Page 1

Právo na lásku Malý zázrak Zohavená Nezatváraj oči


namiesto úvodu

Komu Pán Boh dal úrad... tavím sa o celu výplatu, že každý Slovák uhádne, že pokračovaním tohto starého ľudového príslovia sú slová “...tomu dal aj rozum“. V tomto prísloví je vekmi overená celá ľudová múdrosť, skúsenosť a bezmocnosť pri dovolávaní sa pravdy a spravodlivosti u niekoho, kto zhodou okolností reprezentuje štátnu moc a rozhoduje o niektorých otázkach nášho života. Tieto slová hovoria, aby si zabudol na svoju hrdosť, podstatu svojho problému a objektívnu pravdu – si v rukách niekoho, kto z poverenia vyššej moci vie všetko lepšie, je krajší, múdrejší a vôbec buď rád, že sa s tebou rozpráva. Máme šťastie ak ten niekto je skutočne kompetentný a čestný – určite sa to pozitívne odráža na výsledkoch jeho práce v oblasti, za ktorú rozhoduje. Pre mňa typickým príkladom takého človeka (obdareného okrem toho neuveriteľnou charizmou a láskou k človeku) je profesor Vladimír Krčméry, rektor Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Ak niekedy v súvislosti s niekým pociťujem hrdosť že som Slovenka, tak rozhodne vždy, keď si spomeniem na obrovskú profesionálnu kompetenciu a charitatívnu činnosť pána profesora. Množstvo detí v Afrike, Latinskej Amerike a v Ázii mu vďačí za život. Organizuje lekársku pomoc oblastiam postihnutým živelnými pohromami na celom svete. Jeho žiaci, výborní slovenskí lekári, bez finančných nárokov (tak ich vychoval pán profesor) liečia AIDS a lepru, sú všade, kde sa vyžaduje skutočná pomoc (a nie falošný televízny súcitný úsmev do kamery). Vladimír Krčméry sa už niekoľkokrát usiloval zbaviť funkcie rektora a venovať sa iba profesionálnej lekárskej činnosti, ale vždy ustúpil argumentom, že jeho osoba na tomto poste dodáva Vysokej škole prestíž a význam v množstve novovzniknutých univerzít a vysokých škôl. Práve na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety sa rozhodol obhájiť doktorskú

S

dizertačnú prácu súčasný predseda KDH Ján Figeľ. Obyčajný človek (skutočne obyčajný a nie samozvanec z Národnej rady Slovenskej republiky); na čo vlastne je tomuto politikovi potrebný akademický titul? Rozhodne nie pre peniaze – ako euro komisár pán Figeľ totiž zarábal štyri roky dvadsaťtisíc eur mesačne, potom tri roky dostával „bolestné“ vo forme jedenásťtisícového mesačného odstupného, byty mu „prihrávali“ skoro zadarmo stranícki kamaráti a s titulom PhDr. rozhodne nevzrástla jeho autorita medzi občanmi Slovenska. Budiž, ak len to mu ku šťastiu chýbalo, nech si ten titul má. Čo však po rokoch vyšlo na povrch? Ján Figeľ ako dizertačnú prácu v sociálnej oblasti obhajoval pred rokmi vydanú príručku „Slovensko na ceste do EÚ“, ktorú napísal spoločne s iným diplomatom, o čom „taktne“ pomlčal. Pán predseda sa neunavoval vysvetľovaním ako súvisí dávno vydaná príručka s otázkami zdravotníctva a sociálnych vecí, teda s predmetom, v ktorom chcel získať akademickú hodnosť. Tvrdil, že Európska únia má hlavne sociálne ciele (zakladatelia Únie by sa v hrobe obracali) a okrem toho komisia, ktorej členom bol aj profesor Krčméry, jeho prácu prijala, teda titul získal zákonne. Postup, arogancia a vyhlásenia Jána Figeľa ma vôbec neprekvapili ani nepobúrili – už dávno totiž nemám žiadne ilúzie ani nedôverujem žiadnemu politikovi a neverím, že im ide o náš spoločný prospech. Prekvapili ma však slová profesora Krčméryho, že obyčajný študent by takúto prácu neobhájil, ale komisia prihliadala na postavenie, funkciu a zásluhy Jána Figeľa pre Slovensko. Boli pre mňa strašným sklamaním. Mám vysvetľovať prečo?

Natália Výbošťoková ✍

Napísal sám život Priateľka a Bratislavčanka  ročník VII  číslo 5, rok 2012  ISSN 1335-9037  Ev. č. 3031/09  BRATISLAVČANKA o zdraví, kráse, kultúre, zábave  ročník XII  číslo 9, rok 2012  ISSN 1336-9037  Ev. č. 3029/09  www.bratislavcanka.sk  Vydavateľ: Redima s. r. o.  Adresa: Dostojevského rad 13, 811 09 Bratislava, tel.: 02/526 319 91, fax: 02/526 319 93, e-mail: bratislavcanka@bratislavcanka.sk  Generálny riaditeľ: Ing. Jerzy Frajberg, CSc.  Riaditeľ vydavateľstva: Ing. Zdenko Výbošťok, tel.: 0905 401 409  Prevádzkový riaditeľ: Ing. Juraj Frajberg, tel.: 0905 714 445  Šéfredaktorka: Ing. Natália Výbošťoková, tel.: 0905 714 447, e-mail: natalia@bratislavcanka.sk  Obchodné oddelenie: e-mail: obchod@bratislavcanka.sk, tel.: 0905 401 409, Ing. Eva Kaplanová, tel.: 0905 820 168  DTP: Hana Krepopová, e-mail: grafik@bratislavcanka.sk  Promo manager: Daniela Šlachtová, e-mail: promo@priatelka.eu  Tlač: Merkantil, s.r.o.  Distribúcia – Bratislavčanka: Mediaprint–Kapa Pressegrosso, a. s., stojany GRAND PRINC Bratislava a SR, LK Permanent direct mailing Bratislava a SR, frekventované miesta v Bratislave, zdravotnícke zariadenia, železničné a autobusové stanice, obchodné centrá SR, vybrané prevádzky.  Cena Bratislavčanka: 0,73 €  Distribúcia – Napísal sám život: Mediaprint–Kapa Pressegrosso, a. s.  Cena Napísal sám život: 0,73 €  Predplatné: LK Permanent, s. r. o., Jana Sadloňová, tel.: 02/444 537 11, fax: 02/443 733 11  Písomné podklady nie sú archivované. Nevyžiadané rukopisy redakcia nevracia. Vydavateľ nie je zodpovedný za obsah a pravdivosť inzerátov, a tým nie je zodpovedný za prípadné vzniknuté škody.  Obálka: Ivana Christová  Fotky: Súkr. archiv I.CH.

www.BRATISLAVCANKA.sk

3


OBSAH 4 6 8 10 12 14 16

Prepustený Nezatváraj oči Ivana Christová Príliš tučný Zohavená Majsterky tvrdohlavosti Zemiaky sú diétne, zdravé a znižujú krvný tlak

18 20 22 27

Malý zázrak

28 30

Mrzutá

32 34 36 38 42 44 46 48 50

Na Centrálnom trhovisku

4

napísal sám život

Menopauza Suseda Syndróm kancelárskeho oka

Klamárka

Moja žena Chcem od života tak veľa? Matkina dcéra Právo na lásku Osud Tragédia Recepty – kukurica Krížovka

eby sa spýtali štrnásťročnej dcéry Kamila Korúta, aká atmosféra panovala v súdnej sieni, povedala by jediné slovo. Hustá. Kamil aj v tejto chvíli, kedy sa ocitol v stiesnenom prostredí, myslel na svoju jedinú dcéru. Kvôli nej by urobil všetko na svete. Na svete sú len dve ženy, ktoré by mu mohli skákať po hlave. Muž? Žiadny. Chvíľu tú situáciu pripustil, pretože sa bál, aby sa to zle neskončilo, no nakoniec sa to aj tak stalo. Keby to nedovolil už pred tými pár mesiacmi, nemuseli by teraz stáť proti sebe. On, učiteľ praktických predmetov verzus riaditeľ školy, pán inžinier Viktor Kráľovský. Keď Kamil prišiel učiť na toto stredné odborné učilište pred pár rokmi, so ženou sa veľmi potešili, že to šlo tak ľahko. Do mesta prišli z opačnej strany republiky len preto, že zdedili po manželkiných starých rodičoch priestranný trojizbový byt a oni sa viac nemuseli tlačiť s vtedy dvanásťročnou dcérkou v jednoizbáku. Pracovných príležitostí by malo byť aj tak viac tam, kde žili starkí jeho manželky. A bolo to pravdou. Kamil prešiel prvým konkurzom a ihneď bol prijatý riaditeľom školy, Viktorom Kráľovským, na plný úväzok s trojmesačnou skúšobnou dobou. Plat nie ktovie aký, ale aj jeho manželke sa podarilo nájsť si po pár týždňoch robotu v kozmetickom salóne, takže mohli konečne začať žiť dôstojne a tak, aby mohli dať dcére aspoň polovicu toho, po čom túžila. Našťastie, nebola žiadny rozmaznaný jedináčik. Vážila si predovšetkým to, že žila v krásnej rodine, kde si jeden druhého vážil. Kamil si vážil aj sám seba, ale trvalo to prikrátko na to, aby nebol znechutený sám zo seba. A z tých, ktorí ho do tejto situácie dostali. Keď ho predseda súdu vyzval, aby povedal všetko, čo s prípadom jeho prepustenia z práce súvisí, nerozpakoval sa ani na chvíľu. Nebál sa už povedať všetko, bez toho, aby vážil každé jedno slovo. A nebál sa už ani pre- 

K

www.BRATISLAVCANKA.sk


napísal sám život pustenia. Toho, že príde o robotu, ktorá ho baví a ktorá ho napĺňa. Aj tak ho riaditeľ školy prepustil. Ale okolnosti, za ktorých prišiel o prácu, si naozaj vyžiadali súdny spor. – Do zamestnania ma prijal pán Kráľovsky doslova kráľovsky, ak môžem použiť túto slovnú hračku. Potešilo ma, že som naďabil na odborníka naslovovzatého, ktorý sa rozumie učňovskému školstvu, že mu záleží nielen na tom, aby škola prosperovala, ale aby sa aj zo žiakov stali skvelí ľudia a fachmani. Trvalo pár týždňov a vyskytol sa prvý problém. – Prosím, hovorte, iba ak to súvisí s prejednávanou vecou, – vyzval ho sudca a oprel sa lakťami o stôl, zadívajúc sa na Kamila. – Súvisí. Vtedy som po prvý raz pochopil, že s tou empatiou, s tou filantropiou pána riaditeľa to nie je tak, ako som si myslel a ako to aj iní určite už dávno predo mnou pochopili, – pohľadom zaletel ku Kráľovskému, ktorému sedel na tvári znechutený úškľabok, – ale tak ako ja, dlho nič nenamietali. Priznám sa, že ma to najprv zaskočilo... – Pán navrhovateľ, prosím, k meritu veci. – V druhej bé, v minulom roku, sme mali zopár chlapcov, ktorí sa nezmestili do kože. Vodcom tejto skupinky bol jeden zo žiakov, ktorý nielenže neprospieval, ale správal sa arogantne. Šikana, z ktorej ho obvinila matka jedného zo žiakov, zostala nepovšimnutá. Pán riaditeľ ju zamietol pod koberec. Keď som chcel, aby sa to riešilo, požiadal ma, aby som mlčal, aby som to nerozmazával, lebo asi neviem, kto je ockom toho chlapca, z ktorého nevyrastie nič iné, ako... ale o tom som nechcel. Pán riaditeľ mi povedal, že ak by som sa špáral, prepytujem, vo výkaloch, mohla by škola prísť o pekné peniaze. Nerozumel som, až keď si ma znovu zavolal k sebe do riaditeľne a povedal, že otecko toho chalaniska podporuje školu veľkými finančnými príspevkami, vybavuje pre ňu sponzorstvo a umožňuje prosperovať škole po každej strane. Údajne ten človek mal prepojenie aj kdesi vyššie, čo som si vysvetlil po svojom. Namietal som, že nemôžem dopustiť, aby nejaký výrastok ničil žiakov, aby ich šikanoval, aby som zatvoril oči, keď ho vidím fajčiť na záchode, aby som si od neho, rovnako ako moji kolegovia, nechal nadávať do kreténov a ešte vulgárnejšie. Kde sme to, keď si žiak môže voči učiteľovi čosi také dovoliť? Vysmieval sa mi do tváre a nielen do mojej. Viem aj o kolegoch, dvoch troch, ktorí zažili to čo ja, len sa báli ozvať. Pán Kráľovský by vraj aj tak nič neriešil

www.BRATISLAVCANKA.sk

a akurát oni by mohli prísť o prácu. Stalo sa mi, čo ma už totálne rozčúlilo, že si ma vyhľadal otecko toho chlapca a vyhrážal sa mi, že ak nedám pokoj jeho synovi a ak ho nenechám preliezť cez praktické vyučovanie, čo som nemal v úmysle, môžem prísť k úrazu. V ruke držal baseballovú palicu a prekladal si ju z ruky do ruky. Pán riaditeľ bol pri tom, ale tváril sa, že utrpel akútnu stratu sluchu, aj zraku. Neveril som vlastným ušiam. Rozhodol som sa, že toho človeka udám na polícii, že sa mi vyhráža, no pán riaditeľ ma znovu upozornil, že ak to urobím, vyhodí ma z práce s posudkom, s ktorým sa v živote v školstve nezamestnám. Niektorí ma prehovárali, aby som to nechal tak, že ten chlapec na našej škole študovať do neskorej dospelosti hádam nebude, že je len otázkou času, kedy sa ho škola zbaví, no ja som to už nezniesol. Posledný raz som išiel za pánom Kráľovským, aby som mu oznámil, že podávam trestné oznámenie nielen na toho človeka, ale aj na neho, pretože kryje šikanu. A dôsledok? Dostal som okamžitú výpoveď pre hrubé porušenie pracovnej disciplíny. Pochopiteľne, bolo to klamstvo, že som niečo urobil. A tak som sa ocitol na ulici. Lepšie povedané na úrade práce. Neurobil som nič, čo by sa rozchádzalo s mojimi pracovnými povinnosťami, ale tento človek si to na mňa vymyslel, aby sa ma zbavil a aby neohrozil svoju pozíciu riaditeľa. Teraz, keď sa hovorí o zlučovaní viacerých škôl, aj tak možno príde o svoju stoličku, ale mne na tom nezáleží. Ja chcem len očistiť svoje meno a naplno hovoriť o praktikách na tejto škole. Netvrdím, že by som sa tam nechcel vrátiť, ale pokým tam bude vládnuť taký, ako je pán inžinier Viktor Kráľovský, by som nevkročil, aj keď mi moja práca naozaj chýba. A ide mi aj o to, aby mi bola uhradená stratená mzda za tých pár mesiacov, kedy som prišiel o prácu a aby sa už nič na tejto škole nezahladzovalo. Keď vystúpil so svojou plamennou rečou riaditeľ školy, bolo to tvrdenie proti tvrdeniu. Napriek tomu a aj vďaka svedeckým výpovediam dvoch ďalších pedagógov školy, ktorí sa sami rozhodli svedčiť, súd dal za pravdu Kamilovi Korútovi. Do školy nastúpil za obrovského potlesku nielen pedagogického zboru, ale aj samotných študentov. Post riaditeľa školy, po tom, ako Viktor Kráľovský zo školy odišiel údajne pre zdravotné problémy, však neprijal. Chcel byť obyčajným učiteľom, aj keď jeho žiaci ho od prvého okamihu považovali za neobyčajného človeka. A jeho jediná dcéra za najskvelejšieho otca na svete.

✍ 5


napísal sám život

oči Bolo to hotové nešťastie. Tak nazvala Anna Beková stretnutie rodín, v ktorej zohrala hlavnú úlohu droga. Kým Bekovci žili usporiadaným rodinným životom, v ktorej panovalo porozumenie, úcta a vzájomný rešpekt okorenený humorom napriek tomu, že Anna žila so svojou dcérou Janou po smrti muža sama, Pospíšilovci sa zmietali v neustálych problémoch.

ch dcéra bola od detstva problémovým dieťaťom. Napriek rozdielnym povahám, dcéry Anny Bekovej a Petra a Andrey Pospíšilovej, sa kamarátili. Zoznámili sa v škole, ktorú dievčatá navštevovali od šiestich rokov. Bývali v tesnom susedstve a ako sa zdalo, extrovertná Janka dokázala ukočírovať výbušnú Radku, ktorá mala všetko, na čo si prstom ukázala. Pospíšilovci pracovali v chemickom laboratóriu a na dcéru im veľmi čas nezvyšoval. Preto sa neraz dievča ocitlo v rodine Bekovcov aj na noc, keď rodičia pre pracovnú zaneprázdnenosť zabudli, že ich doma čaká dcéra. Dospievaním dievčat sa u Radky nezmenil len hodnotový rebríček, ale aj správanie. Bola v prvom ročníku gymnázia, keď začala mať vážne problémy. – Netuším, čo mám robiť, mami, ale musím to niekomu povedať. Radka berie drogy. Neviem čo presne. Býva občas taká čudná. A vybuchuje kvôli každej hlúposti. Stále sa hádame. Myslíš,

I

6

že by som ju zradila, keby ... keby si to ty povedala tete Andrey alebo ujovi Petrovi? Anna Beková sa zadívala na dcéru. Podozrenie, ktoré sama mala, sa jej potvrdilo. Radka k nim nechodila tak často, aspoň nie v poslednom čase, aby sa uistila, že to, čo si myslela, je pravdou. – Myslím, že to jej rodičia musia vedieť. A pomôcť jej. Dobre si urobila, Janka, že si mi to povedala. Ešte v ten večer Anna Beková zatelefonovala Pospíšilovcom. Nemohli sa s ňou stretnúť, lebo pracovali až do deviatej večer, no keď Anna naliehala, matka Radky súhlasila, že môže za ňou Anna Beková prísť do práce a vyrušiť ju na jednu cigaretu. Keď sa ženy stretli, znamenalo to jediné. Andrea nakričala na Annu, obvinila ju, že pchá nos do vecí, do ktorej ju nič nie je, no nakoniec priznala, že aj jej sa dcéra nepozdáva. Je podráždená, stráca záujem o školu a už si ju zavolala do kabinetu aj triedna učiteľka, no nemala doposiaľ čas, aby tam zašla. A už vôbec si nedokázala predstaviť, že by niekto cudzí kritizoval jej výchovu. – Udriem na Radku a ak naozaj niečo berie, za- 

www.BRATISLAVCANKA.sk


napísal sám život bijem ju, to si píš. Vieš, že som ti nakoniec vďačná, že si mi to povedala. Len ťa zaprisahávam, nech sa to nedozvie Peter, ten by ju stiahol z kože. Vieš, aký dokáže byť vznetlivý. – Ale ja... ja si myslím, že sa musíte o Radku postarať obaja. – On na také veci nemá čas. Výchovu dcéry necháva na mňa. Prosím ťa, nerieš to. A do tej školy pôjdem, sľubujem. Aj Radku si poriadne podám. Neboj sa, ja jej to vytlčiem z hlavy, aby brala nejaké svinstvo. Neviem, čo tomu decku chýba. Veď má všetko, čo chce! Iné decká na jej mieste..., – čo, to už Anna Beková nevnímala. Jediné, čo jej vírilo hlavou, že zodpovednosť za to, čo sa deje s Radkou, čo robí, majú jej rodičia. Nakoniec ani Andrea, ani Peter Pospíšilovci nepovažovali správanie svojej dcéry za niečo, čo by sa nedalo zniesť. Ospravedlňovali svoj nezáujem riešiť problém jej dospievaním. Radku nakoniec zo školy vyhodili. Mala absencie a do školy sa ani nechcela vrátiť. Jediné, čo ju zaujímalo, bola jej partia. Pre ňu a pre seba kradla rodičom z domu všetko, čo jej pod ruku prišlo a čo sa dalo nejako speňažiť. Sociálka, ktorú na správanie dcéry dvoch výskumníkov upozornili susedia, pohrozila, že im dcéru odoberú, že ju umiestnia do diagnostického ústavu. Na chvíľu sa zdalo, že Radka seká dobrotu. O rok sa znovu hlásila do školy, ale to sa už dievčatá nekamarátili. V jeden podvečer si Radka počkala pod bránou Janu. Vyzerala, akoby jej smrť visela na jazyku. – Potrebujem prachy. Musíš mi pomôcť. Inak umriem. Nevidíš, ako mi je? – Poď k nám. Nech ťa vaši nevidia v tomto stave, lebo tvoj otec jediné, čo urobí, že ťa zmláti. – Pôjdem, ale musíš prisahať, že mi tvoja mamka dá aspoň tridsať euro. To ju nezabije. Nezabilo. Ale po návšteve Radky Pospíšílovej Bekovcom zmizli zo zásuvky písacieho stola nielen peniaze, ale aj obrúčka a zlaté prstene pani Anny Bekovej. Keď na to prišla, peniaze boli už dávno roztopené a hnev na tvári Radkinej mamy, prskal na všetky strany. – Chceš obviniť moju dcéru Radku, že ti ukradla nejaké cennosti? Ty si sa zbláznila! Moja dcéra nie je zlodejka! A aby si vedela, na žiadny fet ona nič nepotrebuje. Je čistá. Prisahala mi na to. Opováž sa ju udať na polícii. Chceš, aby sa to s mojou dcérou ťahalo po zvyšok života? Má osemnásť. Budú ju stíhať ako dospelú, Anna, nerob to, inak oľutuješ.

www.BRATISLAVCANKA.sk

Anna Beková sa ocitla v patovej situácii. Nakoniec sa rozhodla tak, ako si myslela, že je to správne. Krádež ohlásila na polícii. Keď si Radku Pospíšilovú predvolali na políciu, všetko zaprela. Tvrdenie proti tvrdeniu. Krádež cenností dievčaťu dokázali a po súdnom procese dostala Radka podmienečný trest. Rodiny Pospíšilovcov a Bekovcov sa znepriatelili na život a na smrť. Prerušili styk. Uplynulo pár týždňov a na dvere Anny a Janky Bekovej zazvonila Radka. Bola zúfalá. Vyzerala tak zúbožene, ako nikdy predtým. Strčila si nohu medzi dvere a vykrikovala Jane, že je zradkyňa, že to ona spôsobila jej závislosť na drogách. – Keby si sa o mňa viac zaujímala, keby si ma tak nesklamala, netrápila by som sa. Ale ja som nevedela čo robiť, keď si na mňa vysrala, tak som sa dala dohromady s tými... a teraz chcem, aby si to odčinila, aby si mi pomohla. Vypýtaj mi od tvojej matky sto euro. Ak ich do hodiny nezoženiem, neviem, čo mi urobia... prosím ťa, Jana, odpustím ti, že si ma zradila a prisahám, že už nikdy od teba nebudem nič chcieť.., – Radka sa zavesila na kľučku dverí a odmietla dať preč nohu spomedzi dverí. Jana ju nechala stáť na prahu dverí, ale kým mame povedala, kto prišiel a čo chce, Radka spred dverí zmizla. Až o hodinu si Janka spomenula, že v predsieni má položenú kabelku a v nej značný obnos peňazí, ktorými mala na druhý deň zaplatiť lyžiarsky kurz. Keď po nej siahla, stuhla jej krv v žilách. Kým stihla prísť k Pospíšilovcom a povedať im, čo sa stalo, pred ich domom stála sanitka. – Dala si zlatú dávku, – povedal ktosi zo zvedavcov. Radka zomrela v sanitke. Na pohrebe sa Peter Pospíšil vyrútil proti Anna Bekovej. Obvinil ju zo smrti svojej dcéry. Kričal na ňu, že si to s ňou ešte vybaví. Anna zostala zaskočená. A ešte väčšmi vtedy, keď ju o pár dní napadol v tmavej uličke palicou, ktorou ju udieral do tváre. Kričal pri tom na ňu, že keby nedala Radke peniaze, nemala by na zlatú dávku. Annu Bekovú museli ošetriť v nemocnici. Na Petra Pospíšila podala trestné oznámenie, ktoré chcela neskôr stiahnuť. Ale to sa už nedalo. – Bolo to hotové nešťastie, – povedala na súde a aj keď necítila už ani zlosť, ani si nepriala, aby Petra Pospíšila dohonil nejaký postih, bolo jej mizerne. Z toho všetkého a z toho, že sa tomu všetkému dalo zabrániť. Keby niekto nezatváral oči a mal byť na mieste, pre neho osudom vyhradeným. ✍ 7


osobnosť z obálky (*10. 8. 1970)

Ivana CHRISTOVÁ ž od svojej mladosti spievala a tancovala v amatérskom východoslovenskom folklórnom súbore, venovala sa nejaký čas tiež spevu, nahrala niekoľko albumov, hosťovala v rade zábavných programov. Vyštudovala Stavebnú priemyslovku a v r. 1989 ju kolegovia z práce prihlásili do súťaže Miss, ktorú s prehľadomvo finále vyhrala v konkurencii 24 súťažiacich. O jej víťazstve porota rozhodla v podstate jednohlasne, aj keď publikum s výrokom poroty nesúhlasilo a dalo to najavo. Zatiaľ čo ostatné finalistky podľahli vtedajším trendom natupírovaných vlasov a výrazného líčenia, Ivana Christová to odmietla a ponechala si svoje dlhé vlasy učesané nahladko, čo zvýraznilo dokonalú symetriu jej tváre. Na Miss World i Miss Universe bola vyslaná 1. vicemiss Jana Hronková. Ivana Christová vycestovala na menej prestížnu súťaž Miss Maja International 1989 v Dominikánskej republike, ktorú jednoznačne vyhrala. Vtedajšie ceny pre víťazku boli oproti dnešným luxusným viac ako skromné – tmavovlasá kráska zo Slovenska získala šijací stroj, svadobné šaty a zahraničný zájazd (na ktorý ale nikdy nešla). Tiež pracovný vzťah s riaditeľom M. Zapletalom bol viac ako chladný a I. Christová si miesto vo svetovom modelingu získala viacmenej sama svojou usilovnosťou. Pôsobila ako modelka v Spojených štátoch, Francúzsku, Taliansku a Nemecku a práve v metropoli lásky – v Paríži, stretla Ivana svojho osudového muža Daniela Ubauda, francúzsko-vietnamského režiséra, bohéma, s ktorým prežila hektické dva roky. Po svadbe sa narodila dcéra Daniela (1994), ale rozdielne povahy a následné „vytriezvenie z búrlivého vzťahu“ signalizovali skorý rozvod, o ktorom dodnes Ivana nerada hovorí.

U

Nádherná a uhrančivá, prvá novodobá Miss Československa slovenskej národnosti z roku 1989 a jedna z navýraznejších víťaziek súťaže československej Miss v histórii, sa narodila vo východoslovenskom Prešove. Veľkou oporou jej bola mama – jej bulharský otec ich veľmi skoro obe opustil, aj preto si Ivana vždy počínala veľmi samostatne. 8

Pracovne však zažívala modelka i príležitostná herečka a speváčka z východného bloku vrchol. Pracovala pre firmy Montagna,

www.BRATISLAVCANKA.sk


osobnosť z obálky Shantal Thomas, Piagette, La Perla, Gianfranco Ferre, Fendi, Allure, Ralph Lauren, Palmers, atď. Jej tvár sa objavila v takých známych časopisoch ako American Vogue, Elle, Madmaiselle, Cosmopolitan, Amica, Esquire, Wellness, Quo, Infinity, Top Class. Práca modelky, ktorú robila trinásť rokov, jej umožnila precestovať takmer celý svet. Zahrala si vo filme Ako chutí smrť (1995), spievala v Kráľovi zlodejov (2003), vydala dva sólové albumy: Ivana (1999) a Flám (2000). Niekoľko posledných rokov trochu bojuje táto charizmatická štyridsiatnička nielen s nadváhou, ale aj s nevhodnými partnermi – ako sama hovorí – priťahuje samých nezodpovedných ľahtikárov.

V súčasnej dobe je jej podstatnou činnosťou charita, je riaditeľkou Nadácie Orin Panacea a veľmi aktívne spolupracuje s Detskou fakultnou nemocnicou v Bratislave a Detskou klinikou fakultnej nemocnice v Motole. Najväčším heslom pre Ivanu Christovú a jej oduševnených spolupracovníkov je, aby z detských tvárí napriek chorobe a bolesti nikdy nezmizli úsmev a radosť. ✍

Na slovenský trh vstupuje nový výživový doplnok O B E Z I N T M, ktorý prírodnou cestou bojuje proti nadváhe a obezite. Prípravok je založený na princípe zníženia nadmernej chuti do jedla a zaplnenia žalúdka. Schudnúť nadbytočné kilá sa s ním rozhodla aj Ivana Christová, ktorá za prvé tri týždne diéty zhodila 7 kíl. „Môj metabolizmus sa po užívaní prípravku O B E Z I N T M naštartoval prakticky okamžite, ručička váhy sa posunula smerom dolu už po troch dňoch. Za tri týždne som zhodila prvých sedem kíl,“ opisuje Ivana Christová priebeh svojho chudnutia. „Zaujímavé je, že mám vďaka úbytku hmotnosti omnoho viac energie a cítim radosť," dodala Christová, ktorá chce do konca septembra vážiť o 20 kilogramov menej než pred začiatkom diéty. Prípravok je založený na jednoduchom princípe. Po konzumácii a zapití vodou sa doplnok rozpustí v žalúdku a až stonásobne zväčší svoj objem. Zaplnený žalúdok potom vyšle do mozgu signál, že je už sýty. Nadmernej chuti do jedla predchádza doplnok vďaka Spiruline obsahujúcej fenylalanín. Ten pôsobí na chuťové centrum v mozgu, znižuje nadmernú chuť do jedla a bráni tak nežiaducemu prejedaniu sa. Prírodné zloženie prípravku udržuje hladinu cholesterolu na normálnej hladine, zároveň neobsahuje žiadne alergénne látky. Výrobok sa predáva v balení po 90 kapsulách, ktoré je určené na kúru dlhú 14 dní. Užíva sa zvyčajne trikrát denne aspoň polhodinu pred jedlom a zapíja sa tekutinou.

www.BRATISLAVCANKA.sk

9


napísal sám život

Príliš tučný

Adela vyťukala číslo na policajnú stanicu s trasúcimi sa prstami. Nedokázala si ovládať telo. Triaslo jej ním, ledva sa udržala na nohách. Miestu, kde ležal jej mŕtvy muž, sa vyhýbala pohľadom. Keď sa dvakrát zhlboka nadýchla, zazvonilo to na opačnom konci. – Môj muž je mŕtvy. Niekto... niekto ho zabil... leží na záhrade a ... nedýcha. oručík Ján Jozef prišiel aj so svojím mladším kolegom, seržantom Krnáčom do desiatich minút. Zároveň s policajným autom pred rodinným domom zaparkovala sanitka. Adela Mokráňová mala sinavo-popolavú tvár posiatu drobnými fľakmi. Zhrbená vyzerala ešte nižšia. Poručík jej odhadoval takých štyridsať. Keď ho odviedla za dom, medzi kríkmi ležal horeznak jej

P

10

muž. V hrudi mal zapichnutý nôž s čepeľou, ktorá mala dĺžku, ako sa neskôr zistilo, sedemnásť centimetrov. – Zásah rovno do srdca. Bol na mieste mŕtvy. Podľa stuhnutosti by som povedal, že je mŕtvy tak tri, tri a pol hodiny, – povedal obhliadajúci lekár. – Pani Mokráňová, kedy ste prišli domov? – spýtal sa poručík Jozef a uprel na pozostalú zrak. – Pred chvíľou. Keď som vám zavolala. Len som vošla do kuchyne, aby som zapla varnú kanvicu na kávu. O tomto čase si ju s manželom dávame na záhrade spolu a vyšla som von. Kričala som na neho, ale neozýval sa. Najprv som prezrela všetky štyri izby, aj som vybehla hore, kde máme hosťovskú a druhú kúpeľňu, ale keď mi neodpovedal, začala som mať predtuchu... a takto som ho našla. – Mal váš manžel nepriateľov? – spýtal sa seržant Krnáč a niečo si poznačil do notesa. Adela si pomyslela, že by toho mladého človeka odhadla skôr na vyhadzovača v podniku ako kriminalistu. – Nie. Neviem. Možno, – zasekla sa v polovici vety a poručíkovi neušlo, že si neustále nervózne oškrabuje kožtičku nad oblúčikmi nechtov na rukách. Zlozvyk, napadlo mu, ale tá žena je naozaj veľmi nervózna. Na druhej strane, kto by aj nebol vykoľajený, keby našiel svojho životného partnera zapichnutého na záhrade, – mal zopár nezhôd, ale veľmi mi o nich nerozprával. – A čo vy? – spýtal sa poručík. Vdova po zavraždenom sa začudovane pozrela na vyšetrovateľa. Pohľadom zaletela k mužom, ktorý odnášali telo jej muža na nosidlách, zabalené v modrom igelite. Rýchlo odvrátila pohľad a pozrela sa na Jána Jozefa, ktorý z nej stále nespustil zrak. – Ja? Myslíte, či mám ja nepriateľa? – Možno by bolo lepšie spýtať sa, či máte priateľa. Viete, ako to myslím, – poručík Jozef prestúpil z nohy na nohu a Mokráňovej neušlo, že si vymenil krátky, ale významný pohľad so svojím kolegom, ktorý sa na chvíľu vzdialil. Keď pribehol, len krátko pokýval hlavou. – Čo si to dovoľujete? Vyzerá to tak, akoby ste sa ma pýtali, či mám milenca! Ja som so svojím mužom žila takmer dvadsať rokov v absolútnej zhode, – fľaky na dekolte manželky zavraždeného spurpuroveli, – nemali sme deti, nebol dôvod sa pre niečo hádať.

www.BRATISLAVCANKA.sk




BA_9_2012_MAKETA_Část1  
Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you