Page 1


OOBB SS A A HH

OBSAH

Andrew Bird...

Módna polícia... SPOLOČNOSŤ Komentár – O zálohách za poháre a Gorila str. 5. Čo sa deje? – Všetci sme piráti str. 6. ANKETA – Pred a po voľbách str. 10. Komentár – Ficov milión str. 12. KULTÚRA Osobnosť – Robert Roth str. 14. Zaujímavosť – 3 najkontroverznejšie divadelné hry str. 18. Kultúrne radí... – Táňa Pauhofová str. 20. Film – The Artist str. 21. Kniha – Na pláži str. 22. Hudba – Andrew Bird str. 23. Tip redakcie – Zábava po slovensky str. 24. LIFESTYLE Osobnosť študenta – Iveta Maďarová str. 26. Módna polícia str. 28. Cestovanie – Nespútaná Afrika str. 30. Kam na menu? – reštaurácia Pulitzer str. 33. Umelecký kútik – poviedka Rozhodnutie str. 34.

2

strana 10.

strana 14.


EDITORIÁL

V I TOO R R II ÁÁL L E DE D I T

ážené čitateľky, vážení čitatelia, niekedy zvyknem premýšľať nad tým, či by nebolo lepšie vzdať sa samej seba, aby som vyhovela očakávaniam a predstavám ostatných. „Dáme tú kávu, keď bude voľnejšie,“ povedal s úsmevom a ja odvtedy, už len zo zvedavosti, čakám, kedy si konečne nájde čas na moju maličkosť. Ak vôbec. Aj sľuby, ktoré sa zdajú byť plytké, môžu mať pre niekoho veľkú hodnotu. Slávny William Shakespeare síce tvrdil, že celý život je len scéna, na ktorej ľudia predvádzajú svoje herecké výkony, no ja stále verím na úprimnosť. Každý z nás si zaslúži počuť pravdu, aj keď je ťažké sa s ňou vyrovnať. Verím, že atmosféra v našom začínajúcom redakčnom kolektíve bude tiež založená na otvorenom a zároveň nekonfliktnom prístupe. Povedať a prijať názor toho druhého bez zbytočnej pretvárky sa v modernej dobe moc nenosí, lenže my sa pokúsime byť originálni pomocou staromódnych prostriedkov. Divadlo patrí do divadla, márne sľuby do politiky a objektívny obraz spoločenského diania do nového študentského časopisu Žurnál. Držte nám palce, nech nesklameme! Simona Horváthová šéfredaktorka

3

REDAKCIA:

Lukáš Onderčanin Matúš Paločko Lucia Rusnáková Natália Špesová

Šéfredaktor: Simona Horváthová

Redakcia: Zuzana Bodnárová Peter Hanák Mgr. Miloš Horváth, PhD. Marek Hudec Kristína Krupčíková Michaela Lovásová Iveta Maďarová Petra Mikulcová

Grafik: Róbert Cuprik Fotograf: Milan Ftorek Korektori: Mgr. Miloš Horváth, PhD. Simona Horváthová


ŽURNÁL SPOLOČNOSŤ


KO M E N TÁ R

P O Č N S PS O L LOO Č N OOS SŤ Ť

O zálohách za poháre a Gorile

Č

o majú tieto dve zjavne nesúvisiace veci spoločné? Národnú identitu! Keď som v ten piatok stál na námestí SNP a videl okolo seba stovky ľudí rôznych vekových kategórií, hrial ma pocit, že nie všetkým je kultúra v slovenskej politike ukradnutá. Transparenty, pokriky, nespokojnosť. Aj keď „gorilie“ protesty pravdepodobne nebudú mať priamy vplyv na urýchlenie vyšetrovania či zmenu zákonov, v tej chvíli bolo pre mňa dôležité to, že náš národ nespí. O pár hodín neskôr som bol konfrontovaný s dvoma nepochopiteľnými úkazmi. V novej školskej jedálni už nejakú dobu nemajú soľ, pretože študenti z internátov každý mesiac väčšinu soľničiek na stoloch ukradnú. Podľa slov jednej z pokladníčok musia čakať na nové soľničky, ktoré objednali. Pre istotu nainštalovali aj kamery. Pár metrov od jedálne som si v študentskej krčme objednal pivo. Keď som zaplatil o 50 centov viac ako minule, barman ukázal na transparent nad barom. „Z dôvodu veľkého úbytku pohárov sme boli nútení brať 50 centov zálohu na poháre.“ Takže kým jedni čakali v rade na pivo, v druhom rade stáli študenti s prázdnymi pohármi čakajúc na vrátenie zálohy. Čo to má vlastne spoločné s kauzou Gorila? V obidvoch prípadoch ide o zmýšľanie slovenského národa. Kým na námestí kričíme na politikov, že sú zlodeji, sami nemáme problém vziať zo stola v jedálni soľničku. Veď je to len drobnosť. Nadávame, koho sme si to zvolili. A nie sú náhodou „zástupcovia ľudu“ úplne takí istí, ako sú mnohí z nás? Lenže na rozdiel od soľničiek sa dostali k miliónom. Pre nich je to tiež len drobnosť. Možno sme naozaj tých 99%. Ale, ako napísal jeden môj kamarát, najväčším problémom slovenského národa je, že väčšina z tých 99% chce byť tým jedným percentom. Môžeme stáť na námestiach a kričať. Alebo sa pozrieť na seba a začať zmenou politickej kultúry v sebe samom. To sa týka vysokoškolákov, ktorí kradnú poháre, a tiež minifoto: Henrich Harcsa strov, ktorí kradnú milióny. Lebo raz tie poháre dôjdu a zálohy budeme platiť aj naďalej. LUKÁŠ ONDERČANIN

5


ČO SA DEJE?

Všetci sme piráti

O

P O Č N S PS O L LOO Č N OOS SŤ Ť

krem Gorily sa na začiatku roka protestovalo aj proti dohode ACTA. Prehľadávanie obsahu počítačov a mobilov na letiskách, koniec voľného sťahovania dát z internetu a sledovanie činnosti bežných používateľov internetu boli hlavnými strašiakmi vo všetkých diskusiách na internete. Čo z toho nám naozaj hrozí? Protipirátska medzinárodná dohoda ACTA zatiaľ v EÚ nebude platiť. Niektoré európske krajiny s ňou totiž nesúhlasia. USA, Japonsko či Kanada ju však už prijali. Je teda reálne, že nám pri ceste do Spojených štátov prehľadajú na letisku počítač, mobil alebo mp3 prehrávač, aby si overili, či v nich nemáme nelegálne stiahnutú hudbu? To v tejto chvíli nevie vôbec nikto. Kontroly na letiskách sú dobrovoľné, štáty ich môžu, no nemusia vykonávať – v USA sa vám budú môcť pozrieť do obsahu počítača, ale či to vôbec budú robiť a ako často, je otázne. V prípade USA by vôbec nebolo prekvapením, keby podobné kontroly legálnosti softvéru robili masovo – v Spojených štátoch sa na ochranu autorských práv a na nelegálne sťahovanie z internetu pozerajú prísnejšie ako u nás. Američanov nedávno pobúrilo video, na ktorom známy americký sudca bije svoju dcéru remeňom. Šokujúce domáce násilie malo pre Slováka nepochopiteľný dôvod – dievča „kradlo“ (nelegálne sťahovalo) hudbu a hry z internetu. foto: Henrich Harcsa

6


ČO SA DEJE?

Nulová vymáhateľnosť

P O Č N S PS O L LOO Č N OOS SŤ Ť

Na Slovensku sa sťahuje vo veľkom a potrestaný je málokto, chýbajú mechanizmy kontroly. Neexistuje nikto, kto by sa nám pozrel do počítača, či tam máme nelegálny obsah, aby nás za to mohol potrestať. Prípadné kontroly sa týkajú najmä firiem, tie musia mať legálny softvér, s ktorým podnikajú. Ak nepodnikáte, nikto vám nezazvoní pred dverami, aby ste mu ukázali obsah vášho súkromného počítača. Potreboval by súdny príkaz a ten sa dáva hlavne pri vážnych podozreniach, napríklad zo šírenia detskej pornografie. Trestať by sa dalo šírenie obsahov, povedzme, ak na známy server ulozto.cz nahráte film, aby si ho mohol zadarmo stiahnuť každý. Tu nastáva problém, ktorý by ACTA dokázala vyriešiť. „Ten, komu patrí stránka, nemá povinnosť nahlásiť, kto to tam zavesil. Stránka nemá právnu zodpovednosť za to, čo na nej visí. Nemám koho žalovať, lebo sa nedozviem, kto to dal na internet,“ hovorí Ľubomír Fifik, riaditeľ autorskej spoločnosti LITA a zároveň autor na internete nelegálne zverejneného seriálu. ACTA obsahuje pravidlo, že poskytovateľ internetových služieb bude musieť poskytnúť údaje o užívateľovi, ktorý pridal nelegálny obsah. Z vágnych formulácií dohody ACTA sa nedá presne povedať, či by sa to vzťahovalo napríklad aj na zdieľanie hudobných videoklipov na sociálnych sieťach alebo na iných stránkach.

Nejasné detaily a neprimeranosť Jednou z najvážnejších výhrad odporcov proti-pirátskej dohody sú práve nejasné a nekonkrétne formulácie. Inými slovami sa z tohto právnického textu nedá vyčítať, koho a čoho sa nové pravidlá budú týkať. Či pôjde o spomínané zdieľanie hudby na sociálnej sieti a o kontrolu toho, čo robí bežný používateľ na internete, alebo či je jej cieľom zabrániť podnikavcom v zarábaní na duševnom vlastníctve niekoho iného. Odpoveďou na túto výhradu väčšinou býva, že pri dohode medzi toľkými krajinami s rôznymi právnymi systémami foto: Henrich Harcsa nie je možné napísať nič konkrétnejšie. Príliš široké možnosti výkladu však otvárajú možnosti pre vznik rôznych dezinterpretácií nielen v internetových diskusiách, ale, čo je oveľa nebezpečnejšie, možno aj pri výkone moci štátom. Viaceré pripomienky k dohode ACTA mali aj slovenskí politici a medzi nimi aj zástancovia autorského práva. Poslanec za SDKÚ-DS, Miroslav Beblavý, sa pre .týždeň vyjadril, že podľa neho sú v tomto prípade prostriedky neprimerané cieľu, lebo zasahovanie do súkromia ako napríklad kontrola legálnosti hudby stiahnutej do mobilu, nie je primerané riziku pirátstva. „Chápem takéto veci, keď ide o život a smrť. Tu sa mi nezdá, že ide o život a smrť,“ povedal pre .týždeň Beblavý.

Presadia to a aj tak to obídeme Aj keď ACTA zrejme v súčasnej podobe u nás platiť nebude, vzhľadom na silnú loby a tradičnú prax v EÚ môžeme očakávať, že podobné pravidlá budú u nás aj tak prijaté. Keď európske krajiny nesúhlasili so spoločnou ústavou, prišiel pozmenený text s iným názvom – Lisabonská zmluva. Podobne to môže byť aj s dohodou ACTA – jednoducho dostaneme na schválenie, najlepšie potajomky, to isté, len pod iným názvom. Napriek tomu, pravdepodobne, nemusíme mať strach, že prídeme o voľne sťahovateľné filmy alebo hudbu. Na internete sa dá obísť všetko – možno budeme sťahovať z iných stránok prostredníctvom nejakého iného programu, alebo si budeme musieť pri cestovaní stiahnuté súbory skryť či zakódovať. Ak sa vôbec niekedy štátom podarí efektívne kontrolovať internetové pirátstvo, nejaký čas to ešte potrvá.

7


P O Č N S PS O L LOO Č N OOS SŤ Ť

ČO SA DEJE?

8

foto: Henrich Harcsa

Argumenty za dohodu ACTA

Argumenty proti dohode ACTA

•nelegálne sťahovanie a zdieľanie hudby, filmov a iného autorského obsahu na internete je krádež; •dohoda chráni autorov a celý kreatívny priemysel, priniesla by viac peňazí do umenia; •účelom ACTA je boj proti falzifikátom ako napríklad lacný textil s nášivkou známej značky, len malá časť dohody sa týka internetu; •väčšina ustanovení z dohody ACTA už aj tak v našom práve platí (napríklad na Slovensku možno už teraz trestať internetovú kriminalitu odňatím slobody); •niektoré časti dohody, napríklad kontroly obsahu počítačov na letiskách, sú dobrovoľné a jednotlivé štáty ich nemusia vykonávať;

•stiahnutie filmu, hudby alebo knihy z internetu zdarma nie je krádež, je to ako požičanie si knihy z knižnice; •rokovania o dohode ACTA prebiehali tajne a podozrivý bol aj pokus nenápadne ju ratifikovať v Rade EÚ ministrami pôdohospodárstva; •dohoda nie je v prospech umelcov a autorov, ale chráni zisky korporácií (napríklad veľkých komerčných filmových a hudobných štúdií); •internet je posledné úplne slobodné médium a ACTA je pokusom o medzinárodnú kontrolu a reguláciu internetu; •dohoda umožňuje kontrolu toho, čo bežný užívateľ robí na internete, čo sťahuje a čo zdieľa a umožní aj kontrolu obsahu počítačov, telefónov a iných nosičov na letiskách; •text dohody je nejasne a nejednoznačne formulovaný, možno ho vykladať rôznymi spôsobmi;


ČO SA DEJE?

Rozhovor s riaditeľom autorskej spoločnosti LITA Ľubomírom Fifikom Prečo je potrebné na Slovensku prijať dohodu ACTA, ak už máme v našej legislatíve zakotvený trestný čin porušovania autorského práva?

P O Č N S PS O L LOO Č N OOS SŤ Ť

Po prečítaní ACTA je možné konštatovať, že väčšina našich právnych noriem zodpovedá požiadavkám ACTA. Je to medzinárodná dohoda, ktorá by mala garantovať, že tieto veci budú podobne ošetrené aj v ostatných krajinách.

docentom

Ak niekto sťahuje pre vlastnú potrebu, je to legálne. Podľa toho, čo sa písalo o ACTA by zrejme mohol byť trestný čin aj to, keby mi kontrola našla v počítači film, stiahnutý pre vlastnú potrebu. To sú nadsadené interpretácie. Pokiaľ je podozrenie, že niekto preváža veci s účelom obchodne zhodnotiť duševné vlastníctvo bez súhlasu autora, na hraniciach to majú právo skontrolovať rovnako ako akýkoľvek iný tovar.

Čo by to zmenilo v našom štáte?

Spor medzi obhajcami a odporcami dohody Ťažko povedať, pretože ACTA ako každá ACTA je hlavne v tom, že by bolo možné spoločná direktíva EÚ je istý druh požiadaviek kontrolovať aj obsahy stiahnuté pre vlastnú voči jednotlivým štátom, aby do svojho právneho potrebu. systému inkorporovali určité zásady. Na Slovensku k niektorým zmenám skôr alebo neskôr bude musieť dôjsť, presnejšie v oblasti vymáhateľnosti autorského práva. Či už na základe implementácie ACTA alebo mimo toho, isté zmeny budú musieť prebehnúť, najmä v oblasti používania autorských diel a duševného vlastníctva na internete.

Aké zmeny by to mali byť? Konkrétny príklad je môj seriál Chlapec a pes, ktorý už niekoľko rokov visí na internete. To, že si niekto spravil kópiu pre vlastnú potrebu, je v zmysle právnych noriem. Keď to však niekto zavesí na internet a ponúka bezplatne k dispozícii verejnosti na stiahnutie, už to v poriadku nie je. Pokiaľ by som sa pokúsil o nápravu, tak jediné, čo môžem dosiahnuť, je, že ten, kto prevádzkuje stránku, to stiahne z obehu. Domáhať sa istých majetkových práv s tým súvisiacich by som mal problém, lebo ten, komu patrí tá stránka, nemá povinnosť nahlásiť, kto to tam zavesil, stránka nemá právnu zodpovednosť za to, čo na nej visí. Nemám koho žalovať, lebo sa nedozviem, kto to dal na internet. Ktokoľvek si môže legálne nahrať niečo z televízie pre vlastnú potrebu, môže to zavesiť na internet a tým zasahuje do mojich majetkových práv, lebo o zverejnení môžem rozhodnúť len ja.

9

Za predpokladu, že majú dôvodné podozrenie. V ACTA nie je napísané, že colníci sú povinní kontrolovať každého. Colníci by mali mať právo v prípade, že je na to dôvod, urobiť takúto kontrolu. Keď niekto niečo ukradne, má polícia právo kontrolovať mu byt? Má, ak dostane príkaz na bytovú prehliadku. Tieto veci sa budú kontrolovať, ak bude dôvodné podozrenie, že nejde o veci pre osobnú potrebu. My na Slovensku diskutujeme o tom, či je vôbec potrebné robiť nejaké opatrenia v oblasti na ochranu duševného vlastníctva. Zvykli sme si, že kultúra a umenie by mali byť bezplatné, umelci by sa mali chodiť pásť na lúky a svoje duchovné plody dávať k dispozícii bezplatne. Dnes sa už prakticky považuje za nenormálne, ak si niekto ide kúpiť CD alebo DVD z obchodu. Prečo by to robil, veď si to môže stiahnuť z internetu zadarmo. PETER HANÁK


A N K E TA

ANKETA: P O Č N S PS O L LOO Č N OOS SŤ Ť

1.Aké konkrétne zmeny v štáte a v spoločnosti si chcel dosiahnuť svojou účasťou na protestoch? 2.Si spokojný/á s výsledkami volieb?

Ivana Kvetková, 1. ročník Mgr.

1.Protestov som sa zúčastnila preto, lebo mi prekáža, že niektorí politici nezodpovedne hospodária so štátnymi peniazmi. Občania musia dať najavo svoju nespokojnosť, aby politické špičky nezabúdali, že ich úlohou je zastupovať záujmy ľudí, nie svoje vlastné. Som za väčšiu verejnú kontrolu a transparentnosť všetkých rozhodnutí, s utopickými požiadavkami organizátorov však nesúhlasím. 2. Výsledok volieb ma sklamal, aj keď som niečo podobné očakávala. Pravica zlyhala na plnej čiare a voliči jej dali jasný signál, že v týchto stranách musí dôjsť k výmene lídrov. Na druhej strane, som zvedavá, ako sa so suverénnym víťazstvom vysporiada Robert Fico. V jednofarebnej vláde sa už nebude mať na koho vyhovárať a dostane šancu ukázať, či aj v zlej ekonomickej situácii vie ľuďom garantovať sľubované istoty.

Paulína Slováková, 3. ročník Bc.

1. Už keď som išla na protest, vedela som, že sa až tak úplne nestotožňujem s požiadavkami organizátorov protestu. Na transparente som mala napísané Stop Acta, takže som tam bola z tohto dôvodu, aj keď protest primárne nebol zameraný proti ACTE. Na druhej strane transparentu som mala „Prešetriť, ale hlavne potrestať...”, ale nemyslím si, že k tomu príde. Mojím najväčším želaním je, aby referendum mohlo byť platné, pretože teraz je to bieda. 2. S výsledkami volieb nie som spokojná, ale vzhľadom na to, ako sa pravica nedbanlivo správala k svojim voličom, ma výsledok ani neprekvapil.

10


A N K E TA

Kristián Čekovský, 2. ročník Bc.

1. Konkrétnou zmenou by pre mňa bola zmena volebného systému. Súčasný systém, voliť poslancov v konkrétnej strane sa mi nezdá správny. Máme si predsa vybrať ľudí, ktorí budú svojou účasťou v parlamente zastupovať naše názory a hodnoty a nie politické strany – firmy. Preto chcem krúžkovať poslancov z rôznych politických strán a nie iba z jednej.

P O Č N S PS O L LOO Č N OOS SŤ Ť

2. V prvom rade ma prekvapila vysoká účasť, čo považujem za pozitívne. Výsledky volieb rešpektujem. Budem parafrázovať niektorých opozičných politikov, ak poviem, že víťazstvo strany SMER je zaslúžené a strana by mala vládnuť sama. Nech ukážu, čo za 4 roky dokážu. Môže ich to do najbližších volieb posilniť, alebo oslabiť. Vo voľbách som okrem účasti našiel aj viacero iných pozitív. Napríklad víťazná strana SMER nemá ústavnú väčšinu. Do parlamentu sa nedostali SNS ani SMK. Strane 99% uverilo len 40 000 ľudí (1,5%). HZDS už nedosiahla ani jedno celé percento. A Obyčajní ľudia ukázali, čo znamená preferenčné hlasovanie, keď prvé priečky obsadili ľudia, z rôznych pozícií kandidátky.

Slavo Held, 1. ročník Bc.

1.Protestov som sa zúčastnil preto, lebo niekde v hĺbke duše som veril, že zlodeji konečne pôjdu tam kam patria - do basy.

11

2. Je smutné, že ľudia zvolili práve tých, proti ktorým protestovali.


P O Č N S PS O L LOO Č N OOS SŤ Ť

KO M E N TÁ R

Ficov milión

foto: Henrich Harcsa

Pomôže opozičná terapia piatim stredopravým stranám? Od marca je staronovým premiérom Robert Fico. Jeho strana získala vo voľbách viac ako milión hlasov – toľko, čo nezískala žiadna strana v histórii samostatnej republiky. A pravdepodobne bude vládnuť sama. Dôležité je zamyslieť sa nad tým, čo je dôvodom Ficovho triumfálneho víťazstva a potupnej prehry stredopravých strán. Nie, nie je to mobilizácia starších voličov či až taká enormná snaha po istotách. Parlamentné voľby si prehrala pravica sama – snaha očierňovať sa navzájom, kauzy, z ktorých niekto profituje a iný na nich pohorí – to všetko viedlo k zlyhaniu strán, ktoré stáli v opozícii k Ficovi. Výsledky volieb sú toho dôkazom. Pravica má jedinečnú šancu na reparát. Štyri roky môže robiť niečo pre to, aby dokázala, že si ešte zaslúži niekedy viesť túto krajinu. Či sa podarí Žitňanskej zachrániť SDKÚ-DS alebo Lipšicovi názorovo prebiť Figeľa a Hrušovského, to je otázne. Takisto môžeme len očakávať, nakoľko úspešné bude pôsobenie šestnástich „neriadených živlov“ z Obyčajných ľudí v parlamente. Zatiaľ to vyzerá tak, že Matovič s Hlinom budú mať pre svoje občianske aktivity a protesty akurát reprezentatívnejšie priestory. Voľby sú obrazom toho, v akom stave je pravica. Je tu viacero roztrieštených frakcií (aj vo vnútri strán), ktoré nedokážu priniesť relevantné dôvody, prečo sú lepší ako Fico. Úlohou týchto skupín bude najbližšie štyri roky nielen vládu kontrolovať, ale priniesť nové myšlienky a vzájomnú súhru aj napriek názorovým nezhodám. Bez väčšej integrácie sa im k moci o štyri roky vrátiť nepodarí. A čo SMER-SD? Kritický nie je ani tak úspech tejto strany, ako fakt, že Robert Fico môže vládnuť sám. Na prijatie obyčajných zákonov mu stačí podpora jeho klubu a podpis prezidenta. Pri nedokonalosti nášho demokratického systému a pri takmer nulovej kontrole medzi jednotlivými inštitúciami je autoritatívna vláda jednej strany veľmi nebezpečná. A Slovensko na niečo také zatiaľ nie je pripravené. LUKÁŠ ONDERČANIN

12


ŽURNÁL KULTÚRA


ROZHOVOR

Robert Roth: Denne pochybujem o svojom mieste na javisku

K KUU LL T T ÚÚR RA A

Najvýraznejší herec svojej generácie, ktorý si úspešne zachováva vlastnú tvár a hereckú hrdosť. V televíznych seriáloch nehrá. Namiesto toho si radšej potyká s komplikovanými divadelnými postavami a svojím hereckým výkonom prinúti divákov zamyslieť sa. Robert Roth.

Čo pre teba znamená diva- ma udivuje napríklad Amerika, ktorej každý druhý film má dlo? Nechcem sa rúhať voči rodine, ale všetko. Je to fantastický komunikačný prostriedok, chrám, možnosť ovplyvniť myslenie ľudí nenásilnou formou. Divadlo je pre mňa niečím nenahraditeľným, neviem si predstaviť, že by neexistovalo. Predstavuje umeleckú podobu toho, ako žijeme.

foto: Bolek Polivka

v sebe hektolitre krvi a násilia. Ja k svojmu životu nepotrebujem, aby na mňa striekali „kečupy“. Viem si to predstaviť a trochu to uráža moju fantáziu a inteligenciu.

Videl a myslím si o nej presne to, čo som povedal pri predchádzajúcej otázke. Nie som natoľko „vymletý“, aby som vďaka tomu, že sa „vypeckuje“ hudba a následne „utne“, pochopil, že sa na javisku deje niečo Je škoda, že sa čosi podobné závažné. Takýmto spôsobom sa prenáša na dosky národného u nás ne-inscenoval Shakespeare divadla. dlho alebo vôbec, takže sa dalo čakať, že takéto stvárnenie hry Spomenul si svoju rodinu. Je Bohužiaľ, je doba, keď zarezonuje. pre teba prednejšia ako di- nás násilie obklopuje zo všetkých vadlo alebo sa s ním delí o tú strán, takže sa dalo čakať, že sa Ako si prežíval derniéru to dostane aj do divadla. Nevadí Hamleta? istú pozíciu tvojich priorít? mi, keď je násilie na javisku zobrazené takou formou, že som Prežíval som ju v takom Nie, rodina je pre mňa, donútený predstaviť si, čo bude zvláštnom „odrbe“. V divadle sa samozrejme, na prvom mieste. ďalej nasledovať, ale nie je mi to nevedelo, či je to derniéra alebo ukázané. nie. V ten deň som mal telefonát

Počas „riaditeľovania“ Ondreja Šotha sa v inscenáciách činohry SND začalo objavovať veľa násilia, sexistických narážok či oplzlých scén. Aký máš na to názor?

s relevantným človekom, čo sa týka vedenia divadla, ktorý mi povedal, že nemusím hrať der Postava na pódiu na- niérovo, takže ja som to ako štartuje motorovú pílu, rozbehne derniéru neprežíval. Čiže, pekne sa s ňou k druhej postave a zra- ma oj...li. zu je tma. Má to pre mňa oveľa Nemôžem povedať, že mi väčšiu silu, ako keby som videl aj to ako divákovi prekáža, ale ne- ten výsledok. musím to, pretože ma rovnaké veci obklopujú v bežnom živote. Videl si inscenáciu hry V divadle, ani vo filmoch sa na to Williama Shakespearea, nepotrebujem pozerať. V tomto Coriolanus? 14

Napríklad?


ROZHOVOR

Je pre teba „standing ovation“ objektívnym odra- Za posledné dva roky si zom kvality predstavenia? stvárnil veľké postavy, či už je to Faust, Richard III. alebo Nie. Je to čosi moderné, Ivanov. Ktorá z týchto postáv čo niekto niekde videl a začalo sa na tebe zanechala najväčšiu to používať. Bez urážky, nemá to pre mňa hodnotu, pretože ľudia pečať?

K KUU LL T T ÚÚR RA A

vstávajú už pomaly pri každej hlúposti. Potom prídu na nejakú závažnú vec, ktorú si človek váži aj ľudsky, aj umelecky a postavia sa tiež, akoby medzi tými predstaveniami nebol žiadny rozdiel. Tak, akú to má mať pre mňa cenu?

To je veľmi ťažké povedať, pretože pri každej inscenácii je iná cesta tej postavy k určitému cieľu. Aj vo Faustovi, aj v Ivanovovi boli miesta, na ktoré som sa paradoxne veľmi tešil, pretože ma neskutočne trápia ako človeka, čiže aj ako interpreta. Herecky

Ako si teda predstavuješ skutočný prejav mienky zo strany diváka? Pred časom sa stalo, že počas predstavenia HOLLYROTH sa diváčka s neskrývaným pohŕdaním v tvári postavila a odišla. Toto malo pre mňa oveľa väčšiu hodnotu ako „standing ovation“ na konci akejkoľvek inscenácie. Vážim si však, keď sa postavia dvaja študenti, ktorí sú červení v tvári, lebo vedia, že foto: Roman Ferstl nikto iný sa nepostavil, a napriek tomu zostanú stáť a tlieskajú. sa ich bojím a mám pred nimi rešpekt v tom zmysle, že ako diAko si dokázal, že ti priazeň zo vák prijme môj pohľad na danú strany tvojich obdivovateľov vec či tému.

Sáru. Vo Faustovi sa vždy teším na záver, ktorý je vyjadrením poznania toho, že nakoniec máš radosť, nie z dosiahnutia vytúženého, ale z túžby samotnej, čiže z procesu, ako sa k tomu dopracuješ a pýtaš sa: „Došiel som k tomu?“

Takže každá z týchto postáv, či už viac alebo menej výrazne ovplyvnila tvoj pohľad na život. Možno ani nie, že ovplyvnila, lebo už nejaké veci „upratané“ mám. Skôr sa zjavila v takom čase, kedy som mohol povedať, že toto už mám prežité a rozumiem tomu, čiže viem, ako to mám povedať tak, aby mi to diváci uverili a aby som tomu sám uveril.

Hovoríš, že aj v tragických postavách je určitý humor. Lenže, čo ak divák ten humor nevidí? Môže to byť len v tej chvíli alebo má na vec iný pohľad, a to je absolútne v poriadku. Horšie by bolo, keby sme naštudovali komédiu, nikto by sa nezasmial, ale aj to môže byť prejav toho, že človek sa nechce prejaviť alebo sa „just“ zasmeje na takých miestach, kde sa nikto iný nezasmeje.

nestúpla do hlavy ako nieVedel by si uviesť príklady na ktorým tvojim kolegom? takéto miesta? Čo si myslíš, máš už svoju A prečo by to malo životnú hereckú úlohu za seV inscenácii Koniec hry bou? stúpnuť? A kam? Neviem na to celkom odpovedať. Veď divadlo bez diváka nemá zmysel. S pokorou prijímam to, že môžem robiť niečo, čo ma baví a ak sa to niekomu ešte aj ľúbi, tak je to úžasné.

15

sú to tri slová. Keď sa ma Hamm pýta: „Zažil si niekedy chvíľu šťastia?“ Ja – ako Clov – mu odpovedám: „Neviem o tom.“ V Ivanovovi sa vždy najviac bojím a teším na krátky jednostranný dialóg na konci jedného dejstva s Monikou Hilmerovou, ktorá hrá Ivanovovu manželku,

Myslím si, že sú role, ktoré prislúchajú ľuďom vo vyššom veku, ako som ja teraz a je hodno po nich túžiť alebo aspoň myslieť na to, že keby išla okolo, tak by som ju pozdravil a možno sa zastaví, možno pôjde ku kolegovi.


ROZHOVOR ,,Je motivujúce presvedčiť diváka v divadle o tom, že za lístok nezaplatil zbytočne...”

Vytúženého Richarda III. si si už zahral. Existuje ešte nejaká postava, ktorú by si rád na javisku stvárnil? Je (smiech), ale na tú som už starý, už by sa to muselo veľmi upravovať. Je to postava Alexa z Mechanického pomaranču. On má v knižke 14 alebo 16 a vo filme trochu viac, no ja stále viac a viac tomu veku unikám.

K KUU LL T T ÚÚR RA A

Ešte stále by si si nechcel zahrať princa z rozprávky? Nie, ja ani nemám v sebe tento rozmer. Ja by som sa pri tom asi strašne smial (úsmev). Pripadá mi to také ploché. Koniec koncov ja som už mal princa v repertoári, hral som predsa Hamleta.

Nedokončil si štúdium réžie a dramaturgie na Vysokej škole múzických umení. Prečo? Kopec predmetov ma strašne nebavilo. Nechcelo sa mi učiť určité veci, respetíve byť na termín skúšok pripravený, naučený, odpapagájovať alebo do testu napísať jednu z odpovedí a, b, c. Strácal som body na „pakovinách“ typu „aké vysoké boli boty v antike“, čo si už dnes môžem nájsť v priebehu niekoľkých minút na internete. Ešte viac ma urážalo, že za mnou sedela spolužiačka, ktorá nevedela, ako vyzerá herec, a tiež pedagóg na danej škole, Martin Huba, a dostala plný počet bodov, lebo správne odpovedala na všetko.

16

foto: Alexander Barta

Pred pár rokmi si uvažoval aj o ukončení svojej divadelnej kariéry. Ešte stále v tebe niekedy rezonuje táto myšlienka?

V televíznych seriáloch stále nehráš. Nechystáš, predsa len, pre divákov prekvapenie podobného druhu?

Ale chystám. Už som nahral dokonca prvý diel. Je to Skoro denne. Som pochybujúci o sebe, o svojom mieste na však animovaný seriál Lokal TV, javisku a o tom, či to má zmysel, takže si myslím, že je to v poriadkeď je teraz taká seriálová doba. ku. Nejdem so svojim ksichtom Ľudia si skôr zapnú telku, niečo si na trh. pozrú, pričom o 5 minút nemusia vedieť, čo pozerali. Je však motivujúce presvedčiť diváka v divadle o tom, že za lístok nezaplatil zbytočne a neodíde znudený či pobúrený.


ROZHOVOR

K KUU LL T T ÚÚR RA A

,,...recenzie sú skôr „pocitológie“...”

foto: archív Roberta Rotha

Aký máš vzťah k mien- nejaké bulvárne periodikum. Ale bota tak odíde do luftu, pretože kotvorným denníkom a k te- to má človek už napísané v tvári, sa to nepredáva, lebo niekto že prečo tam asi pracuje alebo čo danú inscenáciu zvozil, pričom levízii?

môže ísť naozaj len o subjektívny pocit novinára. Takéto recenzie Mienkotvorné denníky Aký je tvoj názor na divadel- teda nepovažujem za relevantma svojou mienkotvornosťou nú záležitosť, ktorá by mi mala minimálne provokujú k tomu, né recenzie, publikované odporučiť nejaké predstavenie. aby som si vytvoril vlastnú mien- v médiách? ku. Telku moc nepozerám. Správy Tie recenzie sú skôr Je teda správne, že žáner resi väčšinou pozriem, ale nikdy som ich vlastne ani nedopozeral. „pocitológie“, také veľmi subje- cenzia vôbec existuje? ktívne. Niekedy dokážu poriadne To, že niekto v politike kradne Ale áno, má svoje miesto a že niekto niekde zhorel, nepo- naštvať, ani nie kvôli tomu, že sú v publicistike. Bol by som však trebujem na „spríjemnenie“ negatívne, ale kvôli tomu, že sú radšej, keby sa k nemu pristuv mienkotvorných denníkoch večera. a prečíta si ich 300 000 laikov a povalo menej povrchne. Keď si novinár pozrie predstavenie, Keď s tebou novinári robia tí si, pár sekúnd po prečítaní, pov ktorom nemá rád polovičku vedia: „Tak na toto nejdem.“ rozhovor, vytvoríš si o nich obsadenia a potom je redakciou názor podľa toho, z akého sú A vy v divadle musíte niesť prinútený o ňom napísať recenziu, tak je to cítiť. Som za, nech média? následky. recenzie sú, ale nech ponúkajú aj alternatívu. Nie, pretože ľudia dokážu Naša trojmesačná roSIMONA HORVÁTHOVÁ prekvapiť. Iné je, keď je to naozaj

17

ho zaujíma.


Z AU J Í M AVO S Ť

Tri najkontroverznejšie divadelné predstavenia 20. storočia

K KUU LL T T ÚÚR RA A

Čo je to umenie? Paul Klee, nemecko-švajčiarsky maliar, sa k tejto téme vyjadril stručne, ale za to výstižne: „Umenie? Umenie neopakuje viditeľné, ale robí viditeľným.“ Tento výrok neomylne platí aj pre divadlo. Divadlo dokázalo kričať, keď všetko ostatné malo príkaz stíchnuť. Odkrývalo témy, ktoré mali zostať skryté a tým provokovalo – nútilo ľudí rozprávať a hlavne rozmýšľať. V poslednej dobe sa však utiahlo do úzadia. Mnohými ľuďmi je považované za zastarané a ťažko zrozumiteľné. Je mylne označované za tzv. „elitný žáner“ – druh umenia, ktorý je určený len pre istú skupinu ľudí. Napriek tomu sú hry, ktoré dokázali pohnúť masami aj v 20. storočí, nesúc myšlienku humanity, presne v takom obale, v akom to má súčasný človek najradšej. Trblietavom, lákavom a hlavne dostatočne kontroverznom.

Anjeli, drogy a AIDS inscenácia: Anjeli v Amerike (Angels in America) Priot Walter je celkom normálny americký homosexuál. Jeho život je s výnimkou pár detailov, ktoré koniec koncov nie sú až také zanedbateľné, úplne triviálny. Priot má totiž AIDS a vízie, v ktorých ho anjel označil za proroka. Zdá sa vám to príliš odvážne? Presne týmto štýlom autor provokuje, využíva biblické odkazy v priamych narážkach na americkú spoločnosť. Upozorňuje, lieči, smeje sa. Americký dramatik Tony Kushner vytvoril fascinujúcu zmes čiernej komédie, humoru a fantastických scén, plných duchov komunistických špiónov a nebeských poslov, padajúcich priamo cez strop divadla. Hlavní protagonisti hľadajú svoju sexuálnu identitu a samých seba niekde medzi halucináciami z antidepresív a reálne-nereálnou plavbou cez Antarktídu až do samotného neba. Hra je napísaná pre osem hercov, z ktorých každý hrá dve alebo aj viacej rolí – na pohlaví nezáleží. Toto „rozdvojenie“ je však účelové a mnohokrát symbolicky dokazuje autorovu snahu zbúrať tradičné predstavy o rodových kategóriách. Hra sa hneď po opätovnom uvedení do divadiel v máji roku 1991 stala predmetom mnohých diskusií, hlavne zo strany konzervatívnych a náboženských foto: sfgate.com skupín. Rozpačité prijatie verejnosti však nezabránilo tomu, aby Kushner dostal za svoj dramatický počin Pulitzerovu cenu. Samotný The New York Times sa o hre vyjadril ako o „najviac vzrušujúcej hre posledných rokov“.

18


Z AU J Í M AVO S Ť

Nosorožce zabíjajú humanizmus inscenácia: Nosorožec (Les Rhinocéros)

K KUU LL T T ÚÚR RA A

Hra Eugèna Ionesca z roku 1959 je mnohokrát považovaná za jeden z najzákladnejších pilierov moderného divadla. Absurdná dráma sa svojským spôsobom vysmieva z náhleho vzostupu komunizmu, fašizmu a nacizmu počas udalostí, ktoré predchádzali vzniku druhej svetovej vojny. Francúzsky dramatik tento súboj morálky, filozofie a kultúr zasadil do malého mestečka na juhu Francúzska. Namiesto nebezpečných ideológií sa však medzi obyvateľstvom šíri čosi iné – ľudia sa začínajú premieňať na nosorožcov. Táto zvláštna metamorfóza sa najskôr snaží byť ignorovaná a téma sotva vyprovokuje banálne diskusie. Zostáva v úzadí až dovtedy, keď už viac nemôže byť prehliadaná. Obyvatelia sa dobrovoľne transformujú na chladných hrubokožcov v duchu hesla: Humanizmus je mŕtvy, tí, ktorí ho nasledujú, sú len starí sentimentalisti... Hlavným hrdinom diela je, paradoxne, dobrácky foto: old.tehrantimes.com a nezodpovedný opilec Berenger. Statočne odoláva všeobecnému vplyvu až dovtedy, kým jedno zo zvierat nezabije jeho lásku Daisy. Vtedy nevydrží všeobecný nápor a taktiež zatúži stať sa zvráskaveným nepárnokopytníkom. Premeniť sa však nemôže – má v sebe priveľa citu. Pri pohľade do zrkadla je zhnusený. Nemá totiž roh, kopytá, ani hrubú kožu ako všetci ostatní. „Nevadí, nech si škaredý! Budem sa brániť celému svetu! Dajte mi pušku! Som posledný človek a zostanem ním až do konca. Nevzdám sa.“ Ionescova hra provokuje v spracovaní, provokuje vizuálne, ale čo je dôležité, provokuje v inotajoch. Berenger stelesňuje bežného človeka v spoločnosti, človeka nezaťaženého mocou, ktorý sa vzoprie režimu – celkom prirodzene, pretože mu zobral to najcennejšie, po čom v živote túžil. Aj napriek zdanlivej prehre to bol práve on, čo zvíťazil, keď sa z neho nestala ďalšia kópia s kožou nosorožca, ktorá sa dokázala tak efektívne brániť všetkým ľudským emóciám.

Detská tragédia a erotické fantázie inscenácia: Prebudenie jari (Frühlings Erwachen) V roku 1906 nemecký dramatik Frank Wedekind, verejne kritizujúci sexuálne represívnu kultúru prelomu storočí, ponúkol divákom živú dramatizáciu svojich erotický fantázií – priamo na doskách s podtitulom: Detská tragédia. Búrlivá reakcia nenechala na seba dlho čakať a dielo bolo v mnohých mestách zakázané, označované za pornografické, prípadne určené len pre obmedzené publikum. Prebudenie jari je tragický príbeh s hlbokou morálnou hodnotou. Rozpráva o smutnom osude niekoľkých mladých ľudí na prahu detstva a dospievania. Štrnásťročná Wendla nevie, čo je sexuálny styk. Prísna matka a cenzurovaná spoločnosť sa vyhýba jej otázkam a uisťuje ju v myšlienkach, že deti plodí len čistá láska. Keď však prežije svoj prvý akt bez toho, aby tušila, čo vlastne robí, otehotnie. Matka ju následne nevedomky otrávi podaním lieku na potrat. Jej partner, spolužiak Melchior, je na druhej strane v sexuálnej tematike zbehlý a svoje vedomosti vďačne podsúva aj nesmelému Moritzovi. Moritz je však frustrovaný z puberty a zo zmien, ktoré sa začínajú objavovať na jeho tele. Zmätená myseľ mu dopomôže k vyhodeniu zo školy a on spácha samovraždu. Za všetko je obvinený Melchior, ktorý je poslaný do nápravno-výcho-

19


Z AU J Í M AVO S Ť

K KUU LL T T ÚÚR RA A

vného zariadenia pre mladistvých. Dielo sa nevyhýba ani témam, akými sú homosexualita alebo pedofília. Mladí hrdinovia v diele sú obeťami vtedajšej spoločnosti, pričom sami sú považovaní za „morálne skazených“. Wedekind dielom protestuje proti absencii sexuálnej výchovy a realisticky poukazuje na tienistú stránku tohto počínania. Je koniec predstavenia a na scéne sa objavuje záhadný maskovaný muž. Povie jednu vetu, ktorou nielenže zhrnie ideu celého diela, ale aj potichu lobuje za dôležitosť slobody prejavu, výberu informácií a ľudského poznania: „Naučím ťa pravdu o živote, lebo iba to ťa zachráni pred smrťou.“

foto: brightestyoungthings.com MICHAELA LOVÁSOVÁ

TÁŇA PAUHOFOVÁ: Z filmov vyberám tie, na ktoré sa najviac teším a hneď, ako budem môcť, tak si ich pozriem. Ide o české diela Poupata, Alois Nebel a Faust od Sokurovova, ďalej čierno-biely nemý film Artist a z televíznych projektov jednoznačne odporúčam výborný britský seriál z dielne BBC Sherlock. Z hudby ma naposledy očaril album Born to die od Lany del Rey a tiež jej krásny hlas. Ako správny „audioknihofilm“ som nadšená aj novou zbierkou Edgara Allana Poea s názvom 12 najznámejších poviedok. Čo sa divadla týka, kúpila by som si lístky na hru November v divadle Aréna, Rabínka v Slovenskom národnom divadle, Sen noci svätojánskej v divadle Astorka a naposledy ma zaujala opera Othello, kde spievali Jose Cura a Dalibol Jenis, hoci bol tento žáner pre mňa doposiaľ neznámy... Z literatúry vrele odporúčam vynikajúce dielo od Laurenta Bineta, HHhH. Momentálne som však nadšená aj knihou Jan Palach ´69, ktorú napísali Blažek, Eichler, Jareš a kolektív. Poučné a strhujúce. Marek Hudec

KULTÚRNE TIPYOD ODTÁNE TÁNE PAUHOFOVEJ KULTÚRNE TIPY PAUHOFOVEJ

foto: Martin Črep


RECENZIA

Nemý, čiernobiely, ale o to viac čarovný F

K KUU LL T T ÚÚR RA A

ilm The Artist je plný paradoxov. Tak, ako bol na festivale v Cannes zatienený snímkou Melanchólia a kontroverznými vyhláseniami Larsa von Triera, tak je teraz oceňovaný a zbiera jednu cenu za druhou. Z desiatich nominácií na Oscara dokázal premeniť päť z nich na zlatú sošku. Film je síce nemý, ale neznamená to, že divákovi povie niečo menej. Práve naopak povie presne to, čo má. Zo snímky je cítiť dušu a dýcha z nej čosi iné, dávno zabudnuté, nanovo oprášené s noblesou a eleganciou. Oscara za najlepší film si foto: awardsdaily.com určite odniesol aj preto, že nielen filmársky, ale aj tematicky predstavuje veľkú výzvu pre samotných tvorcov i divákov. Dielo je veľké v tom, že opisuje revolučný moment v histórii kinematografie – nástup zvuku. Zároveň je The Artist poctou nemému filmu, na ktorý sme buď zabudli, alebo ho ani nezažili. Snímka je koncipovaná tak, aby bola zrozumiteľná a lákavá práve pre tých, ktorí sa do nemých filmov nevyznajú. Jednoduchá dejová línia, plno komických momentov, za ktoré by pokojne mohla byť ocenená aj psia hviezda filmu Jack Russel Uggie. Príbeh je situovaný do 20. rokov minulého storočia a atmosféra doby nás doslova pohltí hneď v prvých minútach. Postaralo sa o to viacero faktorov. Skvelá hudba, ktorej by boli slová len na škodu, dokonalá kamera vďaka Gillaume Schiffmanovi, no predovšetkým herecké obsadenie. Treba vyzdvihnúť skutočnosť, že režisér Michel Hazanavicius stavil skôr na kvalitu ako na kvantitu. Okúzľujúci Jean Dujardin v úlohe Gorga Valentina je skutočne vynikajúci a s Bérénice Bejo ako Peppy Miller tvoria nielen typovo, ale aj herecky dokonalý pár. Avšak v prvej polovici filmu, keď je Gorge Valentin sebaistou a hrdou hviezdou, páči sa nám viac, ako v tej druhej, keď sa jeho suverénnosť priamo úmerne vytráca so zistením, že príchod zvuku nie je len náhle pobláznenie, ale fakt, ktorý nedokáže jeho pýcha stráviť. The Artist je čarovný film, vyčnievajúci z radu svojou inakosťou, ale aj sviežosťou. Je samozrejmé, že ohúri najmä tú skupinu divákov, ktorí éru nemých filmov nezažili, a tak ich zaujme svojou originalitou. Stojí však za zamyslenie, či film nenazbieral toľko cien práve vďaka tomu, že ide o akúsi spomienku či nostalgiu v srdciach poroty, ktorým nemý film chýba. Napriek tomu by som si ho pozrela znova. Ako povie sám Gorge Valentin: With pleasure! KRISTÍNA KRUPČÍKOVÁ

FILM 21


RECENZIA

Mlčať nie je vždy zlato... S

K KUU LL T T ÚÚR RA A

lovo pláž vo väčšine z nás, zrejme, evokuje predstavu niečoho príjemného, harmonického, pozitívneho. Možno vysnívanú dovolenkovú destináciu, možno posledné útočisko beznádejne strateného stroskotanca alebo miesto bezuzdného, vášnivého milovania, ktoré nám i po rokoch rezonuje v spomienkach. Anglický spisovateľ Ian McEwan nám však vo svojom miniatúrnom románe (alebo skôr dlhšej, prepracovanejšej novele – na román v pravom zmysle slova dielu chýba širšia paleta postáv ako aj ich hlbšia psychologizácia) pláž predstavuje v celkom inom svetle. Stáva sa miestom miesto roztržky dvoch mladých ľudí – novomanželov, Edwarda a Florence, ktorých vzájomný vzťah je natoľko komplikovaný, že nevyhnutne smeruje k bolestnému koncu. Samotný príbeh čerstvého absolventa univerzity Edwarda a nádejnej huslistky Florence nie je nijako zvlášť fascinujúci, rovnako tak ako zápletka či vyvrcholenie deja – ukončenie ich vzájomného spolužitia. To sa dá napokon tušiť už od prvých strán románovej novely a autor sa tým ani nijako netají. Sila McEwanovej autorskej výpovede nespočíva teda v metóde šoku, v prekvapeniach na úkor čitateľa ani neočakávaných zvratoch, ale v niečom úplne inom. V nenáročnom jazyku a štýle bez kontraproduktívnych formálnych či obsahových experimentov, v zaujímavej práci spisovateľa s kategóriou času v rámci celkovej kompozície diela (celý príbeh novomanželov sa odohráva počas foto: salon.eu.sk niekoľkých hodín, početnými retrospektívami sa však dozvedáme podstatné okolnosti z ich minulosti), a najmä v tom, že Ian McEwan nastavuje zrkadlo mnohým aj súčasným partnerským, mileneckým či manželským zväzkom a upozorňuje na ich slabé miesta. Zánik krehkého citu i manželstva medzi Edwardom a Forence je, ako sme už naznačili, neodvratný. Príčiny tohto zániku sú kľúčom k pochopeniu celého textu. Parafrázujúc samotného autora, vyplývajú jednak z rozdielov v sociálnom statuse oboch hlavných protagonistov, bigotnej morálky konzervatívneho Anglicka šesťdesiatych rokov minulého storočia, kedy sa príbeh odohráva, ako aj absolútnej neschopnosti dvojice otvoriť sa jeden druhému, a tak dať ich vzťahu reálny rozmer. Spolupôsobenie týchto faktorov robí z ich vzťahu len akúsi „hru na lásku“, ktorá končí v momente, keď si obaja „herci“ strhnú z tvárí svoje masky a odhalia svoje pravé „ja“, čo nám zároveň vyvracia starú ľudovú múdrosť o tom, že mlčať je zlato... V záplave často nevkusných knižných noviniek, písaných väčšinou na objednávku a zobrazujúcich rôzne podoby mužsko-ženských vzťahov z toho či onoho uhla pohľadu, pôsobí McEwanova románová novela Na pláži ako balzam na dušu. Je nevtieravá, autor v nej zbytočne nefilozofuje ani nepracuje s vulgarizmami či otvorenými erotickými motívmi a sentimentálne pôsobí len záverečná scéna, keď Florence márne hľadá počas svojho prvého veľkého koncertného matiné Edwarda, sediaceho v obecenstve. Ale na to sme si už v podaní obľúbeného britského prozaika mohli zvyknúť. Že nie je len jedným z radu a že za banálnym príbehom, jemne sa pohrávajúcim s kategóriou gýču či klišé, sa vždy skrýva niečo hlbšie, čo viac ako zúčastnené postavy obnažuje samotnú pravdu o nich, a dáva tak čitateľovi možnosť zahliadnuť v záhyboch jej spadnutých šiat svoju pravú tvár alebo pravú tvár niekoho, kto stojí blízko. MILOŠ HORVÁTH

22

KNIHA


RECENZIA

Andrew Bird resuscitoval svoje husle H

oci Európania najčastejšie prirovnávajú Andrewa Birda k folkovej legende Jeffovi Buckleymu, sám multiinštrumentalista priznáva, že medzi jeho inšpirácie patria skladatelia Claude Debussy a Béla Bartok.

Folk a jazz

K KUU LL T T ÚÚR RA A

„Husle sú najjednoduchším spôsobom, ako vyjadriť, čo mám v hlave,“ povedal hudobník pre server Pitchfork, „pracujem s nimi podvedome, takmer ako s vlastným hlasom.“ Je pravda, že práve špecifický strunový zvuk, ktorý osciluje na hrane melanchólie a divokosti, na jeho debutovom albume Music of hair otvoril Birdovi dvere do populárnej swingovej kapely Squirrel Nut Zippers. Predfoto: thelonemicrophone.blogspot.com vojnový jazz bol nosným prvkom aj albumov, ktoré vydal s vlastnou skupinou Bowl of fire, do ktorej pozval chicagských spolurodákov. Od roku 2003 pracuje Bird sólovo. Husle vo svojich skladbách čoraz častejšie nahrádzal gitarou, píšťalkou, mandolínou, zvonkohrou a prikláňal sa k masovejšiemu, ale veselšiemu indie-folku. Začlenil sa tak do skupiny jemných pesničkárov, ktorým k prežitiu stačí sofistikovaný text a nenápadná, jednoduchá melódia. „Keď som mal 22, považoval som väčšinu indie rockovej a popovej produkcie za stereotypnú a nezáživnú. Naučil som sa odvtedy trochu viac vnímať priestor,“ povedal Bird na prahu stredného veku v súvislosti s jeho albumom Noble beast.

Na poli filmovej hudby

Posledná nahrávka – konkrétne soundtrack k nezávislej dráme Norman – prekvapila všetkých jeho fanúšikov. Birdov tajomný príjemný hlas zaznie zriedka, albumu dominujú prinajmenšom smutné, niekedy až strašidelné ťahy slákom pretínajúce neisté ticho. Niet sa čomu čudovať, veď hlavná postava filmu predstiera smrteľnú chorobu, aby sa ľahšie vyrovnala so životom stredoškoláka. V jednotlivých skladbách znie postupne nesmelé vybrnkávanie, rezkosť a clivota do seba zapadajú v krehkej harmónii sprevádzanej klavírom. Niektoré tóny sa zarezávajú hlboko do poslucháčovej pozornosti a znepokojujú tajomnými zvukmi. Birdove inštrumentálne čísla dopĺňajú rockovo ladené pesničky (hosťujú aj kapely Wolf Parade, The Blow). Norman je albumom protikladov, hudobník vedie poslucháča z úzkostnej beznádeje cez upokojujúce duševné zmierenie až do úprimnej radosti. Birdova práca sa v poslednej dobe spájala aj s iným filmom, komerčným znovuzrodením bábkových Muppets, pre ktorý nahral úvodnú pesničku It´s not easy being green.

Novú nahrávku sľúbil na marec

Hudobník nedávno oznámil detaily svojho ďalšieho (už dvanásteho) albumu Break it yourself, ktorý by mal vyjsť začiatkom marca. Nie je zatiaľ jasné, či sa prikloní k svojím jazzovým koreňom, experimentálnym pokusom ako na spomínanej nahrávke Norman, alebo pokročí ešte bližšie k mainstreamovej produkcii. Aj keď prvý zverejnený track z nahrávky vypovedá skôr o druhej alternatíve, s Birdom získal indie folk originálneho a inteligentného predstaviteľa. MAREK HUDEC 23

HUDBA


TIP REDAKCIE

Zábava po slovensky V

šetko nás stresuje a neustále nadávame. Kútikom úst šklbneme iba pri apatickom úškrne a mimiku tváre posilňujeme len zmrašťovaním čelových svalov pri nečakanom údive alebo zlosti. Optimistov vysmievame a do pesimistických radov sa staviame. Liek na odvrátenie katastrofy predčasného starnutia a prinavrátenia úsmevných príhod, ale existuje a jeho cena nestúpa do závratných výšok. Je ním prvá slovenská Stand-Up Comedy. Čo je to Stand-Up Comedy?

K KUU LL T T ÚÚR RA A

Jeden zabávač, jeden mikrofón a jedno obecenstvo. To je Stand-Up Comedy. Jej obsahom je sled humorných príbehov alebo súvislý monológ, prerušovaný iba srdečným smiechom divákov. Zabávač prezentuje vo svojom vystúpení svoj názor na široké spektrá života a napodobňuje osoby hodné napodobňovania. Za týmito prejavmi, ktoré občas pôsobia na diváka improvizovane, je veľký kus práce, ktorý obnáša nielen vytvorenie zmysluplného a vtipného celku, ale aj jeho zapamätanie a následnú interpretáciu diváckemu publiku. Divák, ako človek zvedavý a nepredvídateľný, môže zabávača zaskočiť vsuvkou, na ktorú musí byť účinkujúci tiež pripravený. A zase tá Amerika... Žáner Stand-Up Comedy je dieťaťom všemohúcej Ameriky. Jeho história sa datuje už od 19. storočia, kedy úsmev na tvári vytvárali klauni a rozprávači vtipov. S odstupom času vtipy začali obsahovať aj mienkotvorné názory, týkajúce sa vtedy kontroverzných tém, ako politika, rasy či sex. Ako sa zväčšoval obsah vystúpení, tak sa zväčšoval aj čas na ich prednes a krátke žartíky vystriedali dlhé monológy hlavných protagonistov. Zmena postihla aj dejisko diania a malé kluby, neuspokojujúce dychtivých divákov, nahradili divadelné sály či štadióny. Z nich bol už len krôčik na televíznu obrazovku. V televíznych show, ako Saturday Night Live alebo The Tonight Show, začali svoju úspešnú kariéru hviezdy ako Robin Williams, Whoopi Goldberg alebo Eddie Murphy, ktoré sa televíznej obrazovky už nevzdali. Fenomén svetovej pavučiny len podporil skryté talenty zabávačov, aby našli odvahu prezentovať svoje umenie. Slováci tiež sršia vtipom Slovenská odroda tohto komediálneho formátu sa volá SK-UP Comedy Show a zo stiesnených priestorov bratislavskej kaviarne Scherz sa minulý rok presunula do areálov CC Dunaj. Z komikov vám bude určite známy Michal Rovňák, bývalý moderátor detskej relácie Kakao alebo Evelyn, ktorá lámala slovenské rekordy sledovanosti na internetovom portáli youtube vystúpeniami „Marihuana“, „Dovoška“ či „5 zásad pre ženy“. Medzi ďalšie hviezdy show sa zaraďuje excentrický Koza Bobkov, vždy v špecifickom oblečení a vždy s pútavými vystúpeniami, plnými jeho sexuálnych a fekálnych zážitkov alebo účinkujúci, ako Lujza, hodnotiaca ženu s PMS a GPS ako najväčšiu hrozbu pre mužov. Cena lístkov sa pohybuje okolo 9€, za ktorých si raz mesačne užijete hodinu a pol, plnú vtipných postrehov a natriasajúceho sa brucha, ktoré môžete potešiť tekutinami a pochutinami z priľahlého baru. Ak vás zaujala SK-UP Comedy Show, nielen ako potenciálneho diváka, ale aj ako zabávača, stačí kontaktovať tvorcov a ukázať svoj talent, ktorý sa bohužiaľ, nedá kúpiť, tak ľahko ako lístok. LUCIA RUSNÁKOVÁ

24


ŽURNÁL LIFEST YLE 25


ROZHOVOR

Iveta Maďarová: Divadlo je pre mňa terapiou E SS TTY Y L E L LI IFF E L E

Už ako malé dievča bola herečkou. Hoci len v škôlke medzi kamarátmi, ale predsa. Jej láska k divadlu prerástla až do takej miery, že išla za svojím detským snom a vstúpila na ozajstné dosky – dosky, ktoré znamenajú svet. Zahraničná Slovenka, ktorá je momentálne študentkou žurnalistiky, rozpráva svoj príbeh, ako sa z malého dievčatka s veľkými snami stala divadelná herečka. Iveta Maďarová.

Ako si sa dostala k divadlu? Kto bol tvojou najväčšou motiváciou? K divadlu som sa dostala ešte ako malá. Vďačím za to najmä rodičom, ktorí mali pochopenie pre moju umeleckú dušu. Mama pracovala ako vychovávateľka v obecnej škôlke v slovenskej dedine Báčsky Petrovec v Srbsku, z ktorej pochádzam, a pretože mala na starosti veľkú triedu detí, neustále musela niečo vymýšľať, aby nás zaujala. Cez spev, tanec, detské hry a divadielka som vyrastala pod jej dozorom a tieto malé kroky ma doviedli na skutočné divadelné dosky. Čo sa týka profesionálnejšej výchovy, úlohu na seba prebral môj otec. Je direktorom fotografie v slovenskej redakcii Televízie Nový Sad. Jeho ostré oko a pedantnosť na mne nechali stály pocit toho, že sa potrebujem zdokonaľovať a uvedomovať si situáciu dovtedy, kým sa nedokážem stotožniť s ideálnou predstavou, charakterom či rolou.

a producent, žijúci v Česku, Peter Serge Butko. Nieslo názov „Doparoma“ a so štipkou irónie a dobrou pointou to tak aj vyznelo.

Svoje role si vyberáš sama, alebo ich dostaneš pridelené a musíš sa s výberom zmieriť?

Všimla som si, že keď si s režisérom dobre rozumiem, tak sa pre mňa nájde tá správna rola. A to nielen v mojom prípade, ale aj v prípadoch ostatných. Jedným známym pravidlom, o ktorom sa veľmi ani nehovorí, je, že predtým než režisér Aké bolo tvoje prvé vystúpenie? určí zodpovedajúcu rolu v predstavení pre každého herca, najprv sa s nimi poriadne opije a do rána už Prvú divadelnú hru som odohrala ešte každý bude vedieť, koho bude hrať (smiech). keď som bola na základnej škole. Hrala som opatrovateľku v činohre Romeo a Júlia. Prvé väčšie Nemáš problém odosobniť sa pri divadelnej vystúpenie však prišlo, až keď som v roku 2008 hre od subjektívnych nálad či problémov? začala pracovať v slovenskom rozhlase v Srbsku. Bolo to divadelné predstavenie, ktoré sa zame- Snažím sa byť odosobnená od súkromných ralo na staroslovanských bohov: Svarožiča, Perúna, vecí, ale keď mám napríklad osobnú krízu, neMokoš a Vesnu. Režíroval ju slovenský režisér viem to vypustiť z hlavy. Diváci to nepostrehnú, ale

26


ROZHOVOR

E SS TTY Y L E L LI IFF E L E

ja viem, že nie som vo svojej koži. Stáva sa, že sa hrá inscenácia, ktorá sa nejakým spôsobom dotýka toho, čo práve prežívam a na mňa to pôsobí istým spôsobom očistne. Je zvláštne, keď sa prekryje zážitok z reálneho života s divadelným svetom. Netvrdím, že vtedy niečo pochopím, ale v tej chvíli príde k istému uvoľneniu, takže vďaka fikcii do istej miery prekonám to, čo naozaj prežívam. Divadlo mi naozaj pomáha, lebo niekedy sa mi zdá, že mám problém prehovoriť pred pár ľuďmi, ale pred plným hľadiskom v divadle s tým problém nemám. Je to druh terapie.

ka, ale tých, s ktorými som si nesadla, bolo ťažké na javisku vystáť. Počas dialógu sme sa nepozerali jeden druhému do očí. Divák si to síce nevšimne, ale herci medzi sebou vedia, že sa na seba v skutočnosti nechcú pozrieť. Nie je to evidentné nepriateľstvo, ale každý pozerá do iného kúta. Vtedy som si uvedomila, že by som nemohla hrávať na javisku s takým pocitom, pretože ľudská stránka je pre mňa veľmi dôležitá.

Ako často hrávaš teraz, keď žiješ v Bratislave?

Odvtedy, ako som v Bratislave a študujem,

Ako divadlo ovplyvnilo, alebo ovplyvňuje tak na herectvo nemám čas, ale to neznamená, tvoj život? že herečka zo mňa úplne odišla. Riadim sa jednodu Divadlo pre mňa bolo a aj zostáva silnou inšpiráciou. Ovplyvnilo ma tak, že som teraz viac odvážnejšia a viac si verím. Viem, že čokoľvek, čo ma v živote stretne, nebude také silné, aby ma to mohlo zlomiť.

Čo je pre teba najťažšie pri divadelnej hre ? Herectvo je trápenie, ktoré zvládam a mám rada, tiež na mňa pôsobí terapeuticky. Napríklad pri nacvičovaní predstavenia som sa stretla s rôznymi ľuďmi. S väčšinou z nich som zostala kamarát-

27

chým pravidlom: „Ak chcem prežiť tento život naplno, musím vedieť selektovať veci, ktoré si budem k srdcu brať a ktoré nie. A tiež aj to, ako ich budem brať.” Určite by som sa raz ešte chcela vrátiť na divadelné dosky. V správnej perióde môjho života. A možno sa mi podarí nahovoriť otca, aby mi s tým nejako pomohol, či už s natáčaním alebo s réžiou. Bolo by pekné mať taký rodinný projekt. MATÚŠ PALOČKO


MÓDNA POLÍCIA

E SS TTY Y L E L LI IFF E L E

SIMA, ŠTUDENTKA FILOZOFIE

Tlmené farby sú stávka na istotu, no zároveň aj pozostatkom zimného nedostatku farebnosti. Aby outfit bez farbičiek nebol nudný, treba ho oživiť zaujímavými detailmi. Do väčšej tašky, pripomínajúcej aktovku, sa ku všetkým ženským nevyhnutnostiam zmestí aj veľký poznámkový blok. Zvierací vzor na okuliaroch pripomína aktuálnu inšpiráciu Afrikou.

28


MÓDNA POLÍCIA

E SS TTY Y L E L LI IFF E L E

Zvieracie vzory s nami žijú už nejakú tú sezónu a vyzerá to tak, že nemajú v úmysle odísť. Výrazné tričko tlmia jednoduché džínsy, sexi efekt pridávajú čižmy na vysokom opätku. Celý outfit je podčiarknutý zlatými kovovými doplnkami. Len kruhové náušnice majú dobu svojej slávy a masívnej popularity už za sebou, hoci jeden nikdy nevie, kedy po nich módny svet opäť siahne.

ZUZKA, ŠTUDENTKA ŽURNALISTIKY

MIŠKA, ŠTUDENTKA ŽURNALISTIKY

S postupným otepľovaním počasia sa skracujú aj dĺžky oblečenia. Preto Miška vymenila nohavice za šortky. Škoda, že zanikajú s rovnakou farbou pančúch, aj keď bez nich sa zatiaľ zaobísť nedá. Jednoduchý čierno-biely outfit je doplnený hnedou na topánkach, taške a opasku a potvrdzuje obľubu tlmených farieb u študentiek. Náznak blížiacej sa jari a život oblečeniu dodáva aspoň kvetinka na kabáte a vtáčik na krku. ZUZANA BODNÁROVÁ

29


C E S T O VA N I E

Nespútaná Afrika A frika je kontinent, na ktorom by ste márne hľadali udalosťami popretkávanú históriu či architektonické skvosty. To, čo vám skutočne vyrazí dych, je prekrásna nedotknutá príroda, pestrá kultúra a unikátny spôsob života ľudí, ktorí sú akoby z iného sveta.

E SS TTY Y L E L LI IFF E L E

Ak raz navštívite toto nebesky pokojné miesto, budete sa tam chcieť vracať znova a znova. Neutíchajúca túžba nadýchnuť sa suchého afrického vzduchu, cítiť vôňu buša a prašných ciest je to, čo aj sprievodkyňu Miroslavu Badinskú z cestovnej kancelárie BUBO neustále ťahá objavovať nepoznanú Masajské obchodníčky, foto: Miroslava Badinska Afriku. Tvrdí, že krajiny východnej Afriky ako Keňa a Tanzánia, sú miestom, na ktorom sa určite nebudete nudiť. Aj napriek nízkemu komfortu či častým žalúdočným problémom na vás dobrodružstvo nepochybne čaká na každom kroku. No keď sa raz rozhodnete cestovať, treba rátať so všetkým. Ako raz povedal jeden z prvých zakladateľov cestovnej kancelárie, Thomas Cook: „Ak chcete mať komfort rovnaký ako doma, tak zostaňte doma, necestujte.“

Pojem času neznámy Človeka po pristátí na letisku v hlavnom meste Kene, Nairobi, dokáže prekvapiť iné ročné obdobie, iná teplota, iná vlhkosť vzduchu, nadmorská výška 1700 metrov nad morom, ale tiež úplne iné životné tempo. Bežne sa stáva, že taxík, ktorý vás mal vyzdvihnúť na letisku, príde o hodinu neskôr, na ďalší deň alebo vôbec. Čas tu totiž nezohráva žiadnu rolu. Zaskočení môžete byť aj tým, že ak si v reštaurácii objednáte tri kávy, tak vám prídu dve a z toho jedna s mliekom. Ak vám však prinesú presné také jedlo alebo pitie, aké ste si objednali, je to skutočný dôvod na oslavu. Určite sa však nenechajte vyviesť z miery takýmito drobnosťami, po čase si na ne zvyknete.

Adrenalínové cestovanie Pri cestovaní po Afrike sa nedá hovoriť o kilometroch. Cestovná rýchlosť je na tomto kontinente podstatne nižšia ako v Európe. Ak si myslíte, že nejakých 200 kilometrov z Nairobi do národného parku Massai Mara prejdete pohodlne za dve hodinky, ste na omyle. Cesty sú totiž hrboľaté a rozbité, takže rátajte asi so 6 hodinami. Skutočne adrenalínovým zážitkom je dostať sa von z veľkého mesta. Nevyznáte sa na kruhových objazdoch, ani na križovatkách, a to vďaka nulovému značeniu. Keď však už dlhšie krúžite mestom a stále nie ste na výpadovke, neváhajte sa opýtať domácich na cestu. Radi a ochotne vám pomôžu. Nemusíte sa báť, že im nebudete rozumieť, práve naopak. Vzhľadom na to, že obidve krajiny boli v minulosti britskými kolóniami, tak základná znalosť angličtiny tu nikdy nie je na škodu.

30

Tanec Masajov, foto: Miroslava Badinska


C E S T O VA N I E Užitočná svahilčina

E SS TTY Y L E L LI IFF E L E

Ak neovládate angličtinu, skúste sa naučiť po svahilsky. Krajiny východnej Afriky pod rovníkom sú veľmi bohaté na množstvo kmeňov. Keďže každý z nich rozpráva iným jazykom, ani samotné kmene si často medzi sebou nerozumejú. No ak to na domácich okrem angličtiny skúsite ďalším úradným jazykom – svahilčinou, úspech máte zaručený. Za dva-tri týždne zistíte, že tento jazyk je celkom jednoduchý a navyše zvukomalebný a dobrý na počúvanie. Bernolákovi by sa určite páčil, keďže sa riadi pravidlom: Píš, ako počuješ.

Život v Nairobi

Masajský domček z kravského cementu, foto: Miroslava Badinska

V hlavnom meste je život diametrálne odlišný od toho na vidieku. Nachádzajú sa tu univerzity, kde chodia študovať aj ľudia z iných krajín Afriky. Prístupná je tiež mestská hromadná doprava, železnice, letiská, nemocnice, dokonca aj súkromné, ambasády či pobočky zahraničných firiem. Typický život vo veľkomeste. Ľudia pracujúci v Nairobi často dochádzajú pravidelne do práce 1 až 2 hodiny, no po návrate domov žijú opäť typickým kmeňovým životom. Napriek tomu sa však obliekajú slušne, čisto a farebne. Mestský obchodný život tu existuje v podobe supermarketov. Klasické trhoviská by ste asi hľadali márne, skôr natrafíte na množstvo pouličných predavačov. Keďže v Nairobi semafory veľmi nefungujú a každý jazdí aj na červenú, často si vás obchodníci odchytia práve v zápche. Ak by ste si predsa len chceli vychutnať atmosféru trhov, nájdete ich v pobrežných mestách ako je Mombaso alebo Dar es Sallam. Dokonca môžete natrafiť aj na trh s dobytkom, ktorý sa nachádza mimo mesta.

Uprostred živočíšnej ríše Zanzibar, ktorý sa nachádza pri pobreží Tanzánie, je jeden z najkrajších ostrovov na svete. Nepochybne budete ubytovaní v bungalovoch, kde sa vám pokojne môže stať, že sa na váš balkón dostane malá opica, nazývaná komba ušatá. Tá nemá ani najmenší problém strčiť hlavu do vašej šálky s kávou a vypiť vám ju. Dokonca vie aj roztrhnúť vrecúško s cukrom a celý ho zjesť. Pri ceste autom vás neraz môže stretnúť chameleón, ktorý vám vlezie na cestu. Vy si môžete vybrať, či budete čakať, kým prejde alebo ho prenesiete na druhú stranu. Určite si vyberte druhú možnosť, pretože by ste sa načakali veľmi dlho. Ak sa ocitnete pod africkou nočnou oblohou v oblasti rovníka, naskytne sa vám nezabudnuteľný pohľad. Práve v Keni totiž môžete vidieť súhvezdia oboch pologulí naraz. Pozorovať na jednej strane Severku a Orión a zároveň Južný kríž na druhej strane, je úžasný zážitok. Východ slnka na Kilimandžáre je tiež unikátnym momentom, ktorý len tak ľahko nezažijete. V tichosti krajiny, kde široko ďaleko nie je nič, sa rozliehajú lúče mäkkého oranžového afrického slnka. To je pohľad pre bohov. Masajské dievča, foto: Miroslava Badinska

31


C E S T O VA N I E Opatrnosti nikdy nie je dosť

E SS TTY Y L E L LI IFF E L E

V Afrike by ste si mali jednoznačne dávať pozor na to, akú vodu pijete. Dokonca aj ľad v nápojoch vám môže uškodiť. Ak nepoznáte zdroj vody, zvoľte radšej balenú. Vyhnete sa tak žalúdočným problémom, hnačkám, horúčkam a nielen tomu. Pri cestovaní do mnohých krajín sveta je odporúčané dať sa zaočkovať proti žltačke a tetanu. Podobne je to aj v Keni alebo v Tanzánii. Ak tam prilietate priamo z Európy, iné očkovanie nie je potrebné. No pri prekračovaní hraníc medzi africkými štátmi sa už očkovanie vyžaduje. Ak nemôžete byť zaočkovaní kvôli oslabenej imunite, je potrebné chrániť sa repelentmi Zakladanie ohňa je výlučne mužskou prácou, foto: Miroslava Badinska a oblečením s dlhými rukávmi. Taktiež sa vám môže stať aj to, že pri výstupe na Kilimandžáro alebo Mount Kenya dostanete výškovú chorobu. Vtedy je lepšie vrátiť sa o niekoľko metrov nižšie, ak nechcete skončiť so silnými bolesťami hlavy a závratmi. Ak máte chuť si kvalitne oddýchnuť od slovenských betónových džunglí, spomaliť životné tempo, navštíviť divoké safari, vidieť, ako odlišne a nezvyčajne sa dá žiť v 21. storočí a užívať si horúce slnko uprostred nespútanej africkej prírody, urobte tak. Afrika je miesto, ktoré vás celé pohltí a nezabudnuteľné zážitky sa vám uchovajú v pamäti do konca života.

32

NATÁLIA ŠPESOVÁ

Vedeli ste, že... V Tanzánii žije vyše 120 kmeňov a v Keni okolo 40. Jedným z tých najzaujímavejších sú práve Masajovia. Ide o kočovných pastierov, ktorých majetkom a základom obživy je dobytok. Po príchode na nové miesto si postavia domy, čo je výlučne ženskou záležitosťou. Masajskí muži zvyknú hovoriť, že každá žena má právo postaviť si vlastný dom, čo trvá zhruba 1 až 2 mesiace. Stavba pozostáva z rôznych halúzok a konárov, ktoré nájdu v okolí a tie upevnia tzv. kravským cementom. Ide o zmes blata a exkrementov. Domčeky sú maličké vo výške človeka a pozostávajú z dvoch spální a kuchyne. Zem tvorí udupaná hlina a v kuchyni sa nachádza jeden otvo r, kadiaľ prechádza svetlo a uniká dym. Základom ich potravy je kravské mlieko, občas zmiešané s krvou. Výnimočne konzumujú aj mäso, a to kozľacie alebo jahňacie, keďže kravy sú u nich meradlom bohatstva. Využívajú sa ako veno, preto ich nepredávajú, ani nezabíjajú. Masajovia majú oveľa belšie zuby ako my, aj napriek tomu, že nepoužívajú zubnú kefku a pastu. O svoju ústnu hygienu sa totiž starajú žutím vetvičiek kríkov. foto: jewelrywhore.com


Kam na menu?

RECENZIA

Reštaurácia Pulitzer s novinárskou príchuťou E SS TTY Y L E L LI IFF E L E

Do reštaurácie na Župnom námestí v Bratislave, z ktorej máte jedinečný výhľad na kapucínsky kostol, som zavítala v jedno piatkové dopoludnie. Viac ako zničené dvere hlavného vchodu ma zaujal interiér, zariadený moderne a tematicky – v novinárskom duchu. Niet sa čomu čudovať, veď sídli priamo v budove Domu novinárov. Stoly pre dvoch sú strategicky rozmiestnené pri veľkých oknách reštaurácie, ktorá tak živou reklamou úspešne láka hostí. V prípade, že sa sem chystáte na obed, nebuďte prekvapení, ak si nenájdete miesto na sedenie. Nie je to kvôli tomu, že by bol tento priestor malý a tesný, ale najmä preto, že tu varia chutne a za prístupný peniaz. Ja som mala také šťastie, že som sem prišla päť minút pred poludňajšou špičkou. A to bolo iba pol dvanástej. Z menu za 4,10 Euro som si najprv vychutnala výbornú šampiňónovú polievku s krutónmi. Každému ju vrele odporúčam. Okrem nej som mala na výber zeleninový vývar, ale ten je v ponuke každý deň, takže už poznám jeho tradične lahodnú chuť. Polievka bola čerstvo pripravená, krémová a múkou nezahustená. To sa dalo čakať – zahusťovanie je predsa len pre amatérov. Ako hlavné jedlo bolo v ponuke aj pečené kačacie stehno s kapustou a knedľou. Ja som však dala prednosť býčím žľazám so zemiakovými plackami, ktoré som predtým ešte nikdy nejedla. Veď prečo neskúsiť niečo nové? Počula som už milión predsudkov a rozčarovaní z prípravy býčích žliaz, ale niekedy je menej viac, a to sa stalo aj v mojom prípade. Moje očakávania sa naplnili a pri ďalšej návšteve podniku si túto pochúťku znovu objednám. Vyzdvihla by som najmä ich pečienkovú štruktúru a bravčovú chuť. Boli pokrájané na menšie kúsky a udusené na cibuľke vo vlastnej šťave. A zemiakové placky? Ako od maminky! Jedno mínus za chýbajúcu šalátovú prílohu si však nemôžem odpustiť. Pri degustovaní „pulitzerovského“ jedla som prehodnotila všetky svoje predsudky. Ešte dobre, že tam bol taký príjemný a koketný čašník, ktorému som mohla nechať zaslúžený ,,tringelt“. IVETA MAĎAROVÁ

33

HODNOTENIE: INTERIÉR OBSLUHA JEDLO


POVIEDKA

Rozhodnutie

E SS TTY Y L E L LI IFF E L E

Konečne. Sedeli sme na mäkkých sedadlách v Slovenskom národnom divadle a ja som sa už nevedela dočkať klasickej hry v modernom prevedení – Fausta. Peter sedel vedľa mňa, hlasno fučal, obzeral sa po okolitých ľuďoch a utieral si spotené čelo. Nemal záujem sem ísť, vedela som to, no chcela som mu ukázať krásu divadelného predstavenia, krásu všetkých tých emócií priamo pred nami. Chcela som si to užiť s ním. Chcela som, aby sme sa konečne prezentovali ako pár aj na verejnosti. Hra sa začala, na scénu vystúpil Robert Roth a hľadisko stíchlo. V tej chvíli som sa ponorila do deja, vnímala jeho podmanivý hlas a obdivovala talent. Peter si zatiaľ kontroloval mobil. Keď vybral vreckovku a opäť si začal utierať pot z čela, znechutene som sa otočila. Tak veľmi som nemala rada ten jeho zlozvyk! Robil to často a celkom mimovoľne. Faust sa zatiaľ zaľúbil do Margaréty. Mladé nevinné dievča dokázalo zmeniť celé jeho doterajšie ponímanie sveta. Vyznal jej lásku. A ona mu uverila. Každé slovo, každý dotyk, každý pohľad... Odrazu som sa akoby ocitla na javisku v dueli medzi Bohom a Diablom presne vo chvíli, keď kdesi medzi ich zničujúcim súbojom kvitlo čosi také vzácne ako najkrehkejší ľudský cit. Bola som plná emócií. Stisla som Petrovi ruku a usmiala sa naňho. Pokrútil hlavou v štýle: neber to tak vážne, je to len hra, v skutočnom živote to tak nefunguje. Pustila som ho a zaborila sa hlbšie do sedadla. Všetko čaro zničil. Tak ako už mnohokrát. V mysli sa mi vynorili chvíle, ktoré sme spolu za tie dlhé dva roky prežili. Stretli sme sa na konferencii v našej firme. Dovtedy som mu nikdy nevenovala veľkú pozornosť. V ten deň však vystúpil pred našimi kolegami so skvelým nápadom. Bol naozaj presvedčivý. A mužný. Moja pripomienka k jeho návrhu mala svoj účinok – zaregistroval ma a usmial sa. Iskrilo to. Prvých pár mesiacov sme sa nevedeli jeden druhého nasýtiť. Po istom čase však nastal posun v jeho kariére a vo vnímaní seba samého. Stúplo mu ego, začal ma urážať a vyvyšovať sa nado mnou. Po roku som to nezvládla a náš vzťah ukončila. No rodina to nedokázala prehryznúť. Ako si vôbec dovoľujem vyberať po tridsiatke?! Nasledoval návrat, avšak jediné, čo ma robilo šťastnou, boli občasné svetlé momenty v našom pseudovzťahu a môj intímny pomer s umením. Nikdy mi neprejavil city vo veľkom. Možno ma ani neľúbil. Cez prestávku sme si v divadelnom bufete kúpili šampanské. Všetko na mňa odrazu doľahlo. Bola som rozhodnutá sa s ním porozprávať, no neustále mu vyzváňal telefón. Dopila som aj jeho šampanské a vrátila sa na svoje miesto. Druhé dejstvo sa začalo, ale Peter sa nevrátil. Cítila som hnev, rozčarovanie, sklamanie, zhnusenie. Hru som si už nedokázala vychutnať. Nahnevane som odišla zo sály, vyzdvihla v šatni kabát a vonku si zapálila cigaretu. Peter stál obďaleč, kričiac niečo do telefónu a rozhadzujúc rukami. Nevidel ma. Pohla som sa k autu, preč od neho. Čo najďalej od neho. Nebola som si istá, či robím dobre, bola som však rozhodnutá podniknúť čokoľvek pre vymanenie sa z tohto sebadeštruktívneho mučenia, ktoré on tak veľavravne nazýval vzťahom. Striaslo ma od zimy, kabát som si pritiahla bližšie k telu a obzrela sa. Peter stále telefonoval. Kričal, rozhadzoval rukami a tváril sa dôležito, no na mňa pôsobil smiešne a úboho. Utrel si čelo a ja som sa usmiala. Tak predsa som sa rozhodla správne... PETRA MIKULCOVÁ

34


Zurnal  

Zurnal verzia pre tlac

Zurnal  

Zurnal verzia pre tlac

Advertisement