Page 1

Flafapoms: On a Oni Zazvonil telefón. Takmer mu roztrhlo hlavu...opäť. Zazvonil znova a práve preto sa mu hlavou preháňali explózie bolesti. Dnes v noci už asi taký šiesty či koľký krát. Už to ani nerátal- mal dostatok síl akurát tak na to, aby sa tešil na koniec alebo skôr jeden z koncov. Vždy keď Ich aj napriek silnejúcej burcujúcej bodavej agónii, ktorá sa ku koncu zvonenia ako mučiaci donucovací prostriedok permanentne vygradovala, dokázal dostatočne dlho ignorovať, prestali. Ale len na chvíľu. Len preto, aby mu ukázali, že jeho existencia môže byť pokojná a nie skrútená a pretkaná bolesťou. Jeho podstata predsa nemusí cítiť to, čo mu oni nanútia ako sankciu za odmietnutie. S ďalším zvonením sa opäť doslova zhmotnila riava bolesti, priniesla si na pomoc zverák a s chirurgickou precíznosťou ho užívala na ďalšie týranie jeho hlavy. Začal si uvedomovať, že jeho plán má celkom vážne trhliny. Ignorancia, ktorú si zvolil ako všeriešiacu taktiku, síce mohla účinne poslúžiť na odbitie dotieravých pouličných obchodníkov, ale nejako strácal vieru, že tu, pri nie zrovna najhmotnejších a najľudskejších a očividne celkom vyspelých Bytostiach, to dospeje aspoň k čiastočne porovnateľným výsledkom. Čo vlastne čakal? Že ich to prestane baviť, vykašlú sa naňho, tlak presunú na úroveň nula a nájdu si niekoho iného? Že Tí, ktorí sú schopní spustiť mu v lebke takú pestro útrpnú symfóniu, že jeho mozog by si najradšej odhryzol nohu, keby nejakú mal, sa len tak otočia na podpätku so slovami: vyhral si, ži si ďalej...?! Jeho plán mal v skutku niekoľko len veľmi ťažko prekonateľných medzier, ktoré celkom ostro prehlbovali priepasť medzi jemu

prospešným rozuzlením a skutočnosťou. Avšak áno, v taký koniec tak

nekonečne naivne dúfal. Len pred niekoľkými týždňami sa všetko zmenilo. Všetko sa zmenilo už vtedy, ako prvý krát zazvonil telefón, avšak teraz bol významne odlišný najmä jeho postoj. Konečne si uvedomil, že s tým musí skoncovať. Zamrazilo ho keď vo vitríne so Sudcovými červenými diplomami zbadal cudzinca. Stála pred ním osoba, ktorá by rozhodne nemala pobiehať po iných vitrínach ako jeho odraz. Tie diplomy priviedli Sudcu až na samý okraj. On však ledva nejaký ten diplom z fakulty vyžobral a predsa stojí tam, kde predtým Sudca. Možno si aj on ku koncu pripadal tak neznámo a cudzo. Bol príliš mladý a príliš ambiciózny, keď prišli. Príliš zraniteľný a ľahko zmanipulovateľný po Sudcovej predčasnej smrti. Bol príliš opantaný mocou, ktorú mu vložili do prázdnych rúk len tak- za nič. Cítil sa akoby od vtedy, čo prvý krát zdvihol ten telefón uplynuli už desiatky rokov. Akoby za ten krátky čas dospel a ľutoval svoje mladícke chyby, ktorých následky musí teraz niesť. Jeho zmenená, poznačená tvár to nijako nevyvracala, hoci v skutočnosti prešlo možno tak šesť mesiacov.


Nikdy nemal zdvíhať neznáme číslo. Veď milióny ľudí po celom svete ignorujú pofidérne čísla bez mien. Ema mu to vždy vyčítala, ale on taký jednoducho nikdy nebol. Aspoň nie do teraz. Prekliata zvedavosť, ktorá ho už toľkokrát zababrala tou najhoršou špinou, ho ani v tomto prípade nenechala vybrať. Ani keď ju naoko utíšil zdvihnutím, jej nenásytnosť mu nedovolila zostať sedieť, ostať chladným voči ponuke, ktorú nielenže žiadny sudca, ale vlastne nik neodmieta. Nenechala ho ani len na okamih porozmýšľať a uvážiť následky. Nie. Lačne ho hnala noc čo noc s tichou sladkou nervozitou v sebe a on vždy vstal a ako tupý baránok šiel. Všetko bolo hmlisté teraz by ani nevedel povedať, kam chodieval alebo ako sa tam dostával, ale vedel že tam odrazu bol a robil to, k čomu ho povolali. Túžba po krídlach, ktoré mu poskytli mu vzala aj Emu a nielen ju, ale vtedy mu to bolo jednonedokázala ho pochopiť- bola jedna z mnohých. Vtedy bol iný. Bolo zbytočné navrávať si, že každý na jeho mieste by spravil to isté. Dali mu možnosti, o ktorých sa mu ani nesnívalo, ale najviac ho priťahovala vidina nejestvujúcich obmedzení. Bol ich justičným Bohom, všetko spočívalo na ňom, jeho klasickým systémom tak vysoko opovrhovaná svojvôľa. ON bol spravodlivosť a ON bol zákon, ničím neviazaný, spútaný len sám sebou. Bol tým, čo určoval vinníkov, čo trestal a postihoval presne tak, ako si zaslúžili. Dokonalý systém. Nemohol byť zneužitý a dostať sa do nesprávnych rúk, pretože visel v tých jeho, patronátne ho kryjúc svojimi dlaňami. Stojaci nad všetkým a nad všetkými. Ochranca spravodlivosti. Len sa pozrite, čo sa stalo z mladučkého a neskúseného bažanta večne stojaceho v tieni svojho mŕtveho otca. Vtedy si s Nimi jeho smrť ešte nedokázal respektíve nechcel spojiť. Kým ho nezavolali Oni, nevedel, čo to znamená byť naplnený prácou. Vďaka Nim to prvý krát pocítil a vtedy Im bol vďačný. Vtedy to bolo iné. Oni zavolali a on išiel. S jemným chvením v žalúdku, s príjemnou štipkou strachu z nepoznaného a nastávajúceho, bezmedzne poctený. Teraz, ale vedel, že musí prestať, lebo ho zničia. Lebo ho zničia tak, ako zničili jeho otca. Už len z prostej pomsty nesmel pokračovať. Nechápal ako niečo také očividné nedokázal pochopiť už oveľa skôr. Smrť jeho otca ležala na Ich bedrách. Žiadne iné vysvetlenie jednoducho nejestvovalo a on sa Nimi nechal tak ľahko zlákať. Sudca bol relatívne mladý a na svoj vek aj relatívne zdravý, prečo by teda tak náhle podlahol definitívnej smrti?! Je pravda, že posledné mesiace vyzeral vážne hrozne, ale keď teraz videl svoje vpadnuté líca, unavené bezvýrazné oči a pochudnuté údy, vôbec sa tomu nedivil...ako mohol byť taký zaslepený mocou, že nevidel to spojenie, ktoré dokonca ani Oni nepopierali. Avšak prečo to vlastne všetko robia? Hľadal motív Ich konania, pohnútku, ktorá by mu aspoň trochu objasnila prečo Oni, zjavne oveľa mocnejší, sa nechávajú súdiť ním


respektíve

všeobecnejšie

povedané

človekom.

Snáď

hľadali

niekoho

absolútne

nestranného, neznalého Ich pomerov, ktoré by ho nemohli ovplyvňovať. Alebo možno, jeho rozhodnutia neboli až také záväzné ako si celý čas namýšľalo jeho ego. A teda každý jeden proces bol len fraškou, akýmsi pokračovaním nejakej zvrátenej šou na pobavenie Ich davov, v ktorej sa nesmiali s ním, ale na ňom a na podivnom systéme, ktorý zastupoval. Nezohrával v nej rolu justičného boha, ale len podradnú rolu justičného klauna. Pokúšal sa dopátrať aj dôvodov, prečo chodia práve za ním. Neustále sa mu v hlave predkladali otázky. Je to kvôli otcovi? Alebo tie dôvody siahajú ešte hlbšie alebo niekde úplne inde? Správali by sa rovnako aj keby vyštudoval medicínu a tým pretrhol generačnú právnickú etudu? Prečo nechodia za niekým iným? Prečo sa rozhod.... Ale počkať, možno predsa chodia aj za niekym iným. Je predsa len trochu alibistické či narcistické navrávať si, že on bol tým jediným vyvoleným. Predsa len on sám nemohol zvládať váhu všetkého rozhodovania. Možno sa dokonca spolčili s niekým koho pozná. Určite s nejakým z jeho priateľov...respektíve skôr kolegov, aby mu pomohli. Kto by.... Ernest z práce by celkom vyhovoval popisu. Tiež už vyše roka vyzerá vskutku biedne, ale do istej doby to bol obletovaný šťastlivec, dokonca, ak sa nemýli, pokúsil sa aj o samovraždu pár mesiacov potom, ako mu zomrela staršia sestra, taktiež jedna z právne poznačenej kasty. Ako nad tým uvažoval stále viac a viac, idea, že nestojí na bitevnom poli úplne sám sa mu javila stále prijateľnejšia. Musí to byť Ernest, musí! Logika nepustí, hoci je trochu bizarné hovoriť o logike v takýchto prípadoch, ale aj tak nepustí. Musí sa s ním porozprávať, možno si spočiatku bude myslieť, že sa mu chce len vysmievať, avšak určite rýchlo pochopí, že také detaily jeho podobného stavu by si nevymyslel nik, a teda ich musel len zažiť. Porozprával sa s ním. Mali spolu krásny dlhý a predovšetkým ZBYTOČNÝ rozhovor. Tak dobre, možno sa teda pomýlil a Ernest nebol tým, koho hľadal. Alebo bol a našiel nejaký spôsob vyslobodenia alebo niečoho, čo mu nechce prezradiť. Ale nie, nie musí to byť on, všetko dokonale zapadá: sestra sudkyňa mŕtva, jeho zrútenie, až chronicky chorobný výzor- Ernest ho sám pripísal zlému spánku!!(ešte predtým ako mu poznamenal niečo o Nich)- jasne, že je celkom zložité spať, keď vám celú noc vyzváňa telefón a každý drobný kúsok vašej lebky by sa najradšej rozutekal iným smerom. Možno by mu to Ernest napokon bol povedal, keby naňho tak nevyletel za jeho poznámku o vypojení telefónu na noc. (Nie je predsa idiot, samozrejme, že sa ho pokúšal vypojiť, ale


vysvetlite Im, že keď nie je pripojený tak dovolanie nie je možné! pravdupovediac bol vypojený už vyše mesiaca, ale jednoducho zvonil tak či tak.) S mučivými bolesťami ho poslal samozrejme rovno k doktorovi a keď sa mu ešte odvážil spomenúť bytosti cesta k psychiatrovi bola istá... on však ne bol blázon akoby aj mohol byť. Bolesť bola príliš pravdivá. Keby bol naozaj blázon, ako by bolo možné, aby sa také kruto reálne bolesti vyvolávali práve vtedy, keď volajú jeho nereálne bytosti?! Veď predsa si čistou sugesciou nedokáže dobrovoľne privodiť fyzické utrpenie. Najlahodnejšou čerešničkou však bolo, keď sa Ernesta ešte z posledných síl snažil presvedčiť a použil ako argument Sudcovu smrť v spojení so smrťou Ernestovej sestry. Pri ich spomienke Ernest nepohol ani brvou a chladne, ale chlácholivo mu vysvetlil, že jeho sestra je síce mŕtva, ale rozhodne ju nezabili nejaké nehmotné Bytosti, ale konkrétny páchatelia, ktorých on ani spravodlivosť neminú. A čo sa týkalo smrti jeho otca, teda Sudcu, bola síce poľutovaniahodne rýchla, ale aj taká býva rakovina a ako odpoveď na jeho nechápavý a pobúrený výraz ešte dodal, že on sám mu to povedal. -Zbierka lží! Veď on predsa nikdy nikomu nevykladal o rakovine jeho otca, keď dobre vedel, že je to absolútne klamstvo. Prečo by to robil?- tak samozrejme dôvody by sa našli. Nebude predsa každému na počkanie hovoriť o tom, ako ho Oni zabili. Ale predsa nie je ešte dočista blázon, aby si nepamätal niečo také. Bol si priam smrteľne istý, že Ernestovi a ani nikomu žiadnu rakovinu nespomínal. Ale možno to bol len ďalší Ernestov úskok- ďalší v dlhom rade! Určite! Niečo sa zmenilo. Počuje hlasy. Zhoršilo sa to...trochu...nie, vlastne nemalo cenu sa klamať. V tomto štádiu už nie. Zhoršilo sa to celkom badateľne aź uśi drásajúco. Uvedomoval si, že Hlasy boli na stupnici šialenstva predsa len o kúsok ďalej ako nočné telefonáty spojené so záchvatmi bolesti. Avšak taktiež si uvedomoval, že ako všetko aj tieto sú reálne a nie sú len výplodom jeho naprvépočutie choropôsobiacej mysle. Jeho paranoja ohľadne istej nie len patrnej účasti Ernesta na tom všetkom, tak isto poskočila o pár stupňov bližšie k oblohe. Logika nepustí- hlasy začali tesne po jeho rozhovore s Ernestom. Tam jednoducho musí byť súvislosť a on ju nanešťastie pre Nich vidí- ešte v ňom stále koluje slušná dávka racionality. Čo ak sa najprv toto isté dialo aj Ernestovi, ale následne nejakým jemu podobným spôsobom sa dokázal z toho vyvliecť a obrátiť Ich pozornosť na Sudcu a následne na neho samotného. Možno s nimi spísal nejaký pakt alebo niečo ako zmluvu s diablom alebo čo....Motív by na to mal. Ernestovi sa nikdy nepáčil štýl jeho otca a navyše nebolo tajomstvom, že túžobne pokukáva po jeho stoličke. Sudca nebol z tých najtvrdších ani najmiernejších, ale za to bol spravodlivý, nerátajúc niekoľko z tých posledných excesov, čo je celkom pochopiteľné vzhľadom na stav, v akom


sa nachádzal- áno možno mal prestať a vzdať sa, ale Sudca sa nikdy nevzdával- možno vtedy stále veril, že to, čo robí je správne, spravodlivé..že napĺňa zákon. Za to Ernest bol úplne iná kapitola...On by bol dal odťať ruku aj vlastnej babke, keby sa u nej našli nejaké kradnuté veci- absolútne bez štipky ľútosti, bez letmého obzretia na okolnosti.... Áno, to on bol chorý! To Ernest by sa mal ísť dať liečiť! Dobre, takže za tým všetkým bol Ernest, to mohol tušiť. Nevadí teraz mal aspoň stopercentnú istotu, s ktorou mohol ďalej pracovať. Ale otázka bola, ako a čo s tým teraz spraví. Hlavou mu prebleskla myšlienka: ,,Buď ty jeho sudcom!ˮ Zo začiatku bola len jemná nevtieravá, ledva postrehnuteľná na podvedomej úrovni, ale ako pomaly sa rozsvecujúca lampa mocnela a stávala sa hlasnejšou. Doslova sa snažila prekričať tie zvyšné a v metronomických intervaloch sa vracala. Bol si istý, že nepatrila jemu. Ani náhodou! Možno to isté robili aj Sudcovi, snažili sa mu vsugerovať vlastné myšlienky, ovplyvňovať jeho rozhodovania (čo sa im v konečnom dôsledku ku koncu pár krát podarilo). Smiešne, ako naivne sa domnievajú, že je až tak ľahko zmanipulovateľný. Keby bol, tak by sa ani nepriblížil k stoličke, ktorú mu predhriali jeho predkovia. Bolo nádherné, že ešte stále vedel rozlišovať medi vlastnými myšlienkami a podnetmi zvonku. Trochu ho opíjala predstava jeho vlastnej vnútornej sily. Mohli ju predsa len podsunúť aj nenápadnejšie! Vedel, čo chcú....predsa len nemal na ruke až tak zlé karty, ako si myslel. Avšak stále nedokázal nahmatať v rukáve žiadne eso, ktorého absencia ho trochu znepokojovala a nedávala mu tie najlepšie vyhliadky. Prechádzajúc dolu ulicou ako bez duše sa spamätal a pokúsil sa zapojiť logikuzase. Ani si neuvedomil koľko už prešiel, asi bol celkom ponorený do seba. Čiže Oni chceli, aby zabil Ernesta to bolo celkom jasné-príliš epicky podané, ale jasné. Čo by však potom z toho vyplývalo? Ernest by bol mŕtvy-čím by sa zbavili svojho bývalého komplica a zároveň by zdiskreditovali aj jeho- svojho neposlušného pomocníka. Jednoznačne sa im v tomto smere nemienil podvoliť. To by bolo, ledva by sa zbavil jedného problému, dostal by sa ihneď do ďalšieho. Vraždu by len tak ľahko neobhájil ani on a najmä nie svojimi reálnymi motívmi. Len by sa pokúsil spomenúť, že ak sa chcel zbaviť nočných telefonátov, záchvatov bolesti a myšlienky vnucujúcich Bytostí musel poslúchnuť hlasy vo svojej hlave a zabiť Ernesta, ktorý bol Ich spiklencom, hneď by ho čakala mäkučká polstrovaná izba s 24 hodinovou lekárskou službou. To jednoducho neprichádzalo do úvahy ani keby mohol alebo chcel potlačiť svoju morálne hodnotnejšiu stránku. Z akého dôvodu by im mal vyhovieť? Avšak takýmto zabitím dvoch múch, by o nich prišli, čo znamenalo, že budú potrebovať niekoho nového. Celkom sa mu darilo nepripúšťať si fakt, že pravdepodobne už niekoho majú a oni sú len na príťaž. Azda keby dokázal nájsť niekoho iného, niekoho


namiesto seba! Veď tak to predsa môže fungovať...Ernest dohodil Sudcu a z neho to prešlo genealogicky na neho. Roztriasol sa vzrušením...stačí len niekoho nájsť- a jemu potom povie ako sa Ich má zbaviť a všetci budú v bezpečí a šťastný a spokojný. Kolobeh bude pokračovať bez strát s nejakými tými obeťami, ale bez strát. Chvenie jeho srdca sa predralo von a vyvršovalo sa na jeho rukách, hrudníku a zvyšku tela. Poobzeral sa. Bol na námestí. Žeby tá úvaha zabrala až toľko času, že sa bez povšimnutia dokázal dostať do centra? On sa vždy vedel naozaj sústrediť a stratiť aj pojem o čase a mieste, keď bol dokonale zažraný. Pozrel na hodinky...ledva dokázal postrehnúť kam ukazovali ručičky, lebo sa ešte stále triasol. Bolo asi pól tretej, ak dobre videl. Ubehli štyri hodiny. To bolo trochu veľa aj na pešiu cestu do centra. Striaslo ho. Nič sa nedeje- určite sa len príliš zahĺbil a preto šiel tak pomaly. Ale predsa štyri hodiny...Znova ho striaslo, ale tentoraz bol otras rezonujúci po celom jeho tele masívnejší. Kútikom oka zachytil pohyb. Pozrel sa na prsty. Nedokázal ich zastaviť- akoby ani neboli jeho a pritom boli k nemu jasne napojené avšak s nevysvetliteľnou triaškou. Triasli sa mu aj nohy, od toľkého vzrušenia sa ešte síce nikdy netriasol, ale pomaly to prestávalo vyzerať prirodzene....nie toto rozhodne nebolo normálne. Jeho ruka! Mykala sa, ale už to nebolo to nevinné chvenie vzrušením, ale niečo úplne iné-seriózne trhavé pohyby. Toto sa nedeje! Postupne strácal kontrolu nad svojim trhajúcim sa telom, potkol sa a takmer neudržal ten zbytok rovnováhy, s ktorým mohol ešte operovať. Rozkričal sa na celé námestie: ,,Prestaňte! Skončite!“ Teraz začínal mať strach. Veľmi hnusne mu šklblo hlavou. TO, že si zachoval oddelenú priehradku zdravého rozumu mu v tomto prípade bolo nápomocné asi ako gumové kladivko. K čomu mu bolo, že videl za oponu, keď nedokázal ani kontrolovať svoje telo. Sila mysle bez fyzickej odolnosti je mu vážne zbytočná. ,,Čo chcete? Dóósť!!!PRESTAŇTE!!“ vrieskal. ,,Si v poriadku?“ opýtal sa ho známy hlas. Bol vystrašený, zadychčaný a na kolenách. Ovanula ho sladkastá jazmínová vôňa. Ženská ruka mu pomohla vstať. Bola to Ema- stará dobrá Ema, ktorá mu pomohla aj po tom, ako ju odporne odvrhol...a kvôli čomu?! ,,Si v poriadku?“ zopakovala otázku ,, Počula som ťa ako si z ničoho nič začal kričať a potom si padol na zem.“ Akože z ničoho nič? Čo nevidela, aký príšerný ,nazvime to civilne- záchvat dostal? ,, Áno som... vlastne nie...ehm ..bol to len taký drobný záchvatchvíľkovo som nekontroloval telo...“ chlácholil ju, ale uvidel ako sa mu ruka začína znova triasť a trhať. ,, Moja ruka...nie zase!“ zúfalo hlesol. Vystrašene sa pozrela tým smerom a znova zmätene naňho. Skryl si ju za chrbát, ktorý sa s veľkou pravdepodobnosťou začne taktiež čudne strhávať. ,,Čo máš s rukou? Ja nič nevidím“ ,,Ale veď...“ pozrel sa na rukupokojne visela pri jeho tele. Zrazu to znova začalo, ale s kolenom. ,,Koleno!“ skríkol, ale ona len smutne a ustráchane pokrútila hlavou. ,,Vezmem ťa domov. Poď.“ Ona to


nevidela...ani jedno! Neveril tomu.. naozaj bola taká pomalá a nestihla zaregistrovať ani jedno jediné chvenie? Ani len postranne? Absolútne nič? To nevadí, aspoň, že tu bolanašťastie a pomôže mu domov... Ale nie je to až príliš veľká náhoda? Za tých šesť mesiacov ju videl možno tak zo päť krát a teraz práve v momente, keď to potrebuje sa zjaví ona? Predsa len to bolo celkom zvláštne, ale čo u neho v poslednom čase zvláštne nie je. Veď to! Všetko so všetkým súvisí. Náhody neexistujú minimálne nie posledných šesť mesiacov! Aj toto bolo vopred premyslené, naplánované. Bol len zvedavý, akú rolu v tom mala zohrávať ona...zdvihnúť za neho telefón a podať mu ho? Alebo má ho presvedčiť, že je blázon? S tou rukou to bol celkom dobrý plán- na okamih jej takmer uveril. Alebo mala vyriešiť problém tak, ako ho mal on vyriešiť z Ernestom? ,, Čo tu robíš?“ spýtal sa, číhajúc na jej chybu. ,,Bola som na prestávke- nakupovala som“ odvetila. Naozaj sa domnieval, že sú prefíkanejší, precíznejší, keď už sa mu pokúšajú vsugerovať, že sa zbláznil. Taká školácka chyba. Kto už máva prestávku o pól tretej! A keď išla nakupovať nemala mať so sebou nejaké tašky z nákupu?! Veď v tejto časti ani nepracovala...och aké úbohé. ,, Ani som nevedel, že robíš v tejto časti mesta. Nebudú ťa v práci zháňať?“ opýtal sa nevinne. Prekvapene zažmurkala ,, volala som im, že dnes neprídem. Spomínaš si? Aj tak by som už mala dávno po službe.“ Nechápavo na ňu pozrel a ona miesto odpovede vytiahla z vrecka náramkové hodinky, ktoré nikdy nenosila na ruke. ,,Vidíš pól šiestej!“ pozrel na tie svoje. Aj tie ukazovali rovnako. Neveril a nechápal. Nechápal ako sa mu mohla dostať k hodinkám a prestaviť ich bez toho, aby si to všimol. Vedel, že niečo naňho hrá, len nevedel prečo. ,,Kľúče?“ ozvala sa napokon. Boli pred jeho bytom. Nemal ani poňatia, ako a kedy sa tam dostali. Možno mu niečo dala, keď kričal a nevnímal okolie. ,,kľúče...spravím ti polievku.“ zopakovala naliehavo. Podaj jej kľúčepošeplo mu niečo a on automaticky poslúchol. Bol príliš dezorientovaný, aby dokázal ešte triediť myšlienky. ,, Prečo si tam bola? Ty nerobíš v tej časti mesta!“ zopakoval výčitku, na ktorú pred niekoľkými hodinami nereagovala, nezmohol sa na nič iné. ,,Veľa sa zmenilo, aj ty si sa zmenil. Stratila som prácu, musela som si nájsť niečo iné“ Vedel, že klame. Vedel, že je spolčená s Nimi a že kvôli niečomu tu zostáva, ale z úprimného priateľstva ani kvôli spomienke na staré časy to rozhodne nie je. Vedel, že sa len pretvaruje a odieva sa do súcitných handier, ktoré jej však len pridávajú na falošnosti. Vedel, že ju poslali Oni a že je na tej druhej strane, ale niečo v ňom, niečo malé zmätené a opustené chcelo, aby zostala. Jedna jeho časť dúfala, že ho chytí za ruku a povie, že všetko bude v poriadku. Že ho objíme a všetko prestane- telefonáty, hlasy všetko. Ale vedel, že tak to fungovať nebude. Objatie ešte nikdy nič nevyriešilo- a on to musel vedieť, dennodenne riešil konflikty, pri ktorých by objatie vyznelo len ako ďalšia provokácia.


Zazvonil telefón. A on vedel, kto volá. Nie každý sa predsa dokázal dovolať na vypojený prístroj. Vedel, kto to je. Vedel by to aj bez tej elektrizujúcej dávky bodavého utrpenia, čo sa ním prehnala. Zdvihni ho!- počul vo svojej hlave. Hoci bol omámený a na pokraji so silami – vedel že on to zdvihnúť nemôže. Ďalší nával bolesti. Sťažka dýchal. Zdvihni! ,,Zdvihni to!“ zakričal na Emu. Vystrašene sa naňho pozrela. ,,Zdvihni ten telefón!“ ziapal. Videl ako jej vydesené oči preskakujú raz na neho a potom na telefón- videl strach a zmätok a aj to, že ona žiadne zvonenie nepočula. Ten hovor bol predsa určený jemu a nie jej. Nemala, čo počuť. Zaplavilo ho zúfalstvo a bolestné muky. Bol ako zviera zahnané do kúta a jediné, čo mu ostávalo boli jeho hlasivky. A tak kričal. Kričal na ňu a kričal na všetko. Odvrátil zrak a zakryl si rukami tvár. Nechcel vidieť ako sa ho bojí. ,,Telefón!“ dožadoval sa intenzívnejšie. Hystéria sa ho zmocňovala a nie len ona. Nevšimol si, že ona už chvíľu nemo držala slúchadlo. Až jeho posledný výboj ju prebudil a rozkričala sa akoby z pomsty. ,,Mám ho, mám...pozri držím ho!“ revala cez slzy. Otočil sa k nej a skamenel, keď zbadal slúchadlo v jej rukách. Akoby niekto stlačil gombík a jeho muky prestali. Žiadne zvonenie, žiadna bolesť....absolútne nič, len chladné bytie. ,,Čo ti povedali?“ spýtal sa opatrne šeptom. Neveriacky sa naňho pozrela. ,,Nič! Ten telefón je hluchý- nemohol si ho počuť. Bolo to len v tvojej hlave. Povedz mi, čo sa deje, ničomu nerozumiem.“ odvetila. Poobzeral sa okolo seba. Fyzické utrpenie ustalo, ale hlasy nie. Uvažoval, prečo sa tak úporne oňho snažia. Videl hmlisto...ale len na niektorých miestach. V rohu, za ňou, na posteli...hmla sa pomaly roztekala po miestnosti a zhusťovala....zhusťovala sa do hmoty, ktorá ho začala obkľučovať. Cúval. Nemohol, nechcel dopustiť, aby ho napokon dostali. Vzdialene počul jej hlas, ale nie len jej. Všade bolo príliš rušno, aby dokázal rozoznávať slová. Chcel sa ich zbaviť. Zbraň, ktorou by ich mohol odstrašiť nemal v tejto izbe...bola príliš ďaleko a tak len cúval. Ovalil ho jarný vetrík. Potkol sa, narazil... bál sa, že už nemá kam ísť, že už sa nemá kam posunúť, aby im utiekol...Zase ju počul, ale len veľmi vzdialene. Stále je tu možnosť utiecť ešte o kúsok ďalej, vyjsť vyššie alebo zoskočiť len, aby sa mohol vyhnúť.... Krik. Žena s jazmínovou stopou na tele kričala. Vykláňala sa z balkóna na šiestom poschodí a pokúšala sa rukami zamedziť ďalšiemu vresku. Bolo to bezúčinné. Neprebrala by ním mŕtveho, teda aspoň muž, nehybne ležiaci dole, ignoroval všetky jej pokusy o vzkriesenie a ďalej si polámane ležal na zemi. Už ho viac neobklopovala hmla.

Autor: Flafapoms

Draksavracia.sk


Flafapoms: On a Oni  

blog.draksavracia.sk

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you