nými povoleniami. Ak však môže dôjsť k poškodeniu, odcudzeniu alebo zničeniu chránenej skameneliny, je nálezca povinný vykonať jej šetrný odber (§ 38, ods. 7). Správny odber kostrových zvyškov je predpokladom úspechu pri nasledujúcej práci s nimi – preparácii, konzervácii a determinácii. Kostrové zvyšky by sa nemali zbierať „bezhlavo“; nie všetky sú dôkazné a nie každý nález sa musí preniesť z jeho pôvodného miesta, ak to nie je nevyhnutné. Treba vykonať prvotnú dokumentáciu, zaznamenať podmienky nálezu, zachovanosť lokality, podľa možnosti urobiť fotodokumentáciu alebo aspoň náčrt. Pri samostatne vedenom systematickom výskume je vhodné vytvoriť si buď imaginárnu, alebo konkrétnu pôdorysnú sieť s rovnomerne rozloženými štvorcami, do ktorých sa budú zakresľovať jednotlivé nálezy. Tie nám nakoniec vytvoria obraz zachytávajúci podmienky úhynu jedincov, resp. depozíciu ich kostrových zvyškov. Jednotlivé odstraňovanie nánosov (ak je to potrebné) musí prebiehať systematicky, od určitého vymedzeného priestoru určeným smerom, pričom sa sediment prekopáva iba po určitú hĺbku, aby bola možná stratifikácia vrstiev, a teda aj nálezov. Pri odbere a prekopávaní sedimentu sa mi osvedčilo geologické kladivo s ostrým hrotom, malé záhradné lopatky a hrabličky, na čistenie sú vhodné kefy, ktoré sa však nedajú využiť vo vlhkých sedimentoch (čo v jaskyniach spravidla sú) a vojenská lopatka na odpratávanie vykopaného sedimentu. Pokiaľ sa kostrové zvyšky nachádzajú v dobrom stave, čiže sú na dotyk pevné, môžeme pristúpiť k ich šetrnému odberu a následnému zabaleniu a označeniu, tak na baliacom materiáli, ako aj v schéme pôdorysu jaskyne a v zápisníku. Podrobnejšie sa budeme zaoberať kostrovými zvyškami, ktoré sú v takom stave, že vyžadujú opatrnú manipuláciu. Ide o už spomenuté zvlhčené, resp. vodou nasýtené kosti. Vhodné je čo možno najlepšie odvlhčiť kosti priamo na mieste (nasiakavé papiere, handry) a opatrne ich dôkladne zabaliť, aby sa pri transporte do preparačnej miestnosti nepoškodili. Osvedčilo sa baliť každú kosť osobitne, prípadne pevnejšie kosti (napr. prstové články) zabaliť aj spolu, ale každú do osobitného papiera, aby sa navzájom neotierali. Na balenie je veľmi dobrý novinový papier. Dôležitá je aj kontrola rozsypového materiálu pod miestom nálezu, v ktorom sa môžu nachádzať chýbajúce časti kostry, ktoré sa dostali do nižších častí (zavlečením zvieratami, gravitačným posunom). Pri prevoze, podobne aj pri vybaľovaní jednotlivých zvyškov musíme byť opatrní. Očisťovanie
a konzerváciu vykonávame len s takým počtom kostí, ktorý sme schopní za určitý čas spracovať. Ak je to potrebné, jednotlivé kosti zbavíme okolitého materiálu (hlina, piesok). Mne sa osvedčila pomaly tečúca voda a zubné kefky, pri tvrdších kostiach malé kefy. Následne dáme kostrové zvyšky dokonale vyschnúť. Je potrebné alebo aspoň vhodné, aby boli v tienistej vetranej miestnosti s vyrovnanou teplotou, vhodná je 15 – 18 °C (podľa vlastných skúseností). Na sušenie kostí možno použiť debničku naplnenú pieskom, ktorý vlhkosť z kosti odvádza postupne. Kostrové zvyšky nesmú byť v blízkosti vykurovacích telies ani na priamom slnečnom svetle. V prípade, že začne kosť praskať, je nevyhnutné zakonzervovať ju pomocou disperzných lepidiel (podľa vlastného zistenia) v rôznom pomere (závisí od stupňa rozrušenia). Účinné môže byť aj ponorenie kostí do roztokov s obsahom disperzného lepidla. Kosť, ktorá popraskala, môžeme najprv stiahnuť lepiacou páskou (alebo iným sťahovacím materiálom) a potom zakonzervovať. Konečnou fázou práce je očíslovanie a determinácia jednotlivých kostrových zvyškov. Ani tým sa však starostlivosť o kosti nekončí. Je nevyhnutné ich kvalitné uloženie a stála kontrola, pretože aj po konzervácii môžu kosti ešte „pracovať“ a treba ich znovu ošetriť. Zachovanie jednotlivých častí kostry Lebky a sánky sa všeobecne zachovávajú v dobrom stave. Výhodou je ich relatívna masívnosť a pevnosť. Pomerne často však chýbajú zuby, ktoré mohli zo sánky vypadnúť, príp. ich odobrali predchádzajúci nálezcovia ako suveníry. Všeobecne najviac na poškodenie je náchylná bočná časť lebky, a to spánková kosť a krídlo spánkovej časti, podnebná a krídlová kosť (na spodnej strane lebky), ktoré pozostávajú z kosti s hrúbkou cca 0,2 – 0,5 mm. Preto pri manipulácii s lebkou je vhodné vyhnúť sa dotyku s týmito miestami. Často chýbajú nosové časti lebiek. Pri sušení môže dôjsť k čiastočnému oddeleniu jednotlivých častí lebky pozdĺž lebkových švov (čiar) a k vzájomnému vychýleniu vrchnej a spodnej časti jarmových oblúkov. Pomerne častým javom pri schnutí je vypadávanie zubov, čo však nie je na škodu, lebo máme možnosť skúmať vyseparované zuby, ktoré sú dôležité na určenie druhov, resp. poddruhov. Pri odbere z horniny a preprave je dobré ponechať sánky priamo so sedimentmi a s lebkou v jednom kuse. Ak odpadne jedna sánka, treba od lebky oddeliť obe a každú osobitne zabaliť, aby sa predišlo ich poškodeniu alebo poškodeniu lebky (najmä jar-
63