Page 1

Prekazená svadba Stratený syn Totálne zlyhanie Posledný tanec Muži a cukrovka Zdravý strach


namiesto úvodu

Zamestnanie ako každé iné? rčite ste si všimli, že ak sa náhodou v spoločnosti objaví nový človek a vaši známi ho predstavia ako lekára, na chvíľočku všetci s úctou zmĺknu. Áno, áno, či sa to komu páči alebo nie, profesia lekára patrí k uznávanejším a „imidžovejším“ zamestnaniam. Dokonca nevdojak ani nepovažujeme absolventa lekárskej fakulty za obyčajného človeka s vysokoškolským vzdelaním. Pocitovo chápeme, že lekár to nie je profesia, ale poslanie. Nemusíme nič počuť o Hippokratovi a jeho prísahe, ale vnútorne sme presvedčení, že lekár vyšetrujúc naše srdce či ľadviny sa odosobňuje od raňajšej hádky s manželkou, zabúda na problémy so synom alkoholikom, či na hŕbu nezaplatených účtov. Určite minuloročný štrajk lekárov uškodil lekárskemu stavu v očiach slovenskej spoločnosti: v podstate sme si uvedomili, že aj lekári sú bytosti z „mäsa a kostí“, majú svoju pracovnú dobu, rodiny, ktorým musia zabezpečiť určitú životnú úroveň, a sami akoby sa rozhodli zostúpiť z imaginárneho piedestálu, pričom najmarkantnejšou zmenou vzťahu k chorému sa stalo chápanie pacienta ako klienta, ktorému sa za konkrétnu platbu poskytujú požadované služby, v tomto konkrétnom prípade lekárske. Avšak vzhľadom k tomu, že zdravie patri k najdôležitejším ľudským hodnotám, väčšina z nás nehodnotí konkrétneho lekára podľa arogantného správania sa predsedu ich odborov, „vzali sme ich na milosť“ a zasa ich posudzujeme podľa toho, ako nám pomáhajú pri našich zdravotných ťažkostiach. Veľmi zjednodušene: postavenie politika v spoločnosti by sme mohli vlastne prirovnať k postaveniu lekára. Zvykli sme si chápať politika, resp. štátneho či verejného činiteľa, ako niekoho, kto je tu na to, aby nám pomohol v našich konkrétnych problémoch, vychádzajúc zo všeobecne chápanej úlohy štátu ako inštitúcie vytvorenej občanmi pre zabezpečenie funkcií, ktoré oni sami jednotlivo

U

zabezpečiť nedokážu. Ide o obranu, vzdelávanie, zahraničnú politiku, vnútornú bezpečnosť, či zdravotníctvo. V prípade politikov podliehame ešte väčšiemu omylu, ako v prípade lekárov. Skutočne len preto, že im dobrovoľne odovzdávame moc a vládu nad našimi životmi od jeho začiatku po smrť, sme si neodôvodnene „vyhútali“, že moc patrí čestným a profesionálne zdatným ľuďom. Takto ich chceme vidieť a často veríme, že aj takými sú. Ešte za Rakúsko-Uhorska sa hovorilo, že „komu dal Pán Boh moc, tomu dal aj rozum“. Lenže v demokratickom systéme všetka moc pochádza od občana s tým, že raz za štyri roky nám strany láskavo dovolia vybrať si zo sebou ponúknutej mizérie. Ak stranícky kandidát nie je čestný vo svojom súkromnom živote, napríklad tvrdí, že nič nevlastní, (lebo prepísal majetok na deti a ženu), podvádza v podnikaní, týra rodinu a na kandidátku sa dostal len pre neuveriteľnú servilnosť a vďaka korupcii, prečo si máme myslieť, že bude konať čestne práve v našom záujme, keď sa dostane k funkcii? (Schválne nepoužívam termín ku korytu). Viete, prečo veríme? Lebo chceme veriť! Chceme veriť, že politika to nie je len žumpa, a že v politike sa občas ocitnú aj čestní a vzdelaní ľudia. Lekár môže byť vypočítavým vagabundom, (lebo je to zamestnanie ako každé iné), ale skončí ako lekár, keď zlyhá profesionálne. Ak politik je vypočítavým vagabundom, (lebo to nie je zamestnanie ako každé iné), môže zlyhať, ale nič sa mu nestane. Aspoň na Slovensku. Je však aj taká možnosť, že tentokrát sa do parlamentu dostalo pár čestných a profesionálne zdatných ľudí. Počkáme, uvidíme – povedal slepý, a nám neostáva iné, ako súhlasiť s týmto absurdným konštatovaním. Natália Výbošťoková ✍

Skutočné príbehy Priateľka a Bratislavčanka  ročník IX číslo 3, rok 2012  ISSN 1336-619X  Ev. č. 3030/09  BRATISLAVČANKA o zdraví, kráse, kultúre, zábave  ročník XII  číslo 4, rok 2012  ISSN 1335-9037  Ev. č. 3029/09  www.bratislavcanka.sk  Vydavateľ: Redima s. r. o.  Adresa: Dostojevského rad 13, 811 09 Bratislava, tel.: 02/526 319 91, fax: 02/526 319 92, e-mail: bratislavcanka@bratislavcanka.sk  Generálny riaditeľ: Ing. Jerzy Frajberg, CSc.  Riaditeľ vydavateľstva: Ing. Zdenko Výbošťok, tel.: 0905 401 409  Prevádzkový riaditeľ: Ing. Juraj Frajberg, tel.: 0905 714 445  Šéfredaktorka: Ing. Natália Výbošťoková, tel.: 0905 714 447, e-mail: natalia@bratislavcanka.sk  Redakcia: Veronika Šoltinská, Mgr. Dana Hlavatá, e-mail: bratislavcanka@bratislavcanka.sk  Obchodné oddelenie: e-mail: obchod@bratislavcanka.sk, tel.: 0905 401 409, Ing. Eva Kaplanová, tel.: 0905 820 168, Ing. Anna Balberčáková, tel.: 0911 300 734  DTP: Hana Krepopová a Blue Scorpion, e-mail: grafik@bratislavcanka.sk  Promo manager: Daniela Šlachtová, e-mail: promo@priatelka.eu  Tlač: Merkantil, s.r.o.  Distribúcia – Bratislavčanka: Mediaprint–Kapa Pressegrosso, a. s., stojany GRAND PRINC Bratislava a SR, LK Permanent direct mailing Bratislava a SR, frekventované miesta v Bratislave, zdravotnícke zariadenia, železničné a autobusové stanice, obchodné centrá SR, vybrané prevádzky. Cena Bratislavčanka: 0,73 €  Distribúcia – Skutočné príbehy: Mediaprint–Kapa Pressegrosso, a. s.  Cena Skutočné príbehy: 0,73 €  Predplatné: LK Permanent, s. r. o., Jana Sadloňová, tel.: 02/444 537 11, fax: 02/443 733 11  Písomné podklady nie sú archivované. Nevyžiadané rukopisy redakcia nevracia. Vydavateľ nie je zodpovedný za obsah a pravdivosť inzerátov, a tým nie je zodpovedný za prípadné vzniknuté škody.  Obálka: Jennifer ANISTON

www.BRATISLAVCANKA.sk

3


OBSAH

skutočné príbehy

Prekazená

svadba

4 6 8 10 12 15

Prekazená svadba

17 18 20 22 26 28 30 32 34 38 42 44 46 48 50

Je zdravé mať strach?

4

Strýko Vincent bol mojím dôverníkom, mojou smutnou vŕbou, do ktorej som sa vyhučala vždy, keď som čosi prežívala.

Posledný tanec Alkohol Stratený syn Sliepka Muži sú k cukrovke náchylnejší

Vražedná zbraň Pikošky Totálne zlyhanie Odhaľte svoju krásu Moderátorka 5 najčastejších nerestí Centrálne trhovisko Nečakané Neznesiteľná ženská Nič nehovor Otec neznámy Riťolezkyňa Brokolica Krížovka

ôj vzťah k nemu sa utužil v puberte, kedy som mala pocit, že moji rodičia sú najúhlavnejšími nepriateľmi. Nenápadne ma posúval tam, kde chcel, aby som bola. Snažil sa ma priviesť k rozumu. Zásadne nie násilne, alebo ako by povedali naši pedagógovia, didakticky. Mal toľko rozumu, koľko nemal poltucet ľudí dohromady. Nielen preto, že bol vyštudovaný lekár, špecializujúci sa na chirurgiu, ale mal to jednoducho v sebe. Keď som spretrhala adolescentné pavučiny, ktoré ma dusili, začala som zrazu vidieť všetko v úplne inom svetle. Aj vďaka strýkovi Vincentovi, ktorý žil v krásnom usporiadanom vzťahu s tetou Valériou. Nikdy deti nemali, no rozumeli im zázračne. – Veď si ako naša dcérka, Filoménka, – povedala teta Valéria, ktorá mala dušu zo zlata, no akoby bola celé roky obalená v smútočnom závoji. Nevedela som prečo býva taká zádumčivá. Pochopila som až keď sa pobrala na onen svet. Pred nikým sa na nič nesťažovala. – Vidíš, som lekár a aj tak som jej nedokázal pomôcť, – povedal mi strýko, – rakovina je hnusobstvo, ktorému keď raz niekto príde na kobylku, zachráni polovicu ľudstva, to mi ver, Filoménka, – povedal mi strýko po pohrebe. Chcela som sa mu zdôveriť s tým, čo som prežívala, no akosi sa mi 

M

www.BRATISLAVCANKA.sk


skutočné príbehy to nezdalo vhodné, aby som ho zaťažovala. Ale keď videl, že prešľapujem z nohy na nohu, spýtavo sa na mňa zahľadel. – No čo je? Zase ste sa s mamou povadili? Pokrútila som hlavou, aj keď pravdou bolo, že ráno sme mali krátku roztržku kvôli tomu, že čosi zabudla a znovu ma chcela poslať do obchodu. – Som zaľúbená. Mám úžasného chalana, – povedala som a strýko ihneď ožil. Nakoniec som si povedala, že to bol asi správny čas na to, aby som mu čosi prezradila o Milanovi. Stretávali sme sa už nejaký piatok, no stále som sa nedokázala odhodlať k tomu, čo moji rodičia raz nazvali stratou vienka. Vtedy som tomu nerozumela, ale keď sa teraz strýko na mňa skúmavo zahľadel, vedela som, že sa ma chce spýtať na to, či som s ním už spala. V ten deň som vehementne pokrútila hlavou, ale keď otázku už nikdy nezopakoval, o pár týždňov som sa mu sama priznala, že už viem, kto je pre mňa ten pravý. – Rodičia už o tom vedia? Povedala si im niečo? – Blázniš? Šľak by ich trafil. Keby sa dozvedeli, že Milan je vyučený automechanik, ihneď by mi ho zatrhli, – pokrútila som hlavou a prízvukovala strýkovi, – a ty sa im neopováž niečo povedať... ja viem, prepáč, viem, že si nikdy nič, čo som ti povedala, na mňa neprezradil. S Milanom som chodila takmer rok, keď nás mama stretla v meste. Ihneď začala Milana lustrovať. Keď sa dozvedela, že nie je pre mňa vhodná „partia“, dala mu to patrične najavo. Otec takmer z kože vyskočil, keď mu to mama povedala. – Neopováž sa s tým človekom ešte raz stretnúť. Nie dosť, že pochádza z obyčajnej rodiny... ozaj, už si sa s nimi stretla? Neskús to! A čo som to... je len automechanik a ty študuješ na vysokej. Vieš, akú galibu by to neskôr narobilo? Paťo..., – otec pohľadom prešiel na mamu, ktorá máličko prikývla. Zvraštila som obrvy a zlostne zagánila. Vedela som, že reč bude o chalanovi, ktorý bol synom otcovho najlepšieho priateľa a už sa pýšil dvomi titulmi. Rodičia nesnívali o inom, ako nás dať dohromady, aj keď bol medzi nami sedemročný vekový rozdiel. Ale to bolo to najmenej. Zodvihla som prudko hlavu a zadívala sa otcovi priamo do očí, odhodlaná bojovať za svoju lásku, – ... Paťo je partner pre teba. A nikto iný. Čo iné som mala robiť. Zašla som za strýkom Vincentom a ten mi skvele poradil. Hrala som pred rodičmi taký herecký part, ktorý by si zaslúžil angažmán v divadle. Keď ale naši vyrukovali o rok s tým, že Paťo odchádza na pol roka na stáž do Bruselu, a že by bolo dobré, keby sme sa vzali, a ja aby som prerušila tretí ročník a potom si ho dokončila, zalapala som po dychu. Bez môjho vedomia to rodičia

www.BRATISLAVCANKA.sk

zariadili s Paťovými rodičmi, ako keby sme žili v inom storočí. – Strýko Vincent, ja... sa zmárnim. Čo mám robiť? Povedz, čo teraz? A strýko, známy recesista, bol pripravený aj na túto alternatívu. Dokázal nemožné. Vymyslieť, ako prekaziť moju svadbu a vytrestať mojich rodičov za to, že mi stále zasahujú do života. O všetkom som povedala Milanovi, ktorý bol celý bledý, keď to všetko prežíval spolu so mnou. To, že ho moji rodičia odmietali a pritom nemali na to najmenšie právo a dôvod už vôbec nie, ho bolelo. Milanovi rodičia ma na rozdiel od tých mojich, milovali ako vlastnú dcéru. To všetko by mi mali prekaziť otec s mamou? To teda nie, rozhodol strýko Vincent a spolu so mnou sa zúčastňoval na príprave svadby. Naplánovaná bola na druhú hodinu popoludní. Ráno som zmizla, akože ku kaderníčke, ale šla som rovno na chirurgiu. Za strýkom. A tam sme zrealizovali náš plán. – Musíte zrušiť svadbu, Lea, – zatelefonoval strýko svojej sestre a mojej matke, – Filoménka je u mňa na oddelení. Leží... nie, nie, je v poriadku, nič vážne sa nestalo, ale má dvojitú fraktúru... nanešťastie špirálovitá zlomenina... nejanči... nezomiera, – žmurkol strýko na mňa a poťukal mi po sadre, ktorú som mala na celej nohe, – si to predstav... veď ti to aj sama opíše, keď za ňou prídete... zrazil ju nejaký hlupák na bicykli, keď vystupovala z auta. Akurát dnes sa to muselo stať... ja viem, je mi to ľúto. Sedemdesiat hostí... fííí, to ti poviem, to je naozaj škoda, ale čo už... jasné, že som nemal službu, ale Filoménka mi zatelefonovala, tak som po ňu poslal sanitku. Nie, nemusíte chodiť všetci, dal som jej nejaké sedatíva, aby si oddýchla, aby ju bolesti toľko netrápili. Náš plán vyšiel. Svadba bola zrušená a moji rodičia bedákali nad toľkou škodou. Paťo medzičasom odcestoval do Bruselu a ja som pokračovala v štúdiu. Chcela som stihnúť čo najviac skúšok. Čakali ma totiž oveľa dôležitejšie povinnosti. Materstvo. Keď sa rodičia dozvedeli, že sadra sa nenosí len týždeň a zistili, ako sme ich oblafli, ako aj to, že čakám dieťa s Milanom, prestali sa rozprávať nielen so strýkom, aj so mnou. Dokonca sa vyhrážali, že útratu za svadbu budú vymáhať od strýka Vincenta súdnou cestou a dajú prešetriť, ako to, že som bola hospitalizovaná na účet zdravotnej poisťovne a nič mi nebolo . A keď sa dozvedeli, že celý ten čas som nielenže nebola v nemocnici, ale som spala u Milanových rodičov a bez sadry, takmer skolabovali. Nevideli sme sa niekoľko mesiacov. Keď prišiel na svet malý Vincent, rodičia sa nad jeho kolískou rozplakali a mama neobjala len svojho brata, ale aj zaťa. ✍ 5


skutočné príbehy

Posledný tanec Keď našli mŕtvolu neznámeho muža zakopaného v lese, bolo im hneď jasné, že išlo o vraždu. – Možno z vášne, človeče, ja ti to takto rovno povedať neviem, veď sme ešte stále neprišli ani na to, kto to je. Nemal pri sebe žiadne doklady. Môžeme urobiť jediné. Rozpošleme fotografiu mŕtveho na všetky policajné oddelenia a uvidíme, či sa nebude nachádzať v databáze nezvestných osôb, – povedal nadporučík Jeleniak kolegovi Franekovi, patológovi, ktorý uviedol ako dôvod úmrtia bodnú ranu do zátylku. Tú mu vrah zasadil nožom s čepeľou dlhou dvanásť centimetrov. Bola smrteľná. Telo mal posiate ranami. Vrah zaútočil spolu sedemkrát, čo by mohlo svedčiť o tom, že svoju obeť nenávidel, alebo to bol šialenec vyznačujúci sa krutosťou. Mŕtve telo bolo zahrabané v plytkom hrobe. Objavila ho lesná zver, takže mŕtvola, už v rozklade, bola značne ohlodaná. Hneď na druhý deň po objavení mŕtveho muža, sa na policajnej stanici prihlásila Marianna Fazeľová. Nahlásila zmiznutie jej priateľa. – Tancujeme spolu už nejaký ten rok. Tuším je to sedem... nie, osem, – povedala, keď položila na stôl fotografiu Juraja Králika. Nesporne to bol on. Muž strednej, atletickej postavy, so sivými prameňmi v čiernych vlasoch. Mal zelené oči a ako sa zistilo, na ľavé oko nevidel. 6

Keď Marianna Fazeľová identifikovala mŕtveho, museli ju pridržať, inak by sa sklátila. Keď sa napila vody a trochu sa upokojila, tíško nariekala. – Bol Juraj Králik váš partner? – spýtal sa nadporučík Jeleniak. Fazeľová mlčky prikývla. Uslzenými očami sa pozrela do stropu a sťažka si vzdychla. – Ako dlho ste boli milencami? Žena sa zamračila, sklonila hlavu a začudovane sa pozrela na vyšetrovateľa. – Nespávali sme spolu. Mysleli ste si, že... nie, nie, Juraj a ja sme spolu tancovali. Najprv sme sa stretli v baletnej škole, ale po dvoch rokoch sme obaja odtiaľ odišli. Teda ja prvá, on ma nasledoval asi o štyri mesiace. Prešli sme na spoločenské tance. – Prečo ste oznámili až dnes, že váš priateľ, ako hovoríte, zmizol? – Neprišiel na tréning v piatok a neobjavil sa ani predvčerom. 

www.BRATISLAVCANKA.sk


skutočné príbehy – V piatok bol už mŕtvy. Môžete nám povedať, kde ste boli v ten deň? – Akože kde? Veď vám vravím, že som bola na tréningu, – Marianna Fazeľová zjavne znervóznela. – Celý deň? Chcete tvrdiť, že ste boli v telocvični, alebo v spoločenskej sále od rána do večera? – Nie, – stíšila hlas a odpila si sódy z plastikového pohára, – po tréningu som išla do nákupného centra s priateľkou a potom sme boli s mojou mamou v kine. Ak chcete vidieť lístok, – začala sa prehrabávať v kabelke. Výsluch pokračoval ešte pár minút, keď sa nadporučík rozhodol, že ju prepustí. – Nevyzerá, že by bola čohosi takého schopná. A zdá sa, že boli naozaj iba kamarátmi. Ale mali by sme zájsť za tým chlapom, ktorého označila za jeho najlepšieho priateľa. Prečo sa on nezaujímal o zmiznutého priateľa, – povedal do telefónu Jeleniak Franekovi. – Tak ho pritlač, možno vie viac ako Fazeľová. Nadporučík Jeleniak sa vybral do zamestnania Alana Laníka, ktorého tanečná partnerka obete označila za jeho najlepšieho priateľa. V práci nebol. – Má náhradné voľno. Musela som mu ho dať, potreboval si vybaviť nejaké rodinné záležitosti. Možno ho ani nenájdete doma. Nie, nebudem mu volať... isteže, prečo by som ho mala varovať, – povedala vedúca predajne s automobilmi, kde Laník patril medzi najlepších predajcov. Keď vyšetrovateľ so svojím kolegom zazvonili v byte Laníka, znela odtiaľ hlasná hudba. Neklamný znak toho, že by mal byť doma, ale neotváral. Keď nevyšiel ani po pár minútach, búchali na dvere. Tie sa o chvíľu odchýlili a v ich škáre sa objavila strapatá hlava asi dvadsaťosemročného mladíka. Pretieral si oči a mračil sa. – Čo je? Čo sa deje? Prišli ste urobiť odpočet vykurovania? Celkom som na vás zabudol, – otvoril dvere a vpustil ich dnu. Keď sa mu preukázali, vôbec ho to nevyviedlo z rovnováhy. – Niekomu sa niečo stalo? Alebo potrebujete nejaký teplý bonz na niekoho? V tom vám, páni, slúžiť nemôžem, – povedal Laník a pohodlne sa rozvalil v kresle. Jeleniakovi neušlo, čo videl rozvešané po stenách a poukladané na skrinkách. Ocenenia. – Robíte balet? Laník sa trpko zasmial. – Už som s tým skončil. Viete o tom, že

www.BRATISLAVCANKA.sk

baleťáci idú do dôchodku skôr ako policajti? – snažil sa o odľahčený tón, no keď videl, že kriminalisti sa ani len neusmiali, prudko sa vzpriamil a oprel sa o kolená lakťami oboch rúk. – Juraj Králik je mŕtvy. Našli ho zavraždeného a zahrabaného pod lístím v lese. Čo nám k tomu viete povedať? Alan Laník otvoril úžasom ústa. Zaklipkal očami a prudko vstal. Začal sa prechádzať po obývačke striedmo zariadeného dvojizbového bytu. Okrem elektroniky v nej nebolo nič drahé. – Preboha živého! Kedy sa to stalo? – Kde ste boli v piatok, dvanásteho? – Kde...? Doma... teda bol som v práci, na obed som odišiel, lebo som musel zájsť do servisu po auto, ale potom som sa vrátil. – Ako ste vychádzali so zavraždeným? – Čo sa ma tak pýtate? Bol to môj najlepší kamoš. – Ako je potom možné, že ste sa nevideli a nepočuli viac ako týždeň? – A čo? Veď spolu už nespávame, – vyhŕklo z Laníka a vtedy sa obaja muži zákona na seba pozreli. Laník znervóznel keď to postrehol a rýchlo dodal. – Mali by ste sa spýtať Marianny Fazeľovej, tá... s ním spáva. Kriminalisti nič nepovedali. Po získaní povolenia dali prehľadať Laníkovo auto. Aj keď ho vyčistil tak dôkladne ako sa dalo, v kufri auta zostali stopy po krvi. Alan Laník sa ocitol v cele predbežného zadržania. Keď na neho nadporučík Jeleniak vybalil čo zistili, zrútil sa. – Vyspal sa s ňou... som si istý, že to urobil. Kvôli nemu som prestal s baletom. Tam sme sa stretli po prvý raz. Miloval som ho... ale ona... tá zmija ho presvedčila, že mu môže dať viac, ako ja sľúbiť... nezniesol som to. Najprv som chcel zabiť ju, ale... keď sme sa v aute s Jurajom pohádali a on mi vykričal, že ma už nikdy nechce vidieť... že som atrapa... bežal som za ním. Mal som pri sebe nôž, lebo... sme mali ísť pôvodne na huby... chodil som na ne len kvôli nemu... a keď som ho dobehol... posmieval sa mi. Otočil sa mi chrbtom a vtedy ma schytil taký amok... Keď padol na zem, zľakol som sa. Bál som sa, že na takom odkrytom mieste by ho niekto mohol nájsť, tak som ho dal do kufra a odviezol som ho na iné miesto. Mrzí ma to... tak veľmi to ľutujem, – rozplakal sa Alan Laník, ale nik z prítomných mu neveril, že ľutuje niekoho iného, ako samého seba.

✍ 7


zdravie Nádor prsníka je najčastejším druhom rakoviny u žien. Príčina jeho vzniku na rozdiel od rizikových faktorov známa nie je. Tými sú vyšší vek, výskyt rakoviny prsníka v rodine, dlhé menštruačné obdobie, obezita, nedostatok pohybu, hormonálna antikoncepcia a tiež alkohol.

Alkohol: hrozba nielen pre pečeň Aj keď alkohol v malom množstve svedčí obehovému systému, pre väčšinu ďalších orgánov je nevhodný. Alkohol aj v malom množstve, napr. pohár piva alebo vína denne, preukázateľne zvyšuje možnosť, že človek ochorie na rakovinu úst, hltanu, hrtanu, pažeráka, pečene, hrubého čreva a rakovinu prsníka!

Abstinovať sa oplatí Bohužiaľ neplatí, že alkohol je nebezpečný len pre skutočných pijanov. Napríklad ženy, ktoré pili denne polliter piva, pohár vína alebo destilátu, postihol nádor prsníka 1,5 krát častejšie ako ženy abstinentky. Ženy, ktoré si dlhodobo dopriali tri poháre alkoholu denne, si nebezpečenstvo vzniku rakoviny prsníka zvýšili až dvojnásobne!

Kto je vinník? Alkoholické nápoje neobsahujú "čistý" lieh. Okrem etanolu (lieh), ktorý zodpovedá za účinky liehovín, obsahujú ďalšie "dochucovadlá". "Vyvolanie nádoru" je obvykle prisudzované etanolu, aj keď nie je celkom jasné, či neškodia aj dochucovadlá. V bežnej dávke alkoholu (polliter piva, pohár vína, destilátu) je obvykle obsiahnutých okolo 10 g eta8

nolu. Takáto dávka už je nebezpečná a zvýši šancu na vznik rakoviny prsníka 1,5 krát.

Krv lepšia než alkohol Ani dnes nikto s istotou nepreukázal spôsob, akým alkohol vyvoláva vznik nádorového ochorenia.

www.BRATISLAVCANKA.sk




zdravie Dalo by sa povedať, "že čo vedec, to názor". Zaujímavou možnosťou je, že v alkohole sa škodlivé látky rozpúšťajú ľahšie než vo vode. A rozpustená látka je pre telo nebezpečnejšia. Týmto mechanizmom sa spojenie alkoholu a fajčenia stáva obzvlášť rizikové. Škodliviny z cigariet sa v alkohole "rozpustia", čím pôsobia viac negatívne než škodliviny z cigariet, ktoré sa rozpustia vo "vode" – teda v krvi bez alkoholu.

www.BRATISLAVCANKA.sk

Alkohol tiež zvyšuje množstvo estrogénov – ženských pohlavných hormónov – v tele. A estrogény zase podporujú rakovinové bujnenie v prsníku, ďalší dôvod viac, prečo nechať alkohol alkoholom.

9


skutočné príbehy

Stratený syn Nik ma nepresvedčí, že matka necíti, čo sa deje s jej dieťaťom. Aj keď Jožko mal krátko po tridsiatke, pre mňa bol stále synom, o ktorého sa budem zaujímať, aj keby mal osemdesiat. Hneď som vedela, že sa s ním čosi deje.

ôj chlapec sa znovu zaľúbil. Po jednom stroskotanom manželstve, musím objektívne povedať, že chyba bola na oboch stranách, dlho žil v ústraní. Musela som ho vyháňať, aby šiel medzi ľudí. On sa však zožieral, stále si vyčítal, že urobil chyby v manželstve s mojou nevestou Žofkou. Nemohla som mu to vyhovárať, pretože som vedela, že jeho žiarlivosť bola tým, čo pochovalo ich vzťah. Na druhej strane som musela uznať, že moja nevesta nebola ani o chlp menej žiarlivá. Tí dvaja si jednoducho nemali čo vyčítať. Povedala som mu vtedy, že si so Žofkou odovzdali v živote čo mali a ich cesty sa musia rozísť preto, aby mohli obaja žiť. Nemohla som Jožkovi povedať, aké je to šťastie, že nemali dieťa, lebo by som ho veľmi zranila. Viem, ako po dieťati obaja túžili, no moja nevesta dvakrát nedonosila dieťatko. Možno aj to prispelo k tomu, že tí dvaja sa odcudzili. Prílišná bolesť niekoho spojí, iného rozdelí. A tak môj syn bol dlho sám, kým sa znovu nezačal usmievať. Do jeho života vstúpila Anabela. Udrela som na syna, ale len poľahky, s úsmevom na perách a s otáznikom v očiach. – Mama, je to úžasná žena. Má syna, ale ten s ňou nebýva, je u jej matky, pretože má doma tyrana a chlapček sa bojí otca. – Preboha živého, – schytila som sa v zúfalstve za ústa, – ty si si začal s vydatou ženou? Ale môj zlatý, prečo si komplikuješ život? Nemal si toho ešte dosť? Jožko len pokrútil hlavou. Chytil ma okolo pliec a posadil ma oproti sebe. – Anabela sa rozvádza. Už podala o rozvod, ale bojí sa, čo na to ten jej. A ja sa bojím, že... že ju zase zmláti. – Ale... to nemôžeš dovoliť, aby ju..., – zasekla som sa, uvedomiac si, že sa nemám čo do toho starať. – Mami, a práve o to ide. Chcel som ťa poprosiť,

M

10

či by nemohla Anabela, kým sa to s jej mužom vyrieši, bývať u nás. – Ale veď my máme len dvojizbový byt. Ako by mohla...? – nestihla som dopovedať, pochopila som, že miesto vedľa môjho syna má moja budúca nevesta už vyárendované. – Neboj sa, budem ti platiť tak, ako to bolo doteraz. Budem ti prispievať na domácnosť aj za ňu. Vieš, ona je momentálne nezamestnaná, ale to sa zmení. Bála som sa odmietnuť svojho syna, no na druhej strane som sa bála aj toho, že do môjho života, či to chcem alebo nie, vstúpi iná žena. A nielen do života, ale aj do môjho bytu, v ktorom som po tom, čo som ovdovela ako tridsaťosemročná, žila so synom sama. – Ale veď ja ju vôbec nepoznám, – povedala som, no môj syn mal odpoveď naporúdzi. Ešte v ten večer mi predstavil šťúple žieňa so slamovými vlasmi a modrými očami. Nebola ktovieaká pekná, ale určite je dobrá, pomyslela som si. Tá obrovská modrina, čo sa jej ťahala od pravého oka až k brade, ma celkom roztopila. – Chúďa, musíte si toho veľa vytrpieť. Ako dobre, že ste od neho odišli, – pohladila som Anabelu po vlasoch. Cítila som, ako ňou šklblo a bolo mi jej ešte väčšmi ľúto. Bojí sa ľudí. Bojí sa prijať fakt, že ju niekto môže mať rád. Vypytovala som sa jej na jej päťročného syna. S rozžiarenými očami mi opisovala rôzne situácie s ním a ja som sa do toho svojho nevlastného vnuka, za akého som malého Radka považovala od prvého okamihu, zamilovala. Tešila som sa na rolu starej matky a vôbec mi nenapadlo, že by to mohlo byť inak. Anabela bývala u nás takmer dva mesiace, no chlapčeka mi stále nepriniesla ukázať. – Má kiahne, – povedala mi raz, – je chorý, má silný zápal priedušiek, – zaznelo z jej úst druhý raz. Verila som jej, aj keď sa mi to veľmi nepozdávalo. Ubehli takmer štyri mesiace a ja som 

www.BRATISLAVCANKA.sk

BA_4_2012_MAKETA_Část1  

Prekazená svadba S S t t r r a a t t e e n n ý ý s s y y n n Totálne zlyhanie P P o o s s l l e e d d n n ý ý t t a a n n e e c c Z Z d d r...