Issuu on Google+

Dva kľúče...(ak je to nadpis, tak tu nemajú čo tie tri bodky robiť) Strach. Zúfalstvo. Hnev. Smútok. Beznádej. Smrť. Cítila som to všade. Hromádky kostí svedčili o tom, že to nebol obyčajný prvý dojem. (ale hej, bol to aj tak prvý dojem – tie hromádky hovorili len o tom, že nebol mylný) Bol to pocit, tušenie niečoho zlého a pravda, ktorá sa plazila okolo mňa a spôsobovala mi zimomriavky. Toto miesto bolo nasiaknuté najhoršími emóciami z najhorších. Ľudia ho nazývali jednoducho studňou. Nikto už s určitosťou nevie prečo. Možno za to mohla dávno zabudnutá legenda alebo príbeh niekoho, kto stratil silu o tom rozprávať. Jej meno sa však vyslovovalo len pošepky a so strachom. Bola len jediná možnosť ako uniknúť. Nájsť dva kľúče. Jeden od väzenia a druhý... (tri bodky uznávam, ak by sa slovo druhý opäť zopakovalo alebo by to bolo nedopovedané, inak teraz nie, pretože to nie je dramatická odmlka v priamej reči) od svojej podstaty. Nikomu sa to zatiaľ nepodarilo. A hoci vo väzení neboli žiadne mučiarenske nástroje, ak zajali niekoho, kto poznal vaše tajomstvá nezostávalo vám nič iné ako utekať. Vládcovia podzemnej pevnosti používali iné metódy. Boli to hrôzostrašné bytosti žijúce o stáročia dlhšie, než im bolo dané (nemohli o stáročia žiť ďalej, než im bolo dané, skôr by som použila: ostatné bytosti alebo pod., pretože ak bolo dané, tak sa ináč nedalo). Mágovia. Nekonečnými chodbami blúdili staré zaklínadlá a tiene. Bála som sa. Všetkého. Najhoršie však boli prízraky. Vedela som, že sú na blízku len o sekundu skôr (čiarka) ako sa ma dotkli ich slizké chladné prsty. Kládli mi otázky. Strašili, dobiedzali, vysávali zo mňa život. Odpovedí sa nedočkali. Za (chýba mi rozvitie, niečo ako za moju neposlušnosť, za to znie tak sucho) to ma stihol trest. Dotyky neboli chladné, pálili. Boleli. (prečo je jedno veľkým a druhé malým? Pálili. Boleli. Odporúčam to dať rovnako.) Zreteľne som cítila pach spáleného mäsa, ktorý dokrášľoval (ak si to myslela ironicky, daj to do uvodzoviek, ak nie, tak sa tam slovo dokrášľovali nehodí) arómu mojej cely, rovnako ako bolesť pri vzniku každej novej jazvy. S chrčaním a zvukmi, ktoré sa nepodobali na ľudské, som sa dopotácala k stene a ďakovala Bohu, že je taká studená. „Milujem Ťa,“ zamrmlala som a moje vedomie sa stratilo v tme. (ostrý prechod) Nie na dlho. Tma postupne zmizla, nahradila ju spomienka na to(čiarka) ako som sa ocitla v studni... To, že je zle som vedela tesne predtým (čiarka) ako som vstúpila na čistinu. Neozýval sa (na) z nej smiech. Lean sa (chýba mi niečo, ako slovo: totiž) stále smial... Naozaj tam nebol. Nikde. Volala som jeho meno. Hľadala ho medzi stromami, kríkmi, v potoku. Bežala som, trhala si vlasy, plakala, kričala... (nový odsek) Nič z toho nepmohlo. Nezranil sa, neutopil a ani ho neroztrhala divá zver. Stalo sa mu čosi oveľa horšie. Pomalým krokom som sa blížila k jedinému miestu, ktoré som neprehľadala. V ruke som pevne zvierala lovecký nôž, ktorý som mala večne pripnutý na opasku. V srdci lesa bol vchod, na miesto, kam nikto netúžil (kam nikto netúžil čo? Ísť? Nazrieť? Chápem, že ísť, ale treba to povedať). A pri ňom stĺp, o ktorý bol uviazaný môj syn. Odviazala som ho, vyobjímala a vybozkávala. Mala som vedieť, že v tom bude háčik. (medzera)Nereagoval a jeho oči... boli prázdne. Až vtedy som si všimla mágov, rozostavených po lúke. „Vy ste mu ju vzali,“skríkla som. (daj toto pokojne do predchádzajúceho riadku)„Vy, vy...“ s tichou rezignáciou som klesla na kolená. „Načo je vám? Načo sú vám ?!“ „Je to najväčšia sila, ktorá hýbe svetom. Keď ju pokoríme a ovládneme (čiarka) máme moc.“ „Vymením ju za svoju!“ Stihla som zaregistrovať len odpoveď: „Sme dohodnutí.“ Na tvrdej a krutej tvári starca sa nepohol ani sval napriek tomu, že obchodoval s najcennejším tovarom ľudstva. Posilnilo ma to. Spomenula som si pre koho to robím. V kúte som si všimla misku s vodou a rozmočený plesnivý chlieb. Hlad ma však netrápil. Prehľadávala som celu, ale nebola to príjemná práca. Kosti. Ľudské aj myšacie. Prekopávala(nechcela si použiť iné slovo? Ako mohla


prekopávať dlážku?) som dlážku, skúmala mreže i stenu. Našla som medailóniky s fotkami, ratiazky, nože, osobné veci, ktoré nezhnili a nepremenili sa na prach. (Chýba mi čosi ako slovo: avšak.) Ani stopy po kľúči, nápovede.Vtedy sa znovu objavili, prízraky. Nepýtali sa. Rozprávali. (Rozprávali potichu) Potichu. Kričali (ak by niektoré kričali, bolo by to OK, takto však nie, neviem, či sa náhodou to neviaže k slovu Potichu kričali, musíš odôvodnene používať bodky, čiarky, trojbodky a pod.). Po šepky. Menovali moje hriechy. Moje slabosti. Poznali tajomstvá. Nevedela som, čo odpovedať, ako sa brániť. „Čo čakáte? Som človek. Musím byť ľudská...“ Objavilo sa fialové svetlo a v ňom mágova tvár. „ Získala si kľúč od svojej uše, máš pár sekúnd nájsť pravé meno...“ Zmizol, bez šialeného smiechu, ktorý by sa k nemu dokonale hodil. Hlavou mi prebehol celý život. „Vy ste mu ju vzali!“ rezonovalo mi v mysli. A Vtedy (vtedy) som to pochopila. „Studňa duší!“ Zaborila som tvár do dlaní. Prečo my, ľudia, hľadáme hmotné veci (spomeň nejaké krátke prepojenie tejto vety s kľúčom, lebo v prvej sekunde som nerozumela, čo tu vlastne robí. :))?! Stihla som to ? Koľko je pár sekúnd ? (máš to v texte viackrát, ale napíšem to len sem – nedávaj medzeru pred interpunkčné znamienka, nepatrí tam)

TinsLay Amare 15.08.2012


Tins Lay kritika