Issuu on Google+

Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne katedra politológie a sociológie predmet: Dejiny sociálno-politického myslenia

Georg Friedrich Wilhelm Hegel Filozofia Dejín

politológia 1. ročník letný semester 2008/2009

bakalárske štúdium Dávid Olmos Justiniano skupina 51102


Životopis Georg Friedrich Wilhelm Hegel sa narodil v Stuttgarde r. 1770, kde navštevoval latinskú školu i gymnázium, ktoré absolvoval s výborným prospechom. Už v mladom veku sa zaujímal o dejiny. Vyštudoval na malej tübingenskej univerzite spolu s Schellingom a Holderlinom. Spolu získavali všeobecné filozofické vzdelanie najmä v gréckej filozofii a boli ovplyvnení taktiež myšlienkami Veľkej francúzskej revolúcie. Na rozdiel od svojich súčasníkov Hegel nepublikoval často. Neoplýval takou charizmou ako predčasne vyzretý Schelling, ktorý publikoval častejšie a rozmanitejšie. Bol známy skôr rozvážnosťou. Hegel dlho premýšľal, kým sa odhodlal zverejniť svoje myšlienky. To sa ukázalo aj pri ich vydaní. Heglove práce zdieľajú istú myšlienku, čo svedčí o ucelenosti diela tohto filozofa. Začiatkom 19. storočia začal Hegel prednášať v Jene, ktorá bola v tom čase kultúrnym centrom Nemecka. V čase napoleonských vojen bol fascinovaný Napoleonom, ktorého raz zbadal. Napísal o ňom: „Zažívame vskutku niečo pozoruhodné, keď vidíme jedinca, ktorý tu, sústredený do jediného bodu, sediac na koni, čnie nad svetom, ktorý má pevne vo svojej moci.“ V tom čase už utekal z Jeny so svojim prvým významným a dielom Fenomenológia ducha. Ako rektor norimberského gymnázia vydal Vedu o logike a neskôr v Heidelbergu píše Encyklopédiu filozofických vied. Už ako rešpektovaný filozof prednášal v Berlíne, kde i napriek svojmu nedokonalému vystupovaniu pútal svojimi prednáškami i štátnych predstaviteľov. Veľká časť jeho prednášok vyšla vďaka jeho žiakom až po jeho smrti v 1831. V tom istom roku vyšli knižne jeho Základy filozofie práva. To dokazuje, že Hegel sa nezaoberal len základnými filozofickými disciplínami ale i filozofiou práva, náboženstva a umenia. Jeho najvýznamnejšie politické dielo nesie názov Filozofia dejín. Z Heglovho vnímania boli dejiny vždy politickými dejinami.

F

Dialektická metóda Hegel sa vo svojich dielach necháva inšpirovať jednak gréckou filozofiou, kde mu je blízka Herakleitova náuka o jednote protikladov, ale i súčasníkmi Fichtem a Schellingom. Najmä otázku dialektiky preberá a rozvíja od Fichteho. Podľa Hegla sa všetko dianie realizuje „syntézou“ tézy a antitézy. Teda máme tu dve možné rozhodnutia, ktoré majú opačnú polaritu respektíve jedno vylučuje druhé (téza, antitéza). V praxi sa však pri rozhodovaní ľudia snažia nájsť kompromis (syntézu). Téza i antitéza sú v čistej podobe odstránené no zachované v syntéze a povýšené na novú úroveň. Tento vzor môžeme sledovať ako pri našej každodennej aktivite (zlatá stredná cesta), tak i pri veľkých dejinných udalostiach. Napríklad hnutie, ktoré požíva veľkú popularitu vďaka vysoko morálnym cieľom sa následkom rýchleho vzostupu morálne rúca a mení na svoj opak a v ďalšom štádiu sa tento opak rúca a z oboch ostane niečo zachované, avšak nový stav je znovu iný ako ten predošlý.


Hegel sa nám snaží dokázať, že tento dialektický princíp je vlastný nie len individuálnemu mysleniu, ale je to istá forma samopohybu skutočnosti, ktorého výsledkom je všetko dianie. Tým pádom sú všetky procesy svetového diania identické s procesmi individuálneho myslenia.

Trojstupňové členenie filozofie podľa Hegla Kým „logika“, ako prvý stupeň filozofie sa zaoberá len čistými formami bez obsahu, štruktúrami myslenia a usporiadaním týchto štruktúr „samých o sebe“, „filozofia prírody“, ako druhý stupeň, sa zaoberá vzájomnými vzťahmi medzi objektmi a ich umiestnením v časopriestore. Túto formu bytia v priestore medzi ďalšími bodmi nazval „inobytie“. Toto inobytie vymedzuje vzťahy medzi týmito objektmi rýdzo prírodného charakteru (fyzikálne zákony). Filozofiu prírody mal Hegel najslabšie definovanú, čo mohlo byť zapríčinené Heglovým zameraním na vedy spoločenské viac ako prírodné. Pre Hegla je asi najdôležitejší tretí stupeň filozofie – „filozofia ducha“. Duch v Heglovej filozofii je zrejme synonymum pre kultúrne prostredie. Rozdeľuje ho znovu do troch stupňov. „Subjektívny duch“ je vlastný bytosti, ktorá tohto ducha získala a uvedomuje si ho, teda uvedomuje si seba samého, vlastnú existenciu a tým prešla zo stavu inobytia do stavu „bytia pre seba“. Z toho vyplýva, že človek je objekt sám o sebe, vymedzený druhovými znakmi medzi inými objektmi v prírode (inobytie) no až keď si začne uvedomovať subjektívneho ducha stáva sa bytosťou. Ďalší stupeň tzv. „objektívny duch“ sa objavuje až vo vzťahoch medzi jednotlivými bytosťami. Práve tieto vzťahy sú produktom objektívneho ducha a patrí doň rodina, spoločnosť a v najvyššej forme i štát. Vzťahy v rámci objektívneho ducha sú riadené etikou a vymedzujú ich dejiny. Najzaujímavejšou časťou Heglovho diela, ktorá sa zaoberá objektívnym duchom je práve Filozofia dejín. „Absolútny duch“ stojaci nad subjektívnym i objektívnym duchom zahŕňa umenie, filozofiu i náboženstvo. Tento pojem vychádza z toho, že kým v realite vystupujú prostredia subjektívneho a objektívneho ducha v určitom napätí, v umení má bytosť možnosť prezentovať absolútnu ideu v čistej podobe. V náboženstve sa tento duch prejavuje v individuálnej viere a má emočnú podstatu. Tým sa náboženstvo líši od najvyššej formy absolútneho ducha – filozofie, ktorá vlastní pojmový aparát a mala by byť očistená od subjektivizmu umenia, ako aj od emócií a predstáv náboženstva.


Filozofia dejín O Heglovi sa tvrdí, že ako filozof dejín nemá medzi inými mysliteľmi seberovného. Podľa neho svetové dejiny majú duchovnú i prírodnú podstatu. Prírodné prostredie je javiskom ducha. Medzi prírodou a duchom je vzťah – rozmysel sa realizuje prostredníctvom prírody a príroda mu vytvára vonkajšie podmienky na realizáciu. To ako sa kde duch realizuje, je otázkou povahy ducha, prostriedkov potrebných na realizáciu a štruktúry, ktorú vytvára a prostredníctvom ktorej sa realizuje – štátu.

Duch Ako som už spomenul, práve v dejinách je najviac viditeľná jeho koncepcia objektívneho ducha. Mravnosťou sú vymedzené jednotlivé vzťahy medzi bytosťami, ako aj ich vzťah k spoločenskej moci. Je celkom logické, že zmysel existencie je daný bytosti až po jej integrácii do spoločnosti a je podmienený aktivitou v rámci tohto prostredia. Najvyššou formou objektívneho ducha je štát. Duch je slobodný, lebo si uvedomuje sám seba, pričom hmota je zviazaná svojou hmotnosťou a jej zmysel je mimo nej. Sloboda je definovaná mierou uvedomovania si samého seba – „bytie pri sebe samom“. Ak človek nie je slobodný, obracia sa na niečo mimo neho, stáva sa závislým a nemôže byť sám sebou. Treba si uvedomiť, že konanie jednotlivca nevychádza iba z neho samého. Konanie je vždy reakciou a jednotlivec je nástroj v rukách „svetového ducha“. Hegel odmieta náhodu a tvrdí, že všetko je dielom svetového ducha skrze jednotlivcov, ktorí sa na ňom podieľajú a myšlienkovo ho utvárajú. Argumentuje tým, že vo veľkých osobnostiach sa odráža ich doba (duch) a tá ich predurčuje na vedúce miesta i keď sú často z rôznych dôvodov nehodní týchto postov. Podľa Hegla je i akákoľvek individuálna aktivita sledujúca osobný prospech takisto dielom svetového ducha, ktorý riadi konanie v medziach historických nutností. Tu vidíme rozdiel medzi Heglom a Kantom, keďže Kant staval na najvyššie miesto autonómiu mravného indivídua, kým Hegel podmieňuje dôležitosť tohto konania až v súlade s inými indivíduami, čoho výsledkom je svetový duch, ktorý spätne indivíduum ovplyvňuje. Podľa Hegla je teda historické kontinuum dielom indivíduí, či skupín (národov), ktorí vstupujú do tohto procesu a ich konanie utvára isté štádiá historického vývoja nutné pre to ktoré obdobie. Po vykonaní týchto „povinností“ odovzdávajú svoje funkcie nasledujúcim aktérom. Hegel tvrdí, že všetky dejinné udalosti i tie, ktoré sa priečia individuálnemu rozumu (vojny, diktatúry, zločiny) boli v čase ich realizácie potrebné a rozumné pre nasledujúci vývoj svetového ducha. Teda môžeme sa obmedziť na výrok „všetko, čo je rozumné, je skutočné a čo je skutočné, je rozumné“. Toto môžeme potvrdiť aj tým, že človek sa učí z vlastných chýb, rovnako ako v spoločnosti existuje istá reflexia na negatívne dejinné udalosti, čo by malo v praxi zabrániť ich opakovaniu.


Hegel tvrdí, že dejiny vyplývajú z toho, čo v určitom čase existuje, pričom filozofia to vyjadrí vlastnou myšlienkou a tým dejiny riadi. Zdalo by sa že filozofia tým pádom skresľuje dejiny. Produktom filozofie však má byť „rozmysel“ – nekonečný zdroj diania, ktorým svetový duch tvorí. Je to myšlienka, predpoklad všetkých dejín, poháňajúci svetové konanie. Rozmysel odráža svetového ducha a ozrejmuje sa v konkrétnych podmienkach. Despota nemôže byť slobodným, pretože je plne závislý od ľudí, ktorých vykorisťuje. V antickom Grécku i v Ríme bola časť ľudu slobodná, no ich sloboda bola závislá taktiež od triedy neslobodných – otrokov. Germáni i kresťanská Európa dospeli k presvedčeniu, že „človek ako človek je slobodný a sloboda jeho ducha vytvára jeho najvlastnejšiu prirodzenosť“. Najskôr sa táto sloboda prezentovala v náboženstve ako v najvnútornejšej oblasti ducha. Prijatím kresťanstva bolo zrušené otroctvo a tým sa zmenilo aj štátoprávne usporiadanie väčšiny zemí. Štát sa začal organizovať na základe rozmyslu. Dejiny sú teda neustálym hľadaním slobody. Uvedomenie si slobody je konečným cieľom ducha i boha, keďže boh je to najdokonalejšie a preto nemôže chcieť nič iné, len seba samého. Filozofia ukazuje, že idea postupuje k nekonečnému protikladu – na jednej strane je idea všeobecná (sama v sebe), jej čisto abstraktná reflexia v indivíduu je slobodná, čo prislúcha duchu. Táto idea si uvedomuje samú seba, lebo je reflexívna a práve preto absolútny cieľ znamená, že si formálna vôľa uvedomuje existenciu „ja“ vo všetkom, čo zamýšľa a koná. Duch má zvláštne ciele, ktoré sa realizujú prostredníctvom partikulárnych záujmov indivíduí. Samotné konanie je spojením všeobecnej – ideálnej zložky s vonkajškovou – hmotnou. V praxi to znamená, že sa vo svetových dejinách uskutočňuje prostredníctvom ľudských činov aj iné ako zamýšľané, no vždy to obsahuje zámer. V konkrétnom čine sa skrýva oveľa viac ako vo vôli konajúceho. Obsah cieľa je však predpojatý podľa existujúcich noriem. Pri veľkých dejinných udalostiach však normy silno kolidujú s možnosťami javiacimi sa ako výhodnejšie a viac pravdivé. Tieto možnosti sa stávajú historickými ak sú obsiahnuté v cieľoch historických indivíduí. Historické osobnosti sú veľkí ľudia preto, lebo uskutočnili niečo nevyhnutné a keď sa ich cieľ naplnil zomierali. Preto mali tieto osobnosti dovolené aj isté priestupky v zmysle „účel svätí prostriedky“. Tieto osobnosti sú často slávybažné a náruživé vo svojom konaní. Tieto náruživosti vstupujú do boja a časť z nich sa zničí, pričom všeobecná idea ostáva v úzadí nezmenená. Náruživosť je lesť idey, jej negatívna stránka. Náruživosť je daň idey, ktorú neplatí sama idea, ale nástroj – indivíduum. Aj indivíduum má dve stránky, z čoho jedna nepodlieha náruživosti a je preto dokonalá – božská. Indivíduum ako prostriedok musí mať vlastnosti, ktoré korešpondujú s cieľom, musí mať v sebe niečo, čo má s cieľom spoločné. Konaním sa tak približuje k vlastnému ideálu a je cieľom sám pre seba. Predpokladá to úplnú slobodu a tá si je vedomá viny a neviny.

Prostriedky realizácie ducha V otázke prostriedkov realizácie ducha sa rozoberieme len v krátkosti. Hmotné prostriedky realizácie cieľa sú aktivitou subjektu – idey, ktorá je pre subjekt skrytým základom. Keď hovoríme


o prostriedkoch, myslíme tým ekonomiku, pretože ľudská činnosť v prvom rade súvisí s uspokojovaním potrieb. Partikulárne hmotné potreby sú to najsilnejšie, čo indivíduum poháňa v jeho prirodzenosti. Ľudská prirodzenosť je prekážkou v ceste k právu a morálke. Práve v konflikte medzi týmito dvoma zložkami indivídua (prírodnou a duchovnou) vznikajú rôzne neresti a náruživosti – zlo, násilie. Bez ohľadu na rozvoj, ktorý štáty založené na násilí dosiahli, tieto štáty zanikli rovnakými prostriedkami, akými sa vyšplhali na svoj vrchol.

Forma realizácie ducha Konečným cieľom realizácie ducha je štát. Idea je vnútorným princípom štátu. Štát je jednotou medzi všeobecnou ideou a subjektívnosťou – mravnosťou. Človek žijúci v tejto jednote je mravný. Štát je preto realizáciou slobody, božskou ideou vo forme pozemskej existencie. Štát vymedzuje hodnotu človeka a ak vôľa akceptuje zákon, stáva sa slobodnou, lebo akceptuje samú seba. Môžeme namietať, že štát je obmedzením slobody. Tu treba podotknúť, že sloboda v prirodzenosti neexistuje. Je možné ju nadobudnúť a to v štáte. V štáte jestvujú isté princípy, ktoré sa menia. Princíp zriadenia minulých dôb je pre dnešok nepoužiteľný. Opačne je to s umením a vedou (Grécka filozofia je základom dnešných princípov). Princíp slobody je daný tým, že sloboda nie je subjektívna vôľa, ale poznanie podstaty všeobecnej vôle. Hegel sa ďalej v diele zaoberá jednotlivými oblasťami a kultúrami, ktoré si vybudovali štruktúry na tom ktorom území a porovnáva ich. O historickom vývoji štátu sa zmieňuje ďalej tak, že svetové dejiny postupujú z Východu na Západ. Východ videl prvé vonkajšie slnko, no prvý obdiv sa neskôr stráca. Na Západe vychádza slnko vnútorné a jasnejšie. Človek si oba váži, pretože vznikli skrze neho a keď sa k nim obracia, obracia sa k svojmu duchu. Preto sú svetové dejiny výchovou postupujúcou od nespútanej subjektívnej vôle k všeobecnej subjektívnej slobode. Hegel zoradil vývoj štátu nasledovne: Orient – jeden slobodný človek (despotizmus), Antika – niekoľkí slobodní ľudia (demokracia a aristokracia), germánske národy – všetci slobodní ľudia (monarchia). Podstata slobody v štáte je dvojaká. Substanciálna sloboda je o sebe existujúci rozmysel ducha vyvíjajúci sa v štáte. Vlastné poznanie a chcenie patrí subjektívnej slobode indivídua a vytvára v jeho svedomí reflexiu. Pri prevládajúcej, alebo čírej substanciálnej vôli sú príkazy a zákazy niečím, čím sú subjekty podriadené formou služobnosti. Podriadení bezhlavo akceptujú vôľu ducha. Ako príklad uviedol Hegel Orient, kde sú obe stránky slobody nerozdelené, čo je pôdou pre despotizmus. Subjektívna vôľa sa ponorila do všeobecnej idey a iba v nej sa uplatňuje. Štát sa týmto stáva stabilným navonok, pretože stagnuje a jeho usporiadanie sa nemení a nedosahuje pokrok. Subjektivita tu vystupuje iba ako svojvôľa panovníka a pre ostatných je všeobecnom. Duch vystupuje ako skutočnosť. Je to vek chlapčenský, nepokojný. Grécko charakterizuje ako mládenecký vek, jeho princípom je mravnosť. Individualita je nezaujato spojená so všeobecným cieľom. Idea je spojená so skutočnosťou, ale nejestvuje sama pre seba. Znamená to, že grécka spoločnosť si uvedomovala jednotný cieľ. Duch začína vystupovať ako princíp.


Obdobie Rímskej ríše bolo mužným vekom, kde indivíduum zaniká a dosahuje svoj cieľ iba v cieli všeobecnom. Všeobecnosť si tak podriaďuje indiv��duum a to nadobúda abstraktnú podobu. Jednotlivec hľadá útechu v rozvinutom práve, alebo sa vydáva duchovnou cestou a v reakcii na bezbožnosť sveta stavia proti svetskému kráľovstvu kráľovstvo duchovné. Prísne sa oddeľuje duchovná a svetská sféra. Germánske národy a pokresťančená Európa znovu zjednotila tieto dve sféry, no duch vystupuje znovu ako princíp, nie ako skutočnosť. Základný protiklad je medzi duchovným princípom a barbarskou realitou svetskej ríše. Ideálny stav podľa Hegla je keď sa duchovná a svetská ríša prestupujú a dopĺňajú, pričom cirkev nepožíva žiadne výsady a naopak duchovnosť nie je cudzia štátu.

Záver Hegel uvažoval o svojej dobe veľmi idealisticky. Domnieval sa, že práve monarchistické zriadenie je posledné a najlepšie. V dobe jeho pôsobenia boli v Pruskom štáte vykonané viaceré liberálne reformy. Hegel si myslel, že jeho dielo je absolútnym vrcholom a zavŕšením filozofie. Dialektika je v dejinách skôr revolučným ako konzervatívnym dielom. Neuvedomil si, že vo vtedajšom Prusku bolo ešte zďaleka dosť priestoru na formovanie cieľa svetových dejín. Vplyvom industrializácie, zmeny pracovného procesu a rôznych revolučných otrasov v celej Európe sa jeho škola rozpadla na ľavicu a pravicu. Karl Marx vo svojom myslení, ktoré nakoniec viedlo k nesmierne závažným prevratom, používal Heglovu dialektiku. Heglove učenie ovplyvnilo školy viacerých humanitných vied. Ako filozofie, tak aj psychológie, sociológie či práva.


Bibliografia HEGEL, G. W. F. Filozofia dejín. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1957. STöRIG, H. J. Malé dějiny filozofie. Jihlava : Zvon, 1999. ISBN 80-7113-236-5. VÁROSSOVÁ, E. Novoveká racionalistická filozofia. Bratislava : Epocha, 1970.


Georg+Friedrich+Wilhelm+Hegel