Page 1

Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne

Charakteristika straníckeho systému Českej republiky podľa modelu Giovanni Sartoriho

Politológia 3. roč., Bc. 2010/2011

Dávid Olmos Justiniano Skup. 51301


Obsah Úvod........................................................................................................................ 3 Všeobecná charakteristika českého straníckeho systému ...................................... 3 Vývoj českého straníckeho systému po roku 1989 ................................................. 4 Upevnenie existujúcich aktérov v straníckom prostredí .......................................... 6 Analýza volieb 2010 ................................................................................................ 7 Možná budúcnosť českého straníckeho systému ................................................. 10 Záver ..................................................................................................................... 11 Citované diela ........................................................................................................... 12

2


Úvod Typológia straníckych systémov patrí v súčasnosti do dôležitých elementov politickej vedy a i v tejto oblasti panuje snaha o systémové podchytenie javov, ktoré sú odvodené od fungovania straníckeho systému. Táto práca pojednáva o vývine straníckeho systému Českej republiky v čase a na základe poznatkov, ktoré nám dáva Sartoriho klasifikácia straníckych systémov. V úvode sa však nevyhnem všeobecným poznatkom o posudzovaní straníckeho systému rôznymi modelmi. Dá sa povedať, že modely skúmajúce rôzne stranícke systémy sledujú najmä prelievanie moci vo vnútri systémov. V tunajších podmienkach sa využívajú dva modely; Blondelova typológia, alebo novší a tuzemskými politológmi väčšmi používaný model Giovanni Sartoriho. ktorý

sa zdá byť pre pochopenie českého

straníckeho systému lepším (Nová, 2004 s. 296-297). Blondel sa snažil prejudikovať vývoj v Českej republike na základe numericity – počtu a sily v zmysle volebných ziskov. Na základe ich porovnávania charakterizoval stav straníckeho systému, fázu v ktorej sa nachádza a prejudikoval vývoj. Blondel však neanalyzuje systém, len určuje množstvo moci viac, ako by sa zaoberal interakciami vo vnútri systému (Pšeja, 2005 s. 154). O českom politickom systéme po roku 1989 hovoril ako o dobre pripravenom na tvorenie nových subjektov. Vzhľadom na silné ukotvenie systému vyzdvihoval nutnosť ľudovej opozície v začiatkoch, na druhej strane chápal štátom prerastené štruktúry komunistickej strany ako dobre pripravené na etablovanie nových strán v nich (Blondel, a iní, 2007 s. 23). Na základe množstva a efektivity strán prisudzuje straníckemu systému určitý charakter. Tento charakter predpovedá ďalší vývoj a je vnímaný ako istá fáza straníckeho systému v čase.

Všeobecná charakteristika českého straníckeho systému Blondelovou typológiou sa však nemienim zaoberať a predstavil som ju len ako jednu z teórií. Svojím matematickým prístupom len málo poukazoval na prvky: nestálosť českého elektorátu, vplyv ekonomiky, konflikty a veľké množstvo strán. (Hanáček, 2010) Z Blondelovho hľadiska sa systém vyvíja skôr k „štrukturálnemu disekvilibriu“. (Blondel, a iní, 2007 s. 37) Sartoriho typológia je vnímaná ako najsystematickejšia. Stanovuje niekoľko základných typov: systém predominantnej strany, systém dvoch strán, polarizovaný pluralizmus a umiernený pluralizmus. Z hľadiska klasifikácie

3


napĺňa český stranícky systém po roku 1989 atribúty posledných dvoch menovaných (Sartori, 2005 s. 135-199). Konkrétnejšie je možno povedať, že na stranícky systém českej republiky vplývali prakticky od roku 1989 dva markantné faktory. Na jednej strane je to v každej možnej vláde pretrvávajúca koaličná kríza, na strane druhej je to existencia marginálneho politického subjektu so síce relevantným percentom voličov no bez koaličného potenciálu. V častiach venovaných voľbám do parlamentu sa týmto faktorom budeme podrobnejšie venovať. Z hľadiska volebných výsledkov môžeme tiež usudzovať, že české strany, s výnimkou dlhodobých aktérov českej politiky, sa rodili a zanikali (resp. strácali relevanciu) ani nie tak na základe dlhodobejších vplyvov ale skôr krátkodobých impulzov, nespokojnosti občanmi s vládou a vôbec z potreby akútnej zmeny (Hanáček, 2010).

Vývoj českého straníckeho systému po roku 1989 Mali by sme začať postupne od prvých slobodných volieb roku 1990. Treba si uvedomiť, že prvé týždne slobody po roku 1989 charakterizovala umelá bipolarita. Niekdajšej vládnucej strane bolo v opozícii všeľudové hnutie. O systéme strán sa ešte nedá hovoriť. Ide len o zhluk množstva rôzne motivovaných protagonistov. V tejto fáze sa dá o českom straníctve dá vravieť ako o atomizovanom pluralizme (Pšeja, 2005 s. 143). Nasledujúci vývoj zaznamenal upevnenie pozície Občianskeho fóra a jeho protipólu Komunistickej strany Čiech a Moravy. Vytvoril sa systém a následne sa hnutie OF začalo rozpadávať na ďalšie politické subjekty. Stranícke systémy vznikli dva. Jeden bol utvorený a základe volieb a rozdelenia síl medzi pólmi a druhý sa formoval priamo v rámci OF, na jeho inštitucionálnej a personálnej báze. Rozpad hnutia predznamenal ďalší stupeň straníckeho systému a to kryštalizovanie nových relevantných aktérov (Fiala, a iní, 2005 s. 1365). Vzniklo pomerne veľa relevantných strán a tak vyzerali i voľby roku 1992, kedy sa do Českej národnej rady dostalo osem subjektov. Nezodpovedá to Sartoriho bipolárnemu charakteru systému, no čoskoro sa veci začali meniť. Z hľadiska zavedenia určitého stabilného systému bolo obdobie do roku 1996 vnímané ako

4


obdobie stabilizovania dominantných pólov systému. (Sartori, 2005 s. 135-199) Avšak už po roku 1989 môžeme badať isté tendencie ustáleného vývoja. Ľavica sa javí pomerne stabilne. Je tu ČSSD so stabilnou podporou, ktorá ju prakticky od vzniku predurčuje do parlamentu a KSČM, silná no bez koaličného potenciálu, ktorá v tichej dohode spolupracuje s ČSSD na nižších úrovniach. Naproti tomu pravica má tendencie štiepiť sa. O historickej rozštiepenosti pravice v Čechách sa nebudem veľmi rozpisovať. Hlavné rysy tejto rozštiepenosti, ktorá nadobudla rozmery hlavne koncom 19. storočia, sú rozdelenie pravice do strán na základe ich hlavných princípov (napr. konfesný – kresťansko-demokratické strany, občiansky – reformné strany, stavovský – odvodený od príslušného stavu). Práve toto rozštiepenie by mohlo determinovať vývoj pravice v 20. storočí. Po roku 1989 sa vnímala táto rozštiepenosť negatívne z hľadiska nesúrodosti pravice a sklonom k fragmentácii. Vidieť to napríklad na vzniku viacero občianskych strán (okrem ODS ešte aj ODA a US). Tieto strany boli produktom

Podiel hlasov v rade a snemovni

rozpadajúceho sa OF a rôznych partikulárnych ambícií politikov. (Mrklas)

Výsledky volieb 1990 - 1996 KSČ, Levý blok 92 ČSSD LSU2 HSD-SMS KDU-ČSL ODA OF

1990

ODS, +KDS 92 1992 Rok volieb

SPR-RSČ 1996

Zdroj: cs.wikipedia.org

5


Upevnenie existujúcich aktérov v straníckom prostredí Do roku 1996 sa moravistické hnutie rozpadlo a taktiež Liberálno-sociálna únia sa po voľbách v roku 1996 sa do Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky nedostala. V snemovni bolo zastúpených šesť subjektov a posilnili sa dominantné póly systému

Občianska

demokratická

strana

a Česká

strana

sociálne

demokratická. Ukázala sa dôležitosť medzistraníckych interakcií, keď stredo-pravá koalícia stratila väčšinu v snemovni a bola odkázaná na hlasy ČSSD. V predčasných voľbách do PS v roku 1998 sa dostalo do snemovne iba päť subjektov a krajne pravicové Združenie pre rebuliku vypadlo, čím sa posilnili tendencie umierneného pluralizmu. Potvrdením relevancie ODS a ČSSD by bolo došlo k posilneniu bipolárnosti nebyť existujúcej opozičnej zmluvy medzi ČSSD a ODS. Ani voľby v roku 2002 neznamenali veľké zmeny v rozložení síl v snemovni. Prím si udržala ČSSD. ČSSD sa spojila s koalíciou US-DEU, KDU-ČSL. Táto malá koalícia sa však čoskoro rozpadla a kresťanskí demokrati i US-DEU čoskoro jednali ako samostatné politické subjekty. Potvrdila sa znovu bipolárnosť v systéme, dominancia ľavice a existencia jednej stredovej strany – US-DEU, KDU-ČSL a izolácia KSČM bez koaličného potenciálu. Stred pravo-ľavej osi sa týmto vyplnil a zároveň jej oba konce získali tendencie dostredivosti. V takomto systéme niet miesta pre akýkoľvek radikalizmus (Fiala, a iní, 2005 s. 1377). Krátko nato sa však po nástupe Jiřího Paroubka do vedenia ČSSD veci zmenili a oba póly sa znovu mierne radikalizovali. ČSSD začalo spolupracovať s KSČM, KDU-ČSL sa približovala ODS a US-DEU sa stala irelevantnou. Voľby v roku 2006 znovu len potvrdili bipolárnosť systému – ODS oproti ČSSD s KSČM a jedna pivotálna strana KDU-ČSL. Okrem nich sa ešte do snemovne dostala piata strana – Strana zelených. Medzi ČSSD a KSČM sa vyvíjala čulá spolupráca, no Paroubek pred voľbami 2006 proklamoval spoluprácu so stredovými stranami. Napriek tomu sa vývoj blížil k hlbšej polarizácii.

6


Podiel hlasov v snemovni

Výsledky volieb 1996 - 2006 KSČM ČSSD SZ KDU-ČSL, +US-DEU 02 US-DEU ODA 1996

ODS 1998

SPR-RSČ 2002 Rok volieb

2006

Zdroj: cs.wikipedia.org

Analýza volieb 2010 KDU-ČSL ako stredová strana neuspela vo voľbách 2010, a ODS získalo relevantného partnera na vlastnej strane osi oproti ČSSD a KSČM – TOP 09. Novou liberálno-centristickou stranou v snemovni sú Veci verejné, no vzhľadom na odchod KDU-ČSL sa stredový priestor oproti pólom neposilnil, čo motivuje relevantné strany k jeho vyplneniu. Stála prítomnosť KSČM avšak bez koaličného potenciálu stále do veľkej miery polarizuje systém, pomer síl sa však trochu zmenil a to na úkor hlavných pólov a k prospechu nových politických subjektov. Z hľadiska Sartoriho typológie to však nehrá veľkú rolu, keďže sa model neopiera celkom o numerické výsledky. Z tohto dôvodu môžeme stále hovoriť o polarizácii medzi dvoma a dvoma stranami s jednou stredovou stranou inklinujúcou viac doprava (Sartori, 2005 s. 323). Najdôležitejšie faktory týchto volieb môžeme rozdeliť na troje: 1. oslabenie dominantných pólov na úkor nových strán 2. dualita českej pravice 3. absencia centristickej strany, čo v konečnom dôsledku posilňuje dostredivú politiku Spomínal som už fakt, že k oslabeniu dominantných pólov prispieva i zakladanie strán takpovediac na okamžité použitie. Ani vo voľbách roku 2010 to nebolo inak. Oslabenie ČSSD je zrejme dané aj chybnou volebnou stratégiou. ČSSD takpovediac 7


zaspalo na vavrínoch po víťazstve v senátnych a krajských voľbách v roku 2008. Už v roku 2006 si pripísala úspech s kampaňou silne kritizujúcou ODS a použila ju tak vo

všetkých

ďalších

voľbách.

Spolu

s varovaním

pred

„neoliberálnymi

experimentami“ však tentoraz v roku 2010 nepochodila. Jednak pravica v tomto roku stavila na anti-kampaň proti Jiřímu Parobkovi, no silnou témou týchto volieb bol aj deficit verejných financií, ktorý bol automaticky pripisovaný vládnucej ČSSD. Navyše ČSSD nereflektovala na zmenu socio-ekonomickej situácie a dopyt istej časti spoločnosti po reformách. Napriek tomu možno tvrdiť, že ČSSD ma na českej politickej scéne stabilné miesto dominantnej ľavicovej strany. ODS takéto pevné miesto nemá a to jednak svojou doterajšou politikou – medializovanými kauzami či nepopulárnymi lídrami. ODS preto, i keď je jedným z dominantných pólov systému, nemusí si toto miesto udržať dlho. Pri ODS a pravici celkovo prichádza do úvahy ešte jeden faktor a to je historická rozštiepenosť českej pravice, ktorú som už načrtol v kapitole vo všeobecnej charakteristike straníckeho systému Českej republiky. V roku 2006 sa situácia na pravej strane sprektra zmenila a to v prospech ODS. Z parlamentu fakticky vypadla jedna strana a to US-DEU, ktorá síce v roku 2004 išla do volieb v koalícii s kresťanskými demokratmi, krátko po voľbách však už vystupovala ako samostatný subjekt. Vzhľadom na občiansky charakter tejto strany sa niet čo čudovať, že jej voličov automaticky pritiahla ODS, čím zaujala miesto hegemóna pravice (Mrklas). V roku 2010 sa však situácia na pravej strane spektra mení a ODS stráca preferencie v prospech TOP 09. Navyše je celkom možné, že TOP 09 svojím charakterom atakuje doterajšie dominantnú pozíciu ODS a že ju v krátkom čase môže na jej mieste vystriedať. TOP 09 sa prezentuje ako konzervatívna strana, vychádzajúca z európskej tradície židovsko-kresťanskej kultúry a poukazuje na duchovný a morálny odkaz tejto kultúry. Strana však určite nemá konfesný charakter. TOP 09 zakladali bývalí členovia KDUČSL na čele s Miroslavom Kalouskom, no do strany sa pridali aj bývalí členovia menších pravicových strán ako ODA. Svojou ideológiou strana vyznáva anglosaský liberalizmus a kapitalizmus. Aké sú vlastne najväčšie odlišnosti oproti ODS. V prvom rade je to pohľad na európsku integráciu. Kým ODS nie je členom Európskej ľudovej strany v EP, TOP 09 prejavila eminentný záujem o členstvo v tejto strane. Takto by sa TOP 09 stala jedinou stranou po voľbách 2010, zastúpenou 8


v tejto najsilnejšej frakcii europarlamentu. Na jednej strane odborníci tvrdia, že toto kritérium nikdy neovplyvňovalo český elektorát (Hloušek, 2008), na strane druhej je toto proeurópske smerovanie TOP 09 vnímané ako dôležité definičné kritérium strany (Ženíšek, 28). Dá sa teda povedať, že TOP 09 volili najmä bývalí voliči ODS. Podľa sociálanej skladby poslancov predpokladajme, že ich tiež volilo množstvo tzv. mestských liberálov. TOP 09 sa týmto približuje ku konceptu stredovej catch-all strany západného typu. Napriek tomu sa dá tvrdiť, že ODS si zatiaľ udržalo dominanciu v pravici a potvrdilo ju inak aj úspechom v oblastiach, ktoré nemajú primárne mestský charakter. Ak sa chceme konkrétnejšie vyjadriť o ODS, môžeme o nej tvrdiť, že svoju existenciu založilo na transformačnom procese po roku 1989. Jadro tejto strany tvoria predovšetkým ľudia, ktorí z tohto procesu najviac profitovali nie len ekonomicky, ale aj hodnotovo. Najdôležitejšie hodnoty tohto procesu sú najmä: individuálna sloboda, blahobyt a spoločenský výkon orientovaný na úspech. Dá sa povedať, že tieto vlastnosti spĺňajú ľudia z vyšších spoločenských vrstiev a väčšia časť mestskej ako vidieckej populácie. Toto všetko vlastne vytvorilo akýchsi víťazov transformácie – spoločenskú skupinu, ktorú stotožňovali s týmito vlastnosťami. Iné inak tradične pravicové skupiny sa tým však vytlačili akosi viac do stredu a v istom období dokonca volili viac ČSSD, aj keď sú to voliči s najväčšou náchylnosťou voliť ODS. Boli to napríklad živnostníci v rokoch 1992 až 1996. Títo nezapadajú celkom do konceptu víťazov transformácie a tam niekde začína podstata dostredivej súťaže, alebo snaha prekročiť vlastné vymedzené pole na pravo-ľavej osi. Novým subjektom na českej politickej scéne sa stali Veci verejné. Ktoré je len veľmi ťažko zaradiť vpravo, vľavo či do stredu. Jej program ju vymedzuje viac ako liberálno-centristickú stranu, ktorá získava značnú podporu najmä v mestách, čo možno

prisúdiť

krátkodobými

vplyvmi,

najmä

ekonomickou

situáciou

a vnútropolitickou situáciou ČR. Pre toto zvláštne vymedzenie dostali zrejme VV hlasy jednak od voličov ODS, ale aj od voličov ČSSD. Práve tento faktu ju prirodzene posúva do stredu politického spektra. Čo sa týka KDU-ČSL, jej prekvapivá neúčasť v parlamente má zrejme hlbšie spoločenské korene a súvisí so zmenou vnímania náboženstva v súčasnosti. KDUČSL nedokázala prekročiť vlastné konfesné vymedzenie a úspešne sa spojiť do 9


koalície s kýmkoľvek za posledných dvadsať rokov. Strana môže byť dnes príťažlivá vďaka svojmu dostredivému charakteru jednak pre sociálnych liberálov a ako pravicová strana tiež ľudí inklinujúcich k stredo-pravým liberálno-konzervatívnym stranám. V takomto prípade by zaujala miesto stredovej catch-all party. KDU-ČSL však zrejme nedokázala reflektovať na tieto príležitosti. Navyše zažila odliv straníckej elity, ktorá sa vzápätí etablovala v štruktúrach TOP 09 a to bol jeden z vôbec najhlavnejších dôvodov jej prepadu. KDU-ČSL prišla o svoje tradičné tváre, ktoré sa spájali s touto stranou. Ani elektorát nehrá do karát tejto strane. Je zložený najmä zo starších ľudí s nižším vzdelaním a je veľmi rozptýlený. Dá sa tvrdiť, že ak sa strana neposunie k spomínanému formátu catch-all party, je do veľkej miery odsúdená na zánik, v čom jej súčasný skalný elektorát nepomôže (Hanáček, 2010). V súvislosti s odchodom KDU-ČSL hovoríme aj o vyprázdnení stredového priestoru, pričom to posilňuje bipolaritu systému, ale aj Sartoriho umiernený pluralizmus s tendenciami dostredivej súťaže (Fiala, a iní, 1998 s. 180-182).

Podiel hlasov v snemovni

Voľby 2006 a 2010

KSČM ČSSD SZ KDU-ČSL VV

2006

TOP 09 ODS 2010

Voľby

Moţná budúcnosť českého straníckeho systému Vzhľadom na podmienky, ktoré v Českej republike pretrvávajú a ktoré sme už spomínali, ako determinujúce neustále zmeny v pomere síl (nestálosť elektorátu, koaličná inkompatibilita); tieto skutočnosti značne sťažujú predpovedanie budúceho stavu straníctva v Českej republike. Dá sa predpokladať určité upevnenie 10


umierneného multipartizmu. Napriek nestálym podmienkam si český stranícky systém uchováva akú takú formu už dlhší čas. Predpokladajme teda, že sa počet aktérov naďalej nebude meniť, model straníckeho systému podľa Sartoriho si tým pádom uchová formu medzi polarizovaným a umierneným pluralizmom. Takto to bude vyzerať minimálne dokým bude v parlamentne prítomná KSČM. Naďalej však pokračujú tendencie umierneného pluralizmu podporené bipoláritou, čo zapríčiňuje dostredivú súťaž a vyprázdnenie politického stredu v parlamente. Napravo by mohlo dôjsť k zmene konfigurácie a to tak, že by TOP 09 postupne získala prevahu nad ODS a tá by s relatívne stabilnými volebnými ziskami zosobňovala naďalej „stranu víťazov transformácie“. Ak by tomu bolo inak, je len ťažké predpovedať budúcu relevanciu TOP 09 v systéme. Naľavo by mohlo dôjsť k zmene rétoriky ČSSD, ktorá by mala reagovať na zmenu elektorátu v najbližšej dobe, vzhľadom na dospievanie mladých ľudí narodených po roku 1989. Pre týchto voličov sú dôležité najmä pocity fyzickej a ekonomickej bezpečnosti, ktoré zažívajú v rokoch svojho osobnostného vývoja. V oblasti politického stredu je možno očakávať potvrdenie úlohy tzv. kĺzavej strany. Táto úloha pripadla VV, ktorá by mohla taktiež upútať veľkú časť mladých voličov, no existencia tejto strany je vratká a ľahko nahraditeľná vzhľadom na jej charakter, ktorý tiež korešponduje s charakterom jej predchodcov – ODA, US ale aj SZ. Vo volebných stratégiách strany je pravdepodobný nárast negatívnych kampaní a posilňovanie politického marketingu založenom na personalizácii politiky. K tejto otázke je však priskoro vyjadrovať sa, keďže do ďalších volieb sa toho môže ešte mnoho udiať (Hanáček, 2010).

Záver Záverom by som chcel ešte raz podčiarknuť, že z hľadiska Sartoriho klasifikácie sa český stranícky systém prakticky od stabilizovania aktérov zmenil len veľmi málo. Napriek možným vychýleniam daným nestálymi voličmi a kauzami rôzneho druhu si udržuje svoj umiernene pluralitný charakter spolu s bipolaritou na pravo-ľavej osi. Voľby roku 1996 definovali systém polarizácie pravice, ktorý je (s výnimkou extrémnej pravice a s neustálymi zmenami subjektov v centre) viditeľný v českej politike dodnes. 11


Citované diela Blondel, J., Müller-Rommel, F. a Malová, D. 2007. Governing new european democracies. New York : Macmillan, 2007. Zdroj: Hanáček, V. 2010. Typologie českého stranického systému po roce 1989. E-polis.cz. [Online] 21. 10. 2010. [Dátum: 05. 12. 2010]. http://www.e-polis.cz/politicke-teorie/540-typologie-ceskehostranickeho-systemu-po-roce-1989.html. ISSN 1801 - 1438.. Fiala, P. a Strmiska, M. 2005. Systém politických stran v letech 1989 - 2004. [aut.] J. Malíř a P. Marek. Politické strany. Vývoj politických stran a hnutí v českých zemích a Československu v letech 1938 - 2004. Brno : Doplněk, 2005. Zdroj: Hanáček, V. 2010. Typologie českého stranického systému po roce 1989. E-polis.cz. [Online] 21. 10. 2010. [Dátum: 05. 12. 2010]. http://www.e-polis.cz/politicke-teorie/540-typologieceskeho-stranickeho-systemu-po-roce-1989.html. ISSN 1801 - 1438.. Hanáček, V. 2010. Typologie českého stranického systému po roce 1989. E-polis.cz. [Online] 21. 10. 2010. [Dátum: 05. 12. 2010.] http://www.e-polis.cz/politicketeorie/540-typologie-ceskeho-stranickeho-systemu-po-roce-1989.html. ISSN 1801 1438. —. 2010. Vliv voleb do PS PČR na reský stranický systém. E-polis.cz. [Online] 22. 10. 2010. [Dátum: 5. 12. 2010.] http://www.e-polis.cz/politicke-teorie/541-vliv-volebdo-ps-pcr-na-cesky-stranicky-system.html. ISSN 1801-1438. Hloušek, V. 2008. iips.cz. [Online] 18. 03. 2008. Zdroj: Hanáček, V. 2010. Vliv voleb do PS PČR na český stranický systém. E-polis.cz. [Online] 22.10.2010. [Dátum: 5. 12. 2010.] http://www.e-polis.cz/politicke-teorie/541-vliv-voleb-do-ps-pcr-na-ceskystranicky-system.html. ISSN 1801-1438. https://docs.google.com/viewer?url=http://www.iips.cz/data/files/Analyzy_Working_Pa pers_pdf/hlousek-cesky-stranicky-system.pdf. Mrklas, L. Křesťanské a liberálně-konzervativní strany ve Střední Evropě. CEVRO Institut. [Online] [Dátum: 8. 12. 2010.] Zdroj: Hanáček, V. 2010. Vliv voleb do PS PČR na český stranický systém. E-polis.cz. [Online] 22.10.2010. [Dátum: 5. 12. 2010.] http://www.e-polis.cz/politicke-teorie/541-vliv-voleb-do-ps-pcr-na-ceskystranicky-system.html. ISSN 1801-1438. http://www.cevroinstitut.cz/cz/Clanek/krestanske+a+liberalne+konzervativni+strany+v e+stredni+evrope/. Nová, P. 2004. Malé politické strany v českém stranickém systému v letech 1996 1998. [aut.] M. Novák a T. Lebeda. Volební a stranické systémy, ČR v mezinárodním srovnání. Dobrá voda u Pelhřimova : Vydavatelství a nakladatelsví Aleš Čeněk, 2004. Zdroj: Hanáček, V. 2010. Typologie českého stranického systému po roce 1989. E-polis.cz. [Online] 21. 10. 2010. [Dátum: 05. 12. 2010]. http://www.epolis.cz/politicke-teorie/540-typologie-ceskeho-stranickeho-systemu-po-roce1989.html. ISSN 1801 - 1438.. Pšeja, P. 2005. Stranický systém České republiky, Politické strany a jejich vývoj 1989 - 1998. Brno : CDK, 2005. Zdroj: Hanáček, V. 2010. Typologie českého 12


stranického systému po roce 1989. E-polis.cz. [Online] 21. 10. 2010. [Dátum: 05. 12. 2010]. http://www.e-polis.cz/politicke-teorie/540-typologie-ceskeho-stranickehosystemu-po-roce-1989.html. ISSN 1801 - 1438. Sartori, G. 2005. Strany a stranické systémy. Brno : CDK, 2005. Zdroj: Hanáček, V. 2010. Typologie českého stranického systému po roce 1989. E-polis.cz. [Online] 21. 10. 2010. [Dátum: 05. 12. 2010]. http://www.e-polis.cz/politicke-teorie/540-typologieceskeho-stranickeho-systemu-po-roce-1989.html. ISSN 1801 - 1438.. Šulců, M. 2009. Problematika pojmů ve ´stranických systémech´ - monopartismus neboli systém jedné strany? E-polis.cz. [Online] 13. 01. 2009. [Dátum: 05. 12. 2010.] http://www.e-polis.cz/politicke-teorie/339-problematika-pojmu-ve-stranickychsystemech-monopartismus-neboli-system-jedne-strany.html. ISSN 1801-1438. Ţeníšek, M. 28. Projev Marka Ženíška. top09.cz. [Online] 2009. 11. 28. Zdroj: Hanáček, V. 2010. Vliv voleb do PS PČR na český stranický systém. E-polis.cz. [Online] 22.10.2010. [Dátum: 5. 12. 2010.] http://www.e-polis.cz/politicke-teorie/541vliv-voleb-do-ps-pcr-na-cesky-stranicky-system.html. ISSN 1801-1438. http://www.top09.cz/co-delame/snem/projevy/predsednictvo/projev-marka-zeniska563.html.

13

typologia ceskeho stranickeho systemu - Sartori  

Charakteristika straníckeho systému Českej republiky podľa modelu Giovanni Sartoriho Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne Obs...