Page 1

Fenomén dobrovoľníctva v sociálnych službách Zborník príspevkov


Materiál je finančne podporený z projektu Európskej únie Grundtvig číslo 94100334 Participation, Identity, Integration, Remebrance: European Puzzle II. Za obsah zodpovedajú výlučne autori a Európska komisia ani národná agentúra nenesú zodpovednosť za použitie týchto informácií.            

                    

   

Recenzentky: Prof. PhDr. Anna Tokárová, CSc. PhDr. Lenka Vavrinčíková, PhD. © Tatiana Matulayová (editorka), Alžbeta Brozmanová Gregorová, Jana Janečková, Šárka Koubová, Nataša Matulayová, Sylwia Pelc, Ilona Kość, Stanislav Košč, Beata Szluz, Michaela Tureckiová, 2011 © Prešovská univerzita v Prešove 2011 Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani žiadnu jeho časť nemožno reprodukovať bez súhlasu majiteľa práv.   ISBN: 978‐80‐970485‐5‐6 


OBSAH Predhovor ............................................................................

4

Fenomén dobrovoľníctva optikou andragogiky a sociálnej práce Tatiana Matulayová................................................................

6

Evropský kontext a místní priority v segmentu občanského vzdělávání Michaela Tureckiová .............................................................. 17 Regionálny rozvoj – aspekt sociálnej práce Nataša Matulayová ................................................................ 37 Situation of Volunteering in Poland Sylwia Pelc ............................................................................ 46 Nowe oblicze wolontariatu – zapożyczenia kanadyjskie Ilona Kość ............................................................................. 53 Špecifické aspekty náboženskej motivácie pre dobrovoľnícku prácu v sociálnych službách Stanislav Košč ...................................................................... 65 Wolontariusz – streetworker wobec problemów osób bezdomnych Beata Szluz ........................................................................... 75 Hodnotenie dobrovoľníckej skúsenosti a vybrané determinanty dobrovoľníctva ako formy odbornej praxe Alžbeta Brozmanová Gregorová ............................................. 86 Dobrovolnictví studentů na Zdravotně sociální fakultě Jihočeské univerzity v Českých Budějovicích Jana Janečková - Šárka Koubová ....................................... 100


Predhovor Na prahu tretieho tisícročia dôsledkom postupujúcej modernizácie sa signifikantne mení aj diskurz občianstva. Spoločenskou výzvou sa stáva hľadanie rovnováhy medzi štátom, trhom a tzv. tretím sektorom (často vnímaným ako organizácie občianskej spoločnosti). Občianske vzdelávanie, ktoré je založené na hodnotách demokracie, slobody, participácie, sociálnej zodpovednosti a spravodlivosti predstavuje jeden z kľúčových nástrojov sociálneho rozvoja, sociálnej kohézie a sociálnej inklúzie. Dobrovoľníctvo je spoločenským javom, ktorý by mal byť predmetom výskumu aj takých vied ako je andragogika a sociálna práca. Tatiana Matulayová poukazuje na najčastejšie prístupy interpretácie dobrovoľníctva, ktoré je možné využiť aj vo výskume oboch vied. Na základe charakteristiky jedinečnosti oboch vied – andragogiky aj sociálnej práce vo vzťahu k fenoménu dobrovoľníctva poukazuje na podobnosti a odlišnosti predmetu ich skúmania. Načrtáva vybrané výskumné témy a problémy oboch vied. Optiku andragogiky uplatnila aj Michaela Tureckiová, ktorá analyzuje občianske vzdelávanie na pozadí kľúčových európskych dokumentov a správ. Následne referuje o súčasnom stave toho segmentu vzdelávania v kontexte celoživotného učenia. Autorka aj načrtáva základné charakteristiky súčasného stavu v analyzovanej oblasti v podmienkach Českej republiky. Koncentruje sa najmä na dilemy občianskeho vzdelávania a jeho väzbu na dobrovoľníctvo. Nataša Matulayová ponúka do diskusie príspevok o role sociálnych pracovníkov ako agensov spoločenských zmien. Analyzuje proces budovania kapacít a kreovania multisektorálneho partnerstva (miestnej akčnej skupiny), ktoré výrazne ovplyvňujú kvalitu spravovania konkrétneho územia. Na základe výskumných zistení identifikovanú relatívne nízku mieru zapojenosti obyvateľstva do formálneho dobrovoľníctva v Poľsku diskutuje Sylwia Pelc. Zvláštnu pozornosť venuje naznačeniu bariér rozvoja dobrovoľníctva na strane jednotlivcov aj spoločnosti. S viacerými tvrdeniami a postrehmi súvisiacimi s analýzou príčin súčasného stavu rozvoja dobrovoľníctva v Poľsku sa stotožňuje 4  


Ilona Košč, ktorá objasňuje odlišnosti v súčasnom stave tohto sociálneho fenoménu v Poľsku v komparácii so situáciou v Kanade. Spoločenský status a rolu dobrovoľníctva v kanadskej spoločnosti popisuje s poukazom napríklad na legislatívu ako jeden z determinantov rozvoja dobrovoľníctva. Stanislav Košč uvažuje o špecifikách náboženskej, osobitne kresťanskej motivácie pre dobrovoľnícku prácu v sociálnych službách. Kresťanská motivácia u dobrovoľníkov sa podľa autora prejavuje špecifickým prístupom k poskytovaniu sociálnych služieb. Výsledkom takto poskytovanej služby je potom efektívne uspokojovanie potrieb človeka v integrálnom ponímaní jeho osobnosti. Konkretizáciu zapojenia dobrovoľníkov do sociálnych služieb nachádzame v štúdii Beaty Szluz, ktorá objasňuje rolu dobrovoľníkov a sociálnych pracovníkov v kontexte terénnej sociálnej práce s bezdomovcami. Študentky a študenti vysokých škôl a univerzít predstavujú významnú skupinu dobrovoľníkov z kvantitatívneho aj kvalitatívneho aspektu. Alžbeta Brozmanová Gregorová hodnotí na základe výsledkov vlastného výskumu špecifiká dobrovoľníctva študentov a študentiek sociálnej práce a sociálnej pedagogiky v prostredí Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zároveň analyzuje niektoré faktory, ktoré determinujú napĺňanie vybraných funkcií dobrovoľníctva ako formy odbornej praxe v daných študijných odboroch. Aj nasledujúca štúdia Jany Janečkovej a Šárky Koubovej zhodnocuje súčasný stav dobrovoľníckej angažovanosti študentiek a študentov na Zdravotně sociální fakultě Jihočeské univerzity. Jednotlivé príspevky sme získavali od autoriek a autorov od roku 2009. Predkladaný zborník príspevkov vznikol v rámci programu Celoživotného učenia počas realizácie projektu Grundtvig Participácia, identita, integrácia a historická pamäť: Európske puzzle II. Veríme, že zborník prispeje k odbornej diskusii o výskume dobrovoľníctva optikou andragogiky a sociálnej práce, špecificky so zameraním na význam dobrovoľníctva v sociálnych službách.

V Prešove, júl 2011 5

Doc. PaedDr. Tatiana Matulayová, PhD.


FENOMÉN DOBROVOĽNÍCTVA OPTIKOU ANDRAGOGIKY A SOCIÁLNEJ PRÁCE Tatiana Matulayová1

Abstrakt: Dobrovoľníctvo je spoločenským javom, ktorý by mal byť predmetom výskumu aj takých vied ako je andragogika a sociálna práca. V prvej časti stati poukazujeme na najčastejšie prístupy interpretácie dobrovoľníctva, ktoré je možné využiť aj vo výskume oboch vied. V druhej časti najprv stručne charakterizujeme jedinečnosť oboch vied – andragogiky aj sociálnej práce vo vzťahu k fenoménu dobrovoľníctva s poukazom na podobnosti a odlišnosti predmetu ich skúmania. Načrtávame vybrané výskumné témy a problémy oboch vied. Abstract: Volunteering is a social phenomenon that should be the subject of research of sciences such as Andragogy and Social Work. In the first part of the paper we point to most common approaches of the volunteering interpretation, which can be used also in research of both sciences. In the second part first we briefly characterize the uniqueness of both sciences - Andragogy and Social Work in relation to the phenomenon of volunteering by pointing out similarities and differences in the object of their investigations. We sketch selected research topics and problems of both sciences. Fenomén dobrovoľníctva je zaujímavou výskumnou témou rôznych vied – najmä vied o človeku a spoločenských vied. Ich rozdielna optika umožňuje skúmať dobrovoľníctvo ako komplexný, morfogenetický sociálny jav. Dobrovoľníctvo je potom možné interpretovať na rôznych úrovniach rozličnou optikou jednotlivých vied s implikáciami pre sociálny rozvoj. K zásadným úrovniam interpretácie dobrovoľníctva ako sociálneho fenoménu optikou oboch analyzovaných vied –

                                                  1 Prešovská univerzita v Prešove, Filozofická fakulta, Katedra sociálnej práce, Ul. 17. novembra č. 1, 080 78 Prešov, tmatulay@gmail.com. 6   


andragogiky aj sociálnej práce patrí axiologický, štrukturalistický a ideologický prístup.2 Axiologický prístup je založený na analýze historického vývoja a interpretácii religióznych a sekulárnych hodnôt vzťahujúcich sa ku charite, filantropii, ale aj ku konceptu občianstva. Filozoficky sa tento prístup vzťahuje k latinskému voluntas v zmysle slobodnej vôle osoby, ktorá sa rozhodne venovať časť svojho času, talentu, energie a zdrojov v prospech spoločného dobra. Historické korene charity a filantropie, ktoré ovplyvnili vývoj v euro americkej kultúre nachádzame v antickom Grécku; neskôr v judaizme a kresťanstve. Identifikácia sekulárnych hodnôt vzťahujúcich sa k dobrovoľníctvu (demokracia, sloboda združovania a občianstvo) súvisí už s Aristotelovým chápaním občianskej spoločnosti, ako spoločnosti založenej na rešpekte k rozličným sféram združovania, rovnako ako dobrovoľnej podriadenosti súkromného záujmu verejnému dobru v polis (mestskom štáte). Vedúcou motiváciou k dobrovoľníctvu nebol altruizmus, ale sekulárne hodnoty asociované s reciprocitou (darca očakáva protihodnotu, spoločenské uznanie, kooperáciu) a občianskou povinnosťou distribuovať časť bohatstva v prospech chudobných s cieľom udržať sociálny pokoj. Uplatnením štrukturalistického prístupu je možné rozlišovať rôzne úrovne formalizácie organizácií, ktoré združujú ľudí so záujmom o verejné záležitosti a konanie aktivít v prospech spoločného dobra v súvislosti s mierou spoločenskej kontroly. V rámci tohto prístupu sú jednotlivými autormi ponúkané rôzne taxonómie dobrovoľníckych štruktúr, napríklad rozlíšenie päť hlavných typov dobrovoľníckych štruktúr: sociálno-podporné siete (social support networks), miestne združenia (grassroots associations), neziskové organizácie, agentúry poskytujúce sociálne služby (human services agencies) a súkromné nadácie. Predmetom analýzy a interpretácie je potom ich historická rola v poskytovaní služieb zraniteľným sociálnym skupinám. Interpretáciu problematizuje nedostatok hodnoverných dát, keď dobrovoľnícky sektor sa systematicky štatisticky sleduje len od druhej polovice 20. storočia. Do úvahy je potrebné vziať aj takú charakteristiku ako neformálnosť – množstvo lokálnych,

                                                  2 Text vychádza z hesla Voluntarism (Encyclopedia of Social Work, 4, 2011, s. 266-272). 7 


čiastkových, často okamžitých občianskych a iných iniciatív ani nie je možné štatisticky zachytiť. Prvé dva uvedené koncepty dobrovoľníctva sa vzťahujú k pojmu spoločenstvo (Gemeinschaft). Ferninand Tönnies (1987) objasnil vzťah medzi pojmami spoločnosť (Gesselschaft) a spoločenstvo (Gemeinschaft). Spoločenským prínosom komunít (spoločenstiev) fungujúcich ako sociálne organizmy je podpora zmyslu jednotlivca pre vzájomné vzťahy pomoci a zodpovednosti. Ak ideológiu definujeme ako sústavu konceptov, presvedčení alebo mýtov zdieľaných skupinou, vysvetľujúcich ako má fungovať spoločnosť, potom ideologický prístup interpretuje dobrovoľníctvo vo vzťahu k udržaniu alebo reforme sociálneho poriadku, distribúcii moci, vládnutiu. Prevládajúcimi konceptmi občianskej spoločnosti je teória sociálneho kapitálu Roberta Putmana. Všetky uvedené prístupy interpretácie dobrovoľníctva sú významné aj pre obe vedy – andragogiku aj sociálnu prácu. Andragogika ako sociálna veda Andragogika sa profiluje nielen ako veda o edukácii (teda ako súčasť vied o výchove), ale aj ako moderná sociálna veda o edukácii dospelého človeka. Rešpektuje zvláštnosti a osobitosti dospelej populácie, zaoberá sa jej personalizáciou, socializáciou, ako aj enkulturáciou. V najširšom ponímaní je teóriou (vedou) o vzdelávaní a výchove dospelého jednotlivca (napr. Prusáková, 1996, 2000, 2002, Perhács, 2002, Palán, 2002, Beneš, 2001, Šimek, 1995, Znebejánek, 1998 a ďalší). V súčasnosti nie je jednotná klasifikácia andragogiky. Pre účely tejto štúdie plne vyhovuje členenie andragogiky najčastejšie uvádzané v slovenskej odbornej literatúre (Prusáková, 1996, s. 101-109). Východisko klasifikácie tvoria všetky základné oblasti života človeka, kde je najviac vystavovaný zmenám, kde hľadá životnú orientáciu, spôsoby ďalšieho utvárania, sebazdokonaľovania a sociálnej pomoci. Ide o oblasť profesie, voľného času a sociálneho zabezpečenia. Andragogiku členíme na profesijnú3, kultúrnu4, sociálnu5.                                                   3 zameraná na ďalšie odborné vzdelávanie dospelých, zahrňujúc i vzdelávanie rekvalifikačné, personálny manažment, starostlivosť o rozvoj ľudských zdrojov, poradenstvo, ako postupovať v profesijnej kariére apod. 8   


Problematiku dobrovoľníctva zaraďujeme do sociálnej andragogiky, ktorá patrí ku konštitujúcim sa vedným odborom v slovenskej andragogike. Skúma vzťah medzi sociálnym prostredím a výchovou dospelého človeka, socializáciu dospelého z hľadiska jeho výchovnej a vzdelávacej aktivizácie. Pri genéze konštituovania sociálnej andragogiky sa hľadajú korelačné vzťahy andragogiky, sociológie, psychológie, sociálnej pedagogiky, sociálnej psychológie a ďalších príbuzných vedných disciplín.6 Uviedli sme, že sociálna andragogika je len konštituujúcou sa disciplínou, pričom pomerne obtiažne hľadáme v zahraničnej odbornej literatúre zmienku o jej ekvivalente v systéme vied. V sociálnej práci je iná situácia – vo svete existuje nepreberné množstvo odbornej literatúry rôzneho charakteru vzťahujúcej sa najmä k sociálnej práci ako praktickej činnosti. Cieľom sociálnej andragogiky je zlepšovanie sociálnych vzťahov, resp. pomoc doviesť dospelého k vytvoreniu adekvátnych interpersonálnych vzťahov, lepšie plnenie sociálnych rolí, zlepšovanie a vyzretosť sociálnych vzťahov a prehĺbenie komunikácie vedúcej k partnerstvu a solidarite (Ďurič et al., 2000, s. 408-410). Dobrovoľníctvo z aspektu sociálnej práce Začiatky formovania sociálnej práce ako svojbytnej práce sú zviazané s charitatívnymi, filantropickými a dobrovoľníckymi aktivitami. V priebehu 20. storočia sa síce postupne sociálna práca profesionalizovala, dobrovoľníci ale zostávajú významným zdrojom potrebným pre plnenie poslania sociálnej práce. Spoločenský význam sociálnej práce sa podobne ako u andragogiky odvíja od jej poslania. V procese „…hľadania rovnováhy medzi dôstojnou nezávislosťou a sociálnou solidaritou…”, ktorú považuje aj v súčasnosti OECD (1998) za jednu z priorít sociálnej politiky pre najbližšiu budúcnosť je poslaním sociálnej práce „…zlepšovať vzájomnú adaptáciu                                                                                                                                                         4 zameraná na voľnočasové aktivity, kultúrno-výchovnú činnosť, záujmové vzdelávanie, občianske vzdelávanie 5 zameraná na oblasť sociálnej práce, sociálnej starostlivosti. 6 O etablovanie a rozvoj tohto vedného odboru sa v SR zaslúžili také osobnosti ako prof. PhDr. a PaedDr. Ján Perhács, CSc., doc. PhDr. Rozália Čornaničová, CSc., PhDr. Mária Machalová, CSc. a prof. PhDr. Anna Tokárová, CSc. 9 


jednotlivcov, rodín, skupín a sociálneho prostredia, v ktorom žijú a rozvíjať sebarešpekt a sebazodpovednosť jednotlivcov, využijúc ich individuálne kapacity, medziľudské vzťahy a zdroje poskytnuté komunitou.”7 Komparáciou vyššie definovaného poslania sociálnej andragogiky a sociálnej práce dochádzame ku konštatovaniu ich blízkosti – obe praktické činnosti, ktoré majú aj svoju profesijnú podobu, smerujú k podpore sociálneho kapitálu. Rozdiel nachádzame v prístupoch a nástrojoch (stratégiách, metódach, intervenciách) oboch skupín profesionálov. Ivo Úlehla (1999, s. 16) tvrdí, že sociálna práca stojí na troch oporných bodoch, ktoré predstavujú spoločenské normy, spôsoby správania klienta, ktoré sa s nimi nezhodujú8 a profesionálna odbornosť pracovníka, vďaka ktorej je sociálny pracovník sprostredkovateľ medzi normami a klientom. Poslaním sociálnej práce je potom viesť dialóg medzi tým, čo chce spoločnosť v svojich normách a tým, čo si praje klient. Všeobecný cieľ sociálnej práce spočíva v sústavnej koordinácii zmien na strane noriem i na strane klientových spôsobov. Novodobá sociálna práca má reagovať na negatívne efekty globalizácie a postmodernity objavením svojho staronového poslania – podpory sociálnej kohézie. Od sociálnej práce a sociálnych pracovníkov sa očakáva, že sa budú svojou činnosťou zasadzovať za mier a proti násiliu a že budú pracovať v prospech dosiahnutia rovnosti príležitostí pre všetkých ľudí tak, aby mohli rozvíjať svoj potenciál v najširších dimenziách ľudskej existencie. V najnovšej odbornej literatúre sa v súvislosti s vymedzovaním poslania a cieľa sociálnej práce stretávame s konceptom sociálneho fungovania. Napriek skutočnosti, že sociálne fungovanie je mnohoznačným pojmom, autori ho definujú ako “schopnosť ľudí vykonávať úlohy denného života a angažovať sa vo vzťahoch k iným ľuďom spôsobom, ktorý je uspokojivý pre nich samých, ale aj pre druhých a zodpovedá potrebám organizovanej komunity”. Diskutovanými sú aj napríklad koncept občianstva a občianskej spoločnosti, či teória sociálneho kapitálu. Najnovšie definície sociálnej práce sú smelou víziou i veľkou výzvou pre celú odbornú verejnosť. Podpora rozvoja                                                   7 K. Repková, 1998, s. 94 8 Klientom sociálnej práce môže byť jednotlivec, skupina, komunita. 10   


dobrovoľníctva u obyvateľov sa v týchto súvislostiach ukazuje ako jedna z možností riešenia sociálnych problémov súčasnosti. Vzťah andragogiky a sociálnej práce Vzťah andragogiky (resp. sociálnej andragogiky) a sociálnej práce (do diskurzu vstupujú aj odborníci napr. sociálnej pedagogiky) patrí v slovenských (ale v konečnom dôsledku aj českých, poľských, ale aj nemeckých) podmienkach k stále pertraktovaným témam (bližšie Határ, 2006, Tokárová, 2002, Hroncová, 2000, Ondrejkovič, 1999 a iní)9. Súhlasíme s názorom Z. Palána (2002, s. 195), že je možné „aplikovať sociálnu andragogiku pri realizácii niektorých odborných činností sociálnej práce. Ide o súbor teórií, stratégií, zásad a pravidiel zameraných na orientáciu, vedenie, pomoc, starostlivosť a udržovanie osobnostných kompetencií človeka v ťaživej sociálnej situácii.“10 Ciele a úlohy sociálnej andragogiky a sociálnej práce (ktorá má širšie pole pôsobenia) vystupujú v teórii a spoločenskej praxi paralelne. Pokiaľ sa sociálna práca orientuje v prevažnej miere na usmerňovanie sociálneho pracovníka na neandragogickú činnosť11, sociálna andragogika poskytuje možnosti pre sociálneho andragóga pôsobiť na klientov v oblasti výchovy a vzdelávania. „Sociálna andragogika vychádza zo sociálneho systému, ktorý pramení z rešpektovania miery účasti a zodpovednosti občana za seba, svoju rodinu, a z etického hľadiska aj za spoločnosť, v ktorej sa nachádza. Ide tu o osobnú participáciu na spoločenských veciach, pre ktoré je potrebné vytvoriť vhodné podmienky, vyšpecifikovať mieru zodpovednosti jednotlivých subjektov, akými sú subjekty tretieho sektora, miesto obcí a garancie štátu“ (Ďurič et al., 2000, s. 409). Uvádzané tvrdenie je podľa nášho názoru možné aplikovať aj na sociálnu prácu. Dobrovoľníctvo je (stále významnejšou) témou nielen sociálnej práce, ale aj andragogiky.                                                   9 C. Határ (2006) veľmi presne zmapoval vo svojej monografii publikačnú činnosť k tejto problematike najmä slovenských autoriek a autorov. 10 Sociálna práca je samostatnou (svojbytnou) transdisciplinárnou vednou disciplínou, ktorá využíva poznatky mnohých iných vedných disciplín. 11 Na druhej strane je nutné upozorniť na význam edukačného pôsobenia sociálnej pracovníčky a sociálneho pracovníka v pomáhajúcom vzťahu. 11 


Už od druhej polovice minulého storočia sa dobrovoľníctvo vníma ako súčasť sociálneho rozvoja (napr. Biddle - Biddle, 1968, s. 213). Z aspektu oboch vedných disciplín sú na dobrovoľníctve ako sociálnom fenoméne zaujímavé najmä tieto otázky12: - dobrovoľníctvo ako súčasť sociálneho učenia dospelého človeka, - dobrovoľníctvo ako cesta riešenia vybraných životných a sociálnych udalostí, - dobrovoľníctvo v jednotlivých obdobiach dospelosti, - dobrovoľníctvo ako jedna z možností trávenia voľného času, - profesionalizácia dobrovoľníctva, - edukačný aspekt manažmentu dobrovoľníctva, - edukácia dospelej populácie k dobrovoľníctvu. Memorandum o celoživotnom vzdelávaní z konferencie v Lisabone v roku 2000 (Memorandum, 2001) okrem iného zdôrazňuje význam informálneho učenia pre život dospelého človeka. Rôzne príklady (najmä z USA) dokazujú, že dobrovoľníckym aktivitám sa môžu venovať všetci ľudia (nielen dospelí, ale aj deti a mládež). Dobrovoľníctvo sa vníma ako pozitívna životná skúsenosť v určitých obdobiach života, ktorá prináša jedincovi mnohoraké efekty v osobnom i profesijnom živote. Stáva sa tak súčasťou výskumu kvality života (je možné uvažovať o vzťahu dobrovoľníctva k sociálnej opore a sociálnej sieti jednotlivca, k profesijnej kariére apod.). Andragogický aspekt dobrovoľníctva v sociálnych službách V slovenskej i českej odbornej literatúre v súčasnosti nie je explicitne vymedzená podstata andragogickej dimenzie, príp. andragogického aspektu javov. Autori, ktorí sa nad touto otázkou zamýšľajú (najmä Beneš, 2001, Prusáková, 2002, Šimek, 2002) sa okrem iného zhodujú v názore, že andragogika reaguje na spoločenské zmeny, ktoré pre ňu aj predstavujú najväčšiu výzvu. Zhodujú sa aj v konštatovaní, že andragogika v porovnaní s inými vednými odbormi vníma svoj predmet skúmania komplexne. Pre potreby tejto štúdie sa prikláňame k názoru V. Prusákovej (2002, s. 73), ktorá považuje za špecifikum andragogického                                                   12 Uvádzame otázky, ktoré sú zaujímavé pre obe disciplíny. Diapazón otázok pre sociálnu prácu je širší. 12   


aspektu zdôraznenie kreatívnej úlohy výchovy a sebavýchovy dospelého človeka. Teória i prax sa zhodujú v definovaní dobrovoľníka. Dobrovoľník je človek, ktorý bez nároku na finančnú odmenu (niekedy za úhradu nákladov) sporadicky alebo pravidelne poskytuje svoj čas, energiu, vedomosti a zručnosti v prospech ostatných ľudí a spoločnosti bez toho, aby to bol povinný robiť na základe príbuzenských vzťahov alebo profesionálnej činnosti. Dobrovoľníkom sa môže stať každý, bez rozdielu pohlavia, veku, vzdelania, profesie, vierovyznania, či postavenia na trhu práce. Existuje viacero štúdií, ktoré sa zaoberajú touto otázkou a zisťujú, ktoré z týchto charakteristík najviac ovplyvňujú ochotu ľudí byť dobrovoľníkmi. V slovenskej dobrovoľníckej praxi sa stretávame v podstate s troma základnými typmi dobrovoľníkov (Mydlíková, 2002, s. 11): - „ľudia pracujúci v organizácii bez akejkoľvek finančnej náhrady a kompenzácie, - odborníci (prekladatelia, právnici, terapeuti), ktorí poskytujú vysoko špecializované služby, a ktorí sú ohodnotení len symbolickou odmenou, - členovia správnych rád organizácií.“ V súčasnosti dobrovoľníctvo predstavuje len jednu z možností trávenia voľného času, často pre mnohých ani zďaleka nie najatraktívnejšiu. Stotožňujeme sa s názorom Miroslava Krystoňa (2003, s. 60), ktorý tvrdí, že: „Prirodzený záujem o problémy iných, solidárny prístup k tým, ktorí to potrebujú, nezískava človek geneticky … Záujem o iných ľudí, ochota altruisticky pomôcť je preto … integrálnou súčasťou všeobecného cieľa výchovy, ktorým je dnes samostatná a zodpovedná osobnosť.“ Verejnosť je potrebné edukovať rôznymi cestami, aby si osvojila presvedčenie, že dobrovoľníctvo je zaujímavý, hodnotný a uznávaný spôsob trávenia voľného času. Kľúčom k vytváraniu takéhoto presvedčenia je kultúra dobrovoľníctva – t.j. vytvorenie prodobrovoľníckej atmosféry v spoločnosti. V odbornej literatúre sa stretávame aj termínom kultúra priateľská k dobrovoľníkom. K tomu je potrebné: 13


- rozvíjať marketing dobrovoľníctva, - podporovať transparentnosť grantových schém, určených pre podporu a rozvoj tretieho sektora, - vytvárať adekvátne finančné a materiálne podmienky pre dobrovoľníctvo, - pravidelne hodnotiť dobrovoľnícke iniciatívy a projekty, - v širokej miere spoločensky oceňovať dobrovoľníctvo. Osobitnou otázkou je v tejto súvislosti infraštrukúra dobrovoľníctva. Termín infraštruktúra vo všeobecnosti označuje také politické, spoločenské a ekonomické podmienky, ktoré by umožňovali naplno rozvíjať dobrovoľníctvo (dobrovoľnícke hnutie, angažovanosť). Infraštruktúra má byť založená na potrebách dobrovoľníkov a komunít a brať do úvahy špecifické charakteristiky a požiadavky poskytovateľov dobrovoľníckych príležitostí a na druhej strane príjemcov. Vďaka fungujúcej infraštruktúre dobrovoľníctva môže každý aktívne prispieť ku komunitnému rozvoju a má rovnaký prístup k dobrovoľníckym aktivitám. Jedným z určujúcich znakov úrovne jej rozvoja je existencia dobrovoľníckych centier. Ďalšou z dôležitých otázok je z andragogického aspektu profesionalizácia dobrovoľníctva. Dobrovoľníctvo sa v mnohých oblastiach stáva službou rovnako náročnou ako zamestnanie. A hoci neziskové organizácie bez dobrovoľníkov vlastne nemôžu existovať, v súčasnosti sa nezaobídu ani bez plateného personálu. Dobrovoľníci i zamestnanci sa tak stávajú pre organizácie rovnako dôležití. Vo vzťahu zamestnanci a dobrovoľníci vznikajú rôzne problémy z konfliktu rolí týchto skupín a aj z rôznej úrovne ich profesionality. Nie je jasné, či zvyšujúce sa vzdelávacie štandardy u oboch, sú schopné uľahčiť efektívnejšiu kooperáciu alebo len ďalej zvyšujú rivalitu medzi nimi. Záver V posledných dvoch dekádach sa síce problematika dobrovoľníctva začala pertraktovať aj v slovenskej odbornej spisbe z oblasti andragogiky a sociálnej práce, absentuje ale odborná diskusia o špecifikách optiky oboch vied, ich podobnostiach a odlišnostiach, aktuálnych výskumných témach a problémoch. Ponúkli sme do diskusie len niektoré námety. 14  


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV BENEŠ, M. 2001. Andragogika: filozofie – věda. Praha: EUROLEX BOHEMIA, 112 s. ISBN 80-86432-03-3. BIDDLE, W.W. – BIDDLE, L. J. 1998. Encouraging Community Deveploment: A Training Guide For Local Workers. New York, 224 s. ISBN 03-063895-X. ĎURIČ, L. – HOTÁR, V. S. – PAJTINKA, Ľ. 2000. Výchova a vzdelávanie dospelých: výkladový a terminologický slovník. Bratislava: SPN, 547 s. ISBN 80-08-02814-9. HATÁR, C. 2006. Sociálna pedagogika, sociálna andragogika a sociálna práca v kontexte teoretických, profesijných a vzťahových reflexií. Nitra: PF UKF, 150 s. ISBN 80-8094-0150. HRONCOVÁ, J. 1999. Analýza vzťahu sociálnej pedagogiky a sociálnej práce. In Pedagogická revue, ISSN 1335-1982, roč. 51, č. 3, s. 241 – 245. KRYSTOŇ, M. 2003. Voľný čas a dobrovoľníctvo. In Dobrovoľníctvo v meste Banská Bystrica: zborník zo semininára. Banská Bystrica: PF Univerzita Mateja Bela, 77 s. ISBN 80-8055-750-0. MYDLÍKOVÁ, E. a kol. 2002. Dobrovoľníctvo na Slovensku alebo čo si počať s dobrovoľníkom. Bratislava: ASSP, 55 s. ISBN 80968713-0-7. ONDREJKOVIČ, P. 1999. Sociálna pedagogika a sociálna práca. In Práca a sociálna politika, ISSN 1210-5643, roč. 7, č. 5, s. 6 – 8. PRUSÁKOVÁ, V. 1996. Andragogika – súčasný stav a perspektívy vývoja na Slovensku. In Pedagogická revue, ISSN 1335-1982, roč. 48, č. 3 - 4, s. 101 – 109. PRUSÁKOVÁ, V. 2002. Úloha vedy pre vzájomné porozumenie, kvalitu a hodnotu vzdelávania dospelých. In Rovnaké – nerovnaké príležitosti na vzdelávanie dospelých. Bonn: Institut für Interanationale Zusammenarbeit des Deutschen Volkshochschul-Verbandes, s. 69 – 77. ISBN 80-88982-51-0. PERHÁCS, J. 1998. Teoretické východiská zamerania profesijnej kompetencie sociálneho andragóga. In Profesionalita vo výchove a vzdelávaní dospelých: zborník z vedeckej konferencie. Bratislava: FF Univerzity Komenského, 83 s. 15


PALÁN, Z. 2002. Lidské zdroje: výkladový slovník. Praha : Academia, 280 s. ISBN 80-200-0950-7. Voluntarism. 2011. In Encyclopedia of Social Work, s. 266 – 272, ISBN 978-0-19-531036-8. ŠIMEK, D. 1997. Integrální andragogika. Olomouc: Univerzita Palackého, 154 s. TOKÁROVÁ, A. a kol. 2003. Sociálna práca. Prešov: AKCENT – PRINT, 573 s. ISBN 80-968367-5-7. ŮLEHLA, I. 1999. Umění pomáhat. Praha, SLON. ISBN 8085850-69-9. ZNEBEJÁNEK, F. 1998. Podmínky rozvoje andragogiky: konstruktivistický přístup. In Člověk a společnost na prelomu tisíciletí: zborník z medzinárodnej konferencie. Olomouc: Palackého Univerzita, s. 480. ISBN 80-7067-923-9.

16  


EVROPSKÝ KONTEXT A MÍSTNÍ PRIORITY V SEGMENTU OBČANSKÉHO VZDĚLÁVÁNÍ Michaela Tureckiová13 Abstrakt: Studie se zabývá vývojem konceptu občanství a vzdělávání k němu v evropském kontextu, včetně uvedení příkladu projektů vzdělávání dospělých zaměřených na podporu aktivního evropského občanství. Na příkladu České republiky pak přibližuje základní přehled stavu občanského vzdělávání v systému celoživotního učení, vybraná dilemata tohoto segmentu dalšího vzdělávání dospělých a jeho vazbu na dobrovolnictví. Abstract: The paper deals with the development of the concept of citizenship and education to it within the European context and gives also examples of adult education projects focusing on support of active European citizenship. Using the example of the Czech Republic, it then presents a basic overview of the state of civic education in the system of lifelong learning, selected dilemmas of this segment of continuing education of adults and its link to voluntary activities. Úvod Současný koncept občanského vzdělávání dospělých, jeho významy, funkce a role, je spoluutvářen rámcem sjednocující se evropské vzdělávací politiky, zaváděním konceptu celoživotního učení do praxe a pochopitelně též ovlivňován celkovou situací ve společnosti a vývojem ve vědách o výchově, vzdělávání a vyučování. Úvahy o potřebnosti občanského vzdělávání a jeho uvádění do vzdělávací praxe nejen na úrovni počátečního vzdělávání dětí a mládeže (oblast občanské výchovy, využívání tzv. mezipředmětových vztahů a nověji formování klíčových kompetencí s občanským vzděláváním souvisejících, či ho dokonce předpokládající) nabraly v Evropě na významu zejména v souvislosti s vyhlášením roku 2005 Evropským rokem občanství rozvíjeného cestou vzdělávání. Přičemž lze oprávněně tvrdit, že občanské vzdělávání dospělých se v evropských i                                                   13 Univerzita Karlova v Praze, Filozofická fakulta, Katedra andragogiky a personálního řízení, Celetná 20, 116 42 Praha 1, Česká republika, michaela.tureckiova@ff.cuni.cz. 17 


mimoevropských zemích rozvíjelo již dlouho před tímto datem. Smékal a kol. (2010, s. 14) doslova uvádějí, že „v některých zemích probíhá občanské vzdělávání již dlouhou dobu14, v posledních dvou dekádách však dochází k jeho rozšiřování a uznání jeho důležitosti“. S odkazem na Jarvise (2009, s. 11) lze přitom dokonce odvodit, že přinejmenším západoevropská podoba vzdělávání dospělých je s občanským vzděláváním spojena přinejmenším od poloviny 90. let 20. století, a to v souvislosti se zaváděním konceptu celoživotního vzdělávání (dnes celoživotní učení) tak, jak byl rozpracován v dokumentech Evropské unie z té doby (1995, 2000 a 2001 – ibid). Podle Kopeckého (2010, s. 2) nejsou obě související témata, totiž problematika aktivního občanství a vzdělávání k němu, adekvátně a plně uchopitelná bez zasazení do vlastních širších souvislostí. Uvedený autor k tomu dodává, že „v prvním případě se jedná o redefinici občanství, které je třeba nově pojímat nejen jako občanství aktivní, ale i zakotvené také v jiných rámcích, než je národní stát [a že] v druhém případě je zohledněn kontext procesu celoživotního vzdělávání (učení) a jeho politického zpracování ze strany mezinárodních organizací“. (ibid) Podobně přistupuje k problematice občanského vzdělávání rovněž základní zde průběžně využívaný referenční materiál Analýza občanského vzdělávání dospělých (Smékal a kol., 2010), a proto také v dalším textu tohoto příspěvku se budeme věnovat postupně oběma uvedeným tématům s tím, že je současně budeme vztahovat k problematice dobrovolnictví, respektive k vzájemným přesahům a možným synergickým efektům mezi uvedenými klíčovými kategoriemi. Proměny konceptu občanství v evropských souvislostech Podle Tureckiové a Wynne (2008, s. 13) prošly debaty o občanství v historickém přehledu – počínaje 18. stoletím – zhruba následujícím vývojem: na počátku byl zájem o občanská práva (například právo na svobodu projevu a na majetek), v 19. století převažoval zájem o politická práva (například volební                                                   14 Například první český zákon o občanském vzdělávání byl přijat již krátce po vzniku samostatné Československé republiky (v únoru 1919) – konkrétně se jednalo o zákon č. 67/1919, o organizaci lidových kurzů občanské výchovy. Zákon byl zrušen k 1. 8. 1959, což však není pro tento text – na rozdíl od dalšího vývoje občanského vzdělávání v Československu – ta nejpodstatnější informace. 18   


právo), ve 20. století se předmětem debaty stávají sociální práva (například právo na vzdělání a sociální zabezpečení). Soudobé debaty o občanství pak „probíhají souběžně s diskusemi o vhodných systémech sociální péče [a] zabývají se tím, jak udržovat rovnováhu mezi právy a svobodami jednotlivce a skupinovými potřebami v multikulturních pluralitních společnostech“. (ibid)15 Při konceptualizaci pojmu občanství se tradičně rozlišují jeho tři aspekty, totiž občanský, politický a sociální. (Marshall, 1950, in Tureckiová, Wynne, 2008, s. 13) Všechna tato hlediska jsou stále relevantní a zůstávají platná až do současnosti s tím, že zhruba v posledním čtvrtstoletí se z tématu občanství a posléze i z požadavku na vzdělávání k němu stalo významné politikum. Kopecký (2010, s. 5) k tomu mezi dalšími znaky politiky – realizované v období často dramatických (rychlých a diskontinuitních) a svojí povahou komplexních sociálních změn – uvádí, že se specifickou oblastí politiky stává tzv. subpolitika. Tedy to, co „dříve nebylo bráno jako politické, ale dnes to již za politické začínáme považovat. Nejtypičtější subpolitiku reprezentují problémy vznikající ve vztahu společnosti a přírody (okolo nás i v nás)“. (ibid) Témata, dříve vnímaná jako nevýznamná nebo přinejmenším nepolitická, získávají nejen stále větší pozornost, ale spoluvytvářejí koncept angažovaného občana, projevujícího se aktivně například v oblasti ekologických iniciativ, hnutí za práva spotřebitelů nebo beroucího se za práva specifických skupin občanů, tradičně ohrožených vyloučením ze sociálního, tj. kulturního či obecněji pojatého občanského nebo komunitního života (rodiče na rodičovské dovolené, senioři, pacienti či klienti sociálních služeb apod.). Kopeckým (ibid) dále uváděné téma genderu, které lze přinejmenším v České republice již relativně dlouhou dobu považovat za součást mainstreamu, je názornou ukázkou toho, jak se může ve společnosti objevit potřeba určitou oblast politizovat a jak se veřejná diskuse k tématu může týkat nejrůznějších oblastí lidského života. V tomto případě se může jednat o slaďování profesních a dalších životních rolí žen a nověji též mužů, prevenci domácího násilí, větší podíl žen na veřejném životě, ve vědě, ale též o míru zapojování žen a mužů například právě do dobrovolnických aktivit. Současně lze toto téma uvést                                                   15 Srovnej též s Wynne, Kopecký (2010, s. 83). 19 


jako dobrý příklad toho, jak se liší angažovanost občanů na řešení problémů s tématem souvisejících i tematika vzdělávání k němu v různých zemích Evropské unie. Na příkladu mezinárodního projektu partnerství (dřívější Grundtvig 2) realizovaného v letech 2006–2008 pod názvem „Evropské Puzzle: Od místního a lokálního k evropskému občanství“ lze doložit, že témata práv žen na účast v politickém, veřejném / komunitním a profesním životě jsou zcela jinak kontextualizována a zdůrazňována nejen v tradičně relativně odlišném prostředí Irska, ale například také ve středoevropském regionu (odlišnosti katolického Polska a sekularizované České republiky) a v Německu jako příkladu rozvinuté západoevropské země, pro kterou se jako daleko významnější ukázalo v uvedeném projektu téma historické (národní či kolektivní) paměti. Na uvedený projekt navázal v r. 2009 další, s názvem European Puzzle II: PIIR, v jehož rámci jsou řešena konkrétní témata participace, integrace, identity a kolektivní (historické) paměti, identifikovaná v projektu předchozím. Podle odlišnosti možných konotací jednotlivých pojmů a na různostech přístupu k nim v různých národních společnostech (ČR, SR, Polsko a Irsko) lze ukázat také na směr a míru rozvoje občanského vzdělávání v uvedených státech. Na příkladu integrace, jako tématu, jež je nejvíce společné všem v projektu zúčastněným zemím, respektive účastníci projektu se nejlépe shodli na jeho významech, lze ukázat jak vliv politických a ekonomických faktorů na konkrétní podobu diskuse o uvedeném fenoménu, tak na možnost využít ho v občanském vzdělávání a poukázat i na jeho provázanost s tématy dalšími. Tato polytematičnost a mnohovrstevnost diskusí je přitom typická také pro ostatní témata spadající do celku občanství a vzdělávání k němu. Podle závěrů z projektu European Puzzle (2006–2008) patří k diskutovaným oblastem v rámci tématu integrace například: „modely integrace (asimilace, multikulturalismus, interkulturalismus), dilemata s integrací spojená (integrace vs. exkluze, komunita vs. individualita, univerzalita vs. lokální kontext), kulturní diverzita, etnické menšiny, sociální inkluze / koheze / kontrola / exkluze / zodpovědnost, uznání, rovnost, demokratická kultura, tolerance, pluralismus, …, rasismus, 20  


xenofobie, marginalizace, izolace, segregace“. (Tureckiová, Wynne, 2008, s. 48-49) V projektu European Puzzle II (2009-2011) jsou jednotlivé klíčové oblasti dále zpracovávány a na odlišnostech tohoto zpracování národními skupinami ještě více vystupují do popření národní kontexty a specifika pojetí občanství a participace na rozvoji občanské společnosti v ČR, SR, Polsku a Irsku. Zároveň s tím se však ukazuje také řada shod, a to jak v tematice, tak ve zvolených vzdělávacích strategiích a používaných metodách. Požadavek aktivnější účasti dospělých na politickém dění má přitom být nejen projevem praktikovaného občanství, ale současně též možností, jak pozitivně ovlivnit vývoj demokracie v Evropě, respektive zvrátit aktuální stav popisovaný některými autory napříč politickým spektrem jako krize současné podoby demokracie nejen v uvedeném geografickém celku. Za rámcová témata, jež propojují všechny zde již uvedené aspekty občanství, jsou relevantní pro občanské vzdělávání a jejich studium vyžaduje interdisciplinární přístup, lze považovat zejména procesy globalizace či evropeizace a s nimi provázanou individualizaci, široce pojatou problematiku sociální exkluze a s ní spojená rizika, různé formy a prostředky integrace, diverzitu, inter- či multikulturalitu. Schulz et al. (2010) uvádějí také další související významné společenské změny, ovlivňující kontext občanství a občanského vzdělávání. Konkrétně se jedná o změny vnějších hrozeb občanské společnosti (terorismus a extremismus), migraci na národní i mezinárodní úrovni a imigrační vlny, pokračující modernizaci společnosti (nové typy médií a nová využití pro média tradiční, nárůst spotřeby a transformace společenských struktur), narůstající význam nevládních organizací ve smyslu zprostředkovatelů pro aktivní občany (cit. dle Smékal a kol., 2010, s. 14 – upraveno a doplněno M. T.). Wynne, Kopecký (2010, s. 84) doplňují kromě již uvedených také některé další faktory: hodnocení právního statutu občanství (způsoby nabývání občanství), úloha národního státu (problematická vazba občanství a národní identity na národní stát), politický terén (vliv vzdělávání na rozvoj či zachování demokracie), „detradicionalizace“ (měnící se role rodiny a církví), sociální kapitál (pozitivní i negativní vlivy vztahových sítí), neoliberální opatření (privatizace služeb a s nimi spjatých činností, změněná role státu a přenos odpovědností na 21


jednotlivce), životní prostředí (trvale udržitelný rozvoj a omezování environmentálních rizik), morální otázky (sociální odpovědnost a solidarita, potřeba globálních forem občanství, dopady individuálních rozhodnutí na okolí, například spotřebitelské chování, koncepty spotřebitelského a etického občanství), diskuse o deficitech (vazba na morální výchovu, sdílené hodnoty a mravní závazky, tzv. deficitní model občanství, který předpokládá asimilaci kulturních identit menšin a vytvoření homogenní kulturní identity komunity), participace (snižující se míra účasti na politickém životě, respektive rezignace na využívání politických práv, obavy z dominance extrémních názorů), občanská společnost (ohrožení úpadkem spolkového života). (ibid) Stejní autoři pak doplňují témata významná v kontextu sjednocující se Evropy: problematika víceúrovňového vládnutí (celoevropská, národní, regionální a lokální úroveň), uplatňování principu subsidiarity a kosmopolitismus jako požadavky na občany EU a na správu záležitostí, respektive rozhodování o opatřeních. (Wynne, Kopecký, 2010, s. 84-85) Při studiu fenoménu občanství a v náhledu na něj se vedle tradičních přístupů, tj. liberalismu, občanské republikánské tradice a komunitního přístupu, začíná prosazovat tzv. kosmopolitní občanství, jež reflektuje výše uvedené souvislosti a změny sociální reality a rozšiřuje jejich obsah nad rámec národních států. Za oficiální, nebo přinejmenším referenční lze považovat koncept občanství ve „společné“ Evropě vymezený Radou Evropy, která rovněž rozlišuje mezi občanstvím jako statusem, vymezujícím práva a odpovědnosti, svobody a povinnosti občanů, a mezi občanstvím jako společenskou rolí vymezenou v souvislosti s očekávanými vzorci jednání v kontextu určitého geograficky ohraničeného společenství v rámci začlenění jedince do takové komunity. Wynne, Kopecký (2010, s. 89) k tomu explicitně dodávají, že „občanství zahrnuje politické, právní, kulturní, sociální a ekonomické rozměry a do debat o tom, jak je občanství chápáno jako pojem, jsou stále více přidávány evropské a globální rozměry“. (ibid)16                                                   16 Podrobněji se k evropskému občanství a jeho ukotvení v dokumentech EU vyjadřují citovaní autoři ve své studii (Wynne, Kopecký, 2010, s. 87-89). 22   


V průběhu několika posledních let došlo tedy k další signifikantní proměně diskurzu o občanství. Namísto pojmu občanství ve smyslu zákonného postavení jednotlivce, vyjádřeného právy a povinnostmi občanů v zákonné normě (formální občanství) se stále více hovoří o aktivním zapojování občanů do společenského (včetně komunitního a spolkového) a politického života (praktikované občanství). Pojem občanství specifikuje v tomto smyslu rovněž Kopecký (2010, s. 7), který ho chápe jako „univerzální pojítko mezi lidmi, občany [které] slouží coby základ jejich společného života v moderní demokratické společnosti. … Občanství tedy není jen vyjádřením statusu člověka – občana, ale i příležitostí k jednání a spolupráci s ostatními občany“. (ibid, s. 7) Pokud podle stejného autora hovoříme o aktivním občanství, nejedná se rozšířený koncept občanství, ale o využívání potenciálu, který je přítomen v samotném faktu občanství. Míra využívání tohoto potenciálu se u různých lidí pochopitelně liší a závisí na mnoha faktorech, ke kterým autor řadí „ochotu k angažovanosti, [využívání] příležitostí k angažovanému jednání … [a] úroveň kompetencí, které hrají úlohu základních předpokladů praxe aktivního občanství.“ (ibid, s. 7) Formování a rozvíjení těchto občanských kompetencí je pak – kromě jiných typů a forem učení – výsledkem občanského vzdělávání. Občanské vzdělávání v kontextu celoživotního učení Pojem celoživotní učení, jímž podle definice UNESCO (1999) rozumíme „kulturní termín označující nové paradigma“, vyjadřuje „veškeré aktivity v průběhu života člověka, které mají za cíl rozvoj znalostí, dovedností a kompetencí a umožňují osobní růst a občanské, sociální anebo profesní uplatnění“ (EK, 2002, in Veteška, 2009). Koncept celoživotního učení je v současné době obecně uznáván a prosazován do praxe jako určující myšlenka změny v pojetí a přístupech k učení, zahrnuje v zásadě dva základní subsystémy: počáteční vzdělávání a další vzdělávání, v jejichž rámci se rozvíjí nebo přinejmenším rozvíjet má také segment občanského vzdělávání (obrázek 1).

23


Obrázek 1: Schéma celoživotního učení Celoživotní učení

Počáteční vzdělávání 

Další profesní  vzdělávání 

Další vzdělávání 

Zájmové vzdělávání 

Občanské vzdělávání 

Zdroj: vlastní

Ve schématu uvedené pojmy vzdělávání a učení jsou přitom chápány jako pojmy souvztažné s tím, že pojem učení je v současné době pokládán za nadřazený, diskurz určující termín. Podle Vetešky (2009, s. 15) lze vzdělávání „vnímat jako proces rozvoje lidského potenciálu [který se] realizuje prostřednictvím mechanismů učení“. Celoživotní vzdělávání je pak chápáno jako „plánovaná, cílevědomá a institucionální aktivita, … při které se realizuje to, co společnost považuje za důležité“ (Beneš, 2009, s. 25) a analogicky se začleňuje do rámce celoživotního učení. Obecně traktováno je, že učení, zejména nezáměrné (incidentní či funkční) probíhá jako nepřetržitý proces a dochází k němu nejen v průběhu celého života (lineární směr, spoluutvářející či doprovázející životní dráhu jednotlivce), ale zároveň též v různých životních situacích a aktivitách (laterální směr dimenze všeživotního učení). Kromě formálního vzdělávání má tedy pro občanské vzdělávání – zejména u dospělých – velký význam neformální vzdělávání a informální učení. U dětí a dospívajících se jedná o celý komplex aktivit označovaných jako výchovné působení, proces vrůstání jedince do společnosti (socializace či enkulturace), ve formálním vzdělávání doplněný o intencionální formování klíčové kompetence označené přímo jako sociální a občanská. Za symptomatické pro zde především sledovaný segment občanského vzdělávání dospělých přitom můžeme považovat 24  


vazbu implementace konceptu celoživotního učení na společenskou a politickou situaci, v níž v diskusích a dokumentech mezinárodních organizací byl v globálním měřítku prosazen.17 Field (2008, s. 12) uvádí, že poptávka po novém paradigmatu ve vzdělávání, která vedla k reformě národních vzdělávacích systémů, vznikla jako výsledek úvah a diskusí o celoživotním učení. Již od počátku byly tyto diskuse ovlivňovány také mezinárodními a nadnárodními organizacemi (původně zejména UNESCO a OECD), z nichž každá přistupovala v prvních fázích k rozvoji konceptu celoživotního učení v souladu s vlastním posláním. Humanistickou tradici vzdělávání (včetně celoživotního), kterou prosazuje UNESCO, představuje například myšlenka, podle níž je podstatou celoživotního vzdělávání rozvoj lidí prostřednictvím flexibilní organizace různých typů vzdělávání (učení) a nových obsahů vzdělávání, jakými jsou například také vzdělávání v oblasti životního prostředí. To zde bylo výše uvedeno jako jeden z faktorů ovlivňujících diskuse o občanství a aktivním zapojení občanů do veřejného života. V konceptu UNESCO je celoživotní učení efektivním nástrojem pro zvyšování životní úrovně obyvatel18, kterým zároveň umožňuje pružněji a adekvátně reagovat a adaptovat se na změny společenské reality, včetně změn politických, ekonomických a environmentálních. Podobně jako ve všech typech vzdělávání má jít tedy spíše o vytváření podmínek a nástrojů jednotlivce nezbytných pro participaci na změnách a adaptaci na ně, než o pasivní zapojování či akomodaci. Podle Rubensona (2006, s. 328) tato prvá fáze rozvoje koncepce celoživotního učení a jejího zavádění do praxe, vyjádřená právě přístupem UNESCO, byla podporována především dobrovolníky a skutečně vedla ke snížení nerovností ve vzdělávání. Po uvedené první fázi (označované také jako generace) zavádění celoživotního učení do praxe následovaly ještě dvě další, které již                                                   17 Myšlenka celoživotního učení není rozhodně nová, nicméně její prosazení do vzdělávacích strategií a politik v mezinárodním měřítku je spojeno až se společenskými změnami probíhajícími zejména od poloviny 20. století. 18 Pouze pro zajímavost zde doplňuji, že dekáda 2005–2014 bylo UNESCO vyhlášena dekádou vzdělávání pro udržitelný rozvoj s cílem “integrovat principy, hodnoty a praxi udržitelného rozvoje do všech aspektů vzdělávání a učení za účelem zaměřit se na sociální, ekonomické, kulturní a environmentální problémy, jimž čelíme v 21. století” (UNESCO, 2009 – přeložila M. T.).  

25


ovšem více zdůraznily ekonomické efekty vzdělávání. Společná je všem „generacím“, uvádějícím myšlenku celoživotního učení do praxe, vazba tří subjektů, které vstupují do odlišných vztahů, jsou jimi stát, trh a společnost. Zatímco první zde podrobněji popsaná generace se silným vlivem UNESCO ukázala a zdůraznila roli občanů, jejich angažovanosti a participace nejen na vzdělávání, ale skrze něj také na dění ve společnosti. Ve druhé, která byla ovlivněná především OECD, jež z pochopitelných důvodů preferovala především trh, došlo podle Rubensona (2006, s. 330) k bagatelizaci role státu a k téměř úplnému zanedbání občanské složky. Třetí, současná generace se snaží o nalezení rovnováhy mezi uvedenými prvky (stát, trh, společnost). Globalizační tendence vedou k určité konvergenci v přístupech ke vzdělávání dospělých, přičemž pro segment občanského vzdělávání jsou typické spíše rozličné národní koncepty. Snaha o propojování a přebírání zahraničních zkušeností se ne vždy ukazuje jako vhodná či možná. Nicméně i zde se prosazuje trend globálního myšlení a jednání v souladu s potřebami a požadavky lokálního společenství (dle dnes již známé, či dokonce zprofanované myšlenky „think globally, act locally“, které je třeba dát skutečný obsah) a podpora setkávání různých aktérů občanského vzdělávání z rozličných evropských zemí může mít (snad) pozitivní efekty jak pro rozvoj tohoto segmentu celoživotního učení, tak i pro praktikované evropské občanství. Jak ovšem píší Wynne, Kopecký (2010, s. 86): „Občanství obecně, a v případě jeho vztahu k učení se (vzdělávání) je tomu nejinak, někdy sehrává roli rozdělujícího spíše než integrujícího činitele. To silně souvisí s tím, do jaké míry je občanství (státu) exkluzivní záležitostí.“ (ibid) Evropská komise vytýčila ve svém sdělení z r. 2001 ”Making a European Area of Lifelong Learning a Reality“ čtyři základní cíle celoživotního učení: osobní naplnění, aktivní občanství, sociální inkluze a zaměstnatelnost (EK, 2001). Ty byly posléze doplněny o měřitelné indikátory, které umožňují operacionalizaci uvedených cílů a sledování pokroku v jejich dosahování. Indikátory aktivního občanství byly vymezeny následovně: dobrovolná činnost v organizaci, organizované aktivity pro komunitu, účast ve volbách, zapojení se do politické strany, zapojení se do zájmové skupiny, nenásilné formy protestu (petice, demonstrace, 26  


bojkot, dopis politikovi) a zapojení se do veřejné debaty (veřejná diskuse, dopis do médií). (De Weerd et al., 2005, cit. dle Smékal a kol., 2010, s. 20) Podle citovaného díla lze dále o indikátorech aktivního občanství uvažovat jako o „indikátorech výsledku, neboť by měly představovat dlouhodobé výsledky občanského vzdělávání“. (ibid) Rovněž pro oblast občanského vzdělávání byly stanoveny indikátory, v tomto případě by však bylo vhodné označit je spíše jako prvky občanského vzdělávání, zjistitelné na vstupech a výstupech z tohoto typu vzdělávání. Konkrétně se jedná o přenos znalostí (znalosti zázemí, v němž se odehrávají nejrůznější společenské procesy, například znalost politických konceptů, systémů a procesů či významných historických událostí, faktické a funkční znalosti), přenos postojů (souvisejících s politickým děním a umožňující jedinci jednat jako Homo politicus, konkrétně jsou uvedeny politická účinnost, tj. přesvědčení, že člověk má možnost politické dění ovlivnit skrze své dovednosti a díky otevřenosti systému změnám, a s tím spojené postoje důvěra v politiku a zájem o ni), přenos hodnot (ve vymezení tolerance, nenásilí, respektování právního systému a lidských práv) a přenos dovedností (spjatých nejen s realizovaným občanstvím, ale obecně s uplatněním jedince ve společnosti, konkrétně jsou to dovednost kritického čtení a naslouchání, debatní dovednosti a dovednosti psaní, empatie a sociální dovednosti). (Smékal a kol., 2010, s. 21-23)19 Uvedené čtyři oblasti indikátorů občanského vzdělávání jsou shodné pro indikátory na vstupu i výstupu. Jako vstupní indikátor – uplatnitelný zejména pro formální občanské vzdělávání realizované především v systému počátečního všeobecného vzdělávání – je pak ještě v původní studii De Weerda et al. (2005) uvedeno ještě vzdělávací prostředí, jímž jsou míněny takové podmínky výuky, didaktické kategorie (vyučovací metody a metody hodnocení) a celkové prostředí školy, jež                                                   19 Zdrojový text se věnuje deskripci a analýze uvedených indikátorů podrobněji a s odkazy na další prameny. Autoři se kriticky vyjadřují zejména k oblasti přenosu hodnot, kterou považují za příliš zúženou. Rovněž zkušenost autorky tohoto textu, vyjádřená v odkazech na projekty partnerství, i dále uvedený přehled klíčových kompetencí k celoživotnímu učení (EK, 2007), jakož i vymezení klíčových kompetencí dle Beltze a Siegrista (2001) mohou poskytnout vodítko pro rozšíření přehledu hodnot významných z hlediska indikace úspěšného působení občanského vzdělávání v kontextu celoživotního učení. 27 


umožňují nejen realizaci občanského vzdělávání, ale rovněž aktivní angažování se na dění ve škole i komunitě a prokazování reálného vlivu na toto prostředí. (cit dle. Smékal a kol., 2010, s. 21-22) Pro občanské vzdělávání dospělých by bylo vhodnější uvažovat spíše o občanském vzdělávání realizovaném neformálním vzděláváním a informálním učením a o aplikaci andragogického (partnerského) přístupu, respektive vztahu mezi učícími se jedinci / účastníky vzdělávání a vzdělavateli. Tento přístup se jako vhodný uvádí také v ostatních typech vzdělávání dospělých, nicméně právě u občanského vzdělávání je kruciální také z hlediska nezbytné dobrovolnosti a angažovanosti dospělých na tomto typu vzdělávání (viz také zde uvedené příklady výstupů z projektů partnerství). Pro aktivní účast dospělých na občanském vzdělávání je pochopitelně potřebné uvažovat také o celospolečenském klimatu a faktorech, které ho reálně ovlivňují (viz zde část věnovaná občanství a dále zpracovaný příklad situace v občanském vzdělávání v České republice). Prvé čtyři skupiny indikátorů vymezují v podstatě vstupní a výstupní míru rozvoje kompetencí účastníků občanského vzdělávání, a to ve smyslu jejich způsobilostí (znalostí a dovedností, případně schopností jako vstupního předpokladu rozvoje způsobilostí) i hodnotově-normativní orientace (hodnoty a postoje), jež jsou relevantní problematice aktivního a kompetentního angažování jedince na společenském a politickém životě, včetně aktivit spadajících do rámce dobrovolnictví. Vzhledem k právě uvedenému propojení indikátorů občanského vzdělávání s problematikou kompetencí je na místě přinejmenším stručné připomenutí rámce klíčových kompetencí pro celoživotní učení vytvořeného Evropskou komisí (EK, 2007a)20, který je základem probíhající kurikulární reformy nejen v České republice. Z osmi v něm uvedených kompetencí jsou to zejména kompetence sociální a občanské, které jsou rozvíjeny prostřednictvím občanského vzdělávání. Tento explicitní odkaz na občanské způsobilosti sice u dalších typů klíčových kompetencí uveden není, přesto lze i u nich nalézt přesahy, a to zejména u kompetencí komunikačních (v mateřském a cizích                                                   20 Český tisk užívá označení klíčové schopnosti, což ovšem dle mínění autorky tohoto textu nevystihuje ani originální znění textu, ani fakticky význam zde uvedených způsobilostí. 28   


jazycích), kompetence označené jako kulturní povědomí a vyjádření a kompetence smysl pro iniciativu a podnikavost. Kompletní přehled klíčových kompetencí pro celoživotní učení dále dotvářejí matematická kompetence, základní kompetence v oblasti vědy a technologie a práce a kompetence k učení, jíž je možno považovat za základní předpoklad rozvoje dříve uvedených klíčových kompetencí. Koncept klíčových kompetencí, jež mají svým nositelům zajistit úspěch v jejich rozličných aktivitách a umožnit jim prožít smysluplný život ve fungující společnosti, byl rozpracován rovněž OECD v projektu “Definition and Selection of Competencies“ (DeSeCo, 2005). Výsledný přehled obsahuje generické kompetence zaměřené do oblastí funkční a digitální gramotnosti, kompetencí efektivní spolupráce a samostatného jednání. Občanské kompetence v něm nejsou uvedeny explicitně, nicméně v řadě vymezených klíčových kompetencí je přítomen (například schopnost prosazovat práva, zájmy a potřeby a vymezit limity / hranice). (ibid) Odkázat lze také na původní Mertensův koncept klíčových kvalifikací, z něhož vyšli Belz a Siegrist při stanovování klíčových kompetencí zaměřených na vlastní osobu, na interakce s ostatními a do oblasti metod (Belz, Siegrist, 2001) a na další vymezení klíčových kompetencí, jež uvádějí například Veteška, Tureckiová (2008) nebo Veteška (2010). Nicméně také v těchto přehledech se obvykle nepracuje explicitně s občanskými kompetencemi. Ty naopak explicitně jmenuje Kopecký (2010, s. 8), když s odkazem na primární prameny uvádí kompetence participativní, morální, biografické a kritické. K jejich vysvětlení pak dodává: „Participativní kompetence se získávají spontánně v situovaném učení, tzn. díky zkušenosti s praktikami občanství, … kvalita veřejného prostoru … určuje úroveň kvality učení. Morální kompetence se týkají kvality vztahů mezi lidmi (vzájemnost, respekt, tolerance apod.) a vytvářejí se v sociálním učení … Důležitou roli v něm hraje poznání nového s důrazem na poznání odlišnosti. Biografické kompetence obnášejí schopnost sebereflexe a dialogu s druhými. Jsou výsledkem kreativního učení… Kritické kompetence umožňují zkoumat a zpochybňovat rutinní … způsoby sociální praktiky, a to na základě učení zkušenostního…“. (ibid) Týž autor se pak s odkazem na Veldhuise (2002) podrobně věnuje rovněž další klasifikaci občanských kompetencí, které jsou rozčleněny podle hlavních 29


oblastí společenského života na oblast politické, sociální, kulturní a ekonomické gramotnosti, přičemž podobně jako při stanovování indikátorů občanského vzdělávání jsou jednotlivé typy gramotnosti rozčleněny na vědomosti, postoje a dovednosti (členěné dále na intelektuální a pro participaci). (Kopecký, 2010, s. 9-10). Pro úplnost ještě v této části textu dodejme, že v období českého předsednictví Rady EU byl přijat dokument, jenž by kromě jiného měl ovlivnit také charakteristiky aktivního kosmopolitního občanství a tím i podobu občanského vzdělávání. Konkrétně se jedná o Strategický rámec pro evropskou spolupráci ve vzdělávání a výcviku („ET 2020“, 2009) založený na čtyřech cílech: celoživotním učení a mobilitě, kvalitě a efektivitě, rovném přístupu a aktivním občanství, kreativitě, inovacích a podnikatelském myšlení. Jakkoli je dokument primárně směřován k nově definovaným kvalifikacím, opět uvádí jako jeden ze svých základních cílů aktivní občanství spojené s rovným přístupem k občanům a jejich přístupem ke vzdělávání. Občanské vzdělávání je tedy vedle profesní přípravy a dalšího profesního vzdělávání složkou celoživotního učení zdůrazňovanou i v dokumentech EU. Kromě zde již uvedených připomeňme ještě například reprezentativní studii “Study on Active Citizenship Education“ (EK, 2007b). V další části textu se budeme věnovat konkrétní situaci v občanském vzdělávání v České republice. Na tomto příkladu se pokusíme ukázat, jakým způsobem a v jakém rozsahu jsou naplňovány cíle této složky celoživotního učení. Situace v občanském vzdělávání v České republice Studie Analýza občanského vzdělávání dospělých konstatuje pro situaci v uvedeném segmentu celoživotního učení v ČR následující zásadní skutečnosti: ƒ Zájem o občanské vzdělávání se neprojevuje pouze na národní, ale také na mezinárodní úrovni (viz zde předchozí text). Zdůrazňována je zde především podpora soudržnosti společnosti a rozvoj občanských kompetencí.

30  


ƒ

ƒ

Strategické dokumenty, které se v České republice zabývají celoživotním učením21, sice potřebu občanského vzdělávání zdůrazňují, nicméně dále ho neupřesňují. V populaci klesá zájem o vstup do veřejného života, zejména do politiky. Obecně se projevuje i pokles zájmu o občanskou dimenzi jednotlivců. (volně podle Smékal a kol., 2010, s. 6)

Občanské vzdělávání dospělých navazuje také v ČR na občanské vzdělávání realizované v rámci počátečního vzdělávání (zejména vzdělávání základní, všeobecné a odborné sekundární vzdělávání). Uvedená oblast není primárním tématem této studie, připomeňme proto jen některé základní souvislosti.22 V rámci primárního vzdělávání (tj. základní vzdělávání na základních školách a nižším stupni víceletých gymnázií) má docházet k formování klíčových kompetencí a občanská gramotnost je rozvíjena zejména ve vzdělávací oblasti Člověk a jeho svět, obsahující dva obory – Dějepis a Výchovu k občanství, dále pak jsou to tzv. průřezová témata, k nimž řadíme téma Výchova demokratického občana (okruhy občanská společnost a škola, občan, občanská společnost a stát, formy participace občanů v politickém životě, principy demokracie jako formy vlády a způsobu rozhodování), Výchova k myšlení v evropských a globálních souvislostech, Osobnost a sociální výchova. Prvky občanského vzdělávání nesou i průřezová témata Mediální výchova a Environmentální výchova. Klíčové kompetence pro celoživotní učení jsou pochopitelně dále rozvíjeny také v rámci sekundárního vzdělávání. Na gymnáziích, poskytujících všeobecné vzdělávání, je dále rozvíjena oblast Člověk a společnost, zejména v rámci vzdělávacího oboru Občanský a společenský základ.23 Na gymnáziích není zařazeno žádné téma,                                                   21 V textu Analýzy je to s odkazem na Strategii celoživotního učení ČR (MŠMT, 2007). Již před ní ovšem vznikl dokument Strategie rozvoje lidských zdrojů pro ČR (NVF, 2003), který s odkazem na Memorandum o celoživotním učení (EK, 2001) uvádí mezi cíli celoživotního učení také rozvoj osobnosti, posílení soudržnosti společnosti, podporu demokracie a občanské společnosti. 22 V rámci následujícího odstavce jsou využita data ze studie Smékal a kol. (2010, s. 71-76). 23 U studentů, kteří zahájili své studium ještě před započetím aplikace RVP, respektive ŠVP se jedná o předmět občanská výchova (na nižším stupni víceletých gymnázií), respektive základy společenských věd (na vyšším stupni víceletých gymnázií a na čtyřletých gymnáziích) – pozn. autorky. 31 


které by se zabývalo výhradně či přednostně občanským vzděláváním. Střední odborné školy a střední odborná učiliště poskytují svým studentům zejména základy profesního vzdělávání (profesní přípravy). Rozvíjí se na nich i oblast Společenskovědní vzdělávání a průřezové téma Občan v demokratické společnosti a s občanským vzděláváním částečně související téma Člověk a životní prostředí. Při bližším studiu rámcových vzdělávacích programů (RVP) pro jednotlivé stupně a typy škol je zřejmé, že v ČR dosud nebyla vytvořena jednotná koncepce občanského vzdělávání ani na úrovni počátečního vzdělávání. Podle základního zdrojového dokumentu pak „o návaznosti přístupu k občanství v počátečním vzdělávání a v dalším vzdělávání dospělých vůbec nelze hovořit“. (Smékal a kol., 2010, s. 76) Přijmeme-li tezi, že za klíčovou charakteristiku občanského vzdělávání dospělých lze i v ČR považovat participaci, pak je účast dospělých na něm velmi nízká (3,5 % dospělých ze vzorku dotazníkového šetření Vzdělávání dospělých-2005, in Smékal a kol., 2010, s. 17). Podobně jako u ostatních typů vzdělávání dospělých lze i zde konstatovat, že většina kurzů občanského vzdělávání dospělých spadá do kategorie neformálního vzdělávání s tím, že lze vymezit tři hlavní oblasti, v nichž se dospělí v tomto segmentu vzdělávají. Konkrétně se jedná o oblast práva, politickou angažovanost a životní prostředí. (Hloušková, Pol, 2006, cit. dle Smékal a kol., 2010, s. 18) Přitom je „pravděpodobné, že příslušné kurzy souvisely s profesí daného respondenta … [a] hlavního cíle občanského vzdělávání, podpory aktivního občanství, se v současné době nedosahuje“. (ibid) Budeme-li dále vycházet z toho, že jednotlivé typy dalšího vzdělávání dospělých jsou vzájemně provázány, pak nepřekvapí, že většina kurzů, v nichž jsou probírána i témata občanského vzdělávání, je primárně organizována jako kurzy dalšího profesního nebo zájmového vzdělávání. Jako příklady je možné uvést kurzy tzv. měkkých dovedností, legislativních zásad, případně digitální gramotnosti a kurzy cizích jazyků. Hloušková a Pol (2006) na základě provedené analýzy konstatují, že „existuje vztah mezi účastí na občanském vzdělávání a snahou porozumět dění ve společnosti. Lidé, kteří absolvovali občanské vzdělávání, jsou hodnotově více naladěni na vzdělávání, častěji se v minulosti vzdělávali a v současnosti mají vyšší zájem o další 32  


zvyšování své kvalifikace“. (cit. dle Smékal a kol., 2010, s. 70-71) Podle uvedeného zjištění tedy existuje obecná pozitivní vazba mezi ochotou se dále vzdělávat a účastí na občanském vzdělávání. Kopecký (2010, s. 12) pak tvrdí, že vyšší účastí na občanském vzdělávání se vyznačují zejména lidé mladší a vzdělanější se zájmem o marginalizované či jinak znevýhodněné sociální skupiny, případně zajímající se o životní prostředí a kulturní dědictví. (ibid) Smékal a kol. (2010) se dále ve své studii zaměřili na identifikování aktivit, jež lze (také) zahrnout do sféry občanského vzdělávání dospělých. Kromě výše uvedených příkladů kurzů organizovaných zejména v rámci dalšího profesního vzdělávání uvádějí ty aktivity, které jsou primárně směřovány k naplňování cílů občanského vzdělávání. Jedná se podle nich o následující skupiny aktivit a organizací: ƒ komunitní aktivity a dobrovolnictví, ƒ vzdělávací organizace, z nichž část kombinuje další profesní vzdělávání s kurzy profesního a osobnostního rozvoje pracovníků organizací zaměřených na rozvoj občanské angažovanosti, poradenství pro občany a pomoc znevýhodněným sociálním skupinám, ƒ zážitkové kurzy zaměřené na rozvoj osobnosti, ƒ osvětové akce, včetně iniciativ usilujících o změnu politiky a v politice.24 Počet organizací, které nabízejí či realizují občanské vzdělávání, lze dále rozšířit o organizace státní správy, v nichž je občanské vzdělávání součástí profesního rozvoje jejich pracovníků. Ve srovnání s počtem organizací, které v ČR nabízejí kurzy dalšího profesního vzdělávání, lze tvrdit, že segment občanského vzdělávání dospělých není rozvinutou ani aktivně a koncepčně rozvíjenou oblastí.

                                                  24 Podrobněji viz Smékal a kol. (2010, s. 35-53). 33 


Závěr Rozvoj aktivního (kosmopolitního / evropského) občanství je přinejmenším částečně podmíněn vytvořením a efektivním naplňováním dlouhodobé koncepce občanského vzdělávání v rámci všech typů a forem celoživotního učení. Obecnými faktory, které v Evropě ovlivňují nejen tento specifický vzdělávací segment, jsou změny demografických charakteristik (zejména stárnutí populace) a migrace a imigrace v rámci i do EU. Oba tyto obecné, spolu s dalšími specifickými v textu již uvedenými faktory pak ovlivňují a zároveň mohou být ovlivněny občanským vzděláváním dospělých. V případě vzdělávání seniorů, jako stále významnější cílové skupiny vzdělávání, lze možnost účasti na občanském vzdělávání hodnotit jako nezanedbatelnou komponentou udržení kvality a plnohodnotnosti jejich života. Zároveň občanské vzdělávání dalších skupin občanů vytváří předpoklad pro to, aby nedocházelo k exkluzi seniorů ze společenských aktivit, případně k jejich zanedbávání či zneužívání. Oblast (i)migrace je jedním z klíčových témat občanství i občanského vzdělávání nejen v zemích Evropy. Aby mohlo občanské vzdělávání dospělých sehrát svoji pozitivní roli v rozvoji konceptu aktivního občanství, je nezbytné rozvíjet a rozšiřovat diskusi k tématům uvedeným v předchozím textu a posilovat občanské kompetence v celém průběhu života jedince. Neformální vzdělávání dospělých a jejich informální učení je tedy důležitým předpokladem, i když zatím nikoli oporou pro aktivní občanství.

34  


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV Glossary of Adult Learning in Europe. UNESCO Institute for Education, 1999. Strategie rozvoje lidských zdrojů pro Českou republiku [online]. Dostupné na internetu: http://www.nvf.cz/rozvoj_lz/dokumenty/strategie2003.pdf [cit. 14-03-2011]. Council Conclusions of 12 May on a strategic framework for European cooperation in education and training ("ET 2020") [online]. Dostupné na internetu: <http://www.cedefop.europa.eu/EN/news/4228.aspx> [cit. 26-01-2011]. BELZ, H.; SIEGRIST, M. 2001. Klíčové kompetence a jejich rozvíjení. Praha: Portál, 2001. 375 s. ISBN 80-7178-479-6. BENEŠ, M. 2009. Celoživotní učení a vzdělávání. In VETEŠKA, Jaroslav a kol. Nové paradigma v kurikulu vzdělávání dospělých. Praha: Educa Service, 2009. s. 241-260. ISBN 97880-87306-04-08. EC – Evropská komise, 2001. Communication from the Commision: Making a European Area of Lifelong Learning a Reality Brussel: Directorate-General for Education and Culture, Directorate-General for Employment and Social Affairs. http://www.bologna-berlin2003.de/pdf/MitteilungEng.pdf> [cit. 26-11-2010]. EC – Evropská komise, 2007a. Generální ředitelství pro vzdělávání a kulturu. Klíčové schopnosti pro celoživotní učení. Evropský referenční rámec. Lucemburk: Úřad pro úřední tisky Evropských společenství. Dostupné na internetu: <http://ec.europa.eu/dgs/education_culture/publ/pdf/lllearning/keycomp_cs.pdf> [cit. 26-11-2010]. EC – Evropská komise, 2007b. Study on Active Citizenship Education. Brussel: Directorate-General for Education and Culture. Dostupné na internetu: http://ec.europa.eu/education/doc/reports/doc/citizensedu. pdf [cit. 23-02-2011]. FIELD, J., 2006. Lifelong learning and the new educational order. 1st ed. Trowbridge: Trentham Books Limited, 2006. 204 s. ISBN 978-1-85856-346-6. 35


JARVIS, P., 2009. Ohlédnutí za festivalem vzdělávání dospělých AEDUCA (rozhovor). In Andragogika. 2/2009, s. 11-12. ISSN 1211-6378. KOPECKÝ, M., 2010. Občanské vzdělávání dospělých v Evropě. Povaha, funkce a vybrané národní příklady [online]. MŠMT, interní dokument. 31 s. Dostupné na internetu: < http://www.msmt.cz/file/15059/> [cit. 21-02-2011]. OECD – DeSeCo, 2005. Definition and Selection of Key Competencies – Executive Summary. [online]. Dostupné na internetu: <http://www.deseco.admin.ch/bfs/deseco/en/index/02.html > [cit. 23-02-2011]. RUBENSON, K., 2006. The Nordic Model of Lifelong Learning. Compare, 2006. Vol. 36, No. 3, s. 327-341. SMÉKAL, V. a kol., 2010. Analýza občanského vzdělávání dospělých. Brno: Centrum občanského vzdělávání, 2010. 108 s. Bez ISBN. Dostupné na internetu: <http://www.msmt.cz/file/15064> [cit. 16-02-2011]. TURECKIOVÁ, M. 2010. Východiska a trendy rozvoje konceptu vzdělávání dospělých v rámci Evropské unie. In TURECKIOVÁ, Michaela a kol. Trendy a možnosti rozvoje dalšího vzdělávání dospělých v kontextu sjednocující se Evropy. Praha: Educa Service ve spolupráci s Českou andragogickou společností, 2010, s. 13-38. ISBN 978-80-87306-06-2. TURECKIOVÁ, M.; WYNNE, R. (eds.), 2008. European puzzle: European active citizenship: introductory guidelines for adult educators. Praha: Educa Service, 2008. 55 s. ISBN 978-80903917-5-8. UNESCO – Learning our Way to Sustainability [online]. Dostupné na internetu <www.unesco.org/en/esd/ [cit. 26-8-2010]. VETEŠKA, J. Kompetence ve vzdělávání dospělých. Praha: Univerzita Jana Amose Komenského Praha, 2010. 200 s. ISBN 978-80-86723-98-3. VETEŠKA, J. a kol., 2009. Nové paradigma v kurikulu vzdělávání dospělých. Praha: Educa Service, 2009. s. 241-260. ISBN 97880-87306-04-08. VETEŠKA, J; TURECKIOVÁ, M. Kompetence ve vzdělávání. Praha : Grada Publishing, 2008. 160 s. ISBN 978-80-274-1770-8.

36  


REGIONÁLNY ROZVOJ – ASPEKT SOCIÁLNEJ PRÁCE Nataša Matulayová25 Abstrakt: V období intenzívneho hľadania možností riešenia regionálnych disparít, stierania socioekonomických nerovností, zachovania a zveľaďovania sociokultúrnej regionálnej diverzity v regionálnom rozvoji je v podmienkach vybraných mikroregiónov východného Slovenska implementovaná aj metóda LEADER. V príspevku približujeme proces budovania kapacít a kreovania multisektorálneho partnerstva (miestnej akčnej skupiny), ktoré výrazne ovplyvňujú kvalitu spravovania konkrétneho územia. Abstract: In time of intensive search for possibilities of solving regional disparities, reducing socio-economic inequalities, retention and improving socio-cultural regional diversity in regional development, LEADER method is implemented in chosen microregions of Eastern Slovakia. We are bringing up process of capacity building and creation of multisectoral partnership (local action group), significantly influencing quality of administration of particular territory. Príspevok vychádza z nášho presvedčenia, že jedným z poslaní sociálnej práce má byť aj prirodzená potreba profesionálnych sociálnych pracovníčiek a sociálnych pracovníkov byť iniciátormi sociálnych zmien. Sociálna práca a jej zástupcovia odjakživa bojujú o uznanie svojej profesie, o istý status, ktorý im prináleží. Kladieme si otázku, ako sociálni pracovníci a sociálne pracovníčky chcú a môžu ovplyvňovať spoločenské podmienky v prospech svojich klientov. Možností, ako dosiahnuť všeobecné uznanie sociálnej práce ako modernej a v dnešnej dobe nevyhnutnej profesie, je veľa. Veríme, že ak sa chce sociálna profesia konečne dočkať uznania, verejnosť musí byť presvedčená o tom, že táto profesia je užitočná. Je potrebné, aby sociálni pracovníci a sociálne pracovníčky na Slovensku prestali byť vnímaní iba ako administrátori/byrokrati a prekročili rámec svojich štandardných povinností a úloh. Jednou z mnohých možností ako využiť svoje schopnosti, zručnosti a poznatky je                                                   25 Banícka 1489/2, 052 01 Spišská Nová Ves, Slovenská republika, natasamatulay@yahoo.com. 37 


začať sa aktívne zapájať do lokálnych iniciatív26 v komunitách, v ktorých pôsobíme/žijeme. V príspevku prinášame praktický návrh (čiastočne overený v pilotnom projekte27), ako môžu sociálni pracovníci a sociálne pracovníčky ponúknuť svoje zručnosti, vedomosti a skúsenosti v rámci implementácie prístupu Leader (a zužitkovať ich tak v prospech širokej verejnosti nad rámec toho, čo od nich verejnosť bežne očakáva)28. Prístup Leader Rozvoj vidieka je dôležitou politickou oblasťou, nakoľko viac ako 56% obyvateľov v 27 členských štátoch Európskej únie žije vo vidieckych oblastiach, ktoré tvoria 91% územia. Poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo majú aj naďalej rozhodujúci význam z hľadiska využitia pôdy a hospodárenia s prírodnými zdrojmi vo vidieckych oblastiach EÚ a slúžia ako platforma pre hospodársku diverzifikáciu vo vidieckych spoločenstvách. Posilnenie politiky rozvoja vidieka Európskej únie zostáva preto jej všeobecnou prioritou29. Veľké množstvo vidieckych oblastí EÚ však naďalej čelí veľkým problémom – nízka konkurencieschopnosť, nižší priemerný zárobok na obyvateľa, užší rozsah zručností, menej rozvinuté odvetvie                                                   26 Návrh pre sociálnych pracovníkov a sociálne pracovníčky zapájať sa do lokálnych inicatív vzišiel z diskusie v rámci jedného z workshopov na konferencii k 15. výročiu založenia Asociácie vzdelávateľov v sociálnej práci, ktorá sa konala 28. novembra 2008 v Brne na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity. Účastníci workshopu diskutovali o otázke, ako osloviť politikov a zamestnávateľov, aby brali zástupcov sociálnej práce vážne (Sociální práce/ Sociálna práca, č. 3/2009). 27Príspevok sa opiera o praktické skúsenosti autorky, ktorá ako projektová manažérka riadila pilotný projekt Budovanie kapacít pre udržateľný regionálny rozvoj v Košickom kraji v období apríl 2007 – december 2009. Projekt bol financovaný z prostriedkov Rozvojového programu OSN (UNDP) a Košického samosprávneho kraja. Jeho hlavným cieľom bolo podporenie procesu budovanie kapacít za účelom podpory trvalo udržateľného rozvoja v Košickom kraji pomocou vytvárania miestnych partnerstiev medzi subjektmi verejného, súkromného a mimovládneho sektora. 28Je dôležité, aby sa tak dialo výlučne na dobrovoľnej báze každého jednotlivca a aby nebol podceňovaný fenomén sociálnej únavy mnohých sociálnych pracovníkov a pracovníčiek, ktorí vzhľadom na náročnosť svojej profesie nemajú kapacitu, záujem ani čas zapájať sa do aktivít, ktoré súvisia s ďalším pomáhaním; t.j. náš návrh nevnímame ako paušálne a jediné riešenie vhodné pre všetkých. 29Spracované na základe informácií dostupných na stránkach EÚ http://ec.europa.eu. 38   


služieb, finančné náklady spojené so starostlivosťou o vidiecke životné prostredie. Prístup Leader30 má bohatú históriu – v členských krajinách EÚ sa implementoval v programoch Leader I. a Leader II., neskôr v programovacom období 2000-2006 ako Leader+. Históriu a vývoj prístupu Leader možno ilustrovať v stručnom prehľade: Od komunitných iniciatív … ƒ Leader I (1991-93) – experiment: výsledok kriticizmu k individuálnemu projektovému prístupu v štrukturálnej politike – 217 miestnych akčných skupín (financovanie z EÚ 442 miliónov EUR), ƒ Leader II (1994-99) –overovanie v praxi: iniciatíva limitovaná pre znevýhodňované vidiecke oblasti, inovácie, pilotné aktivity, iniciovanie transnárodnej spolupráce – 906 miestnych akčných skupín (financovanie z EÚ 1 755 miliónov EUR), ƒ Leader+ (2000-06) –„plná realizácia”: oprávnenosť celého vidieckeho územia; posilnená úloha sieti a transnárodnej spolupráce – v štátoch EÚ 15 bolo etablovaných 893 miestnych akčných skupín (financovanie z EÚ 2 105,1 miliónov EUR), opatrenia typu Leader+ mohli nové členské štáty realizovať v programovacom období 2004-2006 vo vlastných operačných programoch rozvoja vidieka, čo sa udialo v281miestnych akčných skupinách, k „mainstreamovémuLeadru“ 2007-13: ƒ Od r. 2007 bol LEADER integrovaný do nariadenia o rozvoji vidieka ako alternatívny prístup na dosiahnutie cieľov troch hlavných osí tejto politiky - Leaderbol transformovaný na metodický prístup k mainstreamovému programovaniu vidieckeho rozvoja na obdobie 2007-2013 avýrazne ovplyvnil všetky vnútroštátne a regionálne programy rozvoja vidieka v členských krajinách EÚ;do konca roka 2009 členské štáty vybrali viac než 2 000MAS, plánované výdavky EÚ na osi Leaderv tomto programovacom období sú približne 5,5 mld. EUR, spolu so štátnym verejným spolufinancovaním ďalších 3,4 mld. EUR.                                                   30 Leader je jedna zoštyrochiniciatívEurópskejúnie. Skratka„LEADER“ znamená „LiaisonEntreActions de Développement de l. ÉconomieRurale – Prepájenie aktivít hospodářského rozvoja vidieka“. 39 


Budúcnosť prístupu Leader po roku 2013 je stále otvorená, na rôznych podujatiach v EÚ krajinách sú momentálne prezentované viac či menej rozpracované Národné strategické plány Leader 2014+, v ktorých odborníci navrhujú, aby sa metóda Leader stala súčasťou všetkých operačných programov, ktoré sú zamerané na vidiek, čo znamená, že miestne akčné skupiny by mali možnosť rozhodovať o viacerých oblastiach rozvoja vidieka, a tým aj o väčšom balíku financií potrebných na ich realizáciu.V budúcnosti predpokladáme, že Leader bude základným elementom v posilňovaní miestneho rozvoja v globalizujúcej sa Európe Nech už bude prístup Leader využívaný po r. 2013 akokoľvek, hlavný cieľ iniciatívy však ostáva rovnaký: podporovať obyvateľov vidieckych oblastí, aby sa na základe vzájomnej spolupráce na báze partnerstva vysporiadali s novými problémami, ktorým vidiecke oblasti čelia. Cieľom je, aby sa predstavitelia vidieka zamýšľali nad dlhodobým potenciálom svojich oblastí, a súčasne podporovať zavádzanie nových integrovaných, vysoko kvalitných a originálnych stratégií pre trvalo udržateľný rozvoj vidieka. Hlavným zmyslom je vyskúšať nové prístupy a nové metódy na kľúčových oblastiach a na základe získaných skúseností následne upraviť či obohatiť hlavný nástroj politiky. Leader sa od väčšiny iných programov líši množstvom znakov: ƒ je založený na miestnom partnerstve (spojenie rôznych subjektov), ƒ je založený na jednotnej miestnej rozvojovej stratégii, ktorá má mať inovačný, priekopnícky charakter – stratégia má byť spracovaná ako obsahovo a inštitucionálne komplexný, tematicky širší programový dokument, ƒ má výrazne decentralizované riadenie a financovanie, sami zástupcovia miestnych organizácii si určujú, na ktoré aktivity sa zamerajú, ƒ uplatňuje prístup „zdola nahor“, centrálny orgán však vyberie medzi všetkými integrovanými rozvojovými stratégiami tie, ktoré podporí. Finančný príspevok pre Leader sa poskytuje z Európskeho poľnohospodárskeho vyrovnávacieho a záručného fondu 40  


(EAGGF). Príjemcovia podpory sú tzv. miestne akčné skupiny (MAS) – Local Action Groups (LAG) vytvorené na princípe partnerstva verejnej správy, podnikateľskej sféry a neziskového sektoru daného regiónu (napr. neziskové organizácie, podnikatelia, starostovia obcí). Konečným príjemcom podpory môžu byť fyzické alebo právnické osoby, obce, združenia obcí, neziskové organizácie, podnikateľské subjekty za podmienky, že pôsobia v území, pre ktoré je územná stratégia pripravená. Systém spočíva v tom, že po tom, ako sa na území sformuje miestna akčná skupina (pričom tento proces môže trvať mesiace až roky), jej predstavitelia postupne spracujú integrovanú stratégiu rozvoja daného územia. So stratégiousa vzápätí uchádzajú o finančnú dotáciu. Vybrané MAS potom vyhlásia výzvu na predkladanie projektových zámerov v rámci svojich územných stratégií. Vyberú sa projektové zámery a tie sa odporučia národnému riadiacemu orgánu programu na podporu. Rozhodovanie o výbere samotných projektov je decentralizované priamo v regiónoch – v miestnych akčných skupinách. Prístup Leader sa v priebehu rokov osvedčil v mnohých smeroch. Napríklad preukázal, že ak je miestnym ľuďom vo vidieckych komunitách odovzdaná právomoc, reagujú. Len čo už nemusia sedieť a čakať, že ich problémy vyrieši niekto iný a prinesie im nápady zhora, často dôjde k obrovskému uvoľneniu energie. Občania prevezmú zodpovednosť za vlastný rozvoj. Prichádzajú s kreatívnymi nápadmi. Plánujú a rokujú s inštitúciami, rastie ich chuť spravovať územie, na ktorom žijú oni aj ich deti. Bilancia výsledkov priniesla aj negatívne zistenia. Aj keď sa preukázateľne podarilo všetkým miestnym akčným skupinám do istej miery zapojiť miestnu komunitu, v mnohých prípadoch sa ukázalo, že ciele miestnej stratégie neboli určujúcim faktorom pri výbere projektov, ktoré napokon získali finančnú podporu. Mnohé akčné skupiny dokázali predložiť len málo dôkazov o inovatívnosti alebo interakcii medzi sektormi v ich stratégiách alebo projektoch –MAS financovali projekty, ktoré sa málo líšili od ostatných programov EÚ alebo projekty, ktoré boli podobné bežným činnostiam miestnych orgánov.

41


Napriek všetkému implementácia stratégií počas histórie prístupu Leader ako aj výsledky práce miestnych akčných skupín, ktoré vďaka tomuto nástroju vznikli urobili z iniciatívy Leader doposiaľ najúspešnejší nástroj v rámci rozvoja vidieka. Iniciatíva priniesla pracovné miesta, zlepšenie životného prostredia a nové služby.Zlepšila životy ľudí ako celok. Zároveň spojila miestnych ľudí a umožnila im, aby si pomohli sami prostredníctvom nových nápadov a nových foriem partnerstva. Stala sa niečím „daným“ v rozvoji vidieka na miestnej úrovni. Slovenská republika sa nezúčastnila implementácie iniciatívy Leader+ v rámci programovacieho obdobia 2004 – 2006. V rámci opatrenia Technická pomoc predvstupového programu SAPARD boli však uskutočnené aktivity typu Leader na území celej SR na úrovni NUTS II. Konečným užívateľom projektov boli vidiecke mikroregióny, združenia obcí, ich členovia, miestne podnikateľské subjekty a občania vidieka v jednotlivých oblastiach NUTS II. Výstupom projektu bolo zostavenie a riadenie stratégií sociálno-ekonomického rozvoja typu Leader.Prístup Leadersa tak začal implementovať až v programovacom období 2007-2013, pričom napriek očakávaniam odbornej i laickej verejnosti bol napokon zredukovaný na dvojkolový výber, v ktorom bol Štatút Miestnej akčnej skupiny pridelený 29 miestnym akčným skupinám31. Tieto implementujú vlastné stratégie do konca programovacieho obdobia. Na základe výsledkov činnosti miestnych akčných skupín na Slovensku možno dnes konštatovať, že tento koncept sa ukázal ako funkčný iba v niektorých prípadoch32. Metóda                                                   31 Výber na Slovensku prebiehal v dvoch kolách. Prvá výzva bola vyhlásená 4. apríla 2008, v termíne uzávierky od 1. 12. 2008 do 15. 12. 2008 bolo predložených celkom 38 žiadostí. Štatút Miestnej akčnej skupiny bol napokon pridelený 15 žiadateľom. Na základe druhej výzvy, vyhlásenej 30.10.2009, bolo v termíne uzávierky od 15.1.2010 do 29.1.2010 predložených 47 žiadostí, z ktorých bolo schválených 14. Berúc do úvahy, že 20 žiadateľov, ktorí neuspeli v 1. kole, predložilo žiadosť opakovane, počas celého obdobia prípravy vzniklo na Slovensku 65 verejnosúkromných partnerstiev, ktoré boli schopné spracovať integrovanú stratégiu rozvoja územia. 32 Ako bolo konštatované v Osobitnej správe Európskeho dvora audítorov č. 5/2010 „Realizácia prístupu Leader v rozvoji vidieka“, osobitným nedostatkom pri realizácii programu Leader vo všetkých členských štátoch je, že MAS nie sú zodpovedné za dosiahnutie cieľov svojich miestnych stratégií (a tým ani za dosiahnutie pridanej hodnoty prístupom Leader), na 42   


Leader však naďalej ostáva funkčným konceptom, ktorého realizovanie je však otázkou zmobilizovania ľudských zdrojov v ľubovoľnej komunite. Proces budovania kapacít Jednou z projektových iniciatív, ktoré boli zamerané na prípravu území/mikroregiónov na implementáciu rozvojových stratégií prístupom Leader, bol projekt Budovanie kapacít pre udržateľný regionálny rozvoj v Košickom kraji. Jeho hlavným cieľom bolo vytvorenieformalizovanej spolupráce na úrovni mikroregiónov33 a zapojenie podnikateľských a mimovládnych subjektov do procesu rozvoja regiónu a miestnej komunity. Ku kľúčovým aktivitám patrili: ƒ aktivizácia miestnych komunít – cez činnosť regionálnych poradcov/animátorov, ƒ identifikovanie spoločných záujmov a priorít, ƒ podpora procesu formalizovanej spolupráce – poradenstvo pri vytváraní partnerstiev na multisektorálnom princípe, ƒ tvorba integrovaných miestnych rozvojových stratégií pre mikroregióny, ƒ vzdelávanie miestnych aktérov – miestne plánovanie, príprava rozvojových projektov, negociácia, riešenie konfliktov. Dosiahnuté projektové výstupy boli: ƒ formalizované udržateľné štruktúry v pilotných mikroregiónoch, ƒ vytvorenie prostredia na medzisektorovú komunikáciu, ƒ pripravenosť miestnych komunít na riešenie problémov mikroregiónov, ƒ mobilizovanie zdrojov pre miestny rozvoj.                                                                                                                                                         základe ktorých štatút (a finančnú podporu) získali.V správe sa ďalej uvádza, že po desiatich rokoch od predchádzajúceho auditu Dvora audítorov programu Leader pretrvávajú tie isté závažné nedostatky. 33 Projekt bol realizovaný na území šiestich mikroregiónov v Košickom kraji, z ktorých štatút MAS získali dve. Z neúspešných MAS pokračuje v aktívnej činnosti v súčasnosti už iba jedna, v ostatných sa vzniknuté partnerstvá zredukovali na niekoľko nadšencov, ktorí sa snažia pokračovať v činnosti.Problémom je, že ide o komunity žijúce na území dlhodobo podkapitalizovanom a teda prioritou ľudí, obývajúcich tieto územia je ich každodenné prežitie.   43 


Jednou z hlavných charakteristík prístupu Leader je, že rozhodnutia by nemali prijímať verejné orgány, ale širšie miestne partnerstvá, ktorých súčasťou je aj miestne zastupiteľstvo, ale nemá v ňom väčšinu hlasov. Počas celej realizácie projektu bolo preto kľúčové identifikovať miestnych lídrov a získať dostatočný počet miestnych aktivistov a ľudí s potrebnými zručnosťami, skúsenosťami a vedomosťami o procese i o území, ktorí by boli ochotní zapojiť sa do procesu spravovania územia. S predstaviteľmi miestnych komunít následne pracovali vybraní konzultanti, ktorí im poskytovali v prvom rade odbornú pomoc, zameranú na všetky oblasti, ktoré sa ukázali ako potrebné. Je nutné zdôrazniť, že práca týchto konzultantov bola veľmi náročná a vyžadovala si skúsených ľudí s mnohými zručnosťami z rôznych oblastí. Dôležitejšia ako ich odbornosť, ktorá mohla byť doplnená expertnou kapacitou ďalších členov tímu, bola napokon ich konkrétna osobnosť, ktorá výrazne pripomínala osobnosť kvalitného sociálneho pracovníka/sociálnej pracovníčky. Konzultanti pomerne často čelili rôznym etickým dilemám, museli sa rozhodovať rýchlo (na mieste) a zodpovedne, keďže ich úlohou bolo proces vybudovania funkčného partnerstva stihnúť v relatívne veľmi krátkom časovom úseku. Uplatnenie modelu komunitného plánovania takýmto postupom dnes považujeme za viac než odvážne. Výsledky realizácie spomínaného projektu v plnej miere preukázali, že vytvorenie miestnej kapacity (budovanie sociálneho kapitálu), ktoré následne vedie k zvýšenej činnosti v oblasti miestneho rozvoja, spájaniu miestnych zdrojov, vytváraniu sietí umožňujúcich vzájomné vzdelávanie a integrovanému prístupu k riešeniu zložitých hospodárskych a sociálnych problémov, je dlhodobým procesom, v ktorom 3-ročná iniciatíva predstavuje iba začiatok. Záver Komunitné plánovanie je v súčasnosti niektorými autormi (Chytil, 2007) považovaná za jedinú metódu sociálnej práce, ktorá prežije v dnešnej postmodernej spoločnosti. Výkon komunitnej sociálnej práce napríklad aj uplatnením metódy Leaderza účasti skúsených sociálnych pracovníkov/pracovníčiek by mohol priniesť konkrétne výsledky. 44  


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV Európsky Dvor Audítorov: Osobitná správa č. 5/2010. Realizácia prístupu Leader v rozvoji vidieka.Luxembourg: Úrad pre vydávanie publikácií Európskej únie, 2010. 76 s. ISBN 978-929207-896-6. GAJDOŠ, P., PAŠIAK, J.: Sociálne zdroje lokálneho a regionálneho rozvoja.Bratislava: Sociologický ústav SAV, 2008. ISBN 978-80-85544-53-4. CHYTIL, O.: Důsledky modernizace pro sociální práci. In Sociální práce/Sociálna práca. ISSN 1213-6204, roč. 2007, č. 4, s. 6471. kol. autorov: Animácia miestnych partnerstiev vo vidieckych oblastiach – praktická príručka. Šamorín : Wanted Design, 2008. 185 s. ISBN 978-80-89287-03-1. Sociální práce/Sociálna práca, ISSN 1213-6204, roč. 9, č. 1: Komunitní plánování. Sociální práce/Sociálna práca, ISSN: 1213-6204, roč. 9, č. 3: Různá pojetí sociální práce. http://ec.europa.eu

45


SITUATION OF VOLUNTEERING IN POLAND Sylwia Pelc34 Abstrakt: Poľsko je stále, napriek malým zlepšeniam zaznamenaným v roku 2010, v rámci požiadaviek na verejnú participáciu v oblasti dobrovoľníckej práce na posledných miestach medzi európskymi krajinami. Cieľom príspevku bude prezentácia situácie v oblasti dobrovoľníctva v Poľsku a snaha odpovedať na otázku, prečo je úroveň verejnej participácie vzťahujúcej sa k dobrovoľníctvu taká nízka. Abstract: Poland, despite of a small improvement recorded in 2010, still in terms of public participation in volunteer work is on one of the last positions among European countries. Presentation of the volunteering situation in Poland and the attempt to answer the question why public participation related to it is so low will be the objective of the article herein. The issue of volunteering is now gaining more and more in its importance not only because of the services offered to those who need it, but primarily due to the range of values that it covers. The interest in human being, drawing attention to the weakest and most suffering ones, the sense of civic responsibility and social participation, respect for others, sense of service, selflessness in action, sharing one’s own existence with the existence of other people makes volunteering become a mainstay of almost every society1. Currently volunteering is perceived differently than the one implemented in the period of philanthropy and charity. The meaning of volunteering and volunteers themselves is differently defined. All over the world, they are aware of the huge impact on the shape of social life. In Poland, the heyday of volunteering came after the year 1989. Then an extraordinary increase in the establishment of foundations, associations and spontaneous movements was the evidence of stifled interest in cooperation and participation of citizens and the public view of the widespread denial of the so                                                   34 School of Engineering and Economics, Department of Social Sciences, ul. Miłocińska 40, 35-232 Rzeszów, Poland, sylviaa0@op.pl.  

46  


called culture of dependency and learned helplessness - the forms of behaviour developed during the communist period. Thus volunteers opened the door to democracy, freedom and modernity1. After more than twenty years of free Poland, there are registered over 100,000 associations and foundations, diverse both in terms of their objectives and the scale of operations. It is estimated that actually three-fourths of them works, creating space for the activity of several million of Poles: both members of these organizations and external volunteers. Organizations are also financially supported by those who support them only materially. Polish statutory definition of volunteering has changed many times over the years. According to the latest Act dated 2010 on Public Benefit Activity and Volunteering, " a volunteer means a natural person who voluntarily and without any remuneration provides services under the terms of the Act1." Poland, despite of a small improvement recorded in 2010, still in terms of public participation in volunteer work is on one of the last positions among European countries. Presentation of the volunteering situation in Poland and the attempt to answer the question why public participation related to it is so low will be the objective of the article herein. In November 2010 16% of Poles declared that in the last year they worked on a voluntary basis. This denotes an increase of 3 percentage points with respect to the year 2009 and 5 points compared to the year 2008. After a clear drop in participation, which was observed three years ago, the percentage of people sacrificing their time and work for social organizations and informal groups began to grow again.

47Â


Chart 1 Percentage of volunteers in Poland in the years 2001-2010

Source: Przewłocka J., Zaangażowanie społeczne Polaków w 2010 roku: wolontariat, filantropia, 1%, Raport z badań 2010, Stowarzyszenia Klon/Jawor, Warsaw 2011. Who is a Polish volunteer? Education, professional status and age are key features differentiating the interest in volunteering. Over the last year more than a quarter of Poles with higher education and only one in seven people with secondary education or lower did social work The greatest activity is to observed among the youngest (22% of volunteers in the group below 25 years) and pupils and students (29%). As in previous years the largest number of volunteers is attracted by the Great Orchestra of Christmas Charity, rescue organizations (TSO, Mountain Rescue, lifeguards and other), organizations focusing on education and care of children and youth, as well as on helping the poorest people. For most types of social organization there were no significant changes observed in comparison with the previous years. Exceptions are organizations and religious movements, parish communities, missions - in their case we are dealing with a significant decrease in the number of volunteers. The main factor that motivates volunteers to work for others is a sense of joy derived from helping others. Another important motivation is a sense of reciprocity; there are also those who see volunteering as a ticket to a future career, it is supposed to help them in getting jobs or gaining work experience. It is worth pointing out there are some differences between male and female volunteers: women are more likely than men to emphasize that volunteering offers the 48  


opportunity to be among people, making new friends and spending their time in a useful way1. What are the reasons for the lack of involvement among the Poles? The most common reason for no participation in organizational activities is the lack of time - this reason is provided by nearly half of the respondents. In particular, it is often mentioned by people with higher education (57%), and those with large families. One-third of inactive people admit that they simply never have thought about getting engaged in volunteer work, or that they are not interested in it. Other reasons are mentioned much less frequently. Chart 2 Reasons for no involvement into volunteering activity of Poles

Source: Przewłocka J., Zaangażowanie społeczne Polaków w 2010 roku: wolontariat, filantropia, 1%, Raport z badań 2010, Stowarzyszenia Klon/Jawor, Warsaw 2011. Clearly visible are the differences associated with age: the oldest people not as often as others point to the problem of lack of time (only 24% of responses in the group 55+), but still it remains one of the most frequent reasons indicated by them. It should be noted that these people more often than others simply are worried that they are not physically able to engage in any help (17% of responses compared to 4% among younger people) 1.

49


Why are there so few volunteers in Poland? Worth thinking about is the sad fact that 84% of Poles in no way are involved in social activities. What causes this? Probably one of the key reasons for this fact is the mistrust in social organizations as a result of their lack of financial transparency and numerous abuses and scandals that have been widely publicized the Polish media. In Poland, only a few nongovernmental organizations transparently and in a fair way account for their activities before the public, informing them of what they have done, for example, how much money they collected and of to what they have allocated it. In addition, one should not fail to mention the poor knowledge of the Poles of the third sector; in case of the majority of society it is limited only to the great events publicized by the media or the activities related to humanitarian help. Conversely, information about thousands of small organizations acting locally - reach the Poles to a small extent. Only one in seven Poles has heard of numerous activities undertaken by sports organizations, or organizations acting in the field of culture, art or science – only one in thirteen. Only one quarter of respondents confirmed, that in 2010 they used given services or products produced by nongovernmental organizations1. D. Pietrowski of the Volunteer Centre in Lodz, believes that volunteering in Poland is treated in too classical and stereotypical manner - as aid to the poor, children from orphanages, handicapped, elderly, patients in hospices. Polish volunteering is a hand offered directly to the person in need. If we think of volunteering, we recall these areas in the first place. If someone asks me: Have you been or are you a volunteer? – Then if I am not involved into the volunteering activity in the aforementioned areas, I am likely to answer that I have never been and I am not! If we made a comparison with other countries, it would prove that we do not think of volunteering as such small things and acting like e.g. as a father giving a lift to his son and his three friends to the football ground because they are players in a small club and play the football game, parents of these children make sandwiches and bake cakes so as to make a picnic for the children after the game. Such things happen in Poland, but we do not call them 50  


volunteering - D. Pietrowski says. - In Western culture the word volunteering is more capacious than in our country. There, such civic, good-neighbourly attitudes, for the benefit of schools, for example, activity in the council of parents, sports activity or work in the library, is also called volunteering. If we try to find our place in this world, we should apply the same measure in our thinking about volunteering2. Similarly, a sociologist A. Giza-Poleszczuk says: Common is the nineteenth-century understanding of volunteering as a "selfless dedication to the little ones." Such very narrow understanding of the results in a narrow range of voluntary "acquisition" of volunteers, promotion and communication strategy and the type of activities that are classified as volunteering. It also has two important consequences. Firstly, it impedes any action to build a volunteer base in the form of placing it in the university curriculum, linking with other initiatives, etc. Secondly, volunteering deters people who would like to do something for others, but not necessarily in an atmosphere of self-sacrifice, and not necessarily exclusively for disadvantaged people, but for those who simply want something1. The J. WygaĹ&#x201E;ski claims that non-governmental organizations in Poland focus on attracting new volunteers and promote themselves to insufficient extent, but they are too concentrated on acquiring funds for activities, including those from EU funds. In recent years, I have not observed any particular effort undertaken in respect for this issue and yet people who are not asked to get involved, just do not do it - says Wygnanski. The problem is the lack of care for already existing staff of the third sector. Young people often complain that they come to the organization and no one assigns any tasks to be made by them because coordinators are too busy to do it. We want everyone to volunteer, but on the other hand we offer no tasks to be made by applicants and devote no time to them. In this situation, people are demotivated, have no feedback, what they did well and what was wrong, and leave discouraged. With such attitudes we lose the potential staff for third sector staff composed of smart people says K. Chrzanowska from the Volunteer Centre in Warsaw1. As it is clear from the above facts and opinions of experts on non-governmental organizations in Poland, the blame for such a small participation of society in volunteering is to be borne to a large extent by the organizations themselves. They work too little 51Â


on their positive image and too little to promote themselves. They do not care to accurately inform the public about their activities, including the financial one, which is the key element of public confidence in them. So when taking steps to engage Poles more into social involvement, it is necessary to both work on the attitudes and opinions of Poles and to reach the public more effectively with information and good examples of well-organized civic actions - and not just those on a grand scale, but also these smaller and local ones. In Poland it is also necessary to promote broader thinking about volunteering. People should be made aware that volunteering has no boundaries; there are many undeveloped environments that can benefit from volunteers. It could be a source for new volunteers, especially those who do not find themselves in this classic, stereotyped volunteering and do not want to work in a hospice or children's home, but for example in a sports club or community club. So undoubtedly a great challenge for non-governmental organizations and public institutions - not only during the European Year of Volunteering, but for many years after its completion - is to change the attitudes concerning interaction and raising awareness related to the activities of nongovernmental initiatives; an important role in this area can be played by schools and media organizing well-prepared civic education. By doing so we might be able not only to increase interest in social involvement in Poland. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV Gawroński S., Ochotnicy miłości bliźniego. Przewodnik po wolontariacie, Wyd. Biblioteka „Więzi”, Warsawa 1999. Mól D., Wolontariat, skąd ten kryzys?, Publishers ngo.pl Przewłocka J., Zaangażowanie społeczne Polaków w 2010 roku: wolontariat, filantropia, 1%, Raport z badań 2010, Stowarzyszenia Klon/Jawor, Warsaw 2011. Tokarski Z., Wolontariat w Polsce. Raport badan w latach 20002003, Wyd. WSH-E w Łodzi, Łodz 2008, s. 41. Act of 22 January 2010 amending the Law on Public Benefit and Volunteer Work and certain other laws 52  


NOWE OBLICZE WOLONTARIATU – ZAPOŻYCZENIA KANADYJSKIE Ilona Kość35 Abstrakt: Dobrovoľníctvo je pevnou súčasťou občianskej spoločnosti v Kanade. Zámerom príspevku je prispieť do diskusie o rozvoji dobrovoľníctva v poľskej spoločnosti inšpiráciami z iného spoločenského kontextu. V príspevku objasňujeme odlišnosti v súčasnom stave tohto sociálneho fenoménu v Poľsku v komparácii so situáciou v Kanade. Spoločenský status a rolu dobrovoľníctva v kanadskej spoločnosti popisujeme s poukazom na legislatívu ako jeden z determinantov rozvoja dobrovoľníctva. Abstract: Volunteering is an integral part of civil society in Canada. The aim of paper is to contribute to the discussion about the development of volunteering in Polish society by inspiration from different social context. In this paper we clarify the differences in the current state of this social phenomenon in Poland in comparison with the situation in Canada. The social status and the role of volunteerism in Canadian society we describe with reference to the legislation as one of the determinants for volunteering development. W czasie poszukiwań nowych sposobów funkcjonowania w sferze szeroko pojętej polityki społecznej, a w niej szerzenia idei wolontariatu, zasadnym i usprawiedliwionym wydaje się korzystanie ze sprawdzonych wzorów. Kanadyjski wolontariat posiada wiele dobrych i sprawdzonych rozwiązań, które z powodzeniem mogą stanowić inspirację dla poszukujących. Tymczasem w Polsce, ale podobnie na Słowacji i w Czechach, od kilkunastu lat trwa proces tworzenia nowej rzeczywistości społecznej spełniającej standardy kraju unijnego i oczekiwania dynamicznie zmieniającego się społeczeństwa. Możliwe wydają się zapożyczenia z ideologii kanadyjskiego wolontariatu, która tworzy obraz świata istniejącego i prezentuje wizję przyszłości, ideologii rozumianej jako zbiór idei, poglądów i                                                   35 Wydział Humanistyczny, Instytut Pedagogiki US, u. Ogińskiego 16/17, 71-431 Szczecin, Ilona102@o2pl  

53


przekonań opisujących rzeczywistość oraz zawierających jej ocenę i zasady postępowania. Wstępnie można założyć, że w komparatystycznym oglądzie kanadyjskiego wolontariatu wartym wyeksponowania jest idea kanadyjskiego wolontariatu i takie zagadnienia jak: uznanie wolontariatu za trzecią siłę społeczną, znaczne poszerzenie listy adresatów działań wolontariatu, poświadczenie siły wolontariatu oraz ukazanie jego miejsca w życiu szkół i uczelni. W następnej kolejności przeanalizować należy konstytutywne zasady działania kanadyjskiego wolontariatu oparte na: wolontariuszach jako kreatorach wszelkich działań; minimalizacji kosztów ponoszonych na administracje; specyficznej procedurze opracowywania planów i regulaminie. Polityka socjalna w Kanadzie funkcjonuje na zasadach, w których wolontariat (volunteerism, volunteer work) obok rządu i prywatnych organizacji, uznawany jest za trzecią, bardzo ważną siłę sprawczą. Bez niego bowiem niemożliwe byłoby świadczenie niektórych usług, które dzisiaj uznaje się jako przypisane temu sektorowi. Należy zaznaczyć również, że obok monetarnych funduszy rządowych, wolontariat odgrywa również olbrzymią rolę w pomocy i pracy socjalnej. W Kanadzie opieka socjalna podlega jurysdykcji rządu lokalnego (urzędu miasta) działającego przy wsparciu rządu prowincji, który również przeznacza pewne fundusze na specyficzne cele socjalne czy inne potrzebne inicjatywy. Małe nieprofitowe organizacje, włącznie z Kościołami, nie mogłyby samodzielnie funkcjonować bez pomocy innych i zapewniać ochronę socjalną potrzebującym (szerzej ta zależność opisana zostanie przy analizie konstytutywnych zasad działania kanadyjskiego wolontariatu). Wolontariat definiowany jest jako bezpłatne, dobrowolne, świadome działanie na rzecz innych. Zasadnicza jednak równica jaką należy wskazać między polskim i kanadyjskim wolontariatem polega na tym, że w naszym kraju działanie wolontariuszy jest swego rodzaju konsekwencją (skutkiem) wystąpienia jakiegoś niepożądanego zjawiska. Dla potwierdzenia tego należy dodać, że wolontariat w Polsce angażuje się szczególnie w działania na rzecz dzieci z rodzin dysfunkcjonalnych, ludzi starych, chorych, samotnych matek, osób bezdomnych. W dużym uproszczeniu można powiedzieć, że jest to walka o przetrwanie, o zapewnienie godnych warunków 54  


egzystencji. Przy tym trzeba podkreślić, że to nie wolontariusze odnajdują osoby potrzebujące pomocy, ale najczęściej są oni do nich kierowani przez organizacje z którymi współpracują. W Kanadzie również pomaga się osobom z określonymi potrzebami, ale należy wskazać i na inną, mniej znaną u nas przestrzeń. Generalnie wolontariat ma tutaj znacznie szerszy zasięg i obejmuje również świadczenie na rzecz rodziny, koleżeństwa i przyjaciół. W zasadzie nie istnieją bariery formalne, by i taką formułę zaakceptować w polskiej rzeczywistości prawnej gdyż w świetle Konwencji Europejskiej każda grupa osób utworzona na podstawie wzajemnej zgody jest zrzeszeniem i może realizować działania w obszarze wolontariatu36. Jednak w tej przestrzeni wolności ukształtowała się w Polsce tradycja wiązania działań pomocowych z formalną organizacją, co powoduje m.in. ograniczenie obszaru działań wolontariuszy. Poszerzenie pola pracy społecznej jest niezwykle ważne, gdyż zachęca wielce zapracowanych Kanadyjczyków do tego, by interesowali się swoimi najbliższymi sąsiadami, uwrażliwiali na sprawy ważne dla okolicy, organizowali spontaniczne i planowe akcje w sytuacjach kryzysowych. Kanada jawi się od dawna jako kraj dobrobytu i rozwiniętych świadczeń socjalnych, wszelkie przeciwności pokonuje z godnością, którą w zdehumanizowanym świecie określa fakt pochylenia się nad każdym potrzebującym pomocy. To wszystko sprawia, że coraz więcej osób chce i działa jako wolontariusz, jak zapewne napisałby literat „wypełniając misje wolontariuszy w raju”. Zdecydowana większość Kanadyjczyków jest zainteresowana lub zaangażowana w prace wolontariatu. Generalnie jest to wynikiem wielkiej społecznej akceptacji wobec postaw ludzi, którzy pomagają innym. Dowodem na to, jak wiele miejsca i uwagi poświęca się tej kwestii, jest utworzenie specjalnego kanału telewizyjnego informującego o lokalnych akcjach i programach, jednocześnie poszukującego nowych woluntariuszy. Ponadto, wielokrotnie w wiadomościach i dziennikach usłyszeć można bardzo pozytywne opinie o pracach wykonywanych przez wolontariuszy. Zasadniczą przeszkodę stojącą na drodze do

                                                  36 Sikora P., Pozarządowe organizacje socjalne jako egzemplifikacja wolności zrzeszania się, w: B. Kromolicka red. Wolontariat w obszarze humanistycznych wyzwań opiekuńczych, Toruń 2006, s.173. 55 


jeszcze większego udziału Kanadyjczyków w wolontariacie jest praca zawodowa i życie rodzinne. Prawdą jest, że wielu Kanadyjczyków poświęca się dla celów, w które wierzą a pomoc drugiemu człowiekowi stanowi sens ich życia. Departament FCSS - Family Community Suport Service, prezentuje coroczne statystyki ukazujące między innymi liczbę woluntariuszy pracujących w organizacjach o charakterze społecznym37. W 2003 woluntariusze pracujący w tych organizacjach wypracowali w sumie ponad 1130 mln godzin. Przeliczając to na środki monetarne, wypracowali ponad 18.5 miliona $ (przyjmując średnią stawkę 16.37 $ na godzinę). Te statystyki dowodzą również, że w samej tylko prowincji Alberta w 2000 roku liczba godzin przepracowanych przez woluntariuszy wynosiła 127 milionów, a odpowiada to pracy 70 tysięcy pełnoetatowych pracowników. To wszystko podkreśla siłę wolontariatu (POWER OF VOLUNTEERISM). Kanada liczy 33 059 tysięcy mieszkańców38, a około 7.5 miliona jest aktywnymi woluntariuszami, co stanowi 23% społeczeństwa. Działają oni w ponad 175 tyś. organizacjach na terenie kraju i za jego granicami. W przeliczeniu odpowiada to pracy ponad 549 000 etatowych pracowników zatrudnionych przez cały rok. Pośród 7,5 miliona kanadyjskich wolontariuszy działa około 2.3 miliona „super aktywistów”, którzy wykonują zdecydowanie najwięcej pracy społecznej, budząc przy tym powszechny podziw i uznanie. Bycie wolontariuszem stanowi dla nich sens życia, pasje, ale często i jedyne zajęcie. To oni realizują ponad 73 % wszystkich prac wolontarystycznych, tworząc elitarny i niezwykły „krąg super woluntariuszy”. Pozostała, zdecydowana większość wolontariuszy w Kanadzie, działa w znacznie mniejszym zakresie czasu, ale równie świadomie i dobrowolnie podejmuje świadczenia usług na rzecz drugiego człowieka i jest to na przykład pomoc sąsiedzka lub wspomaganie działalności klubu osiedlowego, organizacji młodzieżowej, np. przez sporządzanie dla nich rozliczenia finansowego. Dla porównania przeprowadzone w Polsce w 2002 roku badania ukazały, że 3,3 miliona Polaków, czyli 11,1% poświęciło                                                   37 Dane na temat wolontariatu kanadyjskiego zostały udostępnione przez Elizabeth Zator, pracownika socjalnego Finance Coordinator, Family Community and Suport Services –FCSS, The City of Calgary. 38 Dane z 2007 roku, http://pl.wikipedia.org/wiki/Kanada 56   


swój czas pracując w organizacjach pozarządowych, instytucjach lub wspólnotach religijnych39. Ale już w 2005 roku aż 23,2% czyli ok. 6,9 mln dorosłych Polaków podejmowało taka działalność. Najaktywniejszą grupę wiekową tworzyły osoby poniżej 25 roku życia - 23,8 % , natomiast najliczniejszą osoby z wyższym wykształceniem - 26 % badanych40. Zarówno w Kanadzie jak i w Polsce poszukuje się woluntariuszy. Ekspansywnie rywalizując o względy zainteresowanych pracą społeczną często zwraca się do uczniów szkół rożnego poziomu, szczególnie średnich, wyższych, collegiów i uniwersytetów. Kanadyjskie szkoły zachęcają młodzież i stwarzają możliwości włączania się do pracy wolontarystycznej. W szkołach organizowane są kampanie dla wolontariuszy, rodzaj sesji informacyjnej na temat przedsięwzięć, w których placówki te się zaangażują. Najczęściej jest to pomoc mieszkańcom domów zamieszkiwanych przez samotne, starsze osoby i wyraża się ona poprzez nawiązywanie trwałych i stałych kontaktów, tak potrzebnych obu stronom. Uczniowie w podziękowaniu z swój trud i zaangażowanie często otrzymują dyplomy. Nie ma to wpływu na ich oceny w szkole, ale uczy tego, co trudne jest do przekazania w teori na lekcjach – ćwiczy w nich poczucie bycia pomocnym, a samo obcowanie ze starszym pokoleniem pozwala inaczej spojrzeć na świat. Kanadyjczycy bardzo często podkreślają, że wolontariat uczy dzieci i młodzież określonych zachowań, odpowiedzialnego podejścia do życia, spojrzenia na innych przez pryzmat ich problemów. Niespotykanym w Polsce sposobem pozyskiwania młodych wolontariuszy są wizyty w szkołach specjalnie przeszkolonych przedstawicieli organizacji sektora socjalnego, którzy przygotowują prezentacje dla młodzieży, aby zapoznać ich z założeniami, celami i ideałami i rozpowszechnić wiedzę o ich działalności. W ten sposób zdobywają zwolenników i zainteresowanych niesieniem pomocy. Najważniejszym zadaniem poszukujących wolontariuszy jest nabór osób z predyspozycjami, umiejętnościami nawiązywania kontaktów interpersonalnych, którzy do tego chcą pomagać innym. Młodzi wolontariusze                                                   39 J. Dąbrowska, M. Gumkowska, Wolontariat i filantropia w Polsce, Warszawa 2003. 40http://www.badania.ngo.pl/files/badania.ngo.pl/public/wolontariat2004 /wolontariat2004.pdf 57 


zawsze wprowadzają energię, nowe perspektywy do życia organizacji 41. Przedstawiciele Society for Students with Learning Dissabilities, Children's Legal and Educational Resource Centre odwiedzają szkoły, ponieważ mogą tam znaleźć młodzież, która służyć będzie pomocą rówieśnikom, ale również sama poszukuje pomocy (a nie wie do kogo się zgłosić). W efekcie, jak pokazują badania, z ponad 154 milionów godzin przepracowanych przez woluntariuszy w 2001 roku, blisko 15% przepracowała młodzież. Dzisiaj jeden na pięciu wolontariuszy ma mniej niż 25 lat. Na przykład uczniowie szkoły St.Michaels Junior High School w Calgary (odpowiednik polskiego gimnazjum) pomagali wyspecjalizowanemu personelowi organizować opiekę dla młodszych dzieci w czasie wakacji. Wszystko po to, aby ich rodzice mogli bez obaw w tym czasie pracować. Jest to szczególnie dogodne rozwiązanie dla rodziców dzieci z rodzin rozbitych, emigrantów, matek samotnie wychowujących, których nie stać na opłacanie opieki w wysoko płatnych przedszkolach. Takie organizacje jak np. Boys and Girls Clubs, Big Sisters & Big Brothers, Bridge Foundation for Youth pomagają dzieciom emigrantów. Dla organizacji, które włączają młodych ludzi do rzeszy chętnych do pomocy, korzyści są znaczne. Młodzi charakteryzują się unikalną mieszanką entuzjazmu i pasji, która uwidocznia się w prowadzonych przez nich akcjach wolontarystycznych. Są chętni, entuzjastycznie nastawieni do czynnego udziału w instytucjach, do których są przypisani, a co najważniejsze w życiu ludzi potrzebujących42. Studenci w Kanadzie nie są zobligowani do pracy na rzecz wolontariatu, bo byłoby to sprzecznie z jego założeniami, gdyż przede wszystkim ma to być bezinteresowna i nie przymuszona pomoc. Jednak młodzi Kanadyjczycy doskonale wiedzą, że wykazanie się pracą społeczną bardzo dobrze wygląda w resume i w prezentacji swojej osoby w sytuacji, gdy starają się na przykład o zatrudnienie. Do konstytutywnych zasad działania kanadyjskiego wolontariatu zaliczyć należy regułę, w myśl której wolontariat uznawany jest za bardzo ważną siłę sprawczą. Bez niego bowiem                                                   41http://www.volunteer.ca/volcan/eng/content/youth/youth.php?display= 4,0 42 Ibidem 58   


niemożliwe byłoby świadczenie niektórych usług, które dzisiaj w Kanadzie uznaje się jako przypisane temu sektorowi. Warto zaznaczyć, na czym ta zależność polega. Otóż podstawowym warunkiem aby otrzymać od rządu dotacje i środki na działalność, jest przestrzeganie fundamentalnej zasady, która zakłada, że planując i organizując prace organizacji należy bazować na woluntariuszach, słowem stają się oni kreatorami wszelkich działań. W niektórych kanadyjskich organizacjach zajmujących się sektorem usług socjalnych, szczególnie tych wspieranych przez FCSS, których relacje wzajemne reguluje Provincial FCSS Act and Regulation, pracuje najczęściej tylko pięciu, maksymalnie dziesięciu etatowych pracowników- zależy to od wielkości organizacji i są to księgowi, sekretarki, dyrektorzy, psychologowie. Współdziałającymi wolontariuszami zostają ludzie zainteresowani pracą danej organizacji, którzy poświęcają wiele godzin swojego czasu między innymi na podejmowanie kluczowych decyzji istotnych dla dalszego funkcjonowania organizacji, w strukturach której działają. Wolontariusze opracowują: plany pracy organizacji, wytyczają priorytetowe cele realizowane przez organizacje, podejmują decyzję o procedurze postępowania w wybranych dziedzinach, a przede wszystkim kontrolują czy organizacja zmierza w wyznaczonym celu, dbają o dopływ funduszy, oceniają i opiniują sprawozdania administracji (ludzi zatrudnionych na etatach), bowiem w tak zorganizowanej pracy to administracja odpowiada przed wolontariuszami. W ten sposób dba się o minimalizację kosztów ponoszonych na administrację, rządowe fundusze nie są marnotrawione na utrzymywanie nazbyt rozbudowanego aparatu administracyjnego, a jedynie na pokrycie kosztów niezbędnych opłat, których w żaden sposób nie można uniknąć. Każda nieprofitowa organizacja pracuje w oparciu o tradycyjnie zorganizowaną infrastrukturę, tzn. posiada biuro w budynku, który wynajmuje lub jest właścicielem i z tego tytułu ponosi koszty opłaty czynszu, ubezpieczenia, opłaty za elektryczność i rachunki telefoniczne i inne. Kolejną niezbywalną zasadą, którą należy stosować, jest procedura opracowywania przez wolontariuszy planów działania organizacji. Procedura ta podporządkowana jest głównej idei niesienia pomocy potrzebującym. Programy oferowane przez te organizacji są nazywane serwisami, (serving others) i opracowują 59


je woluntariusze, wspomagani przez etatowych pracowników. Filozofia takiego działania wydaje się prosta - to wolontariusze projektują programy, które będą realizować i w ich opinii, przekonaniu najlepiej będą służyć potrzebującym. Przecież to wolontariusze (a nie urzędnicy administracyjni) osobiście przychodzą z pomocą tym, którym organizacja ma za zadanie pomagać. Czasami jednak, szczególnie wtedy, gdy wolontariuszy jest za mało, przyznawane fundusze są przeznaczone na działalność osób zatrudnionych na etacie. Kanadyjski wolontariat można uznać za bardzo dobrze rozwiniętą machinę. Na dowód tego można powiedzieć, że utworzono oddzielny sektor, wypracowano regulacje prawne, między innymi bardzo oryginalny CANADIAN CODE FOR VOLUNTEER INVOLVEMENT - Kanadyjski Regulamin Wolontariatu. Jest to dokument normujący pracę woluntariuszy, ich prawa i obowiązki, określający dopuszczone prawem reguły postępowania, a nade wszystko zasady, którym muszą się podporządkować. Dokument ten gloryfikuje ogromną wartość pracy woluntariuszy. W dalszej kolejności zwraca uwagę na celowość i adekwatność podejmowanych działań oraz na fakt, by były one unormowane prawem, dawały zadowolenie i zapewniały wykwalifikowaną pomoc. Troska rządu wyraża się poprzez opracowanie procedury kontroli potencjalnych woluntariuszy przed ich przystąpieniem do pracy. W tym celu, zainteresowany pracą wolontariusz musi przedstawić między innymi dokument o niekaralności. Jest to podstawowe działanie mające na celu eliminacje osób, których przeszłość źle rokuje, kryminalistów czy skazanych np. za molestowanie dzieci. Innym przykładem troski o sprawność i skuteczność działania wolontariusza może być propozycja ukazania przez profesjonalistów całego arsenału działań, które pomogą wolontariuszom służyć innym jak najlepiej. W tym celu proponuje się odbycie wstępnego treningu, który dokonuje się poprzez uczestnictwo w charakterze asystenta w pracy starszych i doświadczonych wolontariuszy. Młodzi wolontariusze otrzymują również listę swoich zadań, opracowanych w zgodzie ze strategią postępowania organizacji, z którą planują się związać. CANADIAN CODE FOR VOLUNTEER INVOLVEMENT stosuje obecnie ponad 175 tysięcy nieprofitowych organizacji 60  


propagujących wolontariat w rożnych dziedzinach życia społecznego. Jedną z nich jest Volunteer Canada - jako krajowa organizacja wiodąca w propagowaniu, wspomaganiu i zapewnianiu bezpiecznego wolontariatu. Ta właśnie organizacja opracowała i rozpropagowała Regulamin, by motywować pozostałe organizacje i ich zarządy do przekazywania fachowej wiedzy o wolontariacie i utrwalać najcenniejsze wartości wolontariatu. Canadian Code jest fundamentalnym dokumentem mającym pomóc organizacjom przedyskutować i ustalić ich własne założenia i cele, jednoczenie pozostawać w zgodzie z ogólnokrajowymi standartowymi i zasadami. Dokument ten zakłada między innymi że: 1. Zarząd organizacji i jej dyrektorzy/menedżerowie uznają strategiczną role woluntariuszy w projektowaniu celów organizacji i ich realizowaniu. 2. Organizacja opracowuje regulamin, w którym zawarte są informacje dotyczące: procedury podpisywania umów/zatrudniania wolontariuszy, zakresu ich odpowiedzialności i obowiązków, reguły postępowania w wykonywaniu pracy socjalnej, metod wsparcia, sprawdzania efektów wykonanej pracy, ewaluacji, rozpatrywania skarg, nawet dymisji jeżeli zajdzie taka potrzeba. 3. Organizacja wyznacza wykwalifikowanego pracownika, który jest odpowiedzialny za opracowanie wraz z wolontariuszami programów, następnie ich koordynowanie. 4. Proces sprawdzania i weryfikacji woluntariuszy został przemyślany, precyzyjnie opisany i znany jest zainteresowanym. Życiorys potencjalnego woluntariusza musi być krystaliczny i dobrze znany organizatorom, by zapewnić bezpieczeństwo uczestnikom oferowanego programu. Im większa odpowiedzialność, na przykład praca z dziećmi, tym staranniejsza weryfikacja. I to sprawdzanie nie powinno być odbierane jako niedowierzanie, ale jako przykład troski organizacji o bezpieczeństwo uczestników programów. 5. Ważne jest, by kompatybilne były oczekiwania wolontariuszy i cele założone organizacji. Przydział woluntariuszy do wyznaczonych prac powinien 61


uwzględniać ich predyspozycje i cechy indywidualne, by w efekcie końcowym uzyskać zadowolenie wszystkich. 6. Efektywna selekcja woluntariuszy powinna uwzględniać rożne grupy chętnych do pracy, np. różny przedział wiekowy, zainteresowania, doświadczenia aby oferować szeroki przekrój programów. 7. Woluntariusze powinni otrzymać wstępne informacje o organizacji i trening/kurs przygotowujący do wykonywania przydzielonej pracy. 8. Woluntariuszy powinni otrzymywać pomoc ze strony przełożonych podczas planowania i wykonywania zajęć oraz utrzymywać stały kontakt, aby móc przekazywać swoje spostrzeżenia i otrzymywać opinie zwrotne o jakości wykonywanej pracy. 9. Woluntariusze są traktowani jako znaczące ogniwo w pracy socjalnej, są pełnoprawnymi jej uczestnikami. To co najcenniejsze i nie do przecenienia - dają innym poczucie, że nie interesuje się nimi urzędnik z przymusu, ale drugi człowiek z potrzeby serca. 10. Udział i znaczenie pracy woluntariuszy jest regularnie podkreślany i doceniany. Istnieją od dawne formalnie stosowane dowody uznania, takie jak dyplomy i wyróżnienia, którymi obdarowywani zostają wolontariusze w dowód ich zaangażowania i oddania. Na zakończenie rozważań na temat możliwych zapożyczeń i wzorowania się na kanadyjskich doświadczeniach, należy uczynić generalną uwagę. Komparatyści dostrzegają ścisłą zależność między poziomem życia w danym kraju a jakością (zakresem, formami) prowadzonej i oferowanej opieki socjalnej. Finanse od zawsze były znaczącym determinantem. W skali świata Kanada zajmuje jedno z pierwszych miejsc w różnych rankingach krajów o najwyższym wskaźniku poziomu życia i krajów najbogatszych43. Można do tego dodać, że badania prowadzona w tym kraju dowiodły, że profilaktyka socjalna i wydawany z tego tytułu każdy 1 $ w przyszłości pozwoli zaoszczędzić lub uniknąć kosztów w wysokości około 7 $ ( na przykład z tytułu utrzymania policji, sądów, zakładów karnych), tym samym zwiększając majątek całego państwa.                                                   43 http://pl.wikipedia.org/wiki/Wska%C5%BAnik_Rozwoju_Spo%C5%82ec znego 62   


W Polsce począwszy od roku 1990 jesteśmy świadkami zmiany myślenia o wolontariacie. Jeszcze do niedawna idea wolontariatu Polsce była mało czytelna a wynikało to z wielu powodów. Po pierwsze brak było tradycji wolontariatu przekazywanej z pokolenia na pokolenie, szczególne zubożenie w tej materii uczynił okres PRL ośmieszając idee prac społecznej. Po drugie wysoki poziom ubóstwa powodował, że w pierwszej kolejności zaspakajano podstawowe potrzeby, w drugiej potrzeby społeczne. Do tego występował relatywnie niski poziom świadomości możliwości działania społecznego w nowo powstających organizacjach pozarządowych, do czerwca 200344 roku wolontariat nie był uregulowany prawnie co stwarzało wiele problemów. Współcześnie o wolontariacie w Polsce mówi się coraz częściej i to nie tylko w czasie wielkiej kwesty Wielkiej Orkiestry Świątecznej Pomocy czy w trakcie zbiórek żywości i pieniędzy dla ubogich rodzin. Od kilku lat zwiększa się liczba wolontariuszy na co dzień pomagających innym w ramach organizacji pozarządowych oraz ruchów społecznych i religijnych. Wolontariat staje się dla wielu sposobem na życie, zapewniając poczucie samorealizacji i sensu.

                                                  44 Ustawa z dnia 24 kwietnia 2003 r. „ O działalności pożytku publicznego i wolontariacie”, Dz.U. z 2003 r. Nr 96, poz. 873.  

63


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV Sikora P. 2006. Pozarządowe organizacje socjalne jako egzemplifikacja wolności zrzeszania się, w: B. Kromolicka red. Wolontariat w obszarze humanistycznych wyzwań opiekuńczych, Toruń, s.173. http://pl.wikipedia.org/wiki/Wska%C5%BAnik_Rozwoju_Spo%C 5%82ecznego. Ustawa z dnia 24 kwietnia 2003 r. „O działalności pożytku publicznego i wolontariacie”, Dz.U. z 2003 r. Nr 96, poz. 873. http://www.volunteer.ca/volcan/eng/content/youth/youth.php ?display=4,0. Elizabeth Zator, pracownika socjalnego Finance Coordinator, Family Community and Suport Services –FCSS, The City of Calgary. Dąbrowska J., Gumkowska M. 2003. Wolontariat i filantropia w Polsce, Warszawa. http://www.badania.ngo.pl/files/badania.ngo.pl/public/wolonta riat2004/wolontariat2004.pdf.

64  


ŠPECIFICKÉ ASPEKTY NÁBOŽENSKEJ MOTIVÁCIE PRE DOBROVOĽNÍCKU PRÁCU V SOCIÁLNYCH SLUŽBÁCH Stanislav Košč45 Abstrakt: Autor sa zamýšľa nad fenoménom náboženskej, osobitne kresťanskej motivácie pre dobrovoľnícku prácu. Tento jav je stále prítomný v dejinách ľudstva a i v súčasnosti predstavuje z hľadiska kvantitatívneho najväčší podiel dobrovoľníckej aktivity v sociálnych službách. Avšak aj z hľadiska kvalitatívneho práve táto motivácia prináša so sebou špecifický prístup k poskytovaniu sociálnych služieb, ktorý prináša efektívne uspokojovanie potrieb človeka v integrálnom ponímaní jeho osobnosti. Preto je potrebné identifikovať túto motiváciu a podporovať ju. Abstract: Author focuses his attention on the phenomenon of the religious, and especially of the Christian motivation for the voluntary work. This phenomenon was present in the whole history of the mankind and also nowadays constitutes, form the quantitative point of view, the largest part or the voluntary activity in the social services. But also from the qualitative point of view this very motivation realizes the specific approach in the providing of the social services, which brings effective meeting of the human needs in the integral meaning of his/her personality. That's why it is important to identify this motivation and to support it. Motivácia je podstatnou črtou každej ľudskej činnosti. Ba ešte viac: práve ona je charakteristickou vlastnosťou, ktorá zásadne odlišuje ľudskú prácu od činnosti zvierat, hoci by sa (pri niektorých manuálnych prácach) na prvý pohľad mohli javiť podobné. Motivácia angažuje ľudské duchovno, a to prostredníctvom rozumnej úvahy a slobodného rozhodovania, ktoré sú výlučnými znakmi ľudskej bytosti. Dokonca aj vtedy, keď motivácia absentuje (niektoré činnosti, úkony a pod.) človek vykonáva mimo-voľne, je tento aspekt významný, pretože človek v každom prípade a v každej situácii neprestáva byť rozumný a slobodný. S výnimkou konania pod nátlakom (násilím) je teda                                                   45 Katedra misijnej a charitatívnej činnosti, Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, Nám. A. Hlinku 56, 034 01 Ružomberok, stanislav.kosc@fedu.ku.sk. 65 


motivácia, úmysel, to, čo charakterizuje kvalitu ľudského skutku, či konania. Aj z hľadiska morálneho je motivácia jedným z troch podstatných čŕt, ktoré podmieňujú morálnu kvalitu skutku (ďalšími dvoma sú predmet skutku a jeho okolnosti). Podľa kresťanskej morálky dobrý úmysel neospravedlňuje zlý čin („účel nesvätí prostriedky“), ale rovnako platí aj opačná téza: dobrý skutok vykonaný so zlým úmyslom je morálne diskvalifikovaný práve pre zlo motivácie, pre ktorú bol vykonaný.46 Práve z týchto dôvodov problematika motivácie ľudského konania sprevádza celé dejiny človeka, a osobitne jeho uvažovania, ktoré môžeme dnešnou terminológiou nazvať psychologické. Psychológia vypracovala množstvo teórií, ktorými sa usiluje popísať zložité procesy, ktoré prebiehajú v psychike človeka, keď sa rozumne a slobodne rozhoduje konať tak či onak. Nie je predmetom tejto úvahy analyzovať tieto teórie, čo však neznamená, že nie sú pre našu tému dôležité. Ak je dôležité klásť si otázku motivácie pri akejkoľvek ľudskej činnosti, osobitne zaujímavé je položiť ju v súvislosti s činnosťou dobrovoľnou či dobrovoľníckou,47 ktorá nie je motivovaná ekonomickým prospechom a jej motívy teda principiálne nespadajú do kategórie „niečo za niečo“. Práve toto robí dobrovoľníctvo ako fenomén povšimnutiahodným – osobitne v súčasnej dobe a súčasnej kultúre, kedy sa zdá, že sa ľudia stále viac a intenzívnejšie ženú za tým, aby dosiahli čo najväčší úspech v čo najkratšej dobe a táto motivácia sa javí ako dominantná, takmer výlučná. A predsa, paralelne s touto „mainstreamovou“ kultúrou konzumizmu sa stále viac šíri ako alternatívna kultúra povedomie potreby vykonať čosi nezištne, a to ako prejav osobnej zrelosti. Isteže, zároveň s týmto konštatovaním treba upozorniť, že samému javu dobrovoľníctva by asi najviac uškodilo vnímať ho akosi a priori „ružovo“ – akoby ono bolo automaticky, samo od                                                   46 Ak napr. pomôžem susedke v práci na záhrade (dobrý predmet skutku), v situácii, kedy už nevládze a schyľuje sa k búrke (dobré okolnosti), ale urobím to preto, aby som ju zviedol na neveru (zlý úmysel), celý skutok je z hľadiska morálneho zlý. 47 K diskusii o obsahu a odlišnosti týchto termínov pozri: MATULAYOVÁ, T.: Dobrovoľníctvo v sociálnych službách v kontexte andragogiky a sociálnej práce. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, 2007, s. 17. Pre potreby tejto reflexie ich budeme používať ako synonymá. 66   


seba dobré, užitočné, prínosné a chvályhodné. Z hľadiska predmetu dobrovoľnej činnosti by azda stačilo odlíšiť dobrovoľníkov, ktorí sa venujú spoločensky prospešnej činnosti, od dobrovoľníkov deštruktívneho charakteru (vandali, teroristi a pod.) a toto konštatovanie by bolo použiteľné. Avšak práve pri úvahách o motivácii dobrovoľníkov sa ukazuje, že niekedy sa dokonca treba mať na pozore aj pri veľmi užitočnej službe človekovi či spoločnosti, pretože nesprávne motivovaní dobrovoľníci môžu nielen diskvalifikovať svoju prácu, ale i zruinovať celú dobrovoľnícku organizáciu. Vitoušová uvádza v tejto súvislosti deväť „nebezpečných“motivácii, na ktoré by si každá nezisková spoločnosť mala dať pozor u uchádzačov o dobrovoľnícku prácu: - súcit, vedúci k degradácii (ponižovaniu) klienta; - neprimeraná a zbytočná zvedavosť; - služba prameniaca z pocitu povinnosti; - snaha niečo si zaslúžiť; - osobné nešťastie, s ktorým si uchádzač nevie rady, a preto chce v službe hľadať svoju vlastnú duševnú rovnováhu; - osamelosť a z nej prameniaca túžba po priateľstve; - pocit vlastnej dôležitosti a nenahraditeľnosti; - nedostatok sebaúcty a s ním spojená túžba stretnúť ešte úbohejších ľudí; - panovačnosť, túžba ovládať iných a uplatňovať na nich svoj vplyv.48 Takéto motivácie totiž skrývajú neriešené vnútorné osobné problémy, ktoré môžu veľmi poškodiť poskytovanú službu klientovi, najmä ak ide o psychicky náročné situácie dobrovoľníckej sociálnej služby, a tiež rozvrátiť celú organizáciu, ktorú dobrovoľník tvorí a reprezentuje. Zároveň tieto úvahy podčiarkujú potrebu zrelej osobnosti pre dobrovoľnícku prácu, najmä v sociálnych službách. Práve toto je prvý dôvod, pre ktorý sa ukazuje ako obzvlášť užitočné pristaviť sa pri náboženskej motivácii pre dobrovoľnícku prácu. Isteže, aj tu môže ísť o náboženské „prekrytie“ v skutočnosti celkom inej motivácie, avšak na druhej strane, náboženská motivácia vedie človeka zväčša k rozhodnutiu                                                   48 VITOUŠOVÁ, P.: Motivace pro práci v neziskovém sektoru. Praha : Agnes, 1998 – citované v: TOŠNER, J., SOZANSKÁ, O.: Dobrovolníci a práce s nimi v organizacích. Praha : Portál, 2006, s. 46. 67 


angažovať sa v náboženských, osobitne cirkevných charitatívnych dielach, pre ktoré je príznačný záujem, ba priam požiadavka formácie svojich členov, vrátane dobrovoľníkov, s osobitným zreteľom na formáciu ich srdca. Súčasný pápež Benedikt XVI. vysvetľuje túto formáciu ako požiadavku lásky, ktorá si žiada osobitný prístup tak vo vzťahu k samému dobrovoľníkovi, ako i k jeho klientovi: „Je potrebné priviesť ich k takému stretnutiu sa s Bohom v Kristovi, ktoré prebudí v nich lásku a otvorí ich srdcia pre druhých, aby láska k blížnemu nebola pre nich prikázaním, daným zvonku, ale dôsledkom ich viery, ktorá sa stáva činnou skrz lásku.“49 Takáto formácia pôsobí ako prevencia pred vyššie uvedenými „nebezpečnými“motiváciami, resp. ako pomoc pri ich identifikovaní u uchádzačov o dobrovoľnícku službu. Zároveň srdce, otvorené Bohu prostredníctvom služby blížnemu, chráni pred pokušeniami, ktoré so sebou táto služba prináša – predovšetkým pokušenie znechutenia, keď sa nedostavujú výsledky, ďalej pokušenie prehnaného aktivizmu, keď sa javí, že všade treba pomôcť, či naopak pokušenie pasivity, keď sa zdá, že naša „kvapka v mori“ aj tak nič nevyrieši. 50 Ba, čo je asi ešte dôležitejšie, úprimné spojenie s Bohom v modlitbe pomáha najmä identifikovať tieto myšlienky ako pokušenia, a tým vedie človeka aj k tomu, ako sa k nim postaviť a prekonať ich. Druhým aspektom, pre ktorý sa stále naliehavejšie ukazuje potreba oceniť náboženskú motiváciu v sociálnych službách (profesionálnych či dobrovoľných), je samotný obsah tejto náboženskej motivácie. Existujú niektoré základné náboženské motivujúce myšlienky (tézy), ktoré spôsobujú, že nielen v minulosti dobrovoľnícka práca v sociálnych službách bola takmer výlučne nábožensky motivovaná, ale i v súčasnosti je charakteristickou črtou väčšiny dobrovoľníckych aktivít v sociálnej oblasti. Prvou z nich je morálna zodpovednosť vo vzťahu k stvorenému svetu, spoločná pre všetky monoteistické náboženstvá (judaizmus, kresťanstvo, islam), ktoré spolu tvoria viac ako polovicu obyvateľstva Zeme. Táto zodpovednosť sa zakladá na spoločnej viere v Boha-Stvoriteľa, ktorá so sebou nesie víziu                                                   49 BENEDIKT XVI.: Deus caritas est (25.12.2005), čl. 31, Trnava : SSV, 2006 (ďalej: DCE). 50 Porov. DCE 35 nn. 68   


celého stvorenstva ako harmonického „kosmos“, diela Božej lásky, a preto hodného ochrany a zveľaďovania v povedomí zodpovednosti voči nasledujúcim generáciám. Podľa viery všetkých troch monoteistických náboženstiev Boh bude každého človeka brať na zodpovednosť aj za to, ako naložil s jeho stvorením, teda prírodou, prírodnými zdrojmi a pod. Z tohto hľadiska sa javí ako mimoriadne naliehavé intenzívne pôsobiť proti tendencii, typickej pre ostatné storočie, podriaďovať prírodu stále väčším a ničivejším požiadavkám ekonomického rozvoja: „Človek namiesto toho, aby splnil svoju úlohu spolupracovníka Boha v diele stvorenia, stavia sa na jeho miesto a tým vyvoláva naostatok vzburu prírody, ktorú skôr tyranizuje, ako spravuje.“51 Ekologická mentalita sa z tohto hľadiska ukazuje ako požiadavka doby, podmienka trvalo udržateľného integrálneho rozvoja ľudstva. Náboženská motivácia v ekologických dobrovoľníckych organizáciách pomáha prekonať často prítomné extrémizmy takmer fundamentalistického zbožstvovania prírody i na úkor človeka, ktorých dôsledkom je často nedôvera voči ekologickým združeniam a ich práci. Ďalšou významnou náboženskou motiváciou pre sociálnu službu je idea všeobecného bratstva, vychádzajúca aj v tomto prípade z viery v jediného Boha-Stvoriteľa všetkých ľudí. Aj táto myšlienka je spoločná pre všetky monoteistické náboženstvá. Viera v jediného pôvodcu vedie k viere v univerzálne bratstvo medzi všetkými ľuďmi. Ak teda prvá náboženská idea motivuje predovšetkým k ekologickým aktivitám, táto druhá nesie so sebou motiváciu najmä k mierovým aktivitám. Z náboženského hľadiska je neakceptovateľné živiť nenávisť medzi ľuďmi, ktorí sa utiekajú k tomu istému Bohu – pôvodcovi jedných i druhých. Aj keď jedine kresťanstvo nazýva Boha „Otcom“, predsa tento blízky, rodinný vzťah je v istom zmysle prítomný aj v ostatných dvoch náboženstvách, a práve od neho sa odvíja pojem bratstva medzi ľuďmi. Pápež Ján XXIII. dokonca identifikoval toto povedomie všeobecného bratstva medzi ľuďmi a z neho vyplývajúcej túžby po mieri ako súčasť ľudskej prirodzenosti.52 Preto mier je univerzálnou hodnotou a túžbou všetkých ľudí, nezávisle od ich náboženského presvedčenia – pokiaľ sa nechajú                                                   51 JÁN PAVOL II., Centesimus annus (1.5.1991), čl. 37, In: Dokumenty sociálnej náuky Cirkvi. Trnava : SSV, 2007, s. 515nn. 52 Porov. JÁN XXIII., Pacem in terris (11.4.1963), najmä 1. kapitola, In: Dokumenty sociálnej náuky Cirkvi. Trnava : SSV, 2007, s. 275nn. 69 


viesť svojou prirodzenosťou. Aj tu však práve náboženská motivácia pomáha pri dobrovoľníckych aktivitách v prospech mieru neskĺznuť do extrému pacifizmu a rešpektovať pri hľadaní mierových riešení existujúcich konfliktov pravdu, spravodlivosť, slobodu a solidaritu medzi ľuďmi i národmi. Treťou významnou motivačnou ideou, prítomnou aj v tomto prípade v teologickej reflexii všetkých troch monoteistických náboženstiev, je požiadavka lásky k blížnemu. Vychádza z vyššie uvedenej idey univerzálneho bratstva, ale vedie nábožensky založeného človeka ku hlbšiemu medziľudskému vzťahu a ku jeho konkrétnym prejavom. Isteže, v jednotlivých náboženstvách nájdeme odlišné zadefinovanie pojmu „blížny“, a preto toto naše zdôrazňovanie prítomnosti spomenutých motivačných myšlienok vo všetkých monoteistických náboženstvách ich nechce klásť všetky na tú istú rovinu, ale chce zdôrazniť, že v sociálnych službách práve monoteistické náboženstvá majú veľmi širokú (a zásadnú) spoločnú bázu, ktorá ich prívržencov vedie a musí viesť k hľadaniu spolupráce v sociálnej oblasti. Stručne povedané, hoci toho, čo tieto náboženstvá medzi sebou odlišuje, je viac než toho, čo ich spája, práve to, čo ich spája, je pre motiváciu k sociálnej službe podstatné. Na druhej strane treba zdôrazniť, že je to práve kresťanstvo, ktoré ideu univerzálneho bratstva dovádza do dôsledkov univerzálneho ponímania pojmu „blížny“. Základným východiskom tejto myšlienky sú slová, ktorými Ježiš Kristus definoval pojem „blížny“ v súvislosti s požiadavkou lásky k blížnemu. Ide najmä o podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, v ktorom Ježiš obracia optiku hebrejskej kultúry, formulovanú otázkou „kto je môj blížny“ (Lk 10,29) a po vyrozprávaní príbehu o Samaritánovi, ktorý jediný z troch pocestných sa ujal človeka v núdzi, kladie otázku opačne: „Kto sa zachoval ako blížny?“ (Lk 10,36) Súčasný pápež Benedikt XVI. vysvetľuje tento „kopernikovský“ obrat perspektívy slovami: „Ktokoľvek ma potrebuje a ja mu môžem pomôcť, je môj blížny. Pojem blížneho je zovšeobecnený (univerzálny – pozn. S. K.), zostáva však konkrétny. Napriek jeho rozšíreniu na všetkých ľudí nezužuje sa na nezáväznú a abstraktnú lásku, ale vyžaduje si moju aktivitu tu a teraz.“53

                                                  53 DCE 15. 70   


Napokon je tu ešte jedna zásadná náboženská motivácia pre nezištnú sociálnu službu, v tomto prípade už špecificky kresťanská, a to je vzájomné prelínanie, ba až identifikácia medzi službou Bohu a službou blížnemu v núdzi. Ježišovo podobenstvo o poslednom súde (Mt 25,31-45) je asi tým najsilnejším motívom, ktorý sprevádza kresťanstvo od jeho vzniku pred dvetisíc rokmi až podnes a vedie kresťanov ako jednotlivcov i ako spoločenstvo k mnohostrannej, vytrvalej a cieľavedomej kreatívnej službe voči ľuďom v núdzi.54 Slová o tom, že akýkoľvek prejav služby (resp. jej odmietnutie) voči blížnemu v núdzi je prejavom služby (resp. jej odmietnutím) voči Bohu spôsobili, že charitatívna služba sa stala jedným z troch neodmysliteľných pilierov kresťanského života (spolu s ohlasovaním evanjelia a slávením sviatostí). Súčasný pápež vo svojej programovej encyklike zameriava pozornosť kresťanského spoločenstva (a osobitne Katolíckej cirkvi, ktorej sa stal viditeľnou hlavou) práve na toto povedomie aj na prahu tretieho tisícročia.55 Dokonca v jeho slovách možno vytušiť nesúhlas s pomerne rozšíreným vnímaním sociálnej práce ako profesionálnej služby a charitatívnej dobrovoľnej činnosti ako istého jej doplnku. Ako prvú požiadavku kresťanskej charitatívnej lásky totiž menuje práve jej profesionálnu kompetenciu: „Pomáhajúci musia byť formovaní tak, aby vedeli v správnej chvíli konať správnym spôsobom“.56 Táto myšlienka je obzvlášť motivujúca tak pre sociálnych pracovníkov, ako i pre sociálnych dobrovoľníkov: láska je ten prvý motív, ktorý vedie, priam núti hľadať možnosti pomôcť človekovi v núdzi, ale i formovať svoju kompetenciu s cieľom pomôcť mu pokiaľ možno čo najefektívnejšie. K tejto identifikácii prejavov lásky k blížnemu a lásky k Bohu prispieva od počiatku kresťanstva ešte i úvaha sv. Jána (ktorá je súčasťou Nového zákona), kde svätopisec veľmi silnými slovami odmieta ako neprijateľné, doslova klamné, také prejavy                                                   54 Pozri k tomu bližšie: KOŠČ, S.: Teologické proprium sociálneho učenia Cirkvi. In: DUDA, J. (zost.): Aktuálne otázky z teológie. Zborník z vedeckej konferencie, Ružomberok, 7. decembra 2005, Ružomberok : Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2006, s. 119-131; KOŠČ, S.: Prednostná láska k chudobným ako kritérium spoločenskej morálky. In: Katechéza v škole a v rodine. Zborník prednášok z konferencie, Ružomberok, 6.-11. novembra 2006, Ružomberok : Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2006, s. 7-12. 55 Porov. DCE celá druhá časť. 56 DCE 31. 71 


náboženstva (lásky k Bohu), ktoré sa neprejavujú charitatívnou službou (láskou k blížnemu): „Ak niekto povie: Milujem Boha, a nenávidí svojho brata, je luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“ (1Jn 4,20) Práve na tomto novozákonnom základe vysvetľuje aj Benedikt XVI. praktické dôsledky kresťanského náboženstva, a zároveň stavia teologické základy kresťanskej motivácie pre charitatívnu službu: „Láska k blížnemu je cestou, aby sme stretli Boha, a zatvárať oči pred blížnym nás robí slepými aj voči Bohu.“57 A z druhej strany: „Len moja ochota ísť v ústrety blížnemu a prejaviť mu lásku ma robí citlivým aj voči Bohu. Len služba blížnemu otvára moje oči, aby som videl, čo pre mňa robí Boh a ako ma miluje.“58 Takto ponímaná služba blížnemu je vo svojej podstate nezištná, ale čo je ešte dôležitejšie, je stretnutím celého človeka s celým človekom, čiže stretnutím osoby, ktorá vníma človeka v núdzi tiež ako osobu, s bohatstvom a potrebami na rovine telesnej, duševnej i duchovnej – čomu primerane zodpovedá jedine dar seba samého. Takto sa dobrovoľníctvo v sociálnej službe núdznym stáva v pravom zmysle slova „školou života, ktorá vychováva k solidarite a k ochote dávať nielen nejakú vec, ale samých seba“.59 V tomto zmysle už nehovoríme len o „náboženskej“ motivácii pre dobrovoľnícku prácu, ale skôr o „duchovnej“. Podľa nášho názoru tu nejde o rozšírenie pojmu, ale skôr o zúženie – dobrovoľník, motivovaný pravou láskou k blížnemu, sa neangažuje v sociálnej službe len z dôvodu presvedčenia svojej viery, ale i z dôvodu existenciálneho – je to preňho štýl života, súčasť osobnej kultúry, prejav vlastného duchovna. Je pozoruhodné, že takto ponímaná a poskytovaná služba vo vzťahu k duchovnému životu dobrovoľníka pôsobí ako „spojené nádoby“: aktívna dobrovoľnícka práca (osobitne v sociálnych službách) vedie k prehlbovaniu duchovného života (jednotlivca i spoločenstva), a zároveň hlbší duchovný život vedie k intenzívnejšiemu zaangažovaniu sa v dobrovoľníckej službe. Z hľadiska subjektívneho je teda táto motivácia mimoriadne efektívnou súčasťou integrálneho rozvoja osobnosti človeka,                                                   57 DCE 16. 58 DCE 18. 59 DCE 30. 72   


osobitne v kontexte súčasnej ekonomistickej a konzumistickej mentality. Avšak pravou príčinou, prečo podľa nášho názoru by spoločnosť – akokoľvek sekulárne a pluralisticky sa cíti orientovaná – mala cieľavedome podporovať práve kresťanskú náboženskú motiváciu pre dobrovoľnícku sociálnu službu, ako i diela, uskutočňované v tomto duchu, je jej efekt, ktorý prináša z hľadiska objektívneho. Darovanie seba samého, svojho srdca, zamerané cieľavedomou službou na celého človeka v núdzi, čiže s potrebami, ktoré sa prelínajú na všetkých troch rovinách jeho osobnosti, ako sme to naznačili vyššie, je totiž skutočne efektívnou cestou k dosiahnutiu úspechu v poskytovaní sociálnych služieb ako takých. V priebehu celých dejín a rovnako i v súčasnosti možno konštatovať, že spoločnosť, akokoľvek sekulárne, ateisticky, či priam protikresťansky orientovaná, sa predsa s údivom skláňala a skláňa pred autentickou kresťanskou charitatívnou službou a jej ovocím. Bolo by asi užitočné úprimne si položiť otázku, v čom spočíva a čím je motivovaná táto služba... a následne ju bez predsudkov všetkými silami podporovať – ak chceme, aby sociálna sféra poskytovala skutočne efektívne sociálne služby.

73


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV JÁN XXIII., Pacem in terris (11.4.1963), In: Dokumenty sociálnej náuky Cirkvi. Trnava: SSV, 2007, s. 275nn. JÁN PAVOL II., Centesimus annus (1.5.1991), In: Dokumenty sociálnej náuky Cirkvi. Trnava: SSV, 2007, s. 515nn. BENEDIKT XVI.: Deus caritas est (25.12.2005), Trnava: SSV, 2006 KOŠČ, S.: Teologické proprium sociálneho učenia Cirkvi. In: DUDA, J. (zost.): Aktuálne otázky z teológie. Zborník z vedeckej konferencie, Ružomberok, 7. decembra 2005, Ružomberok: Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2006, s. 119-131. KOŠČ, S.: Prednostná láska k chudobným ako kritérium spoločenskej morálky. In: Katechéza v škole a v rodine. Zborník prednášok z konferencie, Ružomberok, 6.-11. novembra 2006, Ružomberok: Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2006, s. 7-12. MATULAYOVÁ, T.: Dobrovoľníctvo v sociálnych službách v kontexte andragogiky a sociálnej práce. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, 2007. TOŠNER, J., SOZANSKÁ, O.: Dobrovolníci a práce s nimi v organizacích. Praha: Portál, 2006.

74  


WOLONTARIUSZ–STREETWORKER WOBEC PROBLEMÓW OSÓB BEZDOMNYCH Beata Szluz60 „Dobro wspólne nakierowane jest na tworzenie wartości ponadindywidualnych, a jego konkretyzacją jest miłość społeczna”61 (J. Koral, 2000, s.154)

Abstakt: Bezdomovectvo je jedným z najzložitejších spoločenských problémov v oblasti výskumu a jeho riešenia. Vo vzťahu k ľuďom odmietajúcich pobyt v inštitúcii, je situácia obzvlášť zložitá. Ukazuje sa, že veľmi dobré riešenie tohto problému možno nájsť prostredníctvom pracovnej metódy, ktorá nie je ešte stále v Poľsku veľmi zaužívaná, a ktorá je používaná terénnymi pracovníkmi (zamestnanci na plný úväzok alebo dobrovoľníci). V súvislosti s vyššie uvedeným, je článok venovaný problematike streetworkingu, ktorý je využívaný v sociálnej práci s bezdomovcami. Abstract: The homelessness is one of the most difficult social issues for research and for solving. In relation to people refusing to stay in an institution the situation is particularly complicated. It turns out that a very good solution for this difficulty can be found by means of the work method which is still not very common in Poland, namely that used by streetworkers (full time employees or volunteers). In connection with the above, the herein article is devoted to the issue of streetworking, which is used in social work with the homeless. Wstęp Bezdomność jest problemem społecznym znanym od dawna, ale stosunkowo mało zbadanym. Jest to konsekwencją szeregu trudności, które wiążą się z prowadzeniem badań tego zjawiska. Są one bowiem pracochłonne, czasochłonne, bardzo drogie, a nawet niebezpieczne. Lektura literatury przedmiotu pozwala na                                                   60 Uniwersytet Rzeszowski, Ul. Ks. J. Jałowego 24, 35-950 Rzeszów, bszluz@poczta.fm; bszluz@univ.rzeszow.pl. 61 Interesujące badania nad problematyką wartości wśród młodych ludzi prowadził m.in. J. Mierzwa (2006, s.42-62). 75 


stwierdzenie braku jednolitej definicji bezdomności. W niniejszym artykule przyjęto operacyjną definicję, która brzmi następująco: „bezdomność rozumiem zatem jako sytuację osób, które w danym czasie nie posiadają i własnym staraniem nie mogą zapewnić sobie takiego schronienia, które spełniałoby minimalne warunki, pozwalające uznać je za pomieszczenie mieszkalne. Za bezdomne uważam osoby i rodziny: 1. korzystające ze schronienia w różnego rodzaju ośrodkach udzielających im pomocy, a także zaspokajające swoje potrzeby paramieszkaniowe w różnego rodzaju obiektach niemieszkalnych lub pozostające pod gołym niebem, 2. mające lub nie mające zameldowania w jakimś pomieszczeniu mieszkalnym, jeżeli ich faktyczna sytuacja mieści się w ramach określonych w definicji bezdomności, 3. tylko osoby z obywatelstwem polskim oraz mające zezwolenie na pobyt stały w Polsce lub status uchodźcy (także w czasie procedury starania się o ten status), 4. tylko osoby dorosłe lub te dzieci, które znajdują się w sytuacji bezdomności wraz ze swoimi rodzicami lub prawnymi opiekunami” (A. Przymeński, 2001, s.29). W dotychczas podejmowanych w Polsce analizach rozważano m.in. bezdomność jako kwestię społeczną, heterotopię bezdomności, problem marginalizacji bezdomnych, ich aktywizowanie zawodowe, bezdomność rodzin samotnych matek czy pomoc udzielaną tej grupie osób (np. strategie pomocy (B. Szluz, 2008, s.225-237). Owa pomoc jest świadczona w Polsce przede wszystkim przez instytucje publiczne oraz przez podmioty prowadzące swoją działalność w ramach sektora pozarządowego, ale ze znacznym przesunięciem akcentu na wspomniany trzeci sektor. Działalność podejmowana w obu sektorach, a szczególnie przez NGO-sy, w dużej mierze jest oparta na działalności ochotników. W związku z powyższym niniejszy artykuł poświęcono specyficznej aktywności wolontariuszy, tzw. streetworkerów, którzy pracują w szczególnie trudnych warunkach, poza placówkami udzielającymi pomoc podopiecznym.

76  


Pojęcie wolontariatu i streetworkingu W literaturze przedmiotu działalność charytatywna jest definiowana jako: „ogół działań społecznych nastawionych na pełniejsze i łatwiejsze osiągnięcie dobra wspólnego, domagającego się poszanowania praw osoby ludzkiej oraz przeciwstawianie się patologiom społecznym poprzez wszechstronną dobroczynność” (J. Koral, 2001, s.118). Wolontariat jest jedną z najbardziej szlachetnych postaw człowieka. Źródłosłowu tego pojęcia należy szukać w łacińskim określeniu voluntarius (dobrowolny, ochotniczy) (D. Pietrowski, 2001, s.31). Z kolei w angielskich wyrazach oznacza: voluntary dobrowolny, samorzutny, spontaniczny, nieprzymuszony, nieobowiązkowy, ochotniczy; volunteering - zgłaszanie się na ochotnika; voluntary service - pracę dobrowolną, służbę ochotniczą, posługę ochotniczą (B. Szluz, 2007, s.249). Wolontariusze są to osoby, które świadomie i dobrowolnie zdecydowały się bezpłatnie pomagać innym ludziom lub organizacjom. Owa pomoc powinna wykraczać poza więzi rodzinno-koleżeńsko-przyjacielskie (D. Pietrowski, 2001, s.32). Wolontariuszem może być zatem osoba, która ochotniczo i bez wynagrodzenia wykonuje czynności, odpowiadające świadczeniu pracy, na zasadach określonych w ustawie o działalności pożytku publicznego i o wolontariacie (DzU 2003, nr 96, poz.873, art.2, ust.3). Ustawa określa podmioty, na których rzecz wolontariusze mogą wykonywać zadania (Tamże, art.42). Są to: organizacje pozarządowe, osoby prawne i jednostki organizacyjne Kościoła katolickiego i innych kościołów, związków wyznaniowych oraz stowarzyszenia jednostek samorządu terytorialnego, w zakresie ich działalności statutowej, a w szczególności w zakresie pożytku publicznego. Podmiotami korzystającymi ze świadczeń wolontariuszy mogą być organy administracji publicznej oraz jednostki organizacyjne podległe organom administracji publicznej lub nadzorowane przez te organy, z wyłączeniem prowadzonej przez te jednostki działalności gospodarczej. A. Zych (2001, s.61) podkreślił, że organizacje ochotnicze, w odróżnieniu od instytucji publicznych, powinny wyróżniać się następującymi podstawowymi cechami: dobrowolnością, budzić uczucie zadowolenia oraz zaspokajać ogólnospołeczne potrzeby. W tym miejscu należy sprecyzować zakres działań wolontariuszy, który obejmuje nie tylko inicjatywy na rzecz innych osób potrzebujących pomocy, ale także aktywność na rzecz zwierząt, 77


ochrony przyrody czy ochrony zabytków, działalność w domach kultury. Mogą oni pracować w biurze przy prowadzeniu dokumentacji, obsłudze komputera czy serwisu internetowego, projektować materiały promocyjne, zajmować się adresowaniem i wysyłaniem materiałów, tłumaczeniem korespondencji, pozyskiwaniem sponsorów itd. Swoistą formą pracy socjalnej polegającej na wyjściu do osoby bezdomnej i pracy w środowisku jest tzw. streetworking62. Stanowi on praktyczne wykorzystanie metody outreach (sięganie na zewnątrz, wyjście do). Wywodzi się on z działań podejmowanych w Stanach Zjednoczonych w połowie XX wieku, a nakierowanych na licznie powstające gangi młodzieżowe. Głównym jego celem było zapobieganie przestępczości nieletnich. Następnie w latach siedemdziesiątych XX wieku działalność ta rozprzestrzeniła się w Europie Zachodniej, obejmując swym zasięgiem coraz to nowe grupy docelowe. Na początku lat dziewięćdziesiątych streetworking trafił do Polski (A. Michalska). Obecnie metoda pracy outreach jest upowszechniana przez organizacje pozarządowe i instytucje publiczne. Obejmuje swoim działaniem różne grupy docelowe, np. osoby bezdomne, uzależnione od narkotyków, świadczące usługi seksualne, grupy dzieci i młodzieży ze środowisk dotkniętych patologiami społecznymi itd. Praca prowadzona jest z osobami potrzebującymi pomocy w środowisku, w którym żyją. Polega zatem na wychodzenia do beneficjenta i podejmowaniu szeregu działań według reguł ustalonych wspólnie z nim. Zobowiązuje do współdziałania z podopiecznym, dostosowania tempa pracy do jego możliwości i potrzeb. Jest to metoda innowacyjna, ponieważ polega na bezpośrednim docierania do tzw. grup docelowych. W przypadku osób bezdomnych jest to praca z podopiecznymi na dworcach, na działkach, w altankach, w parkach, na terenach leśnych, na cmentarzach, w bunkrach, ruinach budynków, w wagonach kolejowych i innych miejscach, w których przebywają ludzie potrzebujący pomocy. Podstawę w tego typu działaniach stanowi wzbudzenie zaufania, chęci do nawiązania i podtrzymywania kontaktu oraz zbudowanie więzi z podopiecznym. Osoba bezdomna powinna odczuwać wsparcie i akceptację jej życiowych decyzji.                                                   62 Na temat prawnych aspektów streetworkingu w Polsce szerzej pisze m.in. G. Sujecka-Ruła. 78   


Wyróżniono kilka rodzajów streetworkingu, można wśród nich wymienić następujące: 1. Nastawiony na jednostkę - najważniejszy jest kontakt i osobista więź między podopiecznym a streetworkerem, wsparcie i indywidualna opieka. Wykorzystywany jest np. w kontaktach z osobami świadczącymi usługi seksualne, osobami uzależnionymi od narkotyków. 2. Nastawiony na grupę - służy integracji grupy, wytworzeniu więzi między jej członkami. Jest stosowany np. w pracy z młodzieżą. 3. Oparty na ofertach pomocy - streetworker z przygotowanym programem pomocy zwraca się do grup docelowych, praca przybiera formę zorganizowanych akcji. Jest użyteczny np. w pracy z osobami przyjmującymi narkotyki dożylnie. Często stosowane są tzw. busy z pomocą socjalną. 4. Ukierunkowany na multiplikatorów - tworzenie i wspieranie inicjatyw o charakterze samopomocy, akcje prewencyjne wśród części grupy docelowej. Wykorzystywany jest np. w przygotowywaniu liderów grupy (J. Dec). W pracy streetworkerów z osobami bezdomnymi wyszczególniono następujące etapy: 1. Praca nad wzbudzeniem zaufania: a. pierwszy kontakt: nawiązanie, wysłuchanie historii, ustalenie sposobu wspólnego kontaktowania się, interwencja w sytuacjach kryzysowych (np. choroby, zagrożenia życia); b. ponowny kontakt lub kontakty: próba wniknięcia w biografię klienta (wspólne ustalenie indywidualnych przyczyn bezdomności), stworzenie możliwości do mówienia o problemach osoby bezdomnej, zidentyfikowanie i nazwanie konkretnych problemów, podjęcie próby budowania dalszego planu pracy, wzbudzenie motywacji do zmiany sytuacji życiowej, udzielenie wsparcia emocjonalnego (bazowanie na pozytywnych zasobach klienta), uświadamianie konieczności podejmowania odpowiedzialności za swoje postępowanie. 2. Kontynuowanie pracy: a. przekazywanie informacji o systemie wsparcia, przedstawienie informacji o systemie polityki społecznej wraz z ewentualnym korygowaniem błędnego myślenia u klienta, wskazywanie różnego rodzaju możliwości pomocy; 79


b. odpowiedź na potrzeby osoby bezdomnej, szukanie konkretnych rozwiązań w odniesieniu do indywidualnego klienta; c. wspieranie psychiczne i kontynuowanie pozytywnych działań. 3. Skonstruowanie planu i jego wdrażanie (metoda małych kroków). Na tym etapie pracy możliwe jest obranie i wytyczenie kilku sposobów postępowania: a. przekazanie kontaktu oraz skierowanie i wdrożenie do systemu placówek dla osób bezdomnych (noclegownia, schronisko, dom dla bezdomnych); b. podtrzymywanie kontaktu i praca w środowisku pobytu osoby bezdomnej; c. podjęcie współpracy z innymi instytucjami polityki społecznej (np. ośrodkiem pomocy społecznej); d. pomoc w załatwieniu spraw administracyjnych (np. ustalenie miejsca zameldowania lub ostatniego miejsca zameldowania, posiadania/uzyskania dowodu osobistego, ubezpieczenia zdrowotnego, sytuacji materialnej). c. zakończenie kontaktu lub jego zawieszenie na pewien czas (ponawianie oferty pomocy); d. włączenie rodziny i/lub grona znajomych i przyjaciół do diagnozy oraz pomocy w rozwiązaniu problemów; e. umówienie zainteresowanej osoby bezdomnej na konkretne spotkanie (z pracownikiem socjalnym, psychologiem, pedagogiem, socjologiem), przekazanie informacji o kontakcie; f. pomoc w dotarciu w umówione miejsce (np. szpital, placówka dla osób bezdomnych); g. monitorowanie efektów podjętych działań; h. w momencie przekazania kontaktu – stopniowe wygaszanie – uniezależnienie od pomocy streetworkera (E. Szczypior, A. Meller). Dostrzeżono szereg korzyści, które płyną z tego typu pracy: 1. Dla osób bezdomnych streetworking jest swoistym sprzeciwem wobec marginalizacji społecznej. 2. Dla obywateli streetworking stanowi: zwiększenie poczucia ich bezpieczeństwa w miejscach publicznych; działanie nakierowane na przełamywanie negatywnego stereotypu 80  


osób bezdomnych w społeczeństwie; propagowanie idei pomagania osobom potrzebującym. 3. Dla państwa streetworking jest novum na rynku pracy wyjście „do klienta” jest nowatorskim ujęciem pracy z osobą bezdomną; dodatkowo streetworking stanowi brakujące ogniwo pomiędzy beneficjentem a instytucją pomocy społecznej. 4. W przypadku pracy streetworkera można również mówić o pewnego rodzaju monitoringu klientów pomocy społecznej, który może przyczyniać się do racjonalnego zagospodarowania środków finansowych przez instytucje pomocy społecznej. 5. Streetworking może być również wykorzystany jako metoda diagnozy społeczności osób bezdomnych „od wewnątrz”. 6. Daje możliwość pracy w środowisku, tzw. przełamanie bariery biurka. 7. Czas, który może streewtorker poświęcić podopiecznemu (jedynym ograniczeniem czasu jest zmiana zachodząca w podopiecznym lub jej brak, która następuje na skutek kontaktów ze streetworkerem); elastyczność (dopasowanie oferty i sposobu pomocy) w pracy z beneficjentem oraz umożliwienie pracy w zespole. 8. Bezdomny ma możliwość wyboru streetworkera, z którym chce współpracować. 9. Bardzo istotną korzyścią płynącą ze streetworkingu jest wypracowanie platformy współpracy pomiędzy sektorem publicznym i organizacjami trzeciego sektora (M. Dębski; S.M. Gurbisz; M. Kowalewski). Streetworkerzy mogą być pracownikami etatowymi określonych instytucji, ale także są mini wolontariusze (wolontariuszstreetworker). Są to osoby, które ochotniczo pracują poza placówkami, w środowisku m.in. z osobami bezdomnymi. Najczęściej podejmują one działania w ramach inicjatyw wspomnianego sektora non-profit. Specyfika działań wolontariuszy-streetworkerów na rzecz osób bezdomnych Egzemplifikacją podejmowanych działań może być program „Gorący patrol”, realizowany na terenie Lublina wspólnie z Centrum Duszpasterstwa Młodzieży (Centrum Wolontariatu). Głównym celem pracy wolontariuszy–streetworkerów jest 81


udzielanie wsparcia osobom bezdomnym i zagrożonym bezdomnością, szczególnie w okresie jesienno-zimowym. Grupa wolontariuszy poprzez pracę w środowisku, w miejscach, gdzie przebywa najwięcej bezdomnych dociera do nich z gorącymi napojami, posiłkami oraz pomocą tzw. przedmedyczną. Podejmowane działania pozwalają dotrzeć do bezdomnych z informacjami na temat możliwości otrzymania instytucjonalnej pomocy. We współpracy z pracownikami dziennego ośrodka wsparcia i pracownikami socjalnymi, wolontariusze asystowali podczas rozwiązywaniu różnych problemów oraz w procesie wychodzenia z bezdomności. W ramach realizacji niniejszego programu podjęto również działania zmierzające do aktywizacji bezdomnych. Były to przede wszystkim działania pomocowe na rzecz innych potrzebujących ludzi, np. podczas przygotowywania i wydawania paczek świątecznych ubogim rodzinom. Innym przykładem mogą być działania podjęte w ramach projektu „Agenda Bezdomności - Standard Aktywnego Powrotu na Rynek Pracy”, który był realizowany w ramach Inicjatywy Wspólnotowej EQUAL, współfinansowanej z Europejskiego Funduszu Społecznego (D. Pogorzelska). Projekt ten został uznany przez niezależnych ekspertów z organizacji pozarządowych za jeden z dobrych przykładów wykorzystania funduszy strukturalnych. Streetworkerzy pracowali wykorzystując metodę asystowania osobie bezdomnej i zagrożonej bezdomnością (indywidualne towarzyszenie i wspieranie). Współpracowali z instytucjami pomocy społecznej, a ich aktywność była ukierunkowana na budowanie kontaktu, wskazanie możliwości i tworzenie inicjatyw w zakresie pomocy człowiekowi. Wśród głównych zadań wymieniono aktywizację społeczną i zawodową oraz udzielanie pomocy w zakresie warunków bytowych podopiecznych. Interesujące przedsięwzięcie realizowane było przez Miejski Ośrodek Pomocy Społecznej w Krakowie. Program nosił tytuł „Streetworking w środowisku osób bezdomnych” i był skierowany do osób, które nie korzystały z pomocy miejskich placówek opiekuńczych (Otwarty Portal Monaru). Streetworkerzy odwiedzali miejsca, gdzie osoby bezdomne przebywały najczęściej m.in. dworce, pustostany oraz parki i skwery. Ich zadaniem było rozpoznanie środowiska osób bezdomnych, stworzenie socjodemograficznego obrazu nieformalnych grup osób 82  


bezdomnych oraz określenie zagrożeń występujących w tych grupach. Streetworkerzy informowali osoby bezdomne o pomocy, którą mogą uzyskać, przekazywali wiedzę o zagrożeniach związanych z bezdomnością (choroby somatyczne, uzależnienia, przemoc). Podejmowali także interwencję w sytuacjach kryzysowych, aktywizowali osoby bezdomne do zmiany sposobu życia oraz udzielali wsparcia emocjonalnego. Podsumowanie Praca wolontariusza-streetworkera wymaga wielokrotnego powtarzania określonych działań i gestów, które najczęściej dopiero po długim czasie przynoszą pierwsze oznaki chęci do współpracy ze strony osób potrzebujących. W przypadku podejmowania tego rodzaju działań niezbędne jest posiadanie predyspozycji osobowościowych do pracy w marginalizowanych społecznie środowiskach. Jednocześnie nieodzowne jest posiadanie wiedzy, m.in. z zakresu socjologii, pracy socjalnej, pedagogiki, psychologii, a nawet prawa. Streetworker zaczyna swoją pracę od przyglądania się potencjalnym podopiecznym oraz obserwacji terenu. Nawiązanie pierwszego kontaktu jest najtrudniejsze, zatem musi on wykazać się cierpliwością, posiadać umiejętność obserwowania i przenikania do danego środowiska. Po upływie pewnego czasu zaczyna być rozpoznawalny i jeśli zostanie zaakceptowany, a jego intencje dobrze odczytane, ma szansę na nawiązanie współpracy z beneficjentami. Głównym jego zadaniem są działania prowadzące do zmiany dotychczasowego trybu życia podopiecznego. Jest to wyzwanie wymagające wytrwałości i wyrozumiałości, a także posiadania wiedzy w zakresie problemu bezdomności. Owo zadanie jest długofalowe, wymaga sporego zaangażowania i otwartości. Wśród głównych efektów streetworkingu dla doskonalenia systemu pomocy osobom bezdomnym należy wymienić następujące: uzupełnienie oferty pomocowej o wyspecjalizowana kadrę i wolontariuszy pracujących „na ulicy”; zapewnienie łączności między służbami pomocowymi a bezdomnymi (szczególnie tymi, którzy unikają kontaktu z instytucjami pomocowymi); kreowanie nowej jakości pracy socjalnej polegającej na „byciu” przy osobie bezdomnej; efektywniejszą pomoc poprzez stały i skuteczny kontakt z beneficjentami. Z kolei wolontariat daje możliwość poznania innych ludzi i ich 83


problemów. Jest świetną szansą na zdobycie nowych umiejętności. Uczy otwartości, wytrwałości, pochylenia się nad drugim człowiekiem. Umożliwia wypróbowanie własnych umiejętności w nowych sytuacjach i rolach życiowych. Pozwala oderwać się od codziennych obowiązków, może być sposobem na samotność, twórcze przeżycie okresu poszukiwania pracy. Ułatwia przełamanie stereotypów w odniesieniu do konkretnej grupy osób, w tym także bezdomnych. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV DEC, Joanna. Formy streetworkingu. www.tada.pl z dnia 24.09.2008. DĘBSKI, Maciej. Streetworking jako przejaw prospołeczności. In. e-przewodnik streetworkingu. www.ab.org.pl/e-przewodnik z dnia 18.10.2008. GURBISZ, Sylwia Marta. Korzyści płynące z metody dla streetworkera. In. e-przewodnik streetworkingu. www.ab.org.pl/e-przewodnik z dnia 18.10.2008. KORAL, Jarosław. 2001. Szkolne Koła Caritas jako przykład wolontariatu młodzieży. In. Roczniki Naukowe Caritas. Roč. 5. Warszawa: Fundacja „Pro Caritate”. ISBN 83- 88843-53-2, s.117-129. KORAL, Jarosław. 2000. Podstawy działalności charytatywnej Kościoła na przykładzie organizacji Caritas. Kraków: Poligrafia Salezjańska. ISBN 83-86473-86-X. s.282. KOWALEWSKI, Marcin. Streetworking jako uzupełnienie działań systemowych dla osób bezdomnych. In. e-przewodnik streetworkingu. www.ab.org.pl/e-przewodnik z dnia 18.10.2008. MICHALSKA, Anna. Streetworking w doświadczeniach europejskich. In. e-przewodnik streetworkingu. www.ab.org.pl/e-przewodnik z dnia 18.10.2008. MIERZWA, Janusz. 2006. Dekalog a młodzież. In. Koncepcje pomocy człowiekowi w teorii i praktyce. Eds.: Z. Frączek, B. Szluz. Rzeszów: Wydawnictwo Uniwersytetu Rzeszowskiego. ISBN978-83-7338-258-9, s.42-62. Otwarty Portal Monaru. Streetworking wśród bezdomnych. www.monar.info.pl z dnia 24.09.2008. 84  


PIETROWSKI, Dariusz. 2001. Wolontariat w Polsce – nowe spojrzenie na pracę społeczną. In. Roczniki Naukowe Caritas. Roč. 5. Warszawa: Fundacja „Pro Caritate”. ISBN 83-88843-532, s. 31-38. POGORZELSKA, Dominika. Streetworker – nowy zawód dla charyzmatycznych i odważnych, www.ab.org.pl, z dnia 14.10.2008. Centrum Wolontariatu. Programy Centrum, www.wolontariat.org.pl, z dnia 24.09.2008. PRZYMEŃSKI, Andrzej. 2001. Bezdomność jako kwestia społeczna w Polsce współczesnej. Poznań: Wydawnictwo Akademii Ekonomicznej. ISBN 83-88760-04-1. s.281. SUJECKA-RUŁA, Grażyna. Prawne aspekty streetworkingu. In. eprzewodnik streetworkingu. www.ab.org.pl/e-przewodnik z dnia 18.10.2008. SZCZYPIOR, Ewa. MELLER, Agnieszka. Standard streetworkingu (ulicznej pracy socjalnej). In. e-przewodnik streetworkingu. www.ab.org.pl/e-przewodnik z dnia 18.10.2008. SZLUZ, Beata. 2007. Wolontariat wyrazem miłości do człowieka niepełnosprawnego. In. Oblicza miłości w pedagogice. Eds.: M. Białas, D. Ruszkiewicz. Łódź: Wydawnictwo Wyższej Szkoły Humanistyczno-Ekonomicznej. ISBN 978-83-7405-246-7. s.245263. SZLUZ, Beata. 2008. Strategie pomocy osobom bezdomnym. In. Opieka i pomoc społeczna wobec wyzwań współczesności. Eds.: W. Walc, B. Szluz, I. Marczykowska. Rzeszów: Wydawnictwo Uniwersytetu Rzeszowskiego. ISBN 978-83-7338-376-0, s. 225237. Ustawa z dnia 24 kwietnia 2003 r. o działalności pożytku publicznego i wolontariacie, DzU 2003, nr 96, poz. 873. ZYCH, Adam. 2001. Słownik gerontologii społecznej. Warszawa: Wydawnictwo „Żak”. ISBN 83-88149-44-X, s.326.

85


HODNOTENIE DOBROVOĽNÍCKEJ SKÚSENOSTI A VYBRANÉ DETERMINANTY DOBROVOĽNÍCTVA AKO FORMY ODBORNEJ PRAXE Alžbeta Brozmanová Gregorová63 Abstrakt: Príspevok poskytuje pohľad vybrané charakteristiky dobrovoľníctva študentov a študentiek sociálnej práce a sociálnej pedagogiky na PF UMB a na hodnotenie ich dobrovoľníckej skúsenosti. Zároveň analyzuje niektoré faktory, ktoré determinujú napĺňanie vybraných funkcií dobrovoľníctva ako formy odbornej praxe. Abstract: The contribution analyzes voluntary activities of the social work and social pedagogy students of the Faculty of Pedagogy, University of Mathias Bel in Banská Bystrica in the relation to the volunteering perception as a part of practice. It analyzes measure of student’s involvement in volunteering activities, chosen voluntary experience characteristics and assessments, contextures of voluntary activities performance. Dobrovoľníctvo študentov a študentiek sociálnej práce a sociálnej pedagogiky je na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela rozvíjané už takmer desať rokov. Cieľom nie je len zvýšiť angažovanosť študentov a študentiek v dobrovoľníckych aktivitách v priebehu ich vysokoškolského štúdia, ale i aplikovať ich skúsenosť do procesu vzdelávania a rozvíjať v nich sociálnu zodpovednosť a angažovanosť, ktorá sa prenesie aj do ich profesionálnej praxe. Iniciátorkou myšlienky dobrovoľníctva študentov a študentiek sociálnej práce a sociálnej pedagogiky na PF UMB bola Tatiana Matulayová. O jej začiatkoch spolu s vtedajšou vedúcou Katedry pedagogiky a sociálnej práce PF UMB Jolanou Hroncovou informovala v samostatnom príspevku.64

                                                  63 Katedra sociálnej práce PF UMB, Ružová 13, 974 11 Banská Bystrica, agregorova@pdf.umb.sk. 64 HRONCOVÁ, J. – MATULAYOVÁ, T.: Dobrovoľnícka práca študentov odboru sociálna práca. In: Mládež a spoločnosť, roč. 5, 1999, č.2, s. 55-57. 86   


Systém organizácie a koordinácie dobrovoľníckych aktivít študentov a študentiek sociálnej práce a sociálnej pedagogiky sa postupne menil. Skúsenosti organizátoriek sú bližšie analyzované vo viacerých príspevkoch.65 Dobrovoľníctvo sa za posledné roky zaradilo na PF UMB medzi aktivity fakulty, ktorými sa prezentuje navonok, zároveň sa stalo súčasťou života študentov a študentiek a procesu ich vysokoškolskej prípravy. I keď dobrovoľníctvo nemôže podľa nášho názoru úplne nahradiť odbornú praktickú prípravu študentov a študentiek sociálnej práce a sociálnej pedagogiky, skúsenosti ukazujú, že po splnení určitých predpokladov môže byť vhodnou alternatívou, ktorá významným spôsobom prispieva k profesionalizácii budúcich sociálnych pracovníkov/pracovníčok a sociálnych pedagógov/pedagogičiek. Zámerom príspevku je poskytnúť pohľad na hodnotenie dobrovoľníckej skúsenosti študentov a študentiek sociálnej práce a sociálnej pedagogiky PF UMB a analyzovať niektoré faktory, ktoré determinujú napĺňanie vybraných funkcií dobrovoľníctva ako formy odbornej praxe. Chceme poukázať na to, že pri zaraďovaní dobrovoľníctva medzi formy odbornej praxe je nutné, rovnako ako pri iných formách praktickej prípravy, jeho odborné a profesionálne koordinovanie a vedenie. V príspevku vychádzame z výsledkov výskumu, ktorý bol realizovaný v rámci dizertačnej práce autorky na tému „Dobrovoľníctvo ako súčasť vysokoškolskej prípravy študentov sociálnej práce a sociálnej pedagogiky“. Časť výskumu bola zameraná práve na problematiku hodnotenia dobrovoľníckej skúsenosti z pohľadu študentov a študentiek z aspektu vnímania dobrovoľníctva ako súčasti ich vysokoškolskej prípravy. Pri zbere empirických údajov sme využili viacero metód a techník. Vychádzali sme z metodiky, ktorá bola vyvinutá D. Conradom a D. Hedinovou (1981) na meranie vplyvu programov založených na skúsenosti na účastníkov a účastníčky týchto programov. Výskumu sa zúčastnilo celkovo 199 študentov a študentiek denného štúdia, z toho 61,81 percent študentov a študentiek sociálnej práce a 38,19 študentov a študentiek sociálnej pedagogiky. Z hľadiska rodu boli muži zastúpení 11,56                                                   65 Bližšie pozri: GREGOROVÁ, A. – VAVRINČÍKOVÁ, L., MATULAYOVÁ, T., 2003; BROZMANOVÁ GREGOROVA, A.: 2007. 87 

2003;


percentami, ženy 88,44 percentami. Vekové rozpätie výskumnej vzorky sa pohybovalo od 19 do 28 rokov. Vybrané charakteristiky dobrovoľníctva študentov a študentiek Do dobrovoľníckych aktivít sa počas štúdia zapojilo viac ako 38% študentov a študentiek sociálnej práce a sociálnej pedagogiky na PF UMB, ako uvádza nasledovný diagram. D1 Zapojenie študentov a študentiek sociálnej práce a sociálnej pedagogiky na PF UMB do dobrovoľníckych aktivít počas štúdia

áno 38,19%

nie 61,81% V miere zapájania sa študentov a študentiek sociálnej práce a sociálnej pedagogiky do dobrovoľníckych aktivít sme zistili štatisticky významné rozdiely vo vzťahu k ročníku, v ktorom študenti a študentky aktuálne študovali (p=0,043*) a vo vzťahu k ich pracovným aktivitám v oblasti sociálnej práce a sociálnej pedagogiky (p=0,001***). Tieto zistenia poukazujú na to, že dôležitým faktorom, ktorý má vplyv na aktivitu študentov a študentiek v oblasti dobrovoľníctva, je na jednej strane ich motivovanie k vykonávaniu dobrovoľníckych aktivít, ale na druhej strane aj tendencia, či záujem pracovať v študovanej oblasti. Zároveň môže byť dôkazom toho, že dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami sa stávajú najčastejšie ľudia, ktorí sú aktívnejší aj v iných oblastiach. Porovnaním s výskumom IVO z roku 2003 sa ukázalo, že študenti a študentky sociálnej práce a sociálnej pedagogiky na PF UMB sa v rámci dobrovoľníckych činností zapájajú do iných oblastí dobrovoľníctva ako celá populácia. (viď T1).

88  


T1 Porovnanie miery zapájania sa do v jednotlivých oblastiach vo výskume IVO s realizovaným výskumom na PF UMB

dobrovoľníctva z roku 2003

Výskum na PF UMB Oblasti dobrovoľníckych aktivít v% Práca s deťmi a mládežou 48,68 Podpora dobročinnosti a dobrovoľníctva 30,26 Sociálne služby 25,00 Školstvo, vzdelávanie, veda 6,58 Humanitná pomoc a pomoc v iných krajinách 5,26 Zdravie 3,95 Náboženstvo, cirkevné aktivity 2,63 Komunitný rozvoj 2,63 Pomoc Rómom 1,13

Výskum IVO z roku 2003 v %66 4 7 9 2 6 13 12 2

Ide predovšetkým o oblasti, ktoré súvisia s odborom ich štúdia. Aktivity, ktorým sa počas vykonávania dobrovoľníctva venujú, rovnako súvisia s činnosťami, ktoré v praxi vykonávajú sociálni/sociálne pracovníci/pracovníčky a sociálni/sociálne pedagógovia/pedagogičky. Pozitívne hodnotíme aj skutočnosť, že väčšina študentov a študentiek pracuje počas dobrovoľníctva v priamej práci s klientmi a klientkami, pričom ide o rôzne cieľové skupiny. Viac ako tri štvrtiny dobrovoľníkov a dobrovoľníčok (76,31 percent) sa dobrovoľníckym činnostiam počas štúdia venuje pravidelne, t.j. minimálne jeden krát týždenne. Jednorázovo sa do dobrovoľníctva zapojilo 17,11 percent, nepravidelné dobrovoľnícke aktivity vykonávalo 6,58 percent dobrovoľníkov a dobrovoľníčok. Toto zistenie považujeme za významné, nakoľko pri intenzívnejšom a pravidelnejšom zapájaní sa do dobrovoľníctva môžu študenti a študentky získať lepší prehľad o práci v organizácii a začleniť sa do jej tímu. Pravidelná činnosť môže tiež prispieť k budovaniu hlbších vzťahov s jednotlivými cieľovými skupinami. Zo skúseností vieme, že aj pre samotné                                                   66 BÚTOROVÁ, Z.: Mimovládne organizácie a dobročinnosť vo svetle verejnej mienky. In: Keď ľahostajnosť nie je odpoveď. Bratislava : 2004. Výskumné zistenia sú dostupné len v celých číslach. 89 


organizácie a ich klientov a klientky je lepšie, ak medzi dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami nedochádza k vysokej fluktuácii. Pozitívne hodnotíme tiež zistenia týkajúce sa dĺžky vykonávania dobrovoľníckych aktivít. Viac ako polovica dobrovoľníkov a dobrovoľníčok (53,59%) sa počas štúdia venovala dobrovoľníctvu viac ako jeden rok, čo môžeme považovať za dlhodobú dobrovoľnícku činnosť. Tretiu najväčšiu skupinu tvorili študenti a študentky, ktorí/ktoré sa dobrovoľníctvu venujú dlhšie ako 36 mesiacov, pričom v tejto skupine nachádzame aj študentov a študentky, ktoré sa do dobrovoľníckych aktivít veľmi intenzívne a pravidelne zapájajú aj 5 až 6 rokov, čiže aktívnymi boli už pred príchodom na vysokú školu. Medzi dĺžkou a frekvenciou vykonávania dobrovoľníckych aktivít bola zistená pozitívna korelácia (r=0,6611). Čím dlhšie študenti a študentky v dobrovoľníctve pôsobili, tým bola ich dobrovoľnícka činnosť pravidelnejšia a teda možno konštatovať aj intenzívnejšia. Uvedené zistenia považujeme za významné najmä vo vzťahu k vnímaniu dobrovoľníctva ako formy odbornej praxe a napĺňaniu jeho funkcií vo vysokoškolskej príprave. Dobrovoľníctvo umožňuje študentom a študentkám zorientovať sa a získať prax v oblastiach a organizáciách, v ktorých by ako odborníci a odborníčky v sociálnej práci a sociálnej pedagogike mohli po skončení štúdia nájsť svoje profesijné uplatnenie. Oblasti angažovania sa dobrovoľníkov a dobrovoľníčok vytvárajú priestor aj pre formovanie vzťahu študentov a študentiek k ich budúcej profesii a budúcim klientom a klientkám. Činnosti, ktoré študenti a študentky vykonávajú ako dobrovoľníci a dobrovoľníčky a práca s rôznymi cieľovými skupinami, umožňujú aplikáciu teoretických vedomostí získaných počas štúdia do praxe, ale aj získanie nových vedomostí a praktických zručností v priamej i nepriamej práci s klientmi a klientkami. Študenti a študentky majú možnosť byť počas vykonávania dobrovoľníctva aktívnymi „subjektmi“, vykonávateľmi svojej budúcej profesie, pričom sa môžu realizovať v činnostiach s rôznymi stupňami náročnosti. Na tieto skutočnosti poukazuje aj subjektívne hodnotenie dobrovoľníckej skúsenosti zo strany študentov a študentiek, ktoré analyzujeme v ďalšej časti. 90  


Hodnotenie dobrovoľníckej skúsenosti z pohľadu študentov a študentiek Na hodnotenie dobrovoľníckej skúsenosti sme využili škálovaciu otázku v kombinácii s otvorenou otázkou a Škálu dobrovoľníckej skúsenosti z prevzatej metodiky. Študenti a študentky, ktorí/ktoré pracovali počas štúdia v rámci dobrovoľníctva, mali najprv ohodnotiť svoju dobrovoľnícku skúsenosť na päťstupňovej škále a zároveň konkretizovať dôvody svojho hodnotenia. Ich voľby prezentujeme v diagrame D2 D2 Subjektívne hodnotenie dobrovoľníckej skúsenosti z pohľadu študentov/tiek

slabá; 3,95% priemerná; 11,84%

hrozná; 2,63% výborná; 38,16%

dobrá ; 43,42% Aritmetický priemer hodnotenia dobrovoľníckej skúsenosti na päťstupňovej škále (hodnotenie 5 výborná, 1 hrozná) bol 4,105, pri smerodajnej odchýlke 0,946 (koeficient variácie 23,05%). Medián mal hodnotu 4. Tieto hodnoty zodpovedajú zisteniu, že viac ako 80 percent dobrovoľníkov a dobrovoľníčok hodnotilo svoju skúsenosť ako výbornú a dobrú. Možno konštatovať, že subjektívne hodnotenie dobrovoľníckej skúsenosti z pohľadu študentov a študentiek, ktorí/ktoré sa do dobrovoľníctva zapojili, je celkovo veľmi pozitívne. Ako dôvody hodnotenia dobrovoľníckej skúsenosti ako výbornej a dobrej študenti a študentky uvádzali najmä získanie nových vedomostí a skúseností, kontakt s klientmi a klietkami a ľuďmi, ktorí ich obohatili, ale tiež možnosť overiť si teóriu v praxi, dobrý pocit z pomoci iným, možnosť sebarealizácie, účasť na zaujímavej práci, získanie praxe a nových kontaktov. Dobrovoľníctvo znamenalo pre niektorých študentov a študentky aj získanie skúsenosti, že aj oni môžu pomáhať, či robiť činnosť významnú pre iných ľudí, možnosť sebapoznania, odstránenia predsudkov a získanie schopnosti zvládať náročné životné 91


situácie. Niektorí dobrovoľníci a dobrovoľníčky sa na základe dobrovoľníckej skúsenosti utvrdili v tom, že chcú vykonávať profesiu, ktorú si vybrali. Uvedené dôvody svedčia o tom, že i samotní/samotné študenti a študentky vnímajú dobrovoľníctvo ako skúsenosť, ktorú je možné využiť vo vzťahu k ich štúdiu či budúcemu profesijnému uplatneniu. V konkretizácii dôvodov pozitívneho hodnotenia dobrovoľníckej skúsenosti nachádzame dôkazy o tom, že dobrovoľníctvo môže napĺňať jednotlivé funkcie ako formy odbornej praxe študentov a študentiek sociálnej práce a sociálnej pedagogiky. Zistenia zároveň poukazujú na to, že dobrovoľníctvo neprináša benefity len organizácii alebo jej klientom a klientkám, ale má významný prínos aj pre dobrovoľníkov a dobrovoľníčky. Priemerne hodnotilo svoju dobrovoľnícku skúsenosť 11,84 percent dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, pričom ako dôvody takéhoto hodnotenia uvádzali najmä okolnosti súvisiace so zlým manažmentom práce dobrovoľníkov v organizácii, ako sú nezáujem pracovníkov o dobrovoľníkov a dobrovoľníčky, nedostatočné zaškolenie, poverovanie nezaujímavými činnosťami, chýbajúce pravidlá práce, nesystematickosť a nízka efektivita práce. Ako slabú až hroznú hodnotilo svoju dobrovoľnícku skúsenosť 6,58 percent študentov a študentiek. Dôvodmi boli nezaujímavá činnosť, zlý pocit pri vykonávaní práce a krátka doba dobrovoľníckej činnosti. Hlbšie umožnila dobrovoľnícku skúsenosť analyzovať Škála dobrovoľníckej skúsenosti prevzatá z metodiky vypracovanej D. Conradom a D. Hedinovou. Možnosti hodnotenia boli rozdelené na päť stupňov nasledovne: 5 – veľmi často, 4 – dosť často, 3 – niekedy, 2 – raz za dlhú dobu, 1 – nikdy. I keď mnohé charakteristiky dobrovoľníckej skúsenosti dosiahli pomerne vysoké priemerné hodnotenie, vyššie hodnoty rozptylu poukazovali na skutočnosť, že študenti a študentky sociálnej práce a sociálnej pedagogiky pôsobili počas štúdia v rámci dobrovoľníckych programov, ktoré sa vyznačovali rôznou kvalitou a prepracovaním metodiky práce s dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami. Samostatnej analýze sme podrobili ukazovatele dobrovoľníckej skúsenosti, ktoré majú priamu súvislosť so štúdiom a predstavujú funkcie dobrovoľníctva ako formy praxe. Zaujímalo 92  


nás, ako často študenti a študentky pri vykonávaní dobrovoľníctva využili vedomosti a zručnosti, ktoré sa naučili počas štúdia a na druhej strane či dokázali svoje praktické skúsenosti získané počas dobrovoľníctva využiť pri ďalšom štúdiu. Oba tieto ukazovatele dobrovoľníckej skúsenosti sme chápali ako vyjadrenie integračnej funkcie dobrovoľníctva ako formy odbornej praxe a zároveň sme využitie vedomostí a zručností získaných počas dobrovoľníctva v rámci ďalšej pregraduálnej prípravy spájali s rozvojovou funkciou. Percentuálne voľby výskytu týchto ukazovateľov dobrovoľníckej skúsenosti zobrazuje diagram D3. D3 Vybrané charakteristiky dobrovoľníckej skúsenosti súvisiace so štúdiom 100% 90% 80% 70% 60% 50% 40% 30% 20% 10% 0%

18,42%

10,53% 11,84%

13,16% 34,21% 35,53%

skoro nikdy raz za dlhú dobu niekedy

23,68% 9,21%

31,58%

dosť často veľmi často

11,84%

využitie vedomostí a využitie vedomostí a zručností získaných zručností získaných počas dobrovoľníctva počas štúdia v v štúdiu dobrovoľníctve

Ako dokumentuje diagram D3, dobrovoľnícka skúsenosť a štúdium na vysokej škole sú vzájomne prepojené. Medián ukazovateľov týkajúcich sa využitia vedomostí a zručností získaných v škole počas dobrovoľníctva a vyžitia vedomostí a zručností získaných dobrovoľníctvom v ďalšom štúdiu bol 3 a v priemernom hodnotení sa tiež pohybovali okolo tohto čísla, čo vyjadruje, že najčastejšie sa vyskytovali niekedy. Veľmi často a dosť často sa dobrovoľnícka skúsenosť vyznačovala uvedenými charakteristikami u viac ako tretiny dobrovoľníkov a dobrovoľníčok. Tieto zistenia sú dôkazom toho, že využívanie vedomostí a zručností získaných počas štúdia v dobrovoľníctve 93


a zároveň aplikácia toho, čo sa študent/študentka naučil/a počas dobrovoľníctva vo vysokoškolskej príprave patria medzi dôležité charakteristiky dobrovoľníckej skúsenosti. Zaujímavé zistenia priniesla analýza korelácii medzi uvedenými ukazovateľmi dobrovoľníckej skúsenosti navzájom a s ostatnými charakteristikami dobrovoľníctva študentov a študentiek. Medzi využívaním vedomostí a zručností získaných počas štúdia v dobrovoľníctve a aplikáciou vedomostí a zručností získaných dobrovoľníckou skúsenosťou v štúdiu sociálnej práce a sociálnej pedagogiky bola preukázaná vysoká korelácia (r=0,6399). To znamená, že čím častejšie dobrovoľníci a dobrovoľníčky využívali v dobrovoľníctve to, čo sa naučili počas štúdia, tým častejšie tiež prenášali to, čo získali dobrovoľníckou skúsenosťou, do pregraduálnej prípravy. Môžeme konštatovať, že integračná a rozvojová, respektíve poznávacia funkcia dobrovoľníctva ako formy praxe spolu úzko súvisia. Toto zistenie súvisí aj s preukázanými koreláciami týchto ukazovateľov a niektorých charakteristík dobrovoľníckej skúsenosti zachytených v tabuľke T2 (stredná a vysoká korelácia je zvýraznená).

94  


T2 Korelácia vybraných ukazovateľov dobrovoľníckej skúsenosti (Pearson)

Ukazovatele dobrovoľníckej skúsenosti

Dôležité záväzky

Využitie vedomostí a zručností Využitie vedomostí a zručností získaných počas dobrovoľníctva získaných počas štúdia v štúdiu v dobrovoľníctve Koeficient Hodnota Významnosť Koeficient Hodnota Významnosť korelácie P p korelácie korelácie korelácie r R 0,4329

0,01499

*

0,5521

0,00128

**

0,4651

0,00839

**

**

0,5505

0,00133

**

0,02952

*

-0,4201

0,01862

*

0,4847

0,00572

**

0,5958

0,00041

***

-0,1308

0,48309

-0,3081

0,09176

0,3934

0,02858

0,4651

0,00838

-0,0246

0,89543

-0,0359

0,84789

0,3972

0,02695

*

0,4279

0,01634

*

0,4106

0,02178

*

0,3856

0,03218

*

0,3606

0,04626

*

0,505

0,00376

**

0,6939

0,00001

***

0,7573

0,0000

***

0,4293

0,01595

*

0,4952

0,00462

**

-0,2877

0,11657

-0,2768

0,13176

0,533

0,00202

0,2934

0,10917

0,1768

0,34135

0,3986

0,02636

0,2025

0,27463

0,5294

0,0022

Ignorovanie nápadov

-0,3912

Zaujímavé činnosti

Úlohy, ktoré boli výzvou Prijímanie dôležitých rozhodnutí Analýza skúseností s pracovníkom organizácie

Činnosť namiesto pozorovania Dostatočné zaučenie pre vykonávanie úloh Jasné inštrukcie

*

*

**

Sloboda v rozvíjaní a uplatňovaní nápadov Rozhovory o skúsenostiach s rodinou a priateľmi Záujem pracovníkov organizácie o dobrovoľníka/čku Priestor na vyjadrenie vlastných záujmov Poverovanie rôznymi úlohami Neposkytnutie pomoci v prípade potreby Ocenenie pri dobrej práci Kritizovanie pracovníkov pri práci

0,3444

0,0578

-0,0725

0,6982

Pocit prispievania

0,4787

0,00645

**

0,6162

0,00022

***

-

-

-

0,6399

0,0001

***

0,6399

0,00011

***

-

-

-

Využitie vedomostí a zručností získaných počas štúdia v dobrovoľníctve Využitie vedomostí a zručností získaných počas dobrovoľníctva v štúdiu

*

**

Poznámka: r<0,3 = slabá korelácia; 0,3<r<0,7 = stredná korelácia; r>0,7 = vysoká korelácia

95


Využívanie vedomostí a zručností získaných počas štúdia v dobrovoľníctve koreluje s 13 charakteristikami dobrovoľníckej skúsenosti z 20. Tieto charakteristiky svedčia o tom, že možnosť aplikovať v dobrovoľníctve to, čo sa študent/študentka naučil/a počas štúdia závisí celkovo od niekoľkých faktorov. V prvom rade je determinovaná samotnými činnosťami, ktoré dobrovoľníci a dobrovoľníčky vykonávali. Využívanie toho, čo si študent/študentka osvojil v priebehu štúdia, počas dobrovoľníctva pozitívne koreluje s poverovaním dobrovoľníkov a dobrovoľníčok rôznymi úlohami (r=0,4293) a úlohami, ktoré vnímali ako výzvu (r=0,3986) takisto s vykonávaním zaujímavých činností (r=0,4847). Ďalšia súvislosť bola preukázaná s vytváraním priestoru pre uplatňovanie vlastných záujmov dobrovoľníkov a dobrovoľníčok (r=0,6939), rozvíjanie a uplatňovanie ich nápadov (r=0,3972) a nepriamo úmerný vzťah sme zaznamenali vo vzťahu k skúsenosti študentov a študentiek s ignorovaním ich nápadov (r=-3912). Medzi týmito charakteristikami dobrovoľníckej skúsenosti bola pritom preukázaná korelácia aj navzájom. Aplikácia toho, čo sa študent/študentka naučil počas štúdia v rámci dobrovoľníctva je zároveň determinovaná aj samotným systémom práce s dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami v organizácii. Rovnako, ako pri iných formách praxe, hrá vedenie študenta/študentky spojené s reflexiou skúsenosti počas vykonávania praxe kľúčovú úlohu. Svedčia o tom korelácie preukázané medzi využívaním vedomostí a zručností získaných štúdiom počas dobrovoľníctva a preukazovaním záujmu pracovníkov a pracovníčok organizácií o dobrovoľníkov a dobrovoľníčky (r=0,3606), dostatočným zaučením pre vykonávanie zverených úloh (r=0,3934) a analyzovaním dobrovoľníckej skúsenosti s pracovníkmi a pracovníčkami organizácie (r=0,5294). Medzi týmito charakteristikami boli zároveň preukázané aj vzájomné korelačné vzťahy. Spojenie integračnej a reflexívnej funkcie sa však javí ako dôležité nielen v rámci organizácie, ale aj vo vzťahu k rodine a priateľom. Stredná miera korelácie bola zistená aj medzi aplikáciou vedomostí a zručností získaných štúdiom v dobrovoľníctve a rozprávaním sa o dobrovoľníckej skúsenosti s rodinou a priateľmi (r=0,4106). 96  


Na jednej strane dobrovoľníctvo vytvára priestor na uplatnenie vedomostí a zručností študentov a študentiek, ktoré získali počas štúdia, na druhej strane možno konštatovať, že vysokoškolské štúdium umožňuje aplikovať vedomosti a zručnosti získané v rámci dobrovoľníctva. Je to významná skutočnosť, ktorá napomáha tomu, aby sa zovšeobecnené skúsenosti získané počas dobrovoľníckej praxe transformovali do podoby novej teórie, ktorá následne pozitívne ovplyvní prax. Využívanie vedomostí a zručností získaných dobrovoľníctvom v ďalšom štúdiu korelovalo s rovnakými charakteristikami dobrovoľníckej skúsenosti ako aplikácia toho, čo sa študenti/študentky naučili počas štúdia v dobrovoľníctve. Korelácia bola pritom v mnohých ukazovateľoch ešte vyššia. Okrem toho aplikácia vedomostí a zručností získaných počas dobrovoľníctva v priebehu štúdia súvisela s poverovaním úlohami, ktoré obsahovali dôležité záväzky (r=0,4329) a oceňovaním práce dobrovoľníkov a dobrovoľníčok (r=0,533). Uvedené zistenia svedčia o tom, že získavanie nových vedomostí a zručností v rámci dobrovoľníctva ako formy praxe a ich prenos do vysokoškolskej prípravy sú rovnako ako možnosť aplikácie vedomostí a zručností získaných štúdiom v rámci dobrovoľníctva, ovplyvnené charakterom samotných činností dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, t.j. ich zaujímavosťou, rôznorodosťou a dôležitosťou, poskytovaním priestoru pre sebarealizáciu a samostatné riešenie úloh, systémom práce so študentmi a študentkami počas dobrovoľníctva a reflexiou získanej skúsenosti. Ako dôležité v spojení s vnímaním dobrovoľníctva ako formy praxe zároveň vystupuje jedno zo špecifík tejto formy praktickej prípravy, ktorým je skutočnosť, že dobrovoľníctvo by nemalo prinášať zisk len samotnému dobrovoľníkovi/dobrovoľníčke, ale malo by byť prospešné aj pre iných. Korelácia bola preukázaná medzi aplikáciou vedomostí a zručností získaných štúdiom v dobrovoľníctve a pocitom, že študent/študentka niečím organizácii alebo jej klientom a klientkám prispieva (r=0,4787). Zároveň sa preukázala vysoká miera korelácie medzi pocitom prispievania a využívaním vedomostí a zručností nadobudnutých počas dobrovoľníctva v ďalšej pregraduálnej príprave (r=0,6162). Na základe uvedených zistení môžeme konštatovať, že pocit prospešnosti je jedným z významných faktorov spojených s uplatňovaním vedomostí a zručností získaných štúdiom 97


v dobrovoľníctve, ale aj s ich ďalším rozvojom a prenosom do vysokoškolskej prípravy. Vnímame ho tiež ako jeden z motivačných faktorov pre vykonávanie dobrovoľníctva, ktorým sa táto forma odbornej praxe odlišuje od iných. Korelácia pocitu prospešnosti nebola preukázaná len pri troch ukazovateľoch dobrovoľníckej skúsenosti čo znamená, že zo sledovaných ukazovateľov nesúvisí len s možnosťou robiť veci po svojom namiesto pozorovania, oceňovaním dobrovoľníkov a dobrovoľníčok a poskytnutím jasných inštrukcií a pomoci v prípade potreby. Na základe uvedených výsledkov navrhujeme nasledujúce odporúčania vo vzťahu k uplatňovaniu dobrovoľníctva ako formy odbornej praxe: - vyhľadávať dobrovoľnícke programy atraktívne pre študentov a študentky, v ktorých by mali priestor na uplatnenie vedomostí a zručností získaných počas štúdia; - intenzívne spolupracovať s jednotlivými organizáciami na metodike práce s dobrovoľníkmi/čkami; - rozvíjať spoluprácu s organizáciami, ktoré ponúkajú programy založené na systematickej práci s dobrovoľníkmi a dobrovoľníčkami; - podporovať prepojenie dobrovoľníckej skúsenosti študentov a študentiek s cieľmi ich pregraduálnej prípravy aj prostredníctvom reflexie ich skúsenosti.

98  


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV BROZMANOVÁ GREGOROVÁ, a.: Dobrovoľníctvo ako súčasť vysokoškolskej prípravy študentov sociálnej práce a sociálnej pedagogiky. Dizertačná práca. Banská Bystrica: 2007. BROZMANOVÁ GREGOROVÁ, A.: Dobrovoľníctvo ako súčasť vysokoškolskej prípravy sociálnych pracovníkov na Katedre sociálnej práce PF UMB. In: Nové trendy v príprave a uplatnení sociálnych pracovníkov. Bratislava : OZ Sociálna práca a KSP PF UK, 2007. ISBN 978-80-89185-27-6, s. 25-28 CONRAD, D. – HEDIN, D.: Instruments and Scoring Guide of the Experimential Education Evaluation project. Minnesota: 1981. GREGOROVÁ, A. – VAVRINČÍKOVÁ, L.: Dobrovoľnícka kampaň na Pedagogickej fakulte UMB v číslach. In: Dobrovoľníctvo v meste Banská Bystrica. Banská Bystrica: 2003, s. 13 – 17. ISBN 80-8055-750-0 HRONCOVÁ, J. – MATULAYOVÁ, T.: Dobrovoľnícka práca študentov odboru sociálna práca. In: Mládež a spoločnosť, Roč. 5, 1999, č.2, s. 55-57. MATULAYOVÁ, T.: Dobrovoľná práca študentov Pedagogickej fakulty UMB v Banskej Bystrici. In: Dobrovoľníctvo v meste Banská Bystrica. Banská Bystrica : 2003, s. 9 – 12. ISBN 808055-750-0

99


DOBROVOLNICTVÍ STUDENTŮ NA ZDRAVOTNĚ SOCIÁLNÍ FAKULTĚ JIHOČESKÉ UNIVERZITY V ČESKÝCH BUDĚJOVICÍCH Jana Janečková67, Šárka Koubová68 Abstrakt: Dobrovolnictví na Zdravotně sociální fakultě Jihočeské univerzity se začalo rozvíjet od roku 1998 na základě zájmu studentů. V současné době existuje na fakultě několik center, kde se mohou studenti zapojit jako dobrovolníci. Smyslem rozvoje dobrovolnictví na vysoké škole je především propojení teoretických a praktických znalostí studentů. V současné době je zpracováván jednoletý projekt Stav dobrovolnictví na ZSF JU, jehož hlavním cílem je zhodnotit uplynulé období dobrovolnické práce na ZSF JU a navrhnout možnou strategii dalšího rozvoje dobrovolnictví. Abstract: Volunteering at Social-Medical faculty of South Bohemian University started developing since 1998 on the basis of students’ interest. Nowadays there are many centers where students can involve as volunteers. The importance of volunteering development at university is mostly in the interconnection of theoretical and practical knowledge of the students. Today there has been one year project in a process, it’s called the situation of volunteering at ZSF JU, and its main aim is to evaluate last period of volunteering work at ZSF JU and suggest a possible strategy of additional development of volunteering. Zdravotně sociální fakulta Jihočeské univerzity (dále jen ZSF JU) začala jako samostatná fakulta působit od akademického roku 1991/1992. Dobrovolnictví se na této fakultě začalo rozvíjet v roce 1998, kdy pracovníci fakulty ve spolupráci se studenty připravovali podmínky pro vznik prvního dobrovolnického programu. Tím se stal program Pět P (ve světě známý jako Big Brothers Big Sisters). Důvodem vzniku tohoto programu v Českých Budějovicích byla především absence podobné služby a zájem studentů o dobrovolnickou činnost.

                                                  67 Hluboká 86, 345 06 Kdyně, Česká republika, jana.janeckova@enca.cz. 68 Větrná 866, 383 01 Prachatice, Česká republika, serry@seznam.cz.  

100  


Profesní příprava studentů Jednotlivé fakulty vysokých škol kladou různý důraz na praktickou přípravu svých studentů. Obecně se ale uznává nutnost, aby výuka více odpovídala nárokům zaměstnání, a aby přechod od vzdělávání k zaměstnání byl přímější. Praktická příprava tak získává na důležitosti. Kromě toho, že praxe rozšiřuje teoretickou přípravu a metodologii, kterou se student učí ve škole, uvádí ho také do kontaktu s realitou profese a umožňuje mu experimentovat. Je to tudíž aktivní metoda výuky, která klade na studenta tyto požadavky: pozorovat, jednat a reflektovat (Cocozza, 1992). Odborná praxe studentů ZSF JU Studenti ZSF JU v rámci svého studia plní odbornou praxi na různých pracovištích, a to klinických či studentem individuálně vybraných a katedrou supervize a odborné praxe schválených. Studenti mají možnost si vyzkoušet širokou škálu činností. Odborná praxe je rozdělena na různé typy například: speciálně pedagogická, sociálně právní, zdravotně sociální apod. Každý typ praxe má svou předepsanou náplň. Pokud je student zapojen do nějaké dobrovolnické aktivity na ZSF JU, může mu být uznána jako praxe. Během praxe musí studenti absolvovat supervize. Ty jsou většinou skupinové, ale v případě potřeby může student využít i supervizi individuální. V den supervize je student z praxe omluven. Dobrovolnictví na ZSF JU Na ZSF JU je v současné době realizováno 6 center, do kterých se studenti mohou zapojit jako dobrovolníci. Všechna centra a dobrovolnické pogramy zastřešuje Ústav sociální práce, který je součástí organizační struktury ZSF JU. Smyslem rozvoje dobrovolnictví na vysoké škole je, vedle významu pomoci potřebným lidem v regionu, aplikace praktické sociální práce a navázání na teoretické znalosti studentů z výuky.

101


Dobrovolnická centra a činnosti, do kterých se mohou dobrovolníci zapojit: Centrum prevence úrazů v Jihočeském kraji, Dobrovolnický program Canisterapie, Centrum prevence vybraných společensky nežádoucích jevů, Univerzitní centrum pro seniory PATUP, Dobrovolnický program v Nemocnici České Budějovice, a.s., Program Pět P Program Pět P Program Pět P je sociálně preventivní program pro děti školního věku, jejichž vývoj je nebo může být ohrožen nepříznivými vlivy nebo podmínkami, ve kterých vyrůstají. Program je postaven na principu přátelského vztahu mezi dítětem a dospělým dobrovolníkem. Program probíhá na individuální bázi, tzn. že jeden dobrovolník se věnuje jednomu dítěti. Dvojice se schází jedenkrát týdně na 2 – 3 hodiny. Dobrovolníci docházejí na pravidelné supervize, účast na supervizích je povinná. Dobrovolník musí být starší 18 let. Potencionální dobrovolník musí projít vstupním výcvikem, jehož součástí jsou mimo jiné i psychologické testy. Dobrovolnický program v Nemocnici České Budějovice, a.s. Dobrovolník tohoto programu musí být starší 18 let, projít výcvikem a účastnit se pravidelných supervizí. Dobrovolníci docházejí na onkologické oddělení a oddělení následné péče Nemocnice České Budějovice. Náplň jejich návštěv je velmi pestrá, jedná se například o výtvarnou činnost, relaxační cvičení, společnost u lůžka apod. Dobrovolnický program Canisterapie Canisterapeutický tým musí absolvovat speciální výcvik a zkoušky, aby byla zajištěna bezpečnost klienta i psa. Dobrovolníci docházejí na pravidelné supervize. Cílovou skupinou jsou klienti zařízení, která poskytují zdravotní či sociální služby. Dobrovolníci jsou zapojeni do práce s různými věkovými skupinami klientů.

102  


Centrum prevence vybraných společensky nežádoucích jevů Centrum se zaměřuje na tvorbu a realizaci preventivních programů zaměřených na primární prevenci v oblasti drog, problematiku HIV/AIDS a obchod s lidmi. Cílovou skupinou jsou především děti na základních školách. Dobrovolníci působí zejména v oblasti přednáškové činnosti. Univerzitní centrum pro seniory PATUP Cílovou skupinou tohoto centra jsou senioři, a to jak v domácnosti, tak i v ústavní péči. Centrum se snaží o zlepšení kvality života různými aktivitami, přednáškami, trénováním paměti apod. Dobrovolníci se zapojují jak do jednorázových, tak i pravidelných aktivit. Středisko prevence úrazů v Jihočeském kraji Hlavním cílem projektu je snižování rizik úrazů a otrav především u nejrizikovějších skupin obyvatelstva (děti, senioři) v Jihočeském kraji. Hlavní činností střediska je tvorba preventivních programů a přednášková činnost. Středisko také vydává metodické a preventivní materiály. Projekt Stav dobrovolnictví na ZSF JU po deseti letech Projekt „Stav dobrovolnictví na ZSF JU po deseti letech“ je realizován díky Grantové agentuře ZSF JU, která projekt finančně podpořila. Tento jednoletý projekt si klade za cíl zhodnotit uplynulé období dobrovolnické práce na ZSF JU, zjistit informovanost studentů a jejich zájem o dobrovolnickou práci. V závěrečné fázi projektu je cílem navrhnout možnou strategii rozvoje dobrovolnictví na ZSF JU do budoucna. Průběžné výsledky V současné době je vyhodnocena 1. etapa projektu, kdy bylo provedeno dotazníkové šetření ve všech ročnících denního studia a nyní jsou prováděny řízené rozhovory s garanty a koordinátory jednotlivých dobrovolnických programů. Je zpracováno 165 dotazníků od studentů v prezenční formě studia z různých oborů, jak sociálních, tak zdravotních. Z dotazníkového šetření mezi studenty byly vybrány nejzajímavější výsledky.

103


Otázka: Jste/byl jste zapojen do nějakého dobrovolnického programu (DP) nebo dobrovolnické činnosti (DČ) realizovaných na ZSF JU?

200 144

150

ano ne

100 50

21

0 Na otázku týkající se zapojení pouze 21 studentů odpovědělo, že je nebo bylo zapojeno do nějakého DP nebo DČ. Myslíme si že počet zapojených studentů je poměrně nízký. Záměrem projektu je, proto i podrobnější průzkum příčin nízkého zapojení studentů. Otázka: Napište prosím v jakém DP nebo DČ realizovaném na ZSF JU jste/byl jste zapojen.

9 8 7 6 5 4 3 2 1 0

8 6 3

3 1

Pět P Canisterapie PATUP Dobrovolní ci v nemocnici Tábor pro děti s enurézou

Pokud studenti uvedli, že jsou nebo byli zapojeni do nějaké dobrovolnické aktivity, nejčastěji uváděli dobrovolnický programu Pět P a Centrum Canisterapie.

104  


Otázka: Máte zájem zapojit se do nějaké dobrovolnické aktivity realizované na ZSF JU?

140 120 100 80 60 40 20 0

116

49

Ano Ne

Nízký zájem studentů zapojit se do nějaké dobrovolnické aktivity odráží i nízký počet skutečně zapojených studentů. Je otázkou, co je příčinou nízkého zájmu studentů o dobrovolnické aktivity. Částečné vysvětlení může nabízet následující otázka. Otázka: Brání Vám něco v tom, abyste se zapojil do DP nebo DČ realizovaných na ZSF JU? 45

40

40

Ano Ne

35 30 25

19

20 15 10 5 0

nedostatek času lenost, pohodlnost nechci se upsat na delší dobu nemám dostatek informací nejsem z Českých Budějovic strach neuzná se mi do praxe chodím do práce

37 2 2 2 2 1 1 1

Přibližně polovina studentů, kteří v dotazníku odpověděli, že by měli zájem zapojit se do nějaké dobrovolnické aktivity, napsala že jim v tom nejčastěji brání časové důvody.

105


Otázka: Napište prosím, jaké znáte DP nebo DČ realizované na ZSF JU.

93

100

Pět P Dobrovolníci v nemocnici Canisterapie

90 80

65

70

52

60

AMICUS

PATUP Programy pro seniory Tábory pro děti s enurézou Neznám

50 40

26

30 20 10

17

10

2

3

0

Mezi studenty je nejznámější program Pět P, Dobrovolnický program v Nemocnici České Budějovice a.s. a Centum Canisterapie. Více jak 1/3 studentů uvedla, že nezná žádný DP nebo DČ realizovanou na ZSF JU. Otázka: Napište prosím, jak/kde jste se dozvěděl o DP nebo DČ realizovaných na ZSF JU. Nástěnky Spolužáci Web Letáky

60

50

48

40

30

20

10

Společný email Výuka

26 19 18

Na fakultě Jiní studenti Úvodní setkání Info schůzka u zápisu Spolubydlící

14 13 12 6

5 4

4

0

Jako nejčastější zdroj informací studenti využívají školní nástěnky, často získávají informace od svých spolužáků, dále z webových stránek ZSF JU a z letáků.

106  


Otázka: Chybí Vám na ZSF JU nějaké konkrétní dobrovolnické aktivity?

152

160 140 120

Ano Ne

100 80 60 40 20

13

0

Téměř většina studentů je spokojena s celofakutlní nabídkou dobrovolnických aktivit, což nasvědčuje tomu, že nabídka je dostatečná a vcelku pestrá. Vize do budoucna Na základě výsledků výzkumu bude navržena celofakultní strategie rozvoje dobrovolnictví na ZSF JU. Cílem této koncepce by měla být možnost nabídnout studentům různou formu dobrovolnické práce a propojení teorie s praxí. Studenti by mohli pracovat jako dobrovolníci nejen v dobrovolnických programech, ale měli by i možnost připravit se na projektovou a manažerskou práci, prostřednictvím spolupodílení se na koordinování dobrovolnické činnosti. Projektové a manažerské práci se pak mohou věnovat také ve své budoucí profesi. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV COCOZZA, L. (1992): La Hulpe Seminar – Social workers in the European Community. In HAVRDOVÁ, Z. Praktická výuka sociální práce. Metodické námety pro tríleté kvalifikacní studium. Praha, 1995. 40 stran (a 47 stran príloh). Program PHARE v České republice, Project of Improving the Work of the Coordination Council for Minimum Standarts in Social Work GTAF I I/WP 2/4A.

107

Profile for dobrovolnictvo l.

Fenomén dobrovoľníctva v sociálnych službáchZborník príspevkov  

dobrovolnictvo, socialne sluzby, zbornik prispevkov

Fenomén dobrovoľníctva v sociálnych službáchZborník príspevkov  

dobrovolnictvo, socialne sluzby, zbornik prispevkov

Advertisement