Issuu on Google+


Časopis Corpus Delicti Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave Kollárova 10 917 01 Trnava E-mail: corpusdelicti.tt@gmail.com Obálka: Tomáš TAKÁČ Grafik: Ľubor FERENCZY

Redakčná rada

Šéfredaktorka: Naďa KVAKOVÁ Ján JURAN, Monika MARTIŠKOVÁ Konzultanti: Kristián ČECHMÁNEK, Mgr. Martin CSÁSZÁR Odborní garanti: doc. JUDr. Tomáš STRÉMY, PhD., JUDr. Anton ŠKREKO, PhD.


obsah

OBSAH

Aktuality Československá SVOČ 2012................................................................str.4 Dies Iuris Tyrnaviensis.........................................................................str.4 Oslavy 20. výročia obnovenia Trnavskej univerzity............................str.6 Turnaj o pohár dekana 2012.................................................................str.6 Beánie 2012..........................................................................................str.7 Rozhovor JUDr. Jarmila Turčeková, vedúca kancelárie Centra právnej pomoci Nitra..................................str.8 Články Novela Zákonníka práce účinná od 1. januára 2013 alebo POZOR, na Zákonníku práce sa pracuje!...................................str.9 Prípad Pistorius...................................................................................str.11 Zmena Preambuly Ústavy Slovenskej republiky................................str.14 Precedens vs. judikát..........................................................................str.15 Pomáhať a chrániť..............................................................................str.17 (Ne)aktívne opatrenia na trhu práce...................................................str.20 Legitimita preemptívnej a preventívnej koncepcie sebaobrany..........str.22 Krátka úvaha o problémovom výkone ústavného práva na štrajk......str.25 Zavinenie v trestnom práve hmotnom................................................str.27 Preddavok na trovy konania vs. právo na spravodlivý proces............str.29

ÚVODNÍK Vážení a milí kolegovia! Časopis Corpus Delicti sa dostáva už do svojej tretej sezóny. Od jeho obnovenia sa udialo mnohé a s potešením sa Vám dnes prihováram ako nová šéfredaktorka. Ako v každom čísle, aj tu sa snažíme prinášať inovácie, aby sme urobili časopis Corpus Delicti ešte atraktívnejším pre Vás – čitateľov. Angažovali sme šikovného grafika, rozšírili sme náš redakčný tím a tlač sme zverili novému tlačiarovi. Prvýkrát sa nám podarilo zaplniť odbornú časť časopisu len recenzovanými článkami. Aj keď sa nám to po poslednom čísle zdalo v našich podmienkach takmer nemožné, znovu sme časopis Corpus Delicti posunuli kvalitatívne o kusisko dopredu. Aj v tomto čísle Vám prinášame okrem odborných

CORPUS DELICTI 4/2012

článkov budúcich právnikov niekoľko reportáží o zaujímavých udalostiach na fakulte či podnetný rozhovor tentoraz s človekom z praxe. Budeme radi, ak nám zachováte Vašu priazeň a naďalej budeme dostávať od čitateľov spätnú väzbu v štýle: „Corpus Delicti je vynikajúci alternatívny zdroj informácií“.

Naďa KVAKOVÁ šéfredaktorka

3


aktuality

P

Česko-slovenská SVOČ 2012

rávnická fakulta Masarykovej univerzity v Po registrácii účastníkov otvorila podujatie svoBrne usporiadala podujatie s názvom Českojím príhovorom dekanka Právnickej fakulty Masaryslovenská študentská vedecká a odborná činkovej univerzity prof. JUDr. Naděžda Rozehnalová, nosť 2012, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 17. a 18. CSc. Nasledoval slávnostný rout a večer v duchu septembra 2012. Výsledky svojej práce prezentovalo prípravy na ďalší deň, počas ktorého sa uskutočnila dovedna 33 študentov (až na dve výnimky pregraprezentácia prác trvajúca celé doobedie. V hodnotiaduálnych) reprezentujúcich tri české a tri slovenské právnické Právnická fakulta Masarykovej univerzity v Brne fakulty: domácu Masarykovu univerzitu, Univerzitu Karlovu v Prahe, Univerzitu Palackého v Olomouci, Trnavskú univerzitu v Trnave, Univerzitu Komenského v Bratislave a Paneurópsku vysokú školu. Účastníci boli rozdelení do štyroch sekcií, a to sekcie súkromného práva, sekcie práva duševného vlastníctva, energetického práva a práva informačných technológií, sekcie verejného práva I (ústavné a medzinárodné právo) a sekcie verejného práva II (trestné a finančné právo). Právnickú fakultu Trnavskej univerzity v Trnave reprezentovali traja študenti 2. ročníka magisterského štúdia, ktorí sa umiestnili na prvých miestach v rámci fakultnej Vedeckej študentskej konferencie 2012. V rámci Česko–slovenskej štucich komisiách boli zastúpení aj dvaja zástupcovia dentskej vedeckej a odbornej činnosti 2012 sa v sekPrávnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave – v cii verejného práva I zúčastnil autor týchto riadkov a sekcii súkromného práva doc. JUDr. PhDr. Adriana člen redakčnej rady Corpus Delicti – Bc. Ján Juran Švecová, PhD. a v sekcii verejného práva I JUDr. a v sekcii verejného práva II Bc. Igor Kútny a Bc. Mgr. Daniel Krošlák, PhD., LL.M. Keďže hodnoteJozef Lettrich. nie obsahovej stránky sa uskutočnilo už v rámci štu-

Dies Iuris Tyrnavienses

A

kademické prázdniny týždeň pred koncom, Trnava preplnená autami pedagogického zboru rôznych právnických fakúlt a iných odborníkov v oblasti práva, pohyb na našej právnickej fakulte dosiaľ nevídaný, dokonca stĺpy divadla v centre mesta hlásajú, že sa koná niečo veľkolepé. Čo sa to deje? Tak pekne od začiatku. September 1990 odštartoval desať skvelých ročníkov medzinárodnej vedeckej konferencie s názvom Lubyho právnické dni - tie posledné pri príležitosti 100. výročia narodenia Štefana Lubyho, významného slovenského civilistu, právneho vedca a profesora súkromného práva. Vynikajúcim odborníkom v tejto sfére bol aj český profesor Viktor Knapp, ale Lubyho podľa názoru mnohých nepredstihol, ten bol osobitý a výnimočný. Cyklus konferencií sa konal každé dva roky na zámku v Smoleniciach a poukazoval na problémy právnej vedy a praxe, s osobitným zreteľom na súkromné právo. Na pôde fakulty vznikla myšlienka organizovať konferenciu nielen pre odvetvie súkromného práva, ale dať priestor aj tomu verejnému. Pôvodné plány mali za cieľ organizovať konferenciu pre súkromné právo na Trnavskej univerzite v jeden rok (pokračovanie tradície Lubyho dní) a na ďalší rok mala verejné právo zastrešiť Masarykova univerzita. Spolupráca s Brnom sa nenaplnila, a tak sa Trnava k tomuto odvážnemu kroku odhodlala sama, ako prvá v našej republike. Obe fakulty sa tak vydali vlastnou cestou. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave v roku 2010 usporiadala prvú slovenskú medzinárodnú vedeckú konferenciu s názvom Trnavské právnické dni prí-

4

dentskej vedeckej a odbornej činnosti na jednotlivých fakultách, komisie sa zamerali najmä na hodnotenie formálnej stránky prezentácií. V každej sekcii boli, bez uvedenia poradia, ocenené dva najlepšie príspevky. Výsledky sa napokon ukázali ako pomerne jednoznačné, pretože študenti Univerzity Karlovy v Prahe si z Brna odniesli až šesť z celkovo ôsmych cien. Študentom našej fakulty sa síce nepodarilo získať ani jedno z ocenení, nadobudli sme však dôležité skúsenosti, ktoré sa v budúcnosti pokúsime čo najlepšie zúročiť. Po organizačnej stránke bola Česko-slovenská SVOČ 2012 zvládnutá ideálne, vďaka za to patrí najmä JUDr. Davidovi Sehnálkovi, PhD. a v súvislosti s účasťou našej fakulty tiež prodekanke JUDr. Mgr. Martine Gajdošovej, PhD. Na záver by som chcel dať do pozornosti zborník z podujatia, ktorý obsahuje všetky súťažné príspevky a je dostupný na internetovej adrese: http://www.law.muni. cz/sborniky/cssvoc2012/sbornik.pdf. Doplním ešte, že podujatie v Brne nebolo derniérou tohto projektu, ďalšie pokračovanie sa uskutoční v roku 2013 na pôde Univerzity Palackého v Olomouci.

Ján Juran

Plenárne zasadnutie

stupnú pre prezentáciu aktuálnych poznatkov všetkých právnych odvetví . Keďže ohlasy boli vynikajúce, druhý ročník Trnavských právnických dní nemohol zostať iba púhym želaním organizátorov a účastníkov prvého stretnutia, členov právnickej obce a osobností právnej vedy. Vynechali sa Lubyho právnické dni a pokračovalo sa v príprave druhého ročníka Trnavských právnických dní. Leitmotívom sa stala identifikácia a vplyv hodnôt v právnom systéme, ktorá bola následne finalizovaná v názve konferencie: Hodnotový systém práva a jeho reflexia v právnej teórii a praxi. Slová dekanky prof. JUDr. Heleny Barancovej, DrSc. dokonale vystihujú výber tejto témy: „Sloboda, spravodlivosť, rovnosť, morálka a dôstojnosť človeka ako základné hodnotové postuláty každej ľudskej spoločnosti nemajú, žiaľ, v slovenskej spoločnosti svoje náležité miesto, nielen pokiaľ ide o zákonodarnú prax,

ale ani pokiaľ ide o prax aplikácie práva. Vyše dvadsať rokov po tzv. nežnej revolúcii je často v popredí záujmu zákonodarcu najmä presadzovanie záujmov politických strán, ktoré sú len málokedy identické s oprávnenými požiadavkami na hodnotový systém práva. Tieto požiadavky nie sú dostatočne presadzované ani v právno-aplikačnej praxi, ktorá nezriedka vykladá zákony príliš formalisticky a bez prihliadnutia na ich hodnotové zakotvenie. “ Na konferenciu konanú v dňoch 20. a 21. septembra 2012 bolo prihlásených viac ako 210 účastníkov.

CORPUS DELICTI 4/2012


aktuality V porovnaní s pilotným ročníkom sa počet zdvojnásobil. Medzi významných zahraničných hostí patrili prof. JUDr. (jur.dr.) Michael Bogdan, B.A., LL.M. z Právnickej fakulty Univerzity v Lunde, Švédsko, prof. Ing. JUDr. Mgr. Alexander Bělohlávek, CSc. zo Súdu medzinárodnej arbitráže v Paríži, Francúzsko a prezident Svetovej asociácie právnikov zo sídlom vo Washingtone, USA, prof. dr. hab. Wojciech Dajczak z Právnickej fakulty Univerzity Adama Mickiewicza v Poznani, Poľsko, JUDr. sekcia právnych dejín Iva Brožová z Najvyššieho súdu Českej republiky, prof. JUDr. Ladislav Vojáček, dom na obsahové zameranie konferencie nemohol CSc. z Právnickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne, Česká republika, predniesť nikto iný ako práve prof. JUDr. Alexandra Krsková, CSc., nakoľko ňou načrtnutý právno-filoprof. JUDr. Jiří Jelínek, CSc. z Právnickej fakulty zofický pohľad na systém hodnôt v súčasných spoKarlovej Univerzity v Prahe, Česká republika, a mnohí ďalší. Z trnavskej právnickej fakulty to boli mená ločenských vzťahoch mnoho razy antagonisticky a iracionálne pôsobiacich bol správnym odrazovým ako prof. doc. JUDr. Marek Šmid, PhD., prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc., Dr.h.c. prof. JUDr. Peter mostíkom pre ďalšie príspevky vystupujúcich zamerané na osobitné hodnotové diskrepancie súčastí Blaho, CSc., Dr.h.c. prof. JUDr. Peter Mosný, CSc., prof. PhDr. Gustáv Dianiška, CSc., prof. JUDr. Jozef právneho systému a obsahovú redefiníciu hodnôt. Právno-teoretický rozmer konferencie svojimi vyPrusák, CSc. či prof. JUDr. Alexandra Krsková, CSc. stúpeniami obohatili JUDr. Iva Brožová (Najvyšší Registrácia prebiehala počas oboch dní. Počas súd Českej republiky) a JUDr. Eduard Barány, DrSc. nej každý z účastníkov dostal tašku s logom Trnavskej univerzity aj s názvom konferencie, obsahom (Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied). Ďalktorej boli okrem iného dva nepochybne zaujímavé šie vystúpenia boli sústredené do jednotlivých súčastí právneho systému, v ktorých sa odborne a vedecky tituly: The relationship between Constitutional Valuprofilujú vystupujúci a ktorými prezentovali najmä es, Human Rights and Arbitration; Rights of the Host States within the System of International Investment systematiku právnych hodnôt, nazeranie na určitú zvolenú hodnotu, alebo vyjadrenie hodnôt v určitých Protection. Menšie problémy pri registrácii spôsoboval zoznam neplatičov, avšak aj tieto komplikácie väzbách a spoločenských vzťahoch, ktorých menovasme vyriešili a hostia sa mohli zvítať s ostatnými. Pre teľom sú určité hodnoty. Prvý deň konferencie bohatej všetkých účastníkov bolo prichystané aj občerstvenie na nové poznatky, myšlienky či analytické pohľady zakončil vystúpením Dr.h.c. prof. JUDr. Peter Blaho, a slávnostný obed. CSc. vrátane moderátorského poďakovania vystupu Prvého rokovacieho dňa konferencie v pojúcim a všetkým účastníkom plenárneho zasadnutia dobe plenárneho zasadnutia, situovaného do Auly Trkonferencie. navskej univerzity „Pazmaneum“, sa zúčastnilo 151 Druhý rokovací deň konferencie prebehol na pôde účastníkov. Úvodného slova v rámci otváracej časti Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v podobe zakonferencie sa zhostisadnutia v jedenástich sekciách, ktorého sa zúčastnilo li rektor Trnavskej 195 účastníkov. Zameranie sekcií zodpovedalo nieuniverzity prof. doc. len vnútornej organizácii fakulty, ale predovšetkým JUDr. Marek Šmid, vyjadrovalo skutočnosť, že všetky odvetvia PhD. a dekanka právneho poriadku budú zapojené do Právnickej fakulvedeckých a odborných diskusií v sekty Trnavskej uniciách v intenciách zamerania konferen- c i e . verzity prof. JUDr. Obsah programu vystúpení vo viacerých sekciách Helena Barancová, predznačoval, a to i vzhľadom na značné časové DrSc. Úvodný reobmedzenia vystupujúcich, zaujímavé témy a náferát vzhľamet do vedeckých rozpráv. Naplnenie obsahovej šírky debát a rešpekt ku každému názoru, pokiaľ nemohol byť v celej šírke plnohodnotne vyjadrený a argumentačne odôvodnený, bol zaručený každému účastníkovi konferencie v podobe možnosti publikovania svojho príspevku (s možnosťou jeho dopracovania v lehote do konca októbra 2012) v zborníku z konferencie, prípadne monografie za predpokladu, že bol účastník prizvaný do autorského kolektívu príslušným zostavovateľom monografie. Zakončenie druhého rokovacieho dňa konferencie vzhľadom na

Dr.h.c. prof. JUDr. Peter Blaho, CSc.

CORPUS DELICTI 4/2012

rôznorodý časový harmonogram rokovania v sekciách sa uskutočnilo separátne v sekciách a pod taktovkou v poradí posledných moderátorov sekcií. Jeden zo zahraničných členov vedeckého výboru prof. Ing. JUDr. Mgr. Alexander Bělohlávek, Csc., člen Súdu medzinárodnej arbitráže v Paríži a prezident Svetovej asociácie právnikov, potvrdil jedinečnosť tejto významnej akcie aj osobným listom adresovaným z Paríža, v ktorom vyjadril poďakovanie a úprimnú radosť z účasti na Trnavských právnických dňoch. Zo strany Právnickej fakulty Trnavskej univerzity patrí vďaka predovšetkým členom organizačného výboru doc. JUDr. PhDr. Adriane Švecovej, PhD., doc. JUDr. Milošovi Lackovi PhD., Mgr. Petrovi Machovi, PhD., JUDr. Vojtechovi Vladárovi, PhD. a Mgr. Marekovi Káčerovi, PhD., ktorého neopustila trpezlivosť pri mailovej komunikácii s každým z účastníkov. Budúci ročník konferencie by sa z organizačného hľadiska mal realizovať na báze elektronickej registračnej prihlášky, ktorá by odbremenila organizátorov od značného množstva práce a účastníkom konferencie priniesla väčší komfort pri registrácii a ďalších požiadavkách spojených s účasťou na konferencii. Veríme, že úroveň Trnavských právnických dní bude ďalej napredovať a táto konferencia sa stane neodmysliteľnou tradíciou právnickej akademickej obce. Výsledkom konferencie by mal byť dvojzväzkový zborník, o ktorého edíciu sa postará doc. JUDr. PhDr. Adriana Švecová, PhD. a Dr.h.c. prof. JUDr. Peter Blaho, CSc. a osem monografií zo sekcií jednotlivých právnych odvetví, napríklad z oblasti pracovného, trestného či správneho práva. Je priam neuveriteľné, že až 208 aktívnych prispievateľov sa pričinilo o vysokú odbornosť príspevkov a vedecký prínos, vďaka čomu dosiahla konferencia vskutku medzinárodný rozmer. Monika Martišková v spolupráci s doc. JUDr. Milošom Lackom, PhD.

JUDr. Alexandra Krsková, CSc.

5


aktuality

Oslavy 20. výročia obnovenia Trnavskej univerzity P

ríliš zblízka človek mozaiku neuvidí. Až keď odstúpi, v celosti vidí obraz z diaľky. A potom musí pristúpiť späť, aby odstránil čierne kamienky, ktoré kazia dokonalosť mozaiky. Je to ako život. Ak je niekto dokonca schopný robiť dobro pre iných s čistým úmyslom, vytvorí hodnotu, ktorá je trvalá nielen fiktívne, ale aj reálne a tak má človek vo svojich rukách dobrý argument pre zmysel toho, čo robí v živote a pre život. Hodnota tu je vo vklade, ktorý sa nezosype, ale zostane v našich rukách a v rukách našich potomkov či nasledovateľov. Historických 142 rokov Trnavskej univerzity prispievalo k tejto myšlienke v dobrej vôli a tak to aj absorbovali študenti. Preto napriek diskontinuite mohla tento rok osláviť Trnavská univerzita v Trnave 20 rokov obnoveného pôsobenia. Tisíce študentov denného a externého štúdia, 110 bilaterálnych zmlúv, politické, diplomatické, cirkevné a akademické kruhy, to všetko je Trnavská univerzita dnes. Svoju históriu si však začala písať už v roku 1635 ako jedna z mála univerzít vo vtedajšej strednej Európe. V roku 1777 bola presťahovaná do Budína a postupne zanikla. Prišli deväťdesiate roky dvadsiateho storočia a požiadavky Trnavčanov zneli: obnoviť slávnu trojičku na historickom Trojičnom námestí, vytiahnuť sochu Milana Rastislava Štefánika z krabice na radnici, kde bola uschovaná 20 rokov a postaviť ju a napokon si želali aj univerzitu. Poslednú myšlienku podporili aj prví študen-

ti, ktorí nevyužili možnosť prestúpiť na ktorúkoľvek inú vysokú školu na Slovensku, naopak verili Trnavskej univerzite. Tá je dnes jedinou štátnou univerzitou na našom území, ktorá sa netají vyznávaním kresťanských princípov a slobodným duchom porozumenia. A nie je to diskriminácia nekresťanov, ako by sa mnohí mohli domnievať, ale podpora hodnôt, ktoré deklaruje aj Ústava SR. Pevnosť v boji za ľudské práva a akademické hodnoty – aj o to išlo prvému rektorovi obnovenej Trnavskej univerzity prof. RNDr. Dr.h.c. Antonovi Hajdukovi, DrSc., jednému z najvýznamnejších slovenských astronómov. Zaujímavé je, akú cestu si musel prvý dekrét vytrpieť, kým sa dostal do rúk rektora. Najprv bol prepašovaný k prezidentovi Václavovi Havlovi, aby ho mohol podpísať. Z jeho kancelárie bol poslaný na adresu: Trnavská univerzita v Trnave – tá však v tej dobe existovala ešte len v zákone a tak dekrét z pošty poslali na radnicu, odkiaľ ju chceli odovzdať rektorovi, a to sa uskutočnilo pred celou vedeckou radou, ktorej stretnutia bol prvý rektor pán Hajduk v tej dobe účastný. Pre kompletnosť informácií, zákon č. 191/1992 Zb. o zriadení Trnavskej univerzity v Trnave podpísali predseda Slovenskej národnej rady František Mikloško a predseda vlády Slovenskej republiky Ján Čarnogurský s účinnosťou od 1. júla 1992. Dňa 23. októbra 2012 zahájila vyvrcholenie osláv 20. výročia obnovenia Trnavskej univer-

zity slávnostná svätá omša v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa v Trnave spojená s Veni Sancte. Následne sa zúčastnení pred kostolom občerstvili bratislavskými rožkami, aby sa mohli presunúť do Domu kultúry, kde sa konal galaprogram. Počas neho sa premietlo viacero informatívnych videí o Trnavskej univerzite, zaspomínali si osoby, ktoré mali zásluhy na obnovení univerzity aj všetci rektori a priatelia. Dôležitou súčasťou programu bolo aj odovzdávanie vyznamenaní, ktoré poputovali vo forme medailí do rúk tým, ktorí sa zaslúžili o vznik a vytvorenie podmienok Trnavskej univerzite, bývalým rektorom, tým, ktorí prevzali zodpovednosť za vedenie univerzity a fakúlt, kvestorom, dekanom fakúlt a mnohým iným. Prvoradými hodnotami v živote všetkých ocenených sú nepochybne morálka, etika, čestnosť, dobro a spravodlivosť, vďaka ktorým to dotiahli tak ďaleko. Všetci sme zodpovední za pravdu, každý z toho miesta, na ktorom stojíme, odznelo na homílii. Pre študenta je pravda v tom, čo dokáže a na to mu stačí len vôľa, odvaha a srdce, nie peniaze a prostriedky. Tak nezabúdajme, že práve morálne zásady sú kreatívnym elementom práva. Monika Martišková

Turnaj o pohár dekana 2012

D

ňa 5. novembra 2012 sa v Mestskej športovej hale v Trnave uskutočnil ďalší ročník futbalového Turnaja o pohár dekana. Právnici svojimi športovými výkonmi opäť dokázali, že nie sú žiadni mľandraví intelektuáli, ale že sa (viac alebo menej úspešne) snažia o dosiahnutie ideálu kalokagatie. Turnaj otvoril svojím príhovorom prodekan doc. JUDr. Tomáš Strémy, PhD., po ktorom sa už do boja o pohár zapojilo 10 tímov rozdelených do dvoch skupín. Po odohratí skupinovej fázy na-

6

sledovala vyraďovacia časť, ktorá priniesla mimoriadne vyrovnané zápasy, ktoré sa museli páčiť divákom a aj samotným hráčom. Napokon sa na treťom mieste umiestnil tím Legends, na druhom mieste FC Nguvu a z výhry sa radoval tím vyučujúcich – Doctores. Najlepším strelcom turnaja sa stal Dušan Krcho, najlepším brankárom Adam Benko a za najlepšieho hráča bol organizátormi vybraný Martin Ducár. Vyhlásenie výsledkov sa

uskutočnilo v rámci programu Dňa Právnickej fakulty, kde si najlepšie tímy a aj jednotlivci prevzali ocenenia z rúk dekanky prof. JUDr. Heleny Barancovej, DrSc. Touto cestou chceme víťazom pogratulovať a ostatných vyzvať, aby sa zúčastnili ďalších športových podujatí – či už Turnaja o pohár dekana 2013 alebo futbalového turnaja ELSA Cup, ktorý sa uskutoční na jar. Osobitne by sme chceli poďakovať organizátorom podujatia, ktorí opäť odviedli výbornú prácu. Športu zdar! Ján Juran Tomáš Lendacký

CORPUS DELICTI 4/2012


aktuality

Beánie 2012

Miesto: Trnava, Mestská športová hala Dátum: 14.11.2012 Oficiálny čas: 18.30-04.00 SEČ

H

ollywoodske hviezdy v najlepších kúskoch od módnych dizajnérov, s účesmi profesionálnych kaderníkov a make-upom od prominentných vizážistov, kráčajúce červeným kobercom na premiére nového filmu, obklopené bleskami miliónov fotoaparátov a kameramanov? Nie, bola to premiéra nováčikov našej fakulty, alebo ak chcete študentov prvého ročníka. Ich vstup do vysokoškolského života predstavujú imatrikulácie ako oficiálna súčasť začiatku vysokoškolského štúdia a táto udalosť by sa následne mala osláviť na beániách. Tento rok sa to však konalo v opačnom poradí, a preto sa mohli prváci prezentovať pred ostatnými študentmi už skôr, ako dostali do rúk svoje vysnívané indexy. Beánie, ktorých sa v oveľa početnejšom zložení zúčastnili študenti vyšších ročníkov než prváci a taktiež aj niektorí vyučujúci a doktoranti, otvorila slávnostným príhovorom prodekanka JUDr. Mgr. Martina Gajdošová, PhD., ktorá nám vysvetlila význam tejto udalosti a popriala príjemný večer a veľa zábavy. Chvíľu po ôsmej hodine sme už všetci netrpezlivo

Okolo polnoci si prišli na svoje šťastlivci. Počas celého večera sa predávali tombolové lístky, ktorých predaj mal veľký úspech vzhľadom na zaujímavé ceny ako napríklad i-pady, víkendové pobyty, letenky či užitočná literatúra. Či už šťastie alebo smolu pri nesprávnych číslach sme zapili vínom pripraveným na stole a mohli sme pokračovať v tancovaní a zabávaní sa až do rána. Presnejšie, do štvrtej ho-

spoločná fotografia zúčastnených piatakov

čakali na večeru, ktorá nás na nejaký čas zasýtila a obalila naše nervy z nekonečného čakania na vyťažené taxíky či z niektorých nečakaných situácií pred príchodom do Mestskej športovej haly v Trnave. Večeru nám spríjemňovali krásne zvuky harfy a veru sme sa narozmýšľali, kým sme zistili, aká pesnička sa práve hrá. Mnohých určite prekvapilo, že harfista so štýlovým klobúkom stihol nacvičiť aj mnoho hitov roku 2012, napríklad aj novinku od Rihanny - Diamonds. Tanec na parkete tradične odštartoval profesionálny tanečný pár, ktorý demonštroval, ako by mal spoločenský tanec vyzerať. Potom sa prítomní páni ujali šance a mohlo sa začať nekonečné tancovanie, tancovanie a tancovanie, sem tam fotografovanie či klebetenie. Keď sa objavila kapela Billy Barman prezentujúca alternatívny rock, začali sa ľudia priamo úmerne rýchlo a nesynchronizovane presúvať pod pódium, aby sa naplno zabavili. Fotenie piatakov počas vystúpenia bolo tiež jedinečné, keďže ich počet takmer presiahol rozsahu záberu fotoaparátu.

diny rannej, keď sme, ako bolo v pláne, dôstojne opustili priestory a išli sme sa znova „biť o taxíky“. Slovíčko znova píšem vzhľadom na situáciu, ktorá sa odohrala na parkete, keď sa nejakí chlapci pobili kvôli svojim spolužiačkam. Krajšie situácie však boli tie, keď sa nám pošťastilo zatancovať si s

Zábava v plnom prúde niektorými vyučujúcimi alebo zdanlivo nedosiahnuteľnými spolužiakmi či spolužiačkami. Pre mnohých bol 14. november 2012 večer ako každý iný, pre účastníkov tohto študentského plesu však predstavoval nezabudnuteľné chvíle. Tie isté okamihy sa už opakovať nebudú, a preto verím, že napriek tomu, že všetko ubehlo neskutočne rýchlo, na tieto beánie budeme naďalej spomínať nielen fotkami a spomienkami, ale hlavne srdcom, ktoré má najspoľahlivejšiu pamäť.

Monika Martišková

pózovanie v štýle holywoodskych hviezd

CORPUS DELICTI 4/2012

7


rozhovor Magisterské štúdium ukončila na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela. Titul JUDr. získala v roku 2011 na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela za tému „Mierové riešenia sporov“. V Centre právnej pomoci pôsobí od roku 2009. Najskôr začínala ako právnička v kancelárii Žilina a od roku 2012 je vedúcou novootvorenej kancelárie v Nitre.

M

omentálne pôsobíte ako vedúca Centra právnej pomoci, kancelária Nitra. Prezraďte nám, v skratke, čo to vlastne Centrum právnej pomoci je? Na čo a komu slúži? Centrum právnej pomoci je rozpočtová organizácia, ktorej fungovanie má samostatnú zákonnú úpravu a je napojená rozpočtom na Ministerstvo spravodlivosti SR. Na Slovensku pôsobí v súčasnosti 13 kancelárií centra a niekoľko konzultačných pracovísk pridružených k týmto kanceláriám. Táto organizácia

stotožnený s cieľom centra a jeho princípmi. Nevyhnutnou súčasťou povahových vlastností by malo byť sociálne cítenie, ochota ľuďom pomáhať, výborná komunikácia s ľuďmi,

bola vytvorená s cieľom pomôcť ľudom v materiálnej núdzi pri uplatňovaní ich právnych nárokoch, výkone ich práva na súdnu ochranu, ale aj poskytovaní právnych rád. Zjednodušene povedané, človek, ktorého príjmy dosahujú hranicu materiálnej núdze, môže požiadať centrum o právnu pomoc vo forme bezplatného advokáta v súdnom konaní. Ľudom, ktorí presahujú hranicu materiálnej núdze, môže centrum pomôcť len vo forme konzultácie ich právneho problému. S Centrom právnej pomoci sa teda spája aj pojem „bezplatná právna pomoc“. Ide skutočne o právnu pomoc zadarmo? Kto potom platí tých, čo tú právnu pomoc poskytujú? O bezplatnej právnej pomoci sa dá hovoriť vtedy, ak žiadateľ spĺňa súčasne všetky podmienky zakotvené v zákone č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a jeho príjmy nepresahujú hranicu 1,4-násobku sumy životného minima. Áno, vtedy má klient advokáta „zadarmo“. Pokiaľ ale príjem žiadateľa po slnení ostatných podmienok na priznanie právnej pomoci presahuje 1,4-násobok sumy životného minima, ale nepresahuje 1,6-násobok životného minima, žiadateľ sa finančne podieľa na úhrade trov advokáta. Klienti, ktorí majú záujem len o konzultáciu s právnikom, sa k nám môžu prísť poradiť vo forme predbežnej konzultácie, ktorá je spoplatnená poplatkom 4,50 € a trvá maximálne jednu hodinu a môže byť poskytnutá len v jednej veci. Na konzultácii však klient dostane len základnú právnu radu a usmernenie. V čom je práca právnika v Centre právnej pomoci iná ako známe právnické profesie (napr. advokát, exekútor, notár atď.)? Právnické profesie ako advokát, exekútor, notár a pod. sa od seba veľmi líšia v charaktere úkonov, ktoré tieto osoby vykonávajú, hoci spoločne pracujú s právnym poriadkom. Právnik centra v určitých prípadoch môže aj zastupovať klienta pred súdom a takisto mu poskytovať právne rady počas konzultácií tak, ako to robia advokáti. Právnik centra však vystupuje aj ako zamestnanec správneho orgánu pri posudzovaní žiadostí o poskytnutie právnej pomoci. Jeho práca spočíva teda v právnej analýze a v posúdení opodstatnenosti sporu žiadateľa, s ktorým sa na centrum obrátil. Čiže je potrebné sa spýtať: je práca v Centre právnej pomoci pre každého? Čo by mal spĺňať pracovník Centra právnej pomoci? Pracovník centra by mal byť podľa môjho názoru

ale takisto aj zdravá miera asertivity a zmysel pre tímovú prácu. Moje doterajšie skúsenosti v centre ukazujú, že prácu v centre si zvolili rôznorodé charaktery zamestnancov, ktoré svoje zamestnanie častokrát vnímajú ako poslanie. Poďme teraz JUDr. Jarmila Turčeková k Vám a Vášmu pôsobeniu v tejto organizácii. Prečo ste sa rozhodli pre zachovávajú profesionalitu a rozvahu aj v takýchto prácu v Centre právnej pomoci? chvíľach. Na zachovaní stále kvalitnej pomoci centra Činnosť tejto organizácie ma zaujala ešte počas sa teda podieľajú aj jednotliví zamestnanci. štúdia na vysokej škole a myslím, že zaujíma študenV Centre právnej pomoci pôsobíte už niekoľtov aj teraz. Pri hlbšom spoznaní centra má človek uceko rokov. Pamätáte si nejaký prípad, ktorý Vám lenejšiu predstavu o tom, aká je náplň práce právnika, utkvel v pamäti? Ak áno, prečo? resp. prvého kontaktu v centre. Myslím, že skutočný Za tých pár rokov odpracovaných v centre som sa obraz o tejto práci sa mi naskytol až po pár mesiacoch strela s prípadmi veľmi zaujímavými, ako napr. týrapraxe v centre. Mňa zaujala okrem profesijného rastu né ženy, vyostrené susedské spory, vypratania z domu aj možnosť stretnúť sa s rozličnými príbehmi a osuda mnoho ďalších. Ťažko mi je vybrať z nich niektomi ľudí a aj možnosť pozitívne zasiahnuť formou porý konkrétny, pretože každý klient má iný osud, iný moci v súdnom konaní, ustanovením advokáta alebo príbeh. Každopádne môžem povedať, že s „nudným“ niekedy aj len krátkou radou alebo vypočutím. prípadom som sa v centre ešte nestretla. Ako by ste zhodnotili význam Centra právnej Je možné podľa Vás vypracovať sa z právnika pomoci v reálnom živote obyvateľstva Slovenska? Centra právnej pomoci na odborníka určitej probDokážete človeku skutočne pomôcť? Prípadne, je lematiky na Slovensku? Poznáte nejakého úspešniečo, čo by sa dalo zlepšiť na tejto pomoci? ného právnika, odborníka, ktorý pôsobil v Centre Význam centra považujem za prelomový v právnej pomoci? dnešnom spoločenskom systéme a myšlienku jeho Pre mňa je úspešný každý pracovník centra, ktorý založenia si veľmi cením, nakoľko každý z nás sa zvláda každodennú prácu bez stresov a nervozity, hoci v dnešnom svete môže ocitnúť v situácii, keď bude to je v dnešnom hektickom prostredí miestami ťažké. potrebovať pomoc od druhých. Pomoc v súdnych Práve preto je správny postoj a zodpovednosť k práci konaniach a pri orientácii v často zložitých právnych nevyhnutným kritériom každého zamestnanca. Práca veciach poskytuje práve centrum. Niektorí ľudia, ktoprávnika centra obohatí človeka nielen profesionálne, rých nároky sú uplatniteľné len cestou súdu, nemajú ale aj osobnostne. skúsenosti s procesným postupom súdu a práve ustaDokázali by ste definovať súčasné právne probnovenie právneho zástupcu môže mať zásadný vplyv lémy Slovenska, ak nejaké vnímate (možno práve na výsledok konania. K zlepšovaniu pomoci ľuďom z praxe)? A ak by ste mali možnosť zmeniť aspoň je potrebné uviesť, že kvalita poskytovanej pomoci jednu takúto problematickú vec v oblasti práva, veľmi závisí aj od pracovníkov jednotlivých kanceláaká by to bola? rií. Tí sú denne v úzkom kontakte s klientmi, ktorých Súčasné právne problémy Slovenska sú vytvárané prejav nie je niekedy najpríjemnejší. Napriek tomu si

JUDr. Jarmila Turčeková

8

CORPUS DELICTI 4/2012


rozhovor/články hlavne samotnými občanmi a ich postojmi k životu. Hovorí sa, že súdy sú vyťažené, pretože majú rekordne veľa súdnych konaní. Zdá sa, ako by sa pokojné riešenie sporov alebo nezhôd zo života úplne vytratilo. Práve preto je dôležité ponúknuť ľuďom možnosti, ako predísť vyostreným, komplikovaným a niekedy aj finančne náročným súdnym konaniam. V prvom rade je ale potrebná ochota všetkých zúčastnených strán urobiť na odstránenie problému nejaký kompromis. Mediácia je napríklad jednou z foriem ako sa vyhnúť súdnemu konaniu. Bohužiaľ, mnoho ľudí o tejto možnosti nevie. S vývojom spoločnosti sa

z hľadiska praxe ukazujú niektoré inštitúty v našom právnom poriadku ako neefektívne. K ich zmenám alebo vylepšeniu dochádza len na pôde zákonodarcu. Ak by som teda čisto hypoteticky mala možnosť zmeniť niektorú z oblasti práva, môj podnet by smeroval asi k rodinnému právu a jeho uplatňovaniu v praxi. Ide o pre mňa veľmi významnú oblasť práva, ktorá, ako sa ukazuje, sa potrebuje viac prispôsobiť vo vzťahu k dnešným rodinám. Bližšie túto tému radšej nerozviniem, keďže ide o rozsiahlu problematiku. Ďakujem veľmi pekne za Váš čas a za rozhovor! Chcete niečo odkázať našim čitateľom, naj-

mä študentom práva, či redakčnej rade Corpus Delicti? Aj ja Vám veľmi pekne ďakujem za príležitosť priblížiť čitateľom prácu centra. Môj odkaz pre študentov práva je, aby povolanie, ktoré si po štúdiu v oblasti práva zvolia, brali ako skutočné poslanie s cieľom ľuďom život uľahčiť a pomôcť ich problémy vyriešiť, a tak prispievať k vytváraniu lepšej spoločnosti. Mgr. Martin Császár

Novela Zákonníka práce účinná od 1. januára 2013 alebo POZOR, na Zákonníku práce sa pracuje!* * článok recenzovala doc. JUDr. Mgr. Andrea Olšovská, PhD. – docentka v odbore pracovné právo pôsobiaca na Katedre pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

D

ňa 22. augusta 2012 schválila Vláda Slovenskej republiky vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Návrh bol predložený na prerokovanie Národnou radou Slovenskej republiky a bol schválený s niekoľkými pozmeňovacími návrhmi na jej 8. schôdzi dňa 25. októbra 2012. V dobe písania tohto príspevku nie je parlamentom schválené znenie zákona (ďalej len „Návrh“) ešte publikované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Napriek tomu sa domnievame, že v zostávajúcej časti legislatívneho procesu už nedôjde k zásadným zmenám. Návrh má byť účinný v zmysle jeho článku VIII už od 1. januára 2013, preto považujeme za vhodné venovať sa významu Návrhu už v tomto čase. Dovoľujeme si však čitateľa upozorniť, že tento článok nemá ani ambíciu ani rozsahové možnosti rozobrať Návrh do detailov, preto z neho vyberáme to, čo sme vyhodnotili ako najdôležitejšie prípadne najproblematickejšie. Závislá práca V dôvodovej správe k Návrhu sa uvádza, že vymedzenie závislej práce ustanovené v § 1 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“) „v praxi nezabránilo obchádzanie ustanovení Zákonníka práce a kontrahovanie iných zmluvných typov na prácu, ktorá by mala byť z hľadiska charakteristiky závislou prácou.“1 V dôvodovej správe sa tiež argumentuje tým, že z dôvodu veľkej variability druhov prác sa nepredpokladá, aby pracovný pomer spĺňal všetky znaky, ktorými možno charakterizovať závislú prácu, pričom sa odkazuje na Odporúčanie Medzinárodnej organizácie práce č. 198/2006. Návrh má obmedziť tento jav novou legálnou definíciou závislej práce, ktorej znenie je štíhlejšie hneď o niekoľko definičných znakov: „Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom, za mzdu alebo odmenu.“2 Novým znením § 1 ods. 3 ZP sa precizuje vzťah medzi závislou prácou a podnikaním. V pôvodnej úprave sa relatívne zmätočne ustanovovalo, že „závislou prácou nie je podnikanie...“. Uvedené bolo možné vykladať aj tak, že ak sa činnosť napĺňajúca znaky závislej práce vykonávala ako podnikanie, nešlo o závislú prácu. 3 Nové znenie, podľa ktorého „závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov,“ vymedzuje tento vzťah podľa nášho názoru presnejšie. Či však na základe týchto zmien skutočne dôjde k želanej zmene v praxi obchádzania ZP doslovným výkladom jeho usta1 Dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Osobitná časť. 2 Porovnaj s pôvodným vymedzením § 1 ods. 2 Zákonníka práce: „Za závislú prácu, ktorá je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, sa považuje výlučne osobný výkon práce zamestnanca pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, za mzdu alebo odmenu, v pracovnom čase, na náklady zamestnávateľa, jeho výrobnými prostriedkami a na zodpovednosť zamestnávateľa a ide o výkon práce, ktorá pozostáva prevažne z opakovania určených činností.“ 3 Dôkazom, že sa právna doktrína snažila s uvedenými nedostatkami právnej úpravy vysporiadať, môže byť napr. výklad v BARANCOVÁ, H. et al. Pracovné právo v európskej perspektíve. str. 13. alebo BARANCOVÁ, H. Zákonník práce. Komentár. str. 92 – 95.

CORPUS DELICTI 4/2012

novení § 1 ods. 2 a 3 a zamedzeniu nelegálnej práce vykonávanej na tomto podklade, závisí predovšetkým od právneho povedomia účastníkov právnych vzťahov a od bdelosti a aktivity príslušných kontrolných orgánov. Pracovný pomer V právnej úprave skúšobnej doby (§ 45 ZP) účinnosťou Návrhu zaniká možnosť dohodnúť v kolektívnej zmluve úpravu odchylnú od ZP v tom zmysle, že maximálna dĺžka skúšobnej doby môže byť šesť mesiacov, že skúšobná doba sa nepredlžuje o čas prekážok v práci na strane zamestnanca, alebo že sa skúšobná doba predlžuje o ďalšie objektívne dôvody. Podľa nového prechodného ustanovenia § 252i ods. 2 ZP sa skúšobná doba, ktorá začne plynúť pred 1. januára 2013, posudzuje podľa pôvodných právnych predpisov. S otázkou reťazenia pracovných pomerov na dobu určitú sa Návrh vysporiadava tak, že maximálna dĺžka pracovného pomeru na dobu určitú je dva roky. V rámci dvoch rokov možno takýto pracovný pomer predĺžiť alebo opätovne dohodnúť najviac dvakrát. V zmysle § 252i ods. 3 ZP „pracovný pomer na dobu určitú uzatvorený pred 1. januárom 2013 sa skončí uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý, ak k jeho skončeniu nedôjde pred uplynutím tejto doby.“ Opätovné dohodnutie alebo predĺženie po 1. januári 2013 však už bude možné len v súlade s novou právnou úpravou. Zamestnávateľ môže obmedziť dopady tejto novely tým, že pracovné pomery na dobu určitú predĺži alebo opätovne dohodne na maximálnu dĺžku troch rokov s účinnosťou najneskôr od 31. decembra 2012. Otázkou zostáva, či by nebolo vhodnejšie, aby sa prechodné ustanovenia vzťahovali, okrem otázky trvania už uzatvoreného pracovného pomeru na určitú dobu, aj na predĺženie alebo opätovné dohodnutie takýchto pracovných pomerov. Zmluvné strany pracovnú zmluvu na dobu určitú mohli uzatvoriť s legitímnym očakávaním stability právnych vzťahov, pričom bez možnosti predĺžiť alebo opätovne dohodnúť pracovný pomer v rámci troch rokov by ani jedna zo strán nemala vôľu pracovnú zmluvu uzavrieť. Právna istota takýchto kontrahentov je Návrhom porušená. Skončenie pracovného pomeru Doslovným výkladom ustanovení § 62 ZP účinných do 31. decembra 2012 by bolo možné usúdiť, že dĺžka výpovednej doby je ustanovená kogentne. Návrh preto ustanovuje, že ide o minimálnu dĺžku výpovednej doby. V zmysle novelizovaného § 62 ods. 8 ZP, ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, a ak si to písomne dohodli v pracovnej zmluve, je zamestnávateľ oprávnený požadovať od zamestnanca peňažnú náhradu najviac vo výške násobku dĺžky výpovednej doby a sumy priemerného mesačného zárobku zamestnanca namiesto vo výške jedného priemerného mesačného zárobku zamestnanca podľa pôvodnej úpravy. Z dikcie „ak zamestnanec nezotrvá počas plynutia výpovednej doby u zamestnávateľa, zamestnávateľ má právo na peňažnú náhradu ...“ však možno pripustiť výklad, že zamestnávateľ má na túto peňažnú náhradu v plnej výške právo aj vtedy, ak zamestnanec nezotrval u zamestnávateľa čo i len jediný deň. Za vhodnejšie riešenie možno navrhnúť úpravu, ktorá by pri výpočte výšky náhrady výslovne zohľadňovala dobu, počas ktorej zamestnanec nezotrval u zamestnávateľa. Výpovedné dôvody Podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2012 je jedným z výpovedných dôvodov podľa § 63 ods. 1 ZP, ak sa zamestnávateľ alebo jeho časť zrušuje alebo čo i len premiestňuje, a to bez ďalších podmienok. Návrhom sa má pôvod-

9


články ný výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. a) ZP rozčleniť na dva dôvody, pričom podľa navrhovaného znenia bodu 1 novelizovaného § 63 ods. 1 písm. a) ZP ide o zrušenie zamestnávateľa alebo jeho časti a podľa bodu 2 citovaného ustanovenia o premiestnenie zamestnávateľa alebo jeho časti, avšak za predpokladu, že zamestnanec nesúhlasí so zmenou dohodnutého miesta výkonu práce. V súvislosti s vyššie uvedenou zmenou sa vykonali aj úpravy v § 64 ZP upravujúcom zákaz výpovede. Podľa pôvodného znenia Návrhu, ako ho predložila na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky Vláda Slovenskej republiky sa výnimka zo zákazu výpovede mala vzťahovať nie na celý výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. a), ale len na dôvod podľa prvého bodu tohto ustanovenia. Z takejto úpravy však mohli vznikať absurdné situácie, keď napríklad tehotná zamestnankyňa, ktorá je síce v ochrannej dobe, ale zároveň aj ďalej pracuje, nebude súhlasiť so zmenou miesta výkonu práce, no zároveň s ňou zamestnávateľ nebude môcť skončiť pracovný pomer a ani jej nebude môcť prideľovať prácu. Z tohto dôvodu bol schválený pozmeňujúci návrh4, podľa ktorého sa zákaz výpovede nevzťahuje ani na výpoveď danú zamestnancovi z dôvodov ustanovených „v § 63 ods. 1 písm. a) druhom bode v dobe, keď sa osamelá zamestnankyňa alebo osamelý zamestnanec starajú o dieťa mladšie ako tri roky, a v dobe, keď je zamestnanec pracujúci v noci uznaný na základe lekárskeho posudku dočasne nespôsobilým na nočnú prácu.“ Paradoxne, a podľa nás bez primeraného dôvodu, sa táto výnimka zo zákazu výpovede nebude týkať práve tehotnej zamestnankyne. Od 1. januára 2013 preto bude môcť dochádzať k vyššie uvedenej situácii. Tehotnej zamestnankyni, ktorá nesúhlasila s premiestnením zamestnávateľa bude patriť náhrada mzdy v sume jej priemerného zárobku podľa § 142 ods. 3 ZP. V § 63 ods. 1 písm. d) štvrtom bode ZP sa Návrh vracia k staršiemu zneniu, a teda zamestnancovi bude možné dať podľa tohto bodu výpoveď, ak „neuspokojivo plní pracovné úlohy a zamestnávateľ ho v posledných šiestich mesiacoch písomne vyzval na odstránenie nedostatkov a zamestnanec ich v primeranom čase neodstránil.“ Možno súhlasiť, že lehota dvoch mesiacov nemusela by v konkrétnych okolnostiach na odstránenie nedostatkov primeranou, čím mohol byť tento výpovedný dôvod diskvalifikovaný. Účasť zamestnancov pri skončení pracovného pomeru Od 1. januára 2013 sa má obnoviť účasť zástupcov zamestnancov pri skončení pracovného pomeru. Ak zamestnávateľ vopred so zástupcami zamestnancov neprerokuje výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, sú tieto právne úkony neplatné. Ak zástupcovia zamestnancov neposkytnú zamestnávateľovi súčinnosť v lehote siedmich pracovných dní, resp. dvoch pracovných dní v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru, vytvára sa právna fikcia, že k prerokovaniu došlo. Pôvodne bola lehota desať kalendárnych dní. Odstupné K výraznej zmene dochádza v právnej úprave odstupného. Podľa novelizovaného znenia § 76 ods. 1 ZP, ak pracovný pomer trval najmenej dva roky patrí zamestnancovi pri výpovedi odstupné najmenej v sume jeho priemerného mesačného zárobku. Pri trvaní pracovného pomeru postupne aspoň päť, desať a dvadsať rokov sa odstupné poskytne vo výške najmenej dvoj-, troj-, resp. štvornásobku priemerného mesačného zárobku. Odstupné sa poskytuje v súbehu s výpovednou dobou. Z novelizovaného ustanovenia § 76 ods. 2 ZP vyplýva, že ak bol pracovný pomer skončený dohodou, vypočíta sa odstupné rovnako, avšak príslušný násobok priemerného mesačného zárobku sa zvyšuje o jeden, pričom ak pracovný pomer trvá najviac dva roky, patrí zamestnancovi odstupné najmenej vo výške jeho priemerného mesačného zárobku. Nárok na odstupné podľa úpravy účinnej od 1. januára 2013 však vzniká, bez ohľadu na to, či pracovný pomer končí výpoveďou alebo dohodou, len ak končí z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. a) alebo b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu. Na záver časti zaoberajúcej sa zmenami v úprave skončenia pracovného pomeru by sme chceli čitateľa upriamiť tiež na zmenu § 79 ods. 2 ZP týkajúcu sa maximálnej výšky náhrady mzdy, ktorá patrí zamestnancovi odo dňa oznámenia, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až kým mu zamestnávateľ neumožní pokračovať v práci, alebo kým súd nerozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa novej právnej úpravy patrí náhrada mzdy najviac za tridsaťšesť mesiacov (oproti pôvodným deviatim mesiacom), no súd môže podľa novej právnej úpravy náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov na základe žiadosti zamestnávateľa primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať. Pracovný čas a doba odpočinku Pozitívne hodnotíme novelizáciu ustanovenia § 85 ods. 8 ZP, v zmysle ktorého je určený týždenný pracovný čas legálne definovaný ako „pracovný čas, ktorý je zamestnanec povinný odpracovať v príslušnom týždni po rozvrhnutí ustano4 Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa mená a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní.

10

veného týždenného pracovného času.“ Keďže rozlíšenie pojmu ustanovený týždenný pracovný čas a určený týždenný pracovný čas robí niekedy problémy nie len študentom právnických fakúlt, možno predpokladať, že zavedenie legálnej definície bude prínosom pre aplikačnú prax. Z ďalších ustanovení si však dovolíme zákonodarcovi vytknúť zrušenie možnosti dohodnúť medzi zamestnávateľom a jeho vedúcimi zamestnancami v prvých dvoch riadiacich úrovniach maximálny priemerný týždenný pracovný čas v dĺžke 56 hodín. So zmenou tejto úpravy nesúhlasíme predovšetkým preto, že ide o pracovné pozície, ktorých výkon má vplyv na chod celého podniku zamestnávateľa, pričom úlohou takýchto zamestnancov je riešiť často veľmi náhle vzniknuté udalosti, pre ktoré nie je dosť dobre možné odhadnúť množstvo práce v jednotlivých týždňoch. Možnosť dohodnúť s uvedenými vedúcimi zamestnancami maximálne 56 hodín priemerného týždenného pracovného času považujeme preto za opodstatnené. V prípade takýchto riadiacich pozícií možno tiež predpokladať jednotlivcov, pri ktorých nevyvstáva potreba ochrany zamestnanca, ako slabšej a neskúsenej zmluvnej strany, tak naliehavo. Rozvrhovanie pracovného času Vo všeobecnosti možno zmeny, ktoré prináša Návrh zhodnotiť ako obmedzovanie flexibility rozvrhovania pracovného času. Dlhšie než štvormesačné, najviac však dvanásťmesačné, referenčné obdobie pre výpočet priemerného pracovného času v prípade nerovnomerného rozvrhnutia pracovného času už nebude možné v prípade absencie zástupcov zamestnancov ani individuálne dohodnúť so zamestnancom ani nariadiť rozhodnutím zamestnávateľa. Ak zamestnávateľ bude potrebovať zaviesť predĺžené referenčné obdobie, musí pôsobiť na vznik zástupcov zamestnancov. V novokoncipovanom znení § 87a ZP upravujúceho konto pracovného času sa zavádza inštitút tzv. vyrovnávacieho obdobia, v dĺžke najviac 30 mesiacov, v ktorom sa musia vyrovnať rozdiely medzi skutočne odpracovaným a ustanoveným týždenným pracovným časom zamestnanca. Ku dňu skončenia vyrovnávacieho obdobia sa tiež musí doplatiť rozdiel mzdy, ak bola zamestnancovi poskytnutá nižšia základná zložka mzdy, ako by mu patrila podľa skutočne odpracovaného času. V súvislosti s právnou úpravou konta pracovného času možno tiež spomenúť zrušenie právnej úpravy flexikonta podľa § 142a ZP. Flexikonto bolo možné zaviesť v prípade vážnych prevádzkových dôvodov, pre ktoré zamestnanec nemôže vykonávať prácu, a to už po prerokovaní so zástupcami zamestnancov. V prípade ich absencie mohol zamestnávateľ rozhodnúť sám. Vzhľadom na súčasnú ekonomickú situáciu, keď sa zamestnávateľ môže ľahko dostať do problémov s prideľovaním práce, napríklad z dôvodu straty dodávateľa, považujeme rozhodnutie zákonodarcu za uponáhľané, pretože práve flexikonto umožňovalo zamestnávateľovi na takúto situáciu veľmi pružne reagovať. Od 1. januára 2013 môže v zmysle nového ustanovenia § 142 ods. 5 ZP zamestnávateľ postupovať podľa ustanovení o konte pracovného času, ktoré však možno zaviesť výlučne v súčinnosti so zástupcami zamestnancov. Na zavedenie pružného pracovného času postačovalo podľa pôvodnej právnej úpravy prerokovanie so zástupcami zamestnancov. Podľa znenia § 88 ods. 1 ZP upraveného Návrhom však zamestnávateľ musí zavedenie pružného pracovného času dohodnúť so zástupcami zamestnancov, ak u neho pôsobia. Pružný pracovný čas považujeme za moderný inštitút, ktorý umožňuje zamestnávateľovi a zamestnancovi flexibilnejšie nakladať s pracovným časom podľa svojich aktuálnych potrieb. Flexibilita tohto inštitútu sa zavedením potreby dohody so zástupcami zamestnancov stiera, pričom však nedochádza k odôvodnenému zvýšeniu ochrany záujmov zamestnancov. Postačovalo by spresniť úpravu v tom zmysle, že dohoda so zástupcami zamestnancov sa vyžaduje len v prípade, ak sa pružný pracovný čas uplatňuje pri nerovnomernom rozvrhovaní pracovného času. Práca nadčas V úprave práce nadčas možno pozorovať snahu zákonodarcu zblížiť ustanovenia ZP so základnou úpravou smernice Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, pričom sa vypúšťa aplikácia výnimiek, ktoré tento predpis európskeho práva pripúšťa. Zo ZP boli Návrhom vypustené ustanovenia o možnosti dohodnúť s prvými dvoma riadiacimi úrovňami vedúcich zamestnancov 550 hodín práce nadčas ročne. Ďalej bola zrušená možnosť dohodnúť v kolektívnej zmluve rozsah nariadenej práce nadčas na maximálne 250 hodín a možnosť dohodnúť v kolektívnej zmluve oprávnenie vyjednať so zamestnancom v kratšom pracovnom čase prácu nadčas až do naplnenia priemerného týždenného pracovného času tohto zamestnanca v rozsahu najviac 48 hodín týždenne. Po dohode so zástupcami zamestnancov však bude možné dohodnúť maximálnu mieru práce nadčas nariadenej zdravotníckemu pracovníkovi na 250 hodín ročne za predpokladu, že nejde o zdravotníckeho pracovníka, ktorý dovŕšil 50 rokov veku. Ide o ďalšie z ustanovení ZP osobitne upravujúcich kategóriu zdravotníckych pracovníkov, prostredníctvom ktorej možno poukázať na potrebu komplexnejšej nie len právnej úpravy postavenia tejto kategórie zamestnancov. V súvislosti s úpravou práce nadčas dávame do pozornosti aj nové znenie ustanovenia § 121 ods. 2 ZP, ktoré vymedzuje okruh zamestnancov, s ktorými

CORPUS DELICTI 4/2012


články je možné v pracovnej zmluve dohodnúť, že vo výške mzdy bude zohľadnená prípadná práca nadčas. Návrhom sa vylučuje možnosť dohodnúť okruh týchto zamestnancov v kolektívnej zmluve. Návrh sa však nevysporiadava s otázkou, ako riešiť kolíziu ustanovení pracovnej zmluvy v súlade s právnou úpravou účinnou do 31. decembra 2012, ale v rozpore s novou úpravou. Bude neplatné len ustanovenie upravujúce, že v mzde je už započítaná aj prípadná práca nadčas a dôjde tým k neodôvodnenému zvýšeniu mzdy dotknutých zamestnancov? Alebo sa mzda primerane zníži, pretože neplatným bude aj ustanovenie o výške mzdy v rozsahu, v ktorom táto mzda tvorí odmenu za prípadnú prácu nadčas? Ak áno, tak aký je mechanizmus tohto zníženia? Odpoveď na tieto otázky žiaľ nenachádzame ani v prechodných ustanoveniach. Dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru Návrhom sa rozširuje zoznam ustanovení ZP, ktoré sa vzťahujú aj na dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru o ustanovenia § 85 ods. 1 a 2 (definícia pracovného času a doby odpočinku), § 90 ods. 10, § 91 až 95 (prestávky v práci, nepretržitý odpočinok, dni pracovného pokoja), § 98 (nočná práca) a § 119 ods. 1 (minimálna mzda). Osobitne sa však ustanovuje maximálne 12 hodín pracovného času v priebehu 24 hodín, zákaz práce nadčas a pracovnej pohotovosti atď. Zákonom č. 252/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony sa s účinnosťou od 1. januára 2013 spresňuje v § 227 ods. 1 ZP vymedzenie osoby, s ktorou možno uzatvoriť dohodu o brigádnickej práci študentov. Dohodu o brigádnickej práci študentov bude možné uzatvoriť len so žiakom strednej školy alebo so študentom dennej formy vysokoškolského štúdia, ak nedovŕšili 26 rokov veku. Kolektívne pracovnoprávne vzťahy Návrhom sa posilňuje úloha odborových organizácií. Okrem toho, že v prípade spolupôsobenia zamestnaneckej rady a odborovej organizácie u zamestnávateľa sa v zmysle novelizovaného § 229 ods. 7 ZP spolurozhodovacia právomoc presúva na odborovú organizáciu, zaniká oprávnenie zamestnávateľa vyžadovať od odborovej organizácie preukázanie toho, že zastupuje aspoň tridsať percent

zamestnancov. V súvislosti s touto zmenou však považujeme za nevyriešenú situáciu, keď u zamestnávateľa pôsobí viac odborových organizácií. V prípade, že sa pri spolurozhodovacom procese ohľadom všetkých zamestnancov odborové organizácie nedohodnú, je podľa § 232 ods. 1 ZP rozhodujúce stanovisko najsilnejšej odborovej organizácie. Ak však odborové organizácie neposkytnú potrebnú súčinnosť, zamestnávateľ nemá ako zistiť, ktorá z odborových organizácií má u zamestnávateľa najviac členov. Rovnako v prípade otázky týkajúcej sa jednotlivého zamestnanca (napríklad pri skončení pracovného pomeru), zamestnávateľ bez ochoty zamestnanca alebo jeho zástupcov nevie, s kým sa dohodnúť alebo rokovať. Záver Zhrnúť tento príspevok možno tak, že Návrh rieši viacero problémov, ktoré priniesla nie len aplikačná prax, no rovnako už predtým než nadobudne účinnosť hrozí, že vyvolá niekoľko ďalších otázok, na ktoré sme sa týmto príspevkom rozhodli poukázať. Vo viacerých inštitútoch možno badať návrat k ideológii právnej úpravy účinnej pred 1. septembrom 2011, no v iných otázkach naopak rozvinul novokoncipované inštitúty. Nemožno však nepostrehnúť posilňovanie pozície zástupcov zamestnancov, predovšetkým odborových organizácií, a obmedzenie vyjednávacieho priestoru pre zamestnávateľa, ktorému bola odňatá možnosť dohodnúť v kolektívnej zmluve tých niekoľko odchylností od ZP vo svoj prospech. Zároveň sa ZP stáva podľa nášho názoru menej flexibilným najmä v otázke úpravy pracovného času, čo môže negatívne vplývať na záujmy zamestnávateľa. V žiadnom prípade si však nemyslíme, že dopady pripravenej novely ZP by mohli ovplyvniť podnikateľské prostredie v Slovenskej republike v takom meradle, ako býva prezentované v médiách.

Jakub Vojtko, študent 2. ročníka dennej formy magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

Literatúra - BARANCOVÁ, H. et al.: Pracovné právo v európskej perspektíve. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009. - BARANCOVÁ, H.: Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2012. - Dôvodová správa k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Osobitná časť. [online]. 2012. 21 s. [cit. 2012-11-13]. Dostupné na internete: < http://www.nrsr.sk/web/Dynamic/Download.aspx?DocID=369469>. - Schválené znenie zákona po treťom čítaní, citované 2012-11-13, je dostupné na internete: http://www.nrsr.sk/web/Dynamic/Download.aspx?DocID=373082. - Spoločná správa výborov národnej rady Slovenskej republiky o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa mená a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony vo výboroch Národnej rady Slovenskej republiky v druhom čítaní. [online]. 2012. 10 s. [cit. 2012-11-13]. Dostupné na internete: <http://www.nrsr.sk/web/Dynamic/Download.aspx?DocID=372672> - Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Parlamentná tlač 186. [online]. 2012. 16 s. [cit. 2012-11-13]. Dostupné na internete: <http://www.nrsr.sk/web/Dynamic/Download.aspx?DocID=369467>

PRÍPAD PISTORIUS*

* článok recenzoval Mgr. Mgr. Ladislav Križan, PhD. - vyučujúci predmetu „Právo v športe“, pôsobiaci na Katedre teórie práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky

V

dnešnej dobe by bolo ťažké nájsť oblasť ľudskej činnosti, ktorej sa netýkajú právne normy. Či už ide o amatérsku alebo o profesionálnu úroveň, výnimkou nie je ani oblasť športu. Interakciu medzi právom a športom môžeme vidieť napríklad pri uzatváraní zmlúv profesionálnych športovcov, v súvislosti so vznikom a fungovaním športových klubov, v boji proti chuligánstvu a zriadení mobilných súdov, náhrade škody spôsobenej pri športovaní, budovaní športovej infraštruktúry, pri športovej reprezentácii štátu, práci s mládežou a v boji proti dopingu. Vzťah práva a športu tiež existuje v rámci niektorých otázok spojených s finančným a daňovým právom, pri posudzovaní statusu športovca vzhľadom na systém sociálneho zabezpečenia, pri prestupoch profesionálnych športovcov a v neposlednom rade aj pri financovaní športu z verených zdrojov.1 S čím ďalej vyššou profesionalizáciou a komercializáciou športu často nejde len o dosiahnutie čo najlepšieho výsledku, ale zároveň aj o dosiahnutie ekonomického profitu. S tým súvisí nárast počtu sporov, ktoré sú riešené súdnou cestou. Znamená to nielen viac takýchto prípadov pred vnútroštátnymi súdmi, ale taktiež vyšší počet prípadov, ktoré sa každoročne dostávajú pred Športový arbitrážny súd (Court of Arbitration for Sport, ďalej ako „CAS“). Cieľom tohto článku je priblížiť jeden z najdôležitejších prípadov, ktoré boli v 1 KRIŽAN, L. - GÁBRIŠ, T. 2011. Verejný záujem v športe ako základ pre tvorbu a implementáciu politík v športe.

CORPUS DELICTI 4/2012

poslednej dobe pred tento orgán predložené – prípad hendikepovaného juhoafrického bežca Oscara Pistoriusa.2 Hoci súd vo veci rozhodol už v roku 2008, judikát je stále aktuálny, pretože bez rozhodnutia CAS by Pistorius nemal šancu zúčastniť sa Olympijských hier 2012 v Londýne (ďalej „LOH“). Jeho štart bol ostro sledovaný a predpokladám, že sa dostal aj do pozornosti väčšiny čitateľov tohto textu. Záujmu o jeho osobu sa nemožno čudovať, išlo totiž o historicky prvý štart športovca s amputovanými končatinami na olympijských hrách.3 V súvislosti s jeho spôsobilosťou súťažiť bolo aj počas LOH kladených veľa otázok a prirodzene prišlo mnoho odpovedí. Práve nesúhlas s niektorými z nich bol impulzom, ktorý viedol k napísaniu tohto článku. Oscar Pistorius sa narodil 22. novembra 1986. Keď mal 11 mesiacov, kvôli vrodenej chorobe mu museli pod kolenami amputovať obidve dolné končatiny. Napriek tomuto mimoriadne vážnemu zákroku prežil detstvo, ktoré sa nie príliš odlišovalo od detstva jeho rovesníkov. Venoval sa viacerým športom, napríklad rugby, tenisu, vodnému pólu alebo zápaseniu. S atletikou začal vďaka zhode okolností. V 2 Arbitration CAS 2008 / A / 1480 Pistorius v / IAAF, rozhodnutie z 16. mája 2008 3 Často sa uvádza, že išlo o prvý štart telesne postihnutého športovca na olympijských hrách, nie je to ale pravdivá informácia, pozri ILSNC. Pistorius latest disabled athlete to excel.

11


články roku 2003 utrpel pri rugby zranenie a v rámci rehabilitácie sa dostal k behu. Ako sa neskôr ukázalo, táto zhoda okolností bola pre jeho športovú kariéru zásadná.4 Úspešne štartoval už na paralympiáde v roku 2004. Podľa klasifikácie Medzinárodného paralympijského výboru spadá do kategórie T43 – teda do súťaže športovcov s dvojitou amputáciou dolných končatín pod kolenami, súťažil ale v kategórii T44 – aj proti športovcom s jednou podkolennou amputáciou. Podarilo sa mu získať bronzovú medailu v behu na 100 metrov a zlatú na 200-metrovej trati. To všetko už vo veku 17 rokov len po niekoľkých mesiacoch tréningu. Výkonnostne sa stále zlepšoval a už v roku 2005 mu prišla pozvánka na podujatie organizované Medzinárodnou asociáciou atletických federácií (ďalej ako „IAAF“). Uvedomoval si, že vzhľadom na pomalší štart spôsobený protézami nebude môcť na 100- a 200-metrovej trati nikdy vyrovnane súperiť s najlepšími športovcami bez zdravotného postihnutia. Preto sa začal špecializovať na 400-metrové preteky. Prvý úspech medzi športovcami bez zdravotného postihnutia dosiahol 17. marca 2007, keď na Majstrovstvách Juhoafrickej republiky dobehol v pretekoch na 400 metrov ako druhý. Paradoxne, tento výsledok spôsobil mnohé komplikácie, ktoré začali už o niekoľko dní neskôr. Dňa 26. marca 2007 prijala IAAF zmenu pravidla číslo 144, ods. 2, písm. e) Pravidiel atletických súťaží, ktorou bolo zakázané použitie technického zariadenia, ktoré obsahuje pružiny, kolesá alebo akýkoľvek iný prvok, ktorý poskytuje používateľovi výhodu oproti inému športovcovi, ktorý takéto zariadenie nepoužíva. IAAF chcela overiť, či Pistorius neporušuje nové pravidlo a či bude aj naďalej spôsobilý štartovať na ich podujatiach. IAAF poverila Dr. Locatelliho, aby zodpovedal jej otázky súvisiace s prípadom. Na tejto úlohe spolupracoval aj prof. Brüggemann, ktorý je špecialistom v oblasti biomechaniky. Profesor na základe zadania IAAF vypracoval testovací protokol a samotný test sa uskutočnil v novembri 2007. Na základe jeho výsledkov dospel prof. Brüggemann k záveru, že Pistorius má vďaka protézam značnú biomechanickú výhodu. Podľa analýzy má atlét používajúci protézy Cheetah od firmy Össur iný spôsob pohybu, s ktorým je spojená nižšia záťaž metabolizmu. Na základe výsledkov testov vydala IAAF v januári 2008 rozhodnutie, kde subsumovala tento prípad pod znenie pravidla č. 144, ods. 2, písm. e) Pravidiel atletických súťaží. Pistorius sa nestotožnil s rozhodnutím IAAF, a preto sa obrátil na Športový arbitrážny súd. V krátkosti je potrebné uviesť niekoľko viet o postavení a úlohách tohto orgánu. Ako vyplýva z názvu, táto inštitúcia má postavenie vecne špecializovaného rozhodcovského súdu. „V roku 1983 bol ako reakcia na neustále narastajúci počet a význam sporov v športe zriadený CAS. Tento súd je príslušný na rozhodovanie sporov v oblasti športu. Sídlo súdu je v Laussane, pojednávanie sa však vzhľadom na okolnosti môže uskutočniť aj na inom mieste.“5 „CAS sa skladá z riadnej a z odvolacej divízie. Pri odvolacom konaní sa CAS zaoberá odvolaním proti finálnym rozhodnutiam orgánov športových asociácií (ktoré v rámci svojej štruktúry rozhodovali v poslednom stupni) a práve stanovy týchto organizácií odkazujú na CAS ako na finálny odvolací orgán (napr. pri disciplinárnom konaní v dopingových kauzách), prípadne existuje osobitná dohoda medzi stranami sporu o podaní na CAS, po vyčerpaní riadnych prostriedkov podľa pravidiel danej asociácie.“6 „Rozhodnutia CAS sú vykonateľné v štátoch, ktoré sú signatárom Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, uzavretého v New Yorku 10. júna 1958, v Slovenskej republike uverejneného pod č. 74/1959 Zb.“7 Podľa pravidla č. 60 ods. 11 Pravidiel atletických súťaží z roku 2008 je možné obrátiť sa v tomto prípade na CAS. Samotný postup pri podaní odvolania je upravený ako pravidlo č. 60, ods. 25 až 31. Zjednodušene, odvolanie možno podať do 30 dní od doručenia rozhodnutia IAAF. Treba zdôrazniť, že Pistoriusovi nešlo o to, aby mohol za každú cenu súťažiť na podujatiach IAAF. Vyjadril sa v duchu, že sám nevie posúdiť, či je právo na jeho strane. Odvolanie bolo podané z dôvodu nejasností týkajúcich sa postupu IAAF, pri ktorom viaceré indície nasvedčovali, že zo strany Asociácie nešlo vždy o korektné kroky. Odvolanie bolo CAS doručené vo februári 2008. CAS považoval za pravdepodobné, že pri zmene Pravidiel atletických súťaží z 26. marca 2007 bola braná do úvahy konkrétna situácia súvisiaca so štartmi Oscara Pistoriusa. Ako problematický sa ukázal postup pri biomechanických a metabolických testoch. IAAF vo svojich inštrukciách poverila prof. Brüggemanna, aby posúdil len fázu, v ktorej Pistorius bežal po rovnej trati, teda až po akceleračnej fáze. Tento úsek je uňho zvyčajne najrýchlejší. Pri analýze sa vychádzalo zo záznamu, ktorý si IAAF nechala vyhotoviť z preteku, ktorého sa Pistorius zúčastnil 13. júla 2007 v Ríme. Keďže zjavne išlo o nesprávne inštrukcie, výsledok analýzy nemohol byť iný

4 Podľa http://en.wikipedia.org/wiki/Oscar_Pistorius 5 SLUKA, T. 2007. Profesionální sportovec (právní a ekonomické aspekty). s. 159 6 HAMERNÍK, P. 2008. Procesní rozměr sportovního práva. s. 113 – 114. 7 SÝKOROVÁ CHMELÁROVÁ, K. - KOVÁČOVÁ, D. Športový arbitrážny súd – CAS.

12

ako veľmi skreslený. Podľa názoru IAAF – ak by došlo k zvýhodneniu len v určitom úseku trate, bolo by irelevantné, či v jej iných úsekoch nedochádza k znevýhodneniu športovca používajúceho protézy Cheetah Flex-Foot oproti tým, ktorí tieto protézy nepoužívajú. Je veľmi otázne, či možno súhlasiť s takýmto záverom, pretože pri hodnotení je potrebné dať na jednu stranu zvýhodnenia a na druhú znevýhodnenia, ktoré sú spojené s používaním tohto zariadenia. Rovnako ako CAS sa domnievam, že o zvýhodnenie pôjde len a len v prípade, ak pri celkovom hodnotení súhrn čiastkových výhod prevyšuje súhrn čiastkových nevýhod. Nie je totiž podstatné, či je športovec zvýhodnený v určitom úseku, pokiaľ je zároveň v iných úsekoch trate znevýhodnený závažnejším spôsobom. Keďže na strane IAAF došlo (podľa všetkého) k úmyselnej ignorancii vyššie uvedeného pri zadávaní otázok prof. Brüggemannovi, vyplýva z toho, že závery neboli relevantné. Napokon, prof. Brüggemann na pojednávaní uviedol, že podľa neho nebol poverený, aby určil všetky výhody a nevýhody bežania s použitím protéz Cheetah Flex-Foot. Došlo tiež k niekoľkým ďalším udalostiam, ktoré možno považovať za neštandardné. Oscar Pistorius poveril Dr. Gaileyho, aby sa zúčastnil testov, ten bol však pripustený len ako pozorovateľ. Dr. Gailey preto neskôr adresoval IAAF list, v ktorom kládol otázky týkajúce sa prípadu. Nedošlo k žiadnej reakcii a navyše, tento list sa ani nedostal k prof. Brüggemannovi. Ďalej, na pojednávaní prezentovala IAAF závery testovania, ktoré neboli schválené prof. Brüggemannom. Ako sa neskôr ukázalo, zhrnutie nebolo úplne presné, nepresnosti sa týkali najmä chybného uvedenia niektorých číselných údajov. CAS tiež bral na vedomie, že korektný nebol ani samotný akt prijatia rozhodnutia v rámci pôsobnosti IAAF. O Pistoriusovej spôsobilosti súťažiť rozhodovalo 27 členov výboru. Na vyjadrenie mali neprimerane málo času a čo bolo podstatnejšie, neodovzdanie hlasu v rámci limitu bolo považované za súhlas s označením Pistoriusa za nespôsobilého súťažiť na podujatiach IAAF. Vôbec nedošlo k hľadaniu nejakého kompromisu, ktorým by mohlo byť Pistoriusovi umožnené štartovať v rámci pretekov IAAF. K otázke výberu hmotného práva, ktorým sa bude CAS riadiť v odvolacom konaní, Hamerník uvádza: „Strany sporu sa buď dohodnú na výbere hmotného práva riešiaceho ich spor, alebo, pokiaľ tak neurobia, aplikuje sa právo sídla športovej asociácie, voči ktorej smeruje odvolanie.“8 V tomto prípade sa strany sporu dohodli na použití monackého práva. Najdôležitejšou otázkou, o ktorej musel CAS rozhodnúť, bolo, či IAAF správne subsumovala Pistoriusov prípad pod znenie novelizovaného ustanovenia z marca 2007. CAS označil toto ustanovenie za veľdielo nejednoznačnosti z dôvodu, že pod dané znenie je možné zahrnúť v podstate čokoľvek. Ergo, posúdenie fakticky úplne závisí od voľnej úvahy IAAF. Vhodnejšie je preto zvoliť reštriktívnejší výklad ustanovenia. Cheetah FlexFoot je pasívne zariadenie a zo strany IAAF nebolo overené, či jeho použitie poskytuje výhodu v takom zmysle, aký je vyššie uvedený. Preto musel vo veci, na základe adekvátneho preskúmania, rozhodnúť CAS. Dôkazné bremeno bolo na strane IAAF a ako štandard dokazovania bol použitý balance of probability, teda štandard nižší, ako je vyžadovaný v trestnom práve. Podľa testov prof. Brüggemanna spočívala výhoda v dvoch aspektoch: vďaka použitiu protéz ich používateľ beží nižším spôsobom ako zdraví športovci a druhým aspektom je spotreba menšieho množstva metabolickej energie pri behu, ktorá môže byť dôsledkom práve tejto odchýlky. Podľa rozhodnutia existujú dôkazy, že bežci na 400 metrov trénujú spôsob behu, pri ktorom sa viac odrážajú a tým zvyšujú svoju rýchlosť. Znamená to, že proklamovaná Pistoriusova výhoda môže byť napokon skôr jeho nevýhodou. CAS takisto nenadobudol presvedčenie o dostatočnom preukázaní toho, že Pistorius má pri behu metabolickú výhodu. CAS jednohlasne rozhodol, že IAAF neuniesla dôkazné bremeno, a preto vyhovel Pistoriusovmu odvolaniu. Za dôležitú pasáž odôvodnenia považujem poukázanie na fakt, že tento prípad je ojedinelý – žiaden iný hendikepovaný bežec doteraz nedokázal vyrovnane súťažiť s bežeckou elitou v rámci podujatí IAAF. Pokiaľ by naozaj išlo o zvýhodnenie, s vysokou pravdepodobnosťou by viacerí hendikepovaní bežci patrili medzi najlepších aj na podujatiach IAAF. Či už v kategórii T43 alebo T44, bežci okrem Pistoriusa nedosahujú na 400-metrovej trati časy pod 50 sekúnd, čo je až o niekoľko sekúnd viac, než sú časy širšej svetovej špičky medzi zdravými športovcami. Rozhodnutie vo veci Pistorius nemalo ambíciu stať sa precedensom pre podobné prípady. Naopak, CAS zdôraznil, že rozhodnutie sa týka len modelu protéz, ktorý bol podrobený testom a zároveň, že každý obdobný prípad iného športovca musí byť posúdený individuálne. CAS nevylúčil možnosť, že prihliadnuc na vývoj vedy môže nastať situácia, keď bude možné posúdiť príslušný model ako zariadenie poskytujúce výhodu. Na základe aktuálneho stavu však CAS rozhodol o zrušení rozhodnutia IAAF s okamžitou účinnosťou. Pistoriusovi sa nepodarilo kvalifikovať na olympiádu v Pekingu, ale všetko si vynahradil kvalifikovaním na LOH. Tam sa mu podarilo splniť cieľ a v behu na 400 metrov sa dostal do semifinále. Ako člen juhoafrickej štafety tiež bežal vo finále v súťaži na 4 x 400 metrov. 8 Tamže.

CORPUS DELICTI 4/2012


články Bez rozhodnutia CAS by nemal možnosť splniť si svoj športový sen. Otázkou ostáva, čo motivovalo IAAF k tomu, aby najprv zmenila svoje interné predpisy a následne spravila všetko proti tomu, aby bol Pistorius spôsobilý súťažiť na ich podujatiach. Ich kroky po celý čas viedli jedine k tomuto cieľu, nemali v úmysle čo najobjektívnejšie overiť, či bežec nebol zvýhodnený (čo by bol, samozrejme, úplne adekvátny postup). Význam rozhodnutia vidím vo viacerých smeroch. V prvom rade, CAS si dôsledne splnil svoju úlohu odvolacieho orgánu a nepotvrdil rozhodnutie prijaté za zvláštnych okolností. Pistoriusova účasť na olympiáde prilákala k atletike množstvo divákov a jeho výkony boli najlepšou možnou prezentáciou toho, že výnimočné výsledky sa dajú dosiahnuť aj napriek zdravotnému postihnutiu. Stretol som sa však aj s názormi, že Pistorius mal pretekať iba v rámci paralympiády, napríklad aj zo strany slovenského športového novinára.9 Podľa môjho názoru sú to len predsudky vyplývajúce z nevedomosti. Vo veci bolo právoplatne rozhodnuté a výhrady voči Pistoriusovmu štartu sa často zakladajú na pocitoch namiesto faktov. Domnievam sa, že pokiaľ by diskusia o tejto otázke nemala vychádzať z nových vedeckých poznatkov, bolo by vhodnejšie sa do nej vôbec nepúšťať.10 Zaujímavý prípad sa objavil aj na paralympiáde v Londýne, kde sa Pistorius zúčastnil štyroch disciplín. Ku kontroverzii došlo v súvislosti s pretekom na 200metrovej trati. Jeho čas v rozbehu bol 21,30 s a znamenal nový paralympijský rekord, no vo finále prekvapujúco skončil na druhom mieste, 7 stotín sekundy za víťazným Alanom Oliveirom z Brazílie. Tesne po dobehnutí do cieľa vyjadril svoje znechutenie z toho, že niektorí športovci používajú neprimerane dlhé protézy, čo im údajne prináša výhodu.11 Na tento stav upozornil aj niekoľko týždňov pred začiatkom podujatia, ale na základe jeho podnetov nedošlo ku žiadnym zmenám. Po tomto výroku sa spustila diskusia začínajúca pri otázke, či bol Pistorius v pozícii, z ktorej by mohol vzniesť kritiku (hlavne prihliadnuc na jeho prípad pred CAS) a končiaca pri znení predmetného pravidla Medzinárodného paralympijského výboru (ďalej ako „IPC“). Pistorius sa následne ospravedlnil za nevhodné načasovanie kritiky, ktorá bola adresovaná bezprostredne po finiši a vyslovená pod vplyvom emócií. Naopak, neospravedlnil sa za obsah výroku. IPC rozhodol, že v tomto prípade neuloží žiaden disciplinárny trest.12 Podstata problému spočíva v tom, že podľa pravidiel IPC je možné vybrať si na pretek protézy, ktorých dĺžka je prípustná v rámci určitého rozmedzia, ktoré závisí najmä od telesnej výšky športovca.13 V praxi to znamená, že vďaka tomuto ustanoveniu je možné zvýšiť telesnú výšku až o takmer 10 cm. Pistorius používa v rámci súťaží protézy rovnakej dĺžky ako tie, ktoré používa aj mimo športoviska. Niektorí iní športovci, vrátane Oliveiru, vyskúšali v rámci pravidiel rôzne dĺžky protéz za 9 Pozri bližšie TVNOVINY. Olympijská inventúra Števa Eiseleho: Toto ho pobavilo a vydesilo. 10 Hlavnú časť odbornej diskusie na túto tému (po rozhodnutí CAS), môžeme vidieť napríklad v tomto článku: SMITHSONIAN. Does Double-Amputee Oscar Pistorius Have an Unfair Advantage at the 2012 Olympic Games? 11 Podľa BBC. Paralympics 2012: Oscar Pistorius beaten by Alan Oliveira in 200 m. 12 Podľa ESPN. Pistorius avoids sanctions for comments. 13 IPC Athletics Rules and Regulations 2011 – 2012, Chapter 3.3.2 b).

účelom dosiahnutia čo najlepšieho času. Víťaz preteku na 200 metrov priznal, že len niekoľko týždňov pred začiatkom paralympiády začal používať o 4 cm dlhšie protézy.14 Na problematiku možno pozerať dvoma spôsobmi. Z hľadiska platných pravidiel je situácia jednoznačná. Tie sú rovnaké pre všetkých športovcov a je na uvážení každého z nich, či si zvolí protézy bežnej alebo nadštandardnej dĺžky. Pri použití tejto optiky sa ukazuje Pistoriusova reakcia ako neopodstatnená. K odlišnému výsledku sa dopracujeme, ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že športovci s hendikepom T43 súťažia v rámci kategórie T44. Toto označenie znamená, že športovec s hendikepom T44 má v oblasti pod kolenom amputovanú jednu dolnú končatinu. Do úvahy teda neprichádza možnosť vybrať si protézu, ktorej dĺžka je v rámci limitu najlepšie vyhovujúca. V porovnaní s hendikepom T43 to predstavuje nevýhodu.15 Zvláštna situácia by nastala v prípade, ak by sa Pistorius rozhodol používať v rámci súťaží hendikepovaných športovcov dlhšie protézy a vďaka nim by dosahoval v takýchto pretekoch rýchlejšie časy ako proti nehendikepovaným s použitím modelu schváleného zo strany CAS. Ide len o hypotetickú situáciu, pretože Pistorius rezolútne odmieta použitie protéz väčšej dĺžky, ako má v súčasnosti, avšak z teoretického pohľadu ide o zaujímavú otázku. Môžeme povedať, že kritika pravidla je postavená na racionálnom základe. Pokiaľ by bola na súťažiach vytvorená samostatná kategória T43, bolo by potrebné zvážiť, či by bolo vhodné ponechať možnosť výberu protéz. Výberom optimálneho modelu zrejme dochádza k zvýhodneniu oproti modelu štandardnej dĺžky a je otázne, ako by znel judikát odpovedajúci na otázku, či by to znamenalo výhodu v rámci pravidiel IAAF. Tiež je podnetom na zamyslenie, či je pravdepodobné „umelé“ zvyšovanie výkonnosti takýmto spôsobom vhodným riešením. Domnievam sa, že pravidlo by nemalo povoľovať mieru uváženia kvôli tomu, že niektorí športovci používajú protézy bežnej dĺžky na základe ich vnímania pojmu fair play. Problém vzniká na základe toho, že iní bežci vnímajú výber protéz obdobne ako nehendikepovaní športovci napríklad výber tretier – v rámci pravidiel sa snažia zvoliť si tie najvhodnejšie. Ideálne by bolo prijatie pravidla, na základe ktorého by boli určené parametre protéz proporcionálne ku telesnej výške a nebola by ponechaná možnosť výberu. Ešte väčší význam než medzi športovcami s hendikepom T43 by malo toto pravidlo v otázke nediskriminácie športovcov kategórie T44 oproti kategórii T43. Ideálne by bolo vykonať dôkladné testy a na ich základe upraviť pravidlá IPC tak, aby nevznikali pochybnosti. Ján Juran, študent 2. ročníka dennej formy magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.

14 Napriek tomuto konkrétnemu prípadu sa doteraz vedci nezhodli na tom, či dlhšie protézy znamenajú výhodu, porovnaj s GUARDIAN. Oscar Pistorius row: what are the rules on blades at the Paralympics? 15 K Pistoriusovmu nesúhlasu sa pripojili viacerí hendikepovaní športovci, napríklad šprintér Jerome Singleton z USA (kategória T43). Podľa YAHOO! SPORTS. US sprinter backs Pistorius blade rule review.

Literatúra: - HAMERNÍK, P. 2008. Procesní rozměr sportovního práva. In.: Otázky sportovního práva. Praha: Auditorium, 2008. s. 113 – 114. - SLUKA, T. 2007. Profesionální sportovec (právní a ekonomické aspekty). Příbram: PB tisk, 2007. s. 159. Arbitration CAS 2008 / A / 1480 Pistorius v / IAAF, rozhodnutie z 16. mája 2008 - BBC. Paralympics 2012: Oscar Pistorius beaten by Alan Oliveira in 200 m. [online]. [cit. 22.10.2012]. Dostupné na internete: http://www.bbc.co.uk/sport/0/disabilitysport/19460868 ESPN. Pistorius avoids sanctions for comments. [online]. [cit. 22.10.2012]. Dostupné na internete: http://www.espn.co.uk/london-olympics-2012/sport/story/168525. html - GUARDIAN. Oscar Pistorius row: what are the rules on blades at the Paralympics? [online]. [cit. 22.10.2012]. Dostupné na internete: http://www.guardian.co.uk/ sport/2012/sep/03/oscar-pistorius-rules-blades-paralympics - http://en.wikipedia.org/wiki/Oscar_Pistorius [cit. 24.09.2012]. - ILSNC. Pistorius latest disabled athlete to excel. [online]. [cit. 24.09.2012]. Dostupné na internete: http://ilsnc.org/2012/08/08/pistorius-latest-disabled-athlete-toexcel/ - IPC Athletics Rules and Regulations 2011 – 2012, Chapter 3.3.2 b). Dostupné na internete: http://www.paralympic.org/sites/default/files/document/120831090842500_ 2011_2012_IPC_Athletics_%2BRules_Regulations_updated_Mar%2B2012_0.pdf- KRIŽAN, L. - GÁBRIŠ, T. 2011. Verejný záujem v športe ako základ pre tvorbu a implementáciu politík v športe. [online]. 2011. [cit. 21.10.2012]. Dostupné na internete: http://www.ucps.sk/clanok-0-1506/Verejny_zaujem_v_sporte_ako_zaklad_pre_ tvorbu_a_implementaciu_politik_v_sporte.html - SMITHSONIAN. Does Double-Amputee Oscar Pistorius Have an Unfair Advantage at the 2012 Olympic Games? [online]. [cit. 22.10.2012]. Dostupné na internete: http://www.smithsonianmag.com/specialsections/summerolympics/Does-Double-Amputee-Oscar-Pistorius-Have-an-Unfair-Advantage-at-the-2012-Olympic-Games162598806.html - SÝKOROVÁ CHMELÁROVÁ, K. - KOVÁČOVÁ, D. Športový arbitrážny súd – CAS. In Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae [online] 2009. no. 3 [cit. 20.10.2012]. Dostupné na internete: http://www.paneurouni.com/files/sk/fp/casopis/03-2009_notitiae_ex_academia_bratislavensi_iurisprudentiae.pdf. - TVNOVINY. Olympijská inventúra Števa Eiseleho: Toto ho pobavilo a vydesilo. [online]. [cit. 24.09.2012]. Dostupné na internete: http://tvnoviny.sk/sekcia/specialy/ loh-londyn/stevo-eisele-si-urobil-londynsku-inventuru-toto-ho-pobavilo-a-vydesilo.html [22.10.2012] - YAHOO! SPORTS. US sprinter backs Pistorius blade rule review. [online]. [cit. 22.10.2012]. Dostupné na intetrnete: http://au.sports.yahoo.com/news/us-sprinter-backspistorius-blade-205227813.html

CORPUS DELICTI 4/2012

13


články

Zmena Preambuly Ústavy Slovenskej republiky* * článok recenzovala Mgr. Lucia Berdisová, PhD. z Katedry ústavného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

P

red určitým časom sa v médiách objavila správa o tom, že politické strany SaS a Most-Híd chcú zmeniť Preambulu Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Preambula“). Radi by na začiatku Preambuly vymenili slovné spojenie „My, národ slovenský“ za slovné spojenie „My, občania Slovenskej republiky.“ Chcú, aby bola Preambula založená na občianskom a nie na národnom princípe.1 Naozaj potrebuje Preambula takúto zmenu? Myslím si, že na začiatok je vhodné aj na tomto mieste poukázať na celé znenie Preambuly. Tá znie: „My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky, v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi, usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity, teda my, občania Slovenskej republiky, uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave.“2 Ako vidieť z predchádzajúcich riadkov, na Ústave Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) sa v konečnom dôsledku uznášajú občania SR. Množina „občania SR“ obsahuje dve podmnožiny, a to „národ slovenský“ a „príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky.“ Zámerne nespomínam podmnožina číslo 1 (prvá podmnožina), resp. podmnožina č. 2 (druhá podmnožina) kvôli tomu, že tieto podmnožiny sú si rovné v právach ako i povinnostiach, pretože slovenskému národu alebo príslušníkom národnostných menšín a etnických skupín právo nepriznáva nadradené, resp. podradené postavenie. Na okraj podotýkam, že aj jedna z podmnožín je rozdelená na „národnostné menšiny“ a „etnické skupiny“, pričom je diskutabilné, či je takéto delenie vhodné a nestačí používať jeden termín, a to národnostné menšiny. Tomu však tento článok nie je venovaný. Na prvý pohľad sa môže z mediálnych správ zdať, že Preambula obsahuje len národný princíp. Z uvedeného by sme skôr mohli povedať, že je budovaná na občianskom princípe, pričom v rámci občianskeho princípu poukazuje na národný princíp ako na jeho súčasť. Aj keď by možno bolo tiež vhodným variantom usporiadať predmetné pojmy opačne, to znamená začať s formuláciou „my, občania Slovenskej republiky“ a neskôr túto formuláciu rozvinúť „teda my, národ slovenský spolu s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín“ kvôli pocitovému hľadisku, nepovažujem však takúto zmenu za rozhodujúcu. Pre bližšie pochopenie sa na danú problematiku pozrime z komparatívneho hľadiska. Preambula Ústavy Českej republiky hovorí priamo o občanoch Českej republiky, nespomína národ: „My občania Českej republiky v Čechách, na Morave a v Sliezsku...“3 Naopak Ústava Španielskeho kráľovstva dáva do popredia národ („La Nación Espaňola“).4 Pokiaľ nazrieme do našej histórie, Preambula Ústavy Československej socialistickej republiky z roku 1960 používa výraz „pracujúci ľud Československa“, pričom sa v nej spomínajú aj „národy, ktoré vytvorili Československú republiku“.5 Slovíčko „ľud“ je príznačné aj pre Preambulu Ústavy Spojených štátov amerických, a to konkrétne takto: „My, ľud Spojených štátov, aby sme vytvorili dokonalejšiu jednotu, nastolili spravodlivosť, upevnili domáci kľud a zabezpečili obranu zeme, podporovali rast všeobecného blahobytu...“.6 Poliaci uvádzajú v preambule: „My, národ poľský – všetci

občania Republiky“.7 Zaujímavá je Preambula Ústavy Írskej republiky, z ktorej možno zacitovať: „V mene Najsvätejšej Trojice, od ktorej pochádza všetka moc a k nej musia byť, ako k nášmu poslednému a konečnému cieľu, vzťahované všetky činy ľudí a štátu, My, ľud Írska, pokorne uznávajúci všetky záväzky k nášmu Božiemu plánu...“.8 Celkovo môžeme konštatovať, že prístup našej Preambuly nie je ničím výnimočným. Zaujímavá je interpretácia pojmu ľud v interakcii s pojmom národ. Prof. Prusák vo svojej Teórii práva uvádza: „Obyvateľstvo štátu nazývame ľudom, prípadne národom alebo oba výrazy označujú identický predmet, takže sa používajú ako synonymá....“ Avšak ďalej uvádza: „Suverenita ľudu zakladá smerom k tvorbe a existencii štátu tzv. občiansky princíp a suverenita národa tzv. národný princíp.“9 Z tohto hľadiska pojem ľud je bližší pojmu občania, pretože zakladá nie národný, ale občiansky princíp. Slovensko je malá krajina. To však neznamená, že nemôže mať vlastné hodnoty, vlastné tradície, vlastné výrobky, vlastné smerovanie. O to viac v dnešnej dobe globalizácie. Aká je úroveň hrdosti Slovákov na svoj štát? Podľa prieskumu z konca roka 2011, ktorý uskutočnil Inštitút pre verejné otázky (IVO), na to, čo Slovensko dosiahlo za 19 rokov svojej samostatnosti, je hrdých 49 percent občanov Slovenskej republiky, čo je menej ako polovica. Zaujímavé je aj to, že hrdých na Slovensko je väčšie percento zo vzdelanej populácie, naopak, čo sa týka nezamestnaných či menej vzdelaných ľudí podiel hrdých občanov z nich je nižší. A keď tento prieskum rozvinieme - najviac „hrdých“ je voličov SDKÚ – DS (63% voličov), najmenej voličov Mostu – Híd (38% voličov).10 Prieskum síce priamo nevyjadruje národnú hrdosť, ide skôr o hrdosť k štátu, no napriek tomu si je potrebné uvedomiť, že tieto pojmy sú si veľmi blízke, hoci sa naplno neprelínajú. Veď najvyšším cieľom národa je vytvoriť štát. Ako hovorí Hegel - štátom vstupujú národy do dejín, len štát dáva dejinám národa zmysel.11 Národnostné menšiny patria k inému národu (národom), avšak určite majú záujem na zveľaďovaní krajiny, v ktorej žijú, pričom sa môžu stať takisto hrdými občanmi Slovenska. Niektorí sa nimi môžu stať a sú viac hrdí ako občania so slovenskou národnosťou. Čo chýba súčasnej situácii v spoločnosti je dostatočná miera tolerancie, úcty a rešpektu. To je aj možný dôvod (nerešpektovanie „väčšiny“), prečo nízke percento voličov Mostu-Híd cíti hrdosť, čo sa týka výsledkov Slovenska. No v konečnom dôsledku nemôžeme občanov hociktorého štátu vnímať jednofarebne (väčšinovou zložkou občanov každého štátu je národ, ktorý má spolunažívať v harmónii s príslušníkmi národnostných menšín a spoločne tvoriac občiansku spoločnosť v štáte), pretože potom by mohlo dôjsť k zániku uvedomia si charakteristík jednotlivých štátov, regiónov, kontinentov; to znamená ešte k väčšiemu posilneniu globalizácie. U nás sa mnohokrát stáva, že národná hrdosť je automaticky spájaná s nacionalizmom či šovinizmom. Avšak národná hrdosť nie je negatívnym javom. Je to snaha o zveľaďovanie vlastnej krajiny, o jej napredovanie a zlepšovanie. Národná hrdosť má zároveň viesť k rešpektu k iným štátom, krajinám a národom. A či môže Preambula ovplyvniť cítenie hrdosti u občanov SR? Myslím, že skôr naopak, teda Preambula by mala vyjadrovať mienku občanov. Treba si uvedomiť, že preambula má odpovedať na otázku, prečo vzniká ten-ktorý štát. Je to akýsi úvod, ktorý vyjadruje základné dôvody vzniku štátu a s tým súvisiaci vznik ústavy ako jeho základného zákona. Ústava, a zároveň preambula ako jej súčasť, by mala byť výrazom ducha spoločnosti. Preambuly ústav sú charakteristické svojou morálnou silou, nie sú všeobecne právne záväzné, sú akýmsi interpretačným pravidlom. Majú za úlohu zvýrazniť to, čo pokladá štát za dôležité (ako sú napr. v našej Preambule uvedené záruky slobodného života, uplatňovanie demokra-

1 Pozri článok na http://spravy.pravda.sk/sas-a-mostu-prekaza-v-preambule-slovonarod-chcu-ju-zmenit-p3u-/sk_domace.asp?c=A120915_123027_sk_domace_p23 2 Ústava SR č. 460/1992 Zb. 3 Ústava Českej Republiky 4 Španielska ústava z roku 1978 5 Ústavný zákon č. 100/ 1960 Zb. 6 http://klempera.tripod.com/usustava.htm

7 Ústava Poľskej republiky 8 http://www.epravo.cz/clanky-a-komentare/preambule-jako-narodni-vizitka15720.html 9 PRUSÁK, J. Teória práva. s.67-68 10 http://www.ivo.sk/6678/sk/aktuality/pocas-roku-2011-sa-oslabila-hrdost-obcanov-na-slovensko 11 PRUSÁK, J. Teória práva. s.67-68

14

CORPUS DELICTI 4/2012


články tickej formy vlády, rozvoj duchovnej kultúry a pod.). Slovenská republika je historicky mladý štát, ktorý bojoval o svoju samostatnosť dlhé stáročia. Preto je z istého uhlu pohľadu oprávnené uviesť v Preambule základného zákona štátu našej republiky aj slovíčko národ. Zo stenografickej správy schôdze Slovenskej národnej rady z roku 1991 citujem slová poslanca Slovenskej národnej strany A. Hrnka: „Z nášho pohľadu bola v predloženom návrhu veľmi dôležitá preambula ústavy, ktorá kvalifikuje nositeľa štátnosti. Vychádzajúc z medzinárodných paktov a dohovorov je jediný subjekt, ktorý si môže nárokovať na plné sebaurčenie, a týmto subjektom je národ.“12 To však neznačí, že občania Slovenskej republiky, ktorí patria k národnostným menšinám či etnickým skupinám nemajú rovnaké práva ako občania so slovenskou národnosťou. V samotnej Ústave SR nenájdeme ustanovenia typu „občania slovenskej národnosti majú právo na....“ či „slovenský národ je oprávnený...“ a pod. Napokon v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR sa píše: „Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu...národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine... Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.“ Navyše čl. 33 a čl. 34 Ústavy SR ustanovuje práva národnostných menšín a etnických skupín, okrem iného aj to, že „príslušnosť ku ktorejkoľvek národnostnej menšine alebo etnickej skupine nesmie byť nikomu na ujmu.“

Summa summarum, to, ako je Preambula koncipovaná, má svoj dôvod. Z vyššie uvedených argumentov nepovažujem zmenu Preambuly za nevyhnutnú. Spôsob interpretácie Preambuly v médiách týkajúci sa národného, resp. občianskeho princípu poskytuje verejnosti dojem, že ide len o slovenský národ, ktorý sa uznáša na Ústave SR, avšak nie je to tak. Konečnou množinou sú občania Slovenskej republiky. Podľa môjho názoru zmena, ktorú považujú politické strany SaS a Most-Híd za kladnú, by paradoxne priniesla ešte väčšie emocionálne rozdelenie spoločnosti, ako je to pri súčasnom stave. Marek Maslák, študent 1. ročníka magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, zaujíma sa o ústavné právo, prelínanie filozofie a práva, ako aj o uplatňovanie práva v praxi – čiže aplikáciu práva a s ňou spojenú interpretáciu. Veľa myšlienok a síl aj pri štúdiu a objavovaní práva čerpá vďaka svojej múze, ktorá je stále pri ňom.

12 Stenografická správa o 5.schôdzi SNR konanej 31.augusta a 1.septembra 1991, str. 66

Literatúra: - PRUSÁK, J. Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 1995. - Ústava Slovenskej republiky, zákon č. 460/1992 Zb. In http://www.zakonypreludi.sk/zz/1992-460 - Ústava Českej Republiky, ústavný zákon č. 1/1993 Sb. In http://www.psp.cz/docs/laws/constitution.html - Španielska ústava z roku 1978 In http://noticias.juridicas.com/base_datos/Admin/constitucion.html - Ústavný zákon č. 100/ 1960 Zb. In http://www.psp.cz/docs/texts/constitution_1960.html - Ústava Poľskej republiky In http://www.sejm.gov.pl/prawo/konst/polski/kon1.htm - Stenografická správa o 5.schôdzi SNR konanej 31.augusta a 1.septembra 1991 - http://spravy.pravda.sk/sas-a-mostu-prekaza-v-preambule-slovo-narod-chcu-ju-zmenit-p3u-/sk_domace.asp?c=A120915_123027_sk_domace_p23 - http://klempera.tripod.com/usustava.htm - http://www.epravo.cz/clanky-a-komentare/preambule-jako-narodni-vizitka-15720.html - http://www.ivo.sk/6678/sk/aktuality/pocas-roku-2011-sa-oslabila-hrdost-obcanov-na-slovensko

Precedens verzus judikát* * článok recenzoval Mgr. Marek Káčer, PhD., ktorý pôsobí na Katedre teórie práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

P

recedensy v anglo-americkom právnom systéme alebo judikáty v kontinentálnych štátoch Európy – dá sa tvrdiť, že majú mnoho spoločného, vlastne po obsahovej stránke rozdiel takmer nevidno. Líšia sa však v rozsahu záväznosti určitého právneho aktu. Zatiaľ čo precedens vystupuje na úrovni všeobecne záväznej právnej normy, judikát je individuálnym právnym aktom, len akýmsi subsidiárnym prameňom práva. Zdôvodnenie tohto faktu možno hľadať v histórii. Anglické obyčajové právo je postavené na právnej obyčaji, právo vychádza zo spoločnosti a postupuje ďalej smerom k štátu. Naopak, zákonné právo európskych mocností pramenilo z dominantných foriem štátov s dôrazom najmä na centralizovanú moc, tvorba práva vychádzala z iniciatívy štátu častokrát skôr kvôli kontrole spoločnosti ako ochrane občanov. Pohľad na súdny systém, ktorý má práva človeka ochraňovať je rôzny. Súdnictvo vo Veľkej Británii a na Slovensku plní rovnakú funkciu, z hľadiska tvorby práva má však odlišný význam. Pokým súdnictvo Spojeného kráľovstva sa na tvorbe práva podieľa priamo a vo veľkej miere, sústava súdov Slovenskej republiky sa riadi predovšetkým zákonmi a rozhodnutia v súdnych sporoch sú len doplňujúcimi prameňmi práva. Základom anglo-amerického právneho systému je precedens, čiže súdne rozhodnutie, ktoré je prvým riešením daného prípadu, ktorý zatiaľ CORPUS DELICTI 4/2012

právo neriešilo. Je to formálne záväzný prameň práva. V podmienkach slovenského právneho systému je rozhodovacia činnosť súdov nazývaná judikatúra, nie je formálne záväzná. Súdne rozhodnutie nepôsobí všeobecne, ale platí pre konkrétnu, individuálne určenú vec. Nepochybne sa súdy v mnohých prípadoch neodkláňajú od ustáleného právneho názoru prezentovaného v judikatúre, odklony však nie sú vylúčené. Výnimku tvorí judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorá sa stáva právom, a preto je považovaná za prameň práva. Anglické právo si vo svojej histórii nepreklenulo cestu od právnej obyčaje k písaným zákonom tvoreným zákonodarcami. Zdroje anglo-amerického práva sú zvyčajne rozdelené do dvoch skupín – primárne (hlavné) zdroje, a to zákony a precedentné alebo obyčajové právo, a sekundárne (podporné) zdroje, ktorými sú zvyky a odborné právnické knihy. Jedným z hlavných zdrojov práva v Anglicku, Walese a Severnom Írsku je obyčajové právo, ktoré sa vyvinulo počas storočí zo súdnych rozhodnutí. Je to právo spoločné pre celú krajinu. V Škótsku bola doktrína právnych precedensov prísne uvedená do platnosti koncom 18. storočia. Keďže anglické právo sa viac vyvinulo z predošlých rozhodnutí sudcov ako zo zákonodarných ustanovení, nepísané právo je prevládajúce. Výraz nepísané právo značí všetko neuzákonené právo, zatiaľ čo písané právo

15


články znamená akýkoľvek zákon formálne vydaný alebo vytvorený počas zasadania parlamentu. Pravidlo vytvorené v priebehu dlhodobého rozhodovania sporov môže získať záväznosť aj z moci obyčaje a má takú istú právnu silu ako pravidlo odvodené zo zákonov. Tvorba pravidiel obyčajového práva prebieha aj dnes, hoci ako zdroj nových právnych noriem je menej dôležitá ako zákon. Obyčajové právo je obmedzené pravidlami, ktoré sa vyvinuli len zo súdnych rozhodnutí, vylučujúc nové pravidlá tvorené sudcami počas interpretácie zákonov. Termín precedentné právo (taktiež nazývané sudcovské právo) pokrýva oba druhy novovznikajúcich noriem, a to pravidlá vychádzajúce z rozhodnutí sudcov, ako aj sudcovský výklad zákonov. Srdcom systému obyčajového práva je princíp stare decisis alebo inak „zásada zotrvať pri rozhodnutí“. Znamená, že predošlé rozhodnutia súdnych konaní majú byť nasledované. Po tom, čo súd vykonaním dôkazov určí skutkové okolnosti konkrétneho prípadu, prejde k jej právnej kvalifikácii. Ak doteraz platné právo daný skutkový stav neupravuje, súd potrebné právo vytvorí, vytvorí precedens. V prípade, že sa podobné fakty sporu vyskytnú na súde znova, súd je viazaný na základe tejto teórie rozhodnúť rovnako. Anglický právny systém je centralizovaný pomocou súdnej štruktúry, ktorá je spoločná pre celú krajinu. Anglickí sudcovia sú nezávislí od vlády a to im dovoľuje robiť nestranné rozhodnutia. Nie každé súdne rozhodnutie v akomkoľvek prípade má rovnakú váhu, dôležitá je úroveň súdu, na ktorom bol prípad rozhodnutý. Existuje princíp hierarchie precedensov – rozhodnutia vyšších súdov sú zaväzujúce pre nižšie postavené súdy. Napriek tomu, že je splnená požiadavka hierarchie súdnictva, iba niektoré časti súdnych rozhodnutí sú významné. Právnici rozlišujú dve časti: ratio decidendi a obiter dicta. Jednoducho vysvetlené, ratio decidendi (dôvod rozhodnutia) je časť odôvodnenia v súdnom rozhodnutí, potrebná vzhľadom na určenie práva v otázke konkrétneho prípadu pred sudcom. To je to, čo je zaväzujúce pre súdnictvo v rámci hierarchie súdov. Druhá časť obiter dicta (faktická poznámka sudcu) je termín používaný na opis zvyšku súdneho rozhodnutia, nie je záväzný, ale môže byť presvedčivý. V prípade absencie zaväzujúceho ratio decidendi, súd môže byť ovplyvnený obiter dicta, prihliadajúcim na doplňujúce skutočnosti súdneho konania. Takto vytvorený systém je síce prepracovaný, ale určite nie dokonalý. Keďže všetko spočíva len na dodržiavaní istých zásad v rámci súdneho konania, sudcovia možno zabúdajú prihliadať na osobitosť každého prípadu a riadia sa len rozhodnutiami svojich predchodcov v minulých súdnych rozhodnutiach. Pomyslia však aj na fakt, že človek je tvor omylný a sudca v predošlom prípade nemusel rozhodnúť správne? V tomto tkvie obrovská nevýhoda systému precedentného práva. Nastáva problém viazanosti chybného rozhodnutia pre budúce prípady. Tento problém je z pohľadu účastníkov súdneho konania veľmi ťažko odstrániteľný, keďže sudca sa môže jednoducho odvolať na fakt, že sa len riadil systémom práva vytvoreným pred mnohými storočiami a neporušil žiadnu zásadu. Skutkové podstaty prípadov síce môžu uchovávať svoju všeobecnosť, no i tak je každý jeden prípad osobitným už len kvôli iným jednotlivcom a na to by sa malo prihliadať. Existuje však aj metóda overruling – prekonanie precedensu z dôvodu jeho zastaralosti. V praxi to znamená, že ak sa predošlé rozhodnutie zruší, nové rozhodnutie sa stáva právom a staré rozhodnutie je od tohto momentu neplatným podľa zásady „lex posterior derogat legi priori“. Pri pohľade do histórie tvorby práva na území dnešného Slovenska sa môžeme pristaviť pri najstaršom a základnom prameni uhorského feudálneho práva, a to právnej obyčaji. Ako nepísaný a formálny prameň uhorského právneho systému boli normy obyčajového práva uznávané štátnou autoritou. Tu vidíme spojenie vôle ľudu a schválenie panovníka, čo je z hľadiska dodržiavania zákonov veľmi dôležité. Negatívom však je neprehľadnosť a nesystematickosť právnych noriem nepísaného práva, čo úzko súvisí s nízkou právnou istotou a nejednotou súdnej praxe. „Práve z tohto dôvodu bol Štefan Verböczy na základe zákonných článkov VI/1498 a X/1500 poverený spísaním platného obyčajového práva uhorskej šľachty a tak vzniklo známe dielo Opus Tripartitum iuris consuetudinaari inclyti Regni Hungariae partiumque adnexarum (v preklade Trojdielne spracovanie obyčajového práva slávneho Uhorského kráľovstva a pripojených krajín). Svoju všeobecne záväznú platnosť však nenadobudlo z dôvodu nedodržania formy predpísanej pre sankcionovanie

16

zákonníkov, panovník totiž jeho schválenie nepotvrdil pečaťou. Napriek tomu bolo všeobecne používané a uznávané za prameň práva súdnou praxou ako aj neskorším zákonodarstvom.“1 Prečo je dôležité spomenúť tento historický fakt? Je to prvý medzník pokusu o spísanie existujúceho obyčajového práva na Slovensku, ktoré však nie je aktom tvorby písaného práva, ani žiadnym legislatívnym procesom. Obyčaj je len spôsob správania sa ľudí s vedomím právneho záväzku. V žiadnom prípade však nemožno spísanie práva na území dnešného Slovenska v 16. storočí porovnávať s veľkými kodifikáciami na kontinente v 18. a 19. storočí z toho dôvodu, že nešlo o vytvorenie obsiahleho právneho predpisu, ktorý by upravoval celé právne odvetvie. Pripomenutie tejto informácie slúži len k poukázaniu na fakt, že história existencie obyčaje sa zhodovala tak na našom území ako aj na území Spojeného kráľovstva. V ďalšom vývoji anglického práva už nebola zaznamenaná žiadna veľká kodifikácia. Tým sa obe cesty právnych systémov začali odlišovať. Revolučné zmeny v kontinentálnom systéme práva spôsobili, že právny predpis sa teoreticky stal jediným prameňom práva a vylúčilo sa normatívne pôsobenie judikatúry. Dnes to v praxi vyzerá tak, že pokiaľ vo Veľkej Británii sudcovia zohrávajú dôležitú úlohu, na kontinente sú len ústami zákona, ako tvrdil francúzsky filozof, barón Charles-Louis de Montesquieu. „V kontinentálnom modeli práva je najvyšší súd inštitúciou primárne zameranou na korekciu právnych chýb v jednotlivých kauzách. Tento model je teda orientovaný do minulosti a plní retrospektívnu funkciu, slúži k zaisťovaniu jednotnej judikatúry naprieč súdnym systémom, základným účelom je napravovanie všetkých omylov v jednotlivých rozhodnutiach nižších súdov. Systematická tvorba precedensov najvyššieho súdu je vylúčená, keďže tento súd nemá žiadnu kontrolu nad tým, ktoré kauzy bude riešiť. Kontinentálna ideológia precedensu preferuje termín ustálená judikatúra, pretože kontinentálne najvyššie súdy orientované retrospektívne rozhodujú ročne tisíce prípadov, zatiaľ čo súdy common law orientované prospektívne len desiatky. Racionalita kontinentálneho systému preto vyžaduje, aby kvalifikované precedentné dôsledky boli spojené až s opakovane potvrdzovanými rozhodnutiami najvyššou súdnou inštanciou.“2 Nezriedka sa stretávame s prípadmi, v ktorých súd rozhodne nesprávne. V takejto situácii sa naskytuje pre strany sporu možnosť odvolať sa. „Generálny prokurátor disponuje oprávnením navrhnúť, aby kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky menilo rozhodnutie súdu vydané v konkrétnej veci, alebo akýmkoľvek spôsobom prehodnocovalo rozhodnutie súdu uverejnené v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v určitých prípadoch a za splnenia zákonom presne vymedzených podmienok.“3 Toto je jedna z ciest k zmene právoplatného rozhodnutia súdu. V podmienkach Slovenskej republiky judikáty predstavujú výsledky rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu. Tieto súdne rozhodnutia nie sú všeobecne záväzné pre budúce rozhodnutia súdov, ako pramene práva môžu byť chápané len de facto. To znamená, že sudcovia by sa mali riadiť v prvom rade ústavou a zákonmi v zbierkach a inšpirovať sa minulými rozhodnutiami súdov len v prípadoch, keď zákony neposkytujú dostatočný výklad pre konkrétny prípad. Tu je hlavný rozdiel s precedentným právom, ktoré je založené na rozhodnutiach sudcov. Čo je vhodnejšie, sa nedá s istotou určiť, dôležité je však prihliadnuť na fakt, že ak sudca riadiaci sa obyčajovým právom nedisponuje dostatočnými znalosťami, musí sa riadiť poznatkami jednotlivcov, ktorých interpretácia nemusí byť významovo explicitná, zatiaľ čo sudca odvolávajúci sa na zákony sa má o čo oprieť s právnou istotou. „Prameň práva možno hľadať v spoločenských vzťahoch, ľudskej prirodzenosti, Božej prozreteľnosti či v základných zákonoch, právo sa líši najmä na základe geografických podmienok spojených s historickým povedomím a ľudskou povahou.“4 Ak sa pozrieme na oba doteraz opisované 1 LACLAVÍKOVÁ, M. – ŠVECOVÁ, A. Pramene práva na území Slovenska. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2007. 192 s. 2 KÜHN, Z. – BOBEK, M. – POLČÁK, R. Judikatura a právní argumentace. Praha: Auditorium, 2006. 33 s. 3 § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku 4 PRUSÁK, J. Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie právnickej fakulty UK, 1995. 187 s.

CORPUS DELICTI 4/2012


články právne systémy môžeme vidieť rôzne koncepcie tvorby práva. Základný rozdiel je medzi tým, či právo vzniklo akousi vzájomnou dohodou ľudu alebo legislatívnym procesom štátu. Pre bežných ľudí je jednoduchšie rešpektovať právo, ktoré vzniklo z ich vlastnej iniciatívy, určili si ho sami, na základe morálnych princípov a konkrétnych pocitov, pripadá im spravodlivé a preto by sa ním mali prirodzene riadiť. Na základe tohto predpokladu by sa ľudia v anglo-americkom právnom systéme mali jednoduchšie podriaďovať právnym normám. Nemusí to byť tak, keďže aj kontinentálny systém práva môže vychádzať z iniciatívy občanov. Navyše akýkoľvek prameň práva, či už písaný alebo nepísaný, pôsobí z dlhodobého hľadiska na jednotlivca tak, ako by bol nanútený zvonka. Súdne rozhodnutie je v obidvoch kultúrach heterogénne, stanovené nejakou vyššou autoritou, ktorej sa ľudia musia podriadiť, či už sa im to páči alebo nie, pretože toto rozhodnutie treba dodržať. Zakladateľ historickoprávnej školy Friedrich Karl von Savigny má na vznik akéhokoľvek práva jednotný názor: „Právo nie je prioritným plodom zákonodarstva ale právnej obyčaje, a jeho charakter je určovaný predovšetkým duchom národa. Právo je nachádzané, nie tvorené. Vývoj práva je nevedomý organický proces. Zákonodarstvo má teda k obyčaji podriadený význam. Tak, ako sa právo vyvíja do svojej stále väčšej komplexnosti v modernej civilizácii, vedomie ľudu sa nemôže prejavovať priamo, je vyjadrované právnikmi, ktorí formulujú technické právne princípy. Právnici však zostávajú orgánom vedomia ľudu, sú povolaní sformulovať v právo to, čo našli ako jeho surový materiál. Zákonodarstvo teda prichádza ako posledné. Právnik je teda relatívne významnejší ako zákonodarca. O práve sa nedá povedať, že má univerzálnu platnosť, či aplikáciu. Každý ľud a národ vytvára svoje právne zvyklosti, tak isto ako

má svoj jazyk a mravy.“5 Z vyššie spomenutého vyplýva, že nie je lepší jeden právny systém, či druhý. Pre každý národ je najvhodnejšie to právo, ktoré sa vyvinulo počas stáročí na ich vlastnom území, resp. kontinente. Pojmy právo a spravodlivosť treba odlišovať. Právo je objektívne dané a spravodlivosť je len jeho odrazom a je častokrát subjektívna. Správnosť súdnych rozhodnutí je azda najdôležitejšia, tvorí podstatu práv z hľadiska jednotlivcov. Obrovskou nevýhodou akéhokoľvek právneho systému je však fakt, že viazanosť právom vždy so sebou nesie hrozbu, že sa bude vzťahovať aj na právo, ktoré je nesprávne. Ale ako povedal Sokrates už v 5. storočí pred Kristom „Poslúchni aj zlý zákon, aby nebol dôvod odporovať tomu dobrému.“ To je odkaz na záver. 5 HRDINA, I. A. – MASOPUST, Z. Chrestomatie ke studiu filosofie práva. Praha: Leges, 2011. 177 s.

Monika Martišková, študentka 2. ročníka bakalárskeho štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej university v Trnave. Zaujíma sa o filozofiu a teóriu práva, taktiež aj o ústavné právo. Záľubu nachádza v histórii a anglickej literatúre, veľmi rada cestuje a spoznáva nové kultúry.

Literatúra - HRDINA, I. A. – MASOPUST, Z. Chrestomatie ke studiu filosofie práva. Praha: Leges, 2011. 177 s. - KÜHN, Z. – BOBEK, M. – POLČÁK, R. Judikatura a právní argumentace. Praha: Auditorium, 2006. 33 s. - LACLAVÍKOVÁ, M. – ŠVECOVÁ, A. Pramene práva na území Slovenska. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2007. 192 s. - PRUSÁK, J. Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie právnickej fakulty UK, 1995. 187 s. - zákon č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok

Pomáhať a chrániť?* * článok recenzoval doc. JUDr. Ing. Adrián Jalč, PhD., ktorý je docentom v odbore trestné právo a pôsobí na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave; zameriava sa na problematiku trestného práva procesného a kriminalistiku, osobitne na problematiku dokazovania a korupcie; je spoluriešiteľom viacerých grantových projektov a autorom mnohých odborných publikácií z oblasti trestného práva procesného a kriminalistiky

V

eľkí myslitelia minulosti na čele s ľuďmi ako Montesquieu a Rousseau vytvorili teóriu o tom, že človek sa vzdáva časti vlastnej slobody v prospech štátu a ako odmenu za túto „investíciu“ mu štát poskytne určité záruky ochrany jeho práv a slobôd. Okrem toho však štát, či už latentne alebo explicitne, garantuje svojmu občanovi aj ďalšiu veľmi podstatnú devízu, ktorou je záruka jeho bezpečnosti. A práve na tento účel, aby bol občan chránený pred inými občanmi (v socialistických krajinách sa môžeme stretnúť aj s ideou, aby bol chránený pred sebou samým), štát zriaďuje bezpečnostné zložky, ktoré tieto garancie chránia. V každom štáte je (ako súčasť výkonnej moci v štáte) potrebná policajná organizácia, ktorá systematickým, preventívnym a represívnym pôsobením spoluzaisťuje udržovanie poriadku a vnútornej bezpečnosti štátu. Jej činnosť v tomto štáte je však striktne vymedzená zákonným rámcom s presne vymedzenými úlohami, ktoré rešpektujú základné idey právneho štátu. Z charakteru jej poslania v demokratickom štáte však vyplýva, že polícia ako taká nie je a ani nemôže byť demokratickou organizáciou. Jedná sa o inštitúciu špecifického byrokratického typu, s typickým vysokým stupňom formalizácie väčšiny jej činností, kde je priestor pre samostatné rozhodovanie a postup značne obmedzený. Policajné zložky v štáte bývajú často konštruované prísne hierarchicky pyramídovým spôsobom. V podmienkach Slovenskej republiky je Policajný zbor v zmysle zákona č.171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších právnych predpisov ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre policajný CORPUS DELICTI 4/2012

zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.1 Ťažisko činnosti polície predstavuje najmä boj s trestnou činnosťou, a to predovšetkým postupmi objasňovania a stíhania páchateľov trestnej činnosti podľa Trestného poriadku a súvisiacich predpisov a objasňovanie priestupkov na úsekoch jej zverenej a sankcionovanie ich páchateľov v zmysle zákona o priestupkoch a inými obdobnými predpismi upravujúcimi priestupky a konanie o nich. Len veľmi ťažko si teda dokážeme predstaviť každodenný „život“ štátu pri absencii tejto bezpečnostnej zložky, nakoľko v oblasti objasňovania priestupkov a trestných činov a v mnohých iných oblastiach tvorí polícia dominantnú zložku výkonnej moci v štáte. Napriek tomu však v súčasnosti Policajný zbor čelí mnohým významným problémom, ktoré jednoznačne treba riešiť, alebo na túto tému začať odbornú diskusiu. Problémy polície Fundamentálny a všeobecný problém slovenskej polície, ktorý síce môže chybne pôsobiť iba ako abstraktný činiteľ, neriešiteľný a nehodný riešenia, je dôvera občanov. Čoraz častejšie sa stretávame či už prostredníctvom médií alebo priamo v bežnom živote s vlnami negatívnych ohlasov smerujúcich priamo k Policajnému zboru ako celku alebo k jeho príslušníkom. Ak chceme tento fenomén riešiť, musíme predovšetkým skúmať príčiny jeho vzniku. Čo teda spôsobuje, že občania tohto štátu pri čo i len marginálnej zmienke o akomkoľvek strete s policajtmi mávnu rukou na znak pohŕdania, prípadne prednesú krátku poznámku pejora1 Zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, §1, ods. 1

17


články tívneho charakteru o činnosti Policajného zboru, prípadne o rozumovej vyspelosti jeho členov? Nuž dôvodov je, žiaľ, viac, ako by sa mohlo zdať a nie je ani potrebné vynaložiť veľké úsilie na ich zistenie. Vcelku postačuje zapnúť si večerné správy a dozvedieť sa, že ďalší policajt si zabudol na streche auta alebo na čerpacej stanici samopal, prípadne si môžeme zapnúť rádio, kde sa dozvieme, že dvaja príslušníci poriadkovej polície počas stráženia tzv. kontrolného bodu upadli do stavu čiastočnej katalepsie vo svojom motorovom vozidle. Toto sú u nás bežné prípady, ktoré (otvorene povedané) na dôvere polície nepridávajú. Sú hlavnou príčinou upadajúcej dôvery v políciu naše médiá? Odpoveď je skoro až politická – áno, aj nie. Priznávam totiž, že médiá zohrávajú veľmi dôležitú úlohu v tejto tragikomédii, avšak to je iba prvok, ktorý je nutné nevyhnutne očakávať. Ich úlohou je predsa zhromažďovať, čo možno najväčšie množstvo zaujímavých informácii o verejnom živote pre ich cieľových adresátov, teda ich divákov, poslucháčov resp. čitateľov. Nuž a realita je taká, že práve tento „cenzus zaujímavosti informácie“ je tou elementárnou príčinou toho, prečo sa dozvedáme zväčša len tie negatívne resp. znepokojujúce informácie. Napokon, ak sa pokúsite spýtať akéhokoľvek svojho známeho napr. na 3 veľké úspechy kriminálnej polície na Slovensku, zrejme bude veľmi dlho a bezvýsledne rozmýšľať. Avšak, ak mu položíte otázku, aké sú jeho obľúbené výroky bývalého policajného prezidenta Jaroslava Spišiaka, istotne odpoveď na seba nenechá dlho čakať. V skratke, ľudia vnímajú zväčša iba tú odvrátenú a temnú stránku veci, lebo je oveľa jednoduchšie vzniesť vlnu kritiky ako vyzdvihovať kvality špeciálne, ak sa o nich veľa nevie. Týmto sa pochopiteľne nesnažím obhajovať tých príslušníkov Policajného zboru, ktorých konanie je natoľko dehonestujúce a bizarné, že sa dostane na hlavnú stránku bulvárnych novín. Snažím sa len naznačiť, že treba vnímať veci z viacerých uhlov pohľadu a skladať ich do vzájomných súvislostí a až následne si utvoriť názor. Nemožno však viniť iba médiá, veď napokon všetko na seba nadväzuje vo vzťahu príčinnej súvislosti – ak by boli príslušníci Policajného zboru plne zodpovední a vykonávali by svoje povinnosti presne tak, ako im ukladá zákon, iné podzákonné právne predpisy a rozkazy nadriadených, nemali by sme žiadne podivné kauzy zabudnutých samopalov a noviny by museli písať o niečom inom. Aktivita médií je však špička ľadovca, iba spôsob ako informácie presakujú na povrch. Základnú príčinu tejto nedôvery tvorí samotné inštitucionálne postavenie Policajného zboru v spoločnosti. Vo svete sa doposiaľ vyvinuli 2 modely integrácie a pôsobenia polície v spoločnosti. Prvý model predstavuje tzv. liberálny prístup, ktorý definuje hlavnú úlohu polície vo všeobecnej a striktne neutrálnej ochrane individuálnych práv a slobôd občanov daného štátu. Tým je zaistený pokoj a stabilita v spoločnosti a následne aj bezpečnosť a verejný poriadok. Ide teda skôr o akési riadenie sa základnými princípmi právneho štátu (čo pochopiteľne nevylučuje, že činnosť polície je upravená zákonom) a s tým úzko spätá myšlienka úzkej spolupráce polície a občanov, pretože tí v tomto modeli vnímajú políciu ako partnera a pomocníka. Typickým príkladom krajiny uplatňujúcej liberálny systém je Veľká Británia, hoci po teroristických útokoch v roku 2005 dochádza aj tu k posilneniu právomocí policajných zložiek.2 Na strane druhej, ako protipól liberálneho prístupu, vystupuje do popredia konzervatívny prístup, ktorý viac zdôrazňuje donucovací charakter policajnej práce. Polícia v zmysle tohto modelu striktne dodržuje ustanovenia právnych predpisov a na ich dôsledné dodržiavanie aj dozerá. Svojou prevažne represívnou činnosťou sa polícia výrazne oddeľuje od občianskej spoločnosti, jej vôľa na participácii pri zaisťovaní bezpečnosti je znížená, polícia je vnímaná ako kontrolný, dozorný orgán, postavený nad či mimo spoločnosť. Aplikácia tohto prístupu sa ospravedlňuje najmä v dobách krízy, kedy hrozí zvýšenie bezpečnostného rizika, avšak vyskytuje sa aj v bežných podmienkach v posttotalitných štátoch.3 Možno teda skonštatovať, že tento model je vzhľadom k podmienkam a bežnej praxi bližší k situácii v Slovenskej republike než model liberálny. Tu vzniká prapôvod dnešného problému. U nás je vnímané oddelenie občanov a polície ako nevyhnutnosť, t.j. občan má len v nevyhnutnej miere zasahovať do práce polície a policajt má len v nevyhnutnej miere a v 2 por. Policing protocol BTP & home office forces. Navštívené na portáli www. police.uk dňa 15.10.2012. Dostupné na internete : http://www.acpo.police.uk/ documents/uniformed/2008/200810UNBTP01.pdf 3 Por. Balabán, M. – Stejskal, L. a kol. Kapitoly o bezpečnosti. Praha : Nakladelstvi Karolinum 2010, str. 163-164

18

rozsahu stanovenom zákonom zasahovať do života občanov, laicky povedané – občan sa nezaujíma o políciu a policajt sa nezaujíma o občana. Tento názor u nás dnes dominantne prevláda a jeho výsledkom sú viaceré negatívne anomálie na oboch stranách barikády. Nedôvera v občana Zo strany polície sa stretávame najmä s javom tzv. samorozhodovania. Keďže je polícia pre verejnosť neprístupná, občania nemajú žiaden vplyv na spôsob, akým polícia vykonáva svoje úlohy. Polícia preto rozhoduje o svojich aktivitách na základe vlastného rozhodovania, čo vedie k situácii, že sa ťažisko svojich aktivít sústredí na činnosti, ktoré sama pokladá za „zaujímavé“. Praktickým výsledkom tohto prístupu je napríklad to, že polícia nereaguje citlivo na žiadosti občanov o pomoc. Policajti majú počas služby dostatok žiadostí o pomoc a navyše nepociťujú potrebu pomáhať, pretože poskytovanie pomoci je vnímané ako úloha s „nízkym kreditom“ a považuje sa za znak slabosti.4 Toto zmýšľanie môže pretrvávať pri nedostatočnej komunikácii medzi občanmi a policajtmi. Jadrom problému je teda zväčša to, že znížená motivácia pomáhať iným spôsobuje, že policajt si prichádza svoju prácu iba „odrobiť“ a neprichádza v úmysle aj niečo „urobiť“. Ďalším dôsledkom izolácie policajta a občana je, že nedochádza k pozitívnej zmene predstáv a názorov policajtov o občanoch. V mnohých policajných zboroch sa následne vyvinula profesijná kultúra, ktorá nerešpektuje občana. Častým javom je aj tzv. „syndróm zlého sveta“, predstavujúci správanie sa policajtov, ktorí sú často v kontakte so zločincami, voči občanom s veľkou dávkou skepticizmu ako k potenciálnym páchateľom trestnej činnosti. Sprievodným znakom tohto syndrómu je, že policajti, ktorí vedia, že si ich občania nevážia, začnú občanmi opovrhovať a rôznymi spôsobmi im to dávať najavo.5 Nedôvera v policajta Naopak, zo strany občanov sa stretávame v dôsledku spomínanej izolácie, najmä s nepochopením a následným pohŕdaním policajných zložiek.6Osou uvedenej paradigmy sú najmä absentujúce vedomosti o komplexnosti činností Policajného zboru a jeho členov. Väčšina vníma iba takpovediac nepopulárne úlohy najmä poriadkovej či dopravnej polície, avšak len máloktorý občan si dnes dokáže predstaviť náročnosť jednotlivých aktivít, ktoré je policajt povinný vykonávať. Ako najideálnejší príklad, ktorý dokáže spoľahlivo ilustrovať náročnosť a komplikovanosť týchto činností, sa javí pozícia a úlohy vyšetrovateľa Policajného zboru. Z praxe vyplýva, že každý vyšetrovateľ Policajného zboru, vykonávajúci či už skrátené vyšetrovanie o prečinoch v zmysle § 202 Trestného poriadku alebo vyšetrovanie o zločinoch, resp. o prečinoch taxatívne vymenovaných v § 200 Trestného poriadku, má na svojom pracovnom stole v priemere 25 vyšetrovacích spisov. Tieto vyšetrovacie spisy predstavujú „zprocesnenú“ formu vyšetrovania trestných činov, teda obsahujú zápisnice o výsluchoch svedkov, uznesenia vydané v prípravnom konaní, zápisnice o zaistení iných dôkazov dôležitých pre trestné konanie a pod., pričom forma týchto spisov a metodika ich tvorby je upravená vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti č. 618/2005 Z. z. o tvorbe spisu orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi. Vyšetrovací spis sa po jeho dokončení odovzdáva prokurátorovi, ktorý na základe skutočností v ňom uvedených posúdi stav veci a následne trestné stíhanie zastaví, resp. využije inú možnosť, použitie ktorej mu Trestný poriadok umožňuje, alebo trestné stíhanie posunie do jeho ďalšieho štádia podaním obžaloby. Obžaloba je teda zväčša akési finálne štádium prípravného konania a jej obsah vychádza z obsahu vyšetrovacieho spisu, ktorý vyšetrovateľ vytvoril. Jeho „tvorba“ je zvyčajne zdĺhavý proces, ktorý zahŕňa veľké množstvo kvalifikovaných činností, nakoľko úloha postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, ktorá pre orgány činné v trestnom konaní vyplýva z § 2 4 por. Spišiak pripúšťa, že nové heslo vyvolá vtipy o policajtoch. Navštívené na portáli www.sme.sk, dňa 15.10.2012. Dostupné na internete : http://www.sme.sk/ c/5955086/spisiak-pripusta-ze-nove-heslo-vyvola-vtipy-o-policajtoch.html 5 por. Open society institute. Moderná polícia v demokratickej spoločnosti. Bratislava : Open society institute, 2001, str. 9 6 por. Prečo ľudia málo dôverujú polícii. Navštívené na portáli www.pravda.sk, dňa 15.10.2012. Dostupné na internete : http://tema.pravda.sk/Tema/preco-ludia-malo-doverujupolicii-355.aspx

CORPUS DELICTI 4/2012


články ods. 10 Trestného poriadku, si vyžaduje značnú dávku času, trpezlivosti, precíznosti a častokrát aj tzv. mravenčej práce, nakoľko pre jeho komplexnú podobu je nutné vykonať veľké množstvo procesných úkonov. Počet vyšetrovacích spisov, ktoré sú pridelené jednému vyšetrovateľovi, je alarmujúci, keďže v dôsledku jeho veľkej vyťaženosti viacerými prípadmi, ktoré je povinný riešiť, nedokáže naplno venovať svoju pozornosť vyšetrovaniu jedného trestného činu, čím môže trpieť aj požiadavka na zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností. Vyšetrovateľ Policajného zboru celé dni uskutočňuje veľké množstvo procesných úkonov, ktoré môžu byť súčasťou viacerých prípadov, preto si musí udržiavať stály prehľad o každom jednom jeho prípade, uskutočňovať také úkony, ktoré či už vyvrátia alebo potvrdia jeho vyšetrovacie verzie skutku a napokon na základe zisteného, spravodlivo, riadne a včasne rozhodnúť o ďalšom postupe. Určite niet pochýb o tom, že venovať sa naraz viac ako 25 prípadom, dôsledne pri svojom postupe dodržiavať všetky zákony ako aj podzákonné predpisy a interné predpisy a popri tom všetkom sa stretávať de facto s tou odvrátenou stranou spoločnosti je za iste veľmi náročná práca, berúc do úvahy najmä to, že aj Trestný poriadok stanovuje určite procesné lehoty, v ktorých má byť vyšetrovanie ukončené. Zákonom ustanovené lehoty sú pri vyšetrovaní 4 mesiace a pri skrátenom vyšetrovaní 2 mesiace. Ide o lehoty procesné, teda neustanovujú sankciu v prípade ich nedodržania, preto v praxi vydávajú nadriadení vyšetrovateľov značné úsilie, aby tieto lehoty boli zachované. Ostáva otáznym a v konečnom dôsledku aj úplne absurdným predpokladať, že v priemere 25 vyšetrovacích spisov, predstavujúcich 25 osobitých prípadov, je reálne možné náležite objasniť a vyšetriť bez akýchkoľvek dôvodných pochybností za tak obmedzený čas ako sú 4 mesiace. Práve tu nastáva problém, že bežný občan, človek ktorý nemá prehľad o mechanizme vyšetrovania trestných činov, zvyčajne nedokáže pochopiť obtiažnosť práce vyšetrovateľa a tak, ako kedysi povedal rímsky rečník Marcus Fabius Quintilianus: „Ľudia odsudzujú to, čomu nechápu.“7 Vzor alebo odstrašujúci príklad? Zaiste nemožno opomenúť ďalšiu z príčin pohŕdania a nerešpektovania Policajného zboru ako celku, ktorou je vzhľadom na prax zavedenú v Slovenskej republike, osoba policajného prezidenta. Policajný prezident je na čele Policajného zboru, resp. podľa § 6 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore riadi všetky služby policajného zboru, napr. službu kriminálnej polície, službu finančnej polície, službu poriadkovej polície a pod. Policajný prezident je vymenúvaný do svojej funkcie ministrom vnútra SR, a v zmysle spomínaného zákona je mu on ako aj celý Policajný zbor podriadený. Nepochybne ide teda o funkciu politickú, odvodenú od svojvôle ministra vnútra. Je všeobecne známe, že ľudia nemajú veľkú dôveru v to, čo akokoľvek súvisí s politikou, a preto takto hodnotia aj policajného prezidenta, ako človeka, ktorý bez ohľadu na svoje schopnosti a s väčším dôrazom na svoje známosti je na čele inštitúcie, ktorá má chrániť našu bezpečnosť. Samo osebe toto tvrdenie nie je neadekvátne alebo neodôvodnené, ako problém sa však javí rozširujúca sa téza z neho odvodená, ktorá súdi kvalitu celej inštitúcie podľa jej riaditeľa. Túto hypotézu nemožno schvaľovať, nakoľko funkcia a osoba policajného prezidenta napriek mnohým odvážnym politickým vyhláseniam v žiadnom prípade nereflektuje ani princípy fungovania, ani efektivitu celej inštitúcie, najmä tak rozsiahlej ako je Policajný zbor. Dôsledky súčasného stavu Ako teda problém riešiť a prečo ho vôbec riešiť? Veď pokojne môžeme skonštatovať, že polícia nemusí javiť ani marginálny záujem o to, či ich majú občania radi a či si ich vážia, nakoľko existencia policajných zložiek nie je priamo odvodená od individuálnej dôvery či podpory občanov. Zabúdame ale na to najpodstatnejšie – a to na personálny substrát polície. Ten netvorí samozrejme nikto iný, ako bežní ľudia z mäsa a kostí, s takými istými problémami, ako má každý iný človek. A práve pre týchto ľudí je determinujúcim faktorom výkonnosti a zodpovednosti, tak ako pre všetkých, motivácia. Buďme realisti a s rukou na srdci si skúsme priznať, ako by sa nám vykonávala naša práca, keby sa nám každý smial, osočoval nás a nedôveroval v kvalitu výsledkov našej práce. Odpoveď ponechám na Vás, ale uvedomme si, že bez motivácie týchto ľudí, často pracujú7 por. Výroky slávnych ľudí. Navštívené na portáli www.dobrosoft.sk dňa 15.10.2012. Dostupné na internete : http://www.juko56.dobrosoft.sk/vyroky2q.htm

CORPUS DELICTI 4/2012

cich celé dni a noci, za každého počasia, stretávajúcimi sa s tými najhoršími, s vrahmi, násilníkmi, zlodejmi či vydieračmi, môžeme len ťažko očakávať zodpovedný prístup k plneniu svojich služobných povinností a predovšetkým s poukazom na to, že os týchto povinností predstavuje tak esenciálna a nenahraditeľná činnosť ako objasňovanie priestupkov a vyšetrovanie trestných činov, teda potieranie spoločensky nežiaduceho správania. Spolupráca policajt – občan je základným predpokladom efektívneho výkonu policajných úloh, avšak u tradičnej policajnej práce absentuje pravidelná a zmysluplná konzultácia s občanmi. Akcent na význam tejto spolupráce je dokonca priamo zakotvený aj v zákonnej rovine v Trestnom poriadku, už v jeho základných zásadách v § 2 ods. 13, kde je ustanovená povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov spolupracovať so záujmovými združeniami občanov a využívať ich výchovné pôsobenie. Záujmovými združeniami môžeme rozumieť cirkvi, občianske združenia, odborové organizácie a pod. Zaujímavé však je, že § 4-5, kde sa nachádza konkrétna úprava tohto inštitútu, už explicitne stanovujú, že orgány činné v trestnom konaní a súd môžu, ak to považujú za vhodné a účelné, spolupracovať aj so záujmovými združeniami občanov. To znamená, že zásadu imperatívneho charakteru v znení – „orgány činné v trestnom konaní spolupracujú“, sme nivelizovali iba do rámca – „orgány činné v trestnom konaní môžu“, čím bola legislatívne zakotvená dostačujúca oportunita pre orgány činné v trestnom konaní spoluprácu vylúčiť, a teda, aby sa táto spolupráca stala iba mŕtvym ustanovením Trestného poriadku. Záver Na záver je potrebné dodať, že zmyslom tohto článku nebolo priniesť desiatky argumentov, postupov či legislatívnych návrhov. Naopak, tento článok svojím spôsobom predstavuje riešenie, nakoľko samotné poukázanie na problém a oboznámenie sa s ním ho môže postupom času redukovať. Snahou bolo predovšetkým poukázať na tento multidisciplinárny fenomén zasahujúci ako do oblasti práva, tak i do sociológie či psychológie. Základom celého zložitého rébusu je vzájomná komunikácia a porozumenie. Ak sa občania začnú viac zaujímať o policajný svet a ľudsky k nemu pristupovať, aj rázny a odmietavý prístup polície sa po istom čase zmení k lepšiemu. Ideálom predsa je, aby sa vágny výraz a adresát mnohých posmeškov a pohŕdania –„Pomáhať a chrániť“, zmenil v mysli každého policajta na „Chcem pomáhať a chcem chrániť.“ Koniec koncov, je to v záujme nás všetkých. Roman Klempa, študent 2. ročníka dennej formy magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave

Literatúra - BALABÁN, M. – STEJSKAL, L. a kol. Kapitoly o bezpečnosti. 2. vydanie. Praha: Nakladatelství Karolinum, 2010. 483 s. ISBN 978-80246-1863-0. - Open Society Institute. Moderná polícia v demokratickej spoločnosti. 1. vydanie. Bratislava: Open Society Institute, 2001. 52 s. - Zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore - Policing protocol BTP & home Office forces, (navštívené dňa 15.10.2012) http://www.acpo.police.uk/documents/uniformed/2008/ 200810UNBTP01.pdf - Prečo ľudia málo dôverujú polícii, (navštívené dňa 15.10.2012) http:// tema.pravda.sk/Tema/preco-ludia-malo-doveruju-policii-355.aspx - Spišiak pripúšťa, že nové heslo vyvolá vtipy o policajtoch, (navštívené dňa 15.10.2012) http://www.sme.sk/c/5955086/spisiak-pripusta-ze-nove-heslo-vyvolavtipy-o-policajtoch.html - Výroky slávnych ľudí, (navštívené dňa 15.10.2012) http://www.juko56. dobrosoft.sk/vyroky2q.htm

19


články

(Ne)Aktívne opatrenia na slovenskom trhu práce* * článok recenzoval Dr. Marián Mesiarik, odborník na pracovné právo s vyše 30-ročnou odborárskou praxou

P

ri téme (ne)aktívnych opatrení na slovenskom trhu práce si neodpustím úvod do problematiky, ktorý nepochybne súvisí so zvolenou témou. Navyše zvýrazňuje niektoré systémové zaujímavosti na Slovensku podčiarkujúci výber názvu pre tento príspevok. Po niekoľkoročnom pobyte vo svete slovenského školského systému prišiel čas na zaradenie sa, na aplikáciu nadobudnutých teoretických poznatkov v praxi, na zapojenie sa do tvorby hrubého domáceho produktu a zveľaďovanie ekonomiky Slovenska. Ako mnohí moji predchodcovia, ktorí so zmiešanými pocitmi opúšťali školské lavice s vidinou lepšieho zajtrajška, i ja som s predpokladom „bude lepšie“ vyrazil na trh práce so svojou kožou s cieľom čo najlepšieho uplatnenia sa v obrovskej konkurencii stále rozrastajúcej sa právnickej obce. Avšak skôr než som sa pustil do akéhokoľvek boja, realita prichystala prvé kolo prekážok. Totiž, dňom nasledujúcim po dni úspešného absolvovania poslednej štátnej skúšky absolvent (logicky?) stráca štatút študenta a s ním aj rôzne dovtedajšie výhody. Inými slovami, hoci ste ešte ani reálne nezabojovali o váš príjem, už sa niektoré výdaje zvýšili niekedy až o 100% (napr. cestovné). Ďalej, skôr ako sa začnete fakticky a aktívne domáhať nároku vyplývajúceho z práva na prácu a na slobodný výber povolania, je ešte potrebné pochodiť po Úrade práce sociálnych vecí a rodiny (ďalej ako „úrad“) a samozrejme, navštíviť svoju zdravotnú poisťovňu. Úrad si necháme na neskôr, poďme k zdravotnej poisťovni. Do ôsmich (kalendárnych!) dní od zmeny statusu (zo študenta na neštudenta) je potrebné dokladovať tento stav zdravotnej poisťovni. Keď to neurobíte, alebo zmeškáte lehotu aj napr. o jeden deň, stávate sa dobrovoľným platiteľom preddavkov na zdravotné poistenie, v súčasnej minimálnej mesačnej výmere 47,58 €. Našťastie, zdravotná poisťovňa občas zvykne „vyúčtovať“ iba alikvotnú časť, odkedy ste sa nedobrovoľne stali dobrovoľným platiteľom poistného. Za nesplnenie si ohlasovacej povinnosti však reálne hrozí pokuta od Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Veď neznalosť zákona neospravedlňuje! Zaujímavé na tom je, že ak sa zaevidujete na úrad v zákonom stanovenej lehote poistné na zdravotné a prípadne sociálne poistenie, tak ako dovtedy, bude platiť stále štát. Rozoberme si ďalej prihlásenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Tu, aby ste sa mohli aktívne pobiť o svoje miesto na trhu práce, by ste sa mali zahlásiť do siedmich kalendárnych dní od ukončenia prípravy na povolanie. Stávate sa uchádzačom o zamestnanie a získavate výhody systému politiky zamestnanosti Slovenskej republiky. Politika zamestnanosti (možno sčasti stotožniť s aktívnymi opatreniami na trhu práce, tento pojem má však užší význam) je v jednoduchosti „súbor opatrení, ktorými sú spoluvytvárané podmienky pre dynamickú rovnováhu na trhu práce a pre efektívne využitie pracovných síl. Je spravidla výsledkom úsilia štátu, zamestnávateľov, zamestnancov a odborov. Usiluje o harmonizáciu ponuky a dopytu na trhu práce, o spružnenie mechanizmov pôsobiacich medzi nimi. V súčasnej dobe má vo vyspelých krajinách nezastupiteľné miesto.“ 1 Podľa zákona č. 1 KEDROVÁ, A. Trh práce, aktivní politika trhu práce a indikátory trhu práce v okresech Trenčín a Ilava, Zlín, 2006, diplomová práca, s. 21- k tomu pozri tiež pojem „politika trhu práce“ In Aktívna politika trhu práce, dostupné na http://www. epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TPrintWithHe...zo dňa 1.11.2012

20

5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o službách zamestnanosti“) ide v skratke o sprostredkovanie zamestnania, evidenčné operácie úradu a iných príslušných orgánov štátnej správy, informačné a poradenské služby, odborné poradenské služby, vzdelávanie a príprava pre trh práce a rôzne dávky a príspevky. Za jedny z najpodstatnejších ustanovení týkajúcich sa vyhľadanie práce, a teda aj aktívnych opatrení na trhu práce, pokladám nasledujúce zákonné ustanovenia. Podľa § 34 ods. 5 zákona o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov (ďalej ako „o službách zamestnanosti“) hovoríme o aktivite uchádzača (povinnosť), ktorý musí zákonným spôsobom preukazovať svoju snahu, že štát neplatí za neho odvody nadarmo. Naproti tomu § 34 ods. 7 zákona o službách zamestnanosti kreuje právo uchádzača na aktivitu a hľadanie práce zo strany úradu, doplnenú aj o možnosť zúčastnenia sa rôznych ďalších aktívnych opatrení na trhu práce. Ďalej sa zameriame najmä na tieto ustanovenia viažuce sa k sprostredkovaniu práce a evidenčnú činnosť. Čiže, skončil som školu, idem na príslušný úrad, aby som sa zaevidoval. Počkám si nejakú hodinku, „pretože je kríza“ a neskôr k tetuške, od ktorej sčasti závisí moja budúcnosť, uplatnenie práv a plnenie povinností v oblasti služieb zamestnanosti, vo vzťahu k štátu. Písomnú žiadosť podám, avšak ešte je potrebné doložiť určité potvrdenia, pretože nespĺňam kritéria k zaradeniu do evidencie uchádzačov o zamestnanie podľa § 34 ods. 1 a 4 zákona o službách zamestnanosti. Doklady je potrebné doložiť a prísť osobne na úrad o mesiac. Nič sa nedeje, doklady doložím a všetko bude vyriešené. Zatiaľ sa systém javí ako prepracovaný matematický vzorec, do ktorého ak dosadím správne čísla, výsledok príkladu ľahko vypočítam. Problém nastáva vtedy, keď sa z neznámych príčin daný „vzorec“ neoprávnene pozmení alebo nesprávne použije. Vtedy sa z aktívnych opatrení na trhu práce stávajú neaktívne, ba až pasívne. Mám tým na mysli, že hoci príslušný pracovník úradu vie (by mal vedieť), aké dokumenty treba ešte doložiť, aby som bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie, tak z neznámych príčin mi to nepovie celé, ale iba sčasti. Moja aktivita smerom k plneniu si povinností smerom k úradu vyzerá teda tak, že o mesiac donesiem požadované doklady, pričom mám o mesiac doniesť ďalšie doklady. Takto sa to neraz tiahne napodiv aj celé leto. Maladministratíva? Kdeže, veď ja som na vine, že nemám všetky doklady a podmienky splnené, pričom úrad veľkoryso poskytne až celý mesiac na odstránenie týchto nedostatkov! Neviem prečo, ale napadlo mi, že tým úrad môže obchádzať svoju povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 7 zákona o službách zamestnanosti, kedy je úrad povinný aspoň raz za mesiac „ponúknuť vhodné zamestnanie alebo účasť na niektorom z aktívnych opatrení na trhu práce“ . Mohol by som byť iba paranoidný, ak by túto zaujímavú skúsenosť nepopísali viacerí ľudia, spolužiaci či kamaráti. Neviem, z čoho pramení takéto správanie, avšak je smutné, že leto zabijete tým, že by ste chceli mať všetko v poriadku, aby vám úrad pomohol nájsť nejakú prácu, keďže právnikov je dosť a práca sa hľadá ťažko. Ale zdá sa, že úrad má k dispozícii nejaké tie údaje, z ktorého mu vychádza, že toho vhodného zamestnania nie je pre

CORPUS DELICTI 4/2012


články všetkých uchádzačoch, pri cca 13 % nezamestnanosti, dostatok. 2 Ďalšou realizáciou podpory zamestnanosti sú rôzne školenia a kurzy, ktoré by mali zvýšiť vašu hodnotu na trhu práce. Vyzerá to pekne, ale reálne ide o rôzne počítačové kurzy, kurzy vyhľadávania práce spočívajúce v zozname (často nefunkčných) internetových stránok s ponukou práce, kurzy o tom, ako správne písať životopis atď. Veľmi spochybňujem tieto kurzy, pokiaľ sa bavíme o absolventovi práva. Vedomosti získané z týchto kvázi nápomocných stretnutí sa rovnajú nule a podobné rady vám dá dnes kadekto, či kadečo (knihy, internet, už zamestnaní ľudia atď.). A tak sa opäť raz dostávame do známeho rozkolu teórie a praxe, kde na papieri a v zákone všetko vyzerá veľmi zaujímavo, v skutočnosti s účinkami smradľavého prejavu fyziologickej potreby vypustenej z vašej zadnice. A to ani nehovorím o už spomínaných informačných a poradenských (dokonca aj odborných poradenských) službách. Podľa zásady dobrej verejnej správy, na ktorú má každý občan Európskej únie nárok 3, by to vyzeralo úplne inak. Nervózne (prevažne) panie úradníčky, ktoré často ani nevedia, aké číslo má ten zákon, kvôli ktorému som prišiel, či nerozoznajú evidenciu uchádzačov o zamestnanie od evidencie záujemcov o zamestnanie, tobôž podmienky zapísania sa do tej druhej menovanej („to sa skúste spýtať vedľa, ja mám na starosti len túto evidenciu...“), spôsobujú na tvári absolventa práva zvláštnu grimasu špecifickú práve pre prípad úniku toho spomenutého smradľavého prejavu zo zadku. Výsledkom sú teda rady typu, nie nemáte nárok na dávku v hmotnej núdzi, ani keď ste vedený v evidencii 3 mesiace a máte 25 rokov, toto vám nemôžeme zobrať ako aktivitu, že si hľadáte prácu, zoberte lístok tam oproti do obchodu (zelovoc) a choďte si to potvrdiť, nie, práca zamestnanca v exekútorskom úrade nespĺňa definíciu vhodného zamestnania pre vašu osobu... A mohol by som pokračovať ďalej, ako sa tieto pasívne opatrenia na trhu práce tvária, že ročný výstup vyše tisícky študentov práva, neraz pochybnej kvality, hravo zvládneme. Zo školy mi utkveli dva výroky mojich učiteľov, ktoré sú použiteľné pre tento príspevok. Prvý znel asi takto: „Ja vždy hovorím, že právnikov je síce veľa, ale tí kvalitní stále chýbajú. A kto je kvalitný, nemá problém sa uchytiť. Navyše, nemusíte sa báť budúcnosti, ešte nemáte ani dokončenú školu a už sa bojíte, čo s robotou.“ Tu si trúfam, z vlastných skúseností, v niektorých bodoch protirečiť. Kvalitných právnikov je síce málo, ale príliv potenciálne kvalitných právnikov sa často zmyje obrovskou masou priemeru a často podpriemeru. Navyše, pri novoprijatej päťročnej koncipientskej praxi a situácii v ostatných právnických odvetviach je na úvahu, či vôbec advokáti, exekútori atď. potrebujú kvalitu, keď vlastne vychovávajú konkurenciu, ktorá neuveriteľným 2 pozri § 15 zákona o službách zamestnanosti 3 viď napr. Európsku sociálnu chartu, Chartu práv EÚ

tempom narastá. Čiže, aj keď je právnik dobrý, podmienky pre neho nie sú dobré a trh hovorí – ak sa ti nepáči, tam čaká ďalších 100 uchádzačov. Preto, reálne riešte svoje uplatnenie už počas štúdia. Dobré známky, ocenenia a iné pozitívne študijné výsledky dnes už ani zďaleka nestačia. Ten druhý výrok odznel v zmysle, že síce existuje právo na vzdelanie, a teda aj štúdium na vysokej škole, ale nikde nie je písané, že právo študovať sa rovná právu doštudovať. Je to veľmi múdra myšlienka a asi aj najväčší kameň úrazu. Keď už „musí“ škola vziať toľko nových študentov, je na mieste pouvažovať, či by z kvantitatívneho vstupu nemal vzísť kvalitatívny výstup. Tým sa samozrejme nechcem nikoho dotknúť, ale určite je to pre dobro celej právnickej obce a jej nasledujúceho vývoja. Ak by som sa mal vrátiť k našim podporným opatreniam pre rast a udržanie zamestnanosti, určite by nezaškodila nejaká podmienka, že úradníci na úrade, ktorý výrazne zasahuje do mojich oprávnených záujmov a práv musia ovládať správne právo alebo aspoň oblasť pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia. 4 Totiž právnická robota vykonávaná neprávnikom nemusí byť nutne urobená zle, ale vytrhnúť zub by som si radšej nechal zrealizovať MUDr. zubárom než Ing. zubárom. Úlohou tohto článku, samozrejme nie je znechutiť právnické povolania a samotné štúdium práva. Je to možno len poukázanie na pohľad, o ktorom sa na akademickej pôde a v škole málokedy hovorí, resp. reálne rieši. Na nápravu, podľa mňa, je potreba niekoľko rokov, nastavenie a zmena súčasného systému atď. Odkazom však ostáva to, aby ste sa nespoliehali na štát, lebo ten vám nijako nepomôže. Nie že by nechcel, ale za súčasnej situácie nemá veľmi ako.

Mgr. Martin Császár, absolvent Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave (2012). Okrem funkcie konzultanta v Corpus Delicti sa podieľa aj na chode celoslovenského študentského časopisu Legal Affairs, zaujíma sa najmä o témy z oblasti pracovného práva a športového práva a tiež rôznym úvahám zo života majúce aký-taký právny podtext. Momentálne pracuje ako právnik Centra právnej pomoci, kancelária Nitra. Voľný čas venuje najmä čínskemu bojovému športu wushu, pričom najväčšie úspechy sú bronz z ME v Tallinne 2011 a bronz z MS v Huangshane 2012.

4 Podľa článku Aktívna politika trhu práce, dostupné na http://www.epi.sk/Main/ Default.aspx?Template=~/Main/TPrintWithHe...zo dňa 1.11.2012 je cieľom vtedy nového zákona o službách zamestnanosti „nasmerovať opatrenia v politike trhu práce zacielenejšie a adresnejšie k znevýhodneným skupinám nezamestnaných a zároveň flexibilnejšie podľa jednotlivých regiónov.“

Literatúra - KEDROVÁ, A. Trh práce, aktivní politika trhu práce a indikátory trhu práce v okresech Trenčín a Ilava, Zlín, 2006, diplomová práca, s. 21 - Aktívna politika trhu práce, dostupné na http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/TPrintWithHe...zo dňa 1.11.2012 - zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti - Európska sociálna charta - Chartu práv EÚ

CORPUS DELICTI 4/2012

21


články

Legitimita preemptívnej a preventívnej koncepcie sebaobrany* * článok recenzoval doc. JUDr. Juraj Jankuv, PhD. pôsobiaci na Katedre medzinárodného práva a európskeho práva na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave

B

ývalý šéf izraelskej tajnej služby Mossad, ktorého hlavným poslaním pri výkone funkcie v rokoch 2002 - 2010 bolo zabrániť Iránu vo vývoji jadrovej zbrane, v rozhovore pre americkú televíziu CBS označil prípadné zahájenie útoku na Irán bez predchádzajúceho preskúmania všetkých ostatných možností za hlúpu myšlienku. Podľa Dagana je iránsky režim, vrátane prezidenta Ahmadínežáda, veľmi racionálny a zvažuje všetky dôsledky, ktoré môžu spôsobiť iránske nukleárne ambície. 1 Opačný názor zastáva izraelský premiér Benjamín Netanjahu, ktorý o jadrovom programe Iránu hovorí ako o existenčnej hrozbe pre židovský štát, a z toho dôvodu je nevyhnutné proti nemu rýchlo zasiahnuť. 2 Aktuálne je to hrozba izraelského ozbrojeného útoku na iránske jadrové zariadenia, ktorý by mohol mať neblahé následky na stabilitu celého blízkovýchodného regiónu, pričom najkritickejšie úvahy o jeho dôsledkoch nevylučujú ani možnosť vypuknutia rozsiahleho medzištátneho vojenského konfliktu. 3 V nedávnej histórii však môžeme nájsť široké spektrum príkladov, kedy aplikácia článku 51 Charty Organizácie Spojených národov (ďalej len „OSN“) o prirodzenom práve štátov na sebaobranu vyvolávala interpretačné nezhody, tak zo strany štátov, ako aj v oblasti náuky. Zameriame preto pozornosť na analýzu uvedeného ustanovenia, najmä v súvislosti s výkladom pojmu „ozbrojený útok“ a priblížime s tým spojené koncepcie preemptívnej a preventívnej sebaobrany. Medzinárodná bezpečnosť a prirodzené právo sebaobrany Medzinárodná bezpečnosť Zánik bipolárneho sveta na počiatku 90. rokov 20. storočia so sebou prináša nové bezpečnostné hrozby, ktoré sa medzinárodné spoločenstvo musí snažiť zmierňovať, prípadne eliminovať. Za najliehavejšie hrozby na globálnej úrovni v súčasnosti považujeme terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia alebo nacionalizmus. 4 V decembri roku 2004 predložil Vysoký panel expertov zaoberajúci sa celosvetovými hrozbami Generálnemu tajomníkovi OSN správu o hrozbách, výzvach a zmenách (Report of the Secretary – General´s High – level Panel on Threats, Challenges and Change), ktorá inter alia vymedzila šesť skupín hrozieb pre medzinárodnú bezpečnosť, medzi ktorými sú úzke súvislosti. Podľa správy sem zaraďujeme: - ekonomické a sociálne hrozby, vrátane chudoby, infekčných chorôb a environmentálnej degradácie, - medzištátny konflikt, - vnútorný konflikt, vrátane občianskej vojny, genocídy a iných rozsiahlych krutostí, - jadrové, rádiologické, chemické a biologické zbrane, - terorizmus, - transnacionálny organizovaný zločin. 5 Medzinárodnou bezpečnosťou sa rozumie stav medzinárodných vzťahov, kedy nie sú ohrozené záujmy bezpečnosti jednotlivých štátov a nie je ohrozený medzinárodný mier. V prvom rade ide o 1 CBS, 60 MINUTES. The Spymaster: Meir Dagan on Iran´s threat. 2 DAILY MAIL. Israel ´planning to attack Iran before U. S. election´: PM could order strike on nuclear targets within weeks 3 Viď THE ECONOMIC TIMES. Strike on Iran would trigger ‚World War III‘: Iran‘s Revolutionary Guards. 4 ONDŘEJ, J. 2008. Odzbrojení, prostředek zajištení mezinárodní bezpečnosti. s. 13. 5 UNITED NATIONS. Report of the Secretary – General´s High – level Panel on Threats,Challenges and Change

22

zabezpečenie vzájomnej bezpečnosti medzi štátmi. V dôsledku skončenia studenej vojny odpadlo súperenie medzi jednotlivými blokmi štátov, ktoré prestali byť nepriateľmi, čím sa posilnila vzájomná bezpečnosť štátov. Svet, ktorý prestal byť ideologicky rozdelený, sa väčšou otvorenosťou stal zraniteľnejším. Medzinárodná bezpečnosť ako vzájomná bezpečnosť štátov tak dostáva nový rozmer. Štáty musia naďalej chrániť svoju bezpečnosť vo vzájomných vzťahoch, ale taktiež pred ďalšími javmi, ako je terorizmus či medzinárodný organizovaný zločin. 6 Prirodzené právo sebaobrany Jedným z hlavných cieľov, ktoré si OSN vytýčila, je udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Pre napĺňanie svojich cieľov vymedzuje Charta OSN zásady, podľa ktorých sú štáty povinné sa správať. V kontexte zabezpečenia medzinárodného mieru a bezpečnosti zohráva kľúčovú úlohu zásada zákazu hrozby silou alebo použitia sily proti územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti ktoréhokoľvek štátu, alebo akýmkoľvek iným spôsobom nezlučiteľným s cieľmi OSN. Uvedený zákaz sa vyvinul v 20. storočí. Prvotnou fázou tohto procesu bolo uzavretie Paktu Spoločnosti národov, ktorý síce obmedzil použitie sily, ale len čiastočne a nepriamo. Pakt totiž umožňoval použitie sily v prípade, keď sa štát snažil riešiť spor pokojnou cestou, ale neuspel. V roku 1928 bol prijatý Parížsky pakt o odmietnutí vojny, známy ako Briand-Kellogov pakt, ktorým štáty odsúdili vojnu ako prostriedok riešenia sporov a vo svojich vzájomných vzťahoch sa jej zriekajú ako inštrumentu štátnej politiky. Briand-Kellogov pakt tak predstavoval medzinárodnoprávny zákaz vojny ako politického prostriedku. 7 Potvrdením a rozšírením tohto zákazu vojny sa nakoniec stal všeobecný zákaz každého použitia sily v medzinárodných vzťahoch obsiahnutý v čl. 2 ods. 4 Charty OSN, ktorý je považovaný za kogentnú normu medzinárodného práva. 8 Za legálne použitie sily, ktoré nie je v rozpore so všeobecným zákazom použitia sily, považujeme výkon práva na sebaobranu v zmysle článku 51 Charty OSN. 9 Článok 51 Charty OSN ustanovuje: „Ak dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi Organizácie Spojených národov, nijaké ustanovenie tejto Charty neprekáža prirodzenému právu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu, kým Bezpečnostná rada neurobí potrebné opatrenia na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.“ Charta OSN hovorí o prirodzenom práve štátov na sebaobranu, ktoré nie je obmedzené žiadnym jej ustanovením. Môžeme konštatovať, že právo na sebaobranu je Charte nadradené. 10 Interpretačné nezhody spojené s rozsahom práva deklarovaného v článku 51 Charty OSN vyplývajú z odlišnej miery akceptácie vplyvu obyčajového práva na výkon práva sebaobrany. 6 ONDŘEJ, J. 2008. Odzbrojení, prostředek zajištení mezinárodní bezpečnosti. s. 11 – 15. 7 TÜRK, D. 2010. Základy mezinárodního práva. s. 422 – 423 8 ONDŘEJ, J. et al. 2010. Mezinárodní humanitární právo. s. 3. 9 Okrem toho sa k výnimkám zo zákazu použitia sily zaraďujú aj donucovacie vojenské akcie Rady bezpečnosti podľa kapitoly VII Charty OSN a za určitých podmienok tiež použitie vojenskej sily regionálnou organizáciou (po predchádzajúcom splnomocnení Bezpečnostnou radou). Okrem uvedených nesporných výnimiek sa uvažuje aj o ďalších prípadoch legálneho použitia sily, a to v prípade tzv. národnooslobodzovacích vojen, humanitárnych intervencií, alebo aj v súvislosti so zodpovednosťou za ochranu (responsibility to protect). 10 TÜRK, D. 2010. Základy mezinárodního práva. s. 424.

CORPUS DELICTI 4/2012


články Tradičná definícia práva na sebaobranu v medzinárodnom obyčajovom práve pochádza z prípadu Caroline (1837), kedy Briti zničili loď kotviacu v americkom prístave, ktorá podporovala kanadských povstalcov proti britskej Korune. V diplomatickej korešpondencii s britskými predstaviteľmi, ktorá nasledovala incident, sformuloval minister zahraničia USA Daniel Webster definíciu prípustnej sebaobrany. Podľa tejto definície je štát oprávnený siahnuť k sile v prípade bezprostrednej a neodvratnej hrozby, ktorá neponecháva žiadnu voľbu prostriedkov ani okamih pre úvahu (´a necessity of self- defence, instant, overwhelming, leaving no choice of means, and no moment for deliberation´). Okrem kritéria nevyhnutnosti sebaobrany sa zdôrazňuje aj potreba jej primeranosti. Konanie v sebaobrane nesmie byť neprimerané alebo prehnané (unreasonable or excessive). Tieto princípy boli v tej dobe uznané britskou vládou a sú prijímané ako súčasť medzinárodného obyčajového práva. 11 Pokiaľ ide o výklad článku 51 Charty OSN, stretávame sa s dvoma hlavnými názorovými prúdmi. Kým prvý z nich, podporujúci širšiu interpretáciu predmetného článku argumentuje, že ustanovenie článku 51 Charty OSN svojím odkazom na prirodzené právo sebaobrany (inherent right of self-defence) zachováva predchádzajúce obyčajové právo na sebaobranu (Charta OSN neodníma už existujúce práva štátov bez výslovného ustanovenia), druhý prúd zastáva názor, že význam článku 51 Charty OSN je jasný – právo na sebaobranu je možné uplatniť len v prípade, že nastal ozbrojený útok. Uvedená skupina autorov vníma právo na sebaobranu ako výnimku zo zákazu použitia sily v zmysle článku 2 odsek 4 Charty OSN, a preto by malo byť vykladané reštriktívne. 12 Širší výklad práva na sebaobranu v zmysle definície pochádzajúcej z prípadu Caroline pripúšťa použitie ozbrojenej sily pred zahájením samotného útoku, t. j. v prípade bezprostrednej hrozby. Problematika použitia ozbrojenej sily jedným štátom v reakcii na hrozbu útoku zo strany štátu iného je spojená s kontroverznými a diskutovanými koncepciami preemptívnej a preventívnej sebaobrany, ktoré si v nasledujúcej časti pokúsime priblížiť aj na príklade konkrétnych ozbrojených útokov, či konfliktov zahájených a ospravedlňovaných práve v duchu preemptívnej alebo preventívnej sebaobrany. Preemptívna a preventívna koncepcia sebaobrany Ako uvádza vo svojej knihe Odzbrojení, prostředek zajištění mezinárodní bezpečnosti J. Ondřej, výklad pojmov preemptívna a preventívna sebaobrana nie je jednotný a niekedy sú interpretované úplne opačne. Napríklad autori Č. Čepelka a P. Šturma vysvetľujú v knihe Mezinárodní právo veřejné predmetné formy sebaobrany odlišným spôsobom (termínom pre-emptive self-defense označujú preventívnu či preemptívnu sebaobranu, ktorá je reakciou na potenciálne ohrozenie, pričom sebaobrana uplatňovaná v prípade hrozby silou je autormi označená ako anticipovaná sebaobrana; ´anticipatory self-defense´) 13, ako tomu bude v nasledujúcej časti vychádzajúcej z publikácie J. Ondřeja. Na tomto mieste sa budeme držať nasledovnej línie vymedzení uvedených koncepcií. Pod preemptívnou sebaobranou rozumieme vojenskú akciu štátu, ktorý tak reaguje na bezprostredne hroziaci útok (the threatened attack is imminent) zo strany iného štátu v snahe zabrániť eventuálnym škodám, ktoré by tento útok spôsobil. Problematike sebaobrany sa venovala aj vyššie uvedená správa Vysokého panelu expertov z roku 2004, v ktorej sa deklaruje právo štátu na preemptívnu sebaobranu v prípade bezprostredne hroziaceho nebezpečenstva (a threatened State, according to long established international law, can take military action as long as the threatened attack is imminent , no other means would deflect it and the action is proportionate). 14 Na druhej strane preventívna sebaobrana predstavuje použitie ozbrojenej sily štátom proti inému štátu v situácii, kedy útok síce 11 SHAW, M. N. 2008. International law. 6th edition.s. 1131 12 GRAY, CH. 2004. International Law and the Use of Force. s. 98 13 ČEPELKA, Č. – ŠTURMA, P. 2008. Mezinárodní právo veřejné. s. 695 14 UNITED NATIONS. Report of the Secretary – General´s High – level Panel on Threats,Challenges and Change

CORPUS DELICTI 4/2012

nie je bezprostredne hroziaci, ale stále je reálny. V tejto súvislosti môže ísť napríklad o nadobudnutie jadrových zbraní s možným nepriateľským úmyslom. Zástancovia koncepcie preventívnej sebaobrany upozorňujú, že pri niektorých hrozbách (hrozba teroristického útoku s jadrovou zbraňou) je riziko potenciálnych škôd príliš vysoké a štáty nemôžu čakať, kým sa útok zaháji, prípadne sa stane bezprostredne hroziacim. Preemptívny úder (sebaobrana) v kontexte Šesťdňovej vojny Vojna Izraela s arabskými štátmi, ktorá prebiehala v roku 1967, a ktorá podľa dĺžky svojho trvania dostala pomenovanie Šesťdňová vojna, zohráva významnú úlohu pri úvahách o rozsahu práva na sebaobranu. Izraelské konanie v rámci uvedeného konfliktu býva totiž rozdielne označované ako legitímna sebaobrana, prípadne ako preemptívny úder, pričom tie najkritickejšie úvahy hovoria o agresii. Zameriame preto pozornosť na stručný opis udalostí, ktoré izraelskému útoku predchádzali v snahe zodpovedať otázku, či konanie Izraela spĺňalo požiadavky preemptívnej sebaobrany. 15 Pozícia Izraela v regióne nebola v 50. a 60. rokoch najpriaznivejšia. Vyhliadky na ďalší konflikt nadobúdali reálne kontúry, a to najmä ako dôsledok aktivít arabských krajín, ktoré v druhej polovici 60. rokov začali vzbudzovať odôvodnené obavy židovského štátu. Spomenúť môžeme ostreľovanie izraelského územia sýrskou armádou, blokádu strategickej Tiranskej úžiny, v dôsledku ktorej bol izolovaný izraelský prístav Ejlat, či masívne sústreďovanie armády na Sinajskom polostrove silne protiizraelsky orientovaným Násirovým Egyptom. 16 Ak k uvedeným okolnostiam pridáme skutočnosť, že aj napriek izraelským varovaniam sa k Egyptu pripojilo i Jordánsko a následne Irak, úvahy o neodvratnosti vojny budú zjavne opodstatnené. V literatúre sa v súvislosti so Šesťdňovou vojnou najčastejšie používa pojem preemptívny úder (sebaobrana) proti susedným arabským krajinám, ktorého hlavnými autormi boli izraelský minister obrany Moše Dajan a náčelník Generálneho štábu Jicchak Rabin. 17 Hodnotenie nebezpečenstva hroziaceho konkrétnemu štátu či cielených aktivít a útokov, smerujúcich k narušeniu jeho bezpečnosti, alebo v krajnom prípade k ohrozeniu jeho integrity vždy podliehalo rozdielnej miere kritiky a odlišným uhlom pohľadu. Aj preto je názor na postup Izraela nejednoznačný a sprevádzaný kontroverziami. Kým niektorí vidia v preemptívnom údere (sebaobrane) proti arabským štátom nevyhnutný legitímny krok proti bezprostrednej hrozbe, iní ho môžu stavať na roveň s agresiou. V tomto duchu sa vyjadril Victor Kattan, ktorý v súvislosti s odmietaním izraelského konania v rámci Šesťdňovej vojny konštatoval, že izraelský útok môže byť označený za preemptívnu sebaobranu, ktorá je však skutočne len synonymum pre akt agresie. Ako ďalej argumentuje, početné vyhlásenia izraelských generálov, ktorí plánovali vojnu, podporujú názor, že akcie Izraela v júni 1967 predstavovali skôr akt agresie ako opatrenia sebaobrany, pretože židovský štát nečelil existenčnej hrozbe. 18 Existuje skutočne len tenká línia, formálne odlišujúca agresiu od sebaobrany pred (bezprostredne) hroziacim nebezpečenstvom. Zároveň sa však oba tieto inštitúty natoľko odlišujú svojím účelom, dôvodmi ich aplikácie, spôsobmi výkonu, či dôsledkami, že ich zámerné stotožňovanie je nezodpovedné a nebezpečné, a to najmä v súvislosti s problematikou Šesťdňovej vojny, ktorá síce svojim výsledkom a priebehom ani zďaleka nenaznačuje to, k čomu vyzývali, a o dosiahnutie čoho sa arabské štáty usilovali, t. j. zničenie 15 Izraelské konanie je možné zahrnúť aj pod výkon práva na sebaobranu, bez odkazu na jej preemptívnu koncepciu. Uzavretie Tiranskej úžiny totiž predstavovalo pre izraelskú vládu významné porušenie medzinárodného práva, ktoré bolo možné považovať za akt agresie. Na podporu tohto tvrdenia môže slúžiť aj rezolúcia Valného zhromaždenia OSN o definícii agresie z roku 1974/3314 (XXIX), ktorá v článku 3 ako jeden z činov, ktoré možno označiť za útočné akty, uvádza blokádu prístavov alebo pobreží jedného štátu ozbrojenými silami druhého štátu. 16 ČEJKA, M. 2010. Izrael a Palestina. Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. s. 113 17 O preemptívnom údere hovorí napríklad Marek Čejka. Ibidem, s. 113 – 114 18 KATTAN, W. 2008. The Palestine Question in International Law. s. xlvii.

23


články Izraela, avšak vylúčenie tohto cieleného dôsledku môže byť skôr zásluhou včasnej a koordinovanej reakcie Izraela, ako neexistencie dôvodu a snáh o jeho dosiahnutie. Preventívna sebaobrana a iracký reaktor Osirak Irak odštartoval svoj jadrový program v polovici 50. rokov. Za pomoci sovietskych špecialistov začal s výstavbou jadrového strediska Tuwaitha neďaleko Bagdadu a po dohode s Francúzskom mu bol dodaný reaktor na výrobu plutónia a elektrickej energie, ktorý dostal názov Osirak. 19 V kritickom období irackého jadrového programu, predchádzajúcom útoku na hlavný jadrový reaktor, sedel v premiérskom kresle Izraela Menachem Begin, ktorý po dôkladnom zvážení všetkých možností nariadil útok na reaktor. Letecký útok zo 7. júna 1981 zaznamenal z vojenského hľadiska veľký úspech a iracký jadrový reaktor bol zničený. Medzinárodnoprávny rozmer vykonaného útoku bol však viac ako kontroverzný. Izrael pri svojej obhajobe tvrdil, že iracký reaktor bol určený na výrobu jadrových bômb, ktorých cieľom by bol práve Izrael. A z tohto dôvodu musel prijať opatrenia na odstránenie jadrovej hrozby. Zdôraznil ďalej, že za žiadnych okolností by nedovolil nepriateľovi vyvinúť zbrane hromadného ničenia, ktoré by mohol použiť na ohrozenie jeho existencie. Bezpečnostná rada však jednomyseľne schválila rezolúciu č. 487, v ktorej ostro odsúdila vojenský útok Izraela, ktorý bol hrubým porušením Charty OSN a zásad správania medzi národmi. Bezpečnostná rada, hlboko znepokojená nebezpečenstvom ohrozenia medzinárodného mieru a bezpečnosti, v dôsledku izraelského leteckého útoku na iracké nukleárne zariadenia inter alia vyzvala Izrael, aby sa v budúcnosti vyvaroval akýchkoľvek podobných aktov alebo hrozieb a konštatovala, že Irak má právo na primeranú náhradu za škody, ktoré utrpel. 20Otázkou zostáva, či hrozbu pre medzinárodný mier v uvedenom prípade predstavoval Izrael, porušujúci ustanovenia medzinárodného práva v záujme odvrátenia pravdepodobného ohrozenia svojej bezpečnosti, alebo Irak na čele so Saddámom Husajnom s jadrovými zbraňami v rukách.

Záver Aplikácia článku 51 Charty OSN bude aj v budúcnosti vyvolávať kontroverzie. Predovšetkým koncept preemptívnej a preventívnej sebaobrany získava vo svetle nových hrozieb pre medzinárodnú bezpečnosť svoje opodstatnenie. Dnešný globalizovaný svet uľahčuje prístup k informáciám a technológiám potrebným k výrobe zbraní hromadného ničenia. V rukách diktátorských režimov a nimi podporovaných militantných a teroristických skupín by mohli spôsobiť katastrofické následky. Existuje mnoho príkladov, kedy by sme konanie štátov v rámci preemptívnej či preventívnej sebaobrany mohli označiť za legitímne. Bolo by v záujme zabezpečenia medzinárodnej bezpečnosti, keby štáty preniesli debaty o koncepcii preemptívnej sebaobrany z roviny legitímnosti do roviny legality, a to doplnením článku 51 Charty OSN o možnosť štátu siahnuť k ozbrojenej sile v prípade bezprostredne hroziaceho útoku. Vzhľadom na realitu medzinárodného spoločenstva uvedomujúcu si prípadné príliš vysoké riziko zneužívania takto prijatej koncepcie, by sme mohli skôr uprednostniť záväzné rozšírenie poňatia ozbrojeného útoku, aby pokrývalo všetky situácie reálne ohrozujúce bezpečnosť a mierovú existenciu štátu. Daniel Arbet (študent) Medzinárodné právo, medzinárodné vzťahy a bezpečnosť, Blízky východ a Izrael.

19 HERZOG, CH. 2008. Arabsko- izraelské války : Válka a mír na Blízkém východě od války za nezávislost v roce 1948 po současnost. s. 431 – 432. 20 UNSC. Res. 487 (1981)

Literatúra - ČEJKA, M. 2010. Izrael a Palestina. Minulost, současnost a směřování blízkovýchodního konfliktu. 2. aktualizované vydání. Brno : Barrister & Principal, 2010. - ČEPELKA, Č. – ŠTURMA, P. 2008. Mezinárodní právo veřejné. Praha : C. H. Beck, 2008. - GRAY, CH. 2004. International Law and the Use of Force. Second Edition. Oxford : Oxford University Press, 2004. - HERZOG, CH. 2008. Arabsko- izraelské války : Válka a mír na Blízkém východě od války za nezávislost v roce 1948 po současnsot. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2008. - KATTAN, W. 2008. The Palestine Question in International Law. London : British Institute of International and Comparative Law, 2008. - ONDŘEJ, J. et al. 2010. Mezinárodní humanitární právo. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2010. - ONDŘEJ, J. 2008. Odzbrojení, prostředek zajištení mezinárodní bezpečnosti. 2. vydanie. Plzeň : Aleš Čeněk, 2008. - SHAW, M. N. 2008. International law. 6th edition. Cambridge : Cambridge University Press, 2008. - TÜRK, D. 2010. Základy mezinárodního práva. 1. vydanie. Praha : Univerzita Karlova, Právnická fakulta, 2010. - CBS, 60 MINUTES. The Spymaster: Meir Dagan on Iran´s threat. [online]. [cit. 2012.29.10]. Dostupné na internete: <http://www.cbsnews.com/ video/watch/?id=7421910n&tag=mncol;lst;1>. - DAILY MAIL. Israel ´planning to attack Iran before U. S. election´: PM could order strike on nuclear targets within weeks. [online]. [cit. 2012.29.10]. Dostupné na internete: <http://www.dailymail.co.uk/news/article-2191524/Israel-plans-attack-Iran-U-S-electionsIran-unveils-weapons-upgrades.html>. - THE ECONOMIC TIMES. Strike on Iran would trigger ‚World War III‘: Iran‘s Revolutionary Guards. Dostupné na internete: <http://economictimes. indiatimes.com/news/news-by-industry/et-cetera/strike-on-iran-would-trigger-world-war-iii-revolutionary-guards/articleshow/16516805.cms>. - UNITED NATIONS. Report of the Secretary – General´s High – level Panel on Threats,Challenges and Change. A/59/565 z 2. decembra 2004. [online]. [cit. 2012.30.10]. Dostupné na internete: <http://www.un.org/secureworld/report.pdf >. - UNSC. Res. 487 (1981).

24

CORPUS DELICTI 4/2012


články

Krátka úvaha o problémovom výkone ústavného práva na štrajk* * článok recenzovali Mgr. Slavomír Trnkócy – advokát, odborník na ústavné právo, bývalý pedagóg a v súčasnosti externý doktorand na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, a JUDr. Viktor Križan, PhD. – odborný asistent na Katedre pracovného práva a práva

„U

čitelia začínajú štrajkovať dňa 26. novembra 2012. Brány slovenských škôl ostanú zatvorené až do odvolania,“ hlásajú médiá zo všetkých strán. Avšak učitelia samotní si tým tak istí nie sú. Dôvod je prostý. Síce by si radi vybojovali lepšie podmienky, či už čo sa finančného ohodnotenia alebo celkového systému vzdelávania týka, avšak práve kvôli zlej finančnej situácii a možno neprimeraným podmienkam uplatnenia práva na štrajk si to dovoliť nemôžu. Pred prvým štrajkom, ktorý sa konal 13. septembra 2012, prebehla slovenskými médiami informačná búrka so správou, že počas štrajku si musia učitelia sami uhradiť zdravotné poistenie, a to vo výške 1,58 € za jeden deň štrajku. Na rozdiel od právnej úpravy sociálneho poistenia, v zmysle ust. § 11 ods. 3 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len ZZP) sa za zamestnanca (teda osobu, za ktorú platí zdravotné poistenie zamestnávateľ) nepovažuje fyzická osoba v dňoch, v ktorých nepoberá príjem zo zárobkovej činnosti. A podľa ust. § 141 ods. 8 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len ZP) počas štrajku, ktorý sa považuje za prekážku v práci na strane zamestnanca, zamestnancovi mzda ani náhrada mzdy nepatrí. A tu sa dostávame k jadru problému. Samozrejme, že 1,58 € a strata na mzde za jeden deň, ľudovo povedané, „nikoho nezabije“, avšak neobmedzený štrajk môže (nielen) učiteľom siahnuť do vreciek hlbšie. Napríklad: Desať pracovných dní štrajku znamená zdravotný odvod vo výške 15,80 € a stratu 360 € na mzde (v prípade priemernej mzdy zamestnanca na strednej odbornej škole vo výške 728,43 €1). Čo už je naozaj citeľná strata pre rodinný rozpočet. V prípade, ak obaja živitelia rodiny vykonávajú takúto prácu (pre lepšie počítanie berieme do úvahy dvoch zamestnancov strednej odbornej školy), dosiahne „platba za výkon práva na štrajk“ dvojnásobok, teda výšku až 751,60 € – viac, ako mzda jedného zo živiteľov rodiny, čo je pre rodinu (napr. s dvoma malými deťmi) absolútne neúnosné. V takom prípade si zamestnanci dvakrát rozmyslia, či sa štrajku zúčastnia alebo nie. Možno práve kvôli tomuto nepriaznivému sociálnemu podtextu výkonu práva na štrajk zamestnanci svoje hospodárske a sociálne záujmy presadzujú buď menej nátlakovými akciami, alebo ich nepresadzujú vôbec. A môžeme si domyslieť výsledok. Vyhláseného štrajku sa zúčastní minimum učiteľov a kompetentní budú mať „dostatočný argument“, prečo štrajkujúcim nevyhovieť v ich požiadavkách. A pritom je viac než pravdepodobné, že by za tieto požiadavky štrajkovalo omnoho viac zamestnancov školstva, ak by boli pre výkon tohto ústavou garantovaného práva stanovené priaznivejšie sociálne podmienky a zamestnanci by neboli za jeho výkon finančne „sankcionovaní“. Právo na štrajk ako základné právo je zakotvené v čl. 37 ods. 1 Podľa štatistických údajov uvedených na webovej stránke Ústavu informácií a prognóz školstva. CORPUS DELICTI 4/2012

4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len Ústava) a vychádza aj z niekoľkých medzinárodných dokumentov, napr. Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach či Európskej sociálnej charty. Jeho podstata tkvie v zastavení práce väčšieho počtu zamestnancov za účelom dosiahnutia určitého cieľa, vynútenia si určitých požiadaviek za účelom zlepšenia hospodárskych a sociálnych podmienok práce, pričom je to nátlaková akcia. Ide o krajný prostriedok pracovného boja. V zmysle čl. 51 Ústavy sa však domáhať tohto práva možno len v medziach zákona, ktorý ust. čl. 37 ods. 4 Ústavy vykonáva. Taktiež Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach zakotvuje výkon štrajku len v súlade so zákonmi signatárskych štátov. Zákon, ktorý by upravoval právo na štrajk vo všeobecnej rovine, nebol dodnes zákonodarcom prijatý. Jediný zákon platný v Slovenskej republike, ktorý upravuje podrobnosti uplatnenia práva na štrajk, je zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZKV). Avšak tento zákon upravuje len jeden druh štrajku – štrajk v súvislosti s kolektívnym vyjednávaním. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky2 (ďalej len NS ČR) i judik��tu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Co 10/98 to však neznamená, že právo na štrajk možno uplatňovať len v medziach ZKV, nakoľko v zmysle ust. čl. 2 ods. 3 Ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Na základe týchto argumentov možno dospieť k záveru, že iné zákonné obmedzenie práva na štrajk (okrem obmedzení priamo v Ústave a obmedzení v rámci ZKV) v právnom poriadku Slovenskej republiky nie je. Ústavodarca dal síce zákonodarcovi možnosť právo na štrajk obmedziť aj v iných prípadoch, no zákonodarca toto svoje oprávnenie nevyužil. Čl. 37 ods. 4 Ústavy teda právo na štrajk, s výnimkou štrajku v súvislosti s kolektívnym vyjednávaním, zaručuje bez toho, aby bolo akokoľvek obmedzené, pričom má byť realizované na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov štrajkujúcich v súvislosti s právom združovať sa či zhromažďovať sa. V prípade, ak štrajk nesúvisí so sporom o uzatvorenie kolektívnej zmluvy (čo je aj aktuálny prípad štrajku slovenských učiteľov), nemôže sa ZKV použiť ani analogicky. Túto argumentáciu podporuje aj Dôvodová správu k ZKV, ktorá k ust. § 20 výslovne stanovuje, že návrh ZKV neupravuje nezákonnosť štrajkov všeobecne, ale len vo vzťahu k tomuto zákonu.3 Splniť požiadavku uvedenú v čl. 51 Ústavy by bolo možné len a len vtedy, ak by zákony, ktoré by právo na iný štrajk vykonávali, existovali. „Za nezákonný totiž nemožno považovať štrajk len z toho dôvodu, že neexistuje zákonná úprava.“4 2 Ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky predstavujú najmä rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2104/2001, rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2489/2000 či rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 363/2002. 3 Dôvodová správa k zákonu č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní 4 OLŠOVSKÁ, A. – HODÁLOVÁ, I. Pracovnoprávne aspekty práva na štrajk v Slovenskej republike. str. 144.

25


články Právo na iný štrajk (ako na štrajk súvisiaci s kolektívnym vyjednávaním) a jeho výkon upravuje len Ústava, podľa ktorej obmedziť právo na štrajk ako základné právo možno len zákonom, pričom sa musí v súlade s čl. 13 ods. 4 Ústavy dbať na podstatu a zmysel tohto práva a takéto obmedzenie sa môže použiť len a len na ustanovený cieľ. Isté obmedzenie, aj keď nie priame, nazvime ho finančné obmedzenie, ktoré do značnej miery determinuje rozhodovanie zamestnanca, či na štrajku bude participovať alebo nie, je zakotvené v ust. § 141 ods. 8 ZP, ktoré stanovuje, že v čase účasti na štrajku neprislúcha zamestnancovi štrajku mzda ani náhrada mzdy, a na to nadväzujúce ust. § 11 ods. 3 ZZP, na základe ktorého si musí zamestnanec za čas štrajku platiť zdravotné poistenie sám. V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť podstatu a zmysel tohto práva, ktorým je dať zamestnancovi, prípadne kolektívu zamestnancov, možnosť svojpomocne bojovať za svoje hospodárske a sociálne záujmy. Zamestnanec, ktorý chce bojovať za lepšie sociálne podmienky, je finančne trestaný tým, že je v celom rozsahu zákonom obratý o mzdu za čas štrajku (a tiež na to nadväzujúcim platením poistného v zmysle ZZP). Logiku v tom nenachádzam. Navyše, ak zákonodarca dal výhodu zamestnávateľovi v ust. § 30 ods. 1 ZKV („Ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu, pretože bola voči nemu uplatnená výluka, ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa. Ak nejde o nezákonnú výluku, prislúcha zamestnancovi náhrada mzdy iba vo výške polovice priemerného zárobku.“), vôbec sa nedá podľa môjho názoru v zmysle zásady ius est ars boni et aequi hovoriť o spravodlivom rovnovážnom zakotvení právneho postavenia zamestnanca a zamestnávateľa, nehovoriac o tom, že právo by malo chrániť slabšiu stranu vzťahov – zamestnancov. Pre lepšiu ilustráciu: Zamestnanci sú v štrajku, preto nedostávajú mzdu. Je to teda rozhodnutie zamestnancov a sú si vedomí, že vzhľadom na to, že nebudú pracovať, mzda im nepatrí. Naproti tomu zamestnávateľ vyhlási výluku, zamestnanci teda nemôžu pracovať (nie je to ich vôľa) a aj napriek tomu sú sankcionovaní práve zamestnanci tým, že im je poskytnutá len náhrada mzdy vo výške polovice priemerného zárobku. Ide o očividnú ochranu silnejšieho subjektu – zamestnávateľa a jeho ekonomických záujmov. Zamestnávateľ má teda „páky“ na zamestnanca, ako ho donútiť neštrajkovať, pretože je to pre neho ekonomicky absolútne kontraproduktívne – namiesto toho, aby si zamestnanec vybojoval lepšie podmienky, nadnesene povedané, príde aj o to málo, čo má. Právo teda nechráni slabšiu stranu, ako by to malo byť v zmysle zásad súkromného práva (nakoľko vzťah zamestnávateľ – zamestnanec má súkromnoprávny charakter), práve naopak, pri právnej úprave práva na štrajk je vo výhodnejšom postavení zamestnávateľ. Pozrime sa, čo na to medzinárodné dokumenty, z ktorých tak isto vyplýva právo na štrajk a ktorými je Slovenská republika viazaná. Čl. 8 ods. 1 písm. d) Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach hovorí, že „zmluvné strany Paktu, sa zaväzujú zaistiť právo na štrajk za predpokladu, že je vykonávané v súlade so zákonmi príslušnej zeme“. Táto medzinárodná zmluva teda nezaisťuje právo na štrajk priamo. Avšak podľa jej čl. 4 je zmluvným štátom umožnené obmedziť hospodárske, sociálne a kultúrne práva len zákonom, ale iba potiaľ, pokiaľ to môže byť zlučiteľné s povahou daných práv a výhradne za účelom podpory všeobecného blaha v demokratickej spoločnosti.

26

Podľa môjho názoru nemožno toto evidentné uprednostňovanie ekonomických záujmov zamestnávateľa pred hospodárskymi a sociálnymi záujmami zamestnanca považovať za zlučiteľné s povahou tohto práva v zmysle Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, pretože odporuje povahe tohto práva a už vonkoncom nepodporuje všeobecné blaho v demokratickej spoločnosti. V prílohe Európskej sociálnej charty sa vo vzťahu k jej článku 6 ods. 4 uvádza, že každá zmluvná strana môže upravovať výkon práva na štrajk len zákonom, ale za predpokladu, že akékoľvek ďalšie obmedzenie, ktoré môže byť uvalené na toto právo, musí byť ospravedlnené tým, že je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, na ochranu národnej bezpečnosti, verejného zdravia alebo morálky, vrátane ochrany verejného záujmu. Slovenská právna úprava štrajku, ktorá zvýhodňuje zamestnávateľa, podľa môjho názoru nemá oporu v podmienkach stanovených Európskou sociálnou chartou. „Štrajk ako krajný, ale legitímny prostriedok vyplývajúci zo základnej ústavnej slobody združovania slúži k obrane sociálnych a hospodárskych záujmov zamestnancov.“5 A takéto postavenie by mu mali okrem Ústavy zaručovať aj právne predpisy nižšej právnej sily. Výkon práva na iný štrajk ako štrajk v zmysle ZKV je potrebné realizovať na základe základných ústavných zásad, zásad ZP, medzinárodného práva ako aj zvyklostí. Môže byť realizovaný na ochranu akýchkoľvek hospodárskych a sociálnych záujmov zamestnancov. Zo samotnej podstaty ústavného práva na štrajk podľa môjho názoru vyplýva, že sankcionovanie zamestnanca za výkon tohto práva stratou mzdy a povinnosťou platiť zdravotné poistenie je neprimerané a považujem ho za sťažovanie prístupu k výkonu tohto práva, ba pre niektoré kategórie zamestnancov (najmä s nižšími príjmami) až za znemožnenie prístupu k nemu. A práve pre ekonomicky slabšie vrstvy obyvateľstva je právo na štrajk najzaujímavejšie, predsa zamestnanci, ktorí sú spokojní s pracovnými podmienkami, finančným ohodnotením či sociálnymi výhodami, nemajú potrebu využívať právo na štrajk ako prostriedok, prostredníctvom ktorého možno chrániť práva a záujmy slabších oproti ekonomickým záujmom silnejších – zamestnávateľov. Analogicky a „polopatisticky“, tak ako v rámci ochrany spotrebiteľa nemožno sankcionovať spotrebiteľa za výkon jeho práva jednostranne odstúpiť od zmluvy pokutou v štýle napr. mobilných operátorov, tak by ani štát nemal sankcionovať svojich občanov za jednostranné prerušenie práce ako výkon práva, ktoré im sám štát garantuje Ústavou, „pokutami“, ktoré upravuje zákonmi (teda právnymi predpismi nižšej právnej sily, než akou disponuje základný zákon štátu). Možno uzavrieť, že právna úprava práva na štrajk je v Slovenskej republike nedostatočná, v jednotlivých prípadoch dokonca odporujúca povahe a účelu tohto práva. Bohužiaľ, právo na štrajk nie je dostatočne v aplikačnej praxi garantované práve tým, ktorým je určené – zamestnancom ako slabším subjektom pracovnoprávnych vzťahov. Bolo by preto vhodné zjednotiť právnu úpravu štrajku v súvislosti s jeho pracovnoprávnymi a sociálnoprávnymi aspektmi. Pri pracovnoprávnej úprave to znamená, že by de lege ferenda bolo zrovnovážnené právne postavenie zamestnanca a zamest5 OLŠOVSKÁ, A. – HODÁLOVÁ, I. Pracovnoprávne aspekty práva na štrajk v Slovenskej republike. str. 144. CORPUS DELICTI 4/2012


články návateľa buď tak, že by v čase štrajku zamestnanec nepoberal žiadnu mzdu ani náhradu mzdy, ale v čase výluky by mu patrila náhrada mzdy vo výške celého priemerného zárobku, alebo tak, že v čase štrajku aj v čase výluky by zamestnanec poberal náhradu mzdy iba vo výške polovice priemerného zárobku (k čomu sa viac prikláňam, pretože by to bolo spravodlivejšie s prihliadnutím na ekonomické záujmy zamestnávateľa). Čo sa právnej úpravy sociálneho zabezpečenia v čase štrajku týka, mal by sa zosúladiť ZZP zo zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len ZSP).

Podľa ust. § 26 ods. 1 písm. a) ZSP a ust. § 140 ods. 2 ZSP je aj v čase štrajku povinný platiť povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti za zamestnanca zamestnávateľ. De lege ferenda by podľa môjho názoru mal v čase štrajku zamestnávateľ platiť aj zdravotné poistenie. Týmito opatreniami by sa stalo ústavou garantované právo na štrajk dostupnejším, čím by sa naplnili podstata a zmysel zakotvenia tohto práva v právnom poriadku Slovenskej republiky i v medzinárodných dokumentoch.

Naďa Kvaková, študentka 2. ročníka dennej formy magisterského štúdia na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Okrem funkcie šéfredaktorky Corpus Delicti sa podieľa aj na chode celoslovenského študentského časopisu Legal Affairs a popri štúdiu zbiera cenné skúsenosti prácou v advokátskej kancelárii. Zaujíma sa najmä o ústavné a trestné právo, voľné chvíle vypĺňa umením a prírodou.

Literatúra BARANCOVÁ, H. – SCHRONK, R. 2009. Pracovné právo. Bratislava: SPRINT, 2009. 799 s. ISBN 978-80-89393-11-4. DRGONEC, J. 2007. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie. Šamorín, Heuréka, 2007. 1197 s. ISBN 80-89122-38-8. OLŠOVSKÁ, A. – HODÁLOVÁ, I. 2007. Pracovnoprávne aspekty práva na štrajk v Slovenskej republike. In Dny veřejného práva. Brno: Masarykova univerzita, 2007. [online]. [cit. 2012-10-27]. Dostupné na internetovej stránke: http://www.law.muni.cz/sborniky/Days-of-public-law/files/pdf/ Souhrn_Final.pdf. ISBN 978-80-210-4430-2. 140 - 150 s. Zákon č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov Zákon č.460/1992 Zb., Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov Zákon č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce v znení neskorších predpisov Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov Zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení v znení neskorších predpisov Dôvodová správa k zákonu č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní Európska sociálna charta Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 2489/2000 Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 2104/2001 Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 363/2002 Webová stránka Ústavu informácií a prognóz školstva: www.uips.sk

Zavinenie v trestnom práve hmotnom (,,dolus eventualis“ verzus ,,culpa luxuria“)* * článok recenzovala JUDr. Miroslava Vráblová, PhD., ktorá pôsobí na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

Z

avinenie radíme k obligatórnemu atribútu subjektívnej stránky každého protiprávneho činu, znaky ktorého sú obsiahnuté v slovenskom trestnom zákone, t.j. každého trestného činu. Pri práci s pojmom zavinenie sa tento neraz ocitá v synonymickom rade s pojmom vina. Na tomto mieste je ale potrebné oba uvedené atribúty diferencovať. Pojem vina je korunným pojmom ustanovení trestného práva procesného. Označuje skutočnosť, že páchateľ skutočne spáchal trestný čin, resp. priestupok v prípade aplikácie materiálneho korektívu. K výroku o vine je bezpochyby potrebné i samotné zavinenie (v duchu: ,,bez zavinenia niet viny“), nakoľko slovenský trestný zákon je konštituovaný, popri iných zásadách, i na zásade zodpovednosti za zavinenie, t. j. subjektívnej zodpovednosti.1 Najlepšie možno rozdiel demonštrovať na trestnoprocesnej

zásade, ktorá má ústavnoprávny charakter, zásade prezumpcie neviny, ktorú nemožno rozumieť ako prezumovanie zavinenia, ktoré je na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti potrebné v konaní vždy preukázať, ale ako prezumovanie faktu, že na obvineného sa hľadí vždy ako na nevinného do času, kým nie je právoplatne odsúdený. So zásadou zodpovednosti za zavinenie je následne spojená aj príslušná zodpovednosť za následky svojho protiprávneho konania. Zavinenie predstavuje vnútorný psychický vzťah páchateľa k objektívnej stránke skutku.2 Musí teda pokryť jednak jeho konanie (páchateľ vystrelí na obeť – jeho pohyb, t. j. namierenie zbrane a stlačenie spúšte, je vedené vôľou, t. j. chcel zbraň namieriť a vystreliť z nej), následok (páchateľ vystrelil, aby obeť zabil – spôsobenie smrti) a v poslednom rade i kauzálny nexus (spôsobenie smrti obete

1 Par. MENCEROVÁ, I.: Trestný zákon, všeobecná časť (komentár – I. diel), 2010, s. 114

2 Par. MAŠĽANYOVÁ, D.: Trestné právo hmotné, 2011, s. 84

CORPUS DELICTI 4/2012

27


články nastalo v dôsledku výstrelu zo zbrane a strely páchateľa). Zavinenie musí nevyhnutne existovať v čase dokonania činu.3 Príkladom môže byť konanie osoby, ktorá z nedbanlivosti nezavrie vstupnú bránu do firmy, dôsledkom čoho je krádež vozového parku. Zavinenie osoby sa bude posudzovať ako nedbanlivostné, a to i v prípade, ak by následne tvrdila, že konala úmyselne. Postup súdu pri dokazovaní zavinenia v takomto prípade nechám každému čitateľovi na jeho vlastné uváženie. Ďalej je zavinenie postavené na symbióze zložiek vedomia a vôle. Vedomie ako schopnosť vnímať vlastnosti a podstatu predmetov a dejov a vôľa ako uzrozumenie alebo chcenie páchateľa docieliť určité konanie či následok.4 A priori ide o vôľu odlišnú od tej, ktorou sú vedené páchateľove pohyby v rámci jeho konania. V tomto smere je nevyhnutné podčiarknuť, že následok v predstavách páchateľa pred činom sa nie vždy musí stotožniť aj so skutočným následkom, ktorý nastane. Napríklad ak chcel páchateľ obeti spôsobiť ,,len“ ťažkú ujmu na zdraví, no v skutočnosti ju zabil (porovnaj R 20/19815). Vedomie je nevyhnutnou zložkou všetkých foriem zavinenia, nakoľko v opačnom prípade nemožno hovoriť o zavinenom konaní. Príkladom je konanie osoby v stave nepríčetnosti. Vôľová zložka je súčasťou zavinenia, a to ak ide o zavinenie vo forme úmyslu. Pri nedbanlivosti táto zložka absentuje. Súd však v žiadnom prípade nemôže dospieť k alternatívnej forme zavinenia, t. j. úmysel alebo nedbanlivosť, resp. priamy úmysel alebo nepriamy úmysel, vedomá nedbanlivosť alebo nevedomá nedbanlivosť, čo jednoznačne potvrdzuje aj judikát R 19/1969.6 V rozpore s týmto tvrdením nie sú ani ustanovenia osobitnej časti trestného zákona (napr. § 167, § 170, § 207 ods. 1), ktoré formuláciou ,,čo aj z nedbanlivosti“ pripúšťajú obe formy zavinenia. In concreto, musí súd dokazovaním dospieť len k jednej konkrétnej forme zavinenia. Priamy úmysel, ako aj nevedomá nedbanlivosť, v praxi nespôsobuje veľké problémy. In corpore: v prípade priameho úmyslu páchateľ ,,chcel a vedel“ a v prípade nevedomej nedbanlivosti páchateľ ,,nevedel, ale mal vedieť“. Komplikovanejšia situácia nastáva pri pokuse odlíšiť nepriamy úmysel od vedomej nedbanlivosti. Pri tejto problematike väčšina 3 Par. MENCEROVÁ, I.: Trestný zákon, všeobecná časť (komentár – I. diel), 2010, s. 116 4 Par. MAŠĽANYOVÁ, D.: Trestné právo hmotné, 2011, s. 84 5 R 20/1981: ,,Zavinenie musí zahŕňať všetky znaky charakterizujúce objektívnu stránku trestného činu, teda i príčinný vzťah medzi konaním páchateľa a následkom trestného činu. Pri nedbanlivosti treba, aby si páchateľ aspoň mal a mohol predstaviť, že sa takto príčinný vzťah môže rozvinúť. Pre páchateľa nepredvídateľný príčinný priebeh nie je teda v zavinení obsiahnutý a páchateľ nezodpovedá za následok, ktorý takto vzíde.“ Z odôvodnenia: ,,Páchateľ , ktorý inému z nedbanlivosti spôsobil zranenie, nepochybne mal a mohol predvídať, že môžu nastať rôzne zdravotné komplikácie, ktoré ani pri najlepšej zdravotnej starostlivosti nemohli zabrániť zhoršeniu zdravotného stavu, popri inom i smrti zraneného. V takom prípade by sa zavinenie obvineného vzťahovalo nie len na príčinný vzťah medzi jeho konaním a samotným zranením, ale i na vzniknutú komplikáciu pri liečení zraneného a na účinok touto komplikáciou spôsobený. Naproti tomu, za predpokladu, že ku komplikáciám pri liečení zraneného, ktoré videli k zhoršeniu jeho zdravotného stavu alebo i k jeho smrti, došlo za okolností, ktoré majú základ v porušení povinnosti inou osobou a nie v konaní páchateľa, nemožno prijať záver, že i tento príčinný priebeh, ktorý viedol k zhoršeniu zdravotného stavu alebo i k smrti zraneného, bol pre páchateľa predvídateľný, a teda i ním zavinený.“ 6 R 19/1969: ,,Pri zisťovaní subjektívnej stránky trestného činu nie je možné dôjsť k záveru o alternatívnom vzťahu páchateľa k zamýšľanému následku.“

študentov tápa a pomyselnú hranicu hľadá len veľmi ťažko. Problematiku odborne objasňuje I. Mencerová v komentári k trestnému zákonu, ktorá rozdiel zakladá na odlíšení ľahostajnosti páchateľa a túto rozdeľuje na nepravú a pravú. Pre účely lepšieho porozumenia uvedenej problematiky ľahostajnosť rozdelím na úplnú a neúplnú. V prípade nepriameho úmyslu je páchateľovi ľahostajné, či následok jeho konania nastane a či vôbec nastane, pretože je s ním uzrozumený aj v prípade, ak predsa len nastane. Hovoríme o úplnej ľahostajnosti.7 V situácii, kedy je v hlavnej úlohe vedomá nedbanlivosť, páchateľ vedel, že svojím konaním môže porušiť záujem chránený trestným zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že sa tak nestane. Páchateľovi nie je teda úplne ľahostajné to, aká situácia nastane. Má pozitívny vôľový vzťah len k situácii, kedy porušenie či ohrozenie záujmu chráneného trestným zákonom nenastane. Vedome sa na niečo spolieha, preto nemožno jeho konanie stotožňovať s tým, že mu bolo ,,jedno“, čo sa stane.8 Ako príklad poslúži ,,pirátska“ jazda nezodpovedného vodiča. Ak tento vie, že svojou neprimerane rýchlou jazdou môže spôsobiť dopravnú nehodu a s týmto následkom je aj uzrozumený, ide o nepriamy úmysel. Ak však na plyne pridá v zhone a so spoľahnutím sa na to, že kolíziu nespôsobí, hovoríme o vedomej nedbanlivosti. Samozrejme, že v tomto prípade obaja vodiči prejavili vôľu porušiť dopravné predpisy, ale s prípadnou dopravnou nehodou je uzrozumený len vodič konajúci so zavinením v podobe nepriameho úmyslu. Vzájomné rozlíšenie bude teda spočívať v zadefinovaní si ľahostajnosti páchateľa k následku svojho konania, čo je v konečnom dôsledku úlohou orgánov činných v trestnom konaní v rámci toho ktorého dokazovania. Verím, že po prečítaní tohto článku študenti právnických fakúlt, ako aj laická verejnosť, získa komplexnejší pohľad na problematiku zavinenia v slovenskom trestnom práve, najmä omnoho ľahšie pochopí súvislosti medzi jej jednotlivými formami. Upozorňujem, že príklady použité v článku sú modelovými a pri ich súčasnom ,,prikrášlení“ inými skutočnosťami možno dospieť k podstatne iným záverom. Lenka Servická, študentka Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, zaujíma sa o problémy spojené s trestným právom hmotným a procesným.

7 R 41/1976: ,,Páchatelia násilných útokov proti životu a zdraviu, ktorým bola inému spôsobená smrť, vo svojich výpovediach niekedy uvádzajú, že im bolo ľahostajné, či taký následok nastane. Vyvstala otázka, či vzťah ľahostajnosti k následku možno považovať už za uzrozumenie s následkom... Súdy v takých prípadoch na podklade výpovede páchateľa spravidla dôvodia jeho ,,uzrozumenie“ s následkom, a teda úmysel nepriamy. S touto praxou možno v podstate súhlasiť, ak ľahostajnosť páchateľa k tomu, či následok nastane, či nenastane, vyjadruje jeho kladné stanovisko k obom týmto možnostiam. Bude však záležať i na tom, aký spôsob útoku páchateľ volil. Ak bude páchateľ tvrdiť, že mu bolo ľahostajné, aký následok spôsobí, pri tom však konal tak, že z jeho útoku musela nastať smrť poškodeného a páchateľ si bol tejto okolnosti vedomý, potom treba uvažovať o priamom úmysle, a to bez ohľadu na zmienené tvrdenie páchateľa.“ 8 R 4/1997: ,, II. Len z ľahkomyseľného správania sa obvineného vo vzťahu k možnému následku na zdraví, event. životu iného, nie je možné bez ďalšieho usudzovať, že bol so vzniknutým následkom uzrozumený.“

Literatúra - MAŠĽANYOVÁ, D. Trestné právo hmotné, 2011, - MENCEROVÁ, I. Trestný zákon, všeobecná časť (komentár – I. diel), 2010 - judikáty: R 20/1981, R 19/1969, R 41/1976, R 4/1997

28

CORPUS DELICTI 4/2012


články

Právo na prístup k spravodlivosti vs. preddavky na trovy konania* * článok recenzovala Mgr. Martina Uhliarová, PhD., ktorá pôsobí na Katedre občianskeho práva a obchodného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave

N

ie je to tak dávno, čo vstúpila do účinnosti posledná novela zákona č. 99/1963 Zb., Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP). Okrem všeobecnej nevôle medzi piatakmi, ktorí mali týždeň pred najťažšou skúškou (áno, bola to skúška z Občianskeho práva procesného) a pár mesiacov pred štátnicou sa rozvírila aj odborná debata o novelou zavedenom ustanovení § 141a OSP, ktoré prinieslo do slovenského právneho prostredia inštitút preddavkov na trovy konania. Boj proti šikanóznym žalobám Situácií, keď žalobca skúša šťastie a podávanie návrhov na začatie konania je pre neho skôr spôsobom obživy ako uplatňovaním reálneho nároku, je neúrekom. Pri neoprávnenom nároku hrozí však riziko, že žalobca bude musieť, ako neúspešná procesná strana, platiť. Žiaľ, špekulanti často žalujú prostredníctvom schránkových offshore spoločností, fakticky bez majetku, od ktorých, v prípade ich procesného neúspechu, nikto nikdy nič nedostane. Logickou úvahou zákonodarcu bolo preto vytvoriť pravidlá, ktoré by uplatňovaniu takýchto nárokov zamedzili, resp. by procesné postavenie žalobcu aspoň sťažili. Výsledkom je už spomínané ustanovenie § 141a OSP, ktoré podrobne vymedzuje, kto, kedy, ako a v akom rozsahu je povinný zložiť preddavok na trovy konania. Povinným subjektom je navrhovateľ, u ktorého nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu. Súd na návrh odporcu ukladá povinnosť, aby navrhovateľ v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku vyzve súd súčasne s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Výška preddavku je ustanovená v ods. 2 na 5% z peňažnej sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada. Proti rozhodnutiu o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania podľa nového § 141a OSP nie je prípustné odvolanie.1 Nejednému podnikateľovi z Karibiku sa pri prečítaní týchto odsudzujúcich zaklínadiel zaiste zahmlilo pred očami. Napriek frontálnemu útoku „pružnej“ slovenskej legislatívy tu máme pionierov, ktorých zlatá horúčka očividne neprešla a skúšajú od štátu vymámiť nejaké to euro. Len tak na ilustráciu. Anonymný cyperský „gigant“ žaluje Slovenský pozemkový fond z titulu zmarených investícií o skoro 100 000 000,eur. Pochopiteľne, pre tieto účely bolo prijaté ustanovenie § 141a OSP a tak Slovenský pozemkový fond neváhal a uplatnil svoje právo v plnom rozsahu. V jednom z konaní tak bola 1 Veľká novela Občianskeho súdneho poriadku je schválená, dostupnosť http:// www.najpravo.sk/clanky/velka-novela-obcianskeho-sudneho-poriadku-je-schvalena.html?print=1

CORPUS DELICTI 4/2012

vyčíslená suma preddavkov na takmer 800 000,- eur. Viacmenej nepríjemné vyvrcholenie plánu na zabezpečenie si bezstarostnej budúcnosti. Na(ne)šťastie, v právnom štáte sa ochranou ústavnosti zaoberá vyššia moc, u nás Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý dňa 7. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť ostrovných podnikateľov, ktorou sa uvedení domáhali základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces. Ústavný súd preto vydal uznesenie, ktorým sa odkladá vykonateľnosť rozhodnutia okresného súdu v Poprade o zaplatenie preddavku na trovy konania, vykonateľnosť ktorého by mala pre sťažovateľa tzv. „ neodčiniteľnú ujmu“, v našom prípade, zastavenie konania. Popradský okresný súd údajne neskúmal predpoklady na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov podľa § 138 OSP.2 Inak povedané, ak by súd tieto predpoklady skúmal, tak by celkom pravdepodobne mohol dospieť k názoru, že spoločnosť spĺňa zákonné kritéria na oslobodenie od súdnych poplatkov. Prečo? Spomínate si, s akým cieľom sa exotické firmy súdia? Správne, pre zisk. Práve preto je nevyhnutné zabezpečiť, aby de iure nemali žiaden majetok, ktorý by riskovali alebo „zahaliť“ majetok rúškom tajomstva. Aký má teda význam ustanovenie § 141a OSP? Prehliadol som snáď niečo? No vlastne áno, v ustanovení § 138 OSP sa píše čosi o tom, že na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov... ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Čo znamená svojvoľné alebo zrejme bezúspešné? A kto o tom rozhoduje? Existujú objektívne kritéria alebo je ponechaná úvaha súdu? Tak či onak, rozhodnutie padá na človeka. Človeka zrejme vzdelaného a poctivého, človeka s rodinou, deťmi, človeka, ktorý platí dane a má iné výdavky. Vysoké školy sú drahé a „S-kové Mercedesy“ tiež nerastú na stromoch. A áno, človek je úplatný. Slová Walthera von der Vegelweide: „Podplatený sudca nevie rozoznať pravdu.“, sa zdajú viac než priliehavé. Bič na ostatných Je zrejmé, že kto má k dispozícií finančné prostriedky a nedisponuje vôľou platiť preddavky na trovy konania, ten ich jednoducho platiť nebude. Čo sa však stane, keď sa novátorský prístup zákonodarcu obráti proti oprávnenému žalobcovi, ktorý sudcu zaplatiť nemôže alebo nechce? S jedným takým prípadom som sa stretol osobne... Úlohy „poctivého“ žalovaného a „podlého“ žalobcu sa v mojom príbehu menia. Možno to bude znieť príliš gýčovo a v každom prípade nie veľmi slovensky, ale poctivý podnikateľ žaluje známeho „kšeftára“ o zaplatenie dohodnutej provízie. Keďže ide o čiastku, ktorá rúbe niekam k trom miliónom eur (bez príslušenstva), sú splnené kvantitatívne podmienky na zaviazanie navrhovateľa k zaplateniu preddavkov na trovy konania. A tak sa aj stalo. Išlo pravdepodobne o jedinú reálnu obranu pre odporcu, ktorý, napriek veľkosti svojho mešca 2 Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, I. ÚS 112/2012-13

29


články (predbežným opatrením v inom súdnom konaní mu bolo zakázané nakladať s pozemkami v hodnote cca 35 miliónov eur), považoval za efektívnejšie vyhýbať sa svojej zmluvnej povinnosti. Žalobca s čeľusťou niekde na úrovni dolnej končatiny mal skvelé vyhliadky do budúcnosti. Podať ústavnú sťažnosť alebo zohnať desiatky tisíc eur. Je namieste spomenúť, že žalobca nespĺňal predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 OSP. Ako by aj mohol. Úspešný podnikateľ dôkladne si vedúci účtovníctvo predsa nezatají majetok... Cesta menšieho odporu Môže to znieť viac než zvláštne, ale náš hlavný hrdina si peniaze na zaplatenie trov zohnal. Po dôkladnej úvahe totiž dospel k názoru, že nebude riskovať náladu senátu. Bez ohľadu na rozhodnutie žalobcu je však zrejmé, že pripravovaná ústavná sťažnosť by s veľkou pravdepodobnosťou mala úspech, už len vzhľadom na výklad čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Európsky dohovor) a bohatej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP). Právo na prístup k spravodlivosti vs. preddavok na trovy konania vs. Európsky dohovor o ľudských právach Vychádzajúc z Európskeho dohovoru je zrejmé, že právo na prístup k súdu ako prvý a nevyhnutný predpoklad realizácie práva na spravodlivý súdny proces znamená povinnosť štátu: a) umožniť každému, koho práva sú ukrátené, aby ich mohol uplatniť na týchto súdoch, b) zabezpečiť dostupnosť súdov. Negatívnou povinnosťou štátu je zákaz vytvárania akýchkoľvek, či už formálnych alebo faktických prekážok prístupu na súd. 3 Z judikatúry ESĽP vyplýva, že súdne poplatky vo všeobecnosti nemajú povahu zákonných prekážok prístupu k súdu. Jedným dychom však treba dodať, že neadekvátna aplikácia ustanovení o súdnych poplatkoch, medzi ktoré nepochybne patrí aj § 141a OSP, môže viesť k porušeniu čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Potvrdzuje to aj rozhodnutie ESĽP vo veci Tolstoy-Miloslavsky c. Spojené kráľovstvo, v ktorom bol jednoznačne vyjadrený záver, že: „...výška súdnych poplatkov určená na základe konkrétnych okolností daného prípadu, vrátane sťažovateľovej schopnosti ho uhradiť, a fáza konania, v ktorej bol súdny poplatok uložený, sú podstatnými faktormi pre rozhodnutie, či dotknutá osoba mala zachované právo na prístup k súdu.“4 ESĽP tiež judikoval, že povinnosťou súdu je zistiť skutočné finančné možnosti osoby, ktorá sa domáha práva na prístup k súdu. Súdy sa nemôžu opierať o hypotetickú ziskovú kapacitu, ale sú povinné posudzovať fakty predložené oprávnenou osobou. „Vnútroštátne súdne orgány sú povinné zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych

poplatkov za prerokovávanie žalôb a záujmom sťažovateľa uplatňujúceho si svoje nároky súdnou cestou.“5 Vo veci Jedamski a Jedamska ESĽP zdôrazňuje potrebu prihliadať na celkovú výšku súdneho poplatku. ESĽP došiel k záveru, že celková výška súdneho poplatku (100 000 PLN), ktorú mali sťažovatelia zaplatiť, presiahla viac ako päťnásobne výšku priemernej mesačnej mzdy v Poľsku v predmetnom čase. Navyše, sťažovatelia nemali možnosť disponovať svojimi finančnými prostriedkami, pretože väčšina ich majetku bola zaistená. (V našom prípade bola väčšina žalobcových peňažných prostriedkov predmetom pohľadávky voči nepoctivému podnikateľovi, a teda nebolo spravodlivé trvať na zaplatení vysokého preddavku). Tak ako je to teda s tými preddavkami na trovy konania?! Inštitút preddavkov sa zdal byť riešením vykonštruovaných sporov medzi určitými podnikateľskými subjektmi a štátom, v ktorých dochádzalo k slalomu medzi paragrafmi a spravidla končili v neprospech republiky. Zaviazať osobu povinnosťou platiť, aby vôbec mohlo byť o jej práve rozhodnuté, má však v praxi skôr opačný charakter. Iste, z pár prípadov, či už medializovaných alebo nie, nemožno robiť definitívne závery, no základné rysy zostávajú viac menej nemenné. Skúsenosť zatiaľ hovorí jednoznačne. Nielenže podvodné konania určitých subjektov nemožno účinné kontrolovať, ale novelizované ustanovenie navyše spôsobuje aj zásadné znemožnenie uplatňovania prístupu k súdu tým, ktorých nároky sú legitímne a ktorí konajú poctivo, v súlade so zásadou secundum et intra legem. 5 Ibid.

Kristián Čechmánek, študent Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Okrem funkcie konzultanta sa podieľa na chode celoslovenského študentského časopisu Legal Affairs.

3 SVÁK, J. Ochrana ľudských práv. 4 Ibid. 357 s.

Literatúra - SVÁK, J. Ochrana ľudských práv. 2. rozšírené vydanie. Bratislava : PP, 2006. 341 s. ISBN: 80-88931-51-7. - novela Občianskeho súdneho poriadku, dostupnosť: http://www.najpravo.sk/clanky/velka-novela-obcianskeho-sudneho-poriadku-jeschvalena.html?print=1, (23.10.2012) - uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, I. ÚS 112/2012-13

30

CORPUS DELICTI 4/2012


Ste študentom, pedagógom alebo členom akademickej obce Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave? Práve Vám je adresovaná táto výzva! Chcete sa stať súčasťou časopisu Corpus Delicti? Napíšte článok v rozsahu 3 - 6 A4 (písmo Times New Roman, veľkosť 12, jednoduché riadkovanie) na ľubovoľnú tému, samozrejme, týkajúcu sa práva. Prosíme o dodržiavanie citačných pravidiel podľa STN. Za vlastným článkom uveďte použitú literatúru. Príspevok musí byť recenzovaný právnym pedagógom, právnym vedcom alebo iným odborníkom zaoberajúcim sa tematikou daného článku! Recenzovaný článok spolu s aktuálnou farebnou fotografiou Vašej tváre (formát JPEG, min. 300 dpi) a biografickou charakteristikou autora (najviac na 3 riadky) zašlite na mailovú adresu: corpusdelicti.tt@gmail.com V prípade, že nás svojim článkom zaujmete, bude uverejnený v najbližšom čísle 5/2013 pre letný semester akademického roku 2012/2013.

VÝZVA

Poznáte študenta našej fakulty, ktorý sa úspešne zapája do vedeckých, výskumných, vývojových a ďalších tvorivých aktivít, ktoré si zasluhujú uznanie a ktoré prispievajú k prehĺbeniu poznania (účasť na vedeckom projekte, vedeckovýskumnej činnosti a ďalších aktivitách), alebo ktorý úspešne reprezentuje fakultu, univerzitu alebo Slovenskú republiku v umeleckej, športovej alebo inej oblasti? Ste to práve Vy? Viete o úspešnom či nasledovaniahodnom absolventovi našej alma mater? Práve o takomto inšpiratívnom človeku môže byť v nasledujúcom čísle časopisu Corpus Delicti uverejnený článok s cieľom, aby sa o jeho schopnostiach a úspechoch dozvedela celá naša malá akademická obec. Tak neváhajte a DAJTE NÁM O ŇOM VEDIEŤ! Pre súčasných študentov našej fakulty môže byť inšpiráciou aj možno získať motivačné štipendium na základe rozhodnutia dekanky alebo rektora (bližšie informácie ohľadom možnosti získať motivačné štipendium Vám ochotne poskytne Ing. Zuzana Lukačovičová zo študijného oddelenia fakulty).

Sťažnosti, žiadosti, podnety

Uzávierka pre číslo 5/2013 je 30.03.2013.

Cieľom fakulty je neustále sa zlepšovať. Pomôžte jej k tomu

Redakcia si vyhradzuje právo článok upraviť čo do štylistiky a gramatiky, ako aj právo článok odmietnuť z kapacitných dôvodov!

Vašimi postrehmi. Váš pohľad je dôležitý a podstatný! Buďte spokojní na Vašej

Tešíme sa na Vaše príspevky !

Je množstvo spôsobov, ako na to. Ak sa nehanbíte za svoj názor,

fakulte! Máte právo podieľať sa na jej riadení a smerovaní! využite možnosť osobného stretnutia s dekankou alebo prodekankou pre denné bakalárske štúdium, denné magisterské štúdium a sociálnu starostlivosť o študentov. Nezabúdajte ani na

Upozornenie! Redakcia časopisu Corpus Delicti nezodpovedá za obsah jednotlivých článkov, ich pravdivosť a výpovednú hodnotu.

svoje študijné referentky! Taktiež možno využiť email zamestnancov fakulty zverejnený na webstránke fakulty. Poslúži aj schránka pri študijnom oddelení. Pomôcť môže i Váš zástupca v akademickom senáte. Preverujú sa aj anonymné podnety! Je to jednoduché, neváhajte využiť všetky prostriedky, ktoré máte!

Časopis Corpus Delicti je evidovaný Ministerstvom kultúry SR pod evidenčným číslom EV 4594/12. Vychádza na pôde Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. V roku 2012 vychádza druhý ročník obnoveného časopisu Corpus Delicti. Časopis vydáva ELSA Trnava, Kollárova 10, 917 01 Trnava (www.tt.elsa.sk) v spolupráci s Právnickou fakultou Trnavskej univerzity v Trnave, Hornopotočná 23, 918 43 Trnava (iuridica.truni.sk). Tlač zabezpečuje APRINT spol. s r. o., Ul. Šoltésovej 19, 965 01 Žiar nad Hronom, http://www.aprintzh.sk/ Online verziu časopisu môžete nájsť na týchto webových stránkach: www.tt.elsa.sk a iuridica.truni.sk


32

CORPUS DELICTI 4/2012


CORPUS DELICTI 4/2012