Issuu on Google+

57 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

MAREC ‘06

nb57b.indd 1

22.2.2006 12:29:54


57

2 ŠPIÓN Chcieť je dobrá vlastnosť...

Polepšiteľní Boris a Dominik sa chcú polepšiť.

1 2

Mobil je v dnešnom svete nutnosť.

3 Aspoň chvíľu sa cítiť ako boss.

Doklady treba mať v poriadku a v bezpečí.

4

6 Aj zapáliť si treba s pôžitkom...

5

oris Regimun (18) z Košíc a Dominik Bartoš (20) z Prievidze sú kamaráti na život a na smrť. V košických uliciach ich môžete stretnúť jedine spolu, aj keď Boris býva v útulku Emauzy a Dominik v útulku sv. Alžbety.

B

Boris: „Bezdomovcom som v podstate od štrnástich rokov. Žili sme len s bratom a mamou, pretože náš otec moju mamu týral. Strašne ju bil. Mama neutiahla platenie účtov, a tak sme vymieňali byty. Hľadali sme nižší nájom. Nakoniec sme sa ocitli v sociálnom byte na Luníku 9, ale prišli sme aj o to. Oklamali nás Cigáni. Učil som sa za pekára a bývali sme v rôznych sociálnych zariadeniach.“ Boris nemá predstavu o tom, čo by chcel robiť, vie len, že chce robiť niekde, kde je teplo. Má zdravotné problémy. Teraz predáva Nota bene s Dominikom načierno, striedajú sa pri predaji, keď jeden predáva, druhý je v teple obchodného centra. Obaja prišli o licenciu. Borisa niekto udal, že bol pri predaji vulgárny a naviac predával na inom stanovišti, ako bol zaregistrovaný. Dominik dĺži koordinátorke Helenke Havrilovej 600 korún za Nota bene. Dominik vyrastal v detskom domove v Prievidzi. „Bol som poslušný a milý. Takí majú problém udržať sa v sociálnom zariadení. Skončil som na charite. Veľmi ma mrzí, čo sa stalo. Odkážte, prosím, pani Havrilovej, aby mi dala ešte jednu šancu. Veľmi by som si chcel pomáhať predajom Nota bene. Nová registrácia však stojí päťsto korún.“ Zamestnať sa je podľa Dominika ťažké. Nemá na seba papiere, iba náhradný doklad totožnosti. Kartičku poistenca si už vybavil... Bezdomovcom je vraj iba dočasne, lebo do dvoch rokov sud rozhodne, komu pripadne dedičstvo po zomretých rodičoch. Keďže sú súrodenci v zahraničí, Dominik verí, že súd rozhodne v jeho prospech. „Veď vieš, ako to je? Chcieť je dobrá vlastnosť, ale mať je ešte lepšia!“

Dobrá hudba spríjemní dlhé chvíle.

TEXT A FOTO: JOŽO JAROŠÍK

Inzercia

Dolné Rudiny 3, 010 01 Žilina Tel.: 041 / 763 33 67 fax: 041 / 764 11 11 www.frontinus.sk

nb57b.indd 2

22.2.2006 12:30:18


57

Z OBSAHU 3 8 - 12 Téma

14 - 15 Rozhovor

22 - 23 Pútnik

Tatranci

Sedem okrajových

Sedmičková partia

Nech prídete odkiaľkoľvek a Tatry vám učarujú, zostanete v nich. Hoci padajú lavíny, víchrica zničí rozsiahly les či požiar všetko spáli... Bežný turista – dovolenkár do uzavretého tatranského sveta neprenikne.

Pressburger Klezmer Band, prvá slovenská kapela, ktorá spieva v jazyku jidiš. Páčila sa aj presvedčenému metalistovi. Škoda, že len málokto textom rozumie. Aj pre speváčku Martu je jidiš španielskou dedinou.

Vojaci 7. slovenského kontingentu misie KFOR sa s tým nevedia zmieriť. „Boli to úžasní ľudia,“ spomína nadporučík Peter Sudimák. „Býval som na izbe s Martinom Farkašom, ktorý prežil. Nikdy som sa toľko nenasmial ako s ním.

28 - 29 Príbeh

30 - 31 Metropola

32 Aha ju!

Mama

Paríž ako tisíc vôní

V šiestich génius

Zdenka má štyridsaťdva a sedem detí. S Jožom Bystrianskym. S mužom, s ktorým sa rozviedla až v deväťdesiatom siedmom. Pritom už od svadobného dňa, v máji osemdesiatpäť, netúžila po inom ako zbaviť sa manžela, ktorého jej nanútili.

Zízate, ako vás zdraví vodič autobusu aj ľudia na ulici a ako sa s vami všetci rozprávajú s úsmevom. Váš úsmev zamrzne až vtedy, keď zistíte, že trojdňový lístok na mestskú dopravu neplatí 72 hodín, ale 3 kalendárne dni.

Začala združovať drobcov, ktorí ako trojroční poznajú písmenká, v štyroch vedia počítať a v piatich zostroja malý elektrický obvod. Aj keď sa vďaka nej malí Edisoni v školských laviciach nenudia, dodnes bojuje s neprajníkmi.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti napomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu nb57b.indd 3

22.2.2006 12:30:40


57

4 KONTAKTY EDITORIAL

V supermarkete Prišiel som z východnej tradičnej kultúry do západnej modernej kultúry. Nová bola pre mňa nielen spoločnosť, ale celé prostredie, ľudia, systém, životný štýl. A veľký problém je odlišný jazyk. V môj prvý deň v Bratislave, keď som počúval dialóg medzi jedným spolužiakom a učiteľom, bol som ako nevinné dieťa, ktoré nerozumie ani jednému slovu. A to bol iba začiatok. Učiteľ v mojej triede hovoril po slovensky a ja som mu vôbec nerozumel. Chcel som vyjadriť svoje pocity, ale nešlo to. Vonku bola situácia ešte horšia. Napríklad v supermarkete. Na tovare bolo všetko napísané po slovensky a mal som veľký problém zistiť, čo je čo. Našiel som obal s nejakým jedlom. Bolo lacné a bolo ho veľmi veľa, tak som si povedal, že si ho kúpim. Keď som prišiel na internát, môj spolubývajúci Tony mi povedal, že to sú granule pre psy. Táto aj iné skúsenosti aspoň ešte viac podporili môj záujem o slovenčinu. SHIVA PRASAD PAUDEL, AUTOR JE Z NEPÁLU

Stretol som... Je 21.15, streda. Sedím doma, v teple, najedený, vo vlastnom byte... Spokojný? Hm, nie. Smutný. Dnes som sa stretol so smútkom. Prežil som večer inak ako ho zvyčajne trávievam – s priateľmi, v kine, doma s rodinou, pri dobrej knihe a šálke čaju. Dnes som si okúsil zimu. Takú, ktorá vám prenikne pod kožu. Takú, ktorá štípe. Myslíte na treskúci mráz? Odpoveď je: áno, aj. Viac ako tento druh zimy som si zažil tú, ktorá vo vás zostáva, aj keď ste už doma či pri šálke teplého grogu. Hovorím o smútku, slzách, ktoré sa mi teraz tlačia do očí, hovorím o bolesti, ktorá je teraz, keď píšem tieto riadky, vo mne. Hovorím o strachu, že keď dopíšem, tak zabudnem na to, čo som dnes prežil. Prežil som pár hodín ako dobrovoľník v Mea

nb57b.indd 4

SMS PRE PREDAJCOV 01.02.2006 22:04 Nota bene si kupujem takmer kazdy mesiac od jeho vzniku. manzel si vsak vsimol a s lutostou konstatoval, ze predajcovia sa casto spravaju inak, ked predavaju - usmevy, zdvorilost, a inak, ked prave nepredavaju - nadavky, vulgarne vyjadrovanie. ludmi by sme mali byt stale, nielen ked sa nam to hodi... Zuzana 02.02.2006 15:55 Dnes som kupila NB a darovala par veci ANTONOVI pre jeho dcery. Myslela som si, ze som mu dala malo, ale ked som ho videla, ako si to prezera na zemi, tak som pochopila. Som velmi rada, ze tak pekne podakoval. Aj ja mu chcem podakovat, prinesiem mu veci aj nabuduce. 02.02.2006 17:38 Vdaka mlademu muzovi c. 838. Po narocnom dni na skoleni, ked som bola znechutena z velkomesta a uponahlanych, nevsimavych ludi, sa na mna pred billou na bajkalskej usmial. Hned mi napadlo, ako sme sa nedavno stahovali z bytu do domu. Deti sa ma pytali: „Mami, kto bude byvat v byte?“ „Predame ho.“ „Komu, bezdomovcom?“ „Nie, ti nemaju peniaze.“ „Tak im ho dajme, ved my uz mame dom.“ Maja Martinkova 04.02.2006 16:00 NB som si prvykrat kupila od predajcu c. 1194 na autobusovej zastavke. Az sa mi verit nechcelo ze taky clovek moze prist o svoj domov. Prajem mu vsetko dobre.

Culpe. Hovorí vám to niečo? Napomôžem. Je to miesto, ktoré sa v týchto mrazivých dňoch stalo v Bratislave synonymom pomoci. Pomoci ľuďom, domovom ktorých je ulica. Miesto, ktoré sa pokúša zohrievať tých, ktorí prichádzajú. Pútnikov s osudmi. Ľudské príbehy. Každý jeden, každý jedinečný. Na oboch stranách. Tí, ktorých sa to týka najviac, prišli, pretože nemajú na výber. Ulica v mrazivých dňoch zabíja. Ukazuje svoje biele tesáky zarývajúc sa do tých, ktorí ju podcenia. „Človeče, tvojím najväčším darom je sloboda.“ Známa to veta. Slobodne sa rozhodni, ako chceš žiť. Chceš žiť, tak príď, platí v tomto prípade. Sloboda končí. Zdá sa vám, že nie? Skúste! Otestujte ju! Sadnite si na pár hodín na lavičku v treskúcom mraze a pochopíte, že sloboda môcť sa rozhodnúť, ísť, alebo zostať, má tiež svoje hranice. Stretol som tu, pri Mea Culpe, mladú ženu. Keď odchádzala, niečo z nej vo mne ostalo. Tá žena ma naučila pokore. Skláňam sa pred jej odhodlanosťou. Prišla na malom

POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na nové číslo

0 9 1 5 779 746 Ďakujeme požičovni áut AutoDanubius, s.r.o., za pomoc pri mobilnom streetworku.

Kupujúci Nota bene v Prešove, pozor! Kvôli zvýšenému výskytu neoprávneného predaja časopisu Nota bene v Prešove vás prosíme, aby ste si dávali pozor, od koho časopis kupujete. Kúpou časopisu od neoznačeného predajcu hrozí riziko, že nepodporíte jeho, ale ľudí, ktorí ho vydierajú pod hrozbou fyzického násilia alebo formou úžery. Prešovskí predajcovia majú farebné preukazy s okrúhlou pečiatkou na prednej strane, fotografiou, menom, číslom a predajným miestom predajcu, nápisom „Predajca Prešov“ a ochranným prvkom s logom organizácie RISEN. Na obálke časopisu je vždy uvedené meno a číslo predajcu. Porušenia uvedených pravidiel nám môžete nahlásiť na mailovej adrese: risen@centrum.sk alebo na tel. čísle 0903 965 216. Ďakujeme vám za spoluprácu a za to, že podporíte výhradne oficiálnych predajcov. OZ RISEN PREŠOV

aute, Fordke. Vyložila niekoľko debničiek s vecami – potraviny a kozmetiku. Pýtala sa, čo má priniesť. Ospravedlňovala sa, keď sme jej povedali, že nie sme vybavení na to, aby sme mohli týmto ľuďom variť z toho, čo priniesla. Chcela vedieť, ako by mohla prispieť niečím, čo by pomohlo. Že príde zajtra. „Prečo?“ spýtal som sa. „Pretože som pred šiestimi rokmi bola tam, kde sú teraz títo ľudia. Na ulici. Bola som bez domova. Chcem pomôcť, lebo to poznám. Preto.“ Stretol som brata, ktorý sa prišiel pozrieť. Pretože nechcel veriť. Videl to v televízii, v teple domova. Keď sme skončili, len ticho podotkol: „Zdá sa mi to ako v inom svete,“ a sklonil hlavu, pýtajúc sa: „Ako mám pomôcť?“ Stretol som vodiča dodávky, ktorý cez deň pracoval vo firme a večer pomáhal vyhľadávať premrznutých bezdomovcov a odvážať ich do mestečka. Stretol som tu mnohých, ktorí prišli, aby pomohli. Bez nároku na odmenu, bez získania výhod, bez popularity. Prišli pomôcť ľuďom, ľudsky, ako človek k človeku. MARK HORN

22.2.2006 12:31:53


57

KONTAKTY 5 REAGUJETE Ad: Gustáv Murín: Ad: Kam sa podeli? NB 55 Porovnávať zabránenie dieťaťu ženského pohlavia narodiť sa s úmrtnosťou mužov, prehlásiť autorku za feministku, ktorá zakrýva „genocídu“ mužov, to mi fakt pripadá silná káva. Ako súvisí nedať dieťaťu šancu narodiť sa s úmrtnosťou mužov v zrelom veku? Pán Murín argumentuje vyšším percentom onkologických ochorení mužov a vysokým percentom samovrážd mužov ako prejavom genocídy. Prečo si myslí, že vysoká mužská úmrtnosť je dôsledkom „genocídy“? Nemôžu si za dĺžku života sami muži? Som diagnostik a poviem vám, že prinútiť muža, aby sa staral o svoje zdravie, upravil životosprávu, prestal piť, fajčiť, uvedomil si, že za svoj zdravotný stav si môže z veľkej časti sám, je nekonečná drina. Psychológovia zas vedia rozprávať, ako sa im muži vyhýbajú (česť výnimkám) a riešia svoje problémy metódou „ja sám“. Potom sa budeme ťažko čudovať, že na mužov pripadá 84 % z počtu samovrážd. Možno by bolo efektívnejšie prestať útočiť na iných a začať na predĺžení svojho života pracovať. P.S. Ocením, vážený pane, ak si všimnete, že vás oslovujem slušne, aj keď mám iný názor ako vy. Myslím, že oslovenia, či skôr neoslovenia, aké používate v súvislosti s pani, či slečnou Cvikovou, sú urážlivé. BEATA MICHALIKOVÁ

INZERÁTY PREDAJCOV Ad: Ivica Wirghová: Osemnásť mŕtvych, NB 56 Bezdomovectvo je celospoločenský problém už pár rokov a je chybou že sa až teraz hľadajú rýchle cesty, ako ho zmierniť. Stavanie stanov a podávanie teplej polievky jeho príčiny neodstránia a nemôžu byť ani riešením pre ľudí, ktorí stratili strechu nad hlavou. V slovenskom parlamente otvorila tento problém poslankyňa Katarína Tóthová interpeláciou ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny Ivety Radičovej. Tóthovej interpelácia obsahovala okrem iného otázku: „Nehodlá ministerstvo aspoň čiastočne riešiť tento alarmujúci stav úmrtnosti ľudí bez domova, keď existujúce sociálne zariadenia vonkoncom kapacitne nestačia?“ Pani ministerka sa odvolala na fiškálnu decentralizáciu, podľa ktorej poskytovanie sociálnych služieb spočíva na pleciach samosprávnych krajov a obcí. Ďalej uviedla: „Počet útulkov je 60 s kapacitou 1130 miest, čo predstavuje podľa odhadov potrebnú kapacitu.“ Vzápätí sa ukázalo, že tento štatistický údaj nezodpovedá skutočnosti, lebo len v Bratislave je okolo 3000 bezdomovcov a ak by počet miest v útulkoch postačoval, nebolo by potrebné na príkaz ministerstva vnútra stavať vojenské stany ako dočasné riešenie akútneho stavu. ĽUDOVÍT ŠTEVKO, podpredseda Slovenskej asociácie novinárov

 Prosím dobrých ľudí o darovanie práčky so žmýkačkou. Môžem zaplatiť 500 Sk. Kontakt: Renáta - Hypernova 0910 234 256 alebo výdajňa: 02 / 52 62 59 62  Mladý, 31-ročný bezdomovec s vlastnou kozmetikou hľadá ženu s vlastným bytom. Súrne.Tel.: 0902 659 371  Prosím o darovanie funkčného laptopu. Aby som na ňom mohol prepisovať svoje skvelé príspevky pre vás. Vopred ďakujem. Kontakt: Jozef, Gorkého pasáž Bratislava, 0910 409 641, strong13@seznam.cz, alebo výdajňa: 02/52 62 59 62  Skromný muž hľadá podnájom v Žiline a okolí. Do 2000 Sk za mesiac. Kontakt: 72 44 795 (CHSC)  Som predajca Nota bene a hľadám lacný podnájom, najlepšie garsónku do 5000 Sk mesačne. Nie som alkoholik. Ďakujem. Ondrej 1496, Františkánske námestie

Reakcie z priestorových dôvodov krátime.  Som predajkyňa Nota bene a hľadám chatku do podnájmu do 2000 Sk za mesiac. Ďakujem za ponuky. Juliana 1402, Polus zastávky

Na vysokej nohe To ste ešte nezažili! Dobrá večera s predajcom, ktorého si vyberiete, v najexotickejšej reštaurácii u nás! Stopercentne indická reštaurácia Krishna v Dome kultúry Trnávka s pravými indickými lahôdkami, ktoré pripravujú praví indickí kuchári, prichádza s jedinečnou ponukou! Spomedzi SMSiek, ktoré nám posielate, vyžrebujeme každý mesiac jedného šťastného odosielateľa, a ten zažije autentickú chuť diaľok naplno! Predajkyňa Vierka sa potešila, keď sa dozvedela, že sa jej ujde dobrá večera, ktorú s ňou tentoraz vyhrala Katka. Študentka medicíny si kúpila Nota bene po prvý raz a hneď sa na ňu usmialo šťastie. Foto: ja

nb57b.indd 5

 Hľadám lacný podnájom alebo chatku s elektrinou. Vypomôžem v domácnosti ako au-pair, kuchár, maliar, výtvarník. Kontakt: Marián 0910 581 767, 0915 625 988

 Vďaka vám, všetkým ľuďom, ktorí mi pomáhali tým, že kúpili odo mňa časopis. Mladí ľudia, dámy i páni ako i dôchodcovia. Od všetkých bolo cítiť snahu o úprimnú pomoc. Ľuďom, ktorým nerobilo problém sa pri mne pristaviť a podebatovať si. Obzvlášť si cením to, že som dostal viac ako 50 pohľadníc na Vianoce s prianím všetkého najlepšieho v novom roku. S radosťou oznamujem, že sa vám to splnilo a ešte raz ďakujem. Aj vďaka vám som sa dožil dôchodku a navyše sa mi podarilo zamestnať sa. Taktiež sa chcem poďakovať všetkým pracovníkom OZ Proti prúdu a šéfredaktorke časopisu Nota bene za zverejnenie inzerátu a článku o mne v decembrovom vydaní. Toto všetko veľkou mierou prispelo k mojej a verím že i vašej radosti z toho, že sa mi podarilo prežiť jeden z najťažších úsekov môjho života. Miroslav 1193

22.2.2006 12:32:22


57

6 KAUZA ám nového kamaráta. Ešte sa dobre nepoznáme a asi nemáme veľa spoločných záujmov, tak si len tak chodievame pokecať. Kam inam ako do miestnej krčmy. „Čo si dáte?“ „Dve dvanástky.“ Neubehne ani päť minút a pivečká sú na stole. Štrngoty sem, štrngoty tam a objednávame si ďalšie. „A ešte dve vodky,“ zakričí môj kamoš s absolútnou istotou v hlase.

M

Pivko, cigaretka, automaty... a mladiství

Nalejú? Prvýkrát sme sa videli minulý rok v kostole na štedrovečernej bohoslužbe. Sedel rovno oproti mne. Krátke blond vlasy, čierny kabát, výška 180. Druhýkrát sme sa videli v spomínanej krčme. Šiltovka na hlave, maskáčové nohavice, smrtka vytetovaná na ľavom predlaktí, blond vlasy, výška 180. Na moje kontaktné otázky mi venoval pár jasných odpovedí. Tretíkrát sme sa stretli v tej istej krčme, pozval ma na poldeci. Potom ja jeho a on zasa mňa. Má 16 rokov, hrá na gitare, pije pivo, vodku, fajčí cigarety a je celkom fajn. Vyzerá na viac než na 16. Obdobie tesne predtým, než dostanete občiansky preukaz, a pár rokov po tom je veľmi náročné na odhadnutie veku, preto „takýchto“ duchaplne voláme mladiství. Niektorí hrajú tenis, iní tancujú, mnohí sa radšej zoznamujú pri pive. To posledné by nemali, ale...

Paragrafy Spomínam si len na dva prípady, keď mi v krčme nechceli načapovať pivo. Raz som mala 14 a druhýkrát čerstvých 17. Riešili sme to tak, že sme išli do iného podniku. Paragraf 175 trestného zákona o podávaní alkoholických nápojov mládeži hovorí: „Kto sústavne podáva alebo vo väčšom množstve podá osobe mladšej ako 18 rokov alkoholické nápoje, potrestá sa odňatím slobody až na 3 roky.“ Zamýšľam sa nad tým, čo je sústavne a čo znamená veľké množstvo. Sú štyri poldeci behom hodiny veľké množstvo podávané sústavne? Pokiaľ sa pamätám, cigarety mi predali vždy. S mojím kamarátom sme urobili prieskum. Potraviny, novinové stánky, trafiky, krčmy...

nb57b.indd 6

Všade dostal to, čo chcel, bez jedinej otázky. Nakoniec si ešte zahral automaty a nikto mu nepovedal ani slovo. Nad hracím automatom bolo napísané: Zákaz hry na výherných prístrojoch osobám mladším ako 18 rokov. Za barom bolo na papieri veľkosti A4 rukou napísané: Mladistvým do 18 rokov alkoholické nápoje a tabakové výrobky nepodávame. Neviem, či ma len chceli informovať, aby

ČO VY NA TO? Kto z tohto všetkého vychádza najhoršie? Rodičia, ktorí neustrážia svoje deti? Predajcovia alkoholu, cigariet, a prevádzkovatelia hracích automatov? Myslíte si, že by sa mala veková hranica na voľný prístup k alkoholu a cigaretám znížiť a že každý jedinec by mal konať podľa vlastného uváženia a zodpovednosti? Má zákonný zákaz vôbec nejaký vplyv na to, aby sa škodlivé látky k „deťom“ nedostali? Mailujte na: redakcia@notabene.sk sa nepovedalo, alebo to mysleli vážne. Upozorňovali alebo zakazovali? Dívala som sa na kamoša s cigaretou a pivom v ruke. Asi bolo porušených zopár zákonov. Kamkoľvek si pôjdem na pivo sadnúť, stretnem chlapcov aj dievčatá, za ktorých dám ruku do ohňa, že prah dospelosti neprekročili.

Zakázané najviac láka Nešlo o to nachytať niekoho na hruškách, nie sme polícia ani obchodná inšpekcia. Iba sme sa utvrdili v tom, že máme síce zmysluplné zákony, ale nikto ich nedodržiava.

Prepady policajtov, ktorí kontrolujú, či sa alkohol predáva aj mladistvým, zväčša končia peňažnou pokutou. Existujú krajiny, ktoré majú oveľa tvrdší režim a bez preukazu totožnosti vám nepredajú ani zápalky. Hnevalo ma, keď ma za veľkou mlákou ako 20-ročnú starenu nepustili do baru. Musela som všetkých oklamať a z policajtov a vyhadzovačov si najskôr urobiť dobrých známych. Nikdy však nezistili, koľko mám naozaj rokov. To by sa všetci museli navzájom udať a vyhodiť z práce. Takéto extrémy tiež nie sú dobré a v skutočnosti ani nemajú opodstatnenie. Čo je zakázané, to najviac láka.

Prečo osemnásť? Pravdepodobne ide o to, že po dovŕšení 18. roku teoreticky prestávame rásť, a teda naše telo je fyzicky dospelé. Predtým je logicky (teoreticky) naše telo nedospelé, vyvíja sa, tak sa zakázalo všetko, čo má na vývoj zlý vplyv. To sa špecifikuje rôzne. Na Kube je podľa tradícií pätnásťročné dievča súce na vydaj, u nás musí byť najskôr dospelé a až potom sa môže vydávať. To nič nemení na tom, že aj pätnásťročné deti sú si vedomé toho, čo činia. Všetci (pokiaľ zákon nestanoví inak ☺) to dobre vieme. Keď som fajčila, vedela som, že riskujem rakovinu, dokonca to bolo napísane na škatuľke, a aj napriek tomu som fajčila. Kedykoľvek pijem alkohol, tak viem, že zabíjam svoje mozgové bunky, ktoré sa neobnovujú. K tejto téme mám také isté informácie teraz ako vtedy, ibaže dnes už nepotrebujem „machrovať“ a ani ma nebaví sedieť v krčme každý deň. Mňa to baviť prestalo, niekoho to ani nikdy nezačne. Kto chce, pije a fajčí bez ohľadu na to, koľko má rokov. Nič proti tomu nezmôžu ani zákony, ani rodičovské autority. Ba ani keby obchodníci a krčmári nechceli zarábať aj na „mladistvých“ a dôsledne by pri každom nákupe „zakázaného“ tovaru kontrolovali občianske preukazy, nič by sa nezmenilo. Kto chce, spôsob si nájde. TEXT: IVICA WIRGHOVÁ, AUTORKA PIJE PIVO OD PÄTNÁSTICH ROKOV. S CIGARETAMI PRESTALA VO VEKU, KEĎ EŠTE LEN MOHLA LEGÁLNE ZAČAŤ. V TOMTO SMERE JE DOKONALE ŠŤASTNÁ. ILUSTRAČNÉ FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

22.2.2006 12:32:52


57

INZERCIA 7

Rádio Lumen pre ducha i pre telo B anskobystrické Rádio Lumen s katolíckym zameraním je jedno z mála slovenských rádií, ktoré sa podujíma na osvetu v sociálnej oblasti. Výnimkou nie je ani problém bezdomovectva, o ktorom sme sa rozprávali s riaditeľom Rádia Lumen Jurajom Spuchľákom.

 Aký je váš osobný názor na otázku bezdomovectva? – Otázka bezdomovectva je trvalá. Aj Ježiš povedal: „Chudobných budete mať vždy medzi sebou.“ Nie však rovnako chudobných, lebo chudobný v Západnej Európe je bohatý napríklad oproti chudobnému v Keni. Ale vždy budú takí, voči ktorým budeme mať povinnosť pomoci. Pomáhať im nie je možné len materiálnym spôsobom, treba sa starať aj o ich ducha.  Ako sa k tomu stavia vaše rádio? – V Rádiu Lumen podporujeme zdravé rodiny, v ktorých si nájde miesto aj

nb57b.indd 7

človek bez domova. Cez projekty aj úctu k núdznym. Samotní zamestnanci sa zapájajú do projektov starostlivosti o choré deti, spomeniem prípravu oddelenia detskej onkológie v Banskej Bystrici. Sledujeme učenie cirkvi v sociálnej oblasti, informujeme o ňom

Doc. ThDr. Juraj Spuchľák, PhD. (1962) nastúpil po základnej vojenskej službe na kňazský seminár na Cyrilo – metodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave. V roku 1988 bol vysvätený za kňaza. V rokoch 1991 - 1995 pôsobil ako farár v Odoríne pri Spišskej Novej Vsi, v rokoch 1996 až 2005 ako vysokoškolský pedagóg v Bratislave, v Spišskej Kapitule a v Poprade. Od novembra 2005 je riaditeľom rádia LUMEN, ktoré je v počúvanosti slovenských rádií na 6. mieste. ako o dobrej metodike pre zvládnutie sociálnej úlohy štátu i osoby jednotlivca. Prioritou nášho spravodajstva je informovanie o sociálnej činností katolíckej a ostatných cirkví na Slovensku.

 Myslíte si, že u nás nie je snaha riešiť otázku bezdomovcov a vôbec sociálne problémy? – Snaha tu je, ale okyptená a nezrelá. Pri takýchto problémoch sú však veľmi nápomocné niektoré mimovládne organizácie. Starajú sa nielen o zháňanie peňazí a sponzorov, ale aj o dokončenie projektu a vyhodnotenie činnosti. Je dôležité starať sa o celú bytosť človeka, nielen o jeho ducha, alebo len o jeho telo.  Čo hovoríte na projekt nazvaný Stroskotanci, ktorý vysiela STV? Myslíte si že ľudom aspoň trochu priblížil život bezdomovcov a s tým spojené útrapy? – Nazdávam sa, že áno, hoci je to len kamienok do celej mozaiky informovanosti o probléme bezdomovectva. Ale verím, že to bude stále lepšie.  Ako hodnotíte spoluprácu s časopisom Nota bene? – S časopisom Nota bene máme štandardné vzťahy. Hoci sa ozývajú hlasy, ktoré tvrdia, že má nekresťanské zameranie, ja si myslím, že jeho smerovanie je dobré.

22.2.2006 12:32:57


57

8 TÉMA

Milan Kapusta – nekonečná téma ilan Kapusta vrážal najprv všetky peniaze do horolezectva. To ho chytilo za srdce na priemyslovke v Spišskej Novej Vsi. Začal chodiť „na skalky“ do Slovenského raja a do Tatier. „Raz som si požičal od spolužiaka fotoaparát, aby som na túre nafotil Tatry,“ spomína. A presne to robí doteraz. Profesionálny fotoreportér Tlačovej agentúry SR využíva každú voľnú chvíľku na lozenie po horách a hľadanie záberov. S ťažkou technikou sa znova a znova štverá na tie najvyššie kopce, aby sa na Tatry mohol dívať zhora. „Sú ešte miesta, kde som za tie roky nebol,“ hovorí. „Nie je ich veľa a dúfam, že ich postupne navštívim. Väčšinou sú odľahlé a turistom neprístupné.“ Batoh fotografa je o pekných pár kíl ťažší ako výbava bežného lezca. „Okrem spacáka a nejakého jedla so sebou vláčim statív, telo a niekoľko kvalitných objektívov. Lepšie je mať so sebou všetky, zákon schválnosti, že ak si niečo nevezmete, tak to práve budete potrebovať, funguje spoľahlivo,“ smeje sa Milan Kapusta. Nikdy vraj do hôr nechodí len tak, že sa možno nejaká fotka podarí. Vždy má predstavu, kde chce byť a čo chce vidieť. A keď urobí záber, často sa na tie isté miesta vracia, aby ho urobil ešte lepšie. Príroda je nekonečná téma. „Stáva sa, že foťák ani nevytiahnete. Ak nie je svetlo alebo iné podmienky. Nepoužívam trikové filtre a neuznávam dotváranie priemerných obrázkov na počítači do umeleckej podoby. Snažím sa poctivo odfotiť krajinu a nájsť v nej určitú atmosféru. Je rozdiel odfotiť popisne a odfotiť emotívne.“ Dlhodobý sen vydať fotky knižne si Milan Kapusta

M

nb57b.indd 8

Tatranci

prednedávnom splnil. Kniha sa volá jednoducho – Tatry. Niektoré obrázky čakali na publikovanie v šuflíku aj dvadsať rokov. V amerických národných parkoch zažil Milan Kapusta rangerov strážiacich prírodu a voľné otvorenie všetkých chodníkov turistom. Napriek tomu bolo v horách čisto. Myslí si, že aj u nás by to fungovalo. „Nerozumiem tomu, že cyklisti majú zakázaný vstup na cesty, po ktorých bežne chodia vétriesky. Alebo sa nesmie liezť na skalu a z jej druhej strany je kameňolom. Nie som zástancom takéhoto radikálneho ochranárstva.“ Tatrancom na plný úväzok by sa Milan Kapusta stal veľmi rád. „Fotenie by bolo jednoduchšie. Ale moja rodina a práca ma drží v Košiciach.“

vadsať rokov chodieval zväčša osamote. Krok po kroku, rozvážne, s nákladom, ktorý neraz vážil viac ako on sám. Aj na výšku ho zväčša prerastal. Na chodníku z Popradského plesa na Chatu pod Rysmi pozná každý kameň. Cestu smerom hore

D

Jaro Švorc – mních spod krošne 22.2.2006 12:32:58


57

TÉMA 9 horách život plynie inak. Vo veľkej miere závisí od počasia a kopcov naokolo. Ľudia majú stále pred očami krutú krásu tatranských končiarov a lepšie sa cítia v prírode ako medzi ľuďmi. Nech prídete odkiaľkoľvek a Tatry vám učarujú, zostanete v nich. Hoci padajú lavíny, víchrica zničí rozsiahly les, či požiar všetko spáli... Bežný turista – dovolenkár do uzavretého tatranského sveta neprenikne. Na to treba s horami žiť denno – denne. Ako siedmi muži, ktorí svoje životy s Tatrami spojili.

V

i dole prešliapal nespočetnekrát. Za každého počasia, vnútorného i telesného rozpoloženia. Vždy v objatí hôr a svojich myšlienok. Utiekal sa pod krošňu, aby si vyčistil myseľ, spomalil, utíšil sa. Zavše rovnako slobodný ako uťahaný. Osvojil si nosičskú česť, ktorej nepísaným pravidlom bolo vyniesť všetko, čo si vysokohorský nosič zobral na plecia. Tovar, s kumštom naukladaný na drevenú krošňu, vždy dopravil až hore. Do výšky 2 250 metrov nad morom, na najvyššie položenú vysokohorskú chatu u nás. Pri remesle vydržal 20 sezón. Na chatu chodieval ako na klavír. Hore-dole, koldokola celé leto. Každý rok sa v júli a auguste doma v Štrbe takmer neukázal. Ako učiteľ a neskôr riaditeľ základnej školy si to cez prázdniny mohol dovoliť. Vypestoval si pevnú vôľu, možno aj závislosť, ktorá ho ešte aj dnes, keď už nosí iba sporadicky, stále pokúša. V podstate sa na tom za 150 rokov, odkedy sa s nosičstvom vo Vysokých Tatrách začalo, nič nezmenilo. Dnes sú Tatry jedny z posledných nosičských enkláv na svete, kde vysokohorské chaty zásobujú iba nosiči. „Nosenie bude existovať dovtedy, kým sa nájdu ľudia, ktorí to budú chcieť robiť, nie musieť,“ tvrdí Jaro Švorc. Aj napriek tomu, že sú nosiči 2-krát až 3-krát drahší než helikoptéra, nosenie v Tatrách stojí a padá na ľuďoch. S nosením začal Jaro už ako „plnohodnotný chlap“. Mal 27 rokov, oženil sa a začal chodiť do hôr. Až po svadbe sa totiž prisťahoval bližšie k Tatrám. Z domu má Mengusovskú dolinu najbližšie. Prvú vynášku si pamätá presne, vážila 47 kilogramov. Dodnes zostáva prvým a jediným nosičom, ktorý na všetky vysokohorské chaty v Tatrách vyniesol vynášku nad 100 kilogramov. Nosenie je však o inom, lámať rekordy nie je priorita.

nb57b.indd 9

Na Chatu pod Rysmi vyniesol všemožné veci. „Hojdacie kreslo, klietku s papagájom, parohy. Cestou dole som zväčša nosieval smeti,“ spomína. Zažil tam najkrajšie roky svojho života, a to je neprenosná skúsenosť. Počas 20-ročnej kariéry vyniesol pod Rysy 55 ton nákladu, 7 ton zniesol dole. Hrdý je aj na dcéru Lenku, ktorá má podľa všetkého pôvod na Rysoch. Podala na otca, už ako 17-ročná si vyskúšala tvrdý chlebík vysokohorského nosiča „v sukni“.

to nádherné miesto a že práve tam chcem byť. Podarilo sa. Už 30 rokov som odtiaľ neodišiel. Ani keď padali lavíny.“ Najvyššie položená chata v Tatrách je otvorená 6 mesiacov v roku. „Na začiatku sezóny sa tam vraciame ako sťahovaví vtáci a veľmi sa tešíme, že sme zase hore. V lete je veľmi veľa práce, príde aj päťsto turistov denne. Chatu každý deň zásobujeme dvaja. Ak vynášame, spíme na Popradskom plese, o pol šiestej vstávame a o po jedenástej sme aj so stokilovým

Viktor Beránek – tatranský pes om starý tatranský pes,“ hovorí chatár z Chaty pod Rysmi Viktor Beránek a oči mu pritom veselo hrajú. Nepochádza odtiaľto. Turistom často rozpráva, že ho tu stratili jeho rodičia a vychovali tatranské medvede. „Životná púť každého človeka niekam smeruje, a moja viedla do Tatier. Čím som vyššie v horách a ďalej od civilizácie, tým som spokojnejší.“ Keď mal 16, prvýkrát vyšiel na Teryho chatu. V roku 1968 zostal bez práce, tak začal nosiť na Zbojnícku chatu. „Komunisti boli radi, že nás, ktorí sme sa nechceli vzdať slobody, vytlačili do hôr, kde sme neprovokovali,“ spomína. „Vtedy som si hovoril, aká je to drina, vláčiť 30 kíl v daždi toľko kilometrov. Z toho ma vyliečila dvojročná vojenčina za ostnatým drôtom v kasárňach v Chomutove. Hneď ako sa skončila, pricestoval som do Smokovca, vzal krošňu a vyniesol hore náklad.“ Keď prišiel Viktor Beránek prvýkrát na Chatu pod Rysmi, bol máj, nebo bolo azúrovo modré a nahý muž odhadzoval lopatou sneh a snažil sa vykopať šachtu k potoku, k vode. „Povedal som si, že je

„S

nákladom hore. Potom varíme, umývame riad, balíme smeti, znova varíme, čapujeme pivo, ak stíhame, tak sa medzitým trochu polyžujeme. Okolo deviatej uložíme ľudí, ktorí tam prišli na noc, spať.“ Na chate sa svieti petrolejkami a voda sa berie z potoka. Ale majú tam panoramatický záchod – je z neho úžasný výhľad na hory a nikdy sa vám vraj z neho nechce vyjsť. „Chata je liečebný ústav na civilizačné choroby. Ľudia nepozerajú telku, ale západ slnka,“ usmieva sa Viktor Beránek. „V horách človek rastie fyzicky aj morálne. Život je tu tvrdý, ale naučí vás pomáhať druhým. Ešte som tu nenarazil na zlého človeka. Každý, kto sa namáha cestou hore, a potom u nás dostane čaj, je hneď najlepší na svete. V našom Slobodnom kráľovstve Rysy platí zákon, že ľudská hlúposť sa trestá vložením do lavíny. Najradšej do tej hnedej, ktorá padá od záchoda. Ale tí, ktorých by tam bolo treba vložiť, hore nikdy nevyjdú. Väčšinou ich stretávam dole, keď idem niečo vybavovať na úrady.“ Namáhavý, ale veselý život na chate narúšajú veľmi smutné okamihy. Ľudia

22.2.2006 12:33:07


57

10 TÉMA odtiaľ sú pri mnohých nešťastiach prví. „Jedno mi veľmi utkvelo v pamäti,“ rozpráva Viktor Beránek. „Už je to desať rokov dozadu. Na chatu prišli dvaja mladí ľudia. To dievča rodičia nechceli pustiť do hôr, ale s chlapcom sa mali radi, tak aj napriek tomu odišla. Na druhý deň pri zlaňovaní stratila rovnováhu a spadla. Chlapec strašne volal o pomoc. Keď sme ju našli my, už sa nedalo nič robiť. Horská služba dala chlapca dolu zo steny. Spal u nás na chate. Bola vtedy plná ľudí, hralo sa, spievalo, tancovalo. Chcel som tú zábavu zastaviť, ale on mi povedal, aby som to nechal tak. Že aspoň nebude len so svojím smútkom. Celú noc ticho plakal a ráno odišiel. Ľudský život je taký zraniteľný, a práve v horách si to uvedomíte. Najhoršie je, že v takejto situácii sú všetky slová nanič. Čo poviete človeku, ktorý práve stratil toho najbližšieho, svoju lásku?“

zlý kádrový posudok, a tam sa k nám dostávali aj údaje z ruských družíc,“ rozpráva Milan Plzák. „Tak som šiel robiť na sedačkovú lanovku na Skalnaté pleso. Celý život som pracoval vo výške okolo 2000 metrov nad morom.“ Od roku 1968 je Milan Plzák horský vodca. Čo na to treba? „Vedieť liezť, lyžovať, existovať v horách, urobiť skúšky. A teraz už aj živnosť,“ hovorí. Skúšky sa voľakedy robili u Horskej služby, teraz funguje Asociácia horských vodcov, ktorá vydáva medzinárodne platné preukazy horských a lyžiarskych vodcov. Vodcu potrebujete na niektorých výletoch po Tatrách, hlavne tam, kde nie sú značkované chodníky. Mimochodom, na Slovensku doteraz nie je horská vodkyňa – žena. Milan Plzák odišiel z Tatier len raz, na zájazd dobrovoľníkov Horskej služby do Álp. „Sú to iné hory, vyššie, rozľahlejšie, ale mám pocit, že Tatry sú krajšie.

om z Popradu a do hôr som chodil od detstva, najprv po chodníkoch, neskôr som začal liezť a v šestnástich som už robil skutočne ťažké výstupy a nové horolezecké cesty,“ spomína bývalý náčelník Horskej služby Ladislav Janiga. „Venujem sa tomu dodnes.“ K horským záchranárom prišiel v roku 1971 – bol klampiar, tak len prestal liezť po strechách a začal liezť po horách. A naozaj intenzívne. Ak máte totiž vyšliapať v ťažkom teréne na odľahlé miesto, trvá to naozaj dlho. A po osem a pol hodine klasickej pracovnej doby nemôžete povedať, že „padla“ a vy idete domov. Okrem lezenia a lyžovania musíte navyše vedieť, ako poskytnúť prvú pomoc a zraneného na mieste ošetriť. „Modernou technikou sa spôsob klasickej záchrany urýchlil len málo, pretože vyjsť dolinou, vyliezť na stenu, ošetriť pacienta a spustiť ho dole netrvá kratšie. Urýchlila sa len doprava na miesto a z miesta nešťastia, ak sa tam dá dostať helikoptérou a je na to vhodné počasie,“ tvrdí Ladislav Janiga. On sám lietal na vrtuľníku 23 rokov a v roku 1979 prežil s ťažkými popáleninami aj jeho pád pri jednej záchrannej akcii. Zomrelo vtedy sedem ľudí, zachránil sa len on a druhý pilot. „Pol roka som bol v nemocnici v Košiciach a ďalšieho pol roka som sa motal po iných nemocniciach. Potom mi tri roky trvalo, kým som vošiel do vrtuľníka. Ale stále lietam s plným nasadením. Keď to má spadnúť, tak to spadne... Práca záchranára nie je prácou za peniaze, nedá sa nimi zaplatiť. Môžete to robiť len kvôli láske k horám, prírode, prázdnu pod nohami pri lezení na stenu.“ Najväčšie nešťastie, pri ktorom zasahoval, bolo, keď lavína zasypala a zabila 12

„S

Milan Plzák – navždy v horách ätnásťročný chalan z českého Jičína si kedysi ušil z deky spacák a stopom sa vybral do Tatier. Odvtedy ho to tam stále ťahalo. Nechal kajakársku reprezentáciu a „vrhol sa na skaly“ – s kamarátmi chodili liezť v okolí Jičína. Neskôr, už zamestnaný ako polygraf, si zohnal potvrdenie o ochorení na astmu, aby mohol navždy odísť do Vysokých Tatier. Dva roky nosil na Zbojnícku chatu, potom mal bufet na Lomnickom štíte a napokon skončil na Lomničáku v observatóriu Slovenskej akadémie vied pri pozorovaní slnka. „V 70. rokoch som odtiaľ musel odísť, mal som

P

nb57b.indd 10

Len mi je ľúto, že upadajú. Namiesto turizmu sa rozmáha divoké partizánčenie v horách, a príroda na to dopláca.“ S priateľom, horolezcom Pavúkom, ešte za socializmu snívali, že ujdú a preplavia sa na Ohňovú zem, aby sa dostali aj do iných hôr. V Brne si začali dokonca stavať plachetnicu. Ako väčšina snov, aj tento zostal nedokončený. „Hovorí sa, že keď vaše deti starnú, tak sa kopce zvyšujú a doliny predlžujú. Ja som mal pred pár dňami sedemdesiat,“ usmieva sa Milan Plzák. „Vo forme sa udržiavam tak, že denne urobím minimálne desať kilometrov na bicykli alebo na lyžiach.“

22.2.2006 12:33:25


57

TÉMA 11 Tatrách sa z času na čas nájde mŕtve telo človeka, ktorý nikomu zo živých nechýba. Skrátka, nikto neohlásil jeho zmiznutie a nikoho sa pri pátraní po pozostalých nepodarilo nájsť. Doktor Anton Gavel, vedúci lekár súdno–lekárskeho a patologicko– anatomického pracoviska v Poprade, má vo vitríne osem neznámych lebiek. Telá, ktoré k nim patrili, sú pochované v Tatranskej Lomnici, lebky zostávajú, ak by v budúcnosti bola možnosť mŕtveho identifikovať podľa zubnej karty či vzorky DNA. „Majitelia“ lebiek zomreli rôznymi spôsobmi. Na jednej zostala stopa po údere kladivom, nápadne podobná otvoru v pokladničke, druhá je prerazená kameňom... Zbierku Antona Gavela dopĺňajú ďalšie kuriózne nálezy. Napríklad časť lebky s dierkou vpredu aj vzadu. Tá zostala po samovrahovi, ktorý sa chcel zabiť jatočnou pištoľou. Strela – nie je to guľka, ale kovová tyč – vošla akurát medzi polovice mozgu a on nezomrel. Tak pištoľ znovu nabil a strelil si do temena. Táto rana už bola smrteľná. Až 12 rokov - trvala identifikácia Nemca, ktorý vyšiel na Slavkovský štít, aby sa tam obesil na poslednom strome. Visel tam asi 4 mesiace, kým ho našli. Potom objavili aj jeho rodinu, ale časť rodiny tvrdila, že to je on, a druhá časť, že nie. Dôvod bol veľmi pragmatický – spory o dedičstvo. Zistiť totožnosť mŕtvoly sa podarilo až po získaní zdravotnej dokumentácie z Nemecka. Anton Gavel pochádza zo Spišskej Novej Vsi. Pôvodne chcel byť telovýchovný lekár, ale keďže vtedy to v Košiciach nešlo, skončil pri súdnom lekárstve. „Nakoniec sa mi to tak zapáčilo, že by som to už

V Ladislav Janiga – pre lásku k horám

študentov z Komárna. Od 1. júla bude podľa zákona každý, komu zavolajú horskú službu, za výjazd zaplatiť. Respektíve zaplatí komerčná poisťovňa, v ktorej sa človek bude môcť poistiť. Záchrana v horách je snáď najdrahšia – jedna letová hodina vrtuľníka stojí vyše stotisíc korún a k tomu treba prirátať prácu ľudí. „V zahraničí je bežné, že sa to platí z poistenia,“ hovorí Ladislav Janiga. „Turisti a lyžiari si poisťujú pobyt v horách, poistenie si kúpite v každom stánku. U nás platia horskú záchranu aj tí, čo do hôr vôbec nechodia.“

Anton Gavel – s tatranskými mŕtvymi

Darujte 2% organizáciám distribujúcim Nota bene vo vašom meste Nitra, Žilina – prevádzka Diecéznej charity Nitra Obchodné meno alebo názov: Diecézna charita Nitra. Sídlo: Samova 4, 950 50 Nitra. Právna forma: účelové zariadenie cirkvi. Identifikačné číslo prijímateľa (IČO): 356 024 06 Banská Bystrica Obchodné meno alebo názov: Slovenský červený kríž – územný spolok Banská Bystrica. Sídlo: Pod Urpínom 6, 974 00 Banská Bystrica. Právna forma: neštátny právny subjekt 84/1994 Z.z. Identifikačné číslo prijímateľa (IČO): 41 60 45 Košice Obchodné meno alebo názov: Arcidiecézna Charita Košice. Sídlo: Bočná 2, 040 01 Košice. Právna forma: účelové zariadenie cirkvi. Identifikačné číslo prijímateľa (IČO): 35 514 027 Prešov – organizácia nie je zaregistrovaná ako príjemca 2% Obchodné meno alebo názov: Risen Sídlo: Jarková 77, 080 01 Prešov Právna forma: občianske združenie Identifikačné číslo prijímateľa (IČO): 37 870 688. Číslo účtu: 4 340 034 213/3100 Ľudová banka Piešťany Obchodné meno alebo názov: Pomoc ohrozenému dieťaťu Piešťany. Sídlo: Lipová 70, 921 01 Piešťany. Právna forma: občianske združenie. Identifikačné číslo prijímateľa (IČO): 36 095 087 Levice Obchodné meno alebo názov: Ježiš pre každého. Sídlo: A. Kmeťa 24, 934 05 Levice. Právna forma: občianske združenie Identifikačné číslo prijímateľa (IČO): 309 969 70 Nové Zámky Obchodné meno alebo názov: Fond rozvoja kultúry a vzdelávania Sídlo: ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky Právna forma: neinvestičný fond Identifikačné číslo prijímateľa (IČO): 37 855 131 Poprad Obchodné meno alebo názov: Korene Sídlo: Záborského 23, 058 01 Poprad Právna forma: občianske združenie Identifikačné číslo prijímateľa (IČO): 378 750 01

nb57b.indd 11

22.2.2006 12:33:47


57

12 TÉMA

Braňo Šmída – Mesačný tieň nevymenil,“ hovorí. „Je to zaujímavé, skladať mozaiku, skúmať, čo sa vlastne stalo, prísť na to, ako situácia prebehla a dopracovať sa k páchateľovi.“ Súdneho lekára volá polícia alebo Horská služba k prípadu každej násilnej smrti, nehode alebo neznámej mŕtvole, aby urobil ohliadku. „Už som bol aj na Končistej, ale hoci som športovec, všade nevyjdem a telo ohliadnem, až keď ho Horská služba znesie dole. Urobíme ohliadku, pitvu a vypracujeme znalecký posudok. Detailnejšie sa rozoberajú úmrtia, o ktorých sa dá z medicínskeho hľadiska polemizovať, či bol človek zachrániteľný, alebo nie, keby sa k nemu pomoc dostala skôr – teda prípady podchladenia, vyčerpanosti a podobne. Najdepresívnejsie a najnepríjemnejšie pôsobia zas deti, ktoré rodičia ubili a utýrali k smrti, znásilňované deti, alebo situácia, keď do pitevne prídu mama a otec identifikovať mŕtvolu svojho dieťaťa. Aby sa z toho človek nezbláznil, musí sa naplno venovať aj niečomu inému. Ja behám maratóny a trénujem mládež basketbal.“

nb57b.indd 12

raňo Šmída v Tatrách nebýva. Ale v Bratislave má vraj duševnú traumu z toho, že na obzore nemá hory. Pamätá si, ako v detstve v Trnave vídaval pomedzi paneláky aspoň úzky pásik Karpát. Potom bol so strednou školou na Pochode mieru. Vtedy zbadal na mape vyznačený oblúčik jaskyne a akosi ho to fascinovalo. Tak sa na to miesto neskôr s kamarátmi vybrali. „Čakali sme vchod ako z filmu,“ spomína. „Až keď sme jaskyňu nemohli nájsť, uvedomili sme si, že je to vlastne len diera v zemi.“ Po tomto prvom výlete začali chalani liezť do jaskýň. A aby to rodičia nezistili, potajomky prali zablatené veci v práčke. „Jaskyniarstvo bolo voľakedy vlastne zábava dedinčanov hľadajúcich poklady. Dnes je to koníček bohatých,“ hovorí Braňo Šmída. Od prvej výpravy so spolužiakmi objavil a prešiel niekoľko jaskýň na Slovensku aj v zahraničí. Dokopy vyše 30 kilometrov podzemných priestorov. Najznámejší objav urobil v roku 2003, keď s kamarátmi Erikom Kapucianom a Igorom Papom „našli“ v Spišmichalovej doline v masíve Javorinská Široká jaskyňu Mesačný tieň. Ako sa to robí? „My tomu hovoríme, že ideme vyšetriť

B

graviditu jaskyne,“ smeje sa Braňo Šmída. „Pichneme teplomer do špáry a ak je tam teplota rovnaká, ako je priemerná teplota okolia, je tam jaskyňa.“ Samozrejme, nikdy sa to nepodarí na prvý šup a väčšina ľudí stratí predčasne trpezlivosť. „Vchod do jaskyne mal tvar polmesiaca a vnútri vytváral tieň, preto sme jaskyňu nazvali Mesačný tieň,“ rozpráva Braňo Šmída. „Ak sme sa chceli dostať dovnútra, museli sme najprv prekonať úžinu. Je to veľmi nízke miesto, cez ktoré sa preplazí iba chudší človek, a aj to len keď z pľúc vydýchne vzduch. Je to poriadny adrenalín. A búšenie srdca. Hlavne prvýkrát, keď neviete, čo je za tým. Ale vždy sa môžete zaseknúť a na druhú stranu neprejdete. Jaskyňa nie je pre slabé povahy.“ Nájsť jaskyňu nie je na Slovensku žiadna sláva. „V podstate je to porušenie zákona, pretože bez povolenia krajského úradu do jaskyne nesmiete, a na ešte neobjavenú jaskyňu povolenie logicky nemáte. Takže objavíme jaskyňu, a potom si ideme po povolenie. A závisí len od úradníka, či nám ho dá, alebo nie,“ tvrdí Braňo Šmída. „Ale aj keď ho nedostaneme, jaskyňu skúmame. Veď ten úradník do nej nevlezie.“ Prakticky to urobia tak, že vchod do jaskyne uzatvoria betónom a železom. Jaskyňa Mesačný tieň je takto pred úradníkmi a konkurenčnými jaskyniarmi uzavretá štyrmi patentmi, na jej otvorenie teda treba rozlúštiť štyri rébusy. „V jaskyni som bol najdlhšie štyri dni,“ rozpráva Braňo Šmída. „A cítil som sa tam lepšie než tu,“ usmieva sa nad šálkou kávy. „Ale pobyt dole je veľmi náročný. Stále tma, strácate prehľad o čase. Zobudíte sa a nič vás nenúti vstať. Riešime to výsluchovou metódou - svietime si do očí a telo sa preberie. V jaskyni zlyháva všetka technika. Inak to tam funguje normálne. Varíme si - najradšej máme vyprážané rybie filé. Svietime si karbidovými lampami - popol z nich sa môže vysypať do vody a neškodí. Keď odchádzame, nič tam po nás nezostane. Všetko vynesieme hore. Iba exkrementy zahrabeme v podzemí. Taká veľká hora si s nimi predsa musí poradiť.“ Objavitelia jaskyňu preliezajú a mapujú, a potom vypracujú genézu vývoja jaskyne. Ak sa podarí, tak sa jaskyňa aj sprístupní. Aj keď jaskyniarom sa najviac páčia podzemné priestory bez kvapľov a inej krasovej výzdoby - teda nezaujímavé pre verejnosť. Ak leziete do novej jaskyne, nikdy neviete, či sa vám podarí vyjsť. Neexistujú žiadne orientačné body a ak sa vám stane úraz, pravdepodobne vás nikto nezachráni, pretože sa tam nikto nevie orientovať. Keď jaskyniari jaskyňu preskúmajú, prestane ich zaujímať. „Slávnostne z nej zložíme dekel a dáme ju štátu.“ TEXT: DAGMAR CANISOVÁ, JURAJ SEDLÁK – AUTOR JE REPORTÉR +7DNÍ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ (3), ARCHÍV M.K., M.B., B.Š., J.Š.

22.2.2006 12:34:10


57

3SEKTOR 13 Manželia Bazalovci z Piešťan sa starajú o šestnásť detí

Jedna rodina Z

úctyhodného počtu šestnásť je vlastné dieťa manželov Bazalovcov iba jedno. Všetci spolu si nažívajú v rodinnom detskom domove, ktorý sa stal ozajstným domovom s ozajstnými rodičmi.

 Ako vznikla a ako sa realizovala myšlienka rodinného detského domova? – Tento nápad vznikol už niekedy pred pätnástimi rokmi v hlave doktora Ivana Mendla, Mariána Nádašského a manželov Bránikovcov. Predstava bola taká, že sa vybuduje detský domov rodinného typu, kde by deťom nahrádzala rodičov dvojica vychovávateľov. Nápad zašiel ešte ďalej, súčasťou domova mali byť aj dôchodcovské páry, ktoré by suplovali starých rodičov. Minulý rok sa zásluhou občianskeho združenia Rodinný detský domov Piešťany domov konečne podarilo otvoriť, no a my s manželkou sme dostali ponuku robiť náhradných rodičov.  Aké sú „vaše“ deti? – Najmladšie má 6 rokov, najstaršie 18. Máme osem voľných miest pre takzvaných mladých dospelých, ktorí práve opustili detské domovy a nemajú kam ísť. Deti k nám prichádzali z diagnostických centier, po novom ich k nám bude umiestňovať sociálny úrad.  Vyriešila sa aj otázka starých rodičov?

– S tým je trochu problém. Samozrejme, ide o financie, preto radšej zvažujeme otvoriť malý penzión. Tým pádom by si dôchodcovia časť nákladov platili sami. Chceli by sme, aby to boli ľudia so vzťahom k deťom.  Ako deti vnímajú rodinné prostredie a prístup? – Myslím že dobre. U nás je iná atmosféra, snažíme sa o to aby sme boli jedna veľká rodina. Máme dvaapolročnú dcérku, a tá to vôbec nerozlišuje. S ostatnými „našimi“ deťmi vyrastala a berie ich ako svojich súrodencov.  Zvládate to? – Niekedy je ťažko, ale inak je to super. S deťmi sme si už na seba zvykli. Niektoré chodia cez víkendy k svojej rodine. Navyše, máme ešte dvoch denných a dvoch nočných vychovávateľov.  Kto vám poskytuje financie na prevádzkovanie? – Doteraz to bol vyšší územný celok, no prešli sme pod Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny. Na jedno dieťa dostávame okolo 180 tisíc na rok. Máme aj niekoľkých sponzorov, no a v neposlednom rade nám pomáhajú bežní ľudia, napríklad nám pre deti posielajú oblečenie alebo školské pomôcky. LUCIA VDOVJAKOVÁ

Perspektíva pre budúcnosť v Kosove Jedným z najväčších problémov v Kosove, ktoré v rokoch 1998 a 1999 prežilo vojnový konflikt a predtým desaťročie nestability, je zúfalá ekonomická situácia a vyše 60-percentná nezamestnanosť. Bez práce sú prevažne mladí ľudia. Veľa z nich nemá dostatočné vzdelanie a nikdy nezažili, aké je to pravidelne chodiť do práce. Radi by živili svoje rodiny, ale namiesto toho sa bezcieľne stretávajú v kaviarňach. V Kosove zatiaľ neexistuje systém sociálnych dávok. Združenie Človek v ohrození v spolupráci so štyrmi mládežníckymi centrami umožnilo 100 mladým nezamestnaným rozvíjať pracovné návyky, remeselné zručnosti a zvýšiť si kvalifikáciu prostredníctvom učňovských programov v miestnych podnikoch a firmách a formou bezplatných počítačových kurzov a kurzov angličtiny. Priamo v Kosove projekt koordinujú štyri mládežnícke centrá. V januári 2006 absolvovali ich vedúci týždňový tréning na Slovensku, počas ktorého navštívili aj OZ Proti prúdu, kde sa dozvedeli, ako sa vďaka projektu Nota bene darí viesť ľudí bez domova k nezávislosti. Práve budovanie sebavedomia a pocitu vlastnej hodnoty sa snažíme našou prácou s mládežou v Kosove dosiahnuť. Projekt je realizovaný vďaka podpore MZV SR, programu SlovakAid. ELIŠKA SLÁVIKOVÁ, OZ Človek v ohrození

VO SVETE

Ako Lukáš zistil, že skutočné Nemecko vyzerá inak Minulú jeseň sme dostali návštevu. Kamarát Lukáš sa na nás obrátil, či nevieme pomôcť s brigádou v Hamburgu. Vedeli sme. Keď prišiel, spýtal som sa ho, aké má o Nemecku predstavy. „Netešil som sa sem,“ odpovedal. „Nemecko znie dobre, „Made in Germany“ je značka kvality. Ale Nemci nemajú dobrý imidž. Sú to technokrati: bohatí, namyslení, vždy perfektne presní, ale bez srdca. „Prečo ti tak pripadajú?“ „Robia si zlú reklamu. Napríklad televízne seriály ako Derrick alebo Doktor z hôr. Navyše sa bojím, že nebudem v práci dosť poriadny. Nemecký robotník je pre mňa ako z reklamy na Baumax. Keď v novinách píšu o nemeckých voľbách, tak sú na fotke vo volebnej miestnosti vždy chlapi v kožených

nb57b.indd 13

nohaviciach po kolená, s vysokými bielymi ponožkami, v zelenom kabáte a čudnom klobúku, z ktorého vytŕča nejaká srsť. Vyzerajú ako poľovníci - punkeri. A po voľbách si dajú na obed hromady mastného mäsa, klobásy, bravčové kolená a všetko to zalejú v „Biergarten litrákmi piva.“ „To je Bavorsko, nie Nemecko,“ vravím mu. „Možno len Mníchov. A aj tam to robia hlavne pre turistov. Tí v krojoch za to dostanú od mesta riadne zaplatené. Regionálne rozdiely sú dôležité u nich aj u nás. Napríklad hamburské pivo chutí celkom inak ako mníchovské.“ Veď Lukáš napokon sám všetko zistil. Do roboty cestoval každý deň hodinu metrom. Vagóny si vyberal podľa toho, či sa mu tam nejaká cestujúca zapáčila. Cez víkendy

chodieval najradšej fotiť na labské pláže. „Ľudia tu skutočne vedia oddychovať. V nedeľu idú celé rodiny na pláž alebo do parku. Jedni hrajú nadrozmerné šachy, iní grilujú. Takýto oddych u nás už vymrel,“ rozprával zasnene. Jedného dňa, keď sa vrátil z múzea mestských dejín, zasvätil nás do svojich plánov. „Chcem tu ostať, už sa ma nezbavíte!“ „A čo budeš robiť?“ pýtam sa. „Buď sa stanem námorníkom, alebo pôjdem pásť ovce na ostrov v severnom mori.“ „No to nám ešte chýbalo,“ šepká moja priateľka Katharína. „Neboj, ešte potrvá, kým prekoná odpor voči nemčine zo základnej školy,“ šepkám naspäť. MICHAL KMEČ

22.2.2006 12:34:18


57

14 ROZHOVOR

Trpko-sladká kapela so storočnými piesňami rvá slovenská klezmerová kapela, ktorá spieva v jazyku jidiš. Škoda, že len málokto textom rozumie. V kapele vraj vládne demokracia, napriek silnému temperamentu a spokojnosť vďaka novej skúšobni, novému CD a prvému videoklipu. Pressburger Klezmer Band.

P

Keď som prišla na miesto stretnutia, mala som pocit, že sa vrátili staré časy – dobová hudba, dobové kostýmy, dobovo zariadený podnik, kde sa natáčal takmer dobový klip. Chvíľami som sa bála, že mi kapela v dyme úplne zmizne... 1. apríla bude Pressburger Klezmer Band v bratislavskom klube Za zrkadlom krstiť svoj album a zároveň oslavovať desiate narodeniny. Pretože celá sedemčlenná skupina je ako jedno telo a jedna duša, aj pri odpovediach na otázky sa vystriedalo viacero hlasov. Čo je klezmer? Andrej: Klezmer je ľudová hudba východoeurópskych Židov. Je mnohých tvárí, lebo na jednej strane je rezká, bezprostredná a na druhej z nej cítiť smútok... Takže taká trpko-sladká. Ale vaša interpretácia nie je klasická, jemne cítiť aj vplyv ďalších štýlov.

nb57b.indd 14

SEDEM

okrajových Samo: Určite, je to mix rôznych hudobných štýlov, každý z nás prináša niečo z toho, čo hrával predtým. Nájdete tu trochu džezu, rege, slovenskej ľudovky a my to ešte miešame s Balkánom... Ako ste sa dostali k tejto hudbe? Pavol: Vznikli sme v roku 1995. Prvý impulz pochádzal od bratov Alexandrovcov, ktorí chceli takúto kapelu založiť. My ostatní sme sa len inšpirovali. Židovská hudba bola pre

nás niečo celkom nové. Samo je jeden z Alexandrovcov! Tak potom si služobne najstarším členom a otcom kapely. Si na svoje „deti“ prísny? Snežana: Nie, on je na nás veľmi dobrý. Samo: U nás vládne demokracia, čo je dosť netypické a veľa ľudí vraví, že v hudbe aj dosť nevhodné. Možno jednoduchšie fungujú veci, keď niekto zavelí ako dirigent. U nás to tak nie je,

22.2.2006 12:34:18


57

ROZHOVOR 15 Kde beriete energiu, ktorou zaplavujete svojich priaznivcov? Marta: Dobíjame sa koncertmi. Energiu vydávame, ale vzápätí ju získavame, keď vidíme že ľudia tancujú a bavia sa. Snežana: Energia je už v samotných pesničkách, čo hráme a my sme tiež energickí a temperamentní, tak to nie je až také ťažké vyjadriť publiku. Tešíme sa z toho. Miro: Skladby majú temperament v sebe a my ho cítime. Možno niekedy aj v pomalších pesničkách, a potom sa musíme krotiť... Čo vám dal klezmer? Marta: Pre mňa to bolo niečo celkom nové a vyhovovalo mi najmä ako speváčke, pretože v pope som sa akosi nenašla. Práve židovská hudba mi dáva inšpiráciu. Miro: Predtým som mal jednu kapelu, s ktorou sme si len tak hrali, ťažko povedať čo. Hudba, ktorú momentálne hráme, ma oslovila. Asi pri nej zostanem. Snežana: Ja som napísala diplomovú prácu o klezmeri. Viktor: Spoznal som nový štýl, nových muzikantov a veľa som sa naučil. Andrej: Ja som sa v tejto hudbe našiel. Pôvodne som študoval klasiku, ale zistil som, že to nebolo ono.

všetci hovoria do všetkého. Pavol: My sme vlastne kolektív osobností... Spievate v židovskom jazyku, aj ho ovládate? Marta: Je to jidiš. U mňa sa to začalo, keď som prešla konkurzom na novú speváčku. Pre mňa bol jidiš španielskou dedinou, pretože som si musela všetky texty naštudovať, preložiť, postupne ich lúskať a učiť sa naspamäť. Preto aj spievanie je o čosi obťažnejšie ako v rodnom jazyku, ale keďže sú piesne veľmi emotívne, dobre sa mi interpretujú. Hovorí z vás niekto v jazyku jidiš? Miro: Ja nie, ale Paľo bol na kurze... Pavol: Absolvoval som klezmerový workshop v Londýne, v rámci neho i jidiš. V podstate som čerpal zo svojich znalostí nemčiny, ale keď som sa vrátil, tak to ostalo na rovnakej úrovni. Andrej: Jazyku rozumiem, takmer všetko, vďaka súrodencom starej mamy, ale s hovorením je to už horšie. Kto je potom autorom textov? Andrej: Texty majú na starosti tí, ktorí ich kedysi napísali. Sú to staré pôvodné piesne v jidiš. Na novom cédečku však už máme dve pesničky v slovenčine, ktoré nám preložil Ján Strasser. Na jednu z nich sa práve v tejto chvíli pripravuje videoklip...

nb57b.indd 15

Andrej: Je to pieseň Joške v spracovaní Slava Solovica a so slovenským textom Jána Strassera. Má sto rokov. Tá pieseň. Nie Strasser ani Solovic. O čom sú vlastne pôvodné židovské texty? Marta: Hudba vychádza z ľudoviek východoeurópskych Židov. Texty sú o živote, láske i utrpení, ktoré prežívali, ako aj o bežných radostiach, starostiach... Na popovej scéne ste exotickou skupinou. Ako vašu hudbu prijímajú ľudia? Marta: My si uvedomujeme, že sme okrajový žáner, a že na naše koncerty nebudú chodiť masy mladých ľudí. Na Slovensku však máme dosť svojich fanúšikov a koncertné sály sú vždy zaplnené. Ešte sa nám nestalo, že by sa ľudia nebavili. Miro: Keď sme hrali v relácii Metro, prišiel mail od človeka, ktorý nás dovtedy nepočul. Napísal: Som síce metalista, ale toto môžem. Vystupujete aj na rôznych akciách židovskej obce. Aké sú ohlasy? Miro: V rámci nášho vystúpenia v prešovskej synagóge bol jeden pekný ohlas košického rabína. Vraj hráme tak, ako si to on pamätá z detstva. Myslím, že aj to je isté uznanie zo strany židovskej komunity. Marta: Pre mňa bolo najväčšie uznanie, že rozumel textom. Bolo to veľmi milé, opýtal sa, či ovládam jazyk jidiš, vraj spievam s poľským akcentom, ale rozumel.

Viete si predstaviť situáciu, že by ste ostali na ulici so svojím nástrojom? Keď už, kde najradšej? Samo: Myslím, že by som mohol niečo dosiahnuť, keby som mal aspoň svoj nástroj. Snáď by mi niečo hodili... Videl som podobné skupiny v Paríži. Najradšej by som však hral niekde, kde je teplo, v Jeruzaleme alebo v Tel Avive. Miro: Myslím, že človek sa s nástrojom nestratí, keď ho už raz má. Ja by som tiež rád hral na nejakom teplom miestečku. Možno v Afrike? Andrej: Nevedel by som si predstaviť byť nútený hrať, lebo si myslím, že človek má hrať z radosti a nie preto, že musí. Ale sú aj také prípady. Keby som bol na ulici v Bratislave, tak by som hral to, čo k tomuto mestu patrí – staré valčíky a hudbu tohto mesta z medzivojnového a predvojnového obdobia. Marta: Rada by som si zaspievala na mieste ako Broadway so Snežanou jej ľudové piesne. Práve chystáte v poradí už štvrté cédečko. Marta: Volá sa Mit Liebe, zdalo sa nám to výstižné. S láskou... Samo: Veľa našich skladieb má v sebe tematiku lásky, či už inštrumentálne, alebo spevom. Mám pocit, že je to niečo, čo v dnešnej dobe všade chýba. Miro: Tento rok vystúpime aj na odovzdávaní Aurelov ako zástupcovia žánru world music/etno. Dúfam, že sa dostaneme viac do povedomia. TEXT: VLADISLAVA PLANČÍKOVÁ FOTO: MARTINA ŠIMKOVIČOVÁ

22.2.2006 12:34:29


57

16 2PERCENTÁ

Venujte 2 % z vašich daní na projekt Nota bene! Prečo nám venovať 2 %? Tomáš Bezdeda, spevák: Dnes sa, žiaľ, každý z nás môže ľahko dostať do situácie bezdomovca. Ľudia dnes venujú veľa peňazí na veľa iných, zbytočných vecí, tak prečo neposlať aspoň 2 % na podporu tejto dôležitej témy? Myslím, že projekt Nota bene ľuďom bez domova veľmi pomáha a aj vďaka nemu je verejnosť upozornená na tento problém. Ja sám mu verím a Nota bene kupujem. Adela Banášová, moderátorka Bezdomovectvo je jeden z mála spoločenských problémov, ktorý sa spája s množstvom predsudkov. Búranie predsudkov v jednej sfére učí ľudí búrať ich všeobecne. Príčiny bezdomovectva sú rôzne a my by sme mali mať prioritne snahu pomôcť, nie odsudzovať. Konkrétne by som podporila Nota bene aj preto, že ich aktivity sú účelné, reálne, zapájajú samotných bezdomovcov a uvažujú dopredu. Nehľadajú iba dočasnú náplasť. Andy Kraus, humorista, moderátor Stačí napísať o pár údajov viac a poslať peniaze, ktoré v konečnom dôsledku nevyťahujeme z vlastného vrecka - len meníme adresáta. Ak 2 % z daní aspoň časti z nás môžu pomôcť ľuďom, ktorí sa ocitli na okraji (neriešme, koho vinou), myslím, že má zmysel, aby sme takéto rozhodnutie urobili. Združeniu Proti prúdu dôverujem a verím, že peniaze použije na správnu vec. Katka Koščová, speváčka Strávila som na ulici len 48 hodín v rámci reality show Stroskotanci a viem, že by som sa nikdy nechcela ocitnúť v podobnej hraničnej životnej situácii. Je jedno, či sa do tejto situácie dostane vlastnou, či nie vlastnou vinou. Je strašné, keď človek nemá vytvorené podmienky pre uspokojenie primárnych potrieb, a najsmutnejšie je, že na túto absenciu niektorí zomierajú. Nie je na škodu podporiť projekty, ktoré im môžu prinavrátiť trochu dôstojnosti a aspoň sčasti skvalitnia ich život. Nota bene sa aktívne podieľa na riešení tejto otázky a rieši ju cestou šance pre všetkých, ktorí sa chcú niekam pohnúť. Okrem toho je Nota bene kvalitný časopis s kvalitnými príspevkami a, chvalabohu, mu chýba sklon k bulvárnosti. Nestojí vás to nič, len vyplniť tlačivko a sme o krok bližšie k nebu. red

nb57b.indd 16

Ako použijeme vaše dve percentá? Vďaka Vašim 2 % budeme môcť ďalej pomáhať našim klientom prekonávať prekážky, ktoré im bránia dôstojne žiť, nájsť si prácu a začleniť sa do spoločnosti. Naše aktivity zahŕňajú okrem predaja časopisu zdravotné, kultúrne a vzdelávacie programy pre bezdomovcov a kampane na riešenie bezdomovectva. V súčasnosti prevádzkujeme aj službu mobilný streetwork. V spolupráci s ďalšími bratislavskými neziskovými organizáciami pracujúcimi s bezdomovcami sme vytvorili Koncepciu riešenia bezdomovectva. Spoločne lobujeme u kompetentných za vznik efektívnej sociálnej siete, ktorá by zachytila ľudí v kríze a umožnila im dostať sa

z ulice, tak ako je to bežné v okolitých krajinách Európy. Viac informácii o našich poskytovaných službách nájdete na www.notabene.sk. O výške vyzbieranej sumy vašich 2 % a jej použití vás budeme informovať. Ak ste sa rozhodli podporiť naše združenie, tu sú potrebné údaje o prijímateľovi 2 %: Názov: Proti prúdu, Sídlo: Karpatská 10, Bratislava 811 05, Právna forma: občianske združenie, IČO: 360 68 781 Vopred vám ďakujeme za pomoc a podporu. SANDRA TORDOVÁ, ŠTATUTÁRNA ZÁSTUPKYŇA OZ PROTI PRÚDU

Postup pri darovaní 2 % Ak ste zamestnanec: Termín: do 30. apríla 2006 1. V strede časopisu Nota bene nájdete tlačivo „Potvrdenie o zaplatení dane“. (Je k dispozícii aj na www.notabene.sk) Tlačivo si nechajte potvrdiť od zamestnávateľa. Z tohto Potvrdenia si viete zistiť dátum zaplatenia dane a vypočítať 2 % z vašej zaplatenej dane, ktorú môžete v prospech prijímateľa poukázať. Táto suma musí byť minimálne 20 Sk. 2. V strede časopisu Nota bene nájdete aj druhé tlačivo „Vyhlásenie o poskytnutí 2 % z dane“, v ktorom sme už vypísali potrebné údaje OZ Proti prúdu ako príjemcu. Vyplňte zvyšné údaje Vyhlásenia podľa pokynov Poučenia na zadnej strane Vyhlásenia. (Tlačivo je k dispozícii aj na www.notabene.sk) 3. Obe tlačivá (Potvrdenie o zaplatení dane a Vyhlásenie o poskytnutí 2 % z dane) pošlite do 30.4.2006 na daňový úrad podľa miesta svojho bydliska.

Ak ste živnostník (fyzická osoba): Termín: do 31. marca 2006 Vaše 2 % z dane nám môžete poukázať v prípade, že nemáte nedoplatok na dani za predchádzajúce obdobie a daň je minimálne 1000 Sk (teda 2 % sú minimálne 20 Sk). Formulár daňového

priznania pre fyzické osoby obsahuje kolónky na poukázanie 2 % dane v prospech prijímateľa. Vyplnené daňové priznanie doručte najneskôr do 31. marca svojmu daňovému úradu (podľa miesta bydliska) a v termíne zaplaťte aj daň z príjmov.

Ak ste právnická osoba: Vaše 2 % z dane nám môžete poukázať v prípade, že daň je minimálne 12 500 Sk (teda 2 % sú minimálne 250 Sk). V daňovom priznaní pre právnické osoby sú kolonky na poukázanie 2 % dane. Riadne vyplnené daňové priznanie doručte v lehote, ktorú máte na podanie daňového priznania, svojmu daňovému úradu a v tomto termíne aj zaplaťte daň z príjmov. Pokiaľ ste si vybrali viac ako troch prijímateľov, vložte do daňového priznania ďalší list papiera ako prílohu a uveďte tam všetky potrebné identifikačné údaje o prijímateľoch a sumu, ktorú chcete v ich prospech poukázať. Upozornenie Naše číslo účtu nepotrebujete, ani ho nikde neuvádzate, nakoľko peniaze na účty prijímateľov prevádzajú daňové úrady, nie Vy. Formulár pre právnické osoby nájdete aj na našej webstránke www.notabene.sk. Ak by ste potrebovali pomôcť alebo poradiť, prosím, obráťte sa na nás e-mailom na sandra@notabene.sk. Ďakujeme.

22.2.2006 12:34:37


Príloha . 1

VYHLÁSENIE o poukázaní sumy do výšky 2% zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby poda . 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ktorej bolo za zdaovacie obdobie vykonané roné zútovanie preddavkov na da z príjmov zo závislej innosti

Rok : 2005 Uvádza sa zdaovacie obdobie, za ktoré sa platí da

I. ÚDAJE O DAOVNÍKOVI Priezvisko 01

Meno 02

Adresa trvalého pobytu Ulica a íslo 04 PS 05 Štát 07 íslo telefónu 08

Rodné íslo (U cudzích št. príslušníkov dátum narodenia.) 03

/

Názov obce 06

Suma do výšky 2 % zaplatenej dane 09 Zaplatená da, z ktorej sa vypoíta suma do výšky 2 % zaplatenej dane 10 Suma do výšky 2 % zo zaplatenej dane z r. 09 (min. 20 Sk) Na r. 09 sa uvádza daová povinnos daovníka, znížená o daový bonus, vypoítaná v roku (nie da na úhradu), v ktorom sa podáva toto vyhlásenie; uvádza sa riadok 03 z potvrdenia o zaplatení dane, ktoré je súasou tohto vyhlásenia. Na r. 10 sa uvádza suma zaokrúhlená na celé koruny nadol, priom táto suma nesmie by nižšia ako 20 Sk.

Dátum zaplatenia dane 11 Z riadku 06 potvrdenia o zaplatení dane, ktoré je súasou vyhlásenia. V prípade preplatku na dani z roného zútovania preddavkov na da sa uvedie dátum 31. marec zdaovacieho obdobia, v ktorom sa toto vyhlásenie podáva.

II. ÚDAJE O PRIJÍMATEOVI Obchodné meno alebo názov 12 Proti prúdu Sídlo 13 Karpatská 10, 811 05 Bratislava Právna forma* 14 Obianske združenie

Identifikané íslo prijímatea (IO) 15

3

6

0

6

8

7

8

1

* právna forma prijímatea je taxatívne uvedená v pouení k tomuto vyhláseniu v bode 1 písm. a) až g)

Vyhlasujem, že uvedené údaje v tomto vyhlásení sú pravdivé.

V................................................ da...................................

nb57b.indd 17

....................................................... Podpis daovníka

22.2.2006 12:34:37


Pouenie na vyplnenie vyhlásenia o poukázaní sumy do výšky 2 % zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby zákona . 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (alej len „zákon o dani z príjmov“) 1. Do kolónky „Rok“ sa uvedie zdaovacie obdobie, za ktoré sa platí da, teda za ktoré zamestnávate, ktorý je platiteom dane (alej len „zamestnávate“) vykonal daovníkovi roné zútovanie preddavkov na da. Napr. ak sa v roku 2005 platí da za zdaovacie obdobie roku 2004, uvedie sa rok 2004. 2. Daovník je po zaplatení dane z príjmov fyzických osôb oprávnený, poda § 50 zákona o dani z príjmov, predloži svojmu miestne príslušnému správcovi dane v prípade, ak tomuto daovníkovi zamestnávate vykonal roné zútovanie preddavkov na da z príjmov zo závislej innosti vyhlásenie, v ktorom uvedie, že suma do výšky 2 % zaplatenej dane sa má poukáza ním urenej právnickej osobe, ktorou je a) obianske združenie poda zákona . 83/1990 Zb. o združovaní obanov v znení neskorších predpisov, b) nadácia, poda zákona . 34/2002 Z. z. o nadáciách a o zmene Obianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, c) neinvestiný fond poda zákona . 147/1997 Z. z. o neinvestiných fondoch a o doplnení zákona NR SR . 207/1996 Z. z., d) nezisková organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby poda zákona . 213/1997 Z. z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby, e) úelové zariadenie cirkvi a náboženskej spolonosti poda § 6 ods. 1 písm. h) a k) zákona . 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoloností, f) organizácia s medzinárodným prvkom poda zákona . 116/1985 Zb. o podmienkach innosti organizácií s medzinárodným prvkom v eskoslovenskej socialistickej republike v znení zákona . 157/1989 Zb., g) Slovenský ervený kríž. 3. Podiel zaplatenej dane možno poskytnú prijímateovi, ak predmetom jeho innosti sú a) rozvoj a ochrana duchovných hodnôt, b) ochrana udských práv, c) ochrana a tvorba životného prostredia, d) ochrana a podpora zdravia a vzdelávania, e) podpora športu detí, mládeže a obanov zdravotne postihnutých, f) poskytovanie sociálnej pomoci, g) zachovanie prírodných a kultúrnych hodnôt. 4. Zoznam prijímateov, ktorým sa môže podiel do výšky 2 % zaplatenej dane poukáza, zverejuje Notárska komora Slovenskej republiky (alej len "komora") do 15. januára kalendárneho roka, v ktorom možno prijímateovi túto sumu poukáza. 5. Daovník vo vyhlásení môže uri len jednu právnickú osobu (prijímatea). 6. Daovník, ktorému zamestnávate vykonal roné zútovanie preddavkov na da z príjmov zo závislej innosti (alej len „roné zútovanie“) v súlade so zákonom o dani z príjmov predloží svojmu miestne príslušnému správcovi dane vyhlásenie do 30. apríla roku, v ktorom sa vykonáva roné zútovanie za predchádzajúce zdaovacie obdobie. Prílohou vyhlásenia je aj potvrdenie od zamestnávatea o tom, že da za zdaovacie obdobie, za ktoré sa roné zútovanie vykonalo, bola zaplatená. To znamená, že do termínu podania vyhlásenia bol zrazený (zaplatený) aj prípadný nedoplatok na dani vyplývajúci z roného zútovania - daovník, ktorý sa rozhodne predloži vyhlásenie poda § 50 zákona o dani z príjmov, nemôže ma nedoplatok na dani z príjmov fyzickej osoby. Ak mal daovník z roného zútovania preddavkov na da preplatok na dani, v riadku 11 sa uvedie dátum 31. marec zdaovacieho obdobia, v ktorom sa podáva toto vyhlásenie. 7. Podiel zaplatenej dane poukázaný správcom dane urenému prijímateovi nemožno dodatone upravova ak sa dodatone zistí, že daová povinnos bola iná. Ak v takom prípade daovníkovi vznikne preplatok na dani z príjmov fyzických osôb, tento sa zníži o rozdiel medzi sumou poukázanou prijímateovi a sumou do výšky 2 % z upravenej daovej povinnosti.

nb57b.indd 18

22.2.2006 12:34:39


Príloha . 2

POTVRDENIE O ZAPLATENÍ DANE Z PRÍJMOV ZO ZÁVISLEJ INNOSTI na úely vyhlásenia o poukázaní sumy do výšky 2 % zaplatenej dane fyzickej osoby poda zákona . 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (alej len „zákon“)

Za rok 2005

Meno a priezvisko daovníka: .................................................................... Rodné íslo1): ....................................

Adresa trvalého pobytu: ............................................................................... PS: .................................. (v Sk) 01

Da – poda § 15 zákona

02

Nárok na daový bonus

03

(z r. 04 roného zútovania preddavkov na da) (z r. 05 roného zútovania preddavkov na da)

Da znížená o daový bonus (r. 01 – r. 02 ) > 0

04

Da na úhradu - nedoplatok dane

05

Preplatok dane – rozdiel v prospech zamestnanca

(z r. 10 roného zútovania preddavkov na da) (z r. 11 roného zútovania preddavkov na da)

(+) (-)

06

06

Nedoplatok (z r. 04) - zrazený (zamestnancom zaplatený) v lehote do podania vyhlásenia o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby v úhrnnej sume

Da:

Údaje o zamestnávateovi, ktorý je platiteom dane, ktorý toto potvrdenie vydáva („zamestnávate“):

DI :

.............................................................

Meno a adresa : ..............................................................................................................................

Miestne príslušný správca dane: ...............................................................................................................

Potvrdzujeme týmto, že údaje uvedené v tabuke potvrdenia sú pravdivé.

...........................................

.........................

Potvrdenie vypracoval (a)

Da

........................................ Podpis a odtlaok peiatky zamestnávatea 1)

nb57b.indd 19

U cudzích štátnych príslušníkov sa uvádza dátum narodenia.

22.2.2006 12:34:41


.

nb57b.indd 20

22.2.2006 12:34:41


57

NÁZORY 21

Ťahať boha za nohy Nechcem ťahať pána boha za nohy, má ich tak či tak obvešané viac než dosť, no v týchto dňoch si viac než inokedy uvedomujem, koľko samozvaných zástupcov na tejto zemi má a ako namáhavo nachádza katolícka cirkevná vrchnosť styčné body s vierou ľudí katolíckeho vierovyznania. Naša viera predsa nemôže byť taká slabá, že potrebuje medzinárodné zaštítenie zmluvou so štátom, ktorý v extrémnej forme stelesňuje nejeden problém dnešného patriarchátu: Rozhoduje v ňom skupina mužov s jasne definovanými mocenskými záujmami. Ich rozhodnutia však neovplyvňujú len ich samých, ale majú obrovský dosah na životy žien, detí a iných mužov i poza hranice tohto miništátiku. Naozaj nie je jedno, či odsúdia používanie kondómov v afrických krajinách zasiahnutých pandémiou AIDS, stigmatizujú homosexuálne páry, alebo ohrozujú svojím ponímaním reprodukčného zdravia ženy a deti... Nie je jedno, že takýto demograficky „skreslený“ štát má

O príbore a politike

rovnocenný hlas v Organizácii spojených národov. A nie je ani jedno, že táto malá skupina prevažne bielych, prevažne heterosexuálnych a sociálne zabezpečených mužov chce hýbať svetom. Ešte horšie však je, keď jej hlasu chce podobná skupinka vo vláde inej krajiny dať v záujme posilnenia vlastnej mocenskej pozície váhu medzinárodnej zmluvy. Prestaňte ma, vážení, biť po hlave svojím presvedčením, že len vy viete, čo je pre mňa – a pre veriacich en bloc - dobré. Pripomínam, že i súčasné európske sekulárne občianske hodnoty, ktoré chápu človeka ako slobodnú bytosť schopnú sa rozhodovať a niesť za svoje rozhodnutia zodpovednosť, majú svoju kresťanskú tradíciu. A že úloha svedomia a slobodnej vôle človeka je i v katolíckej vierouke nezastupiteľná. Takže, neťahajte v mojom mene boha za nohy vo veci voličskej základne svojej strany! JANA CVIKOVÁ

Táto historka o kamarátkinom nečakanom návrate zo služobnej cesty je politicky poučná a dá sa čítať aj deťom, pretože zápletku nemá v spálni, ale v zásuvke kuchynského kredenca. Manžel v nej počas jej neprítomnosti usporiadal príbor podľa nového systému. Po návrate rozčúlenú ženu poučil, že sa naučila ukladať príbor nesprávne a moderný človek sa má vzdať pochybných tradícií. Myslíte si, že ten spor je v porovnaní s manželskou neverou malicherný? Veď in flagranti sa predsa ocitla rodinná česť! Kamarátka preto úporne rozmýšľala, aké pravidlo môže byť za zvyklosťou mať lyžice naľavo, vidličky v strede a nože napravo. Keď zistila, že takto ukladaný príbor vyhovuje pravopisu latinky a azbuky, hrdo to oznámila manželovi. Ten odvetil, že je absurdné riadiť sa v kredenci pravopisom a žiadal uplatniť systém príbuzností. Naľavo v zásuvke majú veľké kuchynské nože. Logicky k nim patria nože príborové. Žiadne lyžice. To je nesystémové. Lyžice budú napravo a susediť s typovo príbuznými naberačkami. Napokon vyhrala kamarátka.

Manželove systémové riešenie ustúpilo temnému, ale pádnemu argumentu, že ona varí častejšie a je na prospech rodiny, aby kuchyňa bola podľa jej predstáv. S výrazom systémové riešenie sa dnes narába ako so zaklínadlom. Politici už neodmietajú zdola prichádzajúce návrhy slovami „nedá sa“ alebo „nie sú zdroje“. Likvidujú ich námietkou, že sú nesystémovým krokom. Neodmietajú ich z nedostatku sociálneho cítenia, ale z prebytku zodpovednosti, ktorá im káže hľadať systémové riešenia. Keď počúvam politikov, ktorí v mene systémových riešení zatracujú dobré veci, prichádza mi na um príborový spor, ktorý potrápil kamarátkinu domácnosť. Rozmýšľam, či politici niekedy uznajú, že hrboľatý a nelineárny život sa nedá vtesnať do rovníc experta na odvodový bonus a že na svoje boľačky potrebuje aj sto rôznych náplastí. Rozmýšľam, či sa niekedy dovtípime, že to, čo politici reorganizujú, je naša kuchyňa a že akákoľvek zmena, ktorú s nami nepredebatovali, je tým, čím sa kamarátke javila zmena príborového poriadku: obyčajná arogancia. ZUZA KUSÁ

F EJT Ó N

Doma, s prioritami Priznám sa. Len nedávno som si uvedomil, že už takmer dva roky sa Slovensku píše nová stať histórie. Pripomenulo mi to sledovanie osláv výročia vstupu do Únie. Snažil som sa preto svoj „deficit európskej oduševnenosti“ sčasti prinavrátiť sledovaním diania v zahraničí. Zistil som, že skutočne mám nedostatky. Hlavne čo sa týka našich staro-nových spoluobyvateľov. Európska komisia zverejnila údaje o živote 22 tisíc Európanov. V štúdii sa okrem iných zistení píše: Škandinávci sú údajne bohatší a zdravší ako Južania, ktorí však naopak žijú dlhšie. Iným „úctyhodným“

nb57b.indd 21

poznatkom je, že najväčšími depresiami trpia Severania s nižšími príjmami. Za to viac si vzájomne pomáhajú ľudia na juhu, kde deti dávajú svojim rodičom viac peňazí než Severania a naopak, na severe deti dostávajú viac od rodičov. Položil som si otázku: chcem byť bohatý, zdravý alebo radšej budem dlhšie žiť? Vlastná odpoveď ma prekvapila a preto som radšej už len teoretizoval: Chcel by som byť...? Žiť príliš dlho s „nižšími príjmami“ a depresiami ako chudáci Severania? Čo potom takí s depresiami, nezdraví a v chudobe? Alebo nezdraví, bez depresií, na juhu, ale s nižším príjmom? Koniec - koncov, šlo by to aj na severe, s depkou a bohatý... Pristihol som sa pri zvažovaní možností. Nech je to už juh, či sever,

uvedomil som si jedno. S novou Európou, štýlom či spôsobmi života a celkovo dobou prichádzajú aj odlišné priority. Darmo, nedospel som k ničomu prevratnému. Ale to všetko mi pripomenulo krajinu, teraz už tiež európsku, v ktorej osemdesiatročnému človeku sa vždy máli a mladým sa nikdy nič nezdá priveľa. Tá krajina na rozmedzí severu či juhu z toho vychádza asi najlepšie. Nie je hlúposť, že stredná cesta je vždy... no, väčšinou najlepšia. Možno sa skutočne stačí nad týmito vecami zamyslieť. Položte si preto aj vy otázku... V inom prípade sa odsťahujte na sever či juh. RADOVAN ŽUFFA, AUTOR JE REPORTÉR PORTÁLU WWW.SKRZ.SK

22.2.2006 12:34:41


57

22 PÚTNIK Pred pohrebom obetí najväčšej povojnovej leteckej tragédie u nás.

Nechám si ich v srdci takých, akí boli...

Sedmičková partia šetko na tejto misii až príliš dobre klapalo. Na výcviku v Boleticiach sa stretáva siedmy kontingent misie KFOR. Viete si predstaviť, že sa stovka vojakov čoskoro nazve jednou rodinou? Život obkolesený ostnatým drôtom len potvrdzuje výnimočnosť tejto partie.

V

V kontingente sa v odlúčení od domova premelie dobre i zlé. Rodia sa deti, umierajú príbuzní, vedú sa rozvodové konania... Stavajú sa chalupy, prehovárajú frajerky, vychovávajú sa na diaľku deti. Chlapi a dve dievčatá majú po šiestich a niektorí po dvanástich mesiacoch za sebou riadnu životnú aj profesionálnu skúšku. „Stále sme boli spolu. Pracovali, chodili na kávu, smiali sa, plakali,“ spomína na atmosféru 7. kontingentu misie KFOR poručík Miro Selecký. A tiež na slová veliteľa podplukovníka Ľuboša Baluchu, keď odovzdával funkciu nástupcovi podplukovníkovi Gabrielovi Kerekešovi: „To my šme mali bardzo šťastie, že nam tak dobro bylo,“ zaznelo spontánne v pôvabnej východniarčine.

Prežil len Martin Vo štvrtok 19. januára o 17.15 štartuje lietadlo An–24 z letiska v Prištine. Na palube sedí 43 ľudí. Na Slovensko letí posledná várka rotujúcich vojakov, medzi nimi veliteľ „sedmičiek“ a v neposlednom

nb57b.indd 22

rade ľudia zodpovední za misiu v Kosove z Centra riadenia operácii Generálneho štábu OS SR. Cestujúcich určite upokojovala aj prítomnosť generálneho vikára. V kempe si práve nový domov hľadá čerstvá ôsma rotácia, prvé kroky podniká nový veliteľ. O 19.30 letoví dispečeri strácajú s lietadlom radarový kontakt. Druhé dopravné lietadlo An–26 hlási veľký oheň na vrchole hory... Deviati členovia siedmej rotácie, ktorí zostali v Kosove na ďalších šesť mesiacov, sa o smrti kolegov dozvedajú postupne: nadporučík Peter Sudimák má za sebou prvé dni v úlohe personalistu, keď obdrží úlohu spísať krvné skupiny pasažierov An-24. Patroly v teréne zasiahli sms-ky príbuzných. Vojak Roman Kuťka vypovedá o bezmocnosti: „Dozvedel som sa to na základni. Vyvolával som kolegu, ktorý sedel v tom lietadle. Počul som, že mobil zvoní. Nikto mi ho nezdvihol. Stále som vyzváňal, čo sa deje, a začal som tušiť, že je zle. Napriek tomu som stále zvonil. Vo viere, že keď tam sú záchranári, nájdu ho podľa zvonenia mobilu. V noci okolo druhej už mobil nezvonil. Bola to ťažká noc!“ Ráno o ôsmej vyvrátil veliteľ 8. Slovconu podplukovník Gabriel Kerekeš akúkoľvek nádej. Prežil len Martin.

Srbi vo vyhnanstve Žltá budova je v Obiliči pojem. Vyhnanstvo vo vlastnom dome trpí len šesť srbských rodín. Detské ihrisko je prázdne. Z prasknutého potrubia za rozbitými

oknami vznikla z vytekajúcej vody ľadová jaskyňa. Akoby boli domy obývané len čiernymi havranmi. Pod oknami patroluje aligátor a v ňom dvaja vojaci. Strážia ticho. Spoza záclon v obývaných izbách občas vykukne tvár, ktorá sa chce uistiť, že tam vojaci stále sú. „Sme smutní tak veľmi ako ich otcovia a mamy. Sú to predsa ľudia, čo stávali pred našimi dverami 24 hodín denne a strážili nás,“ vraví Rada, riaditeľka srbskej školy, do ktorej pred vojnou chodilo osemsto detí, dnes pätnásť. Byt v Žltom dome odmietla so svojou rodinou opustiť. „Hnevám sa na Boha, že si ich zobral. Veľa pre nás znamenali.“ Matka štyroch detí nezaváha nad odkazom pre príbuzných obetí nešťastia: „Chcela by som, aby sa zomkli v rodinách, aby boli rozumní a nie smutní. Ľudí takáto udalosť zraní zvnútra, musia však zostať silní a udržiavať sa pri živote.“

Spojenie so svetom Terénna sanitka sa prediera závejmi do kopcov pripomínajúcich myjavské kopanice. Prvýkrát v nej nesedí doktor plukovník Martin Haber. Vážený slovenský psychiater slúžil v Kosove ako všeobecný lekár. Pred týždňom sa tu lúčil a sľuboval, že sem príde na dovolenku. Pre lazníkov bol jediným spojením so svetom, jediným spriaznencom v okolí. Starosta Sekirače už o nešťastí vie: „Mal som pocit, ako keby sme sa poznali sto rokov. Bol to môj priateľ,“ rozpadáva sa mu hlas a ukazuje na lavičku, kde spolu sedávali: „Posedeli

22.2.2006 12:34:50


57

PÚTNIK 23 sme, popíjali kávu... Veľmi chcem pozdraviť jeho rodinu a jeho najbližších.“ Štyridsaťročný sused Filip ukazuje na zranenú nohu. Doktor Haber ho s ňou odviezol až do francúzskej nemocnice! Jednoduchý Filip nevie stráviť správu, že jeho doktor je mŕtvy. „Gospodin, a zavolali ste im vysielačkou, čo sa stalo? Veď koľko rokov tu už pracujú, chodia sem na lazy a nikdy nemali žiaden problém - až doteraz. Doktor Martin plakal, keď sa lúčil. Čo prišiel KFOR, nebolo tu lepšieho doktora. A ako on nebol v Kosove ani jeden!“

Tisíce sviečok Vo vnímaní nešťastia niet v Kosove rozdielu. Dotknutí smrťou slovenských vojakov sa cítia aj kosovskí Albánci. Všetky sobotňajšie vydania kosovských denníkov prinášajú správu o nešťastí. Kosovský prezident Ibrahim Rugova v nej vyjadruje slová vďaky a spolupatričnoti: „Slovenskí vojaci, ktorí slúžili v misii KFOR, slúžili mieru a demokracii.“ V kondolencii prezidentovi SR adresuje slová sústrasti aj príbuzným obetí. Veliteľovi KFOR patria skôr slová nádeje: „Pevne verím, že KFOR bude naďalej obľúbený a rešpektovaný občanmi Kosova pre prácu, ktorú robí v našej krajine. Budeme stále vďační za neúnavnú snahu a za obeť každého vojaka, ktorý bol v službách mieru a demokracie.“ V piatok podvečer na schodoch pred budovou divadla v Prištine si kosovský ľud a vojaci TMK spontánne uctievajú pamiatku zosnulých obetí leteckej nehody. Netušia ešte, že sviečky na tomto mieste budú nasledujúci deň horieť znovu. V sobotu zomiera Ibrahim Rugova na následky ťažkej choroby. Jeho slová adresované vojakom KFOR naberajú nový, univerzálnejší rozmer a stávajú sa mementom pre celé medzinárodné spoločenstvo.

Šťastné sedmičky Vojaci 7. slovenského kontingentu misie KFOR reakcie sveta naokolo veľmi

Na základni Šajkovac v Kosove. nevnímajú. Nevedia sa zmieriť s faktom, že sa sedmičková partia už nikdy komplet nestretne. Kde sa stala chyba, koho je to vina a prečo práve oni? Nadporučík Peter Sudimák neveriaco krúti hlavou. „Táto partia si pomáhala, ako sa len dalo. Neviem sa s tým vyrovnať. Boli to úžasní ľudia. Býval som na izbe s Martinom Farkašom, ktorý prežil. Nikdy v živote som sa toľko nenasmial ako s ním. Veliteľ, podplukovník Balucha, to bol človek na správnom mieste. Človek, ktorý mal srdce a ľudský prístup. Nechám si ich v srdci takých vysmiatych, akí v skutočnosti boli. A nenájdem kúsok úľavy, pokiaľ sa s nimi nerozlúčim.“

Aj pešo... „Na ten pohreb sa dostanem, aj keby som mal ísť pešo.“ Kapitán Štefan Schön nenechá dopustiť na svojich kolegov dôstojníkov: „Pre každého to bola druhá

univerzita. Videl som, ako rástli vedomostne aj ľudsky. Ako nič zo začiatku nevedeli a ku koncu vedeli všetko, čo bolo treba. Prišli ako mladí poručíci, čo nevedeli, čo chcú, a ku koncu ťahali rotu.“ Peter Sudimák si zhlboka vydýchne, keď aj s ôsmimi kolegami konečne sedí v aute smerujúcom do Prešova: „Sme vojaci, ale i ľudia, ktorí cítia. Prvé dni sú hrozne ťažké. Nejde len o plnenie úloh. Nedá sa všetko robiť na rozkaz. My, čo sme zostali zo sedmičky, stále spomíname a trápi nás to. Treba nám dať vydýchnuť.“ Armáda totiž ich cestu na Slovensko veľmi nepodporovala.

Zvládnem Štvrtkové ráno v Prešove je zlý sen. Zoči voči kolegom, ktorí prežili, státie v pozore pri rakvách tých, ktorí sa už neprebudia. Myseľ ulieta do spomienok, k zážitkom. Niektorí ešte zájdu na súkromné pohreby. Príliš veľa malých detí, snúbeníc, rodičov, čo pochovávajú svoje deti. Vykúpenie paradoxne vyvolá vojenský rozkaz: „Treba sa vrátiť na základňu Šajkovac, do soboty dvadsaťštyri nula nula.“ Opäť konkrétna reč známych veličín. Deviati pozostalí siedmej rotácie, ktorí pokračujú v misii v Kosove, nastupujú do áut. Nevracajú sa kvôli rozkazu a povinnosti poslúchať, ale kvôli odkazu veliteľa podplukovníka Baluchu, ktorý im posledné dni opakoval: „Chlapi, a robte poriadne, nie že mi spravíte hanbu!“ Šťastné sedmičky. Ich hymnou bola pieseň Pár dní zvládnem od skupiny Desmod. A oni to zvládli... TEXT: LENKA CHOVANEC, MICHAL BURZA FOTO: MICHAL BURZA Doktora Habera si vážili vojaci aj civilisti.

nb57b.indd 23

22.2.2006 12:35:12


57

24 PROTI SRSTI

T

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

Adoptujte čitateľa! áte občas pocit, že okolo vás už vôbec nikto nečíta knihy? Že dnešná mládež len tupo hľadí do telky a zabíja virtuálnych nepriateľov v počítačových hrách? Ak sa vás v takej chvíli zmocňuje pocit sebauspokojenia, morálnej a intelektuálnej nadradenosti, tak ho zase pekne zažeňte a radšej porozmýšľajte, ako to môžete vy osobne zmeniť!

M

Kedysi sme oslavovali Marec - mesiac knihy. Pôvodne som si myslela, že sa to odvodzovalo od dátumu narodenia aj úmrtia Mateja Hrebendu (10. marca 1796 - 16. marca 1880), šíriteľa slovenskej knižnej kultúry. Keď som však po pôvode tohto sviatku zapátrala na internete - áno, je to tak, pátrala som na internete a nie v knižnici - zistila som, že ho v roku 1955 iniciovalo ministerstvo kultúry spolu so Zväzom československých spisovateľov, vydavateľstvami, štátnym knižným obchodom a masovými organizáciami (ROH, SZM, ZČSSP – komu nie sú tieto skratky známe, ten nech je rád). Zdôvodňujúci text uverejnil časopis Čtenář (1955). O Hrebendovi tam nie je ani zmienka, zato je plný propagandistických slov o duchovnom rozvoji pracujúcich, o zabezpečení rozkvetu socializmu cez ich sčítanosť a uvedomelosť a tak podobne. I keď v plánovanom socialistickom hospodárstve by asi nikto nečakal žiaden rozumný marketingový ťah, je celkom možné, že práve ten bol za celým sviatkom, teda zabezpečiť predajnosť kníh aj v čase, keď je dávno po Vianociach a na dovolenkové čítanie sa ešte nikto nechystá. A tiež je možné, že všetky tie propagandistické kecy naokolo boli len povinnou jazdou, ktorú bolo treba

nb57b.indd 24

absolvovať na zdôvodnenie čohokoľvek, nech už išlo o mandelinky zemiakové alebo filmový festival pracujúcich.

Mesiac internetu Dnes tento sviatok žiadna štátna inštitúcia veľmi nepripomína, občas za ním nostalgicky vzdychnú kníhkupci, knihovníci a na kultúru citliví intelektuáli. V niektorých krajinách je už marec mesiacom celkom iného média - internetu. Bez nostalgie treba priznať, že kniha stratila svoje výsostné postavenie ako zdroj vedomostí a informácií. V mnohých ohľadoch, kvalitatívnych aj kvantitatívnych, ju nahradili iné médiá. Napríklad v oblasti slovníkov a encyklopédií nemá zmysel porovnávať knihy s internetom. Rýchle vyhľadávanie, hypertext, jednoduché narábanie, v tomto súboji kniha dávno stratila dych. O čom sa však treba sporiť, to je iná nenahraditeľnosť kníh v procese poznávania. Čítanie kníh súvisí nielen s emocionálnym vývojom jedinca, ale obzvlášť s vývojom jeho jazykových schopností, so schopnosťou celistvo formulovať svoje myšlienky, utvárať si a interpretovať názory, chápať veci v súvislostiach a kontexte.

Nevyvyšujme sa Nenahovárajme si však, že tí, čo čítame, tak od malička činíme z uvedomelosti, z túžby po poznaní a rozvoji intelektu. Po knihe siahame vo voľnom čase najmä pre to, aby sme sa zabavili, aby sme si život spríjemnili. Moji rovesníci a najmä predošlé generácie radi vystavujú na obdiv svoju sčítanosť a opovrhujú dnešnou mládežou, že sa radšej hrá na počítači alebo sedí pred televízorom, ako by si zobrala dobrú knihu a rozvíjala svoju vzdelanosť, predstavivosť a jazyk. Nechcem tu provokovať s faktom, že dnešná mládež na rozdiel od staršinov dokáže niekoľkonásobne rýchlejšie pochopiť obrazovú správu či zareagovať na komplikované strategické úlohy. Chcem ale provokovať s názorom, že my, starší, nemáme žiadne zásluhy na tom, že sme takí sčítaní, rovnako, ako nie je celkom chyba dnešných detí, že čítajú tak zúfalo málo. My sme totiž mali na knihy šťastie. Mali sme šťastie, že sme zažili obdobie, v ktorom už bola plná gramotnosť a nové médiá boli ešte v plienkach, takže kniha prežívala vrcholné obdobie ako nosič masovej zábavy. Zábavy, nie poučenia. Žiaľ, dnes je toľko iných nových možností zábavy, že je skôr zázrak, ak ešte vôbec

22.2.2006 12:35:52


57

KOMIX 25 nejaké dieťa uvidíte dobre sa zabávať s knihou v ruke.

ROKO OD MIŠKA

Kadiaľ ku knihám Cesta ku knihám rozhodne nevedie cez školu a povinné čítanie. Knihy bude čítať len ten, kto túto činnosť bez ohľadu na náročnosť a kvalitu textu považuje za príjemne strávený čas a nie za trest či utrpenie. Väčšina vášnivých čitateľov získala svoj pozitívny vzťah ku knihám v detstve. Lepšie povedané, podarilo sa jej ten vzťah nestratiť v náročnom období, keď sa už naučila rozoznávať písmenká. To je totiž kritický moment, do ktorého všetky deti, aj tie dnešné, knihy milujú. Keď už pre nič iné, tak preto, že čítanie rozprávok je dôvod na to, aby s nimi rodičia pravidelne trávili čas, sústredili na nich svoju pozornosť, venovali sa len a len im. Žiaľ, keď dieťa začína čítať samo, mnohí rodičia si s úľavou vydýchnu, že ich úloha predčítača rozprávok sa konečne skončila. Lenže čítanie nie je len schopnosť nahlas povedať napísaný text. Dieťa vie čítať až vtedy, keď text aj pochopí. Ešte dlho potom, ako preslabikuje všetky nápisy v obchodoch a titulky v novinách, potrebuje pomoc dospelého, aby v rozhovore o prečítanom texte postupne samo našlo kľúč k jeho chápaniu. To je ten najkritickejší čas, keď svet kníh získava alebo stráca nových čitateľov. Ide o individuálnu záležitosť, škola v tomto dieťaťu veľmi nepomôže. Skôr naopak. Naďabiť na učiteľa, ktorý v dieťati nezadusí, ale naopak podnieti lásku k literatúre, je hádam ešte ťažšie, ako naďabiť na čítajúceho pubertiaka.

Bezprizorná neter... Rozprávať sa o knihách s láskou a zaujatím to je cesta, ako podnietiť záujem o knihy nielen u vlastných malých detí ale aj u starších mládežníkov, či u dospelých. Je náročná cesta, ale z osobnej skúsenosti môžem povedať, že to stojí za tú námahu. Takže ak sa vám zdá, že v celom vašom zadubenom okolí ste jediný vášnivý čitateľ, skúste sa prestať samožersky obdivovať a poriadne sa poobzerajte. Niekde blízko pri vás sa určite potuluje bezprizorná neter, synovec, sused či kolegyňa. Je viac ako isté, že nebude stáť o žiadne povýšenecké poučovanie, je však celkom možné, že uvíta, rovnako ako vy, spriaznenú dušu a partnera na zaujatý rozhovor o knihách a ich obsahu. Dajte si nového čitateľa ako darček k sviatku – k Marcu - mesiacu knihy.

TEXT: ELENA AKÁCSOVÁ, šéfredaktorka multimediálneho portálu www.station.sk FOTO: SLÁVKA STANKOVIČOVÁ

nb57b.indd 25

22.2.2006 12:36:06


57

26 POULIČNÉ BLUES PETER

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Rozhovor s Ing. Jaroslavom Marušinom, náčelníkom Mestskej polície Poprad  Ako dlho funguje Mestská polícia v Poprade ? - Funguje od roku 1991.  Koľko policajtov zamestnávate? - 43.  Aké sú podmienky prijatia do vašich radov? - Vek 21 rokov, bezúhonnosť, zdravotná spôsobilosť, maturitné vysvedčenie.  Koľko žien u vás pracuje? - Dve pochôdzkárky.  Koľko psovodov máte? - Nepoužívame túto možnosť.  Vlastníte zbraň? - Áno. Ale bežne sa nepoužíva.  Spolupracujete so štátnou políciou? - Áno, samozrejme. S úsekom dopravy Policajného zboru a s obvodným oddelením mávame spoločné hliadky.  Aký najzávažnejší trestný čin ste riešili? - Boli to prvotné úkony v súvislosti s vraždami. Mestská polícia je často prvá pri týchto skutkoch.  Aký kuriózny priestupok ste riešili ? - Keď jedna osoba ukradla cumlík za 16 korún.

astupujem do dodávky, ktorá už niekoľko týždňov každý večer odváža do stanov v bratislavskej Vrakuni ľudí, čo nemajú kde spať. Mobilný streetwork prevádzkuje OZ Proti prúdu v spolupráci s organizáciou Človek v ohrození, ministerstvom vnútra a niekoľkými sponzormi. Vďaka rozhrkanej dodávke sa do teplých stanov dostanú aj tí bezdomovci, ktorí by ich nenašli, alebo by tam pre svoj stav - zdravotný či iný - sami neboli schopní zájsť.

N

 Pomáhate aj bezdomovcom na ulici? - Naša práca je aj o tom.  Ste spokojný so svojím platom ? - Áno, som spokojný.  Čítate Nota bene? - Nie, zatiaľ som nemal možnosť.  Ďakujem za rozhovor. - Nemáš za čo. PETER, POPRAD

KOLOMAN

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Milí čitatelia! Volám sa Koloman, mám 62 rokov a som Róm. Toho času som sa dostal do stavu bez prístrešia, nie mojou vinou. Žil som sedem mesiacov v prírode, v parku na lavičke. Momentálne som v nocľahárni, kde ráno o 9.00 hod. musím opustiť priestory ubytovne a o 17.00 hod. sa môžem vrátiť. Je to zlý pocit, ale je to o niečo lepšie. Aj keď som ťažko zdravotne postihnutý už desať rokov, neberú na mňa žiadny ohľad napriek tomu, že mám od lekára odporúčanie ostávať celé dni v ubytovni. Neostáva mi nič iné ako predávať Nota bene, aby som trávil čas na uliciach a nie v hostincoch. Predaj časopisu beriem ako zamestnanie a vôbec sa nehanbím pri stretnutiach s mojimi známymi.

ZAPOJTE SA! Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší? Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Najviac sa vám jednoznačne páčilo Ferove Pre a Proti, poslali ste mu 34 hlasov. Jozef a jeho Dobrý nápad dostal 18 hlasov a Peter za báseň Verím a Rozhovor so Zbyňom Džadoňom 11. Vôňa Vianoc od Jána získala hlasov 7, ale zároveň bola označená za najvtipnejší príspevok celého čísla. Ďakujem za pochopenie bezdomovcov a tých, čo predávajú Nota bene. KOLOMAN, POPRAD

JULO

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Stroskotanci Pán K. v tom čase nebol ani prezidentom, ani ministrom. Bol obyčajný PP (politik - podnikateľ). Takmer denne som ho stretával na Michalskej, kde som vo všetkej počestnosti ponúkal Nota bene.

Stanové mestečko zachránilo životy

Utečenci

Samozrejme, je možné polemizovať o opodstatnenosti takejto služby. Aj o opodstatnenosti krízového ubytovania v stanoch. Akí ľudia si to všetko zaslúžia? A prečo by sme im to mali dávať? Prespávajú tam napríklad trosky, ktoré večer pozbierate zo zeme hlavnej železničnej stanice, naložíte ich do auta, za čo vám vulgárne vynadajú, vyložíte v stanovom mestečku, kde sa vyštia rovno na cestu, odpotácajú do jedálne, a potom do vojenskej postele v stane, aby do rána prežili v teple a ďalej mohli zapíjať bezútešnú realitu najlacnejším alkoholom. Ale aj žena s pätnásťročným synom, ktorá prišla o bývanie na ubytovni, týždeň všelijako

nb57b.indd 26

22.2.2006 12:36:24


57

POULIČNÉ BLUES 27 Keď prvýkrát zalovil vo vreckách so sympatickým gestom, že nemá pri sebe peniaze a že si časopis kúpi zajtra, veril som mu. Veril som mu i po druhý či po tretí raz. Keď toto divadielko hral už piaty či šiestykrát, prestal som mu veriť. Ba čo viac, len čo sa blížil ku mne, začal som sa dívať iným smerom, lebo mi bolo trápne. Ale on mal z toho šport. Vždy mával rukami, krčil ramenami a žoviálne sa na mňa usmieval. A miestami aj troška povýšene. Taký bol pán K. Problémy a chudoba bezdomovcov mu boli ukradnuté. Keď sa pán K. stal ministrom, povedal som si - no nazdar! A mal som asi pravdu, lebo kopa chudobných, chudobnejších, hlavne dôchodcov mu doposiaľ nevie prísť na meno. I keď po pravde, on má na to iný názor a dodnes sa považuje za spasiteľa Slovákov. No a potom odišiel. Odišiel, alebo musel odísť? Kto by sa v tom vyznal? Chudobní, chudobnejší a hlavne dôchodcovia si vydýchli a nebyť jedného bum - bác tresku, alebo to bolo zlučovanie strán, už si presne nepamätám, pomaly by sme aj zabudli. Lenže voľby klopú na dvere. Čo klopú, oni priam búšia. A tak sa treba zviditeľňovať. I za cenu ošúchaných šiat, špinavých rúk a neprespatej noci. Len ma troška nahnevalo, že pri tom zviditeľňovaní používal pán K. môj kostým a môj džob. Lebo ja som bezdomovec, ja som predajca Nota bene.

prestála na ulici a keď sa zriadili stany, bola v nich medzi prvými - potrebuje sa v noci vyspať, pretože cez deň brigáduje. Niektorí mali v živote smolu, iní spadli na dno vlastným pričinením. Ale ťažký alkoholik - bezdomovec je podľa mňa niečo ako sociálna choroba. Ten človek nevie, ako žiť, ako sa z toho dostať. Hádam mu môžeme poskytnúť nočné krízové ubytovanie, aby nezamrzol. Posádku dodávky tvorí sociálny pracovník - šofér, študentka sociálnej práce a predajca Nota bene. A vraj aj tucty vší a bĺch. Napriek pravidelnej dezinfekcii sa tomu nedá zabrániť. Odvezieme sa na železničnú stanicu. Hocikde porozhadzovaní tam na podlahe skúšajú spať muži. Posádka streetworkového vozidla každého z nich zobudí a opýta sa ho, či ho môže odviezť do postele v stane. Ak áno, tak mu chalani pomôžu vstať a naložia ho do auta. Aj ak je človek spitý na mol, deje sa to všetko neskutočne slušným spôsobom. Práca s ľuďmi, ktorým na ničom nezáleží a za rok sa nepohnú ani o milimeter dopredu, je šialene demotivujúca. Zachovať si úctivé správanie voči opitému človeku, váľajúcemu sa na chodníku, by som asi nedokázala. Určite by som mu tónom hlasu dala pocítiť, že je looser, ktorý svojím správaním ubližuje svojim blízkym. „My to berieme ako pracovnú náplň,“ hovoria sociálni pracovníci. „Tá slušnosť k tomu patrí.“ Opýtala som sa dobrovoľníčky, ako by sa k takýmto mužom správala „v civile“. „Asi vôbec nijako,“

nb57b.indd 27

On je iba šašo, ktorý sa hrá na mňa. A so samoľúbosťou jemu vlastnou vyhlasuje, že ma hral veľmi úspešne. Veď posúďte sami: Za jednu noc dostal tri ponuky zamestnania. Milý pane, na bezdomovca ste sa hrali v Česku. Možno, že tam vám tie zamestnania ponúkli. Ale tu, na Slovensku, tu, kde vy ste ministrovali? Prosím vás! Na Slovensku od vám podobných PP určite nič nedostanete. Ani to Nota bene si od vás nekúpia. Tu iba každý máva rukami, krčí ramenami a žoviálne sa na vás usmieva. Takže, pán K., umyte si ruky, oblečte sa do gala, uviažte si kravatu a nešaškujte. A keby tak náhodou ste sa zase chceli zahrať na bezdomovca, tak na Slovensku. Na Slovensku, pán K., a spoznáte, od čoho muchy kapú. JULO, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

Nie je hotel ako hotel, pretože tento náš bezďácky sa od tých klasických líši vo všetkom, na čo si len spomeniete. Márne by ste hľadali zbytočnosti ako perličkový kúpeľ, recepciu alebo prezidentský apartmán. Jediný luxus, ktorý vám môže náš hotel ponúknuť, je vždy čerstvý vzduch

a keď je v noci jasná obloha, tak aj perfektný výhľad na hviezdnu oblohu. Hotel Nebo sa rozdeľuje na tri cenové kategórie. Prvou sú lavičky v parku. Super tvrdé a hrboľaté dosky vás po jednej noci budú tlačiť na chrbte ešte ďalší týždeň, takže to máte aj s masážou, a dokonca bezplatne. Jediným problémom pri spaní na lavičke je nepriazeň počasia. Druhou kategóriou sú betónové rúry, ktoré, keďže sú vlastne valcovitého tvaru, ponúkajú trošku viac pohodlia ako lavičky. Príjemne chladia, hlavne v jesennom a zimnom období, a sú vyhľadávaným masážnym prístrojom. Je vám v nich taká zima, že nadskakujete desať centimetrov, niekedy aj viac. Inak nemajú žiadne výhody. Poslednou a najluxusnejšou kategóriou je akákoľvek autobusová či vlaková stanica. Veľká budova, veľmi pohodlné lavičky, teplo, automat na kávu a k tomu ešte aj WC. No úžasné. Tu sa ako masáž využíva stará metóda – „výprask od železničnej polície“ alebo od olašských Cigánov, ktorých ste práve prichytili, ako vás okrádajú. Takýto komfort nenájdete v žiadnom hoteli na svete. Informácie a rezervácia lôžok sa dá vybaviť u každého bezďáka, ktorý vás práve teraz otravuje. Želáme príjemné nespanie a veľa nepríjemných zážitkov... JOZEF, GORKÉHO ULICA – PASÁŽ, BRATISLAVA

odpovedala. „Nemusela by som s nimi komunikovať.“ S posádkou dodávky sa blížime k stanom. Od prvého večera sa M.A.S.H. rozrástol viac ako trojnásobne. Dnes sa tu môže vyspať 160 ľudí. Postupne prichádzajú a celý svoj majetok si nesú v igelitových taškách. Ten, kto si myslí, že stanové mestečko je miestom

nadávajúcich ožranov, mal by sa tam ísť pozrieť. Prevažná väčšina nocľažníkov sú nešťastní ľudia, s ktorými sa život kruto zahral. Alebo ktorí jednoducho nechcú žiť ako my. „Utečenci z majoritnej spoločnosti,“ trefne ich nazvala sociálna pracovníčka. „A niektorí aj vyhnanci.“ TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Hotel Nebo

22.2.2006 12:36:41


57

28 PRÍBEH

Žena, ktorá nezažila svetlé chvíle

Mama denka má štyridsaťdva a sedem detí. S Jožom Bystrianskym. S mužom, s ktorým sa rozviedla až v deväťdesiatom siedmom. Pritom už od svadobného dňa, v máji osemdesiatpäť, netúžila po inom, ako sa zbaviť manžela, ktorého jej nanútili.

Z

Zdenka je presvedčená, že sa narodila v zlom čase, na zlom mieste: „O jedenásť rokov starší, malý, chudý. Bil ma od začiatku, aj zo svadby som chcela ujsť. Nebol mi oporou, každý mu bol prednejší. Stačilo, aby mu ktosi hocičo o mne natáral, už aj utekal domov robiť so mnou poriadky. Facky, kopance, oplzlé nadávky. V noci som utiekla do hory, nie raz, dva ani tri. Bože, koľkokrát. Mamka ma vždy poslala späť, vydatej žene sa predsa patrí byť pri mužovi.“

nb57b.indd 28

zúfalstve z pokafraného života. Len jej stále nejde do hlavy, prečo ju nerozviedli vtedy, keď neboli deti. „Pomohli by mne, mužovi a vlastne aj im,“ ukáže na kŕdeľ neposedných potomkov. A nedá si servítku na ústa: „Neprišli by na svet a možno by tak bolo i lepšie. Netrápili by ste sa, no nie?“ chladne pozrie na prostrednú Ľudmilu, najväčšiu rapotačku v dome. Tá nechápe a diplomaticky zmení tému na kone, ktoré zbožňuje a chodí sa k jednému gazdovi o ne starať.

Pri mame „Najstarší chodia do Lučenca. Zdenka na obchodnú akadémiu a zo Zdena bude

Prvú žiadosť o rozvod podala, kým bol ešte čas. Neboli deti, sudkyňa nemusela na nikoho brať ohľad. „A vidíte, nerozviedli nás.“ Ľudia z lazov ešte aj dnes silnejšie dbajú na tradičný model rodiny, o rozvode radšej ani šuškať netreba. Nepatrí sa to a basta! Zdena pochádza z Chlipniačok, zabudnutej osady blízko Lomu nad Rimavicou, po sobáši však s mužom začali život v Utekáči. V sklárskej fabrike našli robotu obaja. „Aj keď som ho neľúbila a ani on mňa, mohli sme spolu žiť. Lenže, to by nesmel piť a veriť každému, len mne nie.“

Fúra Prišli deti. Rad za radom. Zdenko (16), Zdenka (15), Jojo (14), Ľudmila (13), Emília (11) a pred desiatimi rokmi napokon rozkošné dvojičky. Danka a Janka. Pôrody ju nezničili, zožieral ju večný strach, či sa jej aj dnes večer ujde päsťou, či zas treba ratovať všetky deti... Zdenka nechce rozprávať o svojom

22.2.2006 12:36:55


57

PRÍBEH 29 Zdenka nevie, kedy sa naposledy schuti zasmiala, nevie, čo je to tešiť sa. „Je to len o prežívaní. Aby po dnešku prišiel zajtrajšok. Nech nehladujeme a v tejto zime nezmrzneme.“

automechanik. Vlak im ide o pol šiestej, v týchto mrazoch im niet čo závidieť. Len keby Zdena nosila čiapku na hlave! Nedá ju na seba ani za svet,“ prekvapí starostlivosťou mama Zdenka. Päť zvyšných detí chodí do utekáčskej ’základky‘. Nijaké absencie, chodenie poza školu. „Musia byť slušní, to im hovorím.“ Z debaty o vysvedčení sa v záplave dvojok, trojok, sem-tam štvoriek tíško ozve jedenásťročná Milka: „Čisté jednotky!“, pochváli sa pehavé dievčatko a cudne sklopí zrak. Nestojí o veľkú pochvalu, nevie čo to je, ale aj tak by mamu nevymenila za nič na svete. Ani jedno z juniorov Bystrianskych sa nechce od mamy ani pohnúť. „Hovorila som im, choďte na internát, bude vám tam lepšie. Kdeže! Radšej dochádzajú. Čo ja viem, či nebudú dajakí divní?“ prostoducho sa zamyslí Zdena, tvrdiac, že jej predsa bolo vždy lepšie na internáte ako doma.

Menu „A keby ich tu bolo menej, menej by som sa narobila.“ Večné upratovanie a ustieľanie postelí, dvakrát za deň pranie. Nijaká práčka. Zdenka viac ako zázračným mašinám verí vlastným rukám. Odkedy majú všetky deti korunové obedy v škole, prestala každý deň vyvárať. „Stačí obdeň polievka. Šošovicová, hrachová, zemiaková. A najlepšie aj s trochou údeniny - párky, alebo diétna saláma. A zajedať chlebom. Mäso? Fíha, tak to sme už aspoň rok nevarili. Drahé je. A naješ sa

Všetky deti sú trochu chudšie, nižšie, ale zdravé. Danka s Jankou na otázku, či ľúbia mamu, okamžite prikyvujú a kúzelne sa chichocú. aj z džemového chleba, nie?“ prostoducho opisuje jedálniček Zdenka Bystrianska a pri počítaní peňazí sa pozastaví. „Na mesiac dostane takmer dvanásťapol tisíc. Prídavky, sociálne dávky, výplata za aktivačné práce. A ušetrím, čoby nie? Za byt zaplatím dvetisícosemsto a štyristo vyjde elektrina. Veď koľkí sa majú chudobnejšie! Ja sa nesťažujem, koľko je, toľko je,“ povie, ale napokon z nej predsa len vylezie, že ušetriť by sa dalo ešte viac.

Sťahovačka Z trojizbového sociálneho bytu, kde treba kúriť v peci, by radšej odišla do jednoizbového. „Bývalé internáty sklárskej fabriky. Za osemapoltisíc si odkúpim izbu s kuchynkou a platím len za teplo z radiátora. Tam sa chceme dostať, musím to vybaviť,“ nahlas špekuluje a na otázku, kam do jednej izby naukladá osem postelí, nedbalo odvrkne: „Nejako sa tam pocpeme. Hlavne, že nebudem kúriť ja.“ Starostka Utekáča vie, že Zdenku treba na diaľku kontrolovať a usmerňovať. „Ona ľúbi deti, nedala by ich za nič na svete. Len nevie, ako sa to dáva najavo. Ako každá mama, bojí sa, keď ich večer nemá všetkých pri peci. Pomáhame jej, ako sa dá. Po rozvode bývala v trojizbovom byte v paneláku. Kvôli vysokému nájomnému chcela niečo iné. Dostala tento ’trojizbák‘ druhej kategórie. Pred štyrmi rokmi. A už by odtiaľ chcela znovu preč. Nedopustím Nijaké dlhy, nijaké záškoláctvo. Režim musí byť.

nb57b.indd 29

však nijakú garsónku. Na jar sa bude môcť nasťahovať o pár metrov ďalej, do bývalého kaštieľa. ’Dvojizbák‘ za niečo málo cez tisícku na mesiac. Byt treba nanovo zariadiť. Rozhegané postele a polorozpadnutú skriňu nemá zmysel vláčiť do čistého bytu. A hovorím jej, nech sa obzerá po nejakom kamarátovi. Spriaznenej duši. Druhovi. Deti jej vyrastú, odídu z domu a ona si zaslúži na staré kolená kúsok šťastia. Prežila týranie vlastným mužom, zvládla sama sedem detí, hospodári priam majstrovsky - nikomu nedlhuje ani halier. Ani v obchode, ani na úrade. A nepije, nefajčí. Stále jej budem držať palce, na reči o prípadnom umiestnení detí do domova som alergická. Mama je mama a jej deti sú krásne. Nech už prišli na svet z kadejakých príčin...“ uzavrie tému Zdenky starostka. LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA TÝŽDENNÍKA +7 DNÍ FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR TÝŽDENNÍKA +7 DNÍ Inzercia

WWW.DOMAINS.SK NOVINKA - registrácia domén .eu REGISTRÁCIA DOMÉN .sk .com .net .org .info .biz .cz PREVÁDZKA VAŠICH WEBSTRÁNOK

Infolinka 0910 96 96 01

22.2.2006 12:37:20


57

30 METROPOLA

Pa

aríž je mesto umenia, histórie, drahých šiat a parfumov, zábavy, reštaurácií a hektiky. Prechádzate sa uličkami a každú chvíľu narazíte na miesto či budovu známu z histórie, ledabolo pohodené v zhone bežného dňa. Ako kráčate popri malých obchodíkoch, postupne vám udiera do nosa vôňa pečiva, syra a mora, ktorá z nich preniká až na ulicu.

P

Toto obrovské mesto navštívia denne tisícky turistov, aby si prezreli múzeum v Louvri, Versailles a desiatky ďalších múzeí a pamiatok. Prípadne aby nakúpili u najdrahších krajčírov. Parížania sa tomu prispôsobili: všetko zrekonštruovali a z frekventovaných miest odišli.

Priestory Najviac sa mi páči parížska veľkorysosť v priestore a svetle. Úzke uličky sú tam oveľa širšie ako inde a všade, kde sa dá, sú obrovské okná do ulice - či je to byt, kancelária, reštaurácia alebo obchod. Louvre, to sú aj veľké, svetlé sály s presklenými stropmi a množstvom moderného technického vybavenia. Dokonalé spojenie histórie, umenia a najnovších technických vymožeností. Do všetkých obrovských priestorov však vedú uzulinké vchody, v domoch sú výťahy, v ktorých sa cítite ako v rakve, a neskutočne stiesnené schodiská. Kto chce bývať v širšom centre, musí počítať s tým, že za 500 eur mesačne dostane úzku izbičku o veľkosti 9 metrov štvorcových, v lepšom

ako tisíc

zamrzne až vtedy, keď zistíte, že trojdňový lístok na mestskú dopravu neplatí 72 hodín, ale 3 kalendárne dni. Keď si ho kúpite prvý deň krátko pred polnocou ako my, nebude to príjemný objav...

Na Montmartri

Jaro, Slávka a Tufo pri hokejovom zápase Slovensko – Rusko. prípade so spoločnou kúpeľňou a toaletou na chodbe. V tom horšom tam bude len spoločné WC a sprchovať sa chodíte do verejných spŕch. Francúzi sú veselí, priateľskí a veľmi slušní. Len pozeráte, ako vás zdraví vodič autobusu aj ľudia na ulici a ako sa s vami všetci rozprávajú s úsmevom. Váš úsmev

nb57b.indd 30

sklamaní. Paríž v podstate nanovo vybudovali koncom 19. storočia, takže ulice vyzerajú jedna ako druhá.

Paríž podľa Slávky a Jara Jaro a Slávka bývajú v Paríži už 7 rokov. Jaro hovorí, že sem prišiel „len tak zo srandy“ hneď

„...potom pôjdete hore ulicou a ocitnete sa v najkrajšej časti Paríža,“ usmievala sa stará dáma, ktorá sa nám prihovorila, keď sme niečo hľadali na mape. Montmartre. Nepredstavujte si ho ako z romantických kníh či muzikálu Moulin Rouge. Je úplne iný. Ale má svojské čaro. Kaviarne, reštaurácie, pekárne, obchodíky so suvenírmi a pouliční kresliči portrétov a Paríža predávajúci svoje dielka na námestí. Ak ste milovník umenia, histórie, starožitností alebo dobrého jedla, v Paríži si prídete na svoje. Ak sa radi len tak prechádzate po meste, možno budete

22.2.2006 12:37:42


57

METROPOLA 31

ríž vôní

po strednej. Vyštudoval právo a teraz pracuje pre spoločnosť sprostredkúvajúcu kontakty firiem z Francúzska s firmami z východnej Európy. Slávka robí v jednom z veľkých módnych domov. S jedným Talianom a tromi Francúzmi bývajú vo veľkom byte na bulvári Voltaire v druhom parížskom obvode. „Nikto tu nevstáva skôr ako o ôsmej,“ opisuje Jaro životný štýl Francúzov. „Do práce sa väčšinou chodí na pol desiatu, niektorí začínajú ešte neskôr. Ale ak skončíš skôr ako o siedmej večer, si flákač. Moji kamaráti advokáti majú celý deň pojednávania a stretnutia a v kancelárii začínajú pracovať po siedmej večer. To píšu podania a pripravujú sa na pojednávania. Domov odchádzajú až okolo polnoci.“ Jaro so Slávkou sa takémuto životnému štýlu tiež prispôsobili. Do siedmej - ôsmej večer pracujú, a potom chodia do tanečnej

Muzikant v metre. Títo šoumeni to vedia roztočiť.

nb57b.indd 31

Ďakujeme spoločnosti SkyEurope Airlines za poskytnutie letenky. školy, do baru, na návštevu ku kamarátom alebo ich pozvú k sebe a niečo navaria. Napríklad slimáky. K tomu sa podáva biele a červené víno - aké kto má rád - pivo a na záver syry. Najobľúbenejšie sú tie „plesnivé“ a „smradľavé“. Mňam. „Francúzi nikdy nejedia syr priamo z chladničky. Dopredu ho vyberú, aby zmäkol a mal akurátnu chuť. Okrúhly syr nekrájajú na plátky, ale vždy na trojuholníky. A bili by ťa po rukách, keby si rôzne syry krájala tým istým nožom. To sa podľa nich pomiešajú baktérie. Raz som si odkrojil zo syra, ktorý dlhšie stál pri izbovej teplote. Mal naozaj lahodnú chuť. Až keď som dojedol, všimol som si, že v zbytku syra sa hmýria červíky...“ usmieva sa Jaro. Ďalší večer prišla na návštevu Slovenka Maja, ktorá tu študuje psychológiu a robí nočné v ústave pre mentálne postihnutých, s priateľom Rodolfom. Debatovali sme o Francúzsku a popíjali červené. Po nejakom čase som mala pocit, akoby som v ústach prežúvala dosku. Bolo veľmi výrazné. „Cudzincov tu nemajú veľmi radi,“ zhodujú sa všetci Slováci. „Najlepšie vychádzajú s Talianmi a Španielmi, a kým nepríde na politiku, tak aj s Američanmi. Neznášajú Nemcov a Angličanov. Môžete tu žiť aj dlhší čas, ale nepustia vás k sebe celkom blízko. Akoby nemali pochopenie pre iné kultúry. Na druhej strane, v každodennom kontakte sú milí a priateľskí.“ Opýtala som sa Rodolfa, čo si myslí o Slovensku. „Prírodu máte krásnu. Ale nepáči sa mi vaša servilná proamerická politika a to, že nie ste laický štát. Uzatvárate zmluvy medzi cirkvou a štátom. Viac mi vyhovuje Francúzsko, kde sú tieto dve veci oddelené.“ Paríž je vraj najkrajší na jar a v lete. Vtedy chodí partia Slovákov na pikniky k Seine, do parku Monseau alebo do Luxemburských

Antikvariát Shakespeare. Má tri poschodia so stovkami anglických kníh. záhrad. To je pekné miesto uprostred mesta, kam sa ľudia z okolitých firiem zvyknú prísť naobedovať. Po ceste si niečo kúpite, v parku si sadnete na lavičku alebo plastovú stoličku (dajú sa presúvať podľa potreby) a na chvíľu vyhodíte z hlavy všetok pracovný zhon. „Po Francúzsku cestujeme málo,“ rozpráva Slávka. „Samozrejme, poznáme okolie Paríža a Saint Tropez pri mori, ale doprava je veľmi drahá a lístky na vlak si treba rezervovať aj mesiac dopredu.“ Jaro a Slávka sa zoznámili na džezovom koncerte v Českom centre na Rue Bonaparte. Tam chodievajú často, lebo sa tam stále niečo deje. Slávka s Majou majú radi kaviareň Flora na Saint – Germain. Kávu v nej zvykli popíjať napríklad Sartre či Camus. „Máme aj obľúbenú reštauráciu,“ hovorí Jaro. „Volá sa La Fourmiailée a je kúsok od katedrály Notre Dame. Pozval som tam Slávku na jej narodeniny. Bolo to šialene drahé – večera pre dvoch stála 120 eur, a to sme pili víno len z džbánku – ale skvelé. V takej reštaurácii vždy objavíte nové, neuveriteľné chute, aké dokážu vymyslieť len Francúzi.“ TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

V École de Maré, jednej z najlepších tanečných škôl v Paríži. Slávka a Jaro sem chodia na tango.

22.2.2006 12:38:21


57

32 AHA JU! autizmom či výraznými prejavmi hyperaktivity. Zaujímavé je, že sedemdesiat percent žiakov sú chlapci. „Vzdelávací model pripravujeme tak, aby každé dieťa pracovalo v skupine, na ktorú má, aby nepociťovalo tlak, že sa musí veľmi ponáhľať, alebo musí na niekoho čakať. V rámci vyrovnaných skupín žiaci postupujú lepšie a efektívnejšie.“ Vyžaduje sa samostatnosť, kritické myslenie, nič sa nedáva deťom hotové. Samé musia riešiť, hádať, alebo ponúknuť problémovú úlohu. Od založenia projektu ubehlo dvanásť rokov a škola má prvých maturantov.

Zbytočné „y“ Jolana, známa aj kontroverznými názormi na zbytočnosť ypsilonu v slovenskej gramatike, nemučí prváčikov písaným písmom. „V šiestich rokoch nie je ich zručnosť taká jemná. Je zbytočné trápiť ich obkresľovaním náročných volánikov, oblúčikov a nácvikom písaných písmen,

Riaditeľka, ktorej prváci tykajú

V šiestich génius ačala združovať drobcov, ktorí ako trojroční poznajú písmenká, v štyroch vedia počítať a v piatich zostroja malý elektrický obvod. Aj keď sa vďaka nej malí Edisoni v školských laviciach nenudia, dodnes bojuje s neprajníkmi. Riaditeľka Školy pre mimoriadne nadané deti v Bratislave Jolana Laznibatová.

Z

Po skončení vysokej školy dostala spolu s kolegami vo výskumnom ústave za úlohu skúmať šikovné, bystré a vyznamenané deti, ktoré nepodávajú také výkony, ako by mali. Hľadali príčiny, robili analýzy školského a domáceho prostredia, skúmali matematicky, jazykovo, športovo a umelecky nadané deti. Nakoniec o nadaní vydali knihu a Jolana prešla plynulo od problematiky matematikov do oblasti intelektového nadania. „Začala som skúmať, aké sú deti, ktoré sa bez veľkej námahy učia rýchlo, skôr a lepšie ako ostatní. A keďže začali za nami chodiť ich rodičia, ktorí nevedeli, ako ich ďalej vzdelávať, založili sme Spoločnosť pre nadané deti. Rodičia sa pýtali, kde je škola pre ich ratolesti,

nb57b.indd 32

ktoré majú v šiestich rokoch vedomosti tretiakov a v prvej triede sa nudia. Tak som napísala projekt starostlivosti o nadané deti. Na ministerstve školstva ho odsúhlasili. Od roku 1993 sa venujem vzdelávaniu nadaných detí, najprv ako autorka a koordinátorka projektu, neskôr aj ako riaditeľka školy pre nadané deti.“

Malí mudrci Jolana Laznibatová založila najprv prvý stupeň základnej školy. Neskôr prirodzene pribudol druhý a dnes narástol na osemročné gymnázium. Na Slovensku sa k jej projektu pripojilo dvadsaťpäť škôl. „Náš princíp vzdelávania nie je učiť a naučiť čo najviac. Dbáme na emocionálne, osobnostné a sociálne špecifiká nadaných detí, pretože sú často zraniteľnejšie, citlivejšie a menej prispôsobivé než ostatné. Už v detskom veku sú to výrazné osobnosti, čo sa premieta do ich reakcií. V bežnej škole môžu byť problémové. Preto má náš model starostlivosti o nadané deti päťdesiat percent vzdelávania – pedagogického pôsobenia - a päťdesiat percent psychologických výchovných prístupov.“ Na škole pre nadané deti nájdete aj malých mudrcov s poruchami učenia,

keď k nám väčšina detí prichádza s tým, že vedia písať veľké tlačené písmená. Paradoxom je, že bežná škola na to nenadväzuje, ale prejde na niečo iné, čo im nie je až také blízke. Aj vybrané slová sa deti učia príliš skoro. A delenie na podstatné a prídavné mená, to je čistá abstrakcia. Posunula by som ju do oveľa vyšších ročníkov. Slovenčinu by mali mať všetci radi. Ak nemajú, tak je to preto, lebo má ťažkú gramatiku. Deti sa ju musia učiť vo veľmi skorom veku. Potom nepochopia jednotlivé zákonitosti a robia veľké gramatické chyby. Keď som našim nadaným deťom dohovárala, aby sa poriadne naučili vybrané slová, opýtali sa, že načo. Že text si hodia do wordu a on im to opraví.“ To je logické, bystré myslenie novej generácie detí. Jolana sa o svoju autoritu nebojí. Rodinná, otvorená, priateľská a tolerantná atmosféra školy je toho dôkazom. „U nás deti často v niektorej oblasti predbehnú učiteľa. Preto od pedagógov žiadam, aby boli pre žiakov sprievodcami vo svete informácií a nie vševedúcimi autoritami, z ktorých treba mať strach.“ TEXT: GALINA LIŠHÁKOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA BÁJEČNEJ ŽENY FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

22.2.2006 12:38:57


57

RECENZIE 33 Inzercia

HUDBA

Arctic Monkeys - Whatever People Say I Am That’s What I’m Not

22 destinácii priamo z BRATISLAVY

od 340 Sk Jednosmerne, bez letiskových poplatkov. Tarifa je limitovaná počtom miest, platí pre vybrané destinácie.

skyeurope.com 02 4850 4850

Domino Recording / Wegart, 2006 www.dominorecordco.com/www.wegart.sk Už z prvého obrovského hitu I Bet You Look Good on the Dancefloor bolo jasné, že ide o predzvesť čohosi veľkolepého. Dnes je to potvrdené miliónmi fanúšikov. Noví britskí velikáni sa volajú Arctic Monkeys a kto ich ešte nepozná, má obrovské rezervy. Štvorica mladíkov z anglického mesta Sheffield sa sformovala v roku 2003 pod vedením speváka a gitaristu Alexa Turnera. Sú to mladí a svieži pankáčski samorasti nového milénia. Trinásťpiesňový (a trinásťhitový!) debutový album prináša hudobné nadšenie, nevyčerpateľné variácie gitarových sól a nápady kombinované s inšpiráciou od velikánov. Pesničky sú zapamätateľné a chytľavé, budete pri nich skákať, budete si ich dávať stále hlasnejšie. Tento album prekypuje energiou, je zábavný a odsýpa absolútne plynulo. Až na jednu pomalšiu záležitosť presne v strede (Riot Van) si pri jeho počúvaní rozhodne nevydýchnete. A ani nebudete chcieť, arktickým opiciam jednoducho podľahnete. Podobne ako 118 501 Angličanov, ktorí si album kúpili hneď v deň jeho vydania. Toto sú gitaroví revolucionári a ich debut musí mať každý, kto sleduje súčasnú hudbu. MATEJ LAUKO AUTOR JE HUDOBNÝ PUBLICISTA

KNIHY Jana Kantorová-Báliková:

Pondelok v galérii Vydavateľstvo BB art Málokedy je poézia konkrétna a viazaná na miesto. Jana KantorováBáliková vybrala z piatich vlastných zbierok básne z obdobia, keď bývala v bratislavskej Petržalke. Zažila obdobie výstavby panelákov, rodinný život v bytovke a všetky mestské inšpirácie dokázala prerozprávať vo veršoch. Hovorí k nám poetka, ktorá chodí autobusom, všíma si vlčie maky, chodí na Pasienky, stará sa o deti. Civilné, jednoduché, príjemné.

Aglaja Veteranyi:

Polica posledných vydýchnutí Vydavateľstvo Aspekt Aspekt si obľúbil túto švajčiarsku autorku rumunsko-maďarsko-rómskeho pôvodu. Najprv vydali Prečo sa dieťa varí v kaši,

nb57b.indd 33

nasleduje knižka s rovnako dychvyrážajúcim názvom: Každý mŕtvy prináša bohu svoje posledné vydýchnutie. V tomto vydýchnutí si môže boh prečítať život tohto človeka ako v knihe. Božia knižnica je polica plná posledných vydýchnutí. Výbuch fantázie zmenený na text.

Inzercia

Saša Neuman:

Reggae Vydavateľstvo Torst V edícii Světem lidové hudby a world music už vyšla Hudba stredovýchodnej Európy, Keltská hudba a Afro. Teraz predkladá hudobný publicista Saša Neuman príbeh Reggae. Na obálke je Bob Marley, no príbeh tohto hudobného žánru v sebe obsahuje množstvo ďalších mien a premien. Od koreňov jamajskej hudby cez podoby reggae v 20. storočí, až k začleneniu sa pod hlavičku hudby sveta v súčasnosti. Zvučné čítanie.

7gVi^haVkV q @do^V ȁǿ @dŀ^XZ q Banch`Ǿ ȅ ú^a^cV q 9dacǾ ȇ 7Vch`Ǿ 7nhig^XV q 7diidkV ȁ IgcVkV q ĻiZ[Ǿc^`dkV Ȅ

www.artforum.sk

22.2.2006 12:39:14


57

34 KRÍŽOVKA Po vylúštení krížovky budú traja z vás odmenení knihami z vydavateľstva Aspekt. Správne odpovede nám zasielajte do 20. dňa v mesiaci na inzercia@notabene.sk. Pripojte svoje celé meno a adresu, aby sme vám mohli zaslať výhru. Knihy z vydavateľstva Aspekt za vylúštenie krížovky z minulého čísla (Potom príďte zas kontrolu!) dostanú Lucia Berdisová, Prešov, Jaroslava Farkašová, Košice, Eva Bernaťáková, Trstená. Srdečne blahoželáme!

www.aspekt.sk

Autor: Ján Piaček

značka cigariet

hliník

4

lovkyňa perlorodiek

Pomôcky: KANIN HOHO NÉMA

rádium

orientálny trh

papuľa

NB

strana

jazero v Etiópii

vec oválneho tvaru

NB

vzácne drevo

zbraň černochov

Pomôcky: AKÚT, ENID JOMBO

emisná kontrola

národný spevák, básnik

kočovník

lebo (bás.)

MPZ lietadiel ČR

popevok

praním vyčisti iným spôsobom

súboj

výzva

1

montovaný dom oxid uhoľnatý

likérnik

nápoj z ryže

1000 kg

osobné zámeno obchodná akadémia

ruský súhlas čeľaď afr. stromov

značka sodíka

rénium

doktor (skr.)

rieka pri Omsku

osobné zámeno

tenisový úder

ženské meno

duša starých egypťanov

okresný výbor (skr.)

baňa na kameň

ruský ostrov

posúdenie rozrývaj zvratné zámeno

omotka

značka športových potrieb

NB

síra

grécke písmeno

kód Vatikánu

2

udieraj

zvýšený tón d

prúd rieky

druh prízvuku

H2O

NB

rieka v Angole

elektrónvolt (zn.)

žiara

osol, po nemecky

príbuzná

kráčate Slovenské národné múzeum

mesto v štáte Oklahoma

NB

tankový pluk (skr.)

Aónovia, po česky

pekná vec

smerom nadol predchodca rož. statku kovový prvok nemecká polícia

MPZ Kuvajtu vriedok na tvári

EČV Bratislavy

býk, po latinsky

usadenina

3

bulharský panovník

ktorí (bás.)

ad acta sopka v Taliansku

mravokárca

orgán čuchu

juhoamer. lama

mesto v Mauretánii

dáva do súladu

Irish Republican Army

nórsky kráľ

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z ôsmich distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Šéfredaktorka: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Ditribúcia:

Bratislava:

Košice: Banská Bystrica: Nitra: Prešov: Žilina: Levice: Piešťany: Nové Zámky: Poprad:

Podporili nás:

nb57b.indd 34

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Mgr. Jana Čavojská, 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Martin Opeta, zástupca riaditeľa OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, riaditeľka OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, Sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Renáta Chovanová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/613 22 01, helena.havrilova@zoznam.sk Slovenský Červený kríž, Zoltán Frasanelli, 048/415 36 85, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Daniel Závecký, 0903 965 216, risen@centrum.sk DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk. JPK – Ježiš pre každého, 0915 743 433, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Dušan Peter, dusan@jpk.sk UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Marcela Ocvirková, domum@kios.sk Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábrežie 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt, Ministerstvo kultúry SR 22.2.2006 12:39:38


MICHAL NOVOTNÝ, AUTOR JE FOTOREPORTÉR DENNÍKA LIDOVÉ NOVINY Škola pre slepých v libérijskej Monróvii. Zo série fotografií, ktorá získala na tomto ročníku súťaže World Press Photo 3. miesto v kategórii Každodenný život.

57

GALÉRIA 35

nb57b.indd 35

22.2.2006 12:39:56


nb57b.indd 36

22.2.2006 12:40:12


NOTA BENE 57