365 preview by sng

2014 26–25 24 23 22 21 20 19 18 17 16 15 14 13 12 11 10 9 8 7 6 5 4

Úvodníky Guest List J an Press Hrdina galerijnej doby Generácia 85 – 90 Švédsky stôl 2013/2014 Binder / Ďurček Dedečkova neskorá moderna vo fotografii Herthy Hurnaus Na konci s dychom (krátka správa o trhu s umením) Hunt Kastner Artworks Art Basel (nejen) 2014 J aroslav Varga – Koniec pre mňa vždy znamená nejakú otázku Sakra! Umenie z kostola Múzeum ako zážitok Plato Martin Kollár – Vypĺňanie dier Cool profesia! Ako býva umenie? Top knihy Art voyeur CK Kultúra O kvetoch Meno-miesto-výstava-dielo

Pravdepodobne sa zhodneme, že svet umenia často pôsobí ako uzavretý, trochu tajomný a zľahka elitársky. Úloha múzea sa nezriedka prirovnáva k novodobému chrámu, plnému univerzálneho vedenia, umenie sa stáva stále hodnotnejšou komoditou a kunsthistorici sú tí, ktorí majú v rukách interpretačný kľúč. Už niekoľko rokov sa v Slovenskej národnej galérii snažíme pre návštevníkov pripravovať programy, materiály, krátke videá, texty, brožúrky tak, aby sme svojej funkcii sprostredkovateľa medzi umením a návštevníkom obstáli čo najlepšie. Táto stratégia je pre nás dôležitá a myslíme si, že prináša výsledky. Až nás zaskočila popularita programov ako Buďte v obraze, Rodinné nedele, SNG nažive, ale aj rýchlosť, s akou sa na výstavách míňajú bulletiny, teší nás stúpajúci záujem o zasvätené informácie na sociálnych sieťach či webe umenia. Azda preto nás v roku 2013 oslovili dnes už naši partneri z J&T Banky. Najskôr s objednávkou programu venovaného vnímaniu umenia, neskôr s projektom voľného vstupu. Minulý rok nám navrhli, či by sme nechceli spolupracovať na ročenke, resp. magazíne o umení. Keďže sa naše predstavy stretli (periodicita raz do roka, referovanie o zákulisí a fungovaní výtvarnej prevádzky prístupnou formou, obsahovo v kompetencii SNG), spoluprácu na tomto projekte sme uvítali. O to viac, že takto definovaný edičný výstup korešponduje s našou politikou sprístupňovať umenie a interpretovať ho v rôznych stupňoch „obtiažnosti“. Motiváciou boli aktuálna ponuka slovenských periodík venovaných umeniu, história časopisu Galéria, ktorý vydávala SNG v 90. rokoch, ale aj obyčajný „hec“, či dokážeme naplniť číslo tak, aby bolo odborné, aktuálne, ale zároveň zaujímavé a čítavé. Našou ambíciou bolo priniesť formát, ktorý spríjemní predĺžený víkend, dlhý zimný večer, či niekoľkohodinové raňajky vo voľný deň. Niečo, čo môže čítať zberateľ, aby sa zorientoval; záujemca, aby sa rýchlo dozvedel; ale aj kolega, aby sa pobavil – preto umenie v rozhovoroch, v galériách, na (veľ)trhu, ale aj v obývačke na stene. Usilovali sme o formát, ktorý by nás bavilo písať, ale aj čítať. Po pol roku príprav vieme, že by sme v jeho tvorbe chceli pokračovať. Preto budeme vďační dobre miereným, mieneným, ale aj kritickým pripomienkam a návrhom.

Alexandra Kusá generálna riaditeľka Slovenskej národnej galérie

Úvod Alexandry Kusej

Uzavretý svet umenia už dávno nie je tým neprístupným elitárskym miestom, ako kedysi. Zaštítení teóriami kritickej muzeológie sme svedkami muzeálneho obratu, ktorého dôsledky sú v súčasnej muzeálnej praxi viac než evidentné. Aké môže (má) byť súčasné múzeum umenia, to by sme chceli predstaviť v rozhovore s progresívnym riaditeľom Moravskej galérie v Brne (MG).

Jan Press – hrdina galerijnej doby

Jan Press je zrejme najmladší a najmotivovanejší riaditeľ veľkej galerijnej inštitúcie, a to na oboch brehoch rieky Moravy. MG sa prezentuje ako druhá najväčšia česká galéria a „rozmanité múzeum umenia“. Spravuje tri veľké budovy: Místodržitelský palác, Uměleckoprůmyslové muzeum a Pražákův palác a dve špecifické pracoviská: Jurkovičovu vilu v Brne a Rodný dům Josefa Hoffmanna v Brtnici; súčasťou ich realitného portfólia je aj nedávno dostavaný moderný depozitár v Řečkoviciach. Impulzom pre tento rozhovor (okrem zvedavosti) bola aj porovnateľnosť – MG je nielen veľkosťou a socialistickým dedičstvom porovnateľná s národnou galériou v Bratislave: rovnako je situovaná v meste, ktoré nie je vystavené turistickému náporu, a teda pracuje s domácim návštevníkom, nedisponuje svetovými zbierkami a musí sa s tým vyrovnať. Brno takisto ako Bratislava žije v tieni Viedne a nepatrí k bežným zastávkam putovných blockbuster výstav. Aj praktické parametre sú podobné – porovnateľný

Text: Alexandra Kusá Foto: Aleksandra Vajd

rozpočet i počet zamestnancov, aj keď neporovnateľne viac výstavných priestorov. Zaujímalo nás, ako sa vyrovnáva s „návštevníckym obratom“ (Termín v súvislosti s MG zaviedol Ondřej Chrobák, pričom vystihuje jeho koncepciu vedenia – pozn. red.), či možno presnejšie s „obratom k návštevníkovi“ a čo to vlastne znamená galéria umenia dnes a v tomto regióne. Zaujímalo ma, čo všetko už robia, čo ešte len chcú urobiť, možno aj čo nerobia a čo by chceli zmeniť. Rozprávali sme sa päť hodín, napísala som si asi osem poznámok a bola som presvedčená, že si všetko zapamätám. Výsledkom je tento text a keďže do slovenčiny „preložený“ Jan mi „nešiel do uší“, je náš rozhovor česko-slovenský.

Jan Press

Jan Press (1976) sa pôvodne venoval „stavarine“, ktorej sa musel vzdať, aby nakoniec vyštudoval umenovedu a začal písať ľavou rukou. Tak sa mu samozrejmosťou stali celkom nekunsthistorické vlastnosti ako reálnosť, triezve myslenie, administratívna zručnosť, otvorenosť a sklon k prehľadnosti. Pracovný životopis je plný praktických skúseností s projektovým riadením, opravovaním, budovaním – žiadne výstavné projekty ani citačný index. Jan je nečakane komplexnou odpoveďou na hlasy volajúce po manažérovi na čele kultúrnej inšti-

Jan Press

túcie. Aj preto je zarážajúce, že skôr než začal, skupina kolegov napísala podivnú petíciu na podporu niekoho celkom iného, ale to by sme sa opäť dostali k tým podobnostiam. Náš rozhovor nebol o zbierkach a ani o výstavnom pláne, aj keď v MG ho majú pripravený výhľadovo až do roku 2017. Zhovárali sme sa o tom, ako by mala vyzerať galéria dnes, resp. ako by mala vyzerať druhá najväčšia česká galéria – Moravská (národná) galéria.

Okoloidúci nakúkajú, vojdú, na nádvorí je kaviareň, kaviarnik sa stará o čistotu, zasadil si kvetiny, doniesol pekné stoličky. Vraj odkedy sa o priestor stará on, je podlaha umytá aj v rohoch, a naozaj, storočný prach zmizol.

Generácia

Foto: Ján Skaličan, z cyklu Lehkost bytí, 2014

90 Novรก generรกcia

Fotíš pre známy britský magazín POP. Ako si sa dostal k tejto práci? Približne pred dvoma rokmi som započal spoluprácu s umelkyňou Jekaterinou Skurikhinou. Pracovali sme na jej magisterskom video projekte pre Royal College of Art v Londýne. Už vtedy pracovala pre Pop Magazine ako editor at large a oslovila ma s ponukou na spoluprácu na módnom projekte. Nafotili sme spoločne Pop editoriál pre vtedajšiu novú kolekciu značky Balenciaga. Bola to zaujímavá výzva, pretože svet módy som vtedy ešte príliš nepoznal, a výborná skúsenosť. Prinieslo mi to novú dimenziu vnímania estetiky, ktorá je veľkým prínosom pre moju ďalšiu komerčnú prácu.

Čo je pri tvorbe fotografií v centre tvojho záujmu? Čo ťa najviac inšpiruje? K fotografii som sa dostal cez umenie ako také a fotoaparát (alebo kamera) je len médium, ktorým tlmočím ideu. Môj otec (Vladimír Osif – pozn. L. G.) je abstraktný maliar a najmä v mladom veku ma veľmi ovplyvnil. Vo všeobecnosti sa zaujímam o literatúru, politiku, estetiku a poéziu. Inšpiruje ma práca filmových režisérov ako sú Leos Carax, Jean-Luc Godard alebo Ilya Khrzhanovskyi, s ktorým som mal dokonca možnosť spolupracovať na Ukrajine, na jeho poslednom filme Dau. Čo sa fotografov týka, spomenul by som Koheia Yoshiyukiho, nemeckého fotografa Andreasa Gurskeho alebo Martina Kollára zo Slovenska, ktorého prácu si veľmi vážim. Snažím sa predovšetkým reflektovať dobu, zaujíma ma ambiguity (nejednoznačnosť), myslím, že umenie nie je primárne o výpovedi ako takej, ale skôr reflektuje nejaký konflikt; konflikt, ktorý umelec zakomponuje do svojej práce a ktorý vplýva na diváka. Umelec nehovorí áno alebo nie – skôr komponuje s protikladmi. Teda aspoň ja to tak vnímam.

Aký je u teba vzťah medzi tvorbou filmu a fotografiou? Čomu sa venuješ radšej? Tieto dve médiá nie sú pre mňa v rozpore – skôr sa vzájomne dopĺňajú. Spôsob práce je však iný – vo filme sa pracuje s jedným prvkom v danom čase, pričom neskôr tvorca všetky prvky zostaví a vytvorí záverečný „produkt“. Potrebuje teda určitý cit pre architektúru času, keďže zostavuje akoby „pavučinovú“ sieť. S fotografiou sa spôsob práce líši – tvorca zachytáva okamih, no jedna fotografia niekedy na vypovedanie idey nestačí. Osobne neuprednostňujem výlučne iba fotografiu alebo film – veľmi rád experimentujem aj s rôznymi inými médiami, aj keď problém v rámci toho je skôr v zvládaní predmetu a techniky, ale to by bolo na dlhšiu debatu.

1985 Bruno Osif Narodil sa v Paríži, študoval kinematografiu Untitled, 2008

a fotografiu na Filmovej akadémii Miroslava Ondříčka v českom Písku, na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (kde ukončil štúdium s magisterským titulom) a na Filmovej a televíznej fakulte akadémie múzických umení v Prahe. Aktuálne žije v Londýne. Aj preto bol súčasťou výstavy L ND N v bratislavskej Zahorian&co Gallery (jún – august 2014), kde sa prezentoval krátkym filmom Alter (2013), inšpirovaným Nietzscheho teóriou trojfázovej evolúcie človeka. Film bol v sekcii krátkych filmov prezentovaný aj na filmovom festivale v Cannes 2014. Okrem filmovej tvorby sa venuje fotografii, ako v intenciách voľného umenia, tak editoriálov, napríklad do magazínu Pop.

Untitled, 2012

Nová generácia

Untitled, 2014

Nie je isté či je mŕtva, alebo len spí. Situácia #2. Foto: Michaela Dutková.

Nie je isté či je mŕtva, alebo len spí. Situácia #2. Objekt z vyhoretých prskaviek po akcii na Námestí Slobody. Foto: APART.

1990 Erik Janeček Erik Janeček je študentom Ateliéru IN Ilony Németh

fontány. Autor však výstup charakterizoval ako

na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

niečo, čo malo prehodnotiť „medzipriestor“ – ani

Dosiaľ sa jeho práce objavili v rámci projektu

neoslavovať v pozitívnom zmysle, ani nekritizovať

50 slov (MHD v Bratislave) a na výstavách Rozma-

v tom negatívnom. Jedným z posledných skupino-

nitosť nutná (SNG), Kebabb 13 (Považská galéria

vých projektov (v čase príprav tohto vydania) bola

umenia v Žiline) a Proč si nejdeš hrát do Trafačky

participácia na diskurzívnej platforme Revolution

s bráchou? v pražskej Galérii Trafo. V stanovisku

Without Movement, iniciovanej v novembri 2014

k svojej tvorbe uvádza, že rád skúma jazyk, ako

Galériou HIT a združením tranzit.sk, v rámci ktorej

tvárnu silu a celok, zložený z komponentov (viet),

spolupracoval s Matejom Myslovičom a Petrom Si-

ktorý je pretlmočený do vizuálnej podoby. Viac,

tom. V januári sa predstavil samostatnou výstavou

než diela vo svojej fyzickej jednotlivosti, tvorí

Separovanie skúseností v Galérii port.

komplexnejšie situácie, často v sebe obsahujúce textový, obrazový, objektový aj akčný výstup. V novembri 2014 realizoval na Námestí Slobody v Bratislave situáciu s názvom Nie je isté, či je mŕtva, alebo len spí, v rámci ktorej v hornej časti Fontány Družby umiestnil vedro s 1500 prskavkami, ktoré zapálil. Efektom bola svetelná erupcia plná iskier, ktorá v jednom okamihu vyšľahla z jej vrchnej časti. Akcia môže na prvý pohľad evokovať kritiku dlhodobého neriešenia rekonštrukcie Námestia Slobody či roky nefungujúceho objektu

Čo pre teba predstavuje možnosť robiť umenie, resp. aktivity, ktoré rozvíjaš? Slobodu. Možnosť priblížiť sa k prvotnej idei, ktorú som mal v hlave, a možnosť ju rozvíjať – to je povznášajúce. Každý projekt / dielo vzniká na základe iného impulzu, ktorý ma motivuje k realizácii myšlienky. Pričom vo finálnom

„produkte“ nemusí byť tento prvotný impulz odčítateľný. Niekedy by som chcel vidieť svet iba podľa seba. Môj vzťah k tvorbe sa neustále mení a vyvíja, je podmienený mnohými faktormi. K aktivite ma poháňa aj vnútorný nepokoj, vôľa urobiť veci podľa seba. Keď som mal isté obdobie vzťah, tvorivo to bolo obdobie paradoxne veľmi pasívne. Ostávalo akoby len to pekné, s čím som nevedel produktívne naložiť. Možno, ak sa v budúcnosti naučím pracovať s týmto základom, vznikne nová kvalita. Zatiaľ to však neviem a mám z toho obavy. Kde sa vidíš v budúcnosti? Premýšľam nad budúcnosťou v rámci štúdia – pod vedením koho a v akom ateliéri budem pokračovať. Premýšľam totiž, či sa v rámci tvorby neobohatiť o odlišné prístupy. Dnes už intermedialita presakuje všetkými katedrami, odlišným prístupom však myslím najmä techniku a rozvíjanie zručnosti, ktorá mi nie je vlastná. Uvedomujem si však, že by mi mohla poskytnúť nové uvažovanie v procese tvorby.

Nová generácia

Švédsky stôl

Francisco Barrera: Alegória mesiaca júl. 1630 – 1650. Majetok SNG.

013/20 4

Text © redakcia

Švédsky stôl

Cena Oskára Čepana V roku 2014 sa Nadácia – Centrum súčasného umenia, organizátor najstaršieho ocenenia mladých vizuálnych umelcov na Slovensku Ceny Oskára Čepana, rozhodla „apdejtnúť“ súťaž a ponúknuť príležitosť jej inovovaného uchopenia novému tímu s novou víziou. Hľadanie nových koordinátorov súťaže nebolo jednoduché a k definitívnemu rozhodnutiu prišlo približne po pol roku rozhovorov s adeptmi na túto pozíciu. Dôveru organizátora si napokon získal niekdajší dvojnásobný finalista súťaže (2009 a 2012) Tomáš Džadoň, ktorý k jej dovtedajšiemu vývinu zaujímal kritický postoj. Mladý slovenský umelec si zostavil tím blízkych spolupracovníkov, do ktorého prizval kurátorku Barboru Šedivú, grafického dizajnéra Borisa Meluša a Ľubicu Drangovú, zodpovednú za PR projektu. K spolupráci prizvali aj kurátorov Novej Synagógy / Kunsthalle Žilina, v ktorej sa rozhodli uskutočniť výstavu finalistov a víťaza COČ 2014, Katarínu Gatialovú a Fedora Blaščáka. Medzi inovácie patrilo napríklad aj vytvorenie odborného poradného orgánu Ceny, s ktorým mali noví supervízori v úmysle konzultovať aktuálne otázky, spojené s ďalšími ročníkmi a otvoriť odbornú diskusiu o význame, hodnote a ďalšom smerovaní celého projektu. Za pomyselný začiatok tejto diskusie možno považovať sympózium s názvom Otvorená situácia, organizované v rámci festivalu BLAF – Bratislava Art Festival 2014, na ktorom sa hostia z radov organizátora, nových supervízorov a prizvaných nezávislých odborníkov zhovárali o názve ocenenia a jeho význame, prípadne potrebe zmeny. Finalistami 19. ročníka Ceny Oskára Čepana sa stali Jana Kapelová, Jaroslav Kyša, Martin Kochan a Matěj Smetana. Komisia, ktorej pôsobnosť sa vzťahovala na roky 2013 a 2014 (obmieňa sa každé dva roky a jej zloženie by malo byť medzinárodné), ocenila ako laureátku Janu Kapelovú, ktorá v januári a februári tohto roka absolvovala víťazný rezidenčný pobyt v New Yorku. Okrem neho získava ocenený umelec aj finančnú odmenu v hodnote 2 600 € a samostatnú výstavu.

Michal Burza: Majdan. 2014

Slovak Press Photo Súťaž Slovak Press Photo mala v roku 2014 iba tri roky, ide teda o relatívne mladý projekt, oceňujúci tvorcov pracujúcich v médiu fotografie. Jej ambíciou je v rámci súťaže a následnej výstavy každoročne prinášať autentické obrazové svedectvo o živote tak, ako ho vidia fotografi žijúci na Slovensku. Sprievodnými javmi by tiež mali byť pozdvihnutie úrovne slovenskej fotografie, podpora jej ďalšieho rozvoja a konfrontácia slovenskej novinárskej fotografie s tvorbou najlepších svetových reportérov. Súťažiť možno v kategóriách aktualita, každodenný život, reportáž, portrét, životné prostredie, šport, svet umenia, mladí fotografi do 25 rokov a študenti vysokých škôl a stredoeurópska fotografia. V každej kategórii sa udeľuje niekoľko cien

(1., 2. a 3. miesto plus čestné uznania), za všetky uveďme Hlavnú cenu súťaže – Grand Prix, ktorú medzinárodná porota minulý rok udelila fotografii hodnotenej z hľadiska aktuálnosti, informatívnosti a estetickej úrovne. Sklenú plastiku od výtvarníka Pala Macha a finančnú odmenu vo výške 2 000 € získal Michal Burza s fotografiou zo série Majdan. Členmi komisie boli v roku 2014 americký fotoreportér Paul Martinka, slovenská fotografka a pedagogička na VŠVU Jana Hojstričová, ruský fotograf Yuri Kozyrev, český fotoreportér Roman Vondrouš, držiteľ ocenenia World Press Photo – český fotograf Ján Šibík, český pedagóg a fotograf Jindřich Štreit a v neposlednom rade slovenský fotoreportér Pavel Neubauer.

Foto: Dalibor Adamus

BLAF – Bratislava Art festival V roku 2014 sa konal okrúhly piaty ročník festivalu vizuálneho umenia BLAF – Bratislava Art Festival. Po štyroch rokoch sa predstavil v jemne inovovanej verzii, k čomu viedli i pragmatické dôvody, ako rekonštrukcia budovy Slovenskej národnej galérie a jej areálu – nádvoria. Tam totiž festival na jeseň 2010 začal písať svoju históriu a veľké koncerty známych kapiel sa stali poznávacím znamením jeho zahajovacích eventov. Prvý ročník projektu, ktorý organizuje Nadácia – Centrum súčasného umenia, trval takmer týždeň. Posledné roky sa festival koncentruje do štyroch dní, väčšinou štvrtka až nedele, v posledný septembrový alebo v prvý októbrový týždeň. Festival funguje na princípe zapojenia štátnych i neštátnych galérií do jednej platformy, v rámci ktorej otvoria svoje výstavy a program bezplatne v predĺžených, často neštandardných otváracích hodinách, čím umožnia všetkým návštevníkom bez rozdielu fluktuáciu po väčších či menších výstavných iniciatívach (od Slovenskej národnej galérie po súkromné bytové eventy či projekty, trvajúce iba počas festivalu). Galérie sa do festivalu musia prihlásiť na základe otvorenej výzvy, ktorá im je adresovaná každoročne pred letom. V roku 2014 participovalo na festivale 28 galérií, v porovnaní s predošlými ročníkmi pribudli niektoré súkromné iniciatívy alebo platformy, založené na neinštitucionálnej báze (APART, Byt. č. 6, Žumpa), ako aj niektoré novovzniknuté galérie (Gagarinka), galérie, ktoré sa do festivalu prihlásili po prvý raz (Nedbalka, River Gallery, EGO Gallery) alebo galérie, ktoré začali v uplynulom roku pracovať pod novým vedením či v novej podobe (Kunsthalle Bratislava, tranzit. sk). V rámci zmien spomeňme aj presunutie zahajovacieho eventu z open-air priestoru nádvoria do vnútorných priestorov Berlinky v Esterházyho paláci. V rámci aktuálnej hudobnej produkcie sa ako sprievodný program počas festivalu predstavili kapely NVMERI a v spolupráci s projektom Demovnica_FM Tante Elze a Fúzy Múzy. Už druhý rok sprevádzali festival aj obsiahle festivalové noviny. BLAF 2015 sa už tradične bude konať koncom septembra alebo začiatkom októbra 2015.

Z projektu Revolution Without Movement, cvičenie jogy

tranzit.sk tranzit.sk je iniciatíva, ktorá na slovenskej scéne funguje ako otvorená platforma pre súčasné umenie už vyše desať rokov. V minulom roku prešla niekoľkými výraznými zmenami, ktoré mali počiatok už v roku 2013 a súviseli najmä s novým vedením slovenského tranzitu, ktorý je rovnocennou súčasťou širšej skupiny lokálnych iniciatív, ku ktorým sa zaraďuje tranzit.at (Rakúsko), tranzit.hu (Maďarsko), tranzit.cz (Česko) a tranzit.ro (Rumunsko). V roku 2013 bola za novú riaditeľku iniciatívy zvolená v Maďarsku pôsobiaca historička umenia a kurátorka Judit Angel, ktorá začala na tomto poste aktívne pôsobiť v auguste 2013. Niekoľko mesiacov nato sa tranzit po dlhých rokoch fungovania v priestoroch hangárov na Zlatých pieskoch presunul neďaleko budovy YMCA na Beskidskú ulicu, kde už odprezentoval viaceré výstavné, prednáškové a multižánrové projekty. Za všetky uveďme pilotnú výstavu Ilony Németh Revised Version, projekt Revolution Without Movement – desať dní diskurzívnych projektov, performatívnych prednášok a cvičenia jogy, ktoré vznikli na podnet (a v spolupráci) Galérie HIT či výstavu maďarskej kurátorky Hajnalky Somogyi s názvom Art Has No Alternative (An Archive of Artists in Action). Judit Angel: „V konečnom dôsledku vnímam výstavy, projekty, eventy, publikácie a programy inštitúcií na jednej strane ako záležitosť dizajnu, na druhej ako spôsob vztiahnutia umenia zmysluplným spôsobom na spoločnosť. (…) Verím, že môj maďarský a rumunský background, môj záujem o súčasné umenie Strednej Európy a nedávna história pomôžu inštitúcii

zohrať významnú úlohu pri snahe o zviditeľňovanie lokálnej umeleckej praxe v rámci medzinárodného kontextu.“ Aktuálnou výstavou bola do polovice marca trvajúca Lietajúca utópia autorov Mony Vătămanu a Florina Tudora, pod kurátorským vedením Judit Angel.

VŠVU 65 Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave je inštitúcia, ktorá v minulom roku oslávila už šesťdesiatpäť rokov od svojho založenia (1949). Za účelom pripomenutia si významnej udalosti pripravilo jej vedenie v priebehu roka niekoľko podujatí. Jedným z nich bola výstava Rozmanitosť nutná, ktorá vznikla v spolupráci so Slovenskou národnou galériou a jej kurátorkami Luciou Gregorovou-Stachovou, Vierou Kleinovou a Alexandrou Tamásovou, v priestoroch Esterházyho paláca. Prehliadka bola kritickým výberom prác študentov bakalárskeho, magisterského a doktorandského stupňa VŠVU v aktuálnom období uplynulých piatich rokov a jej cieľom bola reflexia zamerania jednotlivých katedier a zároveň poukázanie na fakt, že súčasné akademické vzdelávanie vo vizuálnom umení je fluidné a vysoko individualizované. V rámci 65. výročia oslavovali väčšie či menšie „okrúhliny“ aj rôzne katedry, ako napríklad textilnej tvorby (Odevný dizajn – 20. rokov), vizuálnej komunikácie (15. rokov) či úžitkového výtvarníctva (konkrétne 50. výročie Ateliéru skla), pričom každá z nich oslávila tento fakt vlastnou výstavou.

Z výstavy Rozmanitosť nutná v SNG. Foto: Marko Horban

Švédsky stôl

DedeÄ?kova neskorĂĄ moderna vo fotograf Herthy Hurnaus

Obdobie neskorej moderny patrí v slovenskej architektúre pre svoju osobitosť a zároveň zvláštnu prepojenosť s vtedajšou zahraničnou tvorbou medzi najzaujímavejšie fázy vývoja tohto výtvarného druhu. Hoci vznikala v období a podmienkach socializmu a z podnetu štátom riadenej výstavby, predsa len bola výsledkom aj osobných ambícií a tvorivého ducha architektov. Pri jej tvorbe sa orientovali na staršie vzory funkcionalizmu, internacionálnej moderny či na aktuálne trendy na západe.

fii Text: Lucia Almášiová Foto: Hertha Hurnaus

architektúrou v týchto krajinách boli mnohé na Slovensku vzniknuté stavby porovnateľné – minimálne charakterom, formou a úrovňou aplikovania moderných princípov tvorby (menej už technickým prevedením). A hoci dodnes tvoria dôležitý príspevok k obrazu architektonického dedičstva (nielen) strednej Európy, politické udalosti ich nadlho uvrhli do kultúrnej izolácie, resp. spôsobili ich slabú reflexiu na úrovni celoeurópskeho vývoja. Dôležitým spojencom pri šírení informácií o architektúre je fotografia – médium, s ktorým má osobitý vzťah už od počiatku jej objavenia. Na jednej strane „slúžila“ potrebám dokumentácie a prezentácie, na strane druhej využívala moderné formy architektúry a jej priestorové koncepcie na rozvoj svojich vlastných vyjadrovacích možností. Rovnako ojedinelá, ako prezentácia architektúry povojnovej moderny u nás na „západných“ fórach formou výstav či konferencií, je zatiaľ aj jej reflexia v odborných tituloch z pera historikov či architektov mimo „východoeurópskej“ oblasti. Jednou z posledných publikácií, ktorá na tomto poli vznikla, je Eastern Modern. Architecture and Design of the 1960s and 1970s in Slovakia (Wien; New York : Springer, 2007), v koncepcii autorov Benjamina Konrada, Maika Novotneho a Herthy Hurnaus. Práve Hertha Hurnaus nafotografovala pre knihu vybrané architektonické diela zo Slovenska, aj s ich dodnes zachovanými dizajnovými interiérmi (z dnešného pohľadu až „science-fiction“ charakteru). Podľa slov autorov prezentovali vo svojej dobe „vízie architektov o budúcnosti“. Pre nás dnes tvoria pozoruhodné „časové kapsule“ umožňujúce pohľad späť do minulosti. Rakúska fotografka Hertha Hurnaus študovala najskôr fotografiu v rodnom Linzi, neskôr v štúdiu pokračovala na Grafische Lehr- und Versuchsanstalt vo Viedni, kde od roku 1986 aj žije. Profesionálne sa venuje fotografii v oblastiach architektúry, portrétu, reklamy, ale

aj grafickému dizajnu a edičnej činnosti. Jej fotografie sa objavujú v časopisoch ako AD Architectural Digest, a + u /Architecture and Urbanism, De Architect, Diseno Interior, Domus, Review of Architecture and Design, Interiors Now, L’architecture d’aujourd’hui, Springer Verlag - Architektur Aktuell a ďalšie. Je typom „málozáberovej“ fotografky – každý jej záber je dielo samo o sebe. Z vizuálnych čŕt jednotlivých architektúr si vyberá ich najcharakteristickejšie a najoriginálnejšie rysy – teda architektonické prvky a detaily, ktoré sú pre danú stavbu jedinečné a prostredníctvom ktorých je jasne identifikovateľná. Uprednostňuje priamy, skôr vecný pohľad bez optických deformácií. Ako dynamizujúce prvky využíva zbiehanie horizontálnych línií väčšinou geometricky formovaného priestoru. Starostlivo vyvážené kompozície pracujú často so symetriou a sústredením línií do jedného centrálneho alebo mierne na stranu posunutého úbežníkového bodu. Asymetrické prvky obrazov sú zámerné a podporujú základný koncept fotografky. Bohaté skúsenosti s fotografiou architektúry i s knižnou tvorbou a osobitý autorský prístup k téme boli jednými z dôvodov oslovenia fotografky Slovenskou národnou galériou k spolupráci na pripravovanej monografii o tvorbe slovenského architekta Vladimíra Dedečka. Na nasledujúcich stranách vám z nej prinášame malú ukážku.

Práca fotografky Herthy Hurnaus na dokumentovaní početných diel architekta Vladimíra Dedečka stále pokračuje. Špeciálny výber fotografií architektúry z okruhu jeho tvorby bude možné vidieť v Galerie Krobath na Eschenbachgasse 9 vo Viedni od 10. marca 2015.

www.hurnaus.com www.galeriekrobath.at

Dedeček / Hurnaus

Foto: Hertha Hurnaus / Štátny ústredný archív (dnes Slovenský národný archív) v Bratislave. Chodba (arch. Vladimír Dedeček). 2005 / Projekt: 1972 – 1974; realizované: 1975 – 1983

Foto: Hertha Hurnaus / Matematicko-fyzikálna fakulta Univerzity Komenského v Bratislave. Interiér auly (arch. Vladimír Dedeček). 2012 Projekt: 1963 – 1966; realizované: 1967 – 1978

Dedeček / Hurnaus

18 Edmund Gwerk: Rozsievač, 1937 – 1942, olej na drevenej doske 130 × 110 cm, konečná cena: 41 500 €

8 P

Na konci s dychom Krátka správa o trhu s umením

Prítomný magazín Slovenskej národnej galérie premiérovo (a odvážne) reflektuje na svojich stránkach popri očakávaných témach povinnej „akademickej pätnásťminútkovky“ aj prítomnosť trhu s umením a jeho mechanizmov. To, že ho neignoruje – naopak, poskytuje mu pozornosť a rovnocenný priestor, je v istom zmysle zaujímavým precedensom. Bežná je totiž skôr opačná trajektória ‒ vedomé približovanie sa obchodu a jeho predstaviteľov smerom k veľkým verejným zbierkotvorným inštitúciám, ich znalcom a kurátorom. Dôvodov pre takéto bezprecedentné rozhodnutie je však niekoľko ‒ asi najdôležitejší je fakt, že v širšom kontexte trh naráža na inštitucionalizovaný rámec „kodifikovných“ dejín umenia ako jeho komerčný protipól. Trh svojou činnosťou zvyčajne len kopíruje časom a autoritami podložené závery, niekedy sa však snaží odbornú činnosť predbiehať, resp. neraz umelo vytvára vlastné, komerčným aktivitám podriadené a laickej verejnosti konvenujúce hodnotové kritériá. Aj preto je obchod s umením a jeho mechanizmy neraz nebezpečným protivníkom zodpovednej kunsthistorickej praxe. Prieniky týchto dvoch sfér začínajú aj v našom prostredí potvrdzovať, že tak, ako existujú rozdielne dejiny umenia – tie ktoré píše univerzita a tie, ktoré píše múzeum,1 existujú aj tretie, ktoré (de)formuje trh. Verejné (verejnoprávne) doznanie existencie trhu však podporuje aj niekoľko iných, „objektívnych“ faktorov. V prvom rade je to postupná štandardizácia a profesionalizácia nášho trhového rámca. Pôvodný protovariant,

Text: Nina Gažovičová

s niekoľko rokov trvajúcim monopolom jednej aukčnej spoločnosti, nahradila nová obchodná realita, ktorú dnes tvoria viacerí ambiciózni hráči – aukčné spoločnosti (v abecednom poradí): Art Bid, Art Invest, Darte, SOGA, White and Weiss a súkromné galérie: amt_project, Ego Gallery, Flat Gallery, Gandy Gallery, Krokus, Photoport, River Gallery, Roman Fecik Gallery, Schemnitz Gallery, SODA Gallery, Zahorian & co Gallery. V súčasnosti sa na Slovensku ročne koná takmer dvadsať živých aukcií výtvarného umenia, súkromné galérie precizujú nielen svoje dramaturgické plány a účasť na (prevažne) európskych veľtrhoch, ale aj (a to je relatívne nóvum) vzťahy so zastupovanými umelcami. Popri posilňovaní vplyvu komerčných článkov trhu registrujeme v ostatných rokoch aj zásadnú stabilizáciu zberateľskej základne a to nielen v jej finančnej rovine – zberateľská ctižiadosť sa čoraz intenzívnejšie manifestuje túžbou byť spolu so svojimi dielami videný na pôde najvýznamnejšej zbierkotvornej inštitúcie, v dobrej spoločnosti, v hrubej publikácii. Viaceré významné súkromné iniciatívy sa svojou činnosťou pokúšajú približovať fungovaniu verejnoprávnych inštitúcií či suplovať ich právomoci (momentálne najvýraznejšie asi Galéria Nedbalka). Súkromní zberatelia, galérie, ale aj aukčné spoločnosti sa profilujú výstavami, ktoré zastrešujú rešpektovaní kurátori zo štátnej sféry, renomovaní odborní pracovníci vedú vzdelávacie programy pre začínajúcich zberateľov (projekt Art Academy), fungujú v poradných orgánoch investičných fondov (Art FOND) – jednoducho, hybridizácia právomocí v rámci umeleckého sveta, inštitucionálnych a trhových

Trh s umením

Arcidiecézní muzeum Olomouc, klenotnice.

14 sakra! umenie z kostola

Text: Dušan Buran Foto: interiérové pohľady Lothar Schnepf, exteriérové pohľady Veit Landwehr – archív múzea Kolumba; archív farnosti Liptovský Mikuláš-Okoličné; múzeum Olomouc – Dušan Buran

Umenie z kostola

Stredoveké umenie má na Slovensku vysoký kredit, knihy a výstavy s tematikou gotického sochárstva alebo maliarstva patria čitateľsky aj návštevnícky k tým najúspešnejším. Nálezy stredovekej archeológie či románska architektúra pútajú záujem lokálnych aj nadregionálnych médií, vznikajú spolky rytierskej kultúry (angl. „living history“) a občianske združenia, ktoré sa bez nároku na odmenu starajú o hradné ruiny či zabudnuté kaplnky.

Arcidiecézní muzeum Olomouc, obrazáreň.

Umenie spomínaného obdobia má, na rozdiel napr. od Francúzska či Talianska, v strednej Európe takmer výsostne náboženský charakter. Známe artefakty ale historickú realitu dokumentujú iba čiastočne. Profánne umenie stredoveku sa z rozličných dôvodov u nás zachovalo iba v zlomkoch jeho pôvodného rozsahu. V prvom rade to súvisí s neustálymi premenami životného štýlu a nevyhnutnosťou reprezentácie „na pulze doby“, ktorú v mladších obdobiach pociťovala tak šľachta, ako aj mestský patriciát. Preto niekoľkonásobné prestavby hradov, zámkov i meštianskych domov, preto tak časté výmeny ich zariadenia a nedostatok ochrany toho použitého. A naopak – cirkevné pamiatky akoby od začiatku mali v rukách lepšie karty (a to i napriek konfesionálnym sporom katolíkov s luteránmi či kalvínmi). Nielen prostredie relatívne dobre chránených kostolov s klimatickým režimom stabilným po stáročia, lež už sama funkcia oltárov alebo zlatníckych predmetov akoby ich predurčila na estetickú prístupnosť, funkčnú zrozumiteľnosť a – dlhý život.

Umenie z kostola

Mnohé z nich preto dodnes ostali na svojich miestach v kostoloch, niektoré sa už v dávnejšej minulosti dostali do štátnych alebo regionálnych múzeí a galérií, kde zväčša patria k najvzácnejšiemu fondu a vystavujú sa v stálych expozíciách. Búrlivé obdobie stredoeurópskeho turbokapitalizmu v 90. rokoch minulého storočia prinieslo aj u nás so sebou skúsenosť vlámaní do kostolov, dovtedy len chatrne zabezpečených, krádeže umeleckých diel a ich vývoz za hranice. Viacero z biskupstiev až po podobných udalostiach začalo spolupracovať s Pamiatkovým úradom na zabezpečení umeleckých zbierok a uvažovať tiež o alternatívnych formách ich prezentácie. Zvlášť, keď veľa z nich v dnešnej liturgickej prevádzke už nehrá žiadnu podstatnú rolu. Niektoré farnosti uzavreli dohody s verejnými zbierkovými inštitúciami a vo forme dlhodobých výpožičiek zverili svoje poklady do ich správy. Na biskupských úradoch sa začalo debatovať o možnostiach založenia diecéznych múzeí. Dlhý čas boli tieto úvahy iba teoretickými diskusiami, v praktickej prevádzke dostávali prednosť iné projekty – opravy kostolov či farských budov, stavby seminárov a pod. Avšak za ostatných desať rokov sme aj na Slovensku svedkami oživenia záujmu o prezentáciu cirkevných zbierok, ktorý prebúdzajú zväčša samotné diecézy a arcidiecézy, no sprístupňujú sa aj menšie farské kolekcie.

Od roku 2007 oficiálne funguje Diecézne múzeum v Nitre. Bratislavské arcibiskupstvo taktiež uvažuje o založení múzea, zatiaľ ale pomerne bohatý fond svojich artefaktov vystavuje len v rozličných priestoroch Dómu sv. Martina v Bratislave. V týchto prípadoch ide o prezentáciu pomerne utilitárnu. Viac sa pri nej rešpektujú bezpečnostné kritériá (menej už konzervátorské) a výtvarno-architektonický výraz týchto expozícií možno diplomaticky nazvať – amatérsky. Súvisí to asi s presvedčením, že takýmto kolekciám môžu rozumieť len ľudia z vnútra tej-ktorej cirkevnej komunity a tomu zväčša zodpovedá aj výsledný efekt. Jasná kurátorská koncepcia je nahradená nadšením, prezentačné výkony sú skôr rozpačité a bezprostredne oslovujú opäť nanajvýš len ľudí z komunity, prípadne náhodných turistov; teda bez väčšieho ohlasu u širšej verejnosti, o domácej kultúrnej elite ani nehovoriac. Inak chce tento problém uchopiť Spišské biskupstvo, kde je otázka založenia (resp. znovu-založenia) diecézneho múzea predmetom dlhších diskusií s účasťou architektov, archivárov aj historikov umenia. Impulzom k takejto príprave je určite bohatý fond mimoriadne významných pamiatok, ale azda aj precedens vo forme Múzea Ladislava Mattyassovského vo farnosti Liptovský Mikuláš – Okoličné. Expozícia v tamojšom neskorogotickom kláštornom

kostole zatiaľ ostáva ojedinelým príkladom profesionálneho prístupu, ale tiež sviežeho architektonického konceptu (arch. Július Rybák, 2011). A pritom, v úvode spomenutý potenciál slovenských cirkevných zbierok priam volá po ambicióznejších projektoch. Po príklady ani netreba chodiť ďaleko. Prvý, ktorý by som rád uviedol, je Arcidiecézne múzeum Olomouc – filiálka tamojšieho Muzea umění, založená v roku 1998, od 2006 fungujúca v zrekonštruovaných priestoroch komplexu kapitulského dekanstva vedľa olomouckej katedrály. Ich dnešná podoba je výsledkom smelej rekonštrukcie pražského architektonického štúdia HŠH architekti (Petr Hájek – Jan Šépka – Tomáš Hradečný). Aj v medzinárodných kruhoch vyvolala nečakanú odozvu, ktorá vyústila do nominácie na prestížnu Cenu Miesa van der Rohe. Vzácne stavebné pamiatky, ktorých vek siaha hlboko do stredoveku, sa stali predmetom citlivého reštaurovania, zároveň ale tiež prostredím celkom súčasných architektonických intervencií, materiálovo na prvý pohľad odlíšených od historických stavieb: v pohľadovom betóne, v prvkoch zo šľachteného kovu a skla. Staré umenie a liturgické predmety nainštalovali v podstate tradičným

spôsobom, výber sleduje buď chronologické, alebo druhové kritériá. Expozície ale majú ďaleko od romantickej nostalgie alebo nepatričného svätuškárstva. Obracajú sa k človeku 21. storočia, chcú nadviazať dialóg so súčasníkmi a tomu je podriadené aj prostredie, v ktorom k nemu má prísť. Žiadne naivné predstieranie sakrálnych interiérov (načo aj, keď v susedstve existujú autentické románske priestory či rebrové klenby gotickej krížovej chodby?). Namiesto toho súčasný dizajn a premyslený kurátorský koncept s prísnym výberom tých najkvalitnejších sôch a obrazov z depozitára. Nemusíme súhlasiť so všetkými detailmi tejto rekonštrukcie, no našinec predsa len žasne nad možnosťami revitalizácie historickej architektúry a jej konverzie na fungujúcu kultúrnu inštitúciu. Treba zároveň dodať, že pri stave našej pamiatkarskej diskusie v súčasnosti na Slovensku nepredstaviteľnými. Muzeum umění Olomouc funkcie svojej filiálky – Arcidiecézneho múzea – za pár rokov jej existencie obhájilo niekoľkonásobne; tak smerom k verejnosti, ako aj k cirkevným vlastníkom umeleckých diel. Niet hádam lepšieho dôkazu ako skutočnosť, že od roku 2007 spravuje taktiež Arcidiecézne múzeum v Kroměříži, azda vôbec najdôležitejšiu

umeleckú zbierku (dovtedy) mimo štátnej siete múzeí a galérií v Českej republike. Forma „joint venture“, pri ktorej cirkev naďalej ostáva majiteľom zbierok a nehnuteľností a odborná správa, reštaurovanie, vedecké spracovanie, vystavovanie a ďalšie prezentačné aktivity sú v „sekulárnych“ rukách múzejných špecialistov, síce dlho hľadala praktickú podobu svojho fungovania, dnes ale možno povedať, že je prínosom pre obe strany.

N Arcidiecézne múzeum Olomouc 203 km

Arcidiecézní muzeum Olomouc.

Múzeum Ladislava Mattyasovského Liptovský Mikuláš – Okoličné.

Arcidiecézní muzeum Olomouc, obrazáreň.

Umenie z kostola

Expozícia exotických trofejí grófa Emánuela I. a Gézu Andrássyho v zimnej záhrade kaštieľa.

Expozícia egyptológie v kaštieli Betliar Architektonické riešenie: Martin Skoček Realizácia: Róbert Sekeráš a pracovníci kaštieľa Betliar

Múzeum ako zážitok Na Slovensku sme sa naučili žiť s vedomím, založeným na nepravde, že kvalitné umenie či dobré múzeum nájdeme mimo Bratislavy len veľmi ťažko. Pritom miest, na ktorých prekvitala kultúra na vysokej úrovni, bolo aj na našom území veľa.

Text: Július Barczi Foto: Vlado Eliáš, archív kaštieľa Betliar

Až do konca 19. storočia patrili k takýmto miestam aj šľachtické sídla, ktoré sa od raného novoveku rozvíjali ako dvory. K ich okázalosti v priebehu storočí patrilo takmer všetko, počnúc humanistickou vzdelanosťou, cez barokovú operu, zamestnávanie maliarov a sochárov až po zbieranie umenia a starožitností, čo dnes tvorí kostru nášho hmotného i nehmotného kultúrneho dedičstva. To v porovnaní s okolitými štátmi, napr. s Českom, vôbec nie je také rozsiahle, aby sme si s ním nevedeli dať rady. Napriek tomu pri pohľade na veľkú väčšinu našich múzeí nadobúdame stiesnený pocit spochybňujúci nielen schopnosti jednotlivca, ale aj kultúrnu politiku tohto štátu. Tento pocit pramení z neprofesionálneho prostredia, v ktorom sú historici umenia či múzejníci ochotní pracovať, a v akom na Slovensku nachádzame neraz jedinečné zbierkové predmety i samotné budovy múzeí, medzi ktorými sú zastúpené aj kaštiele a hrady. I keď je pravda taká, že na Slovensku máme kvalitnej kultúry celkovo málo, nemyslím si, že naša súčasná produkcia je úplne zlá, ba naopak, to, čo tvoríme v súčasnosti, je veľakrát kvalitnejšie ako to, čo nám tu zostalo z minulosti. Lenže práve oná minulosť má v sebe čosi malebné, čo ju ospravedlňuje a nás obmäkčuje v našom kritickom postoji k nej. Slovenská kultúra sa ocitla v dobe, ktorú si dovolím obrodeneckým jazykom nazvať dobou kvasu. So záujmom sledujem, ako sa to všetko vyvrbí: SNG pred rekonštrukciou a vybudo-

vaním nových expozícií, SNM pred rekonštrukciou a vybudovaním nových expozícií na Bratislavskom hrade, Krásna Hôrka pred rekonštrukciou, vznikli tri „kunsthalle“ atď., atď... Skrátka všade sa koncipuje, plánuje, obstaráva a súťaží. Napriek tomu nevzniká verejná diskusia a aj záujem odborníkov je marginálny, aktívnejšia je len hŕstka vizuálnych umelcov, no nakoniec aj tí splývajú s mlčiacim davom. Nechcem podávať správu o stave spoločnosti, len sa snažím poukázať na atmosféru, v akej vznikajú veci, na základe ktorých nás budú hodnotiť budúce generácie. To, že práve tá naša ešte stále nie je naučená chodiť do múzeí a chápať ich ako niečo potrebné, spôsobili naši rodičia, do ktorých bola nenávisť k múzejným inštitúciám priam vštepovaná. Ako je to možné? Za socializmu predsa takmer v každom okresnom meste vzniklo múzeum: adaptovali sa staré budovy, projektovali a stavali nové, Výstavníctvo Praha na pomerne vysokej úrovni realizovalo expozície. Môžeme povedať, že vec múzejná bola pred rokom 1989 na relatívne vysokej úrovni (formálnej) a štátom dostatočne financovaná. Problém bol len v tom, že štát ju vnímal ako zdanlivo účinnú propagandu, ktorej triafanie sa mimo terča sa ukazuje práve dnes. V dobrých až profesionálnych podmienkach boli divákom roky ponúkané výstavy typu „umelci za SNP“, „dejiny robotníckeho hnutia“ a pod. V čase, keď v okolitých štátoch lámali rekordy návštevnosti výstavy svetového maliarstva či starého Egypta, u nás boli v múzeách a galériách prezentované stále

Kaštieľ Betliar

Text: Lucia Gavulová + Matin Kollár Foto: Matin Kollár

Pre slovenského fotografa Martina Kollára je príznačný intenzívny pohyb po svete a dlhodobé pobyty na rôznych miestach. Fotografický svet s filmovým neporovnáva. Hoci sa v živote tvorivo venuje obom činnostiam, nespája ich. Povestné je, že do kamery sa pozerá pravým okom a do fotoaparátu ľavým.

Vypĺňanie dier

Martin Kollár

Je o tebe známe, že veľa cestuješ, mňa ale zaujíma, kde sa nachádzaš v tomto období. Si v Bratislave na dlhšiu dobu? Po desiatich rokoch som sa vrátil z dlhého výletu. V podstate som však s Bratislavou nikdy neprerušil spojenie. Len sa ma v roku 2003 alebo 2004 zmocnila neskutočná potreba odtiaľto vypadnúť. Mal si vtedy 33, 34 rokov, nie? Presne tak. Bolo to neudržateľné. Dobový kontext bol celkovo iný ako dnes – nefungoval internet, tak ako ho poznáme dnes, analógová doba už dožívala, no digitálna tu ešte nebola. A mal som jeden zásadný problém – nevedel som po anglicky. Robil som už síce trochu v zahraničí, ale ťažko som sa dohovoril. Povedal som si ok, idem si nachvíľu skomplikovať život. Tak som šiel do New Yorku, kde som bol rok a pol. Šiel si tam v rámci nejakého štipendia, grantu, alebo si „len“ mal veľa peňazí a povedal si si, že ideš? Nič také. Mal som len toľko, aby som sa tam mohol chvíľu „rozkukávať“. A pracoval som tam. Mal som nejaké kontakty, ale keďže som nerozprával po anglicky, moc som sa s nikým nebavil. (smiech) Kontakty boli Američania? Mix všetkého. Aj Američania, aj Európania, Slovákov málo. Býval som u talianskych kamarátov. Bola to partia, ktorá mala prenajaté jedno poschodie domu v Brooklyne. Okolo nich som sa motal. Po New Yorku som bol v Paríži, následne v Izraeli a zakončil som to rokom v Berlíne. Pochopiť aspoň zhruba miesto, kde žijem, mi trvá dlho. Vždy po roku som sa však paradoxne odvšadiaľ musel z nejakého dôvodu pohnúť ďalej. Nikde som teda nebol úplne „doma“, všade som bol len „tak trochu“. Rozhodol som sa, že v Berlíne ostanem konečne dlhšie. Lenže prišla ponuka na rezidenciu z Paríža, zo Cité internationale des Arts, ktorá sa mi ťažko odmietala. Tak som sa znova vrátil do Francúzska. Hoci v závere som si uvedomil, že v Paríži som bol kvôli cestám veľmi málo. Cité internationale des Arts má dve lokácie – na Bastille a na Montmartri. Kde si pôsobil ty? Hore na kopci na Montmartri. Komplex s ateliérmi – okolo päťdesiat, šesťdesiat ateliérov, obrovská záhrada, vlastný kľúč… Vtedy som ešte učil v Stuttgarte, čo bolo z Paríža tri hodiny vlakom. Napokon som však prišiel na to, že pre mňa nie je zásadné byť v nejakom veľkomeste natrvalo. Alebo inak – keď niečo robím, vyhovuje mi byť mimo veľkého mesta. Keď však niečo dokončujem, editujem, venujem sa post-produkcii – vtedy cudzinu naopak potrebujem.

Takže najlepšie je byť v Bratislave, keď niečo tvoríš, a keď niečo dokončuješ, odísť? Keď žijem vo veľkomeste, narážam na také množstvo zaujímavých vecí, že sám takmer nepociťujem potrebu niečo riešiť. Keď však niečo dokončujem, potrebujem na to ľudí, ktorí vedia spochybňovať, čo spochybniť treba a pomáhať mi s riešeniami, na ktoré sám nestačím. A za tie roky sa mi viacerí takí nazbierali práve v zahraničí. Určite sú skvelí ľudia aj tu, len ja ich, bohužiaľ, nepoznám. Vieš už po anglicky? Neviem. Viem toľko, aby som prežil. (smiech) A po francúzsky? Po francúzsky sa „nekonečne“ učím. (smiech) Neučím sa nijak systematicky, skôr len zo živého kontaktu s rečou, v rámci každodenného života. Ale ide mi to viac ako pomaly. Čo bolo po Paríži? Keď som skončil pobyt v Paríži, mal som potrebu – podobne ako keď som dokončil izraelský projekt – od všetkého sa „odstrihnúť“. Zmienený projekt sa veľmi dlho ťahal. Od prvého telefonátu po prvú výstavu, ktorá bude mať vernisáž na budúci týždeň v DOX-e (Centrum súčasného umenia v Prahe – pozn. L.G.), prešlo sedem rokov. Keď už si začal hovoriť o projekte This Place – jeho výstupom mala byť autorská kniha a spoločná výstava vo Winterthure. Áno. Z výstavy vo Winterthure však zišlo, lebo sa zmenil kurátor. Pôvodný odišiel. Kurátorkou celého projektu je napokon Charlotte Cotton. Výstava bude, ako som sa už zmienil, v pražskom DOX-e, čo je skvelé miesto, ale napriek všetkému trocha mimo „hlavných ciest“. Stretnete sa tam všetci dvanásti fotografi, ktorí ste na projekte participovali? Áno, bude to skupinová výstava. Samostatnú budem mať až na budúci rok. Inštalácia v Prahe je v podstate príležitosťou vyskúšať si, ako to bude spolu fungovať. V rámci kolektívov je to totiž niekedy komplikované… Niekto môže robiť veľmi „prísne“, iný veľmi voľne, veľa vecí sa prekrýva, mnohých napadajú veci podobné. Všetci dvanásti fotografi ste boli v Izraeli v rovnakom čase? Celá produkcia sa roztiahla na viac ako dva roky. Sem-tam sa stalo, že sme boli v jednu chvíľu v Izraeli všetci naraz. Väčšina fotografov bývala v Jeruzaleme, ja som mal prenajatý ateliér v Tel Avive. Keď sme sa stretávali, tak väčšinou v Jeruzaleme, sem-tam prišiel niekto do Tel Avivu. Ale nebolo to tak, že by sme pravidelne boli spolu a spoločne mudrovali. V podstate si každý riešil svoje problémy a z času na čas sme sa videli. Ambíciou projektu bolo, že každý z vás prinesie niečo nové a zaujímavé pre svet mimo Izraela, svoj osobný pohľad na Izrael, po období v ňom strávenom? Alebo akoby si opísal jeho zámery? Človek, ktorý projekt inicioval, je nezávislá osoba, dokonca jeden z participujúcich fotografov. Podľa jeho vyhlásení bolo jeho ambíciou reflektovať Izrael ako špecifické miesto. Nie je na svete veľa podobných miest, z ktorých vyšlo hneď niekoľko náboženstiev. Je to v podstate naša kultúra, ale na hranici s arabským svetom. Sú to de facto dva štáty v jednom. Akým spôsobom ste pracovali? Väčšina z participujúcich fotografov robila ešte tradične, na veľkoformátové analógové fotoaparáty. Spôsob ich fotografického rozprávania bol viac-menej klasický. Jeff Wall, Steven Shore či Thomas Struth robia s osem krát desať inchovými fotoaparátmi. Koudelka robil čiernobiele panorámy. Samozrejme, digitálne fotoaparáty dnes už používa každý, ale zmienení ľudia ho zatiaľ používajú len okrajovo. Bol to teda možno aj posledný projekt v danom rozsahu, fotografovaný viac-menej na film. Možno sa tým pomaly uzatvára jedna etapa. Určite bude veľa fotografov pracovať tradične analógovo aj ďalej, asi však bude náročné dať v blízkej dobe dokopy toľko energie, koľko bolo potrebnej na projekt tohto rozsahu. Videl si výstupy ostatných? Iba niektoré. Nevidel som všetky. Rozprávali ste sa o tých veciach? Neopakovali sa? Jasné, že sa čiastočne opakovali. Doteraz sme mali asi štyri alebo päť stretnutí. Vždy, keď sa nás v nejakom období zišlo viac, stretli sme sa s kurátorom a s ďalšími ľuďmi, ktorí v tom boli zaangažovaní. Boli to dvojdňové stretnutia, kde sa riešil názov a taktické veci typu v akom vydavateľstve sa budú vydávať knihy, kedy, kto by mohol byť kurátor, či sú všetci so všetkým ok a podobne. Raz sme mali prenajatú malú kinosálu, kde každý z nás odprezentoval, čo dovtedy urobil. Nebolo to verejné, boli tam iba naši asistenti. Mali ste asistentov? Áno, bolo to nevyhnutné. Otvárali nám dvere (obrazne), písali maily, riešili agendu… Boli to viac rešeršeri, aspoň teda v mojom prípade. Asistenta ti pridelili, alebo si si ho vybral sám? Pridelili. Boli to väčšinou študenti a absolventi fotografických a filmových škôl. Stretli sme sa a povedali si, že to spolu skúsime. Ak si niektorí nesadli, menili sa medzi sebou. Alebo bol asistent, ktorý spolupracoval so všetkými, lebo chcel. Každý si to zorganizoval tak, ako mu to vyhovovalo. No a na spomínaných prezentáciách sme videli, čo robia ostatní. Nebolo to teda tak, že by sme sa triasli – čo keď ten alebo onen robil to isté, ako ja. (smiech) Ako v Izraeli vyzeral tvoj každodenný život? Najviac pre mňa znamenala sloboda a to, že som sa tam nemusel starať o nič iné, len sa sústrediť na to, na čo bolo treba. Ráno som sa zobudil, prišla po mňa autom asistentka, vyzdvihla ma, celý deň som fotografoval, večer ma odviezla domov, šiel som plávať do mora, stiahol som pamäťové karty, editoval, ráno sa zobudil, prišlo auto, celý deň sme robili, večer som šiel plávať do mora, šiel som do krčmy za nejakými kamarátmi, ktorých som tam spoznal, medzitým sa sťahovali karty, editoval som… A takto stále dokola. Sem-tam ma niekto prišiel pozrieť. Z takého pobytu musí vzniknúť enormné množstvo fotografií. Ako ich dokážeš selektovať? Predtým, ako som začal robiť s digitálnym fotoaparátom, som robil s klasickým filmom. Pri fotografovaní alebo nakrúcaní na film si vybuduješ určité návyky, ktoré ťa už potom „nepustia“, ani keď prejdeš na digitál, kde de facto nemusíš riešiť žiadne obmedzenia (teda okrem hlavy). Rýchlo pochopíš, že o čom sa nerozhodneš hneď na mieste, si potom musíš odsedieť za počítačom. Ale za počítačom sa mi chce sedieť čo najmenej, takže sa snažím dávať si pozor, aby editovanie „nebolelo“. V Izraeli som pracoval tak, že som každý deň vytlačil malé náhľady, ktorými som mal polepený celý ateliér. Keď som prišiel domov, mal som už urobený hrubý výber. Keď lepím fotografie na stenu a čelím im každý deň, odpadávajú postupne tie, na ktoré sa z akýchkoľvek dôvodov nevydržím ďalej dívať. Ostanú len tie, ktoré už nemám silu dať dole. (smiech) Je iné vyberať fotografie do knihy a iné na výstavu. Áno. Rovnaký materiál, z ktorého som robil knihu a kde boli jednotlivé zábery prepojené na základe určitej dramaturgie, som skúsil preniesť na stenu. Bola to však čistá katastrofa. Nefungovalo to. Inak. Nefungovalo to tak, ako v knihe. A to som si myslel, že to na sto percent pôjde a nebude to žiaden zásadný problém. No ani náhodou sa to nedá prenášať tak jednoducho. Takže sa teším na výstavu, lebo sa to bude musieť celé znova prebrať a vymyslieť. Vždy odznova, v súvislosti s konkrétnym miestom, na ktorom bude. Bude to putovná výstava? Prvý pokus sa uskutoční v Mannheime, na jar. Potom by mali byť ešte nejaké malé výstavy, ale tá v Mannhe-

2 1

6 8

Top knihy

13 12

4 5

top

knihy

Ex Libris v SNG je osobitým umenovedným kníhkupectvom v centre Bratislavy. Prináša publikácie o umení a kultúre, tematicky jedinečné katalógy k výstavám v SNG, pôvodnú slovenskú literatúru, silné zastúpenie má aj kvalitná literatúra pre deti. Nájdete tu však nielen rôzne knižné, ale aj „neknižné“ lahôdky ako grafiky od súčasných slovenských ilustrátorov a umelcov, ponuku autorských kníh, zinov a časopisov a množstvo originálnych drobností pre radosť. V spolupráci s Ex Libris v SNG sme pre vás zostavili rebríček naj titulov v rámci predajnosti i záujmu čitateľov v uplynulom roku, kategorizovaný do troch hlavných tematických okruhov, ktoré kníhkupectvo mapuje a ponúka.

Text a Foto: Ex Libris v SNG & redakcia

Top knihy

Katalógy SNG 1

Július Koller – Vedecko-fantastická retrospektíva Bratislava 2010

Odporúčame rozsiahlu knihu o poprednom predstaviteľovi konceptuálneho umenia na Slovensku Júliusovi Kollerovi – Vedecko-fantastická retrospektíva. Množstvo odborných informácii a texty Aurela Hrabušického a Petry Hanákovej sprevádza bohatý obrazový materiál. Nemala by chýbať v žiadnej knižnici!

Zaujatí krásou Bratislava 2013

Kto má rád návraty do minulosti, toho poteší publikácia Zaujatí krásou. Systematicky spracovaná kniha Aurela Hrabušického a Bohunky Koklesovej je venovaná dokumentárnej fotografii 50. rokov na Slovensku. Príťažlivý vizuálny materiál zaznamenáva všedné dni v mestách či na vidieku, sugestívne i vtipné snímky približujú tvár života v tomto období. Vďaka kvalitným textom autorov má publikácia aj vysokú odbornú hodnotu.

K titulom sa môžete dostať len v galerijnom kníhkupectve Ex Libris v SNG. Okrem katalógov k aktuálnym výstavám sa môžete vrátiť aj k starším témam a titulom, často za polovičné ceny.

Svetlo na hrane / Jana Architektúra Želibská – vo fotografii Zákaz dotyku Bratislava 2014

Bratislava 2012

Sprievodná publikácia rovnomennej výstavy, ktorá bola realizovaná v minulom roku a po prvý raz reflektovala fotografiu modernej architektúry ako samostatnú tému v rámci dejín slovenskej fotografie. Katalóg je veľkorysou prehliadkou vybraných architektonických diel obdobia moderny a neskorej moderny, ktoré sú blízke súdobej architektúre v okolitých krajinách a navyše stále aktuálne, nadčasové a moderné.

Dielo slovenskej umelkyne Jany Želibskej bude v tomto roku súčasťou veľkej výstavy The World Goes Pop v londýnskej Tate Modern (17. 9. 2015 - 24. 1. 2016). Publikácia Zákaz dotyku sa vzťahuje k jej samostatnej výstave na pôde Slovenskej národnej galérie v roku 2012, ktorá získala v ankete denníka SME titul Výstava roka. Veľkovýpravná sprievodná publikácia vykresľuje tvorbu našej – dnes už svetovej – autorky do najmenšieho detailu. Odporúčame!

Renesancia Bratislava 2009

Renesancia je populárno-vedecká publikácia, ktorá vznikla s ambíciou podať prijateľnou formou komplexný prehľad, bilanciu základných poznatkov a podľa možností i reprezentatívnu dokumentáciu z dejín umenia v historickom teritóriu a kultúrnych väzbách Slovenska. Mapuje obdobie v rozmedzí od konca 15. storočia do poslednej tretiny 17. storočia. Veľká, ťažká kniha plná hodnotných informácií je v Ex Libris v SNG dostupná za mimoriadne priaznivú cenu!

Literatúra o umení 6

Friedrich Weinwurm – Architekt/ Architect Henrieta Moravčíková Slovart Bratislava 2014

je interpretáciou diela a pokusom osvetliť dosiaľ neznáme skutočnosti súvisiace s prácou jedného z najobdivovanejších architektov pôsobiacich na Slovensku, Friedricha Weinwurma (1885 – 1942). Publikáciu o súčasníkovi Le Corbusiera, Miesa van der Rohe či Waltera Gropia zostavila uznávaná historička architektúry Henrieta Moravčíková.

Top knihy

Field Trip Martin Kollár MACK Bratislava 2013

Jedine v Ex Libris v SNG môžete dostať jedinečnú fotografickú publikáciu Field Trip – zatiaľ nikde inde v Bratislave. Jedná sa o výstup rovnomenného medzinárodného fotografického projektu, koncentrovaného do Izraela a zameraného na reflexiu tejto krajiny rôznymi fotografmi z celého sveta, na ktorom sa Kollár zúčastnil v rokoch 2009 až 2011. Silný koncept publikácie (o samotných fotografiách ani nehovoriac) si vás rozhodne získa.

Slovenská nová vlna Lucia L. Fišerová, Tomáš Pospěch Kant Praha 2014

Pomerne jednotný vizuálny jazyk tzv. Slovenskej novej vlny vo fotografii predstavoval jeden z prvých prejavov fotografickej postmoderny u nás. Publikácia skúma fenomén tohto „hnutia“ a jeho východiská s časovým odstupom takmer troch desaťročí.

Súčasná architektúra na východe Slovenska Elena Alexy, Michal Burák, Katarína Trnovská, Michal Lalinský, Lukáš Šíp, Tomáš Bujna, Pavol Mészáros, Robert Špaček, Zorán Vukoszávlyev o.z. UzemnePlany.sk, o. z. just plug_in, Slovart Bratislava 2014

Jedinečná kniha, mapujúca štyridsať súčasných architektonických realizácií na východe našej krajiny. Pôsobivá zmes dokumentu o kondícii stavieb v tejto časti Slovenska, kvalitnej obrazovej dokumentácie, bilingválneho textu, faktografie a série esejí od prizvaných autorov je zárukou atraktivity nie len pre architektonických fajnšmekrov!

Škola moderného videnia. Bratislavská ŠUR 1928 – 1939 Iva Mojžišová Artforum Bratislava 2013

Škola moderného videnia. Bratislavská ŠUR 1928–1939 Ivy Mojžišovej zachytáva vznik už zmieňovanej Školy umeleckých remesiel v Bratislave v medzivojnovom období. Kniha je informačne výživná, doplnená výbornou grafickou úpravou Jána Šicka. Publikácia plná hodnotných informácií je v Ex Libris v SNG dostupná za mimoriadne priaznivú cenu!

Knihy pre deti 11

Proč obrazy nepotřebují názvy Ondřej Horák a Jiří Franta Labyrint Praha 2014

Proč obrazy nepotřebují názvy je pôsobivou publikáciou, ktorá deťom približuje svet výtvarného umenia zábavnou formou a najmä prostredníctvom skvelých ilustrácií, ktoré sa nikdy neopozerajú. Kniha vtiahne nielen do deja, ale priamo do dejín umenia! Poučné, zábavné a objavné čítanie, ku ktorému sa bude celá rodina rada vracať.

Kozliatka Mária Rázusová-Martáková, Jaroslava Blažková Buvik Bratislava 2013

Dve klasické rozprávky o poslušných a neposlušných kozliatkach od Márie Rázusovej-Martákovej a Jaroslavy Blažkovej prepojil svojimi úžasnými ilustráciami do jednej knižky Vlado Král. Kniha je nie len zábavná, ale i zábavnou formou poučná.

Detská literatúra je prirodzenou súčasťou kníhkupectva Ex Libris v SNG, ktoré má radosť z každého detského čitateľa. A preto je preň výber kvalitnej detskej knihy dôležitý.

Vianočka Hlbokomorské Udatný, medveď rozprávky Mňau, drak Monika Kompaníková Čau a originál princezná Fujara Artforum Bratislava 2013 Lopúchová Juraj Raýman, Vanda Raýmanová Filmotras 2014

nápaditá rozprávková knižka, plná (ako už samotný názov napovedá) briskných slovných obratov, myšlienkových kotrmelcov, vyše štyridsiatich plnofarebných (a krásnych!) ilustrácií, humoru a fantázie. Vaše deti vás za ňu budú milovať!

z pera Moniky Kompaníkovej, ilustrované Veronikou Holecovou, si našli nadšené čitateľské publikum v radoch ako rodičov s deťmi, tak aj bezdetných dospelých. Putovanie ryby Biby a hada Rada po morskom dne si získa každého, kto sa do knižôčky „ponorí“. Je to totiž „láska na prvý ponor“!

Kvak a Čľup sú kamaráti Arnold Lobel Občianske združenie Slniečkovo Prešov 2008

Publikácia je určená začínajúcim čitateľom. Je plná krásnych ilustrácií, pôvabných a vtipných príbehov, ľahko uchopiteľných detskou hlavičkou a vnímaním. Napriek tomu sa v nej píše aj o takých hodnotách, ako sú priateľstvo, odpustenie, či ohľaduplnosť…

V Slovenskej národnej galérii sa umeniu venuje na rôznych úrovniach – zbiera sa, skúma, chráni, vystavuje a predovšetkým prezentuje verejnosti. Práve formu prezentácie umenia a umelcov má galéria ambíciu prispôsobovať meniacim sa požiadavkám doby tak, aby zaujala návštevníkov a priaznivcov spôsobom, ktorý im bude blízky a zrozumiteľný. Blog zo Slovenskej národnej galérie, ktorý bude časom súčasťou novej webovej stránky inštitúcie, vznikol z popudu reagovať na súčasný trend li-

festylových blogov, ktoré nenáročnou, a najmä obrazovou (fotografickou) formou predstavujú zaujímavých ľudí, ich osobný štýl, prácu, interiér ich príbytkov a pracovísk. Naším cieľom je vniesť do interakcie umelec – divák osobný rozmer; umožniť umeleckým nadšencom, aby spoznali autorov svojich obľúbených diel ako ľudí „z mäsa a kostí“ a s potešením voyera objavili aj niečo z ich súkromného či pracovného života.

Art voyeur: Illah Van Oijen Blog o súčasných slovenských umelcoch a umelkyniach; kto sú, čím žijú, ako vyzerajú a bývajú, a predovšetkým – ako, kde a čo tvoria.

Art Voyeur

Holandské raňajky podľa Illah Boterham met Hagelslag (maslový chlieb s čokoládovou ryžou), Pindakaas (arašidové maslo) a Geitenkaas (tvrdý holandský kozí syr).

×1981 Illah je fotografka a aktivistka pôvodom z Holandska, od roku 2005 žijúca na Slovensku. Študovala na Vrij Universiteit Amsterdam (Odbor všeobecné kultúrne vedy) a na Koninklijke Academie van Beeldende Kunsten v Haagu (odbor fotografia), na Slovensku potom v rokoch 2005 – 2008 na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení na katedre fotografie a nových médií u pedagógov Ľuba Stacha, Filipa Vanča a Anny Daučíkovej. Vo svojej fotografickej tvorbe sa venuje najmä mestskému prostrediu, alebo, ako hovorí sama Illah, „súkromnému verejnému priestoru“. Sleduje miesta, priestory a situácie, kde sa súkromný život konkrétnych jednotlivcov stretáva a konfrontuje s verejným priestranstvom (ktoré je na Slovensku typicky

Produkcia a text: Alexandra Tamásová Foto: Petra Rjabininová

vnímané ako „územie nikoho“). Svojím analógovým fotoaparátom FUJICA 690 zachytáva špecifickosť slovenského prostredia, viditeľnú najlepšie práve pre cudzinca (napríklad v našich mestách veľmi časté nesúrodé kompozície nekoncepčne navrstvených architektonických, reklamných či „skrášľovacích“ prvkov; „hluché“ miesta nestvárnenej zelene uprostred sídlisk; a rôzne iné malebné bizarnosti, „nedokončenosti“ a procesy). Vydala dve fotografické knihy (Bratislava – mesto na mieru v roku 2007 a Košice – dzivosť v srdci v roku 2011, obe vo vydavateľstve Slovart). Zúčastnila sa viacerých skupinových výstav, jej práce boli zaradené aj do projektu SNG Dve krajiny. Obraz Slovenska 19. storočie × súčasnosť. Samostatne vystavovala napríklad

v Stredoeurópskom dome fotografie v Bratislave (2012). Venuje sa občianskemu aktivizmu, zameranému najmä na oživenie verejného priestoru. V rámci o.z. Punkt spoluorganizuje podujatie Dobrý trh, je členkou Aliancie Stará tržnica, ktorá revitalizuje Starú tržnicu v Bratislave. Okrem toho vyrába originálne recyklované odevy pod vlastnou značkou Fashion Recycling Lab.

Art Voyeur

Illah a jej dcéru Medu sme navštívili v ich bratislavskom byte, kde žijú aj s Mediným otcom, fotografom Šymonom Klimanom. Okrem sympatického bytu, ktorého rekonštrukcia a zariaďovanie je ešte v procese, sme Illah pozorovali pri práci na ulici, kde v spoločnosti Medy „lovila“ so svojím úžasným fotoaparátom tie správne zábery.

Dcéra Meda Klimanová má meno podľa maľby Gustava Klimta, na ktorej je portrétovaná Mäda Primavesi (na fotografii je oficiálna reprodukcia, kúpená v New Yorku).

Kto z uvedených autorov (zatiaľ) nereprezentoval Slovensko na Bienále v Benátkach? A Ilona Németh B Erik Binder C Otis Laubert

4 Ktorý z umeleckých smerov je špecifický spôsobom narábania so svetlom, bol reprezentovaný výstavou v SNG v roku 2014? A impresionizmus B ruská avantgarda C art deco

K akej výstave v SNG, ktorej trvanie bude od apríla do augusta 2015, sa vzťahuje nasledujúca fotografia?

Ktorý z týchto výtvarníkov patrí do Košickej moderny?

K akej výstave v SNG sa vzťahuje reprodukované dielo?

A Anton Jasusch B Roman Ondák C Ján Berger

A Tekutá múza B Sochárky C Ruská avantgarda

Viete, kto je autorom reprodukovanej busty?

Identifikujte budovu na fotografii A obytný blok Avion v Bratislave B obchodný a obytný dom Manderla v Bratislave C bytovka obytného súboru Nová doba v Bratislave

Meno-mesto-výstava-dielo

Poznáte meno umelca?

Kto je autorom reprodukovaného diela?

Krajinomaľba známej osobnosti výtvarného života z prelomu 19. a 20. storočia, maliara, ktorý sa narodil v roku 1852 v Strážkach. Vo svojej dobe bol uznávaný najmä ako krajinár. Stála expozícia jeho diel bola sprístupnená v roku 1990 v rodinnom kaštieli v Strážkach (SNG). V Bratislave bola posledná väčšia výstava jeho diel napríklad v galérii SOGA, v roku 2012, kde bolo predstavené jeho dielo zo zbierky Lea Ringwalda.

Text: redakcia Foto: 1. Juraj Kováčik, 2. 5. 9. 10. Archív SNG, 3. Viliam Malík, 6. Tibor Huszár, 7. archív SOGA, 8. TASR

Meno-mesto-výstava-dielo

Hodnotenie

Ste dobre zorientovaní v slovenskom vizuálnom umení, podľa všetkého radi zavítate na výstavy v Slovenskej národnej galérii a orientujete sa aj v aktuálnom dianí na scéne a v Bratislave. Iba pripomíname, že na všetky výstavy v SNG je aj v roku 2015 voľný vstup!

(fr. znalec) Orientácia v slovenskom vizuálnom umení pre vás nie je problémom, ste zjavne buď jeho milovníkom, čerstvým absolventom dejín umenia, zberateľom alebo najpoctivejším návštevníkom Slovenskej národnej galérie. Gratulujeme!

Light

V obraze

Connoisseur

4 – 1 bodov

7 – 5 bodov

9 – 8 bodov

1 – 0 bodov

Ignorant

Nie je to ešte celkom stratené, občas sa „chytáte“, niečo s istotou poznáte, o inom ste ešte nepočuli. Ste však zvedaví a otvorení novým veciam a informáciám, navyše sa rýchlo učíte. Tie pravé predpoklady na to, aby ste tento test zvládli v ďalšom čísle s plným počtom bodov!

Výtvarné umenie k životu asi bezprostredne nepotrebujete, pokiaľ sa mu vyložene nevyhýbate. Je možné, že si niekedy zamieňate SNG s SND, ale napokon vždy trafíte, kam potrebujete. Radi vás uvidíme na niektorej z výstav v SNG! Možno vás zaujme natoľko, že do dvoch rokoch budete nadšeným zberateľom výtvarného umenia!

Odpovede 1 Otis Laubert; Ilona Németh vystavovala na 49. ročníku Bienále v Benátkach v roku 2001 miesto-špecifickú inštaláciu, do ktorej boli integrované tlače českého umelca z Ostravy Jiřího Surůvky; názov expozície Pozvanie na návštevu (Československý pavilón, 7. 6. – 4. 11. 2001); Erik Binder vystavoval na 50. ročníku Bienále v Benátkach v roku 2003 spolu s umeleckou skupinou Kamera Skura inštaláciu Superstar (Československý pavilón, 15. 6. – 2. 11. 2003). 2 Anton Jasusch; reprodukované dielo má názov Symfónia; 1922; olej na lepenke; dielo je v depozitári maľby 20. storočia, aktuálne v Esterházyho paláci v Bratislave; ide o figurálno-imaginatívnu kompozíciu. 3 Manderla; fotografia bola vystavená na výstave Svetlo na hrane v SNG; trvanie: 6. 11. 2014 – 15. 2. 2015; kurátorky: Lucia Almášiová a Viera Dlháňová; ide o fotografiu Viliama Malíka zo zbierok SNG – Samé okná (Obchodný a obytný dom Manderla v Bratislave) z roku 1938.

4 Impresionizmus; išlo o výstavu Impresionizmus SK v SNG; trvanie: 28. 3. – 25. 5. 2014; kurátor: Július Barczi; na reprodukcii je dielo Dominika Skutetzkého Trh v Banskej Bystrici; dielo je v zbierke Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici. 5 Tekutá múza; výstava v SNG; trvanie 6. 3. – 31. 5. 2015; kurátorka: Petra Hanáková; na reprodukcii je dielo Tibora Huszára Cigáni XI. z roku 1977 – 1978; dielo je v zbierke SNG Bratislava. 6 Alexander Bazovský; dielo pribudlo do Zbierky moderného a súčasného umenia SNG v rámci akvizície v roku 2013; bolo získané kúpou z aukcie Aukčnej spoločnosti SOGA na základe účelovej dotácie Ministerstva kultúry SR; Miloš Alexander Bazovský (1899 Turany – 1968 Trenčín) – Sekera. 1952, plátno, olej, 90 × 70 cm, značené vľavo dole: M-A-B.

7 Sochárky; výstava v SNG; trvanie 10. 4. – 16. 8. 2015; kurátorka: Vladimíra Büngerová; na fotografii je sochárka Klára Pataki, pracujúca na návrhu pomníka Slovenského národného povstania pre Nemeckú; bolo to po prvý raz, čo sa do súťaže na návrhy realizácie pomníka prihlásila, a dokonca ju vyhrala ženská autorka (v roku 1959) a vznikol prvý monument ženskej sochárky vo verejnom priestore na Slovensku; kurátorkou výstavy Sochárky je Vladimíra Büngerová, kurátorka zbierky moderného a súčasného sochárstva v SNG. 8 František Xaver Messerschmidt; Charakterová hlava 44; 2. polovica 18. storočia; ide o sériu 52 búst s nejednoznačnými a bizarnými výrazmi tváre; plastiky si Messerschmidt nechával, neboli určené na predaj; plastika je zo zbierok Slovenskej národnej galérie. Ladislav Mednyánszky (1852 – 1916).

Za každú správnu odpoveď si započítajte jeden bod. Mimo krátkeho zhodnotenia vašich schopností podľa finálneho počtu bodov (v závere kvízu) získavate za jeho absolvovanie voľné vstupné na výstavy SNG počas celého roka 2015!

Meno-miesto-výstava-dielo

Biedermeier

vá

nie

sve

t ve

av ar Ma

r tin Ko l lár

šic

ká

2015! Aj v roku 2015 je do Slovenskej národnej galérie vstup voľný. k Te ut á mú za

S o c h á rk y

Voľný vstup do SNG v roku 2015 vďaka J&T Banke

s te