Milosrdná Božia láska Miroslav Kuric

MILOSRDNÁ BOŽIA LÁSKA

Vminulom čísle sme si predstavili Eucharistiu ako priestor chvály a vďaky. V téme Eucharistie chceme pokračovať poukázaním na jej obetný charakter. V encyklike o Eucharistii napísal pápež sv. Ján Pavol II., že Ježiš pri slávení Eucharistie nepovedal len: „toto je moje telo, toto je moja krv,“ ale dodal: „ktoré sa obetuje za vás… ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22, 19-20). Týmito slovami naznačuje obetný charakter sviatostnej hostiny, keďže vykúpenie na kríži sa sviatostným spôsobom sprítomňuje v Eucharistii. (porov. Ecclesia de Eucharistia,12)

Ježiš vykúpil svet svojou obetou a vracia ho naspäť Otcovi. Týmto spôsobom prináša Eucharistia ľuďom každej doby zmierenie, ktoré navždy získal Kristus pre ľudí všetkých čias. Je to tajomstvo Božieho milosrdenstva, ktoré nás pozýva meditovať pápež Ján Pavol II.: “Túžim ešte raz pripomenúť túto pravdu, skláňajúc sa s vami, moji najmilší bratia a sestry, v adorácii pred týmtotajomstvom:veľkýmtajomstvom, tajomstvom milosrdenstva. Čo viac mohol pre nás Ježiš urobiť? Skutočne, v Eucharistii nám prejavuje lásku ktorá „ je až do krajnosti“ (porov. Jn 13,1), ktorá nepozná mieru“ (Ecclesia de Eucharistia 11). Pokúsme sa pochopiť, prečo bolo nutné zmiernenie ľudstva s Bohom a prečo Boh chcel, aby sa to dialotakoutoobetou.

Ako sa to všetko začalo? Boh nás stvoril na svoj obraz ako muža a ženu, dalnámrozumi vôľu,abysmeslobodne mohli odpovedať na jeho lásku. Muž a žena boli šťastní v spoločenstve s Bohom,v harmonickomvzťahu,ktorý bolplnýdôvery. Bohdalmužovia žene všetko okrem „stromu poznania dobra zla“. Avšak had hovorí žene: „Naozaj povedal Boh: Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu? Žena odpovedala hadovi: Z ovocia rajských stromov môžemejesť,aleo ovocístromu,ktorýje

v strederaja,námBohpovedal:Nejedzte z neho, ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli.“ (Gn 3, 1-3) Keď bolo toto slovo vyslovené, šíp jedu bol vyslaný do srdcačloveka: „Nie, nezomriete, ale Boh vie, že v deň, keď budete z neho jesť, otvoriasavámočia vybudeteako Boh, budete poznať dobro a zlo.“ (Gn 3, 4-5) Tieto slová nazval pápež svätý Ján Pavol II. proti-Slovo, proti-pravda, lebo úplne falšujú, kto je Boh. (porov. Dominum et Vivificantem, 37) Hadove slová totiž nabádajú človeka veriť, že tenBoh,ktorýjemilujúcia nežnýOtec, ktorý nás z lásky stvoril a všetko nám dal, ten Boh je luhár a je „žiarlivý na svojepráva.“(KKC, 399)

Tie slová vstupujú do srdca človeka a spôsobujú nedôveru voči Bohu. Potomobajajedli z toho ovociaa „keď počuli hlas Pána, Boha… skryl sa Adami jeho ženapredPánom, Bohom, medzi stromami záhrady. I zavolal Pán, Boh Adama a povedal mu: „Kde si?“ On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, nuž bál som sa, lebo som nahý a preto som sa skryl“. (Gn 3, 6-11) Týmito niekoľkými riadkami je vykreslená dráma, ktorá sa odohráva medzi Bohom a človekom. „Strom poznania dobra zla“ je obraz prekročenia hranice, ktorú človek, ako stvorenie mal uznať a v dôvere dodržať. Človekakostvoreniezávisíod Stvoriteľa, ale diabol chcel, aby v srdci človeka zomrela dôvera k Bohu, aby zneužil slobodu a neposlúchol Boží príkaz. Preto nielen prvotný hriech, ale aj každýďalšíhriechjeneposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery voči jeho dobrote. V hriechu uprednostňuje človek seba pred Bohom a znevažuje Boha, čím zneužíva jeho lásku. (porov. KKC, 396-398) Hneď možno vidieť následky tejto prvej neposlušnosti. Akonáhle vošli slová hada do srdca človeka ako jedovatý šíp, urobil si Adam a Eva nesprávny obraz o Bohu. Dôsledkom toho bolo, že sa báli Boha. Tento hriech, tento nesprávny obraz o Bohu,saprenášaďalejnaceléľudstvo. (porov. KKC, 404)

Vedie to ľudí k nedôvere a strachu pred Bohom. Človek vníma Boha ako svojho nepriateľa, ako niekoho, kto je zlý, kto tresce, odsudzuje, posiela prírodné katastrofy, aby sa pomstil. Pri takomto obraze Boha sa dá pochopiť, prečo naši súčasníci a niekedy aj my, máme strach z budúcnosti, ktorý ešte viac zosilňuje hospodárska situácia, terorizmus a prírodné katastrofy, ktoré sústálečastejšiea strašnejšie.S takýmto nesprávnym obrazom o Bohu sa cíti človek stratený. Ak chceme hovoriť o nekonečnej Božej láske k nám, je nutné, aby naše srdce bolo zasiahnuté tou nepochopiteľnou bolesťou, ktorá je v Božom srdci: Boh je neuznaný práve od tých, ktorých s toľkou láskou stvoril. On,ktorýnámchcelvšetkodať, vidí, ako je jeho láska znevažovaná, ako ho jeho deti odmietajú, ako mu už viac nedôverujú. Avšak namiesto toho, aby sa Boh ľuďom právom odplatil, robí opak. Aby človeka zbavil tohoto falošnéhoodrazuo sebe,zmierujehoso seboua uzdravujeho.Odpočiatkuhľadá Bohčlovekasosvojímmilosrdenstvom, ako raz Ježiš povedal sestre Faustíne: „Nasledujem hriešnikov so svojím milosrdenstvom na všetkých cestách ichživota.

TEXT: MIROSLAVKURIC