Page 1


OBSAH 1. KAPITOLA • 7

detstvo · stretnutie s vierou 2. KAPITOLA • 19

zubárčina · zrušený sobáš · psychiatrická liečebňa · vojna · manželka 3. KAPITOLA • 35

cirkev · kresťania 4. KAPITOLA • 51

holuby · psychiater · súdny znalec 5. KAPITOLA • 73

divadlo · ryby · pes · esperanto 6. KAPITOLA • 83

psychohygiena · manželstvo · štúdiá · provokatér 7. KAPITOLA • 101

príprava na manželstvo · premonštráti · diakon · kňaz 8. KAPITOLA • 119

motivácia · básne


9. KAPITOLA • 127

hypnóza 10. KAPITOLA • 139

neplatné manželstvá · muži psychopati · násilie 11. KAPITOLA • 149

diakon · kňaz · lekár 1. ROZHOVOR • 159

Prečo nútime mladých do niečoho, po čom túžia? 2. ROZHOVOR • 173

Deti si nevedia zaviazať šnúrky, ale majú poznať techniku, ako navliecť kondóm? 3. ROZHOVOR • 185

Dieťa nepotrebuje iba lásku, ale aj príklad otca, mamy a ich vzťahu 4. ROZHOVOR • 199

Najhoršie je vydieranie rodičov: Ak neurobíš toto, nemám ťa rád


Tiež patril medzi tých, ktorí ma sprevádzali životom. Stále bol pri mne niekto normálny, inteligentný a múdry. Krivé cirkevné povahy som začal stretávať až dodatočne, našťastie ma pri mojom obrátení viedol Pán inou cestou. Na vojne vás Pán priviedol aj k manželke. Bolo to takto: Mal som pri sebe lapiducha – obyčajného vojaka, ktorý mal polročný kurz na meranie teploty a podávanie liekov, človeka, ktorý upratuje a sterilizuje. Ten si teploty vymýšľal, nespolupracoval, bolo to s ním hrozné. Dal som ho zavrieť, a keď sa to stalo druhý raz, sťažoval sa listom svojej sestre – bola to dvojička. Zistil som to tak, že sme išli na vojenské cvičenia, bolo veľmi veľa snehu a zapadli sme v lese. Bola nám taká strašná zima, že sme pálili všetko, čo sme mali, aby sme sa zohriali. Hovorím mu: „Nemáš ešte niečo, čo by sme mohli spáliť?“ Spálili sme už škatule, periny a on vytiahol list od sestry. Začal som ho čítať a bol som očarený. Čo v ňom bolo? Bol písaný krásnym kresťanským tónom: „Tvoj nadriadený to myslí isto dobre. Uvedom si, že si kresťan a mal by si svedčiť o Bohu aj v kasárňach.“ Akoby to písal farár alebo biskup. Hovorím mu: „Máš veľmi dobrú sestru. Kde pracuje?“ „V hoteli v Tatranskej Lomnici na recepcii.“ Len čo som mal 32


najbližší „opušťák“, vybral som sa za ňou, celú noc som cestoval vlakom do Tatranskej Lomnice a ráno som si ju dal zavolať na recepciu. Predstavil som sa ako ten, čo trápi jej brata. On nevedel o tom, že ste za ňou išli? Nie. Povedal som jej: „Nebudeme sa rozprávať o vašom bratovi tu, poďme sa niekam prejsť.“ Tak sme sa prechádzali doobedie, išli sme spolu na obed a prechádzali sme sa aj poobedie. Večer sme sa dohodli, že bude svadba. V ten istý deň? No... a prečo nie? Toto sme inak našim dcéram nikdy nepovedali. Neviem, čo by som robil, keby niektorá prišla, že pozná ženícha od rána... (smiech). Keď som sa vrátil do kasární, povedal som svojmu lapiduchovi: „Aby si vedel, budeš mojím švagrom!“ Následne som sa vybral na mestský úrad – pretože za socializmu musela byť najprv civilná svadba, až potom cirkevná. „Chcel by som mať svadbu,“ povedal som im. „Nie je to problém, vojaci sa tu často ženia.“ „Mal by som však nejaké priania: chcel by som, aby to bolo bez pionierov a básničiek, bez prejavu, bez hostí a budeme mať len povinných dvoch svedkov...“ „Keď chcete, je to vaša svadba,“ povedala mi úradníčka. Svadba bola vaše druhé stretnutie? 33


Druhé. Prečo nie? Moja nevesta prišla teda na toto druhé stretnutie, ktoré bolo svadbou, vzal som dvoch vojakov z „maródky“ za svedkov: „Chalani, oblečte sa, idete na svadbu! Každý dostanete v staničnej reštaurácii pivo a párky.“ Od jedného tankistu som si požičal šaty, v ktorých olejujú a umývajú tanky, nevesta prišla v športovom svetri. Takto sme pohŕdali komunistickým obradom. Ako to vyzeralo počas obradu? Prišli sme na národný výbor, kde nás už čakala vyobliekaná a vymaľovaná ceremoniárka. Pýta sa nás: „Kde máte rodičov?“ „Nemáme. Nemusíme mať všetko!“ Čudovala sa: „Vy nechcete prejav, nechcete pionierov, nechcete rodičov... Vy ste kto?“ „Psychiater.“ „Aha, tak to sa už nedivím...“ Bola to skutočne svadba podľa nášho priania. Na záver sme sa podpísali, svedkovia dostali pivo a párky, ja som vrátil požičané špinavé veci a každý sme išli po svojom – moja manželka do Tatier, ja do Žirovnice. Tretie stretnutie bola naša cirkevná svadba v Tatranskej Lomnici. Tá už asi vyzerala inak. No samozrejme. Svedkom mi bol Tomáš Halík. Po svadbe sme sa už spolu s manželkou vrátili do Žirovnice, kde sme bývali dva roky, kým sme sa odsťahovali do Pelhřimova.

34


Poznali sme ho ešte ako diakona a psychiatra a mnohí sme aj čítali knihy alebo počúvali jeho prednášky. Kto je však Max Kašparů zblízka? Aká je jeho životná cesta, čo sa skrýva „za”...? Kniha prináša silný rozhovor s h. prof. PaedDr. ThDr. MUDr. et MUDr. Jaroslavom Maxmiliánom Kašparů, PhD., Dr. h. c., človekom, ktorý je dnes gréckokatolíckym kňazom, no celý život odmietal hrať pred Božou tvárou divadlo. V knižnom rozhovore sa dočítate: • o tom, že tu vôbec nemusel byť, ak by sa jeho mama rozhodla inak, a tiež o jeho náročnom detstve bez otca; • o zmarenej svadbe s nevestou, ktorá to vzdala pár dní pred obradom, ale aj o novej známosti, trvajúcej len pár hodín, ale zavŕšenej úspešnou svadbou a doterajším pevným manželstvom; • o domácich poštových holuboch, vysokoškolských skúškach, skúsenostiach s hypnózou i o písaní poézie; • o aktuálnej kňazskej službe i o tom, že niekedy je v spovednici lekárom i kňazom zároveň. V knihe nájdete aj poctivé rady do života: • na čo si pred manželstvom dávať pozor a aké sú nášľapné míny v manželstve; • čo s chorými manželstvami, v ktorých môže byť jeden z manželov psychopat; • ako v živote nevyhorieť a mať zdravé telo, ducha i dušu. Kniha obsahuje aj štyri rozhovory s Maxom Kašparů, ktoré vyšli na kresťanskom internetovom portáli www.cestaplus.sk. Každá kapitola prináša aj zhrňujúcu myšlienku napísanú vlastnou rukou autora.

Max Kašparů: Nebudem hrať divadlo pred Božou tvárou (Ukážka)  

Vydavateľstvo: BeneMedia Rok vydania: 2017

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you