skuto
nost’
137
Ulicou kráča vädnúca kvetinárka. O kúsok ďalej ju čaká mladá kaderníčka s taškou plnou ostrihaných vlasov. Spoločne ich zahodia do kontajnera plného včerajších odpadkov. A vedľa mňa stojí malá aristokratka zahľadená do výkladu zlatníctva. Je jednou z tých, čo taja, že má horúcu, červenú krv. Zlatníctvo zajtra moji kamaráti vykradnú a mne ostane pocit, že všetky tri budú chcieť básne, ale stále iba na papieri.
zlodej tie
ov
predohra Dcéru, ktorá sa nestihla narodiť, už nepretlmočím, nevysvetlí mi rozdiel medzi útekom a fúgou, nerozbije vitrínu s nehybnými figurínami uprostred a z toho, čo bolo, ma nezbaví pochybností. Prechádzajú nami úzke, krivolaké ulice z neznámeho mesta, a ty nechceš, aby som jej prezradil akordy hrdzavej zvonkohry, osnovu a prstoklad: to, čo nechápem, ma samo potajomky zdôvodní, ospravedlní nahého chlapca, ktorý bol starcom bez nôh utekajúcim dole točitými schodmi, zo seba. A tak sa chúlim uhryznutý tvojou jazvou.