zotrvávame na rovnakom mieste. Sériu diel z francúzskeho prostredia tvoria tentoraz kresby realizované v digitálnom formáte. Hlinka putoval krajinou s cieľom prechádzať trasu Cézanna. Cestu zaznamenával kres bami rovnakých miest, ktoré pred ním „premeriaval“ francúzsky maliar, no prirodzene k ním pridával nové. Vzniknuté obrazy pôsobia priam lyricky čisto, subtílne až meditatívne. Tento výraz podporuje médium. Kresby samé o sebe akoby ani neexistovali, ostávajú nám vzdialené, uložené na akomsi neuchopiteľnom abstraktnom mieste. Zobrazenia vypĺňa otvorený, prázdny biely priestor, ktorý zakladá plnosť týchto výjavov. Hlinka sa rozhodne netúži prevteľovať do role Cézanna, naopak, tu ide o krajinu, autenticky prežiť skúsenosť vizuálna – otvoriť sa skúsenosti miesta (Didi-Huberman). V tomto bode môžeme nachádzať antropologický rozmer Hlinkových kresieb. Zároveň sa tu rozohráva implicitný dialóg medzi dvoma maliarmi (ale aj časmi – minulosťou a prítomnosťou), ktorého živou potravou je teleológia hľadania nemennej povahy veci, prenikanie k jej organickej dreni. Prácu svirtuálnym prostredím môžeme analyzovať aj ako premiestňovanie veci – z historického času do stavu posthistorického,
bezrozmerného (nulorozmerného) – do komputácie definitívneho pojmu. Deleuze s Guattarim by povedali, že kým v maľbe sa hladký priestor podriaďuje ryhovanému (logos), v digitálnom formáte ide o prekrývanie ryhovaného hladkým, pričom tento pohyb rekurzívne pokračuje ďalej. V Hlinkovej tvorbe sa ukazuje práve tento asymetrický pohyb, približovania a vzďaľovania sa k veci, v tomto prípade krajine. Vrstvenie hladkého a ryhovaného je pohyb od otvoreného k uzavretému, od nemetrického k metrickému, decentralizovaného k centralizovanému, od haptického k optickému, od intenzívneho k extenzívnemu. Vo výsledku itak de o asymetrický pohyb, kolísanie medzi predmetným a abstraktným, kedy sa k veci približujeme vzďaľovaním. Lucia Miklošková