Odborné články základe dekrétu prezidenta republiky č. 5/1945 Sb. o neplatnosti některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a o národní správě majetkových hodnot Němců, Maďarů, zrádců a kolaborantů. Stalo sa tak na základe § 3 uvedeného dekrétu, ktorý zavádzal národnú správu do všetkých podnikov, kde to vyžadoval plynulý chod výroby a hospodárskeho života. J. A. Baťa bol označený za „nespoľahlivú osobu“, podozrenia vyvolávali aj nešpecifikované majetkové prevody vo firme realizované počas vojny.2 Treba zdôrazniť, že Baťa v roku 1939 emigroval do USA. Už v Košickom vládnom programe (body 10-12) sa deklarovala potreba znárodnenia kľúčových odvetví priemyslu. Za realizáciu týchto vyhlásení možno pokladať dekrét prezidenta č. 100/1945 Sb. o znárodnění dolů a některých průmyslových podniků, ktorý znárodňoval určené druhy podnikov3 a ich vlastníctvo za náhradu, prevádzal na štát. Dekrét prenechal rozhodovanie o vyvlastnení v konkrétnom prípade na ministra priemyslu (§2 ods. 5). Na podklade tohto splnomocnenia bola vydaná vyhláška č. 442/1945 Sb., ktorá vymedzila 124 podnikov, ktorých sa dekrét týkal, medzi inými aj koncern Baťa a. s. (na 7. mieste). Dekrét prezidenta republiky v § 7 určoval, že za znárodnený majetok má byť vlastníkovi vyplatená náhrada podľa hodnoty majetku v čase jeho prevzatia. Ďalej uvádzal aj spôsoby jej úhrady a funkčnú príslušnosť verejných orgánov. Dňa 17.6.1946 podalo Ministerstvo vnútra na J. A. Baťu trestné oznámenie za zločiny spáchané proti štátu.4 Po ukončení vyšetrovania bola podaná obžaloba na Národný súd, zriadený dekrétom prezidenta č. 17/1945 Sb. ako mimoriadny súd so sídlom v Prahe. Kým bežných zradcov a kolaborantov mali súdiť tzv. „mimoriadne ľudové súdy“, Národný súd bol zriadený ako zvláštna inštancia pre procesy s významnými osobnosťami Protektorátu5. Národný súd v Prahe svojím rozsudkom z 2.5.1947 uznal J. A. Baťu za vinného zo zločinu rozvracania hnutí smerujúcich k oslobodeniu republiky podľa § 4 dekrétu prezidenta č. 16/1945 Sb. o potrestaní nacistických zločincov, zradcov a ich pomocníkov (veľký retribučný dekrét). Mal sa dopustiť poškodzovania záujmov ČSR zo zahraničia tým, že sa odmietol pripojiť k odbojovému hnutiu, za čo bol v neprítomnosti odsúdený na 15 rokov ťažkého žalára a konfiškáciu celého majetku. Z uvedeného dôvodu J. A. Baťa nemohol požadovať od Československej vlády vyplatenie náhrady za znárodnenie podniku. Aj keby mu nebol uložený trest konfiškácie, samo odsúdenie bolo skutočnosťou, ktorú dekrét č. 100/1945 Sb., v §7 ods.1 písm. c) kvalifikoval ako dôvod straty nároku na náhradu, keďže výslovne uvádzal, že náhrada za znárodnený majetok sa neposkytuje fyzickým osobám, ktoré zámerne podporovali okupantov a vyvíjali nepriateľskú činnosť voči ČSR. V roku 1947 začal na súde v Zűrichu vlastnícky spor medzi J. A. Baťom a Tomášom Baťom ml., ktorý sa domáhal vydania majetkových hodnôt z dôvodu, že kúpna zmluva z roku 1932, bola uzavretá s podmienkou spätnej kúpy po dosiahnutí jeho plnoletosti. Koncern Baťa mal totiž okrem znárodneného majetku v ČSR, ďalší nehnuteľný majetok a kapitál vo viacerých štátoch sveta. Definitívne rozhodnutie nikdy nebolo vyhlásené. V roku 1962 sa J. A. Baťa vzdal svojich nárokov a Tomáš Baťa ml. ovládol všetky zahraničné spoločnosti koncernu.6 Nároky Tomáša Baťu ml. po roku 1989 Tomáš Baťa ml. sa od roku 1991 domáhal vydania náhrady za znárodnený majetok v ČR. Zvláštne bolo, že nežiadal o reštitúciu, Lehár, B.: Dějiny Baťova koncernu (1894-1945). Praha: Státní nakladatelství politické literatury, 1960. str.119. 3 V dekréte je rešpektovaná požiadavka všeobecnosti právnej normy. Neuvádza konkrétne podniky, ale abstraktné podmienky. 4 Langmeier, J.: Proces s J. A. Baťou před Národním sudem v roce 1947. In: Právněhistorické studie č. 43/2013. Praha: Karolinum, 2014. str. 327. 5 Gábriš, T. - Vojáček, L. - Kolárik, J.: Československé právne dejiny. Bratislava: Eurokódex, 2011. str. 182. 6 Ivanov, M.: Sága o životě a smrti Jana Bati a jeho bratra Tomáše. Praha: Albatros, 2008. str. 312. 2
28 30
ale o peňažnú náhradu, ktorá mu mala patriť podľa Benešovho dekrétu č. 100/1945 Sb.. Odsúdenie jeho strýka označil za irelevantný faktor, keďže pravým vlastníkom firmy bol on. Ministerstvo financií ČR ako príslušný orgán jeho žiadosť odmietlo s odôvodnením, že skutočným vlastníkom spoločnosti bol v čase znárodnenia J. A. Baťa. Ministerstvo financií ďalej tvrdilo, že vydať rozhodnutie o náhrade za majetok nemôže, keďže žiadny hmotný ani procesný predpis mu to neukladá. Neskôr poukazovalo najmä na nález Ústavného súdu ČR PL. ÚS 14/94 podľa ktorého, sú Benešove dekréty naďalej súčasťou vnútroštátneho poriadku, hoci predstavujú komplex uzavretých záležitostí, ktoré splnili svoj účel. V súčasnosti nezakladajú právne vzťahy a preto nemôžu slúžiť ako podklad pre rozhodnutie orgánu verejnej moci. Z toho dôvodu Ministerstvo financií nebolo oprávnené vydať rozhodnutie na základe dekrétu č. 100/1945 Sb. V poslednej odpovedi na sťažovateľovu žiadosť z 20.10.2005 Ministerstvo zopakovalo, že Tomáš Baťa nebol skutočným vlastníkom spoločnosti v čase znárodnenia. Bez toho, aby svoj nárok uplatnil na českom súde, podal sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Rozhodnutie ESĽP vo veci Baťa proti Českej republike7 Predmetom sťažnosti č. 43775/05 bola námietka porušenia práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Protokolu č.1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a právo na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru zo strany Českej republiky. ESĽP túto sťažnosť vyhodnotil ako neprípustnú, pričom podotkol, že sťažovateľ neoznačil znárodnenie ako také za krivdu. Ujmu údajne utrpel tým, že jeho právnemu predchodcovi nebola vyplatená náhrada, ktorú stanovovali znárodňovacie predpisy. ESĽP sa stotožnil s názormi českých súdov, podľa ktorých reštitučnými zákonmi sa vylučuje iná náprava minulých krívd. Sťažovateľovi navyše nesvedčil majetkový nárok tak, ako to čl.1 Protokolu č.1 vyžadoval v zmysle príslušnej judikatúry. Na základe doterajšieho stavu poznania ho nebolo možné vnímať ako nespochybniteľného vlastníka. ESĽP preto rozhodol o vecnej nezlučiteľnosti sťažnosti s Dohovorom. K porušeniu práva na spravodlivý proces ESĽP uviedol, že sťažovateľ síce už od roku 1991 rokoval s českou exekutívou, ale svojich nárokov sa nikdy nedomáhal pred súdom, vzhľadom na vysokú pravdepodobnosť neúspechu v takomto konaní. Podľa ESĽP sťažovateľ naozaj nemal reálnu šancu na úspech, pričom nie je účelom čl. 6 ods.1 Dohovoru takýto úspech zabezpečiť. Navyše jeho sťažnosť neposkytla jediný dôkaz o tom, že by svoj nárok nemohol uplatniť na českom súde. Tým pádom konštatoval nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ktoré sú nevyhnutné pre úspešné podanie sťažnosti. Tomáš Baťa zomrel niekoľko dní po vyhlásení rozhodnutia v roku 2008. Dôvodom jeho neúspechu bolo, že české orgány ho ako vlastníka firmy nikdy neuznali. Nález českého ústavného súdu o dekréte č. 100/1945 Sb. Nález I. ÚS 318/06 z 13. 12. 2007 sa týkal nečinnosti Ministerstva financií pri rozhodovaní o vyplatení náhrady podľa § 7 dekrétu č. 100/1945 Sb v ďalších prípadoch. Na kauzu Baťa mal nález interpretačný dosah. Na jeho základe vydalo Ministerstvo politické vyhlásenie, že sa nárokmi rodiny Baťovcov bude znovu zaoberať. Ústavný súd ČR v ňom konštatoval, že všeobecné súdy aplikovali dekrét 100/1945 Sb. chybne tým, že teleologické argumenty povýšili nad samotné znenie dekrétu, ktorý právo na náhradu výslovne zakotvil (contra verba legis). Ak ustanovenie právneho predpisu deklaruje, že určitý orgán verejnej moci má o podanom návrhu rozhodnúť, nemožno sa tejto povinnosti zbaviť teleologickou argumentáciou typu, že predpis už nemá konštitutívny charakter, lebo už naplnil svoj účel v rámci povojnového obdobia. Pre tieto úvahy môže byť priestor až v meritórnom rozhodnutí orgánu, 7
Baťa proti Českej republike. Sťažnosť č. 43775/05 z 24. 6. 2008.
CORPUS DELICTI 4/2012
CORPUS DELICTI 1/2016