Issuu on Google+

Trenčianska Univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne Celouniverzitné pracovisko Študijný odbor: Politológia

Predmet: Sociologická teória

Sorokin : Krise našeho věku (kapitola IX)

Mária Kaštanová Marianna Kandriková

Mgr. Marek Mocker

Trenčín 2009-03-17


Kapitola, ktorej sa budeme venovať, nesie názov „Rozpad sensitivní kultury, prameny z krise a východisko z ní“ a delí sa na štyri časti. Sorokin sa v nich zameral na samotný zmysel rozpadu senzitívnej kultúry, čo sú vlastne pramene tejto krízy, ako sa dostať z krízy a v poslednej štvrtej časti nájdením nejakého zázračného lieku, ktorý by omilostil či očistil krízu. Všade okolo nás v posledných rokoch počúvame o úpadku , o rozklade, dokonca o zániku západnej kultúry, ktorá je vlastná aj nám samým. Lenže málokto vie, a určí čo to vlastne ten zánik znamená, a preto Sorokin v úvode presne vymedzuje čo rozkladom je , čo nie je. Po prvé, neznamená to fyzické zmiznutie populácie, znamená to len, že populácia sa čím ďalej tým viac bude odkláňať od senzitívnej kultúry, od jej hodnôt a bude sa prikláňať k iným kultúrnym hodnotám, formám a to konkrétne k ideačnej alebo idealistickej forme. Ďalej to neznamená úplné zničenie všetkého, čo kedy bolo vybudované, čo sa týka hmotných statkov i nehmotných hodnôt. Samozrejme časť hmotnej kultúry zmizne v prechodnom období, ale väčšina z nich sa zachová. Zmena nastane v tom, že to čo sa zachová už nebude významom, nositeľom senzitívnej kultúry, ale postupne sa to bude stávať nástrojom ideačnej alebo idealistickej sústavy významov a kultúr. To znamená že hmotné statky môžu byť využité na rozličné účely- napríklad rádio, lietadlo... Po tretie, neznamená to celkové zničenie našej západnej kultúry a to preto, lebo celkový súhrn západnej kultúry nebol nikdy ucelený, teda nemôže sa celkom rozpadnúť. Úpadok senzitívneho obdobia sa prejavuje v zhoršovaní a rozpadávaní senzitívnej sústavy významov a hodnôt. To znamená že ak sa senzitívna kultúra v období vzrastu vyznačovala veľkými výtvormi, v období úpadku sa bude vyznačovať výtvormi chudobných na hodnoty ( napríklad oblasť vedy, filozofie, krásne umenie, právo, etika), senzitívna veda a technológia bude nútená zastaviť pokrok a tým pádom zahynú aj mnohé jej výtvory a pokroky. Sorokin tvrdí: „ Společnost dostane náhubek, bude spoutána a uvržená do vězení obludami, jež sama zplodila a jež vzešly z jejího nihilizmu a hedonizmu. Na druhé straně budou se stále více objevovat přívrženci absolutních mravných norem.“ Spoločnosť sa bude rozdeľovať na jedincov, ktorí budú žiť v duchu hesla Carpe Diem a na druhej strane bude ideačná ľahostajnosť a záporný postoj ku všetkým zmyslovým radostiam. Rozpad senzitívnej kultúry znamená, že sa prejavia a rozmnožia konflikty vo vnútri tejto sústavy a medzi ľudskými činiteľmi a skupinami. Čo bolo predtým pevným systémom, sa rozpadne, tam kde bol pred tým poriadok sa zmení na totálny chaos. Rozlišovanie medzi pravdou a nepravdou, medzi správnym a nesprávnym, krásnym a škaredým, kladným a záporným, bude stále náročnejšie. Vzrastie myšlienkový atomizmus, myšlienková a mravná anarchia. Dôsledkom tohto vzrastie aj vláda hrubého násilia a to povedie k ďalšiemu ničeniu ľudských životov, hmotného pohodlia a blahobytu. V konečnom dôsledku toto ničenie spôsobí, že budú zničené hlavné hodnoty senzitívnej kultúry a nebude pre ľudí už príťažlivá a lákavá. Z toho vyplýva, že ľudia jej budú unikať a budú sa približovať k odlišným systémom hodnôt a významov. Táto nová kultúra bude získavať čoraz viac vplyvu a moci až sa nakoniec stane prevládajúcim systémom hodnôt. V prípade, že dôjde k tomuto bodu, skočí sa obdobie prechodu umierajúcej senzitívnej kultúry k novému kultúrnemu typu, skončí sa chaos a tragickosť prechodného obdobia a spoločnosť sa môže stať súčasťou nového, usporiadaného, tvorivého obdobia. Vtedy prestane myšlienková, sociálna a mravná anarchia. Takýto je zmysel úpadku senzitívnej obdobia nášho kultúrneho systému. Neznamená koniec západnej kultúry, ani zatratenie západnej civilizácie. Znamená koniec jednej významnej fázy a prechod k inému veľkému systému. Ale aj keď tento úpadok neznamená smrť západnej kultúry a populácie, zničenie veľkých kultúrnych hodnôt v prechodnom období môže byť katastrofálne. Ďalšia časť tejto kapitoly sa zaoberá prameňmi a príčinami krízy, ako vlastne k tejto kríze došlo, prečo jej človek nedokázal zabrániť. Väčšina odpovedí sa dotýka len povrchu tohto problému, pretože sa mu venujú len z ekonomického alebo politického alebo biologického


hľadiska. S dobrým úmyslom robia zmeny hospodárske, náboženské, dôverujú v silu výchovu, odvolávajú sa dokonca na slnečné škvrny. Ale žiadna z týchto vecí nemôže zastaviť krízu, a to preto lebo žiadna z nich nezasahuje koreň celého problému. V skutočnosti korene tragédie sú oveľa hlbšie, sú v samej podstate vecí a sú vlastné senzitívnej kultúre. Rovnaké sily, ktoré spôsobili rast jej veľkolepých výtvorov, spôsobili nevyhnutný rast rakoviny rozkladu a krízy. „ Hlavní předpoklad, že pravá realita a hodnota je smyslové povahy, je kořenem, z něhož vyrostl kmen naší sensitivní kultury se svými skvělými, právě tak jako jedovatými plody.“ Platí, že pravá hodnota a pravá skutočnosť je zmyslová a že všetko nadprirodzené bolo vyhlásené za neskutočné a bez hodnoty. Človek a jeho hodnoty boli vyhlásené za skutočne iba keď sa dali spoznať zmyslami, všetko čo bolo na človeku, kultúre nepoznateľné zmyslami bolo vyhlásené za pseudohodnotu. Ako náhle sa kultúra vydala po takejto ceste, musela v nej pokračovať a viedla k vzrastu materializmu, empirizmu, povrchnému pozitivizmu. Človeka a ani hodnotenie seba samého sa nemohli vyhnúť tomuto vývoju, človek bol vyhlásený za klam, jeho realita a hodnota boli obmedzené na biologický organizmus. Ľudský organizmus bol často menej dostačujúci než organizmus iných živočíchov. To znamená, ak je to užitočné, môže sa o neho starať ako sa stará o kravy a kone, ak to užitočné nie je, treba ho odstrániť ako sa odstraňujú staré zvieratá. Ak sa líši od vládnucej politickej strany, je zlikvidovaný a stane sa nulou alebo zápornou hodnotou. Z týchto koreňov vzrástli aj iné formy ponížení človeka, rozpad kultúry a odtiaľto plynie aj zodpovednosť za dnešnú spoločnosť, ktorá je podobná ozbrojeným táborom, kde každý používa násilie a klamstvo priamo alebo nepriamo. Vzťahy sú v súčasnej dobe neustále ovládané hrubým násilím, kto má väčšiu silu zvíťazí, zatiaľ čo slabšia strana je bez milosti odstránená. A toto je hlavný prameň krízy v našej senzitívnej kultúre. Západná kultúra vošla do prechodného obdobia zo senzitívneho systému do iného, ideačného alebo idealistického a bol tento epochálny prechod až dovtedy obdobím tragického dies irea dies illa, tak spočíva zrejme najväčšia úloha našej doby v odvrátení tragédie- čo je nemožné- aspoň v tom, aby prechod bol bezbolestný. Čo môže predchádzať tejto úlohe? Ponechávame stranou viaceré pomocné prostriedky, ako sú politické, hospodárske vychovávateľské, genetické a iné recepty, ktoré sú zdravé, môžu nejako zmierniť tragédiu, ale nemôžu jej predchádzať. Najdôležitejším prostriedkom k tomu je náprava osudných chýb senzitívneho obdobia a plánovaná príprava na nevyhnutnú duchovnú, mravnú a sociokultúrnu revolúciu v západnej spoločnosti. Prvý krok spočíva v rozsiahlom, hlbokom a pohotovom uvedomení si mimoriadnosti tejto krízy našej kultúry a spoločnosti. Je dôležité si uvedomiť, že to nie len jedna z obvyklých kríz k akým dochádza takmer v každom desaťročí, ale je to jedna z najväčších prelomov v dejinách ľudstva, prechod z jednej kultúrnej formy do druhej. Je to ako nebezpečný lekár, ktorý nakladá so zápalom pľúc ako s ľahkým nachladnutím. Takéto diagnózy musia byť čo najrýchlejšie zabudnuté, zároveň so všetkými povrchnými liekmi nadbytočne predpisovanými krátkozrakými sociokulturnými ,,lekármi”. Druhý krok spočíva v jasnom poznaní, že senzitívna kultúrna forma vo svojich podstatných i menej podstatných rysoch nie je jedinou kultúrnou formou a nie je ani bez mnohých nedostatkov neprimeraností. Za tretie: aby kultúra pokračovala vo svojom tvorivom živote, musí prejsť k inej základnej kultúrnej forme- zo senzitívnej formy k forme ideačnej alebo idealistickej alebo k integrálnej. Len takýto vývoj ju môže zachrániť pred úplným rozpadom a mumifikáciou. Za štvrté: plánovaná príprava na tento vývoj zahrňuje v sebe čo najhlbšie preskúšanie základných predpokladov a hodnôt senzitívnej kultúry, odmietnutie jej pseudohodnôt a znovunastolenie skutočných hodnôt, ktoré zavrhla.


Štvrtý krok Sorokin opísal takto: že človek nie je len organizmom, ktorý je nositeľom absolútnych hodnôt. A tým je posvätný bez ohľadu na pohlavie, vek, rasu a sociálne postavenie, nesmie byť zneužitý ako nástroj k čomukoľvek a pre kohokoľvek. Podobne i veľké hodnoty jeho kultúry- veda a technológie, náboženstvo a filozofia, mravnosť a umenie- sú odrazom, realizáciou absolútnych hodnôt v empirickom svete. Preto nesmú byť zneužívané ako nástroje samotného zmyselného potešenia alebo úžitku. Ak je človek a jeho hodnoty posvätné, tak má byť vzťah medzi ľuďmi naplnený najväčšou láskou. A ak sú pravda, dobro a krása najväčšími hodnotami, tak nemôžu byť ďalej relativizované, znižované na obyčajné ľubovoľné konvencie. Za piate: taká premena zmýšľania západnej kultúry musí byť prirodzene nasledovaná premenou sociálnych vzťahov a foriem sociálnej organizácie. Ani kapitalizmus ani socializmus, ani totalizmus, súkromné a korporatívne vlastníctvo, ani mechanický kolektivizmus nie sú absolútnou hodnotou. Ani monarchia, republika, aristokracia, demokracia, ani národný štát, ani medzinárodné federácie sa nemôžu dovolávať toho, že sú absolútnymi hodnotami. Na tento piaty bod uviedol Sorokin príklad a to na národný štát a súkromné vlastníctvo. Národný štát a súkromné vlastníctvo prežili dobu, keď znamenali pre ľudstvo veľmi veľa. Teraz sú skôr zdrojom sociálnych škôd ako sociálneho blahobytu. Pramenia z nich vojny a revolúcie, krviprelievanie a nenávisť, aj chudoba a bieda prevažnej väčšiny ľudstva- pre všetkých okrem vladárov a majiteľov veľkých majetkov. Práve preto, že je človek posvätný, žiadny štát alebo jeho vladár nemá právo vrhať milióny ľudí do záhuby a biedy len preto, aby vzrástlo jeho územie, vlastníctvo a štátna moc, dokonca aj jeho sláva. Práve preto, že je človek posvätný nemá žiadna boháčska trieda právo na takýto život a vlastniť miliónové majetky, zatiaľ čo obrovské milióny slušných, početných a pilných ľudí sú bez práce, bez chleba a bez základných životných potrieb. Sorokin neoporúča mechanicky komunistické alebo totalitné ,,zosocializovanie a zkomunizovanie” súkromného vlastníctva, také mechanické procedúry môžu splodiť zase len katastrofálne výsledky pre celú spoločnosť, ako plodili až doteraz. Rozširuje sa dnes viac a viac násilia, stávajú sa zmluvné vzťahy zlými a rozpadajú sa, jediným východiskom je tu plánovaná akcia zameraná k zavedeniu vzťahov vernosti. Nie len že je to vzťah zo všetkých najušľachtilejší, ale za daných okolností nie je žiadnej inej cesty z víťazstva barbarského násilia ako cesta do ríše vzťahov vernosti. Toto nemôžeme dosiahnuť bez neustáleho, namáhavého a aktívneho úsilia každého jednotlivca. Liek, ktorý navrhol Sorokin nie je jednoduchý, ale je to jediný liek, ktorý sa prejavy ako skutočne účinný. Navrhovaný liek sa nezakladá na zbožnom prianí, ale na zdravej sociálnej indukcii: touto cestou sa uberali všetky podobné krízy minulosti. Dajú sa previesť na túto stručnú formulku: kríza – doba skúšky – očista – omilostenie – vzkriesenie. Tento pochod vždy pozostával v nahradzovaní prázdnych prameňov senzitívnej kultúry prameňmi ideačnými alebo idealistickými, na miesto úpadkovej senzitívnej formy sa dostala duchovnejšia kultúra plná síl. Presnejšie povedané: problém prezrelej senzitívnosti bol vyriešený objavením nového náboženstva alebo oživením staršieho náboženstva. V podstate všetky veľké náboženstvá sa buď objavili alebo zažili svoju životnú renesanciu v dobe hlbokej krízy. Sorokin navrhuje, aby spoločnosť bola očistená od svojich zmyselných hriechov a chyb. Po skončení očisty nastala ďalšia fáza- obdobie milosti. Obdobie ničivé bolo nahradené obdobím tvorivým. Náboženstvo, mravnosť a právo zvíťazili nad prevahou násilia a zla. Všetky senzitívne hodnoty boli nahradené hodnotami menej senzitívnymi, buď ideačnými alebo idealistickými. A tak očistená a zušľachtená spoločnosť začala budovať nový dom na základoch absolútna, Boha, lásky, povinnosti, obete, milosti a spravodlivosti. Jed úpadkovej senzitívnej kultúry bol odstránený, boj a krviprelievanie zastavené, navrátila sa bezpečnosť a istota života a uvoľnili sa svieže a tvorivé sily. Spoločnosť a jednotlivci žili medzi sebou v mieri s ľuďmi, svetom i Bohom. Tak sa vošlo do nového obdobia vzkriesenia s jeho


ďalekou perspektívou nového, tvorivého života. Tak bez zmien prechádzali veľké krízy minulosti a tak pôjde aj táto naša kríza. Nie je iná možnosť. Sorokin tvrdí, že keby ľudské bytosti boli schopné plne ťažiť zo skúsenosti minulosti a z poučení dejín, liečenie by bolo ľahšie bez akejkoľvek nutnosti skúšky ohňom alebo bez akejkoľvek vážnej krízy. Na nešťastie ,,homo sapiens” je slepý voči historickým a sociokultúrnym poučeniam a skúsenostiam. Vie ťažiť zo skúseností iných ľudí vo veciach týkajúcich sa jeho telesného blaha. Ale z poučení dejín, týkajúcich sa života a smrti, rozkvetu a choroby spoločnosti sa človek neučí nikdy vôbec nič. A z toho plynie nevyhnutnosť skúšky ohňom ako jediným prostriedkom poučiť človeka inak nepoučiteľného. Musíme dúfať, že milosť nám bude predsa len doprianá a že budeme môcť voliť, skôr než bude neskoro, pravú cestu- cestu, ktorá nevedie k smrti, ale k ďalšiemu uskutočňovaniu jediného ľudského poslania na tejto planéte.


Kríza nášho veku