Page 1

                                  PROSTRIEDKY DOBRÉHO VÝCVIKU     Ako prostriedok dobrého výcviku sa tu rozoberá tzv. „správna disciplína“. Úlohou  disciplinárnej moci je hlavne vycvičiť, aby potom mohla lepšie vyberať a odoberať na čo  najefektívnejšie využitie indivíduí. Disciplína je zvláštnou technikou moci, ktorá indivíduá  berie ako objekty a zároveň nástroje svojho pôsobenia. V porovnaní s aparátmi suverénnej  štátnej moci sú to skromné a drobné postupy, ktoré ale postupne prenikajú do týchto veľkých  foriem, modifikujú ich mechanizmy a vnucujú im vlastné procedúry. Úspech tejto  disciplinárnej moci, spočíva v jej hierarchickom pohľade, normalizačnej sankcii a ich spojenia  v špecifickej procedúre a skúške.                                                HIERARCHICKY DOZOR     Je to štruktúra organizácie, ktorá umožňuje dohľad nad výkonom jednotlivých aktov. Je  všadeprítomná a totalizujúca. Táto zostava je preventívnou zložkou disciplíny, je to pocit  neustále, ale aj faktického dozoru. Tomuto modelu nie sú prispôsobené iba vzťahy medzi  indivíduami, ale sú posilňované aj architektúrou, ktorá umožňuje neustále pozorovať a  zabraňuje byť nevideným. Tento hierarchický dozor je zobrazený na modeli vojenského tábora. V jeho hierarchickej  štruktúre sa dokonale uskutočňuje záznam jednotlivých aktov, cez pozorovanie. Je to dokonalá  sieť bez medzier. V  dokonalom tábore sa všetka moc uplatňuje iba pomocou presného  dozoru; a každý pohľad je súčasťou celkového fungovania moci. V tábore sa presne určila  geometria chodníkov, počet a usporiadanie stanov, orientácia ich vchodov... Tábor je teda  diagramom moci, ktorá pôsobí prostredníctvom všeobecnej viditeľnosti.      Z toho sa odvíja aj problematika architektúry, ktorá sa nezakladá len na vonkajšej kráse  palácov alebo na funkcii ochrany ale má umožniť vnútornú, podrobnú a prepojenú kontrolu.  Takto sa napr. aj nemocničná budova postupne organizuje ako nástroj lekárskej činnosti tým,  že oddeľovaním chorých sa má zabrániť šíreniu nákaz alebo ventilácia vzduchu zabraňuje  zhromažďovaniu zhubných výparov pri posteliach pacientov...Takisto aj školská budova má  byť operátorom drezúry. V jedálňach sa zriadilo vyvýšené miesto pre stoly školských  dozorcov, latríny mali polovičné dvere, aby dozorcovia mohli vidieť hlavy a nohy žiakov,  bočné priečky boli ale dostatočne vysoké na udržanie aspoň akého takého súkromia.  Dokonalý aparát by mal teda jediným pohľadom umožniť sústavne všetko pozorovať. To bol  tiež jeden z dôvodov prečo sa až do druhej polovice 18. stor. uprednostňovala kruhová  architektúra.      Disciplinárny pohľad musel tiež zvýšiť svoju produktívnu funkciu, bolo treba špecifikovať  dozor a urobiť ho funkčným. To je prípad veľkých dielní a tovární. Čím väčšmi stúpal počet  pracovníkov, tým obťažnejší bol výkon kontroly, hierarchická štruktúra bola jednou z  najefektívnejších odpovedí na toto premnoženie prvkov organizácie. S rastom organizácii sa  postupne vyčleňovali špeciálne funkcie pracovníkov, ktorých úlohou bolo iba kontrolovať a  dozerať. Dozor bol aktívnym prvkom v analyticky rozloženom časopriestore aktov. Moc v  hierarchickom aparáte nebola vlastníctvom, neprenášala sa, nebola charakteristikou osôb, ale  charakteristikou funkcie.     Rovnaký pohyb prebiehal aj pri reorganizácií základného vzdelávania, rozvoji farských  škôl, zvyšovaní počtu žiakov, absencií metód, ktoré by dovolili riadiť súčasne činnosť celej  triedy, a z toho vyplývajúci neporiadok si vynútili ustanovenie kontrol. Učiteľ si vyberal 


spomedzi najlepších žiakov celý rad „prisluhovačov“, ktorí plnili funkcie pozorovateľov,  inštruktorov, kontrolórov písma, správcov atramentu, recitátorov modlitieb ...      Hierarchizované, nepretržité a funkčné dozeranie je určite jedným z veľkých technických  výdobytkov 18. stor. Vďaka dozeraniu sa disciplinárna moc stáva „integrovaným„ systémom,  ktorý je vnútorne spätý s ekonómiou a cieľmi dispozitívu. Dozeranie spočíva na  jednotlivcoch , funguje však ako sieť vzťahov, kde v hierarchii jednotlivci postupujú nielen  zhora nadol ale aj naopak a nabok. V hierarchizovanom dozore disciplín moc nie je vecou,  ktorú vlastníme, neprenáša sa ako vlastníctvo; funguje ako mašinéria. A hoci je pravda, že jej  pyramidálna organizácia jej dáva nejakého „šéfa“, producentom moci a distribútorom  indivíduí je celý aparát.                                              NORMALIZAČNA SANKCIA    1. Dozor samotný by bol však len záznamom bez zasahovania. Bola by to iba suchá  deskripcia a klasifikovanie. V tomto smere je jej komplementom sankcia. V jadre každého  disciplinárneho systému funguje malý trestný mechanizmus, ktorý svojimi vlastnými zákonmi,  svojimi špecifikovanými priestupkami, svojimi zvláštnymi formami sankcie používa isté  privilégium spravodlivosti. Zároveň sa pri trestaní používa celý rad jemných postupov od  ľahkého fyzického trestania až po drobné zákazy a poníženia. Ide o to podrobiť trestaniu aj tie  najmenšie nedostatky v správaní a dať zdanlivo indiferentným prvkom disciplinárneho aparátu  trestnú funkciu.    2. Disciplína však prináša špecifický spôsob trestania, ktorý nie je iba zmenšeným modelom  súdu a ktorý na rozdiel od trestno­právneho systému nesankcionuje čin z oblasti zla, ale čin z  oblasti samotného výkonu ak sa príliš vzďaľuje norme. Vojak je napr. vždy potrestaný vtedy,  keď síce vykonal čin, ktorý sa od neho žiadal, ale tento čin nedosahoval požadovanú normu.  Ide o vytvorenie umelého poriadku, ktorý sa rozšíril všade tam, kde trestno­právny systém  nezasahoval. V jeho uplatňovaní bol však dokonalejší ako systém trestno­právny, ktorý bol  zameraný na negatívne činy.    3. Funkciou disciplinárneho trestania je redukovať odchýlky od normy. Norma bola pritom  výsledkom analýzy časových rozvrhov rôznych indivíduí a aj kvalitou výsledku danej činnosti.  Tresty mali povahu cvičenia, čiže ich cieľom bolo, aby norma bola postupne dosiahnutá.  Indivíduum počas výkonu trestu väčšinou opakovalo činnosť, až pokiaľ normu nesplnilo. Išlo  o učenie opakovaním. Trestanie je tak do určitej miery izomorfné so samotnou povinnosťou.    4. Trestanie je však iba jednou stránkou sankcionovania. Trest ako negatívna sankcia bola  dopĺňaná pozitívnou sankciou odmenou. Za čo najlepšiu aproximáciu k norme bol pracovník  odmeňovaný finančne, postupom v hierarchii, žiaci dobrou známkou, pochvalou...  Predovšetkým je to kvalifikovanie správania a výkonov na základe dvoch protikladných  hodnôt – dobre a zle. Sankcionovanie bolo nepretržité a vo svojej podstate neboli  sankcionované činy, ale kvality a charakteristiky indivídua.    5. Rozdelenie podľa hodností a stupňov má dvojakú úlohu: vyznačiť odstupy, hierarchizovať  kvality, kompetencie a schopnosti; ale aj trestať a odmeňovať. Bola využívaná aj  hierarchizujúca penalita. Tá rozdeľovala indivídua podľa ich schopností a správania, čiže  podľa ich efektívnej využiteľnosti v systéme. Disciplína odmeňuje povyšovaním,  umožňovaním získať vyššie pozície a miesta, trestá odsúvaním a degradovaním. Sama hodnosť  znamená odmenu alebo potrestanie.  Táto penalita teda porovnáva, diferencuje, vylučuje, slovom normalizuje. Normalizačná moc  tak v istom zmysle núti k homogenite, približovaním sa k norme ale aj k individualite,  osobným dosahovaním tejto normy a individuálnym posúdením.


PROSTRIEDKY DOBRÉHO VÝCVIKU