__MAIN_TEXT__
feature-image

Page 1

Dyrlich Zambor Podracká Prokopec Ferenčuhová Dianišková Danielis

Čas

opi

s o poé zii a b ásn iko ch


2

ve rš e o n l i n e

Benedikt Dyrlich (1950) píše poéziu, prózu a drámu a prekladá z viacerých slovanských jazykov. Debutoval roku 1975 básnickou zbierkou Zelene hubki. Vydal štrnásť básnických zbierok, z nich ako najvýznamnejšie vyberáme Třeće wóčko (1978), Wotmach womory (1997), Stysk wyska (2006), Tiger w nócnej košli (2012) a Zlět zelenych wuchačkow (2016). Do lužickej srbčiny preložil časti knihy Biblie (Prvú a Druhú knihu Samuelovu).

Foto archív red.

Benedikt Dyrlich Benedikt Dyrlich sa narodil v obci Worklecy (okres Budyšín, Sasko) ako druhé zo šiestich detí lužickosrbského maloroľníka, rezbára a stolára. Matka zomrela, keď mal šestnásť rokov. V rokoch 1964 až 1968 študoval na Biskupskom seminári v Schöneiche pri Berlíne. V štúdiu katolíckej teológie pokračoval ešte dva roky v Erfurte. V rokoch 1975 až 1980 vyštudoval divadelnú vedu v Lipsku a pôsobil ako dramaturg v Nemecko-lužickosrbskom divadle v Budyšíne. Po revolúcii 1989 bol zvolený do saského zemského snemu za SPD. Od deväťdesiatych rokov pracoval ako šéfredaktor denníka Serbske Nowiny a do roku 2014 bol predsedom Zväzu lužickosrbských umelcov. Žije v Drážďanoch a v Budyšíne.

D e la ny n a o k ra j i Wulfovi Kirstenovi

Elektrina fičí po stožiaroch keď dorazíme do stredu dediny spomedzi kotkodajúcich sliepok z dvora vyskočí pes na vylízané auto Cez bránu si to namierime k radom bielych krížov cintorín sa posvätne ligoce kovaný záchranca zo železa prikazuje vidieť do konca Pokosenou lúkou unikáme pred milostivou skladáme bremeno od kaolínu nech nás uchráni peňažný červ

Vodou z vedierka si oplachujeme krk aj údy ako kedysi na koníkoch klusáme cez svoje omyly po starých cestách domov

Preložila Dana Podracká Jazyková spolupráca Peter Čačko


e s e j 3

Dana Podracká Na hrotoch jazyka spočíva echo komunity Koncom roka 2019 sme sa stretli v Bratislave, lužickosrbský básnik Benedikt Dyrlich, jeho manželka Monika, Peter Čačko, prekladateľ z lužickej srbčiny, a ja. Počas rozhovoru som bola zasiahnutá drámou básnika, ktorého národ sa zmenšuje a spolu s ním vymiera aj jeho materčina. Územie Lužických Srbov sa rozprestiera v  Nemecku od Lubinu po Budyšín (Bautzen) a  Lubij. Krajinou preteká rieka Sprewja (Spréva). Je to najzápadnejšia enkláva Slovanov, kde sa hovorí hornolužickou a dolnolužickou srbčinou. Shakespearove drámy sú o hodnotách; dráma básnika, ktorý stráca svoju komunitu a  jazyk, je o  úzkostiach identity. Edita Steinová napísala, že „ľudia a  národy sa môžu stratiť“. V  prípade Lužických Srbov môžu byť pohltené väčšinovým národom. Dedičná DNA naďalej koluje v  krvi zmiešaných manželstiev, je imanentne prítomná, a predsa podlieha inej vetve genómu. Edita Steinová pokračuje: „Keď berieme národ ako celok, potom nezahŕňa len všetkých teraz žijúcich členov, ale je útvarom, ktorý má dejiny; dejiny, ktoré poukazujú na počiatočné štádium, keď ešte nebol národom v pravom zmysle, a na záverečné štádium, v ktorom už nebude národom v  pravom zmysle. Do tohto národa patria najdávnejší predkovia, rovnako ako poslední potomkovia, v ktorých raz skončí svoju existenciu“. (Ľudská osoba. Filozofická antropológia, s. 147) Kultúra, ľudské životy, ako aj jazyky môžu byť skonzumované. Myšlienka, že na hrotoch jazyka spočíva echo komunity, ma obklopila v  rannej hmle, z  ktorej vystupovali pahorky. Spomenula som si na film Mela Gibsona Umučenie Krista, kde Kristus hovoril aramejsky. Viac než kedykoľvek predtým som si uvedomila, že hroty jazyka vytvárajú veľké city, vzmach komunity. Napriek starobylosti jazyka (aramejčina sa používala v Perzskej ríši v 6. až 5. storočí p. n. l. a boli ňou napísané aj niektoré časti Biblie), zvyšky aramejských dialektov sa zachovali už len v malých komunitách v Iraku, Libanone a v Zakaukazsku. Každý jazyk má svoje pahorky, na ktorých spočíva echo komunity. Napriek storočiam, ak zavoláš do jazyka, komunita ti odpovie.

V Dyrlichovej vízii z 90. rokov (báseň Znovuzrodenie) povstávajú z  hrobu zatopené lužické viesky. Obdobný osud stihol aj šestnásť obcí na Slovensku pri budovaní vodného diela Liptovská Mara. Po jednej z obcí, Sielnici, zostali na brehu zvonica a kostolík v lokalite Havránok. Básnikov obraz môžeme chápať aj ako víziu zmŕtvychvstania, keď sa nanovo zrodia nielen ľudia, ale aj ich krajina, dediny a mestá, ich žité životy. O niečo rovnako magické, na hranici sci-fi, sa pokúšal aj nezrealizovaný filmový námet zo Slovenska. Jeho obsahom mal byť život ľudí v jednej zo zatopených dedín na dne Liptovskej Mary. Herci mali byť potápači, ktorí ďalej žili svoje životy: jedli by za stolom, sadili a  zberali úrodu, deti by chodili do školy, rodili sa deti. Umenie je umelá realita. Inobytie, ktoré v sebe nesie semeno života. Spočíva na hrotoch jazyka, na hrotoch obraznosti. Zdanlivo absurdná otázka stredovekých filozofov, koľko anjelov sa zmestí na špicu ihly, sa pod prizmou tohto pohľadu nejaví až taká nezmyselná. Bývame na hrotoch jazyka, na hrotoch kultúry. Dyrlich ako tínedžer zavolal do noci. A začul lužické matky volať na svojich mŕtvych synov, letcov. Čím nástojčivejšie volal, tým viac počul ďalších volajúcich. Podobá sa to na trávnice, slovenské piesne spievané počas kosenia trávy, keď spev znel z pahorka na pahorok, z hrotu na hrot. Básnik už nemal matku, ale začul volanie iných matiek. Rozhranie mŕtvych a  živých sa stieralo, bolo len echo komunity. Dyrlich nás učí, že by sme nemali opúšťať legendy a  báje, lebo môžeme vyprahnúť. Učí nás, že kto volá, odpovedia mu. Že kultúra, ktorej odumrie „tretie očko“, vnútorné oko videnia, stráca silu vzmachu. Že čin je duchovný a preto má „kostru“, aby sa stal čímsi ako Adamovým rebrom, z ktorého povstávajú ďalšie činy. Básnikove úteky sú útekmi do lásky, do činorodého života. Áno, poézia Benedikta Dyrlicha hľadá a nachádza hroty jazyka, aby sa stali echom komunity.


4

Básnikovi Jánovi Zamborovi (1947) sa podarilo pozdvihnúť nielen slovenskú poéziu, ale aj umelecký preklad a literárnu vedu. Vo všetkých troch oblastiach sa prejavil ako ten, kto má v úcte tradičnú domácu a svetovú kultúru, a ten, kto poctivým bádaním a tvorením odkrýva a rozširuje pôvaby a silu poézie. Naposledy sa čitateľom prihovoril prostredníctvom zbierky Dom plný neviditeľných (2014), vedeckej monografie Stavebnosť poézie (2018), prekladom Octavia Paza Každodenný oheň (2018) a Macua Bašóa Haiku (2019).

Foto Marián Heveši, začiatkom 70. rokov minulého storočia

Ján Zambor Labyrint sveta a raj srdca Podľa Jana Amosa Komenského

Pútnik videl, ako nám nasadzujú okuliare mámenia a zamedzujú vlastný pohľad; ako prekvitá umenie zakladania masiek; ako nekriticky presadzujú novoty a zmeny, propagujú tovar, ktorého trvácnosť je v skutočnosti krátkodobá, aby sa k tomu po chvíli nepriznávali; ako v nás podnecujú nekončiacu sa chamtivosť po veciach a zapratávajú nám dom i myseľ; knihy bez výberu, ktoré z priveľkej zvedavosti skonzumujeme, z nás vzápätí vrchom a spodkom lezú von; ako sa niektorí učenci sústreďujú na počítanie zrniek morského piesku a prachu lietajúceho na slnku; ako sa mozgový potenciál ľudí využíva na nepretržité vymýšľanie čoraz zložitejšieho sveta s márnymi, nadbytočnými starosťami, a pritom by nám stačilo jednoduché jedlo, odev a obydlie a získali by sme čas na vyššie veci;


# n o v é b á s n e 5 prenikavým zrakom identifikoval pravú podobu tzv. kompetentných, čo nemajú uši, aby počúvali sťažnosti ukrivdených, oči, ktorými by videli pľuhavstvá, nos, aby vystopovali podvodníkov, jazyk, aby hovorili v mene nemých utláčaných, ba ani srdce, aby robili zadosť spravodlivosti; videl ďalších, čo produkujú vražedné nástroje ukrutnosti – na ľudí; na príkrom svahu videl vysokú a úzku starú bránu na hrad, rozváľanú, vystavenú chátraniu, zarastenú tŕním, ktorou prechádzajú iba niekoľkí; ostatní volia pohodlné postranné vchody; videl tých, čo na nás pôsobia, aby sme sa pridali k rozširovaniu labyrintu; videl jeho strojcov, ako sa ustavične prezerajú v ozdobných zrkadielkach; videl, ako sa, opantaní vidinou samosvojnosti, čoraz viac vzďaľujeme od stredu krútiaceho sa kolesa sveta, od centra bezpečnosti a pokoja, ako sa strácame v motanici: Svet, to koleso, sa krúti, s mykaním, hlukom sa rúti. Kto si do stredu nesadne, zamotá sa a vypadne. Blúdenie škeriacim sa labyrintom plným falše vedie pútnika k údesu, k ráznemu odmietaniu a na dno zúfalstva, k bezmocnému kvíleniu nad márnosťou svojho narodenia a jestvovania, no vzápätí ten nový všadebol hľadá cestu domov, do domu svojho srdca, odkiaľ vyšiel, a zatvára za sebou vchod, a nakoniec sa tam vracia k biblickej predstave človeka ako Božieho vyvolenca, jeho zástupcu a koruny jeho slávy, a objavuje silnú svetelnú strelku pansofickej nápravy a s hlasitým srdcom a tichým jazykom ¬– ako vypovie – znova vstupuje do haravary sveta.

2020


6

ján zambor

A všetci mali mená Písanie o takých veciach sa naozaj vzpiera osobitému básnickému tvarovaniu. Vhodný by bol len sled pomlčiek s otáznikmi a výkričníkmi. Podľa obecnej kroniky roku 1942 vyviezli z dediny dve početné židovské rodiny. Jedna mala obchod, druhá krčmu, obe kus poľa. Najprv brali deti, potom starcov a nakoniec ostatných.

Madrid, marec 2003. Pred Národným múzeum kráľovnej Sofie

Mená „vykonávateľov“, gardistov z najnižších vrstiev obce, sú zaznamenané.

–––

Tí, čo to nariadili, sa neuvádzajú.

Sklepárovie chlapec bol postihnutý a jeho matka v bolestnej chvíli zakvílila: „I joho berece? Ňezna aňi čitac...“ Jeden zo zriadencov zakontroval: „Ňemajce obavi, šak mi ho ňebereme do uradu“.

Presný počet odvlečených nepoznáme. Ani rodné mená väčšiny z nich. Registrujú sa iba dve spoločné priezviská.

Z náhodne počutého:

Z jej úst v zúfalstve vyhŕkla kliatba: „Kebi dal Boh, žebi i vašo dzeci pobraľi! Tedi by sce to pochopiľi...!“ ––– Čas, keď bolo amen amen a amen tma! 2019


# n o v é b á s n e 7

Jáchymov

Podľa dokumentárií Rudolfa Dobiáša Čítame príbehy väznených a popravených, katalógy hrôz, obludnosti človeka a ideológie. Boli dlhodobé samotky vo dne bez stoličky a lôžka, kde – ako vraví väznený básnik – jediným priateľom (azda na celom svete) – sa stal vlastný popoludňajší tieň. Vyšetrovatelia a prokurátori, z ktorých šiel des. V táboroch korekcie – „väzenie vo väzení“, kde bolo dosýta hladu a chladu. Ľuďom odobrali mená a spravili z nich čísla. Bola kategorizácia: NN – návrat nežiaduci, MUKL – muž určený na likvidáciu. Privítania v tábore: „Nemyslite si, že... Prišli ste sem zdochnúť.“ Boli nástupy na táborovom pľaci, i celonočné: brúsny papier zmrznutého snehu do tváre, mrznúce nosy, uši, prsty na nohách, velitelia – beštie strieľajúci väzňov bez dôvodu, vždy elegantný veliteľ zvaný Fešák s pasiou lámajúci nohy odsúdených kopnutím okovanou čižmou. Boli nasadzovaní konfidenti, bonzáci lákajúci na útek, ktorý legalizoval zastrelenie. V tábore bol zákaz chovať mačky, lebo väzni na úteku ich brali so sebou, púšťali ich a psi potom naháňali mačky, nie utekajúcich. Boli strážne veže, strážcovia so psami a samopalmi ženúci väzňov koridorom ohradeným ostnatým drôtom k šachtám ako zvery do manéže.


ján zambor

Foto Ján Švantner, Banská Štiavnica 2008

8

Aj hlbokým snehom, zľadovatenou trasou. V deravých gumákoch s premočenými zamŕzajúcimi onucami. Boli živé telá obhrýzané hlodavcami – rádioaktívnym žiarením a prachom. Zriedkavé povolené návštevy boli roztváraním rán – viacerí sa ich kvôli sebe i blízkym radšej zriekali. Prepustením sa kalvária nekončila. Boli aj tresty s prepadnutím všetkého majetku, s trvalým zákazom pobytu v rodnej dedine a okrese. Majme sa na pozore pred človekom – čoho všetkého je schopný. A boli odsúdenci, ktorých zo dna dvíhala modlitba, agnusok i ruženec z chleba, krížik z kosti. Bola súdržnosť utužujúca sa s rastúcou drastickosťou veliteľov a strážcov. Boli nezlomení. Napriek všetkému slobodní ako voľné srny a jelene schádzajúce z hôr do blízkosti tábora. 2019

Z pripravovanej básnickej zbierky Brána, ktorej rukopis vznikol s podporou Fondu na podporu umenia.


la b y r i n t s v e t a a r a j s r d c a 9

Ghost, Dance series, 2015


Básnické severy sú takmer vždy papierové. Ani v dobe internetu sa strelka neotočila iným smerom. Prvé knihy poskytujú svojim autorom a autorkám určitý status, teda aspoň tie, ktoré sú nejakým spôsobom reflektované. Tie ostatné potešia úzku skupinu ľudí, hoci vzhľadom na početnosť čitateľského publika poézie je pojem úzka skupina ľudí diskutabilný. V tvorivých začiatkoch, niekoľko rokov pred vydaním debutu, som sa pohyboval na literárnych weboch. Išlo o akési sociálne siete, kde sa virtuálne stretávali nadšenci a nadšenkyne písaného slova bez rozdielu literárnych žánrov. Stačilo si vytvoriť profil, zvoliť si nick a heslo a publikovanie mohlo začať. Človek sa mohol podeliť o svoje diela, a potom sledovať reakcie. Okrem komentárov, v ktorých zaznievali pochvaly i výčitky, boli v hre aj „ocenenia“ v podobe tipov, výberov alebo odporúčaní ‒ čím ich bolo viac, tým lepšie a text sa mo-

Foto archív autora

Básnické se(r)very

Peter Prokopec hol dostať do rebríčkov, kde bol viac na očiach. Na portáloch niekedy fungovali aj redakcie ‒ tie pozostávali z redaktoriek a redaktorov, ktorí istým spôsobom preukázali svoje literárne kvality, presnejšie dokázali o nich presvedčiť ostatných. Ich práca spočívala v zlepšovaní umeleckého obsahu ‒ či už formou fundovanejších komentárov, alebo selekciou zaujímavých počinov. Celé to môže znieť ako hra, ktorú netreba brať vážne. Ale v rámci týchto komunít sa pohybovalo alebo pohybuje viacero mien, ktoré sú dnes súčasťou literárnej scény ‒ napríklad držiteľ Ceny Jiřího Ortena Jonáš Hájek alebo laureáti Magnesia Litera za poezii Jakub Řehák a Ladislav Zedník, zo Slovenska Pavol Garan, ktorý získal prémiu Ceny Ivana Kraska. Každý z nich preniesol svoje básne z internetových linkov na papier. Pocit, keď v rukách držíte vlastnú knihu, má euforický charakter. Pamätám si, že svoje Nullae som prvýkrát držal v rukách po tom, čo som ju našiel v polici u Jána Púčeka. Predtým sa veľkou mierou pričinil o jej vydanie a odviedol aj redakčnú prácu. Zavolal ma na kávu a kým ju varil, akoby mimochodom mi povedal, aby som sa pozrel do knižnice. Neuvidel som ju hneď, bola útla, a teda ľahko prehliadnuteľná. Ale potom som sa tešil. Samozrejme ‒ neskôr som získal o čosi triezvejší pohľad. Ale kniha zostala. A to je veľký rozdiel oproti literárnym serverom. Tie nepriamo podporujú ilúziu, že je možné začínať opäť a opäť. Každý profil má k dispozícii funkciu odstránenia publikovaných diel. Osobne som ju využil mnohokrát. Postup bol nasledovný: prihlásil som sa, uverejnil som básne (množstvo kolísalo), nadobudol som pocit, že to nikam nevedie, zbavil som sa svojho konta, dal som si na chvíľu pauzu, začalo mi to chýbať, vytvoril som si nový nick, prihlásil som sa… a tak dookola. Myslím, že je dobré, že to, k čomu som smeroval, ma teraz v istom zmysle zväzuje. Naučiť sa žiť s tým, kým človek podľa svojich predstáv bude, je ľahké. Naučiť sa žiť s tým, kým človek bol, je oveľa ťažšie. Ale bez juhu by nebolo ani severu, takže sa nesťažujem. Nedávno mi prišiel e-mail, v ktorom sa písalo, že pred niekoľkými rokmi som na jeden z týchto webov prispieval. Ako potvrdenie bol pripojený odkaz na moju stránku s otázkou, či sa nechcem vrátiť (ak by som si v tej chvíli chcel o sebe začať veľa namýšľať, na konci sa nachádzala jasná informácia: tento e-mail byl generován automaticky, neodpovídejte naň). Preklikol som sa na svoj zabudnutý profil (našťastie nebolo požadované heslo), kurzorom som prešiel na riadok smazat autora, označil som ano a prečítal si: požadovaný záznam nenalezen. Aj juh má svoju hranicu.


x x x 11

Him, Marriage series, 2013


12

Slovenská poetka a prekladateľka Mila Haugová zanecháva už dlhý čas nezmazateľnú stopu v slovenskej poézii a od deväťdesiatych rokov 20. storočia čitateľom predstavuje koncept prepojeného vedomia jedinečnej a univerzálnej ženy, ktorý pravidelne sprítomňuje v básnických knihách. Naposledy v autorských zbierkach canti...amore (2015), Srna pozerajúca na Polárku (2016) a Rastlina za ohradou sna (2017).

Foto archív red.

Mila Haugová Errata 1 – 10 Errata 1 Krásne veľké zlyhania proti Nebu nemáme ospravedlnenia : okraj obrovského platana nahnutý nad riekou : vták padajúci k zemi ako kameň zenit : západ slnka rýchlo miznúci s tieňmi : otvorím zásuvku : opravím niekoľko slov z miznúcich viet chcem byť odpustením Errata 2 Sme sa znova stretli... narazili slovom o slovo Synergia na neuveriteľnú vzdialenosť : telo si žiada iné telo za sedem rokov nezabudla ani jedna bunka súcit s telom (zvetraná pokožka) oprava : platinový vejár vrások : to čo už nemôže zažiariť je pod tým


# n ové b á s n e

13

Errata 3 viem sa premeniť na katedrálu (vo sne) si ty socha na dne mora pripevnená chaluhami viem čo cíti zranené zviera (chveje sa pod mojou rukou) horúce zranené (ako pohlavie po milovaní) synergia (značkovanie vpálením hlboko do hodvábnych srstí bielych žrebcov) tvoje úplne šedivé vlasy na šiji (hranica s chrbticou) vydržíš ležať vedľa mňa nahý a nedotkneš sa ma (úzkosť chýbania) oprava: zastihnú ho lúky smrti nepodarilo sa nám dostať zvieratá na svoju stranu zabrániť miznutiu anjelov Errata 4 Rozsvecovanie slov v tme (dom plný nočných motýľov) Nikde nie si v bezpečí: Nepopierateľne milovať (more ako hodváb) tvoje telo Duša niekedy odchádza ako pes ktorý ujde z dvora Proti smrti len písanie Errata 5 Liturgia práce Liturgia milovania na oltári (obeť sa nás zrieka) Sme os svojho sveta glyf serpentíny pamäti Závan božieho dychu vôňa fialky ostrý uhol pohľadu písanie ako ešte jedno telo Pani Ramsayová neodíde k majáku nedopletie pančuchu synovi strážcu majáka dozvieme sa neskôr že náhle zomrela kto svoje slová podopiera všetkým tým čím je


14

m i la h a u g o v á

Errata 6 Zvieracie duše predkov sa zjavujú V nepremožiteľnosti dieťaťa V priestornosti toho istého pohybu rukou Ako akoby Akoby navždy putujúce Mysliace srdce v čistom trvaní posvätne Errata 7 Neprítomná spiaca duša Dvojitá scéna písania (tu a tam) Zememeračka v hustej hmle Pás (okraj lesa) oprava : jeho lem jemné lišajníky na severnej strane určujú (teraz) pre mňa jediný smer Navždy spať s modrou líškou v snehovom záveji Errata 8 Nech už nikto nezomrie Hovorím do tvojho zraneného hlasu Hovorím do depozitu snov Tváre jedna za druhou jedna za druhou Pochodujú zo sna do sna Kyrie eleison Errata 9 V rovnom labyrinte zablúdim osamotené dieťa (seba) Errata 10 Vo všetkom je trhlina cez ňu prichádza Boh : svetlo pod privreté viečka dňa

Básne z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.


# n ovĂŠ b ĂĄ s n e

15

Calling upon, Dance series, 2015


16

Slovenská poetka, prekladateľka a filmová teoretička Mária Ferenčuhová (1975) je autorkou štyroch básnických zbierok Skryté titulky (2003), Princíp neistoty (2008), Ohrozený druh (2012), Imunita (2016) a v roku 2020 jej v knižnej edícii časopisu Vlna vychádza zbierka Černozem, z ktorej prinášame „živ(eln)ú“ ukážku.

Mária Ferenčuhová Pootvorenými dverami

Najkratší rozhovor Jána Gavuru s poetkou Máriou Ferenčuhovou JG: V tvojej poézii čítam zázrak života: okamih, keď sa anorganické mení na organické, chemické zlúčeniny na bielkoviny, kde je už iba na krok k živému organizmu. Uvedomuješ si svoju fascináciu prvotnou matériou? MF: Teraz, keď je už kniha hotová, sa to nedá nevnímať. Černozem sa začína veľkým treskom a končí premenou mŕtvych častí kedysi živej hmoty na pôdu. Človek sa až zľakne takého záberu. Ale veľmi dlho som nevedela, čo to vlastne robím, čoho sa chcem dotknúť, keď sa pri písaní nechávam neobratne unášať abstraktným priestorom, a zároveň nástojčivo hľadám čosi hmatateľné. JG: Vzduch, slnko, voda, pôda sú živly (opäť slovo spojené so životom), ktoré nemajú tvár ani hlas, ale v tvojej poézii majú ľudské črty. V tejto chvíli ešte neviem, či je to pohyb od živlu k človeku, alebo naopak. Prezradíš, odkiaľ tvoja básnická predstava prichádza a kam smeruje? MF: Zrejme je to obojsmerné prúdenie. Keď som v roku 2015 začala túto knihu písať, domnievala som sa, že bude o smrti. Dva roky som sa jej bála, až kým som si neuvedomila, že je naopak – ako vravíš – živá, ba živelná a má v sebe čosi takmer až na úrovni zaklínadla. Prvá časť má však ešte čudne pomalú, meditatívnu formu: hľadala som jazyk aj tvar, mám dojem, že som sa učila nanovo písať. A potom prišli básne plné ľudí, básne – amoky, energie, s ktorými som sa musela naučiť pracovať, aby som sa v závere mohla opäť stiahnuť do úzadia. JG: Podľa tejto prolegomeny k básnickej zbierke Černozem sa stávaš „ontologickou“ poetkou ‒ s básňami vznikajú nové entity. Aj napriek tomu, že sa v básňach objavuje gramatická prvá osoba, nie je isté, že je to empirický či lyrický subjekt. Kde presne je tvoje miesto v tele básne? Napísala si to tak, že ty ako tvorca môžeš byť vlastne kdekoľvek. MF: Presne tak. Kdekoľvek – a napokon nikde.


# n o v é b á s n e 17

Prolegomena k Černozemi zdroj som čoraz vzácnejšia hustejšia nasýtená zmyslom v nehybnosti pestované ruky dlaňami opieram o stenu v záhrade oči o živý plot orgovány tienia tuje zvyšujú aciditu pôdy chitínové krovky vo vrchných vrstvách hliny spevňujú môj krok pod chodidlami spievajú zbory baktérií tikajú korene a znejú nerasty arzén šuchoce ešte tri týždne a svet vôkol mňa zhorí zrúti sa v rozochvenom vzduchu vyčkávam v papučiach vyšívaných zlatou nitkou lenže ty neprichádzaš darmo pálim strechy a zaplavujem mosty tiaž darmo po prúde púšťam lastovičie hniezda sejem som to najodpornejšie do trávy psiu srsť čo som v živote videl s obrovským palcom na nohe jediné šťastie: a studenou mastnou kožou ešte tri týždne vôbec sa nečudujem matke už len sto rokov že ma v zúfalstve zhodila na obrubník naďalej môžem byť rád že ma nevyhodila z okna pohybovala sa v najväčších výškach s hodvábnou stuhou na členku dennodenne vzlietala vznášala sa padala a silou vôle opäť stúpala nad oblaky závažie v bruchu – moja olovená lebka ju stiahla až na samé dno dnes je mäkká ako chlieb s riedkymi vlasmi a skleným pohľadom upretým na prázdnu natrčenú dlaň vďačná za čokoľvek veľkosť XXL topánky č. 44 jogurty po záruke staršie pečivo  


18

m á r i a fe re n č u h ová

sucho jediným výdychom rozmetám po okolí misy taniere džbány ocot obrusy zaprášené kvety knihy uteráky aj matrace vybijem neumyté okná rozryjem zem vytrhám ťa aj s koreňmi oblejem slinou a nechám zaschnúť natiahnem na kameň vysadím nad teba rozmarín a za horúcich nocí najdrahší budem ťa kropiť slzami

dosť zadrž dych otoč sa v južnom rohu izby ponor sa do ľadovej vody pokožku drhni do modra a potom opäť dýchaj ak chceš žiť s obrazmi čo sa ti preháňajú hlavou a nepýtajú sa ťa na názor radšej mlč toto je projekcia na vnútornú stranu čela toto je ostrie ktoré pretne tepnu mľasknutie rozrezaných svalov blato čo sa vlieva do rany obrazy v osamení: nikoho nepozývaj vráti sa ich menej utesni okná poopravuj plot nezdržia sa dlho nakoniec k tebe namiesto snov príde tvoja vlastná tvár

Básne z pripravovanej knihy Černozem z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.


Her, Relation series, 2013


20

Slovenská poetka a dramat(urg)ička Veronika Dianišková (1986) vydala tri básnické zbierky Labyrint okolo rúk (2006), Zlaté pávy sa rozpadnú na sneh (2014) a Správy z nedomovov (2017). Práve jej vyšla kniha pre deti Pirátske rozprávky a podľa nových veršov sa v dohľadnej budúcnosti dočkáme aj novej básnickej zbierky. Foto archív red.

Veronika Dianišková

Prieskum terénu básne Skellig Kostlivec sa schúlil do seba a nechal mi tu svoju tvár. Aj niekoľko tričiek, v jednom z nich sa mi v noci sníva o vode, v inom, že letím, ale ako vždy, len po istú hranicu. Hlasné, búrlivé šťastie sa rozložilo v tichom a tiché ustrnulo v garáži, ktorá len tak – tak, že ešte žije, pri pive a číne, v cudzích šatách. Veľmi často tam nechodievam, ale občas nakuknem, kto tam ešte dýcha.


# n o v é b á s n e 21

Ostal mi len kus mastného papiera Olej vytvára kvety a rozťahuje sa, žltne, len na určitých miestach, zato s istotou. Pri okne dýcham tichú trávu, žltý vzduch nebadane mení smer. Niekoľko dní sa napriek mojim prosbám vôbec nepohol. Na kredenci sa rozteká ryba, postupne bledne a slabne jej hlas, vypálila som poslednú žiarovku, čas svätojánskych mušiek je ohrozený, žiarovky preberajú moc, musím im pripravovať ryby a napájať ich vodou a tepom skládky, žiarovky cvakajú zubami až im na skle vyráža pot. Raz príde chvíľa, keď tvoje telo bude jedinou požehnanou tmou, ktorá mi ostane.


22

v e r o n i ka d i a n i š ko v á

Nebuď svetlo Strhla sa smršť a vzala nám dych. Keď si prelámala cestu do doliny, až na dno jazera, vrazila ho do zeme. Poštvala proti nám elektrické vedenie, opar z jedální, roztavené žezlá z múzeí. Zrútil sa na nás biely, nekonečný záblesk, biely, nekonečný deň, jaskyne zahučali a vyvrátili vnútro, drevo vzplanulo a z príbytkov utiekli vyplašené plchy. Plávaj vzduchom, plávaj...

Ten, kto ešte ostal vo vnútri Zaštrngali kľúče, vták pomaly obrátil hlavu. Prikladám ti ich na čelo, ale všetko dokopy tu už neudržím. To, čo sa dá, sa scvrklo na túto posteľ. Jež vyliezol z terária, obýva byt a hľadá, čo by zožral. Chladnička prestala vydávať zvuky, okná sa otvárajú iba dovnútra. Strecha sa dávno roztopila, jej trámy držia nad nami už len silou vôle. Koleso sa pohlo. Motýle prikryli sklo, ani sa nepohnú. Holub nič neuvidel včas, zosadol naslepo a zapotácal sa, zacítil hada.

Útek Z vedľajšej garsónky páchne olej a nad našou sa zosúva strop. Utečme! Sleduj, ako sa šíri prasklina! Zaveď ma znovu na púšť, udrž hviezdy vo vode! Piesok kvitne a kvitne noc a vzduch sa uvoľní zo svojich úzkych šiat!


23

Ruka na plafรณne, Incidentals series, 2012


24

Katarína Džunková (1987) je slovenská poetka, prozaička, esejistka, prekladateľka z nemeckého, anglického, ruského, francúzskeho, poľského, českého, srbského a perzského jazyka. Kritika zaradila jej debut Palica brata a palica slnka (2010) do monografie TOP 5 2010 medzi päť najpozoruhodnejších básnických zbierok publikovaných v danom roku. Získala zaňho prémiu Ceny Ivana Kraska a ocenenie Debut roka v čitateľskej ankete Knižnej revue. Po prozaickej knihe Eupalinova láska, ktorá bola v roku 2016 nominovaná na Cenu Jána Johanidesa, sa vrátila k poézii zbierkou Veterné mesto (2017). Jej lyrické cestopisné eseje vyšli knižne roku 2019 pod názvom Pútnické impresie Európou a Ruskom.

Foto archív autorky

Katarína Džunková Dejiny prírody a iné básne Téma Až tak objímem, že začnem zápasiť a budem sa približovať tým, že cúvam. Mojím mostom cez rieku je bič a mojím hnevom je láska. Tak to, čo milujem, zmení sa na prekážku a prekážka bude napokon milovanou. Z večného zápasu vyvstáva obraz, búrka sa posmieva pokoju vôd. A ja milujem, milujem vypálenú trávu. Priepasť mi uhranie. Až tam siaha láska? Alebo v zvrátenom zápase všetko sa stavia na nohy a ja volám vlastným hlasom, keď Boh ma objíma, a ja zápasím, dáva mi pokoj, a ja búrku žnem, útekom sa vraciam, rozbitím lepím, kajám sa k hriechu, odpúšťam k hnevu, mlčaním píšem, písaním mlčím, a zápasím tak, že ranou prenikám k jadru a zápasím tak, že v hĺbke milujem.


# n o v é b á s n e 25

Týždeň Pobežím míle, preskočím ploty, nebesia strhnem, obnovím zem... Tisíckrát rozvírim zášť od dobroty, zbúram i postavím pod heslom – nevládzem. Tisíckrát sa ti vzdialim, rovnaká i iná, ubehne hodina, a u mňa celý vek. Raz bude po všetkom, čo pripomína čakanie zjari a ticho z výčitiek. Za týždeň prejdú dejiny a kameň na kameni vraj nezostane z obzoru, kde kvitol modrý sad, kde slnko chcelo bdieť nad zastavením, aby plášť z tieňov smel stromom ovísať. Týždeň sa končí. Priepasť sa poddá. Búrka sa zahladí v zámlkách z viet. Všetko sa zmenilo. Bola len voda. O týždeň Adam už miloval svet.

Ľudská komédia V debate nad perejou rieky ma zranil človek a v chodbách pretkaných svetlom ma povzbudil človek a v správach z novín už nešuštiacich sadzou mi ublížil človek a v pošte dávno opustenej holubmi ma naradoval človek. V lúčoch ponechaných za matnou dlaňou skiel ma ponížil človek a s rubínom jablka na truhlici stola ma zasýtil človek, v túžbe po milujúcom srdci mi vzal všetku nádej človek a v úzkosti rozpálenej búraním mi dal pevnú nádej človek. Dívam sa do nebies, kde mesto prevyšuje chrám a zo striech kríž na líca vrhá tieň, kde zosnul raz Boh – človek. A zas sa dívam na nebo, kam odchádzame bez stôp a v nespasených kvetoch jabloní v žiarivú večnosť vstupuje omilostený človek.

Vyhnaným z raja Odpočívajte, zvieratá – pracovali ste dosť, vyhnané do sveta, čo odráža sa v pote tváre a kde vlk neleží vedno s jahniatkom a choré gaštany len v letmom lete spomenú si na raj. Odpočívajte, zvieratá, zajedno s plevami z raja, nad tichou trávou, čo prijala ľudskú tvár, až sa k nej nakloním, ako ponáram sa k ružiam poprosiac o vôňu, čo aj tak vyprchá do letného vetra. Odpočívajte, zvieratá, a pokyňte i stromom, nech si tiež oddýchnu, pilné od nepamäti vydychujú život, hoci ho bolo nadostač i v raji, kde zrná pšenice hľadali ľudské ruky, až zo smútku stvoria umenie, keď dorábajú chlieb.


26

ka t a r í n a d ž u n ko v á

Dejiny prírody Zvieratá žijú v prvom storočí. Zdáva sa – v prírode nieto dejín. Povedz mi, žlna, ako sa vyvinul tvoj rod a pavúk putujúci na striebornom vlase nech taktiež vypovie o nových ideách. Povedz mi, jurička, už inak meriaš rok? Hrdličkám pozdáva sa isto nová móda a nové melódie hrkútajú holuby, alebo aj v mestách zostalo všetko po starom? Odpovedz, babôčka, ty ešte veríš v kráľov? A podľa červienky len včera bičovali Krista. Z ďalekých krajín prilieta sťahovavý sokol, bratia mu krúžia nad stepou, keď tadiaľ cvála chán. Prevravte, jablone, je vám tu ťažko žiť? Ach, kone, rozpovedzte zážitky zo zákopov. Ste stále rovnaké, hoci sa zmenil čas. Dubiny, vypovedzte tajomstvá revolúcií. Smrečiny, prezraďte, koho ste skrývali. Hron, ty ešte veríš v Marka Aurélia? V akom storočí žijete, slivone, kvety vám opadali k stredomorským brehom. A pripojte sa aj vy, medvede! Žijete v praveku. Ako sa zmenil človek? V čo veríte, keď cítiť jeho pach a keď slnko hľadí, ako sa pokoleniam menia tváre, alebo nemenia, to len nerasty spia sladko v zemi ako v dobe bronzovej a železo netuší, že bude zbraňou a zvery ešte žijú v dávnom raji.


r u b r i ka 27

No title, Dance series, 2015


28

štúdia

Jakub Souček Smútok z víťazstva Je príznačné, že úvodná báseň z debutovej zbierky Pavla Kotrlu (1974), Prstem na sklo rybám (2013), tematizuje Arktídu. Lyrický subjekt uniká do nehostinného priestoru, aby sa vzdialil od modernej civilizácie, izoluje sa tak od disfunkčných interpersonálnych vzťahov a ťaživej minulosti. Prežíva na elementárnej úrovni bytia, napĺňajú sa len jeho inštinktívne potreby. Ľudí nahradzujú prírodné živly, domáce prostredie vytláča neznáma krajina. Muž sa stane pozorovateľom vonkajšej reality, je uväznený v katatonickom stave, ktorý rezultuje z jeho narušenej psychiky a neschopnosti pristúpiť k životu aktívne: „Na týdny se zahaluje do sněhových orkánů / Obklopuje se vodou. Ta voda říká si led.“ (Kotrla, 2013, s. 7). Statickosť lyrického subjektu asociuje i zvolená forma básne, perspektíva tretej osoby umocňuje dištanciu medzi mužom a skutočnosťou. Zároveň sa pozorovateľ mení na objekt pozorovania, na rybu vhodenú do akvária. Stiesnený medzi štyrmi sklenenými stenami objavuje zákutia priestoru medzi umelými kameňmi a okrasnými rastlinami, čoraz naliehavejšie si uvedomuje vlastnú samotu. Zmenil sa na podvodného živočícha a komunikovať s človekom tak nemôže, je napoly mŕtvy a napoly živý, je súčasne pri vedomí i spiaci, je liminálnou existenciou: „A tak rozdělí ti slova v šumot, až od úst ti / je odervou a mezi písky sněhu je zahrabou. Že kdo / zde promluvil němý odcházívá.“ (tamže, s. 7). Už v básni Co se skrývá v Arktidě? badať lyricko-epické zameranie Kotrlovej poézie. V texte dominujú motívy cesty a transformácie lyrického subjektu, ktoré evokujú dobrodružnú či dokonca magickorealistickú poetiku. V tomto zmysle je symptomatický i dôraz na orálnosť – „Říka se a považuje se za pravdu“ (tamže). Relativita Kotrlovho poetického vyjadrenia konotuje s mytologickým rozmerom v kreovaní fiktívneho sveta. Napriek prítomnosti viacerých epických dominánt možno pociťovanú epickosť vyhodnotiť skôr ako formálnu črtu básne. Z hľadiska významu či rozvíjania konfliktu Kotrlova poézia konverguje k lyrickosti, je emocionálnou, spontánnou a sugestívnou správou o individuálnom bytí. Príklon k epickosti tiež prispieva k ukotveniu jednotlivca

v civilizačnom kontexte, mytologickosť korešponduje s archetypálnosťou mužovej existencie. Podobne ako keď čítame príbehy z Odyseových ciest a extrahujeme z nich informácie o antickej spoločnosti, kultúre či spiritualite, tak i v Kotrlových textoch usúvzťažňujeme narativitu s univerzálnosťou prežívania lyrického subjektu a s tematizovaním problémov bytia v 21. storočí. Kontrast medzi epickosťou a lyrickosťou, racionalitou a iracionalitou, skutočnosťou a ideálmi definuje základné tenzie v Kotrlovej zbierke. Jednotlivé texty formujú básnické pásmo, v ktorom fantastické projekcie negujú nesprávne rozhodnutia lyrického subjektu a následné odcudzovanie sa od society. Dichotómia reality a snov sa objavuje už v úvodnej časti Kotrlovho pásma, a to prostredníctvom motívu detstva spojeného s túžbou po dobrodružstve a objavovaní nových krajín: „Když jsem byl malý / Nahlédal jsem / Do rozlehlých zahrad plných mlh“ (tamže, s. 8). Ani detský subjekt však necharakterizuje ľahkovážnosť či idylickosť, skúmanie neznámych svetov je poznačené negatívnymi asociáciami, tajomnosťou a neistotou. Po rozfúkaní hmiel nedochádza k radostnému rozuzleniu či katarzii, naopak, prostredie sa mení na ťaživejšie a melancholickejšie: „Když je vítr rozfoukal / Do povadlého listí a suchých větví“ (tamže). Zdá sa, že jedinou nádejou pre chlapca je nastúpiť na lode smerujúce na sever, prispôsobiť sa procesu ochladzovania civilizácie, splynúť s nehostinnosťou. K úniku z pochmúrnej reality však nedochádza. Chlapec – symbolicky znázorňujúci vývin od detstva k dospelosti – pozoruje lode zo svojej izby, sám nie je schopný vstúpiť na ich palubu. Sníva, no jeho sny sa vzďaľujú príliš rýchlo na to, aby sa mohli stať skutočnosťou: „Už jsou vidět jen špičky stožárů plujících v měsíci / Moře mým pokojem kolébá“ (tamže, s. 9). Fyzicky tak zostanú ukotvené v minulosti, no počas svojho vytrácania sa natrvalo pozmenili percepciu lyrického subjektu. Spomienky na pozitívne ozvláštnenú realitu sa konfrontujú s fádnym, nikdy nekončiacim mávaním plutiev v ťaživej prítomnosti. Motív nedosiahnuteľných snov významovo rozvíja i vertikalita námorníckej


š t ú d i a 29 symboliky. Loď akoby stúpala k výšinám, od trávy sa plaví k stromom, aby sa nakoniec vzniesla do vzduchu, pričom na dôkaz svojej púte zanecháva na zemi odtlačok z minulosti, pripomienku alternatívneho, pozitívnejšieho vývoja udalostí: „Odplula přes ploty / Zůstal po ní zčeřený vzduch / Vůně soli ve stromech / A na trávě / Pár bílých mušlí“ (tamže, s. 10). Dospievanie lyrického subjektu sa vyznačuje prechodom od fantazírovania k tematizovaniu interpersonálnych vzťahov, zdanlivo fatické oslovenie „Miláčku“ (tamže, s. 11) je zlomovou pasážou pre dekódovanie sémantiky zbierky. Do textu explicitne vstupuje personálna rovina, ktorej sa podriaďujú predošlé univerzálne až mytologické obrazy. Túto romantickú líniu možno usúvzťažniť s fantastickou a idealistickou atmosférou z predchádzajúcich básní. Prelínanie jednotlivých časových rovín ohraničuje túžba po žene. Samota lyrického subjektu nie je len správou o stave deemocionalizovanej, postmodernej spoločnosti, nadobúda intímny rozmer, je autentická vo svojej tragickosti: „Ten tichý a vzdálený břeh / Na něm jsme se milovali / Zatímco loď už nabírala bláto / A nebylo jak dostat se zpět“ (tamže, s. 14). Do tohto kontextu vhodne vstupuje motív rybích tiel, ktorý subtílne, cez farebný kontrast, poukazuje na komplexnosť bytia: „Lesk rybích těl / Dává moři světlo / Dává stíny“ (tamže, s. 15). Uväznenie rýb pod ľadovou pokrývkou reflektuje izoláciu lyrického subjektu v známom prostredí. Následné stíšenie básne možno interpretovať ako útlm mužovej existencie či jeho uvrhnutie do ničoty: „Najednou ještě větší ticho rozlehne se / A vlny zase utichnou“ (tamže). Báseň Kde se skrýva led potvrdzuje túto nihilistickú sémantickú rovinu i formálnym experimentom, prázdnou stranou. Podobne i význam textu Záchranný člun transparentne smeruje k pesimizmu, zúfalosti a nenávratnosti dobrých čias: „Zdá se / Že tu není / A nikdy nebude / Záchranný člun“ (tamže, s. 22). Z obrazu fiktívneho sveta sa vytráca farba, dni sa zlievajú do jednotvárnej, čiernobielej masy, vnútorný život lyrického subjektu charakterizuje stereotyp a stagnácia. Dominujú statické motívy, lyrický subjekt rezignuje na to, aby zmenil nepriaznivú realitu, skôr sa učí, ako možno novej situácii privyknúť. Muž upadá do letargie: „Zavři rozšířené oči / Kolébat nech se na vlnách“ (tamže, s. 26). Dobrodružná plavba z detstva sa mení na výjazdy do najbližšej krčmy, bájnu loď so

snovým nákladom nahrádza rozpadnutý bicykel či motorka, majestátne majáky vystrieda elektrické osvetlenie. Lyrický subjekt si naplno uvedomí, že ideály stroskotali v realite, strata najbližšej osoby konotuje s vedomím vlastnej nahraditeľnosti: „Spíš v daleké zemi / Někdo jiný poslouchá tvé dýchání“ (tamže, s. 37). Motív prázdnoty sa stupňuje, už nekorešponduje len so spomienkami či chvíľkovým emocionálnym stavom, ale zasahuje i fyzický priestor. Ani v spánku alebo v snoch nie je možné nájsť útechu, mužovo bytie determinuje samota a bezvýchodiskovosť: „Dům je prázdný spánkem / Je tu jen moje nespavost a pozdní noc a dech spících“ (tamže, s. 39). Túžbu po návrate k starej realite a k mladosti neguje motív ľúbostného trojuholníka, implicitne prepojený s uvedomením si vlastnej viny: „Dva / Dva jsou málo na dalekou plavbu“ (tamže, s. 41). Konfrontácia so strachom opäť nadobúda archetypálno-mytologické rozmery, podobne ako keď lyrický subjekt ako malý chlapec pozoroval unikajúce lode v mesačnom svite. Strach z neznáma podmieňuje bezvýsledné úsilie o revitalizáciu známej reality, o potlačenie démonov vystupujúcich z pradávnych máp. Vytvára sa paralela s postavou Noema, biblická alúzia slúži na umocnenie mužových útrap: „Moře se ztrácelo pod nohama / Nikde žádná opora / Vedle unavený Noe už plaval sedmý den“ (tamže, s. 46). Zároveň sa tu prehodnocuje význam druhej šance pre ľudstvo. V novom svete lyrického subjektu namiesto odhodlanosti či nádeje dominuje únava, vyčerpanie a bolesť z prežitých skúseností. Stotožnenie sa s tragickou realitou badať predovšetkým v záverečnej časti Kotrlovej debutovej zbierky. Odyseov návrat na Itaku tu nemá hrdinský šťastný koniec, motív prístavu nekorešponduje s domovinou či bezpečím, ale s vnímaním ničoty ako vlastnej podstaty. Sny a fantastické projekcie nemajú v takomto nastavení reality žiadne miesto, dobrodružné eposy sa transformujú na žalmické zápisky: „Zapochyboval jsem o světě / Skutcích statečného Sindibáda / Co to se mnou je?“ (tamže, s. 57). Lyrický subjekt sa stráca vo vlastnej identite a vo svojej bezmocnosti sa stáva človekom miliónom, tápajúcim po intímnom kontakte ako ryba v sklenenom bludisku: „Pohlédni do mne / Na dno krve slasti / Pohlédni a zoufej si! / A zemři!“ (tamže, s. 58). Motív labyrintu je centrálnym prvkom i v druhej zbierke Pavla Kotrlu, Mírný severní (2019).


30

Ukazuje sa to už v básni Válečné území, kde sa v priestore detskej izby prepája hra a strach, známe a neznáme, detské a dospelé: „Škvírami v dřevěné podlaze / Vkrádá se strach / Za každým rohem dětského pokoje“ (Kotrla, 2019, s. 9). Vojna na území detí korešponduje s disfunkčnými až traumatizujúcimi interpersonálnymi vzťahmi z debutovej zbierky, nevinná zábava s plastovou armádou sa mení na zdroj melanchólie a hrôzy. Potvrdzuje to i dynamika textu, kontrastujúca s detskou percepciou. V závere textu prevládajú statické motívy a nehybnosť, ktorá síce konotuje s neživými figúrkami vojakov, no v kontexte detskej hry evokuje ťaživú, takmer predsmrtnú atmosféru: „Válka na nehybných pozicích“ (tamže, s. 9). Implementácia detského subjektu do Kotrlových básní nadobúda apokalyptické rozmery v texte Po povodních. Subtílnu tragiku z autorovho debutu nahrádza explicitnosť až melodramatickosť: „Omývali mezi kořeny a větvemi vrby / Do vody hozené nepotřebné tělo nemluvněte“ (tamže, s. 10). Možno uvažovať o funkčnosti poetiky estetického šoku, báseň totiž smeruje ku kontrastu medzi domácim a cudzím prostredím príliš transparentne. Týmto konštatovaním však nechcem spochybňovať posun sémantiky k apokalyptickosti, ten priamo nadväzuje na záver zbierky Prstem na sklo rybám a potvrdzuje neschopnosť lyrického subjektu vyjsť z nihilistického bludiska. O tom, že obe Kotrlove zbierky vytvárajú jedno básnické pásmo, čitateľa presviedča i podobné spracovanie intímno-personálnej témy. Ako som už demonštroval v príklade s apokalyptickými motívmi, v zbierke Mírný severní je tragika lyrického subjektu ukotvená explicitnejšie. Nemožno tak uvažovať o tenzii medzi snami a skutočnosťou, fantastické projekcie absentujú, dochádza k rozkladu reality na všetkých rovinách mužovho bytia. Lyrický subjekt stráca kontrolu nad vlastným životom, je pešiakom, ktorého ovládajú cudzie sily. Je automatom bez vedomia, každodenne opakuje rovnakú sériu činností. Je storočným starcom, hľadí do minulosti, aby z nej dekonštruoval záblesk pozitívnej budúcnosti. Ubytoval sa na ostrove ticha, v nekomunikatívnej domácnosti, bez možnosti reklamácie: „Tichá domácnost i po telefonu“ (tamže, s. 12). Zostáva rybou za sklom, materiál akvária sa však zmenil z priehľadného na čierny, prerušilo sa vizuálne spojenie so svetom: „Černý led / Pokrývá břeh / Stal se mým pobřežím“ (tamže, s. 17).

štúdia

V tejto izolácii nemožno nepociťovať depresiu, pohľad k výšinám nahrádza pachtenie sa v bahne, lode plaviace sa k obzoru zastupuje prerážanie podzemných chodieb. Lyrický subjekt sa uzatvára do vlastného vnútra a jeho démoni sa tak môžu naplno prejaviť. Nemohúcnosť lyrického subjektu sa prejavuje i v transformácii roly pozorovateľa v porovnaní s debutovou zbierkou. Pohľad spoza okenného skla vystrieda fotografická perspektíva, charakteristická svojou neosobnosťou a fragmentárnosťou. Vonkajšia realita je pokrivená, pôsobí neorganicky, akoby bola rozložená a znovu poskladaná nešikovným konštruktérom: „Uřezané ptačí nohy / Uřezaná střecha protějšího domu / Ze které se už odlupuje věčnost / Uřezaná jarní obloha“ (tamže, s. 19). Svet prestal byť kompletný, je odrazom narušenej psychiky lyrického subjektu. Rozvrátenie reality potvrdzuje i zmenené tematizovanie času, a to predovšetkým prostredníctvom jednotvárnosti a stereotypu: „Opakuje se to / Zas a zas / Do ticha padá noc“ (tamže, s. 20). V zbierke Mírný severní nepozorujeme len patologickosť lyrického subjektu, tragika tu má globálny rozmer. Kotrla naďalej rozvíja apokalyptickú sémantiku, úpadok jednotlivca (a metonymicky i celej civilizácie) zachytáva cez dichotómiu prírodného a ľudského princípu. Rozklad civilizácie symbolicky znázorňuje bujnejúca príroda, drevený domček s preborenou strechou či kosti strážnika. Tragika je inherentnou súčasťou prírodných vzťahov: „Motýl přepůlený psími zuby / Dotikává“ (tamže, s. 24). Roztrhnuté motýlie telo je zhrnutím možností lyrického subjektu. Efekt motýlích krídel a budúcnosť tvorenú nespočetnými alternatívami vylučujú vonkajšie činitele. Psie zuby redukujú mužovo prežívanie na nulovú existenciu, mimo hraníc priestoru a času, medzi stenami vlastného tela. Bytie lyrického subjektu definuje čakanie na koniec, podobne ako to bolo v závere Kotrlovho debutu: „Vlny si pohazovali s mým tělem na svých hřbetech / (...) / Plazení vln bylo stále hladovější. / (...) / A tušil jsem konec tohoto dobrodružství.“ (Kotrla, 2013, s. 31). V záverečných dvoch častiach druhej Kotrlovej zbierky opäť badať príklon k transparentnosti poetického vyjadrenia, čo súvisí s explicitnejším tematizovaním mužsko-ženských vzťahov. Napriek tomu i tu možno nájsť sugestívne opisy mužovho psychického stavu: „Můžeš se zamilovat do řidičky


š t ú d i a 31 autobusu / Prožít dlouho odkládanou rozkoš z jiné ženy / Je to jen další zpráva z boje / O smutku z vítězství“ (tamže, s. 49). Kotrla je esteticky presvedčivejší v implicitných obrazoch, posun k explicitnosti sa totiž často spája s prvoplánovosťou, melodramatickosťou či dokonca pátosom. Napokon už z lyrickej (intímnej) podstaty Kotrlovej poézie plynie, že keď útrapy lyrického subjektu dosahujú apokalyptické rozmery a sú proroctvami pre celé ľudstvo, nepôsobia natoľko organicky ako modelovanie personálno-spirituálnej roviny. V nadväznosti na predchádzajúcu citáciu možno konštatovať, že Kotrlova poézia je správou o smútku z víťazstva. Lyrický subjekt je moderný človek, vzdelaný a uvedomujúci si svoju bezvýznamnosť. Vedie stereotypný život, po sérii sklamaní a nesprávnych volieb sa zmenil na mechanickú, li-

minálnu existenciu, ukotvenú na hranici medzi životom a smrťou, fantáziou a realitou, fyzickosťou a spiritualitou, prírodou a civilizáciou, komunikáciou a tichom. Pozoruje svet cez okno so zašpineným sklom, vníma stratené ideály a nenaplnené dobrodružstvá, chápe, že loď s nákladom snov dávno odplávala. Túži po tom, aby sa stal vtákom, no rozumie tomu, že mágia sa zo sveta vytratila: „Střešním oknem / Pozoruji ptáky / Dlouhé hodiny / Prázdna“ (Kotrla, 2019, s. 57). Literatúra Kotrla, Pavel: Prstem na sklo rybám. Vsetín: Malina, 2013. Kotrla, Pavel: Mírný severní. Bystřička: Klenov, 2019.

Haze 3, Haze series, 2011


32

Slovenský prozaik a básnik Ján Mičko (1978) debutoval zbierkou próz Ako ustrážiť prítomnosť (2011), po ktorej zakrátko nasledovala ďalšia prozaická kniha Laterna magica (2013). Absolvent pedagogiky, filozofie a teológie sa zaoberá literatúrou magického realizmu a písaním krátkych próz, esejí, čŕt, básní a rozhlasových hier. V súčasnosti do tlače pripravuje román Asébia: 48 tisíc.

Foto archív autora

Ján Mičko b y ť a ko a i n é b á s n e aktuálna privykneš klamlivej chvíli večnej spojitosti duší ustráž samotu pred náklonnosťou ženy aby si si neuplietol bič a nerozplynul sa v inom

veľké široké e smäd sa píše úškrnom kladeným kolmo neurážaj pondelkové rána končiace v nedeľu veľkým širokým ten úškrn si zapamätá mätu nevädzu mäso a teba najmä


# n ové b á s n e

33

byť ako Dopíšeš a staneš sa neviditeľným v zabudnutom mikáde slabík budeš ako --H

zachráň aspoň sen práve si skúsil rozlomiť chvíľu aby sa opäť všetko začalo zachráň aspoň sen pretože potom nebude všetko inak

sen veľkého slona vzápätí skonal vzlyk manažéra večnosti predtým však nezabudol odistiť poistku pominuteľnosti aby napokon všetko zmietla moja žena

mejdin júessej (in 1929) viete víno vie urobiť svoje nedá sa nedotýkať krásnych žien keď muži otročia v amerických baniach

záverečná . dnes ktosi poznamenal . úspech nie je cieľ . lež vedľajší produkt . kde sa to odrazí?


34

Metamodernizmus

Foto archív red.

1: Preskakuje postmodernu a edituje modernu: to, že nachádza podstatu hodnôt ako Pravda, Láska, Krása a ďalších, spôsobuje, že poskytuje cestu pragmatického idealizmu, avšak jeho „veľkým plánom“ nie je ani prázdnota, ani dezilúzia, ani tradícia, ale tajomstvo prítomnosti, času a nadväznosti prítomnosti na budúcnosť, medzi ktorými sa rodia nové možnosti, súc inšpiráciou pre metamodernistov. 2: Platí pre spiritualitu rovnako ako pre umenie. Unikátne na ňom je, že eklekticizmus je nielen možný: je nutný a zároveň jednou z jeho vrcholových metód, pretože môže spájať kvas, ktorý vznikol zázračným, dlho očakávaným a hlbokým výdychom vojnového stavu von z ľudskej bytosti.

Ladislav Lipcsei 3: Smeruje k holistickosti, k spojeniu protikladov a ich vyvrcholeniu v novej, dosiaľ nevidenej podobe, ktorá spája experiment s tradíciou holistickým spôsobom, ktorého zásadným podkladom je mystická, mysteriózna romantická krása. Napätie Platónskeho metaxú, cesty medzi protikladmi, spôsobuje inšpiratívne stavy. Je to stred premeny rozprávkovej bytosti, oheň horiaceho fénixa. 4: Cestovanie medzi protikladmi vrcholí v ataraxii a taoistickom poznaní harmónie i divokosti života. Poznanie, ako filozofická hodnota, sa opäť štrukturalizuje bez postmoderny, a teda hľadá nové spôsoby, ako sa stať súčasťou sveta bez toho, aby diktovalo, no zároveň tak, aby mohlo fungovať ako jeho plnohodnotná súčasť: bez odoberania hodnôt a bez pridávania starých hodnôt, metamodernizmus vyvstáva z „výdychov“ spoločnosti, z toho, čo je čisté či očisťujúce, rastú a vytvárajú sa nové príbehy a paradigmy pragmatického idealizmu, ktorý očisťuje históriu jej znovuvyvolávaním z nezaťaženého, no empatického pohľadu. Očisťovacia funkcia znamená, že autorský subjekt na seba síce čiastočne a dočasne preberie hodnoty minulé, no vyrastie z nich. Metamoderna je teda skôr cesta, pri ktorej človek zvlieka a navlieka kožu minulosti ako na prehliadke, pri ktorej prežíva celé dejiny v jedinom živote. To súvisí aj so psychológiou a zmŕtvychvstaním sily kolektívneho nevedomia v príbehoch, psychospirituálnych krízach a umení. Znamená to teda, že metamoderný človek je vždy na večnom začiatku i na večnom konci, udržiavajúc celý svet medzi nimi a postupne ho spoznávajúc, ako súčasti vlastného tela či duše. Po tom, ako ho celý spozná, bude ho celý aj transcendovať, no bez toho, aby ho deštruoval a ničil: jednoducho ho posunie o ďalšiu úroveň na lepšiu verziu a tú pod ňou zanechá na mieste, aby mohla podliehať dobrovoľnému rozkladu či historickému účelu. 5: Normálnosť je ďalšia z jej najvyšších inštancií: normálnosť ako obyčajnosť, ktorá je posvätná vďaka tomu, na čo jej dejiny dnes dovoľujú hľadieť. Keď sa pred nami rozprestiera celý kozmos priestoročasu, na dne zostane z nás to obyčajné, čo prežije všetko: zdrojom našej obyčajnosti je totiž práve transcendencia lásky.


# n o v é b á s n e 35

Típí medveď s tetovaním na srsti sa nakloní nad listy a zje: tvoju hlavu, chlapče: tvoj nos a tvoje líca: červené líca ako javorové listy: zje ich a požuje: s láskou, s akou ťa rodila mať: s takou láskou ťa vyserie von: do čistého lesa: do čistého sveta: do čistej rieky: do čistého okna stvoreného z pohľadu nočných očí kuvika: milovať znamená hádzať perly do rieky a čakať na odpoveď pstruhov: milovať znamená všímať si značky v lese, červené stužky a kráčať na neviditeľnú horu: na skrytej hore čakajú domy zo slamy: kráčaš popri ľuďoch, ktorých už nikdy neuvidíš: na skrytej hore čaká voda čistá ako ústa Zeme: na skrytej hore čaká típí, v ktorom sa čosi stane: miloval si hory a hora milovala tvoju mladú smrť: tvoju mladú smrť zloženú zo zbytočných žolíkov a žaluďa, ktorý nič nemohol vedieť: no jemu si dal svoju moc a on vedel viac: no jemu si dal svoje putá a putá trhal na kusy vlastným okom: ponoriť sa do noci a vytiahnuť jej kôstku: držať ju medzi zubami ako pomätený tancujúci šaman ju hodiť do ohňa, rozoklaného svetlom bielym a červeným na kraji típí stojí býk väčší ako kozmos: býka musíš skrotiť skroť ho vlastnou smrťou: býka musíš skrotiť tak skroť ho vlastným kozmom: nasadni a odtrhni mu rohy: nasaď si ich a zabi nimi diabla aj s celým jeho divokým strachom a súžením pomalých ľudí, ktorí sú starí v sebe samých: ponor sa pod hladinu nekonečnej rieky a vylov z nej vlastnú hlavu: tú vysratú medveďom: tú z nej chyť pevne rukami diabla ju chyť: a polož ju na totem: a polož na totem: a tancuj tancom celých dejín: z ruky do úst, z ruky do úst, z úst do úst, z úst do úst: nekonečno hovorí veľmi, veľmi jasnou rečou: je jasná ako svetlo v tme: a hviezda na oblohe: a spánok pri ohni, ktorý blčí niekde ešte väčšmi, ako vedľa teba v tme: blčí niekde v tvojom zelenom srdci: zelenom ako skrytý les: v srdci plnom sveta: toho sveta, ktorý nechcel žiť jednotou stvorenou z mnohého: dnes na obed bude medvedie mäso: jeme sa navzájom: lebo od lásky túžime po tom druhom viac ako po jeho tele: tvoríme sa navzájom, lebo tvár odrazená v rieke videla všetky pohromy a všetky pokrmy: dnes: dnes večer: jedz: hora je svätá: jedz horu: jedz ju celú: jedz horu ako vlastný tieň: nanebovzatý tieň medzi tieňmi lovcov a rúk večnosti modliacich sa k jaskyniam: prilož ruku na drevo a vkĺzni do hmoty, ktorá spasila tento sedliacky svet: nikto sa nebude hrať: nikto sa nebude hrať bez dovolenia: ty len dovoľ: buď princom z počítačovej hry: buď len jedným lososom: buď len jednou cestou z mnohých: a otvor veko noci nech hviezdy bľačia a padajú do tvojich pokrmov kým ješ vlastnú tvár a medvedie tetovanie na svojich pleciach nos s výrazom plným medveďa nos: a nos ho všade, kam budeš musieť vtancovať: a keď vtancuješ: pohni pomaľovanou kostrou: dones prach z fénixových výletov: a získaj svoju vlastnú priazeň

Jadeit videl som kozmos, ako sa necháva viesť: do dráh vstupoval ako na posledné pomazanie pred vzkriesením čohosi nepomenovateľného: videl som kozmos vo všetkých farbách existencie: a stál som pevne ako jadeit pred jeho hrúbkou: stál som pevne ako najdrahší kameň Japonska pred jeho nostalgiou za barbarskými časmi: tento vesmír: táto noc: vstupuje do nás: do našich tiel: tento vesmír: táto moc: vstupuje do nás: do našich jaskýň: tento štýl, toto posvätenie: táto cesta: toto uznesenie: kráčajú s našimi znakmi pribitými k uniformným košeliam: kráčajú do noci a do dňa a od hora do dna vedia: že príde nový vesmír že príde s ním aj nový svet: pre teba a pre mňa: pre teba a pre mňa môj princ svetla: roznesieme do pohárov lupene ruží, ktorými stvoríme nové chute: nové sny: nové pokolenie bezstarostných detí: a noc bude snívať: a noc bude snívať: len s Duchmi lásky a suverenity: len s Duchmi nového dobra a nového zla: roznesieme: po nových svetoch roznesieme: a budeme opití: a budeme triezvi: sami v objatí: v objatí medzi novými šípkami: zo všetkých strán: do všetkých strán: na križovatky ktorými sa stali naše rodiny: drž ma: len ma pevne drž: uprostred oceánov chaosu ma pevne spútaj svojimi očami: vidím v nich Slnko: kráľ slnka v mojej hrudi: ty si to: ty si to: pobozkaj


36

la d i s la v l i p c s e i

ma na čelo: s tebou som: s tebou som: drž ma za ruky: oheň zapáľ: ty si to: to ty si to: láska mojich brehov: spánok mojich snov: ty si to: to ty: pery môjho tela: slovo môjho srdca: kráčaj: do plameňov kráčaj: nezranený: čistý: biely ako plameň: biely ako plameň v mojom tele: so mnou: s tebou: na novom kopci: zázraky: dívaj sa, sú zázraky: zázraky, že sme vstali z posledného tisícročia: sem k sebe: sem k sebe: k ohňu srdca: k ohňu celého posraného vesmíru: k ohňu všetkého: k ohňu našich dlaní: medzi sebou: medzi nami dvoma: s týmto chaosom v sebe: s týmto ohňom v sebe: teším sa z tvojich očí: hoci tu dole: tu dole vo svete: ich nemám: dodnes ich nemám: no snívam: snívam ako šialený: pre tvoje oči: pre tvoje pery: pre tvoje ústa snívam: snívam s očami otvorenými naširoko dokorán.

Topás veď je to celé len hra! nevidíš?: a smiala sa a smiala sa: smiala sa na mne: mne, veľkému idiotovi do xichtu: a ja som vedel: a vedel to zrazu fakt dobre: že je to len hra: ako som mohol toľko času tráviť na gej zoznamke a nevedieť: ako som mohol tak dlho písať básne a nepočuť: ako som mohol počúvať hudbu a nevedieť: že si len hra: moja hra: naša: naša hra: náš domov: náš svet: svet v objatí seba samého: svet v haďom oroborose: jesenné listy šuštia tajnú pieseň raja: boli sme tam: boli sme tam: osud ako karty na stole: rozhodený vo vlasoch: hrabal som sa v tvojich havraních vlasoch: nastokla si si vtáka a ošukala ma s vervou lásky: milovala si ženu, ktorou som dýchal svoje mužstvo: bola si so mnou všade, kde som sa hanbil kráčať dopredu: k ľuďom: k ľuďom: žena vo mne: muž mnou: obaja: v objatí vedia recitovať sonet bez veršov a rýmov: sonet, rozletený v tvojich havraních vlasoch, láska moja: v tvojich zuboch, v tvojich očiach: dýchať: dýchať a vydychovať oheň: mraky ohňa: keď som drakom: keď som príšerou: baziliskom spod kláštora: spod kláštora vyviera môj prameň: spod kláštora vyviera moje utrpenie: zabi ma: zabi ma už konečne: nechcem ďalej plávať sám: nechcem ďalej umierať tak zbytočne: ako vždy, ako vždy, ako vždy: bojovať so šialenstvom: o moment jasnej, neskaliteľnej pravdy: je ako vidieť nahého Boha: a konečne mu odmietnuť vylízať riť: a konečne len pokľaknúť: len pokľaknúť a cestovať: cestovať od Neho čo najďalej do Človeka: seba samého: ó ach Bože takú veľkú hru zanechať za sebou: taký veľký gambling hrať sám so sebou: a svetlo hľadať vo vlastnej jaskyni: necítiť ani strach, ani bolesť tak intenzívne: ako intenzívne milovať: a navždy láskou vyslobodzovať: akoby o nič nešlo: len o kúsok, o malý trblietavý topás skúsenosti: skúsenosti, s ktorou zvíťazíš: nad ISIS a terorizmom: nad počítačovými hrami: nad prejedaním: nad schizofrenikmi: nad tým všetkým: jediným pohľadom, jediným slovom: jedinou rozprávkou: ako zjesť jablko hriechu a predsa sa prebudiť: ako sa páriť na strome poznania a predsa dieťa odložiť vlkom: vlkom ktorí ho vychovajú: aby vyrástlo: na Boha v Človeku: na Človeka v Bohu: na dieťa s kolískou, ktorá je čiernou oblohou: je večnou oblohou: je samotou, kráľom snov: je nebesami: je divokým ópiom: je vojnou medzi miermi: je koncom a novým spevom: spevom Ilúvatara, spevom stvoriteľov, spevom milovníkov našich krehkých duší: našich krehkých duší: našich krehkých, ľadové vankúše vzduchu vydychujúcich, boľavých duší: stvorených pre jeden jediný dotyk v tme zimného večera: keď hviezdy zmrzli: vtedy začnem pracovať: keď sa hviezdy roztopia: vtedy začnem bojovať: a bojovať budem: a budem pre TEBA: more, ktoré opracúva svojich rybárov: hladina, ktorá češe vlastné vlasy: vlasy, ktoré splavujem: vlasy, po ktorých cestujem: stále vyššie: stále vyššie: Ďalej, ďalej než dovidia rodičia na svoje deti: ach, hlboko vo mne leží ohnisko: ktoré sa kedykoľvek môže rozpáliť: ktoré sa kedykoľvek vznieti: a podpáli všetko, čo som kedy budoval: len aby som vedel: čo z toho: čo z toho všetkého: bolo skutočne vybudované: a čo z toho: čo z toho všetkého: bola len lož lásky


r u b r i ka 37

Ba Face 1, Ba Faces series, 2016 – 2017


Milan Ladyka (1981) je dvojdomým autorom, ktorý svoju tvorivosť delí medzi výtvarné umenie a poéziu. Výtvarné diela vystavoval doma i v zahraničí (Praha, Paríž). Ako básnik uspel vo viacerých literárnych súťažiach (Literárny Zvolen, Literárna Senica Laca Novomeského, Múza, Zemplínske pero, Akademický Prešov a i.). Roku 2014 debutoval básnickou zbierkou s výrazným vizuálnym poňatím Studňa a iné veci. Žije v Ťahyni.

Foto archív autora

38

Milan Ladyka Futbal a iné básne Zvony Po ceste kostolík vláči brucho kotné. Je ticho, preto sa ústami nehreší. Čupne a na slivku skočí. Keď sa zotmie, skáčeme zvoniciam do reči. Už idú štedrejší, väčší, popolcoví. Tak jeden po druhom dokonal autobus. V tme, ktorá nikoho neosloví, si kostol brúsi kríž o konár.

Domov Rovina, len miestami popŕhlená žihľavou. Uprostred dedinka. Kľačí opásaná zásterou, poplátanou a nariasenou pluhmi. S jednou cestou vbok viedla druhou mňa k dvoru, ktorý na zeleno osvetlený hruškami už pomaly zhasínal. Otec ešte vzduchovkou odblšil vysoký orech a žienky motykami hnali slnko za plot.


# n ové b á s n e

39

Neprekročia Na slnku aj domy vrtia tieňmi, komínmi si prestanú liezť do vlasov a mávajú bielizňou. Biele ako stena, jeden k druhému neprekročia cestu. Plačú do odkvapov, keď sa z neba púšťa sivá. V jednom piští noc a chodník sa drobí. V ďalšom akoby naposledy vydýchlo. Každý dom u niekoho býva.

Studňa Slnko s vyrazenými špicami vŕzga vo vidlici od bicykla. Vyťahuješ vedrá zo studne. Je od nej hlboký výhľad a zaokrúhlená voda. Nejedna vývrtka lúča by sa zlomila. Rovnako z nej ani nevyklopíš ten valček usadenej tmy.

Futbal S výkopom slnka sa obrátia koberce v ihriská. Ja a ty, bez kolektívneho poňatia mlčíme s odstupom penalty. Od brvna zárubne vrháš tieň – harcovník formátu Šestáka. Pre teba tisíckrát som už tie svalové zranenia oplakal. Čo srdce na krídle zaváži? Až hrniec v kuchyni odpíska poludnie, tak slnko v baráži kopnem späť doprostred ihriska.


40

Miroslav Búran (1978) sa venuje písaniu poézie, prózy a piesňových textov. Oceňovaný autor literárnych súťaží na Slovensku a v priľahlom okolí debutoval roku 2010 zbierkami básní PODOBY a Štyri ruky života, neskôr svoje básne publikoval v spoločnej ikarovskej antológii Sólo pre 9 hlasov (2011) a postupne pribudli ďalšie knihy próz i poézie. Medzi poslednými to bola zbierka básní V hluchom svete (2016) a próza Väzenie Dúfať (2019).

Foto archív autora

Miroslav Búran Purgatorium a iné básne V stene býva čudná žena pozoruje ma keď spím jem močím má sivé oči a sivé prsia nesmeje sa iba lačno dýcha


# n ové b á s n e

41

Purgatorium Stará žena s mladými očami ohýba svet neverí na južný vietor v ústach jej škrípe prach a v ušiach šumí samota objatie páli očistec zbúrali

My Koľko umelých detí musíme splodiť aby sme nevyhynuli? dve ženy a dvaja muži sa hnevajú na boha život je dar život je láska život je boh a boh sme my

Vo sne sa mi vraciaš ako loď ktorú pohltila noc plávame spolu po pevnine nie je tu nik iba ty a ja a náš mŕtvy obraz


42

h o r ké b y l i n y a i n é b á s n e aurora slnko ako citrónová zmrzlina sa ti zarezáva do dlaní omotávajú ťa nitky chceš ich roztrhnúť elektrizuješ ovzdušie horúcejšie než zemské jadro si pálivejšia ako čili

Marek Jaroš (2002) študuje na obchodnej akadémii a umeleckej tvorbe sa venuje necelé tri roky. Je laureátom viacerých literárnych súťaží (Poetická Ľubovňa, Literárny Kežmarok, Medziriadky a i.) a venuje sa i umeleckému prednesu. Rád číta, pozerá filmy a miluje svoje rodné mesto – Starú Ľubovňu.

už sa nezdráhaj svetlu dúha rozkvitni žiarivé spektrum sa v tebe zahniezdi si v nedosiahnuteľných sférach no ja sa aj tak vyšplhám len jeden dotyk hebkej pokožky a nastane mier

Marek Jaroš filmová repríza (výber) I. vietor je najlepší inštruktor pralesa masíruje mi päty pokrútené ruky sa napli zapraskalo v horskom pásme II. mesiac krváca do okna dokedy budem zdvíhať nevedomé úsmevy ponad plece vstrebávam svetlo čo ti od úst odpadne


# n ové b á s n e III. koľkokrát sa ešte napijem

43

horké byliny

nechcem ťa len za múzu to by bolo nefér

1 zima zmenšuje zorné pole

si ušľachtilá ako lipicany nikto nechce krasojazdkyne

vzďaľuješ sa rozplývaš sa v hmle

čo by som nenapísal šepkám ti do dlaní

bludička

IV. kúpila si si mohér učíš sa štrikovať vymeníme si navzájom telá oblečené naruby nový sveter máš už roztiahnutý V. srieň ako hliník obaľuje žily krv tlačí do stien ako rýchlovlak predbehli sme borovice požierajú posledné zvyšky energie smole sa nebránim ušpinili by sa mi nové topánky už len chvíľa

a stále som iba na začiatku 2 som roztrhaný ako teľacia koža na črievice pre teba zatiaľ je len na záplaty tancovali sme bez masiek a ty zahalená v tajomnom úsmeve 3 mám ťa nemám si moje miesto pri mori a tvoje objatie zostáva ostré 4 živá hmota rastie vo vnútri sa búri dievčatko už nemôžeš chodiť s nahými členkami rovnako zmätená ako ja 5 mám mokrú košeľu od aerosólu a pred očami červeno je to fyzika nastáva napätie ani sa nepoznáme onedlho sa preruší obvod


44

r u b r i ka

Foto Milan Potančok

Vladimír Ďurka Keď je báseň sama sebe rébusom a kľúčom

Rozhovor Jána Gavuru s básnikom Vladimírom Ďurkom JG: Pre najzasvätenejších znalcov slovenskej poézie je priezvisko Ďurka veľmi známe. Hoci, predpokladám, chvíľu by museli loviť v pamäti odkiaľ. Jedným z básnických Ďurkovcov si ty, Vladimír, štyridsiatnik s výborným rukopisom budúcej básnickej knihy, a druhým je istý Ján Ďurka, ktorého všetci poznajú pod pseudonymom Janko Silan. Zohralo vaše vzájomné rodinné puto rolu? Chvíľu to vyzeralo, že dokonca pôjdeš aj v jeho kňazských stopách... VĎ: Áno, Janko Silan je môj prastrýko, čiže otcov strýko a starého otcov brat (aby sme ulahodili milovníkom rodokmeňov). Keď chcem niekomu márnomyseľne pripomenúť svoju modrú krv, musím to – ako naznačuješ – krvopotne dokazovať. Takže ti ďakujem za prvú otázku, aj keď neviem, či ma to už vopred nediskvalifikuje kvôli vysokým očakávaniam. Do mojich ôsmich rokov, keď ujo Janko (ako ho v rodine voláme) umrel, som sa s ním stretol niekoľkokrát. Bolo to vtedy, keď sme sa v rámci rodinných výletov do Vysokých Tatier zastavili na jeho fare vo Važci. Pamätám si pôvabne nedokonalé „r“ pri vyslovovaní Mirinda, ktorú pravidelne ponúkal mne s bratom, aby nám osladil chvíle pri dospeláckych debatách. (Napokon to bol aj tak Tonic.). Celé to bolo prežiarené a zároveň zahalené aurou tajomstva. To, že písal nejaké básne, som sa dozvedel oveľa neskôr. Ohľadom toho vplyvu: pamätám si v sedemnástich pri čítaní jednej jeho básne, ako ma doslova naočkovala ideálom kňazského povolania. Bol to naozaj jeden z faktorov, ktoré ovplyvnili moje ďalšie smerovanie. Píše sa v nej, že stačí spávať bez podušky na bukovej lavici, len nech tí druhí majú šťastie. Na druhej strane, aj keď som ho v začiatkoch čítal pravidelne, veľa a rád, neskôr som preferoval iných básnikov. Dúfam, že mi bude z jeho strany tento malý trucpodnik odpustený. Hoci je Janko Silan z mnohých hľadísk a pre mnohé príčiny nenapodobiteľný a trocha vzdialený našej mentalite, jeho dráma, ktorú tak autenticky pretavil do Domu opustenosti je nanajvýš súčasná a v istom zmysle blízka každému. Patrí k typom autorov, ktorí robia svoju prácu už len svojou prítomnosťou v literatúre. Ak nie v inom, dúfam, že aspoň v tomto som sa od neho niečo naučil.


# n o v é b á s n e 45 JG: Napriek tomu, že rukopis tvojho debutu naberá kontúry v týchto dňoch (či skôr týždňoch a mesiacoch), v poézii nie si nováčik. Naše osobné stretnutie bolo vďaka poézii na nultom ročníku duchovnej tvorby Memoriáli Janka Magu, ktorý bol presne pred dvadsiatimi rokmi. Kde si tak dlho bol? Písal si vôbec? VĎ: Musím s hanbou priznať, že som robil drahoty a trochu som sa hral na starých čínskych básnikov, ktorí celý život nepublikovali ani riadok, aby na konci života zverejnili pár básní, ktoré stoja za čítanie. Aj keď tento ideál je určite pekný, v našom kultúrnom kontexte a hlavne v mojom prevedení je nebezpečný tým, že často len zakrýva neochotu vystaviť sa prípadnej kritike. Aj preto som sa rozhodol v rámci psychohygieny vyjsť z plodnej, ale často i toxickej samoty. Ak pri tom niekoho moje verše utešia, budem dvojnásobne rád. JG: Pozeráš sa ešte niekedy na čas literárnych začiatkov? Napríklad v Memoriáli Janka Magu si „súťažil“ s mladým augustiniánskym novicom Petrom Bilým, začínajúcim literárnym vedcom, ktorý ti teraz kladie otázky, v porote sedeli Ivan Laučík a Peter Milčák s bratom Mariánom, za súťažou boli Jozef Husovský, Pavol Kubičár a Peter Olexák. Takmer všetko sa zmenilo a nič nevyzerá, ako sme si plánovali. Asi sa však chcem opýtať, ako vnímaš svoj vlastný život za posledných dvadsať rokov... VĎ: Jasné, že si na to pamätám, šupli ma spolu s tebou na izbu. Bol som, ako si spomínal, nádejný seminarista. Peter Bilý bol zase nádejný augustiniánsky mních. Keďže sme zdieľali podobné nádejné osudy, načas nás to zblížilo. Memoriál mal ambíciu vytvoriť platformu pre začínajúcich duchovne orientovaných autorov. Aj keď to stále narastajúcej fragmentácii literárnej scény konkurovať nestačilo, splnil svoj cieľ. Spomínaní traja seminaristi zo Spiša, ináč v tom čase tiež talentovaní básnici, urobili (neviem či chtiac, či nechtiac) takú fintu, že obišli renomované autority, nadväzujúce na katolícku modernu, a povolali do poroty niekoho, koho by tam tí tradicionalistickejší alebo nebodaj bigotnejší nečakali. Bol to jasný signál toho, že poéziu nemožno deliť na katolícku a evanjelickú a socialistickú a neviemakú, že poézia buď je, alebo nie je. Tým paradoxne vzdali hold aj katolíckej moderne, ktorá predsa sama bola na svoju dobu moderná a otvorená aj iným vplyvom. Keďže Memoriál v tejto podobe sa už potom nezopakoval, v ďalších rokoch sme sa rozpŕchli po iných, „menej duchovných“ súťažiach. To už som ale ja zaraďoval spiatočku, lebo to kolidovalo s mojou seminárskou kariérou a mojím vyššie naznačeným povahovým nešvárom. V praxi to vyzeralo tak, že keď ma pozvali na vyhodnotenie, vždy som si našiel nejakú výhovorku. Napokon som toto infantilné správanie zanechal a prestal som súťažiť aj publikovať. Neskôr som opustil aj seminár a oženil som sa. Na svet prišli deti a nasledoval dobrovoľný vnútorný exil, kde som striedavo písal, škrtal, prerábal, občas aj nezdravo experimentoval, rezignoval, a tak dokola. Podobný proces neustálych korekcií, prepisov a škrtov badám aj vo svojom profesionálnom živote, kde som vystriedal viaceré povolania, a nikam som to poriadne nedotiahol. Takže keď sa ohliadnem na tých posledných dvadsať rokov, nemám sa až tak čím chváliť, iba ak – ako by povedal sv. Pavol – svojimi slabosťami. JG: Vrátim sa od existenciálneho sebaspytovania k písaniu. Tvoj rukopis je básnicky nesmierne zrelý, je jasné, že v porovnaní s mladými potenciálnymi debutantmi máš náskok nielen v skúsenosti veku, ale aj v literárnej zručnosti. Voľný verš prirodzene striedaš s viazaným a pôsobí to ľahko. Ako vyzerá tvoj tvorivý proces? Máš nejaký osvedčený spôsob, akým báseň „uženieš“ od nápadu do výsledného tvaru? VĎ: Čo sa týka prvého impulzu, je to rôzne: niekedy je to obraz, niekedy situácia, niekedy veta, niekedy iná báseň alebo silná emócia. Použil si správne slovo, lebo od začiatku sa snažím báseň naozaj uhnať. Držať ju za opraty, a pritom ju rýchlo bez zdržiavania ukončiť, kým je obraz tekutý, horúci a živý. Hoci možno pôsobia ľahko, väčšinou sa poriadne natrápim. S odstupom času si všímam, že mi viac vyhovujú krátke básne, v dlhých sa akosi strácam. Je to z núdze cnosť. To isté sa týka aj čítania, kde uprednostňujem básne, ktoré sa dajú prečítať – prepytujem – na záchode. A s tou zrelosťou... Napísal som kopu šrotu a občas som to po bujarej noci aj niekomu poslal, za čo


46

v la d i m í r ď u r ka

sa ospravedlňujem a ďakujem, že to nebolo zverejnené. Preto najlepším receptom je u mňa čas, lebo ten aj z neuvážene zavrhnutých a neskôr nájdených básní robí tie najlepšie a naopak. JG: Odhliadnuc od všetkých vonkajších okolností, ktoré tu spomíname, dôležitejšie zjavne je, že bez poézie nevieš vydržať. Čo ti teda poézia dáva? Musíš ju písať? Nestačí ti čítať iných básnikov? VĎ: Vyskúšal som si dlhé obdobia bez písania, dokonca som mal obdobie, keď som si hovoril, že moje literárne snahy boli ilúziou. Keď však človek vytvorí v živote prvú báseň, ktorá je sama sebe rébusom aj kľúčom, akýmsi paralelným svetom, a pocíti ten stvoriteľský pocit, len ťažko sa ho vzdáva, vždy sa bude pokúšať to zopakovať alebo, ešte lepšie, prekonať. Je málo takých, ktorých poézia prirodzene vyústi do mlčania, hoci to mnohí aspoň verbálne adorujú ako akýsi ideál. Snažím sa v tomto držať pri zemi, byť slobodný od písania aj nepísania a podľa overenej metódy – čas ukáže. Inak, iba čítať poéziu nie je nijaký hendikep, kto dobre a pozorne číta, v istom zmysle už tvorí. Ak čitateľ autorovi veľa odpustí a je s ním trpezlivý, často pri tom vytvorí lepšiu báseň ako autor napísal. Nebyť čitateľa, ostáva báseň nekompletná. Páči sa mi pár veršov Radovana Sidora: „Napíšem slovo, a to slovo mi povie: Už ma nepíš, už ma je na svete veľa“. Akoby nabádal hľadať poéziu všedných dní a gest a písať naozaj len vtedy, keď má „bok vyvaliť“. Alebo – a tu dám po tých nepekných veciach, čo som na seba poprezrádzal, sebe za pravdu – po sto menej zdarených či menej podstatných etudách vydať jednu osudovú.

Hlas a iné básne Ranný vietor Čím si plníš vnútro, pýta sa ma ranný vietor. Jem, mysľou mi letia farebné vrany. Mal by som schudnúť? Otehotnieť? Niečo si odoprieť, prečítať a hneď zabudnúť? Ktoré ponožky si vybrať, ak ma dnes nájdu mŕtveho?

Pamäť Raz som sa zbláznil neviem kedy a neviem kde ale raz som sa určite pomiatol zobral som na seba rybiu hlavu kat bol presný potiaľ siaha moja pamäť


# n ové b á s n e

47

06:00 Bože, kým sa celkom nestratím medzi ľuďmi, cestami, cudzími a vlastnými úmyslami, kým sa nerozpadnem na hmlovinu mikročastíc, kým za mnou nezľahne vzduch, dovoľ mi ešte raz si zarepovať a povedať ti z celého srdca – ja.

Hlas Hlas musí byť volajúci na púšti. Nemusí byť počutý ani vypočutý. Je, aby bol. Keby ho počúvali, nebol by, zmenil by sa na ústa, ústa na tvár, tvár na telo, telo na davy. Nech sú aj davy, ale nech je aj hlas: ďaleko od nich sám.

Dve knihy Mám rozčítané dve knihy. Čo majú spoločné? Rozdielne sa otvárajú, iné drevo, iný šum lístia. A pritom, ona sa páči jemu a on jej. Ach knihy, knihy, kiež by ste neboli. Ale keďže ste, aj ja som.


48

štúdia

Stanislav Olejár Myšlienky o nekrokomunizme alebo Poslední Leninův polibek „Chudera... ani jedna nemá na šaty.“ (Kevin vo filme Sám doma o pornoherečkách) Formálna úprava súčasných kníh je preplnená znakmi. Je potrebné vybrať písmo, dĺžku, šírku, výšku, náležitý rozsah, zvoliť papier, nastaviť dizajn, farby, vybalansovať tonalitu, prispôsobiť hrúbku, viazanie, aplikáciu: do vrecka, k espresu, na vychádzky, príjemné do ruky. Hotový knižný biologizmus. Knihy si dožičia estetiku, k  tomu reprezentatívna snímka autora (Facebook part), čo popri selfie ideológii upozorňuje na policajný dozor. Korešponduje autorov/autorkin výraz tváre s jeho/jej dielom? Korešponduje dielo s pohlavím, rasou, vekom, vierovyznaním, politickým svetonázorom, literárnou orientáciou? Aké sú možnosti identifikácie? S  rozmachom internetového obchodu je potrebné propagovať. Kniha musí splatiť vlastné materiálne bytie, čo vopred determinuje jej objektívnu štylizáciu. (Knihy si zaslúžia poľutovanie, pohľad skrze trhovú potupu, spomienku na život bez slov. Neviditeľné, okrajové, osamelé, zabudnuté. Knihy si zaslúžia nekrológ, knižný proletariát je nespočítateľný.) Okrem atraktívneho zovňajšku sa zapája knižná anotácia, ktorá má prilákať, trochu predĺžiť pozornosť, priniesť úžitok, fetišizovať záľubu. Z ekonomického hľadiska sa jedná o legitímnu aktivitu, čo literatúru stavia pred strategické otázky: nakoľko sa trhový mechanizmus stáva jej súčasťou? Nakoľko ju ovplyvňuje? Patrí k dielu? A čo internetový popis? Nadväzuje naň, aj keď vznikol dodatočne? Približuje, notabene prepodstatňuje jeho význam? Staré otázky, no naliehavé problémy, osobitne v časoch digitalizácie. Autor nepredstavuje nezávislé indivíduum. Nachádza sa v  spleti diskurzívnych figúr, ktoré mu „ohraničujú“ možnosti písania: jazyk, prekladateľ, redaktor, editor, dizajnér, vydavateľ, kníhkupec. Foucault sa zameral na juristický diskurz (Čo je to autor?, 1969), no možno spomenúť aj polygrafickú

procedúru. Občas predstavuje výsledok dohovoru medzi autorom, redaktorom (editorom) a vydavateľom (konvencia verzus ústupky), no zvyčajne preberie práva vydavateľ. Ten sa chytí alchymistickej práce: spredmetní slová, myšlienky, urobí dizajn, rozošle kníhkupectvám, zhotoví tovar. Autorov dosah je takpovediac platónsky, jeho tvorba má výlučne pre-existenčný charakter. Neexistuje kniha, existuje dielo. Napokon neexistuje dielo, existuje písanie, jeho prízrakové bytie neohraničené knihou, jeho bezmennosť. Túto fatamorganickú dialektiku diela majstrovsky vystihuje snímka Total Eclipse (v réžii Agnieszky Holland). Film zachytáva vzťah mladého Arthura Rimbauda (Leonardo DiCaprio) s Paulom Verlainom (David Thewlis). Verlaine Rimbaudovi odporučí, aby vydal zbierku. Rimbaud však ponuku odmietne. Zaujíma ho iba písanie, všetko ostatné je literatúra. Písanie koncipuje ako absolútne intímnu, namáhavú záležitosť. Opovrhuje verejnými čítačkami, zironizuje básnické spolky, sparodizuje básne, básnikov. Písanie sa nemá prostituovať, ako by povedal Baudelaire. Má smerovať k  vnútornej metamorfóze, otrasu, revolúcii, konverziám. Písanie má vynájsť nepoznané percepcie, potvrdiť možnosť univerzálnej skúsenosti. Písanie sa netýka literatúry, ale etiky, v sokratovskom zmysle: staraj sa o  seba, poznaj seba samého (gnṓthi sautón). „Prvým úsilím človeka, ktorý chce byť básnikom, je úplné poznanie seba samého; hľadá svoju dušu, všíma si ju, pokúša ju, študuje ju; a keď ju už pozná, musí ju kultivovať.“ (Rimbaud, 2018, s. 109). V snímke je tiež záber, ako Rimbaud číta a tu a  tam vytrhne stranu. Rozrušuje tak knihu ako celok, tvorí segmenty, čím sa niektoré prvky spätne osamostatňujú. Nanovo existujú v surovom stave. Dielo je poškodené, nekompletné, niektoré pasáže stoja samé za seba. Existenčne sú však bližšie k číremu procesu písania, keď ešte neexistovalo vo forme knihy. Rimbaud zvolil retrográdny spôsob čítania. Knihu vrhol do pôvodného stavu písania


š t ú d i a 49 („škodlivú“ knihu dal do poriadku ujmou). Jej súdržná hmatateľná stránka ospravedlňuje spisovateľské remeslo. Zhotovuje autorov, aktivizuje ich svedomitosť, udeľuje im mandát. Rimbaud sa oň ani trochu nestará. Existuje telesnosť písania, telesnosť čítania, nie však telo knihy. Poet patrí kozmu. Každá mimoriadna schopnosť je už vopred preexistenčne kozmická. Rimbaudovi ide o skúse-nosť (poet je epifenomén). „Básnik sa stáva vidiacim dlhým, nesmiernym a uváženým rozrušením všetkých zmyslov.“ (tamže). Poézia označuje desubjektivizačný proces, čo je skôr nepohodlná, neprenosná prax, ktorá sa časom vymkne spod kontroly. Rozrušenie všetkých zmyslov spôsobuje rozpad subjekt-objektového vzťahu. Poznanie duše neimplikuje účel poézie, chápe ju ako nástroj rozrušenia. Duša je chirurgická substancia: premiestňuje, reinkarnuje sa. „Zdalo sa mi, že každá bytosť má nárok na niekoľko ďalších životov. Tento pán nevie, čo robí: je to anjel. Táto rodina je psí pelech. Pred viacerými ľuďmi som veľmi zreteľne počul rozhovor s  jedným z  ich ďalších životov. Tak som sa zaľúbil do prasiat.“ (Rimabud, 2001, s. 243) Rimbaud je funkcionálny: namiesto básní metóda, namiesto skutočnosti videnie, namiesto poznatkov vynález univerzálnej skúsenosti. Kozmetická úprava súčasných kníh má s kozmom spoločnú leda etymológiu. Očarujúca forma poteší, no nezachráni. Kozmické sa leskne kozmetickým. Baudelaire hovorí o  atrofii ducha, o  pomalom vpáde hmoty do duše. Duša sa stáva ľahkomyseľnou, okúzlenou,prepchatou. Obyčajná typografia je viac-menej fantastická. Kruegerova zbierka Poslední Leninův polibek sľubuje (v duchu dizajnu) výživnú poetiku. Perex na prednej strane: „I já mám rád / komunismus a  něžný / Berijův úsměv.“ Zadná strana obsahuje Kruegerovu fotku (smeje sa) a  stručný popis. „Ukrajinský básnik Váno Krueger (1986) je první známy nekrokomunista v  naší galaxii. [...] Tenhle lidový komisař pro ideologii nechává ve svých básních vstát z hrobů Stalina, Beriju i Zoju Kosmoděmjanskou, aby se obloukem přes KLDR a  Karadžiće dostal až k německému pornu. Zaživa pitvá postavy, symboly a  rituály sovětských dob.“ Koláž na zadnej strane evokuje, že komunistická tematika je vlastne celkom zábavná. Prečo Rimbaud? Leninův poslední polibek zjednocuje tri  kľúčové rimbaudovské prvky: cestovateľská poetika, univerzálna skúsenosť, dekompozícia (komunizmu).

V prvom rade treba objasniť Rimbaudovo gesto. Odtrhnuté stránky možno spojiť s  Kruegerovým Leninom, a  to práve s  ohľadom na knižný trh. Rimbaud – ničiteľ tu má alegorický, no principiálny význam. Predovšetkým kniha nereprezentuje literárny celok. Podlieha produkčnej sústave, stáva sa sériovým tovarom v  obežnom procese kapitálu, ktorý stelesňuje príčinu i následok exploatácie. Komunizmus ju zviditeľňuje. Odtrhnuté stránky podčiarkujú materiálne bytie knihy. Kritizujú hypnotickú povahu kapitálu, ktorá zastiera ich skutočnú podstatu. Proletár Rimbaud vytrháva stránky, čím prevrátene exploatuje imaginárny život knihy. Obal Kruegerovej knižky ale „premáha“ jej materiálne bytie: Leninov bozk, Leninova socha, náruživo-sarkastický perex, portrét nekrokomunistu, portrét utopistického Krasnokruegerska, kde „komunistická mytologie vzkvétá tak, jako by se Velký říjen odehral loni“. Zbierka nepretržite paroduje, čím navodzuje obscénne potešenie (nielen) z  komunizmu. No komunizmus tu nepredstavuje iba predmet pôžitku: z komunizmu sa stáva ohnivko v  obežnom procese kapitálu. Vďaka spojeniu sugestívnych znakov vznikol pôvabný oxymoron, tzv. „komunistický“ tovar. Komunizmus sa dá speňažiť. Črtá sa prvá možnosť, ako chápať nekrokomunistu. Najskôr pripraví komunizmus o  život (vymyslí preexponované verše), následne ho kapitalizuje vydaním nekrokomunistickej zbierky. Nielenže námet, ale v  prvom rade úkon je nekrokomunistický. Krueger zviditeľní konflikt medzi kapitálom a  proletariátom, no z  tohto obrazu urobí tovar: speňaží rozpor, čím ho reduplikuje. Krueger dáva dohromady rozmanité miesta zemegule: Tibet: „Lavrentij Berija, tibetský mnich“ (s. 11); Ukrajina: „Rozlévají se krvavé červánky / Nad katedrálou Ukrajinské řeckokatolické církve / Ve Lvově.“ (s. 15); Nemecko: „V německém klasickém pornu.“ (s. 50); Juhoslávia: „Radovan Karadžić / Se přes zaměřovač díva / Na Sarajevo.“ (s. 57); Poľsko: „Čekisty dokořán otevřená / Brána / Města Varšavy.“ (s. 58); KĽDR: „V Pchongjangu, / Ve městě slunce a  naděje“ (s. 69); USA: „Washington rozbombíme směle“ (s. 70); Čína: „Pekingskými porodnicemi / Znějí rozhodné kroky“ (s. 74); Moskva, Rusko (passim). Chýba už len Kambodža (Pol Pot) a Vietnam (Ho Či Min). Všetky miesta označujú parciálne tragédie minulosti. Utvárajú tragickú iteráciu. Krueger vytvára univerzálnosť apokalypsy. Katastrofy neustá-


50

vajú, bujnejú, nadobúdajú plynulý kozmický ráz. Katastrofy sa vyvíjajú, nadväzujú, robia pokroky. „Pětiletku – za rok!“ (s. 25) Katastrofa označuje zvrchovaný model univerzálnej skúsenosti, pretože dáva možnosť pasivity. Subjekt už nepredstavuje pôvodcu praxe, prežíva pasívnu skúsenosť rozpadu. Nerozrušuje len všetky zmysly. Devastuje telá, zintenzívňuje existenčnú žiadostivosť, deptá ontologické cítenie. Kruegerova univerzálna skúsenosť pristupuje z odvrátenej strany: smrť predstavuje absolútny koniec, no zároveň funguje ako parciálne ohnivko globálnej drámy. Popri štátnom terore zbierka zahŕňa ďalšie motívy: porno (s. 35), rádioaktivita (s. 37), koprofília (s. 39), pedofília (s. 41), lepra (s. 49), samovražda (s. 62), depresia (s. 63), Cotardov syndróm (s. 66), eutanázia (s. 71), interrupcia (s. 73). Tieto motívy presahujú komunistickú tematiku. Ukazuje sa druhá možnosť, ako chápať nekrokomunizmus, totiž neideologicky, ako pospolitosť komunistických a nekomunistických pliag. Kruegerov nekrokomunizmus zospoločenšťuje kolektívne spolu s  izolovaným (kolektivizovať sa dá iba zásluhou oddelenia). Choroba, kriminalita, sexualita, smrť predstavujú nezdolateľné komunistické dielektriká, keďže rozrušujú komunitu zvnútra. Komunizmus nepoškodzuje irónia, sarkazmus. Sovietsky zväz má množstvo pikantných vtipov smerom k politbyru, ktoré rešpektovala samotná nomenklatúra. Komunizmu škodí masa dezintegračných tiel (vice versa). U Kruegera označuje len ďalšiu katastrofu, aj keď s  panoramatickým významom. Pozornosť venuje práve tejto súvislosti, teda nejde čisto o komunistický námet. V skutočnosti dospieva k všeobecnej predstave katastrofy. Báseň Tvůrce spomína náboženský teror. „Není na světe nic skvělejšího / Než letadla, / Která boří věže.“ (s. 54); „Na světe není nic skvělejšího / Než chrám, / ...po výbuchu“ (tamže). Nielenže boh dopustí násilie, s  ohľadom na terorizmus je potrebné spoliehať sa na Boží mandát a následnú asistenciu. „Duch, jenž rve na kusy hmotu, / Aby ji znovu uspořádal“ (s. 55); „Radost z ničení je radostí z  tvoření. / Nechť tedy mým jménem bude Ničitel, / Což značí – / Tvůrce.“ (tamže). Kruegerov boh predstavuje zvrchovaného násilníka. S ohľadom na problém exploatácie je možné tvrdiť, že teroristi tvoria Boží proletariát, kým boh označuje ontologického kapitalistu. No boh ‒ kapitalista nevytvára imaginárny vzťah k  realite, nevykorisťuje ju. Nenárokuje si zisk, ale čistú stratu ako krvavú

štúdia

obeť. Realizuje mýtické násilie bez práva a spravodlivosti. Akceptuje iba chemické zákony: rovnováhu energie a hmoty. Holt, proporčný materialista. V lepšom prípade sľúbi večný život, čím odsunie totožnosť ekonomickej výmeny mimo dejiny (čím môže splátku navždy odkladať). Nie inak odkladá splátku trhová ekonomika, keď exploatuje zamestnanca. Problém nespravodlivého príjmu tu naráža na záhadu mesiášskej idey. Hoci komunizmus plánuje odstrániť mýtické násilie a nastoliť sociálnu spravodlivosť, urobí tak len pomocou mýtického násilia, čím ho reduplikuje. Zásluhou smrti vinných i nevinných potvrdzuje svoj náboženský základ (a obetného ducha). Nejde iba o bežných civilistov. Moskovský komisariát fungoval v  tridsiatych rokoch ako samovražedný aparát. Od roku 1934 do roku 1937 zomrelo asi osemdesiat percent členov politbyra, bez ohľadu na autoritu, funkciu, zásluhy atď. Nikto nemal istotu. Náboženskú hĺbku politbyra utvárala vyprahnutá viera v  pozemský život (a  historický pokrok). Mao Ce-Tung ju však „prehĺbil“ do podzemných, prípadne vesmírnych sfér. V správe Čínský lid nelze zastrašit atomovou bombou z  28. januára 1955 uvažuje nasledovne: „Číňany nelze zastrašit americkým atomovým vydíráním. Naše země má 600 milionů obyvatel a území o 9 600 000 kilometrech čtverečních. Spojené státy nemohou zničit čínský lid svými chabými zásobami atomových bomb. Ani v případě, že by americké atomové bomby byly tak mocné, že kdyby dopadly na Čínu, udělaly by díru skrze Zemi, nebo kdyby i vybuchly, by to těžko něco znamenalo pro vesmír jako celek, i  kdyby to měla být zásadní událost pro sluneční soustavu.“ (Ce-Tung 2011, s. 106 – 107). Skutočne viackrát rimbaudovská záležitosť. Nerozrušuje iba fyzickú zmyslovosť (nemožnosť predstaviť si Čínu, nukleárnu tragédiu, celý vesmír). Správa decimuje telá, pustoší vesmír, vzdáva sa transcendentného prostredníka, čím ospravedlňuje násilie. Mao však neobhajuje plytký bezbožný ateizmus. Za matériu dosadzuje predstavu malého človeka v nekonečnom vesmíre. Život je možný vďaka kozmu a nepatrná explózia ho nijak nepoškodí, takže nepoškodí nikoho. Gigantický vesmír vzbudzuje odstup. Ide o akúsi proto-spirituálnu kritiku ega, uvedomelé spojenie, až rozpustenosť v  kozme, pravdupovediac: ide o  derealizáciu bolesti. Bolestivý teror sa dá uskutočniť iba prostredníctvom intenzívneho myšlienkového znecitlivenia. Na dôvažok sa vraví, že vesmír vznikol prostredníctvom boomu.


š t ú d i a 51 Explodoval, vybuchol, a preto má s budúcimi katastrofami priamy súvis. Mao tu kritizuje náboženské (konfuciánske) harmónium. Vesmír nepredstavuje konsonanciu, proporcionálny poriadok, vesmír je nepokoj, zmätok. Ďalej zužitkuje karteziánsku rozpriestranenosť (doslova karteziánske anestetikum), keď si zvolí kvantitatívnokomparačný prístup. Univerzum vykladá cez numerické hodnoty (konštanty, parametre), ktoré tvoria anonymnú masu hmotných bodov. Rozhoduje merateľnosť. Nadmerná hodnota tak umožňuje transcendovať každodennú skúsenosť. Ponúka pohľad zhora: eliminuje namyslenosť, strach, zbytočné problémy, de facto skoncentruje energiu na výstavbu komunizmu. Jednotlivec sa scvrkáva, je nenápadný, neviditeľný. Vedie prízrakový život.

Ďalšie poňatie nekrokomunizmu ponúka porno. Krueger ho koncipuje ako vyčerpávajúcu činnosť, predovšetkým pre mladých chlapcov. „Holky to mají lehčí – / Je to v podstatě mimika. / A  hlasové parametry ovšem: / Nejrůznější steny, výkřiky... // Chlapci mají práci těžší – / Dřít, dřít a  dřít. (...) Dokážete si představit, kolik kalorií / Spálí kluci, co hrají v  pornu? A  proč mezi nimi nejsou lidé plných postav?“ (s. 35). Pre komunistu je toto poňatie záväzné, veď ide o  kritiku odcudzenia. Práca produkuje bohatstvo, ktoré patrí iba pracujúcemu. Kruegerovi sa zjavne nezdá výška zárobku, no prečo si nevšíma bolesť ženského tela v  hardcore snímkach? Respektíve, prečo celkom ignoruje pracujúcich? Oficiálny komunizmus háji každého, vrátane ženy. Veď popri pornoherečkách chýbajú všetci

Haze 4, Haze series, 2011


52

ťažko pracujúci. U Kruegera vlastne proletariát ex definitione (nekrokomunista) neexistuje. No Kruegerovo porno prináša lepšiu perspektívu: nahé telo reprezentuje prostredníka sociálnej rovnosti. Nejestvuje tu žiadny znak (oblečenie, šperky), ktorý by evokoval triedu, vplyv. Klenoty v  porne predstavujú vizuálny doplnok, nanajvýš triedny efekt: kooperujú s  lesklým vonkajškom tela, prípadne snímky. Aj keď porno skutočne diskvalifikuje sociálnosť, súbor nahých tiel implikuje beztriedne spoločenstvo (rajská „sociálnosť“). Keď sa pridá fyzická rozkoš, zjaví sa okamih šťastia ako eschatologický útržok uprostred dejín. Porno tak zahŕňa dva utopické prvky: externý lesk tela, interný pôžitok potešenia. Popri nemožnosti fungovať sociálne sa zároveň snaží zospoločenštiť intímnosť: súkromná sledovanosť cez verejný kanál. Vďaka prístupu dnes funguje ako všeobecná verejná komodita, no vďaka hanblivosti sa pozerá najčastejšie izolovane. Porno tak nenavodzuje iba eden. Aj keď zahŕňa niečo ako instantný komunizmus, pornografická skúsenosť je naliehavo nesociálna a  kritizuje ho už na oficiálnej úrovni (porno patrí aj do etológie). Ešte viacej špekulatívne vysvetlenie ponúka náboženstvo, osobitne kresťanské a židovské. Chúlostivosť nahého tela nielen prehĺbilo, ale predovšetkým využilo pri výklade situácie človeka na zemi. Rajský človek nezažil nahotu, pretože „mal šaty“ Božej milosti. Rovnako nepoznal utrpenie, smrteľnú tieseň, neporušenosť, nepoškvrnenosť. Rajské telo sa nesprávalo ako holý život pod vplyvom prírodných podmienok, nepoznalo chlad, hlad, smäd, žiadostivosť, prírodné nešťastie. Po strate milosti sa však telo stalo synonymitou anjelského oddelenia. Okrem bolestivých skúseností sa dostavila konštitutívna hanblivosť. Telá už neizoluje

štúdia

iba somatická dištinkcia, ale aj nahota zovňajšku. Následkom oddelenia ju človek nepretržite odsúva dovnútra. Dotyk odevu prinavracia somatické transcendentno. Vnútorný človek povstáva, to jest: oblieka sa. Oblečenie symbolizuje neprítomnosť milosti. Odzrkadľuje pád stvorenia, vytvára morálnu dištinkciu medzi prírodou a kultúrou, predstavuje prostredníka i  oddeľovača. Človek ako prírodná bytosť žije uprostred prírody, lenže súčasne bokom. Oblečenie sa vytvára z prírodného materiálu, diferencuje sa vzhľadom na prírodu. Človek zveľaďuje „svoju“ prirodzenosť, čiže predstavuje neprirodzený, no plastický článok vnútri prírody. Práve tak pornografické telo nemá žiadnu funkciu, postavenie. Buď mieri k druhému telu, alebo k zrkadleniu vlastného tela. Toto vákuum manifestuje bezobsažnosť, prípadne neurčitosť Imago Dei (možno má ostýchavý účinok nahoty priamy súvis s neviditeľnosťou boha). Stanislav Olejár

Literatúra CE-TUNG, Mao: Mao o praxi a rozporu. Všeň: Grimmus, 2011. KRUEGER, Váno: Poslední Lenivův polibek. Praha: Fra, 2018. RIMBAUD, Jean Arthur: Collected Poems. Oxford: Oxford University Press, 2001. RIMBAUD, Jean Arthur: V šestnástich rokoch muž. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2018.


r u b r i ka 53

PORtrait, 2013


54

t roj roz h ovo r

Mostenie

(pohľad na slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský jin-jang) Básnická zbierka Ryba a rak v piesku spievajú Benedikta Dyrlicha, jedného z posledných lužickosrbských básnikov na svete, predurčila, že jednou z tém Vertiga je vzťah jazykov, ktoré ako podmnožina koexistujú s väčším, štátnym jazykom. Srbi v Lužiciach, Slováci v Srbsku, Maďari na Slovensku (pokračovať v tomto jazykovom domine môžeme dlho) jestvujú, tvoria a prispôsobujú sa situácii osobitným spôsobom. V nasledujúcich troch rozhovoroch so slovenskými aj „slovenskými“ básnikmi sme sa opýtali na to, ako sa v osobnom zázemí a v tvorbe odrážala a odráža dvojjedinnosť jazykov slovenčiny a maďarčiny, ktoré sa napriek geografickej blízkosti často ocitajú vo vlastných literárnych okruhoch a vzájomnej nepriepustnosti. Za redakciu otázky kládol Ján Gavura.

Bridge, Kiew Observations, 2018


t r o j r o z h o v o r 55

Mila Haugová

Protivná Hunka, ktorá dobre píše po slovensky JG: Mila, prezraď nám, prosím, aká bola vaša rodinná jazyková a tvoja osobná situácia? Akou zmenou prešla od detstva do súčasnosti? MH: Už som aj zabudla čakať na otázky a nečakane prišli prekvapivo s jarou. V noci sa mi aj zasnívalo, že nás Peter M. v Austrálii pozval na večeru a v reštaurácii sme si nevedeli nájsť miesto. Boli sme elegantne oblečení, Peter M. mal dlhý šedý vlnený kabát a hovorili sme po maďarsky. Aj ty, Ján. Doma sme hovorili s mamou po maďarsky, ja s otcom po slovensky, vonku na ulici v Nitre, v Topoľčiankach po slovensky a na Zajačej Doline, tiež. Levice, kam som chodila potom do siedmej triedy, boli dvojjazyčné a aj mama mohla uplatniť svoju maďarčinu. Celkom dobre sa ako dospelá naučila po slovensky. Ona bola Maďarka od Szolnoku, hovorila spisovnou maďarčinou a nepokladala sa za menšinu južného Slovenska, ale za Maďarku, ktorá sa vydala za (väčšinového) Slováka. Priznám sa, toto sme doma neriešili, len citové a rodinné problémy v oboch jazykoch. V súčasnosti hovoríme doma po slovensky aj s dcérou, aj s vnučkami, ktoré majú arabského otca. Keď príde, hovoríme s ním po anglicky, takže vnučky sú tiež dvojjazyčné (arabčinu ich otec zatiaľ neučil). Aj s mamou už v duchu hovorím slovensky (ona po smrti otca počúvala len slovenské rádio, chýbal jej otcov slovenský hlas). JG: Žiť uprostred dvoch jazykov (a s ďalšími za dverami) je z pragmatického hľadiska nepochybne výhoda, ale hlbinná a skutočne osobná poézia sa dá iba v jednom. Ako prebiehalo rozhodovanie alebo to bolo rozhodnuté za teba? MH: Uprostred alebo na rozhraní. Tie dva jazyky sú také odlišné, že aj pri určitej malinkej zhode slov, ktoré sme vzájomne počas dlhého spolužitia od seba prebrali, to k jazykovému dorozumeniu nestačí. Takže je v tej časti Slovenska (okolie Levíc) dobre vedieť obidva jazyky. Mama pracovala v obchode a podľa toho, ako sa kto pozdravil, s ním hovorila... Ja prevažnú väčšinu života hovorím po slovensky, a odkedy nežije moja drahá mama, chýba mi hovorenie po maďarsky. Maďarčinu využívam v Budapešti (roku 2014 som tam strávila tri mesiace na Vyšehradskom štipendiu) alebo keď je u mňa na návšteve bratranec Karol, hudobník a spisovateľ pre deti, vtedy s ním v jazyku matky hovorím celé hodiny. A teraz k písaniu: píšem v jazyku otca (sveta). Rozhodlo sa to, keď som v Topoľčiankach nastúpila do prvej triedy národnej školy a naučila sa písať a čítať po slovensky a v tomto vzdelávaní som pokračovala až po vysokú školu. Hlbinná poézia sa dá písať naozaj len v jednom jazyku a to aj robím. (Keď však niekedy čítam nejaké krásne maďarské texty, tak mám k tomu veľmi hlboký vzťah, kdesi vo mne sa pohne mamina veta: Gyere ide drága kislányom... Poď ku mne, moja drahá dcérenka...) Jedinou výnimkou je moja maďarská kniha poézie Őzgerinc (slov. chrbtica srny), ktorá vyšla tak, že editor Gabriel Farnbauer z Kalligramu musel urobiť prísne korektúry mojej písanej maďarčiny. Je iné pre mňa po maďarsky hovoriť a iné písať. K určitým abstraktným a filozofickým výrazom potrebujem výkladový slovník. Len v slovenčine sa pohybujem ako v jazyku horizontálne aj vertikálne absolútne voľne. JG: Menil sa v čase vzťah k jazyku tvorby? Vedela by si si predstaviť, že by si písala v inom jazyku? Čo ti v tom bráni? MH: Nie nevedela, ak občas niečo napíšem po maďarsky a dám to do časopisu, redaktori mi to láskavo skorigujú. Nič mi nebráni písať v inom jazyku. V maďarčine píšem rodine listy a maily. Viem napísať bežné veci po nemecky a po anglicky som raz na IWP (Medzinárodný spisovateľský program) v Iowe napísala anglickú báseň. „Vyzvali“ nás k tomu a chyby opravili. Volalo sa to Iowa Sleepy Hollow (pri písaní v angličtine som použila len slová, ktoré som poznala, bez slovníka). Môj vzťah k jazyku tvorby sa prehlbuje, aspoň v to dúfam. A maďarčina je pre mňa jazykom čítania v maďarčine, intenzívneho počúvania veľmi dobrých literárnych programov z rozhlasu a žiaľ už zriedkavej komunikácie, či už s rodinou, alebo priateľmi.


56

t roj roz h ovo r

JG: Ako profituješ zo znalosti maďarského jazyka teraz? Je na ňom pre teba niečo lákavé? MH: Ako profitujem? Neviem, či je to ten správny výraz. Menej ako predtým, keď som aktívne prekladala maďarskú poéziu. Pripravovala sa antológia, ktorú si zobral na starosť Vojtech Kondrót, no po jeho smrti sa to zastavilo a neviem, kde sú tie preklady. Boli písané strojom, niečo sa uverejnilo v Revue svetovej literatúry a iných časopisoch. Niečo mám, napr. preklady skvelého Jánosa Pilinszkého, z ktorého mám preložených básní na celú knihu, ale nikto nemá záujem to vydať. A ešte mám výhodu, že si môžem prečítať preklady zo slovenčiny do maďarčiny (aj svoje básne!), naposledy v antológii Szlováknak lenni csodás vo výbere, redakcii a s doslovom Zoltána Németha. Kniha vyšla v roku 2016 ku Knižnému veľtrhu v Budapešti, kde bolo Slovensko čestným hosťom. Ak si už použil slovo profitovať, tak zo znalosti maďarčiny mám potešenie a výhody nielen ja, ale aj dcéra, ktorá nedávno preložila básne Gergelya Vidu a knihu Zsuzsy Csobánky a spolu sme preložili básne Wittgensteinov hovorca od skvelého Lászlóa Tótha, ktorý je aj dlhoročným prekladateľom slovenskej poézie do maďarčiny (napr. Dvojhlavá mačka, päť slovenských básnikov v maďarčine – Kétfejű macska – vidíš, tu je slovo rovnaké v oboch jazykoch… V ktorom bolo skôr? Asi v slovenčine. Pochybujem, že by hunskí jazdci mali so sebou mačky pri príchode do týchto končín, ale na tom až tak nezáleží… Apropo, Štefan Moravčík mi raz povedal: „Ty protivná Hunka, ako dobre píšeš po slovensky!“ Vzala som to ako pochvalu, oboje. Žijem v oboch jazykoch v hlbokej duševnej pohode a používam ich podľa vnútornej potreby a možností, ktoré poskytuje priama komunikácia. Sníva sa mi po slovensky, s mamou po maďarsky. Ešte posledná potešujúca veta. V súťaži mladých maďarských prekladateľov preložili moju báseň Magenta dvanásti mladí prekladatelia. Vyhrala prekladateľka Barbara Noszeková a nesmierne ma potešila skoro dokonalým prekladom, kde bolo všetko to, čo som napísala, odrazu v perfektnej maďarčine: taký malý zázrak: dar mojej dvojjazyčnosti… od niekoho tiež dvojjazyčného. Posielam báseň, kde je aj pár slov po maďarsky… Fragmenty miznúceho teroru detstva (reči) Fragmenty miznúceho teroru detstva (reči) Žena ktorú poznáš. Krajina v dennom svetle. Tie nočné sny (ľahké nočné mory) už nechceš. Len tie svetlá. Keď si sa vrátila z detského do nechceného sveta. Porcelán a politúra (pretretá kyanidovou vôňou marhuľových semien). Vždy zo sna len krátko zobudená: „Kde si (zase) bola? Hol voltál?” Povieš len. Tam. Tu. Doma. Kým v lese smútili za tebou maliny z kože zvlečené mladé hady drobné kuny. Ako za úteky prestať trestať? (napísané roku 2008, po maminej smrti 2007, zo zbierky Miznutie anjelov, 2008)


t r o j r o z h o v o r 57

Peter Macsovszky

„...nájsť spojivo s tradíciou a trendom sa vyhnúť.“ JG: Stručne na úvod... Aká bola vaša rodinná jazyková situácia a aká tvoja osobná situácia? Akou zmenou prešla od detstva do súčasnosti? PM: Pradedo z maminej strany bol Maďar, ale volal sa Tóth – vieme, že historický názov pre Slováka je v maďarčine tót. Akých mal pradedo predkov, to veru neviem, keďže bol sirota a od trinásteho roku sa živil sám. Jeho manželka, moja prababka, bola Maďarka. Takisto starí rodičia z maminej strany boli Maďari. Starý otec z otcovej strany bol Slovák, ale v škole sa naučil po maďarsky. Babka, jeho žena, mala čiastočne slovenský pôvod, no po slovensky vedela veľmi málo, s rodičmi sa rozprávala po maďarsky. Môj materinský jazyk je maďarčina – s mamou, s obomi babkami i so sesternicami som sa rozprával po maďarsky. Teraz sa so sesternicami rozprávam po slovensky, lebo ich maďarčina sa veľmi zhoršila, hoci jedna z nich žije neďaleko Komárna a druhá v Maďarsku. Napriek tomu, že som doma používal maďarčinu, musel som chodiť – na naliehanie môjho otca, ktorý sa s mamou rozviedol, keď som mal šesť rokov, a následne sa odsťahoval do Bratislavy – do slovenských škôl. Vraj s maďarskými školami by som sa neuplatnil. Pamätám sa, že otec sa po rozvode pokúšal prinútiť matku, aby sa so mnou doma rozprávala po slovensky. Slovenčina teda bola pre mňa jazykom utláčateľa, jazykom chladných úradov a menej kultivovaného etnika. Dodnes nie celkom rozumiem slovenskému mysleniu a cíteniu. Veľa som o tom premýšľal, čím to je. Nakoniec som na to prišiel. Nové Zámky počas druhej svetovej vojny patrili k Maďarsku, čo znamená, že prežili odlišnú vojnovú skúsenosť ako Slovensko. Nové Zámky bolo jedno z najviac zničených miest Európy, pamätám si rozprávania starých mám o kobercových náletoch, o hromadách mŕtvol a odtrhnutých končatinách. Brat mojej starej mamy z otcovej strany prežil bombardovanie Drážďan a potom sa vrátil do spustošených Nových Zámkov, z ktorých sa zachoval len farský kostol, františkánsky kláštor, jedna z dvoch synagóg a evanjelický kostol. Tieto príbehy sa človeku hlboko vryjú do pamäti, stanú sa súčasťou jeho emocionálnej i filozofickej výbavy. Zmení to jeho pohľad na svet, na civilizáciu, na človeka a oddelí ho to od tých, ktorých rodinná história neobsahuje takéto udalosti. JG: Žiť uprostred dvoch jazykov (a s ďalšími za dverami) je z pragmatického hľadiska nepochybne výhoda, ale písať poéziu sa dá iba v jednom. Zrejme to však platí najmä pre hlbinnú poéziu, ktorá je neoddeliteľná od identity a vedomia autora. Ako prebiehalo u teba rozhodovanie, v ktorom jazyku a čo písať? PM: Fíha! Hlbinná poézia? Neviem, čo si mám pod tým predstaviť. Myslel som si, že poézia je len jedna. Ale nejde tu o žiadne rozhodovania. Alebo trochu predsa len: veď v slovenčine môžu byť pútavé témy a motívy, ktoré by maďarské kultúrne prostredie už neprijalo. Keď píšem po maďarsky, musím brať do úvahy maďarskú literárnu tradíciu i súčasné trendy. Dôležité je pre mňa nájsť spojivo s tradíciou a trendom sa vyhnúť. Ale toto sa dá povedať aj o mojom slovenskom písaní. Isté je, že v slovenčine mi tie krátke riadky, ktoré sa potom organizujú do zhlukov zvaných strofy, nenapadajú s takou spontánnosťou ako v maďarčine. Po maďarsky som napísal päť „básnických“ kníh a momentálne pracujem na šiestej. Iróniou osudu je, že hoci maďarské riadky mi prichádzajú na um ľahko, o to ťažšie sa mi potom tá báseň dokončuje. Keďže nemám maďarské školy a nežijem v maďarskom prostredí, nikdy si nemôžem byť istý tým, aká je údernosť mojich maďarských textov. JG: Menil sa v čase vzťah k jazyku tvorby? Dlhý čas žiješ mimo Európy v krajinách, ktoré majú vlastnú jazykovú situáciu. Keď sa z  tejto perspektívy pozrieš na slovensko-maďarské literárne spolužitie, napadá ti nejaká paralela alebo je v tomto vzťahu všetko v poriadku? PM: Naozaj možno v tomto prípade hovoriť o spolužití? Je záujem slovenského prostredia o maďarskú kultúru a naopak maďarského prostredia o kultúru slovenskú naozaj autentický? Pochybujem o tom. Väčšinou ide o akýsi maškarný bál financovaný grantmi. Do slovenčiny sa skôr prekladajú tí maďarskí autori, ktorí sú vo svete momentálne v kurze, hoci ich diela zďaleka nie sú také kvalitné a originálne ako diela ich predchodcov. Veľa sa prekladal Sándor Márai. Bolo to pochopiteľné, veď bol citovo zrastený s Horným


58

t roj roz h ovo r

Uhorskom, predovšetkým s Košicami. Pokiaľ ide o maďarských autorov v takej či onakej miere spätých so Slovenskom, možno povedať, že Slovensko má čo doháňať. Chýbajú preklady básnických i prozaických diel azda najväčšej postavy stredoeurópskej medzivojnovej avantgardy, Lajosa Kassáka, novozámockého rodáka. Chýbajú slovenské preklady románov Bélu Hamvasa, prešovského rodáka. Svetoznáme dielo Tragédia človeka od Imre Madácha, rodáka z Dolnej Strehovej, sa síce kedysi už preložilo (M. M. Dedinský) a chystá sa vydanie nového prekladu od Jitky Rožnovej, no možno by nebolo zlé preložiť aj ďalšie dielo, Mojžiša. Ďalej sú tu autori, ktorí písali o Slovensku: Kálmán Mikszáth a Gyula Krúdy. Je úctyhodné, koľko diel od Mikszátha vyšlo po slovensky, vo vydavateľstve Marenčin PT: Príbeh mladého Nostického s Marou Tóthovou, Fešáci, Tvrdé kotrby, Dáždnik svätého Petra, Čierne mesto, Slovenskí rodáci (preklady Karola Wlachovského). Gyula Krúdy veľa cestoval po Slovensku a teda sa mnohokrát inšpiroval slovenskou prírodou i mestami. Viem, že v roku 1977 vyšlo v slovenčine jeho Podolínske strašidlo (preložila Júlia Vilikovská), v roku 1983 vyšiel súbor jeho poviedok opäť spätých s Podolíncom, Rytier zo snov a roku 1990 Dedička. Obe knihy vyšli vo Východoslovenskom vydavateľstve a obe preložil Alexander Balega. Spomeniem ešte autorov, ktorí nesúvisia so Slovenskom, no oprávnene ich možno zaradiť medzi velikánov svetovej literatúry: Frigyes Karinthy, Dezső Kosztolányi, Margit Kaffka, Tibor Déry, Milán Füst, Miklós Mészöly, Iván Mándy, Péter Hajnóczy. Od každého z nich – s výnimkou Hajnóczyho – už čosi po slovensky vyšlo. Keď to všetko zhrnieme, vidíme, že vyšlo toho dosť, len mladšie generácie o tom už nevedia a tak maďarskú literatúru opakovane objavujú nanovo, žiaľ, cez prizmu súčasnej tvorby, ktorá neraz vykazuje známky úpadku a už možno povedať, že niekde v niečom sa môže súčasná slovenská literatúra preukázať kvalitnejšími autormi, než akých možno nájsť v Maďarsku, medzi nastupujúcimi a často neoprávnene oslavovanými autormi. Či mi napadá paralela k slovensko-maďarským kultúrnym vzťahom z veľkého sveta? Ono bez výnimky je to tak, že vždy jeden „ťahá za kratší koniec“ – Portugalci čítajú viac španielskej literatúry ako Španieli portugalskej. V Brazílii som situáciu neskúmal, je to krajina, ktorá je pomerne uzavretá do seba, nemá veľký záujem o kultúru susedných, španielsky hovoriacich krajín. Najmä o argentínsku nie – futbalová nevraživosť. Ale, napokon, aj medzi Čechmi a Slovákmi je to ako medzi Španielmi a Portugalcami – Česi čítajú menej slovenskej literatúry ako Slováci českej. A čo si budeme navrávať: Slováci, hocako málo vedia o maďarskej literatúre, predsa len vedia o nej viac ako Maďari o slovenskej. Ale toto sú len také moje unáhlené zovšeobecnenia. Azda obsahujú aj zrnko pravdy. JG: Ako profituješ zo znalosti jazykov teraz? Ktoré používaš a na čo? Obracajú sa na teba ako na znalca slovenskej kultúry z maďarskej strany, alebo, naopak, ako znalca maďarskej kultúry zo slovenského prostredia? PM: Nie som znalec ani slovenskej, ani maďarskej literatúry, nemám o tom akademické potvrdenie. Iba veľa čítam. Viac po maďarsky ako po slovensky. Zriedkavo sa stávalo, že sa z maďarskej strany pýtali na slovenskú literatúru. Častejší bol však záujem zo slovenskej strany. Či už išlo o preklady, alebo o to, aby som odporučil maďarského básnika na medzinárodný festival konaný na Slovensku. Párkrát sa stalo, že ako iniciatívny blbec som poslal do niektorých vydavateľstiev zoznamy maďarských diel, ktoré by podľa mojej mienky nebolo zlé preložiť, ale neunúvali sa ani len so zamietavou odpoveďou. Ako profitujem zo znalosti jazykov? Prekladám výlučne z maďarčiny do slovenčiny. Zasa postupy, ktoré objavujem v maďarskej literatúre – či už v konvenčnej, alebo experimentálnej – sa snažím zabudovať do slovenských textov, takže kultúrna výmena, sprostredkovanie určitých informácií, prebieha nielen cez preklad.


t r o j r o z h o v o r 59

Zoltán Németh

„Veľmi dôležité bolo spoznať transkultúrnu charakteristiku identity...“ JG: Téma koexistencie jazykov a vzťah majority s menšinou ti nie sú cudzie. Na viacerých miestach si k nim zaujímal odborné názory. Aká však bola tvoja rodinná jazyková a tvoja osobná situácia? Akou zmenou prešla od detstva do súčasnosti? Momentálne žiješ vo Varšave a koexistuješ s ďalším jazykom. ZN: Tvoja otázka vo mne evokuje príbeh, keď sa ma raz cez prestávku na konferencii v Prahe opýtal študent Univerzity Karlovej, ktorý pochádzal z Popradu, či som sa narodil v Budapešti a ako som sa dostal na Slovensko, ako som sa naučil po slovensky, atď. Nedokázal som ho presvedčiť, že po stáročia žili moji predkovia na severnom brehu Dunaja na území dnešného Slovenska. Nechcel uveriť, že na Slovensku žije pol milióna Maďarov a že na Slovensko sa nedostali migráciou z Maďarska v 20. storočí. Darmo som mu vysvetľoval, že do roku 1918 to bola jedna krajina, historické Maďarsko, čiže Uhorsko, a ide len o to, že politické hranice ani po roku 1918 neboli stanovené pozdĺž etnických hraníc. Bol inteligentný a empatický, ale v jeho očiach som videl, že mi jednoducho neverí. Musím teda priznať, že som vyrastal v malej dedine medzi Štúrovom a  Želiezovcami v  Kameníne. V Želiezovciach som chodil na gymnázium s maďarským vyučovacím jazykom. Do osemnástich rokov som takmer nikdy nepoužíval slovenský jazyk, iba na hodinách slovenského jazyka a literatúry. Doma sme, samozrejme, hovorili iba po maďarsky, a keď ma moja prababička chcela naučiť po slovensky, ako dieťa som radšej odbehol preč. Mimochodom, podľa rodinnej legendy bol jej manžel, môj prastarý otec, bratrancom z druhého kolena Vincenta Šikulu, pochádzal z okolia Modry a Pezinku. JG: Básnicky „bývaš“ naplno v maďarskom jazyku. Slovenčinu asi vnímaš skôr ako jazyk, ktorý má pre teba praktický význam. Zohráva alebo zohrával pre teba slovenský jazyk alebo slovenská poézia rolu pri tvojom umeleckom hľadaní? ZN: Pravdou je, že maďarská literatúra na Slovensku sa oveľa viac obracia k maďarskej literatúre než k slovenskej a naopak: pre slovenskú literatúru je maďarská literatúra na Slovensku biele miesto, vákuum, terra incognita. Ako spisovateľ tú stenu pravdepodobne prelomil iba Lajos Grendel, a to najmä vďaka prekladom Karola Wlachovského a vďaka aktivitám vydavateľstva Kalligram pod vedením Lászlóa Szigetiho. Môj prípad je komplikovanejší, pretože už od dospievania som sa zaujímal o svetovú literatúru (najmä francúzsku, nemeckú, anglickú). Hoci v prekladoch, no čítal som Rimbauda, Markíza de Sade, Lautréamonta či Becketta. Ale aby som sa nevyhol otázke: od začiatku sledujem tvorbu Michala Habaja, mám všetky jeho básnické zbierky, milujem Knihu o cintoríne Daniely Kapitáňovej, venoval som sa jej viackrát ešte pred jej maďarským prekladom. Od deväťdesiatych rokov čítam básne Mily Haugovej a Petra Macsovszkého, hoci vtedy som o nich vedel len, že sú to slovenskí básnici. V maďarčine som napísal štúdiu o slovenských transkultúrnych autoroch (Irena Brežná, Ivana Dobrakovová, Zuska Kepplová) a zostavil som antológiu súčasnej slovenskej literatúry v maďarskom preklade. Veľa som sa učil od Generátora X. Vďaka slovenčine som dokázal tiež prečítať básne Vladimíra Holana a Jáchyma Topola v origináli. Od Topola som niečo aj preložil do maďarčiny. A vďaka slovenskému jazyku už čítam aj poľskú literatúru v origináli. JG: Bude rozdiel medzi básnikom z maďarskej menšiny na Slovensku, v Srbsku, Rumunsku? Asi ma zaujíma, ako sa čo i len nepriamo podpisuje existovanie v krajine, ktorej hlavným jazykom je iný ako materský jazyk autora. ZN: Táto otázka vyprodukovala množstvo odbornej literatúry a odpovede sa rôznia v závislosti od literárneho a historického kontextu, ideologicko-politického prístupu alebo individuálneho teoretického priestoru. Niektorí si myslia, že literatúru určuje jazyk, a preto hovoria o jednej maďarskej literatúre bez hraníc, nezávisle od toho, v ktorom štáte sa dielo zrodilo. Podľa iných má maďarská literatúra v zahraničí svoju špecifickosť. Iní varujú, že pozícia maďarskej literatúry v  Sedmohradsku, čiže v  Rumunsku, bola alebo je úplne odlišná napríklad od pozície maďarskej literatúry v  Juhoslávii či v Srbsku. Tá posledná mala oveľa viac kontaktov so srbskou a chorvátskou literatúrou ako tá predošlá s rumunskou. Existujú literárnohistorické práce, v ktorých maďarské literatúry tvoria zvláštne kapitoly, a sú aj také, z ktorých sa


60

t roj roz h ovo r

vlastne ani nedozvieme, že autor tvorí v zahraničí – tieto však majú tendenciu na maďarských autorov spoza hraníc celkom zabudnúť. A osobitnú problematiku tvoria dejiny jednotlivých menšinových literatúr. Existujú texty, pri ktorých by nikto nedokázal určiť, že ich napísal autor žijúci na Slovensku. Sú však aj také, pre ktoré je realita na Slovensku alebo identita Maďarov žijúcich na Slovensku dôležitá. Existujú diela, ktoré pracujú aj so slovenskými výrazmi. Texty maďarskej literatúry na Slovensku nereprezentujú homogénnu stratégiu. Napríklad básne Zoltána Csehyho a Anikó Polgár vytvárajú bohaté intertextuálne väzby s antickou, starogréckou a latinskou literatúrou, ale aj súčasnou anglickou a americkou poéziou. Na druhej strane, romány Lajosa Grendela a Pétera Hunčíka sa zaoberajú problematikou maďarskej identity na Slovensku. Norbert György vkladá do maďarského textu slovenské výrazy, Pál Száz zasa napísal knihu v dialekte Maďarov žijúcich pri Galante označenom diakritickými znamienkami, navyše používa i slovakizmy, čiže využíva poetickosť regionálneho dialektu. JG: Bezhraničnosť virtuálneho priestoru, individualizácia ako typický prejav súčasnosti nahrávajú pocitu, že národné hranice pre jazyk už viac neexistujú. Narážaš ako básnik ešte na nejaké hranice – ľudské, inštitucionálne, existenciálne...? ZN: Samozrejme áno. V skutočnosti vždy narážam na hranice. Na hranice jazyka, na hranice vpísané do jazyka, na hranice medzi podriadenými a vlastníkmi moci. Ako keby bolo mojou bytostnou potrebou rozpoznávať a dokonca produkovať rôzne hranice a potom sa snažiť – prinajmenšom pre seba – zmeniť ich usporiadanie alebo ich rozpustiť. Ale vrátil by som sa k otázke zo začiatku rozhovoru: akou premenou som prešiel. Bolo pre mňa veľmi dôležité spoznať transkultúrnu charakteristiku identity, uvedomiť si rámec svojej existencie už od narodenia. Je to až desivé, ako často sme slepí voči vlastnostiam našej vlastnej existencie jednoducho preto, že nemáme, že sme nedostali na ich pomenovanie žiadne slová. Bariéry v jazyku sú pre naše bytie asi najzávažnejšie. A aby sme nachádzali nové slová, nový slovník a stále nové a nové identity pre samých seba.


61

Proximity, Forced Black series, 2012 – 2020


62

recenzia

Štvrtý rozmer poézie Eva Luka Jazver Levoča: Modrý Peter, 2019 Zbierka Jazver je v poradí štvrtou básnickou zbierkou poetky, a najnovšie aj autorky literatúry pre deti, Evy Luky. V tomto prípade nejde len o informačné konštatovanie, spisovateľka totiž medzi zbierkami vedome naznačuje istú súvzťažnosť a  to už prostredníctvom ich názvov. Každé zo štyroch pomenovaní tvorí zložené slovo, autorský novotvar, ktorý vznikol rovnakým sémantickým kľúčom, t. j. prvé slovo kompozita patrí do reálneho (ľudského) sveta (sestra, jabloň, havran, ja), druhé evokuje znaky čohosi fantastického či zvieracieho (divo, diabol, anjel, zver): Divosestra (1999), Diabloň (2005), Havranjel (2011) a Jazver (2019).1 Navyše, názov ďalšej básnickej zbierky autorka vyberá spomedzi básní z  tej predošlej. Môžeme teda predpokladať, že i Jazver v  sebe ukrýva pomenovanie tej budúcej (možno, podľa môjho názoru azda najlepšiu, báseň zbierky Nekromantik). Poetika autorky sa však prirodzene (aj vzhľadom na pomerne dlhé časové rozstupy medzi vydaniami) mení, vyvíja či skôr rozrastá.  V každom smere (téme, motívoch, jazyku atď.) sa posúva o  čosi ďalej, v  niektorých dokonca letí ako neriadená strela, inde sa zas pohybuje celkom premyslenou trajektóriou, vždy však s  rôznymi estetickými výsledkami. Jedným z  ukazovateľov určitej zmeny oproti predchádzajúcim knihám je lexika. Tá je v zbierke Jazver ešte bohatšia, využité sú slová najrozličnejšej proveniencie (hovorové i vedecké výrazy, poetizmy, archaizmy, novotvary a iné). Obzvlášť sa rozkošatil obrazný jazyk. Na ploche jednej básne čítame metaforu „veľkoplošných“ rozmerov a v nej desiatky mikroobrazov. Vhodným príkladom je báseň Kuchynské hodiny, ktorej estetické tvarovanie je až 1 Do naznačeného kontextu by zapadol aj názov knihy pre deti Pani Kurčaťová (2018). Hoci nejde o zložené slovo, všetky ostatné „podmienky“ toto pomenovanie spĺňa.

kdesi na úrovni barokového monumentalizmu: „Dolu štyri nožičky, ich brucho pomaľované / kresbami huslí, plameňov a vrtuliek; vyčnieva z nich / páka v tvare banky, z nej kladky, ktorá / keramickou rukou za vlasy zviera hlavu ženy. / Okolo hlavy je kŕdeľ mechanických vtákov / a  na keramickej ruke sedí havran. / Na pleciach hodín leží košík s vajíčkami.“ (s. 44). Nejde tu však len o  estetický ornament, báseň ponúka viacero zmysluplných interpretácií či originálnu pointu.  V  kontexte celej zbierky sa tiež ukazujú nepatrné spojivá (motív konkrétneho domu, more, obraz v  zrkadle, ale aj otázka subjektívneho času a pod.) ako dôležité premenné smerujúce k  určitému stavu – v  tomto prípade opísanému ako akési náhle precitnutie: „a v tele mi vyšľahne šťastie ako gladiola“ (s. 45). Dekódovanie poetiky Evy Luky je však v zbierke Jazver oproti predošlým textom ešte náročnejšie. Vyššie opísaná okázalosť nás síce vtiahne, môžeme si naplno užívať krásu básnických spojení, ale nie vždy dokážeme preniknúť aj do ich významovej podstaty. Obraznosť jednotlivých básní sa môže niekedy zdať nekoncízna, akoby nemala medze. Povedala by som však, že „prestreliť“ je prirodzené riziko takéhoto postupu. Opisovať čosi bizarné si vyžaduje rovnaký spôsob realizácie a následne aj recepcie. Nápomocná môže byť silná vizualizácia vypovedaného. Autorka rozširuje naše vnímanie, otvára nám nielen oči, ale aj uši a ostatné zmysly: „Aha, už sa neprítomne, v časovom predstihu, ako keď fantázia predlžuje krok / svojim majiteľom, rozpráva s rybami. Aj ja viem tak otvárať ústa / ako vy, celé knihy som vyotvárala prázdnymi ústami, o, o, o, o, o, a takto / celé strany. Tak rada by som nimi vydala aspoň nejaký zvuk. Po kolená / som už v  studenej vode, teraz sa mi tá divná hmota presunie až do útrob, [...] akoby mokrota bola všadeprítomná [...] Odumieram v  modrom, v  jednej chvíli sa moje žily / farbia a premieňajú, a voda je už v ušiach, už ako verný


r e c e n z i a 63 pes pooblizovala / moje pokojné vrkoče. Pokúsim sa mať oči otvorené, keď ma zaleje, pokúsim sa / ešte zohnať nejaké krídla vodného živočícha a potom ešte vzlietnuť, ešte / sa nadnášať.“ (s. 35). Nové je v rukopise Evy Luky využívanie citosloviec. Podporujú zrejmú prácu s eufóniou veršov a vôbec zvukovou stránkou textu. Vyššie citovaná ukážka je príkladom, v  ktorom je významová a zvuková rovina v súlade. V zbierke však nájdeme aj prípady, keď naopak snaha o  zaznamenanie zvuku (najčastejšie zvieracej reči) sémantiku vyrušuje. Expresivita výrazu pohltí myšlienku a preváži štylizácia: „Slim-slim, hovorí slimák / Sliz-sliz, odpovedá si.“ (s. 18) – „monológ“ vsunutý do inak pôsobivej básne. Čosi podobné sa deje aj s hromadením zvukomalebných slov: „jasný jaspis z jasného neba“ (s. 17), „Beský bes a nebeský nebes / ju nedesia“ (s. 28). Za výrazné obohatenie voči predošlým knihám považujem rôzne druhy komiky (najmä jazykovú a  situačnú), ktoré autorka v  zbierke Jazver využíva. Úsmev vyvolávajúce sú už niektoré názvy básní, napr. Pozor, padajú omietnutí anjeli alebo Veľký jazvec stretáva dominikánov či verše ako „opaľujú sa v pekelných plavkách“ (s. 13), „morská / možnopanna“ (s. 15) a pod. Zaujímavé a funkčné napätie tu vzniká medzi desivým a  komickým zobrazením určitej situácie. Na tomto princípe je vystavaná napríklad báseň Vtáčí kúpeľ („Vzhľadom na výpravu by scéna mohla byť hrôzostrašná. / Pelikán sa však tvári, že sa mu vtáčí kúpeľ neprihodil prvýkrát.“, s. 56). Inokedy je rozhodnutie, či ide o  komické (niekedy až parodické – opäť aj za pomoci citosloviec) zobrazenie, alebo celkom vážny opis, výlučne na strane čitateľa: „Sovy sa treba báť: [...] Keď roztiahne tmavé krídla, / na zem sa rozprestrie celofán dažďa / a  jej tieň sa na ňom odráža / ako picassovská kocka. Sova / je kubická. Kube a  kúbe do noci, vyvoláva / to svoje kú, kú ako krvilačný kuvik.“ (s. 37). Dôležitú úlohu pritom zohráva absurdita, ktorá je akoby dvojito kódovaná – je to absurdnosť v absurdnom svete fantázie. Je zrejmé, že aj fantastický svet má svoje hranice a zákony, ak sú narušené a nám sa podarí túto „medzeru“ postrehnúť, ide o dôkaz, že tomuto svetu rozumieme, a teda sa stávame, či už vedome, alebo nie, jeho súčasťou. Poetika Evy Luky sa posúva aj v prípade analýzy „seba“ – lyrickej subjektky – a bytostí okolo. Napríklad v básni Zrkadlo ju premôže ono živo-

číšne („zver“ vyhráva), čo jej ženské „ja“ vyhodnocuje ako hanbu či poníženie z prepadnutia pudom. Rovnako postavy, ktorými zaplavuje zobrazované svety, sú fantastické a  prevažne na zvieracej „báze“. Pôsobia však nesmierne dôveryhodne, akoby sa medzi nami prechádzali každodenne. Oproti predchádzajúcim zbierkam pribúdajú nové živočíšne druhy, ako jazvec, ktorý sa stáva predobrazom subjektky, či slimák. Viaceré majú „potenciál“ čo najvýstižnejšie demonštrovať živočíšne pudy v  nás. Opis ich života, situácií či správania môžeme čítať ako akési podobenstvá. Ukazujú nám rôzne typy spolužitia, najmä vzťahové nepochopenie, odcudzenie, ale i  drsné obrazy (seba)týrania, v ktorom zvieracie prechádza na stranu zverského: „do kuchyne vstupuje muž; strhne jej z hlavy parochňu sliepky, chmatne ju / za plecia a kričí, a KRIČÍ a KRIČÍ to svoje kr-kr-kr, to svoje hnusné krí-krí-krí, / a minula si peniaze, a tvoj dych páchne ako tchoria rukavica, a zle je mi na teba / pozerať, ty parochňu nepotrebuješ, beztak si sliepka, a do tých čižiem / ti treba kopať, kopať a pľuť ti na ne, aby si všetkým ukázala, že si nič, / že si nikto, že si len vydlabaná očná jama, vtáci ťa dávno zožrali“ (s. 78, zdôr. E. L.) Mnohé postavy zas odkazujú na konkrétne (často mytologické) príbehy. Prinášajú do zbierky určitý kontext, ktorý autorka originálne nadstavuje či skôr prestavuje. Napríklad indický Ganéš vystupuje ako taliansky mafián v červenom Ferrari, ktorý subjektke daruje Prsteň, stále však dokáže priniesť aj isté  duchovné naplnenie. Niektoré básne svojou rétorikou a príklonom k sujetovosti pripomínajú akési dospelé variácie epizód z autorkinej detskej knihy Pani Kurčaťová (2018). Vhodným príkladom je báseň Pani Ashtonová (jej zovňajšok, ale aj zvyky, ako napríklad súžitie so zvláštnymi zvieratami – vtákmi a dinosaurami –, ale aj správanie a  príbytok vyžarujúci určitú mágiu sa ponášajú na Pani Kurčaťovú), ktorej príbeh tiež prechádza na stranu podobenstva, v  tomto prípade akejsi alegórie pomätenia: „Po západe slnka vychádza von, za svojimi / plavými dinosaurami: Mesiac / jej ako verná, súcitná sestra kráča v pätách.“ (s. 43). Čo sa týka motivicko-tematickej línie, aj tu nastáva určitý posun a  nárast. Pôvodné motívy (ruža, krása, voda, hudba, tanec a pod.) a  témy (starnutie, materstvo, posadnutie, domov, umieranie a  pod.) sa rozvíjajú, dopovedajú či úplne


64

transformujú. Pridávajú sa však i nové (literatúra, explózia, mesiac či motív orecha). Podobne farebná symbolika prechádza istým prerodom; k čiernej farbe, ktorá doteraz v poetkinej tvorbe prevažovala, sa pridáva i zlatá, žiarivá pripomínajúca oheň a  najmä biela a  jasná ako svetlo či slnko sprítomňujúce život: „Na obzore sa vyjasnieva, vidím / čerstvú oblohu. [...] Náhle mi znútra začnú vyrážať / drobučké zelené lístky, cítim nežný jazyk / plný svetla. Umŕtvenie bolo len / ilúziou;“ (s. 15). Sen, ako jeden z najvýraznejších motívov Lukinej tvorby, sa však aj tu dostáva do popredia. Opätovne by som ho označila za jednu z  ciest čítania tejto poézie. Pre túto chvíľu len naznačím, že hranica, ktorá jeho prostredníctvom existovala medzi snovým a inými svetmi, sa v zbierke Jazver narúša: „Je nezrozumiteľná, tá tvoja hranica / medzi horúčkovitou nocou a  hojivým ránom;“ (s. 34), „Jazver vo mne nie a nie sa prebrať z desivých snov“ (s. 38) a pod. Permeabilnosť spôsobuje, že sa svety navzájom zasahujú a ovplyvňujú, subjektka je stále akoby jednou nohou na „druhej“ strane: „môj život pokračuje aj cez hranicu noci“ (s. 27). Dokonca ani voda už neplní funkciu prechodu či komunikačného kanálu. Totálna devalvácia istoty, ktorá mohla vyplývať z  možnosti opätovného navrátenia sa do svojej „reality“, sa rozplýva v básni Voda, v  ktorej vystupuje ako personifikovaná postava ničiaca domov subjektky („Niekto zazvonil a za dverami stála voda“, s. 72). Napriek zdanlivému balansovaniu lyrickej hrdinky nad priepasťou medzi jednotlivými svetmi sa nemôžem ubrániť pocitu pokoja, ktorý zo zbierky Jazver plynie. Možno je to spôsobené impresiou jednotlivých výjavov, ktoré spolu s  ňou pozorujeme ako krásne nástenné maľby: „V jaskyni počuť iba žblnkot jazierka. Vrany / obradne nesú dovnútra polievku na nosidlách. Obrovská biela misa / sa hojdá do rytmu chôdze vraních nosičov; valia sa z  nej / kúdoly dymu. […] Ja som sedela v rohu jaskyne. Videla / a počula som všetko: každé šuchnutie vraních krídel, každé / povzdychnutie nosičov; drobné bubienky, vydávajúce svoje rekviem / hlboko spod fontány. Krása toho výjavu / sa v prítmí blysla ako úder.“ (s. 46). Uplatňuje sa tu inverzné vnímanie sveta, hororové výjavy sú prezentované ako radostné, napr. obraz pekla z prvej básne pôsobí ako „správna nostalgická eufória“ (s. 13). V  podtexte môžeme čítať upozornenie na istú zameniteľnosť dobra a  zla, ale aj relativity nášho

recenzia

„statusu“, ako napr. v básni Sliepka nevlastnej sestry pripomínajúcej scénu z Becketovej drámy Čakanie na Godota: „Len počkaj, hovorí sliepka. / Jedného dňa budeš na obojku ty, ako sa to stáva medzi vlastníkmi / a  vlastnenými. Jedného dňa si vymeníme roly.“ (s. 33). Výsledkom je však pokojné prijatie svojho osudu: „Dobre, hovorí / nevlastná sestra. Pobozká sliepku / a zhasne okultnú lampu, blikajúcu do tmy.“ (s. 33), alebo aspoň snaha o zmierenie či vyrovnanie sa s  ním (b. Pôrody šťastných, zakrvavených detí). Dokonca aj v  prípade existenciálnej otázky ide, nadnesene povedané, o  vec pohľadu (na smrť): „Už dlho ma presviedča, že som / Mŕtva. Lenže ja nie som mŕtva, to vy ostatní!“ (s. 64, zdôr. E. L.). Čo narúša takto premyslene koncipovanú štruktúru fantastických svetov a ich vzájomné (a interpretačne mimoriadne lákavé) prestupovanie sa, je akýsi vpád „ozajstnej“ reality. Obrazy referujúce na náš svet sú v zbierke Jazver frekventovanejšie, ako boli v  poetkinej tvorbe doposiaľ. Okrem iného, prechod do „reality“ je ostrejší a príznakový. Objavuje sa tu napríklad priestor kaviarne, zmienky o  práci, odkaz na hudobnú kapelu či lyrický subjekt štylizujúci sa do postavy poetky, čo voči ostatným (napr. snovým) scenériám (jaskyne, nory, domy na okraji mora, hradby, chatrče, záhrady a pod.) a postavám pôsobí neprimerane, dráždivo civilne: „Sedím v  kaviarni a  pozorujem dvoch mužov, [...] Mohla by som napísať / báseň o  tom, čo si predstavujem o  nich. Alebo o  tom, / čo si predstavujem, že si pri pohľade na mňa / predstavujú oni.“ (s. 17). V každom prípade je aj štvrtá zbierka Evy Luky výnimočným úkazom v slovenskej poézii. Osobne si neviem predstaviť, kam sa ešte tento typ básnenia môže posunúť, ale už teraz sa teším na piaty rozmer veršov, ktoré sú ako „pohľadnice / s  premenlivými obrázkami – na ktorú stranu ich nahneš, na tej / menia podstatu.“ (s. 69). Eva Urbanová


r e c e n z i a 65

Ticho mi sedí naproti (o hmotnej rozľahlosti pocitov) Arqueles Vela Slečna Atakďalej Fintice: FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania, 2019 Preložila Lucia Duero Z času na čas sa na pultoch slovenských kníhkupectiev zjaví titul, ktorý je náročné situovať medzi ostatné knihy. Nemusí pritom ísť o jeho špecifické fyzické rozmery. Dilema starostlivého kníhkupca je zvyčajne omnoho delikátnejšia: kam zaradiť publikáciu, ktorá reprezentuje v slovenskom preklade málo zastúpenú národnú literatúru alebo umelecký smer? Vo všeobjímajúcich poličkách svetovej beletrie sa takéto dielo ľahko stratí; na vlastnej by pôsobilo akosi osamelo. Nechajme praktické riešenie tohto problému na profesionálny kníhkupecký personál a pokúsme sa objasniť, čo vlastne Slečna Atakďalej, zakladajúce dielo stridentizmu a „najprelomovejšie dielo hispanoamerickej avantgardnej prózy“ (s. 6), čitateľovi ponúka a prečo má zmysel sa po ňom poobzerať. Aj literárne rozhľadený čitateľ tejto recenzie sa pravdepodobne uprostred predchádzajúceho súvetia pozastavil. Pri stridentizme nepomôže ani internetový vyhľadávač: k pojmu ponúka len štyri výsledky v maďarčine. Osvetlime teda pojem aspoň stručne – stridentizmus je pôvodné mexické avantgardné hnutie, ktoré vzniklo na úsvite dvadsiatych rokov a oproti súbežným avantgardným smerom malo zdôraznený sociálny rozmer vyplývajúci z dedičstva Mexickej revolúcie. Ako sa po takmer sto rokoch od svojho vzniku dostáva k  slovenským čitateľom? Kľúčové sú tu dve postavy: popredný prozaik stridentizmu Arqueles Vela a prekladateľka Lucia Duero, ktorá v  podobe výberu Slečna Atakďalej prijala náročnú prekladateľskú výzvu – s obdivuhodným výsledkom. Sama prekladateľka v sprievodnom komentári opisuje, čím je sprostredkovanie Velových textov

tak zložité: „ťažko predstaviteľné obrazy, neexistujúce slová, ktoré Vela vytváral kombinovaním dvoch alebo viacerých slov,“ (s. 4) výrazy, ktoré sú neprístupné v slovníkoch a  otvorené viacerým interpretáciám. Pridajme zložitú syntax, obraznosť a absurdnosť, až získame predstavu o tom, koľko intelektuálnej práce si vyžiadalo sprístupnenie nerozsiahlych Velových textov do slovenčiny. Ani starostlivý preklad však z troch noviel vo výbere nerobí oddychové čítanie; aj po takmer sto rokoch a pre čitateľov z opačnej strany Atlantiku ostávajú podobným orieškom, akým pravdepodobne boli pre súdobých predplatiteľov magazínu El Universal Ilustrado. Práve v  štvrtkovej prílohe tohto týždenníka totiž vyšla titulná novela Slečna Atakďalej aj s prológom editora. Štruktúra pôvodného vydania je zachovaná aj v slovenskom vydaní, preto môžeme spolu s editorom o novele predpokladať, že „[m] nohí povedia, že je to výstrelok, iní sa v nej určite stretnú s novými emóciami, ktoré pramenia z neobyčajného štýlu, a ďalší sa budú domnievať, že ide o vynikajúceho prozaika, ktorý sa zbavil všetkých bežných literárnych postupov, kováča oslavných emócií a  prepychových metafor.“ (s. 14). Každá z perspektív má svoje opodstatnenie. Tri novely zaradené do knihy – Slečna Atakďalej, Kaviareň nikoho a  Fingovaný zločin – sú okrem poznámky prekladateľky rámcované aj úvodom k  slovenskému vydaniu a  epilógom, ktoré pripravila Yanna Hadatty Mora, znalkyňa Velovho diela. Sprievodné texty síce poskytujú interpretačnú pomoc, ale ako poznamenáva ich autorka, väčšmi lyrický než epický charakter Ve-


66

lových textov pobáda čitateľa k sústredenosti na pocitový aspekt diela než fragmentárnu dejovú líniu. Čitateľa, ktorého kniha zaujme a chce jej samej i jej kontextu porozumieť lepšie, iste zamrzí, že ani jeden zo sprievodných textov nepribližuje stridentistické hnutie bližšie než zbežným náčrtom. K jeho poetike síce máme prístup, ale bez znalosti ostatných stridentistických diel či aspoň ich všeobecnej charakteristiky je nemožné odlíšiť osobitosti Velovho autorského štýlu od typických čŕt poetiky hnutia. Ako ochutnávka stridentizmu Slečna Atakďalej iste plní svoj účel, ale zájsť chuť na ďalšie skúmanie tohto avantgardného hnutia si nenechajú len tí najvytrvalejší: heslo Arqueles Vela nenájdeme v  Slovníku spisovateľov Latinskej Ameriky a na samotný stridentizmus len poťažmo narazíme vo všeobecných slovníkoch literárnych termínov či smerov. Unikátne sprístupnenie Velových textov, ktoré zrejme nemá obdobu ani v češtine, tak funguje ako pralinka z bonboniéry svetovej literatúry, ale zrejme nemá ambíciu byť úvodom k systematickému uvedeniu stridentizmu do domáceho literárneho kontextu. Túto úlohu by, pravdaže, lepšie splnila antológia, ktorá by okrem zakladajúceho dokumentu hnutia Aktuálny manifest č. 1 – Avantgardný list – Stridentistická tabletka zahrnula aj výber z ďalšej stridentistickej tvorby: to je však už rukavica hodená našim hispanistom. Z  uvedeného vyplýva otázka: má vydanie Slečny Atakďalej po takmer storočí od pôvodného publikovania zmysel aj bez toho, aby sme prihliadali na jej literárnohistorickú hodnotu? Pri hľadaní odpovede musíme zanechať knihu ako celok a sústrediť sa na jednotlivé texty. Kým posledný, detektívne ladený, Fingovaný zločin bol vo výbere postrádateľný, lyrickejšia Slečna Atakďalej a  Kaviareň nikoho predstavujú neošúchaný estetický zážitok, pocitovo a príbehovo bližší skôr modernistickej než avantgardnej próze („Zvykol by som si na život za dverami alebo v  škáre okna. Sám. Odtrhnutý od sveta. Nepochopený...“, (s. 19), umeleckými prostriedkami zas naopak. Sústavné pocity váhavosti, osamelosti, opustenosti, neistoty a  nepotrebnosti zreteľne pripomínajú emočné rozpoloženie a  životnú situáciu modernistického subjektu. V Kaviarni nikoho sa nad to navrstvuje pasivita a  odovzdanosť, odcudzenosť voči sebe i  ostatným, pocit ohrozenia vlastnej pozície („Keď vstúpi nový zákazník, obáva sa, že by mohol chcieť obsadiť práve tento kút, ktorý mu pridelil

recenzia

život“, s. 42), teda atribúty, ktoré moderného človeka sprevádzajú už viac než storočie a najmä v  poslednom období zvlášť pozorujeme ich politické manifestácie. Anonym, jeden zo stálych zákazníkov kaviarne, je apatický a  márni čas bez akejkoľvek vízie, no zároveň pociťuje úzkosť a intenzívne prežíva vedomie neustáleho ohrozenia cudzincom: je to človek, ktorého dôverne poznáme, je to človek trpiaci neurózou z neustálej globálnej ekonomickej súťaže, v ktorej stojí sám proti všetkým. V práci nenachádza naplnenie, pretože samotné plody práce sú mu odcudzené, ľahko preto mení svoje pôsobiská, necíti voči nim nijakú lojalitu či zodpovednosť: „Keďže však ani v jednom salóne nemôže byť tou, ktorou je, ľahostajne sa usadí do ktoréhokoľvek.“ (s. 45). Velova obraznosť je skôr metonymická než metaforická (avšak hranica medzi nimi je rozplývavá) a  neraz môže asociovať nadrealistické výstupy. Tu však obrazy ako „ultrahviezdne vtáky“ zdanlivo nevznikajú prúdom vedomia, ale starostlivým verbalizovaním emočnej hmly. Boha-tá imaginatívnosť sa u Velu umocňuje a násobí: „Keď sa naokolo začala štylizovať imažinistická dekorácia, zistil som, že som halucinoval v sne...“ (s. 19). Originálne spája rozličné emočné stavy a  ich prejavy do prekvapivej ambivalentnej syntézy („Znovu sa usmiala, zmätene a spokojne.“, (s. 47), ktorá podnecuje k empatickému prieniku do zložitosti človečej duše. Velove metafory idú na samú hranicu nielen sémantickej, ale aj gramatickej zrozumiteľnosti – pri dešifrovaní obrazu „hnisavého nádoru ospalosti nocí znovuzrodenia“ (s. 20) je správne pochopenie syntaktických skladov kľúčové. Je pozoruhodné, že v  tesnej blízkosti sa vyskytujú nie do očí bijúce, ale vo svojej podstate predsa len gýčovité metafory založené na obraze života ako cesty, a  neobyčajne nápadité spojenia ako „útek krajinou poháňanou uhlím“ (s. 22), kde môže byť reč ako o vlaku, tak aj o uhoľných elektrárňach poháňajúcich expandujúci priemysel v urbánnych centrách raného dvadsiateho storočia. Typickým a neprehliadnuteľným umeleckým prostriedkom, ktorý Vela hojne využíva, je spredmetňovanie pocitov a  stavov. Malátnosť je prehnutá cez plecia ako kabát a ticho je usadené na sedadlách. Psychické je tu hmotné, fyzicky vnímateľné, neodbytne rozľahlé, rozmerovo požadovačné. Priestor tu vôbec zohráva dôležitú úlohu, kaviareň je „‚subway-om‘ snenia, výmyslov“ (s. 38), mesto zasa emócie nevyhrocuje, ale tlmí a  topí


r e c e n z i a 67 v anonymite svojho ruchu. Kaviareň, tradične spájaná s  modernosťou, spoločnosťou a  hektickosťou, nadobúda v  próze Kaviareň nikoho presne opačné atribúty: pôsobí zaspato, prázdno a zákazníci tu „šípia rozkoš zaseknutej hodiny, ktorá predlžuje ich otupenie.“ (s. 39). Ide o  alegorický priestor, interpretačne zoširoka roztvorený. Postavy v ňom komunikujú málo, a  ak, tak neverbálne, „[s]lová im ako pochované zostávajú na perách.“ (s. 43). Frekventované sú oxymorony ako „systematické potulky“, „sústredené rozptýlenie“ či „žiara jej tieňa“; tie poukazujú na zostrujúcu sa antagonistickú povahu storočia, ktoré malo svoje prvé veľké katastrofy už za sebou a  tie najhoršie ho ešte len čakali. O  tom, že oxymorony nie sú len náhodným fenoménom, ale konštitutívnym rysom prózy Slečna Atakďalej, svedčí aj exponované umiestnenie v  explicite: „Zložitá z  jednoduchosti, jasná z  nepresnosti, nedotknuteľná z  toľkej dotknuteľnosti...“ (s. 31), ktoré tu po decentnom použití na iných miestach textu pôsobí, takrečeno „po lopate“. Žena, o  ktorej rozprávač ‒ protagonista píše a sleduje ju, je v jednotlivých kapitolách zachytená vždy v inej situácii, vždy v iných obrysoch, a až vrstvenie týchto siluet utvára akú-takú predstavu o človeku. Podobne aj na inom mieste: „Každý deň vo mne bozkávaš iného muža. Muža, ktorý je jedným v noci a iným na svitaní. Tak ako si dnes aj včera vystriedala toho muža, na ktorého sa podobám, aj zajtra ho vystriedaš za toho, ktorým sa neskôr stanem, a tak ďalej, donekonečna...“ (s. 51). Semiopoeticky možno túto stratégiu interpretovať ako vyjadrenie mnohých rolí, ktoré moderný mestský človek nevyhnutne zastáva. Nijaká z nich ho nevystihuje v  úplnosti, či v  práci, či v  rodine, či ako súčasť davu človek zo seba vždy vyjavuje len čosi a  ani súčet jednotlivých rolí nie je v rovnosti s celistvou osobnosťou človeka. Fetiš tovaru rozklad človeka ešte zrýchľuje, obracia jeho vnímanie naruby, komodifikuje pudy: „Ženy ma zaujímajú, len keď nimi listujem v  časopisoch. Spodná bielizeň ma dráždi viac v časopise než na žene. [...] Prekvapuješ ma, nadchýnaš ma, pútaš ma, lebo tvoje nohy sú ako nohy žien z reklamy na pančuchy HOLE-PROOF,“ (s. 54) vyznáva sa jedna z postáv partnerke. Napätie textu Slečna Atakďalej vyplýva z rozporu medzi konštantnou zameranosťou rozprávača na ženskú postavu a nejasnosťou, ktorá ju bez čo i len postupného rozriedenia zahaľuje. Rozprávač

na tom nie je o nič lepšie než čitateľ: Ona je pre oboch len éterická, „[d]onekonečna uviazla medzi parfumami, zabalzamovaná v halucináciách, nádejach. Zostala tam, zvečnená. Vytrácala sa...“ (s. 23). Skrátka: sublimovala do predstavy náchylnej na zmenu skupenstva, na opätovné rozptýlenie. Titulná próza výberu Slečna Atakďalej je lyrickým seizmografom intímneho prahnutia po celistvosti v  druhom človeku, Kaviareň nikoho môžeme čítať ako sociálnu alegóriu, v  ktorej sa pri návratnom čítaní vyjavuje špecifický spoločenský rozmer mexického stridentizmu. Opakovaný kontakt s textom je u Velu prínosný, pozornému čitateľovi sa próza postupne podvolí a  poskytne mu niekoľko navigačných bodov, podľa ktorých si môže zostaviť vlastnú trasu k  zmyslu diela. Vela nehľadá príčiny, ale opisuje dôsledky, koncentrovane zachytáva psychologický tieň, ktorý na človeka vrhá konkrétne milieu: dobrať sa k tomu, čoho obrysy autor na človeku vidí, je úlohou čitateľa. Prorocké slová jedného z  návštevníkov Kaviarne nikoho sú mrazivo výstižným vyjadrením súčasného ducha času: „Všetko mizne, všetko v tomto zákutí umiera. Sme preživší každodennej katastrofy.“ (s. 55). Pocity, ktoré to v  nás vyvoláva, sú takmer rovnako hmatateľné ako vo Velových lyrických prózach. Sú ideálnym stimulom pre pestovanie intelektuálnej zmyselnosti, aká je iste vlastná nielen jednému z návštevníkov Kaviarne nikoho. Martin Makara


68

recenzia

Robinson každodennosti Ľuboš Bendzák Vlastná váha Kordíky: Skalná ruža, 2019 Na obálke novej zbierky Ľuboša Bendzáka je výrazná, pôsobivá farebná fotografia mladého dievčaťa. Priťahuje pohľad, hoci pri bližšom skúmaní nie je jednoduché pomenovať dôvody našej fascinácie. Ak si pomôžeme pohľadom do vnútra knižky, kde sa nachádza pôvodná, rozmernejšia fotografia v čiernobielom prevedení, bude to o niečo jednoduchšie. Fotografia na obálke je výborne orezaná. Mimika i gesto dievčiny sú vzletne neurčité, zastavené na polceste medzi strachom a nehou, pozývajú pohľad, aby ich skúšal ak nie vysvetliť, tak aspoň dotvoriť a domyslieť. Farba ponúka porovnanie s rozprávkovou červenou čiapočkou. Zdanlivo jednoduchý polovičný portrét en face má tajomný nádych tých najlepších portrétov, ktoré nás prizývajú k ďalšiemu pohľadu zasneného skúmania, nevyčerpateľného v dôsledku absencie definitívneho vysvetlenia. Kým obálka fascinuje, fotografia vo vnútri už taký silný náboj tajomstva nenesie. Obraz (alebo fotografia) vzniká vhodne zvoleným uhlom pohľadu, voľbou orezania, prácou so svetlom a kompozíciou a možno aj šťastnou zhodou okolností. V takom prípade je však potrebné vybrať ten jeden šťastný záber, rozpoznať ho v stovkách fotografií, objaviť v ňom ten netuctový záblesk tajomstva. Akokoľvek dramatické sú gestá zachytené fotografiou, prefiltruje ich trpezlivá práca v tmavej komore a dôsledný pohľad fotografa. To isté možno povedať aj o básňach Ľuboša Bendzáka. Cieľom vizuálneho umenia je vytvoriť obrazy, na ktoré sa bez pocitu nudy dokážeme opakovane pozerať celé hodiny alebo roky. Cieľom hudby je vytvoriť skladby, ktoré dokážeme opakovane počúvať bez pocitu znechutenia. Analogickým cieľom poézie je vytvoriť spojenia slov, ktoré dokážeme opakovane čítať alebo premietať si ich v hlave bez toho, aby sme dospeli k pocitu banálnosti, vyčerpanosti, mechanického opakovania. V tomto zmysle má poézia blízko k modlitbe.

Básne Ľuboša Bendzáka vyznávajú poetiku ľahkosti, čím sa dotýkame aj názvu aktuálnej zbierky. Výjavy každodennosti ako najvlastnejšej osobnej skúsenosti sú podávané úsporne, no v poetických definíciách, ako pokus o pretrvávajúce uchopenie podstaty vlastného života. Je to snaha pomenovať a vystihnúť to najzásadnejšie okolo seba a zapísať to spôsobom, ktorý je definitívny, prenosný, kanonizovaný. Témou básnika je jeho vlastný život, zredukovaný do značnej miery na seba samého, tak ako ho poznáme napríklad aj z knihy Samota je moja staršia sestra. Inými slovami: je to svet vyrovnanej samoty nezamestnaného básnika, ktorý s trpezlivým zaujatím pozoruje šíru hladinu času, rovnomerne sa vlniacu v šume každodennosti. Tichá domácnosť, ulica, niekoľko obľúbených krčiem. A neustála, citeľná prítomnosť svojho Ja, na ktoré si treba zvyknúť. Bendzák prezentuje svoje Ja ako denné, domestikované zviera, v minulosti možno divé a nevyspytateľné, no momentálne rozumným vzájomným (a azda nevyhnutným) kompromisom krotké a prítulné ako čierna mačka. Gestom tejto zbierky je teda čo najvýstižnejšie, najúspornejšie a zároveň najesenciálnejšie vydestilovanie každodenných situácií opakujúcej sa všednosti, ktoré sú prinajmenšom na povrchu nedramatické, hoci práve preto v sebe často nesú napätie, akt skrotenia beštie, ozveny dávnej drámy, skrytého príbehu. Je evidentné, že Bendzák píše o tom, čo dôverne pozná, čo sa ho bytostne týka a čo primárne píše kvôli sebe, teda bez potreby exhibicionizmu a verbalizmu. To všetko sú motivácie dobrej poézie, zároveň to však so sebou nesie zákonité riziká: redukcia na čo najjednoduchšie zachytenie elementárnych situácií balansuje na hrane geniality a všednosti, prípadne skutočnosti, že toto už zachytil niekto iný. Spraviť zo všednosti niečo nevšedné, navyše nekomplikovane a úsporne, nebanálne a netuctovo – to je veľká výzva a povedzme, že aj jeden z najvyšších zmyslov poézie.


r e c e n z i a 69 Je preto oprávnené očakávať, že nie každá momentka zo sivých periférií sa vydarí a zasvieti. Básnik má síce k dispozícii vhľad a múdrosť opakovaní, príležitosť overovať si a dodatočne obrusovať svoje sútry každodennosti, no napokon je predsa len odkázaný na iskru intuície, záblesk poznania, schopnosť originality. Takáto poézia zvečňovania všednosti sa nutne ustáli na strope autora, tým skôr, že odmieta triky a zneistenia, povedzme, že čestne akceptuje riziko geniality a banálnosti, ale s gestom sympatickej pokory, nie arogantného sebavedomia. Aj preto sa stane, že čitateľovi zažiaria niektoré básne viac ako iné: podávané sklíčka z rozbitých fliaš nájdených na ulici sa nepochybne lesknú len pod určitým uhlom, daným aj pozíciou pozorovateľa. Zozbierané úlomky fliaš sú samé o sebe správami stroskotancov na mori každodennosti. Symptomatická je báseň Smäd o rezignovanom stroskotancovi života, podčiarknutá básňami Voyeur, Ešte chvíľu so mnou dýchaj, Doma, Majster dlhých popoludní alebo Možno. Všetky hovoria o robinsonoch, ktorí prijali náhradnú vlasť pustých ostrovov za svoju a zariadili si na nich svoj domov skrotením cudzorodosti vecí. Drámu stroskotania a odlúčenosti obrúsili monotónne vlny ako sklá fliaš, pôvodne určených azda pre ostré, definitívne zárezy na zápästiach alebo rovnako dramatické posolstvá adresované domovu, no vytrvalo omývané vlnami času sa z nich stali dekoratívne kamienky so zaoblenými hranami, prezrádzajúce svoj vzdialený ľudský pôvod už len pri pohľade proti svetlu. Niekdajšie fľaše plné sľubného opojenia sú teraz v rukách amatérskeho archeológa, ktorý sa nikam neponáhľa a rozkladá si ich v mäkkom svetle svojho bytu. Vieme, že dramatické výbuchy hviezd k nám doliehajú tlmené odstupom svetelných rokov a že záhadu čiernej nočnej oblohy rozlúštil ako prvý intuitívne Edgar Allan Poe. Niečo podobné možno povedať o Ľubošovi Bendzákovi, nevzrušivom každodennom chodcovi po morskom pobreží, ktorý zbiera úlomky fliaš, relikty niekdajších dramatických stroskotaní. Nájdené, preskúmané a roztriedené artefakty sú dôkazom náhlych katastrof, ale rovnako tak systematickej práce dôsledného zberateľa vo svojej tmavej komore. Podobne ako sú morské príšery zvečnené na pleciach námorníkov svedectvom vzrušujúcich sekúnd zjavenia, ale aj pomalej a dôslednej práce prístavných tetovačov. Príbeh červenej čiapočky putoval vlnami času, ktoré obrúsili ostré hrany incestného, krvavého prí-

behu do bezpečného tvaru detskej hračky, z ktorého len spätne dedukujeme pôvodnú desivú správu o katastrofe. Námorník z básne Smäd je stroskotancom svojej celoživotnej neukotvenosti a vratkých pohybov na vlnách cyklických prílivov a odlivov. Recenzent priznáva neštandardnú situáciu, že niektoré básne čítal v ich pôvodnej verzii a páčili sa mu viac než vo svojej definitívnej redakčnej úprave; k príbehom sklíčok vyplavených na brehoch ulice patrila aj špina na ich okrajoch, dodatočne obrúsená a premieňajúca konkrétny príbeh nálezu na nadčasový artefakt drahokamu. Básne Ľuboša Bendzáka sú vecnou zbierkou správ, vyplavených na breh a prehliadaných náhliacimi sa poslami užitočnosti. Ich nálezcom by mohol byť náhodný chodec alebo cieľavedomý zberateľ kuriozít. Nakoniec je ním však dôsledný zberateľ zámorských objavov, ležiaci na diváne svojho vnútrozemského majáka. Vytýčenom na vlastnom ostrove uprostred košického sídliska, v záveternom súkromí stroskotanca na mori našej každodennosti. Dalfar


2019 Arqueles Vela Slečna Atakďalej


Dubravka Ugrešić Baba Jaga zniesla vajce


2020 Claude Pujade-Renaud Všetko pokojne spí okrem lásky


Ve r t i g o 1 / 2 0 2 0 Č a s o p i s o p o é z i i a b á s n i ko c h # n ové b á s n e # n ov í b á s n i c i # m e d z i d vo m a j a z y k m i Benedikt Dyrlich Delany na okraji 2 Dana Podracká Na hrotoch jazyka spočíva echo komunity 3 Ján Zambor Labyrint sveta a raj srdca, A všetci mali mená, Jáchymov 4 Peter Prokopec Básnické se(r)very 10 Mila Haugová Errata 1 – 10 12 Ján Gavura – Mária Ferenčuhová Pootvorenými dverami 16 Mária Ferenčuhová Prolegomena k Černozemi 17 Veronika Dianišková Prieskum terénu básne 20 Katarína Džunková Dejiny prírody a iné básne 24 Jakub Souček Smútok z víťazstva 28 Ján Mičko byť ako a iné básne 32 Ladislav Lipcsei Metamodernizmus 34 Ladislav Lipcsei Típí, Jadeit, Topás 35 Milan Ladyka Futbal a iné básne 38 Miroslav Búran Purgatorium a iné básne 40 Marek Jaroš horké byliny a iné básne 42 Ján Gavura – Vladimír Ďurka Keď je báseň sama sebe rébusom a kľúčom 44 Vladimír Ďurka Hlas a iné básne 46 Stanislav Olejár Myšlienky o nekrokomunizme alebo Poslední Leninův polibek 48 Mostenie (pohľad na slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský jin-jang) 54 Ján Gavura – Mila Haugová Protivná Hunka, ktorá dobre píše po slovensky 55 Ján Gavura - Peter Macsovszky „...nájsť spojivo s tradíciou a trendom sa vyhnúť.“ 57 Ján Gavura – Zoltán Németh „Veľmi dôležité bolo spoznať transkultúrnu charakteristiku identity...“ 59 Eva Urbanová Štvrtý rozmer poézie 62 (Eva Luka Jazver) Martin Makara Ticho mi sedí naproti (o hmotnej rozľahlosti pocitov) 65 (Arqueles Vela Slečna Atakďalej) Dalfar Robinson každodennosti 68 (Ľuboš Bendzák Vlastná váha)

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Supported using public funding by Slovak Arts Council. Recenzenti vedeckých textov: prof. PhDr. Marta Součková, PhD. a doc. Mgr. et Mgr. Ján Gavura, PhD. Vydáva OZ FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania Spolupráca Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove Šéfredaktor doc. Mgr. et Mgr. Ján Gavura, PhD. Zástupca šéfredaktora Mgr. Lenka Šafranová, PhD. Redaktori Mgr. Mária Klapáková, PhD., Mgr. Katarína Hrabčáková, PhD. a Mgr. Peter Trizna, PhD. Jazyková redakcia Mgr. Mária Klapáková, PhD., a Mgr. Katarína Hrabčáková, PhD. Dizajn a grafická úprava Mgr. art. Mária Čorejová, www.mariacorejova.sk Ilustračné fotografie Mgr. art. Tomáš Danielis, www.tomasdanielis.com Sídlo vydavateľa a adresa redakcie FACE, Cintorínska 20, 08216 Fintice IČO vydavateľa 42232031, web www.myface.land, email vertigoforum@gmail.com, contact@myface.land Tlač Vienala, s. r. o., Textilná 4, 040 12 Košice. Ročník 8. ISSN 1339-3820 Vychádza 4 x ročne a jedno číslo špeciál. Číslo vyšlo v apríli 2020 ISSN 1339-3820 EV 4837/13

Profile for maria corejova

Vertigo 1/2020  

Vertigo 1/2020  

Advertisement

Recommendations could not be loaded

Recommendations could not be loaded

Recommendations could not be loaded

Recommendations could not be loaded