Page 1

DEJINY SOCIÁLNO – POLITICKÉHO MYSLENIA II. - PROTESTANTSKÁ REFORMÁCIA - Martin Luther – nebol politickým teoretikom, ale náb. reformátorom; hovoril, že vrchnosť je od Boha a kresťan sa musí vyznačovať poslušnosťou; úlohou vrchnosti je trestať neprávosti a hriechy - Ján Kalvín – Kalvínova pol. doktrína je republikánska, hovorí, že zlepšenie vlády možno dosiahnuť len zákonnou cestou, čiže musia existovať 3 stavy, ktoré by sa schádzali ako ústavodarné zhromaždenie a boli by v opozícii proti panovníkovi (3 stavy: šľachta, duchovenstvo a mešťania) - KATOLÍCKE PROTIREFORMAČNÉ HNUTIE – ŠPANIELSKO - Francois Vitoria (Španiel) – známy predovšetkým ako jeden zo zakladateľov moderného medzinárodného práva; Vitoria sformuloval princípy, podľa ktorých majú štáty navzájom rešpektovať svoju suverenitu, nemiešať sa do vnútorných záležitostí, pripustiť voľný pohyb ľudí i tovaru, umožniť slobodu morí a medzinárodných riek, ochraňovať civilné obyvateľstvo vo vojne, slušne zachádzať s vojnovými zajatcami...; takmer všetko, čo presadzoval neskôr prijala OSN - Francois Suarez (Španiel) – veľký dôraz v štáte dáva na teóriu práva, slobodu človeka (16. stor.) - obaja položili základy politického liberalizmu v Španielsku - Benedict Spinoza (17. stor. ) – diela, kde sú vysvetlené názory na štát – Rozprava teologicko – politická, Rozprava politická, Etika – hovorí, že štát vznikol kvôli užitočnosti a je to vlastne organizácia, ktorá prostredníctvom donútenia garantuje bezpečnosť a vytvára podmienky šťastia a slobody; hovorí, že štát má dávať do popredia zvrchovanosť ľudu, a preto najlepším štátnym zriadením je demokracia; Spinoza kategoricky odmieta revolučné vystúpenie proti štátnej moci - Hugo Grotius (16. – 17. stor.) – narodil sa v Holandsku a žil počas 30 – ročnej vojny (1618 – 1648); diela: O práve vojny a mieru, Slobodné more; obdobie, v ktorom žil bolo veľmi búrlivé a nepokojné (začalo to Českou vojnou (1618 – 1620)); nastáva otázka, či je možné, aby štáty medzi sebou mohli spolupracovať, či existuje právo, ktoré zaväzuje jednotlivé štáty dodržiavať určité pravidlá; Grotius presadzuje, že vo vojne medzi štátmi nesmú byť porušované základy ľudskosti, že sa musí šetrne zaobchádzať so ženami, deťmi, starcami, zajatcami; bol realista, vojnu považoval za pokračovanie politiky a nutné zlo, ktoré sa nedá hneď odstrániť; snažil sa zhumanizovať a zmierniť účinky vojny, a preto hovorí, že vojna je spravodlivá len vtedy, ak ju národ vedie za záchranu svojho bytia, svojej existencie; Grotius štát definuje ako dokonalý zväzok slobodných ľudí vytvorený v záujme uskutočňovania práva a všeobecného prospechu, ktorý vzniká na základe zmluvy, ľud má rozhodnúť, na koho prenesie moc, či na jednotlivca alebo na skupinu osôb; týmto sa ľud vzdáva svojho práva na odpor voči moci - Thomas Hobbes (1588 – 1679) – vystupoval na ochranu absolutistického štátu ako jediná z možností udržať poriadok v období politických a náb. vojen; diela: Princípy práva a politiky, O občanovi, Leviathan (filozofické dielo); - Hobbes vystúpil na obranu absolutistického štátu; v prirodzenom stave má každý toľko práv, koľko si ich dokáže vydobyť – každý si sám uplatňuje a bráni svoje práva - hovorí, že časť svojej osobnej slobody musíme odovzdať panovníkovi; hovorí, že nemôže byť absolútna sloboda, lebo by si každý robil, čo chce, každý by bol proti každému, všetci proti všetkým, nastal by stav homo homini lupus – človek človeku vlkom - ľudia si utvárajú moc tak, že navzájom uzatvoria spoločenskú zmluvu o vytvorení štátu → štát teda nie je výsledkom sociálneho inštinktu, ale bezbrannosti a pudu sebazáchovy jedinca; jediným poslaním štátu je zabezpečovať blaho občanov, čiže zabezpečovať tieto funkcie štátu: vonkajšia obrana štátu – bezpečnosť voči nepriateľom, udržiavanie vnútorného poriadku štátu, ekonomická funkcia štátu a ochraňovanie občianskych slobôd; občania teda platia privysokú daň za služby štátu, pretože sa vzdávajú svojich práv v prospech jednej osoby alebo skupiny osôb; suverén (panovník, 1


vládca) nepodlieha kontrole poddaných a o všetkom rozhoduje bez ich účasti, jediným jeho ohraničením je to, že on sám je poddaným Boha – zodpovedá sa Bohu; absolútnemu štátu má byť podriadené aj náboženstvo a cirkev - Leviathan na rytine drží v jednej ruke meč a v druhej biskupskú berlu → ide o spojenie duchovnej a svetskej moci; Hobbes uprednostňoval absolutistickú monarchiu - John Locke (1632 – 1704) – má významný podiel pre rozvoj demokracie, náboženskej tolerancie a teórie liberalizmu; významné diela: Esej o prirodzenom práve, Listy o tolerancii, Dva traktáty o vláde, Rozprava o vláde občianskej - Locke zachádza do občianskej spoločnosti – pod týmto pojmom myslí prvotnú históriu ľudskej spoločnosti (kde vládlo prirodzené právo) - Locke nestotožňuje spoločnosť a štát ako Hobbes, hovorí, že spoločenskú zmluvu tvoria dva akty: najprv sa medzi sebou dohodnú jedinci a vytvoria spoločnosť, až potom sa spoločnosť dohodne mocou na vytvorení štátu; pred spoločnosťou je jedinec, pred štátom je spoločnosť, čiže štát sa chápe iba ako jedna z politických inštitúcií, ktorej pôsobnosť je dohodnutá v spoločenskej zmluve; ostatné pol. inštitúcie napr. strany, spolky, združenia sa tešia úplnej autonómnosti - štát má chrániť osobnú bezpečnosť obyvateľov, ich vlastníctvo, no nezasahovať do sféry ekonomickej a individuálnej slobody - Locke teda hovorí, že štát je politickým telesom, ktoré má pre ľudí zabezpečiť čo najviac dobra a slobody - poslaním štátu je zabezpečiť právo aj pomocou donútenia (vojsko, súdy a úloha tzv. nočného strážnika) - ciele štátu sú utilitárne (užitočnosť, prospešnosť); spoločenská zmluva sa neuzatvára naveky, navždy, zmluvné vzťahy sa z času na čas obnovujú na základe dohody, zhody a konsenzu - vzburu považoval za nutné zlo, nie v každom prípade ju schvaľoval a bol by najradšej, keby sa nestala skutočnosťou, lebo odpor proti moci je vždy rizikom a narušením života spoločnosti - je teda potrebné vytvoriť takú formu vlády, ktorá by bola zábezpekou proti tyranii a teda prevenciou proti vzbure - vzorom pre neho bola umiernená monarchia, v ktorej by bola moc rozdelená – požadoval deľbu moci; deľba štátnej moci: zákonodarná, výkonná a federatívna - zákonodarná moc – je najvyššia, pretože zákonmi stanovuje rozsah a obsah prirodzených práv; zákony majú mať rovnaké pravidlá pre bohatých aj pre chudobných, pre obľúbencov pri dvore, aj pre sedliakov pri pluhu; dbá o politickú rovnováhu v štáte, parlament má byť dvojkomorový a má reprezentovať záujmy dvoch najsilnejších a najdôležitejších spoločenských vrstiev - výkonná moc – Locke si ju nevedel predstaviť bez korunovanej hlavy, je nezávislá od zákonodarnej moci; do výkonnej moci patrí aj moc súdna - federatívna moc – uskutočňuje zahraničnú politiku štátu - Locke sa stal filozofickou, morálnou a politickou oporou francúzskych osvietencov

- OSVIETENSTVO VO FRANCÚZSKU - kráľovská moc sa rozvinula na absolutistickú v 17. stor. → kráľ tu nie je kvôli ľudu, ale ľud kvôli kráľovi; kráľ je tvorcom všetkého práva, neobmedzeným pánom nad životom a statkami všetkých Francúzov → proti jeho rozhodnutiu nebolo odvolania - francúzske osvietenstvo čerpalo myšlienky do veľkej miery z anglických teórií a americkej ústavy

2


- Encyklopédia vied, umení, remesiel sa stala univerzálnym súborom najnovších poznatkov doby a bola prvým programovým prejavom svetonázoru tretieho stavu – mešťanov, buržoázie - Francois Marie Aruet Voltaire (1694 – 1778) – považovaný za klasika liberalizmu, napísal: Filozofické listy (Anglické listy) – zdôrazňuje, že v Anglicku nie je možné zavrieť nevinného občana len preto, že si to želá šľachtic - bol prvým, kto mimoriadne tolerantne porovnával cudzie náboženstvá a kultúry, kresťanstvo prehlásil za rovnocenné s inými - veril v postupné zlepšovanie kvalít človeka cestou rozumu – racio a pre Francúzsko sníval o slobode, ktorá už bola v Anglicku - hovoril, že základné princípy, ktorí chránia prirodzené práva sú sloboda a vlastníctvo, každý rozhoduje o sebe, rodine a svojom majetku - rovní sme si ako ľudia, ale nie ako členovia spoločnosti zorganizovanej do štátu – pretože nemáme každý rovnaký majetok - hovorí, že bohatstvo prajem rozvoju výroby, ak bohatnem ja, je to dobrom pre všetkých, napr. ak niekto vylúpi banku, nie je to chvályhodné, ale ak použije peniaze na nákup luxusného tovaru, pomáha to ekonomike štátu; kam by došli obchodníci, keby sa pýtali zákazníka na pôvod peňazí? - vystupoval proti feudálnemu útlaku sedliakov - Charles Louis de Secondat Montesquieu (1689 – 1755) – v 1714 sa stáva politicky činným, radcom kráľovského súdu, v 1716 zdeldil po svojom strýkovi barónovi de Montesquieu titul aj funkciu prezidenta parlamentu – tejto funkcie sa vzdal a viedol akadémiu, jeho silnou zbraňou bola satira a dejepisectvo - rád cestoval, navštívil Viedeň, Taliansko, Nemecko, Holandsko, Anglicko a bol aj v BA - jeho dielo Perzské listy – kritizuje tam francúzsky absolutizmus, ďalšie dielo Úvahy o príčinách veľkosti a úpadku Rimanov (veľkosť Ríma zdôrazňoval jeho republikánskou ústavou a úpadok Ríma spájal s monarchiou a despotizmom), významné dielo Duch zákonov – zaoberá sa otázkami prirodzeného práva, spoločenských a politických inštitúcií vtedajšieho Anglicka a Francúzska, ktoré komparuje, porovnáva s Rímom; prichádzal k názoru, že ľudská spoločnosť je výsledkom objektívnych zákonitostí, teda ich pôsobenia a boli to geografické podmienky: podnebie, poloha, úrodnosť pôdy, veľkosť územia, hustota obyvateľstva atď. - veľký význam majú aj ekonomické podmienky: bohatstvo, obchod; náboženské činitele, obyčaje, mentalita národa, spôsob života ľudí a hovorí, že výsledkom týchto zákonitostí je nielen štát, ale aj forma jeho vlády - Montesquieu rozlišuje tri druhy vlád: 1. republikánska vláda – najvyššia moc patrí buď všetkému ľudu, vtedy hovoríme o demokracii alebo len jeho najlepšej časti, vtedy hovoríme o aristokracii 2. monarchistická vláda – je to vláda jedného človeka podľa pevne stanovených zákonov, ich princípom je česť; ak vládne bez zákonov a bez pravidiel a vládne tam strach, hovoríme o despocii 3


3. demokracia – hovorí, že tam musí byť deľba moci, musí tam byť politická sloboda, čiže nezneužíva sa moc a je tam umiernená vláda - pri deľbe moci sa Montesquieu opiera o dva základné princípy: 1. princíp oddelenosti, samostatnosti a nezávislosti moci 2. princíp vzájomnej kontroly a rovnováhy medzi mocami - rovnováha medzi mocami znamená, že žiadna z nich sa nesmie posilňovať na úkor druhej, nazýva to, že každá moc má istý systém „bŕzd“ - rozlišuje moc zákonodarnú, čiže panovník alebo úrady vydávajú zákony, vydávajú ich dočasne alebo natrvalo, opravujú zákony alebo ich môžu aj zrušiť; druhá moc je výkonná riadi záležitosti medzinárodného práva, uzatvára mier a vedie vojnu, vysiela alebo prijíma veľvyslancov, nastoľuje bezpečnosť; tretia moc je súdna – tá trestá zločiny a súdi spory jednotlivcov - pre občana znamená politická sloboda duševný pokoj založený na presvedčení o vlastnej bezpečnosti a aby ľudia túto slobodu nadobudli, vláda má byť taká silná, aby sa jeden občan nemusel báť druhého občana; sloboda neexistuje, ak sa v jednej osobe alebo úrade spája zákonodarná moc s výkonnou, lebo môže nastať nebezpečenstvo, že by monarcha alebo senát vydali tyranské zákony na to, aby sa tyransky použili - zákonodarná, výkonná a súdna moc sú v skutočných demokraciách vždy od seba oddelené, tak z hľadiska kompetencíí ako aj kontroly - deľba moci je teda podmienkou a zárukou politickej slobody a národnej reprezentácie - Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778) – je to predstaviteľ prirodzeno-právnej teórie, východiskom jeho politického učenia je nový pohľad na človeka a spoločenské pomery; hovorí, že spoločnosť je nespravodlivá, pretože demoralizuje ľudí, ktorí sú prirodzene dobrí, človek je od prírody dobrý, zlým sa stáva až vznikom spoločnosti; keď neexistuje vládna vrstva, ľudia sú si rovní a slobodní, nerovnosť vzniká so vznikom súkromného vlastníctva, teda zrod súkromného vlastníctva je spojený s prechodom prirodzeného stavu k civilizácii - dielo: Rozprava o nerovnosti medzi ľuďmi - práca splodila majetok a majetok nerovnosť, s majetkovou nerovnosťou sa vytvorila aj nerovnosť mravná, t. j. túžba po majetku iného, zrodili sa lúpeže a rôzne vášne - dielo: Spoločenská zmluva – ľudia vytvoria celok, ten celok sa nazýva ľud, jednotlivo sú občanmi a vo vzťahu k štátu a jeho zákonom sú poddanými; prvým a zvrchovaným vládcom je všeobecná vôľa – volonté generale, konsenzus; nositeľom suverenity je ľud; všeobecná vôľa sa má formovať v procese priamej demokracie a jej výstupom je zákon; Rousseau odmieta deľbu moci, hovorí, že vláda je iba vykonávateľom vôle ľudu, preto jej kedykoľvek ľud môže moc odobrať

- AMERICKÁ REVOLÚCIA – hlásatelia jej politických ideálov - George Washington – pochádza z Virginie - John Adams - Thomas Paine 4


- Thomas Jefferson - Bostonské pitie čaju – angažoval sa tam Washington; vyhlásenie Deklarácie nezávislosti – Jefferson, vojna za nezávislosť bola občianskou vojnou, ale aj bojom proti Anglicku; významné osobnosti za nezávislosť – Washington, Adams, Jefferson; v Deklarácii Jeffersona je zrejmý vplyv Johna Locka, teda myšlienky prirodzených práv ľudí, ktoré má zabezpečovať štát; ak sú prirodzené práva vládou obmedzované, má ľud právo takúto vládu zvrhnúť; veľmi zaujímavou postavou bol Thomas Paine - Thomas Paine – Angličan, jeho dielo: Zdravý rozum – v tomto diele rozoberal republikánske myšlienky a ideu nezávislosti; údajne ako prvý použil názov Spojené štáty americké; v diele Ľudské práva odmietol dedičný a monarchistický systém, obhajoval suverenitu ľudu a občianske práva - odporúča, aby štát financoval podporu nezamestnaných, starobné dôchodky, národný systém sociálnej podpory, príspevky pre siroty atď.; bol odporcom cenzu – majetkového, daňového, podľa pohlavia, rasy, vzdelávania,...; obhajoval politické práva žien, bol zástancom tolerancie

- POLITICKÉ IDEY V NEMECKU V 18. A 1í. STOROČÍ - Immanuel Kant (1724 – 1804) – vychádzal z predpokladu, že politika nemôže urobiť ani jediný krok bez toho, aby necítila mravnosť; mravné a právne pohnútky sa nemôžu navzájom redukovať; mravnosť utvára politiku tak, že odmieta vojnu, trvá na večnom mieri a právach človeka - politika musí pred mravnosťou pokľaknúť; štát sa má starať o to, aby činy zodpovedali zákonom - Kant jasne rozlišuje štát, jeho hranice, zákon, slobodu,; štát je teda vyslovene právna inštitúcia a o toto moderné, právne poňatie štátu sa opiera liberalizmus; hovorí, že ústavy všetkých štátov by mali byť republikánske, uznával deľbu moci na zákonodarnú. výkonnú a súdnu a ako štátne formy uznával autokraciu (vládne jeden – knieža), aristokraciu a demokraciu - Kant podľa deľby moci a podľa toho, či sa skutočne realizuje, rozlišuje republikánsku a despotickú formu vlády; pre Kanta bol samozrejmosťou volebný cenzus – majetkový; tvrdí, že keď štát vznikne zmluvou, môže byť zmenený len právnou cestou - podľa neho, ľud nemá právo na revolúciu, čo však neznamená, že ju fakticky nemôže uskutočniť; revolúcia je pre neho znakom morálneho prebudenia a nádeje na politicko-právne premeny ; Kant skôr presadzuje reformné kroky - jeho názory na medzinárodné právo a na medzinárodné vzťahy: medzinárodné právo má regulovať nielen vzťahy medzi štátmi, ale aj vzťahy medzi občanmi a cudzími štátmi - vojny sa snaží deliť na spravodlivé a nespravodlivé, a keď už musí vojna byť, má sa viesť humánnymi prostriedkami - Kant má veľkú zásluhu na tom, že zdôrazňoval nezasahovanie do vnútorných záležitostí štátu - dielo: Traktát o večnom mieri – vychádza z presvedčenia, že odstránenie príčin vojen je v rukách ľudstva, presadzuje ideu aktívnej mierovej spolupráce štátov

5


- Wilhelm von Humboldt – zaoberá sa vo svojich prácach problémov slobody jedinca; hovorí, že spoločnosť je významnejšia ako štát, človek je viac ako občan; zmyslom existencie štátu je služba spoločnosti a najmä zabezpečenie slobody a rozvoja jedinca; typické liberálne pohľady na súkromné vlastníctvo ako podmienku slobody rozvíjal Humboldt vo svojej knihe Jedinec a vlastníctvo - napísal aj: Niekoľko poznámok k pokusu určiť hranice pôsobnosti

- George Wilhelm Friedrich Hegel (1770 – 1831) – dielo, ktoré obsahuje Heglove názory na otázky morálky, štátu a práva je Základy filozofie práva – prvou formou stelesnenia objektívneho ducha je rodina, potom občianska spoločnosť a neskôr štát - štát a skutočná vláda vznikajú vtedy, keď už existuje stavovská rozdielnosť, čiže rozdiel medzi bohatstvom a chudobou - podľa neho štát je najdokonalejším vtelením, podstatou ducha je sloboda a štát je teda organizmom slobody; morálny charakter štátu spočíva v tom, že umožňuje zosúladiť subjektívnu a objektívnu vôľu → jedinec ohraničuje svoju subjektívnu vôľu v prospech spoločnosti - štát si vytvára konkrétnu vnútornú štruktúru, je zbytočné diskutovať o tom, či je štát dobrý alebo nie, je raz skutočný, a preto je aj rozumný - hovorí, že národ má len takú vládu akú si zaslúži; sympatizuje s konštitučnou monarchiou, ktorú vytvára vzťah zákonodarnej, výkonnej a panovníckej moci - štát nemôže stáť na pozíciách rovnosti, naopak, predpokladá hierarchickú nerovnosť: na vrchole je monarcha – panovník, potom armáda, súdnictvo, administratíva atď. - Hegel riešil aj problém vzťahu cirkvi a štátu, jeho poňatie vzťahu cirkvi a štátu je bližšie k odluke, teda liberálnemu mysleniu

6

Dejiny sociálno-politického myslenia II. - poznámky  

poznamky z dejin soc-pol.. bocakova sak viete

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you