Issuu on Google+

JUSTIÈNÁ REVUE REDAKÈNÝ KRUH Predseda: Dr.h.c. prof. JUDr. Peter BLAHO, CSc. JUDr. Peter BRÒÁK prof. JUDr. Alexander BRÖSTL, CSc. JUDr. Štefan DETVAI JUDr. ¼ubomír DOBRÍK, PhD. doc. JUDr. Ján DRGONEC, DrSc. JUDr. Anton FÁBRY, CSc. prof. Brian GIBSON, JSD. JUDr. Miloš HRVOL, CSc. o.Univ. prof. DDr. Heinz MAYER prof. JUDr. O¾ga OVEÈKOVÁ, DrSc. prof. JUDr. Jozef PRUSÁK, CSc. prof. JUDr. Viera STRÁŽNICKÁ, CSc. prof. JUDr. Vojtech TKÁÈ, CSc. prof. JUDr. Katarína TÓTHOVÁ, DrSc. prof. Guiguo WANG, JSD., LL.M.

REDAKÈNÁ RADA Šéfredaktor:

prof. JUDr. Ján SVÁK, DrSc. JUDr. Eva BABIAKOVÁ, CSc. doc. JUDr. Robert FICO, CSc. doc. JUDr. Svetlana FICOVÁ, CSc. JUDr. Július FÍGER JUDr. Miloš HAAPKA JUDr. Milan LIPOVSKÝ JUDr. Daniel LIPŠIC, LL.M. JUDr. Milan ¼ALÍK Dr.h.c. prof. JUDr. Mojmír MAMOJKA, CSc. JUDr. Milan RUŽBÁRSKY JUDr. Ondrej SAMAŠ JUDr. Peter STAVROVSKÝ prof. JUDr. Pavel ŠTURMA, DrSc. JUDr. Slavomír ŠÚREK

Tajomníèka redakcie: Marianna HAMAŠOVÁ

Adresa redakcie:

Ministerstvo spravodlivosti SR Župné nám. 13 813 11 Bratislava Osobný kontakt: Námestie slobody 12 telefón: 02/5249 38 79 02/5710 10 33 e-mail: justicna.revue@justice.sk

OBSAH Èlánky BÁLINTOVÁ, M.: Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie Európskym súdom pre ¾udské práva ............................................................................ ŠRAMEL, B.: Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej nezávislosti .......................... FICOVÁ, S. – GEŠKOVÁ, K.: Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p. ..................... IKRÉNYI , I.: Peòažné náhrady vyplatené z garanèného fondu ako poh¾adávky proti podstate .............................. SLÁVIK, M.: Zastupovanie daòových subjektov pred správcom dane v podmienkach správy daní ................... VERNARSKÝ, M.: Limity daòovej kontroly .....................

1 11 26 34 41 48

Diskusia DRGONEC, J.: Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu ........................................................... SYROVÝ, I.: Zúženie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov ............................................................ MACEK, J.: Ešte k niektorým otázkam premeny základných imaní obchodných spoloèností na euro ................... PRAVDÍKOVÁ BUÈKOVÁ, E.: Uplatnenie procesných práv poškodeného v trestnom konaní pred súdom ..........

61 87 93 98

Nad jedným rozhodnutím DEÁK, M.: Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena štatutárneho orgánu skutoène vylúèená? ..................................................................... 104

Európska únia a Slovensko KLIMEK, L.: Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu ............................................................ 127

Rozhodnutia Ústavného súdu SR Porušenie základných práv sažovate¾a hlasovaním poslancov pri vo¾be kandidáta na generálneho prokurátora Slovenskej republiky ...................................................... 145

Adspirantes legum KOLODZEJ, M.: Zmluva o árende – (staro)nový zmluvný typ v Obèianskom zákonníku? ....................................... 157

Recenzie – anotácie Ius Romanum schola sapientiae – Pocta Petrovi Blahovi k 70. narodeninám. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2009, strán 580 (KLEÒOVÁ, V.) ..................... BENJAMIN N. CARDOZO: Podstata súdneho procesu. Bratislava, Kalligram 2011, strán 134 (SVÁK, J.) ............ Bìlohlávek, A. J. – Hótová, R.: Znalci v mezinárodním prostøedí – v soudním øízení civilním a trestním, v rozhodèím øízení a v investièních sporech. Praha, C. H. Beck 2011, strán 555 (PAULIÈKOVÁ, A.) ............................... Kolektiv autorù: Kontrolní mechanizmy fungování veøejné správy. Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci, Periplum 2009, strán 383 (MASLEN, M.) ........................

165 167

169 171

Oznamy Rozšírenie Redakèného kruhu a Redakènej rady Justiènej revue ....................................................................... 173


ÈLÁNKY Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie Európskym súdom pre ¾udské práva JUDr. Miroslava BÁLINTOVÁ spoluzástupkyòa Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ¾udské práva

BÁLINTOVÁ, M.:

Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie Európskym súdom pre ¾udské práva; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 1 – 10. Aj keï sú štáty oprávnené kontrolova vstup, pobyt a odchod cudzincov, vyhostenie alebo vydanie osoby môže vyvola otázky z h¾adiska viacerých èlánkov Dohovoru na ochranu ¾udských práv a základných slobôd, pokia¾ existujú závažné a preukázate¾né dôvody domnieva sa, že dotknutá osoba bude v prípade deportácie do krajiny urèenia èeli reálnemu riziku, že bude podrobená zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s ustanoveniami tejto medzinárodnej zmluvy. Jedným zo spôsobov, ako sa môže vydávajúci štát ubezpeèi, že osoba bude v prípade jej vydania v prijímajúcej krajine požíva všetky práva, ktoré jej Dohovor na ochranu ¾udských práv a základných slobôd zaruèuje, je poskytnutie diplomatických záruk v tomto smere.

Ako všeobecne uplatòovaný princíp v judikatúre Európskeho súdu pre ¾udské práva (ïalej len „Súd“) platí, že zmluvné štáty sú v zmysle ustálených princípov medzinárodného práva oprávnené kontrolova vstup, pobyt a odchod cudzincov, prièom musia rešpektova záväzky, ktoré im vyplývajú z medzinárodných zmlúv, vrátane Dohovoru na ochranu ¾udských práv a základných slobôd (ïalej len „Dohovor“) a protokolov k nemu. Vyhostenie alebo extradícia zmluvným štátom môže vyvola otázky z h¾adiska viacerých èlánkov Dohovoru, a to predovšetkým z h¾adiska èlánku 3, zakotvujúceho zákaz muèenia a ne¾udského a ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, èlánku 2, zakazujúceho trest smrti, alebo èlánku 6, zaruèujúceho právo na spravodlivý súdny proces. Vydanie osoby môže vyvola zodpovednos dotknutého štátu v zmysle Dohovoru, pokia¾ existujú závažné a preukázate¾né dôvody domnieva sa, že dotknutá osoba bude, v prípade deportácie do krajiny urèenia, èeli reálnemu riziku, že bude podrobená zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s týmito ustanoveniami. V takom prípade Dohovor obsahuje záväzok nedeportova dotknutú osobu do takejto krajiny. Zmluvný štát teda nesie zodpovednos za to, že osobu nevystaví hrozbe zaobchádzania, ktoré by bolo v rozpore s Dohovorom.1) 1)

Pozri napr. Abdulaziz, Cabales a Balkandali proti Spojenému krá¾ovstvu, rozsudok z 28. mája 1985, ods. 67; Boujlifa proti Francúzsku, rozsudok z 21. októbra 1997, ods. 42; Üner proti Holandsku, rozsudok ve¾kej komory z 18. októbra 2006, ods. 54; H. L. R. proti Francúzsku, rozsudok z 29. apríla 1997, ods. 33 – 34, i mnohé ïalšie.

1


Bálintová, M. Uvedené kladie na vydávajúci štát ne¾ahkú úlohu, aby dôkladne skúmal v rámci extradièného konania podmienky, do ktorých by dotknutú osobu mal vyda. Musí posúdi nielen splnenie formálnych podmienok na vydanie osoby, ale aj situáciu v štáte žiadajúcom o vydanie, a to tak všeobecnú situáciu v oblasti dodržiavania ¾udských práv v krajine, ako aj možné hrozby s oh¾adom na individuálne okolnosti dotknutej osoby, jej prípadnú príslušnos k urèitej národnostnej, etnickej, náboženskej èi politickej skupine, jej prípadné predchádzajúce aktivity a podobne. Jedným zo spôsobov, ako sa môže vydávajúci štát ubezpeèi, že osoba nebude v prípade jej vydania v prijímajúcej krajine podrobená zlému zaobchádzaniu, resp. že budú dodržané všetky jej práva, ktoré jej zaruèuje Dohovor, je poskytnutie záruk zo strany prijímajúceho štátu, že vydávanú osobu nevystaví muèeniu alebo ne¾udskému èi ponižujúcemu zaobchádzaniu, a že tejto osobe nebude uložený trest smrti, prípadne že v následnom trestnom konaní budú dodržané zásady spravodlivosti. Medzi prvé prípady, v ktorých sa Súd zaoberal aj týmto aspektom, patrí napr. prípad Einhorn proti Francúzsku,2) v ktorom išlo o vydanie Amerièana, odsúdeného in absentia v americkom štáte Pensylvánia za vraždu, a v ktorom americké orgány poskytli záruky, že v obnovenom trestnom konaní nebude sažovate¾ovi uložený trest smrti a prípadne uložený trest odòatia slobody na doživotie možno zmeni na èasovo obmedzený trest odòatia slobody s možnosou prepustenia na záruku. Patrí sem aj prípad Nivette proti Francúzsku,3) v ktorom išlo o vydanie Amerièana podozrivého z vraždy na trestné stíhanie do štátu Kalifornia, a v ktorom americké orgány poskytli záruky, že sažovate¾ovi nebude uložený trest smrti, ani trest odòatia slobody na doživotie bez možnosti prepustenia. Z judikatúry Súdu vyplýva, že akéko¾vek poskytnuté záruky musia by zo strany vydávajúceho štátu náležite preskúmané, a to z h¾adiska ich obsahu, ako aj z h¾adiska ich vierohodnosti. Štát rozhodujúci o vydaní musí poskytnuté záruky preskúma aj vo svetle ïalších dostupných dôkazov a informácií. Štátne orgány sa nesmú uspokoji s poskytnutými zárukami, ak sú im známe skutoènosti, ktoré ich úèinnos spochybòujú. Platí, že poskytnuté záruky teda musia by konkrétne, urèité a dôveryhodné. Pokia¾ ide o hodnotenie dôveryhodnosti poskytnutých záruk, je potrebné skúma ich formálnu stránku, teda èi boli poskytnuté oprávnenou osobou a v primeranej forme a èi sa vzahujú na konkrétnu osobu, ako aj ich obsahovú stránku, t. j. obsah záväzku štátu požadujúceho vydanie. K podrobnejšiemu rozpracovaniu princípov v tejto otázke došlo zo strany Súdu v prípade Mamatkulov a Askarov proti Turecku.4) V tomto prípade boli sažovatelia vydaní do Uzbekistanu na trestné stíhanie aj napriek predbežnému opatreniu pod¾a èlánku 39 rokovacieho poriadku Súdu, ktoré na èas do rozhodnutia Súdu zakazovalo sažovate¾ov vyda a ktoré Turecko nerešpektovalo. Súdu boli predložené, okrem iného, aj správy medzinárodných organizácií zaoberajúcich sa problematikou ¾udských práv, ktoré poukazovali na prax muèenia a iného ne¾udského zaobchádzania s politickými disidentmi zo strany uzbeckých orgánov. Súd však dospel k záveru, že ide predovšetkým o správy opisujúce všeobecnú situáciu v Uzbekistane, ktoré nijako nepotvrdzujú konkrétne tvrdenia sažovate¾ov. Akceptoval, vzh¾adom na záruky 2) 3) 4)

Rozhodnutie zo 16. októbra 2001. Rozhodnutie z 3. júla 2001. Rozsudok ve¾kej komory zo 4. februára 2005.

2


Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie ... poskytnuté uzbeckými orgánmi, že sažovate¾om nebude zhabaný majetok a nebudú podrobení muèeniu, ani odsúdení na trest smrti. Na strane tureckých orgánov neexistovali závažné dôvody domnieva sa, že sažovate¾om hrozí riziko zaobchádzania v rozpore s èlánkom 3 Dohovoru. Súd preto porušenie tohto èlánku nezistil. Jedným z k¾úèových prípadov, v ktorom sa Súd dôkladne zaoberal dôveryhodnosou poskytnutých záruk zo strany žiadajúceho štátu, bol prípad Saadi proti Taliansku.5) Sažovate¾, ktorý bol súdený v Taliansku za zloèinné spolèenie a ïalšie trestné èiny, mal by vydaný do Tuniska, kde bol predtým in absentia odsúdený na trest odòatia slobody v trvaní 20 rokov za èlenstvo v teroristickej organizácií a navádzanie na terorizmus. V rámci extradièného konania tuniské orgány na žiados talianskej strany poskytli záruky v tom zmysle, že tuniské právo garantuje práva väzòov, a že Tunisko dobrovo¾ne pristúpilo k relevantným medzinárodným zmluvám a dohovorom. Taliansko na základe toho sažovate¾a do Tuniska vydalo. V konaní pred Súdom boli predložené, okrem iného, aj správy uznávaných medzinárodných organizácií Amnesty International a Human Rights Watch, ktoré popisovali nepriaznivú situáciu v oblasti ¾udských práv v Tunisku, a najmä poèetné a pravidelne sa vyskytujúce prípady muèenia a zlého zaobchádzania s osobami obvinenými z terorizmu, ktoré boli vešané zo stropu, boli im dávané elektrické šoky, na telo im boli prikladané horiace cigarety, bola im ponáraná hlava do vody, boli voèi nim vyslovené vyhrážky zo znásilnenia a podobne, prièom tieto skutky neboli riadne vyšetrované. Tieto správy potvrdzovala aj správa Ministerstva zahranièných vecí USA. Súd na ich základe dospel k záveru, že existuje reálne riziko, že sažovate¾ bude vystavený zaobchádzaniu v rozpore s èlánkom 3 Dohovoru. Toto riziko, pod¾a neho, nemohli v tomto prípade vylúèi záruky, ktoré poskytli tuniské orgány. Súd tieto záruky považoval za nepresvedèivé najmä z dôvodu, že boli poskytnuté až na základe druhej žiadosti talianskej vlády a mali znaène neurèitý a všeobecný charakter. Súd v tomto smere konštatoval, že existencia vnútroštátneho práva a pristúpenie k medzinárodným zmluvám zaruèujúcim základné práva na strane štátu žiadajúceho o vydanie osoby samé osebe nepostaèujú na zabezpeèenie dostatoènej ochrany pred zlým zaobchádzaním, ak existujú dôveryhodné zdroje, popisujúce vykonávanie alebo tolerovanie praktík, ktoré sú zjavne v rozpore s princípmi Dohovoru. Rozhodol o porušení èlánku 3 Dohovoru. V prípade Kaboulov proti Ukrajine6) Súd poukázal na to, že záruky poskytnuté kazašskou generálnou prokuratúrou neobsahujú výslovné ubezpeèenie, že sažovate¾ nebude podrobený zaobchádzaniu nezluèite¾nému s èlánkom 3 Dohovoru. Preto ich Súd nepovažoval za dostatoèné na vyvrátenie hrozby takéhoto zaobchádzania so sažovate¾om v prípade jeho vydania do Kazachstanu. Rovnako Súd vyjadril pochybnosti vo vzahu k poskytnutým zárukám vtedy, ak nebolo jednoznaène jasné, že ich poskytla na to oprávnená osoba. Prípad Ben Khemais proti Taliansku7) sa týkal sažovate¾a, ktorý bol v Tunisku vojenským súdom v neprítomnosti odsúdený za úèas v teroristickej organizácii a bol mu uložený trest odòatia slobody na desa rokov. Napriek predbežnému opatreniu Súdu, pod¾a pravidla 39 rokovacieho poriadku Súdu, ktoré zakazovalo jeho vydanie do Tuniska, talianske orgány 3. júna 2008 sažovate¾a vydali. Sažovate¾ sa ob5) 6) 7)

Rozsudok ve¾kej komory z 28. februára 2008. Rozsudok z 19. novembra 2009. Rozsudok z 24. februára 2009.

3


Bálintová, M. rátil na Súd so sažnosou na porušenie èlánku 3 Dohovoru. Súd vo svojom rozsudku zdôraznil, že pod¾a relevantných medzinárodných dokumentov, najmä správy Amnesty International o Tunisku za rok 2008, v Tunisku dochádza k poèetným a pravidelným prípadom muèenia a zlého zaobchádzania s osobami, ktoré sú podozrivé alebo už usvedèené z terorizmu, ïalej, že tieto dokumenty popisujú situáciu ako znepokojujúcu, a že návštevy medzinárodného výboru Èerveného kríža na miestach, kde sú zadržiavané osoby, nerozptýlili hrozbu výskytu takého zaobchádzania, ktoré je v rozpore s èlánkom 3 Dohovoru. Súd za daných okolností dospel k záveru, že existuje reálna hrozba, že sažovate¾ bude v Tunisku vystavený zaobchádzaniu nezluèite¾nému s èlánkom 3 Dohovoru. Pri posudzovaní toho, èi sú záruky poskytnuté tuniskými orgánmi dostatoèné na vyvrátenie tejto obavy, Súd v prvom rade konštatoval, že vnútroštátne právne predpisy a fakt, že štát pristúpil k medzinárodným dohovorom, ktoré zaruèujú rešpektovanie ¾udských práv, samé osebe neposkytujú dostatoènú ochranu pred nebezpeèenstvom zlého zaobchádzania, a to osobitne v prípadoch, keï dôveryhodné zdroje svedèia o praktikách, vykonávaných štátnymi orgánmi alebo nimi tolerovanými, ktoré sú zjavne v rozpore s princípmi Dohovoru. V tomto prípade dal generálny advokát záruky, že v Tunisku bude rešpektovaná ¾udská dôstojnos sažovate¾a, že sažovate¾ nebude muèený, ani podrobený ne¾udskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo svojvo¾ne väznený, že bude ma primeranú zdravotnú starostlivos, a že bude môc prijíma návštevy svojho advokáta a èlenov svojej rodiny. Poukázal pritom na relevantné tuniské právne predpisy a na medzinárodné zmluvy, ktoré Tunisko podpísalo, ïalej na kontroly vykonávané sudcom pre výkon trestov, nadriadeným výborom pre ¾udské práva a základné slobody (nezávislý národný orgán) a inšpekciou ministerstva spravodlivosti a ¾udských práv, na prípady, v ktorých došlo k odsúdeniu dvoch príslušníkov väzenskej správy a jedného policajta za zlé zaobchádzanie, ako aj na vnútroštátnu rozhodovaciu èinnos, pod¾a ktorej je priznanie vynútené pod hrozbou neplatné. Súd však v tejto súvislosti poukázal na to, že nie je isté, èi generálny advokát je oprávnený da takéto záruky v mene štátu. Navyše, za situácie, kedy seriózne a dôveryhodné medzinárodné zdroje poukazujú na to, že tvrdenia o zlom zaobchádzaní neboli kompetentnými tuniskými orgánmi prešetrované, jednoduché poukázanie na dva prípady odsúdenia štátnych úradníkov za ublíženie na zdraví väzòov nepostaèuje na vyvrátenie hrozby takéhoto zaobchádzania, ani na presvedèenie Súdu o existencii úèinného systému ochrany proti muèeniu. Ïalej Súd poukázal na to, že pod¾a medzinárodných dokumentov tuniské orgány nespolupracujú s nezávislými medzinárodnými organizáciami na ochranu ¾udských práv, ako sú Human Rights Watch. Súd považoval za mimoriadne dôležité, že právny zástupca sažovate¾a pred Súdom sa so sažovate¾om, uväzneným v Tunisku, nemohol stretnú, èo iba dosvedèuje ažkosti pri prístupe nezávislých zahranièných advokátov, zastupujúcich väzòov v medzinárodných súdnych konaniach k tuniským väzòom, v dôsledku èoho si ani nemožno overi situáciu týchto väzòov a zisti prípadné námietky, ktoré by mali voèi zaobchádzaniu, ktorému sú podrobení. Rovnako sa zdá, že situáciu by si nemohol overi ani štát, ktorý osobu vydal, pretože pod¾a vnútroštátneho práva by ve¾vyslanec tohto štátu nemohol navštívi sažovate¾a v mieste, kde je zadržiavaný. Súd sa preto nestotožnil s tvrdením vlády, že poskytnuté záruky sú úèinnou ochranou pred vážnou hrozbou, že sažovate¾ bude podrobený zaobchádzaniu nezluèite¾nému s èlánkom 3 Dohovoru. Súd tiež podotkol, že pod¾a vyjadrenia tuniských orgánov sažovate¾a opakovane navštívili jeho príbuzní, ako aj jeho tuniský advokát, pod¾a ktorého sa sažovate¾ neponosoval na zlé zaobchádzanie, prièom absenciu zlého zaobchádzania môže potvrdi aj lekárska správa, ktorá bola pripojená k poskytnutým diplomatickým zárukám. Pod¾a Súdu, tieto skutoènosti môžu

4


Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie ... slúži na potvrdenie toho, že sažovate¾ nebol po jeho vydaní podrobený zaobchádzaniu, ktoré by bolo nezluèite¾né s èlánkom 3 Dohovoru, avšak nemôžu slúži ako predpoveï do budúcna. Na základe uvedeného Súd dospel k záveru, že vydaním sažovate¾a do Tuniska Taliansko porušilo èlánok 3 Dohovoru. Zároveò nerešpektovaním predbežného opatrenia Súdu porušilo aj èlánok 34 Dohovoru. V prípade Baysakov a ïalší proti Ukrajine8) Súd pochyboval o zárukách poskytnutých prvým námestníkom kazašskej generálnej prokuratúry, resp. kazašskou generálnou prokuratúrou z dôvodu, že pod¾a neho nebolo jednoznaène preukázané, že tento orgán je oprávnený kona v tejto veci v mene štátu a, navyše, vzh¾adom na medzinárodné zdroje poukazujúce na neexistenciu úèinného systému ochrany pred muèením, bolo pod¾a Súdu diskutabilné, èi by záruky v tomto oh¾ade boli rešpektované. Rovnaký záver Súd prijal v prípade Soldatenko proti Ukrajine9) vo vzahu k zárukám poskytnutým prvým námestníkom turkménskej generálnej prokuratúry, resp. turkménskou generálnou prokuratúrou, a k možnosti vyda sažovate¾a do Turkmenistanu. Na druhej strane, v prípade Shamayev a ïalší proti Gruzínsku a Rusku10) Súd považoval záruky poskytnuté Generálnou prokuratúrou Ruskej federácie vo vzahu k sažovate¾om za dostatoèné. Na margo správ rôznych medzinárodných organizácií, na ktoré sažovatelia poukazovali, Súd poznamenal, že dokumenty a správy rôznych medzinárodných organizácií poskytujú síce detailné, ale len ve¾mi všeobecné informácie o aktoch násilia, páchaných ozbrojenými silami Ruskej federácie na civilnom obyvate¾stve Èeèenska, nepreukazujú však, že by vydanie znamenalo osobnú hrozbu pre vydaných sažovate¾ov. Poukázal na to, že záruky poskytla Generálna prokuratúra Ruskej federácie, teda orgán, ktorému sú podriadení všetci prokurátori v Ruskej federácii. Prokuratúra v Ruskej federácii pritom plní nielen úlohu obžaloby v trestných veciach, ale zároveò aj dozornú úlohu v súvislosti s právami väzòov, ktorá zahàòa, okrem iného, právo bez zábrany navštevova a kontrolova väznice. Práve tejto skutoènosti Súd pripísal najvýznamnejšiu úlohu pri hodnotení dôveryhodnosti poskytnutých záruk. V prípade Babar Ahmad a ïalší proti Spojenému krá¾ovstvu,11) ktorý sa týkal vydania sažovate¾ov, obvinených z rôznych teroristických trestných èinov, do USA, sa Súd vyjadril aj k forme poskytnutých záruk a uviedol, že diplomatické nóty sú bežnou formou pre tento úèel a vyjadrujú predpoklad dobrej vôle. Nemožno preto vydávajúcemu štátu vyèíta, ak akceptuje záruky poskytnuté v tejto forme, ak tieto záruky dostal od štátu, v ktorom sa dlhodobo rešpektuje demokracia, ¾udské práva a princíp právneho štátu. V rozhodovacej èinnosti Súdu k tejto otázke možno pozorova aj to, že Súd pristupuje k urèitým prípadom už s viac-menej ustáleným názorom na situáciu oh¾adom dodržiavania ¾udských práv v konkrétnych štátoch. Napríklad pokia¾ ide o Tunisko, konkrétne situáciu v krajine a možnos vyda tam osoby, Súd dospel k analogickým záverom ako v prípade Ben Khemais aj v prípadoch Trabelsi proti Taliansku,12) Sellem proti Taliansku,13) alebo O. proti Taliansku.14) 8) 9) 10) 11) 12) 13) 14)

Rozsudok z 18. februára 2010. Rozsudok z 23. októbra 2008. Rozsudok ve¾kej komory z 12. apríla 2005. Rozhodnutie zo 6. júla 2010. Rozsudok z 13. apríla 2010. Rozsudok z 5. mája 2009. Rozsudok z 24. marca 2009.

5


Bálintová, M. Dokonca aj v prípade Toumi proti Taliansku15) Súd dospel k záveru o porušení èlánku 3 Dohovoru vydaním sažovate¾a do Tuniska, hoci v tomto prípade diplomatické záruky za tuniskú stranu poskytol minister zahranièných vecí, teda osoba, o ktorej právomoci v tejto veci nebolo pochýb, a to v rovnakom znení ako záruky v prípade Ben Khemais proti Taliansku. Podobne možno uvies prípad Cipriani proti Taliansku,16) v ktorom bol Súd postavený pred otázku vydania sažovate¾ov do Uzbekistanu. Argument niektorých zo sažovate¾ov, obvinených z trestných èinov terorizmu a vraždy za priažujúcich okolností, spáchaných v súvislosti s masakrom 13. mája 2005 v uzbeckom meste Andijan, že v prípade vydania im hrozí trest smrti, Súd odmietol s poukazom na to, že s úèinnosou od 1. januára 2008 v Uzbekistane došlo k zrušeniu trestu smrti. Pokia¾ však ide o sažnos týkajúcu sa hrozby zlého zaobchádzania, Súd poukázal na to, že pod¾a objektívnych zdrojov je v Uzbekistane zaobchádzanie s osobami vo väzbe problematické. Pripomenul, že osobitný spravodajca OSN pre Uzbekistan v roku 2002 aj v roku 2006 konštatoval systematické muèenie osôb vo väzbe, a to bez rozdielu, dokonca aj generálny tajomník OSN v roku 2006 upozoròoval na všeobecné zlé zaobchádzanie so zadržiavanými osobami. Ïalej Súd zdôraznil, že osobitne, pokia¾ ide o osoby obvinené z trestnej èinnosti v súvislosti s udalosami v meste Andijan, vysoký komisár OSN pre ¾udské práva a osobitný spravodajca OSN poukázali na zvýšenú hrozbu zlého zaobchádzania, ktorej sú takéto osoby vystavené. V tomto prípade ruská strana dostala od uzbeckých orgánov záruky, že sažovatelia nebudú perzekvovaní z politických ani rasových, etnických èi náboženských dôvodov, ïalej, že nebudú v Uzbekistane popravení, ani podrobení zlému zaobchádzaniu. Súd v tomto smere zopakoval svoju zásadu nepriznáva váhu zárukám poskytnutým takými štátmi, v ktorých sú pretrvávajúce a rozšírené praktiky muèenia a zdôraznil, že takéto záruky nepostaèujú za situácie, kedy seriózne a dôveryhodné medzinárodné zdroje poukazujú na praktiky vykonávané alebo tolerované štátnymi orgánmi, ktoré sú v rozpore s princípmi Dohovoru. Na základe uvedeného Súd konštatoval, že záruky poskytnuté uzbeckými orgánmi nepredstavujú dôveryhodnú ochranu pred zlým zaobchádzaním, a že vydaním sažovate¾ov do Uzbekistanu by došlo k porušeniu èlánku 3 Dohovoru. Rovnaký prístup Súd zvolil v roku 2008 aj vo vzahu k Turkmenistanu v prípade Ryabikin proti Rusku17) alebo v prípade Klein proti Rusku,18) týkajúcom sa vydania sažovate¾a do Kolumbie. Na druhej strane sa zdá, že ak išlo o štát, v ktorom sa všeobecne predpokladá dodržiavanie ¾udských práv, Súd zvolil o nieèo menej prísne kritériá. V prípade Al-Moayad proti Nemecku19) bol sažovate¾om poradca jemenského ministra pre náboženské nadácie na úrovni štátneho sekretára a zároveò imám mešity Al-Ihsan v Sanaa. V januári 2003 bol sažovate¾ zadržaný v Nemecku na základe zatykaèa vydaného federálnym súdom USA. Orgány èinné v trestnom konaní USA sažovate¾a obviòovali zo zadovažovania peòažných prostriedkov, zbraní a komunikaèného vybavenia pre teroristické skupiny, osobitne pre Al-Kaidu a Hamas, ako aj zo získavania nových èlenov pre tieto skupiny. V novembri 2003 bol sažovate¾ vydaný do USA, kde 15) Rozsudok z 5. apríla 2011 (ktorý zatia¾ nenadobudol právoplatnos, pretože v súèasnosti sa rozhoduje o žiadosti o postúpenie veci na opätovné preskúmanie ve¾kej komore Súdu). 16) Rozhodnutie z 30. marca 2010. 17) Rozsudok z 19. júna 2008. 18) Rozsudok z 1. apríla 2010. 19) Rozhodnutie z 20. februára 2007.

6


Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie ... bol v júli 2005 odsúdený za sprisahanie s cie¾om podpory Al-Kaidy a Hamasu na trest odòatia slobody v trvaní 75 rokov. Na pojednávanie pred súdom prišiel ako pozorovate¾ aj pracovník nemeckého konzulátu v New Yorku. Pred Súdom sažovate¾ tvrdil, že jeho vydaním došlo k porušeniu èlánku 3 Dohovoru, pretože ako podozrivý z terorizmu èelil hrozbe, že uòho budú orgánmi USA použité vyšetrovacie metódy, ktoré možno považova za muèenie. Súd vzal do úvahy argumenty sažovate¾a, ktorý sa odvolával na tlaèové správy a informácie o zlom zaobchádzaní s väzòami spájanými s medzinárodným terorizmom, zverejnené Amnesty International. Podotkol však, že tieto informácie sa týkajú väzòov zadržiavaných mimo územia USA, konkrétne v zálive Guantanámo na Kube, v Bagrame v Afganistane a v niektorých ïalších tretích krajinách. Poukázal na skutoènos, že v máji 2003 sa orgány USA nemeckým súdom zaruèili, že sažovate¾ nebude stíhaný vojenským súdom v zmysle prezidentského vojenského rozkazu z 13. novembra 2001, ani iným špeciálnym súdom, z èoho vyplýva, že nebude zadržiavaný v internaènom tábore na žiadnom z týchto miest. Navyše, nemecká federálna vláda podmienila vydanie sažovate¾a tým, že nebude umiestnený do väznice mimo územia USA. Súd tiež zdôraznil, že nemecké orgány nemali žiadnu predchádzajúcu negatívnu skúsenos, ktorá by spochybòovala záruky poskytované zo strany USA, resp. ktorá by svedèila o tom, že poskytnuté záruky následne neboli rešpektované a väzni boli muèení. Poukázal aj na dôkladné posúdenie individuálnej situácie sažovate¾a, ako aj súèasnej situácie v USA nemeckými orgánmi. Ocenil pritom zámer nemeckých orgánov, ktorý napokon aj uskutoènili, vysla zástupcu na proces so sažovate¾om v USA. Vzh¾adom na uvedené Súd akceptoval tvrdenie nemeckej vlády, že zo strany USA dostala záruku, ktorá je v zmysle medzinárodného práva záväzná, že sažovate¾ nebude umiestnený do jednej z väzníc mimo územia USA, v ktorých sú, pod¾a dostupných správ, používané vyšetrovacie metódy v rozpore s èlánkom 3 Dohovoru. Sažnos v tejto èasti zamietol ako zjavne nepodloženú. Urèitý vývoj možno pozorova v prípadoch týkajúcich sa vydania osôb do Kazachstanu. V rokoch 2009 a 2010 Súd v prípadoch Baysakov a ïalší proti Ukrajine20) a Kaboulov proti Ukrajine21) dospel k záveru, že vydanie sažovate¾ov do Kazachstanu by porušilo ich práva pod¾a èlánku 3 Dohovoru. Poukázal pritom predovšetkým na správy Výboru OSN proti muèeniu, Human Rights Watch, Amnesty International, Ministerstva zahranièných vecí USA a viacerých mimovládnych ¾udsko-právnych organizácií, ktoré popisovali muèenie, zlé zaobchádzanie, bitie a používanie násilia zo strany kazašských orgánov èinných v trestnom konaní voèi zadržaným s cie¾om vynúti si ich priznanie. Zdôraznil, že tieto správy zároveò potvrdzujú, že voèi politicky èinným osobám v opozícii, ako sú aj sažovatelia, používajú štátne orgány rôzne formy nátlaku, aby im zabránili v ïalšej èinnosti a odstrašili ich. Vydaním sažovate¾ov do Kazachstanu by preto, pod¾a Súdu, došlo k porušeniu ich práv pod¾a èlánku 3 Dohovoru. Nedávno sa v prípade Dzhaksybergenov (Aka Jaxybergenov) proti Ukrajine22) pred Súd postavil sažovate¾ kazašskej štátnej príslušnosti, žijúci v Kyjeve, ktorý bol v marci 2009 v Kazachstane obvinený, že sa spolu s manažmentom najväèšej kazašskej banky TuranAlem podie¾al na sprenevere finanèných prostriedkov vo ve¾kom rozsahu. Jeho meno bolo zaradené do zoznamu medzinárodne h¾adaných osôb. V júli 2009 kazašská generálna prokuratúra požiadala Ukrajinu o vydanie sažovate¾a. Následne generálna prokuratúra Ukrajiny v auguste 2009 po20) Rozsudok z 18. februára 2010. 21) Rozsudok z 19. novembra 2009. 22) Rozsudok z 10. februára 2011.

7


Bálintová, M. žiadala kazašskú generálnu prokuratúru o poskytnutie dodatoèných záruk, že so sažovate¾om bude v prípade jeho vydania zaobchádzané v súlade s èlánkom 3 Dohovoru, bude dodržané jeho právo na spravodlivé súdne konanie a bude mu v prípade potreby zabezpeèená adekvátna zdravotná starostlivos. Kazašská generálna prokuratúra obratom potvrdila, že sažovate¾ nebude podrobený zlému zaobchádzaniu a jeho práva zaruèené, okrem iného, aj èlánkami 2, 3, 5, 6, 7, 13 a 14 Dohovoru budú dodržané. V marci 2010 generálna prokuratúra Ukrajiny informovala kazašskú generálnu prokuratúru o tom, že Súd vydal v tejto veci predbežné opatrenie zakazujúce vyda sažovate¾a do Kazachstanu a požiadala o ïalšie záruky v tom zmysle, že ukrajinskí diplomatickí zástupcovia budú ma možnos navštívi sažovate¾a po jeho vydaní vo väznici, budú sa môc zúèastni súdneho konania a budú informovaní o priebehu a výsledku trestného konania. Kazašská generálna prokuratúra sa obratom zaruèila, že pracovníci ukrajinskej diplomatickej misie budú môc sažovate¾a navštevova, a to bez prítomnosti inej osoby, sažovate¾ k nim bude ma èasovo neobmedzený prístup, budú sa môc zúèastni procesu a budú informovaní o rozhodnutí v trestnej veci. Vo svojom rozsudku Súd konštatoval, že dostupné medzinárodné zdroje potvrdzujú urèité zlepšenie v oblasti dodržiavania ¾udských práv v Kazachstane, a to osobitne pokia¾ ide o podmienky zadržiavaných osôb. Výslovne uviedol, že preto musí prehodnoti svoje predchádzajúce zistenia v iných prípadoch týkajúcich sa vydania do Kazachstanu, konkrétne v prípadoch Kaboulov a Baysakov a ïalší. Medzinárodné správy stále vyvolávajú znepokojenie, pokia¾ ide o rešpektovanie ¾udských práv, najmä politických práv a slobôd, v Kazachstane. Pod¾a Súdu však situácia nie je v súèasnosti tak vážna, aby si to vyžadovalo absolútny zákaz vydávania osôb do tejto krajiny. Navyše, správy o tom, že v konkrétnej krajine existuje všeobecný problém pri dodržiavaní ¾udských práv, nemôžu slúži samé osebe ako základ pre odmietnutie vyda osobu. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že sažovate¾ uviedol, že nie je èlenom politickej opozície, ani inej zranite¾nej skupiny. Jeho tvrdenie, že každý podozrivý v Kazachstane èelí hrozbe zlého zaobchádzania je pod¾a Súdu príliš všeobecné a nie je podložené žiadnymi ïalšími dôkazmi. Rovnako nie je podložené jeho tvrdenie, že jeho trestné stíhanie je súèasou politicky motivovanej kampane proti manažérom spomínanej banky. Pod¾a Súdu sažovate¾ nepodoprel svoju obavu zo zlého zaobchádzania žiadnymi konkrétnymi okolnosami. Vzh¾adom na to Súd dospel k záveru, že sažovate¾ovo vydanie nebude znamena porušenie èlánku 3 Dohovoru. Na niektorých prípadoch možno ilustrova aj to, že Súd priznáva nemalú váhu skutoènosti, že štátom žiadajúcim o vydanie je èlenský štát Rady Európy. V prípade Gasayev proti Španielsku23) bol sažovate¾om ruský štátny obèan èeèenského pôvodu, zadržaný v decembri 2006 v Španielsku na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu, vydaného orgánmi Ruskej federácie z dôvodu podozrenia z trestného èinu úèasti v ozbrojenej skupine. Sažovate¾ mal by èlenom organizácie, ktorá je zodpovedná za teroristické útoky proti miestnym a federálnym orgánom, ako aj proti vojakom a civilnému obyvate¾stvu. V priebehu extradièného konania Generálny prokurátor Ruskej federácie poskytol, okrem iného, záruky, že v Ruskej federácii sa ako výnimoèný trest neaplikuje trest smrti a pri treste odòatia slobody na doživotie môže sudca po odpykaní dvadsiatich piatich rokov odòatia slobody rozhodnú o podmieneènom prepustení osoby na slobodu, ïalej, že podmienky uväznenia sažovate¾a nebudú ani ne¾udské, ani ponižujúce ¾udskú dôstojnos a budú vyhovova požiadavkám èlánku 3 Dohovo23) Rozhodnutie zo 17. februára 2009.

8


Diplomatické záruky v extradiènom konaní a ich posudzovanie ... ru, a že Výbor OSN proti muèeniu bude môc navštívi sažovate¾a a hovori s ním v súkromí a bez prítomnosti tretích osôb. Sažovate¾ bol v decembri 2008 vydaný do Ruskej federácie. Pred Súdom sažovate¾ poukazoval na to, že Ruská federácia neratifikovala Protokol è. 6 k Dohovoru, týkajúci sa zrušenia trestu smrti, a že aj keï v tomto štáte od roku 1996 platí moratórium na výkon trestu smrti, ktoré by malo v zásade skonèi v roku 2010, rýchle mimosúdne popravy sú stále praktizované v Èeèensku. Okrem toho sažovate¾ tvrdil, že existuje vysoké riziko, že v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu bude podrobený ne¾udskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. V tomto oh¾ade poukázal na verejné vyhlásenie Výboru na zabránenie muèenia a ne¾udského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (CPT) Rady Európy, týkajúce sa Èeèenskej republiky Ruskej federácie z marca 2007, správy ¾udsko-právnych organizácií o situácii Èeèencov v Rusku, ako aj na viaceré svedectvá zadržiavaných osôb tejto národnosti, ktoré popisujú muèenie, ktorému boli podrobené vo väznici. Súd uviedol, že pod¾a jeho názoru rozhodli španielske súdy správne, keï dospeli k názoru, že záruky poskytnuté ruskou generálnou prokuratúrou v tomto prípade vyluèujú akúko¾vek hrozbu, že sažovate¾ bude v konaní vedenom v krajine jeho pôvodu odsúdený na trest odòatia slobody na doživotie bez možnosti prepustenia. Ïalej Súd pripustil, že realizáciu záruky týkajúcej sa návštev sažovate¾a èlenmi Výboru OSN proti muèeniu treba považova za fakticky nemožnú, a to vzh¾adom na právomoci priznané èlenom tohto výboru. Poukázal však na to, že španielske orgány žiadali od Ruskej federácie dodatoèné záruky a požiadali CPT a subsidiárne španielske diplomatické zastúpenie v Moskve vzia na seba úlohu doh¾adu. Súd výslovne priznal váhu skutoènosti, že Ruská federácia je èlenským štátom Rady Európy, èo ju zaväzuje dodržiava štandardy Dohovoru a námietky sažovate¾a pod¾a èlánkov 2 a 3 zamietol ako zjavne nepodložené. V prípade Chentiev a Ibragimov proti Slovenskej republike24) sa Súd zaoberal možnosou vydania sažovate¾ov èeèenského pôvodu na trestné stíhanie do Ruskej federácie. V priebehu extradièného konania Generálna prokuratúra Ruskej federácie poskytla slovenskej strane záruky, v ktorých uviedla, že v Ruskej federácii v súèasnosti platí moratórium na používanie trestu smrti, že Ruská federácia podpísala Protokol è. 6, ktorý sa týka zrušenia trestu smrti a v zmysle èlánkov 18 a 26 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z roku 1969 má povinnos neuplatòova trest smrti. Ruská generálna prokuratúra sa zaruèila, že v prípade vydania sažovatelia nebudú súdení špeciálnym súdom a nebude na nich vykonaný trest smrti. Ïalej sa zaruèila, že sažovatelia budú ma náležitú obhajobu, bude im poskytnutá právna pomoc a nebudú podrobení muèeniu, ne¾udskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu v zmysle èlánku 3 Dohovoru. Slovenské orgány následne požiadali ruskú stranu o poskytnutie dodatoèných záruk týkajúcich sa možnosti monitorovania situácie sažovate¾ov po ich vydaní. V odpovedi na túto žiados sa ruská generálna prokuratúra zaruèila, že slovenské ve¾vyslanectvo v Ruskej federácii bude informované o mieste, kde budú sažovatelia držaní a poverená osoba z tohto diplomatického zboru ich bude môc navštívi, a to aj bez prítomnosti tretej osoby. V následnom medzinárodnom konaní Súd považoval záruky v tomto znení za dostatoèné, prièom zdôraznil skutoènos, že záruky poskytla v rámci svojej právomoci Generálna prokuratúra Ruskej federácie, ktorá je nadriadeným orgánom všetkým prokurátorom v Ruskej federácii aj pri ich funkcii v rámci súdnych procesov. Súd ïalej akceptoval názor vnútroštátnych súdov, že medzinárodné správy o používaní násilia zo strany ruských ozbrojených síl 24) Rozhodnutie zo 14. septembra 2010.

9


Bálintová, M. proti civilnému obyvate¾stvu v Èeèensku samé osebe nepreukazujú existenciu osobitného rizika pre sažovate¾ov v prípade ich vydania. Osobitnú váhu Súd priznal tomu, že Ruská federácia je èlenským štátom Rady Európy a zmluvnou stranou Dohovoru a prípadné nedodržanie záruk z jej strany by vážne podkopalo jej dôveryhodnos. Súd na základe uvedeného zamietol sažnos sažovate¾ov ako zjavne nepodloženú. Vo všeobecnosti možno konštatova, že poskytnutie diplomatických záruk zo strany štátu žiadajúceho o vydanie, ktorých obsahom je prís¾ub, že s vydanou osobou bude zaobchádzané spôsobom zluèite¾ným s Dohovorom, je pre vydávajúci štát urèite vítaným krokom. Je však potrebné podotknú, že tento krok nezbavuje vydávajúci štát povinnosti dôkladne posúdi situáciu, do ktorej by mal osobu vyda, teda dodržiavanie ¾udských práv v štáte žiadajúcom o vydanie, riziká pre vydávanú osobu a, navyše, aj dôveryhodnos poskytnutých záruk. Uvedené požiadavky, ktoré pre vydávajúci štát vyplývajú z judikatúry Súdu, kladú vysoké nároky na vnútroštátne orgány, ktoré vedú extradièné konanie. Svoju úlohu v tomto smere si nemôžu u¾ahèi tak, že sa automaticky spo¾ahnú na poskytnuté záruky. Preto sa aj v týchto prípadoch od nich vyžaduje podrobné posúdenie všetkých okolností tej-ktorej veci, a to v intenciách, ktoré naznaèuje uvedená štrasburská judikatúra. V prvom rade platí, že záruky musia by poskytnuté osobou oprávnenou v takýchto veciach kona v mene štátu a v primeranej forme, musia sa vzahova na konkrétnu osobu, o ktorej vydanie sa žiada, a musia obsahova záväzok štátu požadujúceho vydanie nepodrobi osobu zaobchádzaniu nezluèite¾nému s Dohovorom. V tomto smere nepostaèuje iba odkaz na vnútroštátny právny poriadok alebo medzinárodné zmluvy, ku ktorým štát žiadajúci o vydanie pristúpil, prípadne odkaz na konkrétne ustanovenia, ktoré zakazujú takéto zaobchádzanie. Poskytnuté záruky musia vyhovie testu dôveryhodnosti, ktorého súèasou je aj posúdenie situácie v štáte žiadajúcom o vydanie. Pritom platí, že záruky poskytnuté takými štátmi, v ktorých sú pretrvávajúce a rozšírené praktiky muèenia, resp. kedy seriózne a dôveryhodné medzinárodné zdroje poukazujú na praktiky vykonávané alebo tolerované štátnymi orgánmi, ktoré sú zjavne v rozpore s princípmi Dohovoru, samé osebe neposkytujú dostatoènú ochranu pred nebezpeèenstvom zaobchádzania nezluèite¾ného s Dohovorom.

10


Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej nezávislosti JUDr. Bystrík ŠRAMEL Interný doktorand Fakulta práva Paneurópskej vysokej školy

ŠRAMEL, B.: Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej nezávislosti; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 11 – 25. Autor sa vo svojom èlánku zaoberá problematikou ústavného postavenia prokuratúry v slovenskom právnom systéme. V prvej èasti príspevku analyzuje jednotlivé èlánky Ústavy SR, ktoré obsahujú rámcovú úpravu pôsobnosti a organizácie prokuratúry. V druhej èasti autor rozoberá otázku nezávislosti prokuratúry a jej vymedzenia (resp. absencie vymedzenia) v právnych predpisoch. Súèasne poukazuje na niektoré problematické aspekty vonkajšej a vnútornej nezávislosti slovenského orgánu verejnej žaloby a navrhuje možné riešenia súèasného stavu.

1. Úvod Prokuratúra ako orgán presadzujúci ochranu práv a zákonom chránených záujmov má svoje miesto v systéme štátnych orgánov a má svoju nezastupite¾nú funkciu. Predstavuje univerzálny orgán ochrany objektívneho práva, ktorý koná vo verejnom záujme. Ústava SR zveruje tomuto orgánu významné úlohy v spoloènosti, nako¾ko má svojou èinnosou zabezpeèova ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu. Pôsobnos slovenského orgánu verejnej žaloby sa neobmedzuje len na zastupovanie záujmov štátu, ale predovšetkým na ochranu verejného záujmu. Aj z toho dôvodu plní významné úlohy nielen v oblasti trestnej, ale i v oblasti netrestnej. Riadne fungovanie prokuratúry možno v podmienkach právneho štátu zabezpeèi iba prijímaním takých právnych predpisov, ktoré nebudú zasahova do nezávislosti tohto orgánu ochrany práva, ktoré nebudú prokuratúre umožòova zneužívanie jej postavenia za úèelom bezdôvodnej perzekúcie obyvate¾stva a ktoré budú èo najlepšie zabezpeèova napåòanie hlavného úèelu konaní pred trestnými a civilnými súdmi. Otázka postavenia prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky je momentálne vysoko aktuálna, a to najmä v súvislosti s vo¾bou kandidátov na generálneho prokurátora Národnou radou Slovenskej republiky. V odborných a politických kruhoch sa však už od vzniku samostatnej Slovenskej republiky viedli a neustále vedú debaty o charaktere slovenského orgánu verejnej žaloby, o jeho ústavnom postavení – èi je súèasou niektorej zo zložiek štátnej moci, o tom, èi má dôjs k jeho transformácii na orgán štátneho zastupite¾stva, príp. èi má dôjs k zániku jeho netrestnej pôsobnosti. V nasledujúcom èlánku sa preto bližšie pokúsim nahliadnu na jednotlivé aspekty ústavného postavenia prokuratúry SR, jej nezávislosti a naèrtnem

11


Šramel, B. taktiež niektoré problémy a otázky vyvstávajúce zo súèasnej právnej úpravy tohto významného orgánu.

2. Ústavné postavenie prokuratúry SR Prokuratúra SR sa zaraïuje medzi kontrolné orgány ochrany práva.1) Jej základným poslaním je ochrana objektívneho práva a presadzovanie verejného záujmu. Všeobecnými prostriedkami na dosiahnutie tohto poslania je predovšetkým vykonávanie opatrení na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na zistenie a odstránenie porušenia zákonnosti, na obnovu porušených práv a na vyvodenie zodpovednosti za ich porušenie. Prokuratúra SR je definovaná ako „samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na èele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzahoch podriadenosti a nadriadenosti.“2) Súèasná právna úprava prokuratúry SR je obsiahnutá vo viacerých právnych predpisoch, ktoré upravujú organizáciu, pôsobnos a postavenie jednotlivých orgánov prokuratúry. Právne predpisy upravujúce postavenie prokuratúry a jej orgánov sú systematicky prepojené a hierarchicky na seba nadväzujú, a tak predstavujú jeden kompaktný celok. Do slovenského právneho systému bol inštitút prokuratúry vèlenený prostredníctvom Ústavy SR è. 460/1992 Zb., ktorá obsahuje rámcové ustanovenia upravujúce postavenie a pôsobnos prokuratúry SR. V tejto súvislosti je však vhodné poznamena, že samotná skutoènos ústavného zakotvenia prokuratúry býva predmetom mnohých odborných debát a polemík, v rámci ktorých bývajú èasto vznášané i pochybnosti nad opodstatnenosou ústavnej úpravy inštitútu prokuratúry. Tieto pochybnosti vychádzajú a sú zdôvodòované predovšetkým dlhoroènými právnymi tradíciami existujúcimi na našom území a rovnako tiež analýzami ústavných systémov zabehnutých demokratických a právnych štátov. Z právno-historického h¾adiska možno v zmysle spomenutého uvies, že vèlenenie prokuratúry prostredníctvom ústavy do právneho systému existujúceho na našom území nemá príliš dlhú tradíciu. Ústavné dokumenty platné a úèinné na našom území pred nástupom socializmu v roku 1948 totiž otázku konštituovania prokuratúry neupravujú. Zmienku o prokuratúre dokonca ešte neobsahuje ani ústavný zákon è. 150/1948 Zb. Ústava Èeskoslovenskej republiky, ktorý zabezpeèil položenie základov socializmu vo všetkých oblastiach spoloèenského života. Ústavné vyjadrenie prokuratúry možno nájs až v ústavnom zákone è. 64/1952 Zb. o súdoch a prokuratúre, ktorým bola zriadená samostatná prokuratúra. V ústave, ako základnom právnom predpise štátu s najvyššou právnou silou, bola prokuratúra vyjadrená však až v roku 1960, kedy bol prijatý ústavný zákon è. 100/1960 Zb. Ústava Èeskoslovenskej socialistickej republiky, úlohou ktorého bolo kodifikova socialistické zriadenie štátu. V èl. 97 táto ústava vo všeobecnosti zakotvila hlavné úlohy prokuratúry, ktorými boli napr. ochrana socialistického štátu, jeho spoloèenského zriadenia a práv obèanov, ako aj výchova obèanov k oddanosti vlasti a socializmu a k zachovávaniu zákonov a pravidiel obèianskeho spolužitia. Ústava rovnako stanovila, že na èele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident republiky a ktorý je zodpovedný za svoju èinnos Národnému zhro1) 2)

SVÁK, J.: Organizácia a èinnos orgánov ochrany práva; Bratislava, Vydavate¾ské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 1995, s. 10. Paragraf 2 zákona è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

12


Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ... maždeniu. Ústava z roku 1960 súèasne zakotvila funkènú nezávislos orgánov generálneho prokurátora.3) Ako teda vidie, prokuratúra bola ako ústavný inštitút zriadená nie až tak dávno, prièom úèelom takejto úpravy bolo predovšetkým zdôrazni mimoriadnu úlohu orgánu verejnej žaloby v štáte a spoloènosti a jej nenahradite¾nú funkciu pri vykonávaní dozoru nad zachovávaním socialistickej zákonnosti. Z analýzy ústavných dokumentov ïalších bývalých socialistických krajín tiež vyplýva, že aj v ich právnom systéme bola a je prokuratúra rovnako vyjadrená priamo na ústavnej úrovni. Možno teda konštatova, že prokuratúra, resp. štátne zastupite¾stvo sa považuje za ústavný inštitút predovšetkým v systémoch bez relevantných demokratických tradícií (predovšetkým v bývalých socialistických štátoch, ako je Bielorusko, Bulharsko, Gruzínsko, Maïarsko, Rusko atï.), príp. v systémoch nestabilných, so silnými národnostnými, náboženskými a politickými konfliktami.4) Z ústavno-komparatívneho h¾adiska možno na druhej strane vyvodi, že v existujúcich právnych štátoch s dlhoroènou demokratickou tradíciou nie je inštitút verejnej žaloby inštitútom, ktorý musí by nevyhnutne predmetom ústavnej právnej úpravy. Naopak, pôvodné èlenské štáty Európskej únie väèšinou regulujú otázku verejnej žaloby prostredníctvom zákona, aj keï ich ústavy v niektorých prípadoch môžu obsahova zmienky o orgáne verejnej žaloby (napr. Taliansko).5) Ako som už teda uviedol, základnú právnu úpravu postavenia a pôsobnosti prokuratúry Slovenskej republiky možno nájs v základnom právnom predpise štátu, v Ústave Slovenskej republiky è. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ïalej len „Ústava SR“). Rámcová úprava podmienok pre pôsobnos a organizáciu prokuratúry SR sa nachádza v èlánkoch 149 až 151, v prvom oddiele (Prokuratúra Slovenskej republiky) ôsmej hlavy (Prokuratúra Slovenskej republiky a verejný ochranca práv). Z h¾adiska jej zaradenia v Ústave SR možno usúdi, že prokuratúra SR nepatrí do žiadnej z troch zložiek štátnej moci. Vyplýva to zo skutoènosti, že každá sústava orgánov štátnej moci má svoju vlastnú úpravu uvedenú v samostatnej hlave,6) prièom úprava prokuratúry sa nachádza tiež v samostatnej hlave oddelene od úpravy orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Prokuratúra je tak ústavne konštituovaná ako samostatný štátny mocenský orgán sui generis fungujúci v rámci trojdelenia štátnej moci, ktorý však nemožno bez výhrad zaradi do žiadnej z troch sústav orgánov štátnej moci.7) Prokuratúra nemá zákonodarnú právomoc (nevydáva tzv. prvotné právne normy), nemá ani súdnu právomoc (nerozhoduje spory v mene štátu), nemá ani výkonnú právomoc (nedisponuje nariaïovacími oprávneniami a neukladá právne sankcie osobám, ktoré sa dopustili porušenia právnych predpisov, nedozerá na úèelnos a efektívnos vykonávaných rozhodnutí, ale len na ich zákonnos). Napriek tomu je pro3) 4) 5) 6)

7)

Por. èl. 104 a nasl. Ústavy ÈSSR è. 100/1960 Zb. OROSZ, L.: Ústavný systém Slovenskej republiky: doterajší vývoj, aktuálny stav, perspektívy; Košice, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009, s. 321. Bližšie pozri DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky: Komentár; 2. vyd. Šamorín, Heuréka, 2007, s. 1114 a nasl. Pozn. autora: Postavenie orgánov zákonodarnej moci (Národná rada Slovenskej republiky) je upravené v piatej hlave Ústavy SR, postavenie orgánov výkonnej moci (Prezident Slovenskej republiky a Vláda Slovenskej republiky) je upravené v šiestej hlave Ústavy SR a napokon postavenie orgánov súdnej moci (Ústavný súd SR a súdy SR) je upravené v siedmej hlave Ústavy SR. Bližšie pozri BRÖSTL, A.: Ústavné právo Slovenskej republiky; Plzeò, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Èenìk, 2010, s. 340.

13


Šramel, B. kuratúra orgánom, ktorý nesie isté znaky orgánov moci výkonnej (najmä v netrestnej oblasti) a tiež moci súdnej (najmä z poh¾adu významných rozhodovacích oprávnení prokurátora v trestnom konaní, kde už v prípravnom konaní môže vec meritórne rozhodnú). Postavenie prokuratúry v slovenskom právnom poriadku je týmto podobné postaveniu prokuratúry v Portugalsku, Írsku, Nórsku, Maïarsku a Ukrajine, kde prokuratúra tvorí samostatný rezort a plní si svoje úlohy nezávisle od výkonnej a súdnej moci.8) Prokuratúra však svojou organizáciou a rozsahom pôsobnosti orgány moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej nenahrádza a ani nemôže nahradi. Ako vyplýva z dôvodovej správy k Ústave SR, aj to bol dôvod, preèo bola pôsobnos prokuratúry vymedzená priamo ústavou. V èlánku 149 Ústava SR rámcovo vymedzuje pôsobnos prokuratúry SR. V zmysle uvedeného ustanovenia „prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.“ V tomto ustanovení sa premieta náh¾ad na prokuratúru ako na univerzálny orgán ochrany objektívneho práva, ktorý nekoná len v záujme štátu, ale ktorý koná predovšetkým vo verejnom záujme. Samotná Ústava SR teda neobmedzuje pôsobnos prokuratúry iba na zastupovanie štátu v trestnom konaní a na presadzovanie jeho záujmov (ako je to napr. v prípade štátnych zastupite¾stiev iných štátov), a to z toho dôvodu, že úlohou prokuratúry je aj ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V slovenskom právnom poriadku teda prokuratúra plní nezastupite¾né funkcie v trestnoprávnej oblasti, v obèianskoprávnej oblasti a tiež aj v tzv. netrestnej oblasti mimosúdnej, ktorá predstavuje najmä všeobecný dozor prokuratúry nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy. M. Èiè uvádza, že „zachovanie pôsobnosti prokuratúry v netrestnej oblasti je výrazom toho, že napriek inštitucionalizovaniu ïalších orgánov ochrany práva, ako je zriadenie Ústavného súdu SR, Najvyššieho kontrolného úradu SR a správneho súdnictva, zostáva ve¾ké množstvo právnych vzahov, na ochrane zákonnosti ktorých má štát z rôznych dôvodov záujem.“9) V súvislosti so všeobecným dozorom prokuratúry je žiadúce uvies, že dozorovými prostriedkami prokuratúra sleduje len odha¾ovanie nedostatkov, ktoré môžu v súèasnosti, ale aj v budúcnosti vyvola nežiadúce úèinky. Voèi orgánom verejnej správy však nevystupuje v postavení nadriadeného orgánu, ale len v postavení orgánu, ktorý chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Tým, že prokuratúra vychádza z princípov ústavnosti, zákonnosti a právnej ochrany ústavných práv a slobôd obèanov, pôsobí na jednotné uplatòovanie zákonov a ostatných právnych predpisov súdmi a orgánmi verejnej správy. Na tomto mieste však treba zároveò uvies, že nedávno uskutoènené zrušenie práva generálneho prokurátora zúèastòova sa s poradným hlasom rokovaní vlády SR10) nemožno vníma ako pozitívny krok. Prostredníctvom jeho úèasti na rokovaní vlády SR sa totiž zabezpeèovalo nielen informovanie vlády SR o poznatkoch prokuratúry k prerokúvaným otázkam, ale taktiež sa realizovala jedna zo základných úloh prokuratúry – doh¾ad nad zákonnosou postupu orgánov verejnej moci. Generálny prokurátor tak mohol reagova príslušným spôsobom priamo na rokovaní vlády v prípadoch, keï mal pri predkladaných vládnych materiáloch podo8) BENEÈ, Š.: Ústavné postavenie prokuratúry; In: Právny obzor, roè. 78, è. 5 (1995), s. 385. 9) ÈIÈ, M. a kol.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky; Martin, Matica slovenská, 1997, s. 568. 10) Pozn. autora: Zmena bola uskutoènená zákonom è. 403/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon è. 575/2001 Z. z. o organizácii èinnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopåòajú niektoré zákony.

14


Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ... zrenie z porušenia zákona. Uvedenou novelou zákona o prokuratúre tak prokuratúra stratila možnos vykonáva bezprostrednú a priamu kontrolu postupu a èinnosti jedného z orgánov verejnej správy – vlády, èo z h¾adiska kontroly dodržiavania transparentnosti postupu orgánov štátnej správy nie je práve najlepšie riešenie. Rovnako ako vo väèšine vyspelých demokratických a právnych štátov, aj slovenská prokuratúra vykonáva svoje základné poslanie v trestnom konaní, v ktorom prokurátor ako žalobca plní v mene štátu nezastupite¾né úlohy. Je predsa záujmom štátu, aby prokurátor nepodal obžalobu bez splnenia zákonných podmienok. Z toho dôvodu sú prokurátorovi v trestnom konaní zverené dozorové oprávnenia voèi štátnym orgánom vykonávajúcim prípravné konanie Týmito oprávneniami sa má zabezpeèi, aby sa trestnoprávne prostriedky neuplatnili voèi nevinným osobám a aby sa zákonným spôsobom zhromaždili dôkazy potrebné na rozhodnutie súdu.11) Organizácia prokuratúry je rámcovo vymedzená v èlánku 150 Ústavy SR. Uvedený èlánok hovorí, že „na èele prokuratúry je generálny prokurátor, ktorého vymenúva a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Národnej rady Slovenskej republiky.“ V tomto ustanovení Ústavy SR je vyjadrená jedna zo základných zásad organizácie prokuratúry SR, a to zásada centralizmu, pod¾a ktorej celá sústava orgánov prokuratúry podlieha výluène generálnemu prokurátorovi ako najvyššiemu orgánu. Ten riadi celú èinnos prokuratúry a v rámci toho vydáva stanoviská a pokyny záväzné pre všetkých prokurátorov.12) Generálny prokurátor však nepatrí medzi orgány štátnej správy, a z toho dôvodu nie je oprávnený vydáva všeobecne záväzné právne predpisy. So zásadou centralizmu sú úzko spojené i ïalšie zásady, na ktorých je vybudovaná prokuratúra – zásada hierarchického usporiadania a zásada monokratického riadenia. Hierarchické usporiadanie prokuratúry znamená, že jednotliví prokurátori pôsobia vo vzahoch nadriadenosti a podriadenosti na èele s generálnym prokurátorom. Monokratické riadenie vyjadruje skutoènos, že celá sústava orgánov prokuratúry je riadená generálnym prokurátorom prostredníctvom vedúcich jednotlivých prokuratúr na úrovni krajov a okresov.13) Posledné ustanovenie Ústavy SR týkajúce sa úpravy prokuratúry predstavuje èlánok 151. Ide o blanketovú normu, ktorá uvádza, že „podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní, právach a povinnostiach prokurátorov a organizácií prokuratúry ustanoví zákon.“ V zmysle tejto splnomocòujúcej normy bol v roku 1996 prijatý zákon è. 314/1996 Z. z. o prokuratúre, ktorý upravoval postavenie, organizáciu a pôsobnos prokuratúry, vymenúvanie a odvolávanie, práva a povinnosti prokurátorov a právnych èakate¾ov, ich pracovnoprávne vzahy a služobné pomery. Už v marci 2001 bol však prijatý nový zákon è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre, úèelom ktorého bolo spreh¾adni dovtedajšiu právnu úpravu prokuratúry a jednoznaène vymedzi postavenie, pôsobnos, organizáciu a riadenie prokuratúry, postavenie a pôsobnos generálneho prokurátora, ako aj pôsobnos ostatných prokurátorov v jednotlivých oblastiach prokurátorskej èinnosti. Zároveò zo zákona o prokuratúre z roku 1996 boli do osobitnej zákonnej úpravy vyèlenené právne vzahy vyplývajúce zo služobného pomeru prokurátorov. Touto 11) Bližšie pozri Dôvodová správa k vládnemu návrhu Ústavy Slovenskej republiky. 12) SVÁK, J.: Organizácia a èinnos orgánov ochrany práva; Bratislava, Vydavate¾ské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 1995, s. 13. 13) Bližšie pozri BRÖSTL, A.: Ústavné právo Slovenskej republiky; Plzeò, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Èenìk, 2010, s. 354 – 355.

15


Šramel, B. úpravou sa stal zákon è. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych èakate¾och prokuratúry. V súèasnosti problematiku prokuratúry upravujú teda dva hlavné samostatné zákony - zákon è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a zákon è. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych èakate¾och prokuratúry v znení neskorších predpisov. Okrem toho sú èiastkové úpravy týkajúce sa pôsobnosti prokuratúry uvedené i v zákone è. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, v zákone è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a v zákone è. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Na základe vyššie spomenutého možno teda usúdi, že Ústava SR zriaïuje prokuratúru v ústavnoprávne znaène osobitnej podobe. Ústavné normy majú povahu bianco zmocnení na upravenie pôsobnosti a všetkých ïalších dôležitých otázok ústavného orgánu v zákone. Tento stav je dôsledkom sporov vedených o pôsobnos a úèel zriadenia prokuratúry v právnom štáte, predovšetkým oh¾adne prípadnej premeny prokuratúry na štátne zastupite¾stvo, ako aj oh¾adne zachovania pôsobnosti prokuratúry v netrestnej oblasti. Neznalos jednoznaèných odpovedí v èase prípravy pôvodného znenia Ústavy SR na zaèiatku 90. rokov však mala za následok vznik politickej dohody o rámcovej úprave ôsmej hlavy.14)

3. Nezávislos prokuratúry a jej (ne)vyjadrenie v právnom poriadku SR V súvislosti s prebiehajúcou reformou prokuratúry sa aktuálne dostali do popredia aj viaceré otázky týkajúce sa ústavného vymedzenia postavenia prokuratúry a jej nezávislosti a problémy s tým bezprostredne späté, ako je napr. podriadenie prokuratúry pod výkonnú moc, jej politizácia a možné zneužívanie. V nasledujúcich riadkoch sa preto bližšie pokúsim nahliadnu na problematiku nezávislosti prokuratúry a jej vymedzenia, resp. nevymedzenia v právnom poriadku SR. Ako bolo už spomenuté vyššie, Ústava SR nezaraïuje prokuratúru medzi orgány zákonodarnej, výkonnej ani súdnej moci. Prokuratúra je ako orgán sui generis vymedzená v osobitnej ôsmej hlave, do ktorej je zaradený i inštitút verejného ochrancu práv. Na rozdiel od verejného ochrancu práv, ktorému Ústava SR priznala výslovne štatút nezávislého orgánu,15) prokuratúre nebol priznaný atribút nezávislosti. Nezávislos preto nie je nevyhnutná pojmová vlastnos prokuratúry SR, k èomu sa vyjadril aj samotný Ústavný súd SR: „...túto funkciu (ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a štátu, pozn. autora) s kompetenciami, ktoré jej dáva zákon, môže (prokuratúra, pozn. autora) plni bez toho, aby sa jej pridával prívlastok nezávislos. Ústavodarca nezávislos prisúdil len urèitým orgánom a výslovne to ustanovil v ústave. U orgánov, kde nezávislos nechce prizna, v ústave ju neuvádza.“16) Zatia¾ èo teda ústava priamo zakotvuje nezávislos u iných orgánov, ako napr. u súdov, u Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky alebo u ombudsmana, prokuratúra v ústave nemá výslovne zakotvený atribút nezávislosti. Dôvodov, preèo je tomu tak, je viacero, a to nevyhnutne musí vies k pochybnostiam o reálnej existencii nezávislosti prokuratúry. Nezávislos prokuratúry je spochybòovaná v mnohých prípadoch dokonca 14) DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky: Komentár; 2. vyd. Šamorín, Heuréka, 2007, s. 1120 – 1121. 15) Por. èl. 151a ods. 1 Ústavy SR. 16) Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky è. PL. ÚS 17/96.

16


Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ... aj medzi predstavite¾mi odbornej verejnosti, na rozdiel od moci súdnej, kde existuje všeobecný konsenzus èi už o reálnej existencii nezávislosti alebo minimálne o nevyhnutnosti existencie nezávislosti. V tejto súvislosti viacerí autori poukazujú na to, že verejní žalobcovia, resp. prokurátori z objektívnych dôvodov môžu ažko dosiahnu nezávislos porovnate¾nú so sudcami. Súèasne však poznamenávajú, že v mnohých smeroch sa sudcovskej nezávislosti môžu priblíži tak, aby verejný žalobca, resp. prokurátor mohol prostredníctvom presadzovania verejného záujmu spolupôsobi pri spravodlivom rozhodnutí súdu v konkrétnej veci.17) Na tomto mieste si však v prvom rade treba ozrejmi èi ujasni, èo pojem nezávislos znamená. Vo všeobecnosti možno pojem nezávislos chápa ako neviazanos príkazmi, pokynmi, odporúèaniami, radami iných subjektov, konanie pod¾a svojho vnútorného presvedèenia. Z poh¾adu právnej teórie sa radí nezávislos medzi základné zásady organizácie verejnej žaloby18) a základné predpoklady riadneho a nièím nerušeného výkonu funkcií a poslania prokuratúry. Nikto, žiaden štátny orgán ani obèania nemôžu zasahova do èinnosti prokurátora a, naopak, prokurátor nie je oprávnený prijíma akéko¾vek pokyny alebo plni žiadosti iných subjektov pri výkone svojej èinnosti. Prokurátor musí pri výkone svojej funkcie preto postupova maximálne nestranne a ako zástupca verejného záujmu je povinný kona iba za úèelom jeho ochrany a striktného presadzovania. Prokurátor preto musí postupova nestranne, vyvarova sa akejko¾vek diskriminácie, èi už politickej, sociálnej, náboženskej, rasovej, kultúrnej alebo inej.19) Pri obhajobe verejného záujmu sa mnohokrát môže dosta do konfliktu so záujmami individuálnymi, nikdy ich však nemôže uprednostni. Nezávislos prokuratúry, resp. verejnej žaloby možno z poh¾adu právnej teórie chápa v dvoch základných rovinách – ako nezávislos vonkajšiu a ako nezávislos vnútornú.20) Obe tieto formy nezávislosti výrazne ovplyvòujú èinnos prokuratúry, jej riadne fungovanie a plnenie úloh pri ochrane verejného záujmu. Napriek tomu, obe majú rozdielne postavenie a každá z nich vplýva na fungovanie prokuratúry iným spôsobom, inou mierou a v iných oblastiach. 3.1 Vonkajšia nezávislos Vonkajšia nezávislos je pri èinnosti prokuratúry dôležitejšia ako vnútorná nezávislos, nako¾ko spoèíva v neexistencii a neprípustnosti akýchko¾vek vonkajších vplyvov èi už politického alebo iného charakteru (napr. zo strany iných štátnych orgánov). V procesnom slova zmysle možno vonkajšiu nezávislos vymedzi ako mieru rozhodovacej autonómie prokurátora vo vzahu k iným orgánom, štátnym a politickým inštitúciám, politickým silám i k jednotlivcom.21) Vonkajšia nezávislos tak umožòuje, aby prokuratúra skutoène realizovala svoje poslanie bez oh¾adu na dotknuté individuálne záujmy strán a bez oh¾adu na politické ciele a základné presvedèenie vlády. Treba uvies, že dokonca i v súèasnosti sa reformujúce systémy verejnej žaloby a iné projekty zamerané na verejnú žalobu uprednostòujú také modely, pri ktorých je 17) Pozri napr. FENYK, J.: Veøejná žaloba. Díl první: Historie, souèasnost a možný vývoj veøejné žaloby; Praha, Institut Ministerstva spravedlnosti Èeské republiky pro další vzìlávání soudcù a státních zástupcù, 2001, s. 150. 18) Por. SVÁK, J.: Organizácia a èinnos orgánov ochrany práva; Bratislava, Vydavate¾ské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 1995, s. 13. 19) Bližšie pozri FENYK, J.: Zásady veøejné žaloby v trestním øízení; in: Policajná teória a prax 3/2002, s. 66. 20) DELMAS – MARTY, M.: Procédures pénales d´Europe; Paris, P.U.F., 1995, s. 353. 21) ŽÏÁRSKÝ, Z.: Závislý a nestranný státní zástupce?; in: Právní praxe 4/1994, s. 195.

17


Šramel, B. zabezpeèená èo najvyššia miera vonkajšej nezávislosti. Spomenú možno napr. fínsky zákon o verejnej žalobe, ïalej zmeny v organizácii štátneho zastupite¾stva ÈR, inštitút európskeho verejného žalobcu upravený v Lisabonskej zmluve, štatút verejného žalobcu pri Medzinárodnom trestnom tribunáli.22) Tendencie posilòova vonkajšiu nezávislos však možno vidie nielen v štátoch s kontinentálnym systémom práva, ale i v štátoch s angloamerickým právnym systémom. Vhodné je spomenú, že i Federálna prokuratúra v Kanade nedávno prešla zmenou od modelu, kde prokuratúra bola integrálnou súèasou ministerstva spravodlivosti k modelu nezávislého riadite¾a prokuratúr („Director of Public Prosecutions“). Severné Írsko tiež nedávno vytvorilo úrad prokuratúry ako nezávislý orgán. Anglicko, Wales a Írsko postupne eliminujú právomoc polície stíha, a to v prospech prokurátorov, hoci pôvodne bola táto policajná právomoc súèasou tradièných systémov angloamerického práva. Odporúèanie Rec(2000)19 Výboru ministrov èlenským štátom o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva v tejto súvislosti uvádza, že štáty by mali zabezpeèi, aby prokurátori mohli vykonáva svoju funkciu bez neoprávneného zasahovania a bez vystavenia sa riziku, že im hrozí obèianske, trestné alebo iné stíhanie. Jednou z podmienok riadneho fungovania prokuratúry je i to, aby prokurátori mali možnos kona bez oh¾adu na akéko¾vek záujmy, bez neoprávneného zasahovania inej moci, exekutívnej èi legislatívnej, ale aj hospodárskej èi politickej moci. Správa Benátskej komisie o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justièného systému schválená v decembri 2010 hovorí, že hlavný prvok vonkajšej nezávislosti prokuratúry spoèíva v „nepriepustnosti“ pokynov, ktoré by exekutíva mohla dáva generálnemu prokurátorovi ku konkrétnym prípadom (a pochopite¾ne priamo ktorémuko¾vek z prokurátorov). Všeobecné pokyny, napríklad stíha istý typ zloèinov rýchlejšie alebo prísnejšie, však už považuje za menej problematické, nako¾ko ich možno vníma ako aspekt trestnej politiky, o ktorej patriène rozhodol parlament alebo vláda. Treba zároveò poznamena, že dosiahnutie absolútnej vonkajšej nezávislosti je v podmienkach štátov, v ktorých dochádza k významným spoloèensko-politickým zmenám (premene totalitných režimov v režimy demokratické), znaène komplikované. Rovnako je tomu tak tiež v štátoch, v ktorých politické strany a politické hnutia nadobudli významné mocenské postavenie, nako¾ko v takýchto štátoch dochádza k snahám o narušenie vonkajšej nezávislosti prokuratúry a o získanie vplyvu nad jej èinnosou (ako príklad možno uvies snahy exekutív mnohých štátov získa rozhodujúce slovo vo výberových komisiách na funkciu nielen prokurátorov, ale aj sudcov). Následná politizácia prokuratúry môže vies k mnohým negatívnym javom v spoloènosti, korupcii, klientelizmu, odstraòovaniu politických protivníkov. Aj z toho dôvodu je preto, v záujme transparentnosti vzahov medzi politickou mocou a prokuratúrou, nevyhnutné uzna taký formálny status každého verejného žalobcu, ktorý zabezpeèí ich nezávislos najmä pri ich menovaní a kariérnom postupe a tiež aj garancie proti akýmko¾vek vonkajším zásahom do ich èinnosti. Okrem toho treba urèi primeranú škálu vzahov orgánu verejnej žaloby so všetkými najvyššími štátnymi orgánmi. K právnym zárukám vonkajšej nezávislosti patrí však aj primerané financovanie prokuratúry, prostredníctvom samostatného rozpoètu.23) 22) FENYK, J.: Veøejná žaloba. Díl první: Historie, souèasnost a možný vývoj veøejné žaloby; Praha, Institut Ministerstva spravedlnosti Èeské republiky pro další vzìlávání soudcù a státních zástupcù, 2001, s. 151. 23) OROSZ, L.: Ústavný systém Slovenskej republiky: doterajší vývoj, aktuálny stav, perspektívy; Košice, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009, s. 327.

18


Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ... Zabezpeèenie vonkajšej nezávislosti verejnej žaloby je najnároènejšie v systémoch, kde je verejná žaloba priradená k výkonnej moci. V takýchto systémoch má výkonná moc vo vzahu k verejnej žalobe mnohé dôležité oprávnenia majúce za následok závislos verejnej žaloby od vlády v dvoch hlavných oblastiach – v oblasti personálnej a v oblasti inštitucionálnej. Predstavite¾ výkonnej moci býva èasto na èele celej sústavy orgánov verejnej žaloby, prípadne menuje a odvoláva verejných žalobcov a vedúcich verejných žalobcov. Výkonná moc môže v mnohých prípadoch i realizova disciplinárnu právomoc voèi orgánom verejnej žaloby, vykonáva doh¾ad nad ich èinnosou, vydáva pre orgány verejnej žaloby nielen všeobecné pokyny a záväzné stanoviská, ale aj pokyny pre postup v konkrétnej veci. V neposlednom rade v mnohých prípadoch výkonná moc zaisuje èinnos orgánov verejnej žaloby aj finanène.24) Disponovanie výkonnej moci uvedenými oprávneniami, nie nevyhnutne všetkými vymenovanými, ju robí náchylnou na zneužívanie svojho postavenia a vplyvu. Obzvl᚝ je tomu tak v krajinách, v ktorých nie sú princípy právneho štátu príliš hlboko zakorenené a v krajinách, v ktorých dochádza len k pomalej premene totalitných a autoritatívnych režimov na režimy uplatòujúce základné zásady moderných demokratických štátov. Aj keï niektorí súèasní autori považujú požiadavku úplnej nezávislosti výkonu funkcie verejného žalobcu za demagogickú,25) príp. za žiadnych okolností nechcú èi sa boja prija potrebné demokratické zmeny, myslím si, že absolútna vonkajšia nezávislos a nestrannos fungovania verejnej žaloby musí by zachovaná. Predovšetkým v takých štátoch, v ktorých demokratické inštitúcie a právny štát nemajú ve¾mi dlhú tradíciu. Aj z toho dôvodu považujem akéko¾vek snahy podriaïova verejnú žalobu pod výkonnú moc za výslovne nebezpeèné. Aj keï v kontinentálnej Európe existuje nieko¾ko štátov, kde je prokuratúra súèasou exekutívy a kde je podriadená ministerstvu spravodlivosti, ide o štáty v ktorých už dlhé roky fungujú demokratické inštitúcie a základné princípy právneho štátu (napr. Rakúsko, Dánsko, Nemecko, Holandsko). V mnohých týchto štátoch je však podriadenos prokuratúry exekutívnej moci skôr otázkou princípu ako reality v tom zmysle, že exekutíva je mimoriadne opatrná a nezasahuje do konkrétnych prípadov. Treba však na druhej strane konštatova, že aj v takýchto systémoch pretrváva základný problém, lebo formálne záruky proti takémuto zasahovaniu neexistujú.26) Možnos zasahovania môže by predsa takisto škodlivá ako skutoèné zasahovanie, ako sa dá vidie v aktuálne prebiehajúcej diskusii v Rakúsku na tému právomoci exekutívy vydáva pokyny prokurátorom.27) Ak by v niektorom štáte predsa len malo dôjs k podriadeniu verejnej žaloby pod moc výkonnú a súèasne by mala by zachovaná istá vonkajšia nezávislos, takýto štát by mal urobi úèinné opatrenia garantujúce nezneužívanie verejnej žaloby na politické ciele. V prípade nezávislosti verejnej žaloby od vlády, by mal štát však tiež urobi urèité opatrenia, ktoré by zase zabraòovali svojvôli a neobmedzenej moci prokurátora. V tomto prípade je preto potrebné, aby boli povaha a rozsah nezávislosti prokuratúry spresnené zákonom. Zároveò by mali by vytvorené urèité garancie zaruèujúce, že nezávislá verejná žaloba bude kona v súlade so svojím poslaním a nebude zneužíva svoje postavenie v právnom systéme. Z toho dôvodu proku24) FENYK, J.: Veøejná žaloba. Díl první: Historie, souèasnost a možný vývoj veøejné žaloby; Praha, Institut Ministerstva spravedlnosti Èeské republiky pro další vzìlávání soudcù a státních zástupcù, 2001, s. 150. 25) Pozri napr. COUFAL, P. – KUÈERA, P.: Nìkolik poznámek k úvaze o nezávislosti státního zástupce; in: Trestní právo 11/1996, s. 9. 26) Správa Benátskej komisie o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justièného systému, CDL – AD(2010) 040. 27) K tomu pozri napr. BURGSTALLER, M.: Unabhängigkeit der Staatsanwälte? [online], [pristúpené 30. júla 2011] dostupné na World Wide Web ?www.juristenkommission.at/download/Paper_Burgstaller.pdf?.

19


Šramel, B. rátori, s oh¾adom na dôležité právomoci, ktoré sú im zverené a na dôsledky, ktoré výkon právomocí môže ma na osobnú slobodu, musia vedie, že nesú zodpovednos v prípade osobnej chyby, v disciplinárnej, administratívnej, obèianskej èi trestnej oblasti. Využitie hierarchie alebo komisií ad hoc a disciplinárne konanie by malo by vyhradené prokurátorom rovnako ako ostatným obèanom za spáchané èiny. Vonkajšia nezávislos prokuratúry si takisto vyžaduje i zabezpeèenie transparentnosti fungovania prokuratúry. Každá prokuratúra, keïže koná v mene spoloènosti, musí informova o svojej èinnosti na úrovni miestnej, krajskej èi národnej, ak je štruktúrovaná na tejto úrovni. Tieto pravidelné správy majú by urèené verejnosti ako celku – buï priamo prostredníctvom médií alebo publikáciou, alebo pred volenými poslancami. Môže ma podobu správy, štatistiky vysvet¾ujúcej vykonanú èinnos, dosiahnuté výsledky, prípadne spôsob, akým sa uplatòovala trestná politika, alebo využívali verejné finanèné prostriedky a mala by naznaèi i budúce priority.28) Z poh¾adu slovenskej legislatívy týmto požiadavkám aktuálna platná právna úprava vyhovuje, keïže ukladá povinnos generálnemu prokurátorovi podáva Národnej rade Slovenskej republiky raz za rok správu o èinnosti prokuratúry, z ktorej vyplývajú jej poznatky o stave zákonnosti.29) Informovanie verejnosti o èinnosti prokuratúry možno realizova i prostredníctvom zákonov, ktoré sa týkajú poskytovania informácií verejnosti, patrí sem napríklad zákon è. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií). Vonkajšia nezávislos prokuratúry SR nie je v súèasnosti formálne zakotvená v žiadnom právnom predpise. Isté snahy o formálne priznanie atribútu nezávislosti prokuratúry sa vyskytli pár rokov po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, a to v prijatom zákone è. 314/1996 Z. z. o prokuratúre, v ktorom bola prokuratúra SR vymedzená ako „samostatný a nezávislý štátny orgán, ktorý chráni práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, právnických osôb a štátu.“ Ústavný súd Slovenskej republiky však na základe návrhu prezidenta republiky vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 17/96 vyslovil nesúlad ustanovení zákona o prokuratúre – formálne jej priznávajúcich atribút nezávislosti – s Ústavou SR. Dôvod, preèo Ústavný súd SR takto rozhodol vyplýval z toho, že èl. 149 Ústavy SR nehovorí o nezávislosti prokuratúry. Ústava priamo zakotvuje nezávislos u iných orgánov, ako napr. u súdov alebo u Najvyššieho kontrolného úradu SR, ale prokuratúra v ústave nemá priamo zakotvený atribút nezávislosti. Nako¾ko ustanovenia zákona o prokuratúre slovne a formálne deklarovali nezávislos prokuratúry, priznanie tohto atribútu obyèajným zákonom by odporovalo ústave. Treba teda poveda, že v právnom systéme SR, kde je prokuratúra zakotvená priamo v samotnej ústave a súèasne je nepodriadená výkonnej moci (fungujúca ako štátny orgán sui generis), by priamo v ústave mala by obsiahnutá i úprava jej vonkajšej nezávislosti. Súèasou takejto úpravy by zároveò mali by aj ústavné garancie zabezpeèujúce jej vonkajšiu nezávislos. Napriek uvedenému však nemožno s urèitosou poveda, že generálny prokurátor je absolútne nezávislý a nepodliehajúci žiadnym politickým vplyvom. Vplyv politických strán na výber kandidáta v podmienkach parlamentnej vo¾by kandidátov na generálneho prokurátora je v súèasnosti nepopierate¾ný a aj z toho dôvodu môžu vznika pochybnosti o jeho nezávislosti od vládnuceho politického zoskupenia. Aj keï politické strany vyhlasujú, že jedinou podmienkou, ktorú musí kandidát spåòa, je vysoká odborná erudovanos a praktické skúsenosti, je viac ako pravdepodobné, že ktoréko¾vek vládnuce politické zoskupenie presadí do funkcie kandidáta na 28) Tamtiež. 29) Por. § 11 ods. 1 zákona è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.

20


Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ... generálneho prokurátora osobu, ktorá je buï úplne oddaná alebo ktorej názory nie sú minimálne v príkrom rozpore s politickým a programovým videním tej-ktorej koalície. Aj z toho dôvodu by bolo vhodné pouvažova o zmene spôsobu výberu kandidátov na generálneho prokurátora. K posilneniu vonkajšej nezávislosti prokuratúry by nepochybne prispelo vytvorenie nového orgánu justièného charakteru, ktorý by bol oprávnený navrhova prezidentovi SR kandidátov na funkciu prokurátorov, a tak by oslabil vplyv politických strán na výber kandidáta, ktorý je pri parlamentnej vo¾be kandidátov nespochybnite¾ný. Ako vzor by mohol poslúži odmietnutý návrh poslanca NR SR Jána Drgonca na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopåòa Ústava Slovenskej republiky è. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov z augusta 2004. Významným subjektom, ktorý mal pod¾a tohto návrhu posilni nezávislos prokuratúry od moci zákonodarnej a výkonnej mala by práve Súdna rada SR, ktorá sa mala sklada z dvoch kolégií – Kolégia pre súdy a sudcov a z Kolégia pre prokuratúru a prokurátorov. Kolégium pre prokuratúru a prokurátorov malo by zložené z prokurátorov a rovnakým poètom aj z osôb, ktoré majú vysokoškolské právnické vzdelanie, sú najmenej 15 rokov èinné v právnickom povolaní a ktoré nie sú zároveò prokurátormi ani sudcami. Tieto zložky mali zasada v oboch kolégiách, prièom Kolégium Súdnej rady SR pre prokuratúru a prokurátorov by rozhodovalo vo veciach týkajúcich sa prokuratúry a prokurátorov, vrátane návrhov na menovanie a odvolanie generálneho prokurátora a návrhov na menovanie a odvolanie prokurátorov. O týchto návrhoch mal ïalej rozhodova prezident.30) Myslím si, že vytvorenie podobného orgánu by posilnilo vonkajšiu nezávislos prokuratúry a odstránilo pochybnosti (nielen) odbornej verejnosti o apolitickosti generálneho prokurátora. 3.2 Vnútorná nezávislos Otázka vnútornej nezávislosti býva väèšinou predmetom úpravy osobitných zákonov, nie ústavy. Na rozdiel od vonkajšej nezávislosti, pri ktorej sa berie do úvahy rozsah vplyvov pochádzajúcich z prostredia mimo orgánu verejnej žaloby, pri vnútornej nezávislosti sa posudzuje rozsah centralizácie a byrokracie orgánu verejnej žaloby. Vnútornú nezávislos možno charakterizova ako mieru dostatoènej autonómie prokurátorov, resp. mieru nadbytoènej hierarchickej závislosti konkrétneho stupòa èi jednotlivého prokurátora pri výkone jeho èinnosti.31) Do popredia tu tak vystupuje riadne, nestranné a autonómne vykonávanie funkcie orgánov verejnej žaloby. Požiadavka nestrannosti býva dokonca radená na prvom mieste statusu prokurátora a musí by prítomná v organizaènej štruktúre a internom fungovaní každej prokuratúry. Vnútorná nezávislos vo svojej podstate umožòuje, aby radoví prokurátori vykonávali èinnosti uložené zákonom a nepotrebovali vopred udelený súhlas od nadriadených alebo potvrdenie ako majú kona. Súèasne však chcem zdôrazni, že považujem za nesprávny názor, prezentovaný niektorými odborníkmi, že nezávislos a nestrannos prokuratúry možno zabezpeèi iba prostredníctvom vzájomnej nezávislosti jej pracovníkov. V tejto súvislosti dokonca aj Ústavný súd SR skonštatoval, že nezávislos prokuratúry treba chápa tak, že ide o nezávislos od ostatných štátnych orgánov, jej samostatnos a nepodriadenos iným orgánom. Pojmovým predpokladom nezávislosti prokuratúry nie je vzájomná nezávislos prokurátorov a aj keï ústava nehovorí o nezávislosti prokuratúry, nemožno usudzova, že tento štátny 30) Bližšie pozri bod è. 19 návrhu poslanca NR SR Jána Drgonca na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopåòa Ústava Slovenskej republiky è. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov [online], [pristúpené 1. augusta 2011] dostupné na World Wide Web ? http://www.nrsr.sk/nrdk/Documents.aspx?MasterID=136189? 31) FENYK, J.: Veøejná žaloba. Díl první: Historie, souèasnost a možný vývoj veøejné žaloby; Praha, Institut Ministerstva spravedlnosti Èeské republiky pro další vzìlávání soudcù a státních zástupcù, 2001, s. 152 – 153.

21


Šramel, B. orgán musí by na niekom závislý.32) Absolútna vnútorná nezávislos prokurátorov by totiž mohla vies k mnohým ažkostiam a vzniku ïalších problémov. Z toho dôvodu musí by nestrannos a nezávislos rozhodovania prokurátorov kontrolovaná a riadnu kontrolu možno najlepšie zabezpeèi v hierarchicky štruktúrovanom systéme. Na druhej strane však treba tiež uvies, že nadbytoèná hierarchia, príliš ve¾ká centralizácia a byrokracia vo ve¾kej miere spôsobujú oslabenie samostatnosti prokurátora, jeho autonómneho postavenia a bývajú mnohokrát príèinou chýb, ažkopádnosti a straty osobnej zodpovednosti za samotný priebeh a výsledok konania. Úplné odstránenie hierarchického usporiadania by však nebolo vhodné a správne, nako¾ko by došlo k oslabeniu jednotnosti postupu jednotlivých èlánkov prokuratúry. Navyše, mohlo by dôjs i k tomu, že zaènú silnie tlaky rôznych skupín na miestne úrovne prokuratúry a zvýši sa tak miera korupcie, klientelizmu a iných nezákonných praktík. Aj z toho dôvodu nepovažujem zákaz vydávania tzv. negatívnych pokynov, ktorý priniesla najnovšia novelizácia zákona o prokuratúre,33) ako najvhodnejší prostriedok pre zlepšenie reálneho inštitucionálneho fungovania prokuratúry v Slovenskej republike. Práve naopak, toto ustanovenie môže vies nielen k saženiu organizácie, riadenia a kontroly práce na prokuratúre, ale v horšom prípade i k vzniku nových závažných problémov, ako napr. nahradenie súèasnej jedinej autokracie generálneho prokurátora autokraciami jednotlivých teritoriálnych prokuratúr, kedy sa každá prokuratúra stane vlastne akýmsi „samovládcom“, do rozhodovania ktorého hierarchicky vyššia jednotka nemôže nijakým spôsobom zasiahnu.34) Hierarchická štruktúra sa preto vo všeobecnosti považuje za predpoklad pre riadne fungovanie prokuratúry, èo potvrdil aj Európsky výbor pre trestné otázky. Podobne aj, už spomenutá, Správa Benátskej komisie o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justièného systému uvádza, že je legitímne ma k dispozícii hierarchicky organizovaný systém prokuratúry, v ktorom rozhodnutie prokurátora môže zruši jeho nadriadený prokurátor, ak je v rozpore so všeobecnými pokynmi. V dôsledku princípu subordinácie sú tak prokurátori viazaní smernicami, nariadeniami a pokynmi, ktoré vydávajú nadriadení prokurátori. Takéto hierarchické odovzdávanie príkazov umožòuje nadriadenému prokurátorovi vyda podriadenému prokurátorovi pokyn ako má postupova v konaní a pri plnení úloh, ïalej umožòuje mu vykona úkony podriadeného prokurátora, príp. rozhodnú, že ich vykoná iný podriadený prokurátor.35) Ide o tzv. devoluèné a substituèné 32) Por. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky è. PL. ÚS 17/96. 33) Pozn. autora: Konkrétne ide o zákon è. 220/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopåòajú niektoré zákony. 34) K tomu pozri aj NOVOTNÝ, M.: Z dažïa pod odkvap – alebo o pripravovaných zmenách v prokuratúre [online], [pristúpené 18. júla 2011] dostupné na World Wide Web ? http://www.otvorenepravo.sk/m/clanok/101/z-dazda-pod-odkvap-alebo-o-pripravovanych-zmenach-v-prokurature? 35) Na tomto mieste však treba uvies, že od 1. októbra 2011 dochádza k významnej zmene týkajúcej sa práve uvedených oprávnení nadriadeného prokuratúra. Po novom už nadriadený prokurátor nie je oprávnený vyda podriadenému prokurátorovi pokyn, aby sa nezaèalo trestné stíhanie, nevznieslo obvinenie, nepodal návrh na vzatie obvineného do väzby, vec postúpila na prejednanie inému orgánu, zastavilo trestné stíhanie, nepodala obžaloba alebo riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok v neprospech obvineného. Podobné platí aj v civilných veciach, kde nadriadený prokurátor po novom nemôže vyda podriadenému prokurátorovi pokyn, aby nepodal návrh na zaèatie obèianskeho súdneho konania, nevstúpil do už zaèatého obèianskeho súdneho konania, nepodal opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu v obèianskom súdnom konaní, nepodal protest prokurátora alebo nepodal upozornenie prokurátora. Novela súèasne ustanovuje nadriadenému prokurátorovi zákaz uvedené úkony vykona sám, a rovnako tiež zákaz rozhodnú, že ich vykoná iný podriadený prokurátor. Tieto úkony môže po novom vykona výluène bezprostredne nadriadený prokurátor. Cie¾om uvedeného ustanovenia je predovšetkým oslabi zásadu centralizmu, na ktorej je vybudovaný slovenský úrad verejnej žaloby, prokuratúra, a tak posilni procesnú nezávislos prokurátora.

22


Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ... právo nadriadeného, ktoré úzko súvisí s otázkou vnútornej nezávislosti prokuratúry a ktoré predstavuje oprávnenie nadriadeného orgánu prevzia konanie a ïalej kona vo vlastnej kompetencii a taktiež jeho oprávnenie odòa vec príslušnému prokurátorovi a prideli ju inému. Tým sa dá v podstate zabezpeèi vybavenie veci spôsobom plne vyhovujúcim požiadavkám monokraticky postaveného nadriadeného.36) Treba preto poznamena, že je nesmierne dôležité, aby vzahy medzi jednotlivými hierarchickými úrovòami zodpovedali presným a transparentným pravidlám, aby sa zabránilo nepodloženému osobnému rozhodovaniu. Už spomenuté Odporúèanie Rec(2000)19 Výboru ministrov èlenským štátom o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva hovorí o tom, že hierarchické odovzdávanie príkazov patrí k obzvl᚝ citlivým otázkam. Keï právny systém uzná právomoc hierarchicky pride¾ova príkazy v jednotlivých prípadoch alebo vo veci uplatòovania trestnej politiky treba sa vyhnú dvom extrémom. Ak sa na jednej strane uzná všeobecne všetkým prokurátorom „právo na neposlušnos“, môže to vies k extrémom, ktoré by nemohli by uspokojivo riešené odvolacími orgánmi. Navyše, vytváranie takýchto orgánov by viedlo k vytváraniu hierarchických vzahov narúšajúcich riadne fungovanie systému. Na druhej strane nie je ¾udsky prijate¾né a bez ohrozenia verejných slobôd prinúti prokurátora vykona príkaz, ktorý sa prieèi zákonu alebo jeho svedomiu. Odporúèanie preto navrhuje stanovi dva druhy právnych záruk, ktoré by sa však mali uplatòova len výnimoène, aby sa nenarušilo riadne fungovanie systému. Prvou je možnos požiadavky, aby prokurátor dostal príkaz v písomnej podobe, aby zodpovednos jasne vyplývala z hierarchických vzahov. Keïže hierarchických príkazov je ve¾ké množstvo a sú rozlièné – od bežného rozhodovania po principiálne rozhodnutia – nezdá sa vhodné, ani možné, aby sa všetky systematicky vydávali písomne, pretože prokuratúra by sa tak zmenila na byrokratickú mašinériu. Druhá spoèíva vo vypracovaní interných postupov vo vnútri prokuratúry, èím sa umožní prípadné presunutie veci na iného pracovníka, ak o to príslušný pracovník požiada z dôvodu sporného príkazu. Rovnako tiež, už spomenutá, Správa Benátskej komisie o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justièného systému vo vzahu k vnútornej nezávislosti hovorí o tom, že „aby sa predišlo nenáležitým pokynom, je podstatné, aby bol vypracovaný/zostavený zoznam záruk nezasahovania do èinností prokurátora. Nezasahova znaèí zabezpeèi, že prokurátorova èinnos v rámci súdneho konania nebude predmetom vonkajšieho nátlaku ani nenáležitého alebo nezákonného nátlaku z prostredia prokuratúry. Takéto záruky by sa mali vzahova na vymenúvanie, disciplínu, odvolávanie, ale aj na konkrétne predpisy/pravidlá riešenia prípadov a rozhodovania.“ Vzahy nadriadenosti a podriadenosti v sebe, samozrejme, zahàòajú prvky direktívnosti, a preto sa môže sta, že dôjde k zneužitiu takéhoto postavenia nadriadeným orgánom. Z toho dôvodu aj slovenský zákon o prokuratúre obsahuje istý systém právnych záruk, podobný zárukám v uvedenom odporúèaní Výboru ministrov. Ak nadriadený prokurátor vydá podriadenému prokurátorovi pokyn, tento pokyn musí ma písomnú formu. Ak však podriadený prokurátor považuje pokyn za rozporný s právnym predpisom alebo so svojím právnym názorom, môže písomne požiada nadriadeného prokurátora, aby mu vec odòal. Tu však treba doda, že takto koncipované oprávnenie podriadeného prokurátora umožòuje, aby nezákonný pokyn bol po odòatí veci splnený iným prokurátorom. Ako uvádza i Správa Benátskej komisie z roku 36) BENEÈ, Š.: Nezávislos prokuratúry; in: Právny obzor, 86, 2003, è. 2, s. 162.

23


Šramel, B. 2010, obvinenie, že pokyn je nezákonný, je ve¾mi závažné, a preto by nemalo vies iba k odòatiu veci prokurátorovi, ktorý sa sažoval. Pokyn, ktorý má zmeni, príp. zvráti názor podriadeného prokurátora, by mal by odôvodnený37) a v prípade obvinenia, že pokyn bol nezákonný, by o zákonnosti pokynu mal rozhodnú súd alebo nezávislý orgán, napr. Rada prokurátorov. Ïalšia právna garancia vnútornej nezávislosti spoèíva v tom, že podriadený prokurátor môže odmietnu splnenie takého pokynu, ak by jeho splnením bezprostredne a vážne ohrozil svoj život alebo zdravie alebo život alebo zdravie jemu blízkej osoby. Taktiež, ak v konaní pred súdom nastane zmena v dôkaznej situácii, podriadený prokurátor nemusí by viazaný pokynom nadriadeného prokurátora. Naopak, podriadený prokurátor je povinný odmietnu splnenie pokynu, ak by jeho splnením spáchal trestný èin, priestupok, iný správny delikt alebo disciplinárne previnenie.38) Prostriedkom na ovplyvòovanie prokurátora môže by i jeho preloženie na inú prokuratúru bez jeho súhlasu. Hrozba preložením sa môže využíva ako nástroj nátlaku na prokurátora, alebo na odòatie citlivého prípadu prokurátorovi, ktorý nie je „poslušný“. Zákon è. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych èakate¾och prokuratúry túto situáciu rieši ustanovením, ktoré hovorí o tom, že bez súhlasu prokurátora možno prokurátora doèasne prideli na výkon funkcie na inú prokuratúru najdlhšie na 60 služobných dní v kalendárnom roku, ak je to potrebné na zabezpeèenie riadneho plnenia úloh tejto prokuratúry. Okrem èasového obmedzenia trvania doèasného preloženia prokurátora, ïalšou poistkou pred prípadným zneužitím tohto inštitútu je nevyhnutnos predchádzajúceho súhlasu Rady prokurátorov SR s doèasným pridelením.39) Na základe uvedeného možno teda uvies, že platná právna úprava týkajúca sa prokuratúry a èinnosti jej orgánov v zásade obsahuje dostatoèné garancie legislatívneho zabezpeèenia potrebného stupòa vnútornej nezávislosti prokuratúry.

Záver Na základe analýzy uskutoènenej v mojom príspevku možno záverom konštatova, že postavenie prokuratúry ako orgánu ochrany práva v slovenskom ústavnom systéme je vyhovujúce a v zásade zodpovedajúce požiadavkám medzinárodných dokumentov upravujúcich postavenie verejnej žaloby v demokratických systémoch. Odstránením deformácií vzniknutých v priebehu socializmu sa z prokuratúry leninského typu stala prokuratúra spåòajúca základné požiadavky demokratických a právnych štátov. Nepodriadenie prokuratúry pod výkonnú moc po vzniku samostatnej Slovenskej republiky možno chápa – v kontexte súèasnej tendencie posilòovania nezávislosti orgánov verejnej žaloby vo svete – ako pozitívny krok. Ako negatívum však stále možno hodnoti absenciu vymedzenia vonkajšej nezávislosti prokuratúry, a to priamo na ústavnej úrovni. Bolo by preto žiadúce prizna prokuratúre priamo ústavou atribút nezávislosti, a tak jej garantova nezávislos od iných štátnych orgánov. Okrem toho, v záujme posilnenia vonkajšej nezávislosti, by mali by súèasné rámcové ustanovenia týkajúce sa úloh a organizácie prokuratúry bližšie konkretizované a priamo na ústavnej úrovni by tak malo by definované postavenie, pôsobnos a úlohy prokuratúry, podobne ako ich ústava definuje v prípade iných štátnych orgánov. Zároveò, za úèelom odstránenia neustáleho spochybòova37) Pozn. autora: Novela zákona o prokuratúre úèinná od 1. októbra 2011 zavádza povinnos písomne odôvodni pokyn o odòatí veci. 38) Por. § 6 zákona è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov. 39) Paragraf 9 ods. 2 zákona è. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych èakate¾och prokuratúry v znení neskorších predpisov.

24


Ústavné postavenie prokuratúry SR a niektoré otázky týkajúce sa jej ... nia apolitickosti, nezávislosti a nestrannosti generálneho prokurátora, by bolo vhodné zavies iný model vo¾by kandidátov na túto funkciu, napr. zriadenie špecializovaného orgánu justièného charakteru. Èo sa týka vnútornej nezávislosti prokuratúry, možno uvies, že zákon o prokuratúre obsahuje relatívne rozsiahly katalóg právnych záruk zabezpeèujúcich autonómiu prokurátora pri svojej èinnosti, ktoré sú v súlade s medzinárodnými odporúèaniami zaoberajúcimi sa verejnou žalobou a v zásade umožòujú prokurátorom zachova si potrebnú mieru samostatnosti a nezávislého rozhodovania.

Použitá literatúra a iné zdroje: 1. BENEÈ, Š.: Nezávislos prokuratúry. In: Právny obzor, 86, 2003, è. 2, s. 159 – 166 2. BENEÈ, Š.: Ústavné postavenie prokuratúry. In: Právny obzor, 78, 1995, è. 5, s. 385 – 390 3. BRÖSTL, A. a kol.: Ústavné právo SR. Plzeò: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Èenìk, 2010, 461 s. ISBN 978-80-7380-248-6 4. COUFAL, P. – KUÈERA, P.: Nìkolik poznámek k úvaze o nezávislosti státního zástupce. In: Trestní právo 11/1996, s. 8 – 10 5. ÈIÈ, M.: Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Martin: Matica slovenská, 1997, 598 s. ISBN 80-7090-444-5 6. DELMAS – MARTY, M.: Procédures pénales d´Europe. Paris: P.U.F., 1995, 638 s. ISBN 978-2-13-047259-9 7. DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky – Komentár. 2. preprac. a rozš. vyd. Šamorín: HEUREKA, 2007, 1197 s. ISBN 80-89122-38-8 8. FENYK, J.: Veøejná žaloba. Díl první: Historie, souèasnost a možný vývoj veøejné žaloby. Praha: Institut Ministerstva spravedlnosti Èeské republiky pro další vzìlávání soudcù a státních zástupcù, 2001, 215 s. (Pøíruèky Ministerstva spravedlnosti ÈR; sv. 62) 9. FENYK, J.: Zásady veøejné žaloby v trestním øízení. In: Policajná teória a prax 3/2002, s. 62 – 70 10. IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. Druhé, doplnené a prepracované vydanie, Bratislava, Iura Edition, 2010, 1049 s. ISBN 978-80-8078-309-9 11. OROSZ, L.: Ústavný systém Slovenskej republiky : doterajší vývoj, aktuálny stav, perspektívy. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2009, 373 s. ISBN 978-80-7097-777-4 12. SVÁK, J.: Organizácia a èinnos orgánov ochrany práva. Bratislava, Vydavate¾ské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 1995, 108 s. ISBN 80-7160-078-4 13. ŽÏÁRSKÝ, Z.: Závislý a nestranný státní zástupce? In: Právní praxe 4/1994, s. 195 – 205 14. Ústava Slovenskej Republiky è. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov 15. Ústava ÈSSR è. 100/1960 Zb. 16. Zákon è. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov 17. Zákon è. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych èakate¾och prokuratúry v znení neskorších predpisov 18. Dôvodová správa k vládnemu návrhu Ústavy Slovenskej republiky è. 460/1992 Zb. 19. Odporúèanie Rec(2000)19 Výboru ministrov èlenským štátom o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva 20. Správa Benátskej komisie o európskych normách týkajúcich sa nezávislosti justièného systému, CDL – AD(2010) 040 21. Nález Ústavného súdu è. PL ÚS 43/95 22. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky è. PL. ÚS 17/96

25


Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p. doc. JUDr. Svetlana FICOVÁ, CSc. JUDr. Katarína GEŠKOVÁ, PhD. Právnická fakulta Univerzity Komenského

FICOVÁ, S. – GEŠKOVÁ, K.: Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p.; Justièná revue, 64, 2012,è. 1, s. 26 – 33. Èlánok nadväzuje na dva predchádzajúce publikaèné výstupy autoriek. V prvom z nich sa pokúsili o výklad ust. § 29 ods. 6 O. s. p. a o bližšie vymedzenie v òom použitého pojmu prostredie, z ktorého môže by opatrovník ustanovený (uverejnený bol v Justiènej revue è. 4/2011). V druhom sa pokúsili o výklad § 48 ods. 4 O. s. p., teda podmienok, ktoré musia by splnené na to, aby sa mohlo fyzickej osobe nepodnikate¾ovi úèinne doruèi uložením v súdnom spise (uverejnený bol v Justiènej revue è. 8-9/2011). V tomto èlánku sa autorky venujú otázkam spôsobilosti by opatrovníkom úèastníka obèianskeho súdneho konania pod¾a § 29 O. s. p. Uvedené ustanovenie síce pomenúva isté kritériá, ktoré sú kladené na osobu opatrovníka, možno však poveda, že opatrovník musí okrem týchto spåòa ešte ïalšie. Niektoré z nich pritom nie sú v zákone výslovne uvedené, avšak ich existencia súvisí so samotným zmyslom a funkciou inštitútu opatrovníka. Autorky preto pomenovávajú tieto požiadavky, ako aj nový pojem, tzv. „spôsobilos by opatrovníkom úèastníka“. Súèasne v príspevku túto spôsobilos bližšie charakterizujú.

Právna úprava opatrovníka ako zástupcu úèastníka konania na základe rozhodnutia súdu je zakotvená v § 29 O. s. p., pozostávajúceho zo šiestich odsekov. Ide o ustanovenie opatrovníka ad hoc v už zaèatom konaní, preto je opatrovník oprávnený zastupova úèastníka konania len v tomto a v žiadnom inom konaní. Nejde o opatrovníka ako zákonného zástupcu, ktorý je ustanovovaný úèastníkovi v opatrovníckom konaní pod¾a § 192 a 193 O. s. p. s rozsahom oprávnenia zastupova osobu opatrovanca vo všetkých konaniach. V § 29 O. s. p. sú upravené: – prípady, v ktorých súd ustanovuje úèastníkovi konania opatrovníka (v odseku 1 prípady,

v ktorých tak súd urobi musí, v odseku 2 a 3 zase prípady, v ktorých tak urobi iba môže)

– otázky èasového obmedzenia funkcie opatrovníka (odsek 4 vymedzuje, kedy funkcia opatrovníka

zaniká a odsek 5 upravuje, na aké obdobie môže súd opatrovníka ustanovi)

– okruh subjektov, ktoré môžu by ustanovené za opatrovníka (v odseku 6). Môže ním by

fyzická osoba pôsobiaca v jednom z prostredí1) vymedzených zákonom alebo obec.

1)

K charakteristike jednotlivých prostredí pozri bližšie in: FICOVÁ, S. – GEŠKOVÁ, K.: Opatrovník a prostredie pod¾a ust. § 29 ods. 6 O. s. p.; Justièná revue 2011, è. 4, s. 524 – 531.

26


Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p. Zákonom è. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok, došlo k pomerne významnej zmene v otázkach urèenia osoby opatrovníka. Cie¾om tejto úpravy bolo vytvori vhodné podmienky na to, aby úèastníkovi konania, u ktorého sú splnené predpoklady na zastupovanie opatrovníkom, bol ustanovený taký opatrovník, ktorý bude realizova procesné práva a povinnosti úèastníka vždy v jeho záujme a jeho pozícia nebude èisto formálna. Ustanovenie § 29 ods. 6 O. s. p. urèuje kritériá, ktoré sú kladené na osobu opatrovníka, iba v tom smere, že vymedzuje okruh subjektov, spomedzi ktorých možno ustanovi opatrovníka. Treba však poveda, že opatrovník musí okrem tohto spåòa ešte ïalšie, ktoré síce v zákone nie sú vždy výslovne uvedené, avšak ich existenciu možno odvodi jednak z jednotlivých zákonných ustanovení, prípadne z judikatúry, ako aj z podstaty a zmyslu inštitútu opatrovníka. Keïže ich existencia súvisí so samotnou filozofiou inštitútu opatrovníka, dalo by sa poveda, že ide o základné (primárne) požiadavky (kvality), ktoré musí osoba opatrovníka vždy spåòa. Ak opatrovník spåòa tieto požiadavky, môžeme poveda, že má „spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania“. Zároveò je potrebné vymedzi vzah medzi spôsobilosou by opatrovníkom úèastníka konania a ïalšími kritériami kladenými na osobu opatrovníka pod¾a § 29 ods. 6 O. s. p. Samotná skutoènos, že osoba opatrovníka je z prostredia uvedeného v ust. § 29 ods. 6 O. s. p., ešte neznamená, že ide o vhodnú osobu, ktorá môže by opatrovníkom úèastníka konania. Ako príklad možno uvies manželov, ktorí sú si navzájom osobami zo svojho rodinného prostredia, avšak ich vzah môže by nato¾ko animózny, že nemožno vôbec uvažova o ustanovení jedného z nich za opatrovníka tomu druhému. Práve preto je potrebné súèasne skúma nielen naplnenie požiadaviek uvádzaných v § 29 ods. 6 O. s. p., ale aj podmienok spôsobilosti by opatrovníkom. Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania môžeme charakterizova požiadavkami, ktoré sa dajú rozdeli na všeobecné (objektívne) a osobitné (subjektívne), alebo na pozitívne a negatívne. Sú nimi: 1. spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu, 2. spôsobilos na riadne zastupovanie, 3. súhlas osoby, ktorá má by, resp. bola ustanovená za opatrovníka, 4. neexistencia kolízie záujmov s úèastníkom konania. Prvé tri požiadavky možno oznaèi ako všeobecné (objektívne), èo znamená, že opatrovník ich musí spåòa bez oh¾adu na osobu úèastníka konania, ktorej má by ustanovený. Súèasne sú požiadavkami pozitívnymi, teda musia by splnené. Poslednú, štvrtú požiadavku možno oznaèi ako osobitnú (subjektívnu) požiadavku, èo znamená, že ju opatrovník musí spåòa len vo vzahu k osobe úèastníka konania, ktorej má by ustanovený. Súèasne ide o požiadavku negatívnu, teda musí by splnená jej neexistencia.

Ad 1) Spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu Pod¾a § 20 O. s. p. môže každý pred súdom ako úèastník samostatne kona v tom rozsahu, v akom má spôsobilos vlastnými úkonmi nadobúda práva a bra na seba povinnosti.

27


Ficová, S. – Gešková, K. V uvedenom zákonnom ustanovení sú významné dve skutoènosti. Prvou je, že rozsah procesnej spôsobilosti, to znamená spôsobilosti samostatne kona pred súdom, je priamo úmerný rozsahu hmotnoprávnej spôsobilosti na právne úkony. Plnú procesnú spôsobilos aj plnú spôsobilos na právne úkony nadobúda fyzická osoba dosiahnutím plnoletosti, teda dovàšením 18. roku veku (§ 8 OZ). Skôr ju nadobudne len uzavretím manželstva po dosiahnutí veku šestnás rokov (§ 8 OZ v spojení s § 11 ods. 1 ZR). Pred dosiahnutím plnoletosti (pokia¾ nejde o výnimku zakladajúcu sa na uzavretí manželstva) je spôsobilos fyzickej osoby na právne úkony obmedzená v závislosti od rozumovej a vô¾ovej vyspelosti zodpovedajúcej jej veku. Plnú spôsobilos na právne úkony nemá ani fyzická osoba, ktorej bola spôsobilos obmedzená rozhodnutím súdu (§ 10 ods. 2 OZ). Ak fyzická osoba nemôže pred súdom kona samostatne, musí by zastúpená zákonným zástupcom (§ 22 O. s. p.). Procesnoprávna úprava ide v ochrane práv maloletého úèastníka konania ešte ïalej, keï ustanovuje, že ak to okolnosti prípadu vyžadujú, môže súd rozhodnú, že aj taký úèastník, ktorý síce nemá spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu, ale inak by mohol kona samostatne, musí by napriek tomu v konaní zastúpený svojím zákonným zástupcom (§ 23 O. s. p.). Druhou významnou skutoènosou pod¾a § 20 O. s. p. je, že sa predmetné ustanovenie vzahuje výslovne len na úèastníka konania. Možno si právom položi nasledujúcu otázku. Znamená to, že napriek obmedzenej spôsobilosti na právne úkony z dôvodu nedostatku veku, môže v konaní vystupova samostatne maloletý len ako úèastník konania alebo môže by ustanovený aj ako opatrovník ad hoc? Pod¾a nášho názoru nemožno predmetné ustanovenie rozširova aj na opatrovníka ad hoc. Ak by preto úèastníka zastupoval opatrovník, ktorý by nemal plnú procesnú spôsobilos, nebol by úèastník riadne zastúpený [§ 237 písm. c) OSP] a musel by mu by ustanovený nový opatrovník. Zákon i praktické h¾adisko vyluèujú, aby plne nespôsobilého opatrovníka ad hoc zastupoval jeho zákonný zástupca, ktorý by bol de facto zástupcom úèastníka. Zastúpenie na základe rozhodnutia súdu je jedným z troch druhov zastúpenia, ktoré pripúša Obèiansky súdny poriadok. Ïalšími dvoma druhmi je zastúpenie na základe plnomocenstva a zastúpenie na základe zákona. Pre vyššie vyslovený záver, že opatrovník musí ma plnú procesnú spôsobilos, možno preto h¾ada podporné argumenty aj v právnej úprave ïalších dvoch druhov zastúpenia. Pri zastúpení na základe plnomocenstva možno udeli plnomocenstvo iba fyzickej osobe (§ 24 O. s. p.).2) Tou môže by advokát alebo akáko¾vek fyzická osoba. Obidva tieto subjekty musia by plne procesne spôsobilé. U advokáta to vyžaduje zákon è. 586/2003 Z. z. o advokácii, ktorý plnú procesnú spôsobilos stanovuje ako jednu z podmienok pre zápis advokáta do zoznamu advokátov [§ 3 ods. 1 písm. a) citovaného zákona] a jej obmedzenie alebo pozbavenie je súèasne zákonným dôvodom na vyèiarknutie advokáta zo zoznamu advokátov [§ 7 ods. 1 2)

V tomto prípade nerozoberáme možnos udelenia plnomocenstva právnickej osobe z dôvodu, že táto nemôže by pod¾a § 29 O. s. p. ustanovená rozhodnutím súdu za opatrovníka ad hoc. Výnimkou je len obec, ktorá je ako jednotka územnej samosprávy [§ 18 ods. 2 písm. c) OZ] právnickou osobou so spôsobilosou nadobúda práva a povinnosti pod¾a § 19a ods. 1 OZ.

28


Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p. písm. b) citovaného zákona]. Plnú procesnú spôsobilos ostatných fyzických osôb (nie advokátov) ako zástupcov na základe plnomocenstva priamo vyžaduje zase § 27 ods. 1 O. s. p. Zákonné zastúpenie prichádza do úvahy u fyzickej osoby vtedy, ak nie je spôsobilá na právne úkony (§ 26 OZ). Môže ís teda o osobu, ktorá má spôsobilos len obmedzenú (maloletý alebo osoba, ktorá bola rozhodnutím súdu obmedzená v spôsobilosti na právne úkony), alebo o osobu, ktorá nemá žiadnu spôsobilos na právne úkony, pretože ju súd spôsobilosti úplne pozbavil. Zákonným zástupcom maloletého dieaa sú obidvaja jeho rodièia [§ 28 ods. 1 písm. c) ZR]. Pokia¾ jeden z nich nemá spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu, je zákonným zástupcom dieaa iba druhý rodiè (§ 28 ods. 3 ZR). Ak ani jeden z rodièov nemá spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu, ustanoví súd maloletému dieau poruèníka (§ 56 ods. 1 ZR). Pokia¾ neexistencia plnej spôsobilosti na právne úkony u rodièov dieaa, ako jeho zákonných zástupcov, je dôvodom na ustanovenie poruèníka, možno použitím logického výkladu dôjs k záveru, že za poruèníka ako zákonného zástupcu dieaa môže by ustanovená iba osoba, ktorá má spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu. Tento záver možno oprie aj o ust. § 59 ods. 3 ZR, pod¾a ktorého súd odvolá poruèníka z funkcie, ak stratí spôsobilos na výkon funkcie. Za stratu spôsobilosti na výkon funkcie sa považuje napr. aj obmedzenie spôsobilosti na právne úkony.3) Zákonným zástupcom plnoletej fyzickej osoby, ktorú súd obmedzil alebo pozbavil spôsobilosti na právne úkony, je ustanovený opatrovník (§ 27 ods. 2 OZ). Opä platí výklad spomenutý vyššie, pod¾a ktorého pokia¾ obmedzenie alebo pozbavenie fyzickej osoby v jej spôsobilosti na právne úkony je dôvodom na ustanovenie opatrovníka, možno použitím logického výkladu dôjs k záveru, že za opatrovníka ako zákonného zástupcu takejto osoby môže by ustanovená iba osoba, ktorá má spôsobilos na právne úkony v plnom rozsahu. A napokon nám nedá nespomenú aj jedno procesné ustanovenie, konkrétne ust. § 109 ods. 2 písm. b) O. s. p. Z neho vyplýva, že zákonný zástupca úèastníka konania musí ma plnú procesnú spôsobilos. Ak ju stratí, je jedno èi úplne alebo sèasti, je to dôvod na to, aby súd urobil iné vhodné opatrenie, inak môže preruši konanie. Pod iným vhodným opatrením sa rozumie ustanovenie opatrovníka ad hoc pod¾a § 29 O. s. p. Ak má opatrovník ad hoc nahradi zákonného zástupcu iba z toho dôvodu, že tento stratil plnú procesnú spôsobilos, logicky z toho vyplýva, že opatrovník ad hoc musí ma plnú procesnú spôsobilos, aj keï to v zákone výslovne uvedené nie je. Opaèný výklad by popieral význam ust. § 109 ods. 2 písm. b) O. s. p. V súvislosti s ust. § 109 ods. 2 písm. b) O. s. p. si právom možno položi aj jednu otázku. Je dôvodom na postup pod¾a tohto ustanovenia, t. j. na urobenie iného vhodného opatrenia alebo na prerušenie konania, strata plnej spôsobilosti na právne úkony len zákonného zástupcu alebo aj opatrovníka ad hoc? Hoci príslušné zákonné ustanovenie takúto situáciu výslovne nepredpokladá, treba, pod¾a nášho názoru, použi rozširujúci výklad a na položenú otázku odpoveda kladne. Dôvodom je skutoènos, že súd ustanovuje opatrovníka ad hoc osobe, ktorá nemá svojho zákonného zástupcu napriek tomu, že ho pod¾a zákona má ma (pretože nemá procesnú spôsobilos), a súèasne je tu nebezpeèenstvo z omeškania. Ak teda opatrovník ad hoc doèasne [do ustanovenia zákonného zástupcu súdom v konaní vo veciach starostlivosti o maloletých (§ 176 a nasl. O. s. p.) alebo v konaní o spôsobilosti na právne úkony (§ 189a 3)

Porovnaj napr. PAVELKOVÁ, B.: Zákon o rodine. Komentár; 1. vydanie, Praha, C. H. Beck 2011, s. 368.

29


Ficová, S. – Gešková, K. ods. 1 O. s. p.)] nahrádza zákonného zástupcu úèastníka konania, musí strata plnej spôsobilosti opatrovníka ad hoc vyžadova postup pod¾a ust. § 109 ods. 2 písm. b) O. s. p. Požiadavka kladená na opatrovníka, aby mal plnú spôsobilos na právne úkony, vyplýva tiež z potreby, aby nedochádzalo zo strany úèastníka konania k námietkam, ktoré by spochybòovali spôsobilos opatrovníka, a teda aj právne úkony, ktoré v konaní pred súdom urobil. Na záver výkladu tohto kritéria, ktoré musí spåòa opatrovník ad hoc, možno zhrnú, že rozširovanie použitia ust. § 20 O. s. p. aj na opatrovníka ad hoc by zrejme pri dnešnom jeho znení nebolo udržate¾né. Mohlo by však by vhodné. Napríklad, ak súd bude v situácii, kedy nie je v okolí úèastníka konania, ktorému má by ustanovený opatrovník ad hoc, iná vhodná osoba, len osoba, ktorá nemá plnú procesnú spôsobilos, avšak pod¾a rozumovej a vô¾ovej vyspelosti zodpovedajúcej jej veku možno usúdi, že je schopná zastupova úèastníka konania (napr. dcéra úèastníka konania, ktorá má 17 rokov), bolo by vhodnejšie, aby súd ustanovil túto osobu za opatrovníka, namiesto toho, aby eventuálne pristúpil k doruèovaniu písomností ukladaním v súdnom spise pod¾a § 48 ods. 4 O. s. p. (v prípade, ak by išlo o ustanovenie opatrovníka osobe neznámeho pobytu). Na takýto postup sa bez príslušnej legislatívnej zmeny zrejme neodváži žiaden súd.

Ad 2) Spôsobilos na riadne zastupovanie Pod spôsobilosou na riadne zastupovanie možno rozumie to, že opatrovník dosiahol primeraný stupeò intelektuálnej vyspelosti, na základe ktorého sa dá predpoklada, že je schopný na požadovanej úrovni vykonáva všetky procesné úkony v prospech úèastníka konania, pochopi ich obsah a následky, sledova priebeh konania, primerane komunikova so súdom a tak naplni podstatu svojej funkcie. Nevyžaduje sa, aby mal opatrovník ad hoc právnické vzdelanie. Pojem spôsobilos na riadne zastupovanie použil zákonodarca iba v ust. § 27 O. s. p., v ktorom je upravené tzv. obèianske zastúpenie oznaèované aj ako tzv. všeobecné zastúpenie, na základe ktorého v konaní pred súdom zastupuje úèastníka iná osoba, ako advokát. Zmyslom požiadavky spôsobilosti na riadne zastupovanie je práve ochrana záujmov zastúpenej osoby. Keïže aj pri výbere vhodnosti osoby opatrovníka sa kladie dôraz na ochranu záujmov úèastníka konania a kritérium ma spôsobilos na riadne zastupovanie je jedným z tých, ktoré môžu tento cie¾ naplni, možno poveda, že by malo by tiež kritériom pri výbere osoby opatrovníka ad hoc pod¾a § 29 OSP. Iným slovami povedané, sme toho názoru, že túto spôsobilos by mal vykazova aj opatrovník ad hoc. O osobu, ktorá nemá spôsobilos na riadne zastupovanie, pôjde napr. vtedy, ak opatrovník (napr. matka osoby neznámeho pobytu) nereaguje na výzvy súdu na predloženie listín, z jeho vystupovania pred súdom možno vyvodi, že nepochopil predmet konania a pod. Vtedy je namieste, aby súd zrušil uznesenie o ustanovení opatrovníka a novým rozhodnutím ustanovil úèastníkovi za opatrovníka inú osobu. Hoci z ust. § 29 O. s. p. požiadavka spôsobilosti na riadne zastupovanie priamo nevyplýva, jej potreba sa javí ako logická. Bez jej rešpektovania by totiž vôbec nemohlo dôjs k naplneniu funkcie opatrovníka. O potrebe splnenia tejto požiadavky hovorí aj judikatúra èeských súdov. Spomenú možno napr. nález Ústavného súdu ÈR, sp. zn. IV. ÚS 1778/08, v ktorom súd vy-

30


Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p. slovil názor, pod¾a ktorého „ustanovenie opatrovníka musí by realizované tak, aby nevznikli pochybnosti, èi opatrovník bude objektívne spôsobilý háji záujmy opatrovaného“. Tiež možno spomenú aj nález Ústavného súdu ÈR, sp. zn. II. ÚS 629/04, pod¾a ktorého „funkcia opatrovníka bola vytvorená preto, aby boli do dôsledkov hájené záujmy neprítomného úèastníka konania tak, ako by takú povinnos plnil zmluvný zástupca. Pokia¾ má úèastník konania svojho zvoleného zástupcu, zodpovedá za jeho vo¾bu a za jeho konkrétne kroky v konaní tento úèastník sám. Pokia¾ však opatrovníka, èoby zástupcu úèastníka konania, ustanoví súd, zodpovedá za to, že opatrovník bude háji práva a oprávnené záujmy úèastníka konania. Má pritom povinnos zbavi opatrovníka jeho funkcie, pokia¾ zistí, že opatrovník svoju funkciu v konaní buï nevykonáva fakticky vôbec, alebo úplne nedostatoène. Postup, keï je súdom ustanovený a potom tolerovaný úplne neèinný opatrovník, je totiž neprípustným formalizmom, ktorý vo svojom dôsledku popiera právo neprítomného úèastníka na spravodlivé konanie.“ A napokon možno spomenú ešte jedno zaujímavé rozhodnutie, opä Ústavného súdu ÈR (sp. zn. I. ÚS 507/09), pod¾a ktorého „nebola funkcia opatrovníka upravená preto, aby u¾ahèovala èinnos súdu v tom, kam odosiela písomnosti. Bola vytvorená na hájenie záujmov úèastníka, ktorý sa nemôže konania zúèastni“. Nedostatoèná spôsobilos opatrovníka na riadne zastupovanie nemusí by vždy porušením práva na spravodlivý proces. Nebude ním napr. vtedy, ak opatrovník udelil plnomocenstvo4) advokátovi alebo inej fyzickej osobe pod¾a § 27 O. s. p. a takto ustanovený zástupca hájil práva zastúpeného úèastníka na potrebnej úrovni.

Ad 3) Súhlas osoby, ktorá má by, resp. bola ustanovená za opatrovníka Predmetná požiadavka nie je výslovne uvedená v zákone, ale vyplýva zo súdnej judikatúry, ktorá je už dlhodobo v tejto otázke jednotná. Pod¾a názoru súdnej praxe nemôže súd ustanovi úèastníkovi konania za opatrovníka osobu proti jej vôli.5) V právnej praxi vznikla otázka, èi sa aj v prípade obce vyžaduje splnenie podmienky, že s ustanovením za opatrovníka musí súhlasi. V zmysle vyššie citovaných súdnych rozhodnutí treba na položenú otázku odpoveda kladne. Takémuto záveru zodpovedá aj prax èeských súdov, èomu predchádzala rozsiahla diskusia na túto tému. Súdy v Èeskej republike ustanovovali obce za opatrovníkov bez oh¾adu na to, èi s tým súhlasili. Po pochopite¾nom odpore zo strany obcí boli tieto snahy súdov zastavené nieko¾kými nálezmi Ústavného súdu ÈR (napr. sp. zn. I. ÚS 204/2000, II. ÚS 27/2000, II. 303/01, III. ÚS 717/01). Tieto rozhodnutia boli spoloène postavené na argumentácii, že v prípade výkonu opatrovníctva nejde o výkon samostatnej právomoci obcí, a teda ani o zákonom ustanovenú povinnos, ktorú by obce museli znáša. Pre obce musia plati tie isté pravidlá ako pre ostatné subjekty, a preto musia s výkonom tejto funkcie súhlasi. 4)

5)

K právu opatrovníka udeli plnomocenstvo pozri bližšie v stanovisku Najvyššieho súdu ÈSR, uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod è. R 17/1987 (Cpj 227/1985). V zmysle neho „je nutné pripusti aj v prípade zastúpenia opatrovníkom možnos, aby opatrovník mohol udeli za opatrovanca plnomocenstvo advokátovi alebo inému obèanovi (§ 24 a nasl. O. s. p.). Udelenie plnomocenstva na zastupovanie opatrovanca je osobným výkonom práv a povinností opatrovníka, ktoré plní z dôvodu svojej funkcie voèi opatrovancovi, a to v súlade s ustanovením § 24 OZ“. Porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod è. R 66/1996.

31


Ficová, S. – Gešková, K. Keïže aj obec môže vyslovi nesúhlas so svojím ustanovením do funkcie opatrovníka, zo skutoènosti, že obec s touto funkciou súhlasí, by sa dal oèakáva predpoklad, že obec má záujem na hájení práv svojho opatrovanca. Uvedené bude však plati za predpokladu, že obce nebudú vníma túto svoju funkciu ako funkciu formálnu a nepodstatnú. Možno predpoklada, že túto funkciu budú skôr prijíma menšie obce, a naopak, vo väèších mestách nebude zrejme výnimkou, že obec nebude súhlasi s ustanovením do funkcie opatrovníka.6) V súvislosti s právom osoby, ktorá má by ustanovená za opatrovníka, udeli na takéto ustanovenie predchádzajúci súhlas, si možno položi nasledovnú otázku. Môže ustanovený opatrovník poèas konania disponova s týmto svojím právom, a teda neskôr, kedyko¾vek poèas konania, môže svoj súhlas odvola? Alebo udelením súhlasu na ustanovenie za opatrovníka a následným vydaním uznesenia o jeho ustanovení za opatrovníka je týmto uznesením viazaný, èo spôsobí, že je toto jeho právo konzumované a stráca možnos súhlas v budúcnosti odvola? Prevzatie funkcie opatrovníka úèastníka konania je právom jednotlivej osoby, nie jej povinnosou. Povinnosou je len do tej miery, že poèas obdobia, kým je ustanovená za opatrovníka, si musí plni svoje zákonné povinnosti, ktoré má ako opatrovník voèi svojmu opatrovancovi. Medzi tieto povinnosti sa však nemôže zaradi povinnos zotrva proti svojej vôli vo funkcii opatrovníka až do èasu, kým pominú zákonné dôvody nutnej existencie takéhoto právneho stavu (napr. do skonèenia konania, do ustanovenia zákonného zástupcu a pod.). Treba preto zotrva na takom výklade, ktorý priznáva opatrovníkovi právo skôr udelený súhlas potrebný na jeho ustanovenie kedyko¾vek odvola. Na to, aby odvolanie súhlasu vyvolalo zamýš¾ané úèinky, musí ho opatrovník urobi voèi súdu. Dôjdením takéhoto úkonu do sféry súdu sa opatrovník stáva nespôsobilým na výkon svojej funkcie. Použitím zákonnej terminológie u neho nastanú dôvody nezluèite¾né s jeho ustanovením, preto súd musí zruši uznesenie o ustanovení opatrovníka (§ 31a O. s. p.).

Ad 4) Neexistencia kolízie záujmov s úèastníkom konania Do prijatia zákona è. 384/2008 Z. z., ktorým sa novelizoval OSP, išlo o požiadavku, ktorá vyplývala len zo samotnej podstaty tohto inštitútu a z rozhodovacej èinnosti súdov.7) S úèinnosou od 15. 10. 2008 je upravená priamo v ust. § 31a O. s. p., pod¾a ktorého nemôže by zástupcom úèastníka ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami úèastníka konania, ktorého zastupuje. Ak na strane opatrovníka alebo advokáta existujú dôvody nezluèite¾né s ich ustanovením, súd uznesenie o ustanovení zruší. Ide tak o explicitné vyjadrenie zákazu zastupovania osobou, ktorá má rozporné záujmy so zastupovaným úèastníkom. Nezjednanie nápravy by bolo odòatím možnosti úèastníkovi kona pred súdom, èo by bol dôvod zmätoènosti pod¾a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. na podanie odvolania, resp. dôvod zmätoènosti pod¾a § § 237 písm. f) O. s. p. na podanie dovolania a dokonca 6) 7)

K obci ako ustanovenému opatrovníkovi pozri bližšie in: FICOVÁ, S. – GEŠKOVÁ, K.: Opatrovník a prostredie pod¾a ust. § 29 ods. 6 O. s. p.; Justièná revue 2011, è. 4, s. 524 – 531. ULAHER, J.: K opatrovníctvu pod¾a ust. § 29 ods. 6 OSP z poh¾adu obce; Justièná revue 2011, è. 8-9, s. 1079 – 1082. Rozsudok NS ÈR zo dòa 23. 8. 2001, sp. zn. 20 Cdo 2850/99: O nesprávny postup súdu v priebehu konania ide aj vtedy, ak súd ustanovil úèastníkovi, ktorého pobyt nie je známy, za opatrovníka osobu, ktorej záujmy sú alebo by mohli by v rozpore so záujmami opatrovanca a len s touto osobou v konaní ako so zástupcom úèastníka konal.

32


Spôsobilos by opatrovníkom úèastníka konania pod¾a § 29 O. s. p. aj dôvod zmätoènosti pod¾a § 243f ods. 1 písm. a) v spojení s § 237 písm. f) O. s. p. na podanie mimoriadneho dovolania. Požiadavka neexistencie kolízie záujmov je v našom práve zaužívaná. Je obsiahnutá aj vo všeobecnej hmotnoprávnej úprave, konkrétne v § 22 ods. 2 OZ, pod¾a ktorého zastupova iného nemôže (...) ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného, ako aj v osobitnej úprave v rodinnom práve, presnejšie v § 31 ods. 2 ZR, v zmysle ktorého žiadny z rodièov nemôže zastupova svoje maloleté diea, ak ide o právne úkony, pri ktorých by mohlo dôjs k rozporu záujmov medzi rodièmi a maloletým dieaom alebo medzi maloletými demi zastúpenými tým istým rodièom navzájom; v takom prípade súd ustanoví maloletému dieau opatrovníka, ktorý ho bude v konaní alebo pri urèitom právnom úkone zastupova (ïalej len kolízny opatrovník). Dôvodom, preèo súd osobám vymedzeným v § 29 ods. 1 až 3 O. s. p. ustanovuje opatrovníka, je to, aby došlo k naplneniu ich práva na spravodlivý súdny proces, teda aby nedochádzalo k porušeniu ich základných ¾udských práv a slobôd. Toto právo by bolo porušené, ak by súd za opatrovníka ustanovil osobu, ktorej záujmy sú v kolízii so záujmami opatrovanca. Niekedy môže kolízia záujmov vyplýva priamo z povahy sporu, niekedy môže by skrytá a je potrebné skúma, èi tu neexistuje. Ako príklad možno uvies spor o prechod nájmu bytu, kde na strane žalovaných vystupuje viacero úèastníkov (v postavení samostatných spoloèníkov). Ak má jeden zo žalovaných zástupcu na základe plnomocenstva, nemožno automaticky ustanovi tohto zástupcu aj druhému žalovanému, u ktorého sú splnené podmienky na ustanovenie opatrovníka pod¾a § 29 O. s. p. Ak sa žalovaný, zastúpený zástupcom na základe plnomocenstva, od zaèiatku konania bráni voèi žalobe s poukazom na to, že na neho prešlo právo nájmu a u druhého žalovaného trvanie toto právo popiera, je z poh¾adu procesného postoja právo nájmu jedného žalovaného nezluèite¾né s právom nájmu druhého žalovaného. Z toho logicky vyplýva, že zástupca prvého žalovaného na základe plnomocenstva by nemal ako opatrovník druhého žalovaného žiadny záujem tvrdi a preukazova, že druhému žalovanému právo nájmu trvá. Jeho záujmy v konaní by tak mohli by v rozpore so záujmami jeho opatrovanca.8) Otázka neexistencie kolízie záujmov sa môže v praxi skúma len ažko. Možno len odporuèi, aby súd vyzval osobu, ktorá prichádza do úvahy ako opatrovník, na vyjadrenie sa, èi má vedomos o prípadnej kolízii záujmov. Takisto, ak sa súd o nej dozvie zo svojej èinnosti, nemal by osobu ustanovi za opatrovníka, resp. ak už bola ustanovená, mal by svoje uznesenie zruši a ustanovi úèastníkovi nového opatrovníka, ak pre to zákonné dôvody ïalej trvajú. Jednoznaène je totiž pri ustanovení opatrovníka pod¾a § 29 O. s. p. osobou zodpovednou za náležité hájenie práv opatrovanca práve súd.9)

8) 9)

Vo¾ne vybraté z odôvodnenia Najvyššieho súdu ÈR, sp. zn. 20 Cdo 2850/99. Nález Ústavného súdu ÈR, sp. zn. II. ÚS 629/04.

33


Peòažné náhrady vyplatené z garanèného fondu ako poh¾adávky proti podstate JUDr. Ivan IKRÉNYI, PhD. advokát IKRÉNYI & REHÁK, s.r.o.

IKRÉNYI , I.:

Peòažné náhrady vyplatené z garanèného fondu ako poh¾adávky proti podstate; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 34 – 40. Aplikaèná prax zaujíma nejednoznaèné stanovisko k charakteru poh¾adávok Sociálnej poisovne z titulu vyplatenia dávok garanèného poistenia. Autor èlánku úvodom analyzuje poh¾adávky proti podstate a dávky garanèného poistenia, svoje závery konfrontuje s konkrétnymi súdnymi rozhodnutiami. Na túto èas nadväzujú zmeny právnej úpravy poh¾adávok proti podstate, vyvolané novelizáciou zákona è. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ku ktorým došlo zákonom è. 348/2011 Z. z. Záverom autor porovnáva obe právne úpravy, prièom polemizuje s myšlienkou, èi by samotná podstata poistenia nemala vylúèi posudzovanie dávok garanèného poistenia ako poh¾adávok proti podstate.

1. Úvod V aplikaènej praxi konkurzných konaní sa objavujú interpretaèné problémy pri uplatòovaní poh¾adávok z titulu plnenia zamestnancom úpadcu na poistnom pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávate¾a pod¾a zákona è. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ïalej len „Zákon o sociálnom poistení“). Príslušné poboèky Sociálnej poisovne presadzujú názor, pod¾a ktorého sú poh¾adávky vzniknuté z dôvodu vyplatenia tzv. garanèných dávok poh¾adávkami proti podstate. Správcovia sa takémuto výkladu zákona všemožne bránia, pretože tento predstavuje neúmerný nárast nákladov, ktoré budú musie uspokojova prednostne pred èiastkovým alebo koneèným rozvrhom výažku zo speòaženia. Stanoviská konkurzných súdov k uvedenej problematike nie sú taktiež jednotné.

2. Poh¾adávky proti podstate Zákon o konkurze a reštrukturalizácii1) vymedzuje poh¾adávky proti podstate pozitívnym a negatívnym spôsobom. Pozitívne vymedzenie zahàòa druhové a èasové urèenie, ako aj individuálne vymenovanie konkrétnych poh¾adávok.2) Pod¾a § 87 ods. 1 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii sú poh¾adávkami proti podstate tie poh¾adávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v sú1) 2)

Zákon è. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ïalej len „ZKR“). ÏURICA, M.: Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii; 2. prepracované a doplnené vydanie, s európskou a národnou judikatúrou, EUROKÓDEX, s.r.o., 2010, s. 411.

34


Peòažné náhrady vyplatené z garanèného fondu ako poh¾adávky ... vislosti so správou a speòažovaním majetku podliehajúceho konkurzu. Poh¾adávky proti podstate vlastne predstavujú náklady, ktoré postupne vznikajú po vyhlásení konkurzu pri správe a speòažovaní majetku, a ich individuálne, riadne a vèasné uspokojovanie je nevyhnutné pre ïalší priebeh konkurzu.3) Pre odlíšenie poh¾adávok proti podstate a poh¾adávok uplatòovaných prihláškou je ve¾mi dôležitý èasový aspekt. Rozdiel je najmarkantnejší pri plneniach, ktoré sa opakujú dlhšiu dobu, napr. pri nájme, za ktorý je úpadca pod¾a nájomnej zmluvy povinný plati mesaèné nájomné. Ak právne úèinky vyhlásenia konkurzu nastanú k 15. dòu mesiaca, prenajímate¾ je oprávnený a súèasne povinný uplatni si alikvotnú èas nájomného do 15. dòa príslušného mesiaca prihláškou u správcu a na súde mimoriadne formalizovaným postupom, prièom alikvotná èas nájomného od 15. dòa do konca príslušného mesiaca bude správcom uspokojovaná ako poh¾adávka proti podstate. Medzi poh¾adávky proti podstate ïalej patria individuálne urèené poh¾adávky – výživné pre maloleté deti, odmena správcu a ïalšie poh¾adávky, o ktorých to ustanovuje ZKR, ale ich výpoèet nie je uvedený v § 87 ods. 1 alebo 2 ZKR.4) Pod¾a § 87 ods. 2 ZKR sem tiež patria dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a ïalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Kvalitatívny rozdiel medzi taxatívnym výpoètom poh¾adávok proti podstate pod¾a ustanovenia § 87 ods. 1 a ustanovenia § 87 ods. 2 ZKR spoèíva v tom, že pri poh¾adávkach pod¾a § 87 ods. 2 ZKR je právne irelevantné, èi tieto vznikli v súvislosti so správou a speòažovaním konkurznej podstaty (arg. § 46 ZKR). Samozrejme, podmienkou je, aby tieto poh¾adávky vznikli po vyhlásení konkurzu.5) Osobitne sú poh¾adávky proti podstate vymedzené v §§ 158 a 159 zákona è. 563/2009 Z. z. o správe daní (daòový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pod¾a ktorého sa daòový nedoplatok na úèely konkurzu považuje za poh¾adávku proti podstate, ak vznikol v deò vyhlásenia konkurzu alebo po vyhlásení konkurzu. Poh¾adávkami proti podstate nie sú podmienené poh¾adávky, ktoré sa uplatòujú prihláškou (§ 87 ods. 1 ZKR za bodkoèiarkou), aj keï sa to tak môže javi, pretože vznikajú až po vyhlásení konkurzu.6) 3) 4)

5) 6)

Napr. úhrada energií, fyzického stráženia podniku úpadcu (SBS), mzdy zamestnancov úpadcu a pod. Sem patrí: zaplatený preddavok na úhradu odmeny predbežného správcu (§ 20 ods. 2 ZKR); nevyplatená èas odmeny predbežného správcu a jeho výdavky (§ 21 ods. 3 ZKR); trovy zvolania a konania schôdze verite¾ov, zvolanej súdom alebo správcom (§ 34 ods. 5 ZKR); úhrada trov èlena verite¾ského výboru, vzniknutých pri výkone jeho funkcie (§ 37 ods. 4 ZKR); paušálna odmena správcu za výkon funkcie do konania prvej schôdze verite¾ov (§ 43 ods. 2 ZKR); odmena likvidátora za èinnos poèas konkurzu (§ 44 ods. 6 ZKR); nároky druhej zmluvnej strany pri odstúpení od zmluvy oh¾adne plnenia poskytnutého pri vyhlásení konkurzu (§ 45 ods. 6 ZKR); trovy zastaveného exekuèného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu, ak výažok získaný v exekuènom konaní nebol vydaný oprávnenému (§ 48 ZKR); náklady dobrovo¾nej dražby, vykonanej pred vyhlásením konkurzu, ak získaný výažok sa stane súèasou konkurznej podstaty (§ 51); náklady neodkladných úkonov, vykonaných po vyhlásení v dôsledku zániku jednostranných právnych úkonov (§ 52 ZKR); nárok na uspokojenie obnovenej poh¾adávky v dôsledku neúèinnosti právneho úkonu (§ 63 ZKR); právo na vrátenie vzájomnej poh¾adávky v dôsledku neúèinnosti právneho úkonu (§ 64 ZKR); nároky z obohatenia podstaty v dôsledku neúèinnosti právneho úkonu (§ 65 ZKR); trovy znaleckého posudku, vyhotoveného na žiados verite¾ského výboru alebo zabezpeèeného verite¾a pri ocenení majetku zapísaného do súpisu (§ 77 ZKR); trovy konania o vylúèenie majetku zo súpisu, ak tak rozhodne súd (§ 78 ods. 4 ZKR); nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia pri neplatnom úkone po vydaní nadobudnutého plnenia (§ 80 ZKR). Pre úplnos dodávam, že poh¾adávky, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu, sa musia uplatòova prihláškou, aj keï ich splatnos má nasta až po vyhlásení konkurzu, pretože pod¾a § 46 ods. 1 ZKR sa tieto poh¾adávky vyhlásením konkurzu stávajú splatnými. Do tejto skupiny patria poh¾adávky z podmienených právnych úkonov (§ 28 ods. 3 ZKR); budúce poh¾adávky ruèite¾a,

35


Ikrényi, I. 3. Dávky garanèného poistenia Pod¾a zákona è. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ïalej len „ZSP“) sa garanèným poistením rozumie poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávate¾a na uspokojovanie nárokov zamestnanca a na úhradu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, nezaplatených zamestnávate¾om do základného fondu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie.7) Pod¾a § 102 ods. 1 ZSP má zamestnanec (fyzická osoba v pracovnom pomere) nárok na dávku garanèného poistenia, ak sa jeho zamestnávate¾ stal platobne neschopný a nemôže uspokoji nároky tohto zamestnanca. Pod¾a § 109 ods. 1 ZSP vzniká nárok na dávku garanèného poistenia odo dòa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, ak tento zákon neustanovuje inak. Nárok na dávku zamestnanca nezávisí od plnenia povinností zamestnávate¾a plati a odvádza poistné na garanèné poistenie. Dávka garanèného poistenia sa vyplatí najneskôr do 60 dní od doruèenia žiadosti o priznanie tejto dávky.8) Po vyplatení dávky garanèného poistenia sa zamestnávate¾ stáva dlžníkom Sociálnej poisovne a Sociálna poisovòa sa stáva verite¾om dlžníka.9)

4. Dávka garanèného poistenia ako poh¾adávka proti podstate Zamestnávatelia v úpadku si už obvykle neplnia povinnosti, platenie poistného na garanèné poistenie nevynímajúc. Sociálna poisovòa tak vypláca bývalým zamestnancom úpadcu dávky garanèného poistenia, k èomu vzh¾adom na lehotu pod¾a § 148 ods. 5 ZSP dochádza spravidla až po márnom uplynutí lehoty na prihlasovanie poh¾adávok do konkurzu.10) Sociálna poisovòa sa po vyplatení dávky garanèného poistenia stane verite¾om zamestnávate¾a – úpadcu a poh¾adávku si prihlási u správcu ako poh¾adávku proti podstate. Správcovia väèšinou takéto poh¾adávky proti podstate popierajú, na základe èoho Sociálna poisovòa podáva urèovacie žaloby pod¾a § 80 písm. c) zákona è. 99/1963 Zb. Obèiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ïalej len „OSP“). Ako už bolo uvedené, rozhodovacia prax súdov je nejednotná. Na jednej strane prevláda názor, že poh¾adávka Sociálnej poisovne z titulu vyplatenia dávky garanèného poistenia nie je poh¾adávkou proti podstate, pretože nevznikla v súvislosti so správou a speòažovaním majetku podliehajúceho konkurzu a nejde ani o ïalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Ide o nárok Sociálnej poisovne, nie zamestnanca, a vzniká na základe plnenia dávky z garanèného poistenia pod¾a ZSP. Budúce poh¾adávky Sociálnej poisovne z titulu plnenia dávok z garanèného poistenia sú vzh¾adom na ich charakter vnímané ako tzv. podmie-

7) 8) 9) 10)

záložcu alebo iných osôb, ktoré budú plni verite¾ovi za dlžníka (§ 28 ods. 4 ZKR); nároky verite¾ov pri odstúpení od zmluvy o vzájomnom plnení po vyhlásení konkurzu, ktorú druhá zmluvná strana už splnila a úpadca ju nesplnil alebo len èiastoène (§ 45 ods. 2 ZKR); nároky verite¾ov pri odstúpení od zmluvy o vzájomnom plnení po vyhlásení konkurzu, ktorú zmluvné strany splnili len èiastoène alebo vôbec (§ 45 ods. 3 ZKR); poh¾adávky z prevádzkovania podniku (§ 87 ods. 2 posledná veta ZKR), hoci majú rovnaký režim ako poh¾adávky proti podstate. Paragraf 2 písm. d) ZSP. Paragraf 116 ods. 5 ZSP. Paragraf 148 ods. 3 ZSP. Pod¾a § 28 ods. 5 druhá veta ZKR musí by prihláška doruèená správcovi aj súdu do 45 dní od vyhlásenia konkurzu.

36


Peòažné náhrady vyplatené z garanèného fondu ako poh¾adávky ... nené poh¾adávky pod¾a § 28 ods. 3 a 4 ZKR,11) ktorých vznik je viazaný na splnenie odkladacej podmienky,12) prièom ZKR poèíta len s poh¾adávkami, ktoré vzniknú z právnych úkonov, v ktorých je dojednaná odkladacia podmienka a nie podmienka rozväzovacia (arg. § 99 ZKR). Na druhej strane je nutné poukáza na gramatický výklad ustanovenia § 87 ods. 2 ZKR, v ktorom je obsiahnutý demonštratívny (nie taxatívny) výpoèet poh¾adávok proti podstate.13) Poh¾adávka z titulu vyplatenia dávky garanèného poistenia vzniká na základe verejnoprávneho predpisu. Právne vzahy ruèenia, záložného práva, pristúpenia k záväzku alebo prevzatia záväzku, ktoré sú pod¾a § 28 ods. 4 ZKR predpokladom vzniku podmienenej poh¾adávky, sú upravené v súkromnoprávnych normách OZ. Vyplatenie dávok garanèného poistenia Sociálnou poisovòou má právny dôvod priamo v ustanoveniach ZSP a tento právny vzah nemôžeme zamieòa s plnením záväzku za dlžníka (v tomto prípade úpadcu), keïže výplata dávok garanèného poistenia z pozície úpadcu neprichádza nikdy v úvahu, pretože ten, ako zamestnávate¾, nikdy nebude platite¾om dávok garanèného poistenia svojim zamestnancom. Ak by sme sa stotožnili s názorom, že poh¾adávka Sociálnej poisovne z titulu vyplatenia dávky garanèného poistenia je podmienenou poh¾adávkou, odopreli by sme Sociálnej poisovni právo sta sa úèastníkom konkurzného konania,14) pretože by nemala možnos prihlási svoju poh¾adávku v 45-dòovej lehote stanovenej ZKR, keïže poèas prihlasovacej lehoty ešte nemusí by Sociálna poisovòa verite¾om úpadcu (arg. § 116 ods. 5 ZSP). Samotné prihlásenie takejto poh¾adávky by bolo od poèiatku neúspešné, keïže Sociálna poisovòa by v prihláške nedokázala urèi výšku poh¾adávky, okruh bývalých zamestnancov úpadcu, ktorým bude plati dávky garanèného poistenia, a v neposlednom rade by nedokázala svoju poh¾adávku úètovne podloži.15) Imperfektnos prihlášky Sociálnej poisovne by nevyhnutne vyvolala jej popretie správcom pod¾a § 32 ZKR, ak by ten na òu vôbec prihliadal (arg. § 29 ods. 1 ZKR in fine). Prihlasovanie poh¾adávok Sociálnej poisovne z titulu vyplatenia dávok garanèného poistenia v prípade, že by išlo o podmienené poh¾adávky, by prakticky muselo prebieha tak, že Sociálna poisovòa by si vždy, do každého konkurzu prihlásila maximálnu dávku garanèného poistenia,16) násobenú poètom zamestnancov konkrétneho úpadcu (èo v koneènom dôsledku 11) Paragraf 28 ods. 3 ZKR: „V konkurze prihláškou uplatòujú poh¾adávky aj veritelia poh¾adávok, ktorých vznik je viazaný na splnenie podmienky (ïalej len “podmienená poh¾adávka”). Uplatòova práva z podmienenej poh¾adávky však podmienený verite¾ v konkurze môže, až keï správcovi preukáže vznik podmienenej poh¾adávky, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Paragraf 28 ods. 4 ZKR: „Ako podmienené poh¾adávky prihlasujú svoje budúce poh¾adávky voèi úpadcovi aj ruèitelia, spoludlžníci a záložcovia úpadcu, ako aj ïalšie osoby, ktorým vznikne po vyhlásení konkurzu poh¾adávka voèi úpadcovi, ak budú za neho plni záväzok. Ako podmienené poh¾adávky prihlasujú svoje budúce poh¾adávky voèi úpadcovi aj ïalšie osoby, ak to ustanovuje tento zákon.“ 12) Paragraf 36 zákona è. 40/1964 Zb. Obèiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ïalej len „OZ“). 13) V ustanovení § 87 ods. 2 ZKR po texte „poh¾adávky proti podstate sú tiež poh¾adávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu“ nasleduje spojka „ako“, a táto v konkrétnom prípade vyjadruje vzah medzi tam uvedenými vetnými èlenmi, èo znamená, že uvádza exemplifikatívny výpoèet poh¾adávok proti podstate. 14) Pod¾a § 24 ods. 1 ZKR sú úèastníkmi konkurzného konania veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným ZKR prihlásili svoje poh¾adávky. 15) Pod¾a § 29 ods. 1 ZKR: „Pre každú poh¾adávku musí by predložená samostatná prihláška. V prihláške sa vždy uvedie meno, priezvisko a bydlisko alebo názov a sídlo verite¾a a úpadcu, právny dôvod vzniku poh¾adávky, poradie uspokojenia poh¾adávky zo všeobecnej podstaty a suma poh¾adávky s rozdelením na istinu a príslušenstvo, a príslušenstvo s rozdelením pod¾a právneho dôvodu vzniku; prihláška sa podáva na predpísanom tlaèive, ktoré musí by datované a podpísané verite¾om. Ak prihláška tieto údaje neobsahuje, nie je podaná na predpísanom tlaèive alebo nie je datovaná alebo podpísaná, na prihlášku sa v konkurze neprihliada.“ 16) Paragraf 103 Zákona o sociálnom poistení.

37


Ikrényi, I. nie je úplne presné, ale maximalizovalo by to snahu Sociálnej poisovne uplatni svoje práva). Po popretí prihlásenej poh¾adávky správcom by v konaní o urèenie pravosti a výšky svojej poh¾adávky Sociálna poisovòa dokazovala presnú výšku poh¾adávok, ktoré jej medzièasom vznikli z titulu vyplatenia dávok garanèného poistenia (za predpokladu, že by vznikli). Takýto postup by však spôsobil, že vymožite¾nos práva Sociálnej poisovne by sa stala takmer nereálna. Subsumácia poh¾adávok Sociálnej poisovne z titulu vyplatenia dávok garanèného poistenia do skupiny tzv. podmienených poh¾adávok v konkurze by tak vyvolala stav denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).17)

5. Novela ZKR Aj keï sa vzh¾adom na nejednoznaèné vymedzenie poh¾adávok Sociálnej poisovne z titulu výplaty dávok garanèného poistenia môžeme stretnú s dvoma protichodnými právnymi výkladmi inštitútu poh¾adávok proti podstate, nepovažujem výklad, pod¾a ktorého sa tieto poh¾adávky Sociálnej poisovne zaraïujú do skupiny tzv. podmienených poh¾adávok, za ústavne konformný. V poslednej dobe sa zaèali v praxi slovenských súdov objavova rozhodnutia, ktoré sa obsahovo približujú vyššie uvedeným úvahám.18) Pre odstránenie právnej neistoty sa však žiada sprecizovanie právnej úpravy poh¾adávok proti podstate v ZKR. Pri takýchto návrhoch de lege ferenda môžeme vychádza aj z predchádzajúcej právnej úpravy konkurzu a vyrovnania. Pod¾a ustanovenia § 31 ods. 6 písm. i) zákona è. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní boli poh¾adávkou proti podstate aj peòažné náhrady vyplatené zamestnancom z garanèného fondu. Touto cestou sa evidentne vydal aj zákonodarca, pretože zaradenie dávok garanèného poistenia do poh¾adávok proti podstate bolo obsiahnuté v § 87a návrhu zákona z 9. marca 2010, ktorým sa mal meni a doplni ZKR.19) Dòa 13. septembra 2011 sa Národná rada SR uzniesla na zákone è. 348/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon è. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ïalej len „Novela ZKR“), ktorý v ustanovení § 87 ods. 2 písm. l) definuje poh¾adávky proti podstate ako „poh¾adávky na peòažných náhradách vyplatených z garanèného fondu, ak ide o dávku poskytnutú zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú poh¾adávkou proti podstate.“ Novelizovanú definíciu vnímam pozitívne z viacerých dôvodov. Po prvé, zákonodarca prejavil snahu o komplexné predefinovanie inštitútu poh¾adávok proti podstate. Taxatívne vymedzenie20) poh¾adávok proti podstate v ustanovení § 87 bude spôsobilé zníži náklady konkurzu, keïže tie17) Zásada zákazu denegatio iustitiae úzko súvisí so široko vymedzeným právom na spravodlivos. V najširšom zmysle slova možno hovori o stave denegatio iustitiae, ak štát nezabezpeèí súdnu ochranu právam zakotveným v platnom práve, teda ak sú v ústave, zákonoch a ïalších právnych predpisoch zakotvené jednotlivé práva, ale ich vymožite¾nos na štátnych orgánoch je príliš zložitá èi nemožná. V užšom zmysle dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, ak súd bez zákonného dôvodu rozhodne, že neposkytne právnu ochranu subjektu domáhajúcemu sa súdnej ochrany, prípadne ak súd nekoná, teda ani nerozhodne o svojej nekompetencii. 18) Uznesenie Najvyššie súdu SR sp. zn. 5 Obdo/2/2010 zo dòa 27. 5. 2010. Pre úplnos uvádzam aspoò jedno protichodné rozhodnutie odvolacieho súdu, pod¾a ktorého poh¾adávky Sociálnej poisovne z titulu výplaty dávok garanèného poistenia nie sú poh¾adávkami proti podstate – rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 25 CoKR/4/2009 z 20. 10. 2009. 19) Tento návrh zákona prezident nepodpísal a vrátil na opakované schválenie, k èomu však už nedošlo. 20) Hoci by sa mohlo zda, že slovné spojenie „potom ostatné poh¾adávky proti podstate“ [§ 87 ods. 2 písm. m) Novely

38


Peòažné náhrady vyplatené z garanèného fondu ako poh¾adávky ... to sú definované reštriktívne ako poh¾adávky výluène súvisiace so správou a speòažovaním majetku, odmenou a výdavkami správcu, prípadne prevádzkou podniku úpadcu poèas konkurzu. Po druhé, Novela ZKR zavádza poradie, v akom sa majú poh¾adávky proti podstate uspokojova, èo je dôležité najmä v prípadoch, kedy výažok zo speòaženia majetku úpadcu nebude postaèova ani na úhradu nákladov konkurzu. Po tretie, explicitne sa definujú poh¾adávky proti všeobecnej podstate, ktoré sa uspokojujú zo všeobecnej podstaty.21) Je dôležité zdôrazni, že novelizované znenie ustanovenia § 87 ods. 2 písm. l) ZKR nevychádza z názoru, pod¾a ktorého sú poh¾adávky Sociálnej poisovne z titulu vyplatenia dávok garanèného poistenia tzv. podmienenými poh¾adávkami, súèasne ich však nedefinuje ani ako poh¾adávky proti podstate. Poh¾adávkami proti podstate sú len tie poh¾adávky na peòažných náhradách vyplatených z garanèného fondu, ktoré predstavujú dávky poskytnuté zamestnancom za ich pracovnoprávne nároky, ktoré sú poh¾adávkami proti podstate. Takáto konštrukcia teda výrazne obmedzuje aj uspokojovanie poh¾adávok Sociálnej poisovne, pretože pracovnoprávnymi nárokmi zamestnanca úpadcu, ktoré sú poh¾adávkami proti podstate, budú už len mzda zamestnanca a jeho ïalšie pracovnoprávne nároky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, prièom zákonodarca pristúpil dokonca k ich vnútornej diferenciácii.22) Poh¾adávky Sociálnej poisovne na peòažných náhradách vyplatených z garanèného fondu budú teda uspokojované len v rozsahu písm. g), h) a j) návrhu § 87 ods. 2 ZKR, a súèasne len za predpokladu, že dôjde k uspokojeniu predchádzajúcich tried poh¾adávok proti podstate.23) Môžeme tak konštatova, že uplatòovanie poh¾adávok proti podstate zo strany Sociálnej poisovne bude obmedzené na minimum. Zostáva vysporiada sa už len s problémom spojeným s èasovou následnosou, a to, že Sociálna poisovòa sa stane verite¾om úpadcu spravidla až po uplynutí lehoty na prihlasovanie poh¾adávok do konkurzu. Túto situáciu, pod¾a môjho názoru, uspokojivo rieši novelizované ustanovenie § 28 ZKR, ktoré zavádza možnos prihlasova poh¾adávky aj po márnom uplynutí 45-dòovej lehoty na prihlasovanie poh¾adávok. Platná a úèinná právna úprava nespája s neuplatnením práva formou prihlášky jeho zánik, ale neuplatnené právo nemožno poèas konkurzného konania uspokoji. Novelizované znenie § 28 ZKR rozlišuje medzi tzv. základnou ZKR] vyjadruje exemplifikatívny výpoèet poh¾adávok proti podstate, konštrukcia vety za èiarkou v znení „ktoré za poh¾adávky proti podstate oznaèuje tento zákon“ znamená, že tento výpoèet je taxatívny. 21) V súèasnosti nie sú jednotné ani názory na to, èi poh¾adávka Sociálnej poisovne z titulu výplaty dávok garanèného poistenia je výluènou poh¾adávkou proti všeobecnej podstate alebo spoloènou poh¾adávkou proti všeobecnej a oddelenej podstate. 22) Pod¾a novelizovaného znenia § 87 ods. 2 písm. g) ZKR sa budú najprv uspokojova „mzda zamestnanca a ïalšie nároky zamestnanca z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru (ïalej len „pracovnoprávne nároky“), ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume urèenej správcom alebo vyplývajúcej z dohody medzi zamestnancom a správcom, ktorému správca pride¾uje prácu v súvislosti so správou konkurznej podstaty.“ Následne sa budú uspokojova: „pracovnoprávne nároky zamestnanca, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume urèenej správcom alebo vyplývajúcej z dohody medzi zamestnancom a správcom, ktorému správca pride¾uje prácu v súvislosti s prevádzkovaním podniku poèas konkurzu“ [novelizované znenie § 87 ods. 2 písm. h) ZKR]. Následne sa budú uspokojova „pracovnoprávne nároky, na ktoré vznikol nárok po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, najviac vo výške štvornásobku životného minima mesaène za každý kalendárny mesiac trvania pracovnoprávneho vzahu po vyhlásení konkurzu vrátane kalendárneho mesiaca, v ktorom bol vyhlásený konkurz a kalendárneho mesiaca, v ktorom bol pracovnoprávny vzah ukonèený, prièom toto uspokojenie sa znižuje o plnenia poskytnuté pod¾a písm. g) a h)“ [novelizované znenie § 87 ods. 2 písm. j) ZKR]. 23) Písm. a) až k) odseku 2 novelizovaného znenia § 87 ZKR vrátane.

39


Ikrényi, I. prihlasovacou lehotou 45 dní od vyhlásenia konkurzu a ïalšou lehotou na prihlasovanie poh¾adávok, ktorá spravidla trvá do skonèenia konkurzu. V súlade so zásadou vigilantibus iura, na prihlášku verite¾a, ktorá nebude doruèená správcovi v základnej prihlasovacej lehote, sa bude prihliada, avšak verite¾ takto prihlásenej poh¾adávky nebude môc vykonáva hlasovacie právo a ïalšie práva spojené s prihlásenou poh¾adávkou. Taktiež tým nebude dotknuté právo na pomerné uspokojenie poh¾adávky verite¾a, táto však bude môc by uspokojená len z výažku zaradeného do rozvrhu zo všeobecnej podstaty, ktorého zámer zostavi bol správcom oznámený v Obchodnom vestníku po doruèení danej prihlášky správcovi.24) Sociálna poisovòa si tak kedyko¾vek odo dòa vyhlásenia konkurzu bude môc prihlasova do konkurzu poh¾adávky z titulu vyplatenia dávok garanèného poistenia, na ktoré bývalým zamestnancom úpadcu vznikol nárok do vyhlásenia konkurzu; vyššie opisovaná situácia denegatio iustitiae v prípade možnosti prihlasovania poh¾adávok kedyko¾vek poèas konkurzu už nasta nemôže.

6. Záver Súèasné zákonné vymedzenie poh¾adávok Sociálnej poisovne ako poh¾adávok proti podstate je vágne a neposkytuje právnu istotu nielen Sociálnej poisovni, ale ani správcovi a ostatným verite¾om úpadcu. Súdna prax, ktorá sa v poslednej dobe zaèala prikláòa k výkladu v prospech Sociálnej poisovne, opomenula, pod¾a môjho názoru, jednu základnú skutoènos. Podstatou poistenia je, že poistite¾ sa zaväzuje poskytnú v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane bližšie oznaèená náhodná udalos a poistník sa zaväzuje plati poistné. V danom prípade zamestnávatelia pod¾a Zákona o sociálnom poistení platia garanèné poistenie pre prípad, že sa stanú platobne neschopnými a nebudú môc uspokoji nároky zamestnancov, špecifikované v § 102 ZKR. Sociálna poisovòa tak berie na seba riziko výplaty dávok garanèného poistenia zamestnancom zamestnávate¾a, ktorý sa stal platobne neschopným. Prijímanie poistných rizík poisovòou je v koneènom dôsledku imanentnou zložkou poisovacej èinnosti poisovne.25) Uspokojovanie poh¾adávok Sociálnej poisovne z titulu výplaty dávok garanèného poistenia, ako poh¾adávok proti podstate, riziko poisovne výrazne eliminuje a túto bezdôvodne zvýhodòuje, pretože Sociálna poisovòa je na jednej strane príjemcom poistného na garanèné poistenie od zamestnávate¾ov a v prípade, že títo sa dostanú do platobnej neschopnosti, bude poh¾adávka Sociálnej poisovne uspokojovaná prednostne ako poh¾adávka proti podstate. V niektorých konkurzoch tak môže nasta situácia, že Sociálna poisovòa bude uspokojená v celom rozsahu, a teda nenesie žiadne poistné riziko, pretože dávky vyplatené bývalým zamestnancom úpadcu si uplatní ako poh¾adávky proti podstate. Za takého stavu sa môže javi samotné platenie poistného na garanèné poistenie pre zamestnávate¾ov nepochopite¾né. Takto „zvýhodnené“ uspokojovanie tak ide na úkor všetkých verite¾ov, ktorí si riadne prihlásili poh¾adávky do konkurzu. Riziko Sociálnej poisovne musí by súèasou jej èinnosti a z toho dôvodu plne vítam ostatnú novelizáciu ZKR.

24) Novelizované znenie § 28 ods. 2 a 3 ZKR. 25) Ustanovenie § 2 ods. 2 zákona è. 8/2008 Z. z. o poisovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

40


Zastupovanie daòových subjektov pred správcom dane v podmienkach správy daní JUDr. Marián SLÁVIK Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Katedra finanèného práva a daòového práva externý doktorand

SLÁVIK, M.: Zastupovanie daòových subjektov pred správcom dane v podmienkach správy daní; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 41 – 47. Prijatím zákona è. 563/2009 Z. z. o správe daní (daòový poriadok) sa s úèinnosou od 1. 1. 2012 ruší zákon è. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti sa v príspevku autor venuje analýze zastupovania daòových subjektov pred správcom dane z poh¾adu novej právnej úpravy. V predkladanom príspevku autor uplatòuje aj všeobecné východiská, ktoré v nadväznosti na predchádzajúcu právnu úpravu zastupovania daòových subjektov majú ponúknu ucelenú analýzu zastupovania daòových subjektov v kontexte novej právnej úpravy.

1. Úvod Zákon è. 563/2009 Z. z. o správe daní (daòový poriadok), v znení úèinnom od 1. 1. 2012 (ïalej len „Daòový poriadok“), prináša oproti pôvodnej právnej úprave daòového konania viaceré markantné zmeny v oblasti postupu správcu dane v daòovom konaní ako aj regulácie práv i povinností daòových subjektov na úseku správy daní. S výnimkou èlánku I., Daòový poriadok nadobudol úèinnos už 1. januára 2010, kedy došlo k nepriamej novele hmotnoprávnych daòových predpisov,1) ale i k novele pôvodného zákona è. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (ïalej len „Zákon o správe daní a poplatkov“). S úèinnosou od 1. 1. 2012 Daòový poriadok ruší v celom rozsahu znenie Zákona o správe daní a poplatkov a úèinnos nadobúda aj èlánok I., ktorý upravuje základné inštitúty daòového konania a otázok súvisiacich s daòovým konaním. Markantné zmeny možno zaznamena vo vzahu k úèinkom plnomocenstva, osobitným požiadavkám daòových subjektov a ich zástupcov so sídlom/bydliskom na území tretích štátov. Nový prístup možno zaznamena tiež v oblasti spolupráce so Slovenskou komorou daòových poradcov, a to konkrétne v otázkach ustanovenia zástupcu správcom dane. Významnou skutoènosou oproti doterajšej úprave je, že nová právna úprava nepožaduje úradné overenie podpisu splnomocnite¾a na udelenom plnomocenstve a tiež náhradu nákladov a ušlého zárobku zástupcu ustanoveného správcom dane. V nasledujúcom texte budú uvedené zmeny predmetom analýzy spolu so všeobecnými východiskami, ktoré sú pre zastupovanie daòových subjektov na úseku správy daní a daòového konania príznaèné. 1)

Zákon è. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, Zákon è. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty.

41


Slávik, M. 2. Všeobecná úprava zastupovania daòových subjektov Zastupovanie je výluène obèiansko-právny inštitút, ktorého právna úprava je všeobecne upravená v zákone è. 40/1964 Zb. Obèiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ïalej len „Obèiansky zákonník“). Obèiansky zákonník vo svojich ustanoveniach upravuje otázky zastupovania fyzických osôb na základe zákona a otázky zastupovania na základe plnomocenstva v prípade fyzických ako aj právnických osôb. Špecifické otázky zastupovania právnických osôb upravuje zákon è. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ïalej len „Obchodný zákonník“), ktorý v Diele IV Obchodného zákonníka v súlade s ustanovením § 13 – Konanie podnikate¾a, vymedzuje právne postavenie vedúceho organizaènej zložky podniku a v ustanovení § 14 právne postavenie prokuristu. Obe tieto formy zastúpenia Obchodný zákonník považuje za osobitné formy konania na základe plnomocenstva, ktoré sú zákonným zastúpením právnických osôb. Pod¾a ustanovenia § 22 Obèianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený kona za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na základe plnomocenstva.2) Pre uvedené formy zastúpenia platia pri správe daní isté špecifiká. Daòový poriadok je procesným právnym predpisom úpravy daòového konania a otázok súvisiacich s daòovým konaním. V otázkach zastupovania ide vo vzahu k Obèianskemu zákonníku o vzah špeciálneho právneho predpisu (lex specialis) k predpisu všeobecnému (lex generalis). Všeobecné otázky zastúpenia fyzických a právnických osôb modifikujú špecifické atribúty zastúpenia pod¾a Daòového poriadku. V otázkach neupravených v Daòovom poriadku sa použije všeobecná úprava zastúpenia pod¾a Obèianskeho zákonníka, resp. pod¾a Obchodného zákonníka pri konaní vedúceho organizaènej zložky alebo prokuristu.

3. Zastupovanie daòových subjektov z poh¾adu správy daní 3.1 Zákonné zastúpenie fyzických osôb Pod¾a ustanovenia § 26 Obèianskeho zákonníka za fyzické osoby konajú ich zákonní zástupcovia, pokia¾ nie sú spôsobilé na právne úkony. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 1 Daòového poriadku fyzická osoba, ktorá nemôže pri správe daní vystupova samostatne musí by zastúpená svojím zákonným zástupcom. Daòový poriadok hovorí o všeobecnej povinnosti zvoli si zástupcu v prípade nemožnosti kona pri správe daní. To predstavuje širšie dôvody, než v prípade Obèianskeho zákonníka. Kto je zákonným zástupcom fyzickej osoby, to vymedzuje zákon è. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov. Kto je zákonným zástupcom právnickej osoby, to vymedzuje Obchodný zákonník.3) Maloleté diea zastupujú pri právnych úkonoch jeho rodièia. V prípade nespôsobilosti rodièov kona za maloleté diea, ustanoví súd maloletému dieau poruèníka, 2) 3)

Pozri § 22 ods. 1 Obèianskeho zákonníka. Ide o prípady konania vedúceho organizaènej zložky a prokuristu, ktorým postavenie zákonného zástupcu priznáva Obchodný zákonník na základe ustanovenia § 13 ods. 5 a ustanovenia § 14 Obchodného zákonníka.

42


Zastupovanie daòových subjektov pred správcom dane v podmienkach ... opatrovníka alebo za maloleté diea konajú pred správcom dane osvojitelia.4) Špecifikom Daòového poriadku oproti všeobecnej úprave konania zákonných zástupcov za maloleté deti je, že správca dane, rozhodnutím v intenciách ustanovenia § 9 ods. 1 Daòového poriadku, je z úradnej moci oprávnený ustanovi daòovému subjektu, na úèely správy daní, zástupcu.5) Pri správe daní je vylúèená obmedzená spôsobilos maloletých na právne úkony,6) ktoré sú svojou povahou primerané rozumovej a vô¾ovej vyspelosti. Daòový poriadok nemá osobitnú úpravu obmedzenej spôsobilosti na právne úkony, avšak jej vylúèenie v daòovom konaní možno odvodi z obsahu úkonov, ktoré vyžadujú taký stupeò rozumovej vyspelosti, akým maloletí nedisponujú. Možno odôvodnene predpoklada, že maloletí nie sú odborne a vedomostne spôsobilí na uskutoènenie úkonov, ktoré sa pred správcom dane vyžadujú. Spôsobilos daòových subjektov kona pred správcom dane teória daòového práva chápe v rovine spôsobilosti by úèastníkom konania a v rovine spôsobilosti na daòové konanie. Spôsobilos by úèastníkom daòového konania znamená spôsobilos ma a nadobúda procesné práva a povinnosti stanovené Daòovým poriadkom. Ide o procesnú subjektivitu daòového subjektu, ktorú daòové subjekty nadobúdajú narodením a strácajú smrou. Z toho vyplýva, že ak daòový subjekt má spôsobilos by úèastníkom konania, ešte to neznamená, že je spôsobilý na daòové konanie. Napríklad, maloleté diea ak získava zdanite¾ný príjem, ktorý je predmetom dane, podlieha daòovým predpisom (má povinnos príjem zdani), a je teda úèastníkom daòového konania. Spôsobilos na daòové konanie znamená spôsobilos samostatne kona v daòovom konaní pred správcom dane a vlastnými úkonmi nadobúda práva a bra na seba povinnosti. Z toho vyplýva, že len subjekty so spôsobilosou na právne úkony sú spôsobilé na daòové konanie, pretože v rámci svojho konania môžu nadobúda práva a bra na seba povinnosti.7) Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 6 Daòového poriadku, správca dane môže ustanovi zástupcu aj v prípadoch neznámeho pobytu daòovníka, nemožnosti doruèi písomnos na známu adresu v zahranièí, ako aj tomu, kto nemôže vystupova pri správe daní osobne z dôvodu väzby, výkonu trestu odòatia slobody, dlhodobého pobytu mimo územia Slovenskej republiky alebo dlhodobej choroby, ak si daòový subjekt nezvolil zástupcu. V prípade uvedeného ustanovenia pôjde o okruh daòových subjektov, ktoré majú spôsobilos na daòové konanie, ale z rôznych objektívnych dôvodov nemôžu vystupova pred správcom dane. Správca dane je oprávnený ustanovi rozhodnutím zástupcu, pokia¾ si úèastník nezvolil zástupcu sám. Rozhodnutie o ustanovení zástupcu môže správca dane vyda len s predchádzajúcim súhlasom navrhovaného zástupcu. Súhlas možno udeli písomne alebo do zápisnice v úrade správcu dane. O udelení súhlasu sa spíše zápisnica pod¾a § 19 Daòového poriadku. V prípade, ak zástupcu nemožno ustanovi správcom dane týmto spôsobom, tak na základe ustanovenia § 9 ods. 6 Daòového poriadku je správca dane oprávnený požiada Slovenskú komoru daòových poradcov, aby navrhla zástupcu zo zoznamu daòových poradcov. Slovenská komora daòových poradcov je povinná do 30 dní od doruèenia žiadosti správcu dane navrhnú zástupcu daòovému subjektu. Správ4) 5) 6) 7)

K právnemu postaveniu poruèníka, opatrovníka, osvojite¾ov pozri zákon è. 36 /2005 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov. Porovnaj BABÈÁK V.: Daòové právo Slovenskej republiky; EPOS, Košice, 2010, s. 406 a nasl. Pod¾a ustanovenia § 9 Obèianskeho zákonníka. Viac k procesnej subjektivite a k subjektivite by procesnou stranou v daòovom konaní pozri: BABÈÁK V.: Daòové právo Slovenskej republiky; EPOS, Košice, 2010, s. 406 a nasl.

43


Slávik, M. ca dane ustanoví daòovému subjektu zástupcu navrhnutého Slovenskou komorou daòových poradcov rozhodnutím. 3.2 Zastupovanie fyzických a právnických osôb na základe plnomocenstva Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 2 Daòového poriadku sa daòový subjekt môže necha zastupova zástupcom, ktorého si zvolí. Okruh osôb, ktoré sa môžu necha zastúpi zástupcom na základe plnomocenstva Daòový poriadok vymedzuje takto: – daòový subjekt – zákonný zástupca daòového subjektu – opatrovník daòového subjektu – splnomocnený zástupca daòového subjektu. Špecifickým znakom pri správe daní je forma plnomocenstva. Plnomocenstvo musí by udelené písomne alebo ústne do zápisnice správcu dane. Pod¾a ustanovenia § 19 Daòového poriadku sa zápisnica vyhotovuje v prípade potreby zaznamena vykonanie úkonu (udelenie plnomocenstva) alebo priebeh ústneho pojednávania. Zmenou v oblasti zastúpenia oproti predošlej úprave zastúpenia tiež je, že nová právna úprava zastúpenia pod¾a Daòového poriadku už nevyžaduje úradné overenie podpisu splnomocnite¾a v prípade udeleného plnomocenstva. Uvedené zjednodušenie sa vzahuje aj na prípady dohôd o udelení plnomocenstva, ktoré sú uskutoènené medzi splnomocnite¾om a splnomocnencom v písomnej forme.8) Osobitne významnou skutoènosou, ktorú zavádza Daòový poriadok v oblasti zastupovania pred správcom dane, je vymedzenie úèinkov zastupovania na základe plnomocenstva. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 4 Daòového poriadku je plnomocenstvo úèinné voèi správcovi dane odo dòa jeho doruèenia alebo odo dòa jeho udelenia do zápisnice. Na základe uvedeného ustanovenia splnomocnenec je oprávnený kona vo vlastnom mene a na úèet daòového subjektu najskôr dòom doruèenia plnomocenstva (alternatívne spísaním do zápisnice pred správcom dane) spolu s podaním uskutoèneným prostredníctvom zástupcu daòového subjektu. Úèinkov právnych úkonov vykonaných zástupcom sa možno dovoláva až okamihom doruèenia plnomocenstva správcovi dane. V prípade úèinkov zániku plnomocenstva zvolil zákonodarca obdobný prístup. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 5 Daòového poriadku odvolanie plnomocenstva daòovým subjektom alebo výpoveï plnomocenstva zástupcom sú úèinné odo dòa ich doruèenia správcovi dane alebo odo dòa uvedenia týchto skutoèností do zápisnice u správcu dane. Na základe ustanovenia § 9 ods. 3 Daòového poriadku pri správe daní môže ma daòový subjekt, zákonný zástupca alebo opatrovník v tej istej veci iba jedného zástupcu. Z poh¾adu praxe sa toto ustanovenie javí ve¾mi problematické. Najèastejšie pri úkonoch oznámenia zmeny, zániku alebo vzniku skutoèností prostredníctvom iného zástupcu ako toho, ktorého eviduje správca dane vo svojich záznamoch. Konanie dvoch zástupcov na základe všeobecného plnomocenstva nemožno akceptova, preto v prípade kolízie dvoch všeobecných plnomocenstiev je nutné urèi správcovi dane konkrétneho zástupcu. Špecifikom novej úpravy Daòového poriadku sa stala požiadavka na sídlo alebo bydlisko daòového subjektu a jeho zástupcu. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 11 Daòového poriadku, ak 8)

K právnej povahe plnomcenstva pozri JURÈOVÁ. M.: K povahe plnomocenstva ako právneho úkonu, k jeho úèinkom a vzniku oprávnenia zastupova na základe plnomocenstva v platnom Obèianskom zákonníku; in: Justièná revue, roè. 60, è. 10, s. 1359 – 1366.

44


Zastupovanie daòových subjektov pred správcom dane v podmienkach ... daòový subjekt, ktorý má registraènú povinnos (na území Slovenskej republiky) a ktorý ma trvalý pobyt alebo sídlo mimo územia èlenských štátov Európskej únie a štátov, ktoré sú zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore,9) je povinný si zvoli zástupcu so sídlom alebo pobytom na území Slovenskej republiky. V opaènom prípade sa budú písomnosti uklada u správcu dane s úèinkami doruèenia v deò ich vydania. Disproporène k tejto povinnosti pôsobí ustanovenie § 9 ods. 2 Daòového poriadku, pod¾a ktorého, ak má zástupca trvalý pobyt alebo bydlisko mimo územia èlenských štátov Európskej únie a štátov, ktoré sú zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, musí si zvoli zástupcu s trvalým pobytom alebo sídlom na území Slovenskej republiky. Uvedená koncepcia povinností daòových subjektov a ich zástupcov sa javí pod¾a novej právnej úpravy nelogická. Na jednej strane Daòový poriadok ukladá daòovým subjektom z tretích štátov ustanovi si zástupcu so sídlom alebo trvalým bydliskom na území Slovenskej republiky, a zároveò hovorí, že v prípade zástupcu so sídlom alebo bydlisko na území tretích štátov je nutné, aby daòový subjekt ustanovil zástupcu so sídlom alebo bydliskom na území Slovenskej republiky. Takáto koncepcia je aj v súèasnej praxi málo aplikovate¾ná a ostane pravdepodobne praxou nevyžiadaná. Prirodzenou požiadavkou daòových subjektov so sídlom mimo územia Slovenskej republiky je ustanovi si zástupcu so sídlom alebo trvalým bydliskom na území Slovenskej republiky. Z h¾adiska zjednodušenia komunikácie so správcom dane je nelogické, aby daòové subjekty nielen z tretích štátov ustanovovali na zastupovanie pred slovenskými daòovými úradmi zástupcu so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, prípadne z územia tretích štátov pod¾a požiadavky, ktorú ukladá Daòový poriadok. V otázkach zastupovania fyzických a právnických osôb na základe plnomocenstva je potrebné na záver tejto èasti príspevku poukáza na osobitný režim substituèného zastúpenia pod¾a Daòového poriadku. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 3 Daòového poriadku, ak to povaha plnomocenstva umožòuje, môže za zástupcu, ktorým je daòový poradca alebo advokát, kona aj iná osoba. Na také konanie udelí zástupca inej osobe plnomocenstvo. Konanie inej osoby sa považuje za konanie zástupcu. Aplikáciou výkladu opakom možno dôvodi, že zástupcovia, ktorí nemajú postavenie daòových poradcov alebo advokátov, nemôžu udeli inej osobe plnomocenstvo, aby za nich konala ako substituèný zástupca (§ 9 ods. 3). Osobitne v tejto súvislosti sa Daòový poriadok zmieòuje o spôsobe konania zástupcu, ktorým je právnická osoba. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 3 in fine, ak je zástupcom právnická osoba, koná za zástupcu jej štatutárny orgán alebo osoba, ktorú tento orgán poveril. 3.3 Zákonné zastupovanie právnických osôb Základným právnym predpisom úpravy konania právnických osôb je Obchodný zákonník. Pod¾a príslušných ustanovení Obchodného zákonníka za právnickú osobu (podnikate¾a) koná: 10) – štatutárny orgán 11) – vedúci organizaènej zložky zahraniènej právnickej osoby 12) – prokurista 9) 10) 11) 12)

Pre zjednodušenie oznaèenia týchto štátov bude na úèely tohto príspevku používaný pojem tretie štáty. Paragraf 13 ods. 1 Obchodného zákonníka. Paragraf 13 ods. 5 Obchodného zákonníka. Paragraf 14 Obchodného zákonníka.

45


Slávik, M. – osoba poverená pri prevádzkovaní podniku urèitou èinnosou.

13)

V osobitných prípadoch môže by ustanovený zástupca aj správcom dane. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 7 správca dane môže na úèely správy daní ustanovi zástupcu aj právnickej osobe, ktorej nemožno doruèi písomnos na adresu sídla uvedeného v obchodnom registri alebo na inú známu adresu, alebo ktorá nemá osobu spôsobilú kona v jej mene alebo je sporné, kto koná za právnickú osobu. Správca dane ustanovuje v tomto prípade zástupcu rozhodnutím. Aj v tomto prípade sa bude uplatòova spolupráca Slovenskej komory daòových poradcov a správcu dane v otázkach návrhu zástupcu zo zoznamu daòových poradcov v rozsahu pod¾a ustanovenia § 9 ods. 6 Daòového poriadku. Z ustanovení Obchodného zákonníka vyplýva, že v prípade prokuristu ako aj vedúceho organizaènej zložky podniku zahraniènej právnickej osoby ide o zákonné zastúpenie podnikate¾a. Týmto osobám je postavenie zástupcu daòového subjektu priamo priznané Obchodným zákonníkom. V prípade prokuristu ide o zastupovanie na základe zákona; tento je oprávnený kona za daòový subjekt odo dòa zápisu prokúry do obchodného registra. Vedúci organizaènej zložky podniku zahraniènej právnickej osoby, ktorý je zapísaný v obchodnom registri, je ex lege splnomocnený za daòový subjekt (zahraniènú právnickú osobu) robi všetky právne úkony týkajúce sa tejto organizaènej zložky. Na tieto právne úkony sa nevyžaduje osobitné plnomocenstvo, keïže ide o zastúpenie podnikate¾a na základe zákona.14) Keïže v oboch prípadoch ide o špecifickú formu zastúpenia, t. j. zákonné zastúpenie, ustanovenia Daòového poriadku o možnosti ma iba jedného zástupcu sa v tomto prípade nepoužijú, a podobne ako v prípade zákonného zástupcu fyzickej osoby možno ustanovi zástupcu na základe plnomocenstva. Možno konštatova, že súèasne s vedúcim organizaènej zložky sa môže daòový subjekt necha zastúpi aj zástupcom na základe plnomocenstva.

Iné špecifická zastúpenia daòových subjektov pod¾a Daòového poriadku Osobitné postavenie v daòovom konaní priznáva Daòový poriadok daòovým poradcom alebo advokátom, ktorí vystupujú v pozícii zástupcov daòových subjektov. Všeobecne platí, že zástupca môže zastupova pred jedným správcom dane len jeden daòový subjekt. Pod¾a ustanovenia § 10 ods. 3 Daòového poriadku, daòový poradca alebo advokát môže by zástupcom viacerých daòových subjektov pred tým istým správcom dane. Zástupcom viacerých daòových subjektov môže by aj ten zástupca, ktorý zastupuje blízke osoby, prípadne je spoloèným zástupcom alebo len zástupcom na doruèovanie písomností. Daòový poriadok nevymedzuje, koho považuje za spoloèného zástupcu. V nadväznosti na ustanovenie § 9 ods. 10 Daòového poriadku, právne postavenie spoloèného zástupcu možno vymedzi nasledovne: „ak urobilo nieko¾ko daòových subjektov spoloèné podanie alebo ak vystupujú spoloène v rovnakej veci alebo ak sú spoluvlastníkmi veci, ktorá je predmetom zdanenia, sú povinní urèi si spoloèného zástupcu“. Spoloèný zástupca v takom prípade je oprávnený zastupova viacero daòových subjektov pred tým istým správcom dane. Ak daòové subjekty neustanovia 13) Paragraf 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. 14) SUCHOŽA, J. a kol.: Obchodný zákonník a súvisiace predpisy, Komentár; EUROUNION, Košice, 2007, s. 70 a nasl.

46


Zastupovanie daòových subjektov pred správcom dane v podmienkach ... spoloèného zástupcu napriek výzve správcu dane, správca dane rozhodnutím urèí zástupcu sám. Zastupovanie daòového subjektu zástupcom nevyluèuje, aby správca dane vykonával úkony v nevyhnutných prípadoch priamo s daòovým subjektom alebo vyzval daòový subjekt na vykonanie niektorých úkonov. Pod¾a ustanovenia § 9 ods. 8 Daòového poriadku správca dane však musí o tomto vyrozumie zástupcu daòového subjektu. V mnohých prípadoch dochádza ku kolízii názorov a postojov medzi zástupcom a daòovým subjektom. Z toho dôvodu Daòový poriadok umožòuje správcovi dane a druhostupòovému orgánu vylúèi zástupcu zo zastupovania daòového subjektu. Pod¾a ustanovenia § 10 ods. 1 vylúèenie zástupcu je možné v prípade stretu záujmov zástupcu a daòového subjektu pri plnení povinností pod¾a hmotných daòových predpisov, ale aj Daòového poriadku. Pre úplnos je potrebné zmieni sa o náhrade nákladov zástupcu ustanoveného správcom dane. Daòový poriadok v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 písm. c) zavádza náhradu nákladov zástupcom ustanovených správcom dane. Náhrada sa priznáva v rozsahu hotových výdavkov a ušlého zárobku za úkony, na ktoré bol správcom dane zástupca pri správe daní vyzvaný. Nárok je potrebné uplatni do piatich dní od vykonaného úkonu, súèasne s predložením dokladov, ktoré sa na tento úkon vzahujú. Uvedená lehota je prekluzívna, preto po jej uplynutí nárok na náhradu nákladov spojených so zastupovaním zaniká.

4. Záver Zastupovanie v daòovom konaní predstavuje osobitnú formu konania daòového subjektu pred správcom dane. Všeobecná úprava zastúpenia pod¾a Obèianskeho zákonníka bola v podmienkach Zákona o správe daní a poplatkov modifikovaná viacerými požiadavkami, ktoré v kontexte novej právnej úpravy Daòového poriadku boli vo viacerých oh¾adoch upravené. Špecifické atribúty zastúpenia v podmienkach správy daní ostávajú zachované. Významné špecifické znaky zastúpenia v kontexte Daòového poriadku reprezentujú úèinky plnomocenstva, spolupráca správcu dane so Slovenskou komorou daòových poradcov a tiež možnosti ustanovi zástupcu správcom dane z úradnej moci. Osobitné postavenie je priznané správcovi dane, keï môže z úradnej moci rozhodnú o ustanovení zástupcu v prípade urèitého okruhu úèastníkov (§ 9 ods. 6 a § 9 ods. 7 Daòového poriadku). Ustanovený zástupca má právo na náhradu nákladov ušlého zárobku, ktoré mu vznikli v súvislosti s vykonaním úkonov zástupcu, vyžiadaných správcom dane. Vo vzahu k Obchodnému zákonníku ucelenú formu zastúpenia dotvára konanie vedúceho organizaènej zložky a prokuristu, ktoré Obchodný zákonník vymedzuje ako zákonné formy zastúpenia.

47


Limity daòovej kontroly JUDr. Martin VERNARSKÝ, PhD. Katedra verejnoprávnych disciplín Fakulta verejnej správy UPJŠ Košice

VERNARSKÝ, M.: Limity daòovej kontroly; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 48 – 60.

Príspevok je zameraný na skúmanie významného determinantu akceptovate¾nosti daòovej kontroly vo svetle základných práv kontrolovaného daòového subjektu, ktorým je dåžka jej trvania. Príspevok súèasne analyzuje rozhodovaciu prax súdov v správnom súdnictve, ale aj judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky. Na predmetnom podklade je pozornos následne venovaná novej právnej úprave – obsiahnutej v už novelizovanom zákone è. 563/2009 Z. z. o správe daní (daòový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopåòajú niektoré zákony – ktorá nadobudne úèinnos 1. januára 2012.

I. Úvod Daòová kontrola ako významná súèas správy daní je v podmienkach Slovenskej republiky ve¾mi diskutovaným právnym inštitútom. Diskusie však nie sú orientované na opodstatnenos daòovej kontroly (tá je nespochybnite¾ná), skôr ide o kvalitatívnu stránku jej výkonu. Daòová kontrola totiž predstavuje verejno-mocenský zásah do individuálnej sféry daòového subjektu, ktorý v koneènom dôsledku najèastejšie smeruje k dorubovaniu daní, èo daòové subjekty celkom prirodzene vyrušuje. Hoci daòovú kontrolu predpokladali aj predtým úèinné právne predpisy (vyhláška Ministerstva financií è. 16/1962 Zb. o konaní vo veciach daní a poplatkov), no jej význam nemožno porovnáva s daòovou kontrolou v podmienkach nastolených spoloèenskými zmenami po roku 1989. Právna úprava daòovej kontroly prešla od 1. januára 1993, keï zákon Slovenskej národnej rady è. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finanèných orgánov (ïalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) nadobudol úèinnos, ve¾mi intenzívnym vývojom. Zákon o správe daní a poplatkov zaznamenal 47 novelizácií, z toho daòovej kontroly sa týkalo 14 z týchto noviel. Zámerom príspevku nie je postihnú daòovú kontrolu vo všetkých jej aspektoch. Príspevok sa zameriava na jej limity, ktoré je povinný rešpektova správca dane vykonávajúci daòovú kontrolu. Najviac pozornosti sa sústreïuje na èasový limit výkonu daòovej kontroly. Dôvodom naznaèenej orientácie sú v poslednom období pozorované tendencie legislatívnej, ale aj právno-aplikaènej praxe, týkajúce sa dåžky daòovej kontroly. Za dôležitý treba v tejto súvislosti považova hlavne postoj zákonodarcu ku kontinuite v charaktere doterajších trendov, keïže od 1. januára 2012 nadobudne úèinnos nová právna úprava správy daní – èl. I zákona

48


Limity daòovej kontroly è. 563/2009 Z. z. o správe daní (daòový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ïalej len „daòový poriadok“).

II. Dåžka trvania daòovej kontroly v právnej úprave a v súdnej judikatúre Pri poh¾ade na právnu úpravu daòovej kontroly v prvotnej podobe (po 1. januári 1993) možno konštatova, že jej èasové limity boli dané len požiadavkou na uplatòovaní zásady proporcionality plynúcej z vtedy úèinného ustanovenia § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov, ktorého konkretizáciu v regulácii daòovej kontroly predstavoval § 15 ods. 1, pod¾a ktorého daòová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie úèelu tohto zákona. Právne vedomie daòových subjektov v tom èase, ako aj skutoènos len postupne sa rozvíjajúcej aplikaènej praxe daòovej správy a správneho súdnictva neumožòovali v tomto svetle detailnejšie priblíženie sa problematike dåžky daòovej kontroly. Praktický vývoj v ïalšom období bol charakterizovaný èoraz vyššími nárokmi na odbornú stránku daòovej kontroly. Tie boli determinované jednak rozširujúcim sa spektrom druhov podnikate¾ských aktivít daòových subjektov, ktoré bolo sprevádzané nezriedkavými a stále sofistikovanejšími snahami daòových subjektov vyhnú sa v èo najväèšej možnej miere plneniu daòovej povinnosti. Zároveò aj správcovia daní si zaèali by vedomí úèinnosti daòovej kontroly ako prostriedku, ktorým možno daòovému subjektu skomplikova jeho podnikate¾ský život. Pri správe daní, a hlavne v daòovom konaní, stoja proti sebe dva celkom prirodzené záujmy. Fiskálny záujem daòovej správy, na pozadí ktorého je snaha maximalizova daòové príjmy verejných rozpoètov, a na druhej strane záujem daòových subjektov minimalizova daòovú povinnos. Zároveò (a to treba za každých okolností hodnoti negatívne) pri právom regulovanom kontakte správcu dane a daòového subjektu tieto dva subjekty na seba ve¾mi èasto h¾adia s nepredstieranou nevô¾ou. Kým daòový subjekt sa cíti by správcom dane zbytoène a byrokraticky obažovaný, správca dane zas nezriedka pristupuje k daòovému subjektu s akýmsi apriórnym predpokladom, že daòový subjekt svoje povinnosti plynúce mu z daòového zákonodarstva nechce dodržiava a ani ich nedodržiava. Uvedený konflikt sa zrete¾ne èrtá predovšetkým pri uskutoèòovaní daòovej kontroly, a realizaèná prax si tak postupne vyžiadala dôslednejšiu reguláciu jej èasového rozsahu. Keïže sa koncom devädesiatych rokov a na zaèiatku nového storoèia vyskytovali prípady neúmerne dlho trvajúcich daòových kontrol, bolo možné v krátkom èase oèakáva zodpovedajúcu reakciu zo strany zákonodarcu, alebo zo strany orgánov aplikácie práva. Prvá odpoveï však prišla zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky (ïalej len ústavný súd“), ktorý 14. júla 1999 konštatoval porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytoèných prieahov Daòovým úradom Bratislava V, a to v konaní vo veci vrátenia nadmerného odpoètu dane z pridanej hodnoty (II. ÚS 62/99). Rovnako 24. augusta 2001 (II. ÚS 14/01) ústavný súd zistil porušenie ústavy Daòovým úradom Humenné v konaní vo veci vrátenia nadmerného odpoètu dane z pridanej hodnoty. Ve¾mi nenápadnou reakciou na èrtajúcu sa cestu, ktorou sa daòové subjekty mohli zaèa chráni proti dlhotrvajúcim daòovým kontrolám, bola novelizácia zákona o správe daní a poplatkov, vykonaná zákonom è. 367/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej ná-

49


Vernarský, M. rodnej rady è. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finanèných orgánov v znení neskorších predpisov. Ním bola s úèinnosou od 29. decembra 1999 vylúèená primeraná aplikácia ustanovenia § 30a zákona o správe daní a poplatkov, urèujúceho správcovi dane lehoty na rozhodnutie na daòovú kontrolu a správcovia dane sa pri výkone daòových kontrol zaèali opä javi ako èasovo vôbec nelimitovaní. Zákonodarca preto na základe iniciatívy skupiny poslancov pristúpil k pomerne radikálnemu riešeniu. Zákonom è. 114/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon Slovenskej národnej rady è. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finanèných orgánov v znení neskorších predpisov, obmedzil s úèinnosou od 1. mája 2003 dåžku trvania daòovej kontroly na šes mesiacov odo dòa jej zaèatia. V zložitých prípadoch bolo umožnené orgánu najbližšie nadriadenému správcovi dane predåži daòovú kontrolu pred uplynutím základnej šesmesaènej lehoty najviac o šes mesiacov. V dôvodovej správe k predmetnej novelizácii bolo vylúèenie aplikácie lehôt na rozhodnutie na daòovú kontrolu pod¾a zákona è. 367/1999 Z. z. podrobené kritike, pretože sa nimi „narušila spravodlivá rovnováha medzi verejným záujmom na zabezpeèení príjmov správcu dane a medzi verejným záujmom na ochrane práva pokojne užíva svoj majetok, a to v neprospech daòovníkovho práva pokojne užíva svoj majetok. Národná rada SR vzala do úvahy iba ‚záujmy štátu a obcí‘. Národná rada SR mala možnos úvahy o tom, akú lehotu ustanoví na trvanie daòovej kontroly tak, aby v nej prihliadla na nároènos, zložitos a zdåhavos daòovej kontroly.“1) Rigidne právne zakotvené obmedzenie dåžky trvania daòovej kontroly bolo dôvodovou správou vysvetlené cez prizmu požiadavky právneho štátu, ktorého kvalita vyluèuje, „aby ktorýko¾vek štátny orgán svoju právomoc uplatnil spôsobom, pri ktorom poprie ochranu priznanú osobám prostredníctvom základného práva alebo slobody. Záujem štátu a obcí na vybratie dane a poplatkov nemožno hodnoti ako nato¾ko intenzívny, aby sa kvôli nemu odmietla požiadavka nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi týmto záujmom a ktorýmko¾vek základným právom vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytoèných prieahov. Za týmto úèelom sa daòová kontrola upravuje tak, aby aj jej skonèenie podliehalo lehote urèenej zákonom. Osobitný charakter daòovej kontroly sa zoh¾adòuje v predåžení zákonnej lehoty nad obvyklý štandard, pod¾a ktorého sa v právnom poriadku Slovenskej republiky ustanovujú štátnym orgánom lehoty na vybavenie vecí zverených do ich pôsobnosti.“2) Vzh¾adom na dovtedajšiu prax daòových kontrol by sa uzákonené limity stali pre daòovú správu dos zásadným obmedzením, preto nie je prekvapujúce, že správcovia daní pristúpili k hodnoteniu zákonom stanovenej lehoty, obmedzujúcej dåžku trvania daòovej kontroly, ako k lehote poriadkovej, s ktorej nedodržaním sa nespájajú žiadne zásadné právne dôsledky. To opätovne vyvolalo odozvu druhej strany stojacej na pomyselnej barikáde záujmov realizujúcich sa v procese daòovej kontroly. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ïalej len „najvyšší súd“) v konaní o správnej žalobe daòového subjektu konštatoval, že „lehoty uvedené v § 30a ods. 7 zák. è. 511/1992 Zb. sú zákonné procesné lehoty, ktoré zákon stanovil na vykonanie daòovej kontroly. Keïže sú stanovené priamo zákonom, nie je možné, aby ich správca dane 1) 2)

http://www.nrsr.sk/Default.aspx?sid=zakony/cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=3&ID=97 Tamtiež.

50


Limity daòovej kontroly nerešpektoval, resp. aby mu boli prolongované jeho nadriadeným orgánom nad zákonom stanovenú hranicu. Ide o lehoty poèas plynutia ktorých je daòový subjekt povinný strpie výkon daòovej kontroly a plni povinnosti voèi správcovi dane ustanovené daòovému subjektu v § 15 ods. 6 zák. è. 511/1992 Zb. Daòová kontrola predstavuje zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry subjektu, preto môže by vykonaný len v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom (èl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Daòová kontrola nemôže u daòového subjektu prebieha po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie daòovej kontroly je prejavom zásady proporcionality.“3) Najvyšší súd zároveò vyslovil právny názor, pod¾a ktorého „daòová kontrola po uplynutí zákonnej lehoty na jej vykonanie môže pokraèova iba so s��hlasom dotknutého daòového subjektu. V opaènom prípade môže konanie správcu dane vytvori protiprávny stav v podobe nezákonného zásahu orgánu verejnej správy.“4) Formulované právne závery potvrdil najvyšší súd neskôr aj v ïalších svojich rozhodnutiach.5) Právno-aplikaèný vývoj zákonných limitov dåžky trvania daòovej kontroly bol nakoniec dovàšený ústavným súdom, ktorý sa v náleze z 29 júna 2010, vyhlásenom v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 24/2010, prihlásil k citovaným záverom najvyššieho súdu, avšak v nastolených úvahách pokraèoval smerujúc pritom k formulácii právnych dôsledkov prekroèenia maximálne stanovenej dåžky trvania daòovej kontroly. Ústavný súd v prvom rade predznaèil spôsob uvažovania tým, že okrem hodnotenia lehoty limitujúcej dåžku trvania daòovej kontroly ako lehoty zákonnej zdôraznil, že táto lehota „je pre správcu dane vykonávajúceho daòovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnos uskutoèòovanej daòovej kontroly.“6) Ústavný súd tiež vylúèil možnos porovnáva predmetnú lehotu s lehotami na rozhodnutie pod¾a § 30a ods. 1 až 4 zákona o správe daní a poplatkov. V tejto súvislosti uviedol, že „daòová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daòovej povinnosti daòového subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej, právom chránenej sféry daòového subjektu zo strany orgánu daòovej správy, èo celkom jednoznaène vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daòového subjektu poèas daòovej kontroly (§ 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov).“7) Nakoniec ústavný súd dôvody svojho rozhodnutia uzavrel názorom, pod¾a ktorého „ak teda daòový úrad v sažovate¾ovom prípade nerešpektoval maximálnu dåžku trvania daòovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daòovom konaní. Daòová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne zís3) 4) 5) 6) 7)

Rozsudok z 19. apríla 2007 vo veci sp. zn. 3 Sžf 9/2007. Tamtiež. Napr. rozsudok z 8. októbra 2009 v konaní sp. zn. 3 Sžf 107/2009. Nález ústavného súdu è. k. III. ÚS 24/2010-57 z 29. júna 2010. Tamtiež; to zodpovedá názoru ústavného súdu, judikovanému v inej veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 236/08 a uverejnenej v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod è. 67/2008, kde ústavný súd výslovne konštatoval, že „protokol o daòovej kontrole nemožno považova za rozhodnutie, pretože ním sa daòovému subjektu neukladajú práva a povinnosti, ale je iba podkladom pre prípadné vydanie platobného výmeru. Daòová kontrola je teda svojou povahou procesom kontrolným, a nie rozhodovacím.“

51


Vernarský, M. kaného dôkazného prostriedku, ktorý v daòovom konaní nemožno použi (a contrario § 29 ods. 4 prvá veta zákona o správe daní a poplatkov). V prípade, že použitý bol, je celé daòové konanie zaažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavàšením a vychádza zo skutoèností zistených poèas nezákonnej daòovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné.“8) K formulovanému názoru sa žiada doda, že v jednotlivých právno-aplikaèných procesoch nie je zriedkavým javom, keï konajúci orgán stanoví èasové relácie vykonania urèitého dôkazu (napr. urèenie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku a pod.). Èastým je potom aj jav, keï takto konajúcim orgánom urèená lehota nie je dodržaná. Na základe citovaného právneho názoru ústavného súdu by potom azda bolo možné dospie k záveru, že napríklad oneskorene vypracovaný znalecký posudok v správnom alebo súdnom konaní je nezákonným dôkazným prostriedkom, nepoužite¾ným pre rozhodnutie v konaní. Zásadný rozdiel v porovnaní s protokolom dokumentujúcim priebeh a výsledky daòovej kontroly však spoèíva v zákonnom charaktere lehoty obmedzujúcej dåžku trvania daòovej kontroly. Pri iných dôkazných prostriedkoch, v iných druhoch právnych procesov lehoty na ich obstaranie najèastejšie ustanoví konajúci orgán. Takú lehotu potom môže predlžova, prípadne za urèitých okolností aj skracova. Lehota na vykonanie daòovej kontroly je však ustanovená zákonom a samotná táto skutoènos vyjadruje zrete¾ný zámer zákonodarcu neponecha èasový aspekt obstarávania protokolu z daòovej kontroly na úvahu správcu dane, vykonávajúceho daòovú kontrolu. Zároveò analyzovaná lehota predstavuje jednoznaènú konkretizáciu príkazu proporcionality zásahov správcu dane, smerujúcich voèi daòovým subjektom, a jej prekroèenie možno chápa ako neprimeraný zásah správcu dane, spôsobujúci tak súèasne porušenie zásady zákonnosti, keïže zásada proporcionality je zákonne zakotvená (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov). Charakter zásahu pri daòovej kontrole je podstatne intenzívnejší a závažnejší v porovnaní s procesmi obstarávania iných druhov dôkazných prostriedkov, preto je dåžka obstarávania protokolu ako dôkazného prostriedku ohranièená lehotou zákonnou, a nie lehotou urèenou konajúcim orgánom. Nakoniec k právnym záverom v analyzovanej veci hodno doda, že ústavný súd neopomenul ani možnos výskytu takých situácií, keï daòový subjekt neposkytuje kontrolujúcemu zamestnancovi správcu dane potrebnú mieru súèinnosti, èo vedie následne k predlžovaniu daòovej kontroly. Ústavný súd stotožniac sa s názormi Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3 Sžf 1/2009) zdôraznil, že „zákaz prekroèi zákonom ustanovený èasový rámec pre výkon daòovej kontroly platí bezvýnimoène len za podmienky, že kontrolovaný daòový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daòovú kontrolu potrebnú súèinnos.“

III. Hodnotenie relevantnej judikatúry Právno-aplikaèný postoj najvyššieho súdu i ústavného súdu je potrebné hodnoti kladne, pretože oba zoh¾adòujú predovšetkým závažnos daòovej kontroly z h¾adiska jej dopadov na individuálnu, právom chránenú sféru daòových subjektov. Kontrolovaný daòový subjekt je totiž, okrem 8)

Právna veta zverejnená v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod è. 30/2010 znie takto: „Ak dåžka daòovej kontroly napriek skutoènosti, že kontrolovaný daòový subjekt neodopieral povinnú súèinnos orgánu daòovej správy, prekroèila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania, protokol z takejto daòovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daòovom konaní nemôže by použitý.“

52


Limity daòovej kontroly iného, poverenému zamestnancovi správcu dane povinný zabezpeèi vhodné miesto a podmienky na vykonanie daòovej kontroly, poskytova požadované informácie sám alebo ním urèenou osobou, predklada úètovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a úètovné prípady, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podáva k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, umožòova vstup do sídla kontrolovaného daòového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožòova rokovanie s jeho zamestnancom, alebo aj zapožièa doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daòového subjektu, alebo poskytnú výpisy, prípadne kópie. Daòová kontrola teda skutoène predstavuje hrubý zásah do súkromia a prípadne aj do vlastníctva kontrolovaného daòového subjektu.9) Vyžadovanie súèinnosti daòového subjektu povereným zamestnancom správcu dane oh¾adne plnenia väèšiny príkladmo menovaných povinností má v priebehu daòovej kontroly skôr sústavný než jednorazový charakter, preto zaaženie kontrolovaného daòového subjektu musí by vyvážené jeho právami voèi poverenému zamestnancovi správcu dane. Ak však skúmame problém dåžky daòovej kontroly vo svetle citovanej judikatúry, zákon o správe daní a poplatkov nepriznáva daòovému subjektu právo neumožni poverenému zamestnancovi správcu dane kontrolné úkony v prípade, ak daòová kontrola prekraèuje zákonné limity dåžky jej trvania. V tomto smere možno polemizova s už citovaným názorom najvyššieho súdu, pod¾a ktorého daòová kontrola po uplynutí zákonom stanovenej maximálnej lehoty na jej vykonanie sa môže uskutoèòova len „so súhlasom dotknutého daòového subjektu“, pretože v opaènom prípade „môže konanie správcu dane vytvori protiprávny stav v podobe nezákonného zásahu orgánu verejnej správy.“ V prvom rade je potrebné zdôrazni, že zákon o správe daní a poplatkov nepozná možnos predåženia daòovej kontroly na základe súhlasu kontrolovaného daòového subjektu. Ak by však aj takáto možnos bola použitím materiálneho prístupu akceptovate¾ná, zostáva otvorených mnoho otázok. Ide predovšetkým o to, akou formou by sa súhlas kontrolovaného daòového subjektu ude¾oval. Bolo by potrebné súhlas udeli hneï v prvý deò po tom, èo prebiehajúca daòová kontrola prekroèila zákonný limit? Alebo by bolo možné aj dodatoène odsúhlasi výkon daòovej kontroly už prekraèujúcej zákonné limity? Ude¾oval by sa súhlas na urèité obdobie, alebo bez konkrétneho èasového obmedzenia? Nakoniec vzniká aj otázka, èi by kontrolovaný daòový subjekt mohol daný súhlas vzia spä. A aké by boli úèinky takého spävzatia? Nemožno v tejto súvislosti opomenú, že daòová kontrola je proces, ktorý má istú logickú obsahovú postupnos. Je dôležité efektívne ho naplánova. Súhlas s predåžením daòovej kontroly zo strany daòového subjektu by otváral pre správcu dane ïalšie pole pre èinnos obsahovo naplánovanú, a tým aj majúcu urèité èasové nároky. Spävzatie súhlasu by potom bez akéhoko¾vek zavinenia správcu dane výrazne narušilo jeho kontrolné plány, a v dôsledku toho aj úèelnos už odsúhlasenej „nadlimitnej“ daòovej kontroly. Na všetky položené otázky, prirodzene, možno da odpoveï, no zásadným problémom, ktorý by judikovaný inštitút vyvolával, by však bola jednotnos jeho uplatòovania v praxi, èo opätovne obracia pozornos na fakt, že súhlas kontrolovaného daòového subjektu nemá zákonnú oporu. 9)

ZATLOUKAL, T.: Daòová kontrola v širších souvislostech; 1. vydání, Praha, C. H. Beck 2008, s. 4, ISBN 978-80-7400-057-7.

53


Vernarský, M. Ïalším dôležitým aspektom právneho názoru najvyššieho súdu je záver, pod¾a ktorého kontrolovaný daòový subjekt nie je povinný umožni správcovi dane výkon daòovej kontroly prekraèujúcej zákonné èasové obmedzenia. Správca dane, ktorému daòový subjekt neumožní vykona daòovú kontrolu, má v rukách úèinný nástroj, ktorý od neho vôbec nevyžaduje akéko¾vek vynucovanie si súèinnosti daòového subjektu a na druhej strane mu zabezpeèí prílev daòových príjmov do verejného rozpoètu. Pod¾a § 15 ods. 2 piatej vety zákona o správe daní a poplatkov – ak daòový subjekt neumožní vykona daòovú kontrolu, správca dane je oprávnený zisti základ dane a urèi daò pod¾a § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, teda urèi daò pod¾a pomôcok, ktoré si správca dane môže zaobstara aj bez súèinnosti daòového subjektu. Urèenie dane pod¾a pomôcok je súèasne výrazom kontumácie daòového subjektu, ktorý pod¾a zákona o správe daní a poplatkov nedisponuje v procese takéhoto urèovania dane právami porovnate¾nými so situáciou, keï je daò urèovaná dokazovaním. Daòový subjekt nemá právo vyjadrova sa k obstaraným pomôckam, k ich pravdivosti, hodnovernosti, a tak ich nemôže ani spochybni a vylúèi ich prípadné použitie pri tvorbe závereèného úsudku správcu dane o predmete konania. Preto názor najvyššieho súdu vychádzajúci zjavne z predpokladu, že správca dane môže daòovú kontrolu vykonáva aj bez súèinnosti daòového subjektu (proti jeho vôli), by bolo možné efektívne využi len vo ve¾mi špecifických situáciách. Je tomu tak preto, že daòová kontrola sa v prevažnej väèšine prípadov uskutoèòuje u kontrolovaného daòového subjektu. Problém dåžky trvania daòovej kontroly by pri dôslednom rešpektovaní právnych záverov najvyššieho súdu aj tak nakoniec, takpovediac, vyplával na povrch, pretože po urèení dane pomôckami (z dôvodu neumožnenia výkonu daòovej kontroly pre prekroèenie zákonných limitov dåžky jej trvania), by nespokojný daòový subjekt zrejme opravnými prostriedkami namietal nesplnenie podmienok pre urèenie dane pod¾a pomôcok. ažko však špekulova, èi by s touto argumentáciou bol úspešný. Zákon o správe daní a poplatkov predsa nevyluèuje možnos urèi daò pomôckami v prípade, ak daòový subjekt odmietne umožni ïalší výkon kontroly po prekroèení maximálnej, zákonom stanovenej dåžky jej trvania. Orgány poskytujúce daòovému subjektu právnu ochranu na základe odvolania èi správnej žaloby by si mohli vystaèi aj formálnym odkazom na znenie zákona o správe daní a poplatkov, konštatujúc, že podmienky na urèenie dane pomôckami splnené boli, keïže daòový subjekt neumožnil správcovi dane ïalší výkon daòovej kontroly (hoci už príliš dlho trvajúcej). Ak by však predsa zvíazil materiálny výklad, pod¾a ktorého ustanovenie § 15 ods. 2 piatej vety zákona o správe daní a poplatkov môže správca dane využi len vtedy, ak nejde o daòovú kontrolu prekraèujúcu zákonné limity, potom by zistenie o porušení zákonnej lehoty muselo vies k zrušeniu meritórneho rozhodnutia správcu dane a k ïalšiemu priebehu daòového konania, v ktorom by zrejme orgány daòovej správy pristúpili k opakovanej daòovej kontrole [§ 15b ods. 1 písm. c) zákona o správe daní a poplatkov], a tak by sa snažili dosiahnu úèel pôvodne sledovaný neprimerane dlhou daòovou kontrolou. Dotknutý daòový subjekt by sa azda v koneènom dôsledku svojich práv plynúcich z nezákonného postupu správcu dane domohol (daò by bola urèená dokazovaním a nie pomôckami), otáznou však zostáva efektivita takto koncipovaného modelu, a to hlavne s oh¾adom na dåžku trvania celého daòového konania,

54


Limity daòovej kontroly a tak aj s oh¾adom na dåžku trvajúcej právnej neistoty daòového subjektu oh¾adne výsledku konania. Formálno-právna kvalifikácia daòovej kontroly prekraèujúcej zákonné limity ako nezákonného zásahu orgánu verejnej správy zo strany najvyššieho súdu zas vymedzuje postup pod¾a piatej hlavy piatej èasti Obèianskeho súdneho poriadku (ïalej len „OSP“) ako efektívny prostriedok ochrany práv kontrolovaného daòového subjektu. Takto naznaèené úvahy majú svoje racionálne jadro v prevenènom charaktere súdnej ochrany poskytovanej v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,10) keïže sa v òom nemožno domáha výluène urèenia, že zásah bol alebo je nezákonný (§ 250v ods. 3 OSP), ako aj vzh¾adom na to, ako môže konajúci súd v prípade vyhovenia žalobnému návrhu vo veci rozhodnú (§ 250v ods. 4 OSP). Na druhej strane, konanie pod¾a piatej hlavy piatej èasti OSP pri daòovej kontrole prekraèujúcej zákonné limity nedáva dostatoène jednoznaènú odpoveï na kvalitu protokolu, ktorý je zavàšením daòovej kontroly, oznaèenej správnym súdom ako nezákonný zásah. Niet pochýb, že správca dane by sa v takom prípade snažil rešpektova zákaz krajského súdu pokraèova vo vadnej daòovej kontrole, súèasne však možno vyslovi závažné pochybnosti o tom, že by protokol z nej získaný nepoužil pri rozhodovaní o daòovej povinnosti kontrolovaného daòového subjektu. Daòový subjekt by potom tak èi tak v odvolacej fáze daòového konania, prípadne v konaní o správnej žalobe, musel napadnú vecné rozhodnutie správcu dane (prípadne odvolacieho orgánu), prièom v týchto konaniach by sa nanovo musela vyrieši otázka zákonnosti vo vzahu ku kvalite protokolu ako dôkazného prostriedku, obstaraného poèas daòovej kontroly trvajúcej nad rámec stanovený zákonom. Na základe uvedených analýz sa rozhodnutie ústavného súdu vo veci III. ÚS 24/2010 javí ako poskytujúce kontrolovaným daòovým subjektom najefektívnejšiu cestu ochrany pred dlhotrvajúcimi daòovými kontrolami. Autoritatívne hodnotenie protokolu z daòovej kontroly prekraèujúcej zákonné limity ako nezákonného dôkazného prostriedku totiž prostredníctvom § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov priamo atakuje kvalitu meritórneho rozhodnutia správcu dane. Pod¾a ústavného súdu je také rozhodnutie nezákonné, ak po stránke skutkovej „vychádza zo skutoèností zistených poèas nezákonnej daòovej kontroly“. Právno-aplikaèný koridor, nastavený ústavným súdom, neposkytuje správcom dane pri porušení ustanovení limitujúcich dåžku daòovej kontroly žiadnu únikovú cestu, ktorú by daòový subjekt ešte, navyše, musel zahata ïalšími prostriedkami právnej ochrany na to, aby nakoniec v spore so správcom dane bol úspešný. V súvislosti s prezentovanými úvahami o doterajšej aplikaènej praxi vo veciach dåžky trvania daòovej kontroly na Slovensku je dôležité pristavi sa ešte pri inštitúte námietok kontrolovaného daòového subjektu v procese daòovej kontroly. Pod¾a § 15 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov kontrolovaný daòový subjekt môže do dòa doruèenia výzvy na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie uplatni u správcu dane námietku proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daòovej kontroly. 10) Pod¾a § 250v ods. 1 OSP možno túto formu súdnej ochrany úèinne využi len „ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie“.

55


Vernarský, M. Je totiž otázne, èi využitie námietky proti postupu zamestnanca správcu dane, spoèívajúcej v tom, že výkonom daòovej kontroly prekraèuje zákonom urèenú maximálnu dåžku jej trvania, je procesnou podmienkou na úspech odvolania proti meritórnemu rozhodnutiu správcu dane, opierajúcemu sa o protokol z takej kontroly, resp. na úspech správnej žaloby proti potvrdzujúcemu druhostupòovému správnemu rozhodnutiu. Námietka má prevenènú povahu vo vzahu k nezákonne dlho trvajúcej daòovej kontrole, no zákonom o správe daní a poplatkov nie je formulovaná ako procesná podmienka prípustnosti odvolania proti vecnému rozhodnutiu správcu dane, ktoré sa o protokol z nezákonnej daòovej kontroly skutkovo opiera. Rovnako aj procesná prípustnos žaloby pod¾a druhej hlavy piatej èasti OSP je založená len na preukázaní, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu po vyèerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preò pripúšajú, nadobudlo právoplatnos (§ 247 ods. 2 OSP). V dôsledku nevyužitia námietky by však kontrolovaný daòový subjekt nemohol by úspešný so žalobou pod¾a piatej hlavy piatej èasti OSP, pretože takýto žalobný návrh nie je prípustný, ak navrhovate¾ nevyèerpal prostriedky, ktorých použitie umožòuje osobitný predpis (§ 250v ods. 3 OSP). Prezentované poh¾ady na inštitút námietky proti postupu zamestnanca správcu dane pri výkone daòovej kontroly zoh¾adòujú formálne kritériá, na druhej strane však aj samotné materiálne h¾adisko celkom nesvedèí o úèinnosti tohto prostriedku. Pri daòovej kontrole prekraèujúcej zákonné limity dåžky jej trvania niet pochýb, že námietku pod¾a § 15 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov by bolo možné posúdi ako dôvodnú až po tom, èo k prekroèeniu zákonných lehôt došlo. Využitie námietky a prípadná náprava na základe jej podania by však už niè nemohli zmeni na skutoènosti, že daòová kontrola trvala objektívne dlhšie, než to zákon o správe daní a poplatkov dovo¾uje, a teda, že došlo k porušeniu zákona.

IV. Dåžka trvania daòovej kontroly v novej právnej úprave 1. január 2012 je dòom nadobudnutia úèinnosti novej právnej úpravy daòového konania. Daòový poriadok reguluje problematiku daòovej kontroly systematicky v treom diele prvej hlavy druhej èasti (ustanovenia § 44 – § 47) pod názvom „Postup pri daòovej kontrole“. Vo všeobecnej rovine daòový poriadok opätovne urèuje správcovi dane povinnos vykonáva daòovú kontrolu v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej úèelu (§ 44 ods. 1 druhá veta), konkrétne èasové obmedzenie daòovej kontroly však už neobsahuje. Dôvodová správa o dôvodoch takejto absencie mlèí. Súèasne daòový poriadok zakotvuje v § 3 ods. 2 zásadu proporcionality, ukladajúc správcovi dane povinnos použi najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu urèeniu a vyrubeniu dane. K formulácii zásady proporcionality hodno poznamena, že nie je v § 3 ods. 2 Daòového poriadku formulovaná tak jednoznaène, ako tomu bolo v predchádzajúcej právnej úprave. Vhodnos prostriedkov, ktoré vedú k správnemu urèeniu a vyrubeniu dane, totiž možno bezpochyby poòa rýdzo z poh¾adu správcu dane usilujúceho sa urèi a vyrubi daò, èo by nemohlo vies k spokojnosti daòových subjektov, keïže pre správcu dane môže by najvhodnejším aj prostriedok nadmerne a neodôvodnene zaažujúci daòový subjekt. Ústavná konformita i eurokonformita výkladu pojmu najvhodnejší bude tak musie bra do úvahy vhodnos aj z h¾adiska daòového subjektu. Inými slovami, najvhodnejším bude len

56


Limity daòovej kontroly taký prostriedok, ktorý bude znamena pre daòový subjekt najmenej intenzívny zásah do jeho súkromnej sféry pri súèasnej schopnosti úèinne prispie k správnemu urèeniu a následnému vyrubeniu dane. Naznaèená konštrukcia novej právnej úpravy vo svojej podstate znamenala prechod k právnemu stavu, ktorý tu bol do 30. apríla 2003, keï zákon o správe daní a poplatkov exaktne dåžku daòovej kontroly neobmedzoval. Daòové subjekty by sa proti dlhotrvajúcej daòovej kontrole mohli bráni žalobou proti nezákonnému zásahu správcu dane, prípadne za splnenia relevantných skutkových podmienok aj žalobou proti neèinnosti správcu dane. Právna úprava tak výrazne znižovala štandard efektívnej ochrany kontrolovaného daòového subjektu pred nadmernými a neprimeranými verejno-mocenskými zásahmi správcu dane. Národná rada Slovenskej republiky však 14. septembra 2011 schválila zákon è. 331/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopåòa zákon è. 563/2009 Z. z. o správe daní (daòový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a ktorým sa menia a dopåòajú niektoré zákony, prièom táto novela Daòového poriadku zaviedla jednoroèný limit trvania daòovej kontroly. Pod¾a nanovo formulovaného § 46 ods. 10 Daòového poriadku totiž lehota na vykonanie daòovej kontroly je najviac jeden rok odo dòa jej zaèatia. V porovnaní s právnou úpravou zákona o správe daní a poplatkov síce došlo na prvý poh¾ad k predåženiu predmetnej lehoty (o šes mesiacov), na strane druhej však Daòový poriadok neumožòuje predåženie daòovej kontroly v zložitých prípadoch. Zákonodarca vzal do úvahy aj skutoènos, že v urèitých prípadoch sa v priebehu výkonu daòovej kontroly môžu vyskytnú prekážky, ktoré by v prípade ich ignorovania mohli ohrozi jej efektivitu. Avšak, ak sa kvôli ich výskytu daòová kontrola preruší, môže zbytoène dôjs k prekroèeniu zákonom stanoveného limitu dåžky jej trvania, a to s následkami, ktoré už boli popísané. Preto sa v druhej vete § 46 ods. 10 Daòového poriadku zakotvuje primerané použitie ustanovenia § 61 Daòového poriadku na daòovú kontrolu. Ide o primeranú aplikáciu inštitútu prerušenia daòového konania. Z poh¾adu uplatòovania inštitútu prerušenia daòového konania na priebeh daòovej kontroly, vo svetle témy tohto príspevku je rozhodujúce, že ak bude daòová kontrola prerušená, lehota pod¾a § 46 ods. 10 Daòového poriadku nebude plynú (§ 61 ods. 5 Daòového poriadku). Pre hodnotenie primeraného použitia prerušenia daòového konania na priebeh daòovej kontroly je dôležité zamera sa na podmienky, za ktorých k prerušeniu môže prís. Prvou podmienkou, keï pod¾a § 61 ods. 1 písm. a) Daòového poriadku dochádza k prerušeniu daòového konania, je paralelne prebiehajúce konanie o tzv. prejudiciálnej otázke. Správca dane preruší (je povinný preruši) daòové konanie vtedy, ak má vedomos, že sa zaèalo konanie o predbežnej otázke. Pre úèely daòovej kontroly nepredstavuje podmienka vedomosti o prejudícii zásadné úskalie. Otázkou však je, èi správca dane vykonávajúci daòovú kontrolu po nadobudnutí vedomosti o prebiehajúcom súvisiacom konaní bude povinný túto preruši, alebo to bude závisie od jeho úvahy. Daòový poriadok totiž zakotvuje len primerané použitie § 61 na daòovú kontrolu. Keïže daòová kontrola nie je procesom rozhodovacím, ale kontrolným, bude na úvahe správcu dane, èi daòovú kontrolu za splnenia podmienky pod¾a § 61 ods. 1 písm. a) Daòového poriadku preruší, alebo v nej bude pokraèova. Úvaha správcu dane však nebude neobmedzená. Jednoznaèným a pre správcu dane záväzným motívom pri úvahách o ïalšom procesnom postupe musí by už spomínaná zásada proporcionality v spojení s h¾adiskom právnej istoty kontrolovaného daòového subjektu. Správca dane v takom prípade

57


Vernarský, M. musí dôsledne posúdi význam prejudiciálnej otázky, a to nielen pre rozhodnutie vo veci, v rámci ktorej daòová kontrola prebieha, ale aj pre samotný priebeh, efektivitu a úèelnos daòovej kontroly. Dva dôvody pre fakultatívne prerušenie daòového konania a aj prerušenie daòovej kontroly predstavujú prebiehajúce konanie v inej skutoènosti,11) rozhodujúcej o vydaní rozhodnutia a potrebe získa informácie spôsobom pod¾a zákona è. 76/2007 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Aj v týchto dvoch prípadoch bude vecou dôsledného posúdenia a následného zdôvodnenia zo strany správcu dane, èi ide o skutoènosti, pre ktoré je potrebné daòovú kontrolu preruši. Nakoniec, fakultatívnu možnos prerušenia výkonu daòovej kontroly zakotvuje aj § 61 ods. 2 Daòového poriadku, v zmysle ktorého sa možnos prerušenia konania viaže na zhodný návrh úèastníkov (vo väèšine prípadov úèastníka) daòového konania, teda kontrolovaného daòového subjektu. V takom prípade správca dane môže preruši daòovú kontrolu najdlhšie na 30 dní, avšak zákon ráta s možnosou predåženia tejto lehoty na nevyhnutne potrebný èas. Pre posúdenie možnosti prerušenia daòovej kontroly v podobe, v akej ju predostiera Daòový poriadok, je dôležité zdôrazni, že prerušenie síce znamená v koneènom dôsledku, že èasový interval medzi zaèatím daòovej kontroly a jej ukonèením môže by dlhší než jeden rok, na druhej strane však v období, keï je výkon daòovej kontroly prerušený, nebude správca dane oprávnený vykonáva kontrolné úkony u daòového subjektu, a nebude oprávnený od neho vyžadova súèinnos, ktorou je výkon daòovej kontroly charakterizovaný. Ide o ve¾mi významnú požiadavku na správcu dane, ten však má na úèely správy daní v rukách aj iné nástroje zakotvené Daòovým poriadkom, ktoré môžu prispieva k procesu objasnenia skutkového stavu veci. Dôležité teda bude, aby sa inštitút prerušenia daòovej kontroly nezneužíval na jej faktické predåženie prostredníctvom vyžadovania súèinnosti od daòového subjektu v procesných formách, ktoré sa môžu realizova tak poèas daòovej kontroly, ako aj mimo nej (napr. svedecká výpoveï, miestne zisovanie a pod.), a to v období, keï je výkon daòovej kontroly formálno-právne prerušený. Daòové subjekty budú v takom prípade musie od správcu dane dôsledne vyžadova, aby sa žiadne dokazovanie v období prerušenia výkonu daòovej kontroly nevykonávalo. Daòová kontrola totiž, pod¾a nášho názoru, predstavuje integrálnu súèas nielen správy daní, ale aj daòového konania. Z obsahového h¾adiska predsa ide o proces objasòovania skutkového stavu veci, èo je nevyhnutná súèas právno-aplikaèného procesu. Samotný fakt, že jej súèasou nie je právne hodnotenie veci (v takom prípade by sme už mohli hovori o procese rozhodovacom a nie kontrolnom), nevyluèuje daòovú kontrolu z procesných rámcov da11) Teda konanie odlišné od konania o predbežnej otázke; ide tu, pod¾a nášho názoru, o nesprávnu formuláciu, pretože ak o urèitej skutoènosti, majúcej význam pre vydanie rozhodnutia, prebieha „konanie“ ako právom regulovaný aplikaèný proces, ide vždy o prejudiciálne konanie, resp. o konanie o predbežnej otázke. Ak mal tvorca zákona na mysli napríklad uskutoènenie analýzy Colným laboratóriom Slovenskej republiky o predloženej vzorke minerálneho oleja, pri ktorom existuje podozrenie, èi ide o oznaèený minerálny olej [tak to vyplýva z dôvodovej správy k zákonu è. 609/2003 Z. z., ktorým bol do právneho poriadku zavedený fakultatívny dôvod prerušenia daòového konania pod¾a § 61 ods. 1 písm. b) Daòového poriadku], potom je potrebné zdôrazni, že tu nejde o konanie o inej skutoènosti majúcej význam pre vydanie rozhodnutia, ale ide o prosté vykonanie analýzy, ktorá sama osebe nemá žiaden procesno-právny aspekt.

58


Limity daòovej kontroly òového konania, a to práve pre nerozluènú spätos skutkovej a právnej stránky právom regulovaných aplikaèných procesov.12) Prerušenie daòovej kontroly tak treba súèasne vníma ako prerušenie daòového konania v jeho konkretizovanej fáze. Primeraná aplikácia ustanovení o prerušení daòového konania na proces daòovej kontroly so sebou prináša ešte jeden nezanedbate¾ný následok oslabujúci právnu pozíciu kontrolovaného daòového subjektu v perspektíve požiadavky proporcionality. Daòový poriadok v ustanovení § 69 zakotvuje prekluzívnu lehotu, ktorou je limitované právo správcu dane vyrubi daò. Ide o kombináciu subjektívnej lehoty (pä rokov) a objektívnej lehoty (10 rokov), prièom zaèiatok plynutia lehoty sa viaže na koniec roka, v ktorom daòovému subjektu vznikla povinnos poda daòové priznanie, alebo v ktorom mu vznikla povinnos zaplati daò bez podania daòového priznania. Subjektívna päroèná lehota môže zaèa plynú odznova v dôsledku úkonu smerujúceho k vyrubeniu dane alebo rozdielu dane, a to od konca roka, v ktorom bol daòový subjekt o takomto úkone vyrozumený. Za úkon smerujúci k vyrubeniu dane alebo rozdielu dane treba považova aj doruèenie protokolu z daòovej kontroly [§ 69 ods. 3 písm. a) Daòového poriadku]. Zánik práva vyrubi daò predstavuje èasový limit nielen samotného daòového konania, ale aj daòovej kontroly, pretože ak chce správca dane zabezpeèi jej úèinnos, musí dba o to, aby bola kontrola vykonaná tak, že spolu s nadväzujúcim daòovým konaním neprekroèí predmetné prekluzívne lehoty. V Èeskej republike, kde právna úprava daòového konania nepozná zakotvenie èasových limitov porovnate¾ných s podmienkami Slovenskej republiky, sa zánik práva vyrubi daò považuje za reálny limit dåžky trvania daòovej kontroly, prièom je zas oproti slovenským podmienkam prísnejší v tom smere, že prekluzívna lehota je trojroèná a je doplnená o dnes už stabilnú judikatúru, pod¾a ktorej daò je nevyhnutné vyrubi alebo dorubi právoplatne v lehote 3 rokov od konca zdaòovacieho obdobia, v ktorom vznikla povinnos poda daòové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom vznikla daòová povinnos bez toho, aby tu súèasne bola povinnos daòové priznanie alebo hlásenie poda.13) To súèasne znamená, že dòom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu vo veci vyrubenia èi dorubenia dane, ktorý je v prípade zamietnutia odvolania zároveò dòom nadobudnutia právoplatnosti (dodatoèného) platobného výmeru správcu dane I. stupòa, sa rozumie deò doruèenia tohto rozhodnutia daòovému subjektu, a teda absencia doruèenia odvolacieho rozhodnutia v trojroènej prekluzívnej lehote má za následok márne uplynutie tejto lehoty.14) Problémom aktuálnej slovenskej právnej úpravy je už spomenuté ustanovenie § 61 ods. 5 Daòového poriadku, v zmysle ktorého – ak je daòové konanie prerušené, lehoty pod¾a tohto zákona neplynú. Teda ani prekluzívne lehoty zakotvené v § 69 Daòového poriadku v takom 12) Pod¾a už spomenutého nálezu ústavného súdu è. k. I. ÚS 238/06-39 zo 16. decembra 2008 „daòová kontrola nepredstavuje samostatné daòové konanie, ale je èiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutoèòuje v rámci daòového konania; nie je teda samostatnou fázou daòového konania, ale úkonom správcu dane. Daòová kontrola sa spravidla zaèína spísaním zápisnice o zaèatí daòovej kontroly. Ukonèená je dòom prerokovania protokolu o daòovej kontrole s kontrolovaným daòovým subjektom. Protokol o daòovej kontrole nemožno považova za rozhodnutie, pretože ním sa daòovému subjektu neukladajú práva a povinnosti, ale je iba podkladom pre prípadné vydanie platobného výmeru. Daòová kontrola je teda svojou povahou procesom kontrolným, a nie rozhodovacím.“ 13) Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ÈR è. k. 9 Afs 86/2007-161 z 23. októbra 2007. 14) Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ÈR è. k. 5 Afs 6/2008-110 z 31. júla 2008.

59


Vernarský, M. prípade neplynú. Prerušenie daòového konania znamená prerušenie plynutia lehoty, v ktorej zaniká právo vyrubi daò. Má potom ma prerušenie daòovej kontroly za následok súèasné prerušenie prekluzívnych lehôt pod¾a § 69 Daòového poriadku? Nastolená otázka má svoje opodstatnenie práve pre legálnu požiadavku primeranosti použitia ustanovení o prerušení daòového konania na daòovú kontrolu (§ 46 ods. 10 Daòového poriadku). Domnievame sa, že primeranos použitia ustanovení o prerušení daòového konania na daòovú kontrolu možno interpretova tak, že prerušenie daòovej kontroly má za následok aj prerušenie plynutia prekluzívnych lehôt pod¾a § 69 Daòového poriadku. Je to dané už len tým, že daòová kontrola je èiastkovým procesným postupom v daòovom konaní. Záporná odpoveï na vyššie položenú otázku by v mnohých prípadoch mohla vies k zmareniu úèelu daòovej kontroly, zaèatej približne v druhej polovici plynutia prekluzívnej lehoty (pod¾a § 69 Daòového poriadku), a to trebárs v dôsledku neúmerne dlho trvajúceho prejudiciálneho (napríklad súdneho) konania. Núkajúca sa súvisiaca úvaha o tom, èi má štát, ktorý nie je schopný zabezpeèi právoplatné ukonèenie súdneho konania v primeranej lehote, nárok na príjmy z titulu daní uložených tým, pre ktorých súdy spravodlivos vykonávajú, tu nie je vhodná, keïže právny poriadok pozná nástroje kompenzujúce porušenie základného práva fyzickej alebo právnickej osoby na prerokovanie veci bez zbytoèných prieahov.

60


DISKUSIA Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu doc. JUDr. Ján DRGONEC, DrSc. Fakulta práva Paneurópskej vysokej školy v Bratislave

DRGONEC, J.:

Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 61 – 86. Právna úprava núdzového stavu má silu ústavného zákona, v ktorom sú urèené podmienky vyhlásenia núdzového stavu. Èudnú kvalitu má ochrana pred vyhlásením núdzového stavu bez splnenia týchto podmienok. V platnom právnom poriadku neexistujú náležité sankcie pre donútenie povinných subjektov k plneniu povinností slúžiacich na dosiahnutie úèelu vyhlásenia núdzového stavu. Dostatoène prepracovaná nie je ani zodpovednos povinných subjektov. Dubiózne upravená je právomoc Ústavného súdu SR chráni ústavnos pred porušovaním základných práv a slobôd poèas núdzového stavu. Ak vláda SR vyhlási núdzový stav v rozpore s ústavou, s vysokou pravdepodobnosou sa nikdy nebude môc zaèa konanie, v ktorom by to ústavný súd mohol vyslovi.

„Právny štát predstavuje spoloèenské zriadenie, v ktorom všetky právne významné vzahy existujúce v spoloènosti, sa riešia právnymi prostriedkami.“1) V chode každej spoloènosti sa reprodukujú obvyklé vzahy, ku ktorým sa nepravidelne pridávajú atypické vzahy. K právnemu štátu patrí existencia právnej úpravy umožòujúca rieši pokojnou cestou konflikty v spoloènosti v podstate za všetkých okolností. Predmetom právnej úpravy v zásade môžu by štandardné (obvyklé, spravidla sa opakujúce) vzahy, aj ojedinelé (atypické) vzahy. Atypické situácie v zásade možno rozdeli na výnimoèné (neštandardné) situácie a na extrémne situácie. Neštandardnými sú situácie, ktorých vznik je predvídate¾ný, a preto sú predmetom podrobnejšej alebo povrchnejšej, lepšej alebo horšej právnej úpravy. Extrémne situácie sú výnimoèné, ojedinelé udalosti, ktoré sa vymykajú z rámca predvídate¾ného, a preto nie sú predmetom právnej úpravy prijatej vopred. Len èas z nich sa dá právne rieši následne s využitím všeobecných právnych zásad uznaných za základ civilizovanej spoloènosti.2) Oba typy situácií rozdielnych od štandardných podôb fungovania spoloènosti sa v právnom štáte musia zvláda v medziach právneho štátu a pomocou prostriedkov právneho štátu. Právnym poriadkom ustanovené podmienky umožòujúce nastoli v spoloènosti neštandardný stav musia by urèené taxatívne, lebo iba v takom prípade sa zachová právna istota. Demonštratívny výpoèet podmienok pre vyboèenie zo štandardného stavu do neštandardného stavu 1) 2)

DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár; 3. vydanie. Šamorín, Heuréka 2012, s. 49. Podrobnejšie DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky. Komentár; 3. vydanie. Šamorín, Heuréka 2012, s. 172 – 173.

61


Drgonec, J. fungovania spoloènosti, rovnako ako demonštratívny výpoèet obmedzujúcich opatrení poèas trvania neštandardného stavu, etc. je svojou podstatou nezluèite¾ný s požiadavkou predvídate¾nosti správania, ale aj okolností za ktorých možno pristúpi k obmedzeniu štandardnej demokratickej formy vlády. Neštandardné situácie v mierovom období v zásade môžu vzniknú dvoma spôsobmi: 1. ako dôsledok násilného ¾udského správania, 2. ako dôsledok vymknutia prírodných síl spod ¾udskej kontroly prírodnej udalosti. Predpokladom tohto èlenenia je zovšeobecnenie doterajšej ¾udskej skúsenosti bez prihliadnutia na rôzne paranormálne javy a výklady o nich, predstavy o prílete UFO s mimozemskou civilizáciou na palube a podobne, ktoré, ak by sa mali vážne pripravi na riešenie právnymi prostriedkami, by sa aj tak museli podriadi pravidlám extrémnych situácií, a nie kvalifikova ako neštandardné situácie. V právnom poriadku SR sa v modeli neštandardných situácií rozlišuje medzi výnimoèným stavom, ktorý je predvídaným dôsledkom násilného ¾udského správania a núdzovým stavom ako predvídaným dôsledkom vymknutia prírodných síl spod ¾udskej kontroly. Úèelom nastolenia výnimoèného stavu aj núdzového stavu je v horšom prípade vytvori podmienky pre potlaèenie násilného ¾udského správania a odstránenie jeho následkov, resp. pre odstránenie dôsledkov vymknutia prírodných síl spod ¾udskej kontroly, a v lepšom prípade vytvori podmienky pre zabránenie vzniku násilného ¾udského správania, resp. pre odvrátenie hrozby, že prírodné sily sa vymknú spod ¾udskej kontroly, ak sa taký výsledok dá dosiahnu s predstihom.

I. Pramene práva pre núdzový stav Právna úprava núdzového stavu má základ v Ústave SR, aj keï ústavné normy vo všetkých prípadoch iba odkazujú na úpravu ústavným zákonom. Pod¾a èl. 51 ods. 2 Ústavy SR: „Podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a rozsah povinností v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu ustanoví ústavný zákon.“ Pod¾a èl. 102 ods. 3 Ústavy SR: „Podmienky vypovedania vojny, vyhlásenia vojnového stavu, vyhlásenia výnimoèného stavu, vyhlásenia núdzového stavu a spôsob výkonu verejnej moci v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu ustanoví ústavný zákon.“ Pod¾a èl. 119 písm. n) Ústavy SR vláda SR rozhoduje v zbore, okrem iného, o vyhlásení a skonèení núdzového stavu. Ústava SR odo dòa úèinnosti ústavného zákona è. 356/2011 Z. z. vytvára priestor pre existenciu vlády SR v dvoch podobách. Obe podoby sa nato¾ko líšia v právnych úèinkoch, až je potrebné terminologicky rozlíši medzi oboma významami slova „vláda“. Riadna vláda je vláda ustanovená pod¾a èl. 111 až èl. 113 Ústavy SR. Doèasná vláda je vláda ustanovená pod¾a èl. 115 ods. 3 Ústavy SR po zániku riadnej vlády.

62


Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu Pod¾a èl. 115 odseku 3 Ústavy SR v znení ústavného zákona è. 356/2011 Z. z.: „Ak prezident Slovenskej republiky odvolá vládu pod¾a odseku 1, rozhodnutím, vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ju poverí vykonávaním jej pôsobnosti až do vymenovania novej vlády, avšak výluène v rozsahu pod¾a èl. 119 písm. a), b), e), f), m), n), o), p) a r); výkon pôsobnosti vlády pod¾a èl. 119 písm. m) a r) je v každom jednotlivom prípade viazaný na predchádzajúci súhlas prezidenta Slovenskej republiky“. Riadna vláda môže rozhodova o vyhlásení núdzového stavu pod¾a èl. 119 písm. n) Ústavy SR. V èase obmedzenej pôsobnosti môže doèasná vláda SR rozhodova o vyhlásení a skonèení núdzového stavu pod¾a èl. 115 ods. 3 v spojení s èl. 119 písm. n) Ústavy SR. Èlánkom 129 ods. 6 ústavy sa Ústavnému súdu SR zverila právomoc rozhodova o tom, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Pod¾a èl. 131 ods. 1 právomoc pod¾a èl. 129 ods. 6 uplatòuje ústavný súd v pléne. Pod¾a èl. 129 ods. 7 rozhodnutia ústavného súdu o tom, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom sú všeobecne záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Príslušný orgán verejnej moci je povinný bez zbytoèného odkladu zabezpeèi ich vykonanie. Národná rada SR schválila 11. apríla 2002 ústavný zákon è. 227/2002 Z. z. o bezpeènosti štátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu. Samotný názov úpravy je zbytoène rozsiahly a komplikovaný, èo potvrdzuje aj pomenovanie ústavného zákona prijatého na podobný úèel v Èeskej republike.3) Ústavný zákon o bezpeènosti štátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu patrí k prameòom práva pre výnimoèné (neštandardné) situácie. Vyhlásenie vojny, vojnového stavu a výnimoèného stavu sa odlišuje od úpravy núdzového stavu prinajmenšom kvantitatívne. S vyhlásením vojny, vojnového stavu a výnimoèného stavu sa spája inštitucionálne zabezpeèenie výkonu verejnej moci v zmenených podmienkach. Ak v èase vojny, vojnového stavu a výnimoèného stavu nemôžu ústavné orgány vykonáva èinnos v mieste svojho sídla, vykonávajú ju v záložnom mieste (èl. 6 ods. 1). Na èas vojny, vojnového stavu a výnimoèného stavu sa zriaïuje Parlamentná rada Slovenskej republiky ako náhradný ústavný orgán za parlament (èl. 7 ods. 2), aj Bezpeènostná rada Slovenskej republiky (èl. 8) a regionálne bezpeènostné rady – bezpeènostná rada kraja (èl. 9 ods. 1) a bezpeènostné rady obvodu (èl. 10 ods. 1). Núdzový stav sa nespája s predstavou o potrebe vytvori ústavné orgány ad hoc nahrádzajúce riadne ústavné orgány. Zákonné náhrady osobám sa spájajú s náhradami za škody spôsobené v èase vojny, vojnového stavu a výnimoèného stavu (èl. 11 ods. 3). Súdne konania, správne konania, colné konania, daòové konania etc. zaèaté pred vypovedaním vojny, vyhlásením vojnového stavu alebo výnimoèného stavu sa môžu preruši poèas vojny, vojnového stavu alebo výnimoèného stavu (èl. 11 ods. 5). Tieto rozdiely naznaèujú, že núdzový stav má ma inú ústavnú kvalitu ako vojna, vojnový stav alebo výnimoèný stav. Predpokladá sa nižšia intenzita do diania v spoloènosti, aj menej obmedzovania základných práv a slobôd. 3)

Ústavný zákon è. 110/1998 Zb. o bezpeènosti Èeskej republiky v znení neskorších predpisov.

63


Drgonec, J. Ústavný zákon o bezpeènosti štátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu vymedzuje rozsah vzahov, v ktorých sa má uplatni, v ustanovení èl. 1 ods. 1: „Slovenská republika vykonáva štátnu moc s cie¾om zachova mier a bezpeènos štátu, najmä bráni svoju zvrchovanos, územnú celistvos, nedotknute¾nos hraníc a demokratický poriadok, chráni život a zdravie osôb, základné práva a slobody, majetok a životné prostredie a plni záväzky vyplývajúce z èlenstva v organizácii vzájomnej kolektívnej bezpeènosti a z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Vypoveda vojnu alebo vyhlási vojnový stav, výnimoèný stav a núdzový stav možno len za podmienok ustanovených v tomto ústavnom zákone.“ V nadväznosti na to pod¾a èl. 1 ods. 2: „Základnou úlohou verejnej moci v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu je vykonáva všetky potrebné opatrenia na obranu štátu a zachovanie jeho bezpeènosti, na ochranu života a zdravia osôb, na ochranu majetku, na dodržovanie základných práv a slobôd, na odvrátenie ohrozenia alebo obnovu narušeného hospodárstva, najmä riadneho fungovania zásobovania, dopravy a verejných služieb v obciach a na riadne fungovanie ústavných orgánov. Pod¾a èl. 1 ods. 3: „Bezpeènos je stav, v ktorom je zachovávaný mier a bezpeènos štátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanos, územná celistvos a nedotknute¾nos hraníc štátu, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.“ Zásadný význam má posledná veta èl. 1 ods. 1, pod¾a ktorej „núdzový stav možno vyhlási len za podmienok ustanovených v tomto ústavnom zákone“. Skúsenos nadobudnutá v súvislosti s dianím pred a po vyhlásení núdzového stavu 29. novembra 2011 naznaèuje výrazné medzery v úprave vyhlásenia núdzového stavu na riešenie neštandardných situácií. Informácie o skutkovom stave a jeho právnej kvalifikácii poskytovali masmédiá v znaène skreslenej podobe. Skreslenia sa nedopúšali novinári. Skreslené informácie osobne rozširovali èlenovia vlády, ïalší politickí predstavitelia, aj tzv. právni experti. V búrlivom slede zlé nápady na riešenie hroziacej situácie v zabezpeèení dostupnej zdravotnej starostlivosti striedali ešte horšie nápady. A predsa v masmédiách, ktoré sa obvykle nepokladajú za hodnoverný zdroj informácií pre odbornú diskusiu, uverejnené nápady a úvahy predstavujú v podstate jediný prameò pre vstup do identifikácie právnych problémov núdzového stavu a možností ich riešenia. Z prostého dôvodu. V odbornej právnickej literatúre ide o problematiku takmer celkom zanedbanú.4)

II. Právomoc vyhlási núdzový stav a spôsob jej uplatnenia Platný právny poriadok nevymedzil pojem „n��dzový stav“. Podstatou núdzového stavu je obmedzením základných práv a slobôd vytvori predpoklady pre odstránenie následkov udalosti, kvôli ktorej bol núdzový stav vyhlásený. 4)

O návrhu ústavného zákona o bezpeènosti štátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu pojednával URBANÈOK, M.: Krízové ústavné orgány Slovenskej republiky a právna kontinuita štátu; Justièná revue, 2004, è. 2, s. 220 – 225.

64


Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu Pod¾a èl. 5 ods. 1 ústavného zák. è. 227/2002 Z. z.: „Núdzový stav môže vláda vyhlási len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príèinnej súvislosti so vznikom pandémie, životného prostredia alebo k ohrozeniu znaèných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno vyhlási len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území.“ Núdzový stav vyhlasuje vláda SR. Právomoc vlády SR je „sólová“, jej vznik nie je výsledkom ústavnej spolupráce s iným orgánom verejnej moci, èo znamená, že nie je podmienený predložením návrhu od iného orgánu verejnej moci, aby vláda SR vyhlásila núdzový stav. Núdzový stav vyhlasuje vláda SR z vlastnej vôle, ak dôjde k záveru, že zavedenie núdzového stavu má význam pre riešenie závažnej udalosti. Právomoc vlády SR pri vyhlasovaní núdzového stavu nie je absolútna, ani bezbrehá. Podlieha ústavným obmedzeniam. Toto konštatovanie sa môže sta predmetom sporu pod¾a interpretácie, aká sa dá vzahu Ústavy SR a ústavných zákonov. Pod¾a jednej alternatívy ide o vzah hierarchický, v ktorom ústava predstavuje prameò práva nadradený ústavným zákonom, „aj keï len v interpretaènej a aplikaènej rovine.“5) Pod¾a druhej alternatívy ide o vzah horizontálny, v ktorom ústavodarca priznal Ústave SR a ústavným zákonom rovnaké hierarchické zaradenie v štruktúre právnych predpisov (na vrchole ich pyramídy).6) Spor o vzah Ústavy SR a ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. by mohol zabra množstvo èasu, síl a argumentov na zdôvodnenie jednej alebo opaènej interpretácie systému prameòov ústavného práva. Krátkou cestou mu možno predís pomocou identifikácie právnej podstaty núdzového stavu. Podstatná nie je právna sila prameòov práva, ich hierarchické alebo rovnocenné usporiadanie. Podstatný je obsah oboch prameòov práva. Vyhlásením núdzového stavu sa nesuspenduje celá Ústava SR. Osobitný režim sa zavádza iba na èasti územia štátu („len na postihnutom alebo bezprostredne ohrozenom území“ – èl. 5 ods. 1 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z.). Ústavným zákonom è. 227/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov sa vytvára ústavný základ pre obmedzenie taxatívne urèených základných práv a slobôd. Ústava SR, ani ústavný zákon è. 227/2002 Z. z. neobsahuje ustanovenie, pod¾a ktorého poèas núdzového stavu sa na dotknutom území pozastavuje úèinnos Ústavy SR v celom rozsahu, alebo v èasti ústavných noriem. Z toho možno vyvodi iba to¾ko, že ústavný zákon è. 227/2002 Z. z. je lex specialis, doplnok k Ústave SR a právne úèinky Ústavy SR obmedzuje iba v rozsahu a za podmienok výslovne urèených v tomto ústavnom zákone. Všetky ostatné ústavné normy zostávajú poèas núdzového stavu platné a úèinné a povinnosou orgánu verejnej moci je dodržiava ich aj na území s vyhláseným núdzovým stavom. Obmedzenie právneho postavenia vlády SR ústavou pred vyhlásením núdzového stavu je jednoznaène dané aj tým, že k vyhláseniu núdzového stavu vláda SR pristupuje v ústavne štandardnom režime, keï neexistuje právny dôvod pre uvo¾nenie vlády spod ústavných právomocí a povinností. A tak prvým obmedzujúcim ustanovením je èl. 2 ods. 2 Ústavy SR: „Štát5) 6)

OROSZ, L.: K problémom kompatibility ústavného systému Slovenskej republiky; Justièná revue, 2005, è. 3, s. 329. OROSZ, L.: K problémom kompatibility ústavného systému Slovenskej republiky; Justièná revue, 2005, è. 3, s. 326.

65


Drgonec, J. ne orgány môžu kona iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Ústavný zákon o bezpeènosti štátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu podlieha obmedzeniam predurèeným radom ïalších noriem Ústavy SR. Tak z prvej hlavy (èl. 1 ods. 1 a èl. 2 ods. 2), ako aj ustanoveniami zaruèujúcimi základné práva a slobody. Pod¾a èl. 5 ods. 2: „Núdzový stav možno vyhlási v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný èas, najdlhšie na 90 dní.“ Núdzový stav nemôže trva viac, ako 90 dní. Núdzový stav nemožno predåži. Núdzový stav nemožno vyhlási opakovane.7) Možno to vyvodi z èl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v súlade s ktorým by k opakovanému vyhláseniu núdzového stavu mohlo dôjs iba ak by to ústavný zákon vláde SR výslovne dovolil. Rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu a o jeho skonèení, o obmedzení základných práv a slobôd a uložení povinností sa bezodkladne vyhlasujú v tlaèi a vo vysielaní rozhlasu a televízie a ich vydanie sa oznamuje v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (èl. 11 ods. 1 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z.). Ústava SR zakladá orgánom verejnej moci právomoc vyda na základe ústavy právne akty, ktoré sú v praxi zhodne pomenované slovom „rozhodnutie“. Tento pojem sa výslovne uvádza v zák. è. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Napríklad prezident SR môže rozhodnutím rozpusti Národnú radu SR pod¾a èl. 102 ods. 1 písm. e), udeli amnestiu pod¾a èl. 102 ods. 1 písm. j), èi vyhlási referendum pod¾a èl. 102 ods. 1 písm. n). Za chybu všeobecnej teórie práva, aj teórie ústavného práva, možno oznaèi neexistenciu analýzy zameranej na urèenie, èi rozhodnutie o uplatnení ústavnej právomoci patrí medzi normatívne právne akty, ak ustanovuje pravidlá správania adresované neurèitému poètu subjektov a je uverejnené v zbierke zákonov, alebo èi rozhodnutie o uplatnení ústavnej právomoci napriek uverejneniu v zbierke zákonov je individuálnym právnym aktom adresovaným väèšiemu poètu subjektov práva, a preto z praktických dôvodov uverejneným tak, aby sa zabezpeèila dostupnos predmetného aktu širokej verejnosti na území celého štátu. V prípade rozhodnutia vlády SR o vyhlásení núdzového stavu ide o praktický problém s celkom jednoznaèným priemetom do ochrany ústavnosti Ústavným súdom SR. Vláda SR vydala uznesenie è. 421/2011 Z. z. pod¾a § 1 ods. 2 písm. c) zákona o zbierke zákonov ako „uznesenie, o ktorom vláda rozhodla, že sa má uverejni v Zbierke zákonov“. Ústava SR výslovne urèuje, že rozhodnutia ústavného súdu o tom, èi rozhodnutie o vyhlásení výnimoèného stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom sú všeobecne záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Príslušný orgán verejnej moci je povinný bez zbytoèného odkladu zabezpeèi ich vykonanie. Na rozdiel od rozhodnutí ústavného súdu vo veciach súladu právneho poriadku (èl. 125 ods. 6), rozhodnutí ústavného súdu o výklade ústavy alebo ústavného zákona, ak je vec sporná (èl. 128), èi na rozdiel od rozhodnutí ústavného súdu o neplatnosti zákonov a iných všeobecne záväzných právnych pred7)

Bárány, E., v rozhovore „Núdzový stav môže lekárov pripravi o platy aj prácu“; Pravda, 25. novembra 2011, s. 6.

66


Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu pisov vydaných v Èeskej a Slovenskej Federatívnej Republike (èl. 152 ods. 2), kde Ústava SR výslovne urèila, že tieto rozhodnutia sa uverejòujú spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov, teda v Zbierke zákonov SR, o rozhodnutiach oh¾adne núdzového stavu ústava neurèuje, že sa uverejnia spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Z toho možno vyvodi, že rozhodnutie vlády SR o vyhlásení výnimoèného stavu, ako aj rozhodnutie vlády SR o skonèení núdzového stavu predstavuje individuálny právny akt adresovaný väèšiemu poètu subjektov práva, ktorý sa z praktických príèin uverejòuje v Zbierke zákonov SR kvôli tomu, aby sa obsah tohto individuálneho právneho aktu stal dostupným širokej verejnosti. Zaradenie rozhodnutia o núdzovom stave medzi normatívne právne akty nemožno vyvodi pomocou úvahy, že toto rozhodnutie podlieha preskúmaniu Ústavným súdom SR v konaní vykazujúcom znaky abstraktnej ochrany ústavnosti, v rámci ktorej ústavný súd nepreskúmava súlad individuálnych právnych aktov s ústavou. Konanie o súlade rozhodnutí súvisiacich s núdzovým stavom s ústavou alebo s ústavným zákonom predstavuje osobitný typ konania, ktorého podstatu a povahu predurèuje ústavná výnimoènos núdzového stavu. Ústavný zákon neurèuje obligatórne náležitosti rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu. Z toho nemožno vyvodi, že rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu nemusí ma nijaké náležitosti. Rozhodnutie musí ma náležitosti implikované v úprave o vyhlasovaní rozhodnutia o núdzovom stave v Zbierke zákonov SR (èl. 11 ods. 1). Náležitosou rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu musí by urèenie územia, na ktorom sa núdzový stav vyhlasuje, urèenie osôb, ktorým sa ukladajú povinnosti, aj urèenie povinností, ktoré sa spájajú s núdzovým stavom. Poèas núdzového stavu možno rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu meni a dopåòa pod¾a vývoja situácie tak, aby sa dosiahol úèel vyhlásenia núdzového stavu. Možno to vyvodi z požiadavky zdravého rozumu.

III. Podmienky vyhlásenia núdzového stavu Sama existencia právomoci, ktorú orgán verejnej moci nemá povinnos uplatni, ale ktorej uplatnenie je odkázané na úvahu príslušného orgánu verejnej moci, v právnom štáte nelegitimizuje rozhodnutie uplatni zverenú právomoc. Právomoc vyhlási núdzový stav je z tohto h¾adiska osobitne citlivá, lebo predstavuje obmedzujúci zásah do štandardnej formy demokratickej vlády. Právomoc vyhlási núdzový stav vzniká jedine vtedy a až vtedy, keï sa splnia podmienky platným právnym poriadkom (ústavným zákonom v spojení s ústavou) ustanovené pre vyhlásenie núdzového stavu. Pod¾a èl. 152 ods. 4 Ústavy SR: „Výklad a uplatòovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí by v súlade s touto ústavou.“ Na zaèiatku interpretácie a aplikácie úpravy núdzového stavu ustanovenej v ústavnom zákone v spojení s ústavou stojí èl. 1 ods. 1 Ústavy SR, pod¾a ktorého Slovenská republika je demokratický a právny štátu. Z podstaty demokratického štátu možno vyvodi existenciu implikovanej podmienky pre vznik právomoci vyhlási núdzový stav. Za implikovanú podmienku možno oznaèi požiadavku, aby vláda zaèala uvažova o obmedzení demokratickej formy vyhlásením núdzového stavu jedine vtedy, ak s rozumnou vyhliadkou možno oèakáva, že vyhlásením núdzového stavu sa vytvoria úèinné predpoklady pre odvrátenie hroziacej udalosti, alebo pre od-

67


Drgonec, J. stránenie jej následkov. Ak napríklad na dia¾nici dôjde k reazovej dopravnej nehode s desiatkami znièených automobilov a màtvych a ranených osôb, pôjde o situáciu ve¾mi závažnú, ale bez možnosti odstráni jej následky pomocou núdzového stavu, lebo s primeranou mierou zdravého rozumu možno predpoklada, že následky sa obvyklým záchranárskym postupom podarí odstráni rýchlejšie, než dôjde k vyhláseniu núdzového stavu zákonom ustanoveným postupom. Za celkom nezluèite¾nú s demokratickým a právnym štátom možno oznaèi možnos, že k obmedzeniu základných práv a slobôd z titulu núdzového stavu dôjde nielen za úèelom ochrany taxatívne urèených záujmov, ale aj kedyko¾vek inokedy. A predsa formulácia podmienok vyhlásenia núdzového stavu nie je nato¾ko jednoznaèná, aby vytvárala jasnú a zrozumite¾nú právnu istotu. Prinajmenšom vylúèi nemožno alternatívny výklad èl. 5 ods. 1 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. V prvej alternatíve ažiskom interpretácie je slovo „alebo“ odde¾ujúce prvé dve hodnoty chránené núdzovým stavom od tretej hodnoty povolenej na ochranu núdzovým stavom. Prvé dve podmienky sú ve¾mi vo¾né, tretia podmienka je sprísnená požiadavkou príèinnej súvislosti chránenej hodnoty („ v dôsledku“) výluène s udalosami ustanoveného typu. Prvé dve hodnoty sú: a) život a zdravie osôb, b) životné prostredie. Za slovom „alebo“ nasledujúcou treou možnosou je ochrana znaèných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie. Podstatou interpretácie podmienok vyhlásenia núdzového stavu pod¾a èl. 5 ods. 1 teda je tvrdenie, že každé (akéko¾vek) ohrozenie života a zdravia osôb alebo životného prostredia môže ma za následok vyhlásenie núdzového stavu, ak ohrozenie je bezprostredné, a že ohrozenie znaèných majetkových hodnôt môže ma za následok vyhlásenie núdzového stavu iba ak k nemu dôjde v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy alebo havárie (priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej). V prvej alternatíve interpretácie podmienok urèených èl. 5 ods. 1 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. sa nedosahuje právna istota, lebo kedyko¾vek, z akejko¾vek príèiny, sa núdzový stav môže vyhlási za úèelom ochrany života a zdravia osôb alebo za úèelom ochrany životného prostredia. Tak široko vymedzené, nièím neobmedzené vyhlásenie núdzového stavu vytvára kvázi ústavný základ pre prechod od demokratickej formy vlády k diktatúre. Ve¾mi slabú záruku nezneužitia poskytuje obmedzenie núdzového stavu lehotou „najviac na 90 dní“, lebo po jej uplynutí už môže by ve¾mi neskoro na obnovu demokratickej formy vlády. Vyhlásenie núdzového stavu bez vopred jasne, zrozumite¾ne a jednoznaène urèených pravidiel je proste nezluèite¾né s èl. 1 ods. 1 Ústavy SR, a preto prvá alternatíva interpretácie èl. 5 ods. 1 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov nepredstavuje interpretaèný postup pod¾a èl. 152 ods. 4 Ústavy SR. V druhej alternatíve všetky tri chránené hodnoty majú rovnakú relevanciu pre vyhlásenie núdzového stavu. K nastoleniu núdzového stavu v koncepcii pod¾a druhej alternatívy môže dôjs výluène vtedy, ak sa splnia kumulatívne podmienky uvedené v taxatívnom výpoète èl. 5 ods. 1

68


Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov. Kumulatívne podmienky s povahou sine qua non sú tri. Prvou podmienkou je ohrozenie chráneného spoloèenského záujmu, ktorá znamená, že núdzový stav možno vyhlási aj s predstihom, skôr ako skutoène dôjde k protiprávnemu následku. Túto podmienku vyjadruje formulácia: „Došlo alebo bezprostredne hrozí“. Ohrozenie musí by kvalifikované. Iba ak ohrozenie „bezprostredne hrozí“ získa povahu ohrozenia, ktorému možno predchádza prostredníctvom núdzového stavu. Druhá podmienka vyžaduje, aby kvalifikované ohrozenie smerovalo proti výslovne urèeným chráneným hodnotám, a to proti a) životu a zdraviu osôb, alebo b) životnému prostrediu, alebo c) znaèným majetkovým hodnotám. Život a zdravie osôb sa teší do istej miery zvýšenej ochrane, lebo ochrana prostredníctvom núdzového stavu sa môže životu a zdraviu prizna „aj v príèinnej súvislosti so vznikom pandémie,“ teda bez ohrozenia konkrétne identifikovate¾nej skupiny osôb. Ohrozenie iných hodn��t nie je spôsobilé vyvola právny úèinok spoèívajúci vo vyhlásení núdzového stavu. Možno to vyvodi nielen z taxatívneho výpoètu ústavného zákona, ale aj z požiadavky právnej istoty implikovanej v koncepcii materiálneho právneho štátu a z požiadavky zachovania demokratickej formy vlády zaruèenej èl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Ohrozenie chránenej hodnoty musí vyplynú z udalosti výslovne identifikovanej v ústavnom zákone è. 227/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov, èím sa spåòa tretia podmienka vyhlásenia núdzového stavu. Udalosou, ktorá má povahu tretej podmienky je: a) živelná pohroma, b) katastrofa, c) havária priemyselná, dopravná alebo iná prevádzková. Bez príèinnej súvislosti s treou podmienkou nie je právne významné preukázanie splnenia prvej a druhej podmienky pre vyhlásenie núdzového stavu. Druhá alternatíva interpretácie èl. 5 ods. 1 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. sa spája s ove¾a vyššou mierou právnej istoty v porovnaní s prvou alternatívou. Aj možnos obmedzenia demokratickej formy vlády je pri nej výrazne nižšia, ako v prvej alternatíve. Preto ju možno oznaèi za ten spôsob výkladu èl. 5 ods. 1, ktorý pod¾a èl. 152 ods. 4 ústavy je v súlade s Ústavou SR. Naopak, protikladný výklad èl. 5 ods. 1 naznaèený pod¾a prvej alternatívy možno oznaèi za úèelový výklad slúžiaci mocenským záujmom a ambíciám vplyvných subjektov verejného života. Všetky tri podmienky pre ústavne konformné vyhlásenie núdzového stavu sú odkázané na dotvorenie vo fáze interpretácie a aplikácie práva. Zvl᚝ výrazne to platí pre poèet osôb, ktorých život a zdravie musí by bezprostredne ohrozené, aby sa mohol vyhlási núdzový stav. Od rímskeho práva súkromného sa èasto priznáva právny význam poètu troch osôb. Použitie takej skupiny osôb rozhodne nemôže by dostatoèné pre vyhlásenie núdzového stavu. Podmienkou pre vyhlásenie núdzového stavu v súlade s požiadavkou zdravého rozumu sa

69


Drgonec, J. musí sta ohrozenie života a zdravia väèšej skupiny osôb. V súlade s požiadavkou právnej istoty implikovanou v zásadách materiálneho právneho štátu je dôležité vèas identifikova klasifikaèné kritériá, pod¾a ktorých by sa urèilo, aká ve¾ká musí by skupina osôb, ktorých život a zdravie sa dostanú do ohrozenia, aby sa v ich záujme mohol vyhlási núdzový stav. Vo vzahu k ochrane života a zdravia dosia¾ nie je interpretáciou nastolená právna istota oh¾adne povahy pandémie, ktorá môže by príèinou pre vyhlásenie núdzového stavu. V záujme nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi ochranou života a zdravia osôb a demokratickou formou vlády treba vylúèi taký výklad, pri ktorom pandémia ochorenia akejko¾vek závažnosti zakladá príèinu pre vyhlásenie núdzového stavu. Jednoduché ochorenia späté s drobnými zdravotnými ažkosami v demokratickom a právnom štáte nemôžu by kvalifikované ako splnenie druhej podmienky ústavného zákona, aj keby sa šírilo v pandemickom rozsahu. V druhej podmienke èaká na interpretaèné ustálenie aj pojem „znaèné majetkové hodnoty“. K pojmom s otvorenou interpretáciou sa zaraïuje aj požiadavka „bezprostrednosti“ ohrozenia v prvej podmienke. Bezprostrednos hrozby nemožno stotožni s nepredvídate¾nosou udalosti odvracanej alebo odstraòovanej pomocou núdzového stavu. Predvídate¾nos hrozby má význam iba pre h¾adanie odpovede na otázku, èi sa v konkrétnej situácii dali urobi iné opatrenia na odvrátenie udalosti následne naprávanej vyhlásením núdzového stavu. Táto odpoveï môže ma zásadný význam pre uplatnenie zodpovednosti, èastejšie politickej ako právnej, za nedbanlivos, èi dokonca za omyl, ktorého náprava zapríèinila vyhlásenie núdzového stavu. Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej èinnosti ve¾akrát zopakoval právny názor, pod¾a ktorého správny výklad ústavy spoèíva v podaní výkladu rešpektujúceho všetky navzájom súvisiace ústavné normy.8) Táto výkladová metóda nie je relevantná iba pre podanie správneho výkladu Ústavy SR. Rovnako intenzívny význam má aj pre podanie výkladu zákonov a ïalších všeobecne záväzných právnych predpisov nižšieho stupòa právnej sily. Každý orgán verejnej moci, ktorý interpretuje a aplikuje ktorýko¾vek všeobecne záväzný právny predpis, má povinnos vykona interpretáciu a aplikáciu všeobecne záväzného právneho predpisu spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám na interpretáciu a aplikáciu práva implikovaným v ochrane materiálneho právneho štátu èlánkom 1 ods. 1 Ústavy SR, teda tak, aby ustanovenia, ktoré navzájom súvisia, lebo sa týkajú totožného predmetu právnej úpravy, vysvetlil v ich vzájomnej súvislosti. Vo vzahu k interpretácii a aplikácii ústavného zákona o bezpeènosti štátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu to, okrem iného, znamená, že jednotlivé ustanovenia ústavného zák. è. 227/2002 Z. z. nemožno interpretova a aplikova vytrhnutím z kontextu právnej úpravy. 8)

„Ústava Slovenskej republiky predstavuje právny celok, ktorý treba aplikova vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimoène a ojedinele môže nasta stav, keï sa spoloèenský vzah upravuje jedinou normou Ústavy Slovenskej republiky.“ (II. ÚS 128/95. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1995, s. 324.) „Každé ustanovenie ústavy treba interpretova a uplatòova v nadväznosti na iné normy ústavy, pokia¾ medzi nimi existuje príèinná súvislos.“ (II. ÚS 48/97. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 288.) „Pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenia nemôžu vyèleòova z kontextu ústavy a interpretova samy osebe. Pri interpretácii a aplikácii ústavy sa nesmie poruši èi ignorova príèinná súvislos medzi tými ustanoveniami, ktoré na seba významovo nadväzujú.“ (PL. ÚS 32/95. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996, s. 198.)

70


Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu Núdzový stav možno vyhlási v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný èas, najdlhšie na 90 dní. Núdzový stav možno vyhlási len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území. Obe ustanovenia ústavného zákona o bezpeènosti štátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu sú v príèinnej súvislosti. Z úpravy možno vyvodi, že núdzový stav sa nespája s celým územím Slovenskej republiky. Teritoriálny dopad má ma „nevyhnutný rozsah“, ktorý sa identifikuje s postihnutým alebo bezprostredne ohrozeným územím. Ak sa ustanovením èl. 5 ods. 2 urèuje lehota 90 dní, ide o maximálnu hranicu. Núdzový stav nesmie trva dlhšie, ako 90 dní. Dolnú hranicu trvania núdzového stavu právna úprava neurèuje. Hypoteticky by mohlo dôjs aj k vyhláseniu núdzového stavu na nieko¾ko minút, èi dokonca sekúnd. Prostriedkom ochrany pred extrémami pri urèovaní trvania núdzového stavu je zdravý rozum. Lehotu 90 dní ustanovenú v èl. 5 ods. 2 obmedzuje podmienka urèená v èl. 5 ods. 1, ktorá dovo¾uje vyhlási núdzový stav na „nevyhnutný èas“.

IV. Sankcie na vynútenie správania súladného s vyhláseným núdzovým stavom „Materiálny právny štát sa nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva èi na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných skutoèností s právnym poriadkom. Podstata materiálneho právneho štátu spoèíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoloènosti a následne v dôslednom uplatòovaní platného práva bez výnimiek založených na úèelových dôvodoch.“9) Prvoradou požiadavkou po vyhlásení núdzového stavu je zabezpeèi, že všetky orgány verejnej moci budú kona tak, aby sa naplnil úèel, kvôli ktorému bol núdzový stav vyhlásený, a že každý subjekt povinnosti uloženej v súvislosti s núdzovým stavom bude svoju povinnos naozaj plni. ¼udia nie vždy plnia svoje právne povinnosti v èase štandardnej formy vlády. Nie je rozumný dôvod predpoklada dobrovo¾nú zmenu tohto postoja poèas núdzového stavu. Preto za súèas funkène upraveného núdzového stavu treba poklada sankèný systém, schválenie právnej úpravy poskytujúcej dostatoèné donucovacie prostriedky v náležitej forme a rozsahu, aby od každej dotknutej osoby bolo možné vynúti správanie súladné s úèelom núdzového stavu. So zjednodušením, ktoré nie je neprimerané, možno struène konštatova, že v podmienkach núdzového stavu vyhláseného vládou SR 29. novembra 2011 sa preukázalo, že právna úprava na èas po vyhlásení núdzového stavu predstavuje ve¾mi slabé miesto celej úpravy núdzového stavu práve kvôli neexistencii právnych prostriedkov urèených na donútenie k plneniu povinností núdzového stavu.

V. Preskúmanie ústavnosti rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu Tak, ako k dôslednej úprave vyboèenia zo štandardnej demokratickej formy vlády vyhlásením núdzového stavu patrí sankèný systém na donucovanie k dodržovaniu režimu núdzového 9)

PL. ÚS 17/08. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2009, s. 176.

71


Drgonec, J. stavu, v materiálnom právnom štáte k dôslednej právnej úprave núdzového stavu patrí aj ochrana pred zneužitím núdzového stavu orgánmi verejnej moci. Ústavnému súdu SR sa zverila právomoc rozhodova o tom, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïalšie rozhodnutia sú v súlade s ústavou. Právomoc ústavného súdu je vymedzená alternatívne – ústavný súd môže preskúma súlad rozhodnutí uvedených v èl. 129 ods. 6: 1. s Ústavou SR, alebo 2. s ústavným zákonom. Výkladom èl. 129 ods. 6 ústavy možno vyvodi, že ústavný súd môže samostatne posudzova aj ústavnos len niektorého rozhodnutia nadväzujúceho na vyhlásenie núdzového stavu bez konania o ústavnosti rozhodnutia o jeho vyhlásení. Taký záver je daný povahou veci. Vyhlásenie núdzového stavu samo osebe môže by v súlade s ústavou. Naò nadväzujúce rozhodnutie zas samo osebe môže odporova ústave. Na ústavnú úpravu nadväzuje zákon è. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ïalej len „zákon o ústavnom súde“) úpravou konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimoèného stavu alebo núdzového stavu (§ 74a až § 74d). V rámci tohto typu konania existujú dve rozdielne, aj keï príbuzné konania: • konanie o súlade vyhlásenia výnimoèného stavu a • konanie o súlade vyhlásenia núdzového stavu.

Oba tieto podtypy sa odlišujú subjektmi, ktoré môžu poda návrh na zaèatie konania.10) Subjekty oprávnené predloži návrh na zaèatie konania Návrh na zaèatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu a nadväzujúcich rozhodnutí môže poda: a) najmenej 1/5 poslancov Národnej rady SR, b) prezident SR. Vo formálne právnom štáte túto úpravu možno zhrnú strohým konštatovaním, že ústavodarca urèil oprávnené subjekty pre podanie návrhu. Poèet oprávnených subjektov je nižší, ako vo všetkých ostatných prípadoch abstraktnej ochrany ústavnosti, ale taká bola vô¾a zákonodarcu. V materiálnom právnom štáte strohé konštatovanie nie je primerané pre položenie bodky za príbehom. S prihliadnutím na podstatu a úèinok vyhlásenia núdzového stavu nemožno bez pochybností prija skutoènos, že iba nepatrné množstvo z obvykle aktívne legitimovaných subjektov môže vyvola konanie o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou alebo s ústavným zákonom. Ponecha ochranu ústavnosti na skupinu poslancov Národnej rady SR je znaène nespo¾ahlivé. Rozhodnutie skupiny poslancov poda návrh na zaèatie konania pred Ústavným súdom SR závisí od vôle jedného alebo nieko¾kých lídrov politickej strany a od prípadného záujmu v pozadí strany stojacich sponzorov ove¾a viac, než od závažnosti 10) Podrobnejšie DRGONEC, J.: Konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky; Šamorín, Heuréka 2008, s. 142.

72


Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu predpokladaného porušenia ústavy. Politická motivácia má èasto málo spoloèného s ochranou ústavnosti, ale práve ona stojí v tieni rozhodnutia skupiny poslancov vyvola konanie pred Ústavným súdom SR. Indíciou potvrdzujúcou túto tézu je zloženie skupiny poslancov predkladajúcej návrh na konanie. Obvykle ide o skupinu zostavenú výluène z poslancov jednej politickej strany, alebo o skupinu zostavenú z poslancov za politické strany navzájom si blízke v okamihu podania návrhu. Indíciou sekundárneho alebo terciárneho významu ústavnosti pre podanie návrhu skupinou poslancov sú aj poèetné prípady podozrivé z porušenia ústavy, ktoré nijaká skupina poslancov na ústavnom súde nenapadla. Len v poslednom kvartáli roku 2011 k takej udalosti došlo, keï vláda Slovenskej republiky uznesením è. 585 zo 7. septembra 2011 vyslovila súhlas s uzavretím Dodatku k Rámcovej zmluve o Európskom finanènom stabilizaènom nástroji medzi Belgickým krá¾ovstvom, Spolkovou republikou Nemecko, Estónskou republikou, Írskou republikou, Helénskou republikou, Španielskym krá¾ovstvom, Francúzskou republikou, Talianskou republikou, Cyperskou republikou, Luxemburským ve¾kovojvodstvom, Maltskou republikou, Holandským krá¾ovstvom, Rakúskou republikou, Portugalskou republikou, Slovinskou republikou, Slovenskou republikou a Fínskou republikou a Európskym finanèným stabilizaèným nástrojom. Národná rada SR vládny návrh odmietla aj za cenu vyslovenia nedôvery vláde SR. O nieko¾ko dní sa hlasovanie v Národnej rade SR zopakovalo na základe nového návrhu vlády SR. Pochybnos o tom, èi vláda SR mohla uplatni zvolený postup sa nikdy nestal predmetom konania pred Ústavným súdom SR. Onedlho vláda SR vyhlásila núdzový stav. Znovu sa nenašla skupina poslancov, ktorá by požiadala ústavný súd SR o preskúmanie súladu rozhodnutia vlády SR s ústavou alebo s ústavným zákonom. Všetky uvedené indície naznaèujú, že ponecha ochranu ústavnosti na skupine poslancov v neštandardných podmienkach núdzového stavu nie je ideálne riešenie. Verejný ochranca práv, generálny prokurátor Slovenskej republiky aj súd de constitutione ferenda predstavujú ïalšie subjekty, ktoré by mali by vybavené právomocou poda návrh na zaèatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou alebo s ústavným zákonom. Zo „štandardnej zostavy“, kam ešte patrí vláda SR je to teda jedine vláda, ktorej je dôvodné uprie právomoc poda návrh na zaèatie konania pred Ústavným súdom SR o ústavnosti rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu. S prihliadnutím na podstatu zavedenia núdzového stavu a mieru intenzity jeho zásahu do štandardného typu demokratickej formy vlády a predpokladate¾nú ojedinelos využitia možnosti vyhlási núdzový stav za úvahu stojí, èi by rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu (a zhodne aj rozhodnutie o vyhlásení výnimoèného stavu) nemalo podlieha obligatórnej kontrole Ústavným súdom SR v konaní, ktoré by ústavný súd viedol ex offo, aj bez návrhu. Praktické uplatnenie takej možnosti neprichádza do úvahy bez doplnenia platnej právnej úpravy. Úèastníkmi konania pod¾a platnej právnej úpravy sú navrhovate¾ a prezident Slovenskej republiky. Prezident SR je jedným z dvoch oprávnených subjektov, ktoré môžu poda návrh na zaèatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu. Ak toto oprávnenie využije a podá návrh, pod¾a zákona o ústavnom súde bude jediným úèastníkom konania.

Predbežné prerokovanie návrhu V konaní o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou, alebo s ústavným zákonom, sú urèené dva rozdielne typy lehôt – prekluzívna lehota pre podanie návrhu na zaèatie konania a poriadková lehota pre rozhodnutie Ústavného súdu SR o veci samej.

73


Drgonec, J. Návrh na zaèatie konania možno poda do desiatich dní od vyhlásenia núdzového stavu. Zákon nedovo¾uje túto lehotu predåži. Zmeškanie lehoty pre podanie návrhu na zaèatie konania má za následok odmietnutie návrhu na predbežnom prerokovaní. Ústavný súd rozhodne o návrhu do troch dní od jeho doruèenia. Ide o procesnú lehotu, ktorú nemožno interpretova tak, že jej márne uplynutie má za následok zánik právomoci Ústavného súdu SR rozhodnú, èi núdzový stav bol vyhlásený v súlade s Ústavou SR alebo s ústavným zákonom. Dodržanie lehoty ustanovenej ústavnému súdu má predovšetkým praktický význam, aby sa v pohnutej dobe rýchlo vniesla právna istota do otázky zásadného významu. Zhodné lehoty s totožným právnym úèinkom sa týkajú aj prípadných konaní o rozhodnutiach urobených poèas núdzového stavu, ktoré môžu nadviaza na základné rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu.

Konanie vo veci samej Ústava SR vymedzuje taxatívne príslušnos pléna ústavného súdu. V rámci tejto úpravy rozhodovanie o tom, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, je zverené plénu (èl. 131 ods. 1). Zákon o ústavnom súde taxatívne ustanovil, v ktorých veciach sa koná ústne pojednávanie. Èl. 129 ods. 6 Ústavy SR zakladajúci právomoc ústavného súdu rozhodnú o ústavnosti vyhlásenia núdzového stavu do tohto výpoètu zahrnutý nie je. Možno vyvodi, že v konaní plénum ústavného súdu rozhodne bez verejného ústneho pojednávania. Ústavný súd SR nemá povinnos vyžiada si k rozhodnutiu stanovisko od nijakého orgánu verejnej moci. Ústavný súd rozhoduje vo veci samej nálezom, ktorý sa doruèí úèastníkom konania (§ 74d zákona o ústavnom súde). Súèasne sa nález doruèí predsedovi vlády Slovenskej republiky a predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky (§ 74d zákona o ústavnom súde). Predseda Ústavného súdu zabezpeèí uverejnenie tohto nálezu prostredníctvom Tlaèovej agentúry Slovenskej republiky (§ 74d zákona o ústavnom súde). S konaním o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou alebo ústavným zákonom možno spoji otázku oh¾adne koncepcie tohto typu konania pred Ústavným súdom SR. Ochrana ústavnosti sa v Slovenskej republike zakladá na koncepcii následnej ochrany ústavnosti, pri ktorej sa až po právnej skutoènosti následne preskúma, èi úkon alebo udalos ústavného významu bol v súlade s Ústavou SR, prípadne ïalšími relevantnými prameòmi práva. Z tejto koncepcie existujú dve výnimky. Prvou je preskúmanie súladu dojednaných medzinárodných zmlúv, na ktoré je potrebný súhlas Národnej rady SR, s ústavou alebo s ústavným zákonom pod¾a èl. 125a Ústavy SR. Druhou výnimkou je preskúmanie súladu predmetu referenda, ktoré sa má vyhlási, s ústavou alebo s ústavným zákonom pod¾a èl. 125b Ústavy SR. Vyhlásenie núdzového stavu predstavuje závažný zásah do obvyklého režimu výkonu demokratickej formy vlády. Z tohto h¾adiska možno uvažova, èi by vyhláseniu núdzového stavu nemalo predchádza preskúmanie splnenia podmienok pre jeho vyhlásenie. Teda, èi vyhlásenie núdzového stavu by nemalo by treou výnimkou z koncepcie následnej ochrany ústavnosti v prospech preventívnej ochrany ústavnosti.

74


Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu Na rozdiel od preventívnej ochrany ústavnosti v už existujúcich prípadoch, kde možno predpoklada relatívny dostatok èasu na overenie, èi dojednaná medzinárodná zmluva alebo predmet referenda, ktoré sa má vyhlási, je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, v prípade núdzového stavu možno predpoklada èasovú tieseò. Opatrenia núdzového stavu vykonané ihneï môžu s ove¾a vyššou mierou pravdepodobnosti prispie k dosiahnutiu úèelu vyhlásenia núdzového stavu, odstráneniu jeho následkov, èi dokonca aj k odvráteniu ohrozujúcej udalosti, ako opatrenia, ktoré by sa uskutoènili s èasovým posunom, s odstupom dní upotrebených na preskúmanie splnenia podmienok pre vyhlásenie núdzového stavu. Preto je primeranejšie povahe veci preskúma súlad rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou alebo s ústavným zákonom až následne, po vyhlásení, a nie pred vyhlásením. Za podstatný nedostatok platnej právnej úpravy možno oznaèi nejasnos právneho úèinku nálezu Ústavného súdu SR, ak ústavný súd rozhodne, že rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu nie je v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Môže ústavný súd v takom prípade rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu zruši, alebo môže iba konštatova nesúlad namietnutého rozhodnutia bez právomoci zruši rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu? Platná právna úprava nasto¾uje výraznú právnu neistotu. Ústavný súd SR má ústavou priznanú právomoc vyda zrušujúce rozhodnutie v sporoch o ústavnej sažnosti (èl. 127 ods. 2), v sporoch o sažnosti orgánu územnej samosprávy (èl. 127a ods. 2), vo volebných sporoch (§ 63 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o ústavnom súde). O prípadnej právomoci Ústavného súdu SR zruši rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu možno uvažova buï s využitím § 31a zákona o ústavnom súde, ktorý odkazuje na primerané použitie Obèianskeho súdneho poriadku a Trestného poriadku, alebo v nadväznosti na predchádzajúcu rozhodovaciu èinnos Ústavného súdu SR, ktorý zriedkavo, ale predsa, vyvodil svoju právomoc z èl. 124 Ústavy SR, pod¾a ktoré ústavný súd je nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti.11) S prihliadnutím na vypätos situácie, v ktorej by sa také konanie viedlo, uplatnenie „vyvodenej právomoci“ nepredstavuje optimálne riešenie bez oh¾adu na to, èi by Ústavný súd SR úvahu o svojej právomoci zruši rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu založil na aplikácii èl. 124 Ústavy, alebo na § 31a zákona o ústavnom súde. Naopak, vyhlásenie núdzového stavu v rozpore s ústavou alebo ústavným zákonom si nevyhnutne vyžaduje okamžitú nápravu bez otá¾ania. Pre ochranu ústavnosti je nevyhnutné, aby Ústavný súd SR protiústavné rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu okamžite zrušil. De lege ferenda, pravdepodobne aj de constitutione ferenda ide o krajne závažnú požiadavku na novelizáciu platnej právnej úpravy. Skúsenos dokazuje, že výkonnú moc uplatòuje vláda, ktorá má sklony vyhlási núdzový stav aj v pochybnostiach o splnení podmienok umožòujúcich zasiahnu do štandardne uplatòovanej demokratickej formy vlády vyhlásením núdzového stavu. Za takého stavu neprichádza do úvahy polovièatá právna úprava, ktorá nevytvára nijakému inému orgánu štátu jednoznaènú a nespochybnite¾nú možnos vyhlásený núdzový stav zruši, dokonca ani vtedy nie, ak bol vyhlásený v nesúlade s Ústavou SR alebo s ústavným zákonom o bezpeènosti štátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèné stavu a núdzového stavu.

11) Podrobnejšie DRGONEC, J.: Ochrana ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky; Bratislava, EUROKÓDEX, s.r.o., 2010, s. 58 – 64.

75


Drgonec, J. VI. Obmedzenie základných práv a slobôd poèas núdzového stavu Významným znakom núdzového stavu je ústavné dovolenie obmedzi základné práva a slobody. Pod¾a èl. 5 ods. 3: „V èase núdzového stavu možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný èas pod¾a závažnosti ohrozenia obmedzi základné práva a slobody a uloži povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, a to najviac v tomto rozsahu: a) obmedzi nedotknute¾nos osoby a jej súkromia evakuáciou na urèené miesto, b) uloži pracovnú povinnos na zabezpeèenie zásobovania, udržiavania pozemných komunikácií a železníc, vykonávania dopravy, prevádzkovania vodovodov a kanalizácií, výroby a rozvodu elektriny, plynu a tepla, výkonu zdravotnej starostlivosti, udržiavania verejného poriadku alebo na odstraòovanie vzniknutých škôd, c) obmedzi výkon vlastníckeho práva k nehnute¾nostiam na rozmiestnenie vojakov, príslušníkov ozbrojených zborov, zdravotníckych zariadení, zásobovacích zariadení, záchranných služieb a uvo¾òovacích a iných technických zariadení, d) obmedzi výkon vlastníckeho práva k hnute¾ným veciam zákazom vjazdu motorových vozidiel alebo obmedzením ich používania na súkromné úèely a na podnikanie, e) obmedzi nedotknute¾nos obydlia na ubytovanie evakuovaných osôb, f) obmedzi doruèovanie poštových zásielok, g) obmedzi slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania v urèenom èase a zákazom vstupu na postihnuté alebo bezprostredne ohrozené územie, h) obmedzi alebo zakáza uplatòovanie práva pokojne sa zhromažïova alebo zhromažïovanie na verejnosti podmieni povo¾ovaním, i) obmedzi právo slobodne rozširova informácie bez oh¾adu na hranice štátu a slobodu prejavu na verejnosti, j) zabezpeèi vstup do vysielania rozhlasu a televízie spojený s výzvami a informáciami pre obyvate¾stvo, k) zakáza uplatòovanie práva na štrajk, l) vykona opatrenia na riešenie ropnej núdze. Ústavný zákon o bezpeènosti štátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu neobmedzuje základné práva ex constitutione, ale umožòuje obmedzi základné práva pod¾a ústavného zákona. Ústavný zákon neurèuje ani rozsah obmedzení pre tie základné práva a slobody, ktoré poèas núdzového stavu dovo¾uje obmedzi. Rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu samo osebe nemá generálny obmedzujúci úèinok, nenasto¾uje obmedzenie všetkých základných práv a slobôd, ktoré sú vystavené možnosti obmedzenia v núdzovom stave. Ústavný zákon è. 227/2002 Z. z. je lex specialis voèi Ústave SR v rozsahu základných práv a slobôd, ktoré dovo¾uje obmedzi. V tomto rozsahu na obdobie trvania núdzového stavu nahrádza ústavu ako prameò práva a stáva sa dominantným voèi ústave. Každé zo základných práv, ktoré sa uvádzajú v taxatívnom výpoète èl. 5 ods. 3 možno obmedzi. Obmedzenie základného práva alebo slobody sa týka každej osoby v tom zmysle, že výluke z ústavnej úpravy možno podrobi každého aj vtedy, ak Ústava SR obmedzuje dané základné právo iba pre kva-

76


Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu lifikované subjekty. Napríklad pod¾a èl. 37 ods. 4 sa zaruèuje základné právo na štrajk, ktoré nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci a zamestnanci hasièských a záchranných zborov. Na rozdiel od ústavy, pod¾a èl. 5 ods. 3 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. možno obmedzi základné právo na štrajk každému. Možnos obmedzenia ¾ubovo¾ného z taxatívne urèených základných práv a slobôd sa týka buï urèitej skupiny osôb, ktorých úèas na predchádzaní alebo odstraòovaní následkov udalosti núdzového stavu je potrebná, alebo skupiny osôb z územia dotknutého udalosou núdzového stavu. Prvok právnej istoty sa vnáša do dovolenia obmedzi niektoré z urèených základných práv a slobôd podmienkou, ktorou sa pre každé zo základných práv a slobôd urèených na obmedzenie ustanovuje úèel, na ktorý sa základné právo alebo sloboda môže obmedzi. Obmedzenie základných práv a slobôd vo fáze aplikácie práva podlieha ústavnej ochrane èlánkom 13 ods. 4, ktoré nie je suspendované ani poèas núdzového stavu na území, pre ktoré bol núdzový stav vyhlásený. Núdzový stav sa môže vyhlási z jedného z taxatívne urèených dôvodov. Dôvod vyhlásenia núdzového stavu predurèuje úèel núdzového stavu a s ním aj režim obmedzovania základných práv a slobôd. Ak napríklad dôvodom vyhlásenia núdzového stavu po neúspešnom skonèení rokovaní premiérky s Lekárskym odborovým združením sa stalo ohrozenie života a zdravia osôb, potom z registra povinností urèeného èl. 5 ods. 3 ústavného zákona o bezpeènosti štátu v stave vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu prichádzajú do úvahy iba také obmedzenia, ktoré slúžia na dosiahnutie úèelu núdzového stavu. S úèelom núdzového stavu v tomto prípade nie je zluèite¾né „vykona opatrenia na riešenie ropnej núdze“, a preto uloženie povinností slúžiacich na tento cie¾ nemožno kvalifikova ako správny úradný postup, lebo by porušovalo èl. 13 ods. 4 ústavy SR. Zhodné sa týka obmedzenia slobody pohybu zákazom vychádzania v urèenom èase za úèelom zníženia poètu osôb vyh¾adávajúcich zdravotnícku starostlivos v zdravotníckych zariadeniach alebo obmedzenia používania motorových vozidiel na súkromné úèely a podnikanie. „Všetky zásahy do práv a slobôd môžu slúži len tomu úèelu, na ktorý bol núdzový stav vyhlásený a musia by minimálne. Teda musí ís o najmenší zásah, ktorým je možné dosiahnu úèel núdzového stavu.“12) Stav ochrany základných práv a slobôd v režime úpravy lex specialis sa týka iba základných práv a slobôd uvedených v èl. 5 ods. 3. Základné právo alebo sloboda, ktoré nie je uvedené v taxatívnom výpoète èl. 5 ods. 3, nemožno obmedzi ani poèas núdzového stavu. Ako prvé v tejto súvislosti treba spomenú právo na ochranu zdravia, lebo vzh¾adom na podmienku ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. umožòujúcu vyhlási núdzový stav z dôvodu, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, na prvý poh¾ad ¾ahko vznikne zdanie, že zabezpeèenie základného práva pod¾a èl. 40 Ústavy SR je tým najdôležitejším základným právom, ktoré treba chráni pomocou vyhlásenia núdzového stavu. 12) E. Bárány v rozhovore „Núdzový stav môže lekárov pripravi o platy aj prácu“; Pravda, 25. novembra 2011, s. 6.

77


Drgonec, J. Pod¾a èl. 40 Ústavy SR: „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú obèania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivos a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“ Ustanovenia èl. 40 v celom rozsahu podliehajú úprave èl. 51 ods. 1 Ústavy SR, pod¾a ktorého „domáha sa práv uvedených v èl. 40 sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto práva vykonávajú.“ Ustanovenie èl. 40 v spojení s èl. 51 ods. 1 Ústavy SR plní ochrannú úlohu voèi obmedzujúcemu ustanoveniu èl. 5 ods. 3 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov tom zmysle, že základné právo priznané týmito ústavnými normami nemožno obmedzi z dôvodu vyhlásenia núdzového stavu. Vo vzahu k uvažovanému vyhláseniu núdzového stavu slúžiaceho na splnenie záväzku štátu poskytnú bezplatnú zdravotnú starostlivos na základe zdravotného poistenia to znamená, že ústavným zákonom urèené obmedzenia základných práv a slobôd nemožno uloži chorým ani pacientom. Obmedzením základných práv pacientov by štát neplnil svoj záväzok implikovaný v èl. 40 Ústavy SR, ale naopak, by sa ho zbavoval. Zdravotná starostlivos zahàòa široké spektrum výkonov zdravotníckych pracovníkov od zásahov v akútnom stave vykazujúcom znaky ohrozenia života až po výkony experimentálnej povahy. Kvalitu a dostupnos zdravotnej starostlivosti v núdzovom stave predurèujú okolnosti, v ktorých sa zdravotná starostlivos poskytuje. V okolnostiach, ktoré nastali na prelome novembra a decembra 2011 niè neodôvodòovalo obmedzenie zdravotnej starostlivosti na výkony zachraòujúce život v akútnom ohrození chorého. Každý pacient mal právo na zdravotnú starostlivos lege artis, v rozsahu súèasného poznania lekárskej vedy a v rozsahu starostlivosti priznanej zákonom na náklady zdravotného poistenia. Všetky základné práva, ktoré ústavný zákon è. 227/2002 Z. z. dovo¾uje obmedzi poèas núdzového stavu, možno obmedzi jedine za predpokladu, že vláda SR svoju právomoc vyhlási núdzový stav uplatnila v súlade s Ústavou SR, vtedy, keï sa skutoène splnili všetky tri podmienky vyhlásenia núdzového stavu urèené ústavným zákonom è. 227/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov. Ak kumulatívne podmienky ústavného zákona uvedené v taxatívnom výpoète nie sú splnené a vláda SR napriek tomu vyhlási núdzový stav, ide o nesprávny úradný postup zakladajúci právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom (èl. 46 ods. 3 Ústavy SR). Podmienkou je vznik škody spôsobenej rozhodnutím o vyhlásení núdzového stavu alebo naò nadväzujúcim rozhodnutím. Súbežne, aj bez vzniku škody, môže, pod¾a okolností prípadu, dôjs k porušeniu základných práv a slobôd. S najvyššou mierou pravdepodobnosti môže dôjs k porušeniu zákazu nútenej alebo povinnej práce. Ústavný súd SR vždy, pokia¾ to Ústava SR svojím znením nevyluèovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd ustanovených v ústave aj na znenie medzinárodných zmlúv o ¾udských právach a základných slobodách a na judikatúru príslušného medzinárodného orgánu vydanú k nim.13) 13) Napr.: II. ÚS 48/97, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1998, s. 288 – 289; I. ÚS 49/01, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2001, s. 518; I. ÚS 5/02. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2003 – I. polrok, s. 284.

78


Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu Za základný prameò medzinárodného práva o nútenej práci možno oznaèi Dohovor Medzinárodnej organizácie práce è. 29 o nútenej alebo povinnej práci (è. 505/1990 Zb.), ktorý podlieha doložke prednosti pred zákonmi Slovenskej republiky v režime ustanovenom èl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Dohovor o nútenej alebo povinnej práci v èl. 2 ods. 2 urèuje, že pojem nútená alebo povinná práca nezahàòa nijakú prácu alebo službu vykonávanú na základe zákona o povinnej vojenskej službe pre práce rýdzo vojenského charakteru, ïalej nezahàòa práce zvyèajných obèianskych povinností v suverénnej krajine, práce a služby vykonávané v dôsledku odsúdenia súdnym rozhodnutím, ak sa vykonávajú pod doh¾adom a kontrolou verejného úradu a osoba sa neprenajíma ani nedáva k dispozícii súkromným fyzickým osobám alebo súkromným právnickým osobám, prácu vymáhanú za mimoriadnych okolností a za okolností, ktoré ohrozujú alebo by mohli ohrozi život alebo obvyklé životné podmienky obyvate¾stva alebo jeho èasti a napokon menšie obecné služby vykonávané obèanmi obce v jej priamom záujme. Pod¾a èl. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ¾udských práv a základných slobôd (ïalej len „Dohovor“): „1. Nikoho nemožno drža v otroctve alebo nevo¾níctve. 2. Od nikoho nemožno vyžadova, aby vykonával nútené alebo povinné práce. 3. Za „nútenú alebo povinnú prácu“ sa na úèely tohto èlánku nepovažujú: a) práca bežne požadovaná pri výkone trestu uloženého pod¾a èlánku 5 tohto Dohovoru alebo v èase podmieneèného prepustenia z tohto trestu; b) služba vojenského charakteru alebo v prípade osôb, ktoré odmietajú vojenskú službu z dôvodu svedomia v krajinách, kde sa také odmietnutie vojenskej služby uznáva, iná služba vyžadovaná namiesto povinnej vojenskej služby; c) služba vyžadovaná v prípade núdze alebo pohromy, ktorá ohrozuje život alebo blaho spoloèenstva; d) práca alebo služba, ktorá tvorí súèas bežných obèianskych povinností.“ Pod¾a èl. 18 Dohovoru: „Obmedzenia, ktoré tento Dohovor pripúša pre uvedené práva a slobody, nesmú sa využíva na iný úèel, než na ten, na ktorý boli urèené.“ Orgány Rady Európy, predovšetkým niekdajšia Komisia pre ¾udské práva, posudzovali nieko¾ko prípadov, v ktorých sažovate¾ namietol porušenie zákazu nútenej práce. Európsky súd pre ¾udské práva vyslovil porušenie uvedeného zákazu vo veci Karlheinz Schmidt proti Nemecku,14) najmä z dôvodu sexuálnej diskriminácie. Európsky súd pre ¾udské práva v konaniach o sažnostiach na porušenie èl. 4 ods. 2 alebo èl. 4 ods. 3 Európskeho dohovoru využíva definície pojmu „nútená práca“ a „povinná práca“ tak, ako sa uvádzajú v dohovoroch Medzinárodnej organizácie práce. S využitím definície, pod¾a ktorej v èl. 2 Dohovoru è. 29 Medzinárodnej organizácie práce „nútené práce“ znamenajú „všetky práce alebo služby požadované od ktoréhoko¾vek jednotlivca pod hrozbou akéhoko¾vek trestu a na ktoré sa tento jednotlivec dobrovo¾ne neponúkol.“ Súd odmietol sažnos mladého belgického advokáta, ktorý namietol, že povinnos zastupova nemajetných obžalo14) Case of Karlheinz Schmidt v. Germany. Publications of the European Court of Human Rights. Series A: Judgements and Decisions. Kõln-Berlin-Bonn-Mûnchen, Carl Heymanns Verlag KG, 1994, è. 291-B.

79


Drgonec, J. vaných bez náhrady za prácu a vzniknuté výdavky predstavuje porušenie èl. 4 ods. 2.15) Európsky súd pre ¾udské práva rozhodol, že nebol porušený èl. 4 ods. 2 z dôvodov, medzi ktorými uviedol, že práca nepresahovala rámec bežných povinností advokáta, poskytované služby prispievali k jeho odbornému rastu a množstvo práce nebolo prive¾mi zaažujúce. Súd tiež zdôraznil, že belgický systém ustanovenia advokátov ex offo pre nemajetných je súèasne jedným z prostriedkov garantovania práva na obhajcu pod¾a èl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru a „bežnou obèianskou povinnosou“ vo význame èl. 4 ods. 3 písm. d). V konaní pred Európskou komisiou pre ¾udské práva, vo veci Iversen proti Dánsku,16) zubný lekár namietol, že urèenie povinnosti poskytova služby v od¾ahlej èasti krajiny po zlyhaní úsilia nájs lekára, ktorý by mal záujem sa tam usadi, predstavovalo porušenie èl. 4 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ¾udských práv a základných slobôd. Èas èlenov Komisie pre ¾udské práva zastávala názor, že takto ustanovenú službu možno legitimizova dôvodmi pod¾a èl. 4 ods. 3 písm. c) („v prípade núdze alebo pohromy ohrozujúcej život alebo blaho spoloèenstva“). Väèšina Komisie pre ¾udské práva rozhodla, že obmedzený èas, riadna odmena za prácu a povaha povinne poskytovaných služieb sú zluèite¾né s povolaním, ktoré si zvolil sažovate¾. Dosia¾ uvedené môže zvádza k záveru, že uloženie pracovnej povinnosti pod¾a èl. 5 ods. 3 písm. b) ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov je v súlade s medzinárodnými dohovormi o ¾udských právach a základných slobodách, a preto nemôže ma povahu nelegitímneho obmedzenia zákazu nútenej alebo povinnej práce. Naznaèený záver je mylný z prostého dôvodu. Medzinárodné dohovory, rovnako ako Ústava SR, spájajú legitímnos výnimiek zo zákazu nútenej práce s dodržaním zákona, teda s uložením pracovnej povinnosti vtedy, keï sa nútená práca alebo povinná práca nariadi opodstatnene, z dôvodov ustanovených zákonom a spôsobom ustanoveným zákonom. Medzinárodné dohovory nevytvárajú právny základ pre nariadenie pracovnej povinnosti aj kedyko¾vek inokedy, z iného dôvodu alebo bez dôvodu, lebo orgán verejnej moci nadobudne dojem, že existenciu problému odstráni nariadením nútenej práce. V nadväznosti na ochranu ¾udských práv a slobôd ustanovenú v èl. 4 Dohovoru sa otázka nútených prác a nútených služieb upravuje v èl. 18 Ústavy SR. Ochrana pred nútenou prácou a nútenou službou sa priznáva každej fyzickej osobe bez zrete¾a na štátne obèianstvo, ako aj osobám bez štátneho obèianstva. Zákaz ustanovený èl. 18 ods. 1 nemožno absolutizova. Pre vymožite¾nos zákazu nútených prác a nútených služieb má praktický význam úprava so silou zákona. Odsekom 2 sa v taxatívnom výpoète urèujú práce a služby, ktoré sa nepokladajú za nútené napriek tomu, že zákon ustanovuje povinnos danú prácu alebo službu vykona, a že ustanovuje aj sankciu pre prípad nesplnenia tejto povinnosti. Pod¾a èl. 18 ods. 2 písm. d) Ústavy SR zákaz nútených prác a nútených služieb sa nevzahuje na konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných. 15) Case of Van der Mussele v. Belgium. Publications of the European Court of Human Rights. Series A: Judgements and Decisions. Kõln-Berlin-Bonn-Mûnchen, Carl Heymanns Verlag KG, 1983, è. 70. 16) Citované pod¾a GOMIEN, D.: Krátky sprievodca Európskym dohovorom o ¾udských právach; Bratislava, Informaèné a dokumentaèné stredisko o Rade Európy, 1999, s. 19.

80


Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu Pojem „zákon“ použitý v èl. 18 ods. 2 na oznaèenie prameòa práva, ktorým možno obmedzi zákaz nútených prác a nútených služieb nemožno interpretova a aplikova doslovne tak, aby sa na základe tohto pojmu vyvodil zdanlivo ústavný záver, pod¾a ktorého zákaz nútených práv a nútených služieb možno obmedzi prameòom práva so silou zákona, ale nemožno ho obmedzi prameòom práva so silou ústavného zákona. Ustanovenie èl. 5 ods. 3 písm. b) vytvára možnos legitímneho zásahu do ústavou urèeného režimu zákazu nútených práv a nútených služieb za predpokladu, že núdzový stav bol vyhlásený v súlade s ústavou a ústavným zákonom. Ak k vyhláseniu núdzového stavu nedôjde ústavne konformným spôsobom, ustanovenie pracovnej povinnosti adresátom tejto povinnosti nie je súladné s úpravou èl. 18 ods. 2 písm. c) a d) Ústavy SR.

VII. Ochrana základných práv a slobôd v konaní o sažnosti „V právnom štáte nemožno odmietnu ochranu základného práva alebo slobody kvôli procesným nedostatkom, ktoré nespôsobila osoba namietajúca porušenie svojho základného práva. Odmietnutie podnetu za takých okolností by znamenalo odmietnutie spravodlivosti, ktorá je implikovaným predpokladom právnosti štátu.“17) Táto zásada sa otriasa v základoch v prípade ochrany osôb poškodených na svojich základných právach a slobodách vyhlásením núdzového stavu a vynucovaním jeho rešpektovania v rozsahu vyhlásenom nad rámec právomoci vlády SR pre núdzový stav prostredníctvom konania o sažnosti pod¾a èl. 127 Ústavy SR a nadväzujúcich noriem zákona o ústavnom súde. Pod¾a ustáleného názoru Ústavného súdu SR: „Predmetom konania o ústavnej sažnosti nemôže by rozhodovanie o súlade zákona s Ústavou Slovenskej republiky. K rozhodovaniu o nesúlade zákona s Ústavou Slovenskej republiky by Ústavný súd Slovenskej republiky mohol dospie len v konaní o súlade právnych predpisov pod¾a èl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Na toto konanie je však pod¾a èl. 131 Ústavy Slovenskej republiky daná právomoc pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky a možno ho zaèa len na návrh aktívne procesne legitimovaných subjektov ustanovených v § 18 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky è. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“18) Úprava pre konanie o núdzovom stave sa v otázke právomoci pléna a senátov ústavného súdu zhoduje s úpravou pre konanie o súlade právneho poriadku. Rozhodnutie o tom, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom patria do právomoci pléna ústavného súdu, ktoré nemá právomoc kona o sažnostiach. Senát ústavného súdu má právomoc kona o sažnostiach bez možnosti zaobera sa otázkou, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Pravdepodobným výsledkom je odmietnutie sažnosti namietajúcej porušenie základného práva alebo slobody nielen samým rozhodnutím o vyhlásení núdzového stavu, ale aj ïalšími rozhodnutiami iných orgánov verejnej moci, lebo aj súlad sekundárnych rozhodnutí s ústavou a ústavným zákonom patrí do právomoci pléna ústavného súdu. 17) II. ÚS 10/1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 585. 18) II. ÚS 806/2000. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2000, s. 341.

81


Drgonec, J. K¾úèom k ochrane ústavnosti v režime platnej právnej úpravy núdzového stavu je extenzívny výklad ústavných noriem v spojení s èl. 124 Ústavy SR, z ktorého ústavný súd už v minulosti nieko¾kokrát vyvodil svoju právomoc v situáciách, keï inak nemohol zabezpeèi ochranu ústavnosti.19) Obvyklá interpretácia Ústavy SR pomocou právnych názorov Ústavného súdu SR sa zakladá na citovaní právneho názoru bez uvedenia súvislosti, v akej ústavný súd citovaný právny názor vyslovil. Na citácie nadväzuje ako samozrejmos predstava, že citovaný právny názor má univerzálnu platnos, a preto je významný aj v (spravidla) inej súvislosti, a to v tej, v ktorej sa subjekt uplatòujúci ústavnú normu domáha využitia právneho názoru ústavného súdu vo svoj prospech. Taký postup je nesprávny. Právne názory ústavného súdu sa týkajú iba istých skutkových stavov a uplatnenia ústavnej normy na daný skutkový stav. Ak sa úèastník konania pred ústavným súdom domáha ochrany ústavnosti, je jeho úlohou vysvetli, z akého právneho dôvodu sa právny názor ústavného súdu použitý na hodnotenie jedného skutkového stavu má použi aj v inom skutkovom stave, teda z akého dôvodu ide o príbuzné skutkové stavy, ktoré treba posúdi „pod¾a jedného metra“, pomocou jedného právneho názoru. Ústavný súd SR vyvodil svoju právomoc chráni ústavnos z èl. 124 Ústavy SR v období od 1. júla 2001 do 1. januára 2002. V tom èase v dôsledku zmeny Ústavy SR ústavným zákonom è. 90/2001 Z. z. fyzická osoba alebo právnická osoba sa už nemohla uchádza o ochranu svojich základných práv a slobôd pomocou podnetu pod¾a èl. 130 ods. 3 Ústavy SR, ale ešte jej nevzniklo právo poda sažnos pod¾a èl. 127. Nastalo pol roka trvajúce obdobie, keï základné práva a slobody sa zaruèovali ústavou, ale prakticky boli nevymožite¾né. Ústavný súd SR tak na preklenutie tohto stavu, zjavne nezluèite¾ného s koncepciou materiálneho právneho štátu, vyvodil svoju právomoc poskytnú ochranu ústavnosti z èl. 124 Ústavy SR. Núdzový stav nemožno stotožni s historickým obdobím druhého polroka 2001, ani s porušením základných práv a slobôd v tomto období. To môže zvádza k téze o neprijate¾nosti vyvodenia právomoci Ústavného súdu SR z èl. 124 aj pre ochranu ústavnosti v podmienkach núdzového stavu. A predsa existuje iný, závažný dôvod, aby aj v prípade núdzového stavu ústavný súd chránil ústavnos prostredníctvom právomoci vyvodenej z èl. 124 Ústavy SR. Núdzový stav vytvára osobitný súbor vzahov, v ktorých sa výslovne nezakladá právomoc Ústavného súdu SR chráni základné práva a slobody, hoci prostriedkom na dosiahnutie úèelu núdzového stavu je obmedzenie základných práv a slobôd. Neposkytnutím inštitucionálnej ochrany základným právam a slobodám sa osobitný súbor vzahov spätých s núdzovým stavom približuje neposkytnutiu inštitucionálnej ochrany základným právam a slobodám v druhom polroku 2001. Východiskom z tohto stavu odporujúceho podstate materiálneho právneho štátu je použitie totožnej výkladovej metódy, vyvodenie právomoci Ústavného súdu SR z èl. 124 ústavy. Extenzívny výklad èl. 129 ods. 6 Ústavy SR v spojení s ústavným zákonom è. 227/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov a s èl. 124 Ústavy SR možno vyvodi v alternatívnom postupe. Základom prvého môže by ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, ktoré umožòuje v konaní pred Ústavným súdom SR primerane použi Obèiansky súdny poriadok. Ustanove19) Pozri DRGONEC, J.: Ochrana ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky; Bratislava, EUROKÓDEX s.r.o. 2010, s. 58 – 64.

82


Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu nia § 109 OSP upravujú prerušenie konania, okrem iného, z dôvodu, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže ma význam pre rozhodnutie súdu [§ 109 ods. 2 písm. c)]. Na tomto právnom základe by senát ústavného súdu mohol preruši konanie o sažnosti, aby plénum ústavného súdu preskúmalo, èi rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ïalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Záver pléna by nemal povahu uplatnenia právomoci pod¾a èl. 129 ods. 6 Ústavy SR, ale išlo by o posúdenie predbežnej otázky ako podkladu pre rozhodnutie senátu v konaní o sažnosti. Za základ druhého z uvažovaných alternatívnych postupov možno oznaèi ustanovenie § 6 zákona o ústavnom súde, pod¾a ktorého senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou èinnosou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu Ústavného súdu SR návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Senát je po rozhodnutí pléna v ïalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu. Na rozdiel od využitia analogie iuris v prvej alternatíve, za prednos postupu pod¾a druhej alternatívy možno oznaèi využitie analogie legis. Taká je hlavná prednos postupu naznaèeného v druhej alternatíve, lebo ani táto alternatíva nie je priamo použite¾ná bez zvyšku a bez modifikácií nad rámec zákona o ústavnom súde. Postúpenie èasti predmetu sporu zo senátu do pléna a záväznos rozhodnutia pléna pre ïalší postup senátu je podstatou, ktorú možno prevzia, zostatok by ústavný súd musel dotvori pre konanie o sažnosti, v ktorom sa namieta porušenie základných práv a slobôd postupom orgánov verejnej moci, ktoré vstúpili do diania súvisiaceho s vyhlásením alebo uplatòovaním núdzového stavu. Ide o možnos, ktorú zákon výslovne vytvoril, avšak nie pre danú situáciu. Tú de facto zanedbal, lebo neexistuje rozumný základ pre dohad, pod¾a ktorého nedostatoèná úprava postupov orgánov verejnej moci pri vyhlásení núdzového stavu a poèas neho je výsledkom legislatívneho zámeru. Naznaèené dotvorenie ústavou a zákonom vymedzenej právomoci nepredstavuje naloženie s platnou právnou úpravou, aké možno stotožni s materiálnym právnym štátom v rýdzej podobe. Jeho úèelom však je ochrana ústavnosti za mimoriadnych, právnou úpravou zïaleka nie perfektne odhadnutých podmienok núdzového stavu ako ústavou predvídaného prostriedku radikálneho zásahu do štandardného demokratického a právneho štátu. V súlade s Ústavou SR, pri uplatnení jednej z naznaèených alternatív, sa zachová konanie o súlade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu alebo naò nadväzujúcich rozhodnutí s ústavou alebo s ústavným zákonom, o ktorom má právomoc kona plénum ústavného súdu, výsledkom ktorého bude meritórne rozhodnutie vo forme nálezu o tom, èi núdzový stav bol vyhlásený v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom. Popri tomto type konania bude existova konanie o sažnosti, v ktorom po rozhodnutí pléna uznesením o predbežnej otázke, èi núdzový stav bol vyhlásený v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom, senát nálezom vysloví, èi základné právo alebo sloboda sažovate¾a bolo porušené vyhlásením núdzového stavu alebo vydaním naò nadväzujúceho rozhodnutia. V konaní o sažnosti prichádza do úvahy aj alternatíva v alternatíve, alternatívne riešenie nadväzujúce na rozhodnutie pléna o predbežnej otázke. Ak plénum potvrdí súlad rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou alebo s ústavným zákonom, senát na predbežnom prerokovaní sažnosti pod¾a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sažnos odmietne z dôvodu podania zjavne neoprávnenou osobou. Ak plénum vysloví, že rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu odporuje ústave alebo ústavnému zákonu, senát na predbežnom prerokovaní sažnos prijme na konanie a následne ná-

83


Drgonec, J. lezom rozhodne, èi rozhodnutím o núdzovom stave došlo k porušeniu sažovate¾ovho základného práva alebo slobody. Potenciálne nemožno vylúèi ani taký skutkový stav, keï rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu bude odporova ústave alebo ústavnému zákonu, ale k porušeniu základného práva alebo slobody sažovate¾a nedôjde. Všetky alternatívne možnosti dodržania èl. 131 ods. 1 a 2 Ústavy SR o právomoci pléna Ústavného súdu SR a senátov Ústavného súdu SR tak, aby sa zachovala možnos osôb namietnu porušenie svojich základných práv a slobôd vyhlásením núdzového stavu alebo rozhodnutím nadväzujúcim na vyhlásenie núdzového stavu sa dajú odmietnu ako vykonštruované, bez základu v zákone o ústavnom súde. V prípade doslovného výkladu zákona o ústavnom súde takýto záver by urèite nebol zjavne neopodstatnený. Pred jeho prípadným presadením však treba nahlas poveda, že tento záver znamená koniec ochrany základných práv a slobôd obmedzených z dôvodu zavedenia núdzového stavu. Taký výsledok nemá právny základ v úprave èl. 51 ods. 2 Ústavy SR, ani v úprave èl. 5 ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktoré zhodne vytvárajú právny základ pre obmedzenie taxatívne urèených základných práv a slobôd poèas núdzového stavu, a nie pre ich negáciu. Vyhlásením núdzového stavu sa v takom prípade základné práva a slobody pre fyzické osoby a právnické osoby stanú nedostupné, orgán ochrany ústavnosti im nebude poskytova ochranu. Zrodí sa skutkový stav zakladajúci základné právo postavi sa na odpor pod¾a èl. 32 Ústavy SR prinajmenšom pre tie skupiny obèanov Slovenskej republiky, ktorým sa uprie právo namietnu porušenie svojich základných práv a slobôd pomocou sažnosti pod¾a èl. 127 Ústavy SR. Koncepcia menšieho zla spoèívajúca v h¾adaní spravodlivej rovnováhy medzi ústavnými normami urèujúcimi právomoc pléna a senátov ústavného súdu na jednej strane a rizikami spojenými s uplatnením základného práva na odpor na druhej strane by za týchto okolností mala by dostatoène závažnou príèinou pre ochranu základných práv a slobôd v konaní o sažnosti. Treba poznamena, že vyriešením kompetenèných vzahov medzi plénom a senátmi Ústavného súdu SR sa pravdepodobnos ochrany základných práv a slobôd poèas núdzového stavu zvyšuje, ale nezbavuje všetkých predvídate¾ných komplikácií. V prípade porušenia základného práva alebo slobody, èi už by išlo o porušenie zákazu nútenej práce, alebo protiprávny zásah do iného základného práva alebo slobody, má poškodená osoba možnos uchádza sa o ochranu pred Ústavným súdom SR v konaní o sažnosti výluène za predpokladu, že rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu skutoène patrí medzi individuálne právne akty. Ak rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu je individuálnym právnym aktom, potom zas možno váha, èi konanie o sažnosti nie je vhodným typom konania iba pre takých sažovate¾ov, ktorí namietnu porušenie svojho základného práva ïalším subjektom, ktorý na základe rozhodnutia vlády SR o vyhlásení núdzového stavu uložil sažovate¾ovi obmedzenie porušujúce jeho základné právo alebo slobodu. Sažovate¾ovi so želaním vyvola konanie pred Ústavným súdom SR v merite veci tak nezvýši iné, ako poda sažnos zároveò proti dvom subjektom – proti vláde SR, aj proti „vykonávate¾ovi“ vládneho rozhodnutia o vyhlásení výnimoèného stavu. V prípade rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu zrejme prichádza do úvahy právomoc ústavného súdu preskúma z h¾adiska ústavnosti právny akt pomenovaný „rozhodnutie“. V prípade „vykonávate¾a“ rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu v terminológii èl. 127 Ústavy SR jeho akt aplikácie

84


Podmienky a právny úèinok vyhlásenia núdzového stavu práva môže ma aj povahu „opatrenia“ alebo „iného zásahu“. V prípade oznaèenia oboch týchto subjektov za toho, kto sažovate¾ovi porušil základné právo alebo slobodu by Ústavný súd SR mohol èas sažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietnu buï pre nedostatok právomoci senátu preskúma súlad rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu s ústavou, alebo z dôvodu podania sažnosti neoprávnenou osobou (ak rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu je normatívnym právnym aktom), alebo z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Buï ako buï, o inej èasti sažnosti možno predpoklada, že by podliehala právomoci Ústavného súdu SR, okrem situácie, ak by nemala zákonom ustanovené náležitosti, alebo ak by bola podaná oneskorene.

Záver Prakticky nesplnite¾nou požiadavkou pre fázu tvorby práva je požiadavka, aby právna úprava presne a jednoznaène upravila všetky súvislosti regulovaného spoloèenského vzahu. Vo fáze aplikácie práva vždy vzniknú otázky, ktoré bude treba rieši a vyrieši pomocou úvahy a vyvodzovaním pomocou všeobecných právnych zásad, aj zo vzájomnej súvislosti medzi relevantnými právnymi normami. Právne úpravy pre neštandardné situácie by mali by nastavené s vyššou mierou citlivosti a podrobnosti tak, aby sa znížila právna neistota v okolnostiach, za ktorých budú aplikované. Túto požiadavku odôvodòuje predvídate¾ne vyššia miera konfliktnosti vzahov odkázaných na riešenie právnou úpravou pre urèitý typ neštandardnej situácie. Skúsenos s potenciálnym uplatnením ústavného zákona è. 227/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov poèas núdzového stavu nie je dobrá. Sotva z masmédií zazneli informácie o možnosti jeho vyhlásenia, dennú tlaè zaplavili spory medzi právnikmi o mnohé èiastkové otázky. Skúsenos tiež potvrdila zníženie pravdepodobnosti, že riešenia ponechané na výklad platnej právnej úpravy, vyvodzovanie pomocou právnych zásad èi s využitím vzájomných súvislostí platnej právnej úpravy sa na pokraji vyhlásenia núdzového stavu alebo poèas núdzového stavu budú h¾ada pomocou zdravého rozumu. Skúsenos preukázala, že Slovenská republika nie je dostatoène právne pripravená na riešenie spoloèenských problémov vyhlásením núdzového stavu. Nedostatky spôsobené nie jednoznaènou právnou úpravou sú v hmotnoprávnej, aj v procesnoprávnej úprave. Neexistuje de¾ba moci pri vyhlasovaní núdzového stavu, ktorá by vytvárala inštitucionálnu záruku, že nedôjde k zneužitiu právomoci vyhlási núdzový stav, ani k jeho vyhláseniu v dôsledku omylu pri skutkovom alebo právnom hodnotení podmienok vyhlásenia núdzového stavu. Následná ochrana ústavnosti má tiež rad nedostatkov, ak vôbec ide o ochranu ústavnosti vo všetkých ústavne významných vzahoch, ktoré môžu nasta, a to predovšetkým kvôli dostatoène nevyjasneným kompetenèným vzahom vo vnútri Ústavného súdu SR. Úprava podmienok vyhlásenia a uplatòovania núdzového stavu v ústave a ústavnom zákone è. 227/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov nevyhnutne vyvoláva podozrenie a pochybnos, èi v rovnakej kvalite, s poèetnými závažnými medzerami a nie jednoznaènými úpravami, nie sú ustanovené podmienky vyhlásenia a uplatòovania právnych noriem v ostatných neštandardných situáciách vojny, vojnového stavu a výnimoèného stavu. Ak je tento dohad opodstatnený, potom sa v súhrne ponúka zovšeobecnenie, že ústavný zákon o bezpeènosti štátu v èase vojny, vojnového stavu, výnimoèného stavu a núdzového stavu treba zásadne zmeni a doplni tak, aby dosiahol kvalitu právnej úpravy potrebnej pre ochranu ústavnosti

85


Drgonec, J. v neštandardných podmienkach. V opaènom prípade zvýši iba nádej, že k vyhláseniu vojny alebo vojnového stavu nikdy nedôjde, lebo potvrdenie dohadu o nedostatkoch právnej úpravy v ich podmienkach s vysokou pravdepodobnosou môže vies iba k celonárodnej tragédii, chaosu a katastrofe.

86


Zúženie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov JUDr. Ivan SYROVÝ, PhD. advokát

SYROVÝ, I.:

Zúženie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 87 – 92. Autor sa v príspevku venuje aktuálnej otázke zužovania rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Poukazuje na aktuálnu prax súdov, ktoré odmietajú akceptova dohody o zúžení rozsahu majetku vo vzahu k majetku, ktorý už bol nadobudnutý manželmi. Cez komparáciu so zahranièím navrhuje autor zmenu tak, aby sa dohody o zúžení rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov mohli týka aj už nadobudnutého majetku.

Rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ïalej aj ako „BSM“) je vymedzený v ustanoveniach § 43 a § 143a zákona è. 40/1964 Zb. Obèianskeho zákonníka cez generálne ustanovenie (v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko) s taxatívnym výpoètom výnimiek. Do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nepatria veci získané dedièstvom, darom, veci slúžiace osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov alebo vec vydaná v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal danú vec vo vlastníctve pred uzatvorením manželstva alebo ak mu bola daná vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Súdna prax s odkazom na ustanovenia autorského zákona vylúèila z bezpodielového spoluvlastníctva manželov aj autorské diela (napr. obrazy) vzniknuté za trvania manželstva s poukazom na osobnostné práva a majetkové práva, ktoré patria výluène autorovi a ten nemôže by obmedzovaný druhým manželom. Okrem uvedených výnimiek, do BSM nepatria ani veci, na ktoré sa vzahuje osobitný režim s poukazom na uzatvorenú dohodu medzi manželmi v súlade s § 143a Obèianskeho zákonníka. V bezpodielovom spoluvlastníctve manželov tak nebudú ani veci, na ktoré sa vzahuje dohoda manželov o zúžení zákonom urèeného rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva. Ustanovenia upravujúce možnos manželov modifikova zákonný rozsah BSM sa stali súèasou Obèianskeho zákonníka prijatím novely è. 509/1991 Zb., úèinnej od 1. 1. 1992. Práve okamih nadobudnutia majetku manželmi sa javí ako rozhodujúci pri posudzovaní toho, èi sa naò dohoda o zúžení rozsahu BSM vzahova môže alebo nie. Je nesporné, že dohoda sa môže týka majetku, ktorý sa ešte len má nadobudnú manželmi, ktorý by inak patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Pri nehnute¾nostiach spravidla úèastníci kúp-

87


Syrový, I. nej zmluvy predkladajú na príslušnú správu katastra, okrem kúpnej zmluvy, aj dohodu o zúžení rozsahu BSM, èím odôvodòujú nadobudnutie nehnute¾nosti len jedným z manželov.1) Nejednotnos v názoroch sa prejavuje v tom, èi možno dohodou o zúžení rozsahu BSM docieli stav, aby sa majetok, ktorý už je v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, stal výluèným vlastníctvom len jedného z manželov. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 2Sž-o-KS 93/2006 zaujal záporné stanovisko k modifikácii BSM k už nadobudnutému majetku manželov. K samotnému posúdeniu dohôd o zúžení rozsahu BSM a k dôvodom, pre ktoré sa vedie polemika o ich prípustnosti vo vzahu k už nadobudnutému majetku do BSM, by som chcel hovori v ïalšom texte. • Obchádzanie ustanovení o zrušení a vyporiadaní BSM

Argument proti dohodám o zúžení rozsahu BSM vo vzahu k už nadobudnutému majetku tvrdí, že danými dohodami by sa de facto vykonalo vyporiadanie BSM a obchádzali by sa tak ustanovenia Obèianskeho zákonníka o zrušení a vyporiadaní BSM, nako¾ko len pri zrušení a vyporiadaní BSM môže jeden z manželov nadobudnú do výluèného vlastníctva nieèo, èo predtým patrilo obom manželom ako bezpodielovým spoluvlastníkom. Zruši BSM poèas trvania manželstva možno pritom len na základe rozhodnutia súdu. Tu, pod¾a mòa, však treba odlíši zrušenie a vyporiadanie BSM, ktoré sa týka celého majetku, od zúženia rozsahu BSM, ktoré sa týka presne definovanej veci. Kým vyporiadaniu masy BSM musí predchádza zrušenie BSM, pri zúžení rozsahu BSM táto podmienka neexistuje. • Retroaktivita

V konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 3 Sp 9/04 súd vyslovil, že dohoda o zúžení rozsahu BSM nemôže ma spätnú platnos (retroaktivitu), teda meni vlastníctvo už vzniknuté, ktoré manželia nadobudli na základe zmluvy o prevode. S uvedeným názorom sa stotožnil aj odvolací súd. Myslím si, že názor o retroaktivite neobstojí. Uzatvorením dohody o zúžení rozsahu BSM sa nemení vlastnícky režim do minulosti, teda do okamihu povolenia vkladu dohody o zúžení rozsahu BSM príslušnou správou katastra. Vlastnícky režim sa nemí až momentom povolenia vkladu vlastníckeho práva. Tu spôsobuje menší problém znenie § 149a Obèianskeho zákonníka, pod¾a ktorého pokia¾ sa dohody medzi manželmi pod¾a ustanovení § 143 a § 149 týkajú nehnute¾ností, musia ma písomnú formu a nadobúdajú úèinnos vkladom do katastra. Pod¾a môjho názoru, ide tu o nepresnos v legislatívnom procese, keï namiesto znenia „pod¾a ustanovení § 143a a § 149...“ sa vypustilo jedno a. Je pritom zrejmé, že § 143 Obèianskeho zákonníka, ktorý definuje bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nepojednáva o dohodách, tie sú riešené až v § 143a. 1)

K uvedenému je vhodné uvies, že správa katastra nemá možnos zisti, èi ide o manžela, a teda aj bez predloženia dohody o zúžení rozsahu BSM alebo rozsudku súdu o zrušení BSM kataster povolí vklad vlastníckeho práva v prospech jedného z manželov ako kupujúceho. Neexistencia dohody o zúžení rozsahu BSM by však mohla by dôvodom na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy, napríklad v prípade, ak by ju napadol druhý manžel, ktorý nebol úèastníkom kúpnej zmluvy na strane kupujúceho.

88


Zúženie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov O retroaktivite by sa dalo hovori vtedy, ak by sa uzatvorením dohody alebo povolením vkladu vlastníckeho práva menil režim spätne, èo však nie je daný prípad. Až do momentu povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnute¾nosti nesie nehnute¾nos režim BSM a až od povolenia vkladu je vyòatá z BSM. • Ukracovanie verite¾ov

Niekedy sa nesprávne poukazuje na zhoršené postavenie verite¾ov toho z manželov, voèi ktorému majú veritelia poh¾adávku a po uzatvorení dohody už nie je spoluvlastníkom majetku, na ktorý sa vzahuje dohoda o zúžení rozsahu BSM. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku 2 Sž-o-KS 93/2006 z 31. 7. 2007 uviedol, že BSM nie je len vnútornou záležitosou manželov, ale týka sa aj tretích osôb a aj istoty verite¾ov, ktorá je ohrozená tým, že v prípade vlastníctva majetku len jedným z manželov, tento majetok podlieha jeho vo¾nej dispozícii. Argumenty proti uvedenému výkladu spoèívajú v tom, že ani pri dohode o zúžení rozsahu BSM nie je vylúèené odporovanie danému úkonu cez odporovaciu žalobu, situácia je zjednodušená tým, že prevod sa týka blízkej osoby a táto musí preukáza, že o úmysle ukráti verite¾a nevedela. V praxi sa skôr možno stretnú s postupom manželov, ktorí v obave z blížiacej sa exekúcie prevedú majetok „papierovo“ na tretiu, nie blízku osobu, v úmysle ukráti verite¾a. V súdnom spore z odporovacej žaloby je tak na verite¾ovi, aby uniesol dôkazné bremeno a preukázal vedomos nadobúdate¾a o úmysle prevodcu ukráti verite¾a. • Definovanie toho, èo sa prevádza a absencia titulu na vznik vlastníctva

Stanovisko odmietajúce dohody o zúžení rozsahu BSM vo vzahu k už nadobudnutému majetku poukazuje aj na nemožnos definovania toho, èo sa prevádza. Nako¾ko ide o majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov a po uzatvorení dohody a nastúpení úèinkov sa spravidla má sta jeden z manželov výluèným vlastníkom, treba rieši otázku toho, èo je predmetom prevodu, nako¾ko to nemôže by podiel a ani celok. Z dohody o zúžení rozsahu BSM je však zrejmé, aký právny stav bol pred jej uzatvorením a s akými právnymi úèinkami sa má spája jej uzatvorenie, teda výsledok. Podobne je tomu pri dohodách o vyporiadaní BSM, výslovne upravených v § 149 Obèianskeho zákonníka. Uzatvorením dohody o vyporiadaní BSM sa masa BSM delí medzi manželov a de¾ba je definovaná výslednou podobou. Podobne, pod¾a mòa, možno rieši aj dohody o zúžení rozsahu BSM vo vzahu k majetku patriacemu do BSM, kde je zrejmý poèiatoèný stav a stav, ktorý strany mali záujem dosiahnu dohodou. Kým pri dohodách o zúžení rozsahu BSM vo vzahu k majetku, ktorý sa ešte len má nadobudnú, sa na príslušnú správu katastra, okrem samotnej dohody o zúžení rozsahu BSM, predkladá aj nadobúdací titul, najèastejšie kúpna zmluva, pri režime zúženia rozsahu BSM vo vzahu k už existujúcemu majetku takýto postup možný nie je a manželia predkladajú na kataster len dohodu o zúžení rozsahu BSM. Vo vzahu k uvedenej dohode je potrebné uvies, že okrem toho, že je spísaná formou notárskej zápisnice, obsahuje presné oznaèenie strán dohody (možno hovori o nich ako o prevodcovi a nadobúdate¾ovi), špecifikuje nehnute¾nos v rozsahu potrebnom na jej identifikáciu a vymedzuje aj právny stav pred jej uzatvorením a vô¾u strán dohody, ktorú chcú dosiahnu po povolení vkladu vlastníckeho práva. Zastávam preto názor, že v danom prípade nie je nutné predklada pri podaní návrhu na vklad žiaden ïalší titul, nako¾ko Správa katastra má zo spisu osvedèené vlastníctvo manželov a svojím rozhodnutím povo¾uje prevod.

89


Syrový, I. Zastávam názor, že úprava v Obèianskom zákonníku nebráni tomu, aby sa dohody o zúžení rozsahu BSM týkali už nadobudnutého majetku. Pod¾a mòa by prednos mala dosta zmluvná sloboda a dispozièné oprávnenie vlastníkov, ktorí pri uzatvorení dohody o zúžení rozsahu BSM realizujú slobodne a vážne svoje spoluvlastnícke práva. Podobný názor je prezentovaný aj v komentári k Obèianskemu zákonníku.2) Nako¾ko dohody o zúžení rozsahu BSM sa týkajú èasto nehnute¾ného majetku, vyvstáva tu ešte jedna otázka, a to èi správa katastra má možnos nepovoli vklad takejto dohody, nako¾ko takáto dohoda je spísaná formou notárskej zápisnice. Ustanovenie § 31 zákona è. 162/1995 Z. z. o katastri nehnute¾ností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnute¾nostiam (katastrálny zákon) upravuje právomoci Správy katastra pri preskúmavaní listín: (1) Správa katastra preskúma zmluvu z h¾adiska, èi obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, èi je úkon urobený v predpísanej forme, èi je prevodca oprávnený naklada s nehnute¾nosou, èi sú prejavy vôle dostatoène urèité a zrozumite¾né, èi zmluvná vo¾nos alebo právo naklada s nehnute¾nosou nie sú obmedzené, èi zmluva neodporuje zákonu, èi zákon neobchádza a èi sa neprieèi dobrým mravom. Pri rozhodovaní o vklade prihliada správa katastra aj na skutkové a právne skutoènosti, ktoré by mohli ma vplyv na povolenie vkladu. (2) Ak ide o zmluvu o prevode nehnute¾nosti, ktorá bola vyhotovená vo forme notárskej zápisnice alebo autorizovaná advokátom, správa katastra posudzuje zmluvu iba z poh¾adu, èi je súladná s katastrálnym operátom a èi sú splnené procesné podmienky na povolenie vkladu. V prípade dohôd o zúžení rozsahu BSM spísaných formou notárskej zápisnice tak Správe katastra prináleží len posúdenie dohody z poh¾adu procesných podmienok a súladu s katastrálnym operátom za predpokladu, že danú dohodu považujeme za dohodu (zmluvu) o prevode nehnute¾ností. Pri uzatvorení dohody o zúžení rozsahu BSM a následnom povolení vkladu vlastníckeho práva pri nehnute¾nostiach sa mení vlastníctvo na základe právnej skutoènosti – právneho úkonu, teda by malo ís o prevod. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 1 Sž-KS 139/2004 za dohodu o prevode nehnute¾nosti považoval aj dohodu o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a, pod¾a mòa, aj dohodu o zúžení rozsahu BSM vzh¾adom na svoje úèinky možno považova za dohodu o prevode nehnute¾ností. V takom prípade by konajúca správa katastra nemohla zamietnu návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva, nako¾ko § 31 ods. 2 katastrálneho zákona jej nepriznáva oprávnenie posudzova súlad zmluvy so zákonom, jeho obchádzanie, resp. rozpor s dobrými mravmi. Myslím si, že nᚠzákonodarca by v záujme posilnenia zásady zmluvnej slobody mal jednoznaène upravi možnos manželov modifikova aj majetok, ktorý už nesie režim BSM. Vedie ma k tomu aj úprava v nižšie uvedených susedných krajinách, ktoré zúženie rozsahu spoloèného majetku manželov umožòujú aj vo vzahu k už nadobudnutému majetku.

2)

VOJÈÍK, P. a kol.: Obèiansky zákonník, struèný komentár; 3. doplnené vydanie, 2010, s. 372.

90


Zúženie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov Èeská republika Ešte za úèinnosti právnej úpravy bezpodielového spoluvlastníctva manželov v Èeskej republike3) sa otázke dohôd o zúžení rozsahu BSM venoval Èeský ústavný súd. V konaní sp. zn. I. ÚS 104/95 nálezom zo 14. 2. 1996 potvrdil názor, že dohody o zúžení rozsahu BSM sa nemôžu týka už nadobudnutého majetku, s argumentáciou ve¾mi podobnou tej, s ktorou sa možno stretnú v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republike v konaní 2 Sž-o-KS 93/2006, teda s poukazom na „retroaktivitu“ a požiadavku istoty tretích osôb (verite¾ov). S uvedeným názorom senátu Ústavného súdu Èeskej republiky sa však nestotožnil II. senát Ústavného súdu, ktorý požiadal o stanovisko plénum Ústavného súdu s poukazom na základný ústavný princíp, a to autonómnu vô¾u a slobodné konanie súkromných osôb. Daný senát zastával názor, že nako¾ko zmluvnú vo¾nos možno obmedzi len zákonom a, pod¾a jeho názoru, z § 143a Obèianskeho zákonníka sa nedalo usudzova, že by zakazoval dohodu oh¾adom už nadobudnutých vecí, samozrejme, s úèinkami ex nunc. Návrh stanoviska druhého senátu Ústavného súdu Èeskej republiky pod sp. zn. PL. ÚS –st 2/96 však nebol prijatý a bolo potvrdené stanovisko I. senátu. Následná rozsiahla diskusia o inštitúte BSM ako takom (nejednotná prax oh¾adom toho, èo patrí do masy BSM), prièom súèasou diskusie bolo i pripustenie modifikujúcich dohôd aj vo vzahu k majetku, ktorý tvoril súèas BSM, viedol v Èeskej republike k prijatiu novely Obèianskeho zákonníka. Inštitút bezpodielového spoluvlastníctva manželov bol od 1. 8. 1998 nahradený inštitútom „spoleèné jmìní manželù“. V § 143a ods. 1 zákona è. 40/1964 Sb. Obèanský zákoník je uvedené: „Manželé mohou smlouvou uzavøenou formou notáøského zápisu rozšíøit nebo zúžit stanovený rozsah spoleèného jmìní manželù. Takto mohou manželé zmìnit rozsah majetku a závazkù nabytých èi vzniklých v budoucnosti, ale i majetku a závazkù, které již tvoøí jejich spoleèné jmìní. Pøedmìtem této smlouvy mohou být i jednotlivé majetkové hodnoty a závazky.“ Právna úprava v Èeskej republike tak umožòuje zmluvou spísanou formou notárskej zápisnice postihnú aj veci, ktoré tvoria súèas ich spoloèného majetku. Napriek odlišnému názvu, ako aj obsahu inštitútov „spoleèného jmìní manželù“ a bezpodielového spoluvlastníctva manželov, som toho názoru, že nie je dôvod obmedzova manželov v Slovenskej republiky a neumožni im, na rozdiel od manželov v Èeskej republike, aby sa v rámci svojej dispozície majetkom dohodli, že èas majetku bude vo výluènom vlastníctve len jedného z nich, a to aj vo vzahu k už nadobudnutému majetku.

Po¾sko Na rozdiel od èeskej právnej úpravy, ktorá de lege lata výslovne umožòuje zúži rozsah spoloèného majetku manželov aj vo vzahu k už nadobudnutému majetku manželmi, po¾ská právna úprava uvedenú možnos výslovne neupravuje. 3)

Bezpodílové spoluvlastnictví manželù bolo nahradené inštitútom spoleèného jmìní manželù zákonom è. 80/1988 Sb., úèinným od 1. 8. 1998.

91


Syrový, I. Pod¾a èl. 47 po¾ského obèianskeho zákonníka, manželia môžu dohodou vo forme notárskej zápisnice zákonný rozsah spoloèného majetku manželov rozšíri alebo zúži, alebo môžu ho aj vyporiada alebo ho vyporiada s kompenzáciou prírastkov. Navyše, existuje možnos, aby dohoda o rozšírení alebo zúžení rozsahu spoloèného majetku predchádzala uzatvoreniu manželstva. Pre modifikovaný rozsah spoloèného majetku manželov používa po¾ská právna úprava výraz „spoloèenstvo majetku“. V èl. 49 po¾ský obèiansky zákonník vyluèuje rozšírenie spoloèenstva majetku k vymedzeným druhom majetku.4) Vzh¾adom na absenciu výslovného ustanovenia zákona k dohodám o modifikácii rozsahu BSM vo vzahu k už nadobudnutému majetku túto otázku v Po¾sku riešila súdna prax, no s odlišným záverom ako nᚠNajvyšší súd, a prednos dostala ochrana autonómnej vôle zmluvných strán, teda manželov, takže v Po¾sku sa akceptujú dohody o zúžení rozsahu BSM aj vo vzahu k už manželmi nadobudnutému majetku.

Rakúsko V Rakúsku sa v širokej miere aplikuje prednos dohody manželov, a iba ak takáto dohoda nie je, nastupujú zákonné ustanovenia. Všeobecne platí, že pokia¾ manželia neuzatvoria medzi sebou zmluvu formou notárskej zápisnice (Ehepakt), majetok po vzniku manželstva nadobúdajú oddelene. Manželia sa zmluvou môžu dohodnú na forme spoluvlastníctva, a to buï na spoluvlastníctve všeobecného charakteru (allgemeine Gütergemeinschaft), alebo na spoluvlastníctve obmedzeného charakteru (beschränkte Gütergemeinschaft). Spoluvlastníctvo všeobecné sa vzahuje na už nadobudnutý majetok, ako aj v budúcnosti nadobudnutý majetok, a spoluvlastníctvo obmedzené sa vzahuje buï len na už nadobudnutý majetok manželmi alebo len na ten, ktorý manželia nadobudnú v budúcnosti, alebo sa môže týka aj špecifikovanej èasti majetku, napríklad hnute¾ných vecí. Manželia môžu tiež ponecha isté veci vo výluènom vlastníctve jedného z manželov (Vorbehaltsgut). V prípade pochybností platí, že dohoda manželov sa vzahuje len na majetok už nadobudnutý. Zákonná úprava tak ponecháva na manželoch rozsah ich spoloèného majetku. Aj už uzatvorenú manželskú dohodu možno zmeni, a to aj upravi odlišne od pôvodnej dohody ve¾kos podielov.

4)

Èl. 49 § 1 Prostredníctvom dohody o spoloèenstve majetku nie je možné rozšíri spoloèenstvo majetku na: 1) Položky majetku, ktoré nadobudne niektorý z manželov na základe dedièstva, závetu (pozn. v Po¾sku sa to spomína osobitne popri dedièstve, dedièstvom sa rozumie zákonné dedenie) alebo daru, 2) majetkové práva, ktoré vyplývajú zo spoloèného vlastníctva pod¾a osobitných predpisov, 3) neodòate¾né práva, ktoré sa môžu viaza len na jednu osobu, 4) nároky na náhradu škody za spôsobenú ujmu na zdraví, alebo inú poruchu zdravia, ak tieto nespadajú do rozsahu zákonného BSM, ako aj nároky z titulu zadosuèinenia za spôsobené ujmy, 5) doposia¾ nevymáhané nároky na náhradu mzdy za vykonanú prácu alebo nároky z inej zárobkovej èinnosti každého z manželov.

92


Ešte k niektorým otázkam premeny základných imaní obchodných spoloèností na euro JUDr. Jaroslav MACEK Okresný súd Žilina

MACEK, J.: Ešte k niektorým otázkam premeny základných imaní obchodných spoloèností na euro; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 93 – 97. Autor príspevku reaguje na èlánok Ondreja Buknu, uverejnený v Justiènej revue è. 8-9/2011, a rozoberá otázky nakladania s obchodnými podielmi, ktorým zodpovedá vklad vyjadrený nie celým èíslom po vykonanej premene vkladov do základného imania a základného imania obchodných spoloèností zo slovenskej meny na menu euro, ako aj posudzovanie týchto otázok v registrovom konaní.

V Justiènej revue è. 8-9/2011 bol publikovaný èlánok Ondreja Buknu, venovaný problematike premeny základných imaní obchodných spoloèností na euro. Okrem toho, že Ondrej Bukna priamo vyzýva na diskusiu na túto tému, rozhodol som sa naò reagova aj z toho dôvodu, že jedno z kritizovaných rozhodnutí súdov, citované bez uvedenia zdroja a spisovej znaèky rozhodnutia na s. 1120, je výsledkom autorovej rozhodovacej èinnosti ako registrového sudcu. Problematika premeny základných imaní obchodných spoloèností a družstiev zo slovenskej meny na menu euro (ïalej len „premena“) rezonuje v praxi registrových súdov už od úèinnosti vyhlášky è. 246/2008 Z. z., kedy bolo možné už s predstihom (pred zavedením eura ako zákonnej meny v Slovenskej republike) poda návrh na zápis premeny do obchodného registra. Prax registrových súdov nebola a nie je celkom jednotná. Charakter registrového konania však skôr bráni, ako prispieva k zjednocovaniu judikatúry v registrovej problematike. Väèšina úèastníkov bez oh¾adu na to, èo si myslí o rozhodnutí, ktorým vyšší súdny úradník odmietne vykona zápis, totiž z pragmatických dôvodov návrh na zápis opraví v zmysle požiadaviek registrového súdu a len zlomok vecí sa dostáva do štádia konania o námietkach podaných proti oznámeniu o odmietnutí vykonania zápisu a ešte menšia èas do štádia konania o odvolaní proti uzneseniu o zamietnutí námietok èi dovolacieho konania. Napriek tomu existuje nieko¾ko rozhodnutí vydaných v odvolacom konaní a aj jedno v dovolacom konaní, týkajúce sa danej problematiky, ktoré možno podrobi kritickej analýze. S prihliadnutím na frekvenciu výskytu problému zápisu menovitej hodnoty vkladov do imania a základného imania v registrovom konaní mimo konania o premene menovitých hodnôt vkladov a základného imania,1) a tiež s prihliadnutím k istým odlišnostiam v legislatívnej úprave vo vzahu k iným právnym formám obchodných spoloèností a družstvu,2) sa budem v tomto príspevku, 1) 2)

Paragraf 200f Obèianskeho súdneho poriadku. Hoci tento èlánok používa argumentáciu vo vzahu k ustanoveniu § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka, obdobne možno argumentova aj vo vzahu k podobnému ustanoveniu § 157 ods. 1 Obchodného zákonníka, upravujúceho menovitú hodnotu akcie pri akciovej spoloènosti, èi ustanoveniu § 223 ods. 2 Obchodného zákonníka, upravujúceho výšku èlenského vkladu v družstve.

93


Macek, J. v rámci diskusie, venova problematike vyjadrenia menovitých hodnôt vkladov a základného imania v spoloènosti s ruèením obmedzeným v období po zápise ich premeny na menu euro. Premenu na euro mohli obchodné spoloènosti a družstvá vykona v zásade dvojakým spôsobom. Prvým, jednoduchším postupom je postup pod¾a § 12a zákona è. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých predpisov v znení neskorších predpisov (ïalej len „ZOR“), pod¾a ktorého registrový súd uvádza vo výpise z obchodného registra popri menovitých hodnotách v slovenských korunách aj menovité hodnoty v eurách, ktoré majú informatívny charakter. Menovité hodnoty, uvedené vo výpise z obchodného registra, sú výsledkom prepoètu menovitých hodnôt vkladov do základného imania v slovenských korunách pod¾a konverzného kurzu so zaokrúhlením nahor a to na šes desatinných miest. Osoba zapísaná v obchodnom registri môže povinnos premeny splni aj vyjadrením písomného súhlasu bez výhrad s metódou prepoètu, uvedenej v predchádzajúcej vete. Podpisy èlenov štatutárneho orgánu na súhlase musia by úradne osvedèené. Zápis premeny je vykonaný vyšším súdnym úradníkom v súdnom registri SuRe a jeho výsledkom sú menovité hodnoty vkladov do základného imania a základného imania, vyjadrené so zaokrúhlením na šes desatinných miest. Druhý postup je možný pod¾a § 10 a nasl. zákona è. 659/2007 Z. z., kedy o premene rozhodne buï valné zhromaždenie spoloènosti alebo štatutárny orgán, prièom výsledkom sú menovité hodnoty vkladov, vyjadrené so zaokrúhlením na rôzny poèet desatinných miest. Tento postup umožòuje zaokrúhlenie vkladov najmenej na dve desatinné miesta smerom nadol a na najbližšie celé euro nahor. V praxi nie sú vylúèené vklady zaokrúhlené na celé centy nahor èi nadol, ale napríklad aj na desiatky centov, no ako najpraktickejšia sa javí možnos, keï sú vklady premenené a zaokrúhlené na celé euro nahor. Výsledkom využitia rôznych metód premeny menovitej hodnoty vkladov jednotlivými spoloènosami je skutoènos, že v mnohých spoloènostiach je v súèasnosti menovitá hodnota vkladov spoloèníkov zapísaná v obchodnom registri v rozpore s § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka (inak, ako kladným celým èíslom). Táto odchýlka je však zákonom predpokladanou výnimkou z inak kogentného ustanovenia § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka. Niet pochýb o tom, že vklady vyjadrené nie celým èíslom sú výsledkom legálneho postupu. Ïalší osud takto vyjadrených vkladov je už však predmetom nejednotného výkladu. Jadrom argumentácie, Ondrejom Buknom kritizovaného rozhodnutia súdu, je èas, ktorá sa nedostala do citácie v Justiènej revue 8-9/2011 a znie takto: „Vznik vkladu, ktorého hodnota je vyjadrená nie celým èíslom, môže by výluène výsledkom postupu pod¾a zákona è. 659/2007 Z. z., t. j. výsledkom premeny menovitej hodnoty vkladov do základného imania a hodnoty základného imania zo slovenskej meny na menu euro. Iný osobitný predpis, tak ako ho predvída ustanovenie § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka, ako je zák. è. 659/2007 Z. z., v slovenskom právnom poriadku neexistuje. Zakotvenie možnosti vzniku vkladov vyjadrených nie celým èíslom v dôsledku postupu pod¾a zákona è. 659/2007 Z. z. má charakter hmotnoprávnej výnimky (pozri aj § 10 ods. 4 zákona è. 659/2007 Z. z.) z pravidla ustanoveného v § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorej pôsobnos sa postupom pod¾a zákona è. 659/2007 Z. z. vyèerpala a nie je možné rozširova pôsobnos tejto hmotnoprávnej výnimky na ïalšie prípady následnej súkromnoprávnej dispozície s obchodným podielom, naopak je potrebné ju vyklada reš3) 4)

Uznesenie Okresného súdu Žilina, sp. zn. 5 Nsre 93/2010, z 29. 6. 2010, a rovnako viaceré ïalšie. Napr. uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 13 Cob 237/2010, z 25. 11. 2010, èi sp. zn. 14 Cob 208/2010 z 1. 12. 2010.

94


Ešte k niektorým otázkam premeny základných imaní ... triktívne“.3) Uvedenú argumentáciu si vo viacerých odvolacích veciach osvojil aj odvolací súd,4) a takisto v rozhodnutí sp. zn. 1 Obdo 21/2011 z 21. 8. 2011 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky: „Dovolate¾om uvádzané ust. § 10 ods. 4 zák. è. 659/2007 Z. z. týkajúce sa neaplikovania zákazov, resp. obmedzení pri zaokrúh¾ovaní hodnôt vkladov v zmysle ust. § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka sa aplikovalo v rozhodnom období po zavedení meny euro... vykonaním premeny menovitých hodnôt vkladov zo slovenskej meny na menu euro stratili uvedené pravidlá význam, preto na návrhy zápisov zmien výšky vkladov podané po premene menovitých hodnôt vkladov zo slovenskej meny na euro sa už nevzahujú výnimky zo zákazov a obmedzení v zmysle ust. § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka ...Návrhy zápisov výšky vkladov po prvotnej premene menovitých hodnôt podliehajú obmedzeniam v zmysle ust. § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka“. Obchodný zákonník okrem výpoètu v § 263 výslovne neurèuje, ktoré jeho ustanovenia sú kogentné. Každé ustanovenie je potrebné z h¾adiska jeho dispozitívnosti èi kogentnosti osobitne skúma a vyloži jeho charakter. Prostredníctvom § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 ods. 3 Obèianskeho zákonníka možno vyvodi, že ustanovenie § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka má kogentný charakter, a teda nemožno postupova odchýlne, resp. v rozpore s týmto ustanovením.5) Ak z pravidla, v òom obsiahnutom, je prípustná výnimka, tak rozširovanie jej pôsobnosti výkladom nie je prípustné. Zisti stanovisko zákonodarcu k tejto otázke je pre absenciu bližšieho vysvetlenia v dôvodových správach k relevantným predpisom ažké, nie však nemožné. Hlavným gestorom legislatívnych, organizaèných a technických prác na zavedení meny euro v Slovenskej republike, a zároveò aj navrhovate¾om s tým súvisiacich zmien a doplnení Obchodného zákonníka, bola Národná banka Slovenska, ktorá k uvedenej problematike zaujala takéto stanovisko: „...možnos použitia rezervného fondu obchodných spoloèností (respektíve nedelite¾ného fondu družstiev) na vykonanie premeny menovitých hodnôt na eurá a aj ustanovený maximálny poèet na šes desatinných miest sú jednorazové výnimky výluène pre prechod zo slovenskej meny na euro. Pri akejko¾vek budúcej úprave menovitých hodnôt akcií (vkladov do imaní) už bude nevyhnutné dodržiava všeobecné pravidlá pod¾a Obchodného zákonníka o používaní rezervného fondu obchodných spoloèností (respektíve o používaní nedelite¾ného fondu družstiev) a o povinnom vyjadrovaní menovitých hodnôt len na kladné celé èísla (teda zvyšova alebo znižova menovitú hodnotu akcií a vkladov do základných imaní minimálne na celé eurá alebo násobky celých eur)“.6) Samozrejme, nejde o záväzný výklad, naznaèi smerovanie myšlienok zákonodarcu však môže. Jedným z možných výkladov problematiky je aj ten, ktorý urobil Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí, sp. zn. 3 Cob 125/2010, z 30. 6. 2010: „...Generálny zákon è. 659/2007 Z. z. zmenil ustanovenie § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka pre už existujúce spoloènosti a vyžadovanie obchodných podielov vyjadrovaných celým èíslom je možné len pri novozaložených spoloènostiach“. Proti tomuto výkladu možno argumentova aj poukazom na predchádzajúcu právnu úpravu pred prechodom na euro, keï Obchodný zákonník v ustanovení § 109 5) 6)

Napr. uznesenie Krajského súdu Žilina, sp. zn. 13 Cob 139/2010, z 26. 10. 2010, a rad ïalších. Informatívny komentár k zákonu o zavedení meny euro v Slovenskej republike, s. 163, ktorý tvorí súèas publikácie NBS „Generálny zákon o eure a vykonávacie predpisy“, vydanej v papierovej aj elektronickej podobe, prièom jej elektronická verzia je vo¾ne dostupná na internetovej stránke NBS http:/www.nbs.sk/_img/Documents/PUBLIK/ Generalny_zakon_o_eure_a_komentar_a_vyhlasky.pdf

95


Macek, J. ods. 2, úèinnom do 31. 12. 2007, vyžadoval, aby výška vkladu spoloèníka bola delite¾ná tisícom. Vô¾a zákonodarcu smerovala skôr k tomu, aby jednorazovo, v dôsledku prechodu na euro v prechodnom období, umožnil existenciu vkladov, ktorých menovitá hodnota nie je vyjadrená kladným celým èíslom, no cie¾, ku ktorému zákonodarca chcel smerova, je vyjadrenie menovitých hodnôt vkladov do základného imania kladným celým èíslom. Ak by sme pripustili výklad, že vklady vyjadrené desatinným èíslom by nemuseli by výluène výsledkom premeny pod¾a zákona è. 659/2007 Z. z., ale aj ïalších následných dispozícií s takto vzniknutými vkladmi, nevyhnutne by sme v urèitom štádiu narazili na otázku dokia¾, resp. dokedy možno vklad vyjadrený desatinným èíslom ešte považova za výsledok premeny a kedy už za výsledok iného procesu – napr. splynutia dvoch obchodných podielov u jedného spoloèníka (§ 114 ods. 2 Obchodného zákonníka) – alebo zlúèenia obchodných spoloèností. Ïalej je potrebné poukáza na možnosti rozdelenia obchodného podielu, ktorému zodpovedá vklad vyjadrený inak ako kladným celým èíslom. Za extenzívneho výkladu výnimky z povinnosti vyjadrenia menovitej hodnoty vkladu spoloèníka v spoloènosti s ruèením obmedzeným kladným celým èíslom, by pomerne pravidelným výsledkom takéhoto rozdelenia boli obchodné podiely, ktorým zodpovedajú vklady vyjadrené inak, ako kladným celým èíslom, a pritom zaokrúhlené na viac ako šes desatinných miest. S takouto výnimkou z pravidla uvedeného v ustanovení § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka však neráta ani zákon è. 659/2007 Z. z., a nemá žiadnu zákonnú oporu. Napriek tomu v argumentácii registrových súdov, odmietajúcich vykona zápis vkladov vyjadrených nie celým èíslom, možno nájs slabé miesto, avšak nie z hmotnoprávneho, ale procesného h¾adiska. Registrový súd má len obmedzené možnosti preskúmava návrh na zápis do obchodného registra z materiálneho h¾adiska.7) Registrový súd skúma len splnenie formálnych náležitostí návrhu, a ak registrové súdy odmietajú vykona zápis z dôvodu rozporu návrhu s hmotným právom, zväèša odkazujú na použitie § 6 ods.1 písm. b) v spojení s § 6 ods. 2 písm. d) ZOR, poukazujúc na údajnú neúplnos a nezrozumite¾nos návrhu. Registrový súd môže odmietnu vykona zápis len z taxatívne vymedzených dôvodov, uvedených v § 6 ZOR. Uvedeným smerom posudzovania problematiky sa vydala však len menšina odvolacích súdov.8) Pre úplnos je potrebné upozorni aj na súvislos problematiky s ustanovením § 68 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka. Ak by aj navrhovate¾ v registrovom konaní dosiahol zápis vkladov do základného imania, vyjadrených nie celým èíslom, mimo konania o premene menovitých hodnôt vkladov spoloèníkov a základného imania spoloènosti, nemohol by oslavova víazstvo. Bol by tu totiž daný dôvod na zaèatie konania o zrušenie obchodnej spoloènosti súdom z úradnej povinnosti pod¾a § 68 ods. 6 písm. c) Obchodného zákonníka, nako¾ko takáto spoloènos by nespåòala predpoklady pre svoj vznik, vyjadrené v § 109 ods. 2 Obchodného zákonníka (vklady vyjadrené celým èíslom). Registrový súd by po zaèatí konania o zrušenie spoloènosti musel v zmysle § 68 ods. 7 Obchodného zákonníka poskytnú spoloènosti lehotu 7) 8)

Podrobnejšie BLAHA, M.: in: PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár; 3. vydanie, Praha, C. H. Beck 2010, s. 66 – 101. Napr. Krajský súd v Bratislave v už citovanom rozhodnutí 3 Cob 125/2010 z 30. 6. 2010: „Po prejednaní veci s oh¾adom na citované ustanovenia odvolací súd zistil, že súd prvého stupòa odmietol vykona zápis zmien v obchodnom registri, pretože návrh považoval za neúplný. Po odmietnutí navrhovate¾ vèas podal námietky a odstránil vady vytýkané pri odmietnutí zápisu. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvého stupòa v námietkovom konaní nemal ïalej skúma hmotnoprávne náležitosti návrhu tak, ako to vyplýva z napadnutého uznesenia.“

96


Ešte k niektorým otázkam premeny základných imaní ... na odstránenie dôvodu, pre ktorý bolo zaèaté konanie o jej zrušenie. Spoloènos by tento dôvod mohla odstráni jedine tak, že by podala nový návrh na zápis zmeny v obchodnom registri už s vkladmi vyjadrenými celým èíslom. Výsledok by bol rovnaký, ako keby návrh bol už skôr podaný s vkladmi vyjadrenými celým èíslom (akurát so stratou èasu a práce, a v neposlednom rade s dvojnásobnými nákladmi na súdne poplatky). Diskusiu o probléme vyjadrenia výšky vkladu do základného imania po vykonaní premeny menovitej hodnoty vkladov do základného imania zo slovenskej meny na euro možno len privíta, prièom oèakávam, že zrejme bude ešte dlho pokraèova. Pod¾a mojich vedomostí je v behu nieko¾ko dovolacích konaní na Najvyššom súde SR, riešiacich tento problém, takže možno v doh¾adnej dobe èaka aj ïalšie stanoviská k problematike od najvyššej súdnej inštancie krajiny.

97


Uplatnenie procesných práv poškodeného v trestnom konaní pred súdom JUDr. Eva PRAVDÍKOVÁ BUÈKOVÁ advokátka externá doktorandka Právnickej fakulty Paneurópskej vysokej školy

PRAVDÍKOVÁ BUÈKOVÁ, E.: Uplatnenie procesných práv poškodeného v trestnom konaní pred súdom; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 98 – 103. Autorka sa v èlánku venuje vybraným procesným právam poškodeného v trestnom konaní pred súdom. Cie¾om príspevku je poukáza na nevyvážený stav na strane poškodeného a obžalovaného v trestnom konaní, a to na základe komparácie ich základných práv. Tento stav pretrváva napriek rozsiahlym zmenám legislatívy v prospech poškodeného, ktoré boli podnietené najmä Rámcovým rozhodnutím Rady Európskej únie o postavení obetí v trestnom konaní z roku 2001.

V nadväznosti na doterajšie skúsenosti by som týmto èlánkom chcela reagova na problematiku niektorých procesných práv poškodeného v trestnom konaní a reálnej možnosti ich uplatnenia v konaní pred súdom. Poškodený je stranou trestného konania vedenom pred súdom. Má samostatné procesné postavenie, aj keï svojím pôsobením vystupuje a podporuje stranu prokurátora ako verejného žalobcu zastupujúceho štát a verejný záujem. Ako taký má právo napr. na úèas na hlavnom pojednávaní a verejnom zasadnutí, na navrhovanie dôkazov, na oboznámenie sa s podaním obžaloby, na nahliadanie do spisu a pod., prièom tieto procesné práva sa netýkajú výluène uplatnenia náhrady škody, ako sa ve¾akrát v praxi pokúšajú presadi túto teóriu mnohí obhajcovia obžalovaných, a to dokonca s podporou predsedu senátu, ktorý pravdepodobne nemá záujem na zasahovaní poškodeného do otázky zisovania viny obžalovaného. Táto prax, s ktorou som sa priamo stretla pri zastupovaní záujmov poškodeného, však nemá oporu v platnom práve. Uplatnenie nároku na náhradu škody v rámci adhézneho konania je len jedným z mnohých práv na strane poškodeného, prièom ide o nárok upravený hmotnoprávnymi predpismi, predovšetkým Obèianskym zákonníkom. Navyše, nie všetci poškodení si svoj nárok na náhradu škody uplatnia v rámci trestného konania, najmä keï náhrada škody sa týka len skutoènej škody, avšak nevzahuje sa na následnú škodu, akou je napr. ušlý zisk. Napriek tomu má poškodený výrazný záujem na potrestaní páchate¾a, pretože je osobou, ktorá je najviac a bezprostredne negatívne zasiahnutá dôsledkami trestnej èinnosti páchate¾a. Okrem toho, aj samotný výrok o priznaní náhrady škody spôsobenej poškodenému v rámci adhézneho konania má priamy podklad vo výroku o vine obžalovaného. Bez odsúdenia obžalovaného nemožno prizna poškodenému náhradu škody.

98


Uplatnenie procesných práv poškodeného v trestnom konaní pred súdom Keï teda Trestný poriadok è. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ïalej len „Trestný poriadok“) umožòuje poškodenému navrhova dôkazy a keïže na Slovensku sa uplatòuje princíp kontradiktórnosti v trestnom konaní, v ktorom má vládnu rovnos zbraní, mal by ma poškodený rovnocenné práva vo vzahu k ostatným stranám trestného konania. Zásadu rovnosti zakotvuje ako jedno zo základných práv, okrem iného, aj Ústava Slovenskej republiky è. 460/1992 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov (ïalej len „Ústava“), ako najvyšší prameò práva, a to v èlánku 47 ods. 3 v spojení s èl. 47 ods. 3, pod¾a ktorých „všetci úèastníci sú si v konaní pod¾a ods. 2 (t. j. v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy) rovní.“ Vyššie uvedená základná zásada súdneho konania je obsiahnutá aj v ustanovení èlánku 3 ods. 1 zákona è. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplní niektorých zákonov, pod¾a ktorého „Úèastníci konania a strany v trestnom konaní sú si v konaní pred súdom rovní.“ Vzh¾adom k tomu sa domnievam, že nepôjde o porovnávanie „neporovnate¾ného“, ak sa zameriam na porovnanie procesných práv, ktoré Trestný poriadok priznáva poškodenému a ktoré priznáva obžalovanému v konaní pred trestným súdom. Súèasne však súhlasím s názorom prof. Jelínka, „že rozsah procesných práv poškodeného v trestnom konaní je potrebné odvodzova tiež od zmyslu trestného konania. Poskytnutie širokých procesných oprávnení až na úroveò porovnate¾nú s obvineným (obžalovaným) vedie spravidla k zvýšeniu formálnej nároènosti procesu a k jeho spomaleniu, a tým sa paradoxne znižujú nádeje poškodeného na rýchle a úèinné odškodnenie, ktorého sa mu môže dosta. Neúmerné, skôr však neuvážené, rozširovanie procesných práv môže by pre poškodeného kontraproduktívne.“1) Napriek tomu mám za to, že niektoré trestno-procesné inštitúty možno stále zlepšova za úèelom celkového zlepšenia postavenia poškodeného. Vzh¾adom k tomu, kontradiktórnos nemožno chápa v zúženom význame ako rovnos výluène medzi obžalovaným a jeho obhajcom na strane jednej a prokurátorom na strane druhej, ale tiež vo vzahu k poškodenému, ktorý je rovnako stranou konania a nielen svedkom podávajúcim výpoveï o okolnostiach dôležitých pre trestné konanie, ktorá je významným dôkazným prostriedkom. Aj pri podávaní výpovede možno bada výrazný rozdiel medzi postavením obžalovaného a poškodeného. Poškodený má povinnos vypoveda ako svedok. Nesmie by však vypoèúvaný o utajovaných skutoènostiach alebo skutoènostiach chránených zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, èi uloženou povinnosou mlèanlivosti, ak jej nebol zbavený. Odoprie výpoveï môže len v taxatívne ustanovených prípadoch, a to: a) ak má príbuzenský vzah v priamom rade k obžalovanému, alebo b) ak je blízkou osobou uvedenou v § 130 ods. 1 Trestného poriadku vo vzahu k obžalovanému, alebo c) ak by spôsobil nebezpeèenstvo trestného stíhania sebe alebo príbuznému v priamom rade, resp. ostatným osobám špecifikovaným v § 130 ods. 2 Trestného poriadku za predpokladu, že by ich ujmu pocioval ako ujmu vlastnú (prièom v takom prípade sa zisuje, èi na strane uvedených osôb je reálna hrozba nebezpeèenstva trestného stíhania), alebo d) ak by tým porušil spovedné tajomstvo alebo tajomstvo informácie, ktorá mu bola zverená ako osobe poverenej pastoraènou starostlivosou. 1)

JELÍNEK, J.: Postavení poškozeného v trestním øízení – možnosti zdokonalení právní úpravy nejsou vyèerpány; Kriminalistika, roèník XXXVI 2/2003, zdroj: http://aplikace.mvcr.cz/archiv2008/casopisy/kriminalistika/2003/03-02/jelinek.html

99


Pravdíková-Buèková, E. Vyššie uvedené prípady sú jediné výnimky, kedy má prednos ústavné právo poškodeného v pozícii svedka pred dosiahnutím úèelu trestného konania, aj keby to mohlo vies k dôkaznej núdzi.2) Osobitným prípadom je tiež vypoèúvanie maloletého svedka mladšieho ako 15 rokov veku, najmä ak je v pozícii poškodeného v konaní o trestnom èine spáchanom voèi blízkej osobe alebo zverenej osobe. Vtedy sa vo zvýšenej miere prihliada na to, aby diea nebolo vystavované sekundárnej viktimácii a aby sa predišlo nepriaznivému ovplyvòovaniu jeho duševného a mravného vývoja. Takýto výsluch sa robí za pomoci technických zariadení na záznam zvuku a obrazu, aby diea nemuselo by v ïalšom konaní opakovane vypoèúvané. Naproti tomu, obžalovaný má právo odoprie výpoveï z akéhoko¾vek dôvodu alebo aj bez udania dôvodu. K výpovedi nemôže by žiadnym nezákonným spôsobom nútený, pretože nikto nemá povinnos kriminalizova svoju vlastnú osobu. Ïalší výrazný nepomer medzi právom poškodeného a obžalovaného v konaní pred súdom je v možnosti vies výsluch a klás otázky svedkom a znalcom. Obžalovaný, resp. jeho obhajca je oprávnený vykona výsluch svedkov a znalcov. Poškodený toto právo nemá. Trestný poriadok mu len priznáva právo so súhlasom predsedu senátu klás doplòujúce otázky (viï napr. § 258 ods. 3 Trestného poriadku, § 261 ods. 3 Trestného poriadku). Tento nepomer nebol odstránený ani novelou Trestného poriadku, úèinnou od 1. 9. 2011, ktorá naïalej pojednáva len o výsluchu súdom, prokurátorom, obžalovaným a obhajcom. Navyše, poškodený vystupujúci v pozícii svedka nemôže by v zmysle ust. § 261 ods. 2 Trestného poriadku prítomný na hlavnom pojednávaní pri výsluchu obžalovaného z dôvodu, že sám ešte nebol v konaní pred súdom vypoèutý. Ak poškodený nemá splnomocnenca, nemá ani žiadnu reálnu možnos klás obžalovanému doplòujúce otázky, a teda de facto ani vykonáva svoje procesné práva strany trestného konania, priznané Trestným poriadkom, èo však zákon žiadnym spôsobom nerieši. V praxi som sa však stretla aj s tým, že predseda senátu nedôvodne poslal aj splnomocnenca poškodeného poèas výsluch obžalovaného mimo pojednávacej miestnosti, aj keï následne ho informoval o podstate jeho výpovede. Na druhej strane, ak by nemohol vypoèu poškodeného ako svedka obžalovaný, resp. jeho obhajca v èase, keï sa viedlo trestné stíhanie voèi konkrétnej osobe, bol by to dovolací dôvod za predpokladu, že by sa výsluch poškodeného uskutoènil bez prítomnosti obhajcu, a súèasne ak by táto výpoveï bola rozhodujúca na zistenie skutkového stavu a zároveò by v rámci konania pred súdom bola èítaná pre niektorý z dôvodov uvedených v ust. § 263 Trestného poriadku. Takúto výpoveï poškodeného by nebolo možné použi ako dôkaz v konaní pred súdom, pretože by tým bolo porušené právo obvineného na obhajobu.3) Nevyvážený stav na strane poškodeného a obžalovaného podèiarkuje tiež možnos legálneho odobratia statusu úèastníka, a teda postavenia strany v trestnom konaní poškodenému v zmysle ust. § 47 ods. 3 Trestného poriadku. Aj keï je zrejmé, že dané ustanovenie nie je ve¾mi precízne s poukazom na neurèitý pojem „ve¾ký poèet poškodených, spravidla prevyšujúci sto“, a aj keï tento návrh môže da len generálny prokurátor a aj keï o odòatí statusu strany trestného konania môže rozhodnú len Najvyšší súd Slovenskej republiky, predsa len svojím 2) 3)

Judikát (Rt) 1 Tošs 9/2008. Judikát (Rt) 5 Tdo 16/2009.

100


Uplatnenie procesných práv poškodeného v trestnom konaní pred súdom zásahom výrazne vplýva na práva na strane poškodeného. V prípade, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodne o tom, že odoberá poškodenému status strany trestného konania, poškodený nemôže viac vykonáva svoje práva a slobody, ktoré by mu inak patrili v zmysle Trestného poriadku.4) Povinnosti vypoveda ako svedok ho však toto odòatie procesných práv nezbavuje. V prípade, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodne o nepripustení úèasti poškodených v trestnej veci, je generálny prokurátor povinný zverejni predmetné rozhodnutie súdu, aby si dotknutí poškodení mohli svoje prípadné nároky na náhradu škody vèas uplatni v civilnom konaní. Toto zverejnenie sa vykonáva prostredníctvom internetovej stránky generálnej prokuratúry Slovenskej republiky. Keïže sa však toto rozhodnutie nedoruèuje každému známemu poškodenému jednotlivo, môže sa sta, že dotknutá osoba sa o rozhodnutí o odòatí statusu poškodeného v trestnom konaní dozvie neskoro na to, aby si prípadné právo na náhradu škody mohla uplatni v obèiansko-právnom konaní. Rozhodnutie o nepripustení úèasti poškodených v trestnom konaní nemá žiaden vplyv na právo poškodeného vyjadri sa, èi súhlasí s trestným stíhaním v súlade s ust. § 211 Trestného poriadku, ani práva vzia takýto súhlas spä.5) Je to tiež preto, že hlavným predmetom a úèelom Trestného poriadku, obsiahnutom v ustanovení § 1, je zabezpeèi náležité zistenie trestných èinov a dosiahnu spravodlivé potrestanie páchate¾ov. Nerovnováha medzi postavením poškodeného a obžalovaného je zrejmá tiež pri závereèných reèiach. Poškodený môže sám alebo prostredníctvom svojho splnomocnenca prednies závereènú reè, avšak nemá súèasne právo posledného slova. V prípade, ak by došlo k odroèeniu hlavného pojednávania, poškodenému nebude udelené slovo na opätovné prednesenie závereènej reèi, v ktorej sa poškodený má možnos venova dôvodnosti priznania nároku na náhradu škody spôsobenej v priamej príèinnej súvislosti s prejednávaným protiprávnym skutkom obžalovaného, keïže sa od neho neoèakávajú žiadne obšírne vyjadrenia k otázke viny obžalovaného, a to napriek tomu, že poškodený sa oprávnene usiluje „o správne zistenie a posúdenie zavinenia k urèitému skutku, nako¾ko takéto zistenie podmieòuje správnos výroku o náhrade škody“.6) Na druhej strane, obžalovaný má právo závereènej reèi, ktorú môže prednies buï osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu a môže sa v nej vyjadri ku všetkým podstatným skutoènostiam a vykonaným dôkazom, prièom súèasne má právo posledného slova, ktorého zmyslom je pôsobi na rozhodujúcu fázu trestného konania, keï súd vyhodnocuje vykonané dokazovanie. Závažným rozdielom medzi procesnými právami poškodeného a obžalovaného je tiež možnos podávania opravných prostriedkov proti meritórnym rozhodnutiam. Najvýraznejšie je to pri urýchlenom trestnom konaní, ktoré konèí vydaním trestného rozkazu. Voèi tomuto rozhodnutiu poškodený je oprávnený poda opravný prostriedok – odpor, a to jedine v prípade, ak si vèas uplatnil svoj nárok na náhradu škody, prièom odpor môže smerova len voèi výroku o náhrade škody. Naproti tomu, obžalovaný má právo poda odpor voèi trestnému rozkazu vo vzahu ku všetkým jeho výrokom. Dokonca toto právo Trestný poriadok priznáva aj ïalším osobám na strane obžalovaného, ktorými sú jeho príbuzní v priamom rade, súrodenci, osvojite¾, osvojenec, manžel, druh, ako aj zákonný zástupca obžalovaného a jeho obhajca. Ak podá 4) 5) 6)

Pozri Judikát ÚS 262/08. Judikát (Rt) 6 Ndt 6/2004. JELÍNEK, J.: Poškozený v èeském trestní øízení; Praha, Karolinum, 1998, s. 68.

101


Pravdíková-Buèková, E. odpor poškodený, trestný rozkaz sa ruší vo výroku o náhrade škody, prièom súd uznesením odkáže poškodeného na obèiansko-právne konanie, resp. konanie pred iným príslušným orgánom, t. j. trestný súd sa viac nárokom na náhradu škody nezaoberá. Na jednej strane je to pochopite¾né vzh¾adom na vyššie uvádzaný hlavný úèel trestného konania. Až do poslednej novely Trestného poriadku zákonom è. 262/2011 Z. z., úèinným od 1. 9. 2011, Trestný poriadok vôbec neriešil situáciu, ak došlo k podaniu odporu zo strany obžalovaného výluène voèi výroku o náhrade škody (pozri § 355 ods. 2 Trestného poriadku). Toto od vyššie uvedenej novely neplatí a postupuje sa rovnako ako v prípade odporu zo strany poškodeného. Tým bolo jednoznaène ustálené, že trestný súd nie je povinný sa viac zaobera adhéznym konaním a toto právoplatne konèí. Rovnako pri podaní riadneho opravného prostriedku voèi rozsudku, t. j. pri odvolaní, poškodený sa môže odvolaním domáha nápravy výluène pre nesprávnos výroku o náhrade škody, aj keï tento výrok má svoj podklad vo výroku o vine. Nemá však možnos vyjadrova sa k otázke zavinenia obžalovaného. Zákon aj v tomto prípade pamätá na širší okruh osôb na strane obžalovaného, ktoré sú oprávnené poda odvolanie v jeho prospech. Poškodený takéto privilégium udelené nemá. Okrem toho, všeobecne vládne názor opieraný o judikát R 29/1974, že aj v prípade, ak by absentovalo riadne pouèenie poškodeného o jeho právach, toto by nebolo, na rozdiel od pouèenia obžalovaného, ktoré je v podstate prvým krokom k uplatneniu práva obvineného na obhajobu, dôvodom pre zrušenie napadnutého trestného rozsudku z dôvodu podstatnej chyby konania. Osobne sa však prikláòam k názoru prof. Èeèota a JUDr. Kovalanèíkovej, publikovanom v Justiènej revue è. 5/1999, pod¾a ktorých v prípade, ak chýba obligatórny obsah pouèenia poškodeného, t. j. pouèenia o jeho základných trestno-procesných právach, ide o zásadnú chybu konania, ktorá by mala by odstránená, ak chce justièný orgán zabezpeèi riadne a literu zákona napåòajúce trestné konanie, pretože „nenaplnenie obligatórneho obsahu pouèenia poškodeného v trestnom konaní má logicky za následok aj neposkytnutie mu plnej možnosti uplatnenia jeho zákonných práv“, a ako také má význam „z h¾adiska procesnej platnosti (prípustnosti) následne vykonaného výsluchu alebo iného dôkazného prostriedku“.7) Odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie kvôli výroku o náhrade škody v prípade, ak je tento výrok v rozpore so zákonom. Poškodený nie je oprávnený na priame podanie mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania. Môže len, ako strana trestného konania, poda podnet na základe niektorého z dôvodov uvedených v ust. § 371 Trestného poriadku, ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý sám zváži, èi podá alebo nepodá tento mimoriadny opravný prostriedok. Naproti tomu, obžalovaný môže poda priamo dovolanie voèi výroku súdu, ktorý sa ho týka, prièom toto právo majú aj ïalšie osoby na strane obžalovaného pri zachovaní podmienky zakotvenej v ust. § 372 ods. 1 Trestného poriadku. Záverom by som sa chcela venova trovám konania na strane poškodeného. Skutoènos, že nielen obvinený, ale aj poškodený má nárok na bezplatnú právnu pomoc v trestnom konaní, bola do slovenského trestného práva zakotvená s úèinnosou od 1. 8. 2004. Týka sa to však len tých poškodených, ktorí si uplatòujú v rámci adhézneho konania nárok na náhradu škody. Súdom poverený zástupca poškodeného z radov advokátov má následne nárok na ta7)

ÈEÈOT, V. – KOVALANÈÍKOVÁ, V.: Nieko¾ko poznámok o uplatòovaní práva poškodeného na náhradu škody v trestnom konaní; Justièná revue, è. 5/1999, s. 55.

102


Uplatnenie procesných práv poškodeného v trestnom konaní pred súdom rifnú odmenu. Ak však poškodený nepreukáže odôvodnenos bezplatnej právnej pomoci, tieto trovy hradí sám. Pozitívne možno hodnoti ustanovenie § 557 ods. 2 Trestného poriadku, pod¾a ktorého, v závislosti od okolností prípadu, môže súd, aj keï nebol poškodenému priznaný nárok na náhradu škody, na návrh rozhodnú o uložení povinnosti odsúdenému nahradi poškodenému celé alebo èiastoèné trovy, ktoré vynaložil v trestnom konaní, ak to možno považova za spravodlivé.

103


NAD JEDNÝM ROZHODNUTÍM Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena štatutárneho orgánu skutoène vylúèená? Mgr. Marko DEÁK Obvodné oddelenie Policajného zboru Ve¾ký Blh Externý doktorand katedry obchodného a hospodárskeho práva, Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach

DEÁK, M.: Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena štatutárneho orgánu skutoène vylúèená?; Justièná revue, 64, 2012, è. 1 s. 104 – 126. Autor v predkladanom èlánku rozoberá závery rozhodnutia ve¾kého senátu Najvyššieho súdu Èeskej republiky zo dòa 15. 10. 2008, sp. zn. 31 Odo 11/2006, v ktorom tento uzavrel, že osoba, ktorá je štatutárnym orgánom alebo èlenom štatutárneho orgánu právnickej osoby, nemôže by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby. Via facti tak vylúèil, aby u jednej osoby došlo k súbehu konate¾ského oprávnenia plynúceho z èlenstva v štatutárnom orgáne a konate¾ského oprávnenia plynúceho zo zákonného zastúpenia právnickej osoby. Autor rozoberá širšie súvislosti uvedeného rozhodnutia, doterajší judikatórny vývoj v danej oblasti, dopady rozhodnutia na obchodnú prax a dopady pre prostredie slovenského obchodného práva.

Na jednej z prvých prednášok, ktoré som absolvoval na právnickej fakulte Karlovej Univerzity v Prahe, nám prof. JUDr. Michal Skøejpek, DrSc., zanietene citoval z Digest cisára Justiniána. Uviedol, že „kto chce študova právo, musí najprv vedie, od èoho je odvodené slovo právo (ius). Právo je nazvané pod¾a výrazu spravodlivos (iusttia). Nás právnikov potom každý zaslúžene nazýva jeho kòazmi.“1) Odvtedy môj zápal pre ono ars boni et aequi rástol. Po absolvovaní štúdia však musím pripusti prítomnos rôznych tlakov na tvorbu, aplikáciu i samotný výklad práva. Tieto tlaky obzvl᚝ silnejú v oblasti práva obchodníkov, kde ekonomický rozmer ich èinnosti v èoraz väèšej miere zasahuje do právnej úpravy.2) „Tradiène kontroverzné záujmové strety v oblasti obchodného práva sa prejavujú ako tlak na obsahovú reštrikciu a inokedy na obsahovú expanziu právnych noriem tak, aby sa interpretáciou normy dosiahlo 1) 2)

Iuri operam daturum prius nosse oportet, unde nomen iuris descendat. est autem a iustitia appellatum. Cuius merito quis nos sacerdotes appellet. In BLAHO, P. – VAÒKOVÁ, J.: Corpus iuris civilis. Digesta. Tomus I. Eurokódex, Bratislava 2008, s. 53. Napr. ÈECH, P.: Návrh novely obchodního zákoníku razí nový tunel do spoleèností; Právní zpravodaj è. 6/2008, s. 12 a nasl.

104


Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... vytúženého výsledku. Rozhodnutie o šírke výkladu (extenzie, reštrikcie) pritom nie je, samozrejme, výsledkom logickej úvahy, ale dôsledkom príklonu k nejakému úèelu.“3) Uvedenými poznámkami nechcem v žiadnom prípade naznaèi, že by rozhodnutie Najvyššieho súdu Èeskej republiky4) malo politický alebo iný podtón. Pokúsim sa o hlbšiu analýzu uvedeného rozhodnutia, prièom mimoprávne dôvody pre záver, ktorý z rozhodnutia vzišiel, nechám na èitate¾ov.

I. Rozhodnutie ve¾kého senátu NS ÈR zo dòa 15. 10. 2008, sp. zn. 31 Odo 11/2006, a jeho závery Skutkové pozadie prípadu Na prvý poh¾ad celkom banálny spor o platnos právneho úkonu dospel až do takých rozmerov, že senát NS ÈR, ktorý rozhodoval o dovolaní, musel predloži uvedenú vec pre nejednotnos rozhodovacej praxe malých senátov NS ÈR ve¾kému senátu NS ÈR. Konkrétne šlo o platnos uznania záväzku zo strany družstva, prièom sporný bol uznávací prejav družstva, resp. náležitosti tohto prejavu. Banka a po¾nohospodárske družstvo uzatvorili ešte v roku 1995 zmluvu o úvere, na základe ktorej banka poskytla družstvu úver vo výške necelých 4 miliónov Kè. Za družstvo zmluvu podpísal predseda (predstavenstva) družstva. V roku 1997 došlo k podpisu dodatku k úverovej zmluve, ktorý podpísal predseda (predstavenstva) družstva a ešte jeden èlen predstavenstva družstva. Družstvo záväzok z úverovej zmluvy písomne uznalo, prièom uznanie podpísal sám predseda (predstavenstva) družstva. Pod¾a zápisu v obchodnom registri za predstavenstvo družstva konala a podpisovala jedna osoba. Družstvo svoj záväzok nesplnilo, preto banka žalovala družstvo o zaplatenie zvyšku dlžnej èiastky. Družstvo sa však bránilo a vznieslo námietku premlèania. Argumentovalo tým, že uznanie záväzku ako úkon predstavenstva družstva vyžaduje v zmysle ustanovenia § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka5) písomnú formu, a preto pre platnos uznania záväzku museli pod¾a ustanovenia § 243 ods. 3 ObchZ uznanie záväzku podpísa aspoò dvaja èlenovia predstavenstva.6) Ak uznanie záväzku v danom prípade podpísal len predseda družstva, nemôže tak ís o platný právny úkon. Prvostupòový súd uznal argumenty družstva a uzavrel, že námietka premlèania je dôvodná. Ïalej uviedol, že štatutárnym orgánom družstva je predstavenstvo, a akým spôsobom koná, to urèujú stanovy, poprípade tiež zákon. Ak je predseda družstva oprávnený riadi a organizova bežnú èinnos družstva,7) nemôže by jeho právomoc rozšírená na úkony náležiace pod¾a zákona predstavenstvu. Neplatné uznanie záväzku nezakladá predåženie premlèacej doby a poh¾adávka banky je preto premlèaná. 3) 4) 5) 6) 7)

In BEJÈEK, J. – KOTÁSEK, J. – POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné „zákonné zastoupení“, aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009. Ïalej len NS ÈR. Zákona è. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, v aktuálnom znení, ïalej len ObchZ. Ustanovenie § 323 ods. 1 ObchZ: Ak niekto písomne uzná svoj urèitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v èase uznania. Tieto úèinky nastávajú aj v prípade, keï poh¾adávka verite¾a bola v èase uznania už premlèaná. Ustanovenie § 243 ods. 3 ObchZ, tretia veta: Ak je však pre právny úkon, ktorý robí predstavenstvo, predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoò dvoch èlenov predstavenstva. Ustanovenie § 243 ods. 6 ObchZ: Predseda družstva organizuje a riadi rokovanie predstavenstva. Ak tak stanovy urèujú, organizuje a riadi aj bežnú èinnos družstva.

105


Deák, M. Odvolací súd sa so závermi prvostupòového súdu stotožnil. Dodal, že uznanie záväzku nespadá do rámca bežnej èinnosti družstva, na ktorú by bol oprávnený predseda družstva pod¾a ustanovenia § 243 ods. 6 ObchZ.8) Pod¾a odvolacieho súdu – možnos stanovami prenies na predsedu družstva oprávnenie organizova a riadi bežnú èinnos družstva v sebe nezahàòa oprávnenie predsedu kona navonok. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku banky, že uplatnenie námietky premlèania je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi.9) Banka sa nevzdala a podala dovolanie, v ktorom uviedla, že ak ide o právny úkon pri bežnej èinnosti družstva, spojený s prevádzkou družstva, tak i v prípade, že pre takýto úkon je predpísaná písomná forma, môže by takýto úkon uskutoènený samotným predsedom družstva, a to za predpokladu, že je oprávnený riadi a organizova bežnú èinnos družstva (§ 243 ods. 6, druhá veta ObchZ). Banka dokonca argumentovala tým, že uzna záväzok môže i osoba, ktorá bola poverená pri prevádzkovaní družstva urèitou èinnosou, a to bez toho, aby k tomu potrebovala zvláštne plnomocenstvo.10) Banka mala zato, že uznanie splatného záväzku treba považova za bežnú èinnos družstva. Obchodný senát è. 29, ktorý mal spor rozhodnú, dospel pri riešení otázky, èi môže predseda družstva kona za družstvo ako jeho zákonný zástupca pod¾a ustanovenia § 15 ObchZ,11) k odlišnému právnemu názoru, než vyjadrili obchodný senát è. 32 a civilný senát è. 33. Predložil tak spor ve¾kému senátu obèianskoprávneho a obchodného kolégia NS ÈR. Doterajšia judikatúra malých senátov NS ÈR V rozhodovacej praxi NS ÈR sa od konca 90-tych rokov ujal právny názor, že súbeh konate¾ského oprávnenia štatutárneho orgánu s konate¾ským oprávnením osoby poverenej urèitou èinnosou (ako zákonného zástupcu pod¾a ustanovenia § 15 ObchZ) u jednej osoby možný je, ba dokonca v prípade, keï osoba nebude môc kona menom právnickej osoby ako èlen štatutárneho orgánu (napr. z dôvodu spoloèného konania èlenov štatutárneho orgánu), ešte bude možné, aby konanie tejto osoby podnikate¾a zaväzovalo, a to z titulu zákonného splnomocnenia. Predpokladom bolo, že táto osoba zastávala v spoloènosti takú pozíciu, s ktorou ustanovenie § 15 ObchZ spojuje zákonné splnomocnenie zahròujúce tiež uskutoènenie predmetného úkonu (napr. funkcia riadite¾a). Civilný senát è. 33 vo svojom rozhodnutí týkajúcom sa družstiev12) uzavrel, že pre právny úkon, pre ktorý je predpísaná písomná forma, sú potrebné podpisy aspoò dvoch èlenov predstavenstva len vtedy, ak ide o právny úkon, ktorý uskutoèòuje predstavenstvo. Ak však ide o právny úkon pri bežnej èinnosti družstva, spojený s jeho prevádzkou, môže tento úkon uro8) 9)

Pozri pozn. è. 7. Otázka uplatnenia námietky premlèania, resp. jej (ne)súladu s dobrými mravmi by mohla by predmetom samostatného príspevku. Preto sa jej dotknem len letmo v rozsahu komentovaného rozhodnutia. 10) Judikatúra nepriniesla jednoznaèné vymedzenie podmienok, v prípade naplnenia ktorých bude osoba poverená urèitou èinnosou (ako zákonný zástupca podnikate¾a v zmysle ustanovenia § 15 ObchZ) oprávnená uzna menom podnikate¾a záväzok. Konkrétne v rozhodnutí NS ÈR zo dòa 25. 5. 2010, sp. zn. 25 Cdo 3761/2008, uzavrel, že nie každý ekonomický riadite¾ je oprávnený uzna záväzok. To, èi toto oprávnenie má alebo nemá, závisí od jedineèných okolností konkrétneho prípadu, ktoré nemožno zovšeobecni. 11) Ustanovenie § 15 ods. 1 ObchZ: Kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený urèitou èinnosou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto èinnosti obvykle dochádza. 12) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 29. 6. 1999, sp. zn. 33 Cdo 1732/98.

106


Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... bi predseda družstva za predpokladu, že je oprávnený riadi a organizova bežnú èinnos družstva (§ 243 ods. 6 ObchZ, druhá veta), alebo riadite¾, ak je pod¾a stanov menovaný predstavenstvom pre organizovanie a riadenie bežnej èinnosti družstva (§ 243 ods. 7 ObchZ), a to bez oh¾adu na to, že sa u týchto úkonov vyžaduje písomná forma. Ïalej tieto úkony môže robi i osoba, ktorá bola pri prevádzkovaní družstva poverená urèitou èinnosu (napr. v stanovách, pracovnej náplni, vnútorných organizaèných predpisoch), a to bez toho, aby k tomu potrebovala zvláštne plnomocenstvo. Senát è. 32 tak požiadavku súèinnosti aspoò dvoch èlenov predstavenstva pre úkony, pre ktoré je predpísaná písomná forma (v zmysle ustanovenia § 243 ods. 3), vztiahol len na prípady, kedy menom družstva koná predstavenstvo ako štatutárny orgán. Ak ide o úkony spojené s prevádzkou družstva, môže i úkony s predpísanou písomnou formou robi predseda družstva, ale nie z titulu èlenstva v štatutárnom orgáne, ale z titulu riadenia a organizovania bežnej èinnosti družstva (§ 243 ods. 6 druhá veta ObchZ, mutatis mutandis aj riadite¾ družstva pod¾a § 243 ods. 7 ObchZ), resp. iná osoba, napr. zákonný zástupca pod¾a ustanovenia § 15 ObchZ. Prípustnosti kumulácie konate¾ských oprávnení u jednej osoby (jedno konate¾ské oprávnenie plynúce z èlenstva v štatutárnom orgáne a druhé konate¾ské oprávnenie plynúce zo zákonného zastúpenia) sa NS ÈR dlhú dobu držal a uvedený záver akceptoval.13) Konate¾ské oprávnenie tak u osôb, u ktorých sa kumulovalo èlenstvo v štatutárnom orgáne, a zároveò zastávajúcich èelné pozície v exekutíve spoloènosti, v prípade, že neboli oprávnené kona ako štatutárny orgán, resp. jeho èlen (napr. pre nutnos spoloèného konania), dovodzovalo sa z titulu zákonného splnomocnenia pod¾a ustanovenia § 15 ObchZ. Obchodný senát è. 32 riešil prípad, kedy sa u jednej osoby kumulovali funkcie predsedu predstavenstva akciovej spoloènosti a zároveò riadite¾a spoloènosti. Zmluvu menom spoloènosti uzatvorila táto osoba, prièom sa výslovne podpísala ako predseda predstavenstva.14) Senát argumentoval tým, že „podnikate¾ – právnická osoba – môže okrem svojho priameho konania prostredníctvom štatutárneho orgánu kona na základe zastúpenia založeného zákonom, zmluvou èi rozhodnutím štatutárneho orgánu.“ Za akciovú spoloènos urobil predmetný úkon riadite¾ spoloènosti ako osoba poverená v zmysle zákonného splnomocnenia (§ 15 ObchZ). Riadite¾ tu nekonal za štatutárny orgán, resp. v mene štatutárneho orgánu, pretože v danom prípade predseda predstavenstva nebol splnomocnený pod¾a stanov spoloènosti na to, aby podpísal zmluvu. K uzatvoreniu zmluvy bol však oprávnený zo zákona, prièom možno konštatova, že u osoby, u ktorej sa kumuluje èlenstvo v štatutárnom orgáne spolu s èelnou exekutívnou pozíciou v spoloènosti (zahròujúcou i riadiace právomoci, napr. generálny riadite¾), „má podpísanie obchodnej zmluvy osobou v postavení riadite¾a z dôvodu zákonného splnomocnenia dokonca prednos pred podpisom zmluvy osobou v postavení èlena štatutárneho orgánu.“ Vyššie uvedený záver, že u osoby, ktorá je èlenom štatutárneho orgánu a zároveò zastáva èelnú pozíciu v exekutíve spoloènosti, treba uprednostni konanie osoby z titulu zákonného zastúpenia právnickej osoby, vyvolal nesúhlas teórie obchodného práva.15) Problematickým 13) Pozri napr. rozhodnutie NS ÈR zo dòa 26. 9. 2006, sp. zn. 5 Tdo 1096/2006; rozhodnutie NS ÈR zo dòa 15. 2. 2007, sp. zn. 21 Cdo 948/2006; rozhodnutie NS ÈR zo dòa 29. 5. 2007, sp. zn. 32 Odo 958/2005; rozhodnutie NS ÈR zo dòa 27. 4. 2006, sp. zn. 29 Odo 974/2005; rozhodnutie NS ÈR zo dòa 26. 5. 2004, sp. zn. 32 Odo 845/2003; rozhodnutie NS ÈR zo dòa 14. 3. 2002, sp. zn. 29 Cdo 2074/2000. 14) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 28. 3. 2007, sp. zn. 32 Odo 1455/2005. 15) Napr. ŠTENGLOVÁ, I.: Jìštì nìkolik poznámek k zákonnému zastoupení obchodní spoleènosti èi družstva èlenem statutárního orgánu; Obchodnìprávní revue è. 4/2009, s. 105.

107


Deák, M. sa javilo relatívne jednoduché prelomenie vôle spoloèníkov (akcionárov), vyjadrenej v požiadavke spoloèenskej zmluvy èi stanov, na spoloèné konanie èlenov štatutárneho orgánu. Pre štatutárny orgán by nebolo niè ¾ahšie než túto požiadavku obís tým, že by kohoko¾vek zo svojho stredu (kto by ináè musel kona spoloène s ïalším) poveril v rámci prevádzky podniku èinnosou, s ktorou zákon spája splnomocnenie k samostatnému konaniu vo veci, ktorej sa má tento úkon týka.16) Možno práve tieto závery najviac odhalili neudržate¾nos naèrtnutej koncepcie. Právne vety z rozhodnutia ve¾kého senátu NS ÈR Z malého sporu o uznanie záväzku vyrástla ve¾ká kauza s ïalekosiahlymi následkami. Ve¾ký senát vyslovil vo svojom ratio decidendi hneï 3 právne vety: 1. Druhú vetu ustanovenia § 243 ods. 6 ObchZ17)nemožno chápa ináè, než tak, že stanovy pod¾a tohto ustanovenia môžu prenies na predsedu družstva èas oprávnení predstavenstva riadi èinnos družstva. Nemôže sa však prenáša oprávnenie kona navonok, t. j. oprávnenie robi menom družstva právne úkony vo vzahu k tretím osobám. NS ÈR tak jednoznaène ozrejmil, že poverenie predsedu družstva na organizovanie a riadenie bežnej èinnosti družstva nezahàòa robenie právnych úkonov a to ani v prípade, že robenie právnych úkonov v konkrétnom prípade spadá do rámca bežnej èinnosti družstva. NS ÈR ïalej zvážil, èi oprávnenie predsedu družstva robi samostatne právny úkon smerujúci k uznaniu dlhu, nemôže by odvodené zo zákonného splnomocnenia pod¾a ustanovenia § 15 ObchZ. 2. Osoba, ktorá je štatutárnym orgánom alebo èlenom štatutárneho orgánu právnickej osoby, nemôže by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby. Touto právnou vetou NS ÈR podstatne zasiahol do právnej úpravy konania podnikate¾a – právnickej osoby. Dopady uvedenej vety sú tak závažné, že, obrazne povedané, normujú nové, doteraz nevidite¾né ustanovenia ObchZ o konaní štatutárneho orgánu (§§ 13, resp. 85, 101, 133, 191, 243 ObchZ), resp. o zákonnom zastúpení podnikate¾a (§ 15 ObchZ). O argumentácii NS ÈR, ktorými podložil uvedený záver, pojednám nižšie. NS ÈR tak zjednotil judikatúru týkajúcu sa možnosti štatutárneho orgánu alebo jeho èlena kona za právnickú osobu z iného právneho dôvodu a vylúèil, aby èlen štatutárneho orgánu mohol odvodzova svoje konate¾ské oprávnenie z titulu zákonného zastúpenia právnickej osoby. 3. Bez všeobecných záverov NS ÈR vyriešil pre konkrétny prípad i vznesenie námietky premlèania a jej (ne)súlad s bonos mores. V prejednávanej veci bola osobou, voèi ktorej bolo namietnuté premlèanie záväzku a voèi ktorej smeroval uznávací úkon, banka. NS ÈR uzavrel: „od takejto osoby možno nepochybne právom oèakáva, že bude pri výkone svojho predmetu podnikania postupova s potrebnou starostlivosou a znalosou právnych predpisov, a že teda bude za situácie, kedy ustanovenie § 243 ods. 3 ObchZ predpisuje pre právny úkon, ktorý má zákonom predpísanú písomnú formu, aby ho podpísali aspoò dvaja èlenovia predstavenstva, požadova, aby bol právny úkon takto podpísaný. Ak banka takýmto spôsobom nepostupovala, zanedbala sama ochranu svojich práv, a preto nemožno dospie k záveru, že by vznesenie námietky premlèania bolo zneužitím práva.“ 16) In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od každého trochu?; Právní rádce è. 2/2009. 17) Ustanovenie § 243 ods. 6 ObchZ: Predseda družstva organizuje a riadi rokovanie predstavenstva. Ak tak stanovy urèujú, organizuje a riadi aj bežnú èinnos družstva.

108


Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... Vznesenie námietky premlèania, resp. jej (ne)súlad s dobrými mravmi, je spornou otázkou, a NS ÈR cituje poèetné rozhodnutia NS ÈR, ako aj Ústavného súdu ÈR. Uvedený záver o súladnosti s dobrými mravmi platí len pre konkrétny prípad – teda vo vzahu banka a družstvo, vo veci konkrétneho úveru. Pár poznámok k tejto právnej vete uvediem nižšie. Bez toho, aby som sa púšal do dlhých úvah o povahe a záväznosti judikatúry v priestore kontinentálnej právnej kultúry, myslím si, že je bez pochýb, že v kontinentálnej právnej kultúre, kam priestor èeského a slovenského obchodného práva patrí, judikatúra medzi formálne záväzné pramene práva nepatrí. No zároveò som poèas mojich štúdií pochopil, že judikatúra je pre právnikov nevyèerpate¾ným zdrojom informácií a viac alebo menej úspešne sa snaží odstráni nedostatky zákonodarcu. „Právo je, ale len zdanlivo, úplné a neúplné zároveò.“18) Judikatúra sa svojou flexibilitou a schopnosou rýchlo reagova na potreby adresátov právnej normy javí ako ve¾mi vhodný mechanizmus na odstraòovanie nejasností v práve. Z h¾adiska de¾by moci v štáte nie je vhodné, aby súdy svojimi rozhodnutiami, ktoré sú, striktne vzaté, záväzné len inter partes, formulovali všeobecné závery, ktoré dotvárajú obsah platného práva. Regulatórna sila právnej vety, uvedenej pod è. 2 komentovaného rozhodnutia, má všeobecný dopad a zrejme bude citovaná v nových vydaniach uèebníc obchodného práva. Netreba zabúda, že NS ÈR rozhodoval v konkrétnej veci družstva, ktoré malo v stanovách urèený konkrétny spôsob konania menom družstva a rozhodnutie je záväzné práve pre toto družstvo s takto urèeným spôsobom konania. Napriek tomu však formulácia právnej vety hovorí všeobecne o nezluèite¾nosti zákonného zastúpenia a funkcie (èlena) štatutárneho orgánu právnickej osoby. Právna veta má však všeobecný charakter, prièom neobmedzuje dopady rozhodnutia len na úpravu družstiev. Závery sa bez ïalšieho uplatnia i v oblasti obchodných korporácií, resp. právnických osôb vo všeobecnosti. Tak sa z právnej vety, záväznej inter partes via facti, stalo pravidlo všeobecnej záväznosti. I dopady tohto rozhodnutia NS ÈR svedèia o stále silnejúcej normatívnej sile judikatórnej fakticity.19) Odlíši, kedy sudca ešte vykladá právo a kedy ho už tvorí, nebude v danom prípade ¾ahké.

II. Argumentácia ve¾kého senátu v rozhodnutí sp. zn. 31 Odo 11/2006 V komentovanom rozhodnutí NS ÈR judikoval, že predseda (predstavenstva) družstva nie je oprávnený z poverenia plynúceho v ustanovení § 243 ods. 6 ObchZ robi právne úkony menom družstva. Podstatná èas rozhodnutia sa venuje otázke, èi oprávnenie predsedu družstva robi právne úkony menom družstva samostatne nevyplýva zo zákonného splnomocnenia § 15 ObchZ. NS ÈR uvádza: „sporným však zostáva, ako z h¾adiska zákonného splnomocnenia posudzova prípady, kedy je osoba, u ktorej sú ináè splnené podmienky ustanovenia § 15 ObchZ, súèasne štatutárnym orgánom èi èlenom štatutárneho orgánu podnikate¾a – právnickej osoby. Ak vyjdeme len z gramatického výkladu právnej úpravy konania menom právnickej 18) In KNAPP, V.: Teorie práva; 1. vydání, Praha, C. H. Beck 1995, s. 65. Alebo: „Medzery v práve teoreticky nemôžu existova, pretože ak platí zásada, že ktoréko¾vek ¾udské správanie je buï dovolené alebo nedovolené a že dovolené je všetko, èo nie je zákonom zakázané, nemôže by niè, èo by bolo z h¾adiska práva indiferentné, a teda zákonom výslovne alebo mlèky neupravené.“ In SUCHOŽA, J. – HUSÁR, J.: Obchodné právo; Iura Edition, Bratislava 2009, s. 90. 19) In BEJÈEK, J. – KOTÁSEK, J. – POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné „zákonné zastoupení“, aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009. Pri formulovaní právnej vety o nezluèite¾nosti zákonného zastúpenia a funkcie (èlena) štatutárneho orgánu mohlo ís len o formulaènú nepozornos, ale nie je vylúèená ani koncepènejšia ambícia k všeobecnejšej zmene postoja – NS ÈR sa možno vedome dištancuje formou rozhodnutia ve¾kého senátu od doterajšieho poòatia pripúšajúceho súbeh konate¾ského oprávnenia štatutárneho orgánu a zákonného zástupcu.

109


Deák, M. osoby a jej zastúpenia v § 15 ObchZ, bola by táto osoba súèasne oprávnená robi právne úkony menom právnickej osoby ako jej štatutárny orgán (príp. spoloène s ïalšou osobou èi osobami) a zastupova právnickú osobu na základe splnomocnenia pod¾a § 15 ObchZ.“ NS ÈR však uvádza, že je celkom obvyklá situácia, keï èlen štatutárneho orgánu môže z titulu svojej funkcie zaväzova spoloènos len spoloène s ïalšou osobou. Je to jeden z prostriedkov, ktorým si spoloèníci zaisujú kontrolu pred zneužitím konate¾ského oprávnenia štatutárneho orgánu (prax ho pozná ako pravidlo tzv. štyroch èi viacerých oèí). Osoba, u ktorej sú splnené podmienky pre vznik zákonného zastúpenia, však tomuto obmedzeniu, resp. tejto vôli spoloèníkov nepodlieha a môže právne úkony robi samostatne, teda bez súèinnosti s ïalšími osobami. Zdá sa tak, že pod¾a jazykového výkladu by bolo možné, aby osoba, u ktorej sú splnené podmienky ustanovenia § 15 ObchZ, platne zaviazala spoloènos, a to i v prípade, keï nemôže ako èlen štatutárneho orgánu samostatne kona (napr. pravidlo štyroch èi viacerých oèí). NS ÈR sa však s jazykovým výkladom neuspokojuje a proti nemu stavia teleologický, systematický a logický výklad, pomocou ktorého prichádza k opaènému záveru. „Ak rozhodol najvyšší orgán právnickej osoby (resp. sami spoloèníci) o tom, že èlenovia jej štatutárneho orgánu nemôžu robi právne úkony samostatne, ale len (dvaja èi viacerí) spoloène, nemožno toto rozhodnutie obchádza tým, že sám štatutárny orgán poverí svojho èlena urèitou èinnosou, ktorá ho k samostatnému konaniu oprávòuje [prièom poverenie urèitou èinnosou nebude ma charakter právneho konania, ergo samotné poverenie asi právnym úkonom nebude, takže striktne vzaté pravidlo štyroch èi viacerých oèí pre spoloèné konanie èlenov štatutárneho orgánu pri robení právnych úkonov sa na samotné udelenie poverenia vzahova nebude – pozn. autora]. Takéto poverenie by totiž znamenalo, že èlen štatutárneho orgánu môže robi právne úkony právnickej osoby samostatne, teda bez toho, aby bol obmedzovaný najvyšším orgánom (spoloèníkmi) uloženým pravidlom, že tak ako èlen štatutárneho orgánu robi nemôže. Ak by totiž najvyšší orgán (spoloèníci) bol uzrozumený s tým, aby konkrétny èlen štatutárneho orgánu, ktorý súèasne vykonáva v právnickej osobe èinnos, z ktorej by ináè vyplynulo zákonné zastúpenie, konal menom spoloènosti samostatne, niè mu nebráni v tom, aby v stanovách (spoloèenskej zmluve) rozhodol o spôsobe konania menom právnickej osoby tak, že menovite uvedený èlen štatutárneho orgánu alebo èlen štatutárneho orgánu zastávajúci urèitú funkciu, koná menom právnickej osoby samostatne. Ak tak neurobí, zrejme s takýmto konaním uzrozumený nie je. Tým skôr sa tento záver uplatní tam, kde povinnos spoloèného konania viacerých èlenov štatutárneho orgánu predpisuje zákon.“ Ako primárny argument pre vylúèenie súbehu konate¾ského oprávnenia NS ÈR uvádza ochranu spoloèníkov, resp. ich vôle prejavenej v stanovách pri urèení spôsobu konania menom spoloènosti. Rešpektuje tak „rozdelenie moci v rámci spoloènosti“, prièom preferuje záujmy spoloèníkov, resp. vlastníkov pred záujmami štatutárneho orgánu a nepripúša postup, kedy by štatutárny orgán menoval svojho èlena do èelnej exekutívnej funkcie a umožnil mu tak kona samostatne a ve¾mi jednoducho obís vô¾u spoloèníkov. Spoloèníkov sa uvedeným rozhodnutím pokúsil chráni i prezentovaním ïalšieho argumentu, ktorým poukázal na odlišný režim obchodno-právnej a pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu.20) 20) Jedným dychom však NS ÈR dodáva, že v dobe, kedy predseda družstva podpísal sporné uznanie záväzku, obdobné ustanovenie v právnej úprave družstiev zaèlenené nebolo. Dôvodom neskoršej novely ObchZ bolo i posilnenie ochrany verite¾ov družstva. NS ÈR však uvádza, že i pred novelizovanou úpravou bolo možné dovodi zákaz vylúèenia zákonnej zodpovednosti èlenov štatutárneho orgánu družstva zo zásad, na ktorých spoèíva ObchZ (ustanovenie § 1 ods. 2 ObchZ), predovšetkým zo zásady ochrany tretích osôb.

110


Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... „Zodpovednos èlena štatutárneho orgánu, ktorý robí menom právnickej osoby právne úkony, je pod¾a ustanovenia § 194 ObchZ podstatne vyššia než zodpovednos zamestnanca, èlena èi inej osoby poverenej urèitou èinnosou, a to spravidla pokia¾ ide o rozsah zodpovednosti, tak i pokia¾ ide o podmienky jej vzniku a o nesenie dôkazného bremena pri porušení povinnosti ako predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu. ... Bolo by popretím právnej úpravy zodpovednosti štatutárnych orgánov obchodných spoloèností a družstiev dovodzova, že sám štatutárny orgán môže svojich èlenov tejto zodpovednosti zbavi tým, že ich poverí èinnosou, ktorá im umožní robi uvedené právne úkony s obmedzenou zodpovednosou. Pritom, ak by takého poverenie zahròovalo napr. výkon funkcie riadite¾a, mohol by takýto riadite¾ menom obchodnej spoloènosti èi družstva robi prakticky všetky právne úkony, a to bez toho, aby primeraným spôsobom zodpovedal za škodu z nich vzniknutú. Výkladom ustanovenia § 15 ods. 1 ObchZ, umožòujúcim, aby èlen štatutárneho orgánu robil právne úkony obchodnej spoloènosti èi družstva nielen z titulu svojej funkcie, ale (ak bol poverený urèitou èinnosou) aj ako zákonný zástupca, by nepochybne došlo k podstatnému zníženiu ochrany tretích osôb. ... Z uvedeného vyplýva, že osoba, ktorá je štatutárnym orgánom alebo èlenom štatutárneho orgánu právnickej osoby, nemôže by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby.“ Na margo NS ÈR dodáva: „Treba uvies i to, že ObchZ zaisuje i ochranu tretích osôb, ktoré uzatvoria zmluvu èi urobia iný právny úkon vo vzahu k obchodnej spoloènosti alebo družstvu v dobrej viere. Pre taký prípad sa nepochybne uplatní pravidlo formulované v § 16 ObchZ21) a obchodná spoloènos alebo družstvo bude nepochybne viazaná právnym úkonom svojho štatutárneho orgánu alebo jeho èlena konajúceho ako tzv. nesplnomocnený konate¾, t. j. právnym úkonom, ktorý urobí v ich prevádzkarni, v rámci èinnos vykonávanej v tejto prevádzkarni za podmienok § 16 ObchZ. Vo vzahu k spoloènosti tak ponesie takýto èlen štatutárneho orgánu plnú zodpovednos za to, že nekonal so starostlivosou riadneho hospodára.“ Argumentácia NS ÈR je, myslím si, presvedèivá. Je neprijate¾né, aby štatutárny orgán ako exekutívny orgán disponoval mechanizmom, prostredníctvom ktorého dokáže prelomi vô¾u, obmedzenie alebo limit urèený spoloèníkmi (nech už je to obmedzenie akéko¾vek). Korporátne právo musí by schopné poskytnú úèinnú ochranu i samotným zakladate¾om obchodných korporácií – spoloèníkom, akcionárom, vlastníkom. Treba však pripusti, že tak kategorický záver musel vyvola i negatívne úèinky. S tými sa borí predovšetkým každodenná prax, ktorú sám NS ÈR svojimi rozhodnutiami dlhú dobu uisoval, že prípadný nedostatok konate¾ského oprávnenia v osobe èlena štatutárneho orgánu možno zhoji konate¾ským oprávnením plynúcim zo zákonného splnomocnenia. Korene rozhodnutia ve¾kého senátu NS ÈR v staršej judikatúre V staršej judikatúre NS ÈR sa už objavili náznaky argumentácie ve¾kého senátu NS ÈR. Závery komentovaného rozhodnutia tak dotvárajú celkový judikatórny názor, pod¾a ktorého osoba oprávnená kona menom právnickej osoby priamo (ako jej štatutárny orgán), nemôže zároveò kona ako zástupca právnickej osoby, resp. to nie je možné vo vopred neobmedzených prípadoch.22) V jednom zo svojich rozhodnutí NS ÈR h¾adal odpoveï na otázku, èi môže pri21) Ustanovenie § 16 ObchZ: Podnikate¾a zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedie, že konajúca osoba na to nie je oprávnená. 22) DÌDIÈ, J.: Nejvyšší soud Èešké republiky: Soubìh výkonu funkce statutárního orgánu a zákonného zmocnìní, ochrana dobré víry tøetích osob; Obchodnìprávní revue è. 1/2009, s. 28.

111


Deák, M. zna právo na odmenu advokátovi, ktorý bol súèasne oprávnený kona menom úèastníka konania ako jeho štatutárny orgán. Uzatvoril, že v danom prípade odmenu prizna nemôže, a to s odôvodnením, že „osoba oprávnená kona menom právnickej osoby ako jej štatutárny orgán nemôže by súèasne splnomocnencom tejto osoby.“23) S podobnými závermi prišiel i Vrchný súd v Prahe, keï uzavrel, že „ak je urèitá osoba v postavení osoby konajúcej priamo menom podnikate¾a (teda v postavení štatutárneho orgánu alebo jeho èlena), nemôže by táto osoba zároveò v postavení zástupcu na základe udeleného plnomocenstva – vrátane špeciálneho plnomocenstva – prokúry.“24) Judikatúra konštantne vyluèuje možnos, aby èlen štatutárneho orgánu mohol udeli generálne plnomocenstvo inému èlenovi štatutárneho orgánu v prípade, že štatutárny orgán je zložený z viacerých èlenov a z úpravy stanov (resp. zo samotného ObchZ) vyplýva, že menom predstavenstva konajú minimálne dvaja èlenovia. „Za situácie, kedy stanovy urèujú, že menom spoloènosti musia kona najmenej dvaja jej èlenovia, a zakladajú teda pre každý úkon, ktorý predstavenstvo robí menom spoloènosti, povinnos vzájomnej kontroly (a zodpovednosti) najmenej dvoch èlenov predstavenstva, nemožno túto kontrolu a zodpovednos vylúèi tým, že dvaja èlenovia predstavenstva udelia generálne plnomocenstvo len jednému z nich. Takýto postup by bol v rozpore s právnou úpravou konania štatutárnych orgánov spoloènosti v zákone a stanovách spoloènosti.“25) V jednom z rozhodnutí dokonca NS ÈR nepripustil, aby èlen štatutárneho orgánu mohol udeli špeciálne (zvláštne) plnomocenstvo (teda obmedzujúce splnomocnenie na niektoré právne úkony, popr. na niektorý druh právnych úkonov), keï uviedol: „pripustením možnosti splnomocnenia by sa úplne potrel význam právnej úpravy konania pomocou súèasného konania dvoch konate¾ov. Tento spôsob konania volia obchodné spoloènosti práve preto, aby zamedzili rizikám vyplývajúcich z podpornej zákonnej úpravy, pod¾a ktorej je oprávnený kona vo všetkých veciach spoloènosti každý z konate¾ov samostatne (§ 133 ods. 1 ObchZ).“26) Celkový judikatórny obraz, ktorým sa NS ÈR snaží chráni spoloènos pred svojvô¾ou štatutárneho orgánu, ešte dopåòa názor publikovaný pár mesiacov pred vydaním komentovaného rozhodnutia ve¾kého senátu. Pod¾a tohto názoru nie sú vnútorné obmedzenia konate¾ského oprávnenia štatutárneho orgánu27) vo vzahu k tretím osobám právne nevýznamné, ale môžu ma za istých okolností právny význam, a to i vo vzahu k tretím osobám. Ak tretia osoba vedela o vnútornom obmedzení konate¾ského oprávnenia štatutárneho orgánu (napr. konanie štatutárneho orgánu podmienené súhlasom spoloèníkov), mohli by sme v konkrétnom prípade 23) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 10. 5. 2005, sp. zn. 29 Odo 560/2004. Obdobne i rozhodnutie zo dòa 29. 10. 2008, sp. zn. 29 Odo 1308/2006. 24) Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 7 Cmo 427/2006. In DÌDIÈ, J.: Nejvyšší soud Èešké republiky: Soubìh výkonu funkce statutárního orgánu a zákonného zmocnìní, ochrana dobré víry tøetích osob; Obchodnìprávní revue è. 1/2009, s. 28. 25) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 24. 4. 2007, sp. zn. 29 Odo 1082/2005. Obdobne rozhodnutie zo dòa 31. 3. 2009, sp. zn. 29 Cdo 1227/2007, v ktorom rozhodoval prípad, kedy dokonca jednou z osôb konajúcich pri udelení plnomocenstva menom predstavenstva bol sám splnomocnený èlen predstavenstva. 26) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 27. 11. 2007, sp. zn. 32 Cdo 118/2007. Jan Dìdiè však tvrdí, že udelenie jednorazového plnomocenstva èlenovi predstavenstva k samostatnému konaniu nemožno všeobecne vylúèi (predovšetkým za predpokladu, že èlen predstavenstva ude¾ujúci plnomocenstvo pozná obsah právneho úkonu, ku ktorému je plnomocenstvo udelené). Pozri pozn. è. 22. 27) Ustanovenie § 13 ods. 4 ObchZ: Obmedzenie oprávnenia štatutárneho orgánu kona nie je úèinné voèi tretím osobám ani v prípade, keï bolo zverejnené.

112


Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... dovodi neplatnos takto urobeného právneho úkonu, a to pre rozpor s dobrými mravmi. „Možnos neplatnosti právneho úkonu je nutné považova za urèitú formu ochrany spoloènosti pred spiknutím èlenov štatutárneho orgánu s tretími osobami.“28) Ochranu možno vidie v tom, že vô¾a spoloèníkov, resp. zakladate¾ov, ktorú predstavuje obmedzenie konate¾ského oprávnenia štatutárneho orgánu vnútorným aktom, je navonok neúèinná, pretože s odkazom na neúèinnos vnútorných obmedzení konate¾ského oprávnenia vo vzahu k tretím osobám, by štatutárny orgán mohol kona a svojím konaním výrazne poškodi spoloènos. Prezentovaná judikatúra jednoznaène dokumentuje trend ochrany spoloèníkov obchodných spoloèností a rešpektovanie ich vôle prejavenej v zakladajúcom dokumente pred svojvo¾ným konaním štatutárneho orgánu. Argumenty contra Závery ve¾kého senátu však nie sú prijímané bez výhrad, ba naopak, èas teórie prezentovala v odbornej tlaèi nesúhlas s právnymi názormi ve¾kého senátu. Bejèek, Kotásek a Pokorná29) sa postavili proti záveru, že z poverenia predsedu družstva, pod¾a § 243 ods. 6 druhej vety ObchZ, nevyplýva jeho oprávnenie kona menom družstva vo vzahu k tretím osobám. Spôsob, akým predstavenstvo družstva koná navonok,30) vyložili tak, že zákonná úprava obsahuje jedno dispozitívne pravidlo (koná predseda alebo podpredseda, ak stanovy neurèujú nieèo iné) a jedno kogentné pravidlo (pre úkony so zákonnou písomnou formou je vždy potrebné súèasné konanie najmenej dvoch èlenov predstavenstva). K tomuto základnému rozdeleniu pôsobnosti predstavenstva pribúda možnos predpokladaná v ustanovení § 243 ods. 6 ObchZ.31) Rozloženie pôsobnosti vnútri predstavenstva sa potom modifikuje tak, že prevádzková operatíva družstva náleží predsedovi, zatia¾ èo závažné záležitosti zostávajú v rozhodovacej sfére predstavenstva. Ak sa teda èlenovia družstva rozhodnú a zveria v stanovách riadenie bežnej èinnosti družstva predsedovi družstva, tak sa predseda ocitá v mantineloch zákonného splnomocnenia pod¾a § 15 ObchZ. Predseda družstva tu už nevystupuje v pozícii èlena predstavenstva, ale „získal samostatnú rozhodovaciu a riadiacu pôsobnos, a to vrátane konania navonok.“32) Autori sa zhodli, že uznanie záväzku môže urobi i predseda družstva, ak bol stanovami poverený riadi a organizova èinnos družstva. Doležil33) považuje za absurdnú situáciu, ktorá vzniká v dôsledku záverov ve¾kého senátu, keï èlen predstavenstva síce môže by obchodným riadite¾om, ale zároveò nesmie ako riadite¾ (zákonný splnomocnenec) robi úkony menom spoloènosti, prièom jeho kolega finanèný riadite¾, ktorý nie je èlenom predstavenstva, bude oprávnený kona menom spoloènosti v rámci jemu delegova28) ØEHÁÈEK, O.: Jednání èlenù pøedstavenstva akciové spoleènosti a obchodní vedení akciové spoleènosti; Bulletin advokacie è. 5/2008, s. 24. Autor cituje rozhodnutie NS ÈR zo dòa 26. 10. 2004, sp. zn. 29 Odo 34/2004. 29) In BEJÈEK, J. – KOTÁSEK, J. – POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné „zákonné zastoupení“, aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009. 30) Ustanovenie § 243 ods. 3 ObchZ, druhá a tretia veta: Ak zo stanov nevyplýva nieèo iné, za predstavenstvo koná navonok predseda alebo podpredseda. Ak je však pre právny úkon, ktorý robí predstavenstvo, predpísaná písomná forma, je potrebný podpis aspoò dvoch èlenov predstavenstva. 31) Ustanovenie § 243 ods. 6 ObchZ: Predseda družstva organizuje a riadi rokovanie predstavenstva. Ak tak stanovy urèujú, organizuje a riadi aj bežnú èinnos družstva. 32) In BEJÈEK, J. – KOTÁSEK, J. – POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné „zákonné zastoupení“, aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009. 33) DOLEŽIL, T.: Statutární orgán a zákonné zmocnìní; Jurisprudence, è. 2/2009, s. 32 a nasl.

113


Deák, M. ných právomocí. Taktiež spochybnil argument ve¾kého senátu o odlišnom režime zodpovednosti u osoby, ktorá je èlenom štatutárneho orgánu a zároveò zastáva èelnú pozíciu v exekutíve spoloènosti: „i keï koná osoba ako riadite¾, neprestáva by v tejto chvíli štatutárnym orgánom èi jeho èlenom. Povinnos kona so starostlivosou riadneho hospodára a z toho plynúca zodpovednos tým nie je a nemôže by potlaèená – táto osoba nemôže tvrdi, že sa vyzliekla z kože a že keï konala ako riadite¾, tak jej nadriadený èlen predstavenstva práve spal, mal dovolenku. Je nutné prikloni sa ku konzumpcii pracovnoprávnej zodpovednosti zodpovednosou obchodno-právnou. Konanie riadite¾a, ktorý je súèasne štatutárnym orgánom èi jeho èlenom, nepotlaèuje jeho povinnos a zodpovednos ako štatutárneho orgánu alebo ako èlena štatutárneho orgánu. Riadite¾ – èlen predstavenstva má ma v rámci nastavených pravidiel vo¾bu kona ako riadite¾ alebo ako èlen predstavenstva, ale nemá a nemôže ma vo¾bu zodpovednostného režimu.“34) Jedným z hlavných argumentov, pre ktoré NS ÈR vylúèil súbeh konate¾ského oprávnenia èlena štatutárneho orgánu a zákonného zástupcu spoloènosti, bola možnos zbavi sa prísneho režimu obchodno-právnej zodpovednosti (konanie štatutárneho orgánu) a presunú sa do priaznivejšieho režimu pracovnoprávnej zodpovednosti (konanie zákonného zástupcu). Ak by sme však prijali záver, že osoba, u ktorej sa kumuluje funkcia štatutárneho orgánu a postavenie zákonného zástupcu, zodpovedá v režime obchodného práva vždy (teda i keï koná v rozsahu konate¾ského oprávnenia zákonného zástupcu), nako¾ko si tento režim sama voli nemôže, tak by do istej miery došlo i k spochybneniu k¾úèového èlánku argumentácie komentovaného rozhodnutia. Netreba zabúda na skutoènos, že mnohí èlenovia štatutárnych orgánov spoloèností vykonávajú súbežne v spoloènosti i inú pracovnú èinnos. Tento stav pripúša i judikatúra.35) Vecným obmedzením tohto paralelného pracovného vzahu je, samozrejme, to, že jeho predmetom môže by len iná èinnos, než ktorú zahròuje výkon funkcie èlena štatutárneho orgánu. V praxi nebude jednoduché definova, kde konèí hranica obchodného vedenia, resp. neprenosite¾ného základu tohto vedenia (ako náplò funkcie èlena štatutárneho orgánu), a kde už zaèína priestor pre prípadný súbežný pracovnoprávny pomer, keï imanentnou súèasou oboch èinností je výkon riadiacej pôsobnosti.36) Ak by sme tento priestor predsa len našli, môže by potom otázne, èi existuje dôvod na to, aby zamestnanec (ktorý je súèasne štatutárnym orgánom alebo jeho èlenom) vykonávajúci urèitý druh práce, upravený v pracovnej zmluve, zodpovedal za škodu v režime prísnej obchodno-právnej zodpovednosti i vtedy, ak èinnos zverenú štatutárnemu orgánu nevykonáva, ale vykonáva svoju prácu pod¾a pracovnej zmluvy. Nejaví sa ako vhodnejší záver to, že ide o dva rôzne režimy zodpovednosti, plynúce z dvoch rôznych titulov?37) Ak by sme sa predsa len s naèrtnutou úvahou nestotožnili a trvali by sme na tom, aby si konajúci èlen štatutárneho orgánu za každých okolností zachoval príslušný štandard kvality, kladený na jeho konanie, s režimom obchodno-právnej zodpovednosti (bez oh¾adu na to, èi koná v oblasti pôsobnosti štatutárneho orgánu alebo v oblasti pôsobnosti pracovnoprávneho vzahu), nebolo by vhodnejšie, aby ve¾ký senát korigoval svoje závery v tom zmysle, že by možný súbeh konate¾ských oprávnení nevylúèil, ale vylúèil by v prípadoch, keï èlen štatutárneho orgánu uplatní z titulu jeho zákonného splnomocnenia 34) 35) 36) 37)

Pozri pozn. è. 33, s. 34. K tomu napr. ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od každého trochu?; Právní rádce è. 2/2009. In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od každého trochu?; Právní rádce è. 2/2009. In BEJÈEK, J. – KOTÁSEK, J. – POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné „zákonné zastoupení“, aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009.

114


Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... § 15 ObchZ iba možnos „vyzliec sa“ z režimu štandardu kvality a odbornosti, kladeného na èlena štatutárneho orgánu a s tým súvisiacej obchodno-právnej zodpovednosti? Otázkou na tomto mieste môže by, samozrejme, aj to, èi existuje vôbec pole pôsobnosti, ktoré by nespadalo do medzí pôsobnosti štatutárneho orgánu a èi vlastne existuje priestor na to, aby vôbec mohol vzniknú nejaký paralelný pracovný vzah popri obchodnom vzahu, vzniknutom z èlenstva v štatutárnom orgáne (predovšetkým v oblasti prejavu vôle menom právnickej osoby bude vzh¾adom na neobmedzené konate¾ské oprávnenie štatutárneho orgánu otázne, èi bude existova oblas, v ktorej by úkony nemohol robi štatutárny orgán). Teória uvádza ako príklad výkonu èinností nad rámec výkonu funkcie štatutárneho orgánu situáciu, ak je štatutárny orgán zamestnaný v právnickej osobe ako kuriè alebo šofér.38) Diskutabilné však už môže by, èi možno za urèitých okolností považova za èinnosti nad rámec výkonu funkcie štatutárneho orgánu i èinnosti, ktoré ináè náležia do obchodného vedenia spoloènosti, a teda spadajú do pôsobnosti štatutárneho orgánu.39) Pôjde o prípad, ktorý sa v praxi bude vyskytova pomerne èasto, kedy sa štatutárny orgán ako celok schádza len pri najvýznamnejších rozhodnutiach týkajúcich sa spoloènosti, prièom bežnú exekutívu, vrátane obchodného vedenia a právnych úkonov budú vykonáva poverení èlenovia štatutárneho orgánu, prièom poverenie bude pochádza priamo od štatutárneho orgánu. Ak by sme pripustili, že takto urèitým segmentom obchodného vedenia poverený èlen predstavenstva môže ma na èinnosti vykonávané v rámci tohto poverenia uzatvorenú pracovnú zmluvu, tak by sa ako neprijate¾ný javil záver, že za výkon týchto èinností bude èlen predstavenstva zodpoveda v režime pracovného práva a nie v režime práva obchodného.40) Uvedený záver však nebude plati, ak sa samotní spoloèníci rozhodnú a zveria èas èinností, ktoré ináè náležia do obchodného vedenia, priamo zamestnancom – profesionálom, a štatutárnemu orgánu ponechajú len ich kontrolu. Potom sa, naopak, ako logický javí záver, že štatutárny orgán v rozsahu obchodného vedenia, ktorý bol vyòatý z jeho pôsobnosti, zodpoveda nebude. Budú sa uvedené závery modifikova v prípade, ak èlen predstavenstva urobí v rámci èinnosti, na ktorú má uzatvorenú pracovnú zmluvu, právny úkon? Èo v prípade, ak pracovná zmluva nebude uzatvorená na èinnos, ktorá je predmetom obchodného vedenia (teda na èinnos, ktorá nepatrí do pôsobnosti štatutárneho orgánu, napr. èinnos programátora)? V posledne uvedenom prípade bude ažké dovodi iný záver než ten, že vzah založený touto pracovnou zmluvou (vrátane režimu zodpovednosti) sa bude riadi zákonníkom práce. Možno proti tomu oponova a tvrdi, že ak je raz urèitá osoba èlenom štatutárneho orgánu a má teda právo robi menom spoloènosti všetky právne úkony, nemôže nikdy kona ináè než ako èlen štatutárneho orgánu, pretože èinnosti, ktoré táto osoba vykonáva pod¾a pracovnej zmluvy, síce do pôsobnosti štatutárneho orgánu nepatria, ale oprávnenie robi právne úkony, ku ktorým pri tejto èinnosti dochádza, do pôsobnosti štatutárneho orgánu už patrí, a ak ich robí osoba, ktorá je èlenom štatutárneho orgánu, nemožno poveda, že nekoná vo funkcii èlena štatutárneho orgánu.41) Ve¾ký senát tak namiesto toho, aby jednoznaène vymedzil ako interpretova (z h¾adiska postavenia tejto osoby a s tým súvisiaceho režimu zodpovednosti) prípad, kedy èlen štatutárneho orgánu koná ako 38) ŠTENGLOVÁ, I.: Jìštì nìkolik poznámek k zákonnému zastoupení obchodní spoleènosti èi družstva èlenem statutárního orgánu; Obchodnìprávní revue è. 4/2009. V praxi to síce nebude èasté, ale preèo by konate¾ nemohol zakúri alebo z èasu na èas doruèi tovar odberate¾ovi? 39) Pozri pozn. è. 38. 40) Pozri pozn. è. 38. 41) Pozri pozn. è. 38.

115


Deák, M. zákonný zástupca vo veci, ktorá nespadá do pôsobnosti štatutárneho orgánu, kategoricky odmietol oprávnenie tejto osoby kona menom právnickej osoby, plynúce z titulu zákonného splnomocnenia.42) Bejèek, Kotásek a Pokorná odmietajú názor, že kumuláciou viacerých konate¾ských titulov v jednej osobe èlena štatutárneho orgánu by dochádzalo k ohrozeniu dopadu právnej úpravy na jeho zodpovednos za škodu.43) Argumentujú okrem iného i málo funkènou konštrukciou zodpovednosti èlenov štatutárnych orgánov, ktorá vytvára len domnelú ochranu. S týmto tvrdením by som bol opatrnejší, pretože zo samotnej skutoènosti, že právna úprava nie je èastým predmetom súdnych sporov, nemožno, pod¾a môjho názoru, dovodi, že právna úprava na subjekty právnych vzahov nepôsobí.44) Jednoznaène nie je prijímaná ani pomyslená záchranná sie, prostredníctvom ktorej sa NS ÈR snažil podrža platnos právnych úkonov, urobených èlenmi štatutárnych orgánov na základe konate¾ského oprávnenia, odvodeného zo zákonného splnomocnenia § 15 ObchZ. Pod¾a záverov ve¾kého senátu by bolo možné konate¾ské oprávnenie dovodi z ustanovenia § 16 ObchZ.45) Pod¾a niektorých autorov však ustanovenie § 16 ObchZ nemôže dopada na èlenov štatutárnych orgánov alebo na osoby konajúce ako zákonní alebo zmluvní zástupcovia právnickej osoby, pretože ide vždy o osoby, ktoré proste konate¾ské oprávnenie majú, takže nemôže ís o konanie nesplnomocnenej osoby v zmysle § 16 ObchZ. „Pravidlo v § 16 ObchZ smeruje k ochrane tretích osôb v situáciách, kedy konanie neuskutoènila žiadna z osôb, ktorá má právny vzah k právnickej osobe, z ktorého vyplýva i oprávnenie túto právnickú osobu zaväzova, ale niekto iný (cudzí), kto nemá žiadny konate¾ský titul.“46) Vyskytol sa i opaèný názor, pod¾a ktorého, ak èlen štatutárneho orgánu nie je oprávnený samostatne kona, oprávnenie kona a platne zaviaza právnickú osobu nemá, a ak tak urobí, nie je dôvod, preèo by na daný prípad nemohlo dopada ustanovenie § 16 ObchZ.47) Pre obe alternatívy výkladu však platí, že ponúkaná záchranná sie nebude vždy k dispozícii, pretože na to, aby sa vôbec mohla uplatni, musia by splnené zákonné predpoklady § 16 ObchZ – právny úkon musí by urobený v prevádzkarni a tretia osoba nemôže vedie o nedostatku konate¾ského oprávnenia konajúcej osoby. Riziko straty dobrej viery, vzh¾adom na formálnu publicitu spôsobu konania v obchodnom registri, bude vysoké.48)

42) I keï ho k tomu bez pochýb viedli dobré dôvody. 43) In BEJÈEK, J. – KOTÁSEK, J. – POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné „zákonné zastoupení“, aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009. 44) Spoloèenská nebezpeènos týchto konaní nie je dôsledkom ich protiprávnosti, ale je stanovená ich reálnou škodlivosou. Sociálna nebezpeènos nie je sama osebe predikátom právnym, ale sociologickým, prièom jej reálny negatívny úèinok vyúsuje do potreby jej právnej regulácie a nie naopak (teda že ich právna regulácia vytvára negatívny úèinok). Existuje rozdiel medzi protiprávnosou urèitého konania a jeho spoloèenskou nebezpeènosou, pretože v urèitých prípadoch aj konanie, ktoré nie je samo osebe protiprávne, možno považova za spoloèensky nebezpeèné. PROKEŠ, J.: Princíp ultima ratio trestného práva v praxi aplikaèných orgánov; Justièná revue è. 4/2011, s. 548. 45) Ustanovenie § 16 ObchZ: Podnikate¾a zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedie, že konajúca osoba na to nie je oprávnená. 46) In BEJÈEK, J. – KOTÁSEK, J. – POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné „zákonné zastoupení“, aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009. 47) In ŠTENGLOVÁ, I.: Jìštì nìkolik poznámek k zákonnému zastoupení obchodní spoleènosti èi družstva èlenem statutárního orgánu; Obchodnìprávní revue è. 4/2009, s. 106. 48) In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od každého trochu?; Právní rádce è. 2/2009.

116


Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... Ktoré argumenty sú presvedèivejšie? I napriek uvedeným výhradám sa prikláòam k názoru, že tá istá osoba môže menom spoloènosti disponova vo vzahu k tomu istému právnemu úkonu len jediným konate¾ským oprávnením.49) Najpresvedèivejším argumentom sa mi javí úvaha, že by nebolo správne, aby urèitej osobe plynulo vo vzahu k urèitým právnym úkonom viacero konate¾ských oprávnení a aby si táto osoba mohla vybera, ktoré z nich využije (berúc do úvahy zásadne odlišný režim právnej úpravy konate¾ských oprávnení). Ak èlen predstavenstva zaskakuje za chorú pokladníèku a obsluhuje zákazníkov, koná stále ako èlen štatutárneho orgánu. Jeho prejav vôle musí naplni parametre úkonu (èlena) štatutárneho orgánu vrátane požiadavky oh¾adom spôsobu konania menom spoloènosti (napr. spoloèného).50) Ak spoloèníci prejavili svoju vô¾u (cez stanovy alebo spoloèenskú zmluvu), aby èlenovia štatutárneho orgánu nekonali menom spoloènosti samostatne, ale vždy najmenej vo dvoch, resp. viacerých osobách, nemožno túto vô¾u následne spochybòova, modifikova a rozlišova, u ktorých právnych úkonov (èo do rozsahu èi významu) ju ešte rešpektova a u ktorých už nie. „Spoloèníci mohli od poèiatku diferencova konanie štatutárneho orgánu napr. tak, že by spoloèné konanie predpísali len pre urèitý typ právnych úkonov, od urèitého objemu alebo dokonca, že by od spoloèného konania upustili pre prípad takého súbehu. Avšak, ak tak neurobili a len prijali jasnú požiadavku, aby èlenovia štatutárneho orgánu (vždy) konali spoloène, ako potom odôvodni, že tento príkaz vlastne nedopadá na bežné úkony pri finanènom riadení alebo pri pokladni, keï i v týchto prípadoch ide stále o konanie konkrétnych osôb, zvolených za èlenov štatutárneho orgánu, práve ktorých samostatné konanie mal princíp štyroch a viac oèí vylúèi?“51)

III. Analýza nových rozhodnutí vo veci súbehu konate¾ského oprávnenia – akceptovanie záverov ve¾kého senátu NS ÈR Od vydania komentovaného rozhodnutia uplynula urèitá doba a NS ÈR mal priestor na korekciu svojich záverov. Na právne vety komentovaného rozhodnutia už reagovali viaceré malé senáty NS ÈR, ktoré vo svojich rozhodnutiach prijali závery a argumentáciu ve¾kého senátu NS ÈR.52) Obchodný senát è. 32 rozhodol necelé 2 mesiace po rozhodnutí ve¾kého senátu spor týkajúci sa zmluvy o dielo.53) Predmetom sporu bola platnos zmluvy o dielo. V danej veci žalobca ako objednávate¾ poskytol žalovanému ako zhotovite¾ovi zálohu na cenu za dielo. Zhotovite¾ následne dodal objednávate¾ovi predmet diela. Následne zhotovite¾ oznámil objednávate¾ovi, že zmluva o dielo, ktorú uzatvorili, je neplatná, nako¾ko pri podpise zmluvy zhotovite¾om nebol 49) I keï kategorický záver o možnosti disponova len jedným konate¾ským oprávnením asi nebude možné vyslovi, pretože konate¾ské oprávnenie štatutárneho orgánu a konate¾ské oprávnenie zákonného zástupcu (riadite¾a) spoloènosti sú od seba nezávislé, majú odlišný rozsah, podmienky vzniku, majú odlišné následky prekroèenia. Teda pripúšam i argumentáciu, že konkrétna osoba (èlen predstavenstva v postavení riadite¾a) môže ma konate¾ské oprávnenia dve, pretože plynú z dvoch odlišných právnych skutoèností a majú odlišný právny režim. 50) In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od každého trochu?; Právní rádce è. 2/2009. 51) In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od každého trochu?; Právní rádce è. 2/2009. 52) Mnohé rozhodnutia malých senátov NS ÈR, ktoré odkazujú na rozhodnutie ve¾kého senátu NS ÈR, sa týkajú námietky premlèania (napr. rozhodnutie NS ÈR zo dòa 13. 4. 2010, sp. zn. 21 Cdo 564/2009). Otázka vznesenia námietky premlèania a jej (ne)súladu s dobrými mravmi nie je predmetom tohto príspevku. 53) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 26. 11. 2008, sp. zn. 32 Odo 383/2006.

117


Deák, M. dodržaný predpísaný spôsob konania. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia ceny diela oproti vydaniu predmetu diela. Súd prvého stupòa dal žalobcovi za pravdu a žalobe vyhovel s odôvodnením, že pod¾a výpisu z obchodného registra menom zhotovite¾a konali vždy dvaja konatelia spoloènosti alebo jeden konate¾ a riadite¾. Predmetná zmluva bola podpísaná riadite¾om spoloènosti. Odvolací súd žalobu zamietol, nako¾ko oprávnenie riadite¾a kona menom zhotovite¾a plynulo z titulu zákonného splnomocnenia (§ 15 ObchZ). Objednávate¾ podal dovolanie, v ktorom argumentoval, že menom zhotovite¾a nemohlo dôjs k platnému uzatvoreniu zmluvy o dielo, nako¾ko vô¾a zhotovite¾a nebola riadne prejavená. NS ÈR vytkol súdom nižších stupòov, že pri rozhodovaní opomenuli fakt, že v dobe podpisu zmluvy bol riadite¾ spoloènosti zároveò i konate¾om spoloènosti. A nebolo niè jednoduchšie než odkáza na právnu vetu ve¾kého senátu o neprípustnosti súbehu konate¾ského oprávnenia èlena štatutárneho orgánu z titulu zákonného splnomocnenia a zopakova, že osoba, ktorá je štatutárnym orgánom alebo èlenom štatutárneho orgánu právnickej osoby, nemôže by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby. NS ÈR tak rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil. Obchodný senát è. 29 s podobným scenárom rozhodol spor týkajúci sa úverovej zmluvy, presnejšie povedané ruèite¾ského vyhlásenia, ktoré úver zaisovalo.54) Medzi verite¾om (právnym predchodcom žalobcu) a dlžníkom bola uzatvorená úverová zmluva. Právny predchodca žalovaného prevzal na základe vyhlásenia ruèite¾a ruèite¾ský záväzok, prièom vyhlásenie menom žalovaného podpísal èlen predstavenstva, ktorý bol zároveò riadite¾om akciovej spoloènosti. Súd prvého stupòa došiel k záveru, že ruèite¾ský záväzok nevznikol platne. Pod¾a zápisu v obchodnom registri v dobe podpisu ruèite¾ského vyhlásenia menom spoloènosti mohli kona 3 kategórie osôb: buï spoloène všetci èlenovia predstavenstva, alebo spoloène predseda predstavenstva a jeden èlen predstavenstva, alebo riadite¾ spoloènosti prípadne ïalšie osoby, ktoré boli predsedom predstavenstva a ïalším èlenom predstavenstva k tomu písomne splnomocnené. Èlen predstavenstva a zároveò riadite¾ akciovej spoloènosti podpísal ruèite¾ské vyhlásenie na základe plnomocenstva, ktoré podpísal predseda predstavenstva a èlen predstavenstva (obaja však v èase podpisu plnomocenstva neboli oprávnení kona menom spoloènosti). Navyše bolo toto plnomocenstvo udelené dvom osobám bez bližšieho urèenia a tak v zmysle ustanovenia § 31 ods. 3 ObèZ55) museli kona tieto osoby spoloène. Prvostupòový súd tak dovodil, že èlen predstavenstva a zároveò riadite¾ spoloènosti v danom prípade nedisponoval konate¾ským oprávnením na podpísanie ruèite¾ského vyhlásenia menom spoloènosti. Odvolací súd rozhodnutie prvostupòového súdu zmenil tak, že žalovaný je povinný plni z titulu platného ruèite¾ského záväzku. Dovodil, že èlen predstavenstva a zároveò riadite¾ spoloènosti mohol ruèite¾ské vyhlásenie podpísa z titulu zákonného splnomocnenia plynúceho z ustanovenia § 15 ObchZ. Žalovaný podal dovolanie, v dôsledku ktorého NS ÈR rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil. NS ÈR sa oprel o závery a argumentáciu ve¾kého senátu NS ÈR a zopakoval, že osoba, ktorá je štatutárnym orgánom alebo èlenom štatutárneho orgánu právnickej osoby, nemôže by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby. Civilný senát è. 23 po viac ako roku od rozhodnutia ve¾kého senátu NS ÈR riešil spor o platnos prevzatia ruèite¾ského záväzku, ktorým sa zaisoval záväzok z úverovej zmluvy.56) 54) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 23. 6. 2009, sp. zn. 29 Cdo 2008/2007. 55) Zákon è. 40/1964 Zb., Obèiansky zákonník, v aktuálnom znení, ïalej len ObèZ. Ustanovenie § 31 ods. 3 druhá veta ObèZ: Ak v plnomocenstve udelenom nieko¾kým splnomocnencom nie je urèené inak, musia kona všetci spoloène. 56) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 30. 10. 2009, sp. zn. 23 Cdo 3894/2007.

118


Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... Menom žalovaného ruèite¾ský záväzok prevzal èlen predstavenstva, ktorý bol zároveò riadite¾om akciovej spoloènosti. Zo samotného vyhlásenia však nevyplývalo, èi vyhlásenie podpísal ako èlen predstavenstva alebo ako riadite¾ akciovej spoloènosti. Pod¾a výpisu z obchodného registra mohli za žalovaného kona a podpisova len dvaja èlenovia predstavenstva alebo samostatne jeden èlen predstavenstva s písomným plnomocenstvom. Prvostupòový súd uložil žalovanej akciovej spoloènosti zaplati žalobcovi žalovanú èiastku z titulu ruèite¾ského záväzku. Odvolací súd sa s názorom prvostupòového súdu nestotožnil a žalobu v uvedenom rozsahu zamietol. Súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že menom žalovaného ruèite¾ský záväzok prevzal èlen predstavenstva žalovaného (ktorý bol zároveò i generálnym riadite¾om žalovaného), ktorý však nemal oprávnenie k tomuto úkonu, nako¾ko nebol k tomuto úkonu splnomocnený písomným poverením predstavenstva (dvoma jeho èlenmi). K námietke žalobcu, že èlen predstavenstva, ktorý prevzal menom žalovaného ruèite¾ský záväzok, bol súèasne i generálnym riadite¾om, ktorý bol oprávnený k tomu, aby ruèite¾ské vyhlásenie prevzal, odvolací súd uviedol, že výkon funkcie riadite¾a „nezakladá bez ïalšieho oprávnenie kona a zaväzova spoloènos voèi tretím osobám v otázkach zásadnej obchodnej stratégie a prevzatie záväzkov mimo bežnú prevádzkovú èinnos, ku ktorej prevzatie významnej obchodnej záruky nesporne patrí.“ Vec komplikovala i skutoènos, že z ruèite¾ského vyhlásenia nebolo zrejmé, v akom postavení osoba menom žalovaného konala a podpísala listinu, a preto pod¾a odvolacieho súdu nemožno ani skúma jeho oprávnenie k prevzatiu ruèite¾ského záväzku. Žalobca podal dovolanie, v ktorom uviedol, že zo zápisu zo zasadania predstavenstva žalovaného vyplýva, že predstavenstvo uložilo vtedajšiemu èlenovi predstavenstva (zároveò generálnemu riadite¾ovi) zaisti všetko potrebné k poskytnutiu ruèenia za záväzky zo zmluvy s tým, že toto poverenie bolo ústne. Pod¾a žalobcu z obchodného registra nevyplýva, že k prevzatiu ruèenia generálnym riadite¾om bolo potrebné poverenie ku konaniu a preto jeho absencia nemôže ma za následok neplatnos takého úkonu, ako to dovodil odvolací súd. Žalobca zastáva názor, že generálny riadite¾ bol oprávnený k prevzatiu ruèenia, nako¾ko išlo o obvyklý úkon generálneho riadite¾a s oh¾adom na jeho postavenie a obvyklé vzahy medzi úèastníkmi sporu. Konate¾ské oprávnenie generálneho riadite¾a vyplýva z ustanovenia § 15 ObchZ, a to bez oh¾adu na to ako bolo konate¾ské oprávnenie vymedzené vo vnútropodnikových normách. NS ÈR dovolanie zamietol. NS ÈR sa nestotožnil s názorom žalobcu, že zo zasadnutia predstavenstva žalovaného plynulo ústne poverenie pre generálneho riadite¾a zaisti všetko potrebné k poskytnutiu ruèenia. V ostatnom odkázal na závery ve¾kého senátu NS ÈR, prièom oproti pôvodnému rozhodnutiu posunul argumentáciu trošku ïalej: „možnos daná ustanovením § 191 ObchZ,57) aby stanovy urèili odchylne od zákonnej úpravy, že kona menom spoloènosti nemôžu èlenovia predstavenstva každý samostatne, sleduje ochranu spoloènosti. Urèenie v stanovách, že kona menom spoloènosti môžu len dvaja èlenovia predstavenstva, popr. jeden jeho èlen s poverením od predstavenstva, vyjadruje vô¾u spoloènosti (resp. akcionárov) obmedzi dovoleným spôsobom èlenov predstavenstva pri konaní menom spoloènosti. Nemožno na tomto mieste štiepi funkcie jednej osoby (riadite¾a a zároveò èlena predstavenstva), pretože tým by dochádzalo k obchádzaniu zákona, resp. vôle spoloènosti, akcionárov obmedzi èlenov predstavenstva pri konaní menom spoloènosti. Ak daná osoba nebola z titulu svojej funkcie èlena predstavenstva oprávnená podpísa ruèite¾ské vyhlásenie, tak k tomu istému úkonu nemohla by oprávnená ani z titulu funkcie riadite¾a.“ 57) Ustanovenie § 191 ods. 1 tretia veta ObchZ: Pokia¾ stanovy neurèia inak, je oprávnený kona v mene spoloènosti každý èlen predstavenstva.

119


Deák, M. Z rozhodnutí odvolacích súdov zastal právny názor, vyjadrený v rozhodnutí ve¾kého senátu, napr. Vrchný súd v Prahe,58) ktorý uzavrel, že „èlen predstavenstva akciovej spoloènosti, ktorý je zároveò v postavení zákonného zástupcu tej istej spoloènosti, musí menom spoloènosti kona jedine zo svojho postavenia èlena predstavenstva, a nie z postavenia zákonného zástupcu (napr. riadite¾a) spoloènosti.“ V danej veci navrhovate¾ podal odvolanie proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prahe ako registrového súdu, ktorý zamietol návrh na zápis zmien do obchodného registra, týkajúci sa spôsobu konania menom spoloènosti. Pôvodný návrh – ak bude niektorý z ïalších èlenov predstavenstva menovaný do funkcie riadite¾a spoloènosti, je oprávnený v dobe, poèas ktorej bude túto súbežnú funkciu zastáva, za predstavenstvo spoloènosti kona samostatne, a to vo všetkých veciach spadajúcich do pôsobnosti danej riadite¾skej funkcie – sa šalamúnsky snažil obís závery ve¾kého senátu NS ÈR a to tým, že u osoby, ktorá zastáva èelnú pozíciu v exekutíve spoloènosti (riadite¾) a je zároveò èlenom predstavenstva, by bolo konate¾ské oprávnenie plynúce z poverenia urèitou èinnosou (zákonný zástupca pod¾a § 15 ObchZ) ako by vtelené, resp. spojené s èlenstvom v predstavenstve. Ve¾ký senát NS ÈR vylúèil, aby èlen štatutárneho orgánu a zároveò riadite¾ platne uzatvoril zmluvu a svoje konate¾ské oprávnenie dovodil z ustanovenia § 15 ObchZ, ak tak nemôže urobi ako èlen štatutárneho orgánu (napr. potrebná súèinnos s iným èlenom štatutárneho orgánu). Z uvedeného návrhu sa však zdá, že navrhovate¾ chcel vytvori mechanizmus, v ktorom by bolo konate¾ské oprávnenie plynúce z titulu zákonného zastúpenia (§ 15 ObchZ) priamo spojené s èlenstvom v štatutárnom orgáne. Konate¾ské oprávnenie by sa tak neodvodzovalo z titulu zastávania exekutívnej funkcie (ktoré NS ÈR vylúèil), ale by bolo priamo spojené so zastávaním funkcie èlena štatutárneho orgánu. Navrhovate¾ sa (akoby) snažil vytvori model, v ktorom ak nastane súbeh èlenstva v štatutárnom orgáne a zastávania èelnej exekutívnej pozície v spoloènosti, dôjde akoby k rozšíreniu konate¾ského oprávnenia èlena štatutárneho orgánu o konate¾ské oprávnenie zákonného zástupcu (riadite¾a) spoloènosti. Navrhovate¾ akoby vytvára konštrukciu, v ktorej èlen štatutárneho orgánu má zákonom, resp. stanovami urèený rozsah konate¾ského oprávnenia. Ak však ten istý èlen štatutárneho orgánu bude menovaný do výkonnej funkcie spoloènosti, rozsah jeho konate¾ského oprávnenia sa rozšíri o konate¾ské oprávnenie plynúce zo zastávania tejto funkcie (§ 15 ObchZ), prièom toto rozšírené oprávnenie nebude odvodené od zákonného zastúpenia podnikate¾a (§ 15 ObchZ), ale bude priamo vyplýva zo zapísaného spôsobu konania menom spoloènosti v obchodnom registri a bude tak spojené s èlenstvom v predstavenstve spoloènosti. Tým akoby došlo ku kategorizácii èlenov v predstavenstve – èlen predstavenstva, ktorého rozsah konate¾ského oprávnenia plynie zo stanov a ObchZ, a èlen predstavenstva, ktorého konate¾ské oprávnenie je rozšírené o konate¾ské oprávnenie spadajúce do pôsobnosti danej riadite¾skej funkcie. Je otázne, èi možno z h¾adiska práva kategorizova èlenstvo v štatutárnom orgáne pod¾a rozsahu konate¾ského oprávnenia s odkazom neobmedzenos a neobmedzite¾nos konate¾ského oprávnenia štatutárneho orgánu.59) Je bez pochýb, že úkon, ktorý môže urobi riadite¾, bude môc urobi i štatutárny orgán. To, èo sa javí ako sporné, a kde je potrebné uzna prepracovanos návr58) Uznesenie Vrchného súdu v Prahe zo dòa 15. 5. 2010, sp. zn. 7 Cmo 369/2009, publikovaný v Obchodnìprávní revue è. 7/2010, s. 217 a nasl. 59) KNAPPOVÁ – ŠVESTKA – DVOØÁK a kol.: Obèanské právo hmotné 1.; ASPI 2005, s. 223. Konate¾ské oprávnenie štatutárneho orgánu náleží štatutárnemu orgánu ako celku. Oprávnenie kona menom právnickej osoby náleží štatutárnemu orgánu ako celku, nie jeho jednotlivým èlenom – resp. len niektorým èlenom. Nieèo iné je, samozrejme, urèenie, akým spôsobom štatutárny orgán koná navonok.

120


Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... hu,60) je skutoènos, že pod¾a tohto modelu za predstavenstvo koná navonok vo všetkých veciach samostatne predseda alebo podpredseda predstavenstva, ergo iný èlen predstavenstva bez ïalšieho za predstavenstvo kona samostatne nemôže. Ak však bude tento èlen predstavenstva menovaný do funkcie riadite¾a spoloènosti, je oprávnený (a to nie ako riadite¾, ale ako èlen predstavenstva!) za predstavenstvo spoloènosti kona samostatne, a to vo veciach spadajúcich do pôsobnosti danej riadite¾skej funkcie. Takže bežný èlen predstavenstva – riadite¾, tak získa oprávnenie kona vo veciach spadajúcich do pôsobnosti riadite¾skej funkcie (zrejme všetky úkony, ku ktorým pri vykonávaní funkcie riadite¾a obvykle dochádza), prièom môže kona samostatne. Práve v tom vidím spomínané rozšírenie konate¾ského oprávnenia urèitých èlenov predstavenstva. Formálne vzaté, uvedený návrh sa záverom ve¾kého senátu NS ÈR neprieèi, pretože konate¾ské oprávnenie èlena predstavenstva – riadite¾a nie je odvodené zo zákonného zastúpenia (§ 15 ObchZ), ale plynie priamo zo stanov a zo zapísaného spôsobu konania predstavenstva. Navrhovate¾ v odvolaní uviedol, že záverom ve¾kého senátu NS ÈR neodporuje, aby stanovy síce zakotvili urèitý spôsob spoloèného konania, resp. možnos kona samostatne pre urèité funkcie v rámci predstavenstva, súèasne však predvídali, že ak urèitá osoba (radový èlen predstavenstva) zaujme v spoloènosti tiež ïalší post, môže (ako štatutárny orgán èi jeho èlen) kona menom spoloènosti samostatne. Vrchný súd rozhodnutie súdu prvého stupòa potvrdil ako vecne správne. Uviedol, že nemožno vylúèi ani taký spôsob konania, keï urèitý èlen èi èlenovia predstavenstva (konkrétne urèený menom èi špeciálnym oznaèením funkcie) bude pod¾a spôsobu konania kona menom spoloènosti samostatne, zatia¾ èo ïalší èlenovia budú kona spoloène. Nie je teda možné ani vylúèi oznaèenie èlena predstavenstva, ktorý bude kona samostatne, teda odlišne od ïalších èlenov predstavenstva konajúcich spoloène, jeho ïalším postavením (napr. obchodný èi finanèný riadite¾). Toto oznaèenie v rámci urèenia spôsobu konania menom akciovej spoloènosti však neznamená a ani nemôže znamena jeho konanie z titulu zákonného zástupcu, ale ide len o bližšie oznaèenie èlena predstavenstva konajúceho za predstavenstvo menom akciovej spoloènosti samostatne, samozrejme, z titulu èlena štatutárneho orgánu. Ak bude niektorý z èlenov predstavenstva v postavení zákonného zástupcu spoloènosti, napr. obchodného èi finanèného riadite¾a, neznamená to, že by tento èlen nemohol kona menom spoloènosti samostatne, ak tak urèuje spôsob konania menom spoloènosti v stanovách spoloènosti. ... Nie je však možné súhlasi s tým, že by mohol kona menom spoloènosti pri úkonoch náležiacich do pôsobnosti èlena predstavenstva z titulu postavenia riadite¾a, teda zákonného zástupcu spoloènosti. ... Z dôvodu nezluèite¾nosti týchto pozícií je vylúèené, aby v danom prípade èlen štatutárneho orgánu (predstavenstva) konal menom spoloènosti ako èlen predstavenstva vo veci spadajúcej do jeho pôsobnosti èoby zákonného zástupcu (napr. riadite¾a). Teda aby riadite¾ bol oprávnený kona vo veciach patriacich do pôsobnosti štatutárneho orgánu a aby sa konate¾ské oprávnenie èlena štatutárneho orgánu odvíjalo od èinnosti (rozsahu èinnosti) riadite¾a spoloènosti. Je tak zrejmé, že nemožno akceptova spôsob konania menom spoloènosti ... pod¾a ktorého by èlen predstavenstva z titulu svojej funkcie èlena štatutárneho orgánu vykonával v rámci tejto funkcie pôsobnos riadite¾a v akciovej 60) Vôbec nepochybujem o dobrom úmysle navrhovate¾a. Každodennej praxe sa do istej miery dotkli závery ve¾kého senátu NS ÈR, pretože je bežné, že èlenovia štatutárnych orgánov zároveò zastávajú èelné pozície v exekutíve spoloènosti. Štatutárne orgány sú èasto málo flexibilné orgány. Bežnú agendu do vydania komentovaného rozhodnutia ve¾kého senátu realizovali riaditelia. Osobám, ktoré zastávajú riadiacu pozíciu, a zároveò sú èlenmi štatutárneho orgánu, NS ÈR odòal možnos zaväzova spoloènos. Prax tak stratila možnos operatívne vybavova bežnú agendu každodenného podnikania a bude sa zrejme snaži vytvori model, ktorý by sa neprieèil záverom ve¾kého senátu.

121


Deák, M. spoloènosti. K zápisu navrhnutý spôsob konania menom akciovej spoloènosti nemožno akceptova nie preto, že jedna a tá istá osoba je zároveò vo funkcii riadite¾a a èlena predstavenstva, za predpokladu, že tieto funkcie sa neprekrývajú èo do svojej obsahovej náplne, ale preto, že spôsob konania daného èlena predstavenstva je chybne, v rozpore so zákonom vymedzený tak, že v rámci svojej pôsobnosti èlena predstavenstva bude táto osoba vykonáva èinnosti zákonného zástupcu – riadite¾a. ... Podstata neprípustnosti daného spôsobu konania menom akciovej spoloènosti spoèíva v tom, že ak by takto urèený èlen predstavenstva vo funkcii riadite¾a konal za predstavenstvo spoloènosti samostatne vo veciach spadajúcich do pôsobnosti svojej riadite¾skej funkcie, tak by nekonal z titulu èlena predstavenstva a v rámci jeho pôsobnosti a taktiež i zodpovednosti, ale ... konal by ako zákonný zástupca spoloènosti61) a to tiež i v jeho zodpovednosti. Takýto spôsob konania menom akciovej spoloènosti je neprípustný.“ Na okraj, ako podnet pre ïalšie úvahy, chcem poznamena, že ešte pred vydaním tohto rozhodnutia èas teórie prezentovala uvedenú konštrukciu ako možnú a kompatibilnú so závermi ve¾kého senátu.62) Vypadá to tak, že závery ve¾kého senátu NS ÈR si razia svoju cestu a to napriek tomu, že okolo komentovaného rozhodnutia je ešte stále mnoho otázok.

61) Dovolím si vznies malý otáznik nad uvedeným názorom. Ak by som akceptoval záver Vrchného súdu, a teda súhlasil by som s tým, že navrhovate¾ chcel uvedeným modelom konania menom spoloènosti odvodi konate¾ské oprávnenie èlena predstavenstva (ktorý bol zároveò menovaný do funkcie riadite¾a spoloènosti) vo veciach spadajúcich do pôsobnosti riadite¾skej funkcie od zákonného splnomocnenia § 15 ObchZ, nevedel by som nájs zmysel alebo motív, preèo si navrhovate¾ zvolil práve tento model konania menom spoloènosti. Vieme, že závery ve¾kého senátu vylúèili odvodi konate¾ské oprávnenie èlena štatutárneho orgánu od zákonného splnomocnenia. Uvedená konštrukcia mi dáva zmysel v tom prípade, ak by sme ako hypotézu našich úvah vzali predpoklad, že navrhovate¾ sa snažil nájs mechanizmus, v ktorom by riadite¾ (zároveò èlen predstavenstva) mohol kona samostatne v otázkach bežnej èinnosti spoloènosti bez nutnosti rozhodnutia predstavenstva. A tento mechanizmus navrhovate¾ nastavil tak, že pri rutinných úkonoch bude môc kona bežný èlen predstavenstva samostatne (hoci ináè menom predstavenstva musí kona predseda, resp. podpredseda predstavenstva), a to za predpokladu, že tento èlen bude zároveò menovaný do funkcie riadite¾a. Jeho oprávnenie kona však nebude odvodené od zákonného splnomocnenia (èo je pod¾a záverov NS ÈR vylúèené), ale bude plynú priamo z èlenstva v predstavenstve (samozrejme, v spojení so zastávaním funkcie riadite¾a). Ak by bolo konate¾ské oprávnenie odvodené od štatutárneho orgánu, formálne vzaté by konštrukcia nenarazila na závery ve¾kého senátu. A dokonca by mechanizmus mohol odola i materiálnemu podrobeniu argumentov ve¾kého senátu. Ak by daná konštrukcia rozsahu konate¾ského oprávnenia vychádzala priamo zo stanov spoloènosti (teda z vôle, ktorú prejavia zakladatelia, akcionári), nedochádzalo by ani k obchádzaniu vôle zakladate¾ov (tak ako k jej obchádzaniu dochádza v prípade, keï v spoloènosti, menom ktorej musia spoloène kona èlenovia štatutárneho orgánu cez princíp 4 èi viacerých oèí, dovodíme konate¾ské oprávnenie èlena štatutárneho orgánu, ktorý je zároveò riadite¾om, zo zákonného splnomocnenia pod¾a § 15 ObchZ). A ak by sme dokázali prija právny názor, že takýto èlen predstavenstva je vždy subjektom obchodno-právnej zodpovednosti (a to aj v prípade, keï robí úkony spadajúce do pôsobnosti riadite¾skej funkcie), myslím si, že konštrukcia by mohla odola argumentácii ve¾kého senátu v otázke rizika zbavenia sa obchodno-právnej zodpovednosti konajúcej osoby. Každopádne Vrchný súd rozhodol o neprípustnosti uvedenej konštrukcie. Zaujímavou by mohla by dohra na NS ÈR v prípade dovolania. Myslím si, že autorovi konštrukcie patrí uznanie za tvorivos. 62) „Najvyšší súd nepriamo potvrdil, že spôsob konania možno nastavi celkom konkrétne a menovite (napr. tak, že A – hoci radový èlen predstavenstva – koná samostatne, avšak B, C, D a E – vrátane predsedu predstavenstva – musia kona spoloène), ale i väzbou na výkon ïalších funkcií v spoloènosti. Stanovy by tak napr. mohli urèi, že menom spoloènosti konajú vždy najmenej dvaja èlenovia predstavenstva spoloène, ak však bude niektorý z nich menovaný generálnym, finanèným a iným riadite¾om, môže menom spoloènosti – po dobu, po ktorú bude túto súbežnú funkciu zastáva – kona samostatne, èi už vo všetkých veciach, alebo oh¾adne ich urèeného okruhu atï.“ In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od každého trochu?; Právní rádce è. 2/2009.

122


Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... IV. Èo ve¾ký senát v rozhodnutí explicitne neuviedol, alebo aké dopady budú ma jeho závery v praxi? Právna veta rozhodnutia ve¾kého senátu „osoba, ktorá je štatutárnym orgánom alebo èlenom štatutárneho orgánu právnickej osoby, nemôže by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby“ je všeobecná a generalizuje jej dopady na celú oblas obchodných korporácií. Je otázne, èi uvedený záver je na mieste i v prípade, kedy poverenie pod¾a § 15 ObchZ nebude spada do rámca obchodného vedenia, ktoré náleží do obligatórnej pôsobnosti štatutárneho orgánu.63) Nebolo by úèelnejším, ak by NS ÈR iba vylúèil možnos vo¾by zodpovednostného režimu bez toho, aby vyluèoval súbeh konate¾ských oprávnení? Obstoja jeho závery i v súvislosti s odkazom na ustanovenie § 16 ObchZ? Predsa NS ÈR sám súbeh zákonného zastúpenia (vo všeobecnosti bez toho, aby záver vztiahol len na zákonné zastúpenie pod¾a § 15 ObchZ) vylúèil. Ako sa potom vysporiada s tým, že súbeh zákonného zastúpenia pod¾a § 16 ObchZ už pripustil, a to s výslovným zachovaním obchodno-právnej zodpovednosti konajúceho èlena štatutárneho orgánu?64) Existuje legitímny dôvod pre tento rozdielny prístup? Pre prax bude asi najproblematickejšia možnos retrospektívneho spochybòovania platnosti právnych úkonov (a to nielen zmlúv, ale právnych úkonov vo všeobecnosti – výpovedí, odstúpení od zmlúv), ktoré boli uskutoènené osobami, u ktorých nastal súbeh konate¾ských oprávnení, prièom úkon urobili ako zákonní zástupcovia (riaditelia) spoloènosti (navyše, spoliehajúci sa na predošlú konštantnú judikatúru legitimizujúcu takého konanie riadite¾ov). Úèinným liekom môže by dodatoèné doplnenie prejavu vôle ïalších osôb oprávnených kona menom spoloènosti, èo by štatutárny orgán, a odstráni tak nedostatok chýbajúceho „páru oèí“ (i keï len s úèinkami ex nunc). Netreba však zabúda, že dodatoèný podpis chýbajúceho èlena štatutárneho orgánu pod návrh na uzatvorenie zmluvy vznik zmluvy neprivodí, pretože samotná oferta uplynutím akceptaènej lehoty zanikla. Kompletný prejav vôle spoloènosti by mohol slúži len ako nový návrh na uzatvorenie zmluvy (akceptácia druhou stranou by mohla nasta i konkludentne).65) Mimoprávne aspekty rozhodnutia V úvode èlánku som uviedol, že mimoprávnym aspektom rozhodnutia sa nechcem venova, napriek tomu pokladám za vhodné aspoò upozorni aj na túto rovinu komentovaného rozhodnutia. Tie sa najviac prejavili v otázke riešenia námietky premlèania, resp. jej (ne)súladu s dobrými mravmi. V teórii sa objavil akýsi „sociálny, ba až jánošíkovský“ rozmer predmetného rozhodnutia.66) V rozhodnutí NS ÈR uzavrel, že v danom prípade vznesenie námietky premlèania nebolo zneužitím práva. Odôvodnenie bolo založené na skutoènosti, že osobou, voèi ktorej námietka premlèania smerovala, bola banka, od ktorej možno oèakáva ve¾mi vysoký štandard profesionálneho a kvalifikovaného prístupu. „Úèelovo teda možno zneplatni konanie, ktoré subjekt po celú premlèaciu dobu nespochybòoval (a zároveò ho písomným vyhlásením uznal), 63) In BEJÈEK, J. – KOTÁSEK, J. – POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné „zákonné zastoupení“, aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009. 64) In BEJÈEK, J. – KOTÁSEK, J. – POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné „zákonné zastoupení“, aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009. 65) In ÈECH, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od každého trochu?; Právní rádce è. 2/2009. 66) DOLEŽIL, T.: Statutární orgán a zákonné zmocnìní; Jurisprudence, è. 2/2009, s. 34 a 35.

123


Deák, M. preukázate¾ne viedol záväzok úètovne vo svojich pasívach, udržiaval tým oprávnenú banku v omyle, aby tento omyl následne využil k prekvapivému tvrdeniu, že záväzok svojim vlastným vedomým pseudoúkonom vlastne platne neuznal? Nie je tento postup nemravný, alebo prinajmenšom ¾stivý a podlý?“67) Môžeme len teoretizova o tom, ako by NS ÈR rozhodol, ak by verite¾om v danom prípade nebola banka, ale bežný obèan – živnostník. Tu by NS ÈR argument o zneužití práva pri vznesení námietky premlèania asi použil.68) Nezaložil NS ÈR novú kategorizáciu subjektov èisto horizontálneho záväzkového vzahu? „Je snáï bankový subjekt o nieèo viac podnikate¾ský a môže by vystavený i úmyselnému ataku s fingovane uznaným záväzkom?“69) Nezodpovedané otázky Formulácia právnych záverov rozhodnutia ve¾kého senátu je jednoznaèná, no napriek tomu možno položi nieko¾ko súvisiacich otázok, na ktoré už rozhodnutie ve¾kého senátu odpoveï nedáva. Právnou vetou „osoba, ktorá je štatutárnym orgánom alebo èlenom štatutárneho orgánu právnickej osoby, nemôže by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby“ vylúèil ve¾ký senát súbeh konate¾ského oprávnenia èlena štatutárneho orgánu a zákonného zástupcu (riadite¾a) spoloènosti v zmysle § 15 ObchZ. Vo svetle argumentácie ve¾kého senátu bude zrejme vylúèený aj súbeh konate¾ského oprávnenia èlena štatutárneho orgánu a konate¾ského oprávnenia vedúceho odštepného závodu.70) Možno uzatvori, že osoba, ktorá je štatutárnym orgánom právnickej osoby alebo jeho èlenom, nemôže kona za právnickú osobu ako jej zákonný zástupca pod¾a § 15 ObchZ (a zrejme ani pod¾a § 20 ods. 2 ObèZ), ani ako vedúci odštepného závodu pod¾a § 13 ods. 3 ObchZ.71) Súbeh konate¾ského oprávnenia èlena štatutárneho orgánu a zmluvného zástupcu síce ve¾ký senát výslovne nevylúèil (formulácia právnej vety znie, že ...osoba nemôže by súèasne zákonným zástupcom tejto osoby), jeho súbeh však vyluèuje konštantná judikatúra.72) Aj keï rozhodnutie ve¾kého senátu (resp. jeho argumentáciu), napriek vyššie uvedeným výhradám považujem v urèitom smere za správne, chýba mi akési premostenie alebo vyrovnanie sa so skutoènosou, že konate¾ské oprávnenie štatutárneho orgánu a konate¾ské oprávnenie zákonného zástupcu (riadite¾a) spoloènosti sú na sebe – èo do dôvodov vzniku, èo do rozsahu, èo do následkov jeho prekroèenia, èo do zániku, èo do predpokladov kladených na osoby, u ktorých vzniká, èo do dôsledkov v oblasti zodpovednosti za porušenie právnej povinnosti – predsa nezávislé. Proste titul k oprávneniu kona je v uvedených prípadoch odlišný. A pod¾a môjho názoru nie je celkom správny záver, že ak z prvého titulu oprávnenie kona nevyplýva (povinnos spoloèného konania s iným èlenom), tak automaticky i z druhého titulu 67) In BEJÈEK, J. – KOTÁSEK, J. – POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné „zákonné zastoupení“, aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009. 68) Pozri pozn. è. 66. 69) Pozri pozn. è 67. 70) Ustanovenie § 13 ods. 5 ObchZ: Vedúci organizaènej zložky podniku alebo vedúci podniku zahraniènej osoby, ktorý je zapísaný do obchodného registra, je splnomocnený za podnikate¾a robi všetky právne úkony týkajúce sa tejto organizaènej zložky alebo podniku. 71) DÌDIÈ, J.: Nejvyšší soud Èešké republiky: Soubìh výkonu funkce statutárního orgánu a zákonného zmocnìní, ochrana dobré víry tøetích osob; Obchodnìprávní revue è. 1/2009, s. 28. 72) Pozri pozn. è. 24, 25 a 26. Petr Èech explicitne uvádza, že štatutárny orgán nemôže by ani zmluvným ani zákonným zástupcom. In Èech, P.: Statutární orgán, zamìstnanec, nebo od každého trochu?; Právní rádce è. 2/2009.

124


Causa finita? Je kumulácia viacerých konate¾ských titulov v osobe èlena ... oprávnenie kona nevznikne (resp. i ak by vzniklo, je vylúèené, resp. suspendované). Úvahu ilustrujem na príklade zákonného zastúpenia manželov. Manželom priamo zo zákona vyplýva právo navzájom sa zastupova v bežných veciach.73) Predpokladom pre vznik zastupite¾ského oprávnenia je skutoènos, že ide o záležitos manžela (nie rodiny) a musí ís o záležitos bežnú. Ak nebude splnená druhá podmienka, teda nepôjde o bežnú záležitos manžela (napr. prijatie mzdy druhého manžela), zastupite¾ské – konate¾ské oprávnenie druhého manžela nevznikne. Niè však nebráni tomu, aby manžel udelil druhému manželovi písomné plnomocenstvo na prijatie mzdy. Je skutoènos, že manžel v zmysle zákonného zastúpenia manželov mzdu druhého manžela prija nemôže, pretože konate¾ské (resp. zastupite¾ské) oprávnenie mu v danej veci nevzniká, dôvodom na to, aby manžel nemohol druhej polovièke udeli plnomocenstvo, z ktorého by oprávnenie k prijatiu mzdy vzniklo? Je v danom prípade na mieste úvaha o vylúèení súbehu konate¾ského, resp. zastupite¾ského oprávnenia? Vyluèuje nemožnos kona z jedného titulu (zákonné zastúpenie manželov) oprávnenie kona z titulu iného (zmluvné zastúpenie)? Je zrejmé, že v danom prípade súbeh konate¾ských oprávnení možný bude. Som si vedomý skutoènosti, že uvedený príklad je odlišný od toho, ktorý riešil ve¾ký senát (v prípade manželov bude manžel vždy zodpoveda v režime obèianskeho práva). Napriek tomu, ako som uviedol vyššie, v argumentácii ve¾kého senátu mi chýba vysporiadanie sa so skutoènosou, že konate¾ské tituly èlena štatutárneho orgánu a zákonného zástupcu (riadite¾a) spoloènosti sú odlišné a predsa to, že vo vzahu ku konkrétnemu úkonu osobe konate¾ské oprávnenie z prvého titulu nevznikne, nemôže by dôvodom pre vylúèenie, resp. suspendovanie konate¾ského oprávnenia plynúceho z titulu druhého. Znova si kladiem otázku o správnosti záveru ve¾kého senátu o vylúèení súbehu konate¾ských titulov a uvažujem o tom, èi by nebolo vhodnejšie namiesto vylúèenia možnosti súbehu konate¾ského oprávnenia u konkrétnej osoby vylúèi možnos vo¾by režimu zodpovednosti za svoje konanie. Nakoniec sám NS ÈR judikoval, že ustanovenie § 15 je kogentné.74) Nezasahuje do kogentne vymedzeného rozsahu konate¾ského oprávnenia sám NS ÈR? Myslím, že závery ve¾kého senátu sú bez ïalšieho použite¾né i pre slovenské obchodné právo. Platná práva úprava je v komentovanej oblasti totožná. Z judikatórnej praxe však poznáme prípad, keï sa najvyššie súdy v oboch krajinách, napriek totožnej právnej úprave, nedokázali zhodnú a prijali protichodné závery.75) Jednoznaènú odpoveï zrejme predloží až Najvyšší súd Slovenskej republiky.

V. Namiesto záveru V èlánku som sa snažil prezentova rozhodnutie ve¾kého senátu obèianskoprávneho a obchodného kolégia NS ÈR zo dòa 15. 10. 2008, sp. zn. 31 Odo 11/2006, podrobne preskúma jeho závery a zváži argumenty, ktoré NS ÈR viedli k prijatým záverom, naèrtnú dopady rozhodnutia pre teóriu obchodného práva i pre každodennú obchodnú prax. Z èlánku je zrejmé, 73) LAZAR, J. a kol.: Obèianske právo hmotné; I. zväzok, Bratislava, Iura Edition, 2010, s. 298 a nasl. 74) Rozhodnutie NS ÈR zo dòa 23. 6. 2008, sp. zn. 32 Cdo 1161/2008. 75) Rozhodnutie NS SR zo dòa 29. 9. 2004, sp. zn. M Obdo V 2/2002, v ktorom uzavrel: prokúra je zvláštnym druhom obchodného plnomocenstva, upraveného ObchZ, prièom nejde o zastúpenie pod¾a ustanovenia § 31 a nasl. ObèZ. Opaène judikoval NS ÈR v rozhodnutí zo dòa 29. 1. 2004, sp. zn. 21 Cdo 2207/2003, v ktorom uzavrel, že na úpravu prokúry sa subsidiárne použijú ustanovenia o zastúpení pod¾a ObèZ, pokia¾ ObchZ niektoré otázky neupravuje výslovne.

125


Deák, M. že ide o zložitú problematiku, ktorá má navyše ve¾mi závažné dopady na praktický život obchodných spoloèností, èo urèite rozhodnutie v danej veci neu¾ahèilo, resp. vložilo do problematiky nový rozmer. Na margo dodávam, že paragrafové znenia návrhov rekodifikaèných prác v oblasti súkromného práva v Èeskej republike už pamätajú na možný súbeh konate¾ského oprávnenia èlena štatutárneho orgánu a zákonného zástupcu (riadite¾a) spoloènosti. Tento súbeh nevyluèujú, iba upresòujú, že ak zakladate¾ský dokument vyžaduje spoloèné konanie viacerých èlenov štatutárneho orgánu, musí èlen, ktorý chce kona samostatne, disponova samostatným splnomocnením k právnemu konaniu.76) Ukazuje sa, že právo nie je matematika, kde 1 + 1 = 2, ale v mnohých prípadoch ide o vo¾bu medzi dvoma (èi viacerými) navzájom protichodnými hodnotami. ažko hodnoti správnos vo¾by jednej alebo druhej, skôr ide o ich preferenciu, ktorá odzrkad¾uje hodnotový systém interpreta. „Javové (formulaèné, gramaticko-logické a iné) rozpory sú riešite¾né na úrovni vyššieho úèelu (nie v metafyzickom alebo ideologickom zmysle), vyjadreného proporcionalitou ochrany všetkých úèelov a princípov vyjadrených v práve, ktorá vyluèuje absolutizáciu jedného z nich.“77)„Riešenie individuálnej spravodlivosti bez dopadu na celok proste nefunguje a vedie k morálnemu hazardu a vysokým nákladom.“78)

76) Pozri ustanovenie § 166 ods. 2 vládneho návrhu obèianskeho zákonníka: (2) Náleží-li pùsobnost statutárního orgánu více osobám, tvoøí kolektivní statutární orgán. Neurèí-li zakladatelské právní jednání, jak jeho èlenové právnickou osobu zastupují, èiní tak každý èlen samostatnì. Vyžaduje-li zakladatelské právní jednání, aby èlenové statutárního orgánu jednali spoleènì, mùže èlen právnickou osobu zastoupit jako zmocnìnec samostatnì, jen byl-li zmocnìn k urèitému právnímu jednání. Alebo ustanovenie § 47 vládneho návrhu zákona o obchodných korporáciách. Dostupné na < http://obcanskyzakonik.justice.cz/cz/uvodni-stranka.html >. 77) In BEJÈEK, J. – KOTÁSEK, J. – POKORNÁ, J.: Soudnì nezákonné „zákonné zastoupení“, aneb Curia locuta, causa finita?; Obchodnìprávní revue è. 2/2009. 78) DOLEŽIL, T.: Statutární orgán a zákonné zmocnìní; Jurisprudence, è. 2/2009, s. 35.

126


EURÓPSKA ÚNIA A SLOVENSKO Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu JUDr. Libor KLIMEK Interný doktorand (Trestné právo) Fakulta práva Paneurópskej vysokej školy

KLIMEK, L.: Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 127 – 144 Èlenské štáty EÚ sú povinné vykona každý európsky zatýkací rozkaz. Avšak, toto pravidlo nie je absolútne. Príspevok poskytuje komplex poznatkov k dôvodom pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu. Nielenže analyzuje aktuálne poznatky k danej problematike, ale ide o krok ïalej tým, že podáva aj analýzu aplikaèných otázok, ktoré boli prejednávané na Súdnom dvore EÚ.

1. Úvod Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu (ïalej len „EZR“) sú procesnou otázkou, ktorá v rámci konania o EZR, alebo jemu venovanej matérii, v právnej doktríne široko vo svete nepredstavuje neprebádanú oblas. Na druhej strane, v našej právnej doktríne sa im venovala pozornos len okrajovo, alebo len v súvislosti s EZR ako celkom. Predkladaný príspevok má za cie¾ poskytnú komplex relevantných informácií k danej problematike. Taktiež má ambíciu ís o krok ïalej tým, že podáva analýzu aplikaèných otázok, ktoré boli prejednávané na Súdnom dvore Európskej únie (v minulosti Súdny dvor Európskych spoloèenstiev, ïalej len „Súdny dvor“). Zvolený spôsob spracovania príspevku napovedá, že sa neobmedzuje poh¾adom na EZR ako na inštitút len slovenského trestného práva, ale zameriava sa na tento procesný inštitút aj ako na nástroj justiènej spolupráce v trestných veciach v rámci EÚ. Na vhodných miestach nezabúda ani na poznatky týkajúce sa iných èlenských štátov EÚ. To podmienilo vo¾bu štruktúry výsledného textu. Príspevok je spracovaný tak, aby mal potenciál zauja každého èitate¾a. Zaèína všeobecnými otázkami týkajúcimi sa EZR a následne analyzuje problematiku dôvodov na nevykonanie EZR. Ako sme už naznaèili, neopomína ani osobitné aplikaèné otázky.

2. Európsky zatýkací rozkaz: všeobecný kontext struène Èlenské štáty Európskej únie (ïalej len „Eړ) si boli vedomé nežiadúceho ved¾ajšieho úèinku vo¾ného pohybu osôb, tovaru, služieb a kapitálu v rámci Európy. Týmto nežiadúcim úèin-

127


Klimek, L. kom je vo¾ný pohyb trestnej èinnosti a jej aktérov. To spôsobilo rast osobitných foriem cezhraniènej èi nadnárodnej kriminality. Vo¾ný pohyb osôb podporil jednoduchší pohyb osôb, ktoré páchajú trestné èiny v krajine, ktorá sa snaží uplatni voèi nim svoju jurisdikciu, no snažia sa jej vyhnú útekom do inej krajiny. Výsledkom bol rýchly nárast poètu podozrivých a odsúdených osôb, ktorých vydanie na úèely trestného konania sa požaduje z jedného èlenského štátu EÚ do iného.1) EÚ si uvedomovala, že mechanizmus vydávania osôb na úèely trestného konania (extradícia) je pomalý a zastaraný.2) Následne bol zavedený mechanizmus odovzdávania osôb, a to prostredníctvom EZR. EZR bol zavedený do právnych poriadkov èlenských štátov EÚ implementáciou Rámcového rozhodnutia o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania osôb medzi èlenskými štátmi3) (ïalej len „rámcové rozhodnutie“). Rámcové rozhodnutie ho definuje ako justièné rozhodnutie, vydané èlenským štátom EÚ, s cie¾om zatknú a odovzda požadovanú osobu inému èlenskému štátu na úèely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.4) Hlavná zmena odovzdávania oproti vydávaniu spoèíva v tom, že požadovaná osoba nie je vydaná „cez hranice“ èlenských štátov, ale dochádza k jej odovzdaniu v rámci jednotného justièného priestoru EÚ, a to priamo justiènému orgánu èlenského štátu, ktorý si požadovanú osobu prostredníctvom EZR vyžiadal. Najrelevantnejšia zmena je teda procesnej povahy, nie vo veci samej.5) Ustanovenia rámcového rozhodnutia boli do právneho poriadku Slovenskej republiky implementované dvakrát. Najprv v roku 2004 zákonom o európskom zatýkacom rozkaze6) a neskôr v roku 2010 „druhým“ zákonom o európskom zatýkacom rozkaze7) (ïalej len „zákon o EZR“). Teda, pre slovenské justièné orgány, aplikujúce EZR, je relevantný zákon o EZR, nie rámcové rozhodnutie.8) To však nevyluèuje, že text rámcového rozhodnutia je irelevantný, o èom nás presvedèí text príspevku.

1) 2) 3) 4) 5) 6) 7) 8)

SPENCER, J. R.: The European arrest warrant.; in: BELL, J. et KILPATRICK, C. (eds.): The Cambridge Yearbook of European Legal Studies; Vol. 6, 2003 – 2004, s. 202. Bližšie pozri Presidency Conclusions, Tampere European Council 15-16 October 1999, European Council. Dostupné: VERMEULEN, G.: Essential texts on International and European Criminal Law; 4th edition. Antwerpen: Maklu Publishers, 2005, s. 327 – 341. Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV zo dòa 13. júna 2002 o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania osôb medzi èlenskými štátmi. Úradný vestník ES, L 190/1, 18. 7. 2002. Èl. 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia. LAGODNY, O.: ‘Extradition’ without a granting procedure: The concept of ‘surrender’; In: BLEKXTOON, R. et Van BALLEGOOIJ, W. (eds.): Handbook on the European Arrest Warrant; The Hague: T. M. C. Asser Press, 2005, s. 3940. Zákon NR SR zo dòa 24. júna 2004 è. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon NR SR zo dòa 9. marca 2010 è. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze. Analýzu tohto zákona pozri KLIMEK, L.: Úvahy de lege ferenda k novému slovenskému zákonu o európskom zatýkacom rozkaze; In: Trestní právo, roè. 15, è. 7-8 (2011), s. 54 –58. Nako¾ko príspevok sa venuje len v minimálnej miere genéze EZR a jeho implementácii do právneho poriadku SR, pre hlbší záber poznatkov bližšie pozri KLIMEK, L.: Genéza európskeho zatýkacieho rozkazu a proces jeho implementácie v Slovenskej republike; In: Právny obzor, roè. 94, è. 5 (2011), s. 462 – 483.

128


Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu 3. Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu Rámcové rozhodnutie ukladá èlenským štátom povinnos vykona každý EZR na základe zásady vzájomného uznávania justièných rozhodnutí.9) Táto zásada má momentálne dominantné postavenie vo vývoji trestného práva v EÚ.10) Hlavným cie¾om vzájomného uznávania je automatické uznávanie a výkon justièných rozhodnutí v trestných veciach z èlenského štátu „A“ v iných èlenských štátoch EÚ, a to s minimálnymi formalitami a obmedzenými dôvodmi zamietnutia. Filozofia spoèíva v tom, že èlenské štáty, namiesto vidite¾ného pokusu o harmonizáciu ich trestného práva procesného pod vlajkou EÚ, môžu podporova justiènú spoluprácu a nebudú musie zásadne meni svoje trestné práva. Sú povinné „iba“ prija justièné rozhodnutia vydané v iných èlenských štátoch.11) Tým, že možno hovori o automatickom uznávaní zatykaèov vydaných v èlenských štátoch, rámcové rozhodnutie sa usiluje o urýchlenie konania a o napomáhanie presunu osôb aj v prípadoch, kedy by sa aplikovali zásady vydávania osôb (extradície), ktoré by bránili vydaniu osoby, akými sú zásada obojstrannej trestnosti, výnimky týkajúce sa politických trestných èinov, alebo možnos odmietnu vydanie vlastných štátnych príslušníkov.12) Významný rozdiel medzi tradièným vydávaním a odovzdávaním je, že pri odovzdávaní sú vopred obmedzené dôvody pre nevykonanie EZR. To je odôvodòované zásadou vzájomnej dôvery v integritu justièných systémov èlenských štátov. Táto dôvera vedie k domnienke, ktorá svedèí v prospech odovzdávania osôb prostredníctvom EZR.13) Avšak, rámcové rozhodnutie neobsahuje požiadavku vzájomnej dôvery v jeho normatívnom texte, ale len v jeho preambule, ktorá poukazuje na to, že mechanizmus EZR je založený na vysokej miere dôvery medzi èlenskými štátmi.14) Táto požiadavka má síce preskriptívny charakter, no na druhej strane ako polemická sa vynára skutoènos, že preambuly právnych aktov nedisponujú právnou silou. V dôsledku toho sa núka otázka, èi vzájomná dôvera je alebo nie je záväzná, keïže iná situácia by nastala, ak by tvorcovia rámcového rozhodnutia do jeho normatívneho textu uviedli normu s takýmto duchom, teda nielen do jeho preambuly. Ak sa chceme posunú o krok ïalej, môžeme nahliadnu do rozhodovacej èinnosti Súdneho dvora. Ešte pred prijatím rámcového rozhodnutia konštatoval v rozhodnutí Gözütok & Klaus Brügge, že existuje vzájomná dôvera medzi èlenskými štátmi v ich jednotlivé systémy trestného súdnictva, a že každý z nich akceptuje uplatnenie platného trestného práva v iných èlenských štátoch, a to aj napriek tomu, ak by uplatnením vlastného vnútroštátneho práva dospel 9) Èl. 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia. 10) Justièná spolupráca v trestných veciach v EÚ je založená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a iných justièných rozhodnutí – èl. 82 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ. Úradný vestník EÚ, C 83/47, 30. 3. 2010. 11) MITSILEGAS, V.: Trust-building Measures in the European Judicial Area in Criminal Matters: Issues of Competence, Legitimacy and Inter-institutional Balance; in: BALZAQ, T. et CARRERA, S. (eds.): Security Versus Freedom?: A Challenge for Europe’s Future; Aldershot: Ashgate, 2006, s. 279. 12) VENNEMANN, N.: The European Arrest Warrant and Its Human Rights Implications; in: Zeitschrift für ausländisches öffentliches Recht und Völkerrecht; Vol. 63, 2003, s. 103. 13) £AZOWSKI, A. et NASH, S.: Detention; in: KEIJYER, N. et Van SLIEDREGT, E. (eds.): The European Arrest Warrant in Practice; The Hague: T. M. C. Asser Press, 2009, s. 40. 14) Bod 10 preambuly rámcového rozhodnutia.

129


Klimek, L. k inému riešeniu.15) Tu znova možno polemizova o váhe tejto argumentácie, nako¾ko sa nenachádza vo výrokovej èasti rozhodnutia, ale len v jeho odôvodnení. Áno, èlenské štáty sú povinné vykona každý EZR. Avšak, toto pravidlo nie je absolútne. Rámcové rozhodnutie taxatívnymi výpoètami uvádza dôvody pre nevykonanie EZR, kedy dochádza k odmietnutiu výkonu EZR. Formuláciu „taxatívnymi výpoètami“ sme použili so zrete¾om na skutoènos, že ide o jeden ucelený výpoèet, ale rámcové rozhodnutie kategorizuje tieto dôvody do dvoch skupín, a to na: 1. obligatórne (povinné) dôvody pre nevykonanie EZR – t. j. dôvody, ktoré ak nastanú, justièný orgán vykonávajúci EZR musí odmietnu vykona EZR (èl. 3 rámcového rozhodnutia – Dôvody pre povinné nevykonanie európskeho zatykaèa), a 2. fakultatívne (nepovinné) dôvody pre nevykonanie EZR – t. j. dôvody, ktoré ak nastanú, justièný orgán vykonávajúci EZR môže odmietnu vykona EZR (èl. 4 rámcového rozhodnutia – Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykaèa). Tvorcovia rámcového rozhodnutia zámerne vopred obmedzili rozsah dôvodov na nevykonanie EZR, èím urèili pre èlenské štáty obmedzenia pri odmietnutí jeho výkonu. Tým chceli urýchli mechanizmus odovzdávania osôb v porovnaní s vydávaním osôb. Je síce pravdou, že nemožno prebera svoje záväzky plynúce z èlenstva EÚ úplne stopercentne, no v tomto kontexte je na mieste poukáza na k¾úèové rozhodnutie Súdneho dvora Maria Pupino,16) týkajúce sa rámcových rozhodnutí ako právnych aktov bývalého medzivládneho III. piliera EÚ. Rámcové rozhodnutia, najjednoduchšie povedané, prijímané na úèely trestného práva, síce nedisponujú priamym úèinkom,17) no Súdny dvor týmto rozhodnutím judikoval, že záväzný charakter medzivládnych rámcových rozhodnutí je vyjadrený rovnakým spôsobom ako vo vzahu k smerniciam prijímaným v I. pilieri EÚ.18) Každé rámcové rozhodnutie zaväzuje vnútroštátne súdy, v súlade so zásadou lojality k EÚ, prihliada pri výklade vnútroštátneho práva – bez oh¾adu na to, èi ide o predpisy vydané pred prijatím rámcového rozhodnutia alebo po òom – èo možno najviac na znenie a úèel rámcového rozhodnutia, aby tak boli dosiahnuté ciele, ktoré rámcové rozhodnutie sleduje.19) To implikuje, že vnútroštátne orgány sú povinné drža sa eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva. Predmetné rozhodnutie tým, že manipulovalo s ustanoveniami Zmluvy o EÚ, týkajúcimi sa úèinku rámcových rozhodnutí, znížilo rozdiely medzi I. a III. pilierom EÚ. Rámcové rozhodnutia dostali prívlastok „smernice III. piliera“. 15) 16) 17)

18)

19)

Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 11. februára 2003 v spojených veciach C-187/01 – Hüseyin Gözütok a C-385/01 – Klaus Brügge, bod 33. Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 16. júna 2005 vo veci C-105/03 – Maria Pupino. Rámcové rozhodnutia ako právne akty bývalého III. piliera EÚ boli prijímané Radou EÚ a ich úèel bol vytýèený priamo v Zmluve o EÚ. Sú záväzné pre èlenské štáty, pokia¾ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnu, prièom vo¾ba foriem a metód sa ponecháva na vnútroštátne orgány. Avšak, nemajú priamy úèinok. Preto je potrebné ich implementova do právnych poriadkov èlenských štátov. Pozri èl. 34 ods. 2 písm. b) Zmluvy o EÚ v znení Amstedamskej zmluvy (obdobne v znení Zmluvy z Nice). Úradný vestník ES, C 340, 10. 11. 1997. I. pilier EÚ = Komunitárny pilier; bol predstavený taktiež v roku 1993 Zmluvou o EÚ (Maastrichtská zmluva). Tento pilier predstavovali Európske spoloèenstvá. Logicky, oblas trestného práva nepatrila do jeho záberu, nako¾ko na jeho úèely bola vytvorená samostatná oblas – III. pilier EÚ, t. j. Policajná a justièná spolupráca v trestných veciach. Situácia sa zmenila až pod vplyvom zmien vykonaných Lisabonskou zmluvou, kedy táto oblas pod¾ahla „komunitarizácii“ a vplynula do oblasti dnes už bývalého I. piliera EÚ. Návrhy generálnej advokátky Juliane Kokott vo veci C-105/03 – Maria Pupino, bod 70.

130


Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu Nasledujúci text nás oboznámi s jednotlivými dôvodmi na nevykonanie EZR, a taktiež nás presvedèí o tom, že nie všetky èlenské štáty preukázali snahu ich implementova v súlade s predstavami tvorcov rámcového rozhodnutia. Niektoré išli nad rámec vopred stanovených dôvodov, a iné, na druhej strane, niektoré dôvody odignorovali. 3.1 K obligatórnym dôvodom 3.1.1 Obligatórne dôvody v rámcovom rozhodnutí o európskom zatykaèi Rámcové rozhodnutie predstavilo obmedzený rozsah troch obligatórnych dôvodov pre nevykonanie EZR v podobe (1) amnestie, (2) princípu ne bis in idem a (3) z dôvodu veku požadovanej osoby. Tie sú legislatívne vyjadrené v jeho èl. 3, na základe ktorého justièný orgán èlenského štátu, ktorý vykonáva EZR, povinne odmietne vykona EZR v týchto prípadoch: 1. ak sa na trestný èin, ktorý je dôvodom EZR, vzahuje amnestia v èlenskom štáte vykonávajúcom EZR, prièom tento štát má právomoc stíha trestný èin pod¾a svojho vlastného trestného práva; 2. ak justièný orgán vykonávajúci EZR je informovaný o tom, že požadovaná osoba bola s koneènou platnosou odsúdená niektorým èlenským štátom za rovnaké trestné èiny za predpokladu, že ak bol vynesený rozsudok, tento rozsudok bol vykonaný alebo je v súèasnosti vykonávaný alebo už nemôže by vykonaný pod¾a právnych predpisov èlenského štátu vynášajúceho rozsudok (princíp ne bis in idem – pozn. autora); 3. ak osoba, na ktorú je vydaný EZR, nemôže, vzh¾adom na svoj vek, by považovaná za trestnoprávne zodpovednú za èiny, ktoré sú dôvodom EZR, pod¾a právneho poriadku štátu vykonávajúceho EZR.

Ad 1) Logicky, amnestia ako dôvod na nevykonanie EZR je aplikovate¾ná len v prípade, ak štát vykonávajúci EZR môže na svojom území uplatòova trestnú jurisdikciu. Avšak, problémy môžu nasta pri interpretácii významu tohto termínu. Termín amnestia je používaný v rôznych významoch. Môže sa vzahova na prípad, keï urèitý druh trestnej èinnosti, spáchaný v minulosti, je odpustený. V inom význame sa môže vzahova na rozhodnutie, ktorým nieko¾ko páchate¾ov bolo omilostených. Riešením by mohlo by uplatnenie amnestie ako dôvodu na nevykonanie EZR len v prípadoch, keï sa amnestia výslovne týka príslušnej osoby.20)

Ad 2) Princíp ne bis in idem, známy aj v podobe non bis in idem, nachádzame už v èasoch Rímskeho impéria21) a v biblických prameòoch.22) Napriek uplynutému èasu sa nestal obsolent20) BLEKXTOON, R.: Commentary on an Article by Article Basis; in: BLEKXTOON, R. et Van BALLEGOOIJ, W. (eds.): Handbook on the European Arrest Warrant; The Hague: T. M. C. Asser Press, 2005, s. 233. 21) Justiniánske Digesta, Kniha XLVIII (48). 22) Sväté písmo Starého i Nového zákona, kniha Nahum 1,12.

131


Klimek, L. ný, ba dokonca v práve má svoju stabilnú pozíciu. Táto latinsky pomenovaná zásada, nesúca odkaz „nie dvakrát v tej istej veci“, zahàòa pravidlo, že osoba nemôže by dvakrát odsúdená pre ten istý èin. Ak spoloènos vykonala svoje legitímne právo tresta porušite¾a jej pravidiel, tak vyèerpala svoje právo trestného stíhania voèi takejto osobe. Spoloènos nemá právomoc znova sankcionova osobu už odsúdenú pre ten istý èin. Na úrovni jednotlivca je jej cie¾om zaruèi odsúdenej osobe, aby vzh¾adom na to, že vykonala svoj trest a zároveò „zaplatila svoj dlh spoloènosti“, mohla znovu získa svoje postavenie bez toho, aby sa obávala nového stíhania.23) Je zakotvená v najprincipiálnejších medzinárodných dokumentoch s dosahom na ¾udské práva24) a je výrazom právnej sily rozhodnutej veci (doktrína res judicata). Táto zásada platí aj v rámci medzinárodnej justiènej spolupráce v trestných veciach. Hoci platí vo vnútroštátnych podmienkach takmer vo všetkých právnych poriadkoch,25) jej cezhranièné využitie je sporné a nie je stále uznaná ako obyèajové pravidlo alebo všeobecná právna zásada. Možno však uvažova o tom, že aspoò s oh¾adom na medzinárodné trestné èiny sa vyvíja ako obyèajové pravidlo, ak hovoríme o jej cezhraniènej aplikácii.26) V porovnaní s Európskym dohovorom o vydávaní27) z roku 1957, ktorý bol rámcovým rozhodnutím na úèely odovzdávania osôb v rámci EÚ nahradený, je princíp ne bis in idem v rámcovom rozhodnutí podaný vecnejšie, no stále sú možné aplikaèné problémy. V jednotlivých èlenských štátoch, v súvislosti s konaním o EZR, nie je význam tohto princípu jednotný z dôvodu neuniformnej implementácie rámcového rozhodnutia do jednotlivých právnych poriadkov èlenských štátov. Navyše, absencia definícii „ne bis“ a „in idem“ predstavuje nebezpeèenstvo pri interpretácii národných súdov, kedy môžu tento princíp interpretova rozdielne, hlavne v krajinách common law v porovnaní s kontinentálnou právnou kultúrou.28) Kým aplikácia ne bis in idem môže by ažká už v domácich podmienkach každého štátu, problematické okolnosti sa znásobujú v medzinárodnom kontexte, nako¾ko jednotlivé štáty podporujú rôzne interpretácie tohto princípu.29) Ako poukázal Záhora, štáty v zásade neuznávali rozhodnutia cudzozemských súdov v trestných veciach. V prípade, že bola vô¾a trest uložený cudzozemským súdom vykona, pôvodný rozsudok musel by najprv uznaný. Po prijatí 23) Návrhy generálneho advokáta Yves Bot vo veci C-261/09 – Gaetano Mantello, body 26 – 29. 24) Napr.: Dohovor o ochrane ¾udských práv a základných slobôd (èl. 4 protokolu è. 7) – Oznámenie Federálneho ministerstva zahranièných vecí ÈSFR è. 209/1992 Zb; Charta základných práv EÚ (èl. 50) – Úradný vestník EÚ, C 83/389, 30. 3. 2010. 25) K zásade ne bis in idem, ako jednej zo základných zásad trestného konania v Slovenskej republike, pozri MATHERN, V.: Základné zásady trestného konania; in: IVOR, J. et al.: Trestné právo procesné; druhé, doplnené a prepracované vydanie, Bratislava: Iura edition, 2010, s. 76 a nasl. 26) CRYER, R. – FRIMAN, H – ROBINSON, D. et WILMSHURST, E.: An Introduction to International Criminal Law and Procedure; 2nd edition, Cambridge University Press, 2010, s. 80 – 81. 27) Európsky dohovor o vydávaní bol prijatý v roku 1957 na pôde Rady Európy, nie EÚ. Predstavuje základný medzinárodný dokument na úèely extradície. Dostupné: Oznámenie Federálneho ministerstva zahranièných vecí ÈSFR è. 549/1992 Zb. 28) CIMAMONTI, S.: European Arrest Warrant in Practice and Ne Bis In Idem; in: KEIJYER, N. et Van SLIEDREGT, E. (eds.): The European Arrest Warrant in Practice; The Hague: T. M. C. Asser Press, 2009, s. 112. Doktrinálnu analýzu zložiek „ne bis“ a „in idem“ pozri uvedené dielo s. 118 a nasl., alebo Van BOCKEL, B.: The ne bis in idem Principle in EU Law; Alphen aan de Rijn: Kluwer Law International, 2010, s. 41 a nasl. 29) Van der WILT, H.: The European Arrest Warrant and the Principle Ne Bis In Idem; in: BLEKXTOON, R. et Van BALLEGOOIJ, W. (eds.): Handbook on the European Arrest Warrant; The Hague: T. M. C. Asser Press, 2005, s. 103.

132


Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, sa táto zásada zaèala aplikova za postih vnútri celého Schengenského priestoru.30) V konaní o EZR je zásada ne bis in idem aplikovate¾ná na nadnárodnej úrovni. Dochádza k stretu troch právnych poriadkov – právny poriadok štátu vydávajúceho EZR, právny poriadok štátu vykonávajúceho EZR a právny poriadok EÚ. Otázne teda je, kedy je požadovaná osoba považovaná za odsúdenú s koneènou platnosou za „rovnaké trestné èiny“ na úèely konania o EZR. Súdny dvor na túto polemiku odpovedá v rozhodnutí Gaetano Mantello takto – ak je po trestnom konaní ïalšia obžaloba s koneènou platnosou vylúèená, alebo súdy èlenského štátu prijali rozhodnutie, ktorým sa obžalovaný s koneènou platnosou oslobodzuje spod obžaloby. Dodáva, že koneèná povaha rozsudku v súvislosti s ne bis in idem súvisí s právom èlenského štátu, v ktorom bol taký rozsudok vyhlásený.31)

Ad 3) Ako sme uviedli, tretí obligatórny dôvod sa týka veku požadovanej osoby. Rámcové rozhodnutie nešpecifikuje presne urèenú dolnú èi hornú hranicu veku požadovanej osoby, ale odkazuje na právny poriadok štátu vykonávajúceho EZR. Prirodzene, horná hranica veku na úèely vzniku trestnej zodpovednosti tradiène nie je v trestnoprávnych kódexoch prítomná. Opaèná situácia nastáva pri urèení dolnej hranice. Logicky, pri tejto otázke štáty majú odlišné názory. Napríklad v zmysle slovenského Trestného zákona je trestná zodpovednos z h¾adiska dosiahnutia veku ustanovená na hranicu štrnás rokov.32) To znamená, že osoby mladšie ako štrnás rokov nie sú trestne zodpovedné za konania, ktoré inak vykazujú znaky trestného èinu. Takéto osoby sa môžu dopusti èinu inak trestného, ktorý nemôže by trestným èinom, keïže nie sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného èinu, v tomto prípade subjektu z h¾adiska požadovaného veku.33) Síce v dnešných dòoch, v právnej rovine je muèenie absolútne neprípustné, no na tomto mieste si dovolíme poukáza na postreh, ktorý predstavili Apap a Carrera. Rámcové rozhodnutie nebezpeène zabudlo zahrnú medzi obligatórne dôvody pre nevykonanie EZR aj prípady obsiahnuté v èl. 3 Dohovoru o ochrane ¾udských práv a základných slobôd,34) t. j. v súvislosti so zákazom muèenia.35) Na základe tohto ustanovenia, nikoho nemožno muèi alebo podrobova ne¾udskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Toto ustanovenie síce neobsahuje právo jednotlivca ako také, ale obsahuje negatívny princíp èi imperatív. Toto právo je adresované každému a nie je poznaèené obmedzeniami alebo výnimkami, ktoré by 30) ZÁHORA, J.: Aplikácia zásady ne bis in idem v Európskej únii; in: JELÍNEK, J. (ed.): O novém trestním zákonníku; Sborník pøíspìvkù z mezinárodní konference Olomoucké právnické dny, kvìten 2009, trestnì právní sekce. Praha, Leges, 2009, s. 178. 31) Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dòa 16. novembra 2010 vo veci C-261/09 – Gaetano Mantello. 32) Kto v èase spáchania èinu inak trestného nedovàšil štrnásty rok svojho veku, nie je trestne zodpovedný. Toto pravidlo neplatí pre trestný èin sexuálneho zneužívania pod¾a § 201 Trestného zákona, kedy nie je trestne zodpovedný ten, kto v èase spáchania èinu nedovàšil pätnásty rok svojho veku (§ 22 Trestného zákona – Zákon NR SR zo dòa 20. mája 2005 è. 300/2005 Z. z.). 33) MAŠ¼ANYOVÁ, D.: Subjekt trestného èinu; in: IVOR, J. et al.: Trestné právo hmotné: Všeobecná èas; druhé, doplnené a prepracované vydanie, Bratislava: Iura edition, 2010, s. 127 – 128. 34) Dohovor o ochrane ¾udských práv a základných slobôd, Rím, 4. 11. 1950 (v znení protokolov è. 11 a 14). 35) APAP, J. et CARRERA, S.: European Arrest Warrant: A Good Testing Ground for Mutual Recognition in the Enlarged EU?; Brussels: Centre for European Policy Studies, 2004, s. 13.

133


Klimek, L. boli formálne vymedzené.36) Ako poukázal Európsky súd pre ¾udské práva, citované ustanovenie zakotvuje jednu z najzákladnejších hodnôt demokratickej spoloènosti. Dokonca aj v tých najnároènejších podmienkach, ako je boj proti terorizmu a organizovanému zloèinu, dohovor zakazuje v absolútnom vyjadrení muèenie a ne¾udské èi ponižujúce zaobchádzania alebo trestanie.37) 3.1.2 Obligatórne dôvody v zákone o európskom zatýkacom rozkaze a vybrané poznatky týkajúce sa iných štátov Aj napriek tomu, že rozsah vyššie uvedených obligatórnych dôvodov je limitovaný, zákon o EZR ide nad rámec rámcového rozhodnutia tým, že zaviedol do slovenskej právnej úpravy o dva dôvody viac. Obsahuje pä obligatórnych dôvodov, kedy sa obligatórne odmietne vykonanie EZR slovenskými justiènými orgánmi (§ 23 ods. 1 zákona o EZR38)). Dôvody, ktoré možno nájs v sledovanom ustanovení navyše, sú v rámcovom rozhodnutí uvedené na zozname fakultatívnych dôvodov. Nako¾ko zákon o EZR sa normatívne zhoduje s rámcovým rozhodnutím oh¾adne amnestie, princípu ne bis in idem a veku požadovanej osoby, na tomto mieste uvádzame len dôvody, ktoré obsahuje nad rámec rámcového rozhodnutia, t. j. na základe zákona o EZR, vykonanie EZR sa odmietne aj vtedy, ak: 1. skutok, pre ktorý bol vydaný EZR, nie je trestným èinom pod¾a právneho poriadku SR a nejde o konanie pod¾a § 4 ods. 4 a 5 zákona o EZR (prelomenie zásady obojstrannej trestnosti skutku – pozn. autora); vo vzahu k daniam, poplatkom, clám alebo k mene nemožno odmietnu výkon EZR iba preto, že právny poriadok SR neupravuje rovnaký druh daní alebo ciel alebo neobsahuje rovnaké ustanovenia týkajúce sa daní, poplatkov, ciel alebo meny ako právny poriadok štátu pôvodu;39) 2. justièný orgán vykonávajúci EZR zistil, že trestné stíhanie alebo výkon trestu odòatia slobody vyžiadanej osoby sú premlèané pod¾a právneho poriadku SR a na stíhanie trestného èinu je daná právomoc slovenských orgánov pod¾a právneho poriadku SR.40) Na tomto mieste sme sa dopracovali k polemike. Síce tieto dôvody sú v právnom poriadku SR obligatórnymi, no rámcové rozhodnutie ich predstavilo na zozname fakultatívnych dôvodov.41) Vynára sa otázka, èi je možné, aby fakultatívne dôvody mohli by poòaté vo vnútroštátnom prevedení EZR ako obligatórne. Nako¾ko ide o dôvody fakultatívne, tak je na každom èlenskom štáte, èi ich implementuje všetky alebo len niektoré z nich.42) Následne sa vynára otázka, ako vyklada ustanovenia rámcového rozhodnutia v tejto súvislosti. Z nášho poh¾adu je možný, prinajmenšom, dvojaký výklad: 36) GREER, S.: The European Convention on Human Rights: Achievements, Problems and Prospects; Cambridge University Press, 2007, s. 232 – 233. 37) Selmouni v. France (Application no. 25803/94), Judgment of 28 July 1999. 38) Paragraf 23 zákona o EZR – Odmietnutie vykonania EZR. Toto ustanovenie v ods. 1 obsahuje obligatórne dôvody pre nevykonanie EZR a v ods. 2 fakultatívne dôvody. 39) Paragraf 23 ods. 1 písm. d) zákona o EZR. 40) Paragraf 23 ods. 1 písm. e) zákona o EZR. 41) Pozri èl. 4 ods. 1 a 4 rámcového rozhodnutia. 42) ALEGRE, S. et LEAF, M.: European Arrest Warrant: A solution ahead of its time?; London: Justice, 2003, s. 26.

134


Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu A. je na úvahe èlenských štátov, èi budú považova fakultatívne dôvody predstavené rámcovým rozhodnutím za dôvody, ktoré sa môžu sta na základe úvahy zákonodarcu vo vnútroštátnej právnej úprave EZR obligatórnymi, alebo B. obe kategórie dôvodov, teda obligatórne aj fakultatívne, sú považované za striktne oddelené a èlenské štáty ich museli implementova presne pod¾a ich kategorizácie v rámcovom rozhodnutí, a až vtedy, ak fakultatívny dôvod nastane pri aplikácii EZR, následne sa justièný orgán rozhodne, èi ho uplatní alebo nie. Ak sa chceme pridržiava rámcového rozhodnutia, ktoré neobsahuje ustanovenie, na základe ktorého sa fakultatívny dôvod môže sta obligatórny, tak sa prikláòame k druhej alternatíve jeho výkladu. Ak sa prikloníme k názoru Európskej komisie, ktorá oznaèila zmenu dôvodov pre obligatórne odmietnutie výkonu EZR ako nedostatok implementácie rámcového rozhodnutia,43) nedovolíme si vyslovi, èi zavedenie fakultatívnych dôvodov ako obligatórnych je správne alebo nie, ale urèite nie je v súlade s rámcovým rozhodnutím. Istotne bude objektívnejšie, ak poukážeme znova na argumentáciu Súdneho dvora vo veci Maria Pupino: každé rámcové rozhodnutie zaväzuje vnútroštátne súdy, v súlade so zásadou lojality k EÚ, prihliada pri výklade vnútroštátneho práva – bez oh¾adu na to, èi ide o predpisy vydané pred prijatím rámcového rozhodnutia alebo po òom – èo možno najviac na znenie a úèel rámcového rozhodnutia, aby tak boli dosiahnuté ciele, ktoré rámcové rozhodnutie sleduje. Dodávame, že cie¾om rámcového rozhodnutia (o EZR) je urýchli vynucovanie trestnej zodpovednosti v EÚ a prekona extradièné konanie. Dokonca, jeho dôvodová správa vopred poukázala na skutoènos, že prípady odmietnutia výkonu EZR sú vymedzené dôvodmi na jeho nevykonanie, ktorých rozsah je vopred obmedzený.44) Sme toho názoru, že je vhodné, aby zákon o EZR reflektoval rozsah obligatórnych dôvodov pre nevykonanie EZR, nako¾ko rozšírením jeho rozsahu sa stráca novátorská filozofia EZR. Slovenská republika nie je jediným štátom, ktorý neimplementoval ustanovenia rámcového rozhodnutia týkajúceho sa dôvodov na nevykonanie EZR v jeho poòatí. Napríklad Spojené krá¾ovstvo45) a Holandsko46) neimplementovali amnestiu ako dôvod pre nevykonanie EZR vôbec. V týchto krajinách nie je prípustná amnestia, takže logicky jej nezavedenie medzi dôvody pre nevykonanie EZR nemožno považova za rozporné s rámcovým rozhodnutím.47) Implementácia EZR v Spojenom krá¾ovstve nebola zïaleka jednoduchá úloha. Bolo tomu tak jednak na úrovni legislatívnej techniky, na úrovni justiènej interpretácie, ako aj pri množstve citlivých otázok, ktoré bolo nevyhnutné rieši. Z legislatívneho h¾adiska bolo opakovane poukazované, že vnútroštátna úprava EZR nenasleduje rovnaké znenie a štruktúru rámcového rozhodnutia. Táto vo¾ba môže by vysvetlená úsilím zabezpeèi kontinuitu s existujúcou práv43) Správa Komisie o implementácii Rámcového rozhodnutia Rady zo dòa 13. júna 2002 o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania osôb medzi èlenskými štátmi od roku 2005. KOM(2007) 407. 44) Proposal for a Council framework decision on the European arrest warrant and the surrender procedures between the Member States. COM(2001) 522. 45) Pozri Extradition Act 2003, do ktorého Spojené krá¾ovstvo implementovalo ustanovenia rámcového rozhodnutia. 46) Pozri obdobne holandskú právnu úpravu – Wet van 29 april 2004 tot implementatie van het kaderbesluit van de Raad van de Europese Unie betreffende het Europees aanhoudingsbevel en de procedures van overlevering tussen de lidstaten van de Europese Unie (Overleveringswet). 47) Report from the Commission based on Article 34 of the Council Framework Decision of 13 June 2002 on the European arrest warrant and the surrender procedures between Member States – Annex. SEC(2006) 79.

135


Klimek, L. nou úpravou a praxou upravujúcou vydávanie, najmä vzh¾adom na to, že implementácia EZR v Spojenom krá¾ovstve predstavovala v tejto krajine reformu systému vydávania.48) Pod¾a informácií Európskej komisie, je po¾utovaniahodné, že niektoré justièné orgány zamietajú výkon EZR v prípade štátnych príslušníkov, prièom sa odvolávajú na vlastnú právomoc, ale sami nevedú trestné stíhanie. Napríklad, Holandsko bolo názoru, že je potrebné vo vzahu k svojim štátnym príslušníkom obnovi systematickú kontrolu obojstrannej trestnosti a podmieni ich odovzdanie záruke, že môže zmeni ich trest.49) 3.2 K fakultatívnym dôvodom V predošlom texte sme sa zaoberali aj poznatkami týkajúcimi sa fakultatívnych dôvodov na nevykonanie EZR. To bolo spôsobené tým, že ani jednu skupinu dôvodov nemôžeme vníma striktne oddelene, ale len vo vzájomných súvislostiach. Na tomto mieste nebudeme znova poukazova na poznatky týkajúce sa tejto skupiny dôvodov, ktoré boli prezentované v texte vyššie. Doteraz sme nekonkretizovali, na presne ktoré dôvody možno upriami pozornos. Rámcové rozhodnutie predstavilo obmedzený rozsah siedmich fakultatívnych dôvodov na nevykonanie EZR. Tie sú legislatívne vyjadrené v jeho èl. 4, na základe ktorého justièný orgán èlenského štátu, ktorý vykonáva EZR, môže odmietnu vykona EZR v týchto prípadoch: 1. ak v jednom z prípadov uvedených v èlánku 2 ods. 4 rámcového rozhodnutia, èin, na základe ktorého je EZR vydaný, nie je trestným èinom pod¾a právnych predpisov vykonávajúceho èlenského štátu (v súvislosti s nevyžadovaním podmienky obojstrannej trestnosti skutku – pozn. autora); avšak, vo vzahu k daniam alebo poplatkom, clám a devízam, sa výkon EZR nemôže odmietnu z dôvodu, že právny predpis vykonávajúceho èlenského štátu neukladá rovnaký typ dane alebo poplatku alebo neobsahuje rovnaký typ pravidiel, pokia¾ ide o dane, poplatky a colné a devízové predpisy, ako právo vydávajúceho èlenského štátu, 2. ak osoba, na ktorú sa vzahuje EZR, je trestne stíhaná v èlenskom štáte vykonávajúcom EZR za rovnaký èin ako ten, ktorý je jeho dôvodom, 3. ak sa justièné orgány èlenského štátu, vykonávajúceho EZR, rozhodli nestíha trestný èin, na základe ktorého bol EZR vydaný, alebo rozhodli o zastavení konania, alebo ak bol vynesený definitívny rozsudok proti vyžiadanej osobe v niektorom èlenskom štáte pre rovnaké èiny, 4. ak trestné stíhanie alebo trest vyžiadanej osoby sú premlèané pod¾a právneho poriadku èlenského štátu vykonávajúceho EZR a príslušné èiny spadajú do právomoci èlenského štátu pod¾a jeho vlastného trestného práva, 5. ak justièný orgán vykonávajúci EZR je informovaný, že vyžiadaná osoba bola s koneènou platnosou odsúdená tretím štátom50) za rovnaké èiny za predpokladu, že rozsudok bol vykonaný alebo sa v súèasnosti vykonáva alebo už nemôže by vykonaný pod¾a právneho poriadku krajiny vynášajúcej rozsudok, 48) MITSILEGAS, V.: Drafting to Implement EU Law: the European Arrest Warrant in the United Kingdom; in: STEFANOU, C. et XANTHAKI, H. (eds.): Drafting Legislation: A Modern Approach; Aldershot: Ashgate, 2008, s. 211. 49) Správa Komisie, založená na èlánku 34 Rámcového rozhodnutia Rady, zo dòa 13. júna 2002, o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania medzi èlenskými štátmi. KOM(2006) 8. 50) Tretím štátom sa v tomto kontexte rozumie neèlenský štát EÚ.

136


Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu 6. ak EZR bol vydaný pre úèely výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, ak sa požadovaná osoba zdržiava alebo je štátnym obèanom alebo má trvalý pobyt v èlenskom štáte vykonávajúcom EZR a tento štát sa zaviaže, že vykoná rozsudok alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi (toto ustanovenie vyvolalo otázky týkajúce sa jeho výkladu, bližšie pozri text nižšie – pozn. autora), 7. ak sa EZR vzahuje na trestné èiny, ktoré: a) sú považované èlenským štátom vykonávajúcim EZR za èiny, ktoré boli spáchané úplne alebo sèasti na jeho území alebo na mieste, ktoré je zaò považované, alebo b) boli spáchané mimo územia èlenského štátu vydávajúceho EZR a právny poriadok tohto štátu neumožòuje stíhanie pre rovnaké trestné èiny, ak boli spáchané mimo jeho územia. Pokia¾ ide o implementáciu fakultatívnych dôvodov pre nevykonanie EZR, tá vedie k ve¾mi odlišným situáciám, ktoré sa menia od jedného èlenského štátu k druhému. Niektoré štáty prijali len ich èas alebo nechali širší priestor svojim justièným orgánom. Iné ich oznaèili všetky za povinné.51) Príkladom je „prvý“ zákon o EZR z roku 2004. Tento zákon nekategorizoval dôvody pre nevykonanie EZR na obligatórne a fakultatívne, ako ich predstavilo rámcové rozhodnutie. Pri prijímaní pôvodného znenia tohto zákona došlo k splynutiu všetkých dôvodov do jedného celku a neprevzala sa ich rôznorodos. Z vtedajšej formulácie v § 14 ods. 1 uvedeného zákona52) „vykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu justièného orgánu štátu pôvodu sa odmietne, ak: …“ vyplývala povinnos konania, nie jeho dispozícia, no pritom nie všetky dôvody uvedené v tomto ustanovení boli dôvodmi obligatórnymi. Z akých príèin došlo k takémuto pochybeniu v legislatívnom procese, to nie je známe, ba dokonca ani dôvodová správa k prvému zákonu o EZR sa nezmieòuje o fakultatívnych dôvodoch v poòatí rámcového rozhodnutia o EZR. V jej osobitnej èasti sa zmieòuje oh¾adne ustanovenia § 14 ods. 1 takto – „… upravujú sa prípady, v ktorých nie je možné vykona EZR. Zákon v tomto prípade stanovuje obligatórne dôvody, ktoré tvoria prekážku vykonania EZR“. Oh¾adne fakultatívnej možnosti nevykonania ERZ sa zmieòuje v nasledujúcej vete takto – „pokia¾ by však vykonanie EZR bolo v rozpore so záväzkami SR z medzinárodných zmlúv v oblasti ¾udských práv, ktoré majú pod¾a Ústavy prednos pred zákonom, možno rozhodnú o nevykonaní EZR aj z dôvodu aplikácie takejto zmluvy“. Takéto ustanovenie sa však nenachádza ani v rámcovom rozhodnutí, ba ani v „prvom“ zákone o EZR. Teda, aj keï dôvodová správa sa o tejto okolnosti zmieòuje, nebola záväzným pravidlom so zákonným podkladom, ibaže by slovenský orgán, ako justièný orgán vykonávajúci EZR, mal neustále na pamäti ústavné zakotvenie vzahu medzinárodných zmlúv a vnútroštátnych zákonov.53)

51) Správa Komisie, založená na èlánku 34 Rámcového rozhodnutia Rady, zo dòa 13. júna 2002, o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania medzi èlenskými štátmi. KOM(2006) 8. 52) Paragraf 14 „prvého“ zákona o EZR – Odmietnutie vykonania EZR. 53) Medzinárodné zmluvy o ¾udských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednos pred zákonmi (èl. 7 ods. 5 Ústavy SR – Zákon Slovenskej národnej rady zo dòa 1. septembra 1992 è. 460/1992 Zb.).

137


Klimek, L. 4. Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu pred Súdnym dvorom EÚ Na základe èl. 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia (ïalej len „èl. 4/6“), justièný orgán vykonávajúci EZR môže odmietnu vykona EZR, ak požadovaná osoba sa zdržiava alebo je štátnym obèanom alebo má trvalý pobyt v èlenskom štáte vykonávajúcom EZR, a tento štát sa zaviaže, že vykoná rozsudok alebo ochranné opatrenie v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi. Ako sme si mali možnos všimnú vyššie, ide o jeden zo siedmich fakultatívnych dôvodov pre nevykonanie EZR. Uvedené ustanovenie možno považova za polemické, nako¾ko Súdny dvor sa ním zaoberal až v dvoch konaniach. Numericky síce takýto poèet nepredstavuje vysoké èíslo, no dve prejudiciálne konania týkajúce sa jedného ustanovenia predstavujú v pomere s celkovým poètom prejudiciálnych konaní pred Súdnym dvorom, týkajúcich sa EZR, dovolíme si poveda, astronomický poèet. Súdny dvor sa v súvislosti so sledovaným ustanovením rámcového rozhodnutia zaoberal: – výkladom pojmov „zdržiava sa“ (resp. „sa zdržiava“) a „má trvalý pobyt“, ako aj – dodatoènými administratívnymi požiadavkami týkajúcimi sa dåžky pobytu požadovanej osoby. 4.1 Prípad Szymon Koz³owski: výklad pojmov „zdržiava sa“ a „má trvalý pobyt“ Po¾ský justièný orgán žiadal, na základe EZR, nemecký justièný orgán o zatknutie a odovzdanie po¾ského obèana Szymona Koz³owského, a to na úèely výkonu trestu odòatia slobody, ktorý mu uložil po¾ský súd, nako¾ko k výkonu trestu nedošlo. S. Koz³owski sa v tom èase nachádzal v ústave na výkon trestu odòatia slobody v Nemecku, kde vykonával trest odòatia slobody, na ktorý bol odsúdený nemeckým súdom za 61 skutkov trestného èinu podvodu, spáchaných v Nemecku. Do dátumu jeho zadržania v Nemecku býval v prevažnej miere na nemeckom území a živobytie si v podstatnom rozsahu zabezpeèoval páchaním trestnej èinnosti. Jeho pobyt bol prerušovaný, napríklad poèas vianoèných sviatkov. V rámci kontroly, ku ktorej musí dôjs v Nemecku na základe zákona o medzinárodnej právnej pomoci v trestných veciach,54) musel súd urèi, èi „zvyèajný pobyt“ S. Koz³owského bol na nemeckom území a èi sa tu aj naïalej nachádza. V prípade zápornej odpovede na túto otázku musí súd schváli výkon EZR. Nemecký vnútroštátny súd rozhodol preruši konanie a predloži Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku,55) nevyhnutnú pre jeho správne posúdenie veci. Pýtal sa, èi vyluèujú nasledujúce skutoènosti domnienku, že osoba „má trvalý pobyt“ alebo „zdržiava sa“ v èlenskom štáte na úèely èl. 4/6: a) pobyt osoby v èlenskom štáte vykonávajúcom EZR nebol nepretržitý, b) pobyt osoby tam nie je v súlade s právom o vstupe a pobyte cudzincov, c) osoba sa tam sústavne dopúša trestných èinov pre finanèný výnos, a/alebo d) osoba je vo výkone trestu odòatia slobody. 54) Gesetz über die internationale Rechtshilfe in Strafsachen. 55) Návrh na zaèatie prejudiciálneho konania, podaný Oberlandesgericht Stuttgart (Nemecko) dòa 18. februára 2008, v súvislosti s konaním na výkon európskeho zatykaèa proti Szymonovi Koz³owskému.

138


Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýtal, aký je dosah termínov „má trvalý pobyt“ a „zdržiava sa“, uvedených vo vyššie citovanom èlánku rámcového rozhodnutia. Konkrétnejšie, èi požadovanú osobu v rámci konania o výkone EZR možno považova za osobu, na ktorú sa vzahuje èl. 4/6. Z potreby jednotného uplatòovania práva EÚ a zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva EÚ, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo èlenských štátov s cie¾om urèi jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, je požadovaný autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zoh¾adòova kontext ustanovenia a cie¾ sledovaný príslušnou právnou úpravou.56) Na základe èl. 4/6, pôsobnos dôvodu pre nepovinné nevykonanie EZR, obsiahnutého v tomto èlánku, je ohranièená na osoby, ktoré, ak nie sú štátnymi príslušníkmi vykonávajúceho èlenského štátu, sa v òom zdržiavajú alebo v tomto štáte majú trvalý pobyt. Napriek tomu, význam a dosah sledovaných pojmov rámcové rozhodnutie nedefinuje, ba neodkazuje ani na iné právne akty, ktoré používajú pojem bydliska alebo trvalého pobytu. Existujúce definície pojmu trvalého pobytu, uvedené v iných aktoch ES/EÚ, boli stanovené osobitne v závislosti od ich systému a úèelu, ale nezodpovedajú systému a úèelu rámcového rozhodnutia. Nemôžu by preto prebrané na výklad pojmu trvalého pobytu uvedeného rámcovom rozhodnutí.57) Súdny dvor v rozhodní Szymon Koz³owski judikoval, že sledované pojmy majú by vykladané v takom zmysle, na základe ktorého požadovaná osoba má trvalý pobyt vo vykonávajúcom èlenskom štáte, ak si založila svoj skutoèný pobyt v tomto èlenskom štáte, a zdržiava sa v tomto štáte, ak v nadväznosti na dlhodobý pobyt v urèitej dåžke v tomto èlenskom štáte nadobudla väzby s týmto štátom na podobnej úrovni ako v prípade pobytu. Súdny dvor upresòuje výklad pojmu „zdržiava sa“ v tom zmysle, že na úèely urèenia, èi existujú medzi požadovanou osobou a èlenským štátom vykonávajúcim EZR väzby umožòujúce konštatova, že na túto osobu sa vzahuje termín „zdržiava sa“ v zmysle èl. 4/6, je úlohou justièného orgánu vykonávajúceho ERZ vykona celkové posúdenie viacerých objektívnych okolností charakterizujúcich situáciu tejto osoby, medzi ktorými sú najmä dåžka, povaha a podmienky pobytu požadovanej osoby, ako aj rodinné a hospodárske vzahy, ktoré udržuje táto osoba s vykonávajúcim èlenským štátom.58) 4.2 Prípad Dominic Wolzenburg: dodatoèné administratívne požiadavky Nemecký obèan Dominic Wolzenburg bol v Nemecku odsúdený podmieneèným trestom odòatia slobody za viacero trestných èinov, prevažne za dovoz marihuany do Nemecka. Nako¾ko porušil podmienky uložené v rámci odkladu výkonu trestu, nemecký justièný orgán vydal proti nemu EZR. D. Wolzenburg sa v tom èase zdržiaval na území Holandska, kde bol následné vzatý do väzby. Holandský vnútroštátny súd uviedol, že skutoènosti, ktoré viedli k vydaniu EZR, sú v holandskom právnom poriadku trestné, a že D. Wolzenburg nemôže strati svoje právo na pobyt v Holandsku z dôvodu trestných èinov, pre ktoré bol odsúdený v Nemecku. Taktiež sa domnieval, že nespåòal podmienky vyžadované na získanie povolenia na trvalý pobyt na holandskom území z dôvodu, že sa v Holandsku nezdržiaval nepretržite poèas pia56) Bližšie pozri Rozhodnutie Súdneho dvora ES zo dòa 18. októbra 2007 vo veci C-195/06 – Österreichischer Rundfunk, bod 24. 57) Stanovisko Generálneho advokáta Yves Bot vo veci C-66/08 – Szymon Koz³owski, bod 138. 58) Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 17. júla 2008 vo veci C-66/08 – Szymon Koz³owski.

139


Klimek, L. tich rokov, ale že obèania EÚ59) zdržiavajúci sa legálne v èlenskom štáte vždy nežiadajú o takéto povolenie. Za týchto podmienok prerušil holandský súd konanie a obrátil sa na Súdny dvor. Žiadal, aby rozhodol, èi môže èlenský štát vykonávajúci EZR, okrem požiadavky týkajúcej sa dåžky trvania legálneho pobytu, uloži ïalšie administratívne požiadavky, ako je povinnos ma povolenie na trvalý pobyt.60) Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýtal, èi èl. 4/6 má by vykladaný v tom zmysle, že èlenský štát vykonávajúci EZR môže, okrem požiadavky týkajúcej sa dåžky trvania pobytu v tomto štáte, podmieni uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie EZR splnením ïalších administratívnych požiadaviek – napr. požiadavkou ma povolenie na trvalý pobyt. Problematika vo¾ného vstupu, pohybu a zdržiavania sa obèanov EÚ a ich rodinných príslušníkov v rámci územia èlenských štátov patrí medzi slobody vnútorného trhu EÚ. Jej právnu úpravu pokrýva Smernica o práve obèanov Únie a ich rodinných príslušníkov vo¾ne sa pohybova a zdržiava sa v rámci územia èlenských štátov61) (ïalej len „smernica“).62) Obèania EÚ, ktorí sa legálne zdržiavali poèas nepretržitého obdobia piatich rokov v hostite¾skom èlenskom štáte, majú právo trvalého pobytu v tomto èlenskom štáte.63) Èlenské štáty na základe žiadosti a po overení doby pobytu vydajú obèanom EÚ, ktorí majú nárok na trvalý pobyt, dokument potvrdzujúci trvalý pobyt.64) Na základe takto formulovaného ustanovenia, právna úprava neukladá obèanom EÚ, ktorí nadobudli právo na trvalý pobyt na území iného èlenského štátu, povinnos, aby boli držite¾mi povolenia na trvalý pobyt. Takáto povinnos nie je obsiahnutá ani v Zmluve o EÚ. Povinnos je uložená len voèi štátom, a to za predpokladu, že si osoba požiada o takýto doklad. Hodnota takéhoto dokumentu je deklaratórna. Teda, nemôže ma konštitutívnu povahu.65) Z vyššie uvedeného vyplýva, že dodatoèná administratívna požiadavka, akou je povolenie na trvalý pobyt, nemôže predstavova, ak ide o obèana EÚ, nevyhnutnú podmienku uplatnenia dôvodu na fakultatívne nevykonanie EZR, uvedeného v èl. 4/6. To judikoval aj Súdny dvor, na základe ktorého èl. 4/6 musí by vykladaný v tom zmysle, že ak ide o obèana EÚ, èlenský štát vykonávajúci EZR nemôže, okrem podmienky týkajúcej sa dåžky pobytu v tomto štáte, podmieni uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie EZR, upraveného v tomto ustanovení splnením ïalších administratívnych požiadaviek, ako napríklad požiadavkou ma povolenie na trvalý pobyt.66)

59) K obèianstvu EÚ bližšie pozri èl. 20 Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj Správu o obèianstve EÚ za rok 2010, KOM(2010) 603. 60) Návrh na zaèatie prejudiciálneho konania, podaný Rechtbank Amsterdam Internationale Rechtshulpkamer (Holandsko), zo dòa 21. marca 2008, v súvislosti s konaním Officier van justitie v. Dominic Wolzenburg. 61) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES zo dòa 29. apríla 2004 o práve obèanov Únie a ich rodinných príslušníkov vo¾ne sa pohybova a zdržiava sa v rámci územia èlenských štátov […]. Úradný vestník EÚ, L 158/77, 30. 4. 2004. 62) Na tomto mieste je vhodné poznamena, že vychádzame z právneho stavu v èase prejudiciálneho konania. 63) Èl. 16 ods. 1 smernice v èase prejudiciálneho konania. 64) Èl. 19 smernice v èase prejudiciálneho konania. 65) Pozri v tomto zmysle Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 12. mája 1998 vo veci C-85/96 – Martínez Sala. 66) Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 6. októbra 2009 vo veci C-123/08 – Dominic Wolzenburg.

140


Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu 5. Záver Už na prvý poh¾ad je zrejmé, že èlenské štáty sú povinné vykona každý EZR, a to na základe zásady vzájomného uznávania justièných rozhodnutí. Tým, že možno hovori o automatickom uznávaní zatykaèov vydaných v èlenských štátoch, rámcové rozhodnutie sa usiluje o urýchlenie konania a o napomáhanie presunu osôb aj v prípadoch, ak by sa aplikovali zásady vydávania (extradície), ktoré by bránili vydaniu osoby. Významný rozdiel medzi tradièným vydávaním medzi èlenskými štátmi a vykonaním EZR je ten, že pri odovzdávaní sú vopred obmedzené dôvody pre nevykonanie EZR. To je odôvodòované zásadou vzájomnej dôvery v integritu justièných systémov èlenských štátov. Záverom teda možno konštatova, že èlenské štáty nie sú povinné vykona každý EZR. Rámcové rozhodnutie predstavilo dôvody pre nevykonanie EZR, pri aplikácii ktorých dochádza k odmietnutiu jeho výkonu. Sú rozdelené do dvoch skupín na obligatórne (povinné) a fakultatívne (nepovinné). Aj napriek tomu, že ide o limitovaný rozsah dôvodov, zákon o EZR ide nad rámec rámcového rozhodnutia tým, že zaviedol do slovenskej právnej úpravy dva obligatórne dôvody navyše. Koniec koncov, nie všetky èlenské štáty preukázali snahu zavies tieto dôvody v súlade v predstavami tvorcov rámcového rozhodnutia. Niektoré išli nad rámec vopred stanovených dôvodov, iné na druhej strane niektoré dôvody odignorovali. V súvislosti s interpretáciou vybraných otázok pri aplikácii EZR sa stretávame aj s analýzou vybraných aplikaèných otázok, ktoré boli prejednávané na Súdnom dvore EÚ.

Použité pramene: Odborná literatúra: 1. ALEGRE, S. et LEAF, M.: European Arrest Warrant: A solution ahead of its time? London: Justice, 2003 2. BALZAQ, T. et CARRERA, S. (eds.): Security Versus Freedom?: A Challenge for Europe’s Future. Aldershot: Ashgate, 2006 3. BELL, J. et KILPATRICK, C. (eds.): The Cambridge Yearbook of European Legal Studies, Vol. 6, 2003 – 2004, s. 201 – 217 4. BLEKXTOON, R. et Van BALLEGOOIJ, W. (eds.): Handbook on the European Arrest Warrant. The Hague: T. M. C. Asser Press, 2005 5. CRYER, R. – FRIMAN, H – ROBINSON, D. et WILMSHURST, E.: An Introduction to International Criminal Law and Procedure. 2nd edition. Cambridge University Press, 2010 6. GREER, S.: The European Convention on Human Rights: Achievements, Problems and Prospects. Cambridge University Press, 2007 7. IVOR, J. et al.: Trestné právo hmotné: Všeobecná èas. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Iura edition, 2010 8. IVOR, J. et al.: Trestné právo procesné. Druhé, doplnené a prepracované vydanie. Bratislava: Iura edition, 2010

141


Klimek, L. 9. KEIJYER, N. et Van SLIEDREGT, E. (eds.): The European Arrest Warrant in Practice. The Hague: T. M. C. Asser Press, 2009 10. STEFANOU, C. et XANTHAKI, H. (eds.): Drafting Legislation: A Modern Approach. Aldershot: Ashgate, 2008 11. VERMEULEN, G.: Essential texts on International and European Criminal Law. 4th edition. Antwerpen: Maklu Publishers, 2005 Odborné èlánky a vedecké štúdie: 12. APAP, J. et CARRERA, S.: European Arrest Warrant: A Good Testing Ground for Mutual Recognition in the Enlarged EU? Brussels: Centre for European Policy Studies, 2004 13. KLIMEK, L.: Genéza európskeho zatýkacieho rozkazu a proces jeho implementácie v Slovenskej republike. In: Právny obzor, roè. 94, è. 5 (2011), s. 462 – 483 14. KLIMEK, L.: Úvahy de lege ferenda k novému slovenskému zákonu o európskom zatýkacom rozkaze. In: Trestní právo, roè. 15, è. 7-8 (2011), s. 54 – 58 15. KLIMEK, L.: Vplyv rozhodovacej èinnosti Súdneho dvora EÚ na európsky zatýkací rozkaz. In: Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, roè. 5, è. 1 (2011), s. 14 – 31 16. KLIMEK, L.: Zmeny európskeho zatýkacieho rozkazu, týkajúce sa konania „in absentia“. In: Justièná revue, roè. 61, è. 10 (2009), s. 1282 – 1288 17. POLLICINO, O.: European Arrest Warrant and Constitutional Principles of the Member States: a Case Law-Based Outline in the Attempt to Strike the Right Balance between Interacting Legal Systems. In: German Law Journal, Vol. 9, No. 10 (2008), s. 1313 – 1355 18. VENNEMANN, N.: The European Arrest Warrant and Its Human Rights Implications. In: Zeitschrift für ausländisches öffentliches Recht und Völkerrecht, Vol. 63, 2003, s. 103 – 122 19. ZÁHORA, J.: Aplikácia zásady ne bis in idem v Európskej únii. In: JELÍNEK, J. (ed.): O novém trestním zákoníku: Sborník pøíspìvkù z mezinárodní konference Olomoucké právnické dny, kvìten 2009: trestnì právní sekce. Praha: Leges, 2009, s. 175 – 183 20. ZÁHORA, J.: Vzájomné uznávanie trestných rozsudkov v Európskej únii. In: Justièná revue, roè. 61, è. 8-9 (2009), s. 1048 – 1054 Právne predpisy: 21. Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV zo dòa 13. júna 2002 o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania osôb medzi èlenskými štátmi 22. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES zo dòa 29. apríla 2004 o práve obèanov Únie a ich rodinných príslušníkov vo¾ne sa pohybova a zdržiava sa v rámci územia èlenských štátov […] 23. Trestný zákon – Zákon NR SR zo dòa 20. mája 2005 è. 300/2005 Z. z. 24. Ústava SR – Zákon Slovenskej národnej rady zo dòa 1. septembra 1992 è. 460/1992 Zb. 25. Zákon NR SR zo dòa 24. júna 2004 è. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov

142


Dôvody pre nevykonanie európskeho zatýkacieho rozkazu 26. Zákon NR SR zo dòa 9. marca 2010 è. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze 27. Zmluva o fungovaní Európskej únie Súdne rozhodnutia: 28. Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 11. februára 2003 v spojených veciach C-187/01 – Hüseyin Gözütok a C-385/01 – Klaus Brügge 29. Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 16. júna 2005 vo veci C-105/03 – Maria Pupino 30. Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 17. júla 2008 vo veci C-66/08 – Szymon Koz³owski 31. Rozsudok Súdneho dvora ES zo dòa 6. októbra 2009 vo veci C-123/08 – Dominic Wolzenburg 32. Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dòa 16. novembra 2010 vo veci C-261/09 – Gaetano Mantello 33. Selmouni v. France (Application no. 25803/94), Judgment of 28 July 1999 Iné pramene: 34. Dôvodová správa k návrhu zákona NR SR zo dòa 24. júna 2004 è. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze 35. Dôvodová správa návrhu zákona NR SR zo dòa 9. marca 2010 è. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze 36. KLIMEK, L.: European Arrest Warrant: Diploma Work. Bratislava: Bratislavská vysoká škola práva, 2010 37. Návrh na zaèatie prejudiciálneho konania, podaný Oberlandesgericht Stuttgart (Nemecko) dòa 18. februára 2008, v súvislosti s konaním na výkon európskeho zatykaèa proti Szymonovi Koz³owskému 38. Návrh na zaèatie prejudiciálneho konania, podaný Rechtbank Amsterdam Internationale Rechtshulpkamer (Holandsko) dòa 21. marca 2008, v súvislosti s konaním Officier van justitie v. Dominic Wolzenburg 39. Návrhy generálneho advokáta Yves Bot vo veci C-261/09 – Gaetano Mantello 40. Návrhy generálnej advokátky Juliane Kokott vo veci C-105/03 – Maria Pupino 41. Proposal for a Council framework decision on the European arrest warrant and the surrender procedures between the Member States. COM(2001) 522 42. Report from the Commission based on Article 34 of the Council Framework Decision of 13 June 2002 on the European arrest warrant and the surrender procedures between Member States – Annex. SEC(2006) 79 43. Správa Komisie o implementácii Rámcového rozhodnutia Rady zo dòa 13. júna 2002 o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania osôb medzi èlenskými štátmi od roku 2007. KOM(2011) 175

143


Klimek, L. 44. Správa Komisie o implementácii Rámcového rozhodnutia Rady zo dòa 13. júna 2002 o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania osôb medzi èlenskými štátmi od roku 2005. KOM(2007) 407 45. Správa Komisie založená na èlánku 34 Rámcového rozhodnutia Rady zo dòa 13. júna 2002 o európskom zatykaèi a postupoch odovzdávania medzi èlenskými štátmi. KOM(2006) 8 46. Stanovisko Generálneho advokáta Yves Bot vo veci C-66/08 – Szymon Koz³owski

144


ROZHODNUTIA ÚSTAVNÉHO SÚDU SR Porušenie základných práv sažovate¾a hlasovaním poslancov pri vo¾be kandidáta na generálneho prokurátora Slovenskej republiky Ústavný súd uznesením I. ÚS 76/2011-22 z 23. februára 2011 prijal na ïalšie konanie sažnos JUDr. D. T. (ïalej aj „sažovate¾“) vo veci namietaného porušenia základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantovaného v èl. 30 ods. 4 v spojení s èl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ïalej len „ústavy“) a práva bez akýchko¾vek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpi za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny garantovaného èl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o obèianskych a politických právach (ïalej len „pakt o politických právach“), a to hlasovaním poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ïalej len „národná rada“) pri vo¾be kandidáta na generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ïalej aj „generálny prokurátor“) 2. decembra 2010 a opakovanej vo¾be 7. decembra 2010 (ïalej aj „namietané vo¾by“). Zo sažnosti a z ïalších predložených písomností ústavný súd zistil tieto skutoènosti. Sažovate¾ bol vymenovaný za generálneho prokurátora Slovenskej republiky 2. februára 2004. Pred skonèením jeho funkèného obdobia bol podaný návrh (aj) na jeho zvolenie do funkcie generálneho prokurátora v nasledujúcom funkènom období. Prvá vo¾ba kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora sa uskutoènila 3. novembra 2010; táto bola neúspešná. Opakovaná vo¾ba sa uskutoènila 4. novembra 2010 a opä bola neúspešná, keïže v oboch kolách vo¾by žiaden z kandidátov nezískal nadpoloviènú väèšinu hlasov prítomných poslancov. Uvedené skonštatovala v uznesení è. 171 zo 4. novembra 2010 aj národná rada s tým, že sa vykoná nová vo¾ba. Nová vo¾ba kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora sa uskutoènila na 9. schôdzi národnej rady 2. decembra 2010. Z prítomných 149 poslancov sažovate¾ získal 74 hlasov a druhý kandidát doc. JUDr. J. È., získal 73 hlasov. V rámci opakovanej vo¾by uskutoènenej 7. decembra 2010 z prítomných 150 poslancov sažovate¾ získal 71 hlasov a kandidát doc. JUDr. J. È., nezískal žiadny hlas. Za kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora preto nebol zvolený žiaden z kandidátov. Ako uvádza sažovate¾, „v doterajších vo¾bách kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora získal sažovate¾ vždy najviac hlasov, vo vo¾be dòa 02. 12. 2010 delil sažovate¾a od zvolenia jeden hlas“. Sažovate¾ ïalej tvrdí, že «vo¾bu kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora od poèiatku sprevádzalo porušovanie zásady tajného hlasovania.... Pri opakovanej vo¾be dòa 07. 12. 2010 poslanci Národnej rady..., ktorí... sa hlásia k vládnej koalí-

145


Rozhodnutia Ústavného súdu SR cii, prevzali hlasovacie lístky, ale vôbec sa neodobrali do priestoru urèeného pre hlasovanie a opustili miestnos.... V danom prípade bolo každému zrejmé, že poslanci Národnej rady..., ktorí... sa hlásia k vládnej koalícii, a ktorí prevzali hlasovacie lístky, ale vôbec sa neodobrali do priestoru urèeného pre hlasovanie a opustili miestnos, nepodporili žiadny návrh, resp. odmietli všetky návrhy.... Skutoènos, že vo¾ba kandidáta na generálneho prokurátora sa vykonáva obligatórne tajným hlasovaním, má zásadný význam nielen pre demokratickú spoloènos, ale aj pre uplatnenie pasívneho volebného práva.» Sažovate¾ uviedol, že „postupom Národnej rady... pri vo¾be kandidáta na generálneho prokurátora..., ktorá nezabezpeèila dodržanie zásady tajného hlasovania, došlo k porušeniu ústavného práva sažovate¾a na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok garantovaného v èl. 30 ods. 4... v spojení s èl. 2 ods. 2 Ústavy...“. Pod¾a jeho názoru, z èl. 30 ods. 4 ústavy nevyplýva len právo „na prístup k voleným funkciám..., ale aj... právo na prístup k voleným funkciám za rovnakých podmienok..... tajné hlasovanie je nepochybne podmienkou prístupu k funkcii generálneho prokurátora, pretože za generálneho prokurátora môže by vymenovaný iba ten kandidát, ktorý získal vo vo¾bách v tajnom hlasovaní nadpoloviènú väèšinu hlasov prítomných poslancov.“ Rovnaké podmienky na prístup k volenej funkcii sažovate¾ vyvodil tiež z verejného záujmu o to, aby funkciu generálneho prokurátora vykonávala osoba apolitická, nezávislá od politických strán a odborne zdatná; aj preto zákonodarca zakotvil tajnú vo¾bu. Sažovate¾ ïalej uviedol, že namietané porušenia, ku ktorým došlo v priebehu tajnej vo¾by z 2. decembra 2010, neboli konvalidované ani v rámci opakovanej tajnej vo¾by zo 7. decembra 2010. Ústavný súd na verejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 vo veci rozhodol nálezom I. ÚS 76/2011 takto. 1. Národná rada Slovenskej republiky porušila základné právo JUDr. D. T. na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok pod¾a èl. 30 ods. 4 v spojení s èl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo bez akýchko¾vek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpi za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny garantované èl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o obèianskych a politických právach, a to svojím hlasovaním pri vo¾be kandidáta na generálneho prokurátora 2. decembra 2010 a opakovanej vo¾be 7. decembra 2010. 2. Výsledky hlasovania Národnej rady Slovenskej republiky o kandidátovi na generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 2. decembra 2010 a zo 7. decembra 2010 zrušuje a vec vracia Národnej rade Slovenskej republiky na ïalšie konanie. 3. Národná rada Slovenskej republiky je povinná prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky uhradi JUDr. D. T. trovy právneho zastúpenia v sume 2 007  (slovom dvetisícsedem eur) na úèet jeho právneho zástupcu Mgr. M. B., B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. 4. Vo zvyšnej èasti sažnosti nevyhovuje.

146


Porušenie základných práv sažovate¾a hlasovaním poslancov ... K namietanej parlamentnej procedúre Predmetom ústavného prieskumu bola v okolnostiach danej veci sažnos fyzickej osoby pod¾a èl. 127 ústavy, ktorou namieta porušenie v petite oznaèených práv tajným hlasovaním národnej rady, t. j. parlamentnou procedúrou. V tejto súvislosti ústavný súd musel najskôr posúdi, èi a prípadne za akých okolností môže súdny orgán ochrany ústavnosti vstupova do parlamentnej procedúry, a to dokonca mimo rámca jeho zákonodarnej èinnosti. Odpoveï na nastolenú otázku vo všeobecnosti formuloval napr. Ústavný súd Èeskej republiky (nález Pl. ÚS 5/02) tak, že iba legálna vô¾a parlamentu je vô¾ou legitímnou. Inými slovami, princíp materiálneho právneho štátu vyplývajúci z èl. 1 ods. 1 ústavy obmedzuje aj národnú radu v tom, že je viazaná vlastnými predpismi, ktoré navyše musia by v súlade s ústavou. Spomenutý súlad je ústavný súd oprávnený preskúma. Ak národná rada v rámci parlamentnej procedúry nedodrží právny (predovšetkým ústavný) rámec, ústavný súd je oprávnený takúto parlamentnú procedúru preskúma. Ústavný súd parlamentnú procedúru (mimo zákonodárnej èinnosti) už v minulosti posudzoval (vo veci sp. zn. II. ÚS 48/97, I. ÚS 8/97). Ústavný súd prijal záver, že ústavný súd ako súdny orgán ochrany ústavnosti má oprávnenie preskúma ústavnos parlamentnej procedúry (aj mimo rozsahu zákonodarnej èinnosti národnej rady, pozn.), t. j. v okolnostiach danej veci aj v súvislosti s tajným hlasovaním národnej rady o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora.

Ústavný rozmer tajného hlasovania o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora Napriek tomu, že sažovate¾om namietaný spôsob tajného hlasovania o kandidátovi na funkciu generálneho prokurátora explicitne nie je uvedený v ústave (pozri ôsma hlava ústavy, pozn.), medzi esenciálnymi predpokladmi tajného hlasovania upravenými priamo v ústave a tajným hlasovaním predpokladaným zákonom, napr. v rokovacom poriadku, teda aj o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora (§ 123 ods. 3 citovaného zákona), nie je zásadnejší rozdiel. V tomto oh¾ade nie je nijako zvl᚝ významné ani to, kto je volièom, t. j. èi volièom pri tajnej vo¾be je obèan, alebo poslanec národnej rady. To znamená, že každé posudzovanie ne/tajnosti hlasovania musí zodpoveda minimálne už uvedeným esenciálnym predpokladom ako ústavným kautelám tajnosti volieb. Inými slovami, ak v súvislosti s vo¾bou kandidáta na funkciu generálneho prokurátora nie ústava, ale zákon urèil, že uvedená vo¾ba sa vykonáva tajným hlasovaním, tak aj takúto tajnos hlasovania pri rešpektovaní požiadavky ústavne konformnému výkladu (èl. 152 ods. 4 ústavy) treba posúdi cez prizmu ústavne daných jej esenciálnych predpokladov. V rozpore s uvedeným nie je ani skutoènos, že predpoklady zabezpeèenia tajnosti hlasovania sú zvyèajne upravené v zákonnej, èi dokonca podzákonnej matérii, a môžu sa (pod¾a toho, o koho tajnú vo¾bu ide) aj èiastoène odlišova. Žiadne zabezpeèovacie prostriedky tajného hlasovania totiž nemôžu ís vo svojej podstate proti obsahu, úèelu a zmyslu ústavného princípu tajného hlasovania, a keby teoreticky aj išli, museli by by na základe ústavne konformného výkladu odmietnuté. Ústavný súd zastáva názor, že aj pri nedostatoènom explicitnom vymedzení esenciálneho predpokladu tajnosti vo¾by kandidáta na funkciu generálneho prokurátora v rámci zákona (rokovacieho poriadku) a podzákonných noriem (volebných poriadkoch), tento vyplýva priamo

147


Rozhodnutia Ústavného súdu SR z ústavného princípu tajného hlasovania [„aby hlasovací lístok upravil (voliè, pozn.) sám (bez prítomnosti ïalších osôb) a aby nebolo možné dodatoène zisti, ako hlasoval, resp. aký bol obsah jeho rozhodnutia“]. Úèel a zmysel zákona nemožno h¾ada iba v slovách a vetách právneho predpisu, pretože „v právnom predpise sú a musia by vždy obsiahnuté aj princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi“ (nález ÚS ÈR sp. zn. IV. ÚS 275/96). V podobnom duchu sa vyjadril tiež ústavný súd (PL. ÚS 16/95) keï konštatoval, že „aj zákonodarný orgán je viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu ústava nepripúša, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v èl. 1 ústavy...“. Z tohto poh¾adu každý súdny prieskum volieb uskutoènených tajným hlasovaním [bez oh¾adu na to, èi ide o vo¾by do zastupite¾ských orgánov, prezidenta Slovenskej republiky (ïalej len „prezident“), funkcionárov národnej rady alebo kandidáta na funkciu generálneho prokurátora a pod.], pokia¾ je tajné hlasovanie namietané kvalifikovaným spôsobom, sa musí primárne vysporiada s otázkou, èi princíp tajnosti volieb nebol porušený v takom rozsahu, že toto porušenie zasiahlo do samotnej podstaty tohto inštitútu a zbavuje ho úèinnosti. Keïže poruši esenciálny predpoklad ústavného princípu tajného hlasovania [napr. zverejnením/preukázaním toho, ako som hlasoval] možno iba formou mimoprávneho excesu, potom nemožno, ani uvažova o prípadnej konvalidácii tohto porušenia, napr. poukazom na jeho legitímny cie¾ èi jeho primeranos. Ústavný súd tu má na mysli viaceré verejné vyhlásenia poslancov národnej rady, ktorí zverejnenie svojho hlasovania odôvodòovali tým, že ich volièi majú právo vedie, ako hlasovali v tajnom hlasovaní. Tajná vo¾ba takýto postup neumožòuje, ba práve naopak, ho priamo vyluèuje. Takto by poslanci národnej rady mohli postupova vtedy, ak by hlasovanie o návrhu generálneho prokurátora bolo verejné (èo v okolnostiach danej veci nebolo, pozn.). Touto možnosou zákonnej úpravy zákonodarca disponoval/disponuje. V rámci prípadnej zákonnej zmeny („de lege ferenda“) netreba však zabúda na historický a politický odkaz tajnej vo¾by, demokratickú tradíciu a ani na to, že èasté zmeny volebnej legislatívy alebo zmeny zavedené krátko pred vo¾bami, èi poèas nich možno vníma aj ako pokus manipulova volebné zákony v prospech politických strán pri moci. Tento odkaz Etického kódexu Benátskej komisie sa síce dotýka primárne volieb do zastupite¾ských orgánov, avšak jeho závery sú použite¾né aj na posudzovaný prípad. V rozsahu uvedeného možno prija záver, že tajné hlasovanie o návrhu generálneho prokurátora v národnej rade pri posudzovaní jeho (minimálne) esenciálneho predpokladu má ústavný rozmer bez oh¾adu na to, že tajné hlasovanie o návrhu generálneho prokurátora nie je upravené v ústave, ale v zákone (a niektoré/ïalšie predpoklady tajného hlasovania v podzákonných normách). Ústavný súd preto v súvislosti s nastolenou otázkou, èi tajné hlasovanie o návrhu na vymenovanie generálneho prokurátora v národnej rade má ústavný rozmer, uzatvára, že ústavný princíp tajného hlasovania v jeho fundamente prežaruje do každých volieb vykonávaných tajným hlasovaním, a takto musí by vnímaný aj príslušným súdnym orgánom posudzujúcim ústavne konformný priebeh tajného hlasovania, teda aj tajného hlasovania upraveného v podústavnej matérii.

148


Porušenie základných práv sažovate¾a hlasovaním poslancov ... Tajné hlasovanie o návrhu generálneho prokurátora a èl. 30 ods. 4 ústavy Tajná vo¾ba kandidáta na funkciu generálneho prokurátora v národnej rade realizovaná na základe § 123 ods. 3 rokovacieho poriadku, ktorej bol sažovate¾ úèastný, nepochybne spåòa požiadavku „volenej a inej verejnej funkcie“, a to aj napriek tomu, že zvoleného kandidáta národnou radou musí následne vymenova do funkcie prezident (èl. 150 ústavy). Ústava v èl. 30 ods. 4 v tejto súvislosti hovorí o prístupe k verejným funkciám, t. j. o procese kreovania, a nie o v poradí ostatnom akte, na základe ktorého kandidát môže by zvolený alebo vymenovaný do verejnej funkcie. Viacstupòový (postupný) proces kreovania verejnej funkcie nemôže sám osebe diskriminova uchádzaèa o verejnú funkciu v možnosti uchádza sa o ústavnú ochranu základného práva pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy. Z doterajšej rozhodovacej praxe ústavného súdu v spojitosti s èl. 30 ods. 4 ústavy okrem iného vyplýva, že orgány zabezpeèujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám porušia èl. 30 ods. 4 ústavy aj tým, že „sažia, u¾ahèia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu“ (III. ÚS 75/01), resp. že nezabezpeèia „objektivitu konania“ (II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00). V tejto súvislosti ústavný súd uviedol (II. ÚS 5/03), že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpeèí objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatòovaniu základného práva alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatòovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez oh¾adu na to, èi tento postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej èinnosti príslušného orgánu. Uplatòovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí by v èinnosti každého orgánu verejnej moci zabezpeèená reálne a musí prebieha na nediskriminaènom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoò sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatòovaním základného práva alebo slobody.“ Podobne vo veci sp. zn. PL. ÚS 35/03 ústavný súd uviedol: „subjektom tohto práva je každý obèan Slovenskej republiky, ktorý sa o volenú funkciu uchádza. Obsahom uvedeného práva je aj predpoklad, že jednotliví volièi budú ma možnos odovzda svoj hlas v prospech niektorého z kandidátov za rovnakých podmienok vrátane možnosti dosta sa k informáciám o jednotlivých kandidátoch rovnakým spôsobom.“ Prístupu k voleným a iným verejným funkciám sa možno pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy domáha, ak dôjde zároveò k porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie), v citovanom èlánku ústavy vyjadrenej formuláciou „za rovnakých podmienok“. Vo veci sp. zn. II. ÚS 161/03 ústavný súd uviedol, že „k možnému porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) môže dôjs iba v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej právnej a/alebo faktickej situácii, prièom s niektorými z nich sa zaobchádza odlišne bez rozumného a racionálneho dôvodu“. Podobne ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03 uviedol, že „tento základný princíp (rovnosti, pozn.) je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodòujú takéto nerovnaké zaobchádzanie“. V inej veci (II. ÚS 48/97) ústavný súd zase uviedol: «Význam „rovnakých podmienok“ je v tom, že právnymi predpismi akejko¾vek právnej sily ani praxou orgánov štátnej moci nemožno preferova èi diskriminova niektoré skupiny obèanov pred inými skupina-

149


Rozhodnutia Ústavného súdu SR mi, pokia¾ ide o prístup k verejným funkciám... Ak sa postupom štátneho orgánu alebo iného subjektu práva, príp. iným spôsobom porušia podmienky ustanovené zákonom na prístup k funkcii..., dôjde nielen k porušeniu zákona... , ale aj k porušeniu ústavného práva obèanov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok, ktoré zaruèuje ústava v èl. 30 ods. 4...». V súvislosti s uvedeným ústavný súd predovšetkým pripomína, že ustanovenia ústavy treba interpretova spôsobom, ktorý zabezpeèuje ich praktickú a efektívnu ochranu. Národná rada vo svojom vyjadrení k sažnosti vníma rovnakos podmienok (nediskrimináciu) uvedenú v èl. 30 ods. 4 ústavy reštriktívnym spôsobom, t. j. tento predpoklad viaže iba na situáciu uvedenú ïalej (i), èo nie je správne, a popiera tiež doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu. Pod¾a názoru ústavného súdu, v ústave vyjadrený predpoklad „rovnakých podmienok“ (èl. 30 ods. 4 ústavy) bližšie nevymedzuje základné pojmy „èo je rovnaké?“ ani „èo je s èím porovnate¾né?“. Ako v tejto súvislosti uvádzajú Michal Bobek, Pavla Bouèková a Zdenìk Kühn (In: Rovnost a diskriminace. Praha: C. H. Beck, 2007. s. 12), „pri posudzovaní porovnate¾nosti je k¾úèový úèel, pre ktorý porovnávame, a množina vlastností, ktoré berieme pri porovnávaní do úvahy“. V tomto duchu sa v rozhodovacej praxi ústavného súdu pri interpretácii èl. 30 ods. 4 ústavy vykryštalizovali dva prístupy. Namieta nerovnakos podmienok (diskrimináciu) môže (i) ten, kto sa nachádzal v rovnakom okamžiku v rovnakej situácii ako neprimerane zvýhodnený (napr. vo veci sp. zn. II. ÚS 5/03, kde v okolnostiach danej veci kandidovali dvaja kandidáti, z ktorých bol jeden znevýhodnený oproti druhému); inak povedané, ide o prípady, ak k porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) došlo v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej faktickej situácii, (ii) ten, kto bol znevýhodnený oproti inej skupine obèanov v podobnej právnej situácii (napr. vo veciach sp. zn. II. ÚS 48/97, sp. zn. III. ÚS 75/01); inak povedané, ide o prípady, ak k porušeniu ústavnej zásady rovnakého zaobchádzania (nediskriminácie) došlo v okruhu osôb nachádzajúcich sa v rovnakej právnej situácii. Urèujúcu spoloènú množinu k porovnávaniu („za rovnakých podmienok“) v okolnostiach danej veci tvoria obèania uchádzajúci sa o verejnú funkciu, o ktorých vo¾be sa hlasuje tajným spôsobom. Tajné hlasovanie a jeho ústavne konformný priebeh je totiž v okolnostiach danej veci jadrom ústavného prieskumu, v dôsledku èoho práve tajné hlasovanie predstavuje množinu vlastností, ktorú treba pri porovnávaní zobra do úvahy. Táto situácia zodpovedá, pod¾a názoru ústavného súdu, prístupu uvedenému v tomto bode (ii). Na základe uvedeného možno konštatova, že nikto z obèanov uchádzajúcich sa o verejnú funkciu prostredníctvom tajnej vo¾by nesmie by diskriminovaný oproti iným tým, že v ich prípade sa tajná vo¾ba realizuje iným/protiprávnym spôsobom. Inými slovami, vo¾by, napr. poslancov národnej rady, prezidenta, funkcionárov parlamentu èi kandidáta na funkciu generálneho prokurátora sa na základe ústavy/zákona musia uskutoèni tajným hlasovaním, ktorého základné ústavné parametre sú pre každé tajné hlasovanie rovnaké. Ak potom tajná vo¾ba týkajúca sa niektorého z príkladmo uvedených verejných funkcionárov nespåòa základné parametre tajnosti volieb, je takýto uchádzaè o verejnú funkciu diskriminovaný (má nerovnaké podmienky). Uvedené závery obstoja, pod¾a názoru ústavného súdu, aj v rámci prípadného testu diskriminácie: (i) „porovnate¾nú skupinu“ v posudzovanej veci tvoria obèania uchádzajúci sa o verejnú funkciu, o vo¾be ktorých sa hlasuje tajným spôsobom, t. j. tak, aby boli zachované mini-

150


Porušenie základných práv sažovate¾a hlasovaním poslancov ... málne esenciálne predpoklady ústavného princípu tajného hlasovania, (ii) za „zakázaný (podozrivý, neospravedlnite¾ný) dôvod“ treba v posudzovanej veci považova porušenie esenciálnych predpokladov ústavného princípu tajného hlasovania, (iii) toto „porušenie je nepochybne sažovate¾ovi na ujmu“ (sažovate¾ovi vo vo¾be z 2. decembra 2010 chýbal jeden hlas k zvoleniu, takže ak by poslanci národnej rady hlasovali skutoène tajne, nemožno v rozumnej miere vylúèi úspech sažovate¾a). Pokia¾ ide o poslednú podmienku testu, (iv) „ktorý zásah nie je možné ospravedlni“, k tomu ústavný súd v krátkosti dodáva, že poruši esenciálny predpoklad tajného hlasovania (napr. zverejnením/preukázaním toho, ako voliè hlasoval) možno iba formou mimoprávneho excesu, preto v danom prípade nemožno ani uvažova o prípadnej konvalidácii tohto porušenia, napr. poukazom na jeho legitímny cie¾ èi jeho primeranos. Možno preto prija ïalší predbežný záver, a to, že porušením esenciálnych predpokladov ústavného princípu tajného hlasovania v prípade vo¾by kandidáta na funkciu generálneho prokurátora mohlo dôjs k porušeniu základného práva pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy.

Prístupy a závery ústavného súdu k namietaným vo¾bám Súhrnne zaznamenaný priebeh tajného hlasovania „oèami a ústami“ zainteresovaných aktérov, ako aj svedecké výpovede 7 overovate¾ov tajnej vo¾by a obsah „prehlásení“ národnou radou ustanovených overovate¾ov, ktorí odmietli podpísa zápisnicu o tajnej vo¾be z 2. decembra 2010 presvedèili ústavný súd, a to nad rozumnú mieru možných pochybností, že v prípade tajného hlasovania z 2. decembra 2010 národná rada extrémne, a teda právne neudržate¾ným spôsobom zasiahla do ústavného princípu tajného hlasovania tým, že ho nedostatoène zabezpeèila a negarantovala jeho ústavne konformný priebeh, a to napriek tomu, že k podobným excesom už dochádzalo pri opakovanej prvej vo¾be 4. novembra 2010. Tieto obe tajné hlasovania (tým pádom hrubé aj opakované porušenia) neboli konvalidované ani v rámci opakovanej druhej vo¾by 7. decembra 2010. V tomto oh¾ade sa národná rada nemôže zbavi zodpovednosti tvrdením, že predseda národnej rady ani nikto z jej vedenia nedali príkaz „na to, ako majú poslanci hlasova, resp. že majú svoje hlasovanie odtajni“, a teda že sažnos mala smerova proti tým poslancom, ktorí tajnú vo¾bu nerešpektovali. Ústavnoprávna zodpovednos národnej rady v okolnostiach danej veci nespoèíva v jej priamom zasahovaní do priebehu namietaného tajného hlasovania, ale v nedodržaní jej pozitívnej povinnosti zabezpeèi a garantova priebeh tajného hlasovania ústavne konformným spôsobom. Národná rada ako orgán štátnej moci nesie – objektívne vzaté – zodpovednos za neústavnú parlamentnú procedúru a za neústavne výsledky jej èinnosti, a to o to viac, ak im nezabránila ani v èase, keï sa protiústavnosti ešte zabráni dalo. Národná rada je viazaná ústavou a zákonmi v rovnakej miere ako všetky ostatné orgány verejnej moci, osoby a orgány územnej samosprávy. Národná rada môže kona len v medziach ústavy, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon o rokovacom poriadku. Nie jednotliví poslanci, ale národná rada bola povinná zabezpeèi a garantova v súvislosti s namietanými vo¾bami, „aby hlasovací lístok upravil (voliè, pozn.) sám (bez prítomnosti ïalších osôb) a aby nebolo možné dodatoène zisti, ako hlasoval, resp. aký bol obsah jeho rozhodnutia“. Ústavný súd nemohol v danej veci prehliadnu, že posudzované tajné hlasovanie v národnej rade vyvolalo znaèný verejný ohlas, a to na základe prevažujúcej kritiky „správania“ poslancov národnej rady pri namietaných tajných hlasovaniach (najmä fotenie si hlasovacích lístkov, vzájomná a stranícka kontrola).

151


Rozhodnutia Ústavného súdu SR Ako je už v predchádzajúcom bode naznaèené, nebolo bez právneho významu (z poh¾adu, èi išlo o jednorazové, opakované alebo závažné porušenie), okrem priebehu tajného hlasovania z 2. decembra 2010, poukáza tiež na – v masovokomunikaèných médiách zainteresovanými aktérmi zaznamenaný – priebeh predchádzajúceho tajného hlasovania zo 4. novembra 2010 (t. j. opakovaného tajného hlasovania v rámci prvej vo¾by). Sažovate¾ tiež namietal tajné hlasovanie (nateraz ostatné) zo 7. decembra 2010. V rámci tohto (ostatného) tajného hlasovania mala národná rada stále možnos pred verejnosou i voèi sažovate¾ovi narušenú reputáciu z „tajného“ hlasovania z 2. decembra 2010 napravi a ústavne konformným tajným hlasovaním mohla národná rada predchádzajúci stav konvalidova. Rešpektujúc princíp subsidiarity ústavný súd by dodatoènú nápravu v rozsahu sažovate¾om namietaných skutoèností zrejme akceptoval. Ústavný súd hodnotil dôkazy o priebehu napadnutých volieb pod¾a svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako aj všetky v ich vzájomnej súvislosti. Prihliadol na všetko, èo vyšlo poèas konania najavo, vèítane toho, èo uviedli úèastníci, a dospel k záveru, že predovšetkým už vyjadrenia zainteresovaných aktérov (uvedené v plnom znení tohto nálezu; pozn.) sú vo svojom súhrne pravdivé a pre posúdenie ústavnosti priebehu tajného hlasovania z 2. decembra 2010 aj dôležité. Spontánne (improvizované) vyjadrenia bezprostredne po tajnom hlasovaní z 2. decembra 2010 vrcholných predstavite¾ov strán vládnej koalície (P. H., B. B., M. D. a R. S.) podporené poslancami strán vládnej koalície (predovšetkým J. D., R. P., M. B. èi M. P.) a potvrdené viacerými overovate¾mi tajného hlasovania (teda nie zanedbate¾nou èasou volebného orgánu, k tomu urèeného národnou radou, pozn.), ktorí odmietli podpísa zápisnicu o výsledku tajného hlasovania, pod¾a názoru ústavného súdu, v dostatoènej miere potvrdili minimálne to, že (i) prevažne poslanci strán vládnej koalície, v nie zanedbate¾nom rozsahu, si fotili svoje hlasovacie lístky s oznaèenou vo¾bou kandidáta, (ii) za pomoci overovate¾ov, resp. medzi sebou uskutoèòovali kontrolu hlasovacích lístkov ešte pred ich vhodením do hlasovacej schránky, (iii) koalièné politické strany (ich vrcholní predstavitelia) mali „ex post“ preh¾ad o tom, ako v prevažnej miere hlasovali ich poslanci; v tejto súvislosti všetci zhodne hovorili o úèinných kontrolných mechanizmoch, ktorými disponovali, dokonca o kontrolách dvojitých (P. H. a B. B.). Z uvedeného, èi už jednotlivo, alebo v súhrne, je na prvý poh¾ad zrejmé, že pri vo¾be z 2. decembra 2010 neboli dodržané základné predpoklady tajného hlasovania, a to nie v ojedinelom ani v malom rozsahu, ak nie v rozsahu prevažujúcom (poslanec a predseda výboru R. P. ako osoba práva znalá za všetkých: „poslanci KDH dnes hlasovali de facto verejne... Hlasovali verejne tak, že tú možnos vidie ich hlasovanie, obsah toho hlasovania, mali nielen možnos poslanci za KDH, ale aj poslanci z iných strán.“). Nie je úlohou ústavného súdu skúma, èi by tajné hlasovanie v namietanej vo¾be z 2. decembra 2010, ak by bolo vykonané ústavne konformným spôsobom, viedlo vo vzahu k sažovate¾ovi k inému výsledku, ako to bolo v dôsledku porušenia ústavných kautel tajného hlasovania. Úlohou ústavného súdu je chráni ústavné princípy, medzi ktoré patrí tiež ústavný princíp tajného hlasovania. Ústavný súd neposudzoval ústavnos tajného hlasovania z 2. decembra 2010 ani cez prizmu verejne prezentovaných odborných alebo laických názorov, ktoré h¾adali hranicu, kedy ešte princíp tajného hlasovania je dodržaný a kedy už nie. V tomto smere niektorí zo zainteresovaných subjektov napr. tvrdili, že fotenie hlasovacieho lístka s oznaèeným menom kandidáta nie je v rozpore s rokovacím poriadkom a pod. ... S názormi predstavite¾ov relevantnej ústavnoprávnej teórie o obsahu, úèele a zmysle tajného hlasovania (uve-

152


Porušenie základných práv sažovate¾a hlasovaním poslancov ... dené vyššie v plnom znení tohto nálezu; pozn.) sa ústavný súd v plnej miere stotožòuje. V tejto súvislosti sa žiada ústavnému súdu doda, že ústavný princíp tajného hlasovania nepôsobí len (i) vertikálne, t. j. voèi štátu (jej orgánom, v okolnostiach danej veci národnej rade), ktorý je povinný zabezpeèi a garantova tajnos hlasovania, ale tiež (ii) horizontálne „to znamená medzi súkromnými osobami, voèi zamestnávate¾ovi, politickej strane a pod.“ (J. Filip: Základní otázky volebního práva v ÈSFR. Brno: Masarykova univerzita 1992, s. 146), v okolnostiach danej veci medzi poslancami národnej rady a voèi politickým stranám. Ústavný súd rovnako súhlasí s tými názormi, ktoré tvrdia, že porušenia princípu tajného hlasovania v rámci jeho horizontálneho pôsobenia sa nedopustí voliè, ktorý napr. sám na verejnosti oznámil, ako bude hlasova alebo ako hlasoval. Uvedené však, pod¾a názoru ústavného súdu, neplatí pre situáciu, v ktorej voliè (poslanec) chce obsah svojho hlasovania (pre)ukáza/doloži. «Takáto možnos by totiž ¾ahko mohla vies k nátlaku, aby tak „dobrovo¾ne“ urobil.» (Marek Antoš: Princípy voleb v Èeské republice..., Praha: Linde, 2008, s, 73). Z vyjadrení (citácií) zainteresovaných subjektov k namietaným vo¾bám prezentovaných masovokomunikaènými médiami, ako aj z vyjadrení takmer polovice èlenov volebného orgánu národnej rady, ktorí odmietli podpísa zápisnicu o tajnej vo¾be, mal ústavný súd za dostatoène preukázané, že postoj nie zanedbate¾nej, ak nie prevažnej èasti poslancov národnej rady nesmeroval (iba) k oznámeniu, ako budú hlasova, èi ako hlasovali, ale k odtajneniu vo¾by samotnej, k èomu slúžilo fotenie hlasovacích lístkov s oznaèeným kandidátom, vzájomná kontrola poslancov potvrdzujúca zakrúžkovanie „toho správneho kandidáta“, resp. následná kontrola straníckych centrál. Na otázku, èi sažovate¾om namietané tajné hlasovanie z 2. decembra 2010 (ako také) spåòalo esenciálne predpoklady vyplývajúce z ústavného princípu tajného hlasovania, nemožno odpoveda inak, než, že nespåòalo. Keïže toto bolo preukázané nad mieru rozumných pochybností, potom národná rada, nerešpektujúc ústavne kautely tajného hlasovania, porušila základné právo sažovate¾a na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy a právo pod¾a èl. 25 písm. c) paktu o politických právach, keïže rozdiel v oboch citovaných úpravách spoèíva v podstate iba v tom, že výraz „verejné služby svojej krajiny“ má nepochybne širší význam ako výraz „volené a iné verejné funkcie“. Viacerí zainteresovaní aktéri sa v súvislosti s namietanými vo¾bami bránili tiež tým, že tajná vo¾ba v národnej rade je ich právo, a nie povinnos, resp. že prístup k nej je prejav ich slobody. V podobnom duchu sa vyjadrila národná rada aj vo svojom stanovisku. Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné uvies, že podobné názory, navyše od najvyšších predstavite¾ov štátu, prispievajú k prehlbovaniu úpadku právneho vedomia obèanov v našej spoloènosti (napr. èo ak podobné názory zaènú praktizova volièi pri vo¾be zastupite¾ských orgánov?). Ústavné/zákonné urèenie tajnej vo¾by je z tohto zorného uhla nepochybne právny imperatív, ktorý nemôže voliè nerešpektova, a to bez oh¾adu na to, èi ide o tajnú vo¾bu, napr. zastupite¾ských orgánov, prezidenta, predsedu národnej rady alebo kandidáta na funkciu generálneho prokurátora. Voliè (pre tento prípad poslanec národnej rady) pri tajnej vo¾be disponuje nie subjektívnym právom výberu medzi tajnosou èi netajnosou (napr. jej zverejnením), ale právnou povinnosou rešpektova právom ustanovený (legálny) spôsob vo¾by. Zabezpeèi a garantova tajnos hlasovania má povinnos štátna moc, jej príslušný orgán, v okolnostiach danej veci národná rada. Ústavný súd považuje za potrebné v súvislosti s tajnou vo¾bou zopakova význam aspektu povinnosti, a to tak v prípade volièa, ako aj štátu (národnej rady): „Zachovanie tajnosti hlasovania je nielen právom volièa, ale aj jeho povinnosou... Princíp tajného hlasova-

153


Rozhodnutia Ústavného súdu SR nia bude dodržaný, pokia¾ budú v rámci organizácie volieb zabezpeèené také podmienky, že nikto nebude môc zisti, ako konkrétny voliè hlasoval...“, „vylúèená... musí by každá kontrola alebo sledovanie volièov v okamžiku, kedy uskutoèòujú výber z predložených alternatív“, „úlohou štátnej moci je zabezpeèi také podmienky, aby nikto nemohol zisova, èi zisti, ako kto hlasoval, a tým pádom znemožni ovplyvnenie volebných výsledkov... Tajnos vo¾by je volièovi zaruèená aj v prípade, kedy na nej on sám nemá záujem. Nevyhnutnými náležitosami tajnej vo¾by je, že voliè upravuje svoje hlasovacie lístky a vkladá ich do obálky iba v priestore k tomu urèenom a bez prítomnosti inej osoby. ... v priestore urèenom na úpravu hlasovacích lístkov nesmie by s volièom prítomná iná osoba.“, „dôležitým pravidlom je, že tajné hlasovanie musí by povinnosou, nie iba právom volièa. Opaèný prístup totiž môže vies k nátlaku na volièa, aby hlasoval verejne, a teda i urèitým oèakávaným spôsobom“. Keïže v súvislosti s tajným hlasovaním z 2. decembra 2010 bol princíp tajnosti volieb porušený v takom rozsahu, že toto porušenie zasiahlo do samotnej podstaty tohto inštitútu a podstatným spôsobom obmedzilo jeho úèinnos, takéto poèínanie zo strany národnej rady niemožno kvalifikova inak ako neúctu k právu a ústave, ako narušenie princípu právneho štátu a stratu dôvery v spravodlivos. Ústavný súd v neposlednom rade dodáva, že ak by sa obdobné nedostatky, ako boli preukázané pri tajnom hlasovaní z 2. decembra 2010 v národnej rade preukázali v ktorejko¾vek inej tajnej vo¾be, postupoval by rovnako ako v tomto prípade. Aj keï sa ustanovenie èl. 2 ods. 2 ústavy výslovne vzahuje na štátne orgány, implikovane sa týka aj právneho postavenia obèanov, ktorým zaruèuje, že každý obèan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voèi nemu správali len spôsobom, ktorý im dovo¾uje ústava a ïalšie zákony. Tento vzah štátnych orgánov a obèanov ústava jednotne ustanovuje pre všetky práva a slobody zaruèené naším ústavným poriadkom. V súlade s ním preto treba vysvet¾ova a uplatòova aj kreaènú právomoc národnej rady. Ústavný súd preto vyslovil aj porušenie èl. 2 ods. 2 ústavy, a to v spojitosti s porušením základného práva sažovate¾a pod¾a èl. 30 ods. 4 ústavy. Ústavný súd pripomína, že sažovate¾om oznaèené práva porušil zákonodarný a ústavodarný orgán, ktorý v prvom rade má dba na zachovávanie ústavy a zákonov, ako mu to predpisuje èl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd vychádzajúc z týchto záverov pod¾a èl. 127 ods. 2 ústavy vo vzahu k tajnému hlasovaniu národnej rady z 2. decembra 2010 vyslovil, že národná rada porušila základné právo sažovate¾a na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok pod¾a èl. 30 ods. 4 v spojení s èl. 2 ods. 2 ústavy a jeho právo bez akýchko¾vek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpi za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny garantované èl. 25 písm. c) paktu o politických právach. Protiústavný postup národnej rady vyústil do samotného výsledku tajného hlasovania o návrhu kandidáta na generálneho prokurátora z 2. decembra 2010, preto je potrebné zruši aj tento výsledok hlasovania, lebo je priamym dôsledkom tohto postupu. Ústavný súd preto pod¾a èl. 127 ods. 2 ústavy zároveò zrušil výsledky hlasovania národnej rady o kandidátovi na generálneho prokurátora z 2. decembra 2010. Ústavný súd pri rozhodovaní o zrušení výsledku tajného hlasovania tiež skúmal, èi v okolnostiach danej veci zohráva nejaký význam otázka objektívnej alebo aspoò potenciálnej príèinnej súvislosti medzi prípadnou volebnou vadou a samotným výsledkom volieb, ktorá je podstatná napr. v rámci volebného súdnictva. Takýto význam ústavný súd v danej veci neindikoval, a to vzh¾adom na odlišné materiálne dôsledky volieb v posudzovanom prípade oproti napr. vo¾bám do zastupite¾ských orgánov. V okolnostiach danej veci totiž sažo-

154


Porušenie základných práv sažovate¾a hlasovaním poslancov ... vate¾ nie je v strete/spore so zvoleným kandidátom; nikto z navrhovaných kandidátov pri oboch namietaných tajných hlasovaniach zvolený nebol, preto ani prípadnú vadu vo¾by samotnej (jej procedúry) nemožno pomerova k výsledku iného (zvoleného) kandidáta. Preto zrušenie výsledku volieb podlieha všeobecným kritériám uvedeným v èl. 127 ods. 2 ústavy. Sažovate¾ v podanej sažnosti namietal nielen tajné hlasovanie z 2. decembra 2010, ale tiež tajné hlasovanie zo 7. decembra 2010, t. j. opakovanú vo¾bu. V rámci tejto opakovanej vo¾by nezískal ani jeden z kandidátov, ktorí do nej postúpili požadovanú väèšinu hlasov, keïže 79 zo 150 poslancov v dôsledku „obštrukcie“ nehlasovalo. Národná rada sa k tomuto stavu dobrala tak, že 79 poslancov si od overovate¾ov prevzalo hlasovací lístok, s ktorým – bez toho, aby ho vhodili do na to urèenej volebnej schránky – odišli z volebnej miestnosti a tento si ponechali (t. j. ani ho neodovzdali overovate¾om pre úèely skartácie pod¾a èl. 12 ods. 2 in fine volebného poriadku generálneho prokurátora,). Národná rada následne v uznesení è. 196 zo 7. decembra 2010 skonštatovala, že z prítomných 150 poslancov sažovate¾ získal 71 hlasov a kandidát doc. JUDr. J. È., nezískal žiadny hlas. V súvislosti s oboma namietanými vo¾bami (z 2. a zo 7. decembra 2010) ústavný súd predovšetkým konštatuje, že rokovací poriadok a volebný poriadok generálneho prokurátora rozlišuje medzi opakovanou a novou vo¾bou. Opakovaná vo¾ba je chápaná ako pokraèovanie tej istej vo¾by, teda s tými istými kandidátmi bez potreby opakovania formálnej procedúry (jediný rozdiel spoèíva v tom, že na opakovanej vo¾be sa zúèastnia dvaja navrhovaní kandidáti, ktorí získali najvyšší poèet hlasov, pri rovnosti hlasov sa opakovanej vo¾by zúèastnia všetci kandidáti, pozn.), kým pri novej vo¾be ide o vo¾bu s novými navrhnutými kandidátmi, ktorí musia prejs (novou) formálnou procedúrou. Inými slovami, namietané vo¾by (z 2. a zo 7. decembra 2010) tvoria duálnu jednotu alebo uzavretý, vzájomne podmienený cyklus, t. j. ide o kontinuálny proces tej istej vo¾by, èo pri ich ústavnom prieskume znamená aj to, že pokia¾ ústavný súd zistí porušenie oznaèených práv v súvislosti s tajnou vo¾bou z 2. decembra 2010, prièom toto porušenie nebolo následne konvalidované vo vo¾be opakovanej (èo nebolo, pozn.), vysloví potom porušenie oznaèených práv už len z tohto dôvodu aj v súvislosti s opakovanou vo¾bou. Ak potom za uvedených okolností ústavný súd dospeje k záveru, že vyslovenie porušenia práv je nedostatoèné a je potrebné tiež zruši tajné vo¾by z 2. decembra 2010 (èo sa stalo), z povahy dvojkolovej vo¾by vyplýva, že zruší aj vo¾by opakované. Inak povedané, ústavným súdom vyslovená povinnos zopakovania tajného hlasovania za pôvodne stanovených podmienok, ktorá vyplýva z tohto rozhodnutia, by nebola možná a úplná, ak by sa súèasne nezrušila aj vo¾ba opakovaná. V neposlednom rade je potrebné doda, že sažovate¾ bol úèastný prvého (2. decembra 2010) i druhého (7. decembra 2010) kola namietaných volieb. K uvedenému ústavný súd podporne poukazuje na princíp subsidiarity vyjadrený v èl. 127 ods. 1 in fine ústavy, ako aj na svoje závery, kde už poukázal na skutoènos, že v rámci opakovanej vo¾by zo 7. decembra 2010 mala národná rada stále možnos pred verejnosou i voèi sažovate¾ovi narušenú reputáciu z tajného hlasovania z 2. decembra 2010 napravi a ústavne konformným tajným hlasovaním mohla neústavný predchádzajúci stav konvalidova. Rešpektujúc princípy subsidiarity, sebaobmedzenia a zdržanlivosti by ústavný súd dodatoènú nápravu v rámci tej istej vo¾by (jej druhého kola) v rozsahu sažovate¾om namietaných skutoèností zrejme akceptoval. V neposlednom rade aj sažovate¾ v podanej sažnosti argumentoval, že nedostatky tajnej vo¾by z 2. decembra 2010 neboli konvalidované ani v rámci opakovanej tajnej vo¾by zo 7. decembra 2010.

155


Rozhodnutia Ústavného súdu SR Za týchto okolností neostávalo ústavnému súdu iné, ako aj vo vzahu k tajnému hlasovaniu národnej rady zo 7. decembra 2010, t. j. v rámci pokraèovania tej istej tajnej vo¾by vyslovi, že národná rada porušila základné právo sažovate¾a na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok pod¾a èl. 30 ods. 4 v spojení s èl. 2 ods. 2 ústavy a jeho právo bez akýchko¾vek rozdielov a bez neodôvodnených obmedzení vstúpi za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny garantované èl. 25 písm. c) paktu o politických právach. A keïže ústavný súd zrušil výsledok tajného hlasovania z 2. decembra 2010, bolo potrebné zruši tiež výsledok tajného hlasovania zo 7. decembra 2010, pretože ani v druhom kole tej istej vo¾by neboli vady predchádzajúceho hlasovania zistené ústavným súdom konvalidované. Ústavný súd preto pod¾a èl. 127 ods. 2 ústavy zrušil aj výsledky hlasovania národnej rady o kandidátovi na generálneho prokurátora zo 7. decembra 2010 a vec vrátil národnej rade na ïalšie (nové) konanie. Vec teda bude vrátená do štádia konania, ktoré bezprostredne predchádzalo uskutoèneniu zrušených volieb, a keïže boli zrušené výsledky volieb v dvojkolovej postupnosti, potom pochopite¾ne do štádia konania pred vydaním zrušeného výsledku volieb z 2. decembra 2010. S oh¾adom na právnu istotu úèastníkov sa nová vo¾ba kandidátov na funkciu generálneho prokurátora uskutoèní v právnom režime úèinnom v èase konania napadnutých volieb, pretože nemožno pripusti (i) svojvô¾u v hlasovaní v jednej a tej istej veci v zmysle „raz tak, druhý raz inak“, resp. (ii) zmenu právneho režimu s úèinkami spätnými. Národná rada je týmto rozhodnutím ústavného súdu o vyslovení porušenia sažovate¾om oznaèených práv, o zrušení namietaných volieb a o zopakovaní zrušených volieb v právnom režime úèinnom v èase konania namietaných volieb viazaná (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde). Sažovate¾ v súvislosti s tajným hlasovaním národnej rady zo 7. decembra 2010 namietal ïalšie vady. Napríklad poukazoval na to, že 79 poslancov národnej rady (ktorí si prevzali hlasovacie lístky, tieto nevhodili do volebnej schránky a opustili volebnú miestnos) bolo národnou radou (protiprávne) zapoèítaných do kvóra prítomných poslancov na tajnom hlasovaní zo 7. decembra 2010. Za prítomných poslancov pri tajnom hlasovaní treba, pod¾a názoru sažovate¾a, považova iba tých poslancov, ktorí odovzdali hlasovací lístok. Ústavný súd riadiac sa princípom sebaobmedzenia a zdržanlivosti nepovažoval pre tento prípad za úèelné podrobi ústavnému prieskumu sažovate¾om nastolené otázky súvisiace s ústavno konformným výkladom kvóra poslancov národnej rady pri tajnom hlasovaní (aj) o návrhu generálneho prokurátora a v tejto spojitosti aj o zmysle a úèele parlamentnej obštrukcie. Ústavný prieskum týchto – nepochybne relevantných – otázok v tomto konaní sa javil ako neúèelný, keïže aj bez neho ústavný súd dospel k záveru o porušení sažovate¾om oznaèených práv a o potrebe zruši namietané vo¾by, teda aj vo¾by zo 7. decembra 2010 (m. m. PL. ÚS 3/09). Inými slovami, k potrebe vyslovi porušenie oznaèených práv a zruši vo¾by zo 7. decembra 2010 ústavný súd dospel už z dôvodu previazanosti/spojitosti týchto volieb s vo¾bami z 2. decembra 2010, èím sa dosiahol úèel zjednania nápravy, ktorú sažovate¾ požadoval. Ak by v budúcnosti vyvstala kvalifikovaná požiadavka podrobi ústavnému prieskumu aj sažovate¾om teraz nastolené, nie bezvýznamné, otázky súvisiace s ústavno konformným výkladom kvóra poslancov národnej rady pri tajnom hlasovaní a v tejto spojitosti aj o zmysle a úèele parlamentnej obštrukcie v demokratickom a právnom štáte, ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti tak urobí. Zdroj: Analytické oddelenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

156


ADSPIRANTES LEGUM Zmluva o árende – (staro)nový zmluvný typ v Obèianskom zákonníku? Marek KOLODZEJ študent Právnickej fakulty UK v Bratislave a právny asistent v advokátskej kancelárii

KOLODZEJ, M.: Zmluva o árende – (staro)nový zmluvný typ v Obèianskom zákonníku?; Justièná revue, 64, 2012, è. 1, s. 157 – 164. V rámci pripravovanej rekodifikácie Obèianskeho zákonníka sa poèíta so zavedením právnej úpravy zmluvy o árende, prièom majú by konkrétne upravené aj jej dva typy, a to árenda podniku a árenda pozemku. Príspevok má za cie¾ poskytnú poh¾ad na tento zmluvný typ na pozadí historických súvislostí, vrátane právnej úpravy vo vybraných právnych poriadkoch, prièom sa zaoberá aj jej možnou úpravou v novom slovenskom Obèianskom zákonníku.

Úvod Prenajatie píly s turbínou a vodnou energiou, èi prenajatie hostinskej miestnosti aj s právami s tým súvisiacimi. Asi takto nejako vyzeral obsah zmluvy o árende v minulom storoèí.1) Táto zmluva bola pomerne èastou využívanou, nako¾ko mala aj ve¾a spoloèného s nájomnou zmluvou. V minulosti sa zvyklo rozlišova medzi tzv. nájomnou zmluvou v užšom zmysle, ktorou sa vec prenechala iba do užívania, a zmluvou o árende, na základe ktorej mal árendátor, okrem užívania veci, aj právo vec požíva.2) Ako hovoril F. Rouèek, jeden z najvýznamnejších obèianskoprávnych teoretikov svojho èasu, árenda „slúži produkcii“,3) keïže k jej podstate patrilo (a tiež patrí), okrem iného, prièinenie árendátora k stavu veci, ktorá bola predmetom zmluvy.

1) 2) 3)

Rozhodnutia Nejv. soudu Gl.U. 3088 a 396. In: ROUÈEK, F. – SEDLÁÈEK, J.: Komentáø k èeskoslovenskému obecnému zákoníku obèanskému a obèanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi; V. díl, Praha, Linhart, 1937, s. 21. Podobne ELIÁŠ, K. a kol.: Obèánsky zákoník. Velký akademický komentáø; 2. svazek, Praha, Linde, 2008, s. 1992. ROUÈEK, F. – SEDLÁÈEK, J.: Komentáø k èeskoslovenskému obecnému zákoníku obèanskému a obèanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi; V. díl, Praha, Linhart, 1937, s. 20.

157


Kolodzej, M. 1. Exkurz do vývoja právnej úpravy zmluvy o árende Inštitút nájmu veci poznalo už rímske právo. Jeho predmetom mohla by akáko¾vek hnute¾ná alebo nehnute¾ná, hmotná alebo nehmotná vec, ktorá bola nespotrebite¾ná (iba výnimoène mohli by predmetom nájmu spotrebite¾né veci) a vždy presne urèená. Ak bola v nájme plodonosná vec, patrilo nájomníkovi aj požívanie veci (branie plodov z pozemku). Nájomné bolo možné urèi nielen v peniazoch, ale aj èasou z výnosu plodov (colonia partiaria), prièom táto èas mohla by urèená buï zlomkom výnosu alebo pevne urèeným množstvom bez oh¾adu na výnos plodov. Táto árenda z èasti bola známa najmä v provinciách. Rímskoprávna úprava zároveò pripúšala možnos zníženia nájomného (remissio mercedis), a to v prípade, ak bolo urèené v peniazoch a výnos plodov znížili mimoriadne udalosti.4) Rímske súkromné právo ovplyvnilo všetky ve¾ké európske obèianskoprávne kodifikácie 19. storoèia. Úpravu nájomného vzahu nevynechali v rôznych podobách ani obèianskoprávne kodifikácie na našom území. Všeobecný obèiansky zákonník ABGB z roku 1811, ktorý v zásade platil na území Èeskoslovenska až do roku 1950 (i keï na Slovensku platilo do roku 1950 prevažne uhorské obyèajové právo), upravoval v ustanoveniach §§ 1090 až 1150 zmluvu nájomnú a árendálnu. Vzh¾adom na takúto úpravu sa v praxi objavovalo množstvo nejednoznaèných situácií, ktoré riešil svojím rozhodnutím súd, prièom základným h¾adiskom pri týchto rozhodnutiach nebola povaha veci, ale užívanie, ku ktorému sa vec v konkrétnom prípade prepožièiavala. Tento kódex ïalej upravoval vzájomné práva a povinnosti strán, vyplývajúce z nájomného (árendálneho) vzahu. Kým v Èechách bolo v zmysle ABGB možné da do nájmu a árendy hnute¾né alebo nehnute¾né veci èi práva, na Slovensku bola prax trochu iná, keïže práva mohli by predmetom len zmluvy o árende.5) Zákonom è. 141/1950 Sb. došlo k prijatiu nového Obèianskeho zákonníka, ktorý už nepoznal pojem zmluva o árende. Užívanie i požívanie veci upravovala po novom už len nájomná zmluva. Podobne to bolo aj s Obèianskym zákonníkom z roku 1964. Ten, navyše, ani nepoznal pojem nájom, ktorý bol nahradený inštitútom osobného užívania veci. Tento stav následne pretrval do roku 1992, kedy sa síce Obèiansky zákonník vrátil k pojmu nájomná zmluva, avšak zahrnul pod tento pojem aj podstatu zmluvy o árende, èo platí aj de lege lata.

2. Árenda – èo to vlastne je? Pojmu árenda sa v súèasnosti pripisuje viacero významov. Najvšeobecnejšie zvykne by definovaná ako nájom, nájomné, resp. ako druh nájmu alebo prenájmu s odmenou v naturáliách pod¾a vynaloženej práce árendátora.6) Árenda, resp. zmluva o árende predstavuje zmluvu, ktorou sa jedna zmluvná strana (prenajímate¾, propachtovatel, Verpächter) zaväzuje 4) 5) 6)

REBRO, K. – BLAHO, P.: Rímske právo; Bratislava-Trnava, IURA EDITION, 2003, s. 372 – 374. ROUÈEK, F. – SEDLÁÈEK, J.: Komentáø k èeskoslovenskému obecnému zákoníku obèanskému a obèanské právo platné na Slovensku a v Podkarpatské Rusi; V. díl, Praha, Linhart, 1937, s. 26. ŠALING, S. – IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M. – MANÍKOVÁ, Z.: Ve¾ký slovník cudzích slov; Bratislava, SAMO-AAMM, 1997, s. 110.

158


Zmluva o árende – (staro)nový zmluvný typ v Obèianskom zákonníku? prenecha druhej zmluvnej strane (árendátor, pachtýø, Pächter) užívanie urèitej veci na urèitý èas za urèitú odplatu vrátane brania pôžitkov.7) Z vyššie uvedených definícií možno vyvodi nasledujúce pojmové znaky zmluvy o árende. 1. Užívacie právo (ius utendi) ako právo užívate¾a – árendátora užíva cudziu vec pre jeho vlastnú 8) potrebu a potrebu jeho domácnosti. Keïže však pri zmluve o árende ide o vzah podobný nájmu, nemožno tvrdi, že súèasou tohto aspektu je aj právo meni podstatu veci, resp. ju 9) pod¾a potreby aj spotrebova, keïže podstatou zmluvy o árende, podobne ako pri nájme, by malo by aj vrátenie veci v stave, aký bol dojednaný, resp. ak dojednaný nebol, tak v stave, v akom ju prevzal, samozrejme, neh¾adiac na bežné opotrebenie. 2. Požívacie právo (ius fruendi), ako možnos árendátora, okrem užívania veci, bra aj plody z veci, je vlastne odlišujúci znak od nájomnej zmluvy, predmetom ktorej je vec, ktorú možno iba užíva, pri árende vec, ktorú možno aj požíva. 3. Urèitá vec (resp. právo) by mala by podstatnou zložkou zmluvy o árende, bez ktorej urèenia by zmluvný vzah logicky ani nevznikol. Väèšina zahranièných právnych úprav pripúša skutoènos, že predmetom árendy môže by nielen hmotná vec, ale aj právo, ktorého povaha to, samozrejme, pripúša. Z povahy tohto záväzkovo-právneho vzahu vy10) plýva taktiež, že by malo ís o vec, ktorá je užívate¾ná a je schopná árendátorovi prináša plody aj na základe jeho vlastnej èinnosti. 4. Odplatnos, tak ako aj pri „obyèajnej“ nájomnej zmluve, by nemala chýba. Odplata (árendovné) zvykne ma rôznorodú podobu – od peòažnej formy až po formu naturálnu, ktorá spoèíva napríklad v odovzdaní urèitej èasti výažku z plodov. 5. Doèasnos je ïalším typickým znakom, prièom to, èi bude zmluva uzavretá na dobu urèitú 11) alebo na neurèito, je zväèša ponechaná na vôli zmluvných strán. V súvislosti s árendálnou zmluvou sa zvykne hovori aj o tzv. inventári, èo predstavuje v podstate všetko, vrátane príslušenstva veci, èo prenajímate¾ odovzdáva, resp. prenecháva árendátorovi, aby aj pomocou toho vec riadne obhospodaroval.12) Inventár tak tvorí vlastne všetko, èo môže prispie k uvedenému úèelu (napr. hnute¾né veci, nehnute¾nosti èi zvieratá). Nie je vylúèené, aby inventár nadobudol do vlastníctva árendátor, prièom táto skutoènos závisí najmä od dohody zmluvných strán. Po skonèení zmluvy je povinnosou árendátora vráti inventár spolu s vecou.

Niektoré práva a povinnosti zo zmluvy o árende Pri zmluve o árende ide o typický synalagmatický záväzok, kde obom zmluvným stranám vznikajú vzájomné práva a povinnosti, zmluvné strany sú si navzájom dlžníkmi a verite¾mi. 7) 8)

TILCH, H: Deutsches Rechts-Lexikon; Band 2.,Mûnchen, C.H.Beck’sche Verlagsbuchhandlung, 1992, s. 1274. Paragraf 1274 navrhovaného Obèianskeho zákonníka v ÈR. Dostupné na http://obcanskyzakonik.justice.cz/tinymce-storage/files/2011/Vladni_navrh_obcanskeho_zakoniku_2011.pdf 9) Podobne LAZAR, J.: Obèianske právo hmotné, I; Bratislava, IURA EDITION, 2006, s. 405. 10) Dobová judikatúra k tomu uvádza: Výrazy „užívate¾ný“ a „dobrý“ majú ten istý význam. Pokia¾ prenajímate¾ neodovzdal vec v dobrom stave, nemá nárok na árendovné. (Gl. U. 2903.) 11) Pozri výklad švajèiarskej právnej úpravy, kde sa urèuje pri árende pozemkov alebo podnikov minimálna dåžka trvania zmluvy. 12) PALANDT, O.: Bûrgerliches Gesetzbuch. Kommentar; Mûnchen, C. H. Beck, 2001, s. 652.

159


Kolodzej, M. Prenajímate¾ovou povinnosou je predovšetkým odovzda, resp. prenecha predmet zmluvy o árende árendátorovi do užívania a požívania. Vec by nemala ma právne ani faktické vady (ibaže o nich árendátor vedel alebo mohol vedie); v užívate¾nom stave by ju mal udržiava práve prenajímate¾, mal by predovšetkým zabezpeèi bežné opravy. Na druhej strane je árendátor povinný riadne vec obhospodarova a usilova sa o to, aby nedošlo k škode na veci, resp. aby sa nezmenila jej podstata. Árendátor by mal by taktiež chránený pred zásahmi prenajímate¾a do užívania, prièom by však mal, podobne ako pri súèasnej úprave nájomnej zmluvy, strpie kontrolu spoèívajúcu v zistení, èi árendátor užíva a požíva vec dohodnutým spôsobom. Zaujímavou otázkou je taktiež právo árendátora da vec do tzv. podárendy, ktorú poznajú aj zahranièné právne úpravy. V Nemecku tak môže urobi árendátor iba so súhlasom prenajímate¾a,13) podobne je to aj v navrhovanej èeskej úprave.14) Vo Švajèiarsku môže takýto súhlas prenajímate¾ odoprie len v prípade, ak mu árendátor odmieta oznámi podmienky, za akých chce prenecha vec do árendy inému árendátorovi, alebo ak sú podmienky urèené v ïalšej zmluve o árende nevýhodné oproti podmienkam v pôvodnej zmluve o árende, alebo ak by mu podárenda priniesla podstatné nevýhody. Pod¾a § 1098 rakúskeho ABGB je podárenda dovolená v prípade, ak to nespôsobí prenajímate¾ovi ujmu a nebolo to v zmluve o árende výslovne zakázané.

3. Zmluva o árende vo vybraných právnych poriadkoch Nemecko Nemecký Obèiansky zákonník (BGB) upravuje problematiku zmluvy o árende (Pachtvertrag) predovšetkým v ustanoveniach §§ 581 – 597. Okrem tohto kódexu však možno nájs úpravu aj v zákonoch týkajúcich sa jednotlivých druhoch árendy; napr. tzv. árendu malých záhrad (Kleingartenpacht) rieši Bundeskleingartengesetz, alebo tzv. árendu lovu (Jagdpacht) upravuje Bundesjagdgesetz. Nemecké právo však pozná aj tzv. árendu rybolovu (Fischereipacht), ktorú upravujú zákony jednotlivých spolkových krajín.15) Tak ako aj nájomná zmluva, aj zmluva o árende môže by dohodnutá na urèitú alebo neurèitú dobu. Prenajímate¾ (Verpächter) je povinný odovzda vec árendátorovi (Pächter) k užívaniu, prièom mu je povinný umožni užívanie plodov z plodonosnej veci. Naproti tomu je árendátor povinný mu za to poskytnú dohodnutú odplatu, tzv. pachtovné (Pachtzins). Árendátor má právo používa spolu s prenajatou vecou tzv. inventár k veci (najmä pri árende pozemku), ktorý mu má umožni vec obhospodarova, a tým pádom získa plody z veci. Po skonèení zmluvy o árende musí inventár vráti prenajímate¾ovi, prièom mu prislúcha aj záložné právo k inventáru pod¾a § 583 BGB, ak prenajímate¾ nesplní svoje povinnosti voèi nemu, vyplývajúce zo zmluvy o árende. Èo sa týka výpovede nemeckej árendálnej zmluvy, platia ustanovenia BGB o nájomnej zmluve. Právo vypoveda zmluvu majú aj dedièia v prípade smrti árendátora, a to v priebehu 13) Paragraf 589 BGB. 14) Paragraf 2308 navrhovaného Obèianskeho zákonníka v ÈR. Dostupné na http://obcanskyzakonik.justice.cz/tinymce- storage/files/2011/Vladni_navrh_obcanskeho_zakoniku_2011.pdf 15) Árenda rybolovu zahàòa len právo rybolovu, nie právo na užívanie vôd. In: PALANDT, O.: Bûrgerliches Gesetzbuch. Kommentar; Mûnchen, C. H. Beck, 2001, s. 650.

160


Zmluva o árende – (staro)nový zmluvný typ v Obèianskom zákonníku? mesiaca od momentu, kedy sa dozvedeli o smrti árendátora, a to vždy poèas šiestich mesiacov ku koncu kalendárneho štvrroka. Vypovedanie zmluvy si vyžaduje písomnú formu.

Rakúsko Rakúsky Všeobecný obèiansky zákonník ABGB upravuje zmluvu o árende a nájomnú zmluvu pod spoloèným názvom Bestandvertrag, èo predstavuje zmluvu, ktorá nemá slúži na nadobúdanie vlastníctva, ale na prenechanie veci k užívaniu a požívaniu na urèitú dobu alebo na neurèito.16) Zmluva o árende nemusí by uzatvorená písomne, ale v praxi sa deje presný opak, keï väèšina týchto zmlúv sa uzatvára v písomnej forme, aby sa, ako pri všetkých typoch zmlúv, predišlo problémom v budúcnosti. Predmetom môžu by len veci nespotrebite¾né. Pre vznik zmluvy postaèuje, ak je odplata (Bestandzins) aspoò urèite¾ná pod¾a objektívnych kritérií. Nie je podmienkou, aby odplatu poskytnutú v peòažnej forme bolo možné plni èiastoène v peniazoch a èiastoène v inej dohodnutej forme. Zmluva o árende môže zaniknú dohodou zmluvných strán, uplynutím èasu, znièením predmetu zmluvy. Jedným zo spôsobov zániku tohto záväzkovo-právneho vzahu je tiež výpoveï, prièom ABGB rozlišuje riadnu a mimoriadnu výpoveï, ktorú môže využi prenajímate¾ napr. v prípade, ak árendátor používa predmet árendy v rozpore so zmluvou alebo ak sa, napriek viacnásobným výzvam, dostane do omeškania s poskytnutím odplaty prenajímate¾ovi.

Švajèiarsko Švajèiarska úprava árendálnej zmluvy sa okrem Obèianskeho zákonníka ZGB nachádza najmä v Spolkovom zákone, ktorým sa dopåòa Obèiansky zákonník (Bundesgesetz betreffend die Ergänzung des Schweizerischen Gesetzbuches) z roku 1911. Rozlišuje sa tu medzi árendou obytných a obchodných priestorov (Pacht von Wohn- und Geschäftsräumen), aj tzv. po¾nohospodárskou árendou (Landwirtschaftliche Pacht), ktorá je upravená v osobitnom zákone z roku 1985. Na základe zmluvy o po¾nohospodárskej árende dostáva árendátor do užívania a požívania po¾nohospodársku pôdu, resp. podnik zaoberajúci sa po¾nohospodárstvom, a ako je typické pre tento druh zmluvy, je jeho povinnosou poskytnú prenajímate¾ovi odplatu.17) Podobne ako pri rakúskej právnej úprave ani tu sa nevyžaduje písomná forma uzavretia. Zákonne je upravený aj minimálny èas trvania zmluvy o árende, pri podnikoch je to minimálne devä rokov, pri pozemkoch šes rokov. Uzatvorenie árendálnych zmlúv na urèitý èas (Fixpachten) je možné len za dodržania týchto minimálnych èasových úsekov. Na kratší èas možno uzavrie zmluvu len s písomným súhlasom úradu príslušného kantónu, napr. v prípade, ak sa predmet zmluvy o árende nachádza èiastoène v stavebnej zóne. K predèasnému ukonèeniu zmluvy z dôležitých dôvodov môže dôjs na základe vypovedania zmluvy k jarnému alebo jesennému 16) BOLLENBERGER, R. – KALSS, S. – KODEK, G. – NOWOTNY, CH. – WINNER, M.: Wirtschaftsprivatrecht, I; Wien, Wirtschaftsuniversität, 2010, s. 187. 17) V roku 2005 predstavoval podiel po¾nohospodárskej pôdy, resp. podnikov vo Švajèiarsku, ktoré boli predmetom zmlúv o árende, okolo 43 %.

161


Kolodzej, M. termínu, ktoré sa musí druhej zmluvnej strane doruèi písomne, prièom výpovedná lehota predstavuje minimálne šes mesiacov. Zaujímavosou švajèiarskej právnej úpravy je aj zásada Kauf bricht Pacht nicht,18) na základe ktorej zmluva o árende trvá naïalej aj v prípade, ak dôjde k zmene vlastníka predmetu zmluvy o árende. V tomto prípade má však nový vlastník, teda aj nový prenajímate¾, právo oznámi árendátorovi, že si ïalej neželá prenechanie predmetu árendy árendátorovi. K ukonèeniu zmluvy v tomto prípade dochádza po uplynutí najmenej jednoroènej lehoty k jarnému alebo jesennému termínu. Árendátorovi následne v dôsledku straty príjmov zo zmluvy vzniká právo na kompenzáciu tejto straty.

Èeská republika Èeský právny poriadok, podobne ako slovenský, neupravuje zmluvu o árende.19) Navrhovaný Obèiansky zákonník však zavádza opä tento zmluvný typ,20) prièom sa má podobne ako na Slovensku rozlišova medzi árendou podniku a árendou pozemku. Ani èeská právna úprava neráta s písomnou formou ako obligatórnym znakom uzavretia tejto zmluvy. Na druhej strane, samozrejme, niè nebráni zmluvným stranám, aby tak uèinili, následne ak však dôjde k vypovedaniu zmluvy o árende, mala by by aj výpoveï v písomnej forme. Zároveò má vlastník veci, ktorá je predmetom árendy a je zapísaná vo verejnom zozname, požiada o zápis tejto skutoènosti do tohto zoznamu. S jeho súhlasom tak môže urobi aj árendátor. Ak prenechá árendátor predmet árendy do užívania èi brania úžitkov inému, ak zmení hospodársku povahu veci alebo ak užíva, resp. požíva vec inak ako bolo dohodnuté, a to bez predchádzajúceho súhlasu prenajímate¾a, má ten možnos vypoveda zmluvu bez výpovednej lehoty.21) Predmetom árendy pozemku je po¾nohospodársky alebo lesný pozemok, prièom ak nebola zmluva uzavretá v písomnej forme a je dohodnutá na viac ako dva roky, má sa za to, že bola uzavretá na dobu neurèitú.22) V zmysle navrhovanej právnej úpravy pri árende podniku si má árendátor poèína v rozsahu a spôsobom, ktorý je potrebný k riadnej prevádzke podniku, prièom k zmene predmetu èinnosti podniku môže dôjs len vtedy, ak to bolo výslovne dohodnuté. Árendátor sa zároveò stáva verite¾om poh¾adávok a dlžníkom dlhov (len tých, o ktorých existencii vedel alebo ich aspoò musel predpoklada), ktoré s prevádzkou podniku súvisia. Ak však prenajímate¾ neudelil súhlas s prevzatím dlhov, zodpovedá za ich splnenie on sám.

18) Art, 14 des Bundesgesetzes ûber die landwirtschaftliche Pacht. 19) V ÈR sa zmluva o árende nazýva smlouva o pachtu, kde zmluvnými stranami sú pachtýø a propachtovatel. 20) Paragrafy 2306 až 2331 navrhovaného Obèianskeho zákonníka v ÈR. Dostupné na http://obcanskyzakonik.justice.cz/tinymce-storage/files/2011/Vladni_navrh_obcanskeho_zakoniku_2011.pdf 21) Tamtiež, § 2308. 22) Tamtiež, § 2319.

162


Zmluva o árende – (staro)nový zmluvný typ v Obèianskom zákonníku? 4. Zmluva o árende v slovenskom právnom poriadku – ako ïalej? Zmluvu o árende súèasný Obèiansky zákonník nepozná. Jej význam je v podstate podriadený právnej úprave nájomnej zmluvy ako zmluvy, ktorou prenajímate¾ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju doèasne (v dojednanej dobe) užíval alebo bral z nej aj pôžitky.23) Árendu, hoci nie pod týmto názvom, upravujú v súèasnosti v podstate iné právne predpisy, napr. zákon o prenájme po¾nohospodárskych pozemkov, po¾nohospodárskych podnikov a lesných pozemkov, kde sa uvádza, že nájomca pozemku prenechaného na po¾nohospodárske úèely je oprávnený bra z neho aj úžitky.24) Pod¾a Legislatívneho zámeru Obèianskeho zákonníka má by zmluva o árende zaradená v 5. èasti – Záväzkové právo, 2. hlave – Záväzky zo zmlúv a iných právnych úkonov, 3. diele – Zmluvy o prenechaní vecí na užívanie a v 1. oddiele – Nájomná zmluva.25) Zmluva o árende by mala by, pod¾a môjho názoru, uzatváraná v písomnej forme (napr. vo forme notárskej zápisnice), aspoò pokia¾ ide o nehnute¾nosti. V ostatných prípadoch by nemala by vylúèená možnos uzavrie ju aj ústne, resp. konkludentným spôsobom. Samozrejme, aj tu by sa nevyluèovalo uzavretie v písomnej forme, záviselo by to od dohody zmluvných strán. Predmetom zmluvy o árende by mala by každá vec (resp. právo), ktorú možno oznaèi za plodonosnú, prièom by mala by zároveò zakotvená v novom Obèianskom zákonníku, ako je to aj v iných právnych poriadkoch, aj povinnos árendátora túto vec obhospodarova. Forma árendovného a taktiež jeho množstvo (resp. výška pri peòažnej forme) by mala by taktiež ponechaná na vôli zmluvných strán. Ak by nastala situácia, že by predmetom zmluvy mali by rôzne veci na užívanie a (alebo) aj na požívane, malo by sa vychádza z charakteru hlavnej veci, ktorá je predmetom zmluvy.26) V súvislosti s pojmami užívanie a požívanie, resp. užívacie a požívacie právo, by bolo vhodné, aby boli definované aj v novom obèianskoprávnom kódexe, podobne ako je tomu napríklad aj v èeskej navrhovanej úprave.27) Zmluva o árende podniku bude ma písomnú formu. Uzavretím zmluvy o árende podniku bude vstupova árendátor do práv a povinností prenajímate¾a. Záväzky na neho však prejdú len tie, o ktorých vedel, alebo ktoré mohol predpoklada pri uzatváraní zmluvy.28) O tejto právnej skutoènosti by mal by následne urobený aj záznam v Obchodnom registri SR, nako¾ko ide o jednu z informácií o právnych pomeroch podnikate¾ského subjektu. O árende podniku by sa mal zároveò vyhotovi aj protokol, resp. zápis o odovzdaní podniku, ktorého obsahom by mal by predovšetkým popis všetkého, èo árenda podniku zahàòa (napr. inventár), resp. èo chýba, a árendátor by mal by upozornený na vady, o ktorých prenajímate¾ vie alebo mohol vedie. 23) Paragraf 663 zákona è. 40/1964 Zb. Obèiansky zákonník v znení neskorších predpisov. 24) Paragraf 2 zákona è. 504/2003 Z. z. o nájme po¾nohospodárskych pozemkov, po¾nohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. 25) Legislatívny zámer Obèianskeho zákonníka, s. 35. Dostupné na: http://wwwold.justice.sk/kop/pi/2009/legzamObZ.pdf 26) Podobne § 1091 ABGB. 27) Paragraf 1274 a § 1276 navrhovaného Obèianskeho zákonníka v ÈR. Dostupné na http://obcanskyzakonik.justice.cz/tinymce- storage/files/2011/Vladni_navrh_obcanskeho_zakoniku_2011.pdf 28) Legislatívny zámer Obèianskeho zákonníka, s. 103. Dostupné na http://wwwold.justice.sk/kop/pi/2009/legzamObZ.pdf

163


Kolodzej, M. Zmluva o árende pozemku bude musie by takisto uzavretá v písomnej forme na dobu minimálne jedného roka. V prípade, že sa nedohodne, kedy má by árenda splatná, bude potrebné ju vždy zaplati pol roka dozadu. Prenajímate¾ bude povinný vyhotovi pred odovzdaním predmetu árendy jeho popis, rozsah a stav, v akom sa nachádza, a súèasne aj vyhotovi inventár živých a neživých vecí, ktoré budú súèasou predmetu árendálnej zmluvy.29) Bolo by vhodné zamyslie sa aj nad výpoveïou tejto zmluvy, ktorá by mala by, vzh¾adom na povahu jej predmetu, stanovená vždy k pevnému termínu každoroène.30)

Záver Èi je opätovné zavedenie zmluvy o árende potrebné, èi dokonca nevyhnutné, o tom možno polemizova. Keï doteraz fungovalo slovenské obèianske právo bez nej a bola vlastne „súèasou“ nájomnej zmluvy, tak preèo ju opätovne zavádza. Na druhej strane však existujú napríklad názory, že rozlišovanie medzi árendou a nájomnou zmluvou je v záujme väèšej variability správnym krokom.31) Navrhovaná právna úprava zmluvy o árende v Legislatívnom zámere Obèianskeho zákonníka je pomerne struèná. Bude potrebné preto premyslie všetky detaily, aby tento zmluvný inštitút mohol slúži svojmu úèelu, v èom je vhodné sa inšpirova aj zahraniènými právnymi úpravami, predovšetkým nemeckou a navrhovanou èeskou, ale taktiež netreba zabudnú ani na špecifiká slovenského právneho poriadku a právneho vývoja na jeho území.

29) Tamtiež, s. 103. 30) V ÈR bola navrhovaná úprava výpovede árendy podrobená v roku 2008 kritike Po¾nohospodárskeho zväzu ÈR, ktorý považoval 3-mesaènú výpovednú lehotu za neprijate¾nú a navrhol možnos vypoveda túto zmluvu vždy v jednoroènej lehote k 1. 10. bežného roka. Dostupné na: http: //www.oaksumperk.cz/upload/ki-29.8.08.doc 31) PETLACHOVÁ, E.: Nájem pozemku; Brno, Právnická fakulta MU v Brne, 2006, s. 73.

164


RECENZIE – ANOTÁCIE Ius Romanum schola sapientiae – Pocta Petrovi Blahovi k 70. narodeninám

Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 2009, strán 580 ISBN: 978-80-8082-335-1 Pri príležitosti sedemdesiatych narodením profesora Dr. h. c. JUDr. Petra Blaha, CSc., mala Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave èes pripravi tomuto významnému slovenskému romanistovi zborník s príznaèným názvom Ius Romanum schola sapientiae – Pocta Petrovi Blahovi k 70. narodeninám. Odovzdanie Pocty oslávencovi bolo spojené s malou slávnosou, usporiadanou na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave dòa 10. júna 2010, na ktorej sa okrem vedenia fakulty, kolegov a študentov profesora Blaha, zúèastnili i prispievatelia do zborníka. Úvod zborníka, na ktorom sa editorsky podie¾ali Peter Mach, Matúš Nemec a Matej Pekarik, je venovaný krátkemu poohliadnutiu sa za doterajšími životnými, a najmä pracovnými úspechmi profesora Petra Blaha. Je z neho zrejmý ve¾ký kus úspešnej práce, za ktorý oslávencovi vïaèí nielen èeskoslovenská právna romanistika. Dielo profesora Petra Blaha je prirodzene neoddelite¾ne späté i s jeho rozsiahlou vedeckou a publikaènou èinnosou, ktorej bibliografia obsahuje viac než dvesto titulov, publikovaných doma i v zahranièí. Do Pocty oslávencovi prispeli svojimi príspevkami domáci i zahranièní právni vedci a vysokoškolskí uèitelia práva. Jednotlivé príspevky sú zoradené pod¾a abecedného poradia priezvisk ich autorov, a dotýkajú sa nielen rímskeho práva, lež i širšej právnej histórie, teórie práva, právnej filozofie, obèianskeho práva, pracovného práva a cirkevného práva. Ide o tieto vedecké štúdie: Hans Ankum – Zur oratio Severi de praediis pupillorum von 195 nach Chr.; Blažena Antalová – Strážca pece pri ohni zaspal a vidiecky dom vyhorel (Ulp. D. 9, 2, 27, 9; Coll. 12, 7, 7); Helena Barancová – Zákaz diskriminácie z dôvodu náboženstva, viery a rodinného stavu; Josef Bejèek – Právo jako právnictví a vìda; Petr Bìlovský – Translaèní úèinky tradice; Róbert Brtko – Korene prirodzeného práva v starovekom Grécku; Kamila Bubelová – Actio Publiciana pohledem Justiniánských Digest; András Földi – Einige Probleme der lex Rhodia im römischen Recht; TomᚠGábriš, Ján Macej – Postavenie èeskoslovenského parlamentu v rokoch 1948 – 1989; Richard Gamauf – Aliquid de iure gustare: portrayal and criticism of lawyers in Petronius; Gábor Hamza – Die römischrechtliche Tradition und die Entwicklung des Privatrechts in Frankreich; Jan Hurdík – Ekvita v systému zásad soukromého práva a realita Návrhu spoleèného referenèního rámce (DCFR); Georg Klingenberg – Die Ersitzung von partes fundi; Daniel Krošlák, Katarína Šangalová – Spor o kodifikáciu súkromného práva v Nemecku; Alexandra Krsková – Grécke ideály v rímskom politickom myslení; Marek Kury³owicz – Rzymskie ustawodawstwo karne w kodyfikacji justyniañskiej; Miriam Laclavíková – Majetkové vzahy medzi manželmi v uhorskom stredovekom práve s prihliadnutím na inštitút obvenenia (dos,

165


Recenzie – anotácie dotalitium); Ján Lazar – O základných zásadách slovenského obèianskeho zákonníka; Karel Malý – Obyèej – nález – zákon v právu doby pøedbìlohorské; Ulrich Manthe – Per eminentiam – Ulpiani liber singularis regularum und die prägnante Antonomasie; Peter Mosný – Sedemdesiat rokov po vyhlásení Slovenského štátu (predovšetkým niektoré východiská a paralely); Matúš Nemec – Princíp subsidiarity v doktríne katolíckej cirkvi; Martin Pennitz – Zum servus „noxa non solutus“; Petra Príbelská – Historický vývoj dokazovania a ostatných procesných inštitútov na území Slovenska – v práve rímskom, v práve uhorskom až po súèasnos; Radoslav Procházka – O ústavnosti ústavných zákonov; Dietmar Schanbacher – Entwicklungen in der römischen Pfandrechtsdoktrin; Michal Skøejpek – Sententiae Pauli a požáry; Adriana Švecová – Štatúcia a jej zástoj v relaèných listinách hodnoverných miest; Vojtech Vladár – Vzah cirkevného práva k rímskemu právu; Ladislav Vojáèek – Øímské právo na meziváleèné brnìnské právnické fakultì; Andreas Wacke – Pomponius D. 41, 1, 54, 2: Ursprung der eingeschränkten Arbeitnehmerhaftung; Gunter Wesener – Zur Rechtsquellenlehre und zum Privatrechtssystem Georg Adam Struves (1619 – 1692); Markus Wimmer – Contemplatio, Absicht und Auflage; Jan Zab³ocki – Le più antiche forme del testamento romano; Michaela Židlická – Antický svìt a lidská práva. V závere Pocty profesorovi Blahovi je umiestnený preh¾adný register právnych prameòov, rozdelených na pramene predjustiniánske, Corpus Iuris Civilis, stredoveké pramene, pramene kánonického práva a napokon moderné pramene, ako i register, v jednotlivých príspevkoch použitých prameòov neprávnych. Záverom nám neostáva iné, než popria profesorovi Petrovi Blahovi ešte ve¾a plodných rokov a zároveò vyjadri želanie, aby sme sa pri jeho ïalšom životnom jubileu opä stretli pri tak milej príležitosti, akou je odovzdávanie pocty významnému právnemu vedcovi za jeho dielo. JUDr. Veronika Kleòová Katedra rímskeho a cirkevného práva Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave

166


BENJAMIN N. CARDOZO: Podstata súdneho procesu Kalligram, Bratislava, 2011, 134 s. Sudca Benjamín N. Cardozo si kladie tieto otázky: „Èo robím, keï rozhodujem urèitý prípad? Akými zdrojmi informácií sa pritom riadim? V akej miere prispievajú k riešeniu prípadu? V akej miere by mali prispieva k jeho vyriešeniu? Ak je použite¾ný precedens, kedy ho mám odmietnu nasledova? Ak nie je použite¾ný žiadny precedens, ako získam pravidlo, ktoré bude tvori precedens pre budúcnos? Ak h¾adám logickú konzistentnos, symetriu právnej štruktúry, ako ïaleko mám zájs? V ktorom bode sa má h¾adanie zastavi rozporuplnou obyèajou, úvahou o spoloèenskom blahobyte, mojimi vlastnými alebo spoloènými štandardami spravodlivosti a morálky?“ V štyroch februárových dòoch roku 1921 sa pokúšal pred študentami Yale Law School na ne odpoveda a dovtedajšie jeho sudcovské skúsenosti ho na to plne legitimovali. Sudca Benjamín N. Cardozo sa narodil 24. mája 1870 a právo vyštudoval na slávnej Columbia University Law School (súèasný dekan tejto fakulty je èlenom redakèného kruhu èasopisu Justièná revue). Po advokátskej praxi bol v roku 1913 zvolený za sudcu Najvyššieho súdu štátu New York (v roku 1927 sa stal jeho predsedom) a v roku 1932 ho prezident Herbert Hoover vymenoval za sudcu Najvyššieho súdu USA, kde spolu s ïalšími dvomi liberálne orientovanými sudcami L. Brandeisom a H. F. Stoneom vytvárajú trojicu „mušketierov“ a svojimi postojmi a rozhodovaním (napríklad rozhodnutie vo veci West Coast Hotel Co. v. Parrish 300 U. S. 379/1937) sa ve¾kou mierou zaslúžil aj o presadenie politiky Nového údelu prezidenta F. D. Roosvelta. Vráme sa však do roku 1921 na Yale Law School, kde 15. februára na svojej prvej prednáške si odpovedá na prvú otázku, a to – kde sudca nájde právo, na základe ktorého rozhodne svoj prípad. V prípade jednoduchých vecí (nie z h¾adiska dokazovania èi hodnoty, resp. významu sporu, ale z h¾adiska práva), na ktoré sa dá aplikova zákon, tak vec je jasná. Sudca je tu naozaj len v polohe „úst“ zákona. V každom pozitívnom práve sú však aj medzery a vtedy vstupuje druhá a ove¾a závažnejšia úloha sudcu – ako a èím tieto medzery vyplni. Sudca sa tu stáva „živým prorokom práva“, ktorý h¾adá pravidlo hodiace sa na jeho prípad vo všeobecnom práve (common law). Porovnáva preto prípad so súdnymi precedensmi, za ktorými „sa skrývajú základné právnické pojmy, ktoré predstavujú požiadavky právnického myslenia a ešte životné zvyklosti, spoloèenské inštitúcie, v ktorých tieto pojmy majú svoj pôvod a ktoré sa v procese interakcie zmenili“. Rozhodovanie pod¾a súdnych precedensov je, pod¾a sudcu Cardoza, vo svojej podstate ve¾mi podobné ako rozhodovanie pod¾a zákona. „Je to proces h¾adania, porovnávania a niè viac... najprv musí vydolova z precedensu základný princíp, ratio decidendi; potom musí urèi spôsob alebo smer, ktorým sa precedens dá uplatni a rozvíja, ak nemá chradnú a zaniknú.“ Samozrejme, ratio decidendi musí objavi v precedentnom rozhodnutí sám sudca a nemôže to by tá zo Slovenska smutne slávna, polotuèným písmom zvýraznená tzv. právna veta, ktorú zo súdneho rozhodnutia vyberajú iní sudcovia. Pri h¾adaní tejto vety je pod¾a Cardoza potrebné použi metódy logické, filozofické, evoluèné (historické), sociologické a metódu tradície „pod¾a obyèají spoloèenstva“.

167


Recenzie – anotácie V druhej èasti svojej prvej prednášky potom rozoberá logické metódy, medzi ktoré zaraïuje na prvom mieste metódu analógie. V druhej prednáške nazvanej Metódy histórie, tradície a sociológie potom rozoberá ostatné tri metódy. K historickej metóde uvádza, že „história, objasòujúc minulos, objasòuje súèasnos, a objasòujúc súèasnos, objasòuje budúcnos“. Na príklade vlastníckeho práva dokazuje, že jeho základné inštitúty sú v podstate nemenné od èias rímskeho práva, aj keï vie, že „v právnej vede tiež existujú módne trendy, tak ako v literatúre, v umení alebo odievaní“. Ve¾mi dôležité sú preto sociologické metódy, ktoré sú v súèasnosti (v jeho generácii) „najväèšie spomedzi všetkých“ a vychádzajú z toho, že „poslednou príèinou práva je prospech spoloènosti“. Prospech spoloènosti je však široký pojem a sudca Cardozo ho vidí (po prvé) v spoloèenskom pokroku (nazýva ho „spoloèenský prírastok“) a (po druhé) „v mravoch spoloèenstva („mores“)“. Aj tu na príklade vlastníckeho práva aplikuje tieto sociologické metódy, pretože „vlastníctvo, ako každá iná sociálna inštitúcia, má plni sociálnu funkciu“. Tretiu prednášku nazval Cardozo Sudca ako zákonodarca. Porovnáva v nej tvorbu právnych predpisov v parlamente a vytváranie právnych pravidiel pri rozhodovaní súdneho sporu. Rozdiely vidí najmä v tom, že kým poslanci pri prijímaní zákonov sú v zásade vystavení vplyvom svojich volite¾ov a rôznych záujmových skupín aj keï im pri uplatòovaní reprezentatívneho mandátu nie sú zodpovední, tak sudca sa musí „zbavi každého vplyvu... a mal by založi svoje súdne rozhodnutie na prvkoch objektívnej povahy“. Tiež musí zoh¾adòova spoloèenský prospech svojho rozhodnutia a nedopusti sudcovskú anarchiu èi „súdny impresionizmus“. Tu uvádza ako príklad experiment na francúzskom súde v Château-Thierry v rokoch 1889 – 1904, kde tamojší sudcovia rozhodovali ako „les bons juges“ (dobrí sudcovia), ktorí si pri každom rozhodnutí kládli otázku – ako by tento prípad rozhodol dobrý èlovek, a to aj v rozpore so „zlým“ zákonom. Sudca Cardozo varuje pred takýmto „súdnym impresionizmom“ a v závere tejto prednášky apeluje, že sudca „nie je potulný rytier, túžobne sledujúci vlastný ideál krásy alebo dobra. Má odvodzova svoju inšpiráciu z posvätných princípov“. Dôležitým zdrojom týchto princípov je prirodzené právo. V závereènej prednáške sa sudca Cardozo zamýš¾a nad možnosami a dôvodmi zmenite¾nosti súdnych precedensov. K tomu hovorí, že „ak sudcovia zle vyložili mravy svojich èias alebo ak mravy ich èias už viac nie sú našimi mravmi, nemali by v bezmocnej podriadenosti zväzova ruky nástupcom“. Benjamin N. Cardozo sa tézami a princípmi odprednášanými študentom riadil aj vo svojom súdnom rozhodovaní. V tom istom roku ako ich prednášal na Yale Law School, rozhodoval v prípade Hynes v. New York Central Railroad Company (1924), 131, NE, 898. Išlo v òom o tragickú smr chlapca, ktorého zasiahli spadnuté elektrické káble na doske, z ktorej chcel zoskoèi do vody. Hynes stál na konci skokanskej dosky, ktorá bola nad verejnými vodcami rieky Harlem. Problém bol v tom, že táto doska bola upevnená na pozemku patriacemu majite¾ovi elektrických káblov. Spornou otázkou bolo, èi ich majite¾ bol zodpovedný za smr chlapca. Svoju obranu založil na tvrdení, že doska tvorila súèas jeho pozemku a chlapec stál na nej protiprávne ako narušite¾ jeho majetku (pozemku). Ako asi rozhodol sudca Cardozo?1) prof. JUDr. Ján Svák, DrSc. 1)

Poznámka: Možná odpoveï je v SIMON, T. W.: Law and Philosophy. An Introduction With Readings. Boston, 2001, s. 112 – 113.

168


Bìlohlávek, A. J. – Hótová, R.:

Znalci v mezinárodním prostøedí – v soudním øízení civilním a trestním, v rozhodèím øízení a v investièních sporech Praha, C. H. Beck 2011, strán 555 ISBN 978-80-7400-395-0 Publikácia „Znalci v mezinárodním prostøedí – v soudním øízení civilním a trestním, v rozhodèím øízení a investièních sporech“, z vydavate¾stva C. H. Beck Praha, rozoberá postavenie a èinnos znalcov na národnej úrovni, vrátane exkurzu do niektorých krajín, rovnako ako v konaniach pred medzinárodnými fórami. Autormi novej odbornej publikácie sú: advokát prof. Dr. et. Mgr., Ing. Alexander J. Bìlohlávek, Dr.h.c., a daòová poradkyòa, audítorka a znalkyòa prof. Ing. Renáta Hótová, Dr., ktorí reprezentujú právnu a ekonomickú teóriu a prax, vrátane èinnosti znaleckej a oceòovacej. Autori sa zaoberajú podmienkami pre priberanie znalcov, ich postavením a predpokladmi pre výkon èinnosti, vykonávaním znaleckých posudkov pri dokazovaní a ich hodnotením, ako aj technikou ich spracovania, výsluchom znalcov, medzinárodne uznávanými prístupmi, metódami a postupmi. Predmetná publikácia má 555 strán a 8 ažiskových kapitol, ktoré tvoria jadro celej publikácie. Úvodom autori zdôrazòujú fakt, že ich hlavným predmetom záujmu je èinnos znalcov v kontradiktórnych vyh¾adávacích konaniach rôzneho druhu, opomenutá nie je ani èinnos znalcov (expertov v najširšej miere) mimo takéhoto konania. Ide najmä o èinnos technických poradcov, predovšetkým však odhadcov a znalcov v najširšej miere (nielen obchodnej) praxe a ¾udských èinností. Prax v oceòovaní a èinnos znalcov pre iné potreby, než sú súdne pojednávania, je vecou úplne normálnou, i keï si to ve¾akrát nepripúšame. Obchody s nehnute¾nosami v medzinárodnom kontexte sú však celkom bežné a sú zahàòané do tzv. „asset deals“, kedy sú nehnute¾nosti i akéko¾vek iné majetky súèasou majetku podniku, kde je ich vlastníctvo v rukách cudzincov, alebo predmetom akejko¾vek medzinárodnej transakcie. Kapitola II. pod názvom „Znalci v národnom a v medzinárodnom právnom prostredí“ rozpracováva špecifiká a postavenie znalcov v jednotlivých štátoch; napr. Nemecko, Belgicko, Bulharsko, Èeská republika, Dánsko, Fínsko, Ve¾ká Británia a iné. Jednotlivé podkapitoly II. kapitoly sa preh¾adne venujú právnej úprave znaleckej èinnosti, výkonu znaleckej èinnosti, jednotlivým konaniam vo veciach rodinno-právnych a obchodných, a taktiež súdnym konaniam civilným, trestným a rozhodcovským konaniam s aktuálnymi špecifikami pre jednotlivé krajiny. „Znalci v medzinárodnom súdnom konaní (sporovom)“ je názov kapitoly III. V jednotlivých oddieloch tejto kapitoly autori venujú pozornos pravidlám medzinárodného súdneho konania a procesným poriadkom medzinárodných (nadnárodných) súdov (súdnych orgánov), zaoberajúcich sa otázkami civilného práva, poprípade medzinárodného práva verejného. Predmetom tejto kapitoly je i judikatúra ESLP (Európsky súd pre ¾udské práva), ktorá vytvorila základné zásady upravujúce postavenie a povinnosti znalcov v trestnom a v civilnom konaní. IV. kapitola pod názvom „Znalci v medzinárodnom rozhodcovskom konaní“ je zaujímavá nielen svojou praktickosou tematiky, ale aj prezentovaním jednotlivých medzinárodných pra-

169


Recenzie – anotácie vidiel a postupov v danej problematike. Znalecké vyjadrenie zohráva v modernom rozhodcovskom konaní k¾úèovú úlohu. Rozhodcovské konanie sa èasto týka zložitej špecializovanej alebo technickej problematiky, napríklad stavebníctva, strojárenstva, nerastných surovín (ve¾a sporov sa týka najmä ažby, prepravy a predaja ropy a plynu) a pod. Práve v týchto sporoch rozhodcovia potrebujú a vyžadujú odborné stanovisko a podporu znalcov (špecialistov), aby mohli pochopi špecifickú problematiku daného prípadu. Ïalšou ve¾mi pútavou kapitolou (è. V.) je „Ochrana investícií a zodpovednos štátu za protiprávne konanie a pôsobenie znalcov“. Podkapitoly tejto èasti sa venujú jednotlivým druhom prostriedkov nápravy v investièných sporoch, ako napr. reštitúcia, kompenzácia alebo satisfakcia. Znalec verzus štátna moc, èi potreba pribratia správneho znalca pre oceòovanie do konania, to sú významné témy rozpracované v tejto kapitoly. VI. kapitola s názvom „Reflexie postavení a èinností znalcov v medzinárodnom práve súkromnom a procesnom“ sa venuje zmluvnému postaveniu znalcov v zmluvách o právnej pomoci, kde možno charakterizova nieko¾ko základných princípov, ktoré sa v jednotlivých zmluvách môžu líši, ako napr. v rozsahu úprav. Na túto kapitolu nadväzuje Príloha/Tabu¾ka s preh¾admi a vybranými ustanoveniami zmlúv o právnej pomoci, ktoré zoh¾adòujú znalcov (ich postavenie a èinnos v rámci medzinárodnej spolupráce v právnych veciach). Znaleckým posudkom z oblasti ekonomiky, ich technické, organizaèné a ïalšie predpoklady a postupy pri spracovaní znaleckých posudkov opisuje kapitola VII. VIII. kapitola je zameraná na technickú oblas znaleckých posudkov. Zaoberá sa požiadavkami na obsah znaleckých posudkov, vypracovanie, na ich znaky, náležitosti, používané prístupy a nástroje a, samozrejme, na oblas ich využitia. Záverom publikácie sú prílohy, obsahujúce publikované preklady originálnych predpisov o èinnosti súdnych znalcov v niektorých krajinách. Nakoniec je vhodné vyjadri autorom poïakovanie za vhodnú pomôcku pre všetkých, ktorým je urèená, a to tak širokej právnickej verejnosti, advokátom, sudcom a rozhodcom, uèite¾om, študentom práv, ekonómie a iných vedných odborov, a prirodzene aj znalcom a odhadcom. Publikácia nájde uplatnenie taktiež u daòových poradcov, predovšetkým audítorov, v bankovom sektore, v štátnej správe a legislatíve. Dr.h.c. doc. JUDr. Alena Paulièková, PhD. Vysoká škola v Sládkovièove

170


Kolektiv autorù:

Kontrolní mechanizmy fungování veøejné správy Olomouc, Právnická fakulta Univerzity Palackého v Olomouci, Periplum, 2009, strán 383 Predkladaná publikácia si kladie za cie¾ zamera sa predovšetkým na procesné aspekty kontroly verejnej správy. Kolektív autorov, zastúpený prof. JUDr. Vladimírom Sládeèkom, DrSc., JUDr. Michalom Bartoòom, Ph.D, JUDr. Ing. Filipom Dienstbierom, Ph.D, JUDr. Monikou Horákovou, Ph.D., Mgr. Magdalénou Peterkovou, JUDr. Olgou Pouperovou, Ph.D. a JUDr. PhDr. Robertom Zbíralom, rozpracováva v desiatich kapitolách problematiku existencie a fungovania kontrolných mechanizmov verejnej správy. Autorský zámer tvorcov je prioritne nasmerovaný na úpravu kontroly v Èeskej republike. Štruktúrne èlenia autori dielo na úvodnú èas; následne popisujú jednotlivé inštitúcie kontroly, od ktorých prechádzajú k formám kontrolnej èinnosti a ich priebehom; dielo završujú svojimi závermi a úvahami de lege ferenda. Systematicky rozèlenili autori dielo do dvoch komplexných èastí, kde v prvom rade analyzujú problematiku vnútornej kontroly a následne sa venujú vonkajšej kontrole. Dielo zaèínajú autori kapitolou o inštanènej kontrole vo verejnej správe. Zdôrazòujú primárny úèel zisovania stavu predpísaného so stavom skutoèným. Uvádzajú predovšetkým ochranu zákonnosti a správnosti rozhodovania v jednotlivých prípadoch nápravou konkrétnych vadných aktov (ich zmenou, èi zrušením) alebo postupu (iným zásahom) (s. 23). V tejto èasti diela sa adresát publikácie môže oboznámi s prostriedkami prieskumu rozhodnutia v správnom konaní alebo s prieskumom iných foriem èinností verejnej správy. Tvorcovia diela sem taktiež zaradili ochranu pred neèinnosou, prešetrovanie sažností èi vyhlasovanie nièotnosti rozhodnutia. Podstatu druhej kapitoly vytvára služobný doh¾ad. Predmetnú èinnos autori vnímajú ako „kontrolnú èinnos, ktorú vykonáva nadriadený voèi podriadeným a nadriadený pri nej hodnotí, èi si podriadení plnia svoje povinnosti, vyplývajúce z právnych predpisov, ale taktiež z vnútorných aktov, èi už zo všeobecných a abstraktných, èi z individuálnych a konkrétnych“ (s. 66). Predmetná èas diela zahàòa interpersonálny služobný doh¾ad, medziorgánový služobný doh¾ad, priebeh uvedených èinností a zásady, na ktorých sú vybudované. Dozor nad územnými samosprávnymi korporáciami je vykonávaný ako v oblasti samostatnej, tak i v prenesenej pôsobnosti obcí a krajov. Vytvára jednu zo základných väzieb medzi územno-samosprávnymi korporáciami a štátom (s. 86). Predmetná kapitola sa èlení na tri podkapitoly, èo vyplýva z charakteru územno-samosprávneho èlenenia Èeskej republiky. Náležitú pozornos preto autori venujú obciam, hlavnému mestu Praha a samosprávnym krajom. Zameriavajú sa na prieskum normotvornej èinnosti územných samosprávnych jednotiek, ale taktiež na dozor pri iných èinnostiach spomenutých subjektov. Zvolená línia diela tak v ïalšej kapitole prechádza od kontroly územnej samosprávy ku kontrole samosprávy záujmovej. V prvom rade autori zdôrazòujú roztrieštenos a najmä materiálnu obmedzenos úpravy dozoru nad záujmovou samosprávou. Zahàòajú do kapitoly kontrolu vykonávanú štátnou správou a kontrolu tvorenú èinnosou súdov. Sústreïujú sa predovšetkým na dozor nad stavovskými predpismi. V závere kapitoly rozvíjajú úvahy de lege ferenda.

171


Recenzie – anotácie Druhú, rozsiahlejšiu èas monografie tvorí vonkajšia kontrola verejnej správy. Tvorcovia diela tu zaèínajú parlamentnou kontrolou. Zameriavajú svoju pozornos na inštitút vyšetrovacej komisie. Radi by sme poukázali najmä na súbor dát, ktorý autori zozbierali a vytvorili tak èasový harmonogram èinností jednotlivých vyšetrovacích komisií v Èeskej republike od roku 2007. V záujme poskytnutia komplexnejšieho poh¾adu na prácu a úlohy parlamentu pri kontrole verejnej správy poskytujú autori adresátom publikácie preh¾ad základných údajov o vyšetrovacích komisiách v 26 krajinách Európy. Všetky spomenuté poznatky zhrnuli autori v polemike o význame a úèelnosti parlamentnej kontroly. Okrem parlamentnej kontroly zahàòajú do druhej èasti diela autori kontrolu vykonávanú Najvyšším kontrolným úradom Èeskej republiky, èinnosti vykonávané verejným ochrancom práv a súdnictvom. Samotnému správnemu súdnictvu sa nevenuje publikácia až v takom rozmere ako ostatným kapitolám, pretože uvedenú tému, ako samotní autori vysvet¾ujú, spracovali v samostatnej publikácii. Svoje miesto si tu však nájde ústavné súdnictvo a jeho vzah ku kontrole verejnej správy. Za osobitne prínosnú považujeme závereènú èas o vzahu k verejnosti a kontrole verejnej správy. Radi by sme zvýraznili vèlenenie problematiky „práva na dobrú správu“. „Obsah tohto práva nemožno s úplnou presnosou a bez ïalšieho definova. Zahàòa v sebe množstvo princípov, na ktorých by mal by vybudovaný výkon verejnej správy“ (s. 313). Autori analyzujú predovšetkým prístup Rady Európy a Európskej únie k ochrane práv jednotlivca vo vzahu k verejnej správe. Analyzujú pojem verejnos a jeho participáciu na kontrole vecí verejných. Do kapitoly inkorporujú výkon dotknutých ústavne zaruèených práv. Svoje miesto tu nachádza právo na informácie, petièné právo, zhromažïovacie a združovacie právo. Kapitolu zakonèujú èasou o práve na spravodlivý proces. Monografia autorského kolektívu sa pokúsila zmapova a analyzova kontrolné mechanizmy vo verejnej správe, t. j. spôsoby aplikácie a výkonu kontroly verejnej správy jednotlivými štátnymi orgánmi, resp. úradnými osobami (s. 365). Publikácia sa prioritne zameriava na èeskú právnu úpravu, zoh¾adòuje však aj pomery v ostatných štátoch Európy. Za osobitne prínosné považujeme zapojenie prístupu Rady Európy a Európskej únie k ochrane práv jednotlivca pri výkone verejnej správy. Publikácia nájde uplatnenie tak v oblasti teoreticko-právnej, ako aj aplikaènej. Využitie by monografia mohla nájs predovšetkým pri práci orgánov štátnej správy a samosprávy. JUDr. Michal Maslen

172


OZNAMY Rozšírenie Redakèného kruhu a Redakènej rady Justiènej revue Po pätnástich rokoch dochádza k rozšíreniu èlenov Redakèného kruhu a Redakènej rady. Dôvody sú v zásade dva. Prvým je smutná skutoènos, že naše rady navždy v tomto období opustili niektorí jej èlenovia. Druhým je snaha zvýši kvalitatívnu úroveò èasopisu a zároveò jej medzinárodnú prestíž vrátane ambície sta sa v odbore právo karentovaným èasopisom. Tomu zodpovedá aj výber nových èlenov Redakèného kruhu a Redakènej rady, ktorými sú poprední celosvetovo uznávaní odborníci z prestížnych svetových univerzít Európy, Severnej Ameriky i Ázie. Konkrétne od 1. januára 2012 sa rozšíril Redakèný kruh o dekana Právnickej fakulty Viedenskej univerzity univerzitného profesora Heinza Mayera, dekana Columbia Law School v New Yorku profesora Briana Gibsona a dekana Právnickej fakulty City Univerzity of Hong Kong profesora Guiguo Wanga. Redakènú radu doplnil prodekan Právnickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe a èlen Komisie OSN pre medzinárodné právo profesor Pavel Šturma. Všetkým želáme v našej spolupráci ve¾a úspechov.

Redakèná rada

173


Oznamy prof. Brian GIBSON, JSD. Prof. Gibson je dekanom medzinárodných a komparatívnych programov Columbia Law School v New Yorku. Narodil sa 25. januára 1965 a po štúdiu na Fakulte Edmunda Walsha pre zahraniènú službu Georgetown University (Washington, DC) v odbore medzinárodné vzahy, medzinárodné organizácie, africké štúdiá a udržate¾ný rozvoj pracoval až do roku 2000 na Inštitúte medzinárodného vzdelávania vo Washingtone ako projektový riadite¾. Svoju odbornú kvalifikáciu si doplnil na Georgetown University v odbore komparatívne a medzinárodné právo a na Columbia University v odbore vyjednávanie a riešenie sporov. Závereènú prácu v rámci posledne uvedenej špecializácie obhájil v roku 2010 na tému „Môžu by tradièné africké prístupy na riešenie konfliktov úspešne aplikované v prípade súèasných konfliktov?“ V rámci profesionálneho pôsobenia pracoval ako právny poradca v oblasti medzinárodných štrukturálnych financií pre Thatcher Proffitt and Wood LLP (2000 – 2003), Odbor vzdelávania a kultúrnych vzahov Úradu Vlády USA (U.S. Department of State) ako riadite¾ pre výmenné programy Fullbrightovho programu a od roku 2006 pôsobí na Právnickej fakulte Columbia University. Ako dekan komparatívnych a medzinárodných programov je súèasne zástupcom pri Prvom výbore Valného zhromaždenia OSN pre odzbrojenie a medzinárodnú bezpeènos, zástupcom pri Šiestom výbore VZ OSN pre právne záležitosti a poradcom v otázkach operácií v prípadoch ohrozenia alebo narušenia mieru a útoèných èinov pri OSN. Vo svojom odbornom pôsobení sa venuje otázkam komparatívnej a medzinárodnej arbitráže, Africkým štúdiám z poh¾adu obyèajového práva a komparácie tradièných právnych systémov, ako aj vzahom právnej regulácie rozvojových stratégií. Je autorom nasledovných ažiskových prác: „Application of Ubuntu in Post Modern Societies“ (In: Kramer Journal. Law, 2009, Vol. 64), „A New Role for Village Elders“ (In: Makrere Spectator. Law and Development, 2008) a „Criminalization of Poverty: A Review on Restriction of Movement and Migration“ (In: Columbia Now, 2007, Ed. 2).

174


Rozšírenie Redakèného kruhu a Redakènej rady Justiènej revue o. Univ. prof. DDr. Heinz MAYER Prof. Mayer, v súèasnosti dekan Právnickej fakulty Univerzity vo Viedni, patrí medzi najvýznamnejších predstavite¾ov rakúskej vedy ústavného práva a štátovedy. Narodil sa 22. septembra 1946 v Mürzzuschlagu. Po štúdiu na Univerzite vo Viedni bol v roku 1969 promovaný na doktora práv (Dr. iur.) a stal sa univerzitným asistentom v Ústave administratívneho a ústavného práva Ekonomickej univerzity vo Viedni. V tomto èase študoval paralelne v odbore politických vied, v ktorom bol v roku 1973 promovaný na doktora politických vied (Dr. rer. pol.). V roku 1975 sa na Ekonomickej univerzite vo Viedni habilitoval v odbore verejné právo. V rokoch 1977 – 1979 prednášal na Spolkovej akadémii verejnej správy, až sa v roku 1979 stal mimoriadnym profesorom a následne od roku 1983 riadnym profesorom na Právnickej fakulte Univerzity vo Viedni. V rokoch 1991 – 2003 pôsobil ako výskumný riadite¾ Inštitútu Ludwiga Boltzmanna pre legislatívnu prax a aplikáciu práva. V súèasnosti je naïalej èlenom kuratória tohto inštitútu. Od roku 1996 pôsobí v predsedníctve Inštitútu Hansa Kelsena. V roku 2006 sa stal dekanom Právnickej fakulty Univerzity vo Viedni a v roku 2007 èlenom Európskej akadémie vied a umení. K najvýznamnejším prácam prof. Mayera, ako pokraèovate¾a teoretickej koncepcie Hansa Kelsena, patria „Das Österreichische Bundesverfassungsrecht“ (Manz, 2007), „Grundriss des Österreichischen Bundesverfassungsrechts“ (v spoluatorstve s R. Walterom a G. Kucsko-Stadlmayer, Manz, 2007) a „Grundriss des Österreichischen Verwaltungsverfahrensrechts“ (Manz, 2003). Prof. Mayer je známy svojimi verejnými vystúpeniami k rôznym témam rakúskej politiky a jej právnych aspektov v domácich i zahranièných médiách.

175


Oznamy prof. Guiguo WANG, JSD., LL.M. Prof. Wang je dekanom a profesorom èínskeho a komparatívneho práva City University Hong Kong, èlenom Medzinárodnej akadémie komparatívneho práva a profesorom na Hunan University v Changsha v Èíne. Narodil sa 29. augusta 1952 v èínskej provincii Hebei. Po ukonèení štúdia na Univerzite medzinárodných štúdií v Pekingu pracoval ako právny referent na oddelení medzinárodných organizácií, medzinárodného práva a medzinárodných zmlúv Ministerstva zahranièných vecí Èínskej ¾udovej republiky, následne v Hospodárskej a sociálnej komisii OSN pre Áziu a Tichomorie a stal sa vôbec prvým èínskym držite¾om štipendia Inštitútu OSN pre vzdelávanie a výskum. Štipendium mu otvorilo cestu pre možnosti stáží pri Medzinárodnom súdnom dvore, Úrad právnych vzahov pri OSN a právne oddelenie Svetovej banky, ako aj pre štúdium na Akadémii medzinárodného práva v Haagu. V rámci svojho ïalšieho odborného rastu získal titul LL.M. na Columbia Law School a titul JSD dosiahol na Yale Law School. Taktiež sa stal prvým obèanom ȼR, ktorý po roku 1949 dosiahol titul JSD na pôde Univerzity Yale. Skôr než nastúpil kariéru akademického pôsobenia, vyskúšal si viacero pozícií v advokátskych kanceláriách v Los Angeles, Vancouveri a Hong Kongu. V roku 1987 sa stal jedným z najmladších habilitovaných profesorov na Právnickej fakulte Pekingskej univerzity. Od roku 1991 pôsobí na City University Hong Kong, od roku 1995 ako profesor a vedúci Katedry èínskeho a komparatívneho práva. Popri akademických funkciách je predsedajúcim Výskumného inštitútu WTO v Hong Kongu, poradca Ombudsmana pre Hong Kong, rozhodcom Imigraèného tribunálu Hong Kong, Èínskej medzinárodnej hospodárskej a obchodnej arbitrážnej komisie v Pekingu a Medzinárodného arbitrážneho centra v Hong Kongu, viceprezidentom Èínskej spoloènosti pre medzinárodné hospodárske právo. Ako významný odborník v oblasti medzinárodného hospodárskeho práva je prizvaným èlenom Kórejskej rady pre obchodnú arbitrហa Èínskej arbitrážnej asociácie v Taipei. Medzi najvýznamnejšie diela z jeho publikaènej èinnosti patria: „International Investment Law“ (Law Press, 2008), „International Monetary and Financial Law“ (Law Press, 2007), „The Law of the WTO: China and the Future of Free Trade“ (Sweet and Maxwell Asia, 2005), „Wang´s Business Law of China“ (Butterworths, LexisNexis, 2003) a „The Law of the WTO“ (Law Press, 2003).

176


Rozšírenie Redakèného kruhu a Redakènej rady Justiènej revue prof. JUDr. Pavel ŠTURMA, DrSc. Prof. Šturma patrí medzi súèasné popredné osobnosti vedy medzinárodného práva a medzi najvýznamnejšie osobnosti právnej vedy vôbec na území Európy a osobitne v kontexte bývalého Èesko-Slovenska. Prof. Šturma sa narodil 21. júla 1963 v Prahe. Vysokoškolské štúdium absolvoval v odbore právo na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe a v odbore filozofia a ekonómia na Filozofickej fakulte rovnakej univerzity. V roku 1990, po obhájení kandidátskej dizertaènej práce v rámci internej vedeckej ašpirantúry na Ústave štátu a práva ÈSAV mu bola udelená hodnos CSc. Tá sa v roku 2001 transformovala na vedeckú hodnos DrSc. na základe doktorskej dizertaènej práce. V roku 2002 bol vymenovaný za profesora v odbore medzinárodné právo. V rokoch 1993 – 1995 pracoval na Sekretariáte OSN na pôde UNDCP vo Viedni. V rámci medzinárodného pôsobenia možno vyzdvihnú jednoroèné štúdium na Institut des Hautes Etudes Internationales Univerzity Paris 2 (Pantheon-Assas), ktoré ukonèil v roku 1991 úspešne zavàšil získaním Certificat de Recherches Approfondies. Absolvoval nieko¾ko prednáškových pobytov v odbore mezinárodného a európskho práva na viacerých renomovaných svetových univerzitách (Thessaloniki, Paríž, Grenoble, Bratislava, Salzburg, Siena, Teramo, Varšava, Strasbourg) a pravidelne vystupuje na významných medzinárodných konferenciách (okrem vyššie uvedených Florencia, Haag, Mexico City, Washington). V rámci svojej akademickej èinnosti je autorom èi spoluautorom 14 kníh a viac než 120 èlánkov a štúdií z medzinárodného a európskeho práva, publikovaných nielen v èeštine, ale aj v angliètine a francúzštine, a to doma aj v zahranièí. Z najvýznamnejších diel možno uvies „Mezinárodní právo veøejné“ (v spoluautorstve s È. Èepelkom, C. H. Beck, 2008), „Mezinárodní a evropské kontrolní mechanismy v oblasti lidských práv“ (C. H. Beck, 2010), „Mezinárodní dohody o ochranì investic a øešení sporù“ (Linde, 2008) a „Právo mezinárodních smluv“ (v spoluautorstve s È. Èepelkom a V. Balašom, Aleš Èenìk, 2011). Súèasou jeho odborného pôsobenia v oblasti medzinárodného práva je èlenstvo vo viacerých vedeckých spoloènostiach (mimo iných predsedá Èeskej spoloènosti pre medzinárodné právo, je èlenom International Law Association, American Society of International Law, European Society of International Law a Société Française pour le Droit International) a odborné funkcie (pôsobí ako rozhodca pri Stálom rozhodcovskom súde, èi v pozícii èlena Rady Vlády ÈR pre ¾udské práva). Vrcholom odbornej kariéry prof. Šturmu je jeho zvolenie za èlena Komisie OSN pre medzinárodné právo (International Law Commission) pre roky 2012 – 2016 Valným zhromaždením OSN.

177


JUSTIÈNA REVUE CONTENT BÁLINTOVÁ, M.: Diplomatic guarantees in extradition proceedings and their assessment by the European Court of Human Rights . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 ŠRAMEL, B.: Constitution status of the Prosecution Office of the Slovak Republic and some questions concerning its independence . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11 FICOVÁ, S. – GEŠKOVÁ, K.: Capacity to be a guardian of the party to proceedings according to Section 29 Civil Procedure Code . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 26 IKRÉNYI , I.: Financial remunerations paid from a guaranty fund as a claim against bankruptcy estate. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 34 SLÁVIK, M.: Representation of tax subjects before the administrator of the tax in conditions of Tax Administration . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 41 VERNARSKÝ, M.: Limits of the tax control . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 48 DRGONEC, J.: Conditions and legal effect of the promulgation of emergency situation . . . . . . . . . . 61 SYROVÝ, I.: Restriction of extent of a tenancy by entirety . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 87 MACEK, J.: To some questions of transformation of basic capital of business corporations to Euro . . . . 93 PRAVDÍKOVÁ BUÈKOVÁ, E.: Application of procedural rights of a victim in criminal proceedings before the court . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 98

ÑÎÄÅÐÆÀÍÈÅ ÁÀËÈÍÒÎÂÀ, Ì.: Äèïëîìàòè÷åñêèå ãàðàíòèè â ðàçáèðàòåëüñòâå î ýêñòðàäèöèè è èõ îáñóæäåíèå Åâðîïåéñêèì ñóäîì äëÿ ïðàâ ÷åëîâåêà . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 ØÐÀÌÅË, Á.: Êîíñòèòóöèîííîå ïîëîæåíèå ïðîêóðàòóðû ÑÐ è íåêîòîðûå âîïðîñû êàñàþùèåñÿ åå íåçàâèñèìîñòè . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11 ÔÈÖÎÂÀ, Ñ. – ÃÅØÊÎÂÀ, Ê.: Ïðàâîñïîñîáíîñòü áûòü îïåêóíîì ïî § 29 ÃÏÊ . . . . . . . . . . . . . . . . . 26 ÈÊÐÅÍÛÈ, È.: Äåíåæíûå âîçíàãðàæäåíèÿ, êîòîðûå âûïëà÷èâàþòñÿ èç ãàðàíòèéíîãî ôîíäà êàê äîëãîâîé èñê ïðîòèâ ñóùåñòâó . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 34 ÑËÀÂÈÊ, Ì.: Çàùèùàíèå íàëîãîâûõ ñóáúåêòîâ ïåðåä íàëîãîâûì óïðàâëåíèèì â óñëîâèÿõ íàëîãîâîãî óïðàâëåíèÿ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 41 ÂÅÐÍÀÐÑÊÛ, Ì.: Ïðåäåëû íàëîãîâîãî êîíòðîëÿ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 48 ÄÐÃÎÍÅÖ, É.: Óñëîâèÿ è ïðàâîâîå ïîñëåäñòâèå çàÿâëåíèÿ î ÷ðåçâû÷àéíîì ïîëîæåíèè . . . . . . . . . . . 61 ÑÛÐÎÂÛ, È.: Ñóæåíèå îáúåìà îáùåé ñîâìåñíîé ñîáñòâåííîñòè ñóïðóãîâ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 87 ÌÀÖÅÊ, É.: Åùå ê íåêîòîðûì âîïðîñîì ïåðåìåíû îñíîâíûõ èìóùåñòâ òîðãîâûõ êîìïàíèèé íà åóðî . . . . . 93 ÏÐÀÂÄÈÊÎÂÀ ÁÓ×ÊÎÂÀ, Å.: Ïðåäúÿâëåíèå ïðîöåññóàëüíûõ ïðàâ ïîòîðïåâøåãî â óãîëîâíîì ñóäîïðîèçâîäñòâå . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 98


Justičná revue 1/2012