, nakoľko u Grékov bolo zvykom, ţe akému bohu boli kňaz, kňaţná zasvätení, vyškolili a zasvätili ho na tú charakteristickú činnosť, a v tomto prípade to bola prostitúcia. Prostitútky boli vyškolené na najvyššej úrovni, ako sú aj dnes vyškolené pre horných desaťtisíc. Celý obradný poriadok bol tomuto podriadený. Dá sa predstaviť, akú atmosféru smilstva to vyţarovalo zo seba, zvlášť keď do toho zakalkulujeme to, ţe tu prišli – odchádzali námorníci zo všelijakých národov a cudzinci, z ktorých všetci navštevovali túto svätyňu, ţili tu niekedy celé týţdne a mesiace. Toto miesto bolo naplnené duchom smilstva a bujarosti. Pre spomínané činitele duch smilstva, bujarosti, hýrivosti takmer ovládol celé mesto, na čo poukazujú aj výstiţné príklady. 18 Nato všetko bola blízko ešte aj delfská veštiareň a veľmi veľa ľudí prišlo do Korintu iba preto, aby ju navštívili, čo malo taktieţ silné okultné pôsobenie. Toto je dôleţité porozumieť z hľadiska listov Korinťanom, nie je to náhoda, ţe tieto listy sa neustále zaoberajú smilstvom a tomu podobným otázkam. Korint bol skutočným hlavným mestom Achaje, no zároveň aj strategickým miestom, totiţto Rímska ríša mala viaceré strategické miesta v zmysle obchodu, kultúry, a duchovnej oblasti: Jeruzalem, Antiochia, Alexandria, Efezus, a do určitej miery aj Filipy, ale nie natoľko ako Korint. Z hľadiska kultúrneho snobstva boli strategickým miestom aj Atény, Korint bol však absolútnym strategickým miestom, tak ako Rím. Vlastne tieto mestá boli duchovnými centrami Rímskej ríše, dá sa povedať, ţe nad nimi boli najväčšie knieţatstvá. V Korinte sa Pavol stretne s Akvilom a Priscillou, s dvoma kresťanmi ţidovského pôvodu, ktorí pochádzali z Ríma, no v tom čase cisár Claudius Ţidov z Ríma vyhnal. Istý rímsky historik menom Svetónius píše, ţe v tomto období sa stali nejaké nepokoje medzi rímskymi Ţidmi pre nejakého človeka menom Kréstos – on to píše takto – a pre tieto nepokoje Claudius vykázal všetkých Ţidov na nejaký čas z Ríma. Slovo o tom nehovorí, ale podľa historických záznamov – Svetónius to asi zle porozumel a uviedol namiesto Kristus meno Krestos - bolo pravdepodobne uţ aj v Ríme medzi Ţidmi napätie kvôli Kristovi. Preto sa Akvila a Priscilla prechodne presťahovali do Korintu, Pavol sa k nim pridal a pracoval u nich, mali totiţ podobné remeslo, „lebo čo do remesla robili stany.“ A hovoril v synagóge kaţdú sobotu a presviedčal Ţidov i Grékov. A keď prišli dolu z Macedónie Sílas a Timoteus, Pavel bol celý zaujatý slovom svedčiac pevne Ţidom, ţe Kristus je Jeţiš.(Sk 18:4-5) Vtedy prichádza z Tesaloniky a z Berey Timoteus a Sílas, vtedy sa zrodí prvý list Tesaloničanom, preto sa teraz budeme zaoberať ním a neskôr sa vrátime k Skutkom Apoštolov.

18

V rímskych veselohrách boli typickí účinkujúci, jeden bol taký „Korinťan,“ ktorý sa vţdy dopotácal opitý, nezaujímalo ho nič iné, iba smilstvo, alkohol a potom zahral svoju úlohu, opitý sa vypotácal z pódia. Toto bolo natoľko evidentné, ţe „Korinťan“ znamenal pre ľudí takéhoto. V Rímskej ríši bolo príslovie, na veľmi hýrivého, prebujnelého, nemorálneho človeka hovorili: „ţije ako Korinťan“.


I. list Tesaloničanom V Tesalonikách, ako sme to uţ spomínali, bol zaloţení zbor počas štyroch týţdňoch, no aj tak sa tam obrátilo veľké mnoţstvo ľudí (V plnej miere však nemôţme hovoriť, ţe zbor bol zaloţení, pretoţe v tak krátkom čase nie je moţné povedať všetko, udiala sa len evanjelizácia a mohlo nastať znovuzrodenie, no základné učenia atď. odznieť nemohli). Pavol o štyri týţdne zanechal kvôli prenasledovaniu mesto, v ktorom však ostal Timoteus. Potom po určitom čase odišiel Pavol do Bérei a do Atén, odkiaľ zas do Korintu, čo mohlo trvať niekoľko mesiacov, no nevieme presne koľko času to trvalo. Vtedy prišiel Timoteus, a z listu vidíme, ţe list začali písať vtedy, keď Timoteus prišiel spolu so Sílasom, s čím sa budeme teraz zaoberať. List začína nasledovne: Pavel, Silván a Timoteus cirkvi Tesaloničanov Takţe týto traja boli spolu a spolu písali tento list. Prvá časť je vďakyvzdanie za Tesaloničanov, Pavol o nich hovorí veľmi pozitívne veci. V prvej časti spomína, ţe ďakujeme vţdycky Bohu vzhľadom na vás na všetkých zmieňujúc sa na svojich modlitbách o vás, neprestajne pamätajúc na vaše dielo viery a na úsilnú prácu lásky, čiţe Tesalonický zbor bol pre nich neustálou modlitebnou témou. Toto zjavenie poukazuje na to, ţe za tento zbor na seba prijali modlitebné bremeno. Potom však hovorí, ţe naše evanjelium, ktoré sme vám zvestovali, nezáleţalo iba v slove, ale aj v moci a v Svätom Duchu... Z tohto vidíme, ţe Tesalonický zbor bol silne charizmatický zbor uţ aj po takom krátkom čase. Pavol sa dáva za príklad: jako viete, jakí sme boli medzi vami pre vás. Takţe aj oni takýmto charizmatickým spôsobom ukázali príklad nie len v slove ale aj v moci, v Duchu Svätom a vo viere. Potom Slovo pokračuje nasledovne: A vy ste sa stali našimi nasledovníkmi a Pánovými prijmúc slovo v mnohom súţení s radosťou Svätého Ducha tu sa hovorí o tých súţeniach, ktoré hneď počas tretieho, štvrtého týţdňa. Je jasné, ţe keď odišiel Pavol, tak intenzita prenasledovaní klesla, pretoţe prenasledovania viditeľne vyprovokovala vţdy osoba Pavla. Keď teda osoba Pavla niektoré mesto opustila, tak aj prenasledovania v tom meste upustili. Satan sa zameriaval absolútne na Pavla a tak nie je náhoda, ţe keď Pavol opustil niektoré mesto, tak paradoxným spôsobom mali pokoj, neboli natoľko búrení. Na druhej strane však nevedeli ani dosiahnuť taký rast. Keď sa niekde objavil Pavol, tak nastal veľký rast, poţehnanie, uzdravenie, oslobodenie, no v zapätí začali aj prenasledovania. V Tesalonikách prijali Slovo aj tak uprostred prenasledovaní, čo Pavol aj vţdy v druhom liste vyzdvihne: tento zbor bol jeden z najprenasledovanejších, bol najviac suţovaní. Slovo súţenie sa v liste Tesaloničanom nachádza najčastejšie a uvidíme, ţe aj v druhom liste je kľúčové slovo súţenie. Píše sa tam, ţe sa stali príkladom skrze svoju vernosť a oddanosť v Macedónii a v Achaji vzhľadom na všetkých veriacich. Dokonca Slovo Pánovo od nich vyšlo do Macedónie a Achaje a okrem toho dokonca aj na kaţdom mieste sa rozniesla vaša viera v Boha, takţe nám netreba nič hovoriť. Bol to aktívne evanjelizujúci zbor, ktorí v celom okolí príkladným spôsobom intenzívne evanjelizoval, a tak sa rozniesla zvesť o ich viere aj na vzdialenejšie územia. V druhej kapitole zas Pavol pred zbor predkladá ich vlastné svedectvo, ich príkladnosť. Lebo sami viete, bratia, o našom príchode k vám, ţe nebol daromný...(2:1) Potom im Pavol predkladá svoje vlastné úsilie za príklad: „ale hoci sme aj predtým mnoho pretrpeli a boli pohanení, jako viete, vo Filipách, odhodlali sme sa smele vo svojom Bohu hovoriť vám evanjelium Boţie v mnohom boji“ . Tu hovorí Pavol o zbití a uväznení vo Filipách. Pavol hovorí oprávnene, ţe po tom sme tam prišli a mali sme smelosť aby sme medzi vami hlásali Slovo, aj keď sme aj medzi vami boli vystavení prenasledovaniam. Pavol im dáva za príklad, aby ich prenasledovania a súţenia neodstrašili od sluţby Pánovej a od dinamického hlásania Slova. Lebo naše napomínanie nepochádzalo z bludu ani z nečistoty ani sa nedialo v lesti(2:3) Potom Pavol hovorí aţ do konca o sebe, o Silásovi a Timoteovi. Pavol píše, ţe vám tak hovoríme, nie ako takí, ktorí sa chcú ľúbiť ľuďom, ale Bohu, ktorý zkúša naše srdcia. Lebo ani sme nikdy nepouţili lichotného slova, jako viete, ani zámienky lakomstva... Nikdy neorganizovali zbierky v čerstvo zaloţených zboroch, nehľadali chválu od ľudí, a takisto vyzdvihuje: hoci sme si mohli dodať váţnosti jako Kristovi apoštolovia. Ale sme boli láskaví medzi vami, sťa by kojaca matka neţne k sebe vinula a opatrovala svoje vlastné deti. Toto takisto dáva fantastický pohľad toho, akým spôsobom slúţil Pavlov tím. V 11. verši znova píše: a ţe sme, jako viete, jedného kaţdého z vás ako otec svoje vlastné deti napomínali a povzbudzovali. Toto je nesmierne dôleţité najme pri zriaďovaní nových zboroch, keď v nich ešte nie sú masy ľudí, pastori majú slúţiť, vyučovať a povzbudzovať veriacich aj osobne, čo neskôr v mega-veľkých zboroch uţ nie je sluţbou zakladateľov, pretoţe dovtedy sa vytvoria sluţby, ktoré tieto funkcie vedia naplniť ako napr. klub pre začiatočníkov, biblické školy atď.. Na začiatku, keď sa obrátili prví ľudia slúţili im len Pavol, Silas a Timoteus. V plnej miere sa odhodlali o veriacich starať aj osobne a zaopatrovať ich, a písmo hovorí, ţe sme vás opatrovali aj po jednom, tak ako kojaca matka svoje deti. A naplnení súc takou srdečnou láskou naproti vám hotoví sme boli dať vám nie len evanjelium Boţie, ale aj svoje vlastné duše, pretoţe ste sa nám stali takí milí. (Skut 2:8) Vytvorili si osobné priateľstvá, vzťahy a podelili sa aj o svoje vlastné duše, čo znamená, ţe vzťahy neostali na


duchovnej úrovni, Pavlov tím bol otvorení aj na jednoznačne osobné, vnútorné, priateľské známosti. 19 Väčšinu ľudí v zbore zachovávajú osobné vzťahy. Pavlov tím to robil tak, ţe ako otec dieťa všetkých po jednom povzbudzovali a napomínali. Toto je záruka rastu zboru. Pavol hovorí, ţe táto práca prebiehala na takej úrovni, ţe boli hotový zdieľať sa nielen o evanjelium Boţie, ale aj o svoje duše, tak, ţe sa im stali milými. Toto bol dôveryhodný postoj a nie nejaké divadlo. Pavol ich po obrátení pokladal za bratov, za príbuzných a za priateľov a preto bol aj jeho postoj dôveryhodný. Vrátiac sa k historickým spojitostiam, v 2:17 sa píše: „ale my, bratia, osirotejúc násilným odlúčením od vás, na krátky čas, tvárou, nie srdcom, tým viacej sme sa usilovali vidieť vašu tvár s velikou túţbou. Preto sme chceli prijsť k vám, ja Pavel, i raz i dva razy, ale nám prekazil satan.“ Týmto zrejme myslel na to, ţe prenasledovania ţidov v Tesalonikách mu neumoţnilo, aby sa do mesta navrátil. Pavol v 20 verši taktieţ píše: „Lebo vy ste našou slávou a radosťou“ čo poukazuje na nesmierne vnútorný vzťah opísaný štýlom plným lásky. Potom sa píše v tretej kapitole o príchode Timotea. Preto nemôţuc ďalej vydrţať volili sme byť zanechaní v Aténach sami a poslali sme Timotea, svojho brata a sluţobníka Boţieho a svojho spolupracovníka v evanjeliu Kristovom, aby vás upevnil a potešil vás dotyčne vašej viery, aby sa nikto nepohnul v týchto súţeniach...(3:1-3a) Z tohto veršu vidíme, ţe Timoteus bol delegovaní do Tesaloniky. Taktieţ sa hovorí o jeho sluţbe, „aby vás upevnil a potešil“. Slovo potešil je v pôvodnom texte zastúpené slovom parakaleó, čo okrem potešenia znamená aj zastupovanie obhajcu, prosenie, povzbudzovanie, a v poslednom rade aj napomínanie. 20 „Lebo aj keď sme boli u vás, hovorili sme vám vopred, ţe budeme mať súţenie, ako sa aj stalo, jako viete.“ (3:4) V Pavlovej evanjelizácii uţ v prvých štyroch týţdňoch vystupoval eskatologický odkaz, príprava na druhý príchod Pána, okolnosti jeho príchodu a posvätenie, ktoré je k tomu nevyhnutné. Upozorňuje ich na to, ţe on to uţ povedal. Potom hovorí o tom, ţe ešte pracuje tajný hriech porušovania zákona, ale ten, ktorý to teraz ešte zdrţuje, bude musieť byť odstránený, čiţe teraz ešte nie je ten čas, ešte neprišiel deň Kristov. „Onen deň Kristov” znamená veľké súţenie, „deň Pánov“. Tu dáva Pavol jedno eskatologické vyučovanie o tom, ako to vlastne všetko prebehne. V tretej kapitole ich povzbudzuje, prosí, aby sa modlili za nich a potom dá ešte jedno vyučovanie o tom, ţe treba pracovať. (2Tes 3:6-15). Mnohí učitelia biblie hovoria, ţe preto prestali Tesaloničania pracovať, lebo si mysleli, ţe deň Pánov je uţ tu a práca uţ nemá význam a treba len kázať evanjelium, alebo ani to. Ale určite nie je správne a nemá ţiadny zmysel, aby sme pracovali a zveľaďovali svoj majetok o čom Pavol hovorí: kaţdý nech pracuje, a keď niekto nechce pracovať, nech ani neje. Tu znovu stavia za príklad sám seba: „Lebo sami viete, jako nás treba nasledovať lebo sme sa nesprávali neriadne medzi vami ani sme zadarmo od nikoho nejedli chleba, ale v práci a námahe pracujúc dňom i nocou, aby sme neboli nikomu z vás na ťarchu“ (2 Tesalonickým 3:7) Tu sa ukazuje, aké rozumné bolo z ich strany, ţe pri zakladaní zboru nevystúpili s touto svojou poţiadavkou, na čo by aj mali právo. Biblia hovorí, ţe tí, ktorí káţu evanjelium, majú ţiť z evanjelia, ale oni to nepouţili, aby ich osobným príkladom uviedli do toho, ako sa majú stavať k Boţej práci. V 9. verši hovorí: nie, ţe by sme nemali práva na to, ale aby sme vám dali seba za príklad, aby ste nás nasledovali. (2 Tes. 3:9) Takto dokázali v zbore ustráţiť správny vzťah medzi sluţbou a materiálnymi vecami. Lebo čujeme, ţe sa niektorí neriadne správajú medzi vami; ţe nič nerobia, ale sa všetečne pletú do toho, do čoho im netreba. (2 Tes 3:11) Kto nepouţije nadbytočnú energiu na prácu a nemá povolanie, ten sa stane náchylným k tomu, aby svoj prebytočný čas trávil rozkladnými duchovnými aktivitami, čoho dôsledkom určite vstúpia do jeho ţivota falošné videnia, alebo 19

Dobrým príkladom tohto sú vidiecke evanjelizácie, kde neostane [v zbore] mnoho ľudí z jedného stretnutia. Keď na vidieku niekto nenadobudne s niekým vzťah, s ktorým sa znova a znova zaoberá, tak aby v tom bola ľudská stránka, tak ľudia sa na to budú pozerať ako by prišli „ufóni na padákoch“ ktorí nám tu hovoria čo je pravda, a potom jednoducho zmiznú. Toto však na ľudí nezapôsobí, na vidieku takýto spôsob vôbec neprijímajú. Pri zakladaní zboru, človek ktorý zakladá zbor musí si vytvoriť aj ľudské vzťahy a skúsenosť je to, ţe čerstvo obrátených ľudí zachovajú práve takéto vzťahy, pretoţe vtedy ešte nič nevedia. Cítia však, ţe je niekto, kto sa o nich zaujíma, kto je ochotný vypočuť si ich problémy a dá im na ne odpovie ľudsky a nie v náboţenských rozprávkach, alebo im priamo pomôţe napr. tak, ţe im nájde prácu atď. Jeden z kľúčov rastu je postavenie ľudí do sluţby k čerstvo obráteným do čoho sa musia zapojiť mnohí, čo v prípade veľkých zborov uţ nie je úlohou vodcu. Zo 100 ľudí sú 2. takí, ktorí ostanú, prídu do zboru, počúvajú slovo a ostanú. 20 Maďarská biblia slovo parakaleo v 80-90% prekladá slovom napomínať, z čoho je tak trochu cítiť reformátorskú prísnosť.


zjavenia, ktoré vychádzajú z toho, ţe jeho energia nie je vyuţitá. Energie, ktoré Boh neurčí na to, aby sa niekto modlil a videl videnia, ale na to, aby pracoval, všetky vstúpia do jeho duchovného ţivota a tak spôsobia rôzne falošné vedomia povolania, namyslenosť a tieto dokáţu potom produkovať falošné zjavenia, ktorými môţe pomýliť zbor. Týmto hovorí Pavol: Takým prikazujeme a napomíname ich skrze nášho Pána Jeţiša Krista, aby s tichosťou pracovali a tak jedli svoj vlastný chlieb. (2 Tes 3:12) Potom pokračuje: Ale ak niekto neposlúcha nášho slova, podaného listom, toho si poznamenajte a nesdávať sa s ním, aby sa zahanbil. (2 Tes 3:14) Je nevyhnutné, aby sa s takým človekom hovorilo, lebo ho treba napomenúť, ale rozhovory a priatelenie s ním treba obchádzať. a nepovaţujte ho za nepriateľa, ale ho napomínajte ako brata. (2 Tes 3:15 ) Nakoniec popisuje, ţe pozdrav kaţdého listu píše vlastným písmom, ako sme uţ spomínali. Vrátiac sa k skutkom Apoštolov, pokračuje sluţba Apoštola Pavla v Korinte. Pokračovanie druhej misijnej cesty A bol tam rok a šesť mesiacov a učil medzi nimi slovo Boţie.. (Sk 18:11) V Korinte Pavol slúţil rok aj šesť mesiacov bez ohrozovania, čo sa v jeho sluţbe stávalo málokedy. Ale keď bol Gallion prokonzulom Achaje, povstali Ţidia jednomyseľne proti Pavlovi a zaviedli ho pred súdište a hovorili: tento navádza ľudí, aby ctili Boha spôsobom, ktorý sa protiví zákonu. A keď mal Pavel otvoriť ústa, povedal Gallion Ţidom: Keby to bola, ó, Ţidia, nejaká krivda alebo nejaký iný ľahkomyseľný zlý skutok, bolo by rozumné, aby som vás zniesol; ale ak sú to škriepky o slovo, o mená a o váš zákon, to si sami vybavte, lebo toho ja nechcem byť sudcom. A odohnal ich od súdišťa. Vtedy pochytili všetci Gréci Sosténa, predstaveného synagógy, a bili ho pred súdišťom. A Gallion na to nič nedbal. (Sk 18:12-17) Ţidia ţijúci v diaspóre útočili na neho z náboţenských dôvodov a odvliekli ho pred svetský súd. Ale Galio bol zástancom moderných princípov, drţal sa oddelenia štátnej moci od náboţenstva. V tej dobe to ešte nebolo v ústave, ale Galio rozpoznal, ţe ho tu chcú pouţiť k politickému rozhodnutiu nejakej náboţenskej otázky. Krispus bol predstaveným synagógy, potom po jeho obrátení si Ţidia, ktorý nepriali kresťanstvo zvolili za predstaveného synagógy Sostenesa. Zaujímavosťou tohto príbehu je to, ţe na začiatku listu Korinťanom uţ Sostenes vystupuje ako kresťan. A Pavel tam pobudol ešte za mnoho dní; ale potom sa odobral od bratov a odplavil sa do Sýrie a s ním Priscilla a Akvila, keď si bol v Kenchreách ostrihal hlavu, lebo mal sľub. (Sk 18:18) Potom sa Pavol pohol do Sýrie, späť do Antiochie. Spolu s ním išli Priscila a Aquila, manţelský pár patriaci do rímskej diaspóry. Písmo ich na jednom mieste nazýva apoštolmi. Tieto dve mená vystupujú vţdy spolu, zaujímavým spôsobom vţdy dáma vystupuje ako prvá, z čoho sa dá usúdiť, ţe mali spoločný apoštolský dar a Priscila mala väčší dar. Pavol bol pod nazarejským sľubom aţ do tohto bodu. Tento pojem sa dá chápať jedine pod zákonom, je to symbolické očisťovacie prikázanie, ktoré v Novej Zmluve nie je platné. Bol to dobrovoľný sľub, ktorý Pavol urobil v neţidovskom prostredí. To znamená, ţe výklad podľa ktorého Pavol povaţoval zákon za bezvýznamnú, zastaralú vec nie je správny. Pavol ako Ţid učil pohanov samozrejme tomu, ţe nemusia dodrţovať nič takého, ale Ţidom neodoprel zachovávanie zákona. A prišli do Efezu, a ich zanechal tam a sám vošiel do synagógy a hovoril so Ţidmi. (Sk 18:19) Toto je to územie, kde prvý krát Duch Svätí Pavla nepustil. Pavol bol otvorený tomu, ţe keď ho Duch Svätý vedie niekam neísť, neskôr ho ešte môţe viesť tak, aby tam predsa išiel. Sú aj načasovania nie len zásadné rozhodnutia. A keď ho prosili, ţeby zostal u nich za viacej času, neprivolil, (Sk 18:20) Efeţania sami prosili Pavla, aby zostal, prijali ho pozitívne. Napriek tomu povedal nie. A prijdúc dolu do Cezáree odišiel hore do Jeruzalema a pozdraviac cirkev odišiel dolu do Antiochie. (Sk 18:22) Slovo „Jeruzalem” nevystupuje v pôvodnom texte, aj v Roháčkovom preklade vystupuje šikmými písmenami, totiţto v Biblii výraz „odísť hore“ sa vzťahoval vţdy k Jeruzalemu.


Tretia misijná cesta „A keď tam pobudol nejaký čas, odišiel zase a chodil radom po Galatskej krajine a po Frýgii a upevňoval všetkých učeníkov. ”(Skutky 18:23) Pokiaľ Pavol slúţi v tejto oblasti, Skutky Apoštolov zmenia dejisko: „A nejaký Ţid, menom Apollo, rodom z Alexandrie, muţ výrečný a mocný v písmach, prišiel do Efezu. ” (Skutky 18:24) Alexandria bola hlavným mestom Ptolemaidskej ríše a ako taká si uchovala politický, hospodársky a spoločenský vplyv v čase Rímskej ríše. Alexandria bola aj duchovným centrom, vo vyformovaní dnešnej tváre Európy hrala veľkú rolu. Zaloţil ju macedónsky vojvodca Alexander Veľký, ktorý sa vo svojich tridsiatich rokoch stal pánom sveta. Bol to výnimočne dynamický dobyvateľ, Macedónia bola zemepisne a vplyvom asi tak veľká ako Maďarsko. Alexander Veľký ako učeník Aristotelesa si vysoko ctil kaţdý druh duchovnej vedy. (Podľa všetkého keď sa stretol so ţidovským veľkňazom, pozdravil ho padnúc na tvár, čím si uctil duchovnú veľkosť, ktorú reprezentoval.) Počas svojej vlády 3000 perzských mladých muţov dal vyučiť najvyšším gréckym vedám na vlastné náklady. Po páde jeho ríše hore spomenutí prevzali grécku kultúru.21 V Alexandrii ţila početná ţidovská komunita. Hovoria, ţe počet Ţidov ţijúcich v Egypte prevyšoval počet Ţidov ţijúcich v Júdei, alebo ho minimálne dosahoval. Alexandriu sa dalo povaţovať za ţidovské centrum. V miestnom spoločenskom, kultúrnom, politickom ţivote kvôli svojmu počtu boli určujúcimi. (Ako dnes New York, alebo ako na začiatku storočia antisemiti povaţovali Budapešť za ţidovské centrum.) Alexandria bola z jednej strany helenizovaná, otvorená pre pohanskú kultúru, na druhej strane aj ţidovské spoločenstvo bolo silné. V Alexandrii ţil Philón, grécky platonický filozof so ţidovským pôvodom, ktorý bol známy po celej ríši. Napriek tomu bolo zdrţiavanie sa Ţidov v Egypte v podstate protizákonné, lebo Písmo im zakázalo ísť do Egypta: „Hospodin vám hovorí, ostatku Júdov! Nevchádzajte do Egypta! Vedzte istotne, ţe vystríhajúc vás svedčím dnes proti vám. ”(Jeremiáš 42:19) To, ţe tu Ţidia vytvorili diaspóru takých rozmerov malo svetské dôvody: videli, ţe v Alexandrii majú moţnosť hospodársky sa pozdvihnúť. Je ľahšie pozdvihnúť sa tam, kde je centrum hospodárskeho diania. Vznik ţidovskej diaspóry mal obchodné a politické dôvody, čo malo duchovné následky. Alexandria sa stala centrom helenizovaného ţidovstva, čo znamená to, ţe tu bol najsilnejší ten smer, ktorý sa snaţil tak chápať starozmluvné zákony, aby Ţidom neohraničovali pohyb v pohanskom svete. Tu bola najsilnejšia tá aktivita, počas ktorej začali vykladať Starú Zmluvu na základe gréckej filozofie. Vodcami toho boli Philón a Aretas. Starú Zmluvu vykladali alegoricky: išli aţ tak ďaleko, ţe urobili úľavy v smere mnohoboţstva. 22 Zúčastňovali sa na takých divadelných predstaveniach, ktoré sa začínali obeťami. Podľa Encyclopedia Judaica Alexandrijský Ţidia dodrţali jediné prikázanie, prikázanie jom kipurského pôstu, keďţe prestúpenia všetkých ostatných zákonov sa mohli v tento deň vynulovať. V dávnych dobách kaţdý národ prijímal svoju mytológiu doslovne. Grécki filozofi zaviedli do povedomia, ţe im netreba veriť, lebo sú to mýtusy, rozprávky, ktoré majú odkazy a tieto odkazy treba preloţiť do jazyka myslenia v pojmoch, ktorý nás vyučí nejakej ţivotnej múdrosti. To nazývajú alegorickým vykladaním mýtusov. Alexandrijský Ţidia pouţívali tento spôsob vykladania aj v spojitosti so Starou Zmluvou. Alegorické vykladanie písma je biblické, ale alegoristické je bludné. Podľa alegoristického vykladania totiţ napísaný príbeh netreba brať doslovne: Slnko sa v skutočnosti nezastavilo, v Edene strom poznania dobrého a zlého nebol skutočný strom, atď. Toto je do dnešného dňa tak prítomné, ţe mnohí kresťania, keď sa obrátia, ťaţko dokáţu uveriť, ţe to sú skutočné udalosti, existujúce veci a nie len symboly.

21

22

Juţný kráľ (1.Ptolemaios) nariadil aby postavili jednu veľkú kniţnicu v Alexandrii, kde zhromaţdili náboţenské, filozofické, teologické spisy, literatúru, poéziu, eposy, atd. všetkých národov. V podstate Septuaginta vynikla ako súčasť tohto programu. Zhromaţdili aj celú egyptskú kňazskú vedu. V Septuaginte sú aj také knihy, ktoré neprebrali do biblie ani katolíci. (Napríklad príbeh Béla a Šarkana.) To neboli časti Starej Zmluvy, ale rôzne ţidovské spisy, ktoré zhromaţdili a preloţili do gréčtiny. Ţidia si nikdy nemysleli, ţe tieto príbehy sú časťami kánonu. Táto kniţnica existovala aţ do doby mohamedánskeho dobývania (7 stor. nl.). Podpálili ju Islamskí dobyvatelia, keďţe ju povaţovali za skladište okultnej literatúry - správne. Dôsledkom toho zostal zo starovekej literatúry len zlomok, zbytok bol zničený. Keby nezhorela kniţnica, zostalo by celé tajné egyptské kňaţstvo, New Age-áci by nemuseli rozmýšľať nad tým, ako premenil vodu na krv Jannes a Jambres. V staroveku bolo k dispozícii omnoho väčšie okultné poznanie. V určitom ponímaní mohlo byť zničenie kniţnice boţou ochranou. Podľa Philóna je platonizmus mojţišovský objav, platonizmus treba chápať skrze Mojţiša a desať prikázaní cez platonizmus. Podľa Aretasa Zákon netreba dodrţať, ale – keďţe je symbolický – treba naň pamätať a pochopiť význam.


„A nejaký Ţid, menom Apollo, rodom z Alexandrie, muţ výrečný a mocný v písmach, prišiel do Efezu..” (Skutky 18:24 Csel 18:24) Toto samo o sebe je charakteristické pre Alexandriu: grécke vedy a poznanie písem. Apolo bol helenistický Ţid, jeho meno znamená meno jedného pohanského Boha. Písmo hovorí o Apolovi vţdy pozitívne. „ Ten uţ bol vynaučovaný ceste Pánovej a, vrúci duchom, hovoril a učil správne o Pánu Jeţišovi znajúc iba krst Jánov.” (Skutky 18:25) Ako vošiel do synagógy kázal Slovo. Nebol znovuzrodený, poznal len vodný krst. „A ten započal prosto a smele hovoriť v synagóge. A keď ho počuli Priscilla a Akvila, prijali ho k sebe a dôkladnejšie mu vyloţili cestu Boţiu.” (Skutky 18:26 ) Oboznámili ho s tým, ţe sa musí znovuzrodiť pokrstiac v meno Pána Jeţiša, a pokrstiť Duchom Svätým. Apolo to prijal, vysoká známosť ţidovských a gréckych vied ho neurobila nadutým, bol vyučovateľný. „ A pretoţe chcel prejsť do Achaje, bratia ho povzbudili k tomu a napísali učeníkom, ţeby ho prijali. A on, keď ta prišiel, prospel mnoho uverivším skrze milosť; lebo pádne usviedčal Ţidov, verejne, a poukazoval písmami, ţe Kristus je Jeţiš.“ (Skutky 18:27-28) Čiţe Apolo išiel do Korintu a bol uţitočný pre učeníkov. Jeho sluţba nebola evanjelizačného charakteru, ale na základe písiem v moci dokazoval, ţe Jeţiš je Mesiáš. Pavol robil z neveriacich ľudí kresťanov, naproti tomu Apolo bol uţitočný tým, ktorý uţ boli kresťanmi. Mal sluţbu učiteľského charakteru, staval na uţ poloţený základ. Apolova sluţba priniesla neskôr aj negatívne ovocia. Preto musel Pavol v 1. Liste Korintským ošetriť ten problém, ktorý vytvorila Apolova sluţba. Bolo to ale dané aj zrelosťou korintského zboru. Otvorenou otázkou je, ţe do akej miery máme prisúdiť zmätok v korintskom zbore po Apolovej sluţbe Apolovmu duchovnému pozadiu. Pavol zároveň posiela Apola pravidelne slúţiť do ním zaloţených zborov. „Zénu, učeného v zákone, a Apolla vyprav snaţne na cestu, aby im nič nechýbalo..” (Títovi 3:13) Z listu korintských nevyplýva, ţe by Pavol vinil Apola za zmätok, ktorý vznikol v zbore. Je tu skôr reč o tom, ţe Apolova vyberaná reč sa dotkla korintskej intelektualizovanej, snobskej vrstvy aj taký spôsobom, ţe sa posilnil ich snobizmus. V kom bola takáto náchylnosť, tí sa v dôsledku Apolovej sluţby zmiatli, čo musel Pavol neskôr napravovať. Pavol za to ale neviní Apola. Biblia túto otázku necháva otvorenú. Apolo uţ pred krstom Duchom Svätým hovoril s odvahou a mocou, čo znamená to, ţe mal dar. Charakterom jeho sluţby bolo vyučovanie na základe písem. Na jednom mieste nazýva Biblia Apola aj apoštolom. Bol to vyučovateľný, poslušný, dobre školený človek, ktorý svoje poznanie pouţíval pri kázaní Slova. „A stalo sa v tom, čo bol Apollo v Korinte, ţe Pavel pochodil horné kraje a prišiel do Efezu a najdúc tam niektorých učeníkov povedal im: Či ste dostali Svätého Ducha, keď ste uverili? A oni mu povedali: Ba ani sme nepočuli, či je Svätý Duch.” (Skutky 19:1-2) Ako dostali Svätého ducha, hneď začali prorokovať, to ukazuje na to, ţe novozmluvné kresťanstvo bolo charizmatické kresťanstvo. Keď sa Pavol v tej dobe stretol s takými, ktorý boli len obrátení a pokrstení, tak to nenechal len tak. Pavol je teda v Efeze, hlavnom meste Ázie a zdrţiava sa tu tri roky. „A vošiel do synagógy a hovoril prosto a smele za tri mesiace hovoriac a presviedčajúc o veciach kráľovstva Boţieho. Ale keď sa niektorí zatvrdzovali, neposlúchali a vraveli zle o ceste Boţej pred mnoţstvom, odstúpil od nich a oddelil učeníkov a hovoril kaţdý deň v škole istého Tyrana.“ (Skutky 19:8-9) Po troch mesiacoch prišiel útok na Pavlovu sluţbu. Tyranova škola mohla byť nejaká filozofická, alebo iná škola, ktorej halu pouţívali na zhromaţdenia kaţdý deň počas dvoch rokov. „A to sa dialo dva roky, takţe všetci, ktorí bývali v Ázii, počuli slovo Pána Jeţiša, Ţidia i Gréci.” (Skutky 19:10) Pavol išiel vţdy do hlavného mesta danej provincie, čo bolo zároveň aj duchovným centrom. Teritoriálni duchovia, ktorí boli nad jednotlivými provinciami určovali duchovný ráz ríše. Efez bol kultúrnym, náboţenským, obchodným centrom. Jeden zo zázrakov starovekého sveta sa stal v Efeze: zázračný skutok Zeusa a Diany (totiţ Artemis, bohyne plodnosti) sa viazal k tomuto mestu, totiţ socha bohyne plodnosti spadla z neba, zhodil ju Zeus podľa legendy.) Na efezských peniazoch bolo napísané: „Efez, stráţca sochy bohyňe Diany“. Na tomto bola v podstate postavená identita mesta. V základoch efezského Dianinho chrámu bol systém katakomb, kde keď uloţili niečo, to nikto nemohol zobrať. Bolo to bezpečnejšie neţ akýkoľvek bankový trezor. Nikto sa neodváţil zobrať to, čo tam vloţili a toho, kto sa sem utiekol, tomu nikto nemohol ublíţiť. To čo bolo tu, bolo počítané za sväté. 23

23

Viď článok Grüll Tibora: Új Exodus XII. roč. 4. číslo, Modly nie sú bohovia.


Z kaţdej časti ríše prinášali šperky na obete pre bohyňu plodnosti Artemis, veľká časť mesta ţila z náboţenského turizmu. O Efeze treba vedieť, ţe Pavol vo svojich listoch tvrdí, ţe to bola najťaţšia sluţba v jeho ţivote: „ Lebo nechceme, aby ste nevedeli, bratia, o našom súţení, ktoré sme mali v Ázii, ţe sme boli nad mieru obťaţení, nad svoju silu, takţe sme pochybovali aj o svojom ţivote;” (2 Korintským 1:8) „Ak som sa po ľudsky boril so šelmami v Efeze, jaký mi z toho osoh, ak mŕtvy nevstávajú z mŕtvych?” (1 Korintským 15:32) Príbeh efezského zboru je jeden z najťaţších príbehov v Biblii, ťahá sa celkom aţ po knihu Zjavenia, ktorá bola napísaná aţ po Pavlovej smrti. Centrom siedmich zborov v Ázii bol Efez, aj kniha zjavenia dáva tento zbor na prvé miesto. Bolo také obdobie, keď sa efezský zbor spolu so svojimi presbitermi, diakonmi – s výnimkou pár ľudí - odtrhol od Pavla. Veľkou otázkou je, či sa tieto zbory v Ázii po Pavlovej smrti skrze Jánovu sluţbu napravili, alebo Ján začal úplne novú prácu. „Jako som ťa prosil, keď som išiel do Macedonie, ţeby si zostal v Efeze, aby si prikázal niektorým, aby neučili iného učenia” (1 Timoteovi 1:3) „To vieš, ţe sa odvrátili odo mňa všetci, ktorí sú v Ázii, z ktorých je Fygellus a Hermogenes..” (2 Timoteovi 1:15) Ani Pavol, ani Timoteus nedokázali ochrániť Efeţanov od odtrhnutia. Podľa tradície po Pavlovej smrti (64 nl.) Ján slúţil v Ázii, aj odkazy siedmym zborom v knihe Zjavenia to dokazujú. Zo siedmych odkazov päť vyzýva k obráteniu. Prvú mariánsku dogmu, podľa ktorej je Mária bohorodičkou, prijali na efezskom koncile. Vtedy vyobcovali všetkých tých pastorov, ktorý to neprijali. Ostatné mariánske dogmy dokazovali tak, ţe sa odvolávali na tento skorý koncil. „A to sa dialo dva roky, takţe všetci, ktorí bývali v Ázii, počuli slovo Pána Jeţiša, Ţidia i Gréci. A Bôh činil nevšedné divy skrze ruky Pavlove,” (Skutky 19:10-11) Evanjelium malo masové účinky nie len v Efeze, ale aj v celej provincii. Podľa všetkého sa vtedy zrodili všetky ázijské zbory, ako aj kološský zbor. „Ale boli sa pokúsili aj niektorí z túlavých Ţidov zaklínačov menovať nad takými, ktorí mali zlých duchov, meno Pána Jeţiša a hovorili: Zaklínam(e) vás v mene Jeţiša, ktorého hlása Pavel. ” (Skutky 19:13) „A mnohí z tých, ktorí sa zapodievali čary, posnášali knihy a pálili ich pred všetkými. A keď spočítali ich ceny, našli, ţe toho bolo za päťdesiat tisíc striebra.” (Skutky 19:19) Uţ nie len kresťanský, ale aj okultný vyháňači démonov začali pouţívať meno Jeţišovo a Pavlovo. Z tohto prípadu vyplýva, ţe Boh musel ešte aj po dvoch rokoch pouţiť šokovú terapiu na to, aby v Efeze prítomný okultizmus zlomil medzi kresťanmi. Prípad Skevových synov bol momentom, kedy kresťania prišli na to, ţe musia vyhodiť svoje okultné knihy. Pritom Pavol tam uţ kázal dva roky, určite aj o okultizme. (V Izraeli nie kaţdé mesto malo všetky zvitky, väčšinou mali len Tóru a poprípade jednu-dve prorocké knihy. Ten, kto mal knihu bol povaţovaný za bohatého.) „ Tak silne rástlo slovo Pánovo a vzmáhalo sa. A keď sa to dokončilo, umienil si Pavel v duchu, ţe keď prejde Macedoniu a Achaju, pojde do Jeruzalema a povedal: Potom, keď budem tam a odbavím sa, musím vidieť aj Rím.” (Skutky 19:20-21) Po svojom rozhodnutí sa dostane na dva roky do väzenia, viac krát sa ho pokúsia zavraţdiť, potom stroskotá na lodi a uštipne ho vretenica. Z toho jasne vidieť, ţe Satan sa snaţil zabrániť Pavlovi v tejto ceste. „A poslal do Macedonie dvoch z tých, ktorí mu posluhovali, Timotea a Erasta, a sám sa zdrţal ešte nejaký čas v Ázii. ” (Skutky 19:22) Vtedy vznikol 1 list Korinským, ktorý Pavol poslal po Timoteovi.


1. list Korintským Podobne ako list Rimanom obsahuje jedno dlhšie vyučovanie, preto je dôleţité sledovať kostru celého listu. Pavlove dlhé listy majú jednu myšlienkovú líniu, ktorá sa ťahá celým listom. Apoštol Peter píše o Pavlových listoch nasledujúce: „jako aj vo všetkých listoch, keď v nich hovorí o tomto, v ktorých sú niektoré ťaţko pochopiteľné veci, ktoré neučení a neupevnení prekrúcajú ako aj ostatné písma na svoje vlastné zatratenie.” (2 Peter 3:16) Tieto listy sú totiţ ťaţké čítanie a Pavol sa nesnaţil o to, aby dal dole z tohto štandardu a písal jednoduchšie, populárnejšie. Dáva v nich priestor svojej výnimočne bohatej, zloţenej a bohatej múdrosti. Preto štúdium týchto listov spôsobovalo v tej dobe kresťanom problémy a spôsobuje problémy aţ dodnes. Pavlove listy rozoberajú jedno vyučovanie z viacerých strán. Keď niekto vytrhne z Pavlových listov jeden verš a snaţí sa ho tak vykladať, môţe sa dostať ľahko do omylu. Napríklad: mnohí si myslia, ţe Pavolove vyučovanie o obetovanom modlám hovorí, ţe keď nie je prítomný brat so slabým svedomím, tak kresťania môţu kľudne zjesť jedlo obetované modlám. V Skutkoch apoštolov apoštoli prikázali, aby pohania nejedli modlám obetované mäso, potom pochodili všetky mestá a všade vyučovali, aby dodrţali to, čo jeruzalemskí apoštoli a starší vyučovali. Pavol sa od tohto neodvrátil. Toto vyučovanie môţeme len vtedy pochopiť, keď budeme študovať vyučovanie listu Korintským o tejto téme ( 8.- 10. kap.) vcelku. Medzi tým totiţ odbočí od témy, lebo vtiahne do témy aj otázky financovania apoštolov a otázky manţelstva a potom sa vráti k téme a vyvodí závery. Keď pozeráme len 8. kapitolu, tam v skutočnosti stojí, ţe kvôli slabým bratom nie je moţné jesť modlám obetované. Potom Pavol rozpráva o finančných otázkach sluţobníkov a môţe to tak vyzerať, ţe zmenil tému a začal rozprávať o inom. V skutočnosti celú túto finančnú tému preto vyniesol na povrch, aby prebral, ako sa má jeden kresťan stavať k slobode a v čom sa má obmedzovať. Táto časť nehovorí len o finančných záleţitostiach, ale pokračuje ďalej vo vyučovaní o mäse obetovanom modlám. Potom sa dotýka otázky manţelstva a neskôr uvedie jeden starozákonný príklad, keď Ţidia zahynuli kvôli modlárstvu. Väčšina kresťanov však uţ stratí niť a nezbadá, ţe toto vyučovanie je ešte stále o mäse obetovanom modlám. Na konci 10. kapitoly Pavol vyvodí konečný záver, ktorý je ten istý ako to, čo povedali apoštoli v Jeruzaleme. V skutočnosti sa apoštol Pavol vysmieva tejto mentalite: „ja mám známosť a môţem kľudne jesť z modlám obetovaného“. Slovo „známosť“ je v celom liste Korintským od prvého momentu pouţívané ironicky. Pre Pavlove listy je celkovo charakteristická irónia, niekedy cez dlhé verše „podpichuje“ dobromyselným, ale cieľavedomým spôsobom rôzne názory v parodickom štýle. Napríklad: „Nuţ tedy povieš: Vetvi sú vylomené, aby som ja bol vštepený. Dobre…” (Rímskym 11:19) Roháček to preloţil ako „dobre“, pôvodný výraz znamená niečo také ako „perfektné, úţasné“. Neznamená to „ano, dobre to myslíš“, ale zo skladby vety vyplýva jemná irónia. Ţiaľ Roháček preloţil tieto listy tak, ţe neukázal pôvodné myšlienkové spojenia. Zjednodušil text, čím sú moţno verše oddelené od seba zrozumiteľnejšie, ale myšlienková línia a spojitosti sa strácajú. Tak čitateľ môţe dostať zjavenie z kaţdého jednotlivého veršu, ale za cenu toho, ţe spojitosti sa dajú pochopiť len keď je čitateľ výnimočne pozorný. Pri tvorbe nového prekladu pri Pavlových listoch mali prekladatelia taký pocit, ţe keď to preloţia doslovne, veriaci neuveria, ţe je to v pôvodine tak napísané. Károli narába so zjavením bez pocitov, berie to len ako oboznámenie s pravdou. Naproti tomu Pavlove listy sú plné emocionánych slov, pocitov: „Nuţ akýţe ste mali vtedy uţitok z toho, za čo sa teraz hanbíte? Lebo koniec toho je smrť.?” (Rímskym 6:21) Roháček kaţdé emocionálne slovo tak prekladá, ţe „lebo“, „nuţ“ alebo „teda“. Je to logicky preloţené, bez pocitov. Grétina tu pouţíva jeden emotívnejší výraz: „No tak teda aký ste mali z toho vtedy úţitok?“ Taký človek hovorí ku Korinťanom, ktorý disponuje výnimočne vycibrenými pocitmi. 1. 1:1-9 verš: Pozdrav a úvod, Pavol uţ tu na začiatku zavedie jedno kľúčové slovo: „známosť“. Hovorí ku Korinťanom dvojzmyselne - v dobrom slova zmysle - o ich raste v daroch milosti. Slovo „známosť“ je v liste kľúčové, význam gréckeho slova (gnósis) je pozitívny, ale v tej dobe bola jedna „falošná známosť“ (1Tim 6:20) - gnosticizmus. Tri základné duchovné konflikty Korinťanov spôsobovali: (1) Delfská veštiareň, (2) chrám Afrodity s tisícimi prostitútkami (3) a grécka filozofia, blízkosť Atén, vyvyšovanie poznania. Z úvodu vyplýva, ţe tento list píšu dvaja:


„Pavel, povolaný apoštol Jeţiša Krista skrze vôľu Boţiu, a brat Sostenes“ (1Kor 1:1) Sostenes je ten, ktorého Gréci zbili, keď bola tá vzbura v Korinte. Aj preto on zapisuje tento list, lebo ako predstavený synagógy bol úctihodnou osobou. 2. 1:10-4. kapitola: Ošetrovanie vnútorného rozdelenia spojeného s osobou Apola a Pavla. Vyučovanie o postoji k sluţobným darom a o tom, ako treba ochrániť jednotu zboru a ako treba posudzovať pôsobenie sluţobných darov. Všetko to vychádza z jednej konkrétnej situácie: ošetruje rozdelenie, ktoré vzniklo po Apolovej sluţbe, ale nie Apolovou vinou. „ Lebo mi je oznámené o vás, moji bratia, od domácich Chloy, ţe sú medzi vami zvady. A hovorím toto, ţe kaţdý z vás hovorí: Ja som Pavlov, ja Apollov, ja Kéfašov a ja Kristov.” (1Kor 1:11-12) Ten, ktorý povedal, ţe „ja som Kristov“, ten v skutočnosti zaprel sluţobný dar a myslel si, ţe dokáţe bez sluţobného daru patriť ku Kristovi. „…a to nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený kríţ Kristov. (1Kor 1:17) Apoštol Pavol sa rozhodol, ţe nebude pouţívať cibrenú reč, rétorické zvraty, aj keď bol k tomu vyučený a vedel by ich pouţívať, nebude pouţívať ani prostriedky filozofie, múdrosti pri evanielizácii. Toto vedomé rozhodnutie sa zakladá na tom, ţe viera ľudí musí stáť na prejavoch Boţej moci. Z toho sa v mnohých vytvorí ten obraz, ţe jeho „prítomnosť tela bola slabá a reč mizerná“ (2Kor 10:10). Jeho reč neprebiehala na Grékom očakávanej, zodpovedajúcej úrovni. Pavol hovoril jednoducho, cieľavedome, čo Gréci povaţovali za slabosť, keďţe sa nekoncentrovali na moc Boţiu, ale čakali na intelektuálnu, ľudskú silu skrze cibrenú reč, alebo filozofiu. Preto píše Pavol: „A ja som bol u vás v slabosti a v bázni a triasol som sa mnoho.” (1Kor 2:3) Pavol vedel, ţe skrze to sa dostane do nevýhodnej situácie. Aj svoje prvé kázne začal s fyzickým trasením, do takého duchového a duševného konfliktu sa dostal. Ale keďţe sa Pavol nevzdal svojho princípu, ţe bude hovoriť o Kristovi ako o ukriţovanom, preto jeho reč pozostávala v dokazovaní ducha a moci. K tomu ale bolo potrebné rozhodnutie. 24 Príprava na kázeň znamená aj toto, nielen pozbieranie veršov atď. Pavol týmto postavil základ zboru, jeho kázne sa končili divmi a zázrakmi. „A múdrosť hovoríme medzi dokonalými,” (1Kor 2:6) Slovo múdrosti má svoje miesto medzi tými ľuďmi, ktorí sa obrátili, pokrstili, naplnili Duchom Svätým a ţijú kresťanský ţivot aj z morálneho hladiska. Ale to je duchovná múdrosť, nie fyzická. Naplnenie Duchom Svätým, vzkriesenie z mŕtvych, vytrţenie, vyháňanie démonov sú všetko také vyučovania, ktoré psychický človek povaţuje za bláznovstvo. Vzkriesenie mŕtvych napr. znamená to, ţe všetci ľudia, ktorí ţili na zemi vstanú z mŕtvych a budú ţiť vo fyzickom tele. Keď to plasticky popíšeme, ţe to tak bude v skutočnosti, tak kaţdý psychický človek povie, ţe to je väčšie bláznovstvo, neţ všetky sci-fi romány, ktoré kedy čítal. Gréci napríklad „keď počuli o vzkriesení z mŕtvych, jedni sa posmievali, a druhí povedali: Vypočujeme ťa o tom aj po druhé.“ (Skutky 17:32) Apoštol Pavol sa ovládal a nenechal sa ohúriť inelektuálnou silou Korinťanov. Povaţoval ich za telesných. „ A ja som vám, bratia, nemohol vravieť ako duchovným, ale jako telesným, ako nedospelým v Kristu. Mliekom som vás napájal, a nemohol som vás kŕmiť ťaţkým pokrmom, lebo ste ešte nemohli zniesť, ale ešte ani teraz nemôţete, lebo ste ešte vţdy telesní. Lebo kde je medzi vami závisť, zvada a rôznice, či azda nie ste telesní a nechodíte podľa človeka?” (1Kor 3:1-3) Na rozdiel od sluţby apoštola Pavla, Apolo nebol človek kladúci základy, ale „prospel mnoho uverivším skrze milosť;“ (Skutky 18:27). Pavol prijal hanbu a potupovanie za evanjelium. 25 Apola vyslali do sluţby Aquila a Priscila. Kvôli svojmu Alexandrijskému helenistickému pôvodu hovoril vyberanou rečou a múdro, čo bolo pravdepodobne pre Korinťanov, keďţe boli ešte nezrelí, príťaţlivejšie ako Pavlova reč. 24

25

Pre ľudí je často ľahšie rozprávať o včerajšom vyučovaní, neţ o evanjeliu. V tom prípade poslucháč prípadne uverí tomu, ţe do zboru Viery chodia rozumní ľudia, ale neobráti sa. Pri vyučovaní nie je taký veľký odpor, lebo ľudia sa uţ obrátili a sú otvorenejší. Aj evanjelizácie sa môţu tak pokaziť, ţe kazateľ cíti odpor a tlak zo strany ľudí a snaţí sa to uvolniť takým spôsobom, ţe začne hovoriť nejaké vyučovanie napr. práve o obrátení. Ale toto nie je to, keď človek hovorí k srdcu ľudí. Jedna veta, ktorá prehovorí priamo k človeku z davu má väčší účinok neţ jedno rozsiahle teologické vyučovanie. K tomu pred tým, neţ začne kazateľ hovoriť treba urobiť jedno rozhodnutie. Len tí sú dobrými evanjelistami, ktorí dokáţu zniesť, ţe ich ľudia povaţujú za bláznov. Sú aj takí ľudia, ktorí sa v tom priam vyţívajú. To sú veľmi dobrí evanjelisti. Z punkáčov sú dobrí evanjelisti, lebo podstatou hnutia punk je to, ţe kaţdého pohoršujú. Podstatou ich filozofie je, ţe čím šialenejšie sa na teba ľudia pozerajú, čím viac sa smejú, tým lepšie to robíš. Preto majú silnú schopnosť na to, aby odmietnutie nepreţívali ako krízu, ale ako úspech. Punkáčom a iným ľuďom ţijúcim rebelujúcim ţivotným štýlom treba povedať tieţ , aby prišli do Zboru Viery, pretoţe v Maďarsku nie je väčší škandál, ako patriť do tohto zboru, lebo na tom sa pohoršia aj ostatní punkáči.


Pravdepodobne hovoril lepšie po grécky a pouţíval rétorické prvky. Pre intelektuálnu vrstvu to bolo presvedčivejšie. Napriek tomu, ţe Apolo slúţil dobre, kvôli duchovnej maloletosti Korinťanov, jeho sluţba mala jeden negatívny účinok. Pavol Apola nevinil, ani nekritizoval: „ ja som sadil, Apollo polieval, ale Bôh dal vzrast,” (1Kor 3:6) Pavol oslovuje Korinťanov, aby sa obrátili z tejto svojej intelektuálnej nadutosti. „Nech nikto sám seba nezvodí! Ak sa domnieva niekto medzi vami, ţe je múdry na tomto svete, nech je bláznom, aby bol múdry.” (1Kor 3:18) Pavol vyhlasuje, ţe šafárov Boţích nemá súdiť zbor, ale Boh. Šafár nie je zamestnancom zboru, ale Boţím sluţobníkom, ktorý slúţi zboru. Má sa zodpovedať Bohu. „Je to príliţ plytké“: aj tak sa dá chápať, ţe to Pavla nezaujíma a i tak by dobre pochodil, keby ho súdili oni, lebo Boh ho pozná omnoho lepšie a je omnoho dokonalejší neţ oni. Ani Pavol sám nesúdil svoju vlastnú sluţbu. „ Nech tak myslí o nás človek ako o sluţobníkoch Kristových a o správcoch tajomstiev Boţích. Tu ostatne sa vyhľadáva u správcov, aby bol ktosi najdený verný. A mne je to najmenším, aby som bol vami súdený alebo ľudským súdom. Ale ani sám seba nesúdim,” (1Kor 4:1-3) Preto sa človek nemá po sluţbe alebo vydaní svedectva sám seba psychicky súdiť, ale treba hľadať Pána a Jeho sa treba pýtať, či to bolo dobré, alebo zlé. Posúdiť treba celoţivotné dielo a nemôţe sa posudzovať na základe jednej-dvoch bohosluţieb. Korinťania vyvodili závery na základe niekoľkých sluţieb Apola a Pavla. „Lebo keby ste mali hneď desať tisíc pestúnov v Kristu, ale nemôţete mať mnoho otcov, lebo ja som vás splodil v Kristu Jeţišovi skrze evanjelium. A tedy vás prosím, nasledujte mňa.” (1Kor 4:15-16) Pavol vyjasňuje, ţe on je zakladajúcim apoštolom zboru, napriek tomu, ţe jeho sluţba nebola taká veľkolepá a intelektuálna ako Apolova.26 Sled myšlienok ukončuje otcovským karhaním a nie intelektuálnym spôsobom. Jeden otec nevychováva svoje dieťa intelektuálnym spôsobom, ale silou: dieťa poslúchne nie preto, ţe mu to vysvetlili, ale preto, ţe mu pohrozia trestom. Keď niekoho vychovávajú presviedčaním, tak vo svojej dospelosti nebude otvorený na silu, ale bude intelektualizovať. „Čo chcete? Či aby som k vám prišiel s palicou a či s láskou a v duchu tichosti?” (1Kor 4:21) 3) 5-7 kapitola: Otázky manţelstva a celibátu. 5-6. kapitola je vyslovene o smilstve, 7. kap. zase o manţelstve. Prvý rad myšlienok je namierený proti gréckemu intelektualizmu, druhou pevnosťou v Korinte bolo smilstvo. Pavol počul o jednom prípade, ţe niekto si zobral manţelku svojho otca. Nie je isté, či vtedy ešte jeho otec ţil. (Môţe byť aj taký prípad, ţe sa dva manţelské páry po vzájomnej dohode rozvedú a potom si navzájom zoberú partnera z toho druhého páru. ) V kaţdom prípade táto osoba vykonala krvismilstvo, čo Biblia povaţuje za smilstvo. Podľa Pavla mali vylúčiť takéhoto zo zboru. Potom píše o tom ako treba takéto hriechy sankciovať v rámci zboru. V rámci tejto časti je jedno odbočenie, vnútorný myšlienkový pochod o súdnych sporoch. V druhej časti 6. kapitoly zas popisuje, ţe prečo je vlastne smilstvo hriechom. Bolo to potrebné, lebo to pre jedného Korinťana nebolo evidentné. Gréci to nepovaţovali za hriech. V 7. kapitole prejde na tému manţelstva a celibátu. „A čo do toho, o čom ste mi písali, dobre by bolo človekovi nedotýkať sa ţeny.” (1Kor 7:1) Potom Pavol prejde na to, čo sa ho pravdepodobne pýtali listom. Predtým sa témy začínali väčšinou takto: „Lebo mi je oznámené o vás, moji bratia, od domácich Chloy ”, alebo „Docela počuť”. Zostať bez manţelstva povaţuje za lepšie, ale „ pre smilstvá nech má kaţdý svoju vlastnú ţenu, a kaţdá nech má svojho vlastného muţa.” (1Kor 7:2). „ Lebo by som chcel, aby boli všetci ľudia ako i ja sám; ale kaţdý má svoj vlastný dar od Boha, jeden tak a druhý inak.” (1Kor 7:7) Pavol vyjasňuje, ţe celibát je dar milosti, ten kto nemá takýto dar, ten sa musí oţeniť, alebo vydať, lebo ináč sa nedokáţe nastálo ochrániť od smilstva. 4) 8-10. kapitola: Otázky obetovaného modlám. To mohla byť druhá veľká otázka o čom písali Pavlovi. Apoštoli vymedzili (Sk 15), aby sa pohania zdrţiavali od vecí obetovaných modlám. „A jako chodili po tých mestách, vydávali im zachovávať ustanovenia, usúdené od apoštolov a od starších, ktorí boli v Jeruzaleme.” (Skutky 16:4) Pavol učil to isté čo apoštoli a starší. Z listu Korintským nesmieme vytrhávať vety, lebo základným pravidlom vykladania písma je, ţe časť vykladá vţdy celok a celok vykladajú časti. Nie je moţné postaviť tieto dva verše proti sebe. Jezábel bola tá, ktorá podľa knihy Zjavenia vyučovala v zbore aby, jedli obetované modlám. 26

Podľa trdície bol Pavol krivonohý, pupkatý, holohlavý, nízky človek s hustým obočím a krivým nosom


Človek sa pri tomto vyučovaní môţe pomýliť na tom, ţe Pavol hovorí o tomto cez tri kapitoly a väčšina kresťanov medzi tým stratí niť. „A o tom, čo sa zabíja a obetuje modlám, vieme, ţe máme všetci známosť. - Známosť nadúva, ale láska vzdeláva.” (1Kor 8:1) Uţ z prvej vety je jasné, ţe Korinťania sa odvolávajú na známosť keď je reč o obetovanom modlám. Pavol tu hovorí o takej veci o čom mu uţ oni písali a o čom uţ bola reč. Gréckej kultúra bola modlosluţobnícka kultúra, rovnako ako ostatné. Okolo roku 500 pnl. grécki filozofi nadhodili tú myšlienku, ţe je len jeden Boh a ten nie je totoţný so ţiadnym nimi poznaným bohom a tí, ktorých uctievajú v gréckej kultúre ako bohov, v skutočnosti nie sú bohovia. Nanajvýš sú to sprostredkujúce bytosti, ale nad nimi je jeden Boh a ten je Boh. Napríklad Sokratesa zavreli do väzenia s obţalobou z ateizmu.27 „Teda o jedení obetovaného modlám vieme, ţe modla nie je ničím na svete, a ţe nieto niktorého iného Boha krome jedného.” (1Kor 8:4) Tento verš Pavol chápe tak, ţe toto poznanie nezískali po obrátení, ale je tu reč o poznaní z gréckej filozofie. V prvých siedmych veršoch vystupuje „poznanie“, „známosť“, slovo gnósis v rôznych tvaroch a to nie jednoznačne v pozitívnom zmysle. Viera je nadradenejšia neţ tento druh poznania. Na základe tohto a na základe Pavlovej odpovede sa dá rekonštruovať, čo bolo koncepciou tejto intelektuálnej elity. Oni totiţ súhlasili s Pavlom, ţe nie je dovolené jesť z obetovaného modlám. Ale platonizmus vyučuje, ţe keď niekto má poznanie o tom, ţe je to len modla, ten kľudne môţe jesť z obetovaného modlám. Ale nepovšimli si – ako ani Platón – ţe za tým sú démoni. To uţ ale nie je pohanský, ale ţidovský pohľad, ktorý sa zakladá na nadprirodzenom. Naproti tomu platonistické chápanie je intelektuálne. Potom urobí Pavol jednu odbočku o slobode, finančnom ţivote, čo môţe niekto zle pochopiť, keď to vytrhne zo Svätého Písma a snaţí sa to tak vykladať. Pavol sa totiţ zriekol toho, aby ţil z evanjelia, navyše nie zo svojej slobodnej vôle, ale z prinútenia (16. verš). Človek má odmenu za svoju prácu len vtedy, keď ju vykoná zo slobodnej vôle. Pavol ale tvrdí, ţe prácu evanjelia vykonáva z prinútenia: „Lebo keď zvestujem evanjelium, nemám sa čím chváliť, pretoţe to musím robiť, ale beda by mi bolo, keby som nezvestoval.” (1Kor 9:16) Potom sa Pavol vracia k svojmu pôvodnému myšlienkovému pochodu. Toto odbočenie ale môţe spôsobiť veľakrát nesprávne chápanie a vykladanie. Počas toho je stále reč o modlám obetovanom. Odbočenia sú tu preto, aby aj cez ne ilustroval to, ţe človek svoju slobodu vyplývajúcu z jeho poznania a známosti nemusí nevyhnutne vyuţiť, ale má sa jej zriecť. V 10. kapitole je ešte vţdy reč o modlám obetovanom, Pavol vysvetľuje na starozmluvnom príklade, ţe aj po znovuzrodení a krste Duchom Svätým je moţné padnúť, a navyše v starej zmluve mnohí aj padli. „Ani nebuďte modlármi jako niektorí z nich.” (1Kor 10:7) „Čo tedy hovorím? Ţe azda obetované modlám je niečo? Alebo ţe modla je niečo?” (1Kor 10:19) Pavol tu hovorí, ţe modla nie je nič a nie je Bohom: „Ale ţe to, čo pohania zabíjajúc obetujú, obetujú démonom a nie Bohu. A nechcel by som, aby ste vy boli účastníkmi démonov..” (1Kor 10:20) Sú dva extrémy. Podľa jednej je v modle démon a preto sa treba báť sochy. To je poverčivosť. (Jeremiáš hovorí, ţe „nebojte sa modiel, lebo nie je v nich duch“.) Druhý extrém je, ţe modla je len socha, nie je v nej duch (čo je pravda), preto sa jej netreba báť a kľudne môţeme zjesť to, čo jej obetovali. Toto je jedna intelektualizujúca temnota. Katolíci 27

Podľa Platónovej koncepcie je len jeden Boh, o ktorom nie je známe, aký je. Sochy a obrazy nezobrazujú boha, sú to síce teosovia, ale nie sú rovnocenní s Bohom. Podľa Platóna všetko má svoj pravzor (človek, kôň, atď.), a kaţdý človek je nedokonalou kópiou svojho pravzoru. Cieľom jeho filozofie je to, ţe treba najprv spoznať pravzory v ich dokonalosti a potom sa dá dostať k Bohu, ale nie intelektuálnou ale duchovnou cestou. Podľa Platóna je obraz a socha len kópiou kópie a keďţe cieľom je pochopenie pravzoru, sochy a modly nás odnášajú ďalej od Boha. Od toho je ešte aj to lepšie, keď sa pokúsime spoznať praľudí. V Platónovom diele Štát bol zakázaný kaţdý obraz, dokonca aj výtvarné a sochárske umenie. Platón pochodil celý Stredný Východ, keď vypracovával svoju filozofiu, jeho teória by mohla byť ešte aj biblickou. Keďţe Platón vedel, ţe za takéto dielo dávajú v Aténach smrť, dodal, ţe do vtedy pokiaľ nevznikne ten Štát, sa ten kto má známosť (gnózis), ţe ho modla nemôţe priblíţiť k Bohu, sa môţe zúčastniť štátnych modlosluţobných obradov - tieto obrady boli vţdy spojené so stravovaním, zjedli obetné pokrmy. To všetko preto, aby nerozbúril spoločenský ţivot a aby aj jeho vlasný ţivot zostal v bezpečí, aby ho neuväznili za ateizmus. Platón v skutočnosti zhrnul a systematizoval tento druh rozmýšľania. Grécki filozofi, ktorí povstali po ňom to povaţovali ako základ, východiskový bod.


hovoria, ţe oni neuctievajú sochu, lebo vedia (majú známosť), ţe to nie je Boh, ale oni sa modlia k tomu, koho tá socha zobrazuje a preto to memôţe byť povaţované za modlosluţbu. To je úplne platonistické chápanie. Keby Pavol vyučoval len to, ţe platonizmus je úplne nemiestny, a za sochami stoja démonické sily, tak by Korinťania prešli do poverčivosti. Tieto tri kapitoly nehovoria a ani nemôţu hovoriť o tom, ţe je dovolené jesť pokrmy obetované modlám, lebo potom by Pavol zaprel to, čo je popísané v 15. kapitole Skutkov a vyznával by učenie Báláma a Jezábeľ a tak by tieto kapitoly boli bludmi. Kaţdý človek, ktorý si na základe týchto kapitol myslí, ţe môţe zjesť krišňácke jedlo, alebo oplátku sa mýli. Keď ale niekto kúpi u mäsiara také jedlo, ktoré bez jeho vedomia nejaký islámsky veriaci obetoval Alahovi, ale poďakuje zaň Bohu a poţehná ho, tak ho ďakovanie a modlitba posvätí. Keď ale vie, ţe je to jedlo obetované modle, darmo ďakuje zaň, neposvätí ho. 5) 11. kapitola: Samostatným bodom, ktorý sa ale viaţe k predchádzajúcemu je večera Pánova. Cez večeru Pánovu sa viaţe k predchádzajúcej téme a cez bohosluţobný poriadok sa viaţe k nasledujúcej téme, ktorá vystupuje v 12-14. kapitole. 6) 12-14. kapitola: Je o duchovných daroch a ich pouţívaní. V strede je známa hymna lásky. Málokto si však všimol, ţe celá kapitola vystupuje ako dielčia časť v rámci témy duchovných darov. Pravdaţe aj samostatne má hodnotu a odkaz, ale v skutočnosti sa viaţe k duchovným darom. Podľa mnohých biblických bádateľov sa na charaktere bohosluţieb korintského zboru prejavil vplyv blízkej delfskej veštiarne. Nevedeli totiţto urobiť rozdiel medzi vyčíňaním Pýtie ako démonickým prejavom a medzi hovorením jazykmi čo je nadprirodzeným prejavom Ducha Svätého. Preto došlo k miešaniu medzi Pýtiiným vzorom a sluţbou Ducha Svätého. Zdá sa, ţe boli také bohosluţby, ţe iba hovorili v jazykoch bez kázania Slova. 7) 15. kapitola: Je o vzkriesení a taktieţ rozoberá jeden korintský problém. V Aténach Pavol uţ mal konflikt s Grékmi v spojitosti so vzkriesením: „A dali sa s ním do hádky aj niektorí z epikurejských a stoických filozofov, mudrcov.” (Skutky 17:18) „Ale keď počuli o vzkriesení z mŕtvych, jedni sa posmievali, a druhí povedali: Vypočujeme ťa o tom aj po druhé” (Skutky 17:32) Podľa platonizmu je reinkarnácia, podľa stoikov a epikurejcov duša človeka a jej telo sa rozpadáva po jeho smrti na atómy. Teda v gréckej kultúre to, ţe mŕtvi vstanú z mŕtvych, bolo povaţované za bláznovstvo. „ Blázon. To, čo ty seješ, nebude oţivené, iba keď zomrie;.” (1Kor 15:36) Pavol povaţuje za bláznovstvo tvrdenie tej vrstvy, ktorá verila vo vzkriesenie len alegoricky. 8)

16 kapitola: Príprava zbierky, pozdravy.

„Ohľadom sbierky pre svätých, ako som nariadil galatským sborom, tak aj vy urobte.” (1Kor 16:1) Teda Pavol uţ vydal v Galácii s týmto spojitosti nejaké nariadenia. Bola to vedomá, plánovaná zbierka. Celá tretia misijná cesta bola zároveň aj cestou zbierky. „V kaţdý prvý deň týţdňa nech jeden kaţdý z vás uloţí u seba odkladajúc podľa toho, ako sa komu darí, aby sa nerobily sbierky, vtedy keď prijdem.”(1Kor 16:2) To bolo potrebné preto, lebo výplata bola kaţdý týţdeň. Veriaci odkladali uţ mesiace dopredu peniaze na túto zbierku. „A v Efeze zostanem aţ do Letníc, lebo sú mi veľké dvere otvorené a účinné, a protivníkov mnoho.” (1Kor 16:8-9) Tu je jedna ďalšia zmienka o tom, ţe Pavol je v Efeze a odtiaľ píše tento list. „A čo sa týka brata Apolla, mnoho ráz som ho prosil, ţeby išiel s bratmi k vám, leţ nebolo nijakej vôle, aby prišiel teraz, ale prijde, keď bude mať príhodný čas.” (16:12) Z určitého hľadiska sa dá chápať Apolova zdrţanlivosť, keďţe taký zmätok nastal kvôli jeho sluţbe. Aj z tohto veršu je viditeľné, ţe neviní Apola, lebo ináč by ho neposielal ešte raz na to isté miesto. (Mnohí konštatujú, ţe moţno by urobil lepšie, keby poslúchol Pavlovu prosbu a išiel.) Znova vidieť, ţe list písal z Ázie. „ Pozdravujú vás sbory v Ázii.” (16:19) „A keď sa to dokončilo, umienil si Pavel v duchu, ţe keď prejde Macedoniu a Achaju, pojde do Jeruzalema a povedal: Potom, keď budem tam a odbavím sa, musím vidieť aj Rím.” (Skutky 19:21) Po tomto rozhodnutí napíše druhý list Korintským, ktorý poslal pravdepodobne po Timoteovi, ktorého aj v liste odporúčal. Pavol zostáva v Efeze do letníc.


Potom v Ázi vypukol ďalsí duchovný konflikt, keďţe začal upadať obchod postavený na kulte bohyňe Artemis. Pod vedením zlatníka Demetera zvolali jedno nezákonné ľudové zhromaţdenie, ale mestský pisár utíšil dav. „Keď potom prestal nepokoj, povolal si Pavel k sebe učeníkov, napomenul ich a odoberúc sa vyšiel odtiaľ, aby išiel do Macedonie.” (Skutky 20:1) Pavol počas tejto cesty, v Macedóni napíše druhý list Korintským.


Druhý list Korintským Tento list obsahuje pomerne málo teologických pohľadov, na druhej strane obsahuje veľa osobných odkazov a odvolaní sa na konkrétne udalosti. Pavol dovolí nahliadnuť do svojho praktického spôsobu rozmýšľania. List je postavený okolo jedinej veci: Pavlov prvý dopis nedokázal riešiť ten viacúrovňový problém, ktorý bol v korintskom zbore. Aj z listu vyplýva, ţe Pavol medzi časom uţ raz odišiel do Korintu, Skutky Apoštolov o tom ale nehovoria. Zdá sa, ţe po prvom liste a vyslaní Timotea, potom Títa, ešte stále nie je poriadok v korintskom zbore, preto sa Pavol preplavil z Efezu do Korintu a potom sa vrátil. V Macedónii sa stretol s Títom, ktorý sa vracal z Korintu a vtedy počul prvé dobré správy o korintskom zbore. Zdá sa, ţe sa Títovi podarilo ukončiť boj. Keď Pavol počul tieto dobré správy, napísal druhý list Korintským, kde zboru dáva takpovediac pooperačnú terapiu. V liste Pavol pouţíva taký výchovný prostriedok, ktorým odkryje aj najskrytejšie motivácie. Stredobodom tohto listu je samotný apoštol Pavol, veľa hovorí o sebe, niekedy ironicky, niekedy váţne. Nepíše o sebe kvôli tomu, aby sa ukazoval, ale týmto chcel vplývať na ich srdce, aby sa vedeli úplne napraviť a obrátiť zo falošného porozumenia. V liste v spojitosti s uvedenými témami (napr. zbierka, vydávanie svedectva atď) vţdy odkrýva svoju vlastnú motiváciu, mimoriadne úprimne a otvorene. To všetko preto, aby bol príkladom. Vo venovaní píšu list Pavol a Timoteus spoločne, z čoho vyplýva, ţe Timoteus je znova s ním v Macedónii. 1. kapitola v 3-14. verši odkrýva stav ich srdca a aké boje mali v Efeze a v Ázii. „Lebo nechceme, aby ste nevedeli, bratia, o našom súţení, ktoré sme mali v Ázii, ţe sme boli nad mieru obťaţení, nad svoju silu, takţe sme pochybovali aj o svojom ţivote;” (2Kor 1:8) Toto je výnimočne dôleţitý historický odkaz na to, ţe Pavol jedine o ázijskej sluţbe hovoril to, ţe bol obtiaţený nad svoje sily. „A v tejto dôvere som chcel tam prv prijsť k vám, aby ste mali druhú milosť, 16 a potom od vás ísť do Macedonie a z Macedonie zase prijsť k vám, aby ste ma potom doprevadili do Judska.” (2Kor 1:15-16) Pavol plánoval, ţe z Efezu prejde k ním do Korintu, ale tento cestovný plán potom zmenil aj keď Korinťanom dal sľub. Svoje rozhodnutie zmenil vedome, lebo chcel šetriť korintský zbor. Na konci listu víde najavo, ţe to treba chápať tak, ţe keď tam pôjde vtedy, keď oni ešte budú v stave hriechu, neurobilo by to dobre korintskému zboru: „Aby ma zase, keď prijdem, neponíţil u vás môj Bôh, a ţalostil by som nad mnohými z tých, ktorí prv hrešili a neurobili pokánia zo svojej neplechy a zo smilstva a z nestudatosti, ktoré popáchali..” (2Kor 12:21) „Ţalostil“ v gréčtine znamená ţalostenie nad mŕtvym. Po slovensky Pavol hovorí, ţe keď by išiel medzi nich a našiel by takých, ktorí sú ešte stále v hore spomenutých hriechoch, tak by nastali úmrtia. Toto súvisí s apoštolskou autoritou viď prípad Ananiáša a Zafiry, ktorí by kvôli svojmu podvodu moţno nezomreli, ale stretli sa s apoštolom Petrom a klamali mu. Pavol sa preto rozhodol tak, ţe najprv pošle Timoteja, potom Títa a najprv pôjde do Macedónie a počká pokiaľ dostane dobré správy o Korinťanoch. „A jestli niekto zarmútil, nie mňa zarmútil, ale z čiastky, aby som nepretiaţil, zarmútil všetkých vás.” (2Kor 2:5) Z 2. kapitoly vyplýva, ţe je pravdepodobne reč o tom človeku, o ktorom Pavol písal, aby ho odovzdali satanovi. Keďţe ho ale zbor vyobcoval, Pavol odpustil ostatné časti trestu. „A komu čo odpúšťate, i ja; lebo i ja, čo som odpustil, ak som čo odpustil, urobil som to pre vás, pred tvárou Krista, aby ste neboli oklamaní od satana,” (2Kor 2:10) Apoštol Pavel povedal komu odpúšťať, nevychádzal z toho, ţe on musí kaţdému bezpodmienečne odpustiť. Jeho odpustenie nebolo automatickou a samozrejmou vecou., bol si vedomý toho, ţe ako apoštol má právo zadrţať hriechy ľudí, ktorí hrešia proti cirkvi. „A keď som prišiel do Troady cieľom evanjelia Kristovho, hoci som mal otvorené dvere v Pánovi, nemal som oddychu vo svojom duchu, keď som nenašiel svojho brata Títa.” (2Kor 2:12) Preto nemal Pavlov duch pokoj, lebo Títus, ktorého poslal do Korintu, aby ošetril problém- bol to uţ 3. pokus- sa nevrátil a nemal o ňom ţiadne správy. Pavol napriek tomu, ţe sa mu otvorili dvere, ináč povedané mal moţnosť začať veľkú evanjelizačnú prácu v Tróji, nezostal tam, ale odišiel do Macedónie. „Mert Lebo aj keď sme boli prišli do Macedonie, nemalo naše telo nijakého odpočinku; ale všade vo všetkom sme boli súţení, zvonku boje, zdnuká strachy.


6 Ale ten, ktorý teší poníţených, Bôh, potešil nás príchodom Títovým,”(2Kor 7:5-6) Z tohto vyplýva, ţe v Macedónii sa stretol s Títom, ktorý sa navrátil z Achaji, Korintu s dobrými správami. Od druhej kapitoly počnúc Pavol odbočuje k duchovnému významu a motivácii svojej vlastnej sluţby. Kľúčovým slovom je tu úprimnosť a nepokryteckosť. Poukazuje na ňu uţ v 1. kapitole v spojitosti so súţením v Ázii: „…v svätosti, (prostote) a v čistote Boţej, nie v telesnej múdrosti, ale v milosti Boţej sme obcovali na svete a zvlášte u vás,” (2Kor 1:12 ). V 3. kapitole je aţ do konca hlavnou témou otvorenosť, nepokryteckosť. „No, my všetci odostretou tvárou vzhliadajúc sa v sláve Pánovej sťa v zrkadle meníme sa na ten istý obraz, od slávy v slávu, jako od Ducha Pánovho.” (2Kor 3:18) „ale sme sa odriekli skrytých vecí hanebnosti” (2Kor 4:2) Korinťania spochybnili Pavlovú úprimnosť a čistotu motívov v jeho sluţbe, zvlášť v spojitosti so zbierkou. Pavol sa nepúšťa do veľkých teologických výkladov. Hlavnou líniou toho, čo chce povedať je otvorenosť a úprimnosť jeho motivácii a sluţby. Aj o evanjelizácii hovorí skrze svoju motiváciu: „Znajúc tedy bázeň Pánovu presviedčame ľudí a Bohu sme zjavní. Ale nadejem sa, ţe sme aj vo vašich svedomiach zjavní.” (2Kor 5:11) „Naše ústa sú otvorené k vám, ó, Korinťania; naše srdce je rozšírené! Nie ste sovrení v nás, ale ste sovrení vo svojich vnútornostiach. Ale tú istú odplatu, jako deťom hovorím, rozšírte sa i vy!” (2Kor 6:11-13) Spomenutá časť je kľúčovou vetou celého listu. Podľa nového prekladu: „Nie pre vás je málo miesta v našom srdci, ale vo vašom srdci je málo miesta pre nás” (2Kor 6:12) Pavol svoje odkrytie pouţíva ako poslednú zbraň, aby v korintskom zbore napravil apoštolskú autoritu. V podstate je to poniţujúca vec, keď niekto musí sám seba odporúčať, ale tým ukazuje, ţe ich natoľko miluje, ţe je ochotný aj sám seba odporúčať: „Dajte nám miesta v srdci! Nikomu sme neukrivdili, nikoho nezkazili, nikoho neoklamali.” (2Kor 7:2) „ I jeho srdce (Títove) ľne k vám ešte o mnoho viacej, keď sa rozpomína na poslušnosť všetkých vás, ako ste ho prijali s bázňou a s trasením.” (2Kor 7:15) Nie je takým veľkým problémom, keď sa veriaci stavajú k sluţobným darom so strachom. V jednej rodine sú deti v postoji úcty a bázne pred svojím otcom. Nie je zdravé, keď si jedno dieťa dovolí v prítomnosti svojho otca robiť hocičo. To je dobré, keď sa vtedy pozbiera a ukázni. To je úplne normálne v kaţdom vzťahu k autoritám, ešte aj na pracovisku vo vzťahu šéf- zamestnanec. („bázňou a trasením slúţte aj svetským šéfom) Aj o manţelke hovorí slovo, aby sa bála svojho muţa. Z takého človeka, ktorý sa nikdy nebojí bude extrémny vzbúrenec, totiţto existuje aj zdravý druh strachu. Napríklad: „Múdry sa bojí a odstúpi od zlého, ale blázon dotiera a je smelý.“(Prísl 14:16) To všetko znamená neurózu. Sú dva druhy strachu, jeden ochromuje, druhý motivuje. Zdravý strach vypôsobí v človeku to najlepšie. V Jeţišovom podobenstve jeden človek preto zakopal talent, lebo sa bál, povedal si, ţe jeho šéf je tvrdý. Aj ostatní sluhovia sa báli takýmto spôsom šéfa, ale to ich motivovalo, aby vykonali to najlepšie a investovali talenty. Šéf bol naozaj tvrdý človek, ale v pozitívnom slova zmysle, veď to nemusí byť vţdy zlé keď je šéf tvrdý. V jeho prostredí to utlačilo to, čo bolo zlé a aktivizovalo to, čo je dobré. V prítomnosti takýchto ľudí sa aj ostatní stanú úspešnými. V uplynulých rokoch boli vyslané na zbor také kritiky, ţe v cirkvi takéto vzťahy nemajú miesta. V pastorskej praxi je taká skúsenosť, ţe tí kresťania, ktorí vyrastali bez otca sa s touto otázkou nedokáţu zdravo vysporiadať. Buď ich drţí jeden paralizujúci druh strachu voči kaţdému, alebo sa búria proti kaţdej autorite. 28 V tomto prípade ani len nie Pavla samotného, ale jeho vyslanca prijali s takouto bázňou, čomu sa Pavol tešil. 28

Tí ktorí vyrastali bez otca, alebo v takej rodine, kde bol otec alkoholik, tí aj svoj vzťah s Bohom ťaţko preţívajú, lebo veď aj Boh je otec. V Izraeli taký človek, ktorý bol nemanţelské dieťa, nepoznal svojho otca, cez desať pokolení nemohol vojsť do spoločenstva s Bohom. Nedostal ţiadny trest, Boh ho nepovaţoval za zlého človeka, mohol ţit v strede Izraela, nebol povaţovaný za nečistého, či hriešnika. Keď berieme jednu generáciu ako 40 rokov, tak 400 rokov nemohli vojsť do spoločenstva ani v tom prípade keď nasledujúce generácie vyrastali v zdravej rodine. Napríklad ten, kto vyrastal bez otca, nie je sirota. Sirota je niečo úplne iné ako nemanţelské dieťa. Sirotu mali radi jeho rodičia, ale zomreli. Preto sirota vie, ţe jeho milovali a preto nemal taký záţitok, ţe ho jeho otec nenávidel a odhodil od seba. Otec nezákonného dieťaťa ţije, ale nemá oň záujem.


Od 8. kapitoli Pavol začne vyučovať o zbierke. Táto tretia misijná cesta bola zároveň aj takouto cestou zbierky. V kaţdom ním zaloţenom zbore zorganizoval zbierku pre jeruzalemský zbor. Týmto zmeral, či sa v zboroch vybudoval Duch Krisrov, keďţe zbierka vţdy ukáţe, či je láska skutočná. Na niektorých miestach píše, ţe zbierajú pre jeruzalemských chudobných. „Chudobný“ v aramejčine „ebionom“, čo neznamená jednoducho chudobného, sa vyvynulo v hnutie. Niektoré neskoršie spisy vykreslili ebonitov v negatívnom svetle, čoho príčinou mohlo byť to, ţe zpohanštené kresťanstvo opečiatkovalo túto ţidovskú kresťanskú skupinu, alebo dovtedy sa uţ stalo bludárskou skupinou. V čase apoštola Pavla nazývali ebionitmi tých, ktorí celý svoj majetok dali do zbierky a celý svoj čas vyuţívali na Pánove veci, ţili z viery. Čiţe si neuctili vo všeobecnosti chudobných, ale kresťanov ţijúcich v Jeruzaleme, ktorý vloţili celú svoju existenciu do Pána a celý svoj majetok dali do zbierky. „Ohľadom sbierky pre svätých, ako som nariadil galatským sborom, tak aj vy urobte.” (1Kor 16:1) Z tejto časti vyplýva, ţe v zboroch Galácie, ktoré navštívil ako prvé počas svojej misijnej cesty, bola tieţ usporiadaná jedna rozsiahla zbierka a pred Pavlovým príchodom kaţdý týţdeň odkladali svoje dary. „A keď prijdem, ktorých uznáte v listoch za hodných a spôsobných, tých potom pošlem, aby zaniesli vašu milosť do Jeruzalema.” (1Kor 16:3) Zásielku pozbieranú do kopy poslali hore do Jeruzalema. A kaţdý zbor pre istotu poslal jedného človeka so zbierkou. „A keby bolo hodno, aby som i ja išiel, pojdú so mnou.” (1Kor 16:4) Pavol povedal, ţe bude závisieť od rozsahu zbierky, či pôjde dar spolu s ním. Nie je vylúčené, ţe od napísania prvého listu Korintským po Pavlov príchod mohlo ubehnúť aj jeden a pol roka. Keď počas toho odkladali kaţdý týţdeň svoje dary, tak to mohla byť veľmi významná zbierka. Podľa cirkevných historikov zbory v Achaji mohli byť aţ okolo päťdesiat tisíc členné. „Lebo Macedonii a Achaji sa videlo za dobré z účastnosti urobiť nejakú sbierku pre chudobných zo svätých, ktorí sú v Jeruzaleme. Lebo sa im to videlo za dobré, a sú ich dlţníkmi. Lebo ak dostali pohania účasť na ich duchovných majetkoch, podlţni sú im tieţ sväte poslúţiť telesnými.” (Rim 15:26-27) Pavol jednoznačne hovorí, ţe pohania sú dlţní jeruzalemským kresťanom. Dlh pozostáva v tom, ţe mali účasť na ich duchovných majetkoch. Tento princíp je aj dnes platný. Je veľa takých vidieckych zborov, ktoré vznikli na základe sluţby Budapešti a akonáhle sa im otvorí na to moţnosť, ihneď začnú podporovať budapeštiansky zbor. Je to všeobecný princíp: kde človek prijal poţehnanie, ktoré ho urobilo úspešným v Pánovi, tam nech slúţi telesnými hodnotami. List Rimanom sa taktieţ zrodil počas tejto okruţnej zbierky. Macedónske zbory boli oproti achajským zborom chudobné zbory: „A oznamujeme vám, bratia, milosť Boţiu danú v sboroch Macedonie, 2 a ţe tá hojnosť ich radosti v mnohonásobnom dokázaní sa v súţení a tá ich veľká chudoba sa rozhojnila v bohatstvo ich prostoty.” (2Kor 8:1-2) Tých ľudí, ktorí sprevádzali dar, Biblia nazýva „vyslancami zborov“ (apostolos) „ vyhýbajúc tomu, aby niekto nemohol o nás hovoriť zlé pri tejto hojnosti, ktorú prostredkujeme svojou sluţbou.…” (2Kor 8:20) Výsledkom tejto sluţby bola „hojnosť“, čiţe nebola to malá suma. Vyslanci zborov išli aj preto, aby nikto nemohol povedať, ţe Pavol spreneveril peniaze. „Mert gondunk van a tisztességre nemcsak az Úr előtt, hanem az emberek előtt is.” (2Kor 8:21) V 9. kapitole Pavol v obvyklom ironickom štýle robí najprv pozitívne vyznanie, potom ich poprosí aby vyplnili jeho pozitívne vyznanie: „lebo znám vašu ochotu, ktorou sa za vás chválim Macedoncom, ţe Achaja je pripravená od laňajška, a z vás pošlá horlivosť popudila mnohých. Ale bratov som poslal nato, aby naša chvála za vás nebola zmarená v tejto veci aby ste, jako som hovoril, boli pripravení, aby sme sa potom nejako my, keby so mnou prišli Macedonci a našli vás nepripravených, nemuseli hanbiť, nech nepovieme, ţe vy, na tejto stati.” (2Kor 9:2-4) „ Lebo sluţba tejto svätosluţby nie len ţe doplňuje nedostatky svätých, ale aj hojneje mnohým ďakovaním Bohu dokázanosťou tejto sluţby, keď oslavujú Boha za vašu jednomyseľnú poddanosť k evanjeliu Kristovmu a za prostotu sdieľania sa s nimi a vôbec so všetkými,” (2Kor 9:12-13) Čiţe táto sluţba bola takou záverečnou skúškou zboru.


Ale vás prosím, ţeby som sa prítomný nemusel osmeliť v sebadôvere, v ktorej myslím odváţiť sa na niektorých, ktorí myslia o nás, ako čo by sme chodili podľa tela.” (2Kor 10:2) To poukazuje na to, ţe ešte boli v korintskom zbore takí ľudia, ktorí si o sluţbe Pavla a jeho spolupracovníkov mysleli, ţe je telesná. Pavol v spojitosti s tým dáva jemne najavo, ţe disponuje s takou silo a mocou, ţe keď neposlúchnu na krotké slovo, tak je schopný aj pomocou duchovnej sily skoncovať s týmto javom a upozorňuje ich, aby tomu predišli. „ Lebo keby som sa i niečo viacej pochválil ohľadne našej moci, ktorú nám dal Pán - budovať a nie vás boriť, nebudem zahanbený, aby sa nezdalo, jako keby som vás chcel strašiť listami. Lebo vraj jeho listy sú ťaţké a mocné, ale prítomnosť tela slabá a reč mizerná.” (2Kor 10:8-10) To je ešte stále tá skupina, ktorá si myslí, ţe Pavlova reč je slabá a mizerná kvôli tomu, ţe nekáţe pomocou gréckej rétoriky a filozofických pojmov. Oni nepozorovali na duchovnú, ale na intelektuálnu silu. Na to poukazovali, ţe Pavol nie je vzdelaný v reči. V skutočnosti nebol nevzdelaný, len nepouţíval svoju vzdelanosť. V 11. kapitole Pavol vyjadruje svoje obavy, ţe ich odtrhnú od Krista a prijmú iného ducha a iné evanjelium: „Ale sa bojím, aby snáď tak, ako čo had zviedol Evu svojou chytrosťou, neporušily sa tieţ nejako vaše mysle a neodvrátily od prostoty a čistoty oproti Kristovi.” (2Kor 11:3) „Iné sbory som olúpil vezmúc od nich ţold, aby som vám slúţil. Aj keď som bol u vás a mal som nedostatok, nikoho som neobťaţil” (2Kor 11:8) V pôvodine stojí, ţe „iné zbory som okradol”. To znamená, ţe iné zbory dávali nad svoju silu, aby Pavol mohol slúţiť v Korinte. Tak vedel riešiť to, ţe keď bol u nich, nebol nikomu na obtiaţ. Z Listu Filipanom vyplýva, ţe v prvom rade oni podporovali Pavla, dokonca bolo obdobie, ţe okrem nich nikto.... Lukáš zostal vo Filipách a potom sa vo Filipách znovu pripojil k Pavlovi. To je chválou aj jeho práce. Jediný list, v ktorom nie je ţiadne napomenutie je List Filipanom. Opravdivosť lásky bola teda (skrze dávanie) najväčšia tu. Pavol na začiatku pracoval a budoval zbor. To sa do niekoľkých stoviek ľudí dá robiť, potom uţ ale nie. Pavol vyučoval kaţdý deň, atď. Jeho základným princípom bolo, ţe pokiaľ staval základy jedného zboru, neprijal od nich nič, aby sa tým vyhol klebetám. Napriek tomu, ţe by mal nato právo. Tieto zbory teda niesli váţne bremeno za Pavla. „Okradnutie“ je aj tu taký ironický výraz, netreba ho chápať doslovne. „…ţe som vám nebol v ničom na obtiaţ” (2Kor 11:9) Pavol videl, ţe tento zbor ešte nie je v takom duchovnom stave, ţe by mohol od nich pýtať pre seba peniaze, preto im nechcel byť v ničom na obtiaţ. Ani teraz nerobil zbierku pre seba, ale pre jeruzalemských. „Ale čo robím, to i budem robiť, aby som odťal príčinu tým, ktorí chcú príčinu, aby v tom, čím sa chvália, boli najdení takí jako aj my. Lebo takí falošní apoštolovia sú ľstivými robotníkmi, pretvarujúcimi sa na apoštolov Kristových.” (2Kor 11:12-13) Ďalším dôvodom prečo nebol na ťarchu Korinťanov, bolo to, ţe takí ľudia, ktorý sa ešte poriadne neobrátili, ktorí sú v podstate ešte telesní, tým treba kázať evanjelium zadarmo. Týmto môţeme praktiky historických cirkví úplne odhaliť. Oni totiţ svoje aktivity financujú z peňazí neveriacich, neobrátených daňovníkov. Takýto sú teta falošní apoštoli, pokryteckí pracovníci, atď. To je boţí názor na dnešných vedúcich v historických cirkvách. Pavol týmto postavil také merítko, ktorým budú odmerané ostatné sluţby: „aby v tom, čím sa chvália, boli najdení takí jako aj my“ Spôsob zaobchádzania s peniazmi vystavuje pre človeka, zbor, či cirkev vysvedčenie. Tým ţe odkiaľ získava peniaze, na čo ich pouţíva, tým vytavuje o sebe duchovné vysvedčenie. Poznávacím znamením falošných apoštolov je to, ţe evanielium káţu za peniaze. Jeden z najskorších kresťanských spisov Didakché – „organizačné smernice“ antiochijského zboru, Pavlovho materského zboru z druhého storočia – hovorí v heslovite o tom, čoho sa majú pridŕţať presbiteri zboru. Tu vystupuje taká veta, ţe keď príde hosťujúci sluţobník, „keď pýta peniaze, tak je to falošný prorok“. Toto nariadenie nieje Boţie Slovo, ale jedna skorá tradícia a moţno je trochu príliš prísna. Podľa Biblie treba hosťujúcich sluţobníkov podporovať. Napríklad: „ Zénu, učeného v zákone, a Apolla vyprav snaţne na cestu, aby im nič nechýbalo.” (Tít 3:13) Toto ukazuje ten princíp, ţe o hosťujúcich sluţobníkov sa muselo postarať minimálne tak, aby sa k svoje nasledujúcej zastávke mohli dostať tak, aby v ničom nemali nedostatku. Toto určuje Biblia zborom ako povinnosť. Na druhej strane nemôţe slúţiaci brat slúţiť preto, aby dostal peniaze. Nemôţe svoju sluţbu povaţovať v prvom rade za oblasť pre získavanie peňazí. On musí slúţiť pre Pána, či má núdzu, či má hojnosť. Je vydaný na pospas duchovnej úrovni zboru. Čiţe slúţiaci bratia teda musia učiť zbor, aby dodrţali tento duchovný princíp. To je rovnako súčasťou vyučovania ako hocičo iné.


Jeden zbor má tak poţehnať slúţiaceho, aby nemal v ničom nedostatku. Zároveň ale slúţiaci nemôţe slúţiť kvôli svojej existencii. Ale keď vyučuje o dávaní, to neznamená, ţe si pýta cenu svojej sluţby. Kvôli tejto situácii väčšina slúţiacich bratov neradi hovoria o dávaní. Pastori väčšinou keď chcú aby v ich zbore bola o tomto reč, tak pozvú niekoho iného, aby nie oni museli o tom rozprávať. Telesný kresťania si v takých situáciách vţdy myslia, ţe pýta peniaze. Keď teda niekto pýta peniaze od neveriacich, toho Pavol jednoznačne označuje za satanovho sluţobníka. Z Pavlovej formulácie viet vyplýva, ţe v podstate je to pre zbor hanba, ţe on v spojitosti s týmto musí sám seba odporúčať. V 12. kapitole podľa všetkých učiteľov Biblie ten človek, ktorého on pozná a bol vytrhnutý je on sám „Stal som sa bezrozumným chváliac sa; vy ste ma prinútili. Lebo vy ste mňa mali odporúčať.” (2Kor 12:11) Správanie sa korintského zboru priviedlo Pavla do takej situácie, ţe sa musel obhajovať „Hľa, toto uţ po tretie som hotový prijsť k vám a nebudem vám na ťarchu, lebo nehľadám vašich vecí, ale vás.” (2Kor 12:14) Toto je znovu odkaz na to, ţe list bol písaní počas tretej misijnej cesty. Aj to je jednoznačné, ţe Pavol zaloţil tento zbor na druhej misijnej ceste. Vynorí sa otázka: Tak prečo hovorí, ţe ide tretí krát? Podľa historikov skúmajúcich Bibliu Pavol medzi časom prešiel z Efezu do Korintu, čo Skutky apoštolov nezaznamenali. Potvrdí to aj v 13:1: „Toto po tretie idem k vám.“ V spojitosti so zbierkou povstali v Korinte váţne vnútorné tlaky, obviňovania, nakopili sa telesné myšlienky. Preto je Pavol nútený hovoriť v takomto štýle. Podľa historikov bol Korint dostatočne bohaté mesto, lebo je to prístavné mesto. Naproti tomu Macedónci boli chudobní, nezapadali do hlavných obchodných trás, ich poľnohospodárstvo nebolo významné. U nich otázka dávania a zbierky nebola problém. Z toho sa dá chápať, ţe tam, kde je silný obchodný ţivot a ţivot ľudí sa točí okolo peňazí, tam sa u ľudí vytvorí taký spôsob rozmýšľania, ţe za všetkým hľadajú materiálne záujmy. „ Dávno sa domnievate, ţe sa pred vami bránime; pred Bohom v Kristovi hovoríme a to všetko, milovaní, pre vaše vzdelanie.” (2Kor 12:19) Tu vyjavuje, ţe nie preto hovoril to všetko, aby seba obraňoval, ale v záujme zboru, aby tento spôsob rozmýšľania nezamedzil rastu zboru. „ Povedal som uţ vopred a vopred hovorím, ako keď som bol prítomný druhý krát, i teraz súc neprítomný píšem tým, ktorí prv hrešili, aj ostatným všetkým, ţe keď zase prijdem, nebudem šetriť.” (2Kor 13:2) Po tomto keď niekto povie, ţe v cirkvi nie je káznenie, ten hovorí protibiblickú vec. „Preto píšem toto súc neprítomný, aby som potom prítomný nepouţil prísnosti podľa moci, ktorú mi dal Pán na budovanie a nie na borenie.” (2Kor 13:10) Naposledy ich znova karhá tým, ţe moc ktorú dostal, sa dá pouţiť aj na borenie. Sú to tvrdé otcovské slová, nie je tu reč o jednoduchom vyprášení zadku, ale o kliatbe, smrti, atď. Potom ukončí list v Macedónii a pošle ho, potom aj on sám odíde po liste do Achaje. „Keď potom prestal nepokoj, povolal si Pavel k sebe učeníkov, napomenul ich a odoberúc sa vyšiel odtiaľ, aby išiel do Macedonie. A keď prešiel tie kraje a ponapomínal ich mnohými slovy, prišiel do Grécka. A keď tam pobudol tri mesiace, a ţe sa Ţidia boli na neho nachystali, keď sa mal plaviť do Sýrie, bol tej mienky, ţe sa vráti cez Macedoniu..” (Skut 20:1-3) Grécko a Achaja je to isté. O troch mesiacoch, ktoré tu strávil Pavol nie je podrobný popis. „ A keď tam pobudol tri mesiace, a ţe sa Ţidia boli na neho nachystali, keď sa mal plaviť do Sýrie, bol tej mienky, ţe sa vráti cez Macedoniu. ” (Skut 20:3) Pavol ukončil okruţnú zbierku a chcel ísť cez Sýriu do Jeruzalema, ale kvôli Ţidom sa vrátil späť cez Macedóniu. Pred tým neţ sa vrátil domov napísal List Rimanom, vyplýva to z pozdravov.


List Rimanom Z jednotlivých pozdravov jednoznačne vyplýva, ţe List Rimanom bol písaný počas tretej misijnej cesty a odtiaľ Pavol „ţe sa Ţidia boli na neho nachystali, keď sa mal plaviť do Sýrie, bol tej mienky, ţe sa vráti cez Macedoniu.“ Počas tohto trojmesačného pobitu v Achaji t.j. v Grécku, zväčša v Korinte napísal List Rimanom. Predtým v 19-tej kapitole Skutkov keď nastal prielom v Efezskej sluţbe keď po prípade synov Skévu veriaci začali vyznávať hriechy, zbor sa očistil od okultizmu a Slovo Pánovo silne rástlo a mocnelo. „ A keď sa to dokončilo, umienil si Pavel v duchu, ţe keď prejde Macedoniu a Achaju, pojde do Jeruzalema a povedal: Potom, keď budem tam a odbavím sa, musím vidieť aj Rím. ” (Sk 19:21) Čiţe rozhodnutie, ţe pôjde aj do Ríma sa zrodilo fixným rozhodným spôsobom počas jeho sluţby v Efeze a potom ide do Macedónie, odtiaľ do Korintu a z Korintu píše list Rimanom. Historická poznámka: Rím bol centrom a hlavným mestom Rímskej Ríše, táto ríša bola trochu zvláštna, pretoţe jej centrom nebolo jedno kráľovstvo. Jediným centrom Rímskej Ríše bolo mesto Rím. To môţeme prirovnať k tomu, ako keby dnes Budapešť obsadila Európu a nazvali by ju Budapeštianskou Ríšou. Je to zvlášť dôleţité preto, lebo to bola taká ríša, kde jedno mesto vládlo nad zemou. Aj kniha Zjavenia vyzdvihuje, ţe to mesto, ktoré má vládu nad kráľovstvami sveta, nie je nejaké väčšie etnikum, alebo národ, ale jeden mestský štát bol v centre tejto vlády. Rím bol najmocnejším mestom Rímskej Ríše, z hľadiska listu je veľmi dôleţité, ţe v meste bolo 14 synagóg, čo poukazuje na prítomnosť veľkej ţidovskej komunity. Aj keď v tom istom čase bolo v Jeruzaleme 480 synagóg, ani 14 synagóg v pohanskom meste nebolo málo. Apoštol Pavol predtým nebol v Ríme, preto je List Rimanom v tom zvláštny, ţe ho písal takému kresťanskému spoločenstvu, ktoré nie on zaloţil, ktorí sa nie na jeho kázanie obrátili. Toto je aj z hľadiska náuky o cirkvi zaujímavá otázka, ţe či sa oblasť vplyvu jedného apoštola vzťahuje len na zbory, ktoré priamo on zaloţil, alebo sa rozširuje aj na také kresťanské spoločenstvá, ktoré on nezaloţil. Jedným je List Kološanom, druhý je List Rimanom. Podľa katolíckej tradície rímsky zbor zaloţil Peter, ale na základe svätého písma je to moţné prakticky úplne vylúčiť, z jednej strany preto, ţe z listu Galaťanom vyplýva, ţe apoštol Peter mal funkciu apoštola obriezky, čiţe on pohanom moc nekázal Slovo, preto ţe to nepovaţoval za svoju sluţbu, ale túto sluţbu prenechali Pavlovi. Druhým argumentom je to, ţe v novozmluvnej histórii sa veľmi nedá umiestniť to, ţe by Peter v tomto čase bol v Ríme, ešte ani to nie je isté, ţe či Peter vôbec niekedy bol v Ríme. V prvom Petrovom liste sa dá poukázanie na Babylon tak chápať, ţe poukazuje na Rím, totiţto v tomto čase Ţidia veľmi často Rím nazývali Babylonom, stotoţňovali ho s ním z duchovného hľadiska, mnohé iné ţidovské spisy nám slúţia na to ako príklad (Talmud, apokrifné spisy). Bolo to posmešné meno, alebo tajné meno Ríma. Na priek tomu v tomto čase, keď písal Pavol List Rimanom je úplne nepravdepodobné a z kaţdého hľadiska protirečiace z pohľadu Boţieho Sova, ţe by bol Peter tam zaloţil zbor, zvlášť pohanský kresťanský zbor. Väčšina učiteľov Biblie je toho názoru, ţe v Ríme bolo veľa kresťanov, ale nebol zbor. Hlavným cieľom Pavlovej cesty do Ríma a predtým jeho listu bolo to, aby z uţ obrátených kresťanov zorganizoval zbor, lebo to uţ je apoštolská práca. Podobá sa to na príklad antiochejského zboru, kde sa veľká masa stala veriacimi, ale nebol zbor. Vtedy išiel Barnabáš, potom Pavol a zorganizovali z tej veľkej masy zbor. K zaloţeniu zboru je potrebný apoštolský dar. Ako čítame v Skutkoch 8:2, Aquila a Priscila sa preto zdrţovali v Korinte, lebo aj oni boli italskí Ţidia a cisár Claudius prikázal, aby všetci ţidia opustili Rím. Tento zákaz mohol trvať maximálne pár rokov, o niekoľko rokov neskôr uţ Aquila a Priscila a okrem nich aj iný sú znovu tam v Ríme, synagógy fungovali, atď. Z Listu Rimanom vychádza najavo aj to, ţe medzi časom sa v meste obrátili aj pohania v celkom peknom počte. Najprijateľnejšou koncepciou sa zdá byť tá, podľa ktorej v tomto čase ešte nebol zbor v Ríme, ale masovo boli uţ obrátení, alebo v niektorej z fáz obrátenia sa nachádzajúci znovuzrodení kresťania ţidovského a neţidovského pôvodu. Apoštolovi Boh vyznačí na aké územie sa vzťahuje jeho misijné pole a jeho pole pôsobnosti a v tej oblasti má apoštolskú autoritu. Napríklad: keďţe Pavol je apoštolom národov, preto je apoštolom kaţdého národa, apoštol Pavol mal nad kaţdým pohanským zborom apoštolskú autoritu, a má ju aj do dnešného dňa nezávisle od toho či ich on zaloţil, alebo nie. Práve preto, ţe zjavenie z pohľadu kaţdého pohanského kresťanského zboru – ţe za akých okolností sa môţu pohania obrátiť, otázky v spojitosti so Zákonom, ako duchovný základ pohanského kresťanstva slúţiace zjavenia, náhľady – dostal Pavol a kaţdý zbor, ktorý ţil normálne, zdravo fungoval, fungoval na základe jeho videnia. V Kolosách nie on zaloţil zbor, ale Epafras, ktorý bol slúţiaci človek okolo Pavla a nasledujúc Pavlovu sluţbu a videnie išiel do Kolôs a zaloţil tam zbor. Tak týmto spôsobom Pavol právom súdil, ţe to nie je ovocie Epafreasovho apoštolského daru. Pavlova apoštolská sluţba mala celosvetové rozmery, čiţe keby tu bol teraz na zemi, mal by apoštolskú autoritu nad všetkými existujúcimi pohanskými zbormi, lebo on je hlavný-hlavný apoštol, po grécky hüperaposztolosz, čiţe hipaeapoštol. Nie hiperapoštoli majú menší sluţobný priestor, superapoštoli maximálne kontinent, jednoduchí apoštoli zase národ, alebo pri väčších


národoch trochu väčšie územia, dá sa predstaviť aj to, ţe jeden apoštol má jedno mesto (ale to je zriedkavé, lebo Boh k tomu nedá nevyhnutne apoštolský dar aby niekto pracoval len v jednom meste). List Rimanom je obrovský teologický list, kde apoštol Pavol najzákladnejším spôsobom vykladá svoju teológiu spojenú s evanjeliom, Zákonom a vierou. Veľké teologické zjavenie bolo podľa dobrého zvyku apoštola Pavla vyloţené kvôli riešeniu praktických problémov v zbore, práve tak ako pri Liste Korintským. Z celej Pavlovej sluţby vidieť, ţe on nebol takou osobnosťou, ktorá ţije v nejakom teoretickom svete. Kaţdý jeho list, teologické odôvodnenie sa viaţe k riešeniu praktických zborových otázok, ktoré bolo treba riešiť pomocou Boţieho Slova, tak aby boli zborené vysokosti a mudrovania. Vyloţenie teológie sa udialo preto, aby prišla náprava do zboru. Nezávisle od toho tieto slová sú pravdivé, Pavol vţdy hlásal Boţie Slovo. List Rimanom je o jednej jedinej veľkej veci, je povolaný vykonať jednu veľkú prácu: zorganizovať z rímskej kresťanskej masy zbor, čoho hlavnou prekáţkou bolo nevysporiadateľnosť vzťahov medzi Ţidmi navzájom a medzi Ţidmi a pohanmi. Keďţe medzi Ţidmi boli viaceré smery, hebraistický Ţidia – prísni farizejski orientovaní Ţidia -, helenistickí Ţidia, ktorý neboli prísni v dodrţiavaní rôznych prikázaní a boli náchylní miešať sa s pohanskými ľuďmi, okrem toho boli pohania. Vynorili sa nasledujúce ťaţkosti: Ţidia z hebraistického pozadia dodrţiavali zákon, teda aj očisťovacie pravidlá. Pre nich bolo z hľadiska svedomia problematické stýkať sa s veriacimi z helenistického, alebo z pohanského pozadia, keď sa oni napríklad neočistili po styku z mŕtvym. Keďţe chodili do jedného zboru, bolo potrebné rozhodnúť, na akých základoch sa má organizovať. 29 Toľko rozlične zmýšľajúcich ľudí usporiadať do jednotného spoločenstva nebolo ľahkou vecou. List Rimanom začneme teraz od konca. Pavol rozpovie jeden obrovský teologický chod myšlienok o tom, kde poloţí základy toho, ako sa dá cez tieto problémy preniesť. To je obrovský výkon. Okrem neho by to v tom období nikto – ani kresťan ani nekresťan – nedokázal. Nevedel to vyriešiť ani Peter – ako to čítame v Liste Galaťanom -, ţe v srdci to aj on cítil, čo je podstatou celej tej veci, ale keď sa dostal do takej situácie, tak nevedel ako sa má spávať a začal sa hrať na pokrytca. Pavol ho oboznámil o tom, ako treba túto vec chápať. List Rimanom má jeden obrovský myšlienkový pochod, jeden obsiahly teologický oblúk, ktorý trvá aţ do konca 11.- tej kapitoly. 12.-15. kapitola zase vyvodí praktické následky tohto myšlienkového pochodu. „Ten, kto jie, nech nepohŕda tým, kto nejie; a zase ten, kto nejie, nech nesúdi toho, kto jie, lebo ho Bôh prijal. ” (Rímskym 14:3 ) „Lebo niekto súdi, ţe niektorý deň je nad iný deň, a zase niekto súdi, ţe kaţdý deň ako deň. Kaţdý nech si je istý veci sám vo svojej mysli.” (Rímskym 14:5) Tu je reč o tom, aby kaţdý jednal v týchto veciach podľa svojho vlastného svedomia, zároveň však, aby sa nikto neuzatváral pred tým druhým kvôli svojmu vlastnému presvedčeniu. Praktické riešenie tejto záleţitosti je v 14. kapitole. Podľa listu Galatským: „Bedlivo pozorujete na dni, mesiace, časy a roky. Bojím sa o vás, aby som nejako nebol nadarmo pracoval na vás..” (Galatským 4:10 -11) Rimanom zas hovorí takto: „Lebo preto platíte aj dane, lebo sú svätosluţobníkmi Boţími, práve nato zotrvávajúci v správe.” (Rímskym 13:6) V Liste Kološanom hovorí Pavol, ţe tí, ktorí sú zaujatí stravovacími zákazmi sú v úplne zlom stave. Čo je dôvodom toho, ţe tu je v Biblii protirečenie? V Galácii, v Kolosách nie to bol problém, ţe sa obrátili ortodoxní hebraistickí Ţidia ţijúci pod Zákonom a to by pre nich znamenal jeden vnútorný problém z hľadiska svedomia, ale v Galácii a v Kolosách to robili pohanskí veriaci z pohanského pozadia buď kvôli okultizmu, alebo z dôvodu prevzatia Zákona, čo bol rovnako blud. Na to hovorí Pavol, ţe keď to konáte, moja sluţba nemala ţiadny zmysel. Pavol je preto tolerantný k Rimanom, lebo u nich je reč o veriacich zo ţidovského prostredia, vo svedomí ktorých ešte nebola vyjasnená táto otázka, ţe oni ako majú svoj vzťah k zákonu chápať a ţiť.

29

Taký istý problém spôsobovala aj Veľká noc. Boli takí, ktorí jedli len zeleninu, nie vo vegetariánskom slova zmysle, ale s odvolaním na knihu proroka Daniela, aby sa nezanečistil nekontrolovateľnými pokrmami, kvôli krvi a modlám obetovanému. Helenistický Ţid tak zmýšľal o probléme, ţe zjedol všetko, na čom nebolo vidieť, ţe je krvavé a nikto mu nepovedal, ţe to, čo je, je modlám obetované mäso, ale bravčové mäso nejedol. Pohan zjedol absolútne všetko okrem krvavého a modlám obetovaného mäsa. Po tom všetkom sa vynorí v ortodoxnom a helenistickom Ţidovi otázka, ţe keď si v zbore sadne vedľa pohana, ako sa sním môţe stýkať? Toto sa dá chápať len za predpokladu poznania vtedajšieho sveta a ţidovstva, ţe v takejto situácii pozbieranie a organizovanie zboru bolo aj veľmi veľkou teologickou úlohou .


Z novej zmluvy jednoznačne vyplýva, ţe Pavol neučil Ţidov aby zanechali Zákon. Keby to vyučoval, vyučoval by blud. Zo skutkov apoštolov vyplýva, ţe keď prišiel hore k Jakubovi a ostatným, uţ bola taká fáma, ţe zanechal zákon a aj iných k tomu povzbudzuje. Na vyvrátenie tohto obvinenia Pavol na Jakubovu prosbu obetoval v chráme. Pavol nezanechal Zákona a ani Ţidov ţijúcich v diaspóre neučil, aby ho zanechali. Diaspóra bola uţ plná takých helenistických Ţidov, ktorý Zákon zanechali sami od seba ešte pred tým, ako sa stali kresťanmi a nedalo sa povedať, ţe nemali pravdu, lebo v prostredí diaspóry sa Zákon striktne dodrţať nedal. Toto bolo hlavným dôvodom helenisticko hebraistického rozkolu uţ minimálne jedno storočie. Aj to bolo Pavlovou apoštolskou úlohou, aby vytvoril v celom zbore jednotu, a aby veriaci s hebraistickým, s helenistickým, s pohanským pozadím zostali v zbore a aby nikto nechcel nanútiť na toho druhého svoje chápanie. 30 Kto hlboko študuje sväté písmo, zistí, ţe Zákon sa mimo zasľúbenej zeme nedá dodrţať, v pohanskom prostredí sa premení na nezmyselné, nevyloţitelné, nedodrţatelné príkazy. Jeden helenista, ktorý veľa skúmal Slovo rozmýšľal tak, ţe tieto zákony dokáţe dodrţať len na svätej zemi a aj Mojţiš povedal, ţe keď vojdú do zasľúbenej zemi, vtedy ich majú dodrţať. Helenista dodrţí morálne zákony, ale s očistnými zákonmi sa nezaoberá.31 Tieto otázky priniesli toľko rozdelenia aj v Svätej Zemi, ţe farizeji a nefarizeji neboli v ţiadnom prípade ochotní stýkať sa navzájom. Farizeji sa ani len nedotkli, ani len nejedli spolu s nefarizejmi. Keď niekto chce veľmi váţne dodrţiavať zákon, ten sa v tom momente dostane do nemoţnej situácie. (ţena s krvotokom vošla do davu a v tom momente sa stal nečistý kaţdý koho sa len dotkla) Jeden Ţid nikdy nemohol vedieť, kedy ho kto zanečistí. Náhodou prejde nad jedným starým hrobom, jeden týţdeň očisťovania. Tieto problémy dokáţu naozaj preţiť len Ţidia. V kaţdej situácii sa musia rozhodnúť a ich vzťah s Bohom záleţí na tom, či nájdu správne rozhodnutie, alebo nie. Kaţdý sa to pokúšal ináč rozhodnúť, čo vytvorilo obrovské napätia. Aj v Ríme si helenisti zvolili jedno riešenie: na Jóm kipur si dajú s Bohom do poriadku počas celého roka nazhromaţdené veci a potom nejak zase vydrţia do ďalšieho Jóm kipuru. To nie je jeden nemorálne, ale jeden úprimný a pozitívny prístup. Hebraista zase do extrémov silil to, aby ako sa len dá dodrţal Zákon. Keď to robí úprimne druhých neodsudzuje, nechce to nanútiť aj na druhých, pretoţe jeho svedomie mu to nedovoľuje, aby v pohanskom prostredí jedol hocijaké mäso, tak nech tak koná. Aj on má biblický základ, Daniel a jeho spoločníci robili to isté. Jeho svedomie to takto vníma. Otázkou je to, ţe ako sa popri tejto mnohovrstovej spoločnosti dokáţu ešte aj gójovia zorganizovať do Kristovho jednotného tela. K tomu musel Pavol vyriešiť vyše storočný problém ţidovstva. Čiţe zákon nie je moţné dodrţať ako to hovorí aj Pavol: „…ale keď prišlo prikázanie, hriech oţil, ale ja som zomrel, a ukázalo sa, ţe prikázanie, ktoré mi malo byť na ţivot, to isté mi bolo na smrť. ” Riešením by bolo to, ţe by chodil v skafandri dva metre nad zemou a ani vzduch by nemohol dýchať, lebo aj ten by ho zanečistil. Čím viac sa niekto pokúšal ţiť pod zákonom, tým silnejšie bol konfrontovaný s tým, ţe je to totálne nemoţné. Zákon bol o tom. Ale keď ho dokonale nedodrţí a nedokáţe ho správne vyloţiť,bude zatratený. Na to hovorí Pavol: „Kto ma vytrhne z tela tejto smrti?! ” (Rim 7:24)

30

Od radikálneho farizeizmu po najextrémnejší hebraizmus existovaly všetky druhy odtieňov, medzi nimi sa vlastne kaţdý človek umiestnil v nejakom inom stupni. Bol taký helenista, ktorý niektoré zákony dodrţal, ale boli aj taký, ktorí uţ nedodrţali ţiadni zákon či sviatok. Ten ktorý sa cítil byť Ţidom uţ len s ohľadom na svoj pôvod – a na to ţe veril v Boha -, zmýšľal tak, ţe v pohanskom prostredí sa aj tak nedá dodrţať Zákony. Obaja mali pravdu. Dobre to ilustruje jeden príbeh v Talmude: jeden učeník jedného rabiho povie svoju myšlienku a rabiho odpoveď je: máš pravdu syn môj. Potom jeho druhý učeník povie presný opak a vyvráti to, čo povedal predchádzajúci učeník a rabi ho upokojuje: aj ty máš pravdu. Nakoniec sa ho pýta tretí učeník, prečo dal obidvom za pravdu aj keď hovorili presný opak. Na to rabi: aj ty máš pravdu syn môj. 31 Dnes v Izraeli vystupuje tento istý osudový problém, spoločnosť sa nedokáţe zjednotiť. Ortodoxný, ultraortodoxný a aj medzi nimi pätnásťtisíc uhlov pohľadu. Sú takí ultraortodoxovia, ktorí povaţujú celý Izrael za nečistý a majú pravdu, keďţe popol z červenej jalovice uţ dvetisíc rokov nie je, preto uţ dvetisíc rokov sa nedokáţe ţiadny Ţid očistiť z nečistoty od mŕtveho. Keď berieme Slovo váţne, tak celý Izrael je v stave nečistoty od mŕtveho. Viacero odpovedí je na tento problém: je úplne zbytočné dodrţiavať zákon, veď ani nie sú kňazi, ani chrám, ani čistý človek, ktorý by ho postavil. Preto podľa mnohých Ţidov musí chrám postaviť Mesiáš. Títo ultraortodoxní zakazujú ísť na chrámovú horu modliť sa, lebo tým ju podľa nich zanečisťujú. Z pohľadu Biblie majú pravdu. Podľa iného ultraortodoxného smeru treba všetko spraviť pre to, aby bol chrám postavený, lebo s predchádzajúcim stanoviskom sa nedá napredovať. Podľa iného názoru zase: keďţe sa z nečistoty od mŕtveho nevie očistiť, pre neho je úplne jedno, či dodrţí ostatné zákony, alebo nie. Keďţe nečistota od mŕtveho je sedemkrát váţnejšia ako nečistota spôsobená bravčovým mäsom, očisťovacie zákony strácajú zmysel.


Je konfrontovaný tým, ţe je to pre neho nemoţné vykonať, ale keď problém nevyrieši, bude zatratený. Tých ktorí brali zákon váţne, podľa svedomito, tých Zákon vtlačil do takého stavu, ţe dôverovali uţ len v Mesiáša, lebo tento duchovný stav mal len toto jediné východisko.32 To, čo v spojitosti s týmto píše Pavol v Liste Rimanom, bolo praktickým problémom medzi kresťanmi. List Rimanom v 14. kapitole popisuje prípad jedného kresťana, ktorý nejedol mäso. Nebol budhista, nie kvôli gréckym bohom nejedol mäso, nemeditoval, ale nemal na to vieru, ţe by v pohanskom prostredí mohol zjesť akékoľvek mäso, lebo videl, ţe nemôţe skontrolovať pôvod mäsa. Tohto Pavol nazýva človekom slabým vo viere, ale nezatracuje ho, len nech neznásilňuje svoj názor na druhých. K Jeţišovi prišiel raz jeden zákonník a spýtal sa ho: „Učiteľu, ktoré prikázanie je veľké v zákone? Jeţiš sa pýta: Čo je napísané v zákone?“ Ináč povedané: ty ako vykladáš zákon? Na to odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha a svojho blíţneho jako samého seba.“ Jeţišova odpoveď: „Dobre si odpovedal, to čiň a budeš ţiť.“ (Lk 10:25 a Mt 22:34) Riešenie problému: Pavol svoju odpoveď na problém vykladá v jednom veľkom spojitom myšlienkovom pochode: 1) Rim 1-8: Pavol stavia otázku viery a ospravedlnenia do stredobodu. Poloţí otázku: z čoho vychádza ospravedlneniez viery, alebo zo Zákona? 2) Rim 9-11: sa zaoberá stavom Ţidov a ich osudom v histórii spasenia 3) Rim a 12-15: odvodí praktické dôsledky vzťahujúce sa na zborový ţivot. Predkladá pred nás tie praktické riešenia, ktorými bolo moţné zjednotiť Rímsky zbor. 4) Rim 16: pozdravy a povzbudenia. Teologický a duchovný prístup k otázke je koreňom celej veci: Čím sa človek ospravedlňuje pre Bohom? Pavlove riešenie problému vychádza z praktického prístupu. Dôraz celej otázky zo Zákona prenesie na vieru v Jeţiša Krista. Kaţdý Ţid sa dostane do tejto neriešiteľnej situácie, ale nie preto, ţe Zákon je zlý, Zákon dokonale obsahuje pravdu. Lenţe na zemi sa pravda v takej dokonalej čistote ako to popisuje zákon nedá ţiť, pretoţe v človeku je prítomný hriech. Skrze to nás Boh uvádza do neriešiteľnej situácie, ale táto neriešiteľná situácia je zároveň aj momentom pravdy. Boh nevybabre s človekom, len mu ukáţe jeho skutočný stav. Nezostáva ţiadna iná šanca, len aby nás boh vo svojom zľutovaní a milosti zachránil. Celá otázka nespočíva v tom, ako k nej ľudia väčšinou pristupujú, kto aké prikázanie dodrţuje, kto bude zatratený a kto nie, ale východiskovým bodom je to, ţe všetci budú zatratení, keď ich nezachráni milosť Jeţiša Krista. Dôraz dáva na vieru a túto zodpovednosť vyvodí Zákona. Aj preto Pavla často zle chápali, mysleli si, ţe učí Ţidov aby zanechali Zákon. V tomto bolo pravdou, ţe Pavol učil, ţe nie to je podstatné, ako si ty vykladáš zákon a ako ho dodrţiavaš (čo z neho môţeš dodrţať), nie od toho záleţí, či budeš zachránený. Toto prekrútili a zle pochopili. Pavol iba oslobodil svedomie ľudí na to, aby sa skrze Ducha Svätého a svoje svedomie stavali k týmto praktickým rozhodnutiam, ako je napríklad otázka očisťovania. Oslobodil ľudí spod perfekcionizmu, čím sa stali omnoho normálnejšími. Môţe sa stať, ţe sa niekto zle rozhodne v niektorej otázke, ale predsa kvôli tomu nebude zatratený, lebo ho zachraňuje Boţia milosť. Dá dole z ľudí toto vraţedné bremeno a tým sa prestanú navzájom zatracovať. Ľudia sa vtedy navzájom zatracujú, keď sú sami pod zatratením. Na tom sa ale nedá budovať zbor. Tu je veľké zjavenie, priamo z neba prichádzajúce riešenie. Pavol tak prešiel ku koreňu veci ako nikto, bol toho schopný skrze Ducha Svätého. Nezamotal sa v hádkach, ale pri koreni riešil vec. Myšlienkový pochod listu: Výnimočným na liste je to, ţe jeho začiatok je právnický text, pouţíva právnické výrazy. To sa dobre hodí k identite Rimanov, ktorej silnú časť formovalo právo. Na čo Rimania boli najviac pyšní na to, ţe sú právnym štátom. Vedeli, ţe nie sú takí abstraktní a múdri ako Gréci a aj keď si ctili ich kultúru, seba povaţovali za lepších. Podstata ich identity pozostávala z tohto: buď maximálne dynamický, úspešný, dobíjaj, prelom všetko. Dôraz nie je na reči, ale na skutkoch, nemusíš byť moc abstraktný, ale rob svoju prácu a buď v nej úspešný. Pri tom zostaň úplne bezúhonný (právne čistý), nevykonaj neprávosť voči druhému pri tom, ţe buduješ svoju vlastnú moc a rozvíjaš svoj úspech. Prvý tematický okruh, ktorým sa zaoberá Pavol je, ţe kaţdý je pod hriechom:

32

Zákon nemá len jednu moţnosť výkladu, hlavne pre toho, ktorý v ňom ţije. Veď je napísané: dodrţ tieto prikázania aby si v nich ţil. Na to povie helenista, ţe keď nebude jesť mäso, tak sa dostane do takého podviţivenia, ţe zomrie skôr kvôli tomu. On povaţuje za správne, ţe je mäso. Kto rozhodne, ţe ktorý má pravdu? Nedá sa to rozhodnúť. Jednému hovorí svedomie to, druhému ono. A čo má robiť jeden ortodoxný s pohanom, ktorý je zamestnaním hrobár a tri krát do týţdňa sedí v zhromaţdení? Lebo on si s hrobárom nemôţe podať ruku, veď by potom musel ísť na pútnickú cestu do Jeruzalema očistiť sa. Celý List Rimanom je o riešení tohto problému


„Čo tedy? Či máme nejakú prednosť? Nijakým činom, lebo tu prv sme obvinili i Ţidov i Grékov, ţe všetci sú pod hriechom,.” (Rímskym 3:9 ) Tu vystupuje jeden právnický výraz: „obviniť“. Ţidov aj Grékov spolu obviňuje, lebo stáli pod mocou hriechu, čiţe kaţdý je hriešny. 1. kapitola sa zaoberá hriešnosťou pohanov. Veľkou otázkou je, keďţe pohania nedostali zákon, či môţu byť označení za hriešnych? Áno, lebo v stvorení sveta je Slovo zjavené. „Lebo sa nehanbím za evanjelium Kristovo, lebo je mocou Boţou na spasenie kaţdému veriacemu, Ţidovi predne i Grékovi. Lebo spravedlivosť Boţia sa v ňom zjavuje z viery vo vieru, jako je napísané: Ale spravedlivý bude ţiť z viery. ” (Rímskym 1:16 -17) Podstatou evanjelia pre Ţida, pre Gréka, pre kaţdého je, ţe spravodlivý ţije z viery. To je hlavným tvrdení listu. Pavol najprv sformuluje základné tvrdenie, potom ho začne dokazovať. Jedná úplne právnickým spôsobom, tvrdenie je Rim 1:16-17, potom to dokazuje. Prvá časť dôkazu je: Kaţdý človek je pod Boţím hnevom (Rim 11:18). Druhá časť: prečo sú pohania pod Boţím hnevom? (od Rim 1:19) Keď si poloţíme tú otázku, ţe prečo budú zatratení, keď nedostali a nepoznajú Zákon a nedostali Slovo Boţie? (Dnes túto otázku zvykli poloţiť tak, ţe prečo bude zatratený eskimák, ktorý nikdy nečítal Bibliu? Veru Pavel tvrdí, ţe aj on bude zatratený.) Kaţdého je moţné obţalovať: „pretoţe to, čo sa môţe vedieť o Bohu, je im zjavné, pretoţe im to Bôh zjavil. Lebo jeho, len smyslom duše pochopiteľné neviditeľnosti vidieť od stvorenia sveta po učinených veciach, totiţ jeho večnú moc a jeho boţstvo, aby boli bez výhovorky.” (Rímskym 1:19 -20) Teda Boh sa im dal poznať, preto sa nemôţu vyhovoriť. Nemôţu sa na nič odvolať. To je odkaz, ţe kaţdý národ dostal zjavenie o Boţom Slove. Toto zjavenie je stvorený svet. V stvorenom svete Boh ukázal všetko to, čo je v ňom neviditeľné. Dve veci: svoju večnú silu a svoju Boţiu prirodzenosť. To sa od stvorenia dá vidieť zo stvorených vecí, čiţe spoluprácou zraku a myslenia sa dá všetko pochopiť. Preto ani jeden člen ľudstva nemá výhovorku pred Bohom. Povinnosťou kaţdého človeka bez Biblie, bez evanjelia (zjavenie bolo, lebo prvé zjavenie je samotný stvorený svet) by bolo čisto len z videnia stvoreného sveta a pouţívaním Bohom daných rozumových schopností dospieť k obráteniu, ospravedlneniu, zanechaniu hriechu, k spoločenstvu s Bohom. Pavol Tvrdí, ţe ľudia Boha spoznali a chyba nastala potom: „Pretoţe poznajúc Boha neoslavovali ho jako Boha ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach, a zatemnilo sa ich nerozumné srdce, hovoriac o sebe, ţe sú múdri, stali sa bláznami ” (Rim 1:21-22) Nie s ďakovaním a chválou sa postavili k tomu, spoznali Stvoriteľa zo stvoreného sveta. V plnom rozsahu je to ich chyba, ţe vo svete existujúce zjavenie ich kvôli ich zlému srdcu nedoviedlo k uctievaniu, ale miesto toho začali mudrovať, skrze to sa ich srdce zatemnilo a stratili tú Boţiu známosť, ktorú predtým uţ dostali. Potom prišlo do ľudskej histórie uctievanie modiel a to zase vypôsobilo Boţí hnev. Uctievanie modiel je o tom, ţe začali uctievať stvorené veci miesto toho, na koho tie poukazujú. To, ţe začali uctievať stvorené veci poukazuje na to, ţe pochopili, ţe naozaj spoznali, ţe svet je jedno zjavenie, ktoré sprostredkováva pravdy, z ktorých je moţné pochopiť tajomstvá všemohúceho Boha. Ale neišli týmto smerom, ale začali uctievať tie stvorené veci sami o sebe. Po modlárstve prišli sexuálne úchylky, hriechy a perverznosti a potom všetky ostatné porušenia. Nakoniec tým končí 1. kapitolu, ţe môţe byť, ţe poznajú Boţí súd – tu tvrdí, ţe kaţdý národ na zemi vie, ţe tí, čo také činia, sú hodní smrti. Vedia, ţe tam niečo nepasuje a sú hodný smrti. Napriek tomu, ţe nielenţe to vykonávajú, ale aj schvaľujú keď niekto tak koná. Vybudovali v sebe taký druh morálky, ktorým ospravedlňujú tých ľudí, aj sami seba, ktorí vykonávajú tieto hriechy. Týmto Pavol obţaloval kaţdého pohana. Kaţdý pohan smeruje k zatrateniu. Kľúčovou vetou je: nemajú výhovorky. Keď bude stáť pred Bohom nap. Domorodec, na ktorého sa zvykli odvolávať a bude tvrdiť, ţe oni nečítali Bibliu a im nikto nekázal evanjelium, tak Boţia odpoveď bude: ţili ste v stvorenom svete, videli ste slnko, mesiac, hviezdy, stromy, zvieratá atď. Z toho ste ma mali spoznať, dostali ste rozumové schopnosti, mali ste dôjsť na to, akým spôsobom treba ţiť spravodlivo. Keď ste to nespravili, je to čisto vaša chyba. Preto ste hodní na zatratenie. Druhý tematický okruh: jedná so Ţidmi. 2. kapitola: aj ten človek je bez výhovorky, ktorý súdi druhého a pri tom sám činí to isté. „Lebo všetci, ktorí hrešili bez zákona, bez zákona i zahynú. A všetci, ktorí hrešili pod zákonom, budú zákonom odsúdení ” (Rim 2:12)


Niekto je zatratený preto, ţe nemá Zákon, iný zas preto, ţe ho má a predsa ho nedokáţe dodrţať. Ţidia sa dostanú pod súd skrze Zákon a vyjde najavo, ţe ho nedokáţu dodrţať. V ţiadnom ohľade nie sú lepší ako predchádzajúca spoločnosť. Nie tí sú spravodliví, ktorí počúvajú Zákon, ale tí ktorí ho plnia „Ale ak sa ty zovieš Ţidom a spoliehaš sa na zákon a chváliš sa Bohom a znáš jeho vôľu a vieš posúdiť, čo je dobré a čo zlé, vynaučovaný súc zo zákona, a dôveruješ si byť vodcom slepých, svetlom tých, ktorí sú vo tme, vychovávateľom nerozumných, učiteľom nedospelých, ty, ktorý máš tvárnosť známosti a pravdy v zákone; ” (Rim 2:1720) V inom preklade „stelesnená známosť a pravda“. To samo o sebe nezachráni nikoho. Síce je zjavená pravda, ale s tým si ľudia veľmi nevedia pomôcť. „ Ty, ktorý hovoríš necudzoloţiť, cudzoloţíš?” (Rim 2:22) Pavol veľmi dobre vedel, ţe medzi jeho poslucháčmi nie je ani jedna taká osoba, ktorá by dokázala dodrţať Zákon, preto, ţe on tento svet poznal z vnútra. Neexistuje ani jeden taký Ţid, ktorý by vedel dodrţať Zákon. Vedeli to o sebe veľmi dobre. Kto bol taký ako Pavol, ţe bol bezúhonný, ten sa zas preto prehrešil, ţe veľa vecí zle pochopil. Pavol ich upozornil, ţe kaţdý z nich uţ prekročil Zákon, a nie tí sú spravodliví pred Bohom, ktorí počúvajú Zákon. Čisto len pre to, ţe on pozná Zákon nebude spravodlivý, ale vtedy bude spravodlivý, keď ho aj dodrţí. Tu ale naráţajú na problémy a nedodrţia ho. Čiţe nie sú spravodliví. Aj oni rovnako idú do zatratenia ako aj pohania. 3. kapitola: poloţí otázku, aký má význam obriezka? Je v tom jeden profit, ţe Boh im zveril svoje Slová, ale vyzdvihuje Pavol, ţe to nie je ich zásluha, ale Boh je spravodlivý a kaţdý človek luhár. Rimanom 3:9: vyvodí záver. Právne dokazovanie sa skončí, a vynesie obţalobu. Aj Ţidia aj pohania sú pod hriechom, idú do zatratenia. „Či máme nejakú prednosť?“ tu vystupuje jedno iné slovo ako v treťom verši: „Či sme nadradenejší?“ - v ţiadnom prípade. Táto otázka sa nesie celým listom a raz hovorí proti ţidovskému pocitu nadradenosti, raz proti pohanskému pocitu nadradenosti, keďţe jedným z hlavných prekáţok zjednotenia zboru bolo aj to, ţe obidve skupiny si mysleli, ţe sú nadradení. Tu trafí ţidovskú nadradenosť. Jasným spôsobom obvinil Ţidov aj Grékov, ţe všetci sú pod mocou hriechu. To je východiskový bod . Potom viac veršov cituje Pavol zo starej zmluvy, aby podoprel svoje tvrdenie: „niet spravodlivého ani jedného“. Argumentuje na základe rabinického výkladu písma, lebo berie doslovne, ţe nie je spravodlivý ani jeden. Potom začne hovoriť o ospravedlnení, čo je kľúčové: podľa toho Zákon neslúţil na ospravedlnenie, ale na spoznanie hriechu. Na to je potrebný Zákon (Rimanom 3:21-26). Potom vyhlási, ţe ospravedlnenie sa deje z viery, z Boţej milosti zadarmo: „ A tak usudzujeme, ţe sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona. ” (Rim 3:28) Hovorí právnickou rečou ako pri argumentácii nejakého advokáta. „Kde je potom chvála človeka? Je vylúčená. Jakým zákonom? Zákonom skutkov? Nie! Ale zákonom viery..” (Rim 3:27) Potom začne celé historické teologické pojednávanie. V 4. kapitole dokáţe, ţe Abrahám bol ospravedlnený z viery, nie zo skutkov, nie zo Zákona a bol ospravedlnený predtým, neţ bol obrezaný. To je preto dôleţité, lebo je rovnako otcom neobrezaných veriacich ako aj obrezaných. A obriezka bola v jeho ţivote pečaťou ospravedlnenia z viery. Teda obriezka nemá ţiadny význam, keď sa niekto vzdiali od pravdy ospravedlnenia z viery. 5. kapitola: aké sú ovocia ospravedlnenia z viery v našom ţivote, potom sa vráti k teologickému a historickému zmyslu veci. Tu je v Roháčkovom preklade jedno nezrozumiteľné miesto. Rimanom 5:12: sa vracia k teologickému výkladu histórie spasenia späť celkom aţ po pád do hriechu. „Preto jako skrze jedného človeka vošiel hriech do sveta a skrze hriech smrť, a tak prešla smrť na všetkých ľudí, pretoţe všetci zhrešili -Lebo aj do zákona bol hriech na svete, ale hriech sa nepripočíta, keď nieto zákona. Ale smrť jednako kraľovala od Adama aţ po Mojţiša i nad tými, ktorí nehrešili podobným prestúpením ako Adam, ktorý je obrazom toho budúceho. ” (Rim 5:12-14) Toto sa dá dosť ťaţko chápať. To tvrdí Pavol, ţe aj do Zákona bol hriech na svete, otázkou je, či je hriech, keď nie je Zákon. Keď nie je hriech, ale len Zákon priniesol hriech, to znamená, ţe od Adama po Mojţiša neboli hriešnici, lebo hriech sa nepripočítal. Tu vysvetľuje Pavol, ţe prečo to nie je tak. Preto, ţe kaţdý zomrel a keď kaţdý zomrel – keď Zákon ešte nebol, keď ešte Boh nezapočítal hriech -, tak boli hriešni.


Ten rodokmeň, kde pri kaţdom stojí, ţe „a zomrel“ siaha od Adama po Noého. V tomto je taký odkaz, ţe pre ľudstvo to bolo v tej dobe veľký otras, lebo im nebolo jasné, ţe kaţdý musí zomrieť kvôli Adamovmu hriechu. Vtedy pochopilo ľudstvo, ţe Adamov hriech sa dedí ďalej. Preto ku kaţdému človeku, ktorý vystupuje v rodokmeni pripísali, ţe zomrel. Okrem jedného, Enocha, u ktorého ale figuruje, ţe nezomrel. Pavol hovorí, ţe títo ľudia nehrešili na spôsob Adamov. V pôvodine nieje „spôsob“, ale „porušenie zákona“. Po slovensky Adam porušil Zákon, lebo dostal Slovo a to porušil, preto zomrel. Po ňom ţijúci ľudia neporušili Zákon, lebo nedostali Slovo, preto hovorí Pavol, ţe nehrešili na spôsob Adamovho porušenia zákona a predsa zomreli. Oni nemali Zákon, takţe Boh im nezapočítal hriech a predsa zomreli. Na to hovorí Pavol, ţe bol hriech aj pred Zákonom. Kľúčovou vecou je, ţe nie Zákon vytvára hriech, ale hriech bol prítomný ako skrytá, neodhalená skutočnosť, dedil sa, pretoţe je duchovnou skutočnosťou. To oni nevideli, lebo bez Zákona sa to nedá vidieť. Ľudia videli len to, ţe ţijú a potom zomrú. Bolo to nepochopiteľné prečo musia zomrieť, keď len Adam prekročil Zákon. Mohlo to vyzerať aj ako nespravodlivosť. To dokazuje, ţe hriech bol neustále prítomný a Zákon ho priniesol na svetlo. Ukázal, ţe vlastne kvôli čomu všetci zomreli. V modernej filozofii New Age a Nietzse vychádzali z toho, ţe hriech vytvoril zákon. Podľa nich za to, ţe sa ľudstvo dostalo do takéhoto zdeformovaného stavu, je zodpovedný Zákon. Pavol hovorí, ţe so zákonom je všetko v poriadku, ten je svätý, dobrý a spravodlivý. Problém je hriech. Zákon slúţil nato, aby odhalil hriech – neviditeľnú ničivú skutočnosť. Zákon nedokáţe urobiť nič iné, len odhaliť existenciu hriechu a potom príde Jeţiš Kristus, ktorý je podobný Adamovi. Hriech aj spravodlivosť sú duchovné skutočnosti, človek nevykoná spravodlivé skutky a preto sa stane spravodlivým, ale jeho duchovný stav sa musí zmeniť na spravodlivý a potom bude konať spravodlivé skutky. Rovnako to bolo aj pri hriechu. Ľudia sa uţ narodili v hriešnom stave, v ich duchu bol prítomný hriech bez skutkov. Nevykonali nič zlé a ani nič dobré to aj vyzdvihuje Pavol. Preto sa duchovný stav ani nemôţe zmeniť, otočiť pomocou skutkov. Čiţe nie preto je človek hriešny, lebo vykonáva hriechy, ale preto vykonáva hriechy, lebo je hriešny. Nie preto je spravodlivý, lebo koná spravodlivé skutky, ale vtedy dokáţe konať spravodlivé skutky, keď je ospravedlnený. To dokáţe urobiť len skrze vieru v Jeţia Krista.33 Adam a Jeţiš sa v tomto podobajú, lebo od jediného Adamovho hriešneho skutku sa dostalo celé ľudstvo do hriešneho stavu, potom prišiel druhý Adam a od jeho jediného skutku, od vykúpenia sa tento proces deje smerom späť. Ľudia sa dostávajú do stavu „dedičnej“ spravodlivosti a preto dokáţu konať spravodlivé skutky. Vidiac tieto veci o ktorých tu hovorí Pavol, človek pochopí, ţe Pavol bol v nebi a počul také veci, ktoré ani nemohol povedať. To, čo je tu popísané, sú také elementárne zjavenia, ktoré nevznikli z jeho vlastného rozmýšľania, ale pochopil celú históriu. Zhrnutie Listu Rimanom 3-4. kapitola: láme ţidovský pocit nadradenosti. 7. kapitola: cieľ Zákona nebol daný na ospravedlnenie, ale na spoznanie, rozpoznanie hriechu. Oboznámi človeka, ţe je v stave hriechu a nedokáţe sa z neho vyslobodiť. 8. kapitola: zhrnutie o ospravedlnení z viery. 9-11. kapitola: v 9. kapitole čítame otázku predurčenia. Pavol hovorí o osude ţidovstva, otázka odvrhnutia ţidovstva je hlavnou témou 11. kapitoly. Vznik pohanského kresťanstva vychádza z toho, ţe veľká časť ţidovstva je odvrhnutá a na ich miesto boli do dobrej olivy vštepené mnohé pohanské národy. Týmto hovorí Pavol, ţe keď je niekto vštepený do koreňa, tuku dobrej olivy, nech sa nepovyšuje proti konárom - vrátane aj vylomených konárov -, nech nehovorí, ţe preto boli vylomené konáre, aby som ja bol vštepený. Keď niekto toto hovorí musí vziať na vedomia, ţe to je z Boţej milosti skrze vieru a preto treba k tejto otázke pristupovať s Boţou bázňou. 11. kapitola, ktorá je jeden obrovský myšlienkový pochod sa končí jedným ţalmom, hymnou. Takţe konečný záver apoštola Pavla na konci 11. kapitoly potom, ako obţaloval kaţdý národ (Ţidov aj pohanov), kaţdému ponúkol jedinú moţnosť záchrany a ospravedlnenia skrze vieru v Jeţiša Krista. Pričom zboril ţidovský pocit nadradenosti a pohanský pocit nadradenosti, zloţil dôraz z otázok okolo Zákona a premiestnil ho na záchranu skrze milosť. Potom apoštol Pavol usudzuje, ţe Boh zavrel všetkých pod neposlušnosť. „pretoţe Bôh zavrel všetkých do neposlušnosti, aby sa nad všetkými zmiloval..” (Rim 11: 32) Podľa nového prekladu teda kaţdého nanútil do neposlušnosti, aby sa nad kaţdým zmiloval. Potom je prekvapivé, ţe po konečnom zhodnotení Pavol prejde do chvály, v ktorej vyvyšuje Boţiu múdrosť, jeho známosť, súdy a cesty, 33

Aj v čase Starej Zmluvy boli spravodliví ľudia, ale oni boli tieţ ospravedlnení z viery. Napríklad Dávid, Alţbeta atď. Aj oni mali hriechy, ale ich museli riešiť moţnosťami, ktoré poskytoval Zákon. Museli ţiť z viery, lebo situácia bola nemoţná kvôli Zákonu. Boli dve moţnosti: človek sa spoľahne na Boţiu milosť a čaká na Mesiáša. To je pravdivý stav, lebo vychádza zo skutočnosti. Druhá moţnosť je, ţe začne klamať sám seba a aj svoje okolie, to je farizejská verzia. Oni neboli ochotní uznať, ţe sú v nemoţnej situácii, ktorú nevedeli vyriešiť, mysleli si, ţe oni ju dokáţu riešiť v rámci ohraničení Zákona. Oklamali tým sami seba, aj Pavol bol v tomto stave pred svojím obrátením. Preto bol niekto spravodlivý, lebo neoklamal sám seba, ţil z milosti. Aj Jozef, keby chcel dodrţať Zákon, tak by sa mýlil. Aj Dávid bol preto spravodlivý, lebo nebol farizejský, nedodrţal zákon do písmena, ale vţdy ţil z milosti.


fantastickú nadradenosť, nevyšpehovateľnosť, neprebádateľnosť a vyjadrí, ţe len Pánova myseľ dokáţe tieto veci pochopiť. Téma 12. kapitoly je, ţe akým spôsobom dokáţe Rímsky zbor zostať v jednote a fungovať. Prejde na konkrétne usmernenia vo viere, ktoré umoţnia, aby bolo kresťanovi moţné vyhnúť sa rôznym napätiam, prehrám, teologickým hádkam, bojom okolo Zákona. (V Liste Títovi hovorí Pavol, ţe hádkam o Zákone sa vyhýbaj, lebo sú neuţitočné a zbytočné.) Nie tieto otázky rozhodnú, či je niekto v milosti Boţej a v jakom vzťahu je s Pánom. V 13. kapitole Nás Pavol upozorňuje na to, ţe štátnej moci sa máme podriadiť. 14.-15. kapitola: vyvodí závery, ako majú ţiť ţidovskí a pohanskí kresťania v jednom zbore bez toho, aby museli jeden druhého presvedčiť o pravde tisícich druhov výkladu Zákona. Ohľadne týchto vecí nech je kaţdý presvedčený podľa svojej viery a chápania. Vo veci jedenia, pitia, sviatkov novomesiacov nech sa navzájom neodsudzujú, lebo nie toto je podstatou kresťanstva. Toto je jedno geniálne riešenie, lebo Pavol nezavrhuje Zákon a ani nepredstavuje Zákon, ale prenesie dôraz na skutočný pôvod otázky. Upozorňuje, aby kaţdý bol ohľaduplný k citlivosti toho druhého, jeho zvykom,34 takýmto spôsobom umiestni otázky okolo zákona pod právomoc osobného svedomia a upozorní kaţdého, ţe vo vzťahu s Bohom a v ospravedlnení toto nie je rozhodujúcou otázkou. V 15. kapitole vysloví ten princíp, podľa ktorého silní vo viere majú niesť slabosti slabých. Kaţdý nech jedná s úctou voči svedomiu, osobnosti a presvedčeniu toho druhého. (Je rozdiel medzi tým, ktorý neje bravčové mäso a nechce to nanútiť na ostatných a medzi tým, ktorý je bravčové mäso a chce to nanútiť aj na ostatných.) Toho človeka, ktorý chce svoje zvyky nanútiť na ostatných Pavol v 4. kapitole 1. Listu Timoteovi označuje za démonického. Čiţe sa v slobode ţijúci kresťania nemusia podvoliť farizejskými zvykmi ţijúcim kresťanom. Keď je niekoho svedomie prísnejšie (napríklad nestavia vianočný stromček), tak nech nezatracuje zvyky toho druhého a je to pravda aj naopak, čiţe nech sa kresťania v cirkvi navzájom nepohoršujú. Veľké zbory dokáţu vzniknúť a úspešne fungovať, rásť len v takomto duchu a chápaní. Z hľadiska praktického vedenia cirkvi, nie z teologického hľadiska, vyzdvihujeme nielen to, ţe toto je pravda, ale treba povedať aj to, ţe aj z hľadiska zakladania zborov, organizovania, pastorovania zborov je Pavlove riešenie geniálne a je v skutočnosti kľúčom k rastu. Ešte sa z 15. kapitoly dozvieme, ţe aj pohania sú preto povolaní, aby spolu s vyvoleným ľudom oslavovali Pána (nie je biblické vytvoriť zvlášť ţidovský a zvlášť pohanský zbor). Odkaz Listu Rimanom je, ţe ţidovské náboţenstvo nie je biblické a rovnako nie je správne zhromaţdiť ţidovských kresťanov v zboroch zaloţených na zachovávaní Zákona, oddelene od pohanských kresťanských zborov. V novozmluvnej histórii to je Boţia vôľa, aby kresťania so ţidovským a pohanským pozadím boli v jednom zbore. To krídlo hnutia mesiášskych Ţidov, ktoré za kaţdú cenu chce vytvoriť zvlášť ţidovské kresťanské zbory, ktoré sa zakladajú na dodrţiavaní ţidovských zvykov, nie je biblické a nie je novozmluvné. Pavol píše ešte o zbierke (Macedónia a Achaja robí veľkú zbierku), po ktorej Pavol pôjde hore do Jeruzalema. Prosí, aby sa modlili a robili duchovný boj za to, aby sa vedel vyslobodiť z útokov nekresťanských Ţidov a mohol sa dostať do Ríma. Tu popisuje, ţe svoju sluţbu povaţuje za dokončenú, cíti, ţe má odovzdať to, čo doteraz vykonal a má pokračovať vo vlastnej apoštolskej práci, ktorú dostal na zakladanie zborov smerom na západ. 16. kapitola - pozdravy, odtiaľto vyjde najavo, ţe list bol písaný z Korintu (16:21-24). Pavlova prosba o modlitbu na konci 15. kapitoly nebola len prázdna náboţenská formula, ale videl dopredu, ţe pokiaľ sa dostane do Ríma, bude musieť prejsť cez také duchovné konflikty, v ktorých ešte nikdy nebol. Proti tomu, aby Pavol dokázal preniknúť do Ríma diabol zvýši všetok svoj doterajší odpor. To sa aj udialo. Z doterajších udalostí, ktoré sa udiali v Efeze, Filipách, Korinte vidieť akej úrovni duchovné boje Pavol prešiel. V týchto oblastiach Pavol napadol samovládu tam prebývajúcich duchovných síl, ktoré boli knieţatstvami na ríšskej úrovni. (Efez patril pod sluţbu bohyne plodnosti, to bolo knieţatstvo na úrovni ríše, lebo stálo v stredobode ríše. Aj sila knieţatstva nachádzajúceho sa v Korinte mala vplyv na celú ríšu, podobne aj vo Filipách, atď.) Pavol veľmi dobre vedel, ţe keď v týchto mestách musel prebojovať takéto boje, tak ani jeho cesta do Ríma nebude ľahšia, práve naopak. Samotný satan stál nad celým kráľovstvom a Pavol videl, ţe samotné dostavenie sa do Ríma bude spôsobovať doteraz nevídané ťaţkosti, preto prosil modlitby a nie z náboţných pohnútok. Spoločné modlitby Rímskeho zboru mohli mať osudový účinok na to, či sa Pavol dostane do Ríma, alebo nie. Pavlova cesta do Ríma Príbeh pokračuje v skutkoch apoštolov, teda Pavol je na ceste do Jeruzalema:

34

Napríklad: keď niekto niekoho pohoršuje svojou slobodou, tak z ohľaduplnosti voči druhému ju nemusí za kaţdú cenu pouţívať, ale zas ten, ktorý je veľmi prísny, nech nenanucuje na druhých svoju prísnosť.


„ A keď tam pobudol tri mesiace, a ţe sa Ţidia boli na neho nachystali, keď sa mal plaviť do Sýrie, bol tej mienky, ţe sa vráti cez Macedoniu. ” (Skutky 20:3) Skutky 20:17-35: Rozlúčka s efezskými staršími. V tejto časti uţ povie, ţe vie, ţe ho čaká výnimočne veľký duchovný boj. Jeho uţ viac neuvidia, nemá v úmysle vrátiť sa do Efezu, Ázie, Galácie, Korintu, atď. „A teraz, hľa, ja viem, ţe uţ viacej neuvidíte mojej tvári, nikto z vás, medzi ktorými som chodil a hlásal kráľovstvo Boţie.”( Skutky 20: 25) Upovedomuje efezských starších, ţe od teraz je pastorovanie zboru ich zodpovednosťou a nech tak vykonávajú svoju sluţbu, ako to videli u Pavla. Povie aj proroctvo, ktoré sa vyplní v Efeze a v Ázii: „Lebo ja viem toto: ţe po mojom odchode vojdú medzi vás draví vlci, ktorí nebudú šetriť stáda. Ba aj z vás samých povstanú muţovia, ktorí budú hovoriť prevrátené veci, aby tiahli učeníkov za sebou. ” (Skutky 20: 29-30) Preplaví sa do Týrosu, kde ho učeníci upozorňujú skrze Svätého Ducha, aby nešiel hore do Jeruzalema. Napriek tomu pokračuje v ceste a dôjdu do Cezaree, kde sa v dome evanjelistu Filipa stretne prorok Agabus s Pavlom a prorokuje mu, ţe ho poviaţu Ţidia v Jeruzaleme, ale on vyzná, ţe je hotový aj zomrieť za Jeţiša Krista. Je to veľmi zaujímavé, ţe v Skutkoch 20:4 čítame, ţe Duch svätý (skrze týrskych učeníkov) upozorňoval Pavla na nebezpečenstvo a v Skutkoch 20:14 sa uţ ukľudnili v Pavlovom rozhodnutí, ţe pokračuje v ceste do Jeruzalema. Udeje sa obrovská, Novu Zmluvu vymedzujúca udalosť, keď príde Pavol k Jakubovi (ktorý je nevlastným bratom Jeţiša Krista a v Skutkoch 15 sa objaví ako veľmi rozhodný a silný), ktorý je uţ pastorom zboru a k Jeruzalemským starším. „A na druhý deň vošiel Pavel s nami …” (Skutky 21:18-26) Jakub hovorí, ţe v Jeruzaleme ţije viac tisíc dobrých, v Jeţiša Krista veriacich kresťanov s ţidovským pôvodom, z ktorých mnohý horlia (v gréčtine: dzélotész tu nomú), čiţe za zelótsky Zákon. To je veľmi silný výraz, ktorý pouţívali v tej dobe v ţidovstve na tých ľudí, ktorý boli najsnaţivejšími dodrţiavateľmi Zákona. Nie je reč o zelótoch, ale o nadšených ľuďoch dodrţiavajúcich Zákon. Druhá vec, ktorú hovorí Jakub je, ţe počuli o Pavlovi, ţe tých Ţidov, ktorý ţijú v diaspóre učí, aby sa odtrhli od Mojţiša, aby neobrezávali svojich synov a aby sa vzdali ţidovských zvykov. Jakub radí, ţe sú taký muţi, ktorý priali na seba nazarejský sľub (napríklad strihanie vlasov), a aby Pavol financoval ich obete, všetko pre to, aby zvedeli tí, ktorý ho súdia, ţe nie sú pravdou tie klebety, ktoré sa šíria o Pavlovej sluţbe. Týmto Pavol dokázal, ţe aj on dodrţiava Mojţišov Zákon a nikdy nevyučoval nič protichodné. Potom Jakub zdôrazní, ţe čo sa týka kresťanov s pohanským pozadím oni uţ rozhodli, ţe napriek ich vôli a zvykom nech nedodrţiavajú zvyky vyplývajúce zo Zákona. Čiţe podstatou problému bolo to, ţe čo Pavol učil ţidov ţijúcich v diaspóre. Vtedy Pavol zobral k sebe muţov, očistil sa s nimi, vošiel do Chrámu, prešiel cez očistný rituál, verejne zahlásil čas uplynutia ich nazarejského sľubu a financoval obete na ktorých sa sám zúčastnil. Túto časť učitelia Biblie vykladajú dvomi spôsobmi. 1.) Pavol predsa len vyučoval Ţidov ţijúcich v diaspóre, aby sa odtrhli od Zákona daného Mojţišom, aby neobrezávali svojich synov atď. V tom prípade Pavol nejednal úplne priamo, veď sa vlastne on sám zúčastnil symbolického rituálu (navyše z jeho strany nepovinného), na obeti a očisťovaní, ktoré má zmysel výslovne len pod Zákonom a navyše to aj financoval (to bol v tej dobe drahý špás). Všetko to robil preto, aby podoprel jedno klamstvo, lebo keď ţidov ţijúcich medzi pohanmi učil, aby nedodrţiavali Mojţišov Zákon (Jakub mu povedal, aby to spravil pre to, aby dokázal, ţe obvinenia nie sú pravdivé), tak toto bol z Pavlovej strany jedno kompromisné, pokrytecké riešenie. Sú taký Učitelia Biblie, ktorý hovoria, ţe Pavol sa podriadil rozhodnutiu miestneho zboru, keďţe aj sluţobné dary sa musia podať rozhodnutiu miestneho zboru, keď to nie je ich zbor, alebo nevznikol skrze ich sluţbu. Toto je z hľadiska Pavlovej sluţby kľúčová otázka. Čiţe, keď on nejednal na základe svojho presvedčenia, tak zostal v klamstve, zaprel tie princípy, ktoré pred tým hlásal, jednal pokrytecky a spolu s Jakubom oklamali Izraelský národ vrátane ţidovských kresťanov. V svetle 2. kapitoly Galaťanom, kde Pavol napomenul Petra kvôli drobnému pokrytectvu (vzhľadom k tejto udalosti to môţeme tak nazvať), je ťaţko prijateľné toto vysvetlenie, veď potom by Pavol jednal proti svojmu vlastnému presvedčeniu. 2.) Keď to ale tak nieje, tak potom Pavol nikdy neučil Ţidov ţijúcich v diaspóre, aby sa odtrhli od Zákona a od zvykov, keďţe aj on sám ţil tak, ţe dodrţoval Zákon. Z toho vyplýva, ţe Pavlove listy nemôţme chápať nezávisle od tohto príbehu. List Rimanom, Galaťanom, Efeţanom a ostatné nemôţme chápať tak, ţe tieto učia Ţidov aby opustili Zákon, obriezku a zvyky. Všetky verše, ktoré hovoria o Zákone treba vykladať v tomto svetle. Napríklad: človek nebude spasený zo skutkov Zákona, ale to neznamená, ţe ani jeden Ţid nemá zachovávať Zákon. Pavol nebol odporcom Zákona, a horlivosť vtedajších Ţidov voči Zákonu nehral, ale zo srdca, z vnútra pohnutý podľa nej ţil. Títo kresťanský Ţidia skrze vieru v Jeţiša Krista a skrze Svätého Ducha ţili podľa Zákona, obetovali v chráme, robili nazarejské sľuby, vykonávali rôzne očisťovania. Nebolo to kvôli ich bludu, či poblúdeniu. Čiţe ani teológia pochádzajúca z kresťanského antisemitizmu nie je správna. Riešenie nachádzame v Liste Rimanom, kde Pavol dal preč dôraz z týchto otázok, a poloţil do stredobodu ospravedlnenie z viery. Presne preto, aby boje, ktoré vznikali medzi rôznymi výkladmi Zákona, ako aj napätie medzi ţidovskými a pohanskými vyriešil tým, ţe poloţil iný základ.


Z celej Novej zmluvy vidieť, ţe Apoštoli nepopierajú Zákon, avšak nikdy nepostavili do stredobodu niektorý z výkladov Zákona a jeho propagovanie. Drţali sa svojej úlohy, kázať ospravedlnenie z viery, jedinú moţnosť ako získať spasenie. To, ţe kto akým spôsobom, s akou prísnosťou bude dodrţiavať Zákon nechali na vlastné svedomie veriacich. Ten istý Jeruzalemský zbor, ktorý teraz s takou vervou holduje Zákonu, pred 1-2 desaťročiami, keď sa muţi tri hodiny po tom, čo pochovali Ananiáša a Zafíru vrátili do zboru – čo je na podľa Mojţišovho Zákona neospravedlniteľný hriech - prijal to, čo urobili a ani to nespomenuli. Vedel to aj Peter a vtedy to prijal. Číţe nie je moţné zatracovať ani helenistických ţidov, ani prísnych zákonníckych ţidov. Ale nepovedali to, ţe treba zanechať Zákon, lebo aj Jeţiš vyučoval, ţe ten,kto by ubral čo i len najmenšie z prikázaní, ten bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Na dnešné ţidovské kresťanstvo sa z toho nedá odvodiť priamy dôsledok, veď od vtedy uplynulo dvetisíc rokov, bol spustošený chrám a celá situácia v spojitosti s históriou spasenia sa zmenila. Môţe to však znamenať v ţivote jedného ultraortodoxného, alebo ortodoxného ţida, ktorý prijal Jeţiša Krista a obrátil sa, aby dodrţal svoje zvyky, ale tak, aby ich nenanútil na druhých, ba čo viac, aby sa nepovaţoval preto, ţe je iný za nadradenejšieho oproti druhým. Jedine kresťanstvo (ktoré sa zakladá na spasení a ospravedlnení) dokáţe uvolniť napätie, ktoré je v ţidovskej spoločnosti. Preto sa ţidovský národ len vtedy bude vedieť ujednotiť, keď príjme toto riešenie, to je mesianistické riešenie. Často to aj kresťanstvo tak vykladalo, ţe Pavol bol proti Zákonu, a tak mohlo vzniknúť antisemitistické zpohanštené kresťanstvo. A ţidovstvo odmietlo Jeţišovu sluţbu a Pavlovu sluţbu apoštolov, lebo aj oni si vykladali tieto skutky za protizákonné. Pavla zatknú jeho nepriatelia počas prinášania obeti, na základe falošného obvinenia (podľa kt. voviedol do Chrámu pohana). Rímsky tisícnik, ktorý vyslobodí Pavla si myslí, ţe Pavol je falošný mesiáš, ktorý nedávno predtým (ako o tom pojednáva aj Josephus Flavius) obkľúčil so štyridsiatimi tisícmi ľuďmi Jeruzalem, ale rímske légie porazili jeho vojská. Potom tento človek utiekol so štyri tisícmi sikáriusmi (dýkoví) na púšť a bolo za ním vyhlásené pátranie. Pavol vysvetľuje, ţe on nie je tá osoba, ale ţid disponujúci právami rímskeho občana, potom má jednu reč pre ţidov na námestí Chrámu, zo schodov Antóniusovej pevnosti. „A nejaký Ananiáš, človek, poboţný podľa zákona, ktorému dávajú dobré svedoctvo všetci Ţidia, ktorí tam bývajú, 13 prišiel za mnou a zastanúc ku mne povedal mi: Bratu Saule, prezri! A ja som prezrel v tú istú hodinu a pozrel na neho. (Skutky 22:12-13)“ Vyhlasuje, ţe nemôţe byť ani reč o tom, ţe by kresťania boli proti Zákonu. Aj o Ananiášovi (skrze ktorého sa Pavol naplnil Svätým Duchom) vedel kaţdý v Damašku, ţe je ţid ţijúci podľa zákona. Kvôli Pavlovmu rímskemu občianstvu sa Rimania zaručia za jeho,stráţenie a jednajú s ním zákonne, ochraňujú ho pred hnevom jeho vlastného národa. Na druhý deň postavila rímska správa Pavla pred Sanhedrin, kde sa znovu dostal do ţivotu nebezpečnej situácie. Avšak vedel priniesť nejednotu do rady tou vetou, ţe on je farizej a obviňujú ho kvôli jeho viere vo vzkriesenie z mŕtvich. Neskôr to uzná vo svojej obrannej reči, ţe to bola taká zavádzajúca veta. „Alebo aj títo sami nech povedia, či našli na mne nejakú neprávosť, keď som stál pred vysokou radou, krome toho jedného zavolania, čo som skríknul stojac medzi nimi, totiţ ţe pre zmŕtvychvstanie mŕtvych som ja dnes od vás súdený.” (Skutky 24:20-21) Jedným zo základných zákonov rabinického výkladu Písma je, ţe za cieľom záchrany ţivota je moţné Zákon porušiť, okrem uctievania modiel, krvismilstva, cudzoloţstva a okultných hriechov. Začne sa Pavlovo zajatie, pričom ho neustále chcú zabiť úkladní vrahovia. To nie je nič iné neţ Satanov pokus zabrániť Pavlovi v ceste do Ríma. Pravdepodobne videl, ţe keď Pavol vkročí do Ríma, tak je koniec jeho kráľovstvu, vybudovanú zlobu a temnotu zbúra boţie kráľovstvo. Vyplní sa tým aj to, čo povedal Jeţiš vo svojej reči o posledných časoch, ţe keď nás ponesú pred kráľov a miestodrţiteľov, aby sme sa nestrachovali, lebo z toho budeme mať mi svedectvo. Pavlovi táto situácia umoţnila, aby sa objavil pred ľuďmi vo váţnej pozícii, a pravidelne im vydával svedectvo o Jeţišovi Kristovi. Svoje obranné reči vţdy postaví tak, aby bola moţnosť na vydanie svedectva. Z 24. kapitoly Skutkov môţeme vedieť, ţe Pavla jeho nepriatelia obviňovali tým, ţe je to nebezpečný človek, lebo prináša rozdelenie medzi všetkými ţidmi ţijúcimi na zemi, a aj Chrám chce znesvätiť. V Skutkoch 24:11-18 však Pavol povie, ţe o tom nemôţe byť ani reč. Prišiel do Jeruzalema, aby sa modlil v Chráme, čiţe tým ukazujúc, ţe si ctí Mojţišov Zákon. Ani mu nevedia dokázať všetky tie obvinenia, lebo verí v Zákon a slová prorokov. Čiţe jeho sluţba sa nezakladala na pošliapaní zákona. Prišiel pre to, aby priniesol ľudu Izraela almuţnu, zajali ho v Chráme práve počas skutku očisťovania predpísaného v Zákone. Medzi tým sa Pavol dostal do Cezaree, kde o niečo viac neţ dva roky strávi v zajatí. V tomto čase sa stane zmena miestodrţiteľa, pretoţe miesto Felixa sa stane miestodrţiteľom Pontius Festus. Obnovia jeho proces a Festus chce najprv odovzdať Pavla ţidom, ktorý prinášajú mnoho váţnych obvinení proti jemu.


„ A keď prišiel, obstúpili ho z Jeruzalema dolu prišlí Ţidia a snášali proti Pavlovi mnohé a ťaţké ţaloby, ktoré nemohli dokázať, 8 keď sa bránil Pavel a hovoril: Ani proti zákonu Ţidov, ani proti chrámu ani proti cisárovi som sa ničím neprehrešil.” (Skutky 25: 7-8) Avšak tie výmysly nevedeli dokázať. Avšak keď Festus chce poslať Pavla späť do Jeruzalema, Pavol pouţije svoje právo ako rímsky občan a odvolá sa k cisárovi. Totiţ kaţdý rímsky občan má právo na to, aby v jeho veci vyniesol rozsudok samotný cisár. Pavol videl, ţe takto sa mu môţe naskytnúť moţnosť dostať sa do Ríma a vie byť svedectvom o Jeţišovi aj pred cisárom. (Sk 26.) Pavol dostane moţnosť, aby mohol vydať svedectvo pred II. Herodesom Agripom. Svojím dlhým a veľkým svedectvom povie všetko, a skoro ich prijme k tomu, aby sa aj oni stali kresťanmi. Dobýva hlavne Agripu. Aj Agripovým rozsudkom bolo to, ţe on by ho prepustil, ale keďţe Pavol sa odvolal na cisára, preto mu nemohol navrátiť slobodu. (Sk 27.) Po neustálom ohrození ţivota Pavol nastúpi na loď, Lukáš je s ním a podľa tradície počas dvojročného zajatia v Cezarei napísal pri Pavlovi svoje Evanjelium. Satan oberie kapitána lode o triezvosť, pretoţe sa pustí na cestu po Jom kipurskom pôste, v jesennom čase sa uţ nemali púšťať na cestu, to stálo skoro kaţdého ţivot. Ale keďţe Boh chcel, aby sa Pavol dostal do Ríma, preto sa satanovi tento útok nepodaril. Menšiu pravdepodobnosť by mal tento útok, keby sa nie vtedy pustili na cestu, zároveň je jasné aj to, ţe tá búrka nemala len prirodzený dôvod. (Sk 28.) Nakoniec sa zachránia a pristanú na ostrove Malta. Satan ani tu neoddychuje, lebo ho poštípe vretenica, on však jedná skrze vieru, hada strasie do ohňa a potom mu nič nie je. Vidiac to Malťania začnú ho oslavovať ako boha. Pavol aj tu evanjelizuje, uzdraví mnohých chorých a obyvatelia ho prepustia s veľkou úctou. V druhom Liste Korinťanom vymenuje medzi svojimi prenasledovaniami stroskotanie a tomu podobné prenasledovania za ktorými stáli zlé duchovné bytosti. Existujú v ţivote Boţích muţov nadprirodzené skúšky, prenasledovania. Satan má moc nad počasím, dravými zvieratami atď., vie ich pouţiť proti Boţím sluţobníkom. Ako sme uţ spomínali, preto prosil Pavo,l aby sa za neho modlil Rímsky zbor, lebo mal nadprirodzené prenasledovanie. Boh je ale mocnejší a väčší ako satan a Pavol sa dostaví do Ríma celý a zdravý (Sk 28:16). Posmelil sa, pokračoval vo svojej sluţbe. Potom je Pavol v zajatí v Ríme a čaká na to, aby ho vypočul cisár. To ešte nie je to zajatie, v ktorom zomrel ako mučeník. Po svojom prvom rímskom zajatí je oslobodený a pokračuje v evanjelizácii, zakladaní zborov, budovaní. V tomto období ešte píše listy (listy, ktoré sa zrodili po Skutkoch apoštolov), potom padne do zajatia ešte raz, na konci ktorého počas Nerovho prenasledovania kresťanov zomrie mučeníckou smrťou. Novozmluvný dôkaz s týmto v spojitosti nie je, ale historická tradícia o tom pojednáva. Rozdelenie listov je nasledovné: List Rimanom, dva Listy Korinťanom, List Galaťanom, a List Ţidom nazývajú soterologickými listami (zaoberajúce sa tematikou sotérie – vyznania). Dva Listy Tesalonickým nazývajú eschatologickými listami. Pastierske listy: dva Listy Timoteovi a List Títovi. Z prvého zajatia píše Pavol štyri listy, listy pre efezský, kolosský, filipský zbor a List Filemonovi. Tieto zvyknú nazývať teológovia listami z väzenia a kvôli tematickej jednote aj kristologickými listami. Dôvodom tohto pomenovania je, ţe obsahujú jedno- dve veľké hymnické vyznania o ľudskej a Boţskej prirodzenosti Jeţiša Krista. Napríklad: Ef 1:20-23, Kol 1:14-21, Fil 2:5-11. Tieto sú písané naraz – vyplýva to z ich pozdravu -, z ich obsahu vyplýva, ţe List Efeţanom a Kološanom sa na mnohých miestach v texte na seba podobajú. (List Efeţanom posiela po Tichikovi, List Filemonovi po hlavnom účinkujúcom Onezimovi) Z Listu Filipanom vysvitne, ţe apoštola Pavla drţia uväzneného v dome cisárovej osobnej stráţe, spolu s ostatnými zajatcami disponujúcimi rímskym občianstvom vysokej hodnosti. Dovolia jeho známym aby mu slúţili a zaopatrovali ho. Čaká na svoj výsluch pred cisárom a počas tej doby evanjelizuje, mnohí sa obrátia. Poznali ho v celom dome osobnej stráţe a aj bratia odváţnejšie hovorili Slovo počas jeho tamojšieho pobytu.


List Efeţanom Tento list bol písaný v strede Ázie, v Efeze. List okrem toho, ţe je kristologickým listom obsahuje ešte aj vyučovanie o cirkvi. 1. kapitola: Cirkev bola naplánovaná od vekov a nie je akýmsi Bohom vymysleným programom „B“, alebo akousi vedľajšou vecou. Cirkev a členovia cirkvi sú od stvorenia sveta dopredu naplánovaní, sú to osoby zodpovedajúce Boţej dokonalej vôli, menovite určené a povolané. 2. kapitola je o vzťahu ţidovstva a pohanov, Pavol podľa svojho zvyku spomenie túto tému. Potvrdzuje, ţe záchrana je skrze vieru. Dôkladne rozoberá, ţe pohania ţili bez Boha a bez nádeje, boli vzdialení od spoločenstva s Izraelom, v Jeţišovi Kristovi sa stali blízkymi. Zvlášť vyzdvihuje, ţe rozdeľujúci múr medzi ţidmi a pohanmi, ktorý priniesol nepriateľstvo, zrušil Jeţiš tým, ţe odstránil z cesty zákon pozostávajúci v jednotlivých prikázaniach. Základom tohto nepriateľstva bol Zákon, ale to nemôţeme dať do protikladu s uţ skôr analyzovanou časťou, v ktorej Pavol vydával svedectvo o tom, ţe je ctiteľom Zákona. Jeţiš v jednom tele spojil ţidov a pohanov. 3. kapitola: Zjavenie, ktoré on hlása je nové oproti starému zjaveniu, a jeho čas prišiel teraz skrze duch apoštolov a prorokov. Podstatou nového zjavenia je, ţe pohania sú spoludedičmi a údmi, časťami toho istého tela, sú súčasťou zasľúbení v Jeţišovi Kristovi skrze evanjelium. Bola zrušená, a nikdy ani neexistovala ţidovská nadradenosť a obrátení z pohanov sa môţu zabudovať do cirkvi s rovnakou hodnosťou a s rovnakými právami, tela Mesiášovho skrze evanjelium. To je základom zjavenia o cirkvi. Pavol vyznáva, ţe tajomstvo spoznané cestou zjavenia musí kázať kaţdému. „ţe mi v zjavení oznámil tajomstvo (jako som prv písal nakrátko, ” (Ef 3:3) 4. kapitola: Praktickým a konkrétnym spôsobom upozorňuje na zachovanie jednoty cirkvi. Po tom hovorí o sluţobných daroch a ich funkcii, cieľoch. Od druhej polovice 4. kapitoly aţ po prvú polovicu 5. kapitoly hovorí o rôznych základných pravidlách morálneho a duchovného správania. Od druhej polovice 5. kapitoly po prvú polovicu 6. kapitoly píše o poriadku autorít v rodine. Predstavuje kristovský vzťah medzi muţom a ţenou, rodičmi a deťmi, ako príklad vhodný k nasledovaniu. Aj tu stojí v stredobode cirkev (Ef 5:32). Potom ich vyučuje o duchovných zbraniach a duchovnom boji. Zhrnúc List Efeţanom, prvé tri kapitoly ukladajú teologické základy fungovania cirkvi. 

1. kapitola: vyvolenie vo večnosti.

2-3. kapitola: pohania dostali moţnosť rovnocenným spôsobom ako ţidovstvo zrušením steny, ktorá ich oddeľovala, sa vedia zabudovať do tela Kristovho. 

4. kapitola: rady praktického rázu, jednota v rámci cirkvi a sluţobné dary.

5. kapitola: morálne otázky, otázka rodiny, ktorá sa taktieţ dá chápať z hľadiska cirkvi a Krista.

6. kapitola: svoj list končí s jednou z hlavných úloh cirkvy, duchovným bojom.

Čiţe začína od nebeskej večnosti a dostane sa po boj proti temnote, rovnako ako je to v otčenáši. Nie náhodou, ţe list o cirkvi ide do Efezu a Pavol dôrazne upozorňuje Efezských starších.


List Kološanom List Kološanom sa podobá na List Efeţanom, dá sa z neho cítiť, ţe bol písaný v tej istej dobe. Tento dopis však nie je o cirkvy. Tento zbor nezaloţil Pavol, ale jeden Pavlov učeník Epafras, Pavla ani osobne nepoznali. On išiel do Kolôs ako misionár, Pavlom poslaný pastor. Kolosy leţia na hraniciach medzi Áziou a Galáciou. Je pravdepodobné, ţe tento zbor vznikol ako ovocie Pavlovej sluţby v Efeze. Tento zbor je pod Pavlovou autoritou rovnako ako tie zbory, ktoré zaloţil on sám. Zvláštnosťou tohto zboru bolo, ţe sa tu objavili silné okultné vplyvy, grécke filozofie a okultné zasvätenia gnostického charakteru a vplyv mystérií. Navyše k tomu všetkému ešte pribudlo ţidmi hlásané dodrţiavanie Zákona a povzbudzovanie k obriezke podobne ako v Galatskom zbore. Vyvinula sa akási judaizujúca, pohanská, gnostická filozofia, okultizmus. To priviedlo Pavla k tomu, aby napísal do Kolôs list. V liste potom ako dal chválu za zbor a rozpomenul sa na Epafrasa (ktorý je tam pri Pavlovi v Ríme), začne písať jedno veľké vyznanie o preexistencii Jeţiša Krista, čiţe o tom, ţe Jeţiš je Logos, Slovo a v ňom bolo stvorené všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi. „ Lebo chcem, aby ste vedeli, jaký veľký boj mám za vás, a za takých, ktorí sú v Laodicei, a za všetkých, ktorí nevideli mojej tvári v tele ” (Kol 2:1) Pavol to tu musí preto spomenúť, lebo jedným z problémov kolosského zboru bolo, ţe vplyvom gnostických a drasticky judaizujúcich svetonázorov začali niektorí uctievať anjelov. Potom Pavol zhrnie, čo znamená jeho sluţba voči pohanom, podobne ako v Liste Efeţanom. Všetky poklady múdrosti a poznania (gnózis, sófia) sú v Jeţišovi Kristovi. Preto ich napomína, aby si dávali pozor. „v ktorom sú skryté všetky poklady múdrosti a známosti. Ale to hovorím, aby vás nikto neoklamal falošnými dôvodmi, pravde podobnou rečou.” (Kol 2:3-4) Aby nechodili podľa mudrovaní a prázdnych podvodov, ľudských nariadení (ľudských zákonníctiev). „Hľaďte, aby vás niekto nezajal v lúpeţ filozofiou <Svetskou múdrosťou> a prázdnym zvodom učiac podľa podania ľudí, podľa ţivlov sveta a nie podľa Krista;” (Kol 2:8) Tu vystupuje grécke slovo filozofia (význam: priateľstvo múdrosti). Učenia podľa ţivlov sveta: učenie elementov kozmu, čo bolo jedno gnostické učenie. Môţe sa vzťahovať na to vysvetlenie, podľa ktorého sa svet raz rozpadne na najmenšie častice a nebude vzkriesenie. Môţe to znamenať aj rôzne duchovné bytosti vyučované v gnosticizme, ktoré boli určené na to, aby vládli nad určitými časťami prírody, nazývali ich elementárne bytosti. Napr. duch ohňa, vody, atď. V Knihe Zjavenia môţeme čítať o tom, ţe sú anjeli, ktorí stoja nad vodami, štyrmi vetrami, kontinentmi, krajinami. Týchto nazývali v gnosticizme duchmi elementov, elementmi sveta. Z Listu Kološanom vyjde najavo, ţe tieto názory sa začali šíriť v zbore a toto učenie sa snaţilo priviesť do spoločenského vedomia uctievanie týchto bytostí. Pavol preto upozorňuje Kološanov, ţe v Jeţišovi Kristovi je plnosť boţskosti v tele a keďţe on je hlavou nad kaţdým knieţatstvom a mocnosťou, pripojenie sa k nemu rieši všetko. Ľudia nepotrebujú aby sa oboznámili s bytosťami panujúcimi nad rôznymi dielčími oblasťami a uctievali ich. On je Pánom aj nad všetkými duchovnými bytosťami panujúcimi nad svetom a on je hodný uctievania. Aj z Listu Galaťanom vyjde najavo (v týchto dvoch listoch vystupujú takéto učenia), ţe sluţba ţivlom sveta (elementom sveta pozn. prekl.) vytvára zákon na dodrţovanie dní vo forme zákazov v oblasti stravovania v ţivote ľudí. V tomto bode sa zachovávanie Zákona a gnostické mystické náboţenstvo navzájom našli. Neskôr z tohoto vznikla kabala, čo je gnostické judaistické náboţenstvo. Druhým problémom tohto okultného ducha je to, ţe voviedol pohanských kresťanov pod rabstvo zákona. Podstatou tohto učenia je to, ţe človek musí byť za dobre s týmito elementárnymi duchmi, oheň voda atď. a preto musí dodrţiavať rôzne nariadenia. Pavol oproti tomu hovorí, ţe tí kt. zomreli s Kristom, tí doslovne: vymreli ste zo ţivlov (elementov) tohto sveta. Ten kto zomrel s Kristom, ten zomrel svetu a teda aj kozmu. A ten kt. zomrel kozmu, nie je podriadený vôli ani jednej anjelskej bytosti (dobrej či zlej). Preto nemá ţiadny význam dodrţovanie stravovacích či iných zvykov spojených s touto okultnou praktikou. To je iný druh zákazu ako písal Pavol rímskemu zboru, lebo tam písal ţidom s ortodoxným pozadím o tom ako môţu riešiť svoj vzťah k Zákonu.. Preto v Liste Kološanom Pavol veľmi odsudzuje tieto udalosti, na rozdiel od problémov o ktorých čítame v Liste Rimanom. Pavol tu vyslovuje, ţe skrze toto falošné učenie upadávajú do ľuďmi zvolenej bohosluţby, pokorovania sa, trápenia tela, asketizmu, uctievania anjelov, čiţe do okultizmu. Tento postoj Pavol zatracuje a zavrhuje. Upozorňuje ich aby sa pripojili ku Kristovi, jedine Kristus je hlava a nech sa viaţu jedine k hlave. Aj katolícky kult svätých je tu odhalený, lebo hlása uctievanie elementov (ţivlov sveta v pokrstenej, kristianizovanej forme, kde elementy (ţivly) sveta pomenovali podľa rôznych svätých. Napríklad patróni baníkov, prostitútok,


kaderníkov, rôznych zamestnaní, oblastí, miest, ktorých spájajú s elementmi (ţivlami) sveta. To všetko slúţi k odtrhnutiu sa od hlavy, Jeţiša Krista a List Kološanom vyvracia kult svätých. Ďiabol však bol natoľko prefíkaný, ţe keď nevedel presadiť tento okultný spôsob chápania vecí po pohanskej, gnosticko judaistickej línii, tak to skúsil a úspešne pretradoval pod kresťanskými menami, po odsťahovaní Pavla a ostatných apoštolov. Aj tu hovorí Pavol o posilnení autority v rodine a na pracovisku. Svoj list uzatvára pozdravmi, spomína tu Marka a Barnabáša, z čoho sa dá vidieť, ţe rozdielnosť názorov, ktorá bola medzi nimi nebola váţna, nešlo o odklonenie v učení. O Epafrasovi sa dozvieme, ţe sa neustále do úplného vyčerpania modlil, robil duchovný boj, za Kološanov, Laodičanov a Neapolisských kresťanov. To všetko preto, aby vedeli obstáť a došli k úplnému presvedčeniu v kaţdej vôli Boţej. To je príklad, ţe taký má mať postoj jeden misijný pastor voči svojmu vlastnému zboru. Tu čítame, ţe aj Lukáš bol s Pavlom počas písania listu.


List Filemonovi Aj Filemon išiel do Kolôs, lebo bol kolosským kresťanom. Aj tento list je moţné povaţovať za kristologický list, aj keď v ňom nepadne veľa slov o charaktere Jeţiša Krista. Základnou situáciou listu je, ţe Filemon mal jedného otroka menom Onezimus, ktorý ušiel (pravdepodobne aj ukradol niečo od Filemona), a z Kolôs sa dostal do Ríma. V Ríme sa akýmsi spôsobom stretol s Pavlom a na Pavlove svedectvo sa Onezimus obrátil. Začal slúţiť okolo Pavla, keď vyšlo najavo, ţe on utiekol od kresťana z Kolôs, Filemona. Vtedy Pavol pošle Onezima späť, avšak upozorní Filemona, ţe ho posiela späť nie ako otroka, ale ako slobodného. To bol skutok v protiklade so zákonom, lebo zákon hovorí, ţe otroka, ktorý utiekol sa nesmie vydať. Napriek Zákonu Pavol pošle Onezima späť, ale tak, ţe prosí Filemona, ţe škodu ktorá mu vznikla kvôli úteku otroka, nech dá jemu uhradiť. Kristologický charakter listu vyplýva z Pavlovho správania, poukazuje na Krista, On je ten, ktorý zaplatí dlţobu za kaţdého otroka. Symboly v liste: Filemon – Otec, Onezimus – sluha, človek ako stvorenie a Pavol – Kristus. „a ty ho, to jest moje srdce, prijmi,” (12. verš) Pavol sa takto staval k ľuďom, ktorí sa skrze neho obrátili. Apoštol má právo prikazovať, ale Pavol predsa len píše Filemonovi, ţe nech to je jeho dobrovoľný skutok nie z prinútenia, ale zo slobodnej vôle. Všeobecný pohľad Novej zmluvy je, ţe len za tie skutky je odmena, ktoré vykoná človek zo slobodnej vôle. Za skutky ktoré človek nevykoná zo slobodnej vôle nedostane odplatu v nebi. „Áno, bratu, nech mám ja z teba uţitok v Pánovi; občerstvi moje srdce v Pánovi. Dôverujúc tvojej poslušnosti som ti to napísal vediac, ţe urobíš aj nad to, čo hovorím. ” (20-21. verš) Pavol si je vedomý akým darom disponuje, preto vystupuje mocou a autoritou. Prosí Filemona aby pripravil jeho cestu. (podľa toho je pravdepodobné, ţe potom ešte mohol Pavol mohol byť v Kolosách, napriek tomu, ţe v reči ktorú mal pred Efezskými staršími hovoril, ţe v tomto okolí uţ viac nebude slúţiť. Keď sledujeme Pavlovu cestu podľa Skutkov apoštolov, tak potom uţ nebol v Kolosách, ale Archippus spomínaný vo Fil 2 vystupuje v Liste Kološanom.


List Filipanom Je to list z väzenia a zároveň aj kristologický list. Filipi sú jedným z predných koloniálnych miest Macedónie. Pavol tu bol viac krát, Lukáš bol v tomto meste cele iste jednu dobu pastorom. List neobsahuje ani jedno napomenutie, či váţnejšie pokarhanie, ale je plný pocitov. „Ďakujeme svojmu Bohu pri kaţdej rozpomienke ma vás vţdycky v kaţdej svojej prosbe za vás za všetkých s radosťou prosiac vzhľadom na vašu účasť na evanjeliu od prvého dňa aţ doteraz a práve preto dôverujem, ţe ten, ktorý započal vo vás dobré dielo, ho aj dokoná a zachová aţ do dňa Jeţiša Krista, jako mi je spravedlivé myslieť to za vás za všetkých, pretoţe vás mám v srdci, keď ţe jako v mojich putách, tak i v obrane a v upevňovaní evanjelia ste vy všetci mojimi spoluúčastníkmi na milosti. Lebo mojím svedkom je Bôh, ako túţim po vás po všetkých vo vnútornostiach Jeţiša Krista. ” (Fil 1:3-8) „A tak moji milovaní bratia, po ktorých tak veľmi túţim, moja radosť a moja koruna, tak stojte v Pánovi, milovaní!” (Fil 4:1) Toto je Pavlov obľúbený zbor. Miesto napomenutia je v liste len povzbudenie a láska. Dôvod sa nachádza v 4:15-16: „A viete aj vy, Filipänia, ţe na počiatku evanjelia, keď som odišiel z Macedonie, niktorý sbor sa nezúčastnil na mojich potrebách, aby bol dal a prijal, len vy sami. Lebo aj keď som bol v Tesalonike, i raz i dva razy ste mi poslali na to, čo som potreboval. ” Dávanie a prijatie neznamenajú obchod, ale dávanie a prijatie. Pavla na jeho druhej misijnej ceste, keď po svojej prvej sluţbe vo Filipách prejde do Tesaloník, podporovali Filipania. To neurobil ani jeden zbor, oni však viackrát poslali dar Pavlovi. To je preto dôleţité, lebo Pavol píše v 2. liste Korinťanom, ţe on skúša opravdivosť ich lásky skrze dávanie. (to isté hovorí aj Ján: „Moje dieťatká, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a pravdou.” 1Jn 3:18 a potom spomína dávanie.) Filipania hneď dospeli k opravdivosti lásky. Po uplynutí niekoľkých týţdňov úprimne, dobrovoľne konali takto. Keď tam naozaj zostal Lukáš ako pastier, tak to môţe byť jeho ovocie. Keďţe v láske, viere je tento zbor na omnoho vyššej úrovni (vyformoval sa v nich Kristov charakter), Pavol v tomto liste nenapomína. Spoluúčastník znamená akcionára spolumajiteľa. Toto je hlavným odkazom listu. Pavol tu píše o svojom zajatí v Ríme. A povzbudzuje ich, aby slúţili v jednote, v jednom duchu. Ako sa má vyobraziť charakter Kristov? „Lebo nech je také smýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Jeţišovi, ktorý súc v podobe Boha nepovaţoval toho za lúpeţ byť rovný Bohu, ” (2:5-6) Potom Pavol prednesie tri príklady: 1) V 2:17 odporúča seba samého ako vzor, aj on poloţil svoj ţivot. 2) Odporúča Timotea, keďţe aj v ňom bola tá istá mentalita, ako v Pavlovi, totiţ v srdci niesol problémy zboru. Nehľadal svoj osoh, ale Kristov. (2:19-21) 3) Odporúča ako vzor Epafrodita. Epafroditus tak oduševnene slúţil a pomáhal Pavlovi v sluţbe, ţe kvôli tomu onemocnel a skoro aj zomrie, riskoval svoj ţivot. (2:30) Tieto tri príklady popri Jeţišovom príklade ukazujú, aký je Kristov charakter, keď človek natoľko miluje toho druhého, ţe je schopný poloţiť za neho aj svoj ţivot (viď ešte 1. list Jána, napr. 1 Jn 3:16). Táto láska je Boh sám a ten kto vie takto milovať, ten je v Bohu. Epafroditus ani neskôr nemal veľké meno (zostal „poľným“ veriacim), predsa nehľadal svoj prospech, preto ho spomína Pavol. V tretej časti ich varuje pred judaizujúcimi kresťanmi, a v štvrtej kapitole Pavol ďakuje.


Prvý list Timoteovi 1. List Timoteovi a List Títovi sú pastierske listy, nevie sa, kedy boli písané. Niekedy keď išiel Pavol z Efezu do Macedónie, vtedy prehovoril. To sa udialo na jeho tretej misijnej ceste. Timoteus bol ešte v Efeze a tam dostal list. Podľa iných vykladateľov Biblie sa Pavol po prvom rímskom zajatí predsa len vrátil do Efezu a Macedónie, napriek svojmu sľubu, ktorý dal Efezským starším. Timoteus je v Efeze, z toho vyplýva, ţe list odzrkadľuje aj stavy v Efeze. Pravdepodobne je to Artemis (bohyňa plodnosti) kvôli ktorej bolo (je) nad Efezom také knieţatstvo, ktoré znamená stálu hrozbu, čo nie je nič iné ako duch Jezábeľ. Uţ dopredu povedal Pavol, ţe budú ľstivé reči ešte aj medzi presbytrami (nie náhodou je v liste Efeţanom vyučovanie o Boţej výstroji). Cieľom Timoteovho poslania je aby kontroloval kázne a zlé kázne aby zakázal a aby zlých kazateľov odstránil z vyučovania. Základom problému bolo zlé vykladanie Zákona. Pavol spomína ľudí, ktorých odovzdal satanovi. (Alexander a Himéneus). Upozorňuje Timotea na dôleţitosť modlitby, modlitebných stretnutí. Zdôrazňuje tiché správanie sa ţien v zbore. 3. kapitola: Spôsobom voľby a pomazania presbytrov a diakonov bolo to, ţe Timoteus disponoval apoštolskou autoritou, mohol sám rozhodovať na miestnej úrovni, bol zmocnený. 4. kapitola: Pavol upozorňuje, ţe jedným z hlavných znakov odtrhnutia sa od viery môţe odhaliť keď začnú zakazovať prirodzené veci (napr. stravovacie zákazy, zákazy v oblasti manţelského spoluţitia). To je znakom démonického vplyvu. 5. kapitola: Rôzne disciplinárne otázky. Timoteus určuje aj plat presbytrov: „Starší, ktorí dobre spravujú, nech sú povaţovaní za hodných dvojej cti, najmä tí, ktorí pracujú v slove a v učení.” (5:17) On je rozhodujúcim sudcom: „Proti staršiemu neprijímaj ţaloby, vyjmúc pod dvoma alebo pod tromi svedkami.” (5:19) Skladaním rúk pomazáva presbytrov, nemôţe byť ani reč o plurálnom vedení: „Rúk na nikoho rýchle nevzkladaj ani sa nezúčastňuj cudzích hriechov. Seba ostríhaj čistého. ” (5:22) Presbytri nenapĺňali úlohu brzdy a protiváhy, Timoteove riadenie bolo v jednej osobe, monarchické. Presbytri boli pomocníkmi, Timoteus ich pomazal a mohol ich napomínať. 6. kapitola: Pavol povie, čo má Timoteus vyučovať. On vyučoval to, čo mu povedal Pavol, nesnaţil sa o realizáciu vlastnej osobnosti, ale hľadal Kristov úţitok. Vedel, ţe on ako Pavlova pravá ruka musí predĺţiť Pavlovu sluţbu. Táto mentalita ho urobila spôsobilým k sluţbe, natoľko ţe na jednom mieste nazýva Slovo Timotea apoštolom. Takto sa treba stavať k sluţbe, Boţej práci, keďţe nehľadal svoj úţitok.


List Títovi Tentol list bol písaný po prvom rímskom zajatí. Pavol zevanjelizoval Krétu, potom tu nechal Títa. „Nato som ťa zanechal na Kréte, aby si to, čo ešte chýba, uviedol do poriadku, a po mestách ustanovil starších, ako som ti nariadil,“ (1:5) Títovou úlohou je aby ako apoštolov poverenec vyvolil a pomazal presbytrov. Podobne ako Timoteus vyučoval to, čo mu povedal Pavol. Apolo slúţi v Pavlom zaloţených zboroch ako cestujúci sluţobník, učiteľ. Pavol dáva pokyny Títovi, aby opatril cestujúcu sluţbu hojným poţehnaním. To je aj predpokladom rodenia ovocí. „Zénu, učeného v zákone, a Apolla vyprav snaţne na cestu, aby im nič nechýbalo. ” (3:13) Títovo meno je síce rímske, ale on je gréckeho pôvodu. Na základe listu Galaťanom môţeme vedieť, ţe nie je helenistický ţid. Jeho neobrezali tak ako Timotea (ktorého matka bola ţidovka). Bol osobou s pohanskokresťanským pozadím. Neobrátení ţidia neprijali jeho sluţbu. Nevieme, ţe sa Pavol dostal do Hispánie, a nepoznáme trasu jeho cesty medzi prvým a druhým rímskym zajatím. V Jeruzaleme sa v tomto období ţidovstvo stáva čím ďalej tým viac fanatickým, „zelótskym“. Ţidovsko kresťanské listy Nasledujúca skupina listov je korešpondencia so ţidovskými kresťanmi: toto sú tie listy, ktoré hovoria výslovne ku kresťanom so ţidovským pôvodom. Čas ich vzniku nepoznáme. – Jakubov list: 12 pokoleniam ţijúcim roztrúsene (diaspóra) – 1. list Petrov: Diaspóre leţiacej na území dnešného Turecka – List Ţidom: List písaný k Hebrejom. Jakubov a Petrov list píše Károlyiho preklad ako obyčajné listy, čo sa zakladá na tom omyle, kt. zaviedli katolíci. V katolíckom preklade Biblie boli tieto preloţené ako všeobecné (katholikosz) listy, lebo nebol pomenovaný jeden konkrétny adresát. 12 pokolení a diaspóru brali alegoricky, a premietli na všeobecnú cirkev. To bol obrovský omyl. Károly nechcel pouţívať slovo všeobecné (katholikosz), preto písal obyčajné (všeobecné). Pritom tieto listy majú konkrétnych adresátov: hebreji, ortodoxní ţidia ţijúci v diaspóre, respektíve v Judsku (ţidovský list). Jakub je Jeruzalemský pastier, je Jeţišov brat (nie syn Zebedeov). Jeho súkmeňovci ho volali „Spravodlivý“, lebo v jeho čase bol Jeruzalemský zbor známy svojou vernosťou voči Zákonu. Kvôli tejto vernosti sa rozšíril jeden obrovský omyl v „historickom“ kresťanstve, ţe Pavol a Jakub stáli proti sebe, preto, ţe Pavol vyučoval zanechanie zákona a Jakub jeho dodrţanie. To je hlúposť, Pavol a Jakub boli v úplnej jednote. Odkaz vystupujúci v Jakubovom liste (nie len z viery, ale aj zo skutkov môţe byť človek ospravedlnený) nie je protikladný s Pavlovým vyučovaním, ale ho doplňuje. Augustinus (Augustín) sa uţ v 4. storočí vyloţene vysmieva zborom, ktoré napríklad zakazovali jesť krv (lionský zbor). Augustín povaţoval slovo vyskytujúce sa v Sk 15:20 za mylné, zastaralé. Historické cirkvi to taktieţ hodnotia podobne. To je zlý výklad vzťahu medzi novozmluvnou vierou a Zákonom. Ešte aj Luther, kt. bol augustínsky mních nazýval Jakubov list ako „slamený list“, poukazujúc tým na to, ţe tento list neskôr neprejde skúškou ohňa a snáď aj do kánonu sa dostal omylom. V skutočnosti Jakubov list hovorí len proti jednej zdegenerovanej forme ospravedlnenia z viery, podľa ktorej keď niekto verí, tak je jedno čo koná, lebo je spasený vierou. Na to aj Pavol hovorí v Rim 6:15: „Čo teda?“ v novom preklade „Ako to vlastne je?“ Aj Pavol zdôrazňoval, ţe človek sa rozhoduje k vykonaniu spravodlivosti. Jakub bojuje proti prekrúteniu Pavlových učení. Keď v Skutkoch apoštolov Jakub a Pavol spolu obetovali v Chráme, nerobili to z pokrytectva, ale v plnej jednote. Jakubov list, dva Petrove listy a List Ţidom boli písané po Skutkoch apoštolov. Druhý list Petra nespomína, ţe by bol určený len pre ţidov, keďţe ho však píše Peter, hlavný apoštol ţidov, preto ho radíme sem. Druhý list Timoteovi zase je moţné zaradiť aj medzi pastierske listy. Tieto dva listy sú závetnými listami, autori vyhlasujú, ţe zakrátko obetujú svoj ţivot za Jeţiša Krista. Keďţe je reč o dvoch hlavných apoštoloch, tieto dva listy si zasluhujú veľkú pozornosť. Podľa tradície obaja zomreli spolu v 64. roku v Ríme. Apoštola Pavla zabili mečom a Petra zase ukriţovali dole hlavou. Dva závetné listy – keďţe jeden písal hlavný apoštol ţidov, druhý hlavný apoštol pohanov -, pokrývajú celé ľudstvo.


Jakubov list Čas jeho vzniku nepoznáme. Vyplýva z neho, ţe Jakub bol prísny typ. Dával veľký dôraz na to, aby viera priniesla ovocia skutkov. Jeho pastierska a učiteľská sluţba bola silná, muţná, priamoreká. Mieri k podstate bez toho, aby zablúdil na intelektuálnu, či pocitovú oblasť. Píše o vytrvanlivosti v skúškach, o pokušeniach (nikto nech nehovorí, ţe ho Boh pokúša), dáva veľký dôraz na stráţenie jazyka a na to, aby ľudia skrotili svoj jazyk, ináč je aj ich bohosluţba márna. „Moji bratia, nebuďte mnohí učiteľmi vediac, ţe budeme prísnejšie súdení.” (3:1) Jakub bol nepochybne prísny pastor a veľkým poţehnaním pre Boţí ľud. Vyučuje proti vyberaniu osôb, opovrhnutiu chudobnými a smilstvu. Viera sa musí prejaviť aj v skutkoch, navyše viera sa stane dokonalou skutkami viery. Tu nehlása Zákon , ale skutky viery (viď príbeh Abraháma a Izáka, Rachab 2:20-22, 25-26). Navyše aj skutok Abraháma a Rachab bol protikladný so Zákonom, keďţe Abrahám takmer obetoval človeka a Rachab klamala svojim krajanom. Avšak to všetko boli skutky viery. Aj Jakubov list sám o sebe vyvracia, ţe by hlásal skutky zákona. Jakub hlásal skutky viery, zákon slobody, slobodu preţitú ako kráľovské dieťa. Karhá hádky, roztrţky, súperenia, priateľstvo so svetom, dvojité srdce, dvojitú dušu, zatracovanie sa navzájom, plány bohatých, zadrţanie mzdy od chudobných a podobne. Jakub bol veľkým darom pre morálku v novozmluvnej cirkvi, z listu prúdi silná ukázňujúca sila.


Prvý list Petra Je určený pre ţidov ţijúcich v diaspóre, veď on bol apoštolom obriezky, všetky oblasti vymenované v prvom verši sa nachádzajú v Malej Ázii, na území dnešného Turecka. List je určený pre tu ţijúcu diaspóru. „Pozdravuje vás spoluvyvolená cirkev v Babylone aj Marek, môj syn.” (5:13) List píše z Babylona. To môţe znamenať dve veci: buď skutočný Babylon, alebo Rím. V Babylone v tomto čase ţila početná ţidovská diaspóra, prebiehal váţny samostatný ţidovský ţivot. Bola to váţená, bohatá spoločnosť. Existuje Babylonský a Jeruzalemský Talmud. Dá sa veľmi ľahko prestaviť, ţe Peter potom, čo odovzdal svoju sluţbu v Jeruzaleme, išiel k najpočetnejšej ţidovskej diaspóre. Podľa druhého výkladu znamená Babylon Rím. Ţidovstvo tej doby tak často nazývalo Rím a proroctvá o Babylone vykladali v prenesenom význame na Rím. Kľúčovým výrazom listu je utrpenie. Ako treba vytrvať v Pánovi uprostred pokušení, skúšok a trápení a aký spôsob rozmýšľania treba nasledovať. „v čom to plesáte, málo teraz, ak je kedy potrebné, rmútiac sa v rozličných pokušeniach, aby dokázanie sa vašej viery, o mnoho cennejšie nad zlato, ktoré hynie, ale sa ohňom zkúša, bolo vám najdené na chválu, na česť a na slávu pri zjavení Jeţiša Krista,” (1Pt 1:6-7) List ţidom mohol byť napísaný kvôli akémusi prenasledovaniu ţidovských kresťanov. Jeho charakteristikou je, ţe nie je akýmsi veľkým teologickým odôvodnením, ale radom povzbudivých a posmeľujúcich odkazov. Jeho podstatou je to, aby veriaci zostali v jednote, svätosti, cnosti, viere a nádeji. Vracajúcim sa motívom je, aby sa aj vtedy podriaďovali, dodrţiavali Slovo a ţili čisto, keď ich ţivotné podmienky nie sú tak dobré. Keď sú trápenia a skúšky, nech to nie je dôvodom na opustenie Slova, vzdanie sa viery a nezákonný ţivot. 1Pt 2:19, 3:17, 4:15-16, 4:19. Keď ich stretnú zlé okolnosti, útoky, aj tak nech zostanú v spravodlivosti. Nech sa podriaďujú kráľom a štátnym nariadeniam aj vtedy, keď ich napádajú kvôli ich viere: „ Lebo tak je vôľa Boţia, aby ste dobre činiac zapchali ústa nevedomosti nerozumných ľudí.” (2:15) Na konci druhej kapitoly stavia Jeţiša Krista ako príklad: 2:21-24, 4:1. „ Keď tedy Kristus trpel za nás na tele, aj vy sa ozbrojte tou istou mysľou; lebo ten kto trpel na tele, prestal od hriechu,” (4:1) Keď sa človek, alebo spoločenstvo trápi, tak je v Boţej dovoľujúcej vôli, aby prešiel určitou skúškou. Na toto obdobie nachádzame v Petrovom liste povzbudenia , aby sa veriaci ozbrojil a vytrval v skúškach, nech koná podľa svojej viery, lebo Pán ho nezanechal. Veľmi sa to podobá na to, čo čítame v Jakubovom liste: „Povaţujte to za kaţdú radosť, moji bratia, keď na okolo upádate do rôznych pokušení vediac, ţe dokázanosť vašej viery pôsobí trpezlivosť. A trpezlivosť nech má dokonalý skutok, aby ste boli dokonalí a celí, nemajúci v ničom nedostatku.” (Jak 1:2-4) Čiţe podstatné je to, aby skúška priniesla vytrvalosť. Môţe byť , ţe u ţidovských kresťanov to bolo dennou témou, lebo odkaz týchto dvoch listov je veľmi podobný. Peter toto vyhlasuje aj na rodinný ţivot aj na štátny ţivot. „ Všetkých uctite, bratstvo milujte, Boha sa bojte, kráľa ctite. Čeľadíni takí, ktorí sa podriaďujú v celej bázni pánom, a to nie len dobrým a prívetivým, ale aj prevráteným; lebo to je milosť, ak niekto pre dobré svedomie Boţie znáša zármutky trpiac nespravedlivo. Lebo veď aká je to sláva, čo hoci i pohlavky trpíte, ak hrešíte?! Ale ak dobre robíte a tak bez viny trpiac znášate, to je milosť u Boha.” (1Pt 2:17-20) 3:1, 3:9, 3:13-14 sa taktieţ vzťahuje na toto. S týmto postojom sa dá aj napraviť, odstrániť predsudky útočníkov. Tieto vyučovania sa vzťahujú nielen ku kristovskému ale aj k triezvemu ľudskému správaniu. „ majúc dobré svedomie, aby v tom, v čom vás osočujú ako takých, ktorí robia zlé, boli zahanbení tí, ktorí potupujú vaše v Kristu dobré obcovanie.“(1Pt 3:16) Peter na konci 3. kapitoly upriamuje pozornosť na Kristove utrpenie a to stavia ako nasledovania hodný príklad. Aj koniec 4. kapitoly hovorí o tomto a o tom, ţe takéto trápenie je cestou posvätenia. Nepovzbudzuje k chorobe, či zapieraniu evanjelia, lebo nemáme prijímať chorobu, či bolesti. Tu je reč o utrpení pre Kristovo meno, prenasledovaniu kvôli spravodlivosti a o unesení jeho duševnej, duchovnej a telesnej tiaţe. To vyskúša a posvätí veriacich a má to pozitívne účinky. „ Milovaní, nedivte sa ohňu, ktorý prišiel na vás pre vaše zkúsenie, ako čo by sa vám diala čudná vec.


(...) Lebo je čas, aby sa začal súd od domu Boţieho …” (1Pt 4:12, 17) Z tejto časti viditeľné, ţe je reč o konkrétnom prenasledovaní. „ktorému sa postavte na odpor, pevní vo viere, vediac, ţe vaše bratstvo inde po svete znáša tie isté utrpenia. Ale Bôh kaţdej milosti, ktorý nás povolal do svojej večnej slávy v Kristu Jeţišovi, keď ešte málo potrpíte, on sám vás dokoná, upevní, zmocní, poloţí na pevný základ. ” (1Pt 5:9-10) List poslal Peter po Silvánovi, iným menom Sílasovi. Tento človek vystupuje aj v listoch apoštola Pavla, aj on chodil v oblasti Malej Ázii sprevádzajúc Pavla. Bol jedným zo zakladateľov galatského zboru. V čase písania tohto listu mohol byť pri Petrovi, podobne ako aj Marek. Čiţe vychádza najavo, ţe Peter si k sebe zobral Marka a trénoval ho.


List Ţidom Je tretím veľkým listom písaným pre ţidov, názov bol pôvodne list hebrejom. V tej dobe výraz hebrej nepokrývalo ţidov, ale takých hebraických kresťanských ţidov, ktorý boli braní za ortodoxných a prísne nasledovali Zákon. Neboli to farizeji, či falošní bratia. Boli to korektní poriadni, čestní, skutoční kresťania, ktorí mali ţidovské pozadie. Keďţe to neboli helenistickí ţidia, Zákon dodrţovali oduševnenejšie. Tento list písal pravdepodobne Pavol, ale sú názory podľa ktorých autorom môţe byť aj Lukáš a Apolo. Čiţe nemôţeme povedať s úplnou istotou, ţe list napísal Pavol. Hoci nie je pravdepodobné, ţe by lekár s gréckym pôvodom vedel takto písať a pre ţidovských kresťanov by tento list od Lukáša nebol hodnoverný. Apolo je uţ jedným pravdepodobnejším predpokladom, lebo bol učený človek, zbehlý v písmach. Bol dobrý rečník a jeho sluţba pozostávala z toho, ţe vedel verejne, obrovským spôsobom presvedčiť ţidov o tom, ţe Jeţiš je Kristus. Jeden váţny fakt však stojí proti nemu, a to ten, ţe on nemohol písať tento list s takou apoštolskou autoritou, ako Pavol. Ešte jedeným protiargumentom je, ţe Pavol všetky svoje listy uzatvára vlastnoručným podpisom. V tomto prípade to však nie je tak. Avšak to bolo charakteristické len na tie listy, ktoré posielal kresťanským zborom znovuzrodeným z pohanských národov. Argumenty stojace pri Pavlovi:  List je taký intelektuálny a na vysokej úrovni, ako to je charakteristické na Pavlove listy.  Jeho teologická formulácia sa nepodobá na Petrov, či Jakubov štýl.  Napomína a koriguje plnou apoštolskou autoritou. Nie je napísaný tónom strany rovnakej hodnosti, ale je napísaný veľkou mocou a autoritou.  Zbehlosť v starej zmluve je podstatným prvkom listu. To bolo veľmi dôleţité pre hebraistických ţidov. Skoro kaţdá druhá veta je podloţením Starou zmluvou a to bolo charakteristické len na Pavla.  Pre list je ešte charakteristické, ţe je napísaný rabinickým spôsobom myslenia. Ukazuje to rabinická logika, spôsob formulovania, obraty z talmudu a rabinický slovník.  Pavlove Boţie zjavenie nebude Nová zmluva zväčňovať skrze Apola, ale skrze Pavlovu sluţbu, ktorý ho vie z prvej ruky, s plnou hodnovernosťou a múdrosťou odovzdať ďalej, čiţe priamym zdrojom môţe byť Pavol.  Pre Pavla svedčí ešte aj to, ţe obsah listu je nebeské zjavenie dané apoštolovi Pavlovi, ktoré prinieslo do rovnováhy zachovanie Zákona vo vzťahu s vierou. Aj poznámka na konci listu ukazuje, ţe autorom listu mohol byť Pavol: „Vedzte o našom bratovi Timoteovi, ţe je prepustený, s ktorým, keď prijde skoro, vás uvidím. ” (Ţid 13:23) To sa vzťahuje na jeho listy písané v pohanskom prostredí. List písaný pre hebraických ţidov písal do takej oblasti, ktorá nebola jeho oblasťou, ale Petrovou. To môţe byť dôvodom toho, ţe list písal pravdepodobne Pavol, ale predsa v úvode neoznačuje obvyklým spôsobom svoje meno. Nie je ţiadny taký list kde by bolo toľko starozmluvných odkazov, ako list Ţidom. Výklad týchto odkazov sa udial úplne podľa rabinickej logiky, čo predpokladá ţidovské vzdelanie. Autor sa k starozmluvným zjaveniam nestavia hebraickým spôsobom. Z listu jednoznačne vyplýva, ţe bol písaný pred spustošením Chrámu, keďţe hovorí o Chrámových obetiach ako o v súčasnosti sa odohrávajúcich obetiach. Odkaz sa zoskupuje okolo jednej otázky: vzťah starozmluvných obetí - skrze to Starej zmluvy a Zákona - k duchovným obetiam a Novej zmluve. Kľúčovým tvrdením listu je, ţe Jeţiš Kristus je veľkňazom podľa rádu Melchisedekovho, kt. slúţi v nebi. Tomu zodpovedajúc sú jeho sluhovia (kresťania) taktieţ súčasťou tohto kňaţstva. Je to všetko ťaţko vysvetliteľné, lebo svoje tvrdenie zakladá na jedinom verši zo Ţalmov (úplne podľa rabinického rozmýšľania. O Jeţišovej nebeskej veľkňaţskej sluţbe mohol autor dostať zjavenie skrze Ducha Svätého. Veľmi dôleţitou otázkou v spojitosti s listom je, či tvrdí, ţe zákon netreba dodrţiavať? Je v liste taká časť, ktorú je moţné takto vykladať: „Ale teraz došiel Jeţiš natoľko znamenitejšej svätosluţby, nakoľko je aj lepšej smluvy prostredníkom, ktorá je uzákonená na lepších zasľúbeniach. Lebo ak by tamtá prvá bola bývala bezúhonná, nehľadalo by sa miesto druhej. Lebo karhajúc ich hovorí: Hľa, idú dni, hovorí Pán, a uzavriem s domom Izraelovým a s domom Júdovým novú smluvu, nie podľa smluvy, ktorú som učinil s ich otcami toho dňa, keď som ich pojal za ruku, aby som ich vyviedol z Egyptskej zeme, lebo oni nezostali v mojej smluve, a ja som si ich nepovšimnul, hovorí Pán. Lebo toto je smluva, ktorú


uzavriem s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Pán: Dám svoje zákony do ich mysle a napíšem ich na ich srdcia a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom. A nebudú viacej učiť kaţdý svojho blíţneho a kaţdý svojho brata hovoriac: Poznaj Pána! Lebo ma budú všetci znať, od malého z nich aţ do veľkého z nich. Lebo budem milostivý ich neprávostiam a na ich hriechy a na ich bezzákonné skutky viacej nespomeniem. Tým, ţe hovorí novú, vyhlásil prvú za zastaralú. A to, čo zastarieva a stárne, je blízke zániku. ” (Ţid 8:6-13) 13. verš vyvodí dôsledok, to jest keď hovorí Jeremiáš o Novej Zmluve, tak tú predchádzajúcu povaţuje za zastaralú. Podľa typickej rabinickej logiky to čo je zastaralé, je blízko k zániku. Otázkou je, či učil Pavol týmito svojimi vetami to, aby ţidia nejednali podľa Mojţišovho Zákona? Podľa nášho tvrdenia to nevyučoval, keďţe v Skutkoch apoštolov on sám obetoval. Je tu reč o tom, ţe videl dopredu - ako aj ostatní apoštolovia -, ţe za krátky čas chrámové obete, kvôli neposlušnosti ľudu skončia. Čiţe nie je reč o tom, ţe Boh povaţoval Zákon, či systém obetí za omyl. Ani nie o tom, ţe ţidia nemajú dodrţiavať zákon, veď oni uzatvorili zmluvu s Bohom, o tom hovorí Pavol, ţe kvôli neposlušnosti ľudu voči evanjeliu sa skutky Zákona postupne vyprázdnili a po určitom bode Boh sám zavrhne Chrám a Chrámové obete, rovnako, ako to urobil v Jeremiášovej dobe. Všetko to bude ale trvať omnoho dlhšie ako vtedy. List je o tom, ţe ţidia sa musia pripraviť na to, ţe Chrámové obete skončia. V takomto slova zmysle bude Stará Zmluva v skutočnosti neplatná, keďţe ľud nie je schopný obrátiť sa. Pavol mal o tom zjavenie, ţe v jeho čase sa Izrael zatvrdí. Kvôli zrušeniu Chrámu a bohosluţby budú ţidia prinútený k tomu, aby svoju vieru praktizovali iným spôsobom. To však môţe byť milé pre Bohom len na základe Novej Zmluvy. List Ţidom vyhlasuje ţidom, ţe treba začať s preorientovaním sa, lebo onedlho sa Stará Zmluva stane zastaralou, skončí Chrámová bohosluţba. List pripraví aj ţidovských kresťanov – ešte pred vojnou v roku 67 – na to, aby vedeli chápať blíţiacu sa zmenu. Helenistickí ţidia ţijúci v diaspóre boli uţ dávnejšie náchylní k tomu, aby chápali obete predpísané zákonom symbolicky. To bol správne rozmýšľanie, preto mnohí prisudzujú List Ţidom Apolovi, keďţe on bol alexandrijský helenistický ţid. V liste sa nachádzajú hebraické znaky, poukazujúce uţ na platonistické rozmýšľanie, niektoré z nich sú typicky platonistickými tvrdeniami. „a ktorí svätoslúţia obrazu a tôni nebeských vecí, jako povedal Bôh Mojţišovi, keď mal robiť stán: Hľaď, vraj, aby si učinil všetko podľa vzoru, ktorý ti bol ukázaný na vrchu.“ (Ţidom 8:55) Pavol všetko vysvetľuje na základe Starej Zmluvy, nikdy neuplatňuje grécku, helenistickú koncepciu. V skutočnosti vykladá starú zmluvu starou zmluvou a dokazuje, ţe Melchisedekove kňaţstvo je nadriadené levítskému kňaţstvu. „Lebo svedčí: Ty si kňaz na veky podľa poriadku Melchisedechovho.“ (Ţid 7:17) Toto Pavol vykladá doslovne podľa rabinického rozmýšľania. Neskôr dokazuje na základe Jeremiášovho výroku, ţe odpustenie hriechov sa v Starej Zmluve úplne neudialo, lebo keby to tak bolo, nebolo by potrebné rok čo rok obetovať. Prorockým spôsobom dopredu vykladá, ako majú ţidovskí kresťania praktizovať svoju vieru tak, aby to bolo v súlade s Novou Zmluvou. Vyhlasuje, ţe sa treba pripojiť k veľkňazovi podľa rádu Melchisedekovho a slúţiť duchovnými obeťami. Keďţe duchovná obeť je pôvodná a fyzická je len obrazom, po zániku fyzickej môţu bez výčitiek svedomia praktizovať svoju vieru. Zároveň však ţidovských kresťanov nepovzbudzoval k odmietnutiu Zákona, to by bolo zlé chápanie listu. Pavol podľa tradície zomrel v roku 64 v Nerovom prenasledovaní kresťanov v Ríme. Tento list písal pravdepodobne na začiatku 60. rokov, 8-10 rokov pred spustošením Chrámu a naplnením súdu.


Druhý list Timoteovi Pavol píše tento list Timoteovi počas svojho druhého Rímskeho zajatia. „To vieš, ţe sa odvrátili odo mňa všetci, ktorí sú v Ázii, z ktorých je Fygellus a Hermogenes. Nech dá Pán milosrdenstvo domu Oneziforovmu, lebo ma mnoho ráz občerstvil a nehanbil sa moju reťaz. Ale keď prišiel do Ríma, usilovne ma hľadal i našiel. Nech mu dá Pán najsť milosrdenstvo od Pána v tamten deň! A koľko slúţil v Efeze, ty vieš lepšie. (2Tim 1:15-18) Z tejto časti vidieť, ţe dovtedy (niekedy pred 64 n.l.) sa ázijské zbory ako jeden muţ odvrátili od apoštola Pavla. Sú učitelia Biblie, ktorí hore uvedenú časť vykladajú tak, ţe sa to vzťahovalo len na z Ázie pochádzajúcich okolo Pavla sa pohybujúcich pomocných sluţobníkov. Zo Skutkov apoštolov (Sk 20:4) však vidieť, ţe okolo Pavla boli dvaja pomocní sluţobníci z Ázie: Tikhikus a Trofimus. Na konci tohoto listu však píše Pavol, ţe „Tychika som poslal do Efezu. Trofima som zanechal v Miléte nemocného.“(4:12-20). Z toho jasne vidieť, ţe Pavlovi pomocníci pochádzajúci z Ázie ho neopustili. To podopiera aj to, ţe Onezifórusa povaţuje za výnimku. Toto odvrátenie sa týkalo minimálne 50-100 tisíc ľudí. Efez bol centrom Ázie, kde Pavla prvý krát Duch Svätý ani nepustil. Z Druhého listu Korinťanom vyjde najavo, ţe tu bol Pavol „pokúšaný nad svoje sily“. Hoci tu kaţdý deň kázal tri roky v kuse, napriek tomu sa veriaci jeden a pol roka neobrátili z okultizmu, len po prípade Skévovych synov. Po tom ako odišiel, nechal zbor na Timotea, aby tamojší vedúci „nevyučovali iné učenie“. Dôvodom toho celého bol vplyv satanského knieţatstva, ktoré bolo nad mestom, ktoré bolo stelesnené v kulte Artemis (Diana). Neskôr im píše Pavol list Efeţanom, ktorý úplne celý pojednáva o cirkvi so zvláštnym ohľadom na sluţobné dary a duchovný boj. Ešte pred napísaním listu vyhlásil, ţe uţ do Efezu nepríde viac a vie, ţe prídu do Efezu vlci, ktorí „ľstivými rečami odtrhnú učeníkov“. 35 rokov po napísaní listu apoštol Ján osloví ázijské zbory, to poukazuje na to, ţe zbory sú znovu v Boţej vôli. Podľa tradície po páde Jeruzalema apoštol Ján slúţil v Ázii v Efeze. Pravdepodobne on priniesol do zborov nápravu, respektíve zaloţil nové. (Nie je pravdepodobné, ţe by vedúci, ktorý sa postavili proti Pavlovi zmenili svoj názor.) Naďalej je faktom aj to, ţe prvú mariánsku dogmu prijali na Efezskom koncile, ktorou otvorili dvere aj pre ostatné mariánske dogmy. Duch Diany, Artemis, Jezábeľ sa pretransformoval. Z Jánovych listov ďalej vychádza najavo, ţe aj on mal problémy v tejto oblasti, a to s vedúcim menom Diotrefés, ktorý vyobcoval apoštola Jána z jeho vlastného zboru. „Ale to vedz, ţe v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy…” (3:1) Oba apoštolské listy (listy Petra a Pavla) vyhlasujú, ţe v cirkvy sa začne určitý druh porušenia. V dvoch závetných listoch je toto hlavným odkazom. Druhé spoločné vyhlásenie v týchto dvoch listoch je, ţe Sväté Písmo je vdýchnuté Bohom. Aj apoštol Pavol to spomína v spojitosti s odvrátením: „…Kaţdé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj uţitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti, aby bol človek Boţí dokonalý, ku kaţdému dobrému skutku pripravený.” (3:16-17) Oba listy potvrdzujú, ţe tí, ktorí sa pridŕţajú Svätého písma v tomto čase, tí vedia zostať na správnej ceste. „Ale ty si nasledoval moje učenie, môj spôsob ţivota, úmysel, moju vieru, zhovievavosť, lásku, trpezlivosť, moje prenasledovania, utrpenia, aké ma stihly v Antiochii, v Ikoniu, v Lystre, ktoré prenasledovania som zniesol, a zo všetkých ma vytrhol Pán.” (3:10-11) To všetko je príklad na to, ako treba ţiť, podobne ako Timoteus. Pavel povedal, aby veriaci boli jeho nasledovníkmi, tak ako je on Kristov. Tretím príkladom bol Timoteus, ktorý bol Pavlovým nasledovníkom. „ Pri mojej prvej obrane nebol nikto so mnou, ale ma všetci opustili. Nech im to neni počítané. Ale Pán stál pri mne a posilnil ma, aby mnou bola plne vykonaná kázeň evanjelia, a aby ho počuly všetky národy, a bol som vytrhnutý z tlamy ľva,” (4:16-17) Pavol vyhlasuje, ţe sa ho na súde nikto nezastal. „Lukáš je samotný so mnou. Marka pojmi a doveď so sebou, lebo mi je veľmi uţitočný k sluţbe.” (4:11) Z hore uvedenej časti vyplýva, ţe Marek – ktorý slúţil aj pri Petrovi – potreboval toľkoto času aby sa oslobodil od prílišnej citlivosti.


Druhý list Petra V druhej časti prvej kapitoly posilňuje autoritu Novej Zmluvy, potom v 20-21. verši autoritu Starej Zmluvy. Druhá kapitola sa zaoberá psychológiou, démonológiou falošných učiteľov. Tretia kapitola sa zaoberá s Pánovým príchodom, ktorý nie je také isté, či nastane tak skoro. Vyhlasuje o Pavlových listoch: „jako aj vo všetkých listoch, keď v nich hovorí o tomto, v ktorých sú niektoré ťaţko pochopiteľné veci, ktoré neučení a neupevnení prekrúcajú ako aj ostatné písma na svoje vlastné zatratenie.” (3:16) Týmto vyhlásením zaradí Pavlove listy medzi „ostatné písma“ a odbremeňuje ho spod tých obvinení, kt. robia Pavla zodpovedným za bludy pochádzajúce z prekrúcania. Petrov a Pavlov list mohol byť napísaný medzi r. 62-64. V r. 66. vypukla ţidovská vojna, prišiel rad na všeobecné národné povstanie pod vedením zelótov. Podľa Jozephusa Flavia v tejto dobe nekresťanskú časť ţidovstva uţ úplne opanoval všeobecný fanatizmus, kt. súvisel s odmietnutím Mesiáša. Nakoniec v r. 70 Rimania zaujali aj Jeruzalem. Mesto opanovali úplne fanatické, zdémonizované zelótske skupiny. Medzi obliehaním Jeruzalema bolo jedno krátke obdobie, vtedy jeruzalemský zbor opustil mesto. Rozpamätali sa na Jeţišove proroctvo, podľa kt. keď vidia mesto obľahnuté, nech utekajú von z Jeruzalema. Odtiaľto podľa tradície išli do Pelly, kt. patrila k Desaťmestiu.


Júdov list Nedá sa presne vedieť, kedy bol tento list napísaný, ale keďţe je v súlade s Petrovým druhým listom, preto ho zaraďujeme sem. Jeho autor je Jakubov brat a Jeţišov brat po matke. Jakub v tomto krátkom liste vyhlasuje ako prítomnú skutočnosť, ţe skaza cirkvy o kt. hovoril Peter aj Pavol, sa uţ začala. Júda hovorí pomocou Starozmluvných príkladov o tých ľuďoch, kt. pouţívajú milosť na vykonávanie hriechov. „A chcem vám pripomenúť, ktorí raz viete to všetko, ţe Pán zachrániac ľud z Egyptskej zeme po druhé tých, ktorí neuverili, zatratil ” (5. verš) V 8. verši rozoberá, ţe vlastnosťou týchto ľudí je, ţe pohŕdajú vysokosťami (v pôvodine autoritou) a zlorečia tým, ktorí stoja v autorite. Berú účasť na večeri Pánovej v hodoch lásky, ale zároveň uţ stratili svoje spasenie. „To sú tí, ktorí sa oddeľujú, telesní, nemajúci ducha.”(19. verš) Teda vzniká tzv. psychické kresťanstvo, čo ktoré tvoria tí, ktorí sa oddelia. Týmto začne boj pneumatického kresťanstva (duchovného) s psychickými kresťanmi. Ako hlavnú protizbraň proti nim spomína hovorenie v jazykoch, skrze kt. sa môţu budovať vo svojej viere. Apoštol Ján po r. 70 n.l. následkom roztrúsenia vyviazne v Efeze, kde pravdepodobne zaloţil nový zbor, keďţe predchádzajúce sa od Pavla odvrátili. Podľa tradície tu napísal Evanjelium Jána a svoje listy ako starec, posledný ţijúci apoštol medzi r. 90-100.


Prvý list Jánov Podľa tradície list bol napísaný ako predslov, úvod k evanjeliu. Bol napísaný v Efeze, nie je určený ţiadnemu konkrétnemu zboru. Čas jeho vzniku spadá medzi medzi r. 90-100. Ján po tom ako v prvej časti stvrdí evanjelium v druhej prejde na to, ţe skaza v cirkvi, kt. predpovedali apoštolova sa uţ začala. „Deti, je posledná hodina, a ako ste počuli, ţe prijde antikrist, i teraz uţ povstali mnohí antikristovia, odkiaľ známe, ţe je posledná hodina.” (2:18) Potom vyučuje veriacich, aby pozorovali na pomazanie, chodili v duchu a nech ich vyučuje Duch Svätý. V 4. kap. upozorňuje na to, aby rozlíšili ducha antikristovho od Ducha Svätého. Zdá sa, ţe v tejto dobe uţ fungoval gnosticizmus, ktorý šírili tí, ktorí sa odtrhli od Pavla. V čase písania listu sa uţ udial ten prechod, o kt. hovoril List Ţidom, Ján nehovorí ako ţid, kt. dodrţuje Zákon. Zároveň však nezapreli Starú Zmluvu, veď píše, ţe „nepíšem vám nové prikázanie…“ V tejto dobe sa uţ teda udial prechod zo Starej do novej Zmluvy: ţidovskí kresťania slúţili duchovnými obeťami podľa poriadku Melchisedekovho.

Druhý list Jánov List je písaný pre jednu vyvolená ţenu, Ján sa tu nazýva presbytrom. Podľa niektorých kritikov Biblie ho nepísal Ján, ale jeden presbyter s podobným menom. Avšak štýl listu a jeho odkaz je jednoznačne taký ako v prípade prvého listu evanjelia. Je taký názor, podľa kt. je táto ţena v skutočnosti cirkev, keďţe slovo ekklésia je v gréčtine ţenského rodu. Slovo ţena treba chápať alegoricky, to sa vzťahuje na zbor a jej synovia sú členovia zboru. Pravdepodobnejšie je však, ţe tu je reč o jednom zbore, kt. vedie jedna ţena. Odkaz listu je podobný ako pri prvom liste, vystríha veriacich pred antikristom. Upozorňuje veriacich na to, aby neboli v spoločenstve s takými ľuďmi, kt. hovoria o sebe, ţe sú veriaci, ale nezostávajú v poznaní Krista.

Tretí list Jánov Aj tento list píše ako presbyter. Slovo v gréčtine znamená „starec, starší“, Ján bol v tejto dobe pribliţne sto ročný. Adresátom listu je vedúci jedného zboru. Gájus je latinské meno, z toho vyplýva, ţe list je adresovaný kresťanovi pohanského pôvodu. Z hľadiska histórie cirkvi je zaujímavé, ţe v 5-8. verši Ján zdôrazňuje, aby cestujúce sluţby opatrili Bohu náleţitým spôsobom: „Milovaný verne činíš, čokoľvek robíš bratom a hosťom, ktorí dali tvojej láske svedoctvo pred sborom, ktorých keď vyprevadíš hodne Boha, dobre robíš. Lebo vyšli za jeho meno neberúc ničoho od pohanov. My sme teda podlţni prijímať takých bratov, aby sme boli spolupracovníkmi pravde a cirkvi...” (5-8. verš) Ich sluţbu nefinancovali z peňazí neveriacich pohanov. V čase apoštolov sluţby podporovali veriaci. Z listu vychádza najavo, ţe v ázijskom zbore povstal znova ten istý blud ako v Pavlových časoch. „ Písal som sboru, ale Diotrefes, ktorý chce byť prvým medzi nimi, nás neprijíma. ” (9. verš)


Kniha Zjavenia Táto kniha je jedinou prorockou knihou Novej Zmluvy, bola napísaná na konci 90-tych rokov, alebo v r. 100. Ján bol v tejto dobe v zajatí na ostrove Patmos, neďaleko od Efezu, kde sa dostal kvôli svojim kázniam ako starý človek. „Ak chcem, aby zostal, dokiaľ neprijdem, čo tebe do toho? Ty poď za mnou!” (Jn 21:22) Ján teda mal jedno také zasľúbenie, ţe uvidí Jeţišov príchod „Bol som v duchu v deň Pánov a počul som za sebou veľký hlas ako hlas trúby,” (Zj 1:10) Deň Pánov znamená deň príchodu Pánovho, kt. mohol Ján vidieť cez určité cestovanie v čase. Ján videl skrze vytrţenie veci, kt. sa majú v budúcnosti stať. Na začiatku knihy Jeţiš nadiktuje Jánovi sedem listov. Podľa niektorých výkladov tieto znamenajú sedem dôb v histórii cirkvy. Podľa iného výkladu tieto zbory budú musieť existovať na území Turecka v posledných časoch pred vytrţením. To je isté, ţe tieto zbory za Jánových čias existovali a Ján tam slúţil pribliţne 30 rokov. Takýmto spôsobom ako apoštol a prorok zboru dostáva od Jeţiša Krista zjavenia. Toto je tá oblasť, kde apoštol Pavol pred päťdesiatimi rokmi začal prácu, potom poveril Timotea, aby zatrhol falošné učenia. List Efeţanom a Kološanom písal tomuto zboru. Zo siedmich zborov dostane päť od Jeţiša Krista výzvu k obráteniu, hoci všetky povaţujú za kresťanské zbory. Aj to ukazuje, ţe odtrhnutie od Pavla bolo napravené. Jednou z miestnych mocností boli mikulášenci. To bol jeden klérus, kt. pozostával z takých ľudí, kt. sa vzbúrili a psychickou silou sa snaţili vydobyť si autoritu v zboroch. Z listu Efeţanom vychádza najavo, ţe tam vţdy mali boj s takýmito ľuďmi. Neskorší efezský zbor bol v tomto boji úspešný, ale veriaci v zbore sa unavili v boji a opustili prvú lásku. V pergamonskom zbore začali získavať „občianske právo“ mikulášenci ba dokonca aj Bálámovo učenie, podľa kt. môţu jesť z obetovaného modlám a smilniť. Týmto porušili nariadenia vynesené Jakubom pre kresťanov z pohanského pozadia. Takýmto spôsobom môţeme aj Augustína, kt. sa vysmieval zakazovaniu jedenia krvi a zaduseného za Bálámovho učiteľa. To sú tí spohanštení kresťania, kt. príkazy, ktoré prikázal Jakub a apoštoly povaţujú za blud. Tyatírsky zbor bol v ešte váţnejšej situácii, lebo duch Jezábeľ uţ úplne opanoval veriacich. Začala sa formovať teológia náhrady, podľa kt. nie ţidia, ale cirkev je skutočný Izrael. Takýchto kvalifikuje apoštol Ján ako synagógu satanovu. Avšak smyrnský a filadelfský zbor nedostane napomenutie. Oni i keď majú málo sily, vytrvajú pri Pánovi. Podľa historikov výraz „satanov trón“ sa vzťahoval na Zeusov oltár, ktorí bol v Pergamone, ktorí evidovali medzi siedmymi zázrakmi starovekého sveta. V dvadsiatom storočí sa tento oltár dostal do Berlína, kde taktieţ priniesol svoje ovocia. V Laodicei boli horúce pramene okolo mesta, dokiaľ sa voda dostala do mesta stala sa vlaţnou, a tak sa nedala pouţívať ani ako horúca, ani ako studená voda. Niekoľko zaujímavostí Ján vidí v nebi bohosluţbu s tými istými predmetmi, kt. vystupovali v Chráme. Mohol sa presvedčiť o tom, čo je napísané aj v Liste Ţidom, ţe pozemská bohosluţba je obrazom nebeskej. V 11. kapitole dostane Ján tú úlohu, aby zmeral chrám, kt. je na zemi a jeho nádvorie. Keďţe Kniha Zjavenia bola napísaná okolo r. 100 n.l., chrám bol uţ tridsať rokov zborený. Čiţe Ján vidí to, ţe pred veľkým súţením bude znovu vybudovaný chrám. Podľa takzvaného historického výkladu historických cirkví sa Babylon vzťahuje na Rímsku ríšu, keďţe Ján písal túto knihu v čase Dominitiánovho prenasledovania. Avšak to, čo čítame v Knihe Zjavenia sa s Rímskou ríšou počas uvedeného prenasledovania neudialo. Ako kaţdé prenasledovanie kresťanov aj toto bolo predobrazom budúceho veľkého súţenia. Podľa tradície sa Ján po napísaní Knihy Zjavenia odsťahoval k Pánovi. Touto knihou sa obdobie obsiahnuté Novou Zmluvou skončilo: Od narodenia Jána Krstiteľa a Jeţiša Krista (od 10 p.n.l.) pribliţne do 110 n.l. Okolo 135 n.l. počas povstania Bar Kochba sa ţidovstvo znovu pokúsilo zaujať späť Jeruzalem, ale Hadriánus ich porazil. Roztrúsenie ţidov sa v skutočnosti stalo po tom. Pretoţe po vzbure na dostatočne dlhú dobu vykázali ţidov z Jeruzalema a zo značnej časti Svätej Zeme. Čiţe zmena obdobia, kt. sa začala narodením Jeţiša sa keď nie skôr, tak v r. 135 skončila.

Ruff Nová Zmluva  

Akadémia Svätého Pavla Budapešť OD SKUTKOV PO ZJAVENIE  2001 Úvod dočasné skriptá Skutky apoštolov 3.-7. kapitola: do zavraţdenia Štefana:...