Page 1

1.

Pápeži nepadajú z neba

Svätý Otče, 16. apríla 2005, v deň svojich 78. narodenín ste oznámili svojim spolupracovníkom, ako veľmi sa tešíte na čas odpočinku. O tri dni neskôr ste sa stali hlavou všeobecnej Cirkvi s 1,2 miliardy členov. To nie je práve úloha, ktorú si človek necháva na starobu. Naozaj som dúfal, že konečne nájdem pokoj a odpočinok. Keď som sa zrazu ocitol pred takouto nesmiernou úlohou, bol to pre mňa, to všetci vedia, skutočný šok. Zodpovednosť je naozaj neslýchaná. Ako ste neskôr povedali, bola to minúta, v ktorej ste cítili, akoby vám padala na krk gilotína. Áno, skutočne mi prišla na myseľ gilotína – padá na teba a zasahuje ťa. Bol som si úplne istý, že táto úloha nie je pre mňa, že mi Boh 14

Z n a m e n i a

č i a s


po toľkých namáhavých rokoch dopraje trochu pokoja. V tej chvíli som si dokázal jedine povedať, ujasniť si, že Božia vôľa je zrejme celkom iná a pre mňa sa začína niečo úplne iné, nové. Ale že on bude so mnou. V takzvanej „izbe sĺz“ boli už od začiatku konkláve pripravené pre budúceho pápeža tri taláre: dlhý, krátky a stredný. Čo vám prechádzalo hlavou v tejto izbe, kde stál zdrvený už nejeden novozvolený pápež? Nepýta sa tu neskôr človek ešte raz: Prečo ja? Čo Boh odo mňa chce? V skutočnosti človeka v týchto chvíľach pohltia celkom iné, praktické veci – ako si upraviť odev a podobne. Vedel som, že o chvíľu budem musieť vonku z balkóna povedať niekoľko slov a začal som uvažovať, čo by som mal povedať. Okrem toho som od chvíle, keď ma toto postretlo, dokázal Pánovi len jednoducho hovoriť: „Čo to so mnou robíš? Teraz si ty zodpovedný. Ty ma musíš viesť! Ja to nedokážem. Ak si ma ty chcel, teraz mi ty musíš aj pomáhať!“ V tomto zmysle som sa ocitol, takpovediac, vo veľmi naliehavom rozhovore s Pánom, aby, keď už spravil jedno, urobil aj druhé. Chcel vás Ján Pavol II. za svojho nástupcu? To neviem. Verím, že to ponechal celkom na Pána Boha. Nikdy však nepripustil, aby ste zanechali svoj úrad. To by si mohol človek vysvetľovať ako argumentum e silentio, ako tichý súhlas s obľúbeným kandidátom. Chcel ma ponechať v úrade, to je všeobecne známe. Keď sa blíZ n a m e n i a

č i a s

15


žili moje 75. narodeniny, teda dosiahnutie veku, v ktorom človek podáva demisiu, povedal mi: „Nemusíte ani písať list, chcem vás mať pri sebe až do konca.“ To bola veľká a nezaslúžená láskavosť, ktorú mi prejavoval od začiatku. Čítal môj Úvod do kresťanstva. Pre neho to bola evidentne veľmi dôležitá lektúra. Len čo sa stal pápežom, rozhodol sa povolať ma do Ríma ako prefekta Kongregácie pre náuku viery. Vkladal do mňa veľkú, srdečnú a hlbokú dôveru. Bola to, takpovediac, istota, že v otázke viery ideme správnou cestou. Jána Pavla II. ste navštívili aj na smrteľnom lôžku. V ten večer ste sa narýchlo vrátili z konferencie v Subiaku, kde ste hovorili o „Benediktovej Európe v kríze kultúr“. Čo vám ešte stihol povedať zomierajúci pápež? Veľmi trpel, ale bol živo prítomný. Nič však už nepovedal. Poprosil som ho o požehnanie, ktoré mi udelil. Rozišli sme sa po srdečnom podaní rúk – vo vedomí, že je to naše posledné stretnutie. Nechceli ste sa stať biskupom, nechceli ste byť prefektom, nechceli ste byť pápežom. Nenaháňa človeku strach pomyslenie, že sa veci stále dejú proti jeho vôli? Je to presne tak. Keď vo chvíli kňazskej vysviacky človek vysloví svoje „áno“, môže mať aspoň predstavu o tom, čo by mohlo byť jeho vlastnou charizmou. No vie aj toto: „Vložil som sa do rúk biskupa a v konečnom dôsledku do Božích rúk. Nemôžem si vyberať to, čo chcem ja. Napokon sa musím nechať viesť.“ Ja som si predstavoval, že mojou charizmou by mohlo byť, aby som sa stal profesorom teológie, a bol som veľmi šťastný, keď sa 16

Z n a m e n i a

č i a s


táto predstava aj uskutočnila. No zároveň mi bolo vždy jasné, že som stále v Božích rukách a musím počítať aj s vecami, ktoré by som sám od seba nechcel. V tomto zmysle to boli istotne prekvapenia – byť akoby vytrhnutý a nemôcť napredovať svojou cestou. Ale, ako som povedal, v tom základnom „áno“ bolo zahrnuté aj toto: som k dispozícii Pánovi a jedného dňa budem možno musieť robiť aj veci, ktoré by som sám nechcel. Teraz ste však najmocnejším pápežom všetkých čias. Nikdy predtým nemala Katolícka cirkev toľko veriacich ani takú rozlohu, doslova až po končiny zeme. Tieto štatistiky sú, prirodzene, dôležité. Ukazujú, ako ďaleko sa Cirkev rozšírila, aké veľké je toto spoločenstvo, ktoré zahŕňa rasy a národy, kontinenty, kultúry, ľudí každého druhu. Ale pápež nemá prostredníctvom týchto čísel nijakú moc. Prečo nie? Spoločenstvo s pápežom je niečo iné a príslušnosť k Cirkvi, prirodzene, tiež. Medzi tou 1,2 miliardou sú mnohí, ktorí vnútorne do Cirkvi nepatria. Svätý Augustín už vo svojich časoch povedal: „Mnohí sa zdajú byť vnútri a sú vonku a mnohí, čo sa zdajú byť vonku, sú vnútri.“ V otázke, akou je viera a príslušnosť k Cirkvi, sa ono vonku a vnútri navzájom tajuplne prelína. Stalin mal pravdu, keď hovoril, že pápež nemá nijaké divízie a nikomu nemôže rozkazovať. Nemá ani nijaký veľký podnik, v ktorom by boli všetci veriaci jeho zamestnancami alebo podriadenými. V tomto zmysle je pápež úplne bezmocným človekom. Na druhej Z n a m e n i a

č i a s

17


strane na ňom leží veľká zodpovednosť. Je hlavou, predstaviteľom, ale zároveň je zodpovedný, aby viera, ktorá ľudí navzájom spája, zostala živá a aby sa zároveň uchovala nedotknutá vo svojej identite. No len Pán má moc zachovať ľudí vo viere. Pre Katolícku cirkev je pápež Vicarius Christi, zástupca Krista na zemi. Môžete skutočne hovoriť v Ježišovom mene? Pri ohlasovaní viery a pri vysluhovaní sviatostí každý kňaz hovorí a koná na základe poslania Ježiša Krista a za Ježiša Krista. Kristus zveril svoje slovo Cirkvi. V Cirkvi toto slovo žije. Keď vo svojom vnútri prijímam a prežívam vieru tejto Cirkvi, keď hovorím a myslím na základe tejto viery, keď ju ohlasujem, vtedy hovorím v Kristovom mene – hoci, prirodzene, v detailoch vždy môžu byť slabosti. Dôležité je, aby som nepresadzoval moje myšlienky, ale aby som sa usiloval myslieť a žiť vo viere Cirkvi, konať v poslušnosti jej poslaniu. Je pápež skutočne „neomylný“ v zmysle, ako ho často predstavujú médiá – teda že je absolútny suverén, ktorého myšlienky a vôľa sú zákonom? To je pomýlené. Pojem neomylnosti sa vyvíjal v priebehu stáročí. Povstal z otázky, či niekde jestvuje posledná inštancia, ktorá by rozhodovala. Prvý vatikánsky koncil – vychádzajúc z dlhej tradície, ktorá siaha až do čias prvých kresťanov – napokon vyhlásil: áno, existuje posledné slovo, definitívne rozhodnutie! Nezostáva všetko otvorené! V istých situáciách a za určitých podmienok môže pápež učiniť posledné záväzné rozhodnutia, vďaka ktorým zostane jasné, 18

Z n a m e n i a

č i a s


čo je viera Cirkvi a čo nie. To však neznamená, že by pápež mohol ustavične vytvárať „neomylnosť“. Normálne sa rímsky biskup správa rovnako ako každý iný biskup, ktorý vyznáva svoju vieru, hlása ju, ktorý je verný Cirkvi. Iba keď si to vyžadujú určité okolnosti, keď je tu jasná tradícia a pápež vie, že teraz nekoná svojvoľne, vtedy môže povedať: toto je viera Cirkvi – a čo danú pravdu popiera, vierou Cirkvi nie je. V tomto zmysle definoval Prvý vatikánsky koncil možnosť posledného rozhodnutia, aby si viera mohla uchovať svoj záväzný charakter. Petrov úrad, ako ste vysvetľovali, garantuje zhodu s pravdou a autentickou Tradíciou. Spoločenstvo s pápežom je predpokladom pravej viery a slobody. Svätý Augustín vyjadril túto myšlienku slovami: „Kde je Peter, tam je Cirkev a tam je aj Boh.“ Tento výrok však pochádza z iných čias a dnes už nemusí byť záväzný. Takto spomínanú myšlienku síce neformuloval ani svätý Augustín, ale to môžeme teraz nechať bokom. V každom prípade je to stará axióma Katolíckej cirkvi: Kde je Peter, tam je Cirkev. Pápež môže mať, samozrejme, rôzne osobné názory. Ak však, ako bolo povedané, hovorí ako najvyšší pastier Cirkvi vo vedomí zodpovednosti, vtedy nevyjadruje svoj názor, niečo, čo mu práve zíde na um. V tej chvíli si je vedomý svojej veľkej zodpovednosti a zároveň aj Pánovej ochrany a nevedie konkrétnym rozhodnutím Cirkev do omylu. Naopak, zaručuje jej jednotu s minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, a predovšetkým s Pánom. Práve o toto ide a istým spôsobom to chápu aj iné kresťanské spoločenstvá. Pri príležitosti sympózia k osemdesiatym narodeninám Pavla VI. Z n a m e n i a

č i a s

19


v roku 1977 ste mali prednášku o tom, kým a akým by mal byť pápež. Mal by sa „považovať a správať ako najmenší z ľudí“, citovali ste anglického kardinála Reginalda Poleho. Mal by si priznať, že „nevie nič iné, než to, čo sa naučil od Boha Otca prostredníctvom Ježiša Krista“. Byť Vicarius Christi, ako ste povedali, znamená sprítomňovať Kristovu moc ako protipól moci sveta. Nie ako panovník, ale ako ten, kto nesie nadľudské bremeno na ľudských pleciach. V tomto zmysle je najvlastnejším miestom Kristovho námestníka kríž. Áno, aj dnes si myslím, že je to tak. Primát sa od počiatku vyvíjal ako primát mučeníctva. V prvých troch storočiach bol Rím stredobodom a hlavným mestom prenasledovania kresťanov. Čeliť tomuto prenasledovaniu a vydávať svedectvo o Kristovi bola osobitná úloha rímskeho biskupského stolca. Môžeme považovať za prozreteľné, že vo chvíli, keď sa kresťanstvo zmierilo so štátom, cisárstvo sa presunulo do Konštantínopola. Rím sa stal takpovediac provinciou. Vďaka tomu mohol rímsky biskup ľahšie udržiavať nezávislosť Cirkvi, jej odlíšenie od štátu. Netreba vyhľadávať konflikty, to je jasné, treba sa usilovať o porozumenie na základe dohody. Avšak Cirkev, kresťan, a najmä pápež si musí byť vždy vedomý, že svedectvo, ktoré má vydávať, sa môže stať pohoršením, že nebude prijatý a stane sa svedkom trpiaceho Krista. To, že prví pápeži boli všetci mučeníkmi, má svoj význam. Byť pápežom neznamená vystupovať ako oslavovaný panovník, ale skôr vydávať svedectvo tomu, ktorý bol ukrižovaný, a byť pripravený aj takto a v spojení s Kristom vykonávať svoju službu.

20

Z n a m e n i a

č i a s


Boli však aj pápeži, ktorí si povedali: Pán mi dal úrad, nuž si ho aj užijem. Áno, aj to patrí k tajomstvu dejín pápežstva. Kresťanská ochota stať sa znamením protirečenia je akoby červenou niťou aj vo Vašom životopise. Začalo sa to v rodičovskom dome, kde sa odpor proti ateistickému systému považoval za charakteristický znak kresťanskej existencie. V kňazskom seminári stál po Vašom boku rektor, ktorý bol internovaný do koncentračného tábora Dachau. Ako kňaz ste začali svoju službu vo farskom spoločenstve v Mníchove, kde oboch Vašich predchodcov nacisti odsúdili na smrť ako odporcov režimu. Počas koncilu ste boli proti príliš striktným postupom vo vedení Cirkvi. Ako biskup ste upozorňovali na úskalia konzumnej spoločnosti. Ako kardinál ste sa stavali proti vytŕhaniu kresťanských koreňov prúdmi, ktoré boli pre vieru cudzorodé. Majú tieto základné línie vplyv aj na to, ako vnímate svoj pontifikát? Dlhá skúsenosť utvára aj charakter, formuje myslenie a konanie. Nebol som však, samozrejme, vždy a zásadne proti niečomu. Prežil som aj veľa pekných situácií vzájomného porozumenia. V období, keď som bol kaplánom, už bolo v rodinách cítiť prenikanie sekularizovaného sveta. Napriek tomu tu bolo toľko radosti v spoločnom prežívaní viery, v škole, s deťmi a s mládežou, že som sa tou radosťou cítil doslova unášaný. A tak to bolo aj v čase, keď som bol profesorom. Celým mojím životom sa tiahla aj niť, v ktorej kresťanstvo prináša Z n a m e n i a

č i a s

21


človeku radosť a rozširuje horizonty. Napokon, človek, ktorý je stále proti niečomu, robí svoj život neznesiteľným. No zároveň mi bolo vždy jasné, aj keď na inom základe, že evanjelium stojí proti mocenským zoskupeniam. Takáto situácia bola, prirodzene, mimoriadne drastická v časoch môjho detstva a mladosti až do konca vojny. V roku 1968 vstúpila kresťanská viera do kontrastu s novým modelom spoločnosti a vždy znova musela vystupovať proti mocensky predkladaným ideám. Znášať útoky a klásť odpor patrí teda k veci – je to však odboj, ktorý má vyniesť na svetlo to pozitívne. Podľa údajov Annuario Pontificio, ročenky Katolíckej cirkvi, ste len v roku 2009 zriadili osem nových diecéz, jednu apoštolskú prefektúru, dve metropolitné sídla a tri apoštolské vikariáty. Počet katolíkov stúpol spolu o 17 miliónov, teda o toľko, koľko obyvateľov má spolu Grécko a Švajčiarsko. Do takmer 3 000 diecéz ste menovali 169 nových biskupov. K tomu treba pripočítať audiencie, kázne, cesty a množstvo rozhodnutí, ktoré ste museli spraviť. Pri tom všetkom ste napísali aj veľké dielo o Ježišovi a onedlho vyjde aj druhý diel. Máte 83 rokov. Odkiaľ beriete silu? Najprv musím povedať, že všetko, čo ste vypočítali, je znakom intenzívnej vitality Cirkvi. Ak by sme ju pozorovali len z európskeho pohľadu, je na úpadku. Ale to je len jedna časť celku. V iných oblastiach sveta Cirkev rastie a žije, je plná dynamiky. Počet novokňazov v posledných rokoch v celosvetových rozmeroch stúpol, aj počet seminaristov. Na európskom kontinente zažívame len jednu stránku a nevnímame veľkú dynamiku prebudenia, ktoré v iných častiach skutočne prebieha a s ktorým sa na svojich cestách a pri 22

Z n a m e n i a

č i a s


návštevách biskupov ustavične stretám. Je pravda, že v skutočnosti to osemdesiattriročného človeka jednoducho preťažuje. Vďaka Bohu, je tu veľa dobrých spolupracovníkov. Na všetkom sa pracuje v spoločnom úsilí. Dôverujem, že Boh mi dá toľko síl, koľko potrebujem, aby som mohol vykonať to, čo je nevyhnutné. No pozorujem, že síl ubúda. Napriek tomu má človek dojem, že pápež by nás mohol niečo naučiť aj ako fitnessový inštruktor. (Pápež sa smeje.) To si nemyslím. Človek si, samozrejme, musí správne rozdeliť čas. A počítať s tým, že musí mať aj dostatok priestoru na odpočinok, aby potom, keď ho potrebujú, mohol byť plne k dispozícii. Skrátka, treba disciplinovane rešpektovať rytmy dňa a vedieť, na ktoré chvíle si šetriť sily. Používate stacionárny bicykel, ktorý vám predpísal predchádzajúci lekár, doktor Buzzonetti? Nie, k tomu sa vôbec nedostanem. A vďaka Bohu, nateraz to ani nepotrebujem. Pápež je teda ako Churchill: No sports! Áno! Z Druhej lóže Apoštolského paláca, kde sa konajú audiencie, sa obyčajne okolo 18. hodiny vraciate do svojho bytu. Na osobných audienciách tu ešte prijímate najdôležitejších spolupracovníkov. Z n a m e n i a

č i a s

23


Od 20.45 má pápež, ako sa hovorí, voľno. Čo robí pápež vo svojom voľnom čase, za predpokladu, že taký vôbec má? Áno, áno, čo robí…? Musí, samozrejme, aj vo svojom voľnom čase študovať úradné spisy a čítať. Ešte stále zostáva toľko práce. Ale okrem toho sú aj spoločné chvíle na jedlo s pápežskou rodinou – štyrmi ženami zo spoločenstva Memores Domini a s dvomi sekretármi. To sú aj chvíle uvoľnenia. Pozeráte spolu televíziu? So sekretármi pozerám správy a niekedy si spolu pozrieme aj nejaké DVD. Aké filmy máte rád? Veľmi pekný film je o svätej Jozefíne Bakhite, Afričanke, ktorý sme videli nedávno. A potom radi pozeráme film Don Camillo a ctihodný Peppone… … z ktorého asi poznáte naspamäť každú epizódu. (Pápež sa smeje.) Nie celkom. Možno teda zažiť pápeža aj celkom súkromne? Prirodzene. Slávime spolu Vianoce, cez sviatočné dni počúvame hudbu a rozprávame sa. Oslavujeme meniny a príležitostne aj spolu spievame vešpery. 24

Z n a m e n i a

č i a s


Sviatky teda slávime spoločne. Okrem spoločného času pri jedle sú to najmä ranné spoločné sväté omše. To je osobitne dôležitý okamih, v ktorom sme, počnúc Pánom, všetci veľmi intenzívne spojení. Pápež je vždy oblečený v bielom. Neoblečiete si niekedy vo voľnom čase miesto sutany sveter? Nie. To je odkaz niekdajšieho druhého sekretára pápeža Jána Pavla II., Mons. Mieczysława Mokrzyckého, ktorý mi povedal: „Pápež vždy nosil sutanu, to musíte robiť aj vy.“ Rimania zostali prekvapení, keď krátko po vašej voľbe za 264. Petrovho nástupcu videli pod vaším bývalým bytom nakladať do nákladného auta vaše osobné veci, s ktorými ste sa presťahovali do Vatikánu. Máte pápežský apartmán zariadený svojím vlastným nábytkom? Určite pracovňu. Bolo pre mňa dôležité mať svoju pracovňu tak, ako postupne rástla v priebehu viacerých desaťročí. V roku 1954 som si kúpil písací stôl a prvú knižnicu. Zariadenie sa postupne rozrastalo. Tam vnútri sú všetky moje knihy, poznám každý kút a všetko má svoju históriu. Preto som si celú pracovňu presťahoval. Ostatné miestnosti sú zariadené pápežským nábytkom. Ktosi zistil, že si zjavne zakladáte na trvácnych hodinkách. Nosíte náramkové hodiny Junghans zo šesťdesiatych alebo sedemdesiatych rokov.

Z n a m e n i a

č i a s

25

Svetlo sveta  

neskorigovaná ukážka

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you