art
Fears, 2006-2009, 99 drawings, black sepia and white ink and wash on paper, 17x28 cm
spoločnosti vo mne zanechal nespochybniteľné presvedčenie, že ide o nekompromisne vtipného chlapíka. Pri komunikácií s ním si nikdy nemôžete byť na istom. Pritom na pohľad je to vážny, veľký muž, ktorého by ste najskôr tipovali na introverta. Bulhar. Aký vlastne je jeho vzťah ku krajine, v ktorej žije a kde mal poslednú samostatnú výstavu pred desiatimi rokmi, kým v medzinárodnom kontexte je už desaťročie na výslní uznania a rešpektu, ako zo strany kritiky, tak divákov? To je hádam jedna z najčastejšie kladených otázok autorovi zo strany novinárov. Mnohým tiež nejde do hlavy, prečo sa zo Sofie dosiaľ neodsťahoval. Bulharsko považuje za – do istej miery – inšpiratívne pre svoju prácu: zmysel pre absurditu v jeho diele je simulovaný a „vykrmovaný“ samotnou absurdnosťou bulharskej reality. Na druhej strane mnoho tzv. „západných“ kritikov umenia by ho najradšej kontinuálne videlo v role bulharského umelca, ktorý si so sebou doživotne nesie bremeno komunistickej minulosti, a ich interpretácie jeho diel často hľadajú súvislosti práve v týchto vodách. Ako príklad uvediem pomerne nové dielo 99 Fears, teda 99 kresieb tušom na papieri, doplnených výstižnými textami, ktoré reflektujú každodenné drobné aj veľké strachy, obavy a úzkosti bežného človeka (Príklad: kresba miniatúrnych figúrok, pričom na pohľad je zrejmé, že ide o muža a ženu. Muž podáva žene kvetinu, ktorá je asi päťstonásobnou zväčšeninou v pomere k rozmerom jeho figúry. Pod obrázkom je text: Manžel dáva manželke obrovskú kvetinu. Jej obava: vyzerá to, že spravil (podľa všetkého tajne) nejakú skutočne nekalú vec.). Kresby boli po prvý raz prezentované minulý rok na documente 12 v Kasseli, tento rok vyšli knižne. Na otázku, či hľadať pôvod konceptu k tejto zbierke „strachov“ aj v akomsi existenciálnom strachu autora z minulého života v komunizme, Solakov odpovedá: „Myslím, že je dôležité nehľadať v týchto kresbách priveľa konotácií s komunizmom tak, ako to už priam automaticky v súvislosti s mojou tvorbou zvyknú robiť ľudia zo „zo západu“. Keď už máte ideu socializmu „pod kožou“, môžete s ňou manipulovať. Niekoľko diel som venoval aj tejto téme,
no verte či neverte, viac sa o ňu nezaujímam. Viem, že popri cyrilike a mojom bulharskom pôvode by som mohol ťažiť aj z tohto aspektu, no existujú omnoho väčšie problémy súčasnosti.“
„...malo to byť takto...“ Väčšina Solakovových diel – hoci sa aj týkajú na pohľad nezlučiteľných motívov a heterogénnych médií, tak, že jeho retrospektíva by najskôr pôsobila ako skupinová výstava viacerých autorov – je v podstate o „vyjednávaní“ medzi ním a divákom, umelcom a jeho svedomím či skutočnosťou a rozprávkou. A samotný Solakov sa väčšinou nachádza priamo uprostred tejto živej „dišputy“, urputne sa snažiac nadviazať so svojím publikom spojenie, alebo ostýchavo krčiac ramená, končiac svoje príbehy spôsobom, ktorý necháva ich záver otvorený, v rukách pôsobenia osudu, akoby naznačujúc – „Tak vidíš, malo to byť takto...“ Text Lucia Gavulová tranzit.sk
Nedko Solakov sa narodil v roku 1957 v Cherven Briag v Bulharsku. V roku 1981 absolvoval odbor klasickej nástennej maľby na Akadémii výtvarných umení v Sofii. Absolvoval študijné pobyty v Antverpách, Zürichu, Viedni, Berlíne, Štokholme a Kitakyushu. Vystavoval, vystavuje a jeho dielo sa predáva po celom svete. Žije a pracuje v Sofii.
Inspire magazine
81