Page 1


32

Miroslav Masaryk Boli sme frajeri

Anika

Cilka bola skutočná, hmatateľná, prítomná a prístupná. A Anika bola neskutočná, éterická, vznášajúca sa v nedosiahnuteľných, nadoblačných výšinách absolútne dokonalej krásy. Hoci som poznal všetky baby v okolí, Anika mi unikala. Neviem, ako sa to mohlo stať, ale jednoducho som ju nestretol. Akoby dovtedy ani neexistovala a odrazu sa objavila. Ako zázrak. Možno som ju nestretol preto, lebo ešte nenastal okamih, keď mala vstúpiť do môjho života. Ten okamih zhodou náhod prišiel hneď na druhý deň po tom, čo Cilka začala chodiť s Ferom Kandlom. Vonku lialo ako z krhly a Anika sa skryla pod strieškou, ktorú sme mali nad vchodom do nášho domu. Ani neviem, prečo som akurát vtedy vyšiel von. Určite to bol osud. Tam som ju po prvý raz zazrel, ako stojí premoknu tá, trochu uzimená, s futrálom na husle pritisnutým k hrudi. Len čo ma zbadala, bez slova sa rozbehla do dažďa. V tej chvíli ma zasiahol guľový blesk lásky a prevrátil mi život naruby ako vrece od múky, ktoré treba vyprášiť. V okamihu som sa zaľúbil. V zlomku sekundy, keď na mňa pozrela prekvapeným, trochu vyľakaným pohľadom a zutekala,


Anika som vedel, že ju milujem a že všetky ostatné, vrátane Cilky, mi môžu byť ukradnuté. Stál som tam pod strieškou a v patetickom geste, ktoré ju malo zastaviť, s otvorenými ústami, čo ju mali privolať, som pozeral za jej postavou strácajúcou sa v hmlistom prívale letnej búrky. Keď prestalo pršať a slnko trocha osušilo kaluže, dofrčal Dodo a už odo dverí spustil: – Máš to uležané? – Čo? – pozrel som naňho neprítomným pohľadom. – Ideme, nie? – Kam? – Matička skákavá, – zalomil rukami. – On ešte furt trpí! Na tú meď predsa! – skríkol. – Akú meď? – Máš gumenú hlavu? Veď som ti povedal, že som objavil najmenej tisíc ton medi, ktorá je ničia a čaká, kedy si ju vezmeme. – No a čo? – Páni, to je tupec! – plesol sa po čele. – Nepovedal som ti, že Cilku ešte opáčime?! Necháme ju chvíľu Kandlovi a potom ju klofneme. A prisahám, že sa jej ani nedotknem. Celá bude tvoja. – Nemám záujem, – mávol som rukou. – Len sa nerob! Vidím, že po nej slintáš. – Neslintám! – odsekol som rázne. – Kde je tá meď? – Takže ideme! – zajasal Dodo. – Môžeme, – prikývol som, no pred sebou som videl Aniku miznúcu v daždi. Pred chátrajúcimi mestskými hradbami oproti futbalovému štadiónu bola dielňa, kde prevíjali elektromotory. Na veľký dvor za dielňou robotníci vyhadzovali tie, čo sa opraviť nedali, alebo čo z nich po oprave zostalo. Bolo toho toľko, že dvor, z bočných strán ohradený vysokými múrmi susedných domov, bol celkom zaprataný a dostať sa doň dalo len zozadu, cez plot zo

33


66

Miroslav Masaryk Boli sme frajeri Tančibok a Päťkilový zo mňa všetko vymlátil. Urobil zo mňa zločinca a zatvoril ma do cely pre odsúdených na smrť. Potom prišiel aj s prokurátorom Noskom, ktorý sa radoval, že ma predsa dostal. Na hák na strope zavesili povraz so slučkou, prokurátor s Päťkilovým ma chytili a slučku mi s neprestajným rehotom navliekli na krk. Potom ma postavili na stoličku, napli povraz, a len čo Päťkilový kopol do stoličky, odletela mi spod nôh. V tom okamihu som sa zobudil. Bol som taký spotený a vydesený, že mi hodnú chvíľu trvalo, kým mi došlo, že to bol len sen. Mama doma nebola. Napil som sa vody a vyšiel som von k lavičke v parčíku pred domom. Eliška sedela na schodíku Boledovičkinho obchodu, kolená, cez ktoré mala pretiahnutú sukňu, si opierala o bradu a trochu zádumčivo pozerala na chalanov a baby, ako idú na korzo. Začal som rozmýšľať o sebe, a keď som si premietol všetko, čo som postváral, vyšlo mi z toho, že vlastne som zločinec a práve som za sebou pribuchol posledné dvere, ktorými som sa ešte mohol vrátiť medzi slušných ľudí. To, že ma vypočúvali, je zapísané v policajných dokumentoch a povlečie sa so mnou celý život. Všade, kam prídem, sa to dozvedia, nikto sa so mnou nebude baviť, nikto mi nebude dôverovať, nikde ma nebudú chcieť a vždy keď sa niekde niečo zomelie, poliši dobehnú za mnou a to, čo som zažil dnes, budem zažívať každú chvíľu. Čím viac som o tom rozmýšľal, tým väčšmi som upadal do beznádejnejšieho zúfalstva. Nič nemôžem vrátiť späť, všetko som premárnil a čas, keď sa tomu dalo vyhnúť, je preč. Vtedy som sa zahľadel na Elišku a začal som jej závidieť tú nevyvinutosť, pre ktorú som na ňu pozeral tak zvysoka. Teraz som jej závidel, lebo som vedel, že kým som i ja bol nevyvinutý, tak som iba pozeral na tých, čo vyvinutí boli. Bolo to vtedy, keď som si mohol povedať, že mám ešte čas. Čas na vyvinuté baby, čas na meď a čas aj na Päťkilového a Tančiboka.


67 Edo

Doda som stretol na druhý deň podvečer. Bol namosúrený a zanovito zaťatý. – Tí bastardi! – precedil cez zuby a ukazovákom aj prostredníkom sa opatrne dotkol veľkého monokla pod okom. – Povedal si voľačo? – Ani slovo. – Človeče, ten skrčok má rany ako buchar. – Pozri sa na mňa! – ukázal som na nos. – Len počkaj, ty potrat nedonosený! – pohrozil Dodo smerom k policajnej budove a obrátil sa ku mne: – Vraj si im všetko vyklopil. – Finta na sprostých. – Sú to bastardi, ale nič nevedia, aj keď som si myslel, že ťa zlomili, a zatĺkal som len tak naslepo. Ale si ma prekvapil, lebo keď ma pustili, hneď mi došlo, že si ich obabral. Dodo na mňa uznanlivo pozrel. To ma potešilo, ale aj nepotešilo, lebo si Dodo nemal myslieť, že som taký posero, aby som sa zľakol a všetko vyklopil ako malý chlapec. Musel som si však priznať, že veľa nechýbalo, a už som sa vôbec nemal prečo nadúvať. – Kedy ťa zbalili? – zaháňal som svoje myšlienky.


106

Miroslav Masaryk Boli sme frajeri rozprával normálne a svojim spôsobom nás mal rád. No zahnali sme ho a zasa sa vrátil do svojho šibnutého sveta. Keď tá žena stále dokola opakovala, že to jeho pobehovanie vyzeralo, akoby sa s niekým bil, napadlo mi, že Rudko v tom svojom svete naozaj mal neviditeľných nepriateľov, ktorí mu ubližovali. Sám ich nevedel zlikvidovať a zahnať, aby od neho navždy odišli. Keď sme sa však s ním tie dva dni kamarátili, odrazu sme na nich boli traja a jednoducho si na nás netrúfli. Stratili sa ako aprílový sneh a Rudko sa nemal koho báť, nemal sa s kým biť, ani pred kým utekať, skrývať sa a začínal byť normálny. No len čo sme ho od seba odohnali, tajomní nepriatelia to ihneď zistili a vrhli sa naňho s takou zúrivosťou, že nech bol chudák akokoľvek statočný a bil sa ako lev, nebol schopný ich zahnať. Oni zahnali jeho. A to bola naša vina. Rudka vystreli v márnici. Tam sme sa s Dodom, skôr než zatvorili rakvu, prišli s ním rozlúčiť. Ležal v tých istých nohaviciach a košeli, v ktorých ho zrazilo auto, len ich ktosi vyprášil a možno aj vykefoval. Tenisku asi nenašli, lebo mu vyzuli aj druhú a nohy prikryli plachtou. Z tváre mu zmizlo všetko pozemské. Zostal len pokojný výraz človeka, ktorý už nič nevedel, nevidel, nepočul a netrpel. Zazdalo sa mi, že tie nehybné črty tváre s hlboko vpadnutými očami a vystúpeným chudým nosom akoby sa takmer nebadateľne usmievali. Nad tým, že už majú, chvalabohu, všetko za sebou. Dodo pristúpil k Rudkovi, z vrecka vytiahol balíček doublemintiek a zastrčil mu ich za ruky zopnuté na hrudi. Vtedy mi vyhŕkli slzy a rozplakal som sa.


107 Renáta

– Už ich zbalili. Hneď mi bolo jasné, koho. – Koľkých? – Vedúceho a jedného roboša, – povedal Dodo. – Prokurátor Nosko ich obvinil, že sú protištátne živly, ktoré zneužili svoj robotnícky pôvod. Okrem toho, že sa neoprávnene obohacovali, spriahli sa vraj pritom s nepriateľskými zahraničnými silami, čím naplnili skutkovú podstatu trestného činu vlastizrazdy. – To odkiaľ vieš? – Suseda upratuje na súde, tá to hovorila. Vraj na nich Nosko reval ako tur. – Z toho sa len tak nevyvlečú. Ten blázon im určite navrhne trest smrti, – povedal som. – Trest smrti sa za také voloviny nedáva. – Aj tak ho navrhne, veď ho poznám, – spomenul som si na svoj zážitok s ním. – A neviem, neviem, ako sa z toho vykrútia. – Jedine, že by sa posrali, – uškrnul sa Dodo. – Ešteže som ti to povedal, inak by im v živote nezaplo, ako sa z toho dostať, – odvrkol som so smiechom.. – Čo sa smeješ?! Veď ich zašili! – Keď zašili ich, nezašijú už nás a môžeme zasa začať chodiť na meď.


137 Anika

Na druhý deň ráno som šiel k Weismanovi. Chcel som z neho ešte niečo vypáčiť o otcovi, mame a ich partii, ale Weisman mal zlú náladu. Iba gánil a mlčal ako zarezaný. Okrem toho nebol ani čas. Dodávatelia s kárami, vozíkmi a kočíkmi stáli až na ulicu a roboty sme mali vyše hlavy. Na poludnie som zatvoril plechovú bránu do ulice a šiel som s obedármi do Guľometu. Keď som sa vrátil, bol tam už Dodo. Niekedy, keď ho Jana vytočila do bezvedomia, prišiel, sadol si na stoličku, a keď tam bez jediného slova presedel hodinu aj dve, zrazu si vzdychol, zdvihol sa a bez pozdravu odišiel. Chápali sme to a bolo nám ho, teda najmä Weismanovi, ľúto. Ja som mu to tak trochu dožičil, ale len chvíľu a vzápätí som ho tiež poľutoval, lebo mi predsa len bol kamarát zo všetkých najlepší. Teraz však vyzeral celkom spokojný a otvorene sa rozprával s Weismanom, či by sme už konečne nemohli spraviť voľajakú meď, lebo tí debilní poliši už istotne musia riešiť iné zločinecké prípady. Tým dvom zatvoreným nič nedokázali, svedkovia sa ich zastali a nič z nich nevytĺkli. A tak ich museli pustiť a na meď už asi dávno zabudli.

Boli sme frajeri  

Miroslav Masaryk – Svetozár Mydlo BOLI SME FRAJERI Autor otvorene odhaľuje vo svojej knihe pre dospievajúcu mládež donedávna tabuizované té...