pe
iaci
Spojení krokmi ako ohnivkom nevidteľných reťazí. Slepí, rozoznávajú medzi tmami, kráčajú za nich ich vlastné uzly. Tuhé, aby koleno ohli, ale nezlomili. Stúpajúci, a pritom hodení do hĺbky, kde aj poslední oko trieska okenicou so slovami, že duše tu niet. Dôkazy, že niečo vzniká z ničoho a ešte kráča ďalej. Sledujúc stupaje, ich telo je samo proti sebe, s túžbou po trvaní blíži sa k zániku. Šľachtená krv, skupenstvo s váhou, roky zbiera drobné na dážď. Ako mračná sami pochodujú k deltám.
zblízka Telo si prvé zvykne na útechu. Dovolí piť z dlaní, odtrhnúť jablko, otvoriť polmesiac so sladkými hviezdami hrachu. Ako prvé sľúbi, že duchu dá silu záprahu. Akoby v tomto utiekaní, nebolo viac utekania. A duch prijíma a berie a pri bozkávaní a milovaní ešte vždy zatvára oči, aby nevedeli, ako nás vidia iní. 127