Page 1

73 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

JÚL ‘07

nb73.indd 1

21.6.2007 15:02:32


73

2 ŠPIÓN iť so ženou, ktorá sa nevie rozhodnúť medzi dvoma chlapmi, nie je ktoviečo. Najmä pre muža je to potupa. „Helenka trocha vymýšľala. Mala dvoch chlapov. Oboch nás mala rada,“ vysvetľuje Augustín.

Ž

Nemal to jednoduché: „Bola trebárs mesiac u mňa, a potom začala vyplakávať, že ako sa asi má ten druhý... A odišla za ním. Potom sa opäť vrátila ku mne.“ Keď sa situácia odchodu a návratu zopakovala po štvrtý raz, Augustín si povedal: „Dosť! Nebudeš ty prelietať ako včelička. Vymenil som si kvôli nej aj predajné miesto v Bratislave, aby ma nenašla a nedoliezala za mnou. Už som ju nechcel. Tri razy je dosť. Piaty návrat by už bol naozaj neúnosný.“ Šťastena priviedla Augustínovi do cesty Jelku. Zoznámili sa pred jeho novým predajným miestom. Opäť to bol obchodný dom zameraný na domácnosť a záhradku. Ona tam robila upratovačku. Stretli sa

Už aby sme sa odtiaľto presťahovali.

Keď chce človek bývať ako človek

Šťastne zadaný Augustín čo najskôr zabudnúť. „S Jelkou sme raz išli okolo jedného obchodného domu. Stretli sme ju - Helenu. Podali sme si kamarátsky ruky. Veď sa nič nestalo. Zatiahla ma do obchodu, aby som jej niečo kúpil, a tam ma presviedčala, že sa chce ku mne vrátiť. Načo by to bolo dobré? Na týždeň? Na dva? To sa predsa nedá. Určite by nevydržala. Aj tak som už zadaný,“ tvrdí jednoznačne. „Jelka by bola radšej, keby som išiel robiť niečo iné, ako predávať časopis. Som však dosť viazaný tým, že hrám v divadle a raz do týždňa robím štyri hodiny školiteľa novým predajcom.“ Augustín hovorí, že svojej bývalej Helene zohnal niekoľko robôt. Jej sa však do nich príliš nechcelo. Jelka je iná. Robila redaktorku v časopise a napísala dve knihy. Neštíti sa žiadnej práce. Teraz jej však najviac záleží na tom, aby si spolu s Augustínom zohnali čo najkrajšie bývanie. Trebárs aj niekde v záhradnom domčeku.

Svätý obrázok.

pri cigarete. „Zapálili sme si. Kúpil som jej v automate pri pokladni kávu. Ja som si dal kapučíno. Obyčajnú kávu totiž nemôžem. Nerobí mi dobre. Jelka má takú rada. Pri kávičke som ju pozval do divadla Nota bene, v ktorom hrám. Prišla aj s kamarátkou. Postupne sme sa lepšie spoznávali. Vôbec neprekáža, že je odo mňa staršia takmer o trinásť rokov. Na tom nezáleží. Keď sa dvaja ľudia majú radi a dokážu sa pochopiť, vek nie je prekážkou.“ Nový pár zatiaľ žije v rozpadávajúcej sa búde bez elektriny v záhradkárskej oblasti. „Denne platíme dvesto korún. Najprv sme to mali zadarmo. Až keď sme si upratali, začali od nás brať peniaze. Podarilo sa mi zaplátať strechu, aby nám nezatekalo a vyhádzal som všetok bodrel. Fuj, tam ho ale bolo,“ mávol rukou. „Všetko som za deň vypratal a položil som čisté koberce. Priniesli sme si sedačku a nejaké zariadenie. Keď chce človek bývať ako človek, musí sa snažiť...“ Na bývalú lásku a svoje sklamanie chce

Spoločná fotografia.

Zo dňa na deň.

Prestreté.

Vitajte, vyzujte sa.

nb73.indd 2

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

21.6.2007 15:02:48


73

Z OBSAHU 3 6 - 7 Téma

14 - 15 Reportáž

24 - 25 Príbeh

Na krídlach

Nemilosrdná Patagónia

Dve

Vo výrobnej hale sledujete, ako konštruktéri ručne skladajú malé lietadielko, presne také, aké vidíte o pár metrov ďalej vzlietať k oblakom. Ultraľahké lietadlá, ktoré vyrábajú v Prievidzi, sa už rozleteli do celého sveta.

Za celých šesť týždňov zažili len dva dni dobrého počasia. Ďalšiu možnosť na pokus o zdolanie svojho cieľa, patagónskeho velikána, už naši najúspešnejší horolezci nedostali.

Mierne mentálne postihnutá Andrejka porodila Moniku. S léziou mozgu. Ťažká psychická ujma však nebráni ich vzťahu. Sú šťastné a samostatné. Dve baby, ktoré sa napriek postihu tešia na každý nový deň.

28 - 29 Metropola

30 - 31 Aha ho!

32 Rozhovor

Ona či on?

Trhač zoznamov

Introvertka

Stará európska metropola Brusel je menšia ako jej povesť. Stále sa tu však niečo deje. Pekným zážitkom sú napríklad malé pouličné divadielka. Stať sa hercom v nich môže ktokoľvek. Aj ten, komu sa nechce.

Obrovské svaly si vytrénoval v malej dedinke Dolné Saliby na južnom Slovensku. Ako? Ťahá kamióny, prevracia štyristokilové pneumatiky, dvíha kamenné balvany. František Öszi sa venuje športovej disciplíne strongman.

Najpopulárnejšia česká speváčka súčasnosti na rok zmizla, aby sa teraz pochválila novým albumom. Dotyk. Anete Langerovej ide o to, aby sme jej tento raz verili každé slovo.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu nb73.indd 3

21.6.2007 15:04:28


73

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Tu a teraz Už veľakrát sa mi stalo, že na náš tréning aikido prišiel niekto nový a keď som sa mu uklonil (v medzinárodnej reči bojových umení je to výzva na spoločné cvičenie), tak mi neisto oznámil, že „ale on to nevie“. Najradšej by sa schoval niekde vzadu a odtiaľ veľkými očami sledoval, ako to ostatným úžasne ide. To isté sa bežne stáva na kurze salsy. Slečnu poprosím o tanec, aby sme sa spolu naučili novú figúru, a ona na mňa vyplašene zamáva mihalnicami: „Ale ja to neviem...“ Moja reakcia v takýchto chvíľach býva dvojaká - závisí od momentálnej nálady. Niekedy sa len povzbudivo usmejem a odvetím: „Veď preto si prišla, nie? Keby si to vedela, tak sem vôbec nemusíš chodiť.“ Inokedy rezolútne zahlásim: „Aha, tak potom tu naozaj nemáš čo robiť. Na kurz salsy môžu chodiť len tí, čo to už vedia. Kto sa nenarodil s perfektnou znalosťou tanca, rozhodne už nikdy v živote nesmie vstúpiť na parket!“ Oba varianty zaberajú, nováčik si uvedomí, že to sem predsa prišiel skúsiť a nie predviesť nejaký úžasný výkon

SMS PRE PREDAJCOV a ide do toho. Viem, veľa ľudí takúto repliku povie len preto, lebo potrebujú posmeliť alebo sa obávajú, že niekoho sklamú, že utŕžia hanbu... Okrem toho je v našich končinách spoločensky viac tolerovaná nemiestna neistota a váhavosť ako prehnané sebavedomie. (Naposledy som si množstvo „samozhadzujúcich“ prejavov vypočul na udeľovaní ocenenia VIA BONA Slovakia: pravidelná téma prejavov známych osobností, ľudí, čo v živote naozaj niečo dokázali, bola o tom, akí sú nemožní, keď majú niečo predniesť na verejnosti.) Vážení, nemáte koho sklamať a už vôbec nie sa za čo hanbiť. Zaslúžite si obdiv, že napriek svojej váhavosti ste našli v sebe silu a prišli to skúsiť. Ste omnoho odvážnejší ako ľudia, ktorí by niečo aj radi skúsili, ale „oni to nevedia“ a „tam už sú všetci takí dobrí“ a „všetci na nich budú pozerať“ a „nikoho tam nepoznajú“. Milí „váhavci“ a drahé „neistienky“! Ak sa vám niečo páči, treba do toho ísť tu a teraz. S vekom nebudete ani pružnejší, ani šikovnejší. A aj ten najväčší majster začínal z nuly. Talent je len desať percent úspechu. Skúste niečo robiť len preto, že sa vám to páči, a nie preto, aby ste boli okamžite „numero uno“. Pretože na svete je vždy niekto, kto je lepší v čomkoľvek, čo robíte. Tak kam sa pachtiť? JARO ŠIPOŠ FUNDRAISOR OZ PROTI PRÚDU

POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 31.05.2007 09:02 Vcera 30.5. o 14.30 som prichadzala k Aide na Hlavnej v Kosiciach a nevtieravo a s usmevom na tvari mi ponukol predajca NB casopis. Kedze som sa ponahlala, presla som okolo, ale po par sekundach som sa vratila a kupila si NB. Mala som radost zo stretnutia s dobrym clovekom. Mame 6 deti a NB kupujem. Pozdravujem vsetkych predajcov. Mate moj velky obdiv. Nech vas Boh zehna. Jana 02.06.2007 15:56 Srdecne pozdravujem vsetkych, co sa staraju o fungovanie NB. Chcem podakovat predajcovi pred OD TESCO v KE za jeho usmev a mile slova. Po nich chuti zivot. Jozef 04.06.2007 08:52 Som rada, ze vydavate casopis, ktory ma co ponuknut citatelovi, a este viac sa tesim predajkyni Klarke v BB s reg. cislom 15, ktora mi ho s usmevom a dusou na dlani kazdy mesiac ponukne pred starym priorom v BB. Je to mile a zlepsi to aj uprsany den. Stala citatelka NB Libusa. 10.06.2007 12:51 Stala som na stanici v BA. Presla okolo mna predajkyna a ponukla mi casopis. Nemala som peniaze nazvys a tak mi zostavalo len s velkym sucitom pozriet sa pani do jej zufalych oci a odmietnut. Do 15 minut prisla opat. Bolo mi jedno ci mi zostanu peniaze na autobus domov od ktoreho ma delilo 150 km. Kupila som si ho. Je to sice mala, zanedbatelna pomoc, ale velky, NEZANEDBATELNY pocit na dusi. Alena

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE:

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J:

nb73.indd 4

21.6.2007 15:05:32


73

KONTAKTY 5 REAGUJETE Ad: Marika, NB 71 Otriasol mnou príbeh Mariky! Chcem vedieť, či spomenutá sociálka, ktorá to má v náplni práce a fakticky preto vznikla, aby sa takéto prípady nestávali, zostane nepostihnutá?! Mená a tresty! Verejne! Keby to tak niekto urobil ich deťom, asi by si to za klobúk nestrčili! Bezbranné úbohé dieťa! EVITA

Ad: Detstvo s ihlou, NB 71 Ešte v pätnástich rokoch som svoju budúcnosť vnímala pozitívne a optimisticky, keď zrazu nastali prudké zlomy a môj život začal naberať negatívny spád. Vyhodili ma zo školy. Upadla som do hlbokých depresií a potrebovala som nájsť východisko z reality. S kamarátkami sme sa vybrali

NAJ predajca v Piešťanoch Občianske združenie Pomoc ohrozenému dieťaťu Piešťany a Mesto Piešťany ďakuje všetkým, ktorí sa zapojili do súťaže o NAJ predajcu Nota bene. Ďakujeme, že ste aj takýmto spôsobom prejavili záujem a vyjadrili podporu našim predajcom. Dňa 6.6.2007 štatutárna zástupkyňa OZ Pomoc ohrozenému dieťaťu Piešťany Anna Glossová odovzdala vecné ceny výhercom. Na prvom mieste sa umiestnila predajkyňa Zdenka, s číslom preukazu 25, s počtom hlasov 49. Získala poukážku na nákup v Hypermarkete TESCO v hodnote 800 Sk. Na druhom mieste sa umiestnil s počtom hlasov 43 predajca Ján s číslom preukazu 6. Bola mu odovzdaná poukážka na nákup v megamarkete v hodnote 500 Sk. Na treťom mieste sa umiestnil predajca Marián s číslom preukazu 29, s počtom hlasov 11 a vyhral poukážku na nákup v Bille v hodnote 300 Sk. Na súťaži sa zúčastnilo 120 hlasujúcich. Knihu Nota bene s názvom Ulica, môj domov získavajú traja vylosovaní hlasujúci: Tatiana J., Jozefa G., Zita S. Knihy do súťaže venovalo OZ Proti prúdu. MARCELA VRBOVÁ, VEDÚCA ÚZ DOMUM Inzercia

WWW.DOMAINS.SK REGISTRÁCIA DOMÉN .sk .cz .eu .com .net .org .info .biz PREVÁDZKA VAŠICH WEBSTRÁNOK S GARANCIOU 100 % DOSTUPNOSTI

Infolinka 0910 96 96 01

nb73.indd 5

na party a rozhodli sme sa, že v rámci odbúrania stresu vyskúšame drogy. Život na drogách sa rozbehol v plnom prúde, začala som užívať každý víkend. O týždeň nato nás otec opustil a mamina sa mi psychicky zrútila a musela na psychiatriu. Vtedy sa objavil muž mojich predstáv. Dominantný, sebavedomý, charizmatický, cieľavedomý a ambiciózny. Odhalil mi všetky svoje perspektívne stránky a tým zastrel svoj skutočný charakter. Bol díler, ktorý ma rafinovane navigoval na čierne chodníčky. Droga sa stala našou stimuláciou a spoločnou prioritou. Chceli sme nahliadnuť do sveta druhej dimenzie a zažiť, čo je eufória. Vtedy som si ešte neuvedomovala, že po troch rokoch ma spoločnosť úplne zatlačí do úzadia. Ľudia ma začali radikálne odsudzovať, utláčať. Skinheadi na nás zaútočili na verejnom priestranstve, ale stihli sme ujsť. V blízkosti domova ma prenasledovali a vulgárne urážali. Cirkev ma vyhlásila za vodkyňu feťákov, ktorá dáva ničiť kríže a posvätné miesta v meste. Človeku na základe týchto poklesov, pádov a vzostupov dosť klesne sebavedomie a ťažko sa s tým duševne vyrovnáva, keď majú všetci k nemu averziu. Na svoju obhajobu môžem povedať len toľko, že som drogami nikomu neublížila. Ale zas netvrdím, že som v tom nevinne. Nechápem aj tak správanie môjho okolia, ako ma ľudia, ktorí ma nepoznajú, môžu takým tvrdým spôsobom odsúdiť. ALEXANDRA

Ing. Štefánia Gazdová CK TAR – 90068 Plavecký Štvrtok 330 Tel. /fax: 034/7793327 0905429045 www.cktartour.sk cktartour@post.sk

TOUR

Letecké pútnické zájazdy: ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

IZRAEL T:26.9.-2.102007

16 000.- Sk ( + s letiš. taxa)

FATIMA LETECKY T:11.10.- 14.10.2007 18 800.- Sk ( s letišt. taxou) ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Autobusové poznávacie a pútnické zájazdy: ––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

HELSINKY- POBALTSKÉ KRAJINY T: 4.8.- 12.8.2007

14 600.- Sk

-

MEĎZUGORIE A BAŠKA VODA (4 dni pri mori) 5.8 . - 14.8.2007

7 250.- Sk

LISABON – LURDY – FATIMA T: 6.10.- 17.10.2007

13 800.- Sk

(ukončenie osláv 70 výročia zjavení)

PARÍŹ – ZÁMKY NA LOIRE (Nevers- Tours- Lisieux- Mont S.Michel- Ars -Annency) T: 27.8. - 4.9.2007 9 600.- Sk

PEŠIA PÚŤ DO SANTIAGA DE COMPOSTELA T: 1.8.- 13.8.2007

12 800.- Sk

LURDY – LA SALETTE T: 22.9.- 28.9.2007

6 400

RÍM – SICÍLIA T: 18.10.- 27.10.2007

10 200.- SK

_________________________________________________ Nástupné miesta : po trase Košice - Bratislava Inzercia

Na vysokej nohe Dobrá večera s našimi predajcami má svojich prvých závislých, ktorí svojimi „esemeskami“ hrajú vabank. Áno, alebo nie. V najbližšom čase očakávame ďalších „závislákov“ pachtiacich sa za dobrou večerou v luxusnej indickej reštaurácii KRIŠNA v Boteli MARÍNA na vlnách Dunaja priamo pod hradom. Vďaka láskavosti majiteľov sa u nich bude môcť vyžrebovaný „posielač sms“ najesť do Výherkyňa Monika si spolu s predajcom Nota bene Augustínom prasknutia. Žrebujeme zo všetkých sms, ktoré poklebetili v krásnom prostredí indickej reštaurácie Krishna prídu na naše redakčné v boteli Marina na vlnách Dunaja. Pochutnávali si pritom číslo! Nevynechávame na dobrotách indickej a medzinárodnej kuchyne. Príjemný spôsob, ako stráviť letný podvečer, nemyslíte? FOTO: dc ani tie najkritickejšie.

21.6.2007 15:05:48


73

6 TÉMA

Ultraľahké okrídlené stroje z Prievidze lietajú do celého sveta

Na krídlach J e to takmer neuveriteľné. Vo výrobnej hale sledujete, ako konštruktéri ručne skladajú malé lietadielko, presne také isté, aké vidíte o pár metrov ďalej vzlietať k oblakom. Lietadlo až šialene malé a také ľahučké, že ho dvaja ľudia bez námahy odtlačia do hangáru.

Veď sa aj nazývajú ultraľahké. Tie z Prievidze sa volajú Dynamic a lietajú už po celom svete. A to firma Aerospool, ktorá ich vyrába, začínala v starom hangári s montovaním prívesov, laminátových krytov a postupne aj vetroňov...

Sloboda vo vzduchu Za socializmu boli pomyselné mreže postavené aj hore smerom k oblohe. Nedalo sa len tak uletieť – na to existovali

nb73.indd 6

špecializované aerokluby. Keď sa otvorila cesta aj týmto smerom, zo Slovenska sa stala malá veľmoc vo výrobe ultraľahkých lietadielok. Dvojmiestne Dynamicy už z prievidzkej výrobnej haly cestovali do USA, Austrálie, Nového Zélandu, Iránu, Brazílie, Juhoafrickej republiky a, samozrejme, do celej Európy. Ich noví majitelia prichádzajú do Prievidze po zemi a domov letia na vlastnom lietadle. Hoci je Dynamic malý, dolet má až 1800 kilometrov a rýchlosť okolo 200 kilometrov za hodinu. Prievidžania z aeroklubu do Bratislavy obyčajne necestujú autom. Lietadlom sú tam za polhodinku. Práve teraz poletujú niekde nad Francúzskom, každý deň vidia iný kúsok sveta. Spod Tatier k moru v Chorvátsku či Španielsku sa Dynamicom prepravia za tri – štyri hodinky. Lietadielko spapá za hodinu letu asi 13 litrov obyčajného benzínu, ako hociktoré auto na diaľnici. Ale nemusí

Motor malého lietadielka vyzerá ešte jednoduchšie ako pohon osobného auta.

21.6.2007 15:06:07


73

TÉMA 7 Finálne úpravy – a okrídlený stroj vzlietne do vzduchu. sa motať v zápchach a má počas cesty nádherný výhľad. Pilot potrebuje ešte pár eur na letiskové poplatky a parkovanie lietadla. A bez problémov letí do sveta. Dostane sa všade, okrem vojenských priestorov a okolia veľkých letísk. Na pristátie mu stačí deväťdesiat metrov rovnej trávnatej plochy. Existuje krajší, slobodnejší život? Lietanie je už prístupné každému. Aj ak sa tomuto koníčku nechcete venovať naplno, stačí mať pár stovák a môžete sa odviezť po modrej oblohe aspoň na sedadle spolujazdca. Aj to je nezabudnuteľný zážitok. Akonáhle sa za vami zavrie priehľadný poklop, pravidlá sa menia. Dôležitá je len obloha, krajina pod vami a počasie. Svet zhora je nádherný. Jeden jediný let spôsobuje závislosť.

Machri z oblakov Šesť a pol metra dlhý, deväť metrov široký a 259 kíl vážiaci okrídlený stroj navrhli konštruktéri priamo v Prievidzi. Od plánu k funkčnému prototypu sa prepracovali za tri roky. Odvtedy vyrobili dvesto takýchto lietadielok na objednávky klientov zo Slovenska aj celého sveta. Výroba lietadla je stopercentne ručná práca, vyrobia sa jednotlivé diely a celé lietadlo sa skladá v podstate ako stavebnica, do ktorej sa potom montuje motor a elektrina. Všetko sa dookola brúsi, šmirgľuje, strieka a leští. Samozrejme, vždy bolo čo zlepšovať a zdokonaľovať, drobné nedostatky sa postupne vychytávali. „Ani našim lietadlám sa nevyhli nepríjemnosti a nehody,“ hovorí spoluzakladateľ firmy Jozef Šnirc. „Nezlyháva však technika, ale ľudia. Aj na oblohe je to rovnaké ako s autami. Piloti zabúdajú na bezpečnostné predpisy, podceňujú počasie, hrajú sa na frajerov,

Elektrikár. Aj rozvody a káble sa montujú ručne.

Ešte nalepiť označenie - a je to. a vtedy to nemusí dopadnúť dobre.“ Napríklad na Dynamicu konštruktéri zväčšili plochu a hrúbku krídel po tom, ako sa jednému pilotovi krídlo odlomilo. Nestalo sa tak však počas klasického letu. Pilot chcel zapôsobiť na dámu sediacu vedľa neho, tak si to zamieril veľmi prudko a príliš rýchlo k zemi. Obrovská rýchlosť a preťaženie materiálu pri tom, ako situáciu zachraňoval, spôsobili nehodu. Každý lietajúci stroj prechádza dôkladnou certifikáciou a skúšaním, konštrukčné chyby sú vylúčené. A každé jedno lietadlo pred odovzdaním zákazníkovi prebehnú po oblohe testovací piloti. Okrem toho každý správny letec ovláda postupy, ktoré treba v prípade

nb73.indd 7

núdze dodržať. Vie, že letieť za silného vetra a v búrke je hlúposť, dokáže pristáť, ak mu vypadne motor, a nepotrebuje na to ani udržiavané letisko, stačí hocijaké pole, alebo iná ako-tak rovná plocha. A piloti a pilotky ovládajú trebárs aj také finty, ako sa hore vo vzduchu vycikať; parkoviská a pumpy ako na diaľnici tam totiž nie sú. Muži to majú opäť jednoduchšie, používajú klasické kondómy. Ženy to dokážu s prístrojčekom podobným odsávačke materského mlieka. Komu sa nechce babrať s týmito zariadeniami, bez hanby si pred jazdou oblečie plienky. TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

21.6.2007 15:06:28


73

8 TÉMA komín odborných publikácií z Oxfordu. Samozrejme, všetko je v angličtine.“

Strach

Doteraz sa zabila iba raz

Do lietadla treba prísť pozitívne naladený.

Uletená dáma

agdaléna Chromková je spolumajiteľka leteckej školy. „Druhých učím a ja si na veľkých aeroplánoch nezalietam?“ vysvetľuje svoje odhodlanie. Zalieta. Čoby nie. Už rok sa drží knipla (riadiacej páky) v nových boeingoch spoločnosti Sky Europe.

M

Jedna z troch súčasných pilotiek spoločnosti Sky Europe o svojom odhodlaní hovorí: „Keď si už človek myslí, že v niečom dosiahol vrchol, mal by sa posunúť ďalej. Preto som presedlala do kokpitu. Lietam už dvadsaťpäť rokov. Spočiatku to boli vetrone, potom motorové lietadlá, ultraľahké stroje... Čo ma na tom baví? Na túto otázku neviem jednoznačne odpovedať. Je to pekné,“ zamyslí sa.

Dvojročná drina Aj Magda tvrdí, že cestovať v aute je oveľa nebezpečnejšie, ako viesť sa v lietadle. „Najmä v dopravnom letectve je bezpečnosť

nb73.indd 8

mimoriadne premyslená. Nie je dôvod sa báť. Na núdzové stavy sme cvičení a s počasím sa vieme vysporiadať.“ Stať sa pilotom rozhodne nie je jednoduché. Ak sa niekto rozhodne lietať v päťdesiatke, a predtým nemal žiadne skúsenosti, musí mať dostatok financií a hrozí mu, že aj tak nedostane stabilné miesto v žiadnej spoločnosti. V letectve sa cení prax. Aj starší piloti sú žiadaní, pokiaľ majú za sebou bohaté skúsenosti a ich zdravotný stav je dobrý. „Som z dediny. Nikdy mi nenapadlo, že by som mohla byť pilotka veľkého dopravného boeingu,“ hovorí uletená dáma. „Moji bratia začali lietať a ja som ich sprevádzala na letisko v Prešove. Nejako ma to chytilo. Prišli prvé súťaže. Vetrone ma veľmi bavili. Dva razy som sa zúčastnila ako reprezentantka na majstrovstvách Európy. Na motorové lietadlá som sa viac sústredila, až keď manžel založil leteckú školu a ja som v nej začala učiť.“ Na veľkých dopravných strojoch lieta už rok. Dva roky predtým však tvrdo drela, aby si nahustila do hlavy všetky potrebné vedomosti. „Viac než metrový

Mnohí cestujúci sa vo vzduchu boja, alebo majú aspoň nejaký nepríjemný pocit. Magda tvrdí, že sa doteraz bála veľmi málo. „Raz sa mi stalo, že v kameňolome čosi odpálili, práve keď som nad ním letela,“ spomína. „Hrozná rana ma naozaj vystrašila. Inokedy mi zasa nad Tatrami vybuchol štupeľ na malinovke. Nečakaný zvuk ma vyplašil takmer na smrť. Vo veľkom lietadle som sa bála iba raz, keď nám na palube kolaboval cestujúci. Noc predtým to prehnal s alkoholom. Bol nevyspatý a hladný. Zosypal sa.“ Tam hore sa treba vyhýbať najmä druhým lietadlám a búrkovým mrakom. „Nebezpečné počasie vidíme na radare. V búrkach sú silné turbulencie. Tie si najmä pre pohodlie cestujúcich nemôžeme dovoliť,“ hovorí. A keď sa pokazí jeden motor? „Máme druhý,“ odpovedá bez zaváhania. A keď oba? „Potom postupujeme v súlade so špeciálnymi kontrolnými listami. Je to však málo pravdepodobné. Aj veľké lietadlo bez motorov letí ako vetroň.“ Vtedy by sa, nedajbože, mohla Magda vrátiť k svojim bezmotorovým začiatkom. „Lietadlo môže bezpečne pristáť aj bez motorov. To nie je problém. Motory si však odstavujeme len na simulátore. Doteraz som sa na ňom zabila len raz. Nezvládla som vysadenie jedného motora v tej najťažšej fáze po vzlete. Ale, to sa stane každému. Samozrejme, že mi k tomu v tých najťažších chvíľach prihodili aj kopu ďalších chýb. Všetky aeroplány sú konštruované tak, aby dokázali s jedným motorom nie len letieť a pristáť, ale aj stúpať. Stačí len zareagovať a robiť, čo treba. Čas na nadávky príde až na zemi.“ Turbulencie tiež dokážu potrápiť. Zapnutí pasažieri nie sú z pohľadu laika až taká hrôza. Horšie je, keď si sadne a pripúta sa aj posádka v kabíne. Aj tak sa okrem nepríjemného trasenia a s ním spojeného nepríjemného pocitu v podstate nič hrozné nedeje. Najkritickejšia fáza letu stále zostáva pristátie. Ilúzia z amerických filmov, že to zvládne hocikto, je do neba siahajúca hlúposť. Záleží na tom, kde lietadlo pristáva. Na letiskách v bohatých krajinách sa človek nestíha čudovať, ako dokážu dispečeri zoradiť lietajúce stroje tak, aby neprišlo ku kolízii. Na menej vyspelých letiskách je všetko oveľa naturistickejšie. Aj manévrovanie a rozhodnutia sú viac vecou pilota. Magdaléna Chromková má dve deti. „Dcéra už začína s lietaním. Má za sebou prvé zoskoky...“ hovorí. Rodinná tradícia tak pravdepodobne nevymrie. DAGMAR CANISOVÁ FOTO: TOMÁŠ KIKA, AUTOR JE KOMUNIKAČNÝ MANAŽÉR SPOLOČNOSTI SKY EUROPE

21.6.2007 15:07:06


73

TÉMA 9 Tam hore je to vraj najkrajšie bez pohonu

Vzduch

pod zadkom en tak „zavisnete“ vo vzduchu a všade je ticho... Plachtári tvrdia, že iba bezmotorové lietanie je to pravé. Lietadlo je súčasťou oblohy a pilot sa môže spoliehať len na svoje schopnosti a na to, že dokáže odhadnúť počasie.

L

Odkázaní len sami na seba, bez upokojujúceho hukotu motorov, ako keby bezmocní v oblakoch vysoko nad zemou. A predsa sa dá letieť aj bez umelého pohonu benzínu. Dajú sa tak doletieť dokonca tisícky kilometrov. Netreba na to zázraky, a dokonca ani vietor. Nie je to záhada, len prirodzené fyzikálne zákony.

Fyzika Na to, aby sa vetroň odlepil od zeme a vzniesol k oblakom, potrebuje, samozrejme, silu. Motorové lietadlo najprv musí vetroň vytiahnuť hore. Až tam sa začína jeho vlastný príbeh. Vetroň skutočne letí. Plachtí na oblohe. Pilot musí byť výborným meteorológom, aby dokázal vnímať a predpovedať počasie. Musí totiž nájsť stúpavý prúd a v ňom sa krúžením

nb73.indd 9

vzniesť vyššie. Vetroň letí a naberá rýchlosť, keď stráca výšku, a keď nájde stúpavý prúd, tak sa v ňom vezie. Stúpavé prúdy vznikajú v miestach teplotných rozdielov vo vzduchu alebo vďaka kopcom a horám, nad ktorými sa prúdenie vzduchu mení. Bezmotorové lietanie vynáša do vzduchu aj vietor. Vetroň však nepotrebuje v prvom rade vietor, ale slnko. Keď slnko prehrieva zem, nahrieva sa vzduch nad ňou a v teplých prúdoch stúpa hore. Piloti vetroňov ho dokážu vnímať očami aj cítiť pod zadkom.

Tisícky kilometrov Vetrone nie sú neovládateľné hračky vetra a gravitácie. Práve naopak, pilot ich ovláda ako vták svoje krídla. Usporadúvajú sa dokonca majstrovstvá sveta v akrobacii na vetroňoch. Vetroň môže dosiahnuť rýchlosť až 280 kilometrov za hodinu, akrobatické vetrone ešte o sto kilometrov za hodinu viac. Na počudovanie, trasy vetroňov sa dajú do posledného detailu naplánovať. Lietadielko neletí tam, kam ho odfúkne vietor, ako by ste si možno mysleli, ale tam, kam ho nasmeruje pilot. Je schopný doletieť tisícky kilometrov, svetový rekord je okolo tritisíc kilometrov. Vystúpa vysoko aj do výšky, piloti, ktorí lietajú vyššie ako

4000 metrov nad zemou, musia používať kyslíkovú masku. A, samozrejme, dobré oblečenie, lebo hore je poriadne chladno a klasický vetroň nekúri. Vyrábajú sa aj vetrone s motorom. Niektoré pomocou neho samé vystúpajú hore, v iných je malý motor pre prípad núdzového pristátia. Zarytí milovníci plachtenia v oblakoch však motor neuznávajú. Tvrdia, že pristáť sa dá kdekoľvek a za akýchkoľvek podmienok. Súťaže v bezmotorovom lietaní sú orientované práve na presnosť doletu a rýchlosť, akou pilot prekoná určitú trasu. A pre divákov je zas najatraktívnejšie vznesenie sa niekoľkých desiatok vetroňov za motorovými lietadlami do vzduchu, a potom ich pristávanie, pri ktorom letia meter nad zemou a z krídel vypúšťajú vodu, ktorú tam mali počas letu ako záťaž... KRISTIÁN PAVÚČKO FOTO: ARCHÍV AEROKLUBU PRIEVIDZA

Plachtárske majstrovstvá SR 24.6. – 7.7. v Prievidzi! Aeroklub Prievidza vás srdečne pozýva na prievidzské letisko na 50. Plachtárske majstrovstvá SR. Okrem neopakovateľného pohľadu na vzlet a pristátie najmodernejších vetroňov vás čaká bohatý program pre dospelých aj pre deti, počas ktorého sa dozviete všeličo o lietaní a okrídlených mašinkách a na vlastnej koži si veľa z toho budete môcť vyskúšať. Nenechajte si ujsť nezvyčajný výlet k modrému nekonečnu! Viac informácií nájdete na: www.aeroklubprievidza.sk a www.pmsr.sk.

21.6.2007 15:07:13


pod záštitou primátora Andreja Ďurkovského

C YK L I C KÝ P R O G R A M N A M E S I AC J Ú L 2 0 0 7 LETNÉ SHAKESPEAROVSKÉ SLÁVNOSTI Nádvorie Bratislavského hradu 1.– 21.7. 2007, 29.- 31.7. 2007

CYKLUS - HUDBA NA DUNAJI Plavby pre rodiny s deťmi: 15.7. 2007 Plavby pre dospelých: 9.7., 23.7. 2007

FESTIVAL COUNTRY, WORLD & ETNO a RÓMSKEJ HUDBY Partizánska lúka, 13. – 15.7.2007

CYKLUS –DIVADLO NA RADNICI Nádvorie Starej radnice 3.7., 10.7., 17.7. 2007

VIVA MUSICA Hlavné námestie, Nádvorie Starej radnice 26.7. – 31.7. 2007

CYKLUS – DETSKÝ PAROVLAK Múzeum dopravy 21.7. 2007

CYKLUS – MEDZINÁRODNÁ BRATISLAVA podujatia v spolupráci s ambasádami, kultúrnymi strediskami jednotlivých krajín Európy i sveta 3.7., 10.7., 25.7. 2007

CYKLUS - KOMORNÉ KONCERTY Hviezdoslavovo námestie 10.7., 24.7. 2007

CYKLUS – ROZPRÁVKOVÁ RADNICA Nádvorie Starej radnice/ Primaciálny palác – Nádvorie Sv. Jána Nepomuckého, 2.7., 9.7., 16.7, 23.7., 30.7. 2007 CYKLUS – JAZZ POD VEŽOU Nádvorie Starej radnice/ Primaciálny palác - Nádvorie Sv. Jána Nepomuckého, 4.7., 11.7., 18.7., 25.7. 2007 CYKLUS – TÚLAVOU CESTOU Nádvorie Starej radnice / Primaciálny palác - Nádvorie Sv. Jána Nepomuckého,. 5.7.,12.7., 19.7., 26.7. 2007 CYKLUS – KONCERTY NA HRADE Nádvorie Starej radnice 24.7. 2007

CYKLUS – FOLKLÓRNE PODVEČERY pondelky, piatky, soboty, nedele, Nádvorie Starej radnice CYKLUS POPOLUDNIA U ČERVENÉHO RAKA Čitáreň u Červeného raka 12.7. 2007 CYKLUS RODINNÉ ZOOLOGIÁDY ZOO Bratislava, 7., 14., 21., 28.7. 2007, CYKLUS KONCERTY v SPARX-e 5.7., 19.7. 2007 SOCHA A OBJEKT XII. 28.6. – 30.8. 2007, Areál Bratislavského hradu HOMMAGE Á BACH 2007 19.7. Malý evanjelický kostol na Panenskej ul. 20.7. Veľký evanjelický kostol na Panenskej ul.

www.bratislava.sk, www.bkis.sk

nb73.indd 10 200x280notabene.indd 1

21.6.2007 15:07:21 14.6.2007 16:06:38


6:06:38

73

TÉMA 11 V O S VE T E

O dlhých dňoch a krátkych nociach Vo Švédsku sú teraz biele noci. Ešte o polnoci ožaruje svetlo spod západného horizontu celú oblohu. Je trochu béžová a trochu belasá a celá zvláštne svieti. Potom veľmi pomaly stmavne. Ale len na chvíľu a nie celkom. Už o tretej ráno je v Štokholme zasa biely deň. Približne takto je to tu od mája do júla. Aj keď teraz vôbec nie je jednoduché chodiť spať a spať, ľudia majú biele noci radi. Do neskorej noci sa mestom túlajú najmä mladí. A turisti. Mnohí sa vyberajú až za polárny kruh na sever Švédska. Cesta autom tam trvá skoro dva dni a pešo po turistických trasách veľmi dlho. Počas nej možno vidieť, ako svetla pribúda, a za hranicou polárneho kruhu sa dá zažiť pravý polárny deň. Deň, počas ktorého slnko celých 24 hodín nezapadne za obzor. To ide len teraz v lete, ale získať rovno na mieste doklad s pečiatkou, že ste polárny kruh prekročili, možno na niektorej z polárnych staníc aj inokedy. Zatiaľ čo u nás sa o najdlhšom dni v roku stručne zmienia vo večerných správach, vo Švédsku

slávia letný slnovrat všetci a dlho dopredu sa naň tešia. Švédi zbožňujú oslavy a párty všetkého druhu a vôbec im neprekážajú

tlačenice a rady na obľúbené párky a ešte obľúbenejšie pivo. Vraj takto zaháňajú svoju osamelosť. Okrem nových zemiakov a nakladaných rýb nesmú na júnovom stole chýbať jahody - pravé domáce, pre Švédov najsladšie na svete. Počas Midsommar, ako sviatok letného slnovratu volajú, vztýčia na voľnom priestranstve strom podobný nášmu máju a spievajú, tancujú a pijú často až do rána. Našťastie, na druhý deň nevezú deti do školy, letné prázdniny sa tu kvôli slnku a letu začínajú už v polovici júna. Pekne podľa prírody. Aj ich sviatky sú také: Svätá Lucia prináša svetlo do temných decembrových dní a na jar počas Valpurginej noci vyháňajú vatrami všetky zlé čarodejnice z krajiny. Pochádza to z minulosti, aby v drsnom prostredí ľahšie prežili. A v chalúpkach kuli pikle, ako prejsť prírode cez rozum. Slnko však zatiaľ neprekabátili, a tak si počas bielych nocí môžu akurát zatiahnuť závesy. Dobrú noc. SILVIA ČAŇOVÁ, ŠTOKHOLM

Už vieš kam poletíš? Nové destinácie z Bratislavy: Varna

Thessaloniki

Catania

Tradičné letné destinácie: Neapol

Split

Dubrovnik

Atény

Barcelona

190

už od

nb73.indd 11 200x140_leto.indd 1

Burgas

Sk

Jednosmerne, bez letiskových poplatkov. Tarifa je limitovaná počtom miest.

Malaga

21.6.2007 22. 5. 200715:07:23 10:18:07


73

12 DO TUCTA Vysvitlo, že to, čo je pre neho podstatné okrem rodiny a zdravia, leží vo väčšej hĺbke ako bežné hodnoty. Podľa vlastných slov sa venuje: „takej podivnej, poctivej, ručnej robote“. Hľadá vodu, ktorá robí radosť. Až keď prezradil, že kope studňu svojej študentke, vysvitlo, že je vysokoškolský pedagóg. Prešedivený, modrooký a vnímavý geológ s pohľadom filozofa a výzorom „típka“ z westernoviek, pre niekoho možno čudák. S rukami ako lopaty, v gumákoch, zamazaný blatom až za ušami, má fóbiu z výšok, ale hĺbky znáša priam hrdinsky. Ide z neho silná úcta k prírode. Náš rozhovor mal trochu smolu na čas. Zďaleka totiž nebolo vypovedané všetko. Zatiaľ. Aj keď „čas“ a „všetko“ sú relatívne. Studniar a prísny pedagóg, ktorý ma hneď pri prvom stretnutí „zvozil“ za slová, ktoré som nepresne použil. Miloš Chromík, prezývaný Antikor.  Musím sa priznať, že vaša kritika mi veľa dala. Živím sa slovami a pritom ich ešte, zdá sa, neviem exaktne používať. - Som citlivý na slová, treba s nimi narábať opatrne a dôsledne. Inak nevravia nič.  Keď sa spúšťate dole do studne, ktorú kopete, zdá sa mi to ako vstupovanie do jamy levovej... - Studniarčina nie je o prospechu. Stále je niečo nado mnou. A doteraz bol aj Pánbožko. Často mi nad hlavou visí 120-kilogramové vedro plné hliny, ktorú som nakopal. Hocičo môže na mňa spadnúť. Navyše si tam dole kazím zrak a zdravie, ktoré je podstatné. A pokiaľ studňu nedokončím, zle spávam. Obávam sa, aby mi do nej náhodou niekto nespadol. Tak je to.  Počítate si, koľko studní ste vykopali? - Asi stodvadsať. Viem zhruba aj, koľko metrov som vykopal. Ale o hĺbku vôbec nejde. Ide o kubíky vody, ide o potešenie človeka. Vykopem studňu, ľudia budú s vodou narábať, bude sa odparovať, v konečnom dôsledku urobím niečo pozitívne aj pre ovzdušie, klímu, prostredie, v ktorom žijeme. Som jedným článkom kolobehu vody v prírode.  Pamätáte si na svoju prvú vykopanú studňu?

Svet tesne nad vodou

Kruťas života akovec, Chromoš, Niklík, Antikor... človek mnohých odtieňov. Azda mi dáte za pravdu, že dnes sa akosi ťažšie hľadá obyčajná, ale tvrdá poctivosť. Náhodou som stretol a oslovil človeka, ktorý sedel ako žaba na prameni.

P nb73.indd 12

21.6.2007 15:07:42


73

DO TUCTA 13 FINALISTI LITERÁRNEJ CENY

ráň

D

ová

Monika Kompa

níko v

s Vada rek Ma

Rút Lichner ová

Má rius

KopRcob saeyrt

Bielik

ek n Du š

Ju

u ša

J an a

ANASOFT LITERA á

Silvester Lavrík

Svetlan a Žuchová

Prechádza cez usadeniny, cirkuluje. Na rovine vodu neoklameš. V horách, kde sú pukliny, je to horšie. Tam ju treba zamerať.  Ako hlboko zvyknete kopať? - Dvadsať a pol metra je, ako hovoria športovci, môj osobák. Vždy záleží na tom, v akej hornine sa pohybujem. Dá sa robiť aj bez zaistenia skružami v hĺbke osemnásť metrov, inde je výstuž potrebná kvôli bezpečnosti.  Je tam dole iný svet? - Pre mňa je svet úplne inde. Je tesne nad vodou. Keď ju cítim, tak sa na ňu teším, som šťastný. Tam dole treba vedieť dýchať, narábať so svalstvom, čítať horninu. Tam dole je moje uspokojenie.  Vedia vaši študenti, že po vyučovaní kopete studne? - Iste. Učím didaktiku na katedre edukológie FTVŠ. Studňu som kopal aj bývalému dekanovi našej školy. A navyše, pri práci mi pomáha môj študent. Zhodou okolností, studňa, ktorú práve kopem, patrí mojej študentke. Študenti mi hovoria Pakovec, kolegynka ma volá Chromoš, lekárka od zubov Niklík. Inak ma prezývajú Antikor, čo vzniklo na základe môjho priezviska - Chromík.  Kopanie studní máte aj vedomostne podložené, ste vyštudovaný geológ. Rozumiete sa tomu, čo robíte. Je to vaša devíza, aj preto ste žiadaný, mám pravdu? - U pána docenta Kahana som mal skúšku z geológie za poctivú jednotku. Za zasvätenie do tejto problematiky som mu úprimne vďačný. S týmito znalosťami je to ľahšie, inak sa človek natrápi. Každý môže kopať studne. Ten, čo rozumie vrásneniu hornín, si však dokáže robotu uľahčiť. Stačí tam dole čítať horniny.  Tvrdíte o sebe, že ste podivín. Prečo si to myslíte? - Cítim sa tak. Na ľudí som veľmi náročný, tvrdý, až krutý. Moje nároky asi nie sú najpôsobivejšie.  Ako sa prejavuje vaša náročnosť? - Napríklad tak, že na priechode pre chodcov upozorňujem ľudí prechádzajúcich na červenú. Sú totiž zlým príkladom pre deti, ktoré stoja na chodníku s matkou a čakajú na zelenú. Už neraz mi za to rozbili ciferník a množstvo okuliarov. Nepoučil som sa.  Ste prísny aj na vašich študentov? - Som „kruťas“ v jednoduchom ponímaní života. Čo treba, to treba a o ostatných veciach sa dá diskutovať. Neviem to presne vysvetliť.  Kopanie studní je v mojich očiach jedna z najpoctivejších robôt. Nedá sa oklamať, lebo inak voda nepotečie. - Aj hlavou sa dajú zarábať peniaze, ale pocit je rozhodujúci. Viem ľuďom naservírovať vodu. Studniari robia radosť pre radosť. Celý svet má z našej vody prospech. Musíme robiť, aby sme tú radosť sprostredkovali. Mor ho!

ilik el V Pav

- Bodaj by nie! Pamätám celkom presne. Prvú studňu som vykopal svokrovi, mimochodom, nádhernému človeku, v Bánovciach nad Bebravou, odkiaľ pochádzam. Začal som kopať a na druhý deň bola hotová. Robota ma chytila, svojpomocne sme si vyrobili trojnožku, navijak a všetko potrebné, vrátane kvázi diaľkového ovládania, ktoré mi pomáha pri doprave zo studne na povrch.  Spomeniete si aj na pocity, keď ste prvý raz narazili na vodu? - Tie pocity si pamätám pri každej studni. Je to niečo, kvôli čomu som liezol do jamy. Studňa sa musí „vyňadriť“, musí sa preukázať, prehovoriť. A prehovorí vodou, rýchlosťou akou bude do nej voda pritekať. Diera, ktorú kopem, odrazu ožije.  Je to najkrajší okamih celého kopania? - Mám byť úprimný?  Musíte... - Najkrajšie je, keď sú ľudia, ktorým studňu kopem, spokojní. Robím to pre nich. Nebaví ma, keď sú smutní. Najväčšiu radosť mám z toho, že radosť niekomu urobím. A najväčšie utrpenie je vidieť boľavého človeka.  Stretávate dnes veľa smutných ľudí? - Dosť. A máloktorých dokážem potešiť.  Ako ste dospeli k tomu, že popri učení, sa budete venovať aj tvrdej, poctivej drine v podzemí? - Chytilo ma to z opačného konca ako poslanie učiteľa. Dieťa môže byť tvorivé, inteligentné, hravé, usmievavé, ale jeho výchova chce čas, trpezlivosť a sakramentskú snahu a obetu. U študentov rád spoznávam odozvu. Pri kopaní studne je však efekt okamžitý. Každá odrobená hodina je po mne viditeľná. Je to ako z tej českej rozprávky, v ktorej sa kráľ pýta svojich radcov: „Našli moji rádcové, našli, našli?“  Neuveríte, ale vo mne kopanie studne evokuje rozprávku. Hľadanie vody, ktorá je nad zlato... Je to dielo, ktorým by sa dalo získať srdce princeznej. - Hľadanie vody nás sprevádza životom. Najvzácnejšie je síce zdravie, ale to pri dobývaní vody môžete ľahko stratiť. Ľudia si to pre pár počmáraných papierikov, na ktoré čaká moja manželka a dve dcérky, neuvedomujú. Pre mňa stačí voda, ktorá sa dostane zo zeme do ovzdušia.  Ozaj, zhovárate sa večer s manželkou o vode, o tom, či ste na ňu konečne narazili, ako ste hlboko, čo ste zažili, počuli, videli? - Zhovárame sa a je to krásne. Rád by som si všetky tie veci aj písal, ale verte mi, že keď prídem domov po práci, padám únavou. Moja manželka je veľmi tolerantná a citlivá dáma. Mám ju rád. Okrem nej som nemal žiadnu inú. Je matematička a večer mi to všetko pekne spočíta (smiech). Máme dve dcérky, o ktoré sa chceme patrične postarať. Sú to nádherné stvorenia.  Vy ste aj prútikár, najsamprv vodu hľadáte, až potom kopete... - Nebudem predsa kopať vodu tam, kde nie je. Voda je horizontálna záležitosť.

ov ský

Robert Bielik, Sansilia, Petrus * Dušan Dušek, Zima na ruky, Slovart * Jana Juráňová, Orodovnice, Aspekt * Monika Kompaníková, Biele miesta, KK Bagala/LCA * Márius Kopcsay, Zbytočný život, KK Bagala/LCA * Silvester Lavrík, Perokresba, KK Bagala/LCA * Rút Lichnerová, Anna Regina, Q111 * Marek Vadas, Liečiteľ, KK Bagala/LCA * Pavel Vilikovský, Silberputzen, Vydavateľstvo PT * Svetlana Žuchová, Yesim, KK Bagala/LCA *

www.anasoftlitera.sk Generálny partner

Hlavný partner

Partneri Hlavní mediálni partneri Mediálni partneri

TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁK, AUTOR JE REDAKTOR TÝŽDENNÍKA ŽURNÁL Inzercia

nb73.indd 13

21.6.2007 15:08:00


73

14 REPORTÁŽ

Kto nezažil silu jej vetra, nepochopí

Nemilosrdná adám na zem a cepínom z celej sily sekám do ľadu. Napriek tomu vejem vo vetre ako zástava. Voda v potoku tečie opačne, ako by mala. Spolulezca Doda nevidím. Neviem, či sa odtiaľto dostanem živý.

P

Patagónia

Trenčan Gabriel Čmárik (23) sa horolezectvu venuje od svojich desiatich rokov. V lete 2004 sa ako člen reprezentačného družstva zúčastnil na expedícii do Karakoramu, kde sa spoznal s o tri roky starším Bratislavčanom Jozefom „Dodom“ Kopoldom. Vytvorili silnú lezeckú dvojicu. V roku 2005 sa výstupom na Trango zapísali zlatým písmom do slovenskej knihy horolezectva. Za tento výkon boli na podujatí Zlatý čakan nominovaní medzi šesť najlepších svetových horolezeckých výstupov roku 2005. Dokázali premôcť hlad, strach, únavu. Nemilosrdná Patagónia im však ukázala svoju moc. Sile jej vetra sa museli pokoriť a vzdať pokusu o výstup na Cerro Torre len sto metrov pod vrcholom.

územím, odjakživa lákali horolezcov z celého sveta. Hory sa ich útokom dlho bránili. V rokoch 1967 – 1968 Cerro Torre pochovalo najlepších anglických horolezcov, národnú pýchu Britov. Až v 80. a 90. rokoch sa patagónske veže vynorili z hmly opradenej legendami a stali sa povinným cieľom horolezcov z celého sveta.

Panenský kopec Patagónia leží na hranici Argentíny a Chile – krajín pámp a nekonečných ľadovcov. Vrcholky hôr, týčiace sa nad týmto drsným

nb73.indd 14

Diabolská diretissima „Vstávame tesne pred druhou ráno. Niečo narýchlo zjeme a onedlho už stúpame pod stenu. Naším pôvodným cieľom bola cesta Diabolská diretissima, ktorú ako prví preliezli J. Jeglic a S. Karo zo Slovinska. Odvtedy ňou nikto na vrchol Cerro Torre nevyšiel. Prvovýstup trval Slovincom dva mesiace, dvojica liezla expedičným štýlom, ktorý si vyžaduje veľké množstvo lezeckého materiálu. Brali so sebou mnoho skôb, karabín, fixných lán, po ktorých sa šplhali

hore, závesnú plošinu na spanie a ďalšie veci. My sme chceli preliezť túto cestu alpským štýlom, úplne naľahko. Na výstup by nám teda malo stačiť desať karabín, štyri skoby, sada friendov (špeciálne istenia do špár), dve laná, tri skrutky do ľadu, mačky, cepíny, varič a jedlo na tri dni. Spacáky sme so sebou do steny neťahali,“ rozpráva Gabriel. Pred odletom sa o ceste zhovárali s jej autorom S. Karom, ktorý im o nej povedal: „Ono sa to vyliezť dá. Zvládnuť to však môže len silná a dostatočne rýchla lezecká dvojka.“

Sedlo nádeje Na výstup by Dodo s Gabom potrebovali aspoň štyri dni dobrého počasia. Tie však neprišli. Vo štvrtok 23. februára sa na chvíľu predsa len vyjasnilo. Nástup do Diabolskej diretissimy však kvôli kamenným lavínam nebol možný. Alternatívou mala byť cesta

21.6.2007 15:08:03


73

REPORTÁŽ 15 Západ slnka nad patagónskymi velikánmi.

Kompressor, ktorou preniklo na dovtedy panenský vrchol Cerro Torre talianske družstvo v roku 1970 expedičným štýlom. „Stúpame pod stenu a zrazu sa pred nami tiahne obrovská trhlina. Nemôžeme ju preskočiť, ani nijakým spôsobom zlaniť. Jedinou možnosťou je prechod cez úzky ľadovcový most, rozdeľujúci sa na dve vetvy. Vydávame sa tou nesprávnou. Táto chyba nás pripravila o drahocenné tri hodiny,“ vynárajú sa Gabrielovi z mysle spomienky. „Poobede prichádzame do Sedla nádeje. Máme za sebou prvých 500 metrov lezenia a pred sebou ďalších 700. Postupne sa začína kaziť počasie, napriek tomu sa snažíme liezť ďalej. O pol deviatej sme len 200 metrov pod vrcholom. Vietor neutícha a my sa musíme rozhodnúť pre návrat. Zlaňovanie nám trvá celú noc. Príšerne ma bolia nohy, je mi zima a začína ma premáhať únava. Sneh sa lepí všade. Na oblečenie, rukavice, na lano. O pol šiestej sme konečne na ľadovci. Odtiaľto je to do kempu, ktorý predstavuje bezpečie, asi osem hodín. Chcem to mať čo najrýchlejšie za sebou. Náhle ma ovládne prudká bolesť. Ležím na ľade a zvíjam sa v kŕčoch. Jeden neopatrný pohyb pri preskakovaní ľadovcovej trhliny a ozval sa môj nedoliečený členok. Vstávaj, hovorím si, máš pred sebou ešte dlhú cestu. Našťastie ho nemám zlomený. Tu by mi nik nepomohol.“

Pivo, steaky Po ôsmich hodinách, úplne vyčerpaní, dorazia lezci do kempu Agostini. Zlé počasie pretrváva, v kempe si vychutnávajú pohodu civilizácie. Okrem nich je tu partia lezcov z celého sveta. Najznámejší sú azda bratia Huberovci, ktorí tu majú so sebou aj televízny štáb. Aj keď sa nedá liezť, vládne príjemná atmosféra. Všetci s napätím očakávajú okno

dobrého počasia. Varia niekedy aj pre desať ľudí, čítajú knihy, Dodo chodí behávať, Gabo si lieči opuchnutý členok, ktorý neprestáva bolieť. Občas zbehnú do dedinky Chalten, ktorá bola postavená na sklonku 70. rokov na sútoku riek Rio Fitz a Rio de Las Vueltas. Vychutnajú si pivo, steaky, originálne maté od pôvodných obyvateľov Patagónie, Kaučov. Dodo posiela cez internet správy domov.

Hore prúdom „Na druhý útok sa chystáme prvého marca. V utorok odnášame časť horolezeckého materiálu do bivaku. O deň neskôr nastupujeme do steny,“ pokračuje v rozprávaní Gabriel. S Dodom tvoria zohratý tím. Majú za sebou spoločné výstupy v Alpách i Himalájach, takže dokonale poznajú schopnosti toho druhého. „Prvých 500 metrov lezieme súčasne, čo značne urýchľuje náš postup. Tento úsek poznáme z predchádzajúceho pokusu, v sedle sme teda už o pol deviatej ráno. Takýmto tempom to určite vylezieme. Nastupujeme do strmých žulových platní, čosi sa mi nezdá. Nad nami sa hromadia husté mraky. Takto teda dobré počasie určite nevyzerá. Začíname bojovať s vetrom o každý meter. O štvrtej poobede sa už s Dodom nevidíme na 20 metrov. Sto metrov pod vrcholom sa musíme vzdať aj druhého pokusu o výstup na Cerro Torre. Tentoraz naberá víchrica obrovskú silu. Vietor sa s nami pohráva, zasekávajú sa nám laná, ktoré musíme neustále uvoľňovať.“ To najhoršie lezcov ešte len čakalo. Po trinástich hodinách sa im podarilo zostúpiť na ľadovec, tu im však príroda ukázala svoju silu. „Nárazový vietor prichádzal v intervaloch. Vtedy sme sa museli hodiť na zem, zaseknúť cepín do ľadu a dúfať, že nás neodfúkne. V živote som nič také nezažil, voda v potoku sa valila hore prúdom,“ hovorí Dodo. Po tomto úmornom

Široké špáry akoby nemali koniec. boji sa dvojica dostala do bivaku, ktorý bol chladný a mokrý. O štyri hodiny neskôr vyrazili do kempu Agostini. „Moje zmysly boli také otupené, že som zaspal hneď, ako som vošiel do stanu. Nemal som síl ani vyzliecť mokrú bundu.“

Ďalšia možnosť nebola Za celých šesť týždňov zažili len dva dni dobrého počasia. Ďalšiu možnosť na pokus o zdolanie svojho cieľa, patagónskeho velikána, už naši najúspešnejší horolezci nedostali. „Kedysi mi Igor Koller, sekretár horolezeckého spolku James, povedal, že sa dá liezť aj v zlom počasí, len to trvá dlhšie. Platí to v Alpách, dokázali sme to v Himalájach pri výstupe na Trango. Patagónia je iná. Kto nezažil silu jej vetra, nepochopí,“ hovorí Dodo.

Vlastnou cestou Po tejto expedícii sa dvojica mladíkov od seba odlúčila. Každý sa vydal vlastnou horolezeckou cestou. Dodo Kopold v apríli tohto roku vystúpil na dve osemtisícovky Cho Oju a Shisha Pangmu a o mesiac odlieta do Himaláji. Pokúsi sa vystúpiť na druhú najvyššiu horu sveta K2 a Nanga Parbat. Gabriel Čmárik potreboval dlhší oddych, aby načerpal sily. BARBORA PREKOPOVÁ FOTO: GABRIEL ČMÁRIK, DODO KOPOLD Prechod snehovým poľom vyzerá jednoducho, ale v skutočnosti je veľmi namáhavý.

nb73.indd 15

21.6.2007 15:08:09


73

16 ZA OPONOU

Divadlo z pasáže – spolupráca hendikepovaných a zdravých.

Miesto pre hercov z pasáže

Vyskakujem od radosti ú ľudia, ktorí na tento svet prišli s tajomstvom. Ľudia, ktorí všetky skutočnosti dejúce sa okolo nás vnímajú po svojom. Ľudia, ktorí ešte majú čas cítiť. Stretli sa v Divadle z pasáže.

S

Viera Dubačová, dnešná umelecká šéfka a riaditeľka Divadla z pasáže, založila toto divadlo, zamestnávajúce postihnutých hercov, v roku 1995. Stihlo naštudovať dvanásť inscenácií, natočiť celovečerný film, štyri televízne dokumenty, zorganizovať prvý a druhý ročník divadelného festivalu Arteterapia a vyrobiť množstvo ďalších projektov. Herci Divadla z pasáže - Janko Kinceš a Danka Snopková  Ako vyzeral váš život predtým, ako ste sa začali pracovať v divadle? J: - U starej mamy som býval a tá sa o mňa starala. Odmalička. A bolo to dávno. Som bol šťastný. So starou mamou aj sám so sebou. Ale potom to bolo dosť také komplikované. Komplikovaný život. Pracoval som v divadle,

nb73.indd 16

ale každý deň som musel dochádzať z Valaskej. Na bicykli každý deň. D: - V ústave som texty tvorila, básničky, ako básnik skladá básne a potom som s profesorom na klavíri komponovala hudbu. Texty mi samej napadli, nik mi neporadil, a keď si ich profesor prečítal, povedal, že spolu na klavíri skomponujeme hudbu. Tak som skúsila a darilo sa mi to. A keď z rádia počujem akúkoľvek populárnu hudbu, tak ju viem napodobniť. Na fúkacích nástrojoch.  Ako ste sa dostali do divadla? J: - Od kamoša jedného. Najprv som sa pozeral ešte s jednou kolegyňou z Divadla z pasáže, a potom som sa zoznámil s Ľudmilkou Veverkovou, Peťom Vrťom, potom s Evkou Ogurčákovou, s Matúšom. D: - Začala som chodiť do tohto divadla od deväťdesiateho siedmeho roku. S režisérkou Vierkou Dubačovou som sa rozprávala, či chcem chodiť do akéhokoľvek divadla, keď ešte predtým som hrala malé divadlo a bola som Matkou Zem, keď som chodievala do ústavu.  Čo vás lákalo na divadle? J: - To bol môj sen, akože byť niečo. D: - No, bola som už v rôznych veciach skúsená. Od detstva som rada vyšívala rôzne veci, ako prírodu a tak podobne. Kreslenie, maľovanie. Spýtala som sa, či budeme chodiť

na nejaké zájazdy.  Čo vraví rodina na vaše účinkovanie v divadle? J: - Stará mama, bohužiaľ, je v dome dôchodcov už tri roky. Ale je rada. D: - Keď sa rodičia prišli pozrieť, tak sa im to páčilo. Povedali, že ma pustia, že môžem ďalej hrať a pokojne chodiť na zájazdy.  Pamätáte si ešte na svoje prvé predstavenie? Mali ste trému? J: - Najprv to bola Amerika. Boli aj problémy, ale... som bol veľký huncút. Dochádzal som z Valaskej, vtedy tak to bolo napínavé, ale nič sa nestalo. D: - Na začiatku som hrala Obrázky do života. Trému som vôbec nemala. Len keď som do školy chodila, som mala trému z daktorého predmetu.  Čo pre vás divadlo znamená? Vymenili by ste ho za niečo? J: - Ani nie. Je to super. Taká dobrá radosť. A veselosť. Aj s Matúšom je mi dobre, aj s Evkou, aj so všetkými. Ale najviac ma to fascinuje, že aspoň viackrát zahrám divadlo a bude zo mňa dobrý človek. Stará mama mi hovorila, že aby som zostal doma, že aby som nechodil do divadla, ale nemôžem tomu odolať. Som jej to vysvetľoval. Chcel by som, aby sme mali vždy veselosť

21.6.2007 15:08:28


73

ZA OPONOU 17 a radosť. Aby sme nezabudli, že sme... Aby sme nezabudli, že existuje niečo také. Ja proste z divadla nechcem odísť. D: - No, neviem ti ešte presne povedať, že čo by som vlastne vymyslela a tak podobne. Keď povedia novinku, že kde pôjdeme na zájazdy, tak ja sa tak teším, že vyskakujem od radosti. Dávnejšie, ako sa začal písať rok 2000, som vymyslela hru Les, ja som tam hrala kukučku. To ja určím podľa postavy. S režisérkou som o tom rozprávala a povedala, že mi dobre napadlo. Robím aj knihu. Najskôr nakreslím niečo, čo mi napadne, a napíšem nadpis, kde čo je a nachádza sa, a s Lackom, s kolegom, niečo vymyslíme. Obracať sa to bude ako listy v knihách a niečo ešte popremýšľame, že čo budeme ďalej robiť. S divadlom spolupracovalo množstvo hercov zo slovenskej divadelnej scény, medzi nimi aj Marek Majeský  Ako došlo k spolupráci s Divadlom z pasáže? - Pred piatimi - šiestimi rokmi som robil s Divadlom z pasáže v Banskej Bystrici benefičnú akciu, vystupoval som myslím v nejakej Shakespearovskej scénke, a tam som sa s nimi spoznal bližšie. S pani Vierkou Dubačovou sme sa poznali zo školy, lebo tiež študovala réžiu na VŠMU. Oslovila ma pred tromi rokmi, či by som nešiel na letné prázdniny do Banskej Bystrice k nim do divadla a neskúšal s nimi Ameriku. Bral som to ako zaujímavú skúsenosť, lebo s postihnutými ľuďmi som nikdy nielenže nespolupracoval, ale ani nikdy neprišiel do nejakého bližšieho kontaktu. Od rána do večera sme skúšali a boli spolu. A po čase som si uvedomil, aký je to rozdiel byť k nim tak blízko a spraviť s nimi len nejakú benefičnú akciu. Pretože je to predsa len o inom, byť s nimi dvadsaťštyri hodín v kuse dva mesiace ako len počas dvojhodinovej benefičnej akcie, z ktorej máte

Na scéne.

nb73.indd 17

dobrý pocit z toho, že ste robili s postihnutými ľuďmi. Človek dovtedy nevidí tie životné príbehy a osudy.  Určite aj vám niečo dáva táto spolupráca... - Človek z nich získava energiu, úprimnosť, lásku. Oni vnímajú život čistými očami. Keď vás majú radi, jednoducho prídu k vám a objímu vás. Keď sa nahnevajú, prídu k vám a povedia vám, prečo. Pri nich sa absolútne oslobodím a načerpám slobodu a voľnosť myslenia. Prestanem sa zaoberať malichernými vecami. A človek si pri nich pomyslí, aký by bol svet úžasný, keby sme všetci boli takíto. Umelecká šéfka a riaditeľka divadla Viera Dubačová  Čo vás motivovalo k tomu, aby ste sa začali venovať práve takémuto druhu umenia? - Mám rada, keď divadlo o niečom vypovedá, keď má myšlienku, pointu. Mám rada divadlo angažované, keď za niečo bojuje, keď to nie je prázdna manifestácia, módna prehliadka kostýmov. Zdalo sa mi, že z divadla odchádza téma, myšlienka. Z javiska sa vytratil človek... Chcela som si nájsť iných ľudí, provokovalo ma to už dlho. Ešte za socializmu som začala robiť divadlo s dôchodcami, ale potom sa tá partia rozpadla. Akosi zvnútra som chcela pracovať s ľuďmi inými, ako som ja, provokovala ma inakosť.  Je známe, že divadlo malo dlhší čas existenčné problémy. Čo vás motivovalo k tomu, aby ste sa nevzdali? - Keď sa na nejakej ceste zastavíme v istom bode a povieme si: „Teraz odbočím do tohto hostinca, oddýchnem si a hneď sa zase vydám na cestu,“ môže sa stať, že v hostinci s dobrým jedlom zostanem týždeň, mesiac, rok. Potom sa už nikdy nemusím vrátiť. Je to ako Odyseova cesta. Musíme vydržať na nej napriek tomu, že je

Amerika. náročná, hoci niekedy sa nám môže zdať, že na nej len stojíme, alebo sa posúvame len pomaličky dopredu. My sme mali pred sebou jasný cieľ, a to zobrať ľudí z ústavu a spraviť z nich hercov, profesionálne divadlo. Nájsť budovu a dokázať, že môžu existovať aj inak, dôstojnejšie žiť, a že je to v našich silách. Cítila som, že keby sme odbočili z tejto cesty, spreneverili by sme sa svojej myšlienke. Táto krajina je stále dosť zakonzervovaná, čo sa týka inakosti - prijatia ľudí, ktorí sú či už zdravotne, sociálne alebo inak iní ako väčšia časť spoločnosti. Tí ľudia sú však normálni a patrí im normálne miesto v živote. Majú na to rovnaký nárok ako ja.  Čo pripravujete do budúcnosti? - Inscenáciu Femme fatale - so ženami a o ženách pod vedením Kataríny Mrázkovej, dramaturgičky Divadla z pasáže.  Môžu sa k vám herci pripojiť? Ak áno, ako? - Áno. Väčšinou sem prídu, istý čas s nami pobudnú a sami zistia, či s nami chcú, alebo nechcú zostať.  Všimla som si, že máte zaujímavého hudobníka... - Náš hudobník Harant Sarkisian je utečenec z Iraku. Peťo Vrťo, absolvent Janáčkovej akadémie, herecký a pohybový pedagóg divadla, je nepočujúci. Vladko Ďurka, riaditeľ chráneného bývania, je vyštudovaný teológ. Toto divadlo je zvláštna komunita ľudí, ktorá obhajuje práva všetkých „utláčaných“. LUCIA PAPRČKOVÁ FOTO: ARCHÍV DIVADLA Z PASÁŽE

21.6.2007 15:08:37


73

18 PÚTNIK Sex nie len pre toho, kto má na neho práve chuť.

Lepší život si nedokážu predstaviť

S láskou príde smrť ndia sa stáva krajinou s najväčším počtom ľudí nakazených vírusom HIV. V tejto prostej informácii sú neuveriteľné príbehy umierajúcich, ktorým pokrytectvo spoločnosti a totálna absencia osvety pripravili strašný osud.

I

„Chcela by som byť lekárkou a zachraňovať chorých,“ plánuje jedenásťročná Iswarya, nakrátko ostrihaná čiernovláska v modrých šatách, s obrovskými hnedými očami. „Jej želania sa nesplnia. Je HIV pozitívna. Do troch rokov zomrie,“ šepká Joel, pracovník CHES, nevládnej organizácie spravujúcej detský domov v juhoindickom Madrase. Iswarya tu žije v dvojposchodovom domčeku obohnanom vysokým múrom spolu s ďalšími tridsaťjeden deťmi. Dvadsaťpäť z nich má potvrdený

nb73.indd 18

smrteľný vírus. Ostatné sú síce zdravé, ale s chorobou veľmi úzko späté, pretože ich rodičia sa najčastejšie živili prostitúciou. Väčšina z nich už na AIDS zomrela a tí, ktorí zostali nažive, navštevujú svoje deti len zriedka, alebo vôbec. „Toto dievčatko sme našli na stanici,“ ukazuje Joel na osemmesačné dieťa odpočívajúce na podlahe, prikryté šálom. „Bolo vo veľmi zlom stave. Mohlo zomrieť.“ Detský domov má na prízemí veľkú miestnosť, ktorá slúži ako spálňa, jedáleň a miesto na hranie naraz. Do školy sa chodí o poschodie vyššie. „Pre všeobecný strach nemôžu nakazené deti chodiť do normálnej školy,“ vysvetľuje smutne Joel. Väčšina z nich trávi detstvo v dome. Napríklad do ZOO môžu hromadne vyraziť len raz za mesiac. Aj to, len keď majú to šťastie... Deti sa však netvária utrápene. Lepší život si totiž nedokážu predstaviť. „Nevedia, že sú HIV pozitívne,“ hovorí dvadsaťpäťročná učiteľka Mahalakshmi. „Keď sa ich zdravotný stav zhorší,

odvezieme ich do našej nemocnice, kde dožijú svoje krátke životy.“

21.6.2007 15:09:03


73

PÚTNIK 19

Zbohom u dobrého strýka. Ostatným potom povedia, že si ich kamaráta odviezol Boogieman, imaginárna postavička, ktorú deti chápu, ako dobrého strýka, u ktorého sa žije najlepšie a tešia sa na neho...

a vajíčka drôtom, zatiahne a odreže...“ popisuje A. L. Mahendran. Asi percento transsexuálov na tento zákrok umiera.

keď sa ich choroba neznesiteľne rozvinie do posledného štádia. Dôvod je prostý. Akékoľvek reči by im pokazili biznis. HIV vodiči Ďalšou veľkou ohrozenou skupinou sú vodiči nákladiakov. Na tisíckilometrových trasách naprieč krajinou, trvajúcich aj týždne, uspokojujú svoje sexuálne potreby s prostitútkami či „arvani“. Práve oni vírus rozšírili. Sú špeditérmi smrteľnej choroby po celej Indii. Zastavujú na veľkých parkoviskách na perifériách veľkých miest, kde odpočívajú a dlhé dni čakajú na náklad. Parkoviská vyzerajú skôr ako dediny, kde medzi obchodmi, opravovňami a reštauráciami nahrádzajú nákladiaky rodinné domy. V jednej takej dedinke na predmestí Madrasu pôsobia nevládne organizácie

Zasvätení Ďalší z projektov CHEZ je zameraný na transsexuálov, ktorí patria medzi najviac ohrozené skupiny. Osud každého „arvani“ (transsexuála) má podobný scenár. „Už v ranom veku zisťujú, že ich ženská duša je uväznená v mužskom tele. Boja sa túto skutočnosť priznať, pretože pre rodinu by takéto zistenia znamenalo katastrofu,“ hovorí A. L. Mahendran, koordinátor projektu. V zrelšom veku utekajú z domu a vstupujú do rôzne početných „jamath“, akýchsi rodín „arvani“. Ich skúsení členovia ich zasvätia do pravidiel prostitúcie. Časť zárobku potom musia odovzdávať starším, ktorí už nevládzu predávať svoje telá. Mnohí „arvani“ putujú do Bombaja, kde vládne tolerantnejšia atmosféra a tiež tu robia kastrácie. „Nerobí ju odborník v nemocnici, ale starší kolega. Pri obrade určenom na tento účel obviaže penis Osveta je zatiaľ najpraktickejšia cesta obmedzenia šírenia nákazy. Gopika, Maya a Anitha pracujú pre organizáciu CHES ako sociálne pracovníčky. Aj napriek farebnému sárí je z ich kriviek jasné pôvodne mužské pohlavie. Netaja sa tým, že sa živia prostitúciou. Kondóm? „Používam ho len rok a pol,“ smeje sa Maya, ktorá aj napriek štrnásťročnej kariére predajnej devy bez ochrany nie je HIV pozitívna. Všetky tri sa snažia presvedčiť „arvani“ vo svojom teritóriu, aby používali prezervatívy a šírili túto osvetu aj ďalej. „Mnohí sa však stále tvária tak, že sa ich to netýka,“ vzdychne si Gopika. Nikto nevie, koľko „arvani“ má HIV. Často prichádzajú k lekárovi, až

Deti v domove. Sú šťastné, keď netušia, čo ich čaká.

nb73.indd 19

CAT (Community Action Trust). Snažia sa všemožne varovať vodičov a robotníkov pred AIDS. Inscenujú napríklad pätnásťminútové divadelné predstavenie, s ktorým vyrážajú do ulíc. „Jednoduché príbehy popisujú spôsob nákazy a končia sa apelom, aby sa nebáli a zašli na test HIV,“ hovorí dobrovoľník Ali Basha, zatiaľ čo jeho kolegovia skúšajú ďalšie osvetové predstavenie. „Na test by len málokto šiel do nemocnice, pretože sa hanbia. Preto ho robíme priamo tu v dome na parkovisku, niekoľkokrát do mesiaca,“ hovorí kolega S. Ayyankali. Z veľkého počtu sa však ročne nechá presvedčiť len tisícosemsto vodičov. Za osem rokov tu dovedna zistili deväťsto prípadov HIV pozitívnych. Takých parkovísk sú v Indii tisíce. Väčšina vodičov je ženatých, takže nakazia aj

21.6.2007 15:09:18


73

20 PÚTNIK

Krášliť sa pre klienta je iné, ako pre ozajstnú lásku. svoje manželky. „Len jedno percento žien v Indii nakazí svojich manželov,“ konštatuje Thomas Anthony, vedúci programu CAT pre šoférov a listuje brožúrkou plnou fotografií so ženskými a mužskými genitáliami napadnutými pohlavnými chorobami. Ani tie však nezaberajú a nedokážu odstrašiť.

Predám obličku Zrejme najpostihnutejšou skupinou zostávajú prostitútky. Akilandeswari je kresťanka. Žije v dedinke Ernauore poblíž Madrasu. Má dve deti a manžela alkoholika. Ten síce pracuje v továrni dvanásť hodín denne, ale rodinu nie je kvôli pitiu schopný uživiť. Pred tým pracovala ako upratovačka, ale nízky plat nestačil, preto pred dvoma rokmi začala s prostitúciou. Manžel nič netuší. „Aby sa o mojej práci nedozvedeli susedia, odchádzam do vzdialenejších hotelov,“ šepká Akilandeswari, ktorá si dala prezývku Baby. Za súlož berie smiešnych sto rupií, čo nie je ani sto korún. Polovicu musí odovzdávať pasáčke. Za prácou odchádza šesť krát do mesiaca. „Za jeden deň by som mala zvládnuť desať klientov. Väčšina z nich chce odo mňa prezervatívy alebo ma opití mlátia,“ hovorí zahanbene. Vďaka osvete už v deväťdesiatich percentách používa ochranu. „Pred tým som ani netušila, čo sa s kondómom robí.“ Napriek tomu chodia aj klienti, ktorí ochranu odmietajú. S prostitúciou vraj prestane, keď sa jej deti osamostatnia. Jej suseda, tridsaťtriročná moslimka Rasul, klopí zahanbene oči pri každej otázke. Rodičia jej zomreli a pred dvoma rokmi

nb73.indd 20

od nej odišiel manžel za inou. Na tri deti zostala sama. „Zohnať prácu je pre ženu s deťmi veľmi ťažké. Snažila som sa, ale zo všadiaľ ma vyhodili. Nezostalo mi naozaj iné, len sa stať prostitútkou,“ zadrháva sa vo svojom rozprávaní Rasul. Aby sa o tom nikto z jej dediny nedozvedel, chodievala za svojimi klientmi ďaleko za mesto. Plat za sexuálne služby však na cestovanie nestačil. Po malých čiastkach si začala požičiavať peniaze od úžerníka, až sa jej dlh vyšplhal na dvadsaťdvatisíc rupií. Vedela, že túto sumu už nikdy v živote nedokáže splatiť, a preto nemohla odmietnuť úžerníkov návrh.

„Ponúkol mi päťdesiattisíc rupií za obličku. Všetko údajne zariadil.“ Operácia sa mala uskutočniť v štátnej nemocnici. Testy však preukázali, že je tehotná. Nešťastná Rasul sľúbila, že predá obličku hneď ako prestane kojiť svojho potomka. Zatiaľ čo rozpráva svoj príbeh, kojí desaťmesačného chlapčeka. Neplače. Vraj už nemá slzy. Podľa údajov OSN žije v Indii osem miliónov HIV pozitívnych ľudí. CIA odhaduje, že do roku 2010 ich môže byť až dvadsaťpäť miliónov. Celosvetové centrum epidémie AIDS sa tak presúva z Afriky do Indie. V boji proti AIDS je najdôležitejšie zabraňovať ďalším nákazám. Bohužiaľ, podnes v Indii pretrváva konzervatívne zmýšľanie o sexe. Prakticky sa o ňom nehovorí. Bozk v indickom filme je vrcholom sexuality a mladé dievčatá pred svadbou často ani nevedia, čo je to pohlavný styk. Rodičia sexuálnu výchovu v školách odmietajú, lebo vraj kazí charakter. Pred nedávnom sám minister zdravotníctva zakázal vysielať reklamu na prezervatívy. Keď pred tromi rokmi najbohatší muž našej planéty Bill Gates sľúbil, že poskytne Indii na program proti AIDS dvesto miliónov dolárov, kritizovali ho za zbytočné šírenie paniky a vymyslených údajov. Našťastie svoj sľub dodržal a jeho doláre viditeľne pomáhajú. Predovšetkým v rámci osvetovej činnosti vytvárajú rôzne projekty a nevládne organizácie. Len v juhoindickom štáte Tamil Nadu ich pôsobí niekoľko desiatok. Hádam ešte nie je neskoro. JARMILA KOVAŘÍKOVÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA LIDOVÝCH NOVIN FOTO: MICHAL NOVOTNÝ, AUTOR JE FOTOREPORTÉR LIDOVÝCH NOVIN

Ak sa matka predá, budú sa mať jej deti lepšie?

21.6.2007 15:09:56


Aj do Pekingu s medailovými ambíciami

RASTISLAV REVÚCKY Narodený: 17. 5. 1978 Športové odvetvie: stolný tenis, telesne postihnutý - vozíčkár Najväčšie úspechy: PH 2004 - 2. miesto družstvá, ME 2005 – 1. miesto družstvá, ME 2003 - 2. miesto jednotlivci, 2. miesto družstvá, 1 x účasť na PH

Stolný tenista z Vyšnej Slanej sa v Aténach zúčastnil na svojej prvej paralympiáde, ale vracal sa z nej domov hneď so striebrom. Získal ho v súťaži družstiev spolu s Jánom Riapošom, ktorý ho zlákal na tento šport v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová. V kútiku duše ho síce mrzelo, že vo finále nestačili na súperov z Kórejskej republiky, ale inak bol so svojím premiérovým vystúpením určite spokojný. O finále bojoval aj v súťaži jednotlivcov, kde sa stretol práve s tímovým kolegom. O lepší výsledok ho pripravila zlomená brzda na

vozíku. Dovtedy viedol 2:1 na sety a chystal sa na rozhodujúci štvrtý. „Brzda pochovala moje nádeje. Na začiatku štvrtého setu som stratil stabilitu na vozíku“, rekapituloval športovec, ktorý v súboji so svojím učiteľom ťahal za kratší koniec povrazu aj vo finále európskeho šampionátu v Záhrebe. Na víťazstvo vo „veľkom“ zápase si teda ešte bude musieť počkať. Okrem Jána Riapoša je jeho ďalším osudovým súperom Rakúšan Ruep, s ktorým sa striedajú vo víťazstvách. „Ale na paralympiáde som ho porazil“, hovorí Rasťo, ktorého kľudná povaha priam predurčuje na úspechy v tomto športe. Na invalidný vozík ho pripútal v šestnástich rokoch nešťastný skok do vody. V tom čase navštevoval stredné odborné učilište v Dobšinej, odbor mechanik – elektronik. Na rok bol nútený prerušiť školu, ale potom ju dokončil. V športe našiel napokon novú náplň života. „Určite to nepreženiem, ak poviem, že ma vrátil späť do života. Prostredníctvom športu som spoznal nových ľudí, nadviazal ďalšie priateľstvá a videl som aj veľký kus sveta. Vďačím za to najmä Jankovi Riapošovi, ktorý ma k nemu pritiahol a s ktorým som začal trénovať už pred paralympiádou v Sydney, na ktorej sa on zúčastnil, ale mne ešte chýbal potrebný počet bodov“, hovorí. V Pekingu by však chýbať rozhodne nechcel. Nedávno sa pripravoval spolu s tímovými kolegami v tréningovom stredisku v Žarnovici a hral krajskú ligu so zdravými v Banskobystrickom kraji. Od konca marca však už zarezáva v celoštátnej vozíčkárskej lige. V tomto roku ho čaká niekoľko turnajov v Srbsku, Hongkongu a ME v Slovinsku, na ktorých chce získať potrebné body pre účasť na PH 2008. A tam je pripravený popasovať sa opäť o medailu. Napokon od čias, keď začínal na ME 1999 v Piešťanoch už prešlo veľa rokov. V súčasnosti je vo svojej kategórii slovenskou dvojkou a patrí do svetovej špičky. Na cestách po turnajoch často šoféruje a vozí svojich spoluhráčov, pokiaľ dopravu nezabezpečuje zväz. Aj keď často musí ísť skôr do postele ako ostatní, aby sa pred cestou vyspal, nerobí mu to problémy. „Vynahrádzam si to inokedy“, podotýka s úsmevom.

ĎAKUJEME w w w. pa r a lym p i c . s k

Generálny partner:

Slovenský paralympijský výbor

Oficiálni partneri:

partneri:

Automobilový partner:

Inzercia

nb73.indd 21

Hlavný mediálny partner:

Telekomunikačný partner:

Partneri paralympijského centra:

Víťazíme ...aj vďaka Vám 21.6.2007 15:10:22


73

22 POULIČNÉ BLUES JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Predajca Nota bene Július,

Hugo Hugo, pokiaľ viem, bol jediným homosexuálom vo veľkej komunite bratislavských bezdomovcov. Mal už vyše šesťdesiat, ale ešte vždy sa s pôžitkom obzeral za mladými mužmi. Tvrdil o sebe, že bol jednotkou medzi baleťákmi, i keď sotva, lebo by som ho aj mohol poznať. Ale jeho reči o klasických baletoch ako Rómeo a Júlia alebo Labutie jazero, či moderných typu Gajané, zneli dosť vierohodne. Takže bohvie. „Vieš, ty môj najmilší, Hugo ešte za socíku bol niekto,“ chválil sa. „Na moje pa-dö-dö sa chodili pozerať chlapčekovia z celého mesta.“ „A to čo je, do boha, to pa-do-do? Nejaký buzerantský sex?“ ozval sa Jaro, grobian z tých najgrobijánovitejších. „Ale, miláčik môj, to je figúrka v tančekoch pre dvoch, ty môj najsladší,“ trpezlivo vysvetľoval Hugo a už sa staval do pózy, aby to názorne predviedol. Ja i ostatní sme to jeho pa-dö-dö videli už pár krát, ale so zhovievavosťou sme čakali na jeho produkciu. V podstate – Huga mal každý rád. Medzitým sa neďaleko objavili policajti. Boli traja, čo Jaro pohotovo okomentoval, že „jeden vie písať, jeden čítať a ten tretí ich kontroluje“. Blížili sa k nám. Keď boli od nás iba pár krokov, všimol som si, že dvaja sú starí ostrieľaní kozáci a ten tretí, taký mladíček, toho zrejme tí dvaja zaškoľovali. Na pokyn najstaršieho vykročil mladý k našej skupine a zastal pred Hugom. „Vy! Váš občiansky preukaz, prosím.“ „Ale, chlapček môj prekrásny, a na čo že ti budú tie moje doklady? Veď Huga každý pozná, ty môj najdrahší.“ Policajt v rozpakoch pozrel na svojich kolegov, akoby od nich čakal pomoc, ale tí sa pozerali opačným smerom a sťažka zadržiavali v sebe smiech. Mladý viditeľne znervóznel, ale zrejme si chcel silou – mocou zachovať tvár. „No tak, tie doklady! A rýchlo!“ „Ty moja hruštička sladká, ako môžeš byť k Hugovi taký hrubý? Veď si krásny ako Adonis, božínku, tá riťka, veď ja sa z teba zbláznim. A ten tvoj vyblýskaný obušťok, božínku, božínku.“ Hugo s rozžiarenou tvárou priam slintal a zbožne sa díval na mladého policajta. Ten striedavo bledol a červenel, ale vedomie dôležitosti rozhodlo: „Počúvajte, starý, ukážte tie doklady, lebo vás s tým obuškom fakt pretiahnem!“ „Pretiahni, ty môj ružovučký, len pretiahni. Božínku, to by bola krása. Ale vy všetci len sľubujete a sľubujete, a potom to necháte tak.“ To už nevydržali ostať vážni ani tí dvaja

nb73.indd 22

ktorého glosy poznáte zo stránok Nota bene, vydáva Július

ulica M Ô J D O M O V

knihu Ulica, môj domov, ktorá obsahuje jeho najzaujímavejšie postrehy zo života a o živote na ulici. Vy máte jedinečnú šancu zakúpiť si ju u predajcov Nota bene za 100 Sk. Polovica z tejto sumy zostáva predajcovi.

starší policajti a vybuchli do hlasného smiechu. „Hugo, Hugo,“ povedal jeden z nich, „vy raz natrafíte na niekoho, kto pre tie vaše chúťky nebude mať porozumenie a potom bude zle,“ a so smiechom všetci traja odišli. „Vidíš ho, aj ten mi pred rokmi sľuboval, a nič,“ smutne poznamenal Hugo. Potom sa mu však tvár rozjasnila: „Takže, berušky moje, to pa-dö-dö je...“ JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

ZAPOJTE SA! Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší? Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Július opäť zabodoval najviac, keď napísal Danke – Ďakujem. Za ním skončili Ľubošove Rozhovory 1, ale páčila sa vám aj Jozefova Výhra alebo prehra. Hlasujte aj v tomto čísle a hrajte o večeru v indickej reštaurácii Krishna (strana 5)!

ĽUBOŠ

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Rozhovory 7 Žijeme ponorení do hĺbky Tvojho nepochopiteľného súcitu ...Veď Ty nás miluješ viac ako seba... V Tvojom tichom tajomstve Objímajúceho Milosrdenstva Prevyšujúce všetky myšlienky Malicherné poznania a odsúdenia Žiariace nádejou bezmocným a pošliapaným Tebou nikdy neodsúdení Skláňam konečne pred Tebou svoj strach Ja verím, že nám pomôžeš, Pane... Prosím ťa o to A hoci moje srdce horí pred Tebou

Dňom i nocou A ešte nepočujem odpoveď Verím, že si ma už vypočul A chrániš nás Prelomíš moc zla Privedieš do bezpečia svojej milosti Budeš stále stáť pri nás A nikdy nás neopustíš Viem to isto, Pane Moje srdce sa nemýli Už nepochybuje Nežné milosrdenstvo Prichádzajúce v bezmocnosti a odovzdanosti Na tento svet Skláňajúce sa omyť nám nohy Doráňané a unavené od cesty života Klaniame sa ti A dúfame v Teba... ĽUBOŠ 033, BRATISLAVA

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Cesty za šťastím Každučký deň si želám to isté, aby cesty za šťastím neboli trnisté. Veď keď človek niečo ozaj veľmi chce, že mu za tým príliš puká srdce, má odvahu bojovať a biť sa, ísť za svojím cieľom a nevzdať sa. Každý z nás má prianí mnoho, niekedy ich vyplnenie trvá dlho... Stáva sa, že túžba ostane len snom a vtedy nastáva v živote veľký zlom... Z maličkej túžby sa stane nesplnený sen a ja aj napriek tomu stojím si za tým a viem, ČO chcem! Možno to stojí veľa sĺz a trápenia, ale život ponúka aj prekvapenia. A či sen ostane naďalej len snom, alebo sen zapadne prachom... Záleží od teba, či odo mňa? Kto tomu bude príčina? JOZEF 598, KAUFLAND, PETRŽALKA

21.6.2007 15:10:26


73

ZVIERACIA KAZAJKA 23

To vážne sú psy na ozdobu?

Zatvárajú sa miláčikovia do klietok?

Psí život P som to musí byť smiešne. Teda aspoň tým, ktoré ešte nie sú totálne prešľachtené do mini podoby bez srsti (aby sa zmestili do kabelky a boli vhodné aj pre alergikov).

Nechceš vidieť na pódium?

Neber mi kamoša!

Najkrajšia!

Dokonalý pán, dokonalý pes.

nb73.indd 23

Kto si?

Je ti teplo? Zapneme klímu! Všetko to strihanie, česanie, fénovanie, obliekanie, mašličkovanie a ťuťuli-muťuliovanie. Väčšinou unudene ležia a pozorujú svojich pánkov a paničky, ktorí sa nimi nadšene vystatujú. Výstavy psov sú skôr o majiteľoch ako o ich štvornohých miláčikoch, ktorí by určite radšej behali niekde po tráve a užívali si slnko, vietor a dážď. Najlepší priatelia človeka sa však museli prispôsobiť zmene spôsobu života svojich majiteľov. Z dvorov a záhrad sa dostali do panelákových bytov a teraz tu v klietkach a na krátkych vôdzkach čakajú na verdikt poroty, ktorý im je absolútne ukradnutý. Je to evolúcia? TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO, AUTOR MÁ RÁD ZVIERATÁ, ALE MAL TO SRDCE CHOVAŤ LEN RYBIČKY A MORČA A DÚFA, ŽE IM PRIESTOR VEĽMI NECHÝBAL

Hádam nepôjdeš pešo, maličká...

21.6.2007 15:10:31


73

24 PRÍBEH ierne mentálne postihnutá Andrejka porodila Moniku. S léziou mozgu. Ťažká psychická ujma však nebráni ich vzťahu. Sú šťastné a samostatné. „Ide to.“

M

Mama hojdá na hojdačke svoju milovanú dcérku. Obidve sa smejú odušu. Je im dobre, aj keď Andreu už začína prepadávať ten typický mamičkovský strach: „Hádam už stačilo, bude ťa bolieť bruško,“ pribrzdí v rozkmitávaní hojdačky.

Hinta - palinta Hojdajúca sa slečna však nijakú debatu nepripúšťa a vehementne krúti hlavou: „Nie, ešte. Ešte.“ A Andrejke to zatiaľ stačí. Sympaticky, na rovinu priznáva: „Podľahnem jej, dostane ma. Je nádherná, keď je veselá,“ priam poeticky popíše svoju Moniku. Mama a dcéra. Dve baby, ktoré sa napriek postihu tešia na každý ďalší spoločný deň. Na prvý pohľad by im nik diagnózu neprisúdil. Pohodová Andrea s peknou a rozkošnou osemročnou Monikou. „Ale ony nie sú zdravé. Pri malej to zbadáte po pár sekundách, u Andrejky je to o pár minút dlhšie. Bohužiaľ, mentálne nie sú v poriadku. A nikdy nebudú,“ triezvo skonštatuje Anka Eliášová, Andreina mama, Monikina babka. Predovšetkým však ich ochrankyňa, sprievodkyňa, pomocníčka. „Bývame spolu a hoci som na svoju Andrejku pyšná, viem, že navždy bude odkázaná aj na pomoc iných. Pokiaľ budem vládať, môžu sa spoľahnúť na mňa. Odveziem ich, kam treba, privediem k lekárovi, vybavím úrady. Keď to bude nad moje sily a sama sa dostanem do situácie, keď budem odkázaná na pomoc cudzích, vtedy sa asi aj mojim dvom babám do bodky zmení život. Lebo darmo, sme na seba naviazané až - až,“ povie Anka a snaží sa prehovoriť Moniku, aby si dala pauzu v hojdaní. Po troch neúspešných prehováračkách to dobrovoľne vzdá: „Napokon, má tu svoju mamku, tak nech to rieši ona,“ ukáže na Andreu.

Mŕtva dcérka Do štyroch rokov bola zdravých dieťaťom. Chodila už do škôlky, keď prišiel záchvat. Veľký. A po ňom začala malá Andrejka rapídne zaostávať. Nestíhala s rovesníkmi a čo bolo pre mamu najhoršie: „Citeľne sa znižovala psychická kapacita. Nezväčšovala sa slovná zásoba, nechápala nové súvislosti. K tomu horšia motorika a ja som začala šípiť, že z tohto sa možno aj nedostaneme.“ Pani Anka mala pravdu. Zosypalo sa toho na ňu priveľa. Porodila štyri deti. V trojročných intervaloch prišli na svet najskôr najstaršia Michaela, po nej Andrea a napokon dvojičky Michal a Monika. Dievčatko z dvojičiek však osem mesiacov po narodení umrelo na zhubnú vysokú teplotu. „Niečo

nb73.indd 24

Andrea s Monikou. Ani na sekundu neľutuje, že je mamou chorého dievčatka.

Mama s božskou trpezlivosťou

Dve

nepredstaviteľné. Večer uložíte všetky deti zdravé spať a na obed už jedno z nich chýba natrvalo. Zamoril ju vírus, ktorý je smrteľný a nikto vám nepovie, prečo a ako sa dostal do takého malého bezbranného telíčka. Chcelo sa mi umrieť. Z dvojičiek vám zrazu ostane len jedno dieťa. Strašne to bolelo,“ spomína ešte aj dnes s roztraseným hlasom Anka a priznáva, že takmer rok sa nepohla z bytu. Nevládala, nešlo to, nechcela. Po smrti Moniky prišiel o chvíľu úder v podobe Andrejkinho záchvatu a následne stanovenej diagnózy: Atrofia mozgu so sekundárnou epilepsiou. Bezstarostné detstvo

malého dievčatka bolo v nedohľadne. Malé epi záchvaty drvili Andrejku v hojnom počte – aj šesťdesatkrát za deň. „Pochopí len ten, kto niečo podobné zažil,“ jasne okomentuje Anna a s nefalšovanou láskou pozerá na svoje dve hojdačkové baby. „Má božskú trpezlivosť,“ len tak hodí „do pléna“ chválu na svoju chorú Andreu, ktorá s prenikavým smiechom hojdá dcérku ostošesť.

Tehotenstvo s dilemou Definitívne uzrozumenie, že Andrejka nie je mentálne naozaj v poriadku, prišlo s prvou

21.6.2007 15:12:10


73

PRÍBEH 25 triedou na základnej škole. Malá žiačka sa mohla snažiť koľko chcela, učivo jej do hlavičky neliezlo tak, ako sa patrilo. Rodičia pochopili: Prestup na osobitnú školu jej len prospeje. Tento krok sa ukázal ako správny, medzi seberovnými sa istejšie a smelšie cítila aj ich Andrea. Po osobitnej „základke“ prišla osobitná učňovka. Vysnívanú krajčírku jej vedenie neschválilo, povolili a odporučili jej dvojročný odbor, po absolvovaní ktorého sa z nej stal pomocný zdravotný personál. „Sanitárka,“ spresní svoje povolanie samotná Andrejka, ktorá s obrovskou radosťou konštatuje: „Pauza. Malá si chce oddýchnuť na lavičke.“ Debata s Andreou má hlavu a pätu, naozaj nepôsobí ako mentálne chorá. Zrozumiteľne rozpráva, logicky uvažuje. „Ale príde moment, kedy zrazu zneistie, nechápe, čo sa od nej chce, rozruší sa, a to je živná pôda pre epileptický záchvat. Áno, moja Andrejka je veľmi šikovná, snaživá a obetavá. Ale nesmie sa porovnávať s úplne zdravými, prehrala by na celej čiare. Jednoducho, ona je na inej vlnovej dĺžke. Musí byť pod kontrolou, potrebuje pocit, že keby niečo, je tu niekto,“ pokojným hlasom hovorí o dcériných odlišnostiach Anka Eliášová. Keď pred ôsmimi rokmi prišla domov tehotná Andrea, nemalo zmysel spustiť na ňu spŕšku výčitiek a nadávok. „Cítila som, že bola zneužitá, že o nijakej láske nemohla byť reč a ona, chúďa, to pochopila až oveľa neskôr. Od bábätka som ju neodhovárala stoj - čo stoj, ale dalo mi veľa námahy vysvetliť jej, že vážne choré dieťatko by na svet nemala priviesť.“ Dnes o malej Monike hovorí jej babka Anka ako o slniečku, ktoré tu asi malo byť. Aj keď nie je zdravé. To, že Andrea porodí choré bábo, bolo nad slnko jasné, čakalo sa len, v akej intenzite a sile sa poškodenie prejaví. Amniocentóza počas tehotenstva totiž priniesla

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o konkrétnych ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Andrejky a Moniky oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť im. OZ Medzi nami garantuje, že všetky financie budú využité na zakúpenie odľahčeného rehabilitačného kočíka. Číslo účtu, kam môžete posielať váš príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – kočík. Tel. kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. Ďakujeme. zlé výsledky biochémie. Pravidelné užívanie antiepileptík totiž nemôže dovoliť priniesť na svet bezproblémové bábätko. „O interrupcii nepadlo ani slovo, Andrea sa na dieťa tešila, túžila stať sa mamou. Isté uspokojenie pre mňa znamenalo, keď sa ešte počas tehotenstva na základe cielených vyšetrení vylúčil napríklad rázštep chrbtice a mnohé ďalšie hrozitánske postihnutia, pri ktorých človek síce dýcha, ale život nevníma a neužíva si ho,“ povie za Andreu jej mama Anka.

Pistácie a kočík Dnes osemročná Monika má cerebrálnu léziu. Zjednodušene povedané – je ťažšie mentálne postihnutá, komunikuje problematickejšie, nie vždy jej rozumieť

Monika ukáže, kde má nos, oči, uši. Povie aj krátku básničku, aj to, ako sa volá, pridá aj vek.

nb73.indd 25

a pohyblivosť je do značnej miery oklieštená. Pár metrov prejde po svojich, hoci chôdza je v predklone, kolísavá a neistá. Navyše, Monikino správanie občas nápadne pripomína autizmus. Dievčatko sa vehementne dožaduje svojho, dupe nohami, vydiera plačom, trochu zúri. „Musíme ju krotiť, nesmie si dovoľovať všetko a musím priznať, najlepšie to s ňou vie jej mama, Andrea.“ O partnerovi, s ktorým splodila Moniku, hovoriť nechce. Už dávno pochopila, že nešlo o lásku na celý život. „Bolo by dobre, keby platil pravidelne,“ vstúpi do debaty Andrejka a prejde na gazdinkovské reči. Koľko čo stojí v potravinách, aké vysoké sú účty za byt a aký nízky príjem má ona s malou. „Konečne mi priznali invalidný dôchodok, ale donedávna som fungovala iba na dávke v hmotnej núdzi. Štyritisíc. Preboha, veď len samotný nájom je o päťsto vyšší! Mamka je naša záchrana, naše všetko, potrebujeme ju,“ vyzná lásku k Anke tridsaťtriročná Andrea. Jedálniček vysype ako z rukáva: vyprážaný syr s tatárskou, pistácie, kešu oriešky a kyslá smotana – to je momentálny rebríček lahôdok malej Moniky. Andrea priznáva, že keď si chce malú „kúpiť“ neučebnicovo jej ponúka pistácie. Ako teraz. Monika je už uťahaná, nechce sa jej pózovať pred objektívom, navyše keď vonku praží slnko. Slovíčko „pistácie“ má však čarovnú moc a umrnčané dievčatko na sekundu predsa len spozornie... „Zlepšuje sa v rozprávaní, aj keď nikdy to nebude úplne zrozumiteľné. Používa krátke slová, ale vie, že treba poprosiť, keď po niečom túži. A najväčšiu radosť mi urobí, keď vydrží celú noc bez plienky a suchá. Cez deň je to už v pohode,“ pochvaľuje si toaletný režim Andrea a s veľkou láskou naloží Moniku do špeciálneho kočíka. „ Veď už by nezvládla ani krok. Trochu sa naobeduje a zdriemne si. Poobede asi opäť skúsime hojdačky. Je z nich hotová,“ povie Andrea a na otázku, o čom sníva, prekvapí: „Nič nereálne. Odľahčený kočík, ktorý jednoduchšie zložíme do auta a ktorý neváži tonu ako táto príšera,“ ukáže na starý kočík. „Skús si ho nadvihnúť prázdny, to je posilňovačka, čo? A pridaj k tomu zopár kíl dieťaťa, to je pomôcka!“ trefne poznamená mama Andrea a nám neostáva nič iné, ako s ňou súhlasiť. Andrea, vedomá si svojho hendikepu, na otázku, či je šťastná, odpovie nežným úsmevom na tvári a pohľadom, ktorý okamžite skĺzne na Moniku: „Sme dve, jasné, že sme šťastné. Život má hneď iný význam, keď máš dieťa, však, mami?“ otočí sa k Anke, ktorá súhlasne prikyvuje a dodáva: „Viete, čím ma dojala dcéra? Keď sa ma tehotná zrazu opýtala: Neprekážalo by ti, keby som dala bábätku meno Monika? Na pamiatku po sestričke?“ LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA PLUS7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA

21.6.2007 15:12:12


73

26 PROTI SRSTI

T

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

Obličku vyhráva... oncom mája prebehla médiami správa o holandskej reality show Veľký darca. Traja čakatelia na transplantáciu obličky mali pred kamerami presviedčať tridsaťsedemročnú Lisu s nevyliečiteľným mozgovým nádorom, aby jednému z nich darovala svoju obličku ešte pred smrťou.

K

prekročenie všetkých morálnych a etických hraníc, zahrávanie sa s ľudským nešťastím a núdzou, komentátori nazvali program Mengele-show. Mnohí volali po zákaze relácie. Televízia BNN sa ústami riaditeľa Laurensa Drillicha bránila slobodou slova a potrebou zvýšiť počet darcov orgánov. V Holandsku pre ich zúfalý nedostatok ročne zomrie 200 ľudí, tak ako presne pred piatimi rokmi zomrel márne čakajúc na ochotného darcu aj zakladateľ televíznej stanice BBN Bart de Graf.

Definitívne rozhodnutie Oblička odobratá ešte pred smrťou darcu vydrží v tele fungovať oveľa dlhšie a kvalitnejšie, podľa informácií tvorcov show až 23 rokov. Druhú Lisinu obličku mal po jej smrti dostať čakateľ podľa regulárneho poradovníka. Lisa si mala vyberať podľa rozhovorov so samotnými čakateľmi, ich rodinami a priateľmi, s rozhodovaním jej mali pomáhať diváci priebežným hlasovaním cez SMS správy. Informácia o pripravovanej De Grote Donorshow - The Big Donor Show spustila lavínu článkov, televíznych debát a protestov. Protestovali holandský premiér Jan Peter Balkenende, protestoval aj Joop Atsma z vládnej Kresťanskodemokratickej strany. Protestoval európsky komisár pre otázky zdravia Markos Kyprianu, protestoval profesor John Feehally, ktorý práve dopredsedal Asociácii pre štúdium chorôb obličiek z Veľkej Británie, protestoval prezident nemeckej lekárskej komory Jörga Dietricha Hoppeho. Padali slová ako škandál, nechutnosť, nevkus,

Show sa vysielala 1. júna 2007. Televíznu stanicu BNN si v šestnásťmiliónovom Holandsku zaplo 1,2 milióna divákov. Moderátor Patrick Lodiers predstavil darkyňu, potom traja súťažiaci, ich rodiny a priatelia hovorili o tom, aké je to žiť s chorými obličkami a čakať na šľachetného darcu, ktorý im nielen zlepší kvalitu a dĺžku života, ale odvráti nebezpečenstvo smrti. Hovorili o svojich snoch a plánoch, o tom, čo všetko by chceli urobiť, keby dostali šancu žiť s novou obličkou. Diváci svojmu favoritovi posielali SMS-ky. Hlasy boli vyrovnané, 36-ročná Esther-Claire a 19-ročný Vincent mali po 31 %, najviac sympatií, 38 %, si získala dvadsaťdeväťročná Charlotte, ktorej snom bolo môcť denne vypiť viac ako 1,5 litra tekutín. Napokon prišlo na rozhodovanie. Darkyňa najprv vylúčila Esther-Claire, o ktorej bola presvedčená, že jej život je z troch kandidátov najmenej ohrozený a je so svojím stavom najviac vyrovnaná. Napätie v štúdiu

sa už dalo krájať, keď darkyňa Lisa oznámila, že je definitívne rozhodnutá. Skôr, ako vyslovila meno víťaza, moderátor ju zastavil a oznámil, že išlo o mystifikáciu, že Lisa je herečka Leonie Gebbinková, ktorá sa teší vynikajúcemu zdraviu. Traja súťažiaci však boli skutočne chorí, v ničom neklamali, i keď vedeli, že žiadnu obličku od Lisy nedostanú. Ako však zhodne s organizátormi tvrdili, išlo im o to, vyburcovať verejnú mienku a urobiť niečo pre záchranu nielen svojho života, ale všetkých tých 1400 súčasných čakateľov v Holandsku.

Aké sú fakty V Holandsku, rovnako ako v Nemecku, USA alebo Japonsku legislatíva vyžaduje, aby sa človek sám prihlásil do registra darcov. Mnohí tak neurobia len z neznalosti či ľahostajnosti, iní sa obávajú, že po registrácii by si ich smrť mohol niekto objednať. V iných štátoch je každý občan automaticky považovaný za darcu orgánov na transplantáciu, pokiaľ nevyplní vyhlásenie, že si to neželá. Takýto register nedarcov je na Slovensku, v Rakúsku, Belgicku, Slovinsku, Luxembursku i v Čechách. Na Slovensku je v registri len okolo stovky mien, ale nedá sa hovoriť o tom, že by Slováci boli uvedomelejší ako Holanďania, ktorých v Európe pokladajú za najmenej ochotných darcov. Skôr je to spoločná neochota vôbec o vlastnej smrti a smrteľnosti uvažovať, nieto ešte aktívne vyplniť nejaký formulár, jedno či darovací, alebo odmietajúci darovanie. Pre zaujímavosť, v istom štatistickom výskume dostali respondenti

O tom, čo bude nové na Stredoeurópskom festivale humoru a satiry sme sa zhovárali s Palom Kelleym , šéf producentom festivalu.  Na aké novinky sa môžu návštevníci festivalu tešiť tento rok? - Predovšetkým na zahraničné produkcie, z ktorých mnohé budú mať v strednej Európe premiéru. Po úspešnom predchádzajúcom 26. ročníku, ktorý bol v znamení V4, dopĺňame do nášho humoristického diára ďalšie európske krajiny. Druhou výraznou novinkou je rozšírenie festivalu na štyri dni, tj od štvrtku 23. do nedele 26. augusta 2007.  Ktorí európsky humoristi konkrétne na Slovensko prídu? - Máme už potvrdené TEATRO DEL CHIODO (Švajčiarsko), HABBE ET MEIK (Nemecko), CARMELO (Francúzsko), HOLYAG CIRKUSZ (Maďarsko), TEATR LALEK (Poľsko), CIRKUS

nb73.indd 26

SACRA (Česko) ... celý program bude čoskoro na www.gagy.sk  Zistili sme, že ako jeden z mála festivalov máte niektoré predstavenia zadarmo... - Áno, je to pravda. Festival nevytvára zisk a ponúka kultúrne zážitky aj rodinám zo slabšieho sociálneho prostredia buď zadarmo, alebo za symbolické vstupné. Podarilo sa nám pomocou skvelých partnerov finančne stabilizovať festival. Ide o okruh spoločností, ktoré pri zodpovednom podnikaní a filantropii majú aj zmysel pre kultivovaný humor. Veľmi významná je pre nás tiež podpora médií, ktoré dnes tvoria veľkú festivalovú rodinu. Ak sa Vám toto všetko podarí skĺbiť, ľudia to ocenia a určite prídu aj tento rok vo viac ako 12 tisícovom počte.

 Ako vidíte budúcnosť festivalu humoru a satiry? - Tak ako raz povedal hlavný dramaturg festivalu Stano Radič: Buďme dobre informovaní optimisti... Chceme každoročne profesionálne pripravovať kvalitnú prehliadku slovenského humoru a to najlepšie za príslušný rok oceňovať Akadémiou Humoru Slovenska. Otvárať festival a postupne nadväzovať umelecké partnerstvá z celej Európy. Máme pred sebou víziu Európskeho festivalu, ktorú sa nám (dúfam!) podarí naplniť príchodom ďalších silných sponzorov a partnerov, o ktorých podporu sa chceme uchádzať.  Vďaka za rozhovor.

21.6.2007 15:12:17


73

KOMIX 27 v rôznych poradiach dve otázky: darovali by ste svoj orgán a prijali by ste orgán? Percento ľudí, ktorí by orgán darovali, bolo dvojnásobne nižšie ako v najprv položenej otázke o darovaní. Ak bola na prvom mieste otázka týkajúca sa prijatia orgánu, ľudia boli oveľa ochotnejší orgán teoreticky aj darovať.

ROKO OD MIŠKA

Splnila show očakávania? Vráťme sa však k holandskej show. Jej tvorcovia vyhlásili, že ani na sekundu neuvažovali o tom, že by mohlo ísť o skutočné rozhodovanie o skutočnom živote a skutočnej obličke. Ich cieľom bolo len vyprovokovať verejnú diskusiu. To sa podarilo, za sedem dní pred vysielaním sa o darcovstve orgánov diskutovalo v Holandsku viac ako za posledných sedem rokov. Zmenila sa však neochota Holanďanov prihlásiť sa do registra darcov? Podľa informácií BNN niekoľko hodín po odvysielaní show poslalo 12 000 divákov SMS správu, že by boli ochotní vyplniť darcovský formulár. Deň na to si 30 000 ľudí vyžiadalo zaslanie formuláru, o dva dni to bolo 50 000 a počet vraj neprestal rásť. Čas ukáže, koľko formulárov bude aj vyplnených a zaregistrovaných. Dúfam, že v krajinách, kde existuje register nedarcov, sa záujem o registráciu nijako nezvýši.

Ako gladiátori Vyzerá to teda tak, že z obludnej show sa vykľula bohumilá záležitosť, slúžiaca úctyhodnému cieľu. Nechcem podozrievať organizátorov z podlého zámeru zvyšovať si takýmto kontroverzným spôsobom sledovanosť, smrť zakladateľa ich televízie je neodškriepiteľný fakt. Mrazí ma však z toho, kam až môže zájsť manipulácia médií s naivitou ľudí. Obávam sa, že podobné experimenty budú napokon predsa len viesť k obmedzovaniu slobody slova, ako to naznačovali mnohí politici, usilujúci o zákaz vysielania tejto show. Ešte väčšie zimomriavky však vo mne vzbudzujú tí ľudia, ktorí show s napätím sledovali a posielali SMS-ky, ktorými chceli ovplyvniť rozhodovanie o životoch troch ľudí. Nie o nejakých pätnástich minútach slávy, nie o drahých veciach, peniazoch, zmluve na vydanie platne, kariére v modelingu či iných drobnostiach, ale o ŽIVOTE. Pozrela som si na internete časti tej show a napriek tomu, že som už vedela, že ide o mystifikáciu, búchalo mi od vzrušenia srdce, keď došlo na výber. Čo za vzrušenie museli cítiť tí ľudia pri televízoroch s mobilmi v rukách? Za pár šupov mali v rukách Božiu moc. Keď sa na obrazovke objavili výsledky SMS hlasovania, ako keby som v diaľke začula dav Rimanov kričiacich na cisára, či má dať gladiátorovi milosť, alebo ho milosrdne doraziť. ELENA AKÁCSOVÁ, AUTORKA JE ŠÉFREDAKTORKA www.t-station.sk

nb73.indd 27

21.6.2007 15:12:18


73

28 METROPOLA Veľké námestie je považované za jedno z najkrajších námestí v Európe.

jej povesť. Po pol hodine strávenej v podzemí čakaním na metro alebo električku a po prejdení troch zastávok, človek vystúpi na opačnej strane budovy pred ktorou nastupoval. Možno trochu preháňam. V Bruseli však mám jeden obľúbený hotel. Vysoký Sheraton... Ten stojí hneď vedľa neho. Je to taký komorný „hotelíček“ možno za najnižšiu cenu v meste. Raňajky sú v cene. Ten vysoký Sheraton vedľa neho je vidno takmer zo všadiaľ. Stačí sa trocha pomotať uličkami, správne nasmerovať pohľad, nájsť si medzeru medzi budovami a vidím ho. Ak má návštevník dosť času, je naozaj zbytočné kupovať si lístok na dopravu. Jednoduchšie je chodiť pešo. Ten môj z núdze obľúbený hotelík je pod botanickou záhradou. Jej súčasťou je aj obrovský skleník. Nikdy som v nej nebola, ale raz sa do nej určite dostanem.

Komu sa nechce

Mesto, v ktorom je všade blízko

Ona či on?

Centrom takzvaného hlavného mesta Európy je Veľké námestie. Grand´ Place patrí k najkrajším námestiam Európy. Najstaršou stavbou je gotická radnica. Druhou známou stavbou je Kráľovský palác, pred ktorým sa každé dva roky v auguste na počesť dvoch grófov - obetí boja za slobodu - pripravuje kvetinový koberec. Ten nie je jedinou atrakciou mesta. Tu sa doslova stále niečo deje. Zoznam kultúrnych podujatí je pestrý. Stačí si vybrať. Pekným zážitkom sú napríklad malé pouličné divadielka počas rôznych festivalov. Hercom sa v nich môže

eď zemiakové hranolčeky, tak v Bruseli. Sú veľké a porcie tu dávajú minimálne trojnásobne väčšie ako u nás. Chcelo by to k nim však naše pivo. Najmä tie ich prebublinkované zlatisté moky a ovocné „žbrndy“ pre našinca nie sú.

K

Brusel leží v strede Belgicka na širokej rovine. Dnes je sídlom Európskej únie, čím sa stal súčasne neoficiálnym hlavným mestom Európy. Miesto vzniklo pred viac ako 1000 rokmi. V súčasnosti je najmä hlavným mestom schizofrenického Belgického kráľovstva a jedným z troch regiónov tvoriacich belgický federálny štát (Flámsko, Valónsko, Brusel). Je bilingválnym hlavným mestom, oficiálny jazykom je francúzština a flámština. Všetky ulice a dopravné značky sú uvedené v obidvoch jazykoch. Brusel je tiež kozmopolitné mesto, kde žije spolu mnoho rozličných kultúr. Táto pestrosť je viditeľná aj v architektúre mesta. Európska metropola prekvapí. Je menšia, ako

nb73.indd 28

Brusel sa mení. Zašlé časy pôvodných Bruselčanov pripomínajú už len modely a starožitníctva.

21.6.2007 15:12:25


73

METROPOLA 29 stať ktokoľvek. Aj ten, komu sa nechce. V Bruseli určite neobídete to malé čierne chlapča na rohu úzkych uličiek, ktoré ciká na obdiv turistom. Šikmookí Japonci sa pri ňom chichúňajú, kým „suchári“ z Nemecka len krútia hlavou. Manneken Pis - malý s malým... Soška sa stala emblémom Bruselu. Jej pôvodná verzia je dielom sochára, nejakého Duquesnoya, ktorý ju vytvoril v roku 1619. Terajšia verzia je z 19. storočia.

Ešte dominanty Pasáž sv. Huberta s elegantnými obchodmi ponúka netradičné nákupné možnosti. Cestou z Veľkého námestia k chlapčaťu s „cikuľou“ ich však je oveľa viac. Zaujímavé sú čokoládové fontány. Stará klasická burza patrí k mestu, kde obchod patril k životu už veľmi dávno. Kráľovský palác stojí uprostred mesta. V paláci sa nachádzajú reprezentačné priestory kráľovskej rodiny. Pred palácom je veľmi pekný Bruselský park. Monumentálna budova Európskeho parlamentu má novodobý tvar. Medzi Bruselčanmi sa tejto budove hovorí aj „škatuľa  BELGICKO je federálna parlamentná demokracia pod konštitučnou monarchiou. Hlavou štátu je kráľ Albert II. Počet obyvateľov: Cez 10 miliónov Etnické skupiny: Flámi 55 %, Valóni 33 %, ostatní 12 % Náboženské vyznania: katolíci 75 %, protestanti a iní 25 % Jazyk: flámština 56 %, francúzština 32 %, nemčina 1 % syru“. A naozaj. Futuristicky vyzerá aj Atómium, pod ktorým je okrem iných zaujímavostí aj park miniatúr európskych budov a miest. Máme tam aj náš bratislavský Modrý kostolík. Európske velenie NATO sídli trochu od ruky. Ak ho turista obíde, nič to. Plot a zopár budov za ním za veľa nestojí.

Pouličné divadlá robia konkurz okoloidúcich. takýto život vyhovuje. Možno naopak. S pôvodnými domácimi to tiež nie je jednoduché. Radikálnejší Flámi sú šetrnejší a tolerantnejší, Valóni si zasa potrpia na pôžitky. Navonok medzi sebou neprejavujú nevraživosť. V ich dušiach to však občas vrie. V centre Bruselu zostali z „pôvodných“ obyvateľov najmä starší ľudia. Mladší sa presťahovali do niektorých z okrajových častí. V meste sú štvrte rôznych národov. O niektorých sa hovoria hrôzostrašné historky. V nich ma nie len policajti presviedčali, aby som si radšej schovala fotoaparát, lebo o neho prídem. Tieto dobré rady som dostávala aj od miestnych. Najmä marokánska štvrť nemá

dobrú povesť. V tureckej však dobre varia a černosi sa vedia baviť.

Oplatí sa Najlepšie je cestovať do Bruselu lietadlom. Po krachu Slovenských aerolínií sme síce nateraz prišli o priame letecké spojenie z Bratislavy, spoje z Viedne to však zachraňujú. A ani autom, vlakom, či autobusom to nie je ďaleko. Brusel sa naozaj oplatí vidieť. Má svoje čaro a je osobitý. Alebo osobitá? Je toto mesto ženského alebo mužského rodu? TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Väčšinou menšiny Brusel sa mení. Už to nie je typické Belgicko. V meste žije veľa černochov a ľudí z moslimských krajín. Frankofónnych Valónov a Flámov, ktorí hovoria nárečovou holandčinou, vystriedali Marokánci, Turci, Afričania, Španieli a Poliaci. Zaujímavou menšinou sú aj euroúradníci. Majú nadpriemerné platy, veľa cestujú, ale do belgickej spoločnosti sa nedokážu integrovať. V drahých oblekoch a kostýmoch sú akoby z iného sveta. V Bruseli prekvapí aj množstvo žobrákov a bezdomovcov. Stretnete ich doslova za každým rohom. Opití, smradľaví, sú smutnou kulisou vyvoňaných euroúradníkov v oblekoch a euroúradníčok v kostýmoch. Sociálny systém v Belgicku je štedrý. Ani veľkorysosť však nepomáha vyčistiť mesto od ľudí, ktorým

nb73.indd 29

Hlavné mesto Belgicka je čoraz farebnejšie.

21.6.2007 15:12:58


73

30 AHA HO!

Ak na tréningu nenavzpiera aspoň 50 ton, nemá to význam

Trhač zoznamov brovské svaly si vytrénoval v malej dedinke Dolné Saliby na južnom Slovensku. Ako? Ťahá kamióny, prevracia štyristokilové pneumatiky, dvíha kamenné balvany... František Öszi sa venuje športovej disciplíne strongman, v ktorej padajú najneuveriteľnejšie silové rekordy.

Medzinárodná posilňovňa

Mocní chlapci vedia, že hoci sa na olympiádu nikdy nedostanú - strongman vraj nemá ani minimálnu šancu stať sa olympijským športom - o divákov nebudú mať nikdy núdzu. Kto by sa nepozrel

Strongman je divácky atraktívny šport. Zo súťaží a exhibícií sa však na Slovensku, na rozdiel od iných krajín, žiť nedá. „Istý čas som skúšal byť profesionál a cestoval som po súťažiach. Potom som dostal dvakrát po sebe zápal pľúc, mal som problémy so

O

nb73.indd 30

na chlapa, ktorý zatne zuby, zaprie sa a potiahne celý kamión o desať metrov? Alebo zdvihne dvestokilovú kamennú guľu? Či spolu s kolegom chytia trabant, jeden vpredu a druhý vzadu, odlepia ho od zeme a prejdú s ním päťdesiatmetrovú trasu? Alebo špecialita Františka Ösziho – trhanie telefónnych zoznamov, stopäťdesiat 450stranových zoznamov za päť minút?

srdcom, nejaký čas som nemohol pretekať. Nemal som ani peniaze na prežitie. Keby mi nepomohli kamaráti, tak neviem...“ priznáva obecný policajt František Öszi v kuchyni svojho obyčajného prízemného dedinského domu, kde býva s manželkou Reginou a synom. Žiadny luxus. Preňho je však dôležité to, že v Dolných Salibách starosta silovému športu fandí a chlapci tam majú priestory na trénovanie. Dokonca také dobré, že tam chodia trénovať siláci zo širokého okolia a aj spoza maďarskej hranice. Dokopy asi pätnásť ľudí. „Necítime žiadnu rivalitu, aj keď na súťažiach sme súperi,“ tvrdí František, ktorý sa k strongmanu dostal cez zápasenie, vzpieranie a pretláčanie rukou. „Práve naopak. Jeden druhému poradíme, ako cvičiť alebo čo jesť.“ Partia totiž nemá

21.6.2007 15:13:30


73

AHA HO! 31 Poháre a ocenenia už František nemá kam dávať. žiadneho trénera ani poradcu na výživu. Chlapi sa riadia len svojimi skúsenosťami.

Mäso s mäsom František Öszi so svojimi štyridsiatimi dvomi rokmi patrí k najstarším pretekárom. Pravda však je, že vrcholnú formu v silovom športe nemožno dosiahnuť v dvadsiatke. Také náročné posilňovanie by chlapci pod pätnásť rokov absolútne nemali skúšať. A ak majú len o pár rokov viac, stále môže mať na nich negatívny vplyv. Mladý organizmus sa rýchlejšie opotrebuje ako zrelšie telo, hlavne pri takých neuveriteľných výkonoch, aké musia strongmani podávať. Športovcom sa nevyhýbajú zranenia; stačí jeden chybný krok a majú po kariére. František mal už dolámané kosti, odtrhnuté celé rameno... Napriek tomu ho strongman baví a chce pretekať ešte minimálne desať rokov. Na to, aby bol zo siláka dobrý pretekár, potrebuje nielen svaly a kondičku, ale aj skúsenosti a silné presvedčenie, že to, do čoho sa práve púšťa, určite zvládne. „Musíte si veriť, že pohnete tým kamiónom. Ak o tom presvedčíte samého seba, tak to musí vyjsť,“ hovorí František, ktorý už víťazné poháre zo súťaží pomaly nemá v malom dome kam dávať. Siláci musia trénovať dynamickú aj statickú silu. Drepy, tlaky, mŕtve ťahy, a všetko s vysokými váhami a veľkým počtom opakovaní. Takýto tréning vydrží organizmus maximálne dvakrát do týždňa. „Ale ak na tréningu nenavzpieram aspoň päťdesiat ton, tak to nemá význam.“ Siláci sú v prevažnej väčšine riadne

Veľký a malý chlap – František so synom.

nb73.indd 31

Dvíhať ťažké veci, to chce silné svaly. „namakaní“. Vážia okolo stoštyridsať kilogramov, raritou nie je ani takmer dvestokilový svalnáč. František nedávno schudol o vyše dvadsať kíl, teraz má 138 – 140. „Už som bol veľmi ťažký a necítil som sa dobre,“ priznáva. Samozrejme, takáto obrovská hmotnosť absolútne nie je zdravá, ale keď treba dvíhať štyristokilové balvany a nosiť štvrťtonové kufre... Vegetarián by vraj medzi svalnáčmi neuspel. František jedáva mäso s mäsom, asi kilo denne. Stravu si dopĺňa práškovým keratínom a bielkovinami. „Tí, čo tvrdia, že zjedia za deň päť – šesť grilovaných kurčiat, však preháňajú,“ tvrdí. „To by organizmus nevydržal.“

Najsilnejší? Silák z Dolných Salíb má vďaka svojej „korbe“ ako policajt určite rešpekt. Veď

kto by sa do takého chlapa chcel pustiť? Hoci má len 175 centimetrov, a to je v strongmane vraj skôr hĺbka ako výška... „Obecného policajta robím už pätnásť rokov a všetci v mojom revíri vedia, čo sa smie a čo nie. Predtým som robil vyhadzovača. Nie som však agresívny typ,“ tvrdí. „Nočný život poznám dokonale, aj na polícii si väčšinou beriem nočné služby. Niekedy sa mi potom nechce trénovať,“ priznáva. „Mladým nejde do hlavy, že aj tak nad nimi zvíťazím. Je to vďaka môjmu veku a skúsenostiam. Veľa mladých pretekárov podáva na tréningu perfektné výkony a na súťažiach sú priemerní. Byť v strongmane dobrý, na to treba aj skúsenosti.“ Strongman začal na Slovensku naberať na popularite v 90. rokoch minulého storočia. Hmotnosti, s ktorými sa chlapi pasujú, sa odvtedy zdvojnásobili. Aj na svetovej siláckej scéne nastali zmeny. Odkedy začali pretekať Rusi, Ukrajinci, Litovci a športovci z ďalších krajín bývalého ZSSR, svalnáči zo zvyšku Európy si už takmer ani neškrtnú. Strongmanovských súťaží je však veľmi veľa. Je to o šou pre divákov, nie o oficiálnych výsledkoch na jedných jediných registrovaných majstrovstvách sveta v rámci celosvetovej športovej federácie. Aj na malom Slovensku robí celoštátne súťaže niekoľko organizácií. František je podpredseda a spoluzakladateľ jednej z nich, Strongman Slovakia. Každá súťaž má vlastného majstra Slovenska. František Öszi má týchto titulov niekoľko. Je teda najsilnejším mužom republiky on? „Povedať to by bolo veľmi subjektívne a egoistické,“ hovorí. „Vždy sa nájde silnejší od najsilnejšieho, rovnako ako múdrejší od najmúdrejšieho. Ale v ten deň, keď som vyhral, som bol najsilnejší muž ja. A aj najšťastnejší.“ TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO, AUTOR ZDVIHNE MAXIMÁLNE PNEUMATIKU Z BICYKLA

21.6.2007 15:13:46


73

32 ROZHOVOR očakávajú. Predtým som to neriešila, teraz to riešim veľmi.  Môžete si len tak skočiť do obchodu po rožky? Čo fanúšikovia? - Mám trochu paranoju, že ma niekto sleduje. Je to skôr problém pocitov, ktoré sa mi odohrávajú v hlave, ako to, že by to tak skutočne bolo. Funguje šiltovka a slnečné okuliare, tým sa človek aspoň trochu skryje. Nedávno som si odbehla niečo malé kúpiť a v momente, keď som si v duchu pochvaľovala, ako fajn, že ma nikto nespoznal, pribehla nejaká pani a povedala: „Anetka, nenechali ste si tu batoh? Niekto ho u nás zabudol.“

Na pódiu vraj v živote tancovať nebude

Introvertka

ajpopulárnejšia česká speváčka súčasnosti na rok zmizla, aby sa teraz pochválila novým albumom. Anete Langerovej ide o to, aby sme jej tento raz verili každé slovo.

N

 Spevácke súťaže ste absolvovali už ako dieťa. Kto vás motivoval? Rodina? - Ako dieťa som chodila do súboru a práve odtiaľ som bola vyslaná do televíznej súťaže DO-RE-MI, ktorú sme spolu so sestrou vyhrali. Potom som ešte absolvovala Rozjezdy pro hvězdy. Ale nemala som cieľ dosiahnuť úspech v takých súťažiach. Paradoxne, nie som vôbec súťaživý typ.  Pôsobíte ako introvert. Aké ste boli dieťa? - Odmalička som bola skôr introvertná povaha. Nikdy som nemala potrebu presadzovať sa. Na druhej strane som sa ale rada predvádzala. Mala som to skrátka namiešané.  Vráťme sa k súťažiam, a predovšetkým k tej zásadnej, ktorá bezpochyby zmenila váš život – Superstar. Aké nastali zmeny vo vašom osobnom a profesionálnom živote? - Zmeny boli obrovské. Pred súťažou ma nikto nepoznal, potom ma zrazu poznali úplne všetci, pretože Superstar mala veľmi dobre prepracované promo. Popularita pre mňa bola

nb73.indd 32

spočiatku veľmi neprirodzená a musela som si zvykať na to, že ma ľudia spoznávajú na ulici. Iné zmeny som ale nezaznamenala.

 Rovnako ako Lenka Dusilová chodíte na netradičné hodiny spevu, ktoré nemajú nič spoločné s tými, aké poznáme z klasických hodín pri klavíri. Ako sa zmenil váš prístup k spevu? - Práca s mojou učiteľkou ma veľmi upokojila. Predtým som chcela veľa kričať výšky a vlastne aj hĺbky. Akoby to bola nejaká podvedomá priorita. Dnes sa snažím, aby spievanie bolo viac o výraze a odovzdaní odkazu poslucháčom, a nie o tom, či zaspievam tri oktávy alebo štyri. Už viem, že všetko, čo potrebujem, mám, len k tomu musím nájsť tie správne cesty.  K spevákovi patrí aj pohyb. Ako ste na tom? - V živote nebudem tancovať na pódiu, ale ide o uvoľnenosť. Pohyb súvisí s hlasom. A všetko je to v našej gebuli, takže tam si treba odblokovať usadené veci a prísť na to, ako z toho von.  Veľkým blokom je určite tréma. Ako ju prežívate? - Je to čím ďalej tým horšie. Zo začiatku som sa klepala pred koncertom, ale potom to prešlo. Teraz mi chvíľu trvá, kým sa trémy zbavím, pretože viem, že ľudia niečo

 Hudbe venujete veľa času. Neruší vás v štúdiu na strednej škole? - Nedokážem vnímať školu ako niečo veľmi dôležité. Skôr ma obmedzuje. Človek sa tam učí veľa vecí, ale ide skôr o názory učiteľov. I keď je dosť výnimiek, samozrejme. Podľa mňa nie je úspech v škole to hlavné. Naozaj dôležité je, aby každý robil to, čo ho baví.  Presne ako vy. Ale čo štúdium cudzích jazykov? S češtinou človek za hranicami len ťažko prerazí. - Niekoľkokrát som premýšľala o tom, že by som skúsila spievať aj niekde inde. Keď odprezentujem svoj nový album, pokúsim sa odísť do zahraničia do malých klubov. Verím, že tak získam nadhľad a zhodnotím, ako sa robí muzika tam. U nás je hudobný rybník dosť malý, tam je to omnoho otvorenejšie, ľudia sú tolerantnejší, viac experimentujú.  Čo ak by zrazu všetko, čo dnes profesijne vytvárate, pominulo? - Keby som z nejakého dôvodu nemohla spievať, určite by som zostala v hudobnej branži. To prostredie mi robí dobre a napĺňa ma. Nechcela by som oň v žiadnom prípade prísť.  Takže neexistuje žiadny dôvod, ktorý by vás donútil so spievaním „seknúť“? - Neviem si ho predstaviť. To by sa muselo stať niečo veľmi, veľmi zvláštne. Asi keby niekto prišiel a prikazoval mi, ako sa mám správať. V tom prípade by som nemohla pokračovať. * Po úspešnom albume Spousta andělů, ktorého sa predalo viac ako stotisíc nosičov, je na svete druhý s názvom Dotyk. Čím je nový? - Dotyk je pre mňa veľmi intímna vec. Vpúšťam poslucháčov do svojej osobnej zóny. Nezameriavam sa na popis všeobecných tém, týka sa toho, čím prechádzam, čo sa mi preháňa hlavou. V tých pesničkách hovorím ľuďom niečo o sebe s určitým výrazom. Tak dúfam, že ich nesklamem. JARMILA KOVAŘÍKOVÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA LIDOVÝCH NOVIN FOTO: SALIM ISSA

21.6.2007 15:14:17


73

RECENZIE 33 KINO

Vratné lahve Dlho očakávaná komédia scenáristu Zdeňka Svěráka a režiséra Jana Svěráka uzatvára voľnú trilógiu, ktorú začala na Oscara nominovaná Obecná škola a na ktorú nadviazal medzinárodne úspešný film Kolja, ocenený Oscarom za najlepší neanglicky hovorený film. Hlavným hrdinom filmu je Josef Tkaloun, učiteľ na dôchodku. Je však stále plný života, nápadov a chlapských túžob a nechce sa zmieriť so životom dôchodcu posedávajúceho na lavičke v parku. Zamestná sa teda vo výkupe fliaš, čo jeho žena Eliška nesúhlasne a sarkasticky komentuje. Na tomto malom priestore,

kde sa stretávajú fľašky s fľašami a ľudia s ľuďmi, sa z nášho hrdinu stáva pozorovateľ tragikomických osudov. Keď sa však sám do nich zapojí, môžu nadobudnúť až groteskné rozmery...

VÝS TAVA Tibor Huszár:

Retrospektíva Od 28. júna do 12. augusta si v Synagóge – Centre súčasného umenia na Halenárskej 2 v Trnave môžete pozrieť výstavu fotografií popredného slovenského fotografa Tibora Huszára. Snímky mapujú jeho dlhoročnú tvorbu a sú predzvesťou knihy s rovnakou tematikou, ktorú Tibor Huszár uvedie na trh na jeseň. Inzercia

KNIHY Patrick Španko, Peter Ertl:

Jazz Meet Photo Kniha fotografií portrétov jazzových spevákov a muzikantov, ktorí sú práve pohltení svojou hudbou. Napätie, pot, snaha, túžba, výkon, uvoľnenie. Publikácia nesporne nabitá emóciami – aj keď výber fotiek má isté rezervy. Patrick Španko, ako tvorca rozhlasovej relácie o jazze, má k tomuto hudobnému štýlu veľmi blízko, Peter Ertl má zas vždy blízko k ľuďom v akejkoľvek situácii. Fotografie so soundom jazzu žiadajte vo svojich kníhkupectvách alebo objednávajte na www.meet.sk/meetphoto. John Micklethwait, Adrian Wooldridge:

Firma Krátke dejiny revolučnej myšlienky Slovart Redaktori časopisu Economist zábavným štýlom, ale informáciami nabitým konceptom, predstavujú firmu ako jeden z najvýznamnejších urýchľujúcich prvkov všetkého dobrého i chorého v dejinách, ako

nb73.indd 33

mocný motor na nasávanie, zlučovanie a produkovanie peňazí, tovarov, ľudí a kultúr v každom kúte zemegule. Firma v mnohých mutáciách ustavične vzbudzovala kontroverziu a vlády sa vždy usilovali dostať ju pod kontrolu. Dnes má firma nevídaný vplyv na celý svet a nikdy nebude také naliehavé pochopiť, čo tento vynález je a odkiaľ prichádza. Vrelo odporúčame! Fred Vargas:

Muž naruby Slovart Farmári v pohorí Mercantour vo Francúzsku začali nachádzať ovce s pretrhnutými hrdlami. Jasné, cez taliansku hranicu sa do Francúzska vrátili vlky. Strážcovia národného parku svorku aj spozorovali. Podľa dôkazov však nemajú do činenia s obyčajným vlkom. Hlavne keď podobným spôsobom umiera aj jedna dedinčanka. Ľudia si kladú otázku, či útočníkom nie je vlkolak. Milorad Pavič:

Posledná láska v Carihrade Slovart Strhujúci príbeh otca a syna, Haralampija

a Sofronija Opujičovcov z konca 18. storočia. Písaný svojským jazykom a so svojskou zápletkou. Sofronij postupne spoznáva tajomstvo vlastnej osobnosti a dosahuje „mystickú silu a ezoterickú múdrosť“. S otcom je ako dvojjediná postava, ako rub a líce. Príbeh je o prekonávaní predurčenej životnej púte. S tým, že Haralampij zažil niekoľko smrtí a Sofronijovi „to“ stále stojí. Celý príbeh odštartujú a určujú tarotové karty. Tie sú aj prílohou nevšedného románu. Bernhard Schlink:

Návrat Slovart Napínavá a smutná konfrontácia minulosti a prítomnosti. Právnik Peter Debauer zažíva odyseovské blúdenie a dramaticky hľadá svoju identitu. Rozpráva o svojom živote od mladosti, ktorú prežil v povojnovom období, až po premeny Európy na konci 80. rokov. Kniha je dôkazom, ako silno celé roky rezonuje v životoch, srdciach a dušiach ľudí 2. svetová vojna a jej hrozné dôsledky.

21.6.2007 15:14:30


73

34 BODKA Citát Sofokles

pnel

zvyšok

rieka v Nigérii

franc. určitý člen

zaostrujem

výsledok zavážania

popreliezaj

Pomôcky: NAIL, NADA, Slov. nár. rada oersted (zn.) ALOR, OKO, ARIANE

poprebáraj

talianska rieka

len

čínske mužské meno

ad acta

zlúčenina amoniaku

časť Bratislavy

fáza mesiaca

planétka

chrlia lávu

5. časť tajničky 1. časť tajničky pokým United States of America

leutnant (nem. skratka) Pomôcky: UONO, LOR, ANAA, IPS

podoba

írska popul. hud. skupina

február (česky)

rím. boh lásky

zisk z ulož. peňazí

ťaví plášť

malá Aďa

výsledok otečenia

argón (chem. zn.) francúzsky atol

druh korenia

etiópska rieka

japon. lovkyňa ustríc

japonská rieka

bodal

trieska

lipol

4. časť tajničky 3. časť tajničky franc. raketa pokračovanie (skrat.)

španiel. exkráľovná

Letecké opravovne

Autor: Bohumil Novák

parafy anonyma

indonéz. súostrovie

závada

pozarýval

časť lode

oči

bývalá ŠPZ Košíc

nič (španiel.)

lev (angl.)

necht (angl.)

špan. rieka

zvratné zámeno

býv. ŠPZ Prahy

megapond (zn.)

citoslovce húkania

švajč. rieka

svet (rusky)

st. slov. hud. skl.

druhá dvojhláska

citoslovce povzdychu

obchodný dom

2. časť tajničky

neponalievaj

patriaca Nadi

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk DISTRIBÚCIA:

Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Lučenec: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Púchov: Prešov: Senica: Spišská Nová Ves: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

Podporili nás:

nb73.indd 34

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Slovenský Červený kríž, Ivan Bolha, 0903 029 152, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Charitatívno-sociálne centrum Čadca, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/43 24 088, kmelichacova@centrum.sk Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Kežmarok, Zdena Dudasová, 052/46 60 212 Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 22 01, helena.havrilova@zoznam.sk OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, 0915 743 433, kontaktná osoba: Ľubica Prištiaková, mail: ondrej.kerekrepy@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, pán Urdzík, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, tel. 051/457 25 49, rkclipany@centrum.sk OZ Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti SR, J. Kráľa 14, 984 01 Lučenec, Jaroslav Matuška, 0908 924 877 Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Barbora Bunová, 0915 726 574, acbetania@orangemail.sk ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Mgr. Ján Cenkner, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Beata Fándliová, domum@kios.sk Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk Občianske združenie Hviezdička, 020 72 Mojtín č. 15, prevádzka: Belušské Slatiny – chata Jozefín, koordinátor: Lucia Bučková, kontakt: hviezdicka.domov@centrum.sk, 042/471 09 18 OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Lívia Mackovičová, 0903 589 452, risen@centrum.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica Humanitná spoločnosť Prijatie, Centrum psychosociálnej prevencie, Šafárikovo nám. 3, sídlisko Mier, 052 01 Spišská Nová Ves, Lenka Jakubová, 053/44 40 888, hsp@post.sk Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, František Čišecký, Hlavná 43, 917 01 Trnava, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Beáta Bronišová, Lúčna 812, Vranov nad Topľou, tel. 057/44 315 78, betik31@pobox.sk DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk.

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt, Ministerstvo kultúry SR

21.6.2007 15:15:06


73

FOTORIPORT 35

Nevyhnutné prísady Fotografia v lietaní patrila dlhé roky medzi tabu, siahnuť do výšin sa nedalo len tak ľahko. Fotografovať leteckú techniku nebolo možné kedykoľvek a v prípade vojenskej techniky bránili i predpisy a nariadenia. Dnes je to inak, no i tak to nie je jednoduché. Technika, zručnosti a známosť prostredia či samotného lietania sú prísady, bez ktorých by to šlo veľmi ťažko. Lietanie a fotografia majú mnoho spoločného. Celkom iste je oboje povznášajúce, ponúka nový pohľad na svet a prináša množstvo nevšedných momentov, sprostredkúva zážitky. TEXT A FOTO: TOMÁŠ KIKA, AUTOR JE KOMUNIKAČNÝ MANAŽÉR SPOLOČNOSTI SKY EUROPE

nb73.indd 35

21.6.2007 15:15:08


TIBOR HUSZÁR: LETOKRUHY VEČNOSTI FOTOGRAFIA Z PRIPRAVOVANEJ KNIHY O PRÍBEHU VERIACEHO ČLOVEKA

73

36 GALÉRIA

nb73.indd 36

21.6.2007 15:15:27

NOTA BENE 73  

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM. Polovica pre predajcu. JÚL ´07

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you